Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, už sme to tu hovorili, že či to má zmysel, a ja sa ináč s tou otázkou zvyknem boriť, že či niektoré veci majú zmysel, niektoré tak vyzerajú, tak akože na hrane zúfalosti, alebo majú.
Vážení, aj tá najväčšia katedrála je z malých tehál postavená. Veci majú zmysel. Aj táto dnešná schôdza má zmysel. Má zmysel okrem iného aj preto, že bude fixované v pamäti, bude to nahrané, že sme tu...
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, už sme to tu hovorili, že či to má zmysel, a ja sa ináč s tou otázkou zvyknem boriť, že či niektoré veci majú zmysel, niektoré tak vyzerajú, tak akože na hrane zúfalosti, alebo majú.
Vážení, aj tá najväčšia katedrála je z malých tehál postavená. Veci majú zmysel. Aj táto dnešná schôdza má zmysel. Má zmysel okrem iného aj preto, že bude fixované v pamäti, bude to nahrané, že sme tu rozprávali o areáli Mičurinu, ktorým, ja by som chcel, že by sa stal v tejto smutnej krajine krčmových hrdinov symbolom. Naozaj, že by sa ten Mičurin, ten Mičurin, ktorý je na najkrajšom pozemku na Slovensku, aby sa stal symbolom.
Možno sa k tom priblížime, možno to tú atmosféru v tejto smutnej krajine vyvolá, možno nie, každopádne na zázname to bude a možno si aj niekto ďalší, ktorý by chcel s tým čarovať, a ono to láka minimálne zvážiť tie skutočnosti, ktoré možno aj ja poviem, alebo resp. ktoré zazneli.
Skôr teda ako poviem, ja som veľa času prežil, a už som to tu neraz hovoril, v Číne a tam, keď opravujú cesty, tak tam je to zaujímavé, že to sme sa normálne z toho smiali, že v noci, to je normálne, prídu v noci, celá armáda, to jak mravce, sme to z hotela pozerali, celú noc. Tá cesta je cez deň normálna a na druhý deň je zase normálna, ale medzitým tam vopchali, ja neviem, kolektor, alebo ja neviem, čo všetko tam dali, to ani nevieme, čo tam dali. Proste znamená, že robia.
Ja som si včera dal tú robotu, že som sa šiel večer o jedenástej pozrieť na Prístavný most a na Lafranconi most. Na jednom sa tak svietilo, akože sa robí, ale nerobilo sa, a na druhom sa vôbec nerobilo. Viete, ak Bratislava má štyri mosty a dva mosty z toho začne opravovať v októbri, tak ja nechcem byť konšpirátorom, ale prosím vás, za chvíľku nám tu začnú hučať, že je nevyhnutné robiť obchvat, a všetci sa mentálne nastavíme, áno, je nevyhnutné robiť obchvat, lebo však ste nevideli v októbri, čo sa dialo? Viete, ministerstvo dopravy si teraz spomenulo, že potrebuje opravovať mostné uzávery na dvoch mostoch zo štyroch. Na dvoch mostoch zo štyroch teraz opravuje mostné uzávery. Opravuje ich tak, že v noci nerobia. Nerobia. Ak niekde robíte z dvoch mostov na štyroch, tak robíte nonstop, hej. Ale možno je to naozaj, že vytvoríme atmosféru, že pozrite sa, čo sa dialo, prosím vás, čo tá miliarda hore-dole, však pozrite, jak to zapchalo Bratislavu. Miliarda hore-dole.
A ešte ja vám poviem, keby toto nezabralo, viete, čo povedia? Nemáte radi Maďarov. Lebo keby niekto bol teraz, že bude rozporovať cenu toho obchvatu, tak povedia, ale R7, však tu z juhu sa nevedia, a ešte vám podsunú, že vy proste ste, ja neviem, akí ste, národnostní, čo ste, že nemáte radi Maďarov. Lebo za tie 4 mld. to musí stáť! Proste za tie 4 mld. to musí stáť.
A prečo to hovorím? Hovorím to preto, že to je, vážení, jeden z frontov, na ktorých bojujeme, hej. To je jeden z frontov. To je, tam sa, tam sú iné čísla. Ale vidíte, že my máme, naši kolegovia pracujú na viacerých frontoch, hej. Oni sú, neohrdnú aj malým frontom. Neohrdnú aj malým sociálnym balíčkom pre nejaké rómske dieťa. Viete, že to je naozaj, koľko musíte mať tvorivosti a koľko z nej, z nej vyplytvať, aby ste vymysleli možno aj takýto projekt?
Kolegyňa povedala, že v princípe, ja sa, neviem, domnievam, že niečo na tom projekte bolo, hej. Ale či tá pohnútka, že urobíme to tak, že budeme deťom dávať balíčky. Viete, ja vám poviem, že v tejto hnusnej, pardon, cynickej atmosfére, v ktorej tu žijeme, niekto povedal, že dá sa s tým vybabrať tak, že dáme akože balíčky deťom. Lebo ak vy niečo neskontrolujete, tak neskontrolujete to, či ste dali nejakým rómskym deťom balíčky. Lebo sa ich to nikto nepôjde spýtať. A keby sa ich to náhodou spýtal, tak tie chúďatá nebudú vedieť čo. A keby aj náhodou povedali, že nedostali, tak vajda, nejaký vajda z tej rómskej osady povie, keď niekto za ním z toho projektu príde: "Dostali, jasné, že dostali, však som ich videl."
Ja nevylučujem aj ten ohromný cynizmus, že v nás môže byť, v tých ľuďoch, ktorí robia tie projekty, že vymysleli projekt sociálnych balíčkov, že deťom nabalia nejaké mydielko, zubnú kefku, že to proste nikto nikdy neskontroluje. A keďže to neskontroluje, tak je v zásade jedno, kde tie peniaze pošleš, však my si ich už nájdeme. Však my tie peniaze už si nájdeme.
Ja sa to bojím povedať, že my sme to schopní v tejto krajine. Bojím sa to povedať, že sme to schopní. Komu by tam záležalo na nejakej, prosím vás, však ak sociálny balíček predstavoval mydielko, zubnú kefku a zubnú pastu, koľko je to dokopy? (Reakcia z pléna.) Ale kde, to ste prehnali, dve eurá, tri, nech tri. Som si pozeral, ja neviem, koľko stojí, priznám sa, neviem, koľko stojí mydlo, dá sa kúpiť od - do. Pochybujem, že im dali Palmolive z kokosového oleja, keby šlo o to.
Čiže nech sme na, to je 200-, koľko je to?, 200-tisíc detí? Čiže 200-tisíc balíčkov niekto niekde nabalíčkoval, prosím vás? To mi chce tu niekto povedať, že, viete, čo je 200-tisíc balíčkov? A to z čoho? V lietadle, ja raz, hovorím, že my sa raz dopracujeme do toho, že nám tú sociálnu pomoc budú zhadzovať z lietadla. Ale už je to tu?
Viete, naozaj sa niekto zamyslel nad tým, že nabalíčkoval niekto 200-tisíc balíčkov a to chceli, pán Pellegrini, však vy ste tam vtedy boli, to niekto chcel tým rómskym chúďatám, viete, to ešte na nich, niekto pozrel na tie deti a povedal, jak sa dá na nich zarobiť: "Dá, by si neveril, aj na tých rómskych dajú sa vyrobiť peniaze." V živote nikto neskontroluje to, že či dostali nejaký balíček. V živote to nikto neskontroluje. O to šlo? To je zmyslom toho projektu?!
Prosím vás, tam sme to dopracovali, že potrebujeme zarábať na dôchodcoch, že sme vydali dôchodcov exekútorom, úžerníkom? Na tom? Potrebujeme zarábať na deťoch? Na deťoch potrebujete zarábať?! Tam sme to dopracovali? Že niekto sa zamyslel, že deti. Jak by sa dalo zarobiť na takých deťoch? Aha, vidíš, dá sa. Neni sú to tie čísla, čo na úsekoch diaľnic, hej, to je iná matematika, ale dá sa. Ale jak sa hovorí: "Babka k babce, budú kapce." Niečo z toho proste vydrieme. Niečo z toho asi vydrieme.
Prosím vás, nebridí sa to niekomu? Ja mám normálne z toho zlý pocit, že naozaj sme na tom tak zle? Dôchodcovia, deti.
My sme sa ináč, vážení, k tomu tak dopracovali, že my tie deti klameme, okrádame, my pacientovi spod hlavy vyberáme vankúš. Prosím vás, obrazne to hovorím. My pacientovi spod hlavy vyberáme vankúš. Tak sme to dopracovali, že niekto zistil aj na zdravotníctve, aj na pacientovi, jak to chutí. Jak to chutí, že to je, na tých peniazoch neni vidno, či si ich zobral pacientovi, alebo decku. Asi to neni, neni to asi vtedy vidno, keď niekde na Maledivách alebo kde, na Bahamách, platíš nejaký hotel, asi to neni vidno, ja viem.
Prejdem k tomu druhému bodu, lebo to bola, vlastne tie projekty, ja žasnem, projekty, to je, to je, že čo všetko (reakcia z pléna), národné, ja sa hanbím, prosím vás, mňa nezaraďujte, ja som Slovák, ja som ako repa, fakt. Ale Maďarov mám rád, fakt. Ale ja, ja som Slováčisko jak repa, ale prosím vás, mňa nezaradzujte do takéhoto projektu akože, ergo že by som s tým ja niečo mal, prosím vás. Ak toto je národný projekt, s tým ja nič nechcem mať, vám poviem otvorene. Do toho ma neťahajte, dobre?
Ak hovoríte, toto sú tie projekty. Potom, a to treba povedať a ja v tom vidím zmysel tejto schôdze, ten Mičurin, ten symbol, symbol, vážení, symbol toho, že čo sme boli schopní, čoho sme schopní.
Ktorí ste si všimli, ktorí nie, už dva roky tam mám vlajku na druhej strane Petržalky. Stálo ma to dosť, tá vlajka ma stála dosť, ten stožiar ma stál dosť, ale je to symbol, vážení, a tá vlajka tam bude dovtedy, kým bude prebiehať súdny spor o Pečniansky les. Dovtedy tam bude. Ak štát, slovenský štát prehrá ten spor, čo je dosť možné v tejto krajine, že tento štát príde o 22 ha lesa pod oknami parlamentu, pod našimi očami a vy ani nebudete vedieť, o čo ide, tak tam pôjde buď čierna vlajka, alebo na pol žrde ju dám, nechám ju tam rok, mne to je jedno, vážení, na pol žrde, nech každý vie, aspoň niečo som urobil, lebo urobil som, čo som mohol.
A my máme inú možnosť ešte, urobiť symbol aj z toho Mičurina. To by som kolegov poprosil, a vyzerá to zatiaľ dobre, že to cítime rovnako, že oni sú tu medzi nami ľudia, ktorí sa nerozpakujú vyhnať tie deti z toho Mičurinu, oni sa nerozpakujú.
Pani Kiššová, vy ste tam asi tiež chodili, nie? Lebo manželka, moja manželka tam sa ako decko hrávala, hej, moje deti tam vyrástli a ja chcem, naozaj, vážení, ja chcem, aby tam aj moji vnuci. Ja viem, že deti kaviárových socialistov nechodia na verejné kúpaliská, ja viem, hej. I keď tam všetci okolo bývajú. Ľudia si možno nevedia predstaviť, o čom rozprávame.
Mičurin je na najkrajšom pozemku na Slovensku. Neexistuje krajší pozemok na Slovensku, ako je priestor Mičurin. Neexistuje. Je to vedľa Slavína, je to vedľa rezidencie amerického veľvyslanca, je to vedľa Počiatka. Tam bývajú všetci. Tam bývajú kaviároví socialisti, sú vôkol roztrúsení nablízku. Oni nepotrebujú Mičurin kvôli tomu, že by využívali to verejné kúpalisko, lebo nikoho som tam nevidel, keď som tam chodil moje deti pozerať, ale nevadí. Im to nevadí. Teraz je tendencia, teraz my sme schopní urobiť jednu vec. Sme schopní urobiť, ste schopní urobiť jednu vec, niekto tu je schopný urobiť jednu vec, že 60 rokov sa tam tie deti chodili kúpať a teraz niekto povie: "Nebudete sa tam chodiť kúpať!" A čo tam bude? No budú sa tam kúpať, ale iní už. Akože bude tam nejaký súkromný uzavretý areál a budú sa tam kúpať, ale už teda, prepáčte, ale cez plot, cez plot sa prípadne (reakcia z pléna), kaviároví, cez plot prípadne sa pozrite, že jak sa vedia kúpať takí kaviároví socialisti.
Skúsme spraviť, vážení, tak, že spravíme z Mičurina symbol, že nie, že udržíme to. Pán Pellegrini, s vami sa dá, ja som zistil, aj tu, keď sme riešili tú pani z toho, nechajme Mičurin ako symbol, že tento štát má ešte nejakú silu. Ešteže má nejakú silu, že dokázal udržať z 50-tisíc metrov štvorcových, že dokázal udržať 5-tisíc metrov štvorcových, to je to, čo zostalo štátu. A zostalo. A dokázal to udržať napriek tomu všetkému.
Prosím vás, tu bude niekto vykrikovať, bude sa tu chcieť súdiť so štátom?! Čo je to za štát, čo je to za vláda, ktorá nevie povedať: "Chcete si to rozdať s nami?" Tu bude asi niekto vykrikovať, že ja neviem čo, a, áno, a vláda musí prísť a povedať: "S nami si to chcete rozdať? My ideme, vážení, brániť priestor, kde 60 rokov chodili deti. S nami si to chcete rozdať? Prosím vás, neni tej sily." Podľa mňa aj Mogadišo, aj neviem aké banánové republiky, keby toto niekto niekde povedal, tak si ten druhý uváži, že či áno. Prosím vás, kde sa chceme dostať?
Keď sem niekto príde a povie jasne: "Vážení, s nami sa nezahrávajte, na Mičurine bude kúpalisko, bolo tam 60 rokov a bude tam ešte možno sto rokov. Dajte ruky preč!" Dajte ruky preč od Mičurina, dajte, lebo z toho sa stal symbol, že tento štát ešte má akú-takú silu, že dokázal z toho všetkého, čo tie deti obrali.
Prosím vás, moje deti chodili na výtvarnú, najskôr chodili tuná pekne v centre, už som to hovoril, do jednej peknej budovy. Potom ich chúďatá vyhnali cez pol Bratislavy do Marianumu, a potom to už zrušili. Potom údajne že niekde inde. Proste nešibujte tie deti, nechajte, nevyháňajte tie deti na ulicu. Nevyháňajte tie deti na ulicu.
Pán Pellegrini, nechajme deťom Mičurin, nechajme deťom Mičurin. Dajme tomu programovú náplň.
Pán minister, chcete programovú náplň? Prosím vás, každý, ôsmaci alebo deviataci nech tam prídu, nech im zaplatia autobus a prídu do Mičurinu, budú mať jeden vyučovací deň, budú mať v Mičurine. V krásnom prostredí, v centre Bratislavy, na najlepšom pozemku budú tam mať výuku, ja neviem čoho, histórie štátu, niečo sa tam dá robiť. Nech vidia, nech vidia tí ľudia, aj tie deti nech si uctia, že, áno, niekto ku nám má vzťah, že ich nešibujete niekde, prosím vás, do Vrakune, do rozpadnutej budovy z 50. rokov, 60. rokov, lebo tá je koniec koncov tiež zo 60., ale je pekná, tá je pekná z toho Mičurinu.
Chcete náplň? Prosím vás, ja keď som to počul, jak to riešili, že čo tam bude, že čo tam nebude. Ak vy neviete dať náplň krásnej budove s krásnym areálom v najkrajšom priestore v Bratislave, tak to proste dokáže, nechcem sa nikoho dotknúť, aj by ma to meno napadá, kto by možno dokázal s tým niečo urobiť. To je proste z pohľadu toho, že či to je manažérska výzva, že urobiť, oživiť. Aké máte zadanie? Krásna budova, krásny pozemok, krásny areál, nejaké peniaze k tomu (reakcia z pléna), tradícia. Prosím vás, to musí dokázať, hovorím, veď to vám urobia v rámci stredoškolskej záujmovej činnosti, vám to naprojektujú. Toto chcete urobiť ako výzvu? By som sa hanbil, keby som to nezvládol! By som sa hanbil, keby som to nezvládol.
Vážení, skončím s tým, že neberme deťom bazén. Fakt, urobme všetci, čo môžeme, už proste sa veľa zlého stalo. Neberme deťom bazén, nechajme deťom bazén, nech sa tam čľapkajú, nech sa tam kúpu, nech sa pozerajú na ten krásny výhľad, doprajme im ten výhľad. Doprajme.
Ono to prostredie vychováva. Naozaj prostredie vychováva. Keď niekto vyrastá v peknom prostredí, tak je z neho o trošku lepší, je vyšší predpoklad, že to bude dobrý človek. Možno preto sa nám to podarí, že keď budeme voziť tie deti z celého Slovenska, ony povedia: "Aj toto je Slovensko?" Keď, prosím vás, z nejakého smutného miesta zo Slovenska prídu, zašednutého, prídu do Bratislavy, uvidia ten výhľad, povedia: "Aj toto je Slovensko?" Ja mám rád tú krajinu, si možno ten mladý človek povie, oplatí sa mi tu zostať.
Nechajme im ten výhľad, nechajme im to miesto. Naozaj, keby mali len jediný výstup z tohto dnešného, by malo byť, nedajme Mičurin. Politici by nemali dať Mičurin. Tu môžu chcieť hentí nenažranci, koľko chcú, ale politici musia jasne povedať: "Mičurin vám nedáme!"
A jak tu zaznela otázka, že neni k tomu prístup? Prosím vás, že bude k tomu prístup. Ja verím, že bude k tomu prístup, že sa dohodneme s Poliakmi, že nás pustia. A keby nie, ono si možno nepomôžem, vyvlastniť, vážení. Vyvlastniť! Vyvlastniť minimálny prístup, ak nie celé. Vyvlastniť. Lebo tí ľudia, proste na nespravodlivosti nepostavíte spravodlivosť. Tí ľudia neprišli k tomu tak, ako mali. Prosím vás, tí ľudia neprišli k tomu tak, ako mali. To nebol nejaký utrpený osud. To bolo niečo škaredé so záujmom dostať sa k najcennejšiemu pozemku v Bratislave. To je ten príbeh.
Takže ak by niekto tu skúšal, a budú skúšať a skúšali asi, veď, prosím vás, tu hovoríte, že ste to nechceli povedať, však bola cena stanovená, 5 mil. euro to malo stáť, nie? Naschvál to obkolesili. (Reakcia z pléna.) No, naschvál to obkolesili, lebo kto iný by to kúpil bez prístupovej cesty? Rozumiete, čiže bolo jasné, že to by kúpil Šaštínsky. Jasné, že by to kúpil ten. Už bola aj cena dohodnutá, že nebude klať tak oči, že to proste je celkom, už bol pripravený.
Prosím vás, nerobte to, pán Pellegrini, nerobte to. My sa k tomu Mičurinu dostaneme, my sa k tomu bazénu dostaneme. Buď sa k tomu bazénu dostaneme cez Poliakov, alebo tú prístupovú cestu vyvlastníme. Prosím vás, ten bazén musí zostať deťom. Pre zdravie tejto krajiny, pre zdravie tejto krajiny už toho veľa nezostalo. Preto, aby sme tie deti mali skade voziť zo Slovenska, nech sa pozrú, čo ešte patrí tomuto štátu. Nech sa pozrú, ako pekne vyzerá to Slovensko. Nech sa pozrú, čo ešte môžu dokázať, keď bude štát štátom, prosím vás.
To je symbol, Mičurin sa musí stať symbolom a každý jeden, kto sa podpíše pod akýkoľvek úkon, ktorý by šiel v protismere, proti tomu, aby Mičurin zostal, si nezaslúži štipku rešpektu. Štipku rešpektu si nezaslúži.
A, pán minister, z vášho konania v celej tejto kauze nemám pocit, že ste nastavovali hruď. Nemám ani trošku pocit, že ste nastavovali hruď za deti. Za to, aby boli na Mičurine, a preto je tu ten návrh na odvolanie, a preto sa s ním stotožňujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
