Videokanál poslanca

Dobré ráno prajem. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, premýšľal som, ako začať toto moje vystúpenie. A keďže som sa zúčastnil množstva rokovaní doma i v zahraničí, práve ktoré sa dotýkali aj tejto oblasti, a mám, myslím, dostatok skúseností, poznatkov z rokovaní, ktoré trvali často dlho, pretože bolo treba argumentovať, bolo treba mnohé veci vysvetľovať a mňa vždy tešilo, že pri týchto rokovaniach som prevažnú väčšinu partnerov presvedčil, preto mi dovoľte urobiť niekoľko úprimných poznámok k predkladanej novele vládneho návrhu zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
Budem úprimný, ako som to už predznamenal. Nebudem klamať. Moja povaha je taká, čo na srdci, to na jazyku. Moje názory dlhodobo aj pán Krajcer z rôznych relácií v minulosti dobre pozná na túto problematiku. Nemením ich rokmi, či už som bol mimo politiky alebo v politike. A nemením ich ani doma, ani v zahraničí. Viem, že niektorí ma opäť obvinia z nacionalizmu, keďže sa vyberú niektoré časti z môjho vystúpenia a nebude sa toto vystúpenie chápať ako celostné, komplexné, pretože sa ľahko narába s niektorými názormi, a potom často aj žongluje, tak ako dnes ma jeden nemenovaný redaktor už obvinil. Ale presadzujem, ja osobne som presvedčený a vychádza to aj z našich rodinných skúseností, zdravý patriotizmus. Odmietam akýkoľvek šovinizmus. A, samozrejme, odmietam aj akýkoľvek politický revizionizmus. Opinio multiplex, patria una. (Názory sú rôzne, vlasť je jedna.) Môžeme sa sporiť, môžeme diskutovať, čo je dobré, čo je zlé, ale myslím si, že treba povedať niektoré jasné veci, názory, s ktorými som sa v minulosti stretol a s ktorými mám skúsenosti. Dovolím si vám hneď v úvode svojho vystúpenia pripomenúť, že nikde som sa nestretol s negatívnym prijímaním obhajoby minuloročnej novely zákona o štátnom jazyku, teda hovorím, v zahraničí pri tých rôznych rokovaniach, okrem doma, na Slovensku, ktorá vyvolala zbytočné vášne nielen u nás doma, ale aj vďaka dezinterpretácii a klamstvám aj v susednom Maďarsku. A následne práve z Maďarska sa ďalej fabulovalo, a s tým som sa v minulosti stretával na rôznych rokovaniach, krivil sa obraz Slovenska v zahraničí za výdatnej pomoci niektorých politikov SMK, ktorí neváhali úzko spolupracovať nielen s Fideszom, ale aj Jobbikom a ďalšími extrémistickymi združeniami z Maďarska. Veru, tak som si povzdychol, som si aj tak povedal, že najnebezpečnejšie lži pochádzajú od tých, ktorí im veria. A mnohí, samozrejme, týmto klamstvám, ktoré sa šírili o Slovensku a o nás, aj uverili. A preto boli aj tie rokovania otvorené, úprimné. A musel som, samozrejme, použiť všetky argumenty, aby som mojich kolegov presvedčil.
Samozrejme, nič nie je tak dokonalé, aby sa to nedalo pokaziť. A to je aj príbeh tohto zákona, od jeho začiatku v roku 1995 cez jednotlivé novely až po tú poslednú schválenú novelu z roku 2009, ktorá bola a je, samozrejme, aj tŕňom v oku tzv. priateľov či milovníkov oficiálneho štátneho jazyka. Kým v roku 2009 sme ho nielen novelizovali, ale, ja si stále myslím a som o tom presvedčený, samozrejme, počúvam aj iné názory a musím ich legitímne akceptovať, sme ho aj štandardizovali a následne dokázali aj medzinárodne obhájiť, teraz pristupujeme k novele tohto zákona, ktorý predkladá vláda Slovenskej republiky. Žiaľ, musím verejne konštatovať, že u tých, ktorí o novele zákona a vykonávacích predpisoch, ktoré boli prijaté na základe odporúčania Vysokého komisára OBSE a ktoré s ním aj boli konzultované, sa naďalej z minulého roku šírili a naďalej šíria lži doma i za hranicami. A niekedy okrem toho, že niekto môže byť presvedčený, môže byť zmýlený, môže zotrvať vo svojom omyle, to boli zámerné a úmyselné aktivity. Ale tiež ich chápem ako názory z tej druhej strany. A sme ľudia, a preto musíme žiť a musíme vedieť viesť, samozrejme, kultúrny, kultivovaný dialóg. Sú to najmä tí, čo odmietali dodržiavať rámce používania oficiálneho, nazvem to v tej európskej hantírke, integrujúceho štátneho jazyka. Práve tí sa báli a boja pokút, lebo ten, čo bude dodržiavať zákon, akýkoľvek zákon schválený Národnou radou Slovenskej republiky, najvyšším ústavným zhromaždením Slovenskej republiky, nemá sa obávať akýchkoľvek sankcií. Nadovšetko jeho existenciou sa dodržiava dvojjazyčnosť, opakujem, dvojjazyčnosť v informáciách tak pre väčšinový národ, ako aj pre príslušníkov menšín. Svedčí o tom až na ojedinelosti aj doterajší stav. Samozrejme, stávajú sa chyby, ojedinelé lapsusy, o ktorých tu bolo aj hovorené včera podvečer, ale netreba ich zovšeobecňovať. Ľudia sú ľudia z mäsa a kostí a robia aj chyby v jednotlivostiach. A treba sa vedieť s nimi aj vysporiadať. Karel Čapek veľmi trefne, doslovne nadčasovo aj vo vzťahu k tejto situácii napísal, že za čo iného sa môže vydávať lož, ak nie za pravdu, a hlúposť, ak nie za rozum. Takáto atmosféra sa implantovala do nášho každodenného života. A sledujeme ju cez zdôvodňovanie potreby terajšej vládnej novely zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Áno, aj teraz máme na Slovensku politikov, ľudí, občanov, o ktorých dobovo písal skvelý Alexander Matuška, čo chcú byť pápežskejší ako pápež, ktorým prichodia slová či pojmy, ako to napísal v jednom veľmi ostrom článku, rod, národ, vlasť a štát, jazyk a integrita veľmi starosvetsky, nemoderne, ako dačo, čo sa prežilo a čo sa hodí už do starého železa.
Považujem z hľadiska kontinuity nášho štátu s väzbou na navrhovanú novelu napr. za absurdné, pretože robím v oblasti histórie a archívnictva, že obecné kroniky, tento dôležitý prameň pre poznanie dejín obce, celého mikroregiónu, by sa nemuseli podľa tohto návrhu v obci s 20-percentným zastúpením menšiny písať v štátnom, úradnom jazyku. A, samozrejme, tam to nie je napísané, že sa to musí alebo nemusí tak písať. A ja som sa často stretol aj s mnohými archivármi, ktorí robili rôzne kontroly. Samozrejme, sa zistilo, že sa písali kroniky na takýchto jazykovo zmiešaných územiach len v maďarčine. A ja považujem kroniku za súčasť istého verejného aj dokumentu, ktorý dokumentuje tú oblasť. A dokumentuje ju, samozrejme, v jednotlivostiach aj v komplexnosti. Myslím, že by to bol krok zlým smerom. A na to máme, samozrejme, v školstve menšinovom aj 8-percentný zvýšený normatív na jedného žiaka navyše, lebo sa akceptuje, že tam sa vyučuje v menšinovom jazyku a že je viacej hodín a že sa musí používať často dokumentácia dvojjazyčná. Navyše v menšinových školách by sa nemusela viesť dokumentácia v štátnom jazyku. Považujem za dôležité oficiálne tiež dokumenty pre históriu a pre kontrolu, ktorú treba robiť, a nie kontrolu, aby sme niekoho buzerovali, s prepáčením, ale kontrolu, aby sme v podstate zistili, aký je výsledok práce v tej škole, keď tam príde inšpektor, celoštátny inšpektor, ktorý bude delegovaný, povedzme, z Popradu, aby vedel zhodnotiť prácu. A musí poznať aj tieto materiály. A nemusí ovládať, samozrejme, maďarský jazyk alebo menšinový jazyk. To nikdy nemôžeme od nich ani vyžadovať. Samozrejme, považujem za zlé, že sa aj v dnešnej tlači objavil názor, že štát týmto zákonom, resp. touto novelou zákona, jednou, druhou, treťou, štvrtou, ktoré boli, chce prioritne chrániť štátny jazyk, teda väčšinový jazyk, pred menšinovými jazykmi, čo absolútne nezodpovedá pravde a nikdy ani nebola pravda. Vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, v duchu tejto novely zákona sa v mnohých dedinách, v mnohých oblastiach vytratí dvojjazyčnosť, po ktorej volali menšiny. A ja som vždy takúto dvojjazyčnosť na tomto území podporoval od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, najmä po politických a spoločenských zmenách. Vytratí sa tak, ako sa po prijatí Komárňanskej výzvy, ktorí sa zoberajú politikou, poznajú, čo je to Komárňanská výzva z deväťdesiatych rokov pod taktovkou Miklósa Duraya a iných politikov, neskôr Strany maďarskej koalície, vytrácal oficiálny jazyk, ktorý premieňal niektoré regióny Slovenskej republiky alebo špeciálne niektoré obce na jednojazyčné používaním len menšinového jazyka. A nechcem vám hovoriť skúsenosti moje, keď som prišiel do týchto obcí. A to ma prekvapilo napr. aj v samotnej Dunajskej Strede. Keď som sa pýtal, kde sa nachádza, povedzme, mestské zastupiteľstvo, mestský úrad, mestského policajta, tak ten mi nevedel odpovedať v slovenskom jazyku. A, samozrejme, ja neovládam maďarčinu. To by som tam musel poslať môjho otca, ktorý už nežije. A musel som sa opýtať ešte ďalšieho a ďalšieho občana, ktorý tiež nevedel odpovedať v slovenskom jazyku, aby ma presne zorientoval, kde sa nachádza táto vážená inštitúcia. Čiže cieľom bolo a dnes aj na programe opäť je v týchto oblastiach, a tá cesta tu bude stále, bude tu naznačovaná, bude aj v tomto parlamente často prezentovaná, prinútiť občanov väčšinového národa a iných národností, napr. aj rómskej, buď ovládať menšinový maďarský jazyk, alebo sa vysťahovať. Rómska národnosť na južnom Slovensku v niektorých oblastiach nevie rozprávať ani rómsky, ani slovensky a ovláda len maďarský jazyk. Mohol by som hovoriť, že to je tiež nejakým spôsobom asimilácia tejto národnostnej menšiny, lebo stratila teda v podstate svoju identitu. Jednak stratila vzťah cez oficiálny jazyk, aby komunikovala, jednak stratila aj svoj pôvodný národnostný jazyk, ktorý sme kodifikovali v deväťdesiatych rokoch a teraz aj štandardizovali pre dvoma-troma rokmi. Ale poďme ešte k niektorým oblastiam, resp. niektorým veciam, ktoré sa týkajú tohto zákona. Ja, samozrejme, sa obávam jednej veci, že tam, kde bude nám chýbať slovenský, teda oficiálny integrujúci jazyk, kde stratí svoj význam, prinúti to žiť mnohých občanov tejto národnosti často v jazykových getách, z ktorých sa ťažko uplatnia na trhu práce nielen Slovenskej republiky, ale aj susedného Maďarska, kde prioritu v zamestnaní mali vždy občania Maďarskej republiky. Tak to bolo, že vždy takýmto spôsobom, či to boli tridsiate, štyridsiate roky, keď sa južné Slovensko dostalo do súčasti horthyovského, kráľovského Maďarska, tak slovenskí Maďari boli považovaní za druhú kategóriu občanov Maďarskej republiky aj v tomto období. Takýto príklad v Európe neexistuje. Poznáme takýto príklad v susednom Maďarsku, Poľsku, Českej republike alebo Rakúsku? Hovorím stále o konkrétnom v minulosti ťažko a bolestne skúšanom stredoeurópskom prostredí. Je to nepredstaviteľné, keď sa integrujúci oficiálny štátny jazyk dostane v niektorých regiónoch na druhú koľaj a je postupne úplne vytláčaný. To nie je cesta do Európy. Takéto prístupy vždy historicky smerovali k deštrukcii medzinárodných zmlúv a, samozrejme, aj jednotlivých medzinárodných dohovorov. Aj takýmto spôsobom, samozrejme, dlhodobo sa môže začať rozpad Európskej únie. A niekomu alebo niektorým skupinám, prirodzene, to môže vyhovovať. O tom ma presvedčili v minulosti veľmi zaujímavé rozhovory, rokovania v roku 2007 s podpredsedom Európskej komisie a komisárom pre slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť pánom Francom Frattinim, dnes už ministrom zahraničných vecí Talianskej republiky, s ktorým sme sa úplne zhodli v týchto názoroch a ktorý často mi pripomínal, že podobnú situáciu Taliani zažili v severnom Taliansku, najmä v oblasti okolo Bergama a aké problémy to tam v minulosti vyvolávalo. Dnes keď idete do milánskej oblasti, samozrejme, nieže sa to stratilo, aj tá nemčina tam môže fungovať, ale oficiálny jazyk je taliansky jazyk na celom území Talianskej republiky.
Keď Slovensko od novembra 2007 do mája 2008 malo predsedníctvo v Rade Európy, tak sme zorganizovali v Štrasburgu konferenciu k 15. výročiu, organizovala ju Slovenská republika, prijatia Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, na ktorom som z pozície podpredsedu vlády vystúpil hneď v úvode podujatia. Upozornil som aj na skutočnosť, že ako obhajujeme ľudské práva, tak musíme a chceme byť zodpovední za budúcnosť civilizácie a samotnej Európskej únie a Európy, hovoriť o ľudských povinnostiach a ľudskej zodpovednosti, tento vyvážený prístup a tento princíp treba uplatňovať vo vzťahu k občanom celej Európskej únie. A na tomto rokovaní som sa nestretol so žiadnym, by som povedal, stanoviskom, ktoré by mi odporovalo. Naopak, mnohí ďalší, ktorí tam vystúpili za jednotlivé štáty, či už v rámci Rady Európy, alebo ktorí pochádzali priamo z Európskej únie, tento názor, tieto vyváženosti podporili. Nadovšetko by bolo to aj s väzbou na preambulu európskej charty, kde sa konštatuje, a to chcem citovať a znovu to opakujem, lebo ako keby to neexistovalo, my čítame celú chartu, ale nečítame tú preambulu, kde sa uvádza, že: „Ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia.“ A práve dôležitosť vyváženosti práv na jednej strane a povinností na strane druhej či zodpovednosti vzťahov väčšinového národa a národnostných menšín pre budúcnosť strednej Európy a vôbec Európy bola s pochopením aj na tomto podujatí, ako som to už povedal, prijatá jej účastníkmi. A bola k tomu, samozrejme, veľmi dobrá diskusia. Podobnú zhodu sme dosiahli vo vyváženosti ľudských práv a povinností či zodpovednosti aj pri rokovaní s komisárom pre ľudské práva Rady Európy pánom Thomasom Hammarbergom, ktorý na tomto podujatí spolu so mnou vystúpil v tej úvodnej časti. A potom pán Hammarberg prišiel aj na Slovensko, keď sme organizovali ďalšie podujatie v rámci toho predsedníctva k problematike vzdelávania Rómov. Napokon, pred niekoľkými dňami, opakujem, pred niekoľkými dňami v tomto duchu hovorila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, že nielen treba podporovať autochtónne a migračné menšiny, ten princíp autochtónnej a migračnej menšiny, ten sa už používa všeobecne v Európskej únii, ale aj dačo od nich žiadať. Štát musí požadovať, aby sa rýchlo naučili oficiálny jazyk a začlenili sa do spoločnosti.
Vážení prítomní, summa summarum čo z toho vyplýva? Uchovávať na jednej strane, poviem to až rigidne, právo užívať regionálne a menšinové jazyky a na druhej strane aj povinnosť užívať integrujúci oficiálny jazyk a vytvoriť všetky podmienky pre ich vyvážené užívanie, ktoré nebude viesť tak k diskriminácii, ako ani k izolácii. V tomto duchu sa nieslo aj moje vystúpenie v marci 2008 s vyžiadanou prednáškou za Slovenskú republiku na konferencii organizovanej British Council: Living Together v Londýne za účasti 150 zástupcov zo sveta a Európy k multikultúrnosti, multijazyčnosti, migračným pohybom, právam a povinnostiam či zodpovednosti postavenia autochtónnych a migračných menšín, najmä podpore dialógu kultúr, a nie zrážky kultúr vo svete a v Európe. Neskôr sa k problematike ľudských práv, povinností a zodpovednosti, vzťahov oficiálneho a menšinových jazykov s pozitívnymi výsledkami venovalo aj moje stretnutie a diskusia s predsedom Britskej rady lordom Neilom Kinnockom. Rovnakú zhodu som našiel pri rokovaní so štátnym tajomníkom Ministerstva pre integráciu a rovnosť Švédskeho kráľovstva Christerom Hallerbym v Štokholme v súvislosti s preberaním švédskeho predsedníctva po Slovenskej republike v Rade Európy, ale aj s bývalým predsedom Krajinského snemu v Bavorsku, osobnosťou bavorskej politiky, pri rokovaniach v Mníchove Aloisom Gluckom pri hodnotení postavenia autochtónnych a migračných menšín v integračnom procese, vzťahov menšinových jazykov a oficiálneho štátneho jazyka. Všetko sa vždy viazalo a naďalej by sa malo viazať na už spomínaný text preambuly európskej charty. A s týmto cieľom bola pripravená aj novela zákona o štátnom jazyku prijatá parlamentom v roku 2009. Nevstupovala do práv zakotvených v zákone o jazykoch národnostných menšín, ale bola výhradne zameraná, a to podotýkam, na informatívny charakter a, samozrejme, aj na integrujúcu veličinu a význam oficiálneho jazyka a jeho používania v Slovenskej republike.
Opätovne musím pripomenúť, že predložená novela zákona o štátnom jazyku, ktorú dnes prerokovávame v prvom čítaní v Národnej rade Slovenskej republiky, bola pripravovaná rýchlo, niekedy ako keby pod tlakom. To som pociťoval aj v tých vystúpeniach koaličného partnera Most – Híd, najmä v čase jej predkladania. To som si osobitne sledoval na rokovaní vlády. Pýtam sa, aké boli dôvody takého rýchleho predloženia tejto novely? Bolo potrebné veľmi niečo urýchlené prijať pred návštevou ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu v Budapešti? Práve týmto prístupom vláda Ivety Radičovej pred občanmi Slovenskej republiky, a ja sa to nehanbím povedať, dokazuje, že ako keby chcela ustupovať alebo ustupuje samotnej Budapešti. Viete, v politike, a ja som si to odskúšal, keď som chodil po svete, sa neoplatí žiť v predklone, pretože politici v zahraničí, štátnici majú ľudí radi vzpriamených, úprimných, čestných, aj keď sa nezhodneme v mnohých veciach, ale vo veciach, aby sme otvorene hovorili. Napokon po tomto kroku z Budapešti neprišlo nič nového. Tu sa mnohé veci teraz fabulujú, že sa vzťahy zlepšili. Nebudem hodnotiť maďarskú politiku, ani mi to neprislúcha na tomto mieste. A, samozrejme, mám tam veľa priateľov a kolegov, s ktorými som sa stretával a budem stretávať. Samozrejme, trápi ma to, že sa naďalej často rozosievajú po svete a aj v Európskej únii, aj v Európskom parlamente vďaka poslancom, ktorí sú tam za SMK, klamstvá o Slovensku aj o tomto zákone a jeho dopadoch, teda nielen o novele, ktorá bola prijatá v roku 2009, ale už aj o tejto novele. Samozrejme, dokázateľné sú tieto aktivity nielen v Bruseli, ale aj v samotnom Štrasburgu. Uvedomujem si, že s našimi južnými susedmi je potrebné rokovať, ale vždy a za každých okolností ako rovný s rovným. Ale ak tak nekonáme, dopredu prehrávame pri obhajobe našich národno-štátnych záujmov. Tak ako si obhajuje svoje národno-štátne záujmy Maďarská republika, tak si musíme ich vedieť obhajovať aj v tejto oblasti my. O tom svedčia naše historické skúsenosti vzťahov Česko-slovenska a Maďarska, neskôr slovensko-maďarských v oblasti našej diplomacie. A ja som si prečítal množstvo spomienok týchto diplomatov, špičkových česko-slovenských a slovenských, ktoré hovoria o tom, ako sa ťažko rokuje s partnerom na juhu Slovenskej republiky, resp. bývalého Česko-slovenska, či to je Štefan Janšák, Štefan Osuský, Edvard Beneš, Milan Hodža, Jan Masaryk, Vladimír Clementis či akademik a skutočne osobnosť Slovenska, ktorá bola prizvaná na rokovania často z pozície experta, akademik Daniel Rapant.
Vážený pán minister, poučme sa z dejín osobností česko-slovenskej a slovenskej diplomacie, prečítajme si ich spomienky na tieto rokovania. A, samozrejme, aj na základe toho uplatňujme isté diplomatické aktivity, ktoré budú pomáhať obhajovať naše záujmy, Slovenskej republiky, nielen v rámci Európskej únie, ale, samozrejme, aj v rámci strednej Európy aj vo vzťahoch bilaterálnych slovensko-maďarských, ktoré rámcuje predovšetkým zmluva, ktorá bola podpísaná v roku 1995. Mrzí ma aj to, že nečakali ste na stanovisko Benátskej komisie, na ktorú sme sa diplomaticky ako štát, ako vláda Slovenskej republiky obrátili, tak ako sme sa diplomaticky obrátili v súvislosti so zákonom, ktorý prijala Maďarská republika v roku 2002 alebo roku 2003, ktorý sa týkal tzv. krajanského zákona, a vyčkali sme si na to stanovisko. A tie stanoviská potom prišli tak v Maďarskej republike, ako aj v Slovenskej republike. Napokon predkladaná novela, čo považujem za nedostatok, nebola s dostatočným predstihom daná k dispozícii ani Vysokému komisárovi OBSE pre menšiny Knutovi Vollebaekovi pred jeho konzultatívnou návštevou v Slovenskej republike. My sme, a ja budem hovoriť o tých rokovaniach s pánom Knutom Vollebaekom, ja som ich mal dvakrát, vždy dali dopredu, 2 týždne, 3 týždne alebo 4 týždne, tento materiál, aby sa naň pozrel a, samozrejme, aby prišiel pripravený aj so svojimi expertmi a poradcami na toto rokovanie. Musím znovu zopakovať, že súčasne s týmto novým obsahom novely zákona o štátnom jazyku, ktorý ste pripravili, ste popreli všetky naše diplomatické úspechy, ktoré sa dosiahli v minulosti v tejto oblasti, a hovoril to už môj predrečník na začiatku rozpravy pán Marek Maďarič, exminister kultúry, či už tie rokovania predsedu vlády Roberta Fica či ministra zahraničných vecí Milana Lajčáka, či ministra kultúry spomínaného Marka Maďariča, ale aj moje aktivity. A niekedy sa cítim, ako keď ťažko staviate dom a staviate ho nie na piesku, ale na skale aj cez tú diplomaciu a presviedčate partnerov, ako keby sa niečo zmietlo zo stola, že tento vystavaný dom sa musí zrúcať. Veď od úspechu Slovenskej republiky pri výstavbe a realizácii Vodného diela Gabčíkovo bola obhajoba minuloročnej novely zákona o štátnom jazyku druhým naším veľkým diplomatickým úspechom v slovensko-maďarských vzťahoch. A či to bolo na úrovni Európskej únie, Európskej komisie, Európskeho parlamentu, Rady Európy, OBSE, ale aj Helsinskej komisie pri Kongrese Spojených štátov amerických, všade po našich diskusiách práve Strana maďarskej koalície, ktorá sa snažila dezinterpretovať túto novelu zákona v zahraničí, a, samozrejme, s ňou aj maďarská diplomacia ťahali za kratší koniec. Osobne som rokoval, ako som to už predznamenal, s Knutom Vollebaekom, Vysokým komisárom pre menšiny pri OBSE, dvakrát, v januári a v septembri minulého roku. Pri rokovaní v septembri sa pán Knut Vollebaek zúčastnil aj rokovania Rady vlády pre národnostné menšiny, o čom svedčí záznam z rokovania. Vysoký komisár konkrétne povedal, že je to novela v súlade s medzinárodnými štandardmi, že jeho kritika bola prehnaná a zavádzajúca. A ďalej ho citujem: „Nemyslím si, že je dobré mať sankcie, ale na druhej strane nie je to nelegálne.“ Práve ma mrzí aj to, že my keď sme tu mali pána Knuta Vollebaeka, vždy sme pripravili, aby sa stretol aj s opozíciou. Vy ste túto návštevu, ktorá tu bola, nepripravili tak, aby sa stretla s opozíciou, teda aj s nami, aby sme si niektoré veci ujasnili a vyjasnili. Vtedy to bolo možné a bolo to demokratické. Teraz, keď prišiel pán Knut Vollebaek na Slovensko, to možné nebolo. A to ma veľmi mrzí. V podobnom duchu boli moje rokovania s pozitívnymi výsledkami aj s bývalým európskym komisárom pre multijazyčnosť Leonardom Orbanom. Ďalej to bolo stretnutie veľmi zaujímavé, skoro poldňové, s predsedom Európskeho parlamentu Jerzym Buzekom, poslancami Európskeho parlamentu, s komisárom pre ľudské práva pri Rade Európy, ktorého som už spomínal, s Thomasom Hammarbergom, členmi Benátskej komisie, členmi Monitorovacieho výboru pri Rade Európy, ale aj s námestníčkou ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických pre demokraciu, ľudské práva a prácu s pani Karen Stewartovou, ktorá ocenila otvorenosť slovenskej vlády na týchto rokovaniach v dialógu. A, samozrejme, v nadväznosti na to som mal rokovania aj s členmi Helsinskej komisie vo Washingtone, kongresmanom a jej podpredsedom pánom Hastingsom, ktorý sa zaujímal o používanie štátneho jazyka a nezabudol pripomenúť podľa oficiálneho záznamu, ktorý existuje či už diplomaticky či v písomnej podobe, že Spojené štáty americké pozorujú provokačné správania niektorých kruhov v Maďarsku aj v súvislosti s prijatím novely zákona o štátnom jazyku v roku 2009. To sú výsledky v súvislosti s minuloročnou novelou zákona o štátnom jazyku, ktoré teraz chcete akosi poprieť a novou novelou zákona sčasti vygumovať v neprospech integrujúceho oficiálneho jazyka.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, o tom, že, nazvem to zase celkom úprimne, čo na srdci, to aj na jazyku, tieto vaše deštrukčné snahy vo vzťahu k našim národno-štátnym záujmom budú pokračovať, svedčia napr. aj nateraz málo medializované utajené rokovania predsedu strany Most – Híd a podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Bélu Bugára, predsedu SDKÚ – DS a ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu a podpredsedu KDH a ministra vnútra Daniela Lipšica o novej podobe zákona o občianstve tak, aby sa z návrhu vytratili sankcie. Svedčí to o tom, že aj v tomto prípade vláda Ivety Radičovej naďalej ustupuje tlaku Viktora Orbána a taktovke, ako to vynikajúci slovenský diplomat, slovensko-maďarských vzťahov, Štefan Markuš píše na blogu svojom, a veľmi často kriticky sa on ako diplomat k niektorým konkrétnym krokom aj tejto vládnej koalície vyjadruje, čiže taktovke, ako on to nazýva, „orbánokracie“, ktorá zasahuje aj na Slovensko v pokore a v ústupkoch tejto vlády. Nová podoba zákona o občianstve pod tlakom Bélu Bugára, ktorý je zas pod tlakom politiky SMK, to treba priznať, najmä na južnom Slovensku, má stratiť sankcie a zákon bude úplne bezzubý, pričom zákon v Maďarskej republike bude platiť. A viem, ako sa napr. k tomu stavia celá frakcia socialistov na rokovaniach v Európskom parlamente, čo na to hovoria, samozrejme, aj ľudovci, niektorí, čo sa deje v Maďarsku a čo by vyvolal a bude vyvolávať tento zákon v Európe, tento zákon, ktorý prijala Orbánova vláda. Opakujem, tak ako v tejto novele zákona o štátnom jazyku, tak aj v zákone o občianstve je táto vláda akosi v predklone schopná akceptovať exteritoriálny maďarský zákon o dvojakom občianstve Viktora Orbána, napriek tomu, že tento zákon Európska únia niekoľkokrát odmietla. Ale, samozrejme, nemôže zasahovať do jurisdikcie Maďarskej republiky. Opakujem, je to ďalší dôkaz ustupovania vlády Ivety Radičovej. Sú to nielen dôkazy z prekladanej novely zákona o štátnom jazyku, ale aj pripravovaná konzultovaná novela zákona o občianstve a, samozrejme, aj pripravovaný zákon o používaní jazykov národnostných menšín, kde sa skutočne ustupovanie Budapešti z našej strany nedá poprieť. V tomto prípade najmä pri zákone o občianstve, tej novele a vyvodenia sankcií by sme nemali zabudnúť na Bolzanské odporúčania k národnostným menšinám v medzištátnych vzťahoch z júna roku 2008 OBSE, kde sa v prvej časti Všeobecné zásady, zasa sa na Slovensku nepublikuje, škoda, po prvé, uvádza: „Zvrchovanosť zahŕňa právomoc štátu nad jeho územím a obyvateľstvom a obmedzujú ju len hranice upravené medzinárodným právom. Žiaden štát nemôže vykonávať právomoc nad obyvateľmi alebo časťou obyvateľstva iného štátu na území tohto štátu bez jeho súhlasu.“ To sa, žiaľ, v minulosti nestalo a ani dnes nedeje.
Na základe týchto skutočností, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vás prosím, aby ste sa zamysleli nad týmito krokmi, ktoré v konečnom dôsledku poškodzujú integritu a na druhej strane aj suverenitu Slovenskej republiky.
Summa summarum závery:
1. Vláda Ivety Radičovej týmto návrhom novely zákona o štátnom jazyku nesporne ustupuje Budapešti a vytvára v duchu tradičnej a symptomatickej metódy pokus – omyl aj zmätky vo vzťahu k zahraničiu. A bude to veľký omyl v neprospech integrity Slovenskej republiky.
2. A to treba podčiarknuť, aj moje stretnutia s kolegami, s ktorými mám v zahraničí veľmi dobré kontakty, či už v Bruseli či v Štrasburgu, či v Spojených štátoch amerických, v žiadnom prípade novela zákona o štátnom jazyku z roku 2009 neznižovala štandardy zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Na Slovensku sú naďalej uznávané všetky práva užívania menšinových jazykov, každý príslušník národnostnej menšiny na individuálnom práve, nie kolektívnom práve môže svoj materinský jazyk používať vo svojom prostredí, môže sa v ňom zdokonaľovať a za jeho používanie nemôže byť pokutovaný a trestaný, samozrejme, pokiaľ nejde o oficiálne informatívne pozície, ktoré sú veľmi dôležité pre celú integritu Slovenskej republiky.
3. Novela zákona o štátnom jazyku z roku 2009, opäť opakujem, vytvárala podmienky, rámce, aby každý občan Slovenskej republiky mal možnosť sa dohovoriť, dorozumieť, informovať v oficiálnom štátnom jazyku v každom regióne, v každej obci Slovenskej republiky.
Vážení prítomní, z uvedených dôvodov vás oslovujem, z dôvodov navrhovanej rezignácie z vašej strany na uplatňovanie štátneho oficiálneho jazyka na celom území Slovenskej republiky ako veľmi dôležitého informatívneho nosiča, s návrhom nepodporiť návrh novely zákona. Všetky naše skúsenosti svedčia o tom, že to nie je cesta správnym smerom v prospech všetkých občanov našej vlasti, na jednej strane pozitívnej a dobrej integrácie a odstraňovania akýchkoľvek izolacionistických prvkov v politike Slovenskej republiky v jednotlivých regiónoch, obciach, mestách Slovenskej republiky.
Ďakujem vám za pozornosť, že ste si ma vypočuli, a očakávam, samozrejme, najmä v druhom čítaní zrejme, odbornú, na argumentoch postavenú diskusiu. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán Harabin, veľmi pozorne som si vypočul vaše vystúpenia a veľmi pozorne sledujem aj kroky v oblasti ministerstva spravodlivosti, v tejto oblasti ako postupne ovládnuť Súdnu radu a Najvyšší súd, ani sa nedivím, pretože mal som možnosť si preštudovať návrh novej Ústavy Maďarskej republiky a váš druh SDKÚ - DS v ľudovej európskej frakcii Fidesz a osobitne pán Viktor Orbán predkladá návrh, aby predseda vlády menoval predsedu Najvyššieho súdu v Maďarskej republike, tam si to môžu dovoliť, lebo majú ústavnú väčšinu. Vy si to nemôžete dovoliť, tak hľadáte iné spôsoby a iné metódy prostredníctvom novelizácie zákonov a nariadení, ktoré by mali ovládnuť Najvyšší súd a zraniť, dôsledne zraniť slobodný pilier súdnej moci na Slovensku. Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem zareagovať na dve veci vo vystúpení pána poslanca Osuského a najprv sa vyznať tiež v tej konzervatívnej hodnote. Pretože dokumenty ako rodný list, maturita a ďalšie, tie sú naveky a mali by byť dokonca písané rukou a nie cez počítače a rôznym iným spôsobom. Ja by som si naozaj uvedomil, že toto je to, čo sme dostávali v minulosti, ale čo dostávali generácie pred nami. Ja si pozriem prastarého otca vysvedčenie, v maďarčine bolo zhodou okolností, a napísané rukou a krásne je to kaligraficky pripravené. Čiže toto by som, samozrejme, podporil a, samozrejme, zvažujem o tom, že akým spôsobom zachovať a našich pedagógov naučiť to, aby to vysvedčenie bolo pre toho žiaka sviatkom, či má plusy, či má mínusy vo svojom vysvedčení.
Druhá vec je otázka, keď ste spomínali o tých odborných školách. Ja som o odborných školách hovoril len preto, keďže Európska únia má dva také významné programy a to je celoživotné vzdelávanie a odborné školstvo. Hovoril som preto, že som do tých odborných škôl veľmi často chodil a stretával som sa s pedagógmi, učiteľmi, rodičmi a ten problém tam je, ten existuje. Ak sa na odbornej škole neučia odbornou terminológiou, povedzme v anglickom jazyku, a učia sa niečo celkom iné. Čiže naozaj hovorím o tom, že čo je veľmi podstatné a veľmi dôležité, aby sme sa naozaj kvalitne na to pripravili. Mali kvalitných pedagógov, ktorí ovládajú dokonca i odbornú terminológiu, aby potom títo vzdelaní naši ľudia, ktorí pôjdu na vysoké školy a do sveta, aby túto odbornú terminológiu aj ovládali. Konkrétne aj u vás na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Dovolím si tiež reagovať na predrečníka pána kolegu poslanca Blanára, áno, plne v mnohých veciach musím s ním súhlasiť, lebo on hovoril z praxe. Z praxe ako predseda samosprávneho kraja a zriaďovateľ mnohých, hlavne stredných škôl a vidí, aké sú problémy, akí študenti nám dochádzajú na stredné školy. A naozaj vás chcem poprosiť, najmä v školstve, to je citlivá oblasť, radšej budem 10-krát merať a raz strihať, ako to raz odstrihnem a urobím problémy. Ja neviem, či mnohí z vás chodia napríklad na jazykovo zmiešané územie, na menšinové školy, tam je cudzím jazykom aj slovenčina hneď od prvej triedy a majú vážne problémy, aby sa naučili predovšetkým aj oficiálny jazyk. A, samozrejme, ak by dostali ešte ďalší cudzí jazyk, čo to robí, aké stresové situácie u tých detí to vyvoláva.
Bol som na odborných školách, kde hovoria, áno, učíme jazyky, učíme aj jeden, aj druhý jazyk, lebo nám to dáva zákon a povinnosť zákona, ale neovládajú na jednej strane ani ten jazyk a na druhej strane aj strácajú na odbornosti, zabúdame na odborné predmety. Čiže na jednej strane som za počítačovú a jazykovú gramotnosť, aby sa zvyšovala, ale musíme ísť na to skutočne s istým cieľom a nezavádzať zo dňa na deň, resp. z roka na rok rýchle zmeny, pokiaľ nemáme nato vytvorené všetky podmienky odborné, finančné a, samozrejme, aj podmienky priestorové.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja, samozrejme, vítam túto iniciatívu. Na druhej strane mám isté pochybnosti, a nielen finančné, ale aj čo sa týka efektivity a kvality vzdelávania. Pretože iné podmienky vzdelávania v cudzom jazyku, teda v angličtine, sú na prvom stupni základnej školy, iné podmienky, teda myslím tie pedagogické, didaktické prístupy na druhom stupni, iné sú na strednej škole. A na to, ja som presvedčený, nemáme dostatok zatiaľ kvalitných pedagógov.
Nemôžem tiež súhlasiť s tým, že áno, prosím pekne, ale keby ste, že zavádzajme to teda povinne, ale keby ste počuli hlasy z Cambridge a Oxfordu, čo sa trápia s tým, ako sa im bastardí angličtina po celom svete, a takto v minulosti, v stredoveku, bola univerzálnym jazykom latinčina a stala sa mŕtvym jazykom. Čiže vznikajú isté aj pochybnosti z hľadiska historicity tohto rozhodovania.
Nie všade sa hovorí dobre, kvalitne anglicky. Samozrejme, o tých príkladoch, ktoré hovoril pán Marcinčin, to sú príklady, ale poznám krajiny, ako je Taliansko, Španielsko, Francúzsko, kde sa veľmi ťažko v niektorých oblastiach dohovoríte v angličtine. A dokonca s vami ani komunikovať v mnohých oblastiach nebudú v angličtine.
Ale znovu opakujem, pokiaľ nie sú na to pripravené kvalitné finančné podmienky, kvalitní pedagógovia, kvalitní učitelia, tak neponáhľajme sa s tým. Najprv urobme kvalitné podmienky a potom sa poďme baviť aj o tejto aktivite povinného vzdelávania.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi vysloviť niekoľko poznámok k predkladanej novele vládneho zákona.
Hneď v úvode poviem, že považujem za pozitívne, že obsahuje financovanie špecifík, možno ich bude treba definovať viac, najmä takých, ktoré vyplývajú z praxe. Ďalej financovanie nákladov na žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia a, samozrejme, riešenia dotácií, ktoré boli obsiahnuté vo výnose Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 12. apríla 2006. Môžem ho, môžem tento výnos nazvať Szigetiho výnosom, pretože vtedy bol on ministrom školstva.
Toto je všetko v poriadku, pretože rámce - uvádzam špeciálne zákonné rámce – treba vytvárať, treba jasne nastaviť, aby neboli zo strany právnických a fyzických osôb spochybňované, aby neboli viac interpretovateľné a nevyvolávali zbytočné diskusie a aby boli transparentne a efektívne využívané. Vyplývalo to aj z unesenia vlády Slovenskej republiky č. 351 z 28. mája 2008 k návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď vláda uložila ministrom v úlohe B.1 legislatívne upraviť poskytovanie dotácií vo svojej vecnej pôsobnosti podľa návrhu zákona, teda do 31. decembra 2010.
Mám však jeden problém s návrhom, kde sa v § 7 dopĺňa odsek 12 a vytvárajú sa nové odseky 13 až 16, ktorými sa upravujú vzájomné kompetencie poskytovania údajov potrebných na rozdeľovanie a poukazovanie výnosu dane obciam na školy a školské zariadenia. Predovšetkým, samozrejme, sa to týka špeciálne originálnych kompetencií. Medzi zriaďovateľom, teda na jednej strane obcou, t. j. medzi obcou, mestom a krajským školským úradom vo vzťahu ku školám a školským zariadeniam, ktoré sú situované so sídlom na ich územiach. Či boli konzultované, kladiem si otázku, so samosprávou termíny zaslania požadovaných údajov najneskôr do 30. septembra kalendárneho roka krajskému školskému úradu a ten do 10. októbra tým, týmto zákonom by mal tieto údaje zaslať ministerstvu. Teda jednotlivé školské úrady, ktoré máme v slovenskej, krajské školské úrady špecializovanej správy by mali zaslať tieto materiály.
Pýtam sa preto, že či to bolo konzultované so Združením miest a obcí Slovenska, aby v budúcnosti nemuseli vzniknúť nejaké problémy? Aby sa tu každý cítil slobodný predovšetkým tým, že participuje, má účasť na moci a rozhodovaní. Konkrétne v rámci známych a veľmi odporúčaných partnerstiev medzi samosprávou a štátnou správou.
A nezabúdajme viacej počúvať najmä tých, pre ktorých zákony pripravujeme, aby sme pri riadení štátu postupovali správne, predovšetkým je potrebné nadštandardne postupovať vo veľmi citlivom rezorte školstva, lebo naše rozhodovania sa konkrétne dotýkajú obrovskej skupiny občanov Slovenskej republiky. Často hovoríme len o študentoch a pedagógoch, ale sa týkajú teda všeobecne, všeobecne sa týkajú detí, žiakov, študentov, učiteľov a pedagogických pracovníkov, rodičov, starostov, primátorov, predsedov samosprávnych krajov a poslancov, či už regionálnej samosprávy, či obecnej alebo mestskej, miestnej samosprávy.
Naše či vaše rozhodnutia majú dopady na budúci vzdelanostný, komunikatívny, kultúrny, ekonomický a sociálny rozmer Slovenska a, samozrejme, keďže sme členmi aj Európskej únie, aj celého celku súčasnej Európskej únie, to znamená v rámci 27 štátov, očakávajú nás nové výzvy, reagovanie na priority, ktoré nie sú v školstve a nikdy nemôžu byť cez školstvo chápané ako stranícke, ktoré vychádzajú už aj z pripravovanej postlisabonskej stratégie, ktorá má názov Európa 2020, ale aj z nášho Modernizačného programu Slovensko 21, ktorý sme pripravovali ešte my pred globálnou finančnou, hospodárskou a sociálnou krízou a ktorý bol prijatý nielen domácou verejnosťou – či už opozičnou, či koaličnou – v tomto období, ale aj v samotnom Bruseli, kde som sa stretol s predstaviteľmi Európskej komisie. A, samozrejme, pri rokovaniach v rámci Európskej únie mnohých partnerských štátov, najmä pozitívne ohlasy boli z Veľkej Británie, Švédska, Nemecka a Holandska. Teraz je šanca vrátiť sa k týmto podnetom, z ktorých niektoré aj sú obsiahnuté, nie však komplexne v týchto návrhoch, aj v týchto návrhoch, ktoré idú z rezortu školstva, samozrejme, chýba im ešte zatiaľ nepoznaná rozpracovanosť, ktorú dostaneme aj na náš výbor čoskoro, z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Ja by som len v podstate tie najpodstatnejšie veci len zopakoval, lebo tie sú veľmi dôležité pri vytváraní konsenzuálneho vzdelávacieho priestoru nielen v Slovenskej republike, ale vzdelávacieho priestoru Európy, čo je v súčasnom období veľká výzva aj pre našu Slovenskú republiku. Teda vytvoriť nielen ucelený systém rozvoja celoživotného učenia sa, ako sa hovorí, keď to budem doslovne prekladať, integrujúce všetky stupne a druhy vzdelávania, t. j. školské, mimoškolské, profesijné, záujmové aj občianske. Zabezpečiť rovnaký prístup k vzdelávaniu a zvýšiť priestupnosť vzdelávaciemu systému. Inovovať proces vzdelávania a zvyšovať jeho kvalitu, to sú všeobecné veci. Ale čo je dôležité, a to je veľmi významné a, samozrejme, to treba aj pri tomto návrhu zákona pripomenúť, prepájať vzdelávací systém s trhom práce, zabezpečiť dostatočný počet a kvalitu učiteľov ako kľúčového faktora zvyšovania úrovne vzdelávacieho a výchovného procesu. A napokon, a toto je posledné, ktoré z toho vychádza aj z tej postlisabonskej stratégie vo vzťahu k Slovenskej republike a my sme to v tom aj národnom programe, ktorý bol spracovaný, veľmi vnímali a naviac sme ho každoročne pri hodnotení plnenia záväzkov Lisabonskej stratégie z roku 2000, ktorá bola Cookovou reformou z roku 2005 upravená, sme ju sledovali a vykazovali, ale neboli vždy dosiahnuté tie najlepšie výsledky, predovšetkým že sme zaostávali vo vzťahu k iným štátom, to si treba povedať otvorene, aj v minulosti, aj dnes vo financovaní vzdelávania, keď to berieme ako Slovensko, Slovenskú republiku ako celok vo vzťahu k ostatným štátom Európskej únie, a to už nehovorím v rámci štátov OECD.
K napĺňaniu aj týchto cieľov môže slúžiť aj táto pripravovaná vládna novela. Očakávam však viac empatie ku školstvu, vede, výskumu, teraz hovorím všeobecne, a inováciám zo strany nielen ministra financií a podpredsedu vlády, ale aj predsedníčky vlády. To v návrhu štátneho rozpočtu, o tom, samozrejme, budeme hovoriť na ďalších zasadnutiach pléna našej Národnej rady, ale ja, pokiaľ ho poznám, zatiaľ v tých východiskách, nie východiskách, ale cieľoch roku 2011 s výhľadom na roky 2012 – 2013 sa dostatočne neodráža. Teda budeme mať novelu zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení, a to práve kladiem túto otázku, ale adekvátne finančné zdroje pri efektívnom napĺňaní novely nám môžu veľmi často chýbať. To si treba povedať, lebo veľa je požiadaviek a bude ich čoraz viacej. Naviac sa to rozšírilo aj v podstate nejak v oblasti k tým originálnym kompetenciám, lebo sa chce pomôcť, či sa definujú tam štátne materské školy a pod. Naozaj predovšetkým tam tie havárie a podobne veľmi často budú. A my máme – a to si treba povedať - obrovský deficit pri prenose kompetencií v oblasti školstva vo vzťahu k samospráve a to pretrváva roky a roky a máme to a budeme to cítiť aj teraz, že v tej oblasti dofinancovania bude potrebné hľadať zdroje.
Vážení prítomní, v závere si vás dovoľujem upozorniť však na jeden závažný nedostatok predkladanej novely. Predkladatelia neboli dôslední k zákonu č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. A myslím si, že mali byť, pretože oba zákony, či už ide o 597-ičku, ktorú schvaľujeme novelu, alebo 596-ka bola prijímaná súčasne a považujem ich ako dvojičky vzájomné, pretože ich treba navzájom aj takto akceptovať a rešpektovať.
Nuž a teraz sa ma opýtate, prečo to uvádzam a na akých konkrétnych faktoch, resp. zisteniach to konštatujem. V predkladanom návrhu zákona v bode č. 13 sa uvádza nový odsek 1, ktorým je zriaďovateľovi daná možnosť žiadať ministerstvo školstva o pridelenie finančných prostriedkov na rozvojové projekty. Pýtam sa, ako môžu túto možnosť obce a samosprávne kraje využiť, keď ste túto novú kompetenciu nezapracovali do ustanovení § 6, § 9 spomínaného zákona č. 596/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov? Tento zákon je zákonom lex specialis, aby som používal aj to právne pojmoslovie, pre štátnu správu v školstve, ktorý obsahuje všetky kompetencie miestnej štátnej správy v školstve a kompetencie územnej samosprávy v oblasti školstva, t. j. obcí a samosprávnych krajov. Bez zapracovania tejto kompetencie do citovaného zákona č. 596/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je možné nový zákon v uvedenej oblasti aplikovať v praxi.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi preto z uvedeného dôvodu predložiť v zmysle § 73 ods. 3 písm. a) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky predložiť návrh, vrátiť, prijať uznesenie vrátiť návrh zákona jeho navrhovateľovi na dopracovanie najmä v tejto oblasti, pretože je to veľmi dôležité.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja budem reagovať na to, čo hovoril pán doktor Osuský. Predovšetkým aj z vašej univerzity som dostal túto analýzu právnu, samozrejme, aj z viacerých ďalších univerzít. Naviac, Univerzita Komenského je moja alma mater. Ale musím zopakovať znovu, ja som neznehodnotil postavenie akademického senátu a akademickej obce, kde som jasne povedal, že našťastie v univerzitách je to takýmto spôsobom blokované, že nemôže o tom rozhodovať správna rada ako v iných inštitúciách, kde takáto správna rada funguje.
A, po druhé, k tomu, čo sa týka toho rozhodnutia, ktoré bolo z ministerstva školstva. Viete veľmi dobre, že som bol z tých vo vláde, ktorý s týmto návrhom v predchádzajúcom období nesúhlasil. A jednoznačne som sa postavil proti tomuto vkladaniu majetku, aby sme chránili predovšetkým majetok našich univerzít, pretože najlepšie vedia hospodáriť ľudia, ktorí sú zodpovední, a práve ľudia, ktorí pochádzajú z týchto univerzít. A preto poukazujem aj na skryté možnosti, ktoré tu sú, samozrejme, vo vzťahu nielen k univerzitám, to je len konkrétny príklad, tie majú svoje akademické senáty, akademickú obec, ale aj k ďalším verejnoprávnym inštitúciám, aby sa nestalo, že zo dňa na deň stratia majetok nezodpovedne, ale, samozrejme, aj vďaka tomuto zákonu.