Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No zriedka som bol v živote v tak rozorvanej pozícii ako pri tejto rozprave, do ktorej som preto ani veľmi nezasahoval. Toto je môj malý príspevok. Stáli sme tu s Ondrom v opozícii, brániac právo občanov na svoje občianstvo, a poukazovali na to, že odnímali občianstvo v dejinách nám blízkych len nacisti a komunisti. Tí vyobčaňovali ľudí, previezli ich za fiktívnu hranicu Viedenskej arbitráže zbavených občianstva, tých, čo boli doma, zbabili majetku a naložili do dobytčákov. To isté robili Rusi, komunisti, teda aby som bol presný, so Solženicynom, my s Pavlom Kohoutom a považovali sme to za protiústavné.
Rovnako ale nie zdravé je to, čo bolo príčinou tohto problému. To je rozdávanie občianstva. A teraz odídem zo vzťahu Maďarsko - Slovenská republika a rád podotýkam, že to, čo tu furt zaznieva, že čo urobila diplomacia. No na diplomaciu vždy treba dvoch. To znamená, je výborné obviňovať jednu stranu, že to nedohodla s tou druhou.
Ale ja vám poviem jednu vec. Ruská federácia rozdáva občianstvo v Pribaltike, rozdáva ho vo východnej, na východnej Ukrajine a je, možno, že slyším trávu růst, ale možno to môže mať neblahý následok v tom, že jednoho dňa sa rozhodne chrániť svojich občanov v týchto krajinách. A to už sme len krok od Heim ins Reich a Henleina.

Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, chcel by som reagovať na niektoré veci z rozpravy, na ktoré som nemohol reagovať, lebo zazneli vo faktických alebo mi neostal čas, teda napríklad na pána podpredsedu, podpredsedu Blanára.
To je hlboké nedorozumenie, že tento zákon je na základe vyhlášky. Tá vyhláška stanovovala, keď na základe vášho zlého zákona slovenský občan prišiel o štátne občianstvo Slovenskej republiky, tak za akých okolností mu možno to štátne občianstvo vrátiť, nanovo udeliť bez toho, aby musel, musel spĺňať nejaké iné podmienky. Čiže stratil štátne občianstvo a potom mu ho Kaliňák vrátil. To, čo sa navrhuje teraz, je, že ak sa budú spĺňať nejaké podmienky, tak sa štátne občianstvo Slovenskej republiky strácať nebude. To je teda dosť zásadný rozdiel, a aj keď ja s tou podmienkou nesúhlasím, že 5 rokov, ale je zásadný rozdiel, ak takýmto občanom umožníme nadobúdať štátne občianstvo iného štátu bez toho, aby stratili slovenské štátne občianstvo, a medzi vaším riešením, že ho stratia automaticky zo zákona a potom na základe vyhlášky môžu si ponížene požiadať a dostanú, dostanú ho naspäť.
Tá formulácia, pokiaľ ide vrátenie štátneho občianstva tým, ktorí v čase jeho straty v dôsledku nadobudnutia iného štátneho občianstva spĺňali tú podmienku 5 rokov, je aj v tom zákone, že môže, to je, to je to, čo je porovnateľné, porovnateľné aj s vyhláškou. Čiže ani tam nebude povinnosť a podľa môjho názoru je to problém. Ak sa dohodneme, že nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva za určitých podmienok nie je dôvodom straty, tak ani do minulosti by nemal byť dôvodom straty a malo by byť nárokovateľné, že taký žiadateľ získal občianstvo. Ale ten zásadný rozdiel oproti stavu doteraz je, že nebudú strácať aspoň tí občania, ktorí budú spĺňať podmienky, v dôsledku nadobudnutia iného občianstva, slovenské štátne občianstvo. O tých podmienkach, dúfam, že sa budeme ešte baviť v druhom čítaní.
Pán poslanec Kočiš tu minimálne v dvoch faktických poznámkach povedal, že každý, kto nadobudol cudzie štátne občianstvo, vedel, aké to bude mať následky, a teda že vedome nadobudol cudzie štátne občianstvo a vedome stratil, stratil slovenské štátne občianstvo. A je teda rozdiel vedieť a chcieť. Vedieť je vedomosť a chcieť je vôľa. Môžme si do zákona napísať, že napríklad keď niekto má aj iné štátne občianstvo a kúpi si červené auto, tak stratí slovenské občianstvo. Áno, každý, kto si kúpi červené auto v situácii, keď má aj iné štátne občianstvo, bude vedieť, že ak si to červené auto kúpi, tak stratí slovenské štátne občianstvo. Ale prejav vôle kúpiť si červené auto nie je prejavom vôle stratiť slovenské občianstvo. Rovnako vôľa nadobudnúť občianstvo iného štátu neznamená automaticky vôľu stratiť slovenské občianstvo. A my nesankcionujeme ani spáchanie priestupku, alebo trestného činu vraždy napríklad stratou slovenského občianstva, ale sankcionujeme nadobudnutie štátneho občianstva iného štátu. Zdá sa mi to absurdné.
Skôr by som sa teraz chcel vrátiť ešte k tomu, čo, čo hovoril pán poslanec Vetrák o tom, že ako sa slovenská diplomacia mohla alebo nemohla snažiť. Obávam sa, že nie je v silách slovenskej diplomacie zmeniť zákon iného štátu ani, ani v silách predsedu vlády Slovenskej republiky, ani Úradu zahraničných Slovákov, ani, ani inej inštitúcie na Slovensku. A pokiaľ je pre zástancov súčasného stavu alebo zástancov toho, že má dochádzať k strate slovenského občianstva na základe nadobudnutia občianstva iného štátu, existencia maďarského zákona o štátnom občianstve, ktorý umožňuje získavať štátne občianstvo Maďarska aj bez pobytu na území Maďarska, tak toto, toto, obávam sa, že my nemáme ako vyriešiť. My môžme vyriešiť to, ako sa my budeme konať, chovať k vlastným občanom a či im budeme aj naďalej odnímať občianstvo proti ich vôli.
S tým, čo hovorila pani poslankyňa Pleštinská, môžem len súhlasiť. Nikto by nemal strácať občianstvo proti svoje vôli, len teda pripomínam, že tento zákon, aj keby bol schválený v tejto forme, tak sa na tom zmení iba to, že menej ľudí bude strácať občianstvo proti svojej vôli, ale naďalej, naďalej nejakí, nejakí budú, a to vidím ako principiálny problém.
A posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vrátiť, to sú tí zahraniční Slováci alebo krajania, lebo to nie je viazané na, na etnickú príslušnosť k slovenskej národnosti. A teda možnosť, že by získavali štátne občianstvo aj bez splnenia tej všeobecnej štandardnej osemročnej dĺžky pobytu na území, území Slovenskej republiky, čo vítam.
A teda, mimochodom, pán poslanec Blanár, ako to aj už zaznelo, myslím, že do roku 2005 aj slovenský zákon umožňoval nadobúdať slovenské štátne občianstvo zahraničným Slovákom bez toho, aby tu mali trvalý pobyt. Čiže my sme robili niečo až do roku 2005, čo keď teraz urobí iný štát vo vzťahu k našim občanom, tak tých občanov potrestáme tým, že stratia slovenské štátne občianstvo. Ten návrh je, že ak, ak by žiadal o slovenské občianstvo niekto, koho predkovia rodičia, prarodičia, praprarodičia boli štátnymi občanmi Slovenskej republiky narodenými na území dnešnej Slovenskej republiky, tak mu možno udeliť štátne občianstvo aj bez tej podmienky osemročného, osemročného pobytu.
A myslím, že oddelene od tej otázky strácania štátneho občianstva, lebo chápem, že tam je to politikum silnejšie, by sme mohli a mali hovoriť aj o tom, či pre túto skupinu osôb ponechať podmienku, podmienku pobytu, alebo im umožniť získať slovenské občianstvo, ak majú slovenských predkov, aj bez toho, aby mali pobyt na území Slovenskej republiky, lebo sú to ľudia, ktorí majú aj slovenskú identitu, možno nie, nie etnickú, ale, ale majú vzťah k Slovenskej republike, sú to ľudia, ktorí majú predkov žijúcich, žijúcich na Slovensku. A možno, keby ten osud ich predkov bol trochu iný, dodnes by viacerí z nich mali slovenské občianstvo, ale mali sme tu dramatické 20. storočie plné dvoch totalitných režimov, studenej vojny, špecifické podmienky v niektorých krajinách.
Myslím si, že by sme sa nemali brániť tomu, ak sú ľudia vo svete, ktorí majú pôvod zo Slovenska a chcú byť slovenskými občanmi. Myslím si, že to nie je na škodu, ale na prospech Slovenskej republiky. A aj o tomto by sme mali v rámci druhého čítania hovoriť.
Ďakujem.

Pán poslanec, podpredseda Národnej rady Blanár, ja som tiež vystúpil kriticky k tomuto návrhu zákona, ale s tým, že je to pokus napraviť zlý zákon z éry prvej vlády Roberta Fica, naprosto súhlasím. Podľa môjho názoru je to nedostatočný pokus, lebo neudeje sa, neudeje sa poriadna náprava, iba čiastková. Ale áno, je to pokus napraviť to, čo ste vy v roku 2010 spravili so zákonom o štátnom občianstve. S tým súhlasím.
A keď sa budeme rozprávať o tej veci, ktorú ste teraz spomenuli, že nejaká vyhláška pána ministra Kaliňáka, ktorá upravovala, akým spôsobom sa znovu nadobúda slovenské štátne občianstvo, tak to snáď nemyslíte vážne? Žiadna taká vyhláška by nebola potrebná, keby v zákone bolo, že slovenskí občania nestrácajú slovenské občianstvo. Keby ste aspoň ten zákon upravili takým spôsobom, ako sa teraz navrhuje, tak by tých stratených slovenských občianstiev nebolo 3 600, ako hovoria, hovoria štatistiky, ale možno by ich bolo, možno by ich bolo sto.
Ale vy ste ani ten zákon neboli schopní upraviť, upravili ste to len, len vyhláškou a myslím si, že krajne neúctivé a neslušné voči vlastným občanom, že ich podrobujeme takejto procedúre, že stratia občianstvo zo zákona, a potom veľkorysý pán minister Kaliňák im ho vráti, lebo vyhláška to umožňuje.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcem sa poďakovať kolegyni za tento, za toto porovnanie s inými krajinami, je to vždycky poučné a môžme si urobiť obrázok, ako chodí v iných krajinách, tieto záležitosti. Škoda, že tu neni poslanec Suja, určite by rád reagoval na takéto pekné porovnania. Ďakujem.

Ďakujem za reakcie. Pán poslanec Kéry, áno, ja chcem, aby sme sa vrátili pred rok 2010, aby sme sa vrátili k stavu, keď nikto nebude strácať slovenské občianstvo proti vlastnej vôli. Spomenul ste tu maďarský zákon. Ja neschvaľujem ten maďarský zákon, ale je to, je to maďarský zákon, nie je zákon slovenský. My máme riešiť slovenské zákony, nie maďarské zákony a len pripomínam, že aj slovenský zákon o občianstve v minulosti umožňoval nadobudnúť štátne občianstvo napríklad zahraničným Slovákom bez toho, aby mali pobyt na území Slovenskej republiky. Čiže my sme robili niečo podobné, ako to potom urobila Orbánova vláda, a tiež sme nepredpokladali, že keď americkí Slováci získajú slovenské občianstvo, že im kvôli tomu bude zanikať americké občianstvo.
Naprávať stratu občianstva na základe zákona smernicou mi príde teda dosť nedôstojné, aby občania najprv stratili slovenské občianstvo, a potom dobre, veľkoryso im umožníme, že nech si požiadajú, aby, aby ho získali naspäť. To sa mi zdá nevhodné a nesprávne riešenie.
Pán poslanec Kočiš, ten príklad s vojnou a brannou povinnosťou, no ako bolo by to fajn, len však množstvo ľudí má už teraz dvojaké občianstvo. Čiže ak toto bude problém, že budeme bojovať s Maďarskom alebo Českom, alebo inou krajinou, tak takisto tomu budú čeliť viacerí ľudia. Nepredpokladám, že by takáto absurdná situácia nastala. Sme členskými krajinami Európskej únie a neverím, že proti sebe ešte niekedy budeme bojovať.
Pán poslanec Suja, áno, v niektorých krajinách je možné iba jedno občianstvo, tak logicky tam, tam nie je možné získať občianstvo iného štátu bez straty toho pôvodného. Ale predovšetkým zrejme nemajú v ústave napísané, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo proti jeho vôli, a my to v ústave máme napísané.

Vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, Fico, Slota a Mečiar v roku 2010 sprznili zákon o štátnom občianstve Slovenskej republiky a sú vinní z toho, že dnes už vyše 3,5 tisíca občanov Slovenskej republiky stratilo štátne občianstvo Slovenskej republiky proti svojej vôli, hoci Ústava Slovenskej republiky hovorí jasne, nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli, to sa na Slovensku v uplynulých 10 a pol roka, bohužiaľ, dialo.
Predložený vládny návrh novely zákona o štátnom občianstve predstavuje pokus napraviť Ficovu, Slotovu a Mečiarovu zmenu zákona z roku 2010. Je to pokus, ktorý je v súlade s programovým vyhlásením vlády, a je to návrh, ktorý vyrieši časť problémov, ktorý ten Ficov, Slotov a Mečiarov zákon z roku 2010 spôsobil. Je to však pokus nedôsledný a nedostatočný.
Aj po schválení takejto zmeny zákona budú slovenskí občania naďalej strácať občianstvo Slovenskej republiky proti svojej vôli. Bude ich o slovenské občianstvo prichádzať o niečo menej ako doteraz, ale naďalej budú občania Slovenskej republiky, ktorí o slovenské občianstvu prídu, hoci si to oni sami nebudú želať. Problém, ktorý nám spôsobili Fico, Slota a Mečiar sa tým nevyrieši, iba sa trochu zmenší.
V roku 2010 maďarský parlament na návrh Orbánovej vlády zmenil zákon o maďarskom občianstve a umožnil získavať maďarské občianstvo príslušníkom maďarských menšín z okolitých krajín aj bez toho, aby dotyční žiadatelia žili na území Maďarska, aby tam mali pobyt. Na Slovensku to vyvolalo reakciu v podobe už spomínanej zmeny zákona o štátnom občianstve Slovenskej republiky zrejme v obave, že Maďari na Slovensku budú masovo žiadať maďarské občianstvo a že to bude spôsobovať nejaký problém. A tak krátko pred voľbami vládna koalícia SMER-u, SNS a HZDS v roku 2010 zmenila zákon o štátnom občianstve a doplnila doň ustanovenie, že štátny občan Slovenskej republiky stráca štátne občianstvo Slovenskej republiky dňom, ktorým na základe výsloveného, výslovného prejavu vôle, ktorým je žiadosť, vyhlásenie alebo iný úkon smerujúci k nadobudnutiu cudzieho štátneho občianstva, dobrovoľne nadobudne cudzie štátne občianstvo.
Odvtedy slovenskí občania strácajú slovenské občianstvo proti svojej vôli. A len minimum z nich, len veľmi malá časť z nich sú slovenskí občania, ktorí prichádzajú o slovenské občianstvo z dôsledku nadobudnutia maďarského občianstva. Je síce v zákone stanovená povinnosť nahlásiť nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva, nuž ale ak niekto nadobudne iné štátne občianstvo a neohlási to, tak orgány Slovenskej republiky sa to nemajú ako dozvedieť.
O tomto zákone, tak ako bol napísaný, ako bol schválený, ako doteraz platí a funguje, platí to, že mieril na líšku, trafil Marišku. Len tou Mariškou v tomto prípade boli občania Slovenskej republiky, ktorí takýmto spôsobom prišli o slovenské, o slovenské občianstvo.
Podľa najaktuálnejších údajov k marcu prišlo o slovenský pas 3 641 ľudí. Najčastejšie stratili slovenské občianstvo prijatím českého, 853, potom nemeckého, 838, rakúskeho, 568, britského, 388, amerického, 183, maďarského, 134 a švajčiarskeho 111 a tak ďalej. Čiže to, kvôli čomu bol celý zákon schválený alebo zmena zákona schválená, teda maďarské občianstvo je niekde medzi americkým a švajčiarskym v počte dôvodov straty slovenského občianstve.
Samozrejme, že boli pokusy o nápravu. Prvé pokusy boli za obdobia vlády Ivety Radičovej, keď vláda navrhla, že sa má zákon vrátiť do pôvodného stavu, aby nikto nestrácal slovenské občianstvo proti svojej vôli. Vtedy, vtedy to zabrzdili koaliční poslanci Radoslav Procházka a vtedajší štyria poslanci Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí odmietli, odmietli vládny návrh, v dôsledku čoho nebol, nebol schválený žiadny návrh. Potom ešte v tom období Radičovej vlády prišli aj poslanci OĽANO, pán, vtedajší pán poslanec Matovič, ale aj poslanci vtedy opozičného SMER-u, pán poslanec Fico, s viacerými návrhmi, ktorými by zákon upravili prinajmenšom do tej podoby, žeby slovenské občianstvo nestrácali ľudia nejako dlhšiu dobu žijúci, pracujúci alebo inak pôsobiaci v zahraničí. Tie návrhy neboli schválené. Potom SMER osem rokov vládol, štyri roky sám, štyri roky v pomerne lojálnej koalícii a tiež sa zákon nezmenil ani tá úprava, aby, aby slovenské občianstvo nestrácali občania Slovenskej republiky žijúci v zahraničí, ak nadobudnú občianstvo tamojšie. Nerozhodol o tom ani Ústavný súd, ktorý o tom rozhodoval, ale v podstate odmietol, odmietol o tom rozhodnúť.
A teraz prichádza vláda s návrhom, ktorým sa do zákona doplní, že k strate štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa ods. 16, to je ten, ktorý tam bol doplnený v roku 2010, nedôjde ani vtedy, ak štátny občan Slovenskej republiky nadobudol cudzie štátne občianstvo štátu, v ktorom mal v čase nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva povolený pobyt, registrovaný pobyt alebo inak evidovaný pobyt najmenej päť rokov.
Čiže to zlé, vecne nesprávne, voči vlastným občanom necitlivé a podľa môjho názoru aj protiústavné pravidlo, že slovenskí občania strácajú slovenské občianstvo proti vlastnej vôli, sa nejde zrušiť, ide sa toto pravidlo iba doplniť o jednu výnimku. Navyše výnimku, ktorá je veľmi prísna a je prísnejšia v porovnaní, v porovnaní aj s tými pokusmi o nápravu, o čiastkovú nápravu, s ktorými prichádzal, prichádzal pán poslanec Matovič alebo pán poslanec Fico v rokoch 2011 a 2012, alebo teda v tom čase boli tie návrhy predkladané.
V podstate sa ten zákon nezmení, len to bude už trošku vyladené, už to nebude to mieril na líšku, trafil Marišku, ale bude to mieril na líšku, trafil líšku, aj keď nie celkom presne, lebo opäť sa to nebude týkať iba občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti, ktorí by bez toho, aby žili v Maďarsku, nadobudli maďarské štátne občianstvo a ohlásili to, ale bude sa to týkať aj ľudí, ktorí žijú v zahraničí, nadobudnú cudzie občianstvo štátu, v ktorom žijú, len tam žijú povedzme štyri a pol roka, nie päť rokov, tak stratia slovenské občianstvo.
Považujem takúto úpravu za nedostatočnú. Považujem za problém, že slovenskí občania budú naďalej strácať slovenské občianstvo, hoci si to sami neželajú. A rešpektujem, že sú krajiny, ktoré neumožňujú dvojaké občianstvo, ktoré hovoria, že môžeš mať naše občianstvo, ale iba naše občianstvo, nemôžeš mať žiadne iné občianstvo.
A potom sú krajiny, ktoré umožňujú dvojnásobné alebo viacnásobné občianstvo, a podľa mňa je to lepší model, ale oba modely sú legitímne. To, čo ako legitímne nevidím, je riešenie, že Slovenskej republike nevadí, keď niekto má dve občianstva, keď ich už má. Nikomu nebudeme kvôli tomu odnímať slovenské občianstvo. Alebo keď cudzí štátny občan splní podmienky a nadobudne slovenské občianstvo, bude mať dvojaké občianstvo, nie je s tým problém. Alebo keď slovenský občan bude žiť v zahraničí dlhšie a nadobudne cudzie štátne občianstvo, tak zase bude mať dvojaké občianstvo, nie je s tým problém. Problém bude akurát s tým, ak tam žije kratšie alebo ak nežije dlhšie a získa, získa občianstvo iného štátu.
Podľa môjho názoru aj toto nové riešenie, s ktorým teraz prichádza vláda, bude naďalej v rozpore s čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o tom, že nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli. A ak niekto argumentuje tým, že ústava hovorí o tom, že nikomu nemožno odňať občianstvo, a v zákone sa hovorí, že sa stráca občianstvo, tak si myslím, že to je slovičkárenie, pretože tomu občanovi, ktorý si neželá stratiť slovenské občianstvo a stratí ho, lebo ak chcem získať občianstvo iného štátu, to neznamená, že chcem stratiť občianstvo Slovenskej republiky, automaticky účinky sú rovnaké, bude mu odňaté slovenské občianstvo proti jeho vôli.
A myslím si, že tento spor okolo zákona o štátnom občianstve nie je o tom, ako sa pozeráme na maďarskú vládu a Viktora Orbána. Ja sa pozerám kriticky, ak by som bol politikom v Maďarsku, bol by som v opozícii a kritizoval by som väčšinu toho, čo Viktor Orbán robí, ale som zhodou okolností politikom v Slovenskej republike a starám sa o to, aké sú zákony na Slovensku a ako sa Slovenská republika správa k svojim vlastným občanom vrátane občanov, ktorí patria k národnostným menšinám.
Neberiem to teda ako tému medzinárodnopolitickú, ale vnútropolitickú a primárne ľudskoprávnu a ústavnoprávnu. Som presvedčený, že nikomu by sme nemali odnímať občianstvo proti jeho vôli, ak si to sám neželá. Nikomu, doslova nikomu. Maďari žijúci na Slovensku sú lojálnou súčasťou krajiny a jej občanov. Menšiny sú bohatstvom krajiny a mali by sme to vnímať a podľa toho sa aj správať. Mali by sme rešpektovať, že ľudia môžu mať identitu, ktorej súčasťou je vzťah k Slovensku, aj vzťah k Maďarsku, alebo vzťah k inej krajine. Len pred pár týždňami sme tu mali búrlivú diskusiu o dvoch národnostiach, o možnosti uviesť si druhú národnosť v sčítaní obyvateľstva. Ja som vtedy stál na tej strane, ktorá hovorila, že tá možnosť má byť zachovaná, lebo človek môže mať vzťah aj k dvom národnostiam, alebo viacerým národnostiam, a rovnako som presvedčený, že človek môže mať vzťah aj k dvom, alebo viacerým štátom, a teda aj dvojité, alebo viacnásobné občianstvo.
Ako, ako už aj pán minister spomenul, tak okrem tej otázky odoberania alebo strácania občianstva sa v novele zákona rieši aj otázka vracania štátneho občianstva. Konkrétne, konkrétne vrátenia štátneho občianstva tým občanom, ktorí, ktorí stratili slovenské občianstvo proti svojej vôli v dôsledku tej úpravy schválenej v roku 2010. Bez ohľadu na to, ako dopadne tá debata, či to bude 5 rokov, 3 roky, 2 roky, či to bude pobyt, alebo tam bude možno aj nejaká iná činnosť, alebo sa to, alebo, alebo teda sa vrátime do stavu pred rokom 2010. Samozrejme, že je potrebné reparovať ten stav, a teda tým, ktorí stratili občianstvo, hoci by ho podľa tých nových podmienok, ktoré budú schválené, nestratili, tak, tak tým by sme mali vrátiť slovenské občianstvo.
V bode 11. sa § 7 dopĺňa ods. 7 a 8, z ktorých jeden znie, že bez splnenia podmienok - a podľa ods. 1 písm. a) to je nepretržitý pobyt na území Slovenskej republiky najmenej 8 rokov - možno udeliť štátne občianstvo žiadateľovi, ktorý stratil štátne občianstvo nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva, a ak mal v tom štáte povolený alebo registrovaný pobyt alebo inak evidovaný pobyt najmenej 5 rokov. To, na čo chcem upozorniť, je slovo možno udeliť. Podľa môjho názoru, teda bez ohľadu, ako dopadne tá debata, komu sa bude takýmto spôsobom vracať občianstvo, by to malo byť nárokovateľné. By tam nemala byť formulácia možno udeliť, ale sa udelí.
Otázka získavania občianstva bez splnenia tej podmienky pobytu 8 rokov sa umožní získať občianstvo žiadateľovi, ktorý nebol štátnym občanom Slovenskej republiky, a aspoň jeden z jeho rodičov, prarodičov alebo praprarodičov bol československým štátnym občanom narodený na území Slovenskej republiky. Vznikne tak trochu paradoxná situácia, že časť žiadateľov o slovenské občianstvo, ak mali predkov z územia Slovenskej republiky, bude môcť po prisťahovaní sa na Slovensko po mesiaci alebo po dni pobytu na Slovensku požiadať o slovenské štátne občianstvo a to občianstvo mu bude udelené, takému žiadateľovi.
Ale keď sa slovenský štátny občan presťahuje do inej krajiny a rovnakým spôsobom po dni alebo po mesiaci si požiada o štátne občianstvo inej krajiny, tak mu slovenské občianstvo zanikne. Čiže my budeme umožňovať získavať štátne občianstvo v určitej kategórii žiadateľov aj za kratšiu dobu ako tých 8 rokov, aj za kratšiu dobu ako tých 5 rokov, ktoré, ktoré sú podmienka pre získanie cudzieho štátneho občianstva, ale zároveň budeme sankcionovať slovenských občanov, ktorí si požiadajú o cudzie štátne občianstvo na základe pobytu, ktorý je v cudzine, ktorý je kratší ako, ako 5 rokov. Vidím v tom istý rozpor a vidím v tom ďalší argument, prečo by sme sa mali vrátiť k tej úprave, že nikto nebude strácať slovenské štátne občianstvo bez toho, aby si to sám želal.
Posledná vec je, že sa tým otvára aj otázka, či, či pre túto skupinu pre ľudí, ktorí majú predkov z územia Slovenska a žijú v zahraničí, či by sme nemali umožniť nadobudnúť slovenské štátne občianstvo aj bez toho, aby mali pobyt, lebo aký je dramatický rozdiel medzi tým, keď si tu niekto dá pobyt a po mesiaci požiada, keď niekto, niekto nemá, nemá pobyt vôbec. Veľká časť pôvodných obyvateľov Slovenska už dnes žije v iných krajinách, nielen v európskych krajinách, ale aj v Amerike, Kanade a v mnohých iných krajinách. To ustanovenie nie je definované etnicky, čiže sa netýka iba zahraničných Slovákov, ale aj Rusínov, Židov, Rómov, Maďarov, ktorí pochádzajú z územia, z územia Slovenska, čo je, čo je dobré.
A keď takíto ľudia, ktorí majú väzbu k Slovenskej republike, chcú byť aj občanmi, prejavia o to záujem, myslím si, že by sme im to mali umožniť aj v situácii, že nežijú na území Slovenskej republiky, lebo migrácia je prirodzený jav a je normálne, že ľudia pôvodom zo Slovenska žijú na celom svete. Ak si zachovajú slovenské občianstvo a nestratia ho, tak sme radi, že máme krajanov aj v zahraničí, a mali by sme to vnímať nie ako problém, ale ako naše obohatenie, ako väzbu medzi Slovenskom a inými krajinami a mali by sme takýmto ľuďom umožniť získať slovenské občianstvo aj bez toho, aby tu mali pobyt, lebo môžu to byť potomkovia ľudí, ktorí takisto prišli o slovenské alebo vtedy o československé občianstvo proti svojej vôli.

Ja teda podobne ako pani poslankyňa tam vidím, samozrejme, v tom zákone kopu dobrých vecí, a teda ospravedlňujem sa, že som, že som teda to nespomenul, a rovno som som išiel k tým, ktoré vnímam ako problematické, lebo tak to vidím ako, ako úlohu parlamentu, aby sme sa bavili o problémoch, ale, ale, áno, niekedy treba aj, aj to pochválenie, a teda ocenenie toho, že vláda v tomto prípade, v prípade prichádza s návrhom, ktorý obsahuje viacero dobrých bodov, ktoré zlepšujú podnikateľské prostredie. Čiže faktickou sa to snažím napraviť, že som to, že som to nespomenul vo svojom úvodnom, úvodnom vystúpení.
No a teda naozaj, naozaj považujem za legitímnu tú debatu o otváracích hodinách, a teda o tom, že aký je zmysel toho, aby do toho obec, obec zasahovala. Ak sa teda zhodneme na tom, že je to ochrana obyvateľov pred rušením nočného kľudu, tak potom by sme asi mali diskutovať, že či tá navrhnutá formulácia je, je optimálna, alebo vieme nájsť nejakú, ktorá tento účel naplní lepšie. (Kýchnutie v sále.)

To je to, o čom som sa snažil hovoriť, že zdanlivo to znie dobre, že rovnaké pravidlá pre všetkých a bez výnimiek, ale ak je účelom tohto ustanovenia chrániť obyvateľov pred rušením nočného kľudu, tak rovnaké pravidlá pre rôzne situácie v skutočnosti môžu byť diskriminujúce a nenáležité, pretože inak funguje podnik, ktorý je v bytovom dome, inak funguje podnik, ktorý je niekde na odľahlom verejnom priestranstve, kde nikoho, nikoho neruší, a inak funguje podnik, ktorý sa snaží pristupovať ohľaduplne k obyvateľom žijúcim v jeho okolí a dbá o to, aby nočný kľud nebol rušený ani zvnútra podniku, dokonca ani návštevníkmi, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí a vychádzajú z toho podniku, a inak treba pristupovať, pristupovať k podniku, ktorý neberie ohľady na obyvateľov v okolí, produkuje, produkuje hluk sám aktívne a nijakým spôsobom nereaguje, nereaguje na sťažnosti, ktoré, ktoré prichádzajú.
Hovorím, že v normálnom systéme by sa to nemalo ani, ani upravovať obmedzovaním prevádzkovej doby, ale kontrolou, pokutovaním a vymáhaním tých pokút, len problém je, že teda na viacerých miestach to takto, žiaľ, žiaľ, nefunguje, a tá kontrola je neúčinná, tak v tej situácii, ja si myslím, že je legitímne sa baviť o tom, že či jedna z tých sankcií, okrem finančnej sankcie, by napríklad nemohlo byť obmedzenie času prevádzky takéhoto podniku, povedzme na určitú dobu, na nejaký čas, povedzme iba na denný alebo denný a večerný čas.

Vážený pán minister a vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani spravodajkyňa, kolegovia - kolegyne tu teraz nie sú - a ďalšie, chcel by som sa vyjadriť v prvom čítaní k obom častiam predklada... predloženej novely zákona, teda jednak k tej, ktorá sa týka živnostenského zákona, aj k tej, ktorá sa týka novely zákona o obecnom zriadení.
Vo vzťahu k novele živnostenského zákona, chcem sa vlastne dotknúť iba jednej veci, a síce bodu 14, ktorý sa týka dĺžky pozastavenia živnosti, kde vládny návrh predpokladá, že súčasná minimálna a maximálna hranica sa natiahnu, dnes je pozastavenie živnosti možné na 6 mesiacov až 3 roky, navrhuje sa, že to bude na 1 mesiac až 4 roky, čiže sa zníži tá minimálna hranica, zvýši maximálna hranica. Vítam tento návrh, považujem to za, za veľmi rozumné, to skrátenie je dôležité vo všeobecnosti alebo možno ešte zvlášť v dobe, v ktorej žijeme, keďže pandémia a s ňou súvisiace obmedzenia hospodárskych činností môže znamenať pre mnohých živnostníkov taký problém, ktorý by si mohli vyriešiť napríklad tým dočasným pozastavením, a tá lehota 6 mesiacov sa môže javiť ako, ako neprimerane dlhá, asi nejaká minimálna tam musí byť, aby si nikto nepozastavoval na 3 dni živnosť, ale, ale teda ten mesiac je, myslím, rozumne navrhnutý.
Vo vzťahu, vo vzťahu k tým 4 rokom mám trochu otázku, že či je to predĺženie dostatočné, predlžujeme z 3 na 4, prečo nie na 5, 6 alebo 8, alebo dokonca prečo neumožníme pozastaviť živnosť aj na dobu neurčitú. S tým, že by to pozastavenie trvalo až dovtedy, kým by si živnostník buď neobnovil živnosť, alebo, alebo ju teda nezrušil. Pýtam sa to aj preto, lebo tento problém sme riešili aj na pôde parlamentu v minulých volebných obdobiach, keď niektorí poslanci, ktorí predtým boli živnostníci, si živnosť nezrušili, iba si ju pozastavili a akosi zabudli na to, že ju majú pozastavenú, a po 3 rokoch sa im automaticky obnovila, čím sa dostali do problémov, lebo ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov zakazuje poslancom podnikať, a samotný fakt, že majú živnosť, aktívnu živnosť, sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti výboru pre nezlučiteľnosť funkcií za podnikanie, hoci dotyčný verejný funkcionár nemusel reálne podnikať, nerobil nič v rámci podnikateľskej činnosti, ani si to dokonca neuvedomil, že sa mu tá živnosť automaticky, automaticky obnovila, preto tie 4 roky budú riešiť povedzme problém poslancov, ktorí sa stanú živnostníkmi, a budú vedieť, že keď si pozastavili živnosť, a tak o 4 roky, ak je celé funkčné obdobie, s tým majú niečo robiť, v poriadku, ale teda nie som si istý, že, že by sme to mali viazať iba, iba na poslancov, lebo teda môže byť, že niekto, niekto má potrebu predĺžiť si pozastavenie živnosti aj na dlhšie obdobie, a môže to vedieť už vopred, z nejakého dôvodu nechce zrušiť živnosť, ale vie, že 5 rokov sa bude venovať niečomu úplne inému, pričom nebude mať, nebude mať živnosť, tak myslím si, že by sme mu to mali obnoviť, teda umožniť, tým chcem povedať, že možno by sme sa smerom ešte do druhého čítania mohli baviť aj o tom, že by sme tú hranicu, maximálnu hranicu pozastavenia živnosti zvýšili.
A druhá otázka je, že prečo nie je možné pozastaviť činnosť na dobu neurčitú, lebo pozastavenie na dobu neurčitú by bolo najústretovejšie voči živnostníkom, ktorí si pozastavujú živnosť a ktorí často v okamihu, keď si ju pozastavujú, nevedia presne, či to budú 3 roky, 3 roky 2 mesiace, 4 roky alebo 5 a pol roka. A chápem, že s tým môžu byť spojené nejaké administratívne problémy, v dôvodovej správe sa k tomu uvádza, že určenie hornej hranice lehoty na pozastavenie výkonu živnosti je nevyhnuté najmä z dôvodu zabezpečenia korektnosti údajov v živnostenskom registri, tak to by ma asi aj zaujímalo, že v čom tá nevyhnutnosť spočíva a v čom je problém ak by v živnostenskom registri bolo uvedené, že živnosť je, živnosť je pozastavená aj dlhšie obdobie ako 4 roky, prípadne na dobu neurčitú, ak teda pán minister mi vie odpovedať na túto otázku, tak budem rád, ak nie, tak predpokladám, že sa o tom budeme baviť na výbore a smerom, smerom k druhému čítaniu.
Druhá vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, sa týka zákona o obecnom zriadení, o tom hovoril aj pán minister v úvodnom slove, a síce kompetencie obcí podľa § 4 ods. 5 písm. a) bod 3, obec vo veciach územnej samosprávy ustanoví nariadením pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb. A to sa má nahradiť, že ustanoví všeobecne záväzným nariadením čas predaja v obchode a čas prevádzky služieb.
Rozumiem tejto zmene a súhlasím s tým, že s týmto ustanovením by bolo niečo, niečo dobré robiť, akceptujem aj tie dôvody, ktoré hovoria o tom, že obec nemôže nad rámec zákona vyžadovať od podnikateľov oznamovanie konkrétneho času predaja v obchode ani oznam... ani konkrétneho času prevádzky služieb, malo by to byť tak, že všeobecne záväzným nariadením sa ustanoví iba čas predaja alebo prevádzky služieb, a len, a teda aj, aj, aj tá ďalšia časť argumentácie, ktorá hovorí o tom, že by sa malo určiť iba, iba rozpätie času predaja v obchode a času prevádzky služieb, ale v tejto súvislosti mám niekoľko otázok.
Súhlasím, že je to problém a že by sa to malo upraviť, ale je otázka, že či práve takto. Či toto je najvhodnejší spôsob. Prvá otázka je, že čo to znamená, ten čas predaja v obchode a čas prevádzky služieb. V dôvodovej správe sa píše o rozpätí času predaja v obchode a času prevádzky služieb, čo by bolo, myslím presnejšie, lebo teda nechceme obciam zveriť právomoc stanoviť konkrétny čas, ktorý budú musieť všetci rešpektovať, že budú mať otvorené presne ten čas, ktorý, ktorý sa nariadením stanoví, ale zrejme iba začiatok a koniec tej, tej doby alebo času prevádzkovej doby, alebo, alebo času predaja, a teda je, je možné, alebo teda sa pýtam, že či keď dáme do zákona, že obec stanoví čas predaja v obchode alebo prevádzky služieb, či sa to nebude interpretovať tak, že obec stanoví presný čas a presne v tom čase budú musieť mať všetky predajne a prevádzky otvorené.
Otázka č. 2, ktorú si kladiem, je, či sa tým zabráni tomu, aby obec vyžadovala aj ďalšie veci, ako je napríklad to oznamovanie alebo preukazovanie splnenia, splnenia podmienok, pretože onen paragraf, ktorý ideme upravovať, §4 ods. 5 má okrem písm. a), ktorý hovorí o tom, že čo všetko obec vo veciach územnej samosprávy ustanoví nariadením, aj písm. b), ktoré hovorí o tom, že môže ustanoviť nariadením iné podrobnosti ako v písm. a). Čiže opäť sa pýtam, že či využitím tohto písm. b) nemožno, nemožno ustanoviť aj iné podrobnosti napríklad týkajúce sa času predaja v obchode a času prevádzky, prevádzky služieb vrátane napríklad toho, čo sa chce odstrániť, aby mohla mať obec právo vyžadovať od podnikateľských subjektov.
Otázka č. 3, ktorú si kladiem, je, že či je to správne takýmto spôsobom upraviť, a opäť citujem z dôvodovej správy, podľa ktorej ide o rovnaké podmienky podnikania z hľadiska času predaja v obchode a času prevádzky služieb na vymedzenom území pre všetky podnikateľské subjekty bez dodatočného uplatňovania výnimiek nad rámec ustanovený všeobecne záväzným nariadením. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.) S tým sa teoreticky dá súhlasiť, že, že podmienky by mali byť rovnaké, a teda nemali by tam byť výnimky, ale otázka je, že či, či naozaj sa má stanoviť, že rovnakú dobu predaja má mať predajňa potravín napríklad a krčma.
A tým sa dostávam k štvrtej a podľa môjho názoru k zásadnej otázke, je, že či stanovovanie času predaja v obchode a prevádzky služieb je niečo, čo obec vôbec má robiť, do čoho obec má vstupovať. Aký je dôvod na to, aby obec predajniam a prevádzkam stanovovala ich predajný a prevádzkový čas?
Pôvodne úplne na začiatku, keď bol zákon o obecnom zriadení schválený, tak tam bola formulácia, že obec utvára podmienky pre riadne zásobovanie obce a vykonáva nad ním dozor, povoľuje predajný a prevádzkový čas, spravuje trhoviská. Čiže úplne na začiatku obec dokonca povoľovala predajný a prevádzkový čas, čiže nie stanovovala pravidlá, ale povoľovala, tak to bolo taký ešte socializmus, ktorý práve skončil a ktorý ešte existoval, existoval v zákone. Potom sa tá formulácia zmenila na „plní úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce, určuje nariadením pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská“, čiže sa to zmiernilo na určovanie pravidiel času predaja a prevádzky, ale ešte tam bola formulácia, že utvára podmienky na zásobovanie obce, to tiež bol taký socialistický prežitok, lebo podmienky na zásobovanie utvára trh a aj bez toho, aby do toho obec vstupovala, tak trh vyriešil problém zásobovania vo všetkých normálnych ekonomikách.
No teraz tam máme tú formuláciu bez zásobovania, ktorá hovorí o pravidlách a navrhuje sa, aby tam bol iba čas. Ale pýtam sa ja, je toto úlohou obce? Má obec stanovovať, stanovovať čas predaja a čas prevádzky služieb? Aké sú na to dôvody? Aký je tam legitímny dôvod, aby sa zasiahlo do vlastníckych práv a do, do slobody, slobody podnikania?
Ja sa priznám, že tam vidím jeden jediný legitímny dôvod, a tým je ochrana pred rušením nočného kľudu, lebo to je reálny problém, že niektoré prevádzky sú hlučné a v nočných hodinách rušia okolo bývajúcich ľudí. Je tam konflikt práva na podnikanie alebo v trávení voľného, voľného času a konflikt práva, práva ľudí mať, mať vo svojich bytoch ticho a nebyť rušený, najmä v nočnom, v nočnom čase. Čiže je legitímne, aby do toho zasiahol verejný sektor, iný dôvod tam nevidím. Čiže primárne by tá ochrana mala byť vykonávaná kontrolou, dodržiavania napr. nočného kľudu a pokutami tým, ktorí, ktorí porušujú nočný kľud, ale ukazuje sa, že je to, že je to nedostatočný nástroj, lebo ani napriek, napriek tomu sa tie problémy, ktoré majú, a v Bratislave to poznáme veľmi dobre, obyvatelia v okolí niektorých prevádzok, nedarí riešiť, preto je podľa môjho názoru namieste, aby mala obec možnosť obmedziť prevádzkovú dobu, ale len ak ide o prevádzky, ktoré rušia nočný kľud.
My sme v minulosti prišli s návrhom, aby toto ustanovenie bolo upravené tak, že obec môže nariadením ustanoviť pravidlá obmedzenia času predaja v obchode a prevádzky služieb prevádzok, v ktorých činnosť spôsobuje opakované rušenie nočného kľudu a postup obce v tejto veci. Čiže nebolo by to, že obec stanoví, že všetky prevádzky musia byť zavreté o 22.00 hod., lebo niektoré prevádzky rušia nočný kľud, ale práve naopak, všeobecne záväzné nariadenie by stanovilo spôsob a postup obce, aký môže prísť k tomu, že niektorým prevádzkam, tým prevádzkam, ktoré spôsobujú narúšanie nočného kľudu, bude obmedzená, obmedzená prevádzková doba.
Čiže opäť by som chcel dať ako nejaký taký podnet na zamyslenie, že či tou úpravou, tak ako je navrhnutá, naozaj dosiahneme to, čo chceme, a to, čo by malo byť zmyslom úpravy času predaja v obchode a času prevádzky služieb, a teda by ma aj zaujímalo, že ak niekto vidí nejaký iný dôvod, pre ktorý by obec mala vstupovať do času prevádzky služieb a predaja v obchode, tak by som ho rád počul, lebo doteraz som žiadny iný dôvod nepočul, a ak je toto ten dôvod, tak potom sa bavme o tom, či navrhnuté riešenie je to najlepšie a či navrhnuté riešenie naozaj umožní obciam, aby efektívne zabezpečili ochranu svojich obyvateľov pred rušením nočného kľudu, prinajmenšom efektívnejšie, ako je to, ako je to doteraz.
Vzhľadom na to, čo som povedal, si myslím, že tá formulácia by prípadne mohla byť aj iná, a miesto toho, aby sme iba vypustili slovo pravidlá a nechali tam čas, čo môže spôsobiť aj, aj isté problémy, o ktorých som hovoril, by bolo lepšie, keby sme toto všeobecné pravidlo zúžili iba na ten problém, ktorý podľa môjho názoru, celá táto úprava má riešiť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Miro, prosím ťa, veď ale Matovič nesúvisí predsa že s vznikom pandémie, tak už nepleť všade Matoviča, to už neni celkom v poriadku.
A ináč sa mi páči, že si prestal kričať, ale potom už si sa dneska trošku štartoval, tak opatrne. Ďakujem. (Reakcia z pléna.)