Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za možnosť ešte vystúpiť a pokúsim sa naozaj zmestiť sa do toho času, ktorý do 19. hodiny zostáva.
V prvom rade, vážené kolegyne a kolegovia, chcem povedať, že tak ako to v podstate okrajovo spomenuli aj niektorí moji predrečníci, že rozhodujeme o zákone, ktorý, alebo o novele, ktorá je úplne zbytočná. A toto je presný príklad toho, ako najmä malé politické strany, ktoré sa nedokážu vlastnými silami...
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za možnosť ešte vystúpiť a pokúsim sa naozaj zmestiť sa do toho času, ktorý do 19. hodiny zostáva.
V prvom rade, vážené kolegyne a kolegovia, chcem povedať, že tak ako to v podstate okrajovo spomenuli aj niektorí moji predrečníci, že rozhodujeme o zákone, ktorý, alebo o novele, ktorá je úplne zbytočná. A toto je presný príklad toho, ako najmä malé politické strany, ktoré sa nedokážu vlastnými silami dostať do parlamentu, svojím spôsobom vlastne zneužívajú situáciu a nastoľujú otázky, ktoré v skutočnosti nikoho netrápia.
Ja podobne ako pán poslanec Čaplovič som sa tiež od volieb naozaj nestretol - a chodím aj po tých školách - so školami, ktoré by mali problém s tým, že umiestnili grafické vyobrazenie štátnych symbolov a preambuly ústavy na steny svojich tried. A musím povedať, že keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, tak som sa pokúšal aj na internete nájsť informácie o pokračujúcich protestoch napríklad tých študentov, o ktorých hovoril pán poslanec Zajac, proti tejto novele zákona. Musím povedať, že nenašiel som. Skutočne to len dokazuje, že to, čo sa dialo okolo tohto zákona, bola iba súčasť predvolebnej kampane zo strany vtedajšej opozície, dnes vládnej koalície. V skutočnosti to ale nie je žiadny problém, ktorý by naozaj školy alebo dokonca aj samotných tých stredoškolských študentov trápil. Ani po začiatku školského roka, na to som špeciálne čakal, ani po začiatku školského roka sa neopakovali nejaké protesty, dokonca ani lokálne, ani miestne, ani malé protesty proti tejto novele zákona. Takže musím povedať, že to, čo teraz chcú poslanci, teda za ktorých tu vystupuje pán poslanec Dostál, riešiť, tak musím povedať, že idú riešiť problém, ktorý v skutočnosti neexistuje.
Súhlasím, samozrejme, s tým, že vlastenectvo je cit a cit si nemožno vynucovať zákonom. Ale na druhej strane musím povedať, že ja už dlhodobo kritizujem nedostatok výchovy k vlastenectvu na základných, ale aj na stredných školách. Myslím si totiž, že výchova k vlastenectvu nie je nezmysel. Vlastenectvo si naozaj nemožno vynútiť, ale čo rozhodne možno, je viesť ľudí k vlastenectvu. A to je legitímne a dokonca aj v prípade, že ide o povinnosť.
Viete, na školách nájdete nepochybne strašne veľa detí, ktorým sa nepáči, že sa musia niečo učiť. Musia sa učiť matematiku, gramatiku, cudzí jazyk. Ak by sme urobili to, čo povedal pán poslanec Zajac, že máme počúvať tých mladých, ktorí prišli protestovať, nepochybujem o tom, že rovnako takto tí mladí by prišli protestovať proti minimálne polovici predmetov, ktoré sa povinne učia na svojich školách. A musím vám povedať, že ja som včera mal dosť dlhý rozhovor s mojím synom, ktorý sa nechce učiť nemčinu a má ju ako povinný jazyk. Lenže skutočne toto nemôže byť argument, ktorý by tu v takejto debate mal miesto. Pretože treba povedať, že napriek týmto skutočnostiam nikto rozumný neprišiel s návrhom, aby sme vylúčili z výchovy a zo vzdelávacieho procesu tie predmety, ktoré sa nepáčia študentom. (Zaznel gong.)
Tak teraz neviem, mám dokončiť, či... (Reakcia predsedajúceho.) Dobre, dokončím. Ďakujem pekne.
A s vlastenectvom to, samozrejme, tiež nie je inak. Chcem povedať, že my netvrdíme, že k výchove k vlastenectvu stačí, aby boli vyvesené grafické vyobrazenia štátnych symbolov v triedach, aby bol vyvesený text hymny alebo preambula ústavy. Ale fakt je taký, že vzťah dnešných mladých ľudí k Slovensku, k svojej vlasti, k literatúre, k histórii, ale aj kultúre a prírodnému dedičstvu a v konečnom dôsledku i k vonkajším symbolom je hrozivo chladný. Mne sa osobne stáva, že neraz musím pripomínať svoje vlastné deti, aby boli k sebe navzájom milé, aby si nerobili zle. Alebo ich učím, aby pomáhali svojej mame, aby si pamätali, kedy má meniny a kedy má narodeniny. To všetko je výchova k citu. Áno, je to výchova k láske, k úcte k súrodencom, rodičom alebo starým rodičom. Keby sme to nerobili, keby k tomu neprispievala škola, tak deti by tento cit nezískali.
Pretože nemáte pravdu, pán kolega Dostál, keď hovoríte o citoch, ktoré nosíme v sebe. Pravdu máte - a v tom ste si protirečili v ďalšej časti vety -, keď hovoríte o citoch, ku ktorým sme vychovávaní napr. zo strany rodičov. Áno, k citom treba vychovávať. City nevznikajú samy od seba. Nikdy nikto by teda nemal pochybovať, že ak je pozitívnym citom láska k rodičom alebo láska k svojim deťom, tak pozitívnym citom je aj vlastenectvo. A ono, ako som povedal, sa naozaj nerodí samo od seba.
Preto aj výchova k vlastenectvu musí byť súčasťou výchovného procesu na školách. Od materskej až po prinajmenšom po tú strednú. Samozrejme, že nejde o nejaký obyčajný predmet na škole. Vlastenecká výchova musí byť komplexný systém, do ktorého treba zapájať aj povedzme mimovládne organizácie, samosprávy alebo politikov.
Vážené kolegyne a kolegovia, v každom prípade je výchova k úcte voči štátnym symbolom, poznanie historických a hodnotových zdrojov, z ktorých vychádza ústava a naša štátnosť, súčasťou výchovy k vlastenectvu. Vyvesenie štátnych symbolov, naopak, na rozdiel od toho, čo vy tvrdíte, nie je žiadne nútenie, je to ten najnenásilnejší spôsob výchovy k vlastenectvu, aký ja osobne poznám. A práve preto som presvedčený, že táto novela zákona je škodlivá a, naopak, zákon o štátnych symboloch by mal zostať v takom znení, v akom v súčasnosti je.
Vážená pani spoločná spravodajkyňa, preto podávam procedurálny návrh, aby parlament nepokračoval v rokovaní o tomto návrhu zákona v druhom čítaní. Ak tento pozmeňovací návrh neprejde, tak podávam ešte jeden, aby sme tento návrh zákona vrátili predkladateľom na dopracovanie.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis