Videokanál klubu

Pani poslankyňa Andrejuvová, vy ste povedali, že sa zhodneme na tom, že potrat je zlý. V tomto príbehu vidíte, že tento potrat zachránil mladej slečne život, ktorá by možno spáchala samovraždu, keby to dieťa mala a zomreli by obidva ľudské životy. Rozprávate, oháňate sa tým, že chránite ľudský život, chráňte ženy najprv! A nie ľudské životy. Je psychiatrická, psychiatrická, prepáčte, som nahnevaný, psychiatrická pacientka ide k obvodnej doktorke a ona ju pošle ku kňazovi?! To kde sme?! Ateistku ide poslať ku kňazovi! Veď sa už uvedomte! Netlačte vašu ideológiu do našich životov. Verte si, choďte si do kostola, ale nestarajte sa do našich životov, nestarajte sa do ženských materníc. Nikto vám nezakazuje chodiť do kostolov. No ešte aj počas pandémie boli kostoly otvorené. Tak netlačte vašu ideológiu do Slovenska!

To bol, Miro, silný príbeh a, žiaľ, nie ojedinelý. Ktovie koľko takých príbehov je a, žiaľbohu, tieto príbehy sa nedostanú sem ku cteným poslancom, ktorí navrhujú takéto návrhy, ako dneska o ňom rokujeme. Už len k tomu chcem poznámku, že táto si nakoniec išla zaplatiť tú interrupciu, ktovie koľko z nich sa to pokúsi riešiť nejakým spôsobom, že začne piť nejaké Savo alebo niečo, aby ten plod, aby samo potratili, a teda poškodia svoje zdravie a poškodia aj zdravie toho dieťaťa a potom sa narodí také ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré mu tuná tento zákon chce zvýšiť príspevky alebo teda dať príspevok 3 000 eur.
Ten kňaz, na ktorého dávali číslo, ten určite nebude tej matke potom pomáhať s výchovou toho dieťa alebo dávať jej financie na to dieťa. Takže, no, toto neni reálna pomoc, o čo sa tu snažia naši kolegovia.

Pomoc tehotným ženám. Tak znie návrh pani poslankyni Záborskej, že ideme pomáhať tehotným ženám. Paradoxné je, že už niekoľkokrát bolo povedané a aj priznané, či vo faktických poznámkach, alebo v rozprave, že ide skôr o tú ideologickú záležitosť a nie pomoc tehotným ženám.
Ja si dovolím povedať alebo prečítať, aby to bolo úplne autentické, príbeh mladej slečny, ktorá vďaka ideológii takmer nieže prišla o život, ale mala skazený život. A preto sú tu aj menovaní niektorí ľudia. Budeme si to čítať, dokonca aj tú slečnu prečítam, ktorí ovplyvnili jej život. Našťastie sa jej z toho podarilo vykorčuľovať.
Bola som 19-ročnou stredoškolskou študentkou, ktorá práve začala maturitný ročník, keď som sa dozvedela, že som tehotná. Predtým, ako som nastúpila do maturitného ročníka, musela som v lete podstúpiť komisionálne skúšky v škole. Pretože som na konci tretieho ročníka bola dlhodobo hospitalizovaná v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku na psychosomatickom oddelení. Vzhľadom k tomu, že pochádzam z disfunkčnej rodiny, bývala som sama v Bratislave. Prenajímala som si izbu a o všetky svoje výdavky som sa musela starať sama. Zároveň som si však myslela, že mám nárok na zdravotnícku indikáciu k umelému prerušeniu tehotenstva. Nikdy predtým som gynekológa nemala, a tak sa moja cesta k interrupcii sťažila, pretože som nevedela, v koľkom som týždni a zároveň, či interrupciu stihnem do tretieho mesiaca.
Napísala som svojej psychiatričke, tá však, žiaľ, bola na dovolenke. Tak som zašla k svojej obvodnej lekárke v Poliklinike Ružinov Márii Bochníčkovej. Vysvetlila som jej situáciu, to, že si vo svojom veku dieťa nemôžem dovoliť, nemám žiadne rodinné zázemie a ešte stále mám problém so psychickým zdravím. V tej dobe tri rôzne psychiatrické diagnózy. Takže mám nárok na zdravotnú indikáciu, vďaka ktorej môžem zákrok podstúpiť bezplatne. Na to mi však doktorka Bochníčková povedala, že mi neporadí. Namiesto toho mi začala na papier písať telefónne číslo na jej kňaza, s ktorým sa môžem porozprávať, on mi pomôže toto ťažké obdobie prekonať.
Pani doktorka si takisto nenechala vysvetliť, že som ateistka, že sa o všetky svoje výdavky starám sama, bývam v prenajatej izbe a s matkou a otcom nie som v kontakte. Tieto pádne dôvody ju však nezaujímali a stále sa odkazovala na svojho kňaza, ktorý sa so mnou o tomto porozpráva a nepodporí ma v tomto mojom rozhodnutí podstúpiť interrupciu. V jej ambulancii sme debatovali asi pol hodinu. Potom som to vzdala, pretože sa motali stále v tej istej téme toho, ako si dieťa mám nechať a určite mi niekto pomôže.
S plačom som bezmocne odišla z jej ambulancie a v tej chvíli nenávidela svet. Totiž v tom istom čase sa konal aj pochod za rodinu a po meste boli porozlepované bilbordy, ktoré ma ešte viac deprimovali a zároveň pripomínali, že pokým tento zákrok podstúpim, nie som nič iné ako vrah.
Ako si určite môžete predstaviť, moje psychické zdravie kvôli tejto záležitosti išlo stále viac dole vodou. K tomu sa pridal aj celkový diskomfort, pretože som na svojom tele začínala cítiť zmeny spojené s tehotenstvom a niekedy som cez deň vôbec nedokázala fungovať. Napriek tomu, že som si musela zarábať na nájom a chodiť a učiť sa do školy, rozhodla som sa teda navštíviť zastupujúceho psychiatra mojej doktorky. Sídlil v Poliklinike Karlova Ves-Vít Provazník. Prišla som k nemu do ambulancie a vysvetlila mu, že potrebujem od neho ako zastupujúceho psychiatra zdravotnú indikáciu, aby som mohla podstúpiť bezplatnú interrupciu. Pán doktor mi na to odpovedal, že nechce, aby sa o ňom písalo v novinách, že je vrah a zabil dieťa. Následne povedal, že mi vie predpísať Diazepam a ak sa cítim psychicky zle, mám sa ísť dať hospitalizovať na psychiatrické oddelenie v nemocnici Mickiewiczova. Vysvetlil mi, že kvôli spoločenskému tlaku mi nemôže inak pomôcť, má rodinu a kvôli jednému papieru, ktorý mi dá, nechce ísť do väzenia.
Tu mi už naozaj neostávalo nič iné, než podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva v súkromnom sanatóriu Koch. Môj vtedajší partner nemal peniaze na to, aby mi finančne pomohol, a tak som ako študentka zaplatila 422 euro za tento zákrok a išla na svojom účte do debetu.
Interrupciu som podstúpila 19. 9. 2019 a neskutočne mi odľahlo, keď som sa po zákroku zobudila. Pretože viem, že mi tento zákrok zachránil moju budúcnosť a nadobudla som opäť chuť do života.
Pani poslankyňa Záborská, tento príbeh píšem kvôli tomu, že mám z toho ešte doteraz zlé spomienky, hlavne na základnú zdravotnú starostlivosť, ktorá mi nebola poskytnutá Máriou Bochníčkovou v Poliklinike Ružinov a Vítom Provazníkom z Polikliniky Karlova Ves. Obvodná lekárka nemá žiadne právo dávať mi telefónne číslo na jej kňaza a odmietnuť mi poradiť, ako mám postupovať v tejto záležitosti.
Bola upovedomená o tom, že beriem antidepresíva a antipsychotiká. Nie som pripravená mať dieťa, nemám ešte ani len dokončenú maturitu, nemám žiadny domov a oporu rodiny, nedbala na to, že chcem ísť na vysokú školu a pokračovať vo vzdelávaní sa. Nemala právo podsúvať mi jej náboženské presvedčenie namiesto vykonania zdravotnej starostlivosti.
Pán psychiater zase dovolil pochodom za rodinu urobiť jeho mienku v tom, že pokým mi dá zdravotnú indikáciu, na ktorú som mala právo na interrupciu, bude za vraha, o ktorom sa bude všade písať alebo nebodaj pôjde do väzenia.
Takže, prosím, aby si všetci politici, ktorí sú proti interrupciám a vyvíjajú spoločenský tlak, uvedomili, že pokým na potrat nechcete ísť, nechoďte. Netreba na to žiadne zmeny, jednoducho nechoďte. Sme demokratický štát, a tak by som mala mať právo rozhodnúť o svojej budúcnosti. Rozhodnúť o tom, kedy budem matkou, rozhodnúť o tom, kedy už som na tehotenstvo pripravená. Som dospelý človek, viem sa rozhodnúť sama a tak, prosím vás, nerozhodujte vy za mňa a nechajte moju maternicu na pokoji. Adela Martinková.
Tak, pani Záborská, verím, že z tohto príbehu ste si zobrali niečo a aj ostatní poslanci, ktorí vehementne obhajujú zákaz interrupcií, organizujú Pochody za život, ohrozujú mentálne zdravie ľudí, podrývate našu slobodu, slobodu ateistov. Verte si, v čo chcete, ale nestarajte sa do našich životov.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán poslanec Mičovský, ďakujem veľmi pekne za váš kultivovaný prejav. Povedali ste, že mali by sme sa zhodnúť na viacerých veciach, aj ochrane života alebo teda pomôcť tehotným ženám. No v našich pozmeňujúcich návrhoch je niekoľko bodov, kde, si myslím, že aj vy súhlasíte, ktoré viete aj vy podporiť. Určite ste ich čítal, dokonca ste aj hovorili návrhy z našich pozmeňujúcich návrhov. Teda budem rád, keď podporíte naše pozmeňujúce návrhy a reálne nájdeme spoločnú reč aj v tejto otázke. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán kolega Mičovský, za toto vystúpenie. Bodaj by bolo viacej takýchto pokojných a milých vystúpení. Ste hovorili napríklad, že príspevok pri narodení pre štvrté dieťa je veľmi správne opatrenie. Tak chcem vás, chcem vám teda dať do pozornosti, lebo myslím, že ste tu neboli, keď sme čítali naše pozmeňujúce návrhy, že v jednom z tých pozmeňujúcich návrhov, s ktorým aj pani kolegyňa Záborská súhlasila, to ešte vylepšujeme, resp. opravujeme. Lebo dneska je to tak, že za pôrod, kedy by sa mal vyplácať tento príspevok, sa považuje aj pôrod mŕtveho dieťaťa alebo keď teda príde k samovoľnému potratu v siedmom, ôsmom mesiaci a napríklad sú ženy, ktoré majú len, ktoré majú teda že druhé živé dieťa, ale už naň nedostanú príspevok, lebo už sa to považuje za štvrtý pôrod. Takže toto sa snažíme napríklad vylepšiť. Takže ja pevne dúfam, že, že vo vás nájdeme aj podporovateľa niektorých našich pozmeňujúcich návrhov. Je tam naozaj že veľa dobrých vecí.
A teda napríklad pani kolegyňa Andrejuvová spomínala ako jeden z ďalších týchto sociálnych vecí, tak je tam zľava, vy tam máte zľavu 70 % z poplatku za registráciu auta. My v SaS-ke by sme ten poplatok úplne celý zrušili, ale teda rozumiem, že to nie je predmetom tohto zákona. Preto v jednom pozmeňujúcom návrhu zvyšujeme tú zľavu na 90 %, hej. Tiež si myslím, že tým rodičom s ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom to pomôže a ten výpadok v rozpočet už naozaj bude že minimálny, keď sme to ešte zvýšili.
Ďakujem.

Pani kolegyňa, toto sa zle počúvalo, takže klameme a lobisti za potraty. Pani kolegyňa, komora gynekológov klame? Komisárka pre ľudské práva klame? Neklamete a netárate náhodou vy? Ste tu prečítali krajiny, ktoré majú dlhšiu čakaciu dobu ako na Slovensku. A čo tie krajiny, ktoré majú kratšiu alebo žiadnu čakaciu dobu? Tie už, samozrejme, nečítate. Hovoríte o lobistkách za potraty, predpokladám, že ste hovorili o Možnosti voľby, čo je jedna z tých hlučnejších skupín. To sú ženy s deťmi, chceli sa so mnou stretnúť, prišli aj so svojimi deťmi, jedna z nich je tehotná. To naozaj si ich dovoľujete nazývať lobistkami za potraty? Však už sa, prosím vás, uvedomte aj vy!

Ďakujem pekne mojim kolegom v reakciách na mňa.
Pán Šefčík, hovoríte, že sme spolu niekedy hovorili my dvaja k téme, ktorú som ja navrhla, a to je sprievod detského pacienta v nemocnici. Ja som s vami nikdy na tému osobne nehovorila. Ja som hovorila s pani Záborskou, hovorila som s pani Horváthovou, ale my sme nikdy nerokovali, nikdy ste ma za to nechválili, takže ja naozaj neviem, kedy sme takéto rokovanie mali a ako povedala moja kolegyňa Cigániková, tento návrh bol schválený ministerstvom, v praxi nás oňho žiadali konkrétne lekári, ktorí naozaj boli zúfalí z praxe, kedy na niektorých oddeleniach rodičia mohli byť pri deťoch a po iných ťažkých stavoch, keď ich previezli na iné oddelenie, už pri deťoch nemohlo byť. Zhoršovalo to ich zdravotný stav, išli sme naozaj s návrhom, ktorý prišiel zo zdravotníckeho prostredia, čiže pre mňa celá tá situácia okolo toho je stále absurdná.
Zitka, ďakujem aj za tvoj postoj, aj keď nikto v tejto miestnosti nebojuje za potraty. To sme si hádam už všetci všimli, že tu nie je nikto, kto by obhajoval potraty. Potraty na Slovensku klesajú, pretože naozaj všetky strany sa snažia pomáhať tomu, aby ženám sa situácia zlepšovala. Ale my nemôžme sa stávať do situácie, kedy tie ťažké životné stavy u žien hodnotíme čiernobielo. My nevieme teraz poňať v nejakom zákone, v nejakej vetičke všetky situácie, do ktorých sa ženy môžu dostať. A tým, že ideme reštriktívne a zužujeme tie ich práva, možnosť voľby, tak ich dostávame do veľmi ťažkých stavov, z ktorých naozaj cesta von môže byť pre nich fatálna, taká ako v Poľsku, až tragická.

Vlaďka, mám veľmi rada tvoju kultivovanosť a ten tvoj kultivovaný prejav, ktorý ti úprimne závidím, aj v témach, ktoré viem, že tebou hýbu a sú pre teba dôležité. Naozaj si hovorila, úplne to bolo vidieť, že úprimne, zo srdca, z duše, že ti na tom záleží a žiadala si alebo teda dávala si predkladateľom otázky, prečo nepomáhajú už narodeným deťom. Prečo nepomáhajú tým ženám.
A jedno to malo všetky tie tvoje otázky a prosby, apely spoločné, no všetko, čo ty chceš, všetko to chce toleranciu. Vieš? A kolegovia tej tolerancie v sebe moc nemajú. Oni chcú naozaj, aby sa narodilo viac detí, ale zariadiť to vedia len príkazom alebo zákazom. Ale zlepšením podmienok to už je ťažšia robota na dlhšie a chce to toleranciu nejakej inakosti, prispôsobenia sa možno niekomu, kto nevidí svet rovnakými očami. Takže tu je problém a myslím si, že naozaj akože neočakávaj, že tu sa priblížime niekedy, jednoducho oni to vždy robili a budú to robiť len týmto spôsobom a na nás je, aby sme navrhovali zákony, ktoré zvýšia životný štandard žien, bezpečnosť, že ľudia, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom iní, ale nikomu neublížili, že sa budú v tejto spoločnosti cítiť lepšie, lebo máš presne pravdu, aj to sú deti, ktoré sú narodené. To nestačí, starať sa o deti iba kým sa narodia a potom možno maximálne rok po a potom už ich mať za nepriateľov len preto, lebo nepatria do tej mojej dogmy.
A čo sa týka toho návrhu, ktorý si dávala, čo sa týka detí, aby pri nich mohli byť rodičia. Je smiešne, keď tu kolegovia rozprávajú, že to nebolo vykonzultované, predpokladám, že to vysvetlíš, bolo to dokonca povolené, ja osobne som štvrť Slovenska prešla s nemocnicami a mali sme konkrétne návrhy, aby to bolo aj realizovateľné, jednak delenie podľa veku, jednak riešenie tých postelí, či tam má stolička, ako to má byť spoplatnené, s niekoľkými riaditeľmi sme to mali vydiskutované. Takže je smutné, keď niekto, kto to z lavice vie iba zakazovať a prikazovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, o argumentoch, tých zdravotníckych argumentoch a sociálnych argumentoch, prečo považujeme aj v strane SaS, ale s ďalšími kolegami v tejto sále, tento návrh nevhodný a naozaj v rozpore s medicínskymi odporúčaniami, tu hovorila moja kolegyňa Janka Cigániková. Ja sa chcem vyjadriť k inej téme.
A chcem hovoriť o tom, že ma naozaj zarmucuje a neviem tomu úplne pochopiť, prečo navrhovatelia tohto zákona svoj zámer skrývajú za pojmy ako pomoc tehotným ženám, pomoc deťom. Dokonca v niektorých debatách argumentujú Dohovorom o právach dieťaťa, ktorý je pre mňa absolútnym zmyslom, prečo som v tomto parlamente a čo sa snažím v politickom priestore na Slovensku presadzovať a dostať do bežného života, aby sme o takýchto elementárnych veciach nemuseli ani len viesť politický dialóg. Naozaj neviem a nedokážem ich zámeru uveriť a považovať ho za úprimný.
A prečo je tomu tak? Lebo ak by navrhovateľom naozaj išlo o tú pomoc ženám a deťom a nie o politiku, ktorá sa z tak citlivej a bolestivej témy, akou sú potraty, na Slovensku robí, a nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku a iných krajinách, svoje úsilie v parlamente by sme smerovali inam a som presvedčená, že v tom inom úsilí by sme nenachádzali toľko rozdielov, pretože sú elementárne veci, na ktorých sa všetci naprieč týmto spektrom vieme zhodnúť a nemuseli by sme sa tu niekoľko dní hádať o tom, čo je a čo nie je medicínska prax, čo je a čo nie je nevyhnutné pre ten najlepší záujem dieťaťa aj matky. Uvediem zopár príkladov.
Ak chceme pomôcť tehotným ženám a počatým deťom, zbavme ženu pred pôrodom strachu z toho, že bude na pôrodnej sále bez blízkeho človeka. Garantujme im, týmto ženám, právny nárok na to, že pri pôrode budú môcť byť so svojím partnerom, ale aj s dulou alebo inou osobou, ak si to budú želať, tak ako je to prax hneď tu za hranicami. Kým na internete budete len márne hľadať lekárske štúdie o tom, že je pre ženu prospešné vyčkávať s prerušením tehotenstva 72 hodín, lekárskych štúdií o rizikách pôrodu osamote bez prítomnosti blízkej osoby nájdete veľmi veľa. Je to pravdepodobne aj jeden z hlavných dôvodov, prečo počas pandémie COVID-u stúpol počet pôrodov cisárskym rezom, lebo osamotená žena rodiaca bez emocionálnej a fyzickej podpory má zvýšenú stresovú situáciu a záťaž, a to je tým najväčším nepriateľom prirodzeného pôrodu.
Ak chceme pomôcť tehotným ženám, zabojujme spoločne o prvé centrum pre matku a dieťa, o ktoré sa tu už dávno snažia naši neonatológovia, naši pôrodníci, ktorí hovoria o dobrej praxi v zahraničí, ktorí naozaj klopú na dvere autorít, aby boli vypočutí, aby sme dokázali toto povýšiť aj v zdravotníctve na našu prioritu.
Ak naozaj chceme presadzovať práva detí z dohovoru, nerobme to selektívne. Presadzujme ich všetky. O jednom takom návrhu sme hlasovali pred mesiacom, kde som ja sama navrhovala, aby malo každé choré dieťa na Slovensku možnosť mať pri sebe v nemocnici rodiča. Nikto z navrhovateľov zmeny, o ktorej tu dnes rokujeme, môj návrh nepodporil, hoci predtým v debatách u pani Záborskej, aj u iných kolegov som našla zhodu na tejto snahe. Mňa to veľmi mrzí, lebo keď sa bavíme o tom, čo by naozaj deťom na Slovensku pomohlo, tak prítomnosť rodiča v tej ťažkej situácii je to najmenej, čo pre nich vieme urobiť.
Ak chceme chrániť deti, naozaj chrániť, prečo bojujeme proti ich inakosti? Prečo tu takto aktívne neprídu presne tí istí, ktorí hovoria o pomoci deťom, nenarodeným, s opatreniami, ktoré zmiernia ich traumy po narodení, keď prídu na to, že sú iní ako ostatní, keď sa identifikujú napríklad ako transrodoví ľudia? Títo mladí ľudia vo veľmi skorom veku čelia až v 74 % tvrdej šikane a každý druhý takýto človek si v našich podmienkach siahne na život, pretože je odsudzovaný, pretože zažíva stigmatizáciu, pretože nie sme schopní mu adekvátne pomôcť naším psychiatrickým a iným psychologickým prostredím, ktoré by sa sústredilo na pomoc týchto ťažkých stavov. Týchto ľudí odsudzujeme, ale to sú tiež deti, ktoré zažívajú ťažké situácie. Prečo?
Ak chceme chrániť deti, prečo nepodporíme sexuálnu výchovu? Aby šestnásťročné dieťa vedelo z bezpečného prostredia, zo svojho školského prostredia, ako sa má chrániť pri pohlavnom styku a neostalo prekvapené, keď sa stane príliš skoro matkou.
Čo je na tom zlé, že mu povieme pravdu a povieme, ako naozaj bezpečne chrániť svoje zdravie? Prečo mnohé dobré zmeny, ktoré, áno, prinášate v tomto vašom návrhu, ste nepriniesli separovane od svojej snahy sťažiť prístup k interrupciám? Ak to s nimi myslíte úprimne, príďte z 10, 8 novelami, prineste ich jednotlivo a my všetci za nich zahlasujeme, pretože áno, aj núdzovom bývaní, aj pri zvýšení príspevku, pri tom všetkom vieme nájsť zhodu. Ale ak to zaobalíte do návrhu, ktorý má sťažiť prístup k interrupciám, ktorý má sťažiť prístup k ženským právam, k ľudským právam, je samozrejmé, že to celkovú podporu v parlamente nenájde.
A ja to nepovažujem za úprimné, ja to nepovažujem za úprimnú snahu, keď sa nesnažíme hľadať to, čo nás spája a na tom pracovať, ale neustále rozdeľujeme spoločnosť témou, ktorá je veľmi boľavá. A verte tomu, ja som tie príbehy čítala, ja som s tými ženami rozprávala, tu sa nebavíme len o ženách, ktoré nevedeli čo so životom a naozaj hľadali cestu von z ťažkej situácie. To sa bavíme o život zachraňujúcich situáciách, ktoré tie ženy traumatizujú celý život a my im každého pol roka túto situáciu pripomíname tu v parlamente necitlivo, tvrdo, otvárame túto tému, namiesto toho, aby sme sa o týchto veciach bavili za zatvorenými dverami a prioritizovali tu to, čo naozaj ženy trápi, aby mali dôstojné pôrody, aby mali dôstojné podmienky v zdravotníckych zariadeniach, aby mohli mať pri sebe svojho blížneho a aby mali naozaj postarané aj o deti v prípade, ak sú v ťažkej životnej situácii, v chudobe, v chorobe, aby sme im v týchto ťažkých situáciách život uľahčovali. To je naša práca.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Vystupujem v rozprave k tomuto bodu programu preto, aby som predniesol môj pozmeňovací návrh, ktorý predkladám spolu s kolegom Ondrejom Dostálom, ktorý sa týka návrhových opatrení pokiaľ ide o jednak generálneho prokurátora a jednak o prokurátorov všeobecne.
Táto debata bola predmetom aj v celku dosť ostrej diskusie na ústavnoprávnom výbore, kde sme si nakoniec vyjasnili, že keďže došlo k zmene ústavy, a teda nie je možné už jednoznačne aplikovať tie rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré pojednávali o tom, aké sú možnosti vonkajšieho sveta vplývať na to, ako funguje Generálna prokuratúra. Pretože sme si novostanovili, že bude o disciplinárnych priestupkoch prokurátorov aj generálneho prokurátora už rozhodovať Najvyšší správny súd. Tak je na mieste, aby sme si aj na novoupravili to, kto bude mať právo navrhovať disciplinárne konanie proti jednak generálnemu prokurátorovi a jednak prokurátorom vo všeobecnosti.
K prvému bodu sa stanovuje to, že sa zjednotí počet poslancov, ktorí sú potrební na podanie disciplinárneho návrhu, s tým, čo uvádza rokovací poriadok. Rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky hovorí jednoznačne, že je potrebných 30 alebo jedna, 30 poslaneckých, poslancov na to, aby sa podal návrh na odvolanie generálneho prokurátora a v zmysle takejto úpravy tohto ustanovenia, teda aj my upravujeme návrhové opatrenie alebo návrhové oprávnenie Národnej rady aj v súvislosti s postupom na Najvyššom správnom súde.
Čiže dávame do súladu disciplinárny poriadok Najvyššieho správneho súdu s § 124 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku, kedy v oboch prípadoch bude postačovať 30 poslancov, jedna pätina, na to, aby sa podal návrh a, samozrejme, o tom návrhu bude rozhodovať potom Najvyšší správny súd. A ak by aj Najvyšší správny súd rozhodol vo veci návrhu, takého návrhu tridsiatich poslancov, tak potom konečné slovo, samozrejme, by mal prezident.
Druhým bodom je, druhým bodom tohto pozmeňujúceho návrhu je vloženie návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti. Pokiaľ ide o prokurátorov vo všeobecnosti. Na túto tému sa viedli už mnohé debaty aj v minulosti a Ústavný súd aj rozhodoval v tejto veci, avšak opäť vzhľadom na to, že máme novú úpravu toho, ako prebieha disciplinárne konanie, máme vyslovene stanovené teraz už v ústave, že Najvyšší správny súd bude rozhodovať o disciplinárnych previneniach prokurátorov. Tak je na mieste aj toto upraviť tak, aby návrhové oprávnenie ministra korelovalo, bolo súladné s tým, aké oprávnenie má minister voči sudcom. Javí sa totiž ako úplne nelogické, aby minister spravodlivosti mal návrhové oprávnenie na disciplinárne stíhanie voči sudcom a nemá ho voči prokurátorom. Sudcovská moc totižto je samostatná moc v našom štáte, ktorá výslovne z ústavy je uvedená ako taká, ako samostatná, čo neplatí, samozrejme, v prípade prokuratúry. Preto je nevyhnutné toto takto upraviť, aby aj minister mal návrh opatr... oprávnenie na disciplinárne stíhanie prokurátora.
Je treba si uvedomiť, že naša ústava nikde nehovorí o tom, že len prokurátor môže navrhovať, disciplinárne stíhať iného prokurátora, povedzme, generálny prokurátor podriadených prokurátorov, pretože takáto nejaká uzavretosť prokuratúry odporuje samotnej ústave. Kde sa hovorí jednak o spolupráci orgánov a jednak sa hovorí o tom, že rozsah oprávnení ministerstiev je stanovený zákonom, a to je v podstate nejaká širšia škála, nemusí to byť priamo zákon, ktorý upravuje rozsah právomoci vlády a jednotlivých ministerstiev, kompetenčný zákon. Ale môže to byť aj akýkoľvek iný zákon. V danom prípade sa jedná teda o disciplinárny poriadok.
V súlade s uvedeným teda prečítam pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Alojza Baránika a Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok), tlač 636.
1. V čl. I sa § 16 mení nasledovne:
"1. V § 16 písm. a) sa slová "tri pätiny" nahrádzajú slovami "jedna pätina".
2. V § 16 sa za písmenom b) vkladá nové písmeno c), ktoré znie:
"c) minister spravodlivosti,".
Doterajšie písmená c) až h) sa označujú ako písmená d) až i)."
Ďakujem, skončil som.