Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán minister, dámy a páni, v poslednom Economiste, v jednom z najvplyvnejších časopisov, ktorý píše o zahraničnej politike sveta, vyšiel článok, a ja sa opriem oň, keď mám dať názov tomuto môjmu vystúpeniu. „From Laggard to Leader“ je jedna veta tohto článku. A v tomto článku, pán minister, ste menovaný ako „the big beasts of Slovak politics“. Doteraz sa stále hovorilo o vás ako o maratóncovi. Teraz máte nový titul v tomto článku, ktorý sa venuje vlastne zmene slovenskej zahraničnej politiky.
Máme pred sebou dva štandardné materiály. A ja pravidelne tiež k nim vystupujem. A predsa by som chcela upozorniť, že sú v niečom nové. Obvykle sa robili spôsobom vyprázdňovania počítačov jednotlivých referentov na ministerstve zahraničných vecí, čomu som rozumela. Ale odrážalo sa to na jazyku, na hrúbke materiálu. Dnes keď si prelistujete tieto materiály, odporúčam, nenájdete v nich obvyklé floskuly. Vidieť, ba priam cítiť, že sú napísané originálnym jazykom a s citom pre skutočné priority. A nie všetko je potom deklarované ako priorita, čo je pre takýto materiál pre parlament veľmi dôležité, je to zlepšovanie vzťahov so susedmi, intenzívnejšia spolupráca v rámci Vyšehradskej štvorky, silnejší hlas sebavedomého Slovenska v Európskej únii, energetická bezpečnosť, rozvojová pomoc, to sú tie priority sebavedomého štátu, ktorý patrí do rodiny vyspelých demokratických európskych štátov.
A predsa nám k tomuto ambicióznemu, a pritom tak samozrejmému plánu dnes po dvadsiatich rokoch niečo chýba. A ja som veľmi rada, že pán poslanec Fronc o tom začal hovoriť predo mnou, pretože to je jedna z vecí, o ktorých som tu chcela hovoriť. Chýba nám to tu doma. A to niečo sa volá základný dohovor, konsenzus hlavných politických síl, aktérov o prioritách v našej zahraničnopolitickej orientácii a hlavných cieľov v horizonte aspoň desiatich rokov. Pán Fronc to nazval doktrínou, ja by som tu hovorila o konsenze.
V prvej polovici deväťdesiatych rokov sme totižto k tomuto konsenzu dospeli pomaly, ale predsa. Pravicovo a stredo orientované politické sily spolu so stranou maďarskej menšiny, transformovanou Komunistickou stranou, pod názvom Slovenská demokratická ľavica, všetky tieto zodpovedné politické elity sa vtedy spojili nad jediným cieľom, zaradiť Slovensko medzi vyspelé demokratické európske štáty. Áno, samozrejme, na politickej scéne tu bolo HZDS a inak orientovaná Slovenská národná strana. Tie sa týchto rozhovorov vôbec nezúčastňovali, hoci musím sa priznať, že na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku vtedajší predseda Slovenskej národnej strany pán Prokeš dostal priestor, aby sme s ním mohli diskutovať o tom, ako si Slovenská národná strana predstavuje neutralitu Slovenska. A pamätám sa, ako vtedy pán Prokeš argumentoval , že to nie je priorita Slovenskej národnej strany, ale že keby náhodou sa Slovensko nedostalo do NATO, aby sme boli s takýmto konceptom pripravení, čím nás veľmi prekvapil. Obávam sa, že HZDS, ktoré dnes už nesedí v parlamente a ktoré dnes všetci považujú za typickú populistickú stranu, nikdy nezáležalo na zahraničnej politike. A potom, jej orientácia bola na Ruskú federáciu hlavne po návšteve pána Mečiara v Rusku jasná, a tým aj jasne nastavená proti európskemu smerovaniu aj našich susedov. A tak sa to aj skončilo. V roku 1997 nás vyradili v Madride z čakateľov na členstvo v NATO. A keďže to bola aj podmienka pre náš vstup do Európskej únie, tak aj náš vstup do Európskej únie sa oddialil. Našťastie potom v roku 1998 nastúpili tieto elity, ktoré si už predtým vydiskutovali tie skutočné priority v zahraničnej politike. A v tomto základnom konsenze doviedli Slovensko k vytúženému cieľu mnohých generácií, najmenej 200 rokov zápasu našich dejateľov.
Aj dnes môžeme byť dlhodobo úspešní, ak časť zodpovedného politického spektra sa zhodne na základných zahraničnopolitických cieľoch. V posledných štyroch rokoch sme sa presvedčili, že výkyvy v našom základnom smerovaní nie sú prospešné. Každému racionálne uvažujúcemu politikovi aktivistovi, ale aj občanovi by mohlo byť jasné, že tadiaľto už cesta nevedie. O Slovenskej národnej strane sa nezmieňujem, lebo táto strana sa dlhodobo veľmi programovo zaštíťuje slovanským sentimentom, ktorý má korene v 19. storočí. A podľa mňa touto poškodenou šablónou kopírujú všetko a škodia slovenským záujmom v tomto zmysle. Ale možnože pod vplyvom plynárenskej krízy a pod vplyvom nášho úspešného členstva v Európskej únii a v NATO prehodnotia a pretnú tento bludný kruh zahraničnopolitického uvažovania.
Pamätám sa, bola som osobne svedkom tvorby konsenzu napr. na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, kde sa stretávali pravidelne politici zaoberajúci sa zahraničnou politikou. A vydiskutovali si tam, pretože tam je asi na to najvhodnejšia pôda, myslím, v mimovládnych organizáciách, svoje prípadné pochybnosti. Tam, samozrejme, sa, aj v mnohých iných think-tankoch, debatuje aj dnes. Ale nevidela som tam predstaviteľov najsilnejšej politickej strany, strany SMER. A pritom tam si možno vyskúšať svoje skutočné argumentačné schopnosti a pokúsiť sa presvedčiť, že v niečom majú pravdu a že ich intencie sú minimálne počúvaniahodné. Problémom je asi fakt, že táto strana politického spektra nemá kvalitný think-tank, think-tank, kde by sme aj my mohli chodiť na diskusie, bez pozvania príp., a kde by sme diskutovali tak, ako sa to sluší a patrí a ako to prebieha v každej demokratickej krajine. Viem, že ASA dostávala posledné štyri roky pomerne veľké finančné prostriedky na svoje aktivity, ale že jej produkcia a schopnosť zorganizovať niečo pozoruhodné bola, bohužiaľ, skoro nulová. Pýtam sa: Prečo? Určite to nebude len z dôvodu nedostatku odborníkov na zahraničnú politiku, aj keď aj v zahraničí, a tento článok v Economiste na to upozorňuje, najsilnejšia strana SMER zatiaľ neprofilovala politikov, ktorí by sa zaoberali zahraničnou politikou. Dôkazom toho je aj to, že obsadzovala posty ministerstiev, ministra zahraničných vecí diplomatmi, čo asi pravdepodobne tiež vzbudzovalo otázky u našich kolegov. Dúfam, že to nesignalizuje nedostatok vôle a chuti venovať sa tejto starobylej disciplíne čiže medzinárodným vzťahom a potrebe pestovania kultivovaných a racionálne vedených medzinárodných vzťahov.
Znovu musím zopakovať, že sme sa presvedčili, že akýkoľvek voluntarizmus a amatérstvo v zmenách zahraničnopolitickej orientácie Slovenskej republiky nielen veľmi škodí imidžu našej vlasti, ale aj stojí enormné finančné prostriedky a hlavne čas, ktorý sa nedá vyhodnotiť v peniazoch.
Aby sa tak v budúcnosti nestávalo, chcem z tohto miesta apelovať, že potrebujeme mať priestor na diskusie a pokúsiť sa dospieť k spoločným pozíciám, aspoň k tým základným, ktoré by potom nemali podliehať vnútropolitickým turbulenciám, ktoré sú normálne a pochopiteľné. To je naša zodpovednosť a nikto z nás sa jej nemôže zbaviť. Ide predsa o úspechy a dobrú povesť Slovenskej republiky v našej vlasti, a tak musia ísť krátkodobé politické kalkulácie alebo osobné animozity bokom, tak ako sa to podarilo s úspechom v roku 1998. V tomto zmysle vystupoval aj pán komisár a podpredseda Európskej komisie pán Šefčovič včera na našich spoločných zasadaniach výboru pre európsku integráciu a zahraničného výboru.
Chcela by som sa pristaviť ešte krátko pri Vyšehradskej štvorke. Dôstojne sme oslávili jej 20. výročie napriek tomu, že od prvého roku existencie Vyšehradskej štvorky sa všetci novinári pretekali v tom, kto skôr ohlási smrť tejto iniciatívy. A tu máme zrazu 20 rokov. Možno to pripísať aj tomu, že spolupráca, kde sa nemanifestovalo natoľko odlišností, ale práve spoločné postoje vo Vyšehradskej štvorke, bola pre novinárov jednoducho nudná. Inštitucionálne perfektne pripravené rokovania jednoducho privádzajú našu novinársku mládež akurát tak k zívaniu. A napriek tejto ospalosti vydržala a stala sa prioritou zahraničnopolitických programov všetkých štyroch krajín. Vítam preto ďalšiu deklaráciu priority Vyšehradskej štvorky ako zásadný program regionálnej spolupráce Slovenskej republiky. Som však naďalej, pán minister, presvedčená, že, a toto je moje dlhodobé presvedčenie, bez určitej základnej inštitucionalizácie tejto spolupráce bude Vyšehradská štvorka stále príliš závislá od vnútropolitických nálad a kultivovanosti jednotlivých predstaviteľov, a tak sa bude prezentovať aj príslušný imidž bez ohľadu na potrebnosť a výsledky tejto spolupráce, a to nielen ako konzultačného nástroja, ktorý umožňuje čas od času vypracovať aj spoločnú pozíciu riešenia nejakého problému, ale aj vo vedomí skutočnej sily Vyšehradskej štvorky na pôde európskych inštitúcií a schopnosti presadiť sa ako jeden z kľúčových hráčov na európskom parkete. Slovensko má svojím vstupom do eurozóny vo Vyšehradskej štvorke výnimočné postavenie. Nehrozí mu, že pri prípadnom vzniku Európy dvojrýchlosti zostane bokom. Aj preto som s potešením zaregistrovala prihlásenie sa Poľska do konzultačného mechanizmu ESM, teda European Stability Mechanism, čo naznačuje, že si uvedomili význam eurozóny. Uvidíme, kedy si to uvedomia aj naši ostatní partneri vo Vyšehradskej štvorke. Ale pri všetkej možnej spolupráci na pôde EÚ a NATO si stále musíme uvedomovať, že najdôležitejším cieľom spolupráce v rámci Vyšehradskej štvorky je historicky unikátna spolupráca našich štyroch národov, ktoré si v minulosti, najmä v 20. storočí tak závideli, a dokonca sa nenávideli a pohŕdali jeden druhým, že to mávalo aj fatálne zahraničnopolitické dôsledky. Schopnosť potlačiť svoje egoistické chúťky v mene udržania nielen mieru a stability stredoeurópskeho priestoru, ale aj jeho udržateľného rozvoja bude meradlom vyspelosti nás všetkých a meradlom a základom sily nášho vystupovania v Európskej únii. Umiernenosť, táto opomínaná grécka bohyňa, nech je nám príkladom.
Chcela by som tiež aj vyjadriť potešenie, pán minister, že energetická bezpečnosť sa dnes už pravidelne objavuje ako priorita ministerstva zahraničných vecí a staré argumenty, že toto všetko patrí pod ministerstvo hospodárstva, už konečne stratili svoju opodstatnenosť. Ale riešením diverzifikácie zdrojov, príp. zmlúv na Slovensku pre dodávky plynu a ropy nekončí naša povinnosť každodenne prehodnocovať problém nielen bezpečnosti, ale aj výkonnosti dodávok plynu, ropy a ostatných surovín, hlavne plynu, ktorý prechádza našou tranzitnou sústavou, ktorú by sme veľmi neradi zaradili medzi veci do skanzenu. Dokončenie prvej rúry z projektu Nord Stream teraz v apríli tohto roku popod Baltské more medzi Vyborgom a Greifswaldom za pomoci Rusko-európskeho konzorcia dvadsiatich štyroch bánk pod finančnými poradcami spoločnosti Commerzbank, Société Générale plus UniCredit a zároveň odsúhlasenie začatia kladenia druhej rúry od mája tohto roku, teda mája 2011, čo zvýši kapacitu tohto plynového potrubia na 55 mld. kubických metrov plynu ročne bezprostredne medzi Nemeckom a Ruskom, vzbudzuje mnoho otáznikov. Projekt počíta so znižovaním ťažby plynu na európskom území, čo možno pochopiť, tomu asi pomôže aj súčasné dianie v Japonsku a strach pred používaním atómovej energie a prechod niektorých krajín na paroplynový cyklus. Ale problém naplnenia tejto kapacity baltského plynovodu bez toho, aby sa znížila hodnota prepravy naším tranzitným plynovodom, zostáva. Problémom, samozrejme, naplnenia tohto baltského plynovodu môžu byť aj oveľa nižšie ceny na spotovom trhu s plynom ako tie ceny, ktoré sú v dlhodobých kontraktoch s Gazpromom, na ktorých Gazprom trvá a čo znemožňuje vytvorenie skutočného trhu s plynom na európskom území. Pritom upozorňujem, že súčasné dodávky plynu poklesli, len tak pre zaujímavosť, v Nemecku o 25 % a vo Francúzsku až o 50 % .
Ruskí analytici Gazpromu naďalej predpokladajú, že k zvýšeniu dodávok via Baltská cesta prispejú nepokoje v severnej Afrike, pričom ale konštatujú, že konkurenčný boj medzi South Streamom a Nabuccom, teda európskym projektom a ruským projektom, zostáva neistý vo výsledku. A sú si istí, že napriek určitým problémom k otváraniu nových zdrojov na poli Štokman dokážu tento Nord Stream zaplniť len svojím plynom, pričom podotýkam, že my sme dostávali väčšinou nie ruský plyn, ale turkménsky, a že ho zaplnia z ďalšieho ložiska, južnoruského, ale, a čo je pre nás dôležité, a to som zachytila v správach Gazpromu, aj z jamalského ložiska, ako to potvrdil Andrej Kruglov z Gazpromu 4. marca v Berlíne. Takže plynu by pre vraj pre Nord Stream malo byť dosť, otázka však zostáva, ktorá európska krajina chce ešte zvýšiť svoju závislosť výlučne od ruského plynu, kde sa zoberú naň nové objednávky. A pod tým tlakom týchto informácií si musíme položiť otázku, prečo bola reakcia v Nemecku na problémy fukušimskej elektrárne taká hysterická pred regionálnymi voľbami a kto všetko za ňou stojí. Nepochybne, ak sa má naplniť nový baltský plynovod, bude treba zrušiť niekoľko uhoľných a minimálne dvadsať atómových elektrární. Reakcia krajín Vyšehradskej štvorky a diskusie o tom, ako sa prejaví tento zahraničnopolitický intenzívny plynárenský dialóg Nemecka a Ruska s našimi stále prázdnejšími tranzitnými rúrami, bude výzvou do budúcnosti.
A ako obvykle, chcela by som sa pristaviť ešte pri rozvojovej pomoci. O tom sa tu ešte nehovorilo. A ODA, ktorá bola v plienkach ešte pred pár rokmi, začína byť v plánoch ministerstva zahraničných na rok 2011 reálnym programom s reálnymi kontúrami. Ministerstvo zahraničných vecí je, samozrejme, len jedným z hráčov pri uskutočňovaní účinnej a efektívnej rozvojovej pomoci tým, ktorí to potrebujú. Chcem vyjadriť potešenie, že z materiálu jasne vyplýva vedomie vedenia ministerstva, že bez spolupráce s mimovládnymi rozvojovými organizáciami a súkromným sektorom nemôžeme mať efektívnu ODA. Veľmi vítam vytvorenie Centra transferu skúseností z integrácie a tranzitného obdobia. V posledných dvadsiatich rokoch je to mimoriadne dôležitý krok. A myslím si, že sa to od nás očakáva.
Medzi výrazné skúsenosti, ako ste o tom hovorili, pán minister, patrila činnosť Národného konventu na území Slovenskej republiky. Dnes túto skúsenosť s úspechom vyvážame. Ale musíme si byť, priatelia, vedomí, že nástupom minulej vlády bol tento inštitút všeobecnej diskusie občianskej spoločnosti a predstaviteľov verejnosti, expertov a odborníkov na slovenskom území o európskej integrácii, o jej výhodách a problémoch zlikvidovaný. To je ďalší moment, ktorý si potrebujeme uvedomiť. A potrebujeme mať aj túto skúsenosť, ktorú budeme odovzdávať našim partnerom v Ukrajine, Moldavsku, v Srbsku a teraz aj v Čiernej Hore. A znovu sa vraciam k tomu, o čom hovoril pán Fronc a ja na začiatku, aby sme sa dopredu dohodli a pokúsili sa o zhodu v zásadných zahraničnopolitických cieľoch.
Vo februári tohto roku sa podľa čínskeho horoskopu začal rok králika v znamení kovu, čo znamená pokoj a rozvahu, ak teda majú Číňania pravdu. Dúfam, že tento pokoj a rozvaha sa prenesie aj do našich zahraničnopolitických debát či už v parlamente alebo na verejnosti. Ďakujem veľmi pekne.
