Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani predsedníčka, kolegyne, kolegovia, ja len veľmi krátko uvediem zopár otázok a skutočností, ktoré ma zaujímajú. V podstate je to relatívne jednoduchý materiál. Keď som sa na to pozrel, rozhodujúca časť príjmov Fondu národného majetku, kvôli čomu tento materiál je predkladaný a je predkladaný aj kvôli tomu, že v roku 2012 reálne hrozí, že nebudeme mať na výdavky, keď som dobre počul a čítal. Jeden z budúcich príjmov sú dividendy. Dividendy z firiem, ktoré vlastní Fond národného majetku, či už sto percent, alebo v nejakej menšej čiastke.
A jednou z takýchto firiem, ktoré má Fond národného majetku sto percent a z ktorých získaval a získava, predpokladám, dividendy aj v tejto dobe, je Tepláreň Košice. Nie je, samozrejme, tajomstvom, že som tam pracoval, a práve preto by som chcel poukázať na jednu skutočnosť, resp. podať taký návod, ako si zabezpečiť väčší príjem.
Keď sme v júni 2010 robili aktualizovaný finančný plán pre Tepláreň Košice za rok 2010, tak sme očakávali zisk na úrovni 2,5 mil. euro. Tento plán sa aktualizuje, robí sa plán na začiatku roka, v januári 2010 konkrétne, potom v júni a, samozrejme, potom sa robí realita za december. Vzhľadom na to, že bola pomerne dobrá zima, ktorá má, samozrejme, zásadný vplyv na hospodárenie teplárne, tak ten zisk bol, kalkulujem, na úrovni 2,5 mil. eur. Potom sme tam mali štyroch riaditeľov, nebudem to už komentovať, to vieme všetci, že prečo a ako k tomu došlo, ale čo je podstatné, tí poslední, ktorí tam boli, myslím si, že v januári v roku 2011, samozrejme, nominanti vládnej koalície, myslím, že strany SaS, ak sa nemýlim, odhadovali zisk v teplárni v Košiciach za rok 2010 na úrovni 2,2, myslím, mil. eur. A čo sa stalo v priebehu dvoch mesiacov? V priebehu dvoch mesiacov tam bol vymenovaný ďalší riaditeľ, ktorý nenastúpil, a potom prišiel súčasný riaditeľ. Treba povedať, že je to odborník a hlavne ekonóm. A poviem, že prečo. Pretože za mesiac 2 mil. euro zmizlo zo zisku spoločnosti. (Potlesk.)
A treba povedať, prečo to tu spomínam. Spomínam to preto, lebo hovoríme o Fonde národného majetku, hovoríme o príjmoch a skutočne rozhodujúcou časťou, keď sa pozriete do tabuľky, sú dividendy. Samozrejme, v niektorých spoločnostiach sa možno podarilo získať vyššiu dividendu, v niektorých nižšiu, ale o ktorej mám konkrétne ja vedomosť a skúsenosť, je Tepláreň Košice, a preto na ňu by som chcel poukázať.
Súčasne v januári v roku 2011 aj Fond národného majetku oznámil, že zisk Teplárne za rok 2010 bude cez 2 mil. euro. Následne v marci, myslím, že bola uzávierka vo výške, keď sa nemýlim, oproti okolo 500-tisíc eur. Čiže rádovo z toho odhadovaného zisku zmizlo 2 až 1,8 mil. euro. Ja neviem, či zmizlo, či ich niekto ukradol, či ich niekto niekam previedol, ale chcel by som poprosiť, pani predsedníčku, keby sa na to mohla pozrieť, že čo sa stalo za tie posledné dva mesiace v roku 2011, keď nejakým zázračným spôsobom, resp. nejakými špeciálnymi účtovnými operáciami spoločnosť dosiahla nižší zisk.
Viete, ono v takomto prípade je ťažko sa vyhnúť podozreniu, ktoré či už v Teplárni vyslovili ľudia, bežní pracovníci, teraz myslím, alebo, samozrejme, sa špekuluje v médiách, že zisk sa znižuje len kvôli jednej jedinej veci, a to je kvôli tomu, aby Tepláreň, samozrejme, vyzerala čím horšie pred privatizáciou, lebo ľahšie sa privatizuje spoločnosť, ktorá má zisk 500-tisíc eur, ako spoločnosť, ktorá má povedzme 2,2 mil. eur.
Nechcem to ďalej rozvádzať. Celý môj príspevok mal byť len k tomu, aby som pani predsedníčku upozornil na to, akým spôsobom sa tam hospodári. A potom, ťažko sa môžme čudovať tomu, keď vedenie Teplárne oznámi aj napriek tomu znovu, že v júli povedalo, že zvyšovať ceny tepla nebude. Potom povie, že ich zvyšuje o 5,3 %. A keď si vydelíte jedno a druhé číslo, ktoré zverejnili, tak zistíte, že to je 14 %.
Čiže keď niekto cigáni a zavádza v tak jednoduchých veciach, ako je podeliť dve čísla, z ktorých vám vyjde, že navýšenie nie je 5,3 %, ale 14, tak bohužiaľ, ale ťažko asi môžme dôverovať, že ten zisk je len 500-tisíc eur, keď nominanti tej istej vládnej koalície, za tú istú stranu v januári, keď už v podstate mali 98 % všetkých dokladov k dispozícii, vedeli odhadnúť a stanovovali tento zisk na úrovni 2,2 mil. euro. Predídeme tak zbytočným, myslím si, že nedorozumeniam a sústredíme sa na podstatu našej aj vašej práce. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel ešte raz zopakovať. Ja som už uviedol, reči sa hovoria a chlieb sa je. Nech pán minister požiada, resp. nech je predložený finančno-obchodný plán týchto nemocníc na najbližších päť rokov, aby sme, pokiaľ týmto firmám alebo týmto akciovkám v budúcnosti nehrozí konkurz, tak nech to vidíme všeobecne, či manažment to takto vidí a ako to chce zabezpečiť, aby to nenastalo. My si myslíme, že tieto firmy sa dostanú reálne do problému, lebo v problémoch sú.
Druhým moment, je tam reálny výpadok 70 mil. eur. Jednoducho my tieto akciové spoločnosti už dnes posielame do problémov, aj keby hospodárili s vyrovnaným hospodárskym výsledkom, napriek tomu si z minulosti prevezmú dlh 70 mil. eur, ktorý, samozrejme, za posledný rok narástol takmer dvojnásobne a bude narastať ešte ďalej.
A chcel by som ešte poukázať aj na tie vúckarské nemocnice, resp. mestské nemocnice, ktoré budú tiež akciové spoločnosti. Ak niektorí kolegovia z vládnej koalície hovoria o otvorenom trhu, rovnosti na trhu, o tom, že všetci by mali mať rovnaké šance, tak sa potom pýtam, že ako to korešponduje s tým, že štátnym nemocniciam ideme pomôcť, ale vúckarským nie. Čiže do akej pozície staviame tieto vúckarské nemocnice? Do ešte horšej, než sú štátne a tieto budú ohrozené v prvom rade. Čiže ak máme niekde v názve strany liberálne tézy a liberálne názory, tak ich potom aplikujme aj konkrétne aj v týchto prípadoch, pretože toto je takisto deformácia trhu, ak dávam štátny príspevok len niektorým účastníkom trhu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Na to sa dá uviesť asi len jedna taká známa fráza na Slovensku, že "reči sa hovoria a chlieb sa je". My si tu môžme povedať čokoľvek, fakt je ten, že zákon to, čo sme uviedli, umožňuje, vytvára takéto podmienky a vytvára takéto predpoklady. My tu môžme, nemusíme sedieť o tri, päť, štyri rokov, ale ten zákon platiť bude a tieto nemocnice sa podľa toho riadiť budú.
V tej skutočnosti, že urobíme všetko pre to, aby fungovali, no už rok sú riadené novým vedením, už rok vlastne pán minister riadi tieto nemocnice cez rezort, a napriek tomu tieto nemocnice vytvárajú ešte väčšiu stratu ako v minulosti. Čiže ešte raz opakujem, reči sa hovoria, chlieb sa je a fakty sú fakty.
Ja nie som lekár, som ekonóm, a preto na to možno pozerám mnohokrát z iného pohľadu. Z môjho pohľadu je to jasný scenár. Treba povedať, že je to chytrý scenár, ktorý je pripravovaný a ktorý je robený, je robený komplexne, treba ohodnotiť a pochváliť aj silu súpera a súper na druhej strane vie, čo robí, vie, ako to robí, vie, čo chce dosiahnuť. A ja si myslím, že hodnotiť to budeme o tri roky, keď bude končiť toto volebné obdobie, a dovtedy je ešte veľa času pred nami a skôr by som povedal takých zlých časov, nie pozitívnych.
A uvediem ešte jeden príklad. Obdobne je to aj s privatizáciou, napríklad teplární. Tam takisto prišiel nový manažment, ktorý prišiel s jasným scenárom, má na to jasný cieľ, ako má robiť, aby tieto nemocnice priviedli do privatizácie. My dnes v prípade nemocníc ich dávame do situácie, kde jednoducho vytvárame horšie podmienky a na druhej strane im nevieme pomôcť, ani oni samy si nebudú vedieť pomôcť, potom sa tu všetci budeme tváriť, že veď predsa manažment len dodržiava zákon. Vyhlásil na seba konkurz. A v konkurze je možné nemocnicu predať aj ako celok a je to omnoho rýchlejšie a efektívnejšie.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, chcel by som byť tiež vecný, nechcem naťahovať čas a rád by som uviedol zopár faktov, resp. zopár otázok, ktoré mám a ktoré verím, že mi pán minister následne nejakým spôsobom zodpovie.
V prvom rade je treba uviesť, že všetci sme radi, ktorí sme tu, nielen my, ale aj občania Slovenskej republiky, ak akékoľvek finančné prostriedky budú prevedené alebo vložené, alebo dotované do nemocníc v Slovenskej republike. Avšak treba vidieť aj ten druhý krok, prečo sa to deje. Nedeje sa to preto, že to je prioritný a základný cieľ, ale deje sa to preto, lebo je to súčasť nejakého dlhšieho plánu, dlhšieho procesu, ktorého výsledok je dosť neistý.
Keď som spomínal, že uvediem zopár faktov, začnem tým prvým. Tá výška dlžôb týchto nemocníc je rádovo okolo 420 mil. eur. Pokiaľ viem, dotácia alebo ten príspevok na stratu by mal byť vo výške 350 mil. eur. Čiže môžme kľudne povedať, že ani jedna z týchto nemocníc nezačne z bodu nula, pretože ten výpadok alebo ten rozdiel v dofinancovaní je rádovo 70 mil. eur, resp. 2 mld. slovenských korún, čo nie je malá čiastka.
Tieto nemocnice v minulosti vykazovali stratu, v súčasnosti vykazujú ešte väčšie stratu. Čiže dovolím si tvrdiť, ak máme nemocnice, ktoré nie je predpoklad, že budú zrazu všetky v zisku, pretože hovoríme o tom, že ich chceme chrániť pred exekúciou, hovoríme o tom, že to financovanie je nedostatočné. A na druhej strane priznávame, že nepokryjeme všetky záväzky z minulosti, tak môžme jednoznačne povedať, že nemocnice po transformácii na akciové spoločnosti budú tvoriť stratu a nebudú schopné pokryť ani tých starých 70 mil. eur. Čiže môžme povedať, že v podstate my ich jedným šmahom posielame do ďalších problémov. Ale v čom je problém, čo je vlastne pod pláštikom toho celého?
Ja by som sa tu pokúsil uviesť trošku na takom jednoduchšom príklade. Mne to pripadá asi tak, ako keď dvanásťročnému teenagerovi povieme, že nie v pätnástich alebo v osemnástich prebieha zodpovednosť, ale v dvanástich mu dáme občiansky preukaz. Čo sa zmení, keď dáme teenagerovi občiansky preukaz v dvanástich rokoch? No nezmení sa nič. Jeho myslenie bude také isté, ako bolo, jeho závislosť, povedzme na rodičoch, je taká istá, ako bola predtým. Ak urobí niečo zlé, ten skutok je taký istý zlý, ako bol predtým, ale zmení sa jedna zásadná vec. Zatiaľ čo predtým, ak by niečo takéto urobil, by skončil v polepšovni, teraz, keď už má občiansky preukaz, neskončí v polepšovni, ale už ho musíme zavrieť a dostane prvú, druhú alebo tretiu nápravnovýchovnú skupinu, a to je zásadný rozdiel.
Teraz to poviem, ako to je v nemocniciach. V nemocniciach je to to isté. Tie nemocnice robili stratu predtým, teraz ju robia ešte väčšiu. Tým, že budú akciové spoločnosti, nezmení sa nič. Nebudú lepšie hospodáriť, nebudú mať lepšie výsledky. Hovoríme, že vychádzajú z bodu nula. Nevychádzajú, pretože ich zaťažujeme aj naďalej 70 mil. eur, ale zmení sa jedna zásadná vec. Zatiaľ čo predtým im hrozilo to, že, samozrejme, dostanú sa pod tlak ministerstva a tak ďalej, vyvinie sa na riaditeľov, samozrejme, úmerný tlak, aby zlepšili hospodárske výsledky. Teraz, keď takáto situácia nastane, ten manažment, resp. predstavenstvo či chce, či nechce, akonáhle vykazuje stratu a má záväzky po lehote splatnosti, musí sám na seba vyhlásiť konkurz. A vtedy tu už budeme hovoriť o tom, že veď to sa nedeje preto, že ten manažment to urobil, lebo chcel. Manažment povie, on to urobil, lebo to urobiť musel, pretože je to takto uvedené v zákone.
Ten druhý moment, ktorý tu spomíname, exekúcie. Ono to tak pekne znie, že chceme im pomôcť. Nebudem sa už vracať k tomu, čo tu uviedli moji kolegovia, že ak očakávame, že tie nemocnice budú hospodáriť omnoho lepšie ako akciové spoločnosti, prečo ich zrazu musíme chrániť? Ale ja to vnímam aj trošku ináč, ten moment exekúcií. My tým, že povieme alebo prijmeme zákon alebo nejaké opatrenie, že nemocnice nemôžu byť exekvované, tak veriteľ má len jednu jedinú možnosť, ako sa domôcť svojich peňazí. Dať firmu do konkurzu, a to si myslím, že je presný cieľ. Čiže my vytvárame podmienky, na základe ktorých manažment sa bude musieť sám prihlásiť do konkurzu a súčasne aj veriteľ nebude mať žiadnu inú možnosť, len dať firmu do konkurzu. A teraz: aký to má prínos? No pre štát žiaden. Pre občanov, resp. pacientov takisto absolútne žiaden, ale pre tých, ktorí budú pripravení na tento moment, resp. ktorí tento moment, samozrejme, ak sú rozumní a v tejto oblasti pôsobia, tak ho veľmi jasne predpokladajú, nebudú sa musieť trápiť nejakými dielčimi exekúciami, že zoberú jeden pavilón, druhý, tretí a potom to prácne dávať dokopy. Oni urobia jeden veľký konkurz a zoberú to celé naraz, jednoducho a efektívne. A to si myslím, že v konečnom dôsledku je cieľ.
Tento zákon, samozrejme, je o štátnej pomoci, ale všetci sa sústreďujeme na tú transformáciu nemocníc, lebo s tým práve táto štátna pomoc súvisí. Čiže na základe týchto faktov, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe, ktoré tu boli povedané, si dovolím tvrdiť, že štátna pomoc je dobrá vec. Samozrejme, že všetci sa tomu tešíme, ale v konečnom dôsledku táto štátna pomoc je len prostriedkom alebo resp. bude v konečnom dôsledku zneužitá na to, že tieto nemocnice skončia v konkurze, lebo - zopakujem to ešte raz - napriek dotáciám bude chýbať 70 mil. eur, vykazujú väčšiu stratu, než vykazovali v minulosti. Čiže ak chceme, aby pokryli len tých 70 mil. v minulosti, tak by, samozrejme, mali tvoriť výrazný zisk, ale to nikto tu z nás, ktorí sedíme, myslím si, že neočakáva, ani tomu neverí. Pretože tie nemocnice na druhej strane - teraz aby som neobviňoval neprávom manažment - tie jednoducho môžu hospodáriť len s tým, koľko dostanú zo zdravotných poisťovní. A keď zdravotné poisťovne im takisto škrtajú výkony, tak je jasné, že tie nemocnice sa dostanú do konkurzu a v mnohých prípadoch možnože ten manažment za to nebude niesť ani zodpovednosť, len bude musieť v zmysle zákona, ak vykazuje stratu a má záväzky po lehote splatnosti, vyhlásiť na seba konkurz.
Druhý moment je, čo spomínal aj pán kolega župan, otázka ako sa k tomu postavia tie ostatné nemocnice, ktoré nedostanú túto dotáciu na oddlženie. Tie asi skončia v prvom kole, o tie sa už asi nikto nepostará, pretože výkony nedostávajú, znižujú sa im výkony. Nedostanú dotáciu od štátu, VÚC-ky vzhľadom na tie zákony, ktoré sa tu prijímajú, jednoznačne to môžem povedať aj ja ako poslanec VÚC-ky v Košiciach, na to peniaze mať nebudú, aby dokázali udržať chod týchto nemocníc. Čiže sú len dve možnosti. Buď ich kvázi dobrovoľne predajú za pár korún, alebo jednoducho skončia tieto nemocnice takisto v konkurze.
Na to by som chcel, aby sme sústredili našu pozornosť, aby sme pod pláštikom toho, že tam dávame 350 mil. eur, nezabúdali na to, že nám treba 420. A kde celý ten proces skončí? Proces skončí tak, že do piatich rokov väčšina nemocníc prejde konkurzom a budú mať súkromných majiteľov, súkromných vlastníkov a až potom to začne na Slovensku, až potom uvidíme, k čomu sme sa dopracovali.
A preto by som chcel v tejto súvislosti, aby som len nebol na strane kritika, poprosiť pána ministra, ak robíme takúto zásadnú zmenu, ak niekde dávame peniaze, tak je pochopiteľné, že chceme vedieť, že ako bude s tými peniazmi naložené. Ja by som chcel, aby bol predložený finančný plán aspoň na päť rokov, čo je taká primeraná doba, akým spôsobom po transformácii tieto nemocnice budú hospodáriť, aby sme povedzme o rok, o dva vedeli presne sa spýtať v jednotlivých nemocniciach. Takýto bol plán, prečo sa tento plán nedodržiava? Prečo táto nemocnica skončila v konkurze alebo prečo jej hrozí konkurz, alebo je v nejakom inom ohrození? Nedávam to ako procedurálny návrh, to by som očakával, ak je to možné, aby to bolo predložené na zdravotnícky výbor, ktorý by sa týmto zaoberal, poprípade by sme následne urobili aj poslanecký prieskum v jednotlivých nemocniciach, teda hlavne v tých väčších.
Druhú vec, ktorú by som vás chcel poprosiť, je, aby ministerstvo požiadalo jednotlivé nemocnice, ktoré nie sú v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva, resp. ministerstva vnútra, aby takisto predložili plán, očakávaný plán, finančný plán a obchodný plán, čo ich čaká najbližších päť rokov, aký vývoj môžme očakávať. Ja si myslím, že na základe týchto dvoch základných materiálov budeme vidieť, že tieto nemocnice po transformácii a po nedostatočnom oddlžení a po nedostatočnej zmene systému financovania nemocníc nemajú šancu na prežitie a reálne im hrozí, že prejdú konkurzom a dostanú sa do súkromných rúk, a dúfam, že toto nie je váš základný cieľ.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja by som zareagoval na pána Glváča. Tak ako bolo uvedené, celý ten proces je netransparentný z dvoch dôvodov. Prvý je samotný moment prípravy tohto zákona. Myslím si, že tá právna analýza to jasne preukázala a potvrdila. Ak zoberieme, že v programovom vyhlásení vlády sa oháňame výrazmi transparentnosť a verejná dostupnosť a informovanosť obyvateľstva, tak určite tento proces vzniku zákona s týmto absolútne nekorešponduje.
Druhým netransparentným momentom tohto zákona je samotný spôsob a proces kategorizačného procesu. Je len otázkou, či týmto zákonom vlastne chceme legalizovať stav, ktorý funguje na ministerstve v poslednom období. Sú to povedzme prípady firmy Phizer, vieme dobre, bolo to medializované, ale možno ešte vypuklejším problémom je prípad šéfky kategorizačnej komisie, pani Gajdošovej, keď v podstate odmietla zverejniť záznamy z kategorizačnej komisie.
Čo je cieľom tohto zákona? Pravdepodobne cieľom tohto zákona je to, aby sa už nikdy nikto nedozvedel a nemohol pýtať, akým spôsobom prebieha kategorizácia liečiv, akým spôsobom prebieha proces rokovania, aby bol a akým spôsobom sa rozhoduje a aké sú dôvody týchto rozhodnutí.
Je zaujímavé, resp. to tvrdenie, ktoré tu zaznelo, v minulosti podľa mojich vedomostí minister nikdy priamo nezasahoval do kategorizačného procesu. Ešte raz opakujem, v minulosti nikdy minister priamo nezasahoval do kategorizačného procesu. V tomto prípade to minister nielenže môže urobiť, ale ešte si to nechá posvätiť zákonom. Ja si myslím, že tento zákon, keď bude prijatý v takejto podobe, poškodí pacientov a je veľká pravdepodobnosť, že skončí na Ústavnom súde, pretože tento proces kategorizácie liekov je výrazne netransparentný.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Mňa by neprekvapilo, ak tento zákon bude prijatý, a o rok, o dva, o tri budeme zase počúvať, že o koľko menej peňazí, alebo koľko peňazí sa ušetrilo na zdravotnej starostlivosti. Len treba sa pozrieť na to, že prečo sa ušetria tieto peniaze. No nie preto, že by sa ušetrili výdavky na jednotku balenia, ale preto, že jednoducho tým pacientom, ktorí to potrebujú, tie lieky nedáme. A keď im nedáme, tak je otázka, že ako sa to potom prejaví, či tí ľudia zomrú, alebo si to budú musieť kúpiť za vlastné peniaze. A ak si to budú musieť kúpiť za vlastné peniaze, budú to tak vysoké finančné položky, ktoré v konečnom dôsledku si, myslím, že väčšina z nich nebude môcť dovoliť. Takže ak hovoríme o šetrení verejných zdrojov, nerobme to tým spôsobom, že niekomu nedáme to, čo potrebuje, ale hľadajme reálne riešenia, ako ušetriť na jednotke, na jednom balení. Pretože týmto spôsobom šetríme len na občanovi, len na pacientovi, a aby to neskončilo tým najhorším možným spôsobom pre pacienta.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán kolega Novotný, viete celý čas, myslím si, že my neodpútavame pozornosť, len poukazujeme na to, že akým spôsobom vznikal tento zákon, aké sú motívy vzniku tohto zákona, kto ho predkladá, kto ho pretláča a čo ho teoreticky môže viesť k tomu, že takýmto spôsobom ho pretláča. Narážame na to, že to je asi politicky nevhodné, ak to robia konkrétne osoby, tak ako sme to uviedli. Fakta, ktoré uvádzame, sú fakta a nie sú to vymyslené údaje.
A môžete zvyšovať hlas, môžete nás obviňovať, môžete vy odpútavať pozornosť, to je samozrejme vaše právo, ale jedna vec je pravda a nezmeniteľný fakt. Tento zákon určite nepomáha malým lekárnikom. Tento zákon určite povedie k tomu, že v konečnom dôsledku dôjde buď k zániku, alebo ku skúpeniu alebo odkúpeniu väčšími skupinami, resp. väčšími reťazcami lekární týchto malých lekární.
A následne budú tieto veľké skupiny rozhodovať o tom, aký liek sa bude predávať, za koľko, akým spôsobom sa bude distribuovať v tejto distribučnej sieti. Čiže pacient sa v konečnom dôsledku stane rukojemníkom veľkých sietí lekární. A na to poukazujeme. A myslím, že v tom zákone je tam viacero faktov, ktoré potvrdzujú toto naše tvrdenie. A ja skutočne, aj vzhľadom na to, že počúvam v pléne, a nielen to, čo hovoríme teraz nahlas tu, ale aj v zákulisí, si myslím, že tento zákon ešte napriek tomu, že má tisíc pripomienok, dostane ďalšie zásadné pripomienky tak, aby nepoškodzoval občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja by som reagoval na pána kolegu Ondruša, on tam v podstate spomenul takisto, že celý ten legislatívny proces je pomerne zvláštny. My sme tu už spomínali, že je tam cez tisíc pripomienok, ale to nie je jediná zvláštnosť, ktorá sa v tomto procese objavuje. Treba povedať, že politicky je veľmi asi nevhodné a zvláštne, ak najväčším presadzovateľom a pretláčateľom tohto zákona je poslanec, ktorého manželka spoluvlastnila nemocnicu v Košiciach, ak je poslanec, ktorého asistent, myslím tým poslanecký asistent, vlastní lekáreň v areáli centra, ktorého bol poslanec predseda predstavenstva, a takisto samozrejme politicky veľmi, veľmi asi nevhodné, ak takýto poslanec sám sebe pridelí spravodajcovanie k tomuto zákonu, aby mohol vstupovať do rozpravy. Ja verím, že tento zákon bude prepracovaný, dopracovaný tak, aby slúžil obyvateľom tejto republik, a nie iným záujmovým skupinám.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán kolega, ak ste nevlastnil, tak sa ospravedlňujem. Vidíte, takto to rozprávajú v Košiciach. To je asi tak, ako vy rozprávate na lekárov, že sú skorumpovaní a že necháva... Vo vyhlásení, v zdôvodnení zákona sa píše, že tento zákon pomôže znížiť korupčné správanie lekárov.
Ja s týmto absolútne nesúhlasím, ak máte nejaký dôkaz, treba to predložiť. Tento fakt sa samozrejme v Košiciach všeobecne takto šíri, bohužiaľ, keď to nie je takto, je tam nejaké geriatrické centrum, ale to už, myslím, že toto nie je téma, ktorú tu chcem rozvádzať ďalej. Ja chcem povedať len jednu vec, ťažko uveriť tomu, ak sa predloží zákon, ktorý má tak veľa pripomienok, nelobujú a neochraňujú ho príslušníci, resp. členovia strany, odkiaľ je minister, a najväčším obhajovateľom je predseda zdravotníckeho výboru, tak potom ťažko sa môžete zbaviť takejto nálepky, že sú za tým, samozrejme, že rôzne iné dôvody, než ten, že chceme pomôcť občanovi. Ja hovorím, že občan na to v konečnom dôsledku doplatí.