Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Tretí deň, pokiaľ dobre počítam, rokujeme o tejto téme. Aj to svedčí o tom, že to je mimoriadne citlivá téma, a aj to, že tu padli viaceré tvrdé slová, veľmi emotívne, ale chcem veriť, že príliš táto emócia sa neprenesie aj von z tejto sály, pri ďalšom pokračovaní o rokovaniach a priebehu udalostí ohľadom tohto zákona. Naozaj chcem v to veriť.
Pravdupovediac, zazneli tu veci, na ktoré by som veľmi rád...
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Tretí deň, pokiaľ dobre počítam, rokujeme o tejto téme. Aj to svedčí o tom, že to je mimoriadne citlivá téma, a aj to, že tu padli viaceré tvrdé slová, veľmi emotívne, ale chcem veriť, že príliš táto emócia sa neprenesie aj von z tejto sály, pri ďalšom pokračovaní o rokovaniach a priebehu udalostí ohľadom tohto zákona. Naozaj chcem v to veriť.
Pravdupovediac, zazneli tu veci, na ktoré by som veľmi rád reagoval a povedal, ale jednoducho dám si, takpovediac dal som si bobríka mlčania, pretože nie je mojím cieľom priliať olej do ohňa. Naozaj toto nie je mojím cieľom. Chcem povedať, že snažím sa vžiť a mať empatiu aj s menšinami. Ja viem, že celkom sa to nikdy nedá, aj preto sa to nedá, že nie som príslušníkom tej menšiny, ale tú snahu mám. A ako politik som celý čas konal, myslím si, že som konal tak, aby Slovensko, táto krajina, bolo pevnejšie. A moje presvedčenie je, že pevnejšie je vtedy, keď sa aj menšina, nie všetci, to sa nikdy nedá dosiahnuť, ale aj menšina cíti, že toto je ich domov. Chcem, aby tak aj to zostalo, to poviem veľmi otvorene, a aj preto nechcem, aby krehké veci, ktoré sa dosiahli, sa nabúrali. Určite nechcem, aby kvôli tomu, že prebehne jedno sčítanie a v obci, kde to funguje, kde sú percentá, nebude 20, ale 19,8, bude tam pár Slovákov menej alebo pár obyvateľov inej národnosti viacej a sa to má hýbať. Nemyslím si, že to je dobré.
A vnímam tento pocit menšín, ale chcem povedať aj niečo iné, že táto téma je naozaj veľmi citlivá aj pre väčšinu. Ja viem, že je to viac ako sto rokov od 19. storočia, a viem, že dnes už nie sú živí pamätníci, čo sa dialo vtedy, ale nezabráni nikto tomu, že aj po sto rokoch to intenzívne žije v historickej pamäti obyvateľov Slovenska. Veľmi intenzívne to žije, môžeme povedať, a ja beriem, viacerí z vás vyslovili nad tým ľútosť, beriem, že už bezprostrednú zodpovednosť nemôže z nás mať za to nikto, čo sa udialo pred sto rokmi, ale napriek tomu je fakt, že to žije.
A použijem aj príklad jeden, možnože príklady lepšie ilustrujú veci, a dúfam, že nebude zneužitý. Už je to viac rokov, čo pri rovnakej téme rozbúrených emotívnych vzťahov prišiel som, ešte som nebol vo vrcholnej politike vtedy, prišiel som autobusom domov, do dediny, vystúpim a tam som videl, že ma jeden z mojich susedov, už je dnes nebohý, vyslovene očakával a chcel so mnou hovoriť. A v tej rozbúrenej atmosfére hovorí mi: "Ja to už nemôžem vydržať, ja som taký Slovák, že ja pôjdem na ten juh a vezmem samopal." A tak som mu vtedy povedal: "Kamil," lebo to bol normálny človek, vzdelaný, rodinu mal, v nedeľu chodieval do kostola, tak som mu povedal, "Kamil," hovorím, že "čo blbneš. Stretol si ty živého príslušníka tejto národnostnej menšiny?" pretože žije na severe. Vraví: "No nie." Hovorím, že: "Ty máš dom?" "No." Hovorím: "Aj on obyčajne má dom. Ty máš rodinu? Aj on má rodinu, má synov. Pomáhaš svojim deťom? Aj on pomáha." Hovorím, že: "Čo blbneš." Neviem, či som ho presvedčil, to nechcem si toľko nahovárať, ale určite sa upokojil a istým spôsobom aj zahanbil, pretože to bol normálny, slušný človek.
Chcem to, hovorím to preto, že kde môžu viesť naozaj vybičované emócie. Preto - a tu sa obraciam k vám takpovediac s prosbou, aby ste aj vy istým spôsobom pokúsili sa vnímať to, čo možno sa vám zdá byť neracionálne, ale potrebuje aj z vašej strany istú empatiu k tomu, ako túto citlivú vec vníma značné množstvo obyvateľstva na Slovensku. Nič viac a nič menej.
Ďakujem.
Skryt prepis