Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, dnes rokujeme o zákone, ktorý má potvrdiť priority demokraticky zvolenej vlády a jej pripravenosť niesť zodpovednosť za Slovensko až do konca, aj keď skráteného, ale jej volebného obdobia. Pritom dôležitosť tohtoročného rozpočtu je vysoká, možno najvyššia od roku 1993, teda od vzniku Slovenskej republiky. Cieľom, cieľ každej vlády, zvyšovanie blahobytu občanov, je totiž tvrdo obmedzený nielen potrebou modernizácie a reštrukturalizácie domácej verejnej správy, ale dlhovou krízou, ktorá podľa vyjadrení medzinárodných inštitúcií bude najhlbšou krízou od druhej svetovej vojny a má trvať minimálne desať rokov. Takáto veľmi vážna situácia si vyžaduje nové riešenia, odbornosť, zodpovednosť, ale aj odvahu. Obávam sa, že predložený rozpočet neobsahuje ani nové riešenia, ani odbornosť, ani zodpovednosť, ani odvahu. Prečo? Popíšme si krátko naše očakávania na budúce roky. Dlhová kríza zvyšuje neurčitosť a riziko pre spotrebiteľov a investorov, a preto prví, keďže sa boja o prácu, tak odkladajú spotrebu, a investori, výrobcovia, vidia klesajúci dopyt v domácnostiach, vláda, a preto znižujú výrobu aj investície. Výsledkom je vyššia miera nezamestnanosti a menej zamestnaných, čiže nižšia miera zamestnanosti z hľadiska verejných financií, potom nižšie daňové príjmy, ale zároveň potreba vyšších výdavkov na zabezpečenie sociálneho pokoja. Dovoľte niekoľko čísel na dokumentáciu.
Miera nezamestnanosti v roku 2010 bola v Nemecku 7,1 percenta, v Českej republike 7,3, na Slovensku 14,4 percenta. To sú údaje Eurostatu. Miera zamestnanosti, čiže zo 100 ľudí v aktívnom veku koľkí pracovali, vyjadrené v percentách. V Nemecku to bolo 71 percent, v Českej republike 65 percent, u nás necelých 59 percent. To sú údaje spred krízy, ktorá nás čaká. Miera zamestnanosti u absolventov 15 až 24 rokov, v Nemecku 46 percent, ale v Českej republike 25 percent, u nás 20 percent. To je možné číslo k očakávaným sociálnym nepokojom. Takáto miera nízkej, takáto nízka miera aktivity je na Slovensku napriek našim slávnym experimentom, napriek nízkym mzdám učiteľov, policajtov, hasičov, sestier aj lekárov, ktorým radíme, aby žili skromnejšie, najlepšie asi, ak sa vôbec nebudú starať o pozemské potreby, a budú sa venovať plne len svojmu povolaniu, vďaka ignorovaniu overených riešení z rozvinutých a bohatých ekonomík. Mimochodom, výška miezd sa dá veľmi ľahko medzinárodne porovnať, napríklad ako pomer mzdy k domácej produktivite práce a tam nijako nevychádza, že naše mzdy by boli vysoké. Skôr naopak, vychádza to, že ľudia, ktorí sú v súkromnej sfére, zarábajú dobre, ale platia nízke mzdy a očakávajú od tých nešťastníkov, ktorí pracujú v štátnej správe, že budú sa za nízke mzdy venovať svojmu povolaniu. V takejto situácii by podľa mnohých ekonómov, aj tých, ktorých naša vláda citovala od začiatku, mali vlády zvyšovať svoj dopyt dobre mierenými investíciami. Lenže kvôli dlhovej kríze musia vlády robiť presný opak, musia šetriť, znižovať výdavky a prijímať nové, veľmi tvrdé rozhodnutia, keď otázka pre Slovensko stojí, či chceme ďalej fungovať v Európskej únii a či chceme, aby fungovala Európska únia, alebo či chceme mať štáty pospájané bilaterálnymi zmluvami, a to druhé by v dnešnej globálnej ekonomike malo katastrofálne dôsledky pre Slovensko. Inak, ak ste čítali aj vyjadrenia dvojice Merkelová - Sarkozy, nikto nás do nového jadra eurozóny neprizýva. Nikto neráta s tým, že tam budeme, my môžeme chcieť, môžeme sa o to uchádzať, ale ak budeme vyhlasovať nejaké referendá, že láskavo teda pristúpime na nové podmienky, tak obávam sa, že takto otázka nestojí.
Aká by mala byť reakcia štátneho rozpočtu na krízu? Podľa mojej mienky by mal ponúknuť najprv víziu a potom aj cestu na jej dosiahnutie. Bez zvýšenia zamestnanosti nemôžme mať nikdy zdravé verejné financie. Preto potrebujeme presmerovať financie do priorít, potrebujeme šikovné výdavky orientované na našu budúcnosť. Do zlepšovania kvality školstva, do infraštruktúr, a nielen fyzických, do hospodárskej diplomacie orientovanej na rozvíjajúce sa a rastúce trhy a do diverzifikácie nášho priemyslu a služieb. Preto potrebujeme splniť obmedzenia, dosiahnuť nízky deficit v budúcom roku a pripraviť podmienky, možno nie pre trojpercentný deficit v roku 2013, ale možno aj dvojpercentný deficit v roku 2013, pretože podmienky budú stále tvrdšie. Preto potrebujeme na prvom mieste vedieť pravdu. Slávna rovná daň nás priviedla do situácie, keď máme najnižšie verejné príjmy v Európe, a naše výdavky napriek (Potlesk.) deficitnému hospodáreniu už nedokážu zabezpečiť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hort, Milan, podpredseda NR SR
Páni kolegovia, poprosím o pokoj, no veď...
Marcinčin, Anton, poslanec NR SR
... už nedokážu zabezpečiť podľa vyjadrení štátneho tajomníka pomaly ani základné fungovanie štátu.
A opäť čísla. Verejné príjmy v roku 2010: Nemecko 44 percent HDP, Česká republika 39, priemer eurozóny 45 percent HDP, Slovensko 32 percent HDP. A s prognózou klesá ďalej, nižšie. Verejné výdavky, vďaka vysokým deficitom, totiž my si dnes ešte neuvedomujeme, aké nízke príjmy reálne máme, ale verejné výdavky boli 48 percent v Nemecku, v Českej republike 44, Slovensko 40. Štyridsať nie je veľa, ale ak pôjdeme na úroveň vyrovnaného rozpočtu, tak to znamená o štvrtinu nižšie výdavky, a pritom vieme, že už dnes máme problémy vôbec platiť naše členské do NATO. Nehovorím o iných oblastiach, o deficitoch zdedených z komunizmu, s ktorými sme ešte nepohli.
Preto sa obávam, že sa stávame niečím, ako je latinskoamerický ostrov v Európe, keď štát prestáva zabezpečovať občanom základnú bezpečnosť, zdravotnú starostlivosť a základnú rovnosť v prístupe k službám a verejným statkom. Ak cieľom ministerstva je dosiahnuť určitú výšku deficitu, tak tvrdím, že cieľom má byť blahobyt, a nie splnenie rozpočtových obmedzení, lebo samozrejmou podmienkou blahobytu je aj splnenie rozpočtových obmedzení, ale to je len nevyhnutná, nie postačujúca podmienka na to, aby sme cieľ, ktorým je blahobyt mohli dosiahnuť. A to je potrebné na to, aby sa všetci, vrátane strednej vrstvy, na ktorú sa niektoré strany pred voľbami rady odvolávajú, mohli mať lepšie.
Aký je teda rozpočet? Podľa môjho názoru sa rozpočet robil v znamení hesla "Urob si sám". Sám si definuj výdavky, sám si definuj príjmy, akoby, žiaľ, minister už bol rezignoval zo svojej funkcie. Rozpočet je predvolebný a podľa mojej mienky plný očakávania, že voliči nepotrebujú poznať pravdu, v akej ťažkej situácii sme. Naopak, majú byť balamutení a majú vytriezvieť až po voľbách. Je, samozrejme, nešťastím, že práve v dobe, keď sa zásadne mení tvar eurozóny a Európskej únie, my na Slovensku sme v konštantnom predvolebnom boji. Keď si všetky štáty uvedomujú potrebu konsolidácie, my deficit zvyšujeme, dokonca viac, ako tvrdíme. Príkladom je šetrenie na poistencoch štátu, ktorý vychádza z predpokladu, že budúci rok dieru za štát zaplátajú vyššie mzdy zamestnancov. Napriek tomu, že príde kríza, napriek tomu, že očakávame vyššiu nezamestnanosť, nižšiu zamestnanosť, a tým pádom viacerých poistencov štátu, my za poistencov štátu dávame menej, pretože to majú vykryť vyššie mzdy tých, ktorí budú ešte pracovať. Ak si niekto na Slovensku myslí, že platí odvody a tie pomôžu zdravotníctvu, nie je to pravda. Pomôže to len tomu, že štát zníži svoje platby za svojich poistencov. To naozaj teda neznie veľmi reálne, ale skôr predvolebne.
Ak ministerstvo financií tvrdí, že pred voľbami nemôžeme robiť nepopulárne opatrenia a spokojne už teraz zvyšujeme deficit na rok 2013, a to nielen tým, že kvôli vyššiemu deficitu v budúcom roku my automaticky zvyšujeme aj výdavky na financovanie verejného dlhu pre rok 2013, ktorý už v súčasnosti je katastrofálne drahý, ak vôbec je ešte verejný dlh dostupný a keď je dostupný. Tvrdím, že takýto prístup je nezodpovedný. Pretože, kto je zodpovedný za Slovensko až do konca volebného obdobia, ak nie vláda? Vrátane ministerstva financií. Bola by to veľká obeť, očakávať toto od vlády a od ministerstva financií? Ale kto iný sa v danej situácii má za Slovensko obetovať? Má sa obetovať opozícia? Alebo nikto? Alebo sa máme snažiť o nejakú širšiu dohodu v záujme Slovenska, pretože všetci v tejto miestnosti si uvedomujeme, do akého veľkého problému ideme, a možno práve preto sme sa mali dohodnúť, pokúsiť sa o dohodu širšiu, pretože je jedno, kto vyhrá, ten problém dopadne na plecia všetkých občanov Slovenska a všetkých strán na Slovensku.
Ja si pesimisticky myslím, že deficit bude musieť byť budúci rok nižší než 4,6 percenta HDP. Pesimisticky preto, pretože to bude veľmi tvrdé a veľmi ťažké, a myslím si to preto, že nikto nebude na nás čakať, kým my budeme mať voľby, kým my pripravíme nový program, a že už za polroka veľa nestihneme. Obávam sa, že súčasná situácia je taká, že budeme musieť ísť pod 4,6 a že to bude veľmi tvrdé. V tom som preto pesimista. Pomôže to nám to, samozrejme, ísť potom na nízky deficit v roku 2013. Nízky, 2-3 percentá HDP, samozrejme, nie je nízky deficit.
Súhlasím, že je treba schváliť nejaký rozpočet, pretože hospodárska situácia je veľmi zložitá. Preto zaň bude KDH hlasovať. Tento rozpočet ale nemá nič spoločné s poctivou hospodárskou politikou, ku ktorej sa kresťanská demokracia zaväzuje svojim voličom nielen na Slovensku, ale kresťansko-demokratické strany napríklad aj v Nemecku či Rakúsku. To musíme k nášmu hlasovaniu dodať jedným dychom.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
