Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pani premiérka, vážená vláda, kolegyne a kolegovia, programové vyhlásenie vlády je dôkazom, že chápe politickú realitu a je svedectvom o jej prísnom pragmatizme. Programové vyhlásenie totiž v priebehu volebného obdobia, ale najmä na jeho konci núti vládu predložiť odpočet plnenia svojich sľubov a všetkým ostatným, predovšetkým voličom, umožňuje vládu kontrolovať. Nepochybujem, že šesťkoalícia si to pri písaní programu dobre uvedomovala. Ďakujem. (Reakcia na prinesený pohár vody.) Iba tak možno dôveryhodne vysvetliť, prečo diskutujeme o takom nekonkrétnom, vágnom a diletantskom dokumente, ktorý plány vlády prezentuje tak hmlisto, že už teraz možno pripraviť aj odpočet jeho plnenia. V každej pasáži som našiel "prísľuby", ktoré môžu v konečnom dôsledku znamenať čokoľvek a pri akýchkoľvek krokoch vlády budú môcť jej ministri tvrdiť, že to vlastne je v súlade s programovým vyhlásením.
Za všetky iba jeden citát: "Vláda SR prehodnotí doterajšie nastavenie systému sociálneho poistenia najmä z pohľadu medzigeneračnej a generačnej solidarity, z pohľadu spravodlivosti dávkovej politiky, z pohľadu zreálnenia nastavenia sadzieb poistného, ako aj z pohľadu osobného rozsahu sociálneho poistenia." Koniec citátu.
Z tejto vety nezistíte, či sa bude rozsah sociálneho poistenia zväčšovať alebo zmenšovať, či bude dávok a ich poberateľov viac alebo menej, čo sa stane s výškou dávok a či sa platby zvýšia alebo znížia, prípadne koho takéto zmeny zaťažia. Som presvedčený, že nekonkrétnosť a vágnosť, nič nehovoriace vety, ktoré viac zahmlievajú, ako objasňujú, nie sú výsledkom prípravy tohto programu. Naopak, sú základným princípom, na ktorom sa šesť vládnych subjektov dohodlo skôr, než napísali prvé riadky. Tento princíp považujem za jeden zo základných stavebných kameňov novej šesťkoalície. Je to princíp netransparentnosti, zahmlievania, zavádzania vlastných voličov i celej verejnosti.
Napokon minister financií predminulý týždeň jasne vysvetlil, že do programového vyhlásenia sa dostali veci, na ktorých sa koaličné subjekty teraz dohodli, takže ani iné návrhy a plány nie sú odpísané, pokojne sa na nich môžu dohodnúť neskôr. A predseda parlamentu už otvorene hovoril o revízii programového vyhlásenia. Čiže ani samotní vládni poslanci neberú súčasný návrh vážne a už teraz sa otvorene pripravujú na to, že v skutočnosti bude všetko inak. Preto i rebelujúci poslanci budú hlasovať za, lebo vedia, že tento papier nie je dôležitý, ich návrhy sa majú realizovať neskôr a na základe úplne iných dohôd, než je dohoda na tomto programe vlády.
Vláda nám predložila niečo, aby si splnila ústavnú povinnosť, ale sama priznáva, že realita jej vládnutia bude úplne iná. Vládnutie na princípe zahmlievania, zavádzania verejnosti chápem ako nevyhnutnosť, lebo práve toto umožní novej vládnej koalícii viac či menej úspešne zakrývať hlboké vnútorné rozpory, ktoré ju sprevádzajú od jej vzniku. A zase iba zahmlievanie a zavádzanie jej umožní vyhnúť sa priamej zodpovednosti za neplnenie vlastných predvolebných sľubov.
Spomeňte si, ako dnešní vládni pravicoví politici pri rozdeľovaní vládnych postov a hádkach o kompetencie s peniazmi opakovali: "Kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič." Tak pri tvorbe programu sa evidentne riadili opačným heslom: "Kým sa nedohodne nič konkrétne, je dohodnuté všetko."
Situácia je natoľko absurdná, že oveľa viac o plánoch vlády sa dozvedáme z médií. Napríklad z rozhovoru pána ministra Mihála v ekonomickom denníku som zistil o jeho krokoch viac ako z celej rezortnej pasáže v programovom vyhlásení. Pýtam sa, ako je to možné? Čo je toto za prejav arogancie moci, keď ministri odmietajú dať do oficiálneho dokumentu pre Národnú radu konkrétne veci, hoci je zjavné, že o nich už vedia? Správate sa ako falošní hráči, ktorí skrývajú karty v rukávoch a ponožkách. A mňa naozaj zaujíma, koľko toho ešte pred verejnosťou tajíte.
Aj z toho, čo už je jasné, je vidieť, že ďalším princípom vládnej politiky bude zbavovanie sa zodpovednosti. Navrhované zmeny v sociálnej a pracovnej oblasti vychádzajú zo zásady naložiť na obyčajných ľudí čo najviac povinností.
Napríklad: Dojička Mara si dnes ráno musí privstať. Rýchlo pripraví deťom raňajky, desiatu, oblečenie do školy, sama len úchytkom odhryzne zo suchého chleba, lebo už sedí za počítačom. Pripojí sa k internetu a surfuje po burzových správach. Prezerá najnovší vývoj akciových indexov, skontroluje komoditné trhy. Po pol hodinke zadá príkazy svojej DSS, aby presunula časť peňazí z vyváženého do rizikového a inú časť konzervatívneho do vyváženého fondu. Potom uteká do kravína, uvažujúc, kedy budú maturovať tie štátne dlhopisy z konzervatívneho fondu. (Potlesk.)
Zdá sa to absurdné a aj to je absurdné, ale presne takto to musí vyzerať, aby jedno z ohlasovaných opatrení nového ministra práce malo reálny význam pre občanov. Ak ľudia sami nedokážu sledovať, ale najmä vyhodnocovať vývoj investícii v jednotlivých dôchodkových fondoch, potom právo rozkladať peniaze či presúvať ich medzi nimi nemá žiadny význam. A niet pochýb, že medzi klientmi DSS nie je ani percento takých, ktorí by investovaniu dobre rozumeli. Čiže naďalej budú títo ľudia odkázaní na milosť a nemilosť DSS, ktorým zamýšľané zmeny naozaj prospejú, lebo na rozdiel od ľudí budú mať opäť zákonom zaručené brutálne zisky z poplatkov a straty pôjdu zasa len z peňazí radových občanov.
Samozrejme, nič z toho sa z programového vyhlásenia vlády nedozviete. Minister už vie, že chce zákonom povinne nútiť ľudí vstupovať do druhého piliera, nechce ich nechať sa slobodne rozhodnúť, ale do programu to radšej nenapísal. Veď to sa k strane, ktorá má v názve slobodu, nehodí. Pritom sám priznal, že mladí, a to bolo tu na pôde Národnej rady, že mladí nemajú o druhý pilier záujem. Ročne vstupuje na trh práce 50- až 60-tisíc mladých ľudí, ale do druhého piliera vstúpilo v druhom polroku 2009 len 3-tisíc a za prvé tri mesiace tohto roka iba 1 600 nových ľudí. Samozrejme, mladí majú minimálny záujem o dôchodky, takže dostať ich čo i len k diskusii o penzii si od DSS vyžaduje intenzívne kampane, ktoré by ich stáli veľké peniaze. Alebo je tu aj druhá možnosť.
Člen predstavenstva ČSOB Asset Management Radko Semančík 30. apríla 2010 vyhlásil, citujem: "Určite by pomohlo automaticky ich zaradiť do druhého piliera." Koniec citátu.
Áno, dobre počujete, vláda Ivety Radičovej pod vedením Ivana Mikloša ide realizovať to, čo si od nej už dávno objednali DSS. A dôvod je prostý, DSS majú za sebou ťažký rok, zmena v poplatkoch pre druhý pilier im okresala výnosy o milióny eur. Štyri so šiestich DSS sa vlani prepadli do mínusových čísiel, AXA strata takmer 2 mil. eur, VÚB Generali 900-tisíc. Mladí ľudia teda nebudú mať priestor na slobodu a budú povinne nahnaní, aby prispievali k ešte vyšším ziskom súkromných firiem. Lenže tie vyššie súkromné zisky znamenajú na druhej strane väčšie verejné straty.
Vláda chce veľkú dieru, ktorú spôsobuje druhý pilier, zaplátať - a teraz dobre počúvajte - "príjmami z privatizácie štátneho majetku". Povedal som "dobre počúvajte" preto, lebo toto je jediné miesto v celom programe, kde vláda spomína privatizáciu. A teda ešte tam, kde tvrdí, že privatizovať nebude. Pritom na vykrytie strát z druhého piliera bude vláda potrebovať miliardy eur, čiže poriadne rozsiahlu privatizáciu, alebo to zasa všetko zatiahnu ľudia zo svojich daní.
V kapitole Práca, sociálne veci a rodina vláda deklaruje, že okrem odvodového systému, a teraz opäť citujem, "považuje zmeny v pracovnoprávnych normách za podstatnú súčasť svojho programu na nasledujúce volebné obdobie". Tak tejto podstatnej časti svojho programu vláda venuje jeden jediný odsek. A v ňom sa to len tak hemží predstavami o tom, ako okresať práva zamestnancov, ako ich obrať o peniaze, ale najmä oslabiť ich postavenie vo vzťahu k zamestnávateľom.
Považujem za hyenizmus označiť náklady na vlastných zamestnancov za, citujem vládny program, "primerané". Výpovedná doba a odstupné sú dva odlišné inštitúty. Počas výpovednej doby totiž človek normálne pracuje. Výpovedná doba nie je žiadna výhoda, je to normálny pracovný čas. A odstupné je zase právoplatná satisfakcia za to, že zamestnanec príde o prácu predčasne a bez akejkoľvek vlastnej viny. Aj ten stroj, keď doslúži a chce sa ho firma zbaviť, tak to stojí nejaké peniaze. Dodávatelia elektriny či plynu si pokojne účtujú neodobratú, ale dohodnutú energiu, prípadne akúsi pokutu za to, banky si dokonca pokojne účtujú nejaký poplatok, opäť akúsi pokutu za nečerpaný úver, ale keď má peniaze dostať prepustený zamestnanec, tak zrazu sú to neprimerané náklady zamestnávateľov. Prečo by ľudia... (Potlesk.) Ďakujem.
Prečo by ľudia, ktorí poctivo pracujú a ktorí nezavinili stratu svojho vlastného zamestnania, nemali mať nárok na dôstojné finančné zadosťučinenie? To pre vás majú ľudia menšiu hodnotu ako stroje?
Úplným podrazom na ľuďoch je plán presunúť odvodovú povinnosť na zamestnancov a zaviesť tzv. superhrubú mzdu. Okrem toho, že takýto nezmysel vo vyspelom svete nepoznajú, bez akýchkoľvek pochybností to povedie k väčšej záťaži občanov a v konečnom dôsledku im klesnú reálne príjmy. Okrem verejnej správy nikto nedokáže dôsledne skontrolovať, či zamestnanci naozaj dostali do mzdy všetky dovtedajšie odvody a na dlhú dobu sa zamrazí rast čistých príjmov pracujúcich. Takto totiž nebude možné sledovať reálnu zmenu výšky mzdy u každého zamestnanca a v konečnom dôsledku to prinesie aj pokles platieb do poisťovní. Hlavne, že aj toto ušetrí peniaze fabrikantom.
Jedna z najzákernejších lží tohto programového vyhlásenia sa skrýva vo vete, citujem: "Vláda SR považuje privilégiá odborov za neopodstatnené." Koniec citátu. Odbory, to sú zamestnanci, odbory, to sú radoví občania, obyčajní ľudia, ktorí si musia každý deň, ktorí musia každý deň vstávať do práce, neraz ich mať aj dve, aby sa uživili a uživili svoje rodiny. Odbory a odborári nemajú privilégiá, majú práva, ktoré im garantujú zákony, ústava i medzinárodné dohody. V tejto zákernej formulácii sa skrýva nielen strach pravicovej vlády z funkčných a efektívnych odborov, ale aj cieľ oslabiť postavenie zamestnancov voči zamestnávateľom. Vláda si uvedomuje kolektívnu, silu kolektívnej obhajoby zamestnaneckých práv, a preto chce ľudí rozbiť, aby proti všemocným a dobre zorganizovaným fabrikantom nestáli zamestnanci spolu, ale vždy iba jeden človek, ktorého možno ľahšie zmanipulovať, zastrašiť, ohroziť, donútiť a prípadne zbaviť sa ho. (Reakcie z pléna.) A ako vidím, je vám to skutočne na smiech.
A to zasa len preto, aby ste zamestnávateľom ušetrili peniaze. V priemere majú totiž zamestnanci v podnikoch, kde odbory vedú kolektívne vyjednávanie, o 2 až 4 percentá vyššie mzdy oproti ostatným. Napríklad v textilnom a obuvníckom priemysle je ten rozdiel štvorpercentný. Pravicová vláda jednoducho cynickými opatreniami tlačí na znižovanie platov, hoci naša priemerná mzda je najnižšia vo V 4. A zatiaľ čo u nás je priemerná mzda zhruba 750 eur, v Luxembursku je minimálna mzda vyššia ako 1 000 eur.
Plány novej vlády v sociálnej oblasti teda stoja na dvoch princípoch: znižujú náklady súkromným firmám na úkor zamestnancov, zvyšujú súkromné zisky na úkor verejných financií a povedú k nižšej životnej úrovni a nižšej kvalite života väčšiny ľudí na Slovensku.
Vážené kolegyne a kolegovia, vláda sa vydáva na veľmi nebezpečnú cestu, princíp netransparentnosti a vedomého zahmlievania, zbavovania sa zodpovednosti na úkor radových občanov, princíp oslabovania a ožobračovania ľudí a opäť rozsiahlej privatizácie, na ktorom jej programové vyhlásenie stojí, považujem za nezodpovedné hazardovanie s osudom obyvateľov Slovenska.
Chápem, že šesťčlenná koalícia sa okrem rozdelenia moci nad rezortmi a nad ich peniazmi a majetkami nedokáže dohodnúť už na ničom inom, ale to nemôže ospravedlniť tú hrôzu, ktorú nám ako vládny program predložila. Preto vyzývam každého poslanca, ktorému aspoň trochu naozaj záleží na všetkých slovenských voličoch, aby takéto programové vyhlásenie nepodporil.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)