Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne... (Hlasy v sále.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, som poslancom tejto snemovne tri a štvrť roka, takže nemám skúsenosti, ktoré majú niektorí iní kolegovia, ktorí sú tu významne dlhšie, aj keď musím sa priznať, urážať ženy zaštíťujúc sa feminizmom, som to ešte nepočul, ale všeličo ešte zažijeme. (Potlesk.)
Dovoľte mi však prejsť k skutočnej snahe riešiť problémy ľudí na Slovensku, o ktorej si myslím napriek názorovým rozdielom, že tá novela, ktorú pán minister predkladá, je. A teraz je ale otázka, či ju vieme dotiahnuť tak, aby naozaj priniesla vysokú pridanú hodnotu.
No a poďme k veci.
V prvom čítaní sme diskutovali na tejto pôde o tom, ako pán Mihál pripomenul vo svojom vystúpení dnes a nebudem to obsiahlo opakovať, že vláda pôvodne chcela predložiť oveľa ambicióznejšiu novelu tohto zákona, ktorá zásadne menila podmienky rodičovského príspevku aj príspevku na starostlivosť o dieťa a v rámci toho zvyšovala aj príspevok na starostlivosť z 230 na 260 eur. Potom, čo pod verejným tlakom premiér zrušil tie rozsiahle zmeny, ktoré navrhoval pôvodne pán štátny tajomník Burian, zastupujúci ministra počas jeho práceneschopnosti, tak sa zo zákona naozaj stratilo aj to zvýšenie príspevku na starostlivosť o dieťa. Nevieme, keďže nie sme súčasťou vedenia ministerstva práce ani vlády Slovenskej republiky, či teda išlo o nejakú snahu vytrestať tých rodičov, ktorí sa postavili proti tej novele, že teda keď nie sú ochotní podporiť tie zámery, tak sa im nebude zvyšovať ani príspevok na starostlivosť o dieťa, alebo či za tým bol nejaký iný dôvod. Vieme však, že vláda už v júni a v júli tohto roku a najmä ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, si bolo vedomé toho, že vie zvýšiť príspevok na starostlivosť o dieťa z 230 eur na 260 eur, pretože taký návrh predložilo. Ako spomenula kolegyňa Nicholsonová predo mnou, mohla to vláda urobiť z toho dôvodu, že rokovania s Európskou komisiou o novom programovacom období sú v takom štádiu rozpracovanosti, že je zrejmé, že aj na najbližších teda sedem, reálne deväť rokov, keďže toľko trvá celé obdobie, vďaka pravidlu n + 2, budeme mať prostriedky na to, aby sme ten príspevok vyplácali aj vo vyššej výške, a to najmä preto, že ten príspevok je dnes pomerne malým počtom možných poberateľov poberaný. Samozrejme, to skáče, ale je to maximálne do 1 500 poberateľov, čo v porovnaní so 140-tisícovým počtom poberateľov rodičovského príspevku je relatívne malá skupina ľudí.
Preto som ešte v prvom čítaní pána ministra poprosil, aby sme hľadali cestu, ako toto zvýšenie, ktoré už vláda alebo teda ministerstvo raz chcelo urobiť, naozaj už teraz realizovať, a zároveň aby sme zjednodušili čerpanie príspevku. Vtedy som dokonca navrhoval ten ambicióznejší variant, aby sme príspevok tzv. paušalizovali. Ospravedlňujem sa za toto cudzie slovo, ale paušalizácia príspevku znamená, že na rozdiel od dnešnej situácie, keď rodičia, ktorí chcú tento príspevok využiť, musia každý mesiac predkladať úradu práce, sociálnych vecí a rodiny doklady o tom, že tie peniaze naozaj vyplatili, a to pomerne v administratívne náročnej forme, výpisu z bankového účtu, príjmového dokladu a ďalších podmienok v niektorých prípadoch, tak po novom by každý rodič, ktorý spĺňa podmienky zákonom, teda študuje alebo pracuje a má dieťa, ktoré je v zariadení alebo o ktoré niekto, kto na to má, s prepáčením, platca, sa oň stará, počas, povedzme, pracovného dňa, mohol tento príspevok poberať. Takáto zmena by bola absolútne zásadnou zmenou v prospech rodičov, pretože by znamenala, že veľmi vysoký počet rodičov, ktorí dnes tento príspevok nepoberajú z dôvodu administratívnej náročnosti alebo z dôvodu toho, že majú výdavky o niečo nižšie, ako je tých 230 eur, a už sa im to neoplatí, by pravdepodobne o tento príspevok požiadal. To znamená, že táto paušalizácia by pravdepodobne nielen priniesla uľahčenie administratívneho bremena existujúcim poberateľom, tým 1 500 rodinám, ale by znamenala aj prílev nových, nevieme, či tisícov, možno aj desaťtisíca nových prijímateľov.
Pôvodne som chcel o toto požiadať ministerstvo, respektíve to tu navrhnúť. Pán minister po prvom čítaní súhlasil s tým, že by sme mali o tej téme rokovať. A povedal, že sa nebráni riešeniam na prospech ľudí. A oceňujem to, že vzhľadom na svoju zaneprázdnenosť sme sa stretli s pánom štátnym tajomníkom Burianom, ktorý ho v tejto téme zastupoval, aj s odborníkmi ministerstva a rokovali sme. Odborníci ministerstva na čele s pánom štátnym tajomníkom ma požiadali, aby sme teraz nepredložili túto tzv. paušalizáciu, a to z toho dôvodu, že je veľmi pravdepodobné, že Európska komisia ju povolí v prípade tohto konkrétneho programu. Ale to ešte isté nie je na rozdiel od tej veci, ktorá už istá je, že na to vôbec peniaze budú.
A keďže paušalizácia prinesie pravdepodobne veľa nových prijímateľov, tak ak by ju náhodou štát zaviedol a potom sa s Európskou komisiou nedohodol, tak by to mohlo mať naozaj signifikantné finančné dôsledky, a preto by boli veľmi radi, ak by som do tohto vládu netlačil, lebo by to aj tak nemohli schváliť, s tým, že takúto razantnejšiu zmenu, ktorá by naozaj znamenala vysoké uľahčenie života rodičov, ale aj rozšírenie počtu poberateľov tohto príspevku, pravdepodobne predložia v horizonte približne roka, ak sa na tom s Komisiou dohodnú. Na tento argument som, musím sa priznať, počúval. A naozaj si myslím, keďže našou snahou je pomôcť rodičom, tak som ustúpil od toho pôvodného zámeru predložiť spolu so zvýšením príspevku aj jeho paušalizáciu.
Od čoho som tam však neustúpil, pretože to naozaj nie je už dnes problém, je snaha aj na ten rok vyriešiť dva problémy, pomoc rodičom dvoma spôsobmi už dnes. Z nich prvý je naozaj to zvýšenie z 230 na 266 eur príspevku, ktoré je naozaj zaplatiteľné, ešte aj zo súčasného programovacieho obdobia na najbližší rok, dva roky. A ako kolegyňa Nicholsonová vysvetlila, nebudem to opakovať, takéto zvýšenie v dnešnom režime nepredstavuje ani žiadne finančné riziko pre najbližšie programovacie obdobie. To najlepšie naozaj dokazuje to, že tento krok ste išli urobiť aj vy, a to ešte dokonca v júni, teda pred viac ako štyrmi mesiacmi.
Jediné, čo tam bolo dôležité, o čom som rokoval aj s vašimi zástupcami, bola otázka výšky príspevkového zdôvodnenia, kde oni mi vysvetlili, a podľa mojich konzultácií s Európskou komisiou, samozrejme, hovorili pravdu, že to zvýšenie nemôže byť arbitrárne, nemôže byť také, že si budeme cucať z prsta, o koľko bude. A sme sa zhodli, že najlepší spôsob, ako také zvýšenie odôvodniť, je zvyšovanie spotrebiteľských cien v oblasti vzdelávacích služieb, ktoré najbližšie k tomuto patrí z tých vecí, ktoré sú merané v indexe spotrebiteľských cien.
Keďže posledná zmena tohto príspevku sa udiala k 1. januáru 2011, na 230 eur, spočítali sme infláciu odvtedy v tejto oblasti, ktorá mala 15,7 %, a vynásobením došli sme k číslu 266 eur. To znamená, že toto je číslo, ktoré aj z hľadiska oprávnenosti výdavkov voči Európskej komisii je nespochybniteľné, a teda nebude ani spochybňované. To znamená, že nie je to nejaké číslo dané či už ruletou alebo náhodným alebo nejakým populistickým motívom, je to naozaj číslo dané metódou výpočtu, ktorá aj z hľadiska Európskeho sociálneho fondu obstojí.
Druhá zmena, ktorú navrhujem, ktorá bola takisto konzultovaná, vychádza z úvahy, že, dobre, ak o rok bude, aj keď vieme, že v politike to, čo bude o rok, je vždy veľmi neisté, paušalizácia, čo môžeme urobiť pre tých 1 500 rodičov, ktorí poberajú tento príspevok, dovtedy. A jedna a z vecí, ktorú som na tom stretnutí konzultoval práve s predstaviteľmi vášho ministerstva, bola možnosť, ak už to nevieme teraz paušalizovať, tak aspoň umožniť namiesto toho, aby individuálne rodičia museli nosiť tie bločky, s prepáčením, na úrad každý mesiac, aby to za nich vykonával ten poskytovateľ. A preto som predkladal návrh, aby mohli rodičia splnomocniť poskytovateľa, teda jasle, súkromnú škôlku vo veku pre deti do troch rokov, že teda u nich sa zhromaždia tie doklady, napríklad tým, že podpíšu príjmový doklad priamo v škôlke rodičia každý mesiac alebo nejakým iným spôsobom, a následne ich tento poskytovateľ pošle na úrad bez toho, aby teda rodič už musel niečo s tým robiť, veď on tak už dostane na účet samotnú sumu v horizonte desiatich až dvadsiatich dní. To znamená, že je to skromný návrh, nie je to paušalizácia, po ktorej všetci pištíme. Ale tam som naozaj ustúpil žiadosti alebo vysvetleniu vašich zamestnancov aj vášho zástupcu.
A celý tento návrh je motivovaný práve tým, aby sme nepredkladali veci, ktoré sú nerealistické, nedohodnuté, nemožné, ale predkladali niečo, čo je plne realistické a technicky pripravené, a tento návrh takým je a, pán minister, v tejto súvislosti je na vás politické rozhodnutie, či ho podporíte ako medzikrok k tomu, aby aj v roku 2014 sa rodičom jednak uľavilo a jednak sa im zvýšil tento príspevok, alebo či teda ho zhodíte zo stola s argumentom, že môžu počkať do roku 2015, kedy prídete možno s rovnako štedrým a ešte jednoduchším riešením, keďže vám to vtedy už umožní aktuálna situácia. To je voľba, pred ktorou stojíte. Keby som vedel, ako vás ešte psychologicky nejako lepšie ovplyvniť v tejto voľbe, použil by som to aj v tejto rozprave, nejako vás ešte citovo vydierať, ale sme v parlamente, sme racionálni ľudia, takže skúsil som to predostretím argumentov.
Naozaj na záver zdôrazním, toto nie je jeden z tých prípadov, keď sa predkladá pozmeňujúci návrh preto, aby jeho predkladateľ získal nejaké body, hoci vie, že nemá vôbec žiadnu šancu. Je za tým naozaj snaha, a oceňujem to aj na vašej strane, lebo naozaj pán štátny Burian sa mi venoval aj s jeho úradníkmi alebo úradníkmi ministerstva, aj so mnou veľmi poctivo komunikovali. Takže je to výsledok poctivej snahy na oboch stranách urobiť aj medzikrok. Rozumiem vám, že dneska neviete urobiť ten väčší krok k úplnej paušalizácii, a preto ho nedávam ani ja, aby som vás nedostával do situácie, kde budeme sa hrať o zbytočné politické body, ale prosím vás zároveň, aby ste tento medzikrok podporili. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní k tomuto návrhu zákona o stimuloch pre výskum a vývoj, vrátim sa k vystúpeniu v prvom čítaní k tomuto návrhu, ktorý už som mal. Nebudem ho, samozrejme, opakovať. Ale predsa len sa musím k tomu stručne vrátiť, aby som vysvetlil otázky, ktoré budem v tomto svojom dnešnom vystúpení klásť.
Každý zákon aj novelu zákona musíme vždy hodnotiť v nadväznosti na jeho aplikáciu, uplatňovanie, to znamená, že práve skúsenosti z praxe sú popri analýzach zákonov tým základným, čo používame pri hodnotení návrhov alebo aj ich príprave.
Ja som už v prvom čítaní vysvetlil, že tento zákon, ktorý dnes pán minister navrhuje novelizovať, predsadil a predložil pán minister Mikolaj za čias prvej vlády Roberta Fica a že už vtedy sme viacerí, dokonca ja vtedy aj mimo politiky upozorňovali na to, že v tej podobe, ako ten zákon bol predložený, otvára priestor na skôr politické rozhodovanie o tom, kto získa štátnu podporu nie na základe kvality, a nezabezpečuje dostatočnú transparentnosť. Pán minister Mikolaj po tom, čo mu zákon prešiel touto snemovňou, dva roky za sebou poskytoval tieto stimuly. A potom teda došlo k výmene vlády. Pán minister Jurzyca stimuly podľa tohto zákona neposkytoval, ale došlo k zmene zákona, kde sa do zákona zaviedla aspoň základná transparentnosť vo väzbe na potrebu zverejňovania určitých údajov, od kritérií, spôsobov získania, ale aj ex post transparentnosti.
Teraz máme tu ďalšiu novelu, ktorá je inšpirovaná aj európskymi vzormi, je inšpirovaná aj domácimi skúsenosti, ako v úvodnom slove povedal pán minister. Len to, na čo sa v prvom čítaní snažil poukázať, je, že kľúčom je naozaj skúsenosť implementácie, je kľúčom k tomu, či túto novelu môžeme podporiť, a aké politické stanovisko vyjadriť k tomuto zákonu, to je aj naša skúsenosť s implementáciou tohto zákona. A vtedy som upozornil na to, že paralelne s touto novelou ministerstvo školstva vypísalo aj práve výzvu na poskytovanie investičných stimulov, ktorá bola z môjho pohľadu vzorom toho, ako sa to robiť nemá. Bola vzorom jednak z hľadiska samotného obsahu výzvy, kde bolo šesť oblastí, ktoré boli evidentne niekým účelovo napísané veľmi úzko pre konkrétnych uchádzačov, a dokonca v niektorých prípadoch ani reálne nevyžadovali nejaký významne inovatívny výskum, ale skôr, povedal by som, koláž už existujúcich výstupov, a hlavný problém bol naozaj v tom, že v podstate boli napísané na telo, veľmi úzko a zároveň rozhodovacie kritériá boli postavené veľmi zvláštne, lebo tých nula až sto bodov, ktoré avizovali, by získal každý, kto už následne potom splní zákonne mu určené podmienky. To znamená, že reálne k žiadnemu hodnoteniu nemalo dôjsť, ak sa už raz uchádzač zmestil do toho úzkeho pásma tematického.
V tejto súvislosti už nebudem ďalej rozoberať to, čo som vtedy povedal oveľa podrobnejšie, ale dovolím si posunúť sa ďalej. Dnes tento zákon definitívne schvaľujeme, o 17.00 hodine sa hlasuje. Je možné predpokladať, že to bude aj o tomto zákone, pokiaľ kolega Kadúc a, povedzme, pani spravodajkyňa, pán minister dovtedy a prípadne aj tí, čo budú ústne prihlásení, skončia. Takže už nie je veľa času. A pri tom rozhodovaní by bolo dobré teda poznať, ako to s týmto zákonom pravdepodobne dopadne, aká je nevyhnutnosť jeho schvaľovania dnes a aká je vízia jeho implementácie.
A preto by som vám chcel, pán minister, položiť niekoľko otázok, ak môžem poprosiť o odpoveď.
Jedna moja otázka je, či je pravda, že na tú výzvu, ktorú som vtedy spomínal, sa na šesť možných tém prihlásilo len päť uchádzačov, teda na každú jeden a na jednu žiaden, čo by teda potvrdzovalo to, že naozaj boli asi šité niekomu na mieru.
Druhá moja otázka je, podľa výzvy do 15. októbra mali byť podpísané zmluvy podľa tejto výzvy a dnes je 23. októbra, v Centrálnom registri zmlúv som tie zmluvy nenašiel, či teda boli podpísané alebo či ste pristúpili k nejakému inému riešeniu. Keď som si stručne pozrel návrh štátneho rozpočtu, ktorý je rozsiahly dokument, tak som, priznám sa, tam nevedel nájsť prostriedky na tieto stimuly. Teda v tomto roku, samozrejme, nemusia byť, ale v budúcich rokoch, keďže sa počíta s niekoľkoročným financovaním a žiadne prostriedky som tam nevidel, tak som sa chcel spýtať, pán minister, či som len zle hľadal a sú tam alebo či teda ste ustúpili od zámeru zatiaľ poskytovať stimuly či už touto konkrétnou výzvou alebo aj v iných, lebo všetky tieto veci ovplyvňujú to, vôbec či ten zákon dnes je potrebné schvaľovať v tejto podobe, či je možno čas a priestor na jeho detailnejšie dopracovanie tak, aby sa takéto problémy stávať nemohli, a respektíve na nejakú aj jeho systémovú reorganizáciu. Ďakujem veľmi pekne.

Vždy pri iných predsedajúcich to bolo tak, že sa spýtajú nakoniec. Ale akceptujem to, ďakujem vám za ústretovosť, dovoľte mi teda reagovať.
Pán poslanec Osuský, musím sa ostro ohradiť proti tvrdeniu, že Gymnázium na Novohradskej produkuje najlepších absolventov matematiky na Slovensku, ako absolvent Gymnázia na Grösslingovej, ktoré malo najlepšie výsledky v tejto oblasti, sa musím zásadne ohradiť.
A teraz vážne.
Martin Poliačik, samozrejme, úplne s tým súhlasím. A myslím si, že to nie je v rozpore s tým, čo som hovoril. Tá modularita väčšia systému je namieste, a jeho priepustnosť je namieste, len naozaj musí byť opretá o možnosť žiakov a škôl si budovať tie cesty. Ja sa pamätám na môjho brata, ktorý maturoval v roku 1989. A tým pádom mal ešte na gymnáziu niečo, čo sa volalo základy odbornej prípravy, čo bolo také predstieranie remesla pre gymnazistov, okrem toho, že moji rodičia strávili s mojím 18-ročným bratom dve noci snažením sa rysovať pred tým, než to vzdali, z toho nejaký veľký úžitok nebol. Takže možnosť, aby ľudia naozaj modulárne si kombinovali všeobecné a konkrétne zručnosti, je podľa mňa úplne namieste. A každý z nás ju podporuje. Ale musí to byť podporované, by som povedal, žiakmi a školami, nemôže to byť nanútené, ako toho aj trošku sme svedkami.
No a, pán poslanec Fronc, ja úplne s vami súhlasím. A ja som ani nenapádal dohadovacie konanie ako také. Ja som práve povedal, že ja oceňujem to, že ministerstvo sa to snaží v zákone nejako štruktúrovať, aj keď reálne si tam necháva tie zadné dvierka tým, že uvádza aj iné dôvody, ale skôr som sa snažil poukázať, že oproti dnešku je to malá zmena, teda že reálne to dohadovacie konanie zostáva také, aké je, s miernou štruktúrou v zákone. Ale to, že minister by právomoci ten systém korigovať v drobnostiach mal mať, ja s tým nemám problém, aj keď rozmýšľam, keby ministrom školstva sa stal pán Jahnátek, že čo by to celkom znamenalo pre slovenské školstvo, takisto ako napríklad váš návrh, ktorý nakoniec neschválil tento parlament, aby mohol udeľovať výnimky z kvalifikačných predpokladov. Myslím si, že vo svetle tohto by celé Komjatice už učili niekde na slovenských vysokých školách.
A k pani kolegyni Nachtmannovej. Ja som rozmýšľal, či ste ma nechceli pochopiť kvôli intelektuálnym alebo zlej vôli. A dospel som k tomu, že je to zlá vôľa. A na zlú vôľu sa nedá inak reagovať, ako poprosiť o to, aby sme hľadali... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť za klub SDKÚ – DS k tejto novele. Pokúsim sa v tomto vystúpení venovať trom témam. Prvá téma je, čo v tej novele by bolo podľa môjho vhodné zmeniť, druhá téma je, čo by bolo vhodné do nej doplniť, a tretia téma je vôbec zásadná otázka tejto novely, to si nechám na záver, tá bude asi rozsiahlejšia. A to je otázka minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede, ktorá je takým, by som povedal, asi obsahovým lajtmotívom, hlavnou témou toho, čo nám pán minister predkladá.
Začnime tým, čo treba v tejto novele zmeniť.
Tá najpodstatnejšia vec, ktorú bude treba zmeniť, je tá, ktorú spomenul už kolega Vašečka. A to je naozaj otázka certifikátov maturitných, respektíve uznávania certifikátov z cudzích jazykov ako náhradnej maturitnej skúšky. To, čo navrhuje ministerstvo, je, aby doterajšia prax, ak riaditeľ školy uznal jazykový certifikát, čo nemusel uznať podľa zákona, mohol sám vyhodnotiť jeho kvalitu, aby sa takýto certifikát mohol počítať namiesto maturitnej skúšky z cudzieho jazyka. Ministerstvo toto navrhuje bez výnimky a akejkoľvek opravy jednoducho zrušiť. Dochádza tak k významnému obmedzovaniu slobody žiakov.
Pozrime sa na to, ako je to odôvodnené a či neexistuje iné lepšie riešenie. Odôvodnenia sú dve, pokiaľ si pamätám z dôvodovej správy, také hlavné, prvé je kvalitatívne a druhé je štatistické.
To kvalitatívne hodnotenie hovorí, že nie je možné dnes garantovať kvalitu maturity, keďže časť maturitnej skúšky je možné nahradiť takýmto certifikátom, nad ktorým štát nemá kontrolu, a preto je potrebné, aby sa to stalo vždy súčasťou štandardnej maturitnej skúšky.
Prvý protiargument je, že naozaj uznávanie tých certifikátov je v kompetencií riaditeľov. A v podstate ministerstvo tvrdí, že riaditelia nie sú schopní alebo ochotní ustrážiť kvalitu certifikátov, ktoré uznávajú, čo by bolo vhodné podložiť nejakou podrobnejšou kontrolou, napríklad, povedzme, vzorkou 100 certifikátov, ktoré boli uznané, a ukázať, že 25 z nich je z jazykovej školy zakarpatskej višne podpísanej robotníkom so siedmimi ľudovými. A potom by sme naozaj mohli hovoriť o tom, že sa to stalo predmetom podvodov. Ministerstvo však nič také nepredložilo. A ani nie sú poznatky z praxe, teda že by dochádzalo v tomto prípade k masovému zneužívaniu. A koniec koncov nemá to ani celkom vnútornú logiku. Napriek tomu ak nás trápi kvalitatívny štandard maturitnej skúšky z cudzieho jazyka, myslím si, že bolo by možné akceptovať, aby sme sprísnili tie podmienky. A ak pán minister má pocit, že sa nevie a nechce spoľahnúť na riaditeľov škôl samotných, že možno tých výnimiek a problémov nie je veľa, ale aj to málo ho mrzí a hnevá a chce ich riešiť, tak potom je naozaj otázka, prečo neprísť s tým, že takýto zoznam autorizovaných certifikátov by sa dal vydať. Koniec koncov jazykové školy samotné musia byť nejakým spôsobom autorizované. Máme viacej medzinárodných typov certifikátov, ktoré sú svetovo uznávané. Tak dovolím si povedať, že kontrola ich kvality je minimálne rovnaká ako kontrola kvality slovenských maturitných skúšok. Nebol by to teda problém. To nemôže byť ani problém finančný a kapacitný, pretože ak sa pozrieme na to, na aké iné veci ministerstvo vynakladá peniaze v súvislosti s inými, povedzme, národnými projektmi z eurofondov a aké milióny ono platí za zostavovanie príručiek, zoznamov, analýz, tak určite by sa pomerne zanedbateľná suma na to, aby sa takýto zoznam zostavil, našla. Ministerstvo to však nenavrhuje.
A tu pristúpme k druhému argumentu, ktorý je použitý v dôvodovej správe aj v komunikácii. A to je štatistický argument. Ten argument hovorí, že tým, že výsledky žiakov z maturít, ktoré sú zverejňované, teda, samozrejme, nie po mene, ale za školu, používajú analytici, médiá často ako zdroj pre svoje úvahy o kvalite škôl, tak vlastne treba mať všetkých žiakov, by som povedal, vykonávajúcich rovnakú skúšku, aby náhodou nedochádzalo k deformáciám týchto úvah.
A tu si myslím, že dochádzame ku skutočnej príčine toho, prečo sa to mení. A tá príčina je jednoduchá, čím je kvalitnejšie gymnázium, tým je pravdepodobnejšie, že jeho žiaci, aspoň časť z nich a väčšia časť z nich už má vo veku 18 – 19 rokov nejaký typ certifikátu, či je to British Council, či je to Goetheho inštitút, či je to Institut Francais. A môžeme takto ísť ďalej, či je to Cervantesov inštitút. Tak aspoň teda opäť nemáme žiadnu štúdiu, dovolím si povedať. Takže pán minister to môže spochybniť a ja budem rád, ak to predloží. Ale z praxe to vyzerá, že čím je kvalitnejšie gymnázium, tým viac žiakov vlastne nemusí robiť maturitu z cudzieho jazyka alebo má iný certifikát. Toho problém nie je v samotnej znalosti ich jazyka, lebo asi sa zhodneme, že práve títo žiaci asi majú tie skutočné jazykové znalosti, problém pre riaditeľov je marketingový. To znamená, že nevychádzajú dobre v ratingoch, kvalitná škola s kvalitnými študentmi, ktorých polovica ma british councilový certifikát, môže vďaka tomu vyjsť zle, lebo tú maturitnú skúšku skladá práve tá druhá polovica, ktorá taký certifikát nemá. Ja to chápem, že to riaditeľov hnevá. Každý zástupca konkrétnej štátnej, ale aj súkromnej inštitúcie, či už z dôvodov, by som povedal, svojej oddanosti profesii alebo aj z dôvodov čisto osobných a marketingových, jednoducho rád prezentuje svoju inštitúciu v najlepšom svetle. Je to úplne normálne a pochopiteľné. A hnevá ho, že vychádza to číslo horšie, ako je v skutočnosti, ak skutočnosťou berieme teda počet žiakov, ktorí naozaj vedia dobre po anglicky alebo po nemecky. Ja riaditeľom v tomto rozumiem. Ale priznám sa, že sa mi to zdá ako slabý dôvod na to, aby sme zrušili túto možnosť, pretože podľa rovnakej logiky by sme mohli čokoľvek, čo prináša prospech žiakom, študentom alebo občanom Slovenskej republiky, všeobecne zrušiť, ak to náhodou má nejaký marketingový negatívny efekt na niekoho konkrétneho, nezaslúžene, v tomto prípade je to nezaslúžene. Myslím si, že túto argumentáciu naozaj ťažko akceptovať, pretože to hovorí, že je nám viac marketing ako to, či uľahčíme život stovkám, tisícom žiakov a študentov. Zároveň si myslím, že sú aj iné kroky ktoré môžu tento problém minimálne zmierniť. Samozrejme, môže sa o ňom širšie komunikovať, môže sa komunikovať koniec koncov aj s médiami a mimovládnymi inštitúciami a analytikmi o tom, ako tieto čísla majú používať, aby upozorňovali, prípadne aby údaje z cudzích jazykov vôbec nepoužívali alebo ich používali nejakým spôsobom upravené. Je veľa tých možností, ale naozaj sa mi zdá najnešťastnejšia tá možnosť, že to jednoducho zakážeme, aby štatistiky dobrých škôl vyzerali tak dobre, ako vyzerať majú. Tento dôvod je pre mňa ťažko prijateľný.
Takže chcem pána ministra poprosiť, a preto to je v prvom čítaní, aby sme prišli s riešením tohto problému, či už zo strany ministerstva, ktoré predsa len má najväčšie kapacity v oblasti tvorby zákonov, alebo zo strany aj výborov a poslancov. Ako už spomenul aj kolega Fronc v inej súvislosti, myslím si, že v týchto veciach je nám úplne jedno, kto predkladá ten pozmeňujúci návrh. Podstatné je, aby bol predložený a aby prešiel. Takže toto je môj apel na to, aby taký pozmeňujúci návrh bol. Pokiaľ, samozrejme, by toto bremeno malo byť zverené niekomu z opozície, myslím, že sa ho radi ujmeme. Pokiaľ by ho chcela riešiť vládna strana sama, tiež budeme len radi.
Druhá kratšia poznámka o tejto novele, o tom, čo v nej je, je otázka riešení súťaží a olympiád. Chcem povedať, že podporujem ich zvýhodnenie. Chcem tam len, pán minister, možno upozorniť na to, že tá skúsenosť, ktorú máme všeobecne, a to nielen zo školstva, nielen zo Slovenska, je, že, samozrejme, čím viac sa niečo podporuje, tým viac rastú motivácie to robiť, ktoré sú nielen dané vecou samotnou, ale aj tou podporou. To znamená, že čím je niečo odmeňovanejšie, tým viac majú ľudia motiváciu to robiť aj z iných ako, by som povedal, dobrých dôvodov, čo niekedy nám nevadí. Ak chceme, aby vodiči nepili alkohol pred šoférovaním, tak to, že sú pokutou motivovaní, je podľa nás super. A myslím, že nikto sa na to sťažovať nebude. Ale ak ide napríklad o olympiády, to isté napríklad platí pri pestúnskej starostlivosti, že tak to nechceme, aby pestúnom sa stali ľudia, ktorí sú len motivovaní alebo výhradne motivovaní, dominantne motivovaní finančnou pomocou štátu pri pestúnstve, tak asi nechceme, aby olympiády robili učitelia len kvôli peniazom. Myslím si, že asi o tom nebude sporu. To znamená, tam tá otázka je, že kde je tá rovnováha, aby sme odmenili nadšencov, ktorí naozaj obetujú svoj čas, svoj osobný život na to, svoju energiu, majú ten talent, majú tú skúsenosť a pomáhajú žiakom. A naozaj hoci som absolvoval väčšinou času ešte socialistické školstvo, ale pamätám si či už zo socialistického alebo postsocialistického školstva, že naozaj na motiváciu talentovaných detí a na prácu s nimi je tento systém veľmi dobrý. A považujem ho za jedno zo svetlých dedičstiev socialistického školstva. Takže určite som za to, aby sa to podporilo aj masívnejšie, ako je tomu dnes, a podporím to, pán minister. Tam je to naozaj na zváženie. Rovnováhe tej podporujeme formu tak, aby tí, ktorí sú už v tomto systéme dnes a robia to z nadšenectva, boli za to nadšenectvo primerane podporovaní na úrovni školy, príp. aj individuálne, ale zároveň teda aby sme tam neťahali, nazvem to, zlatokopov, lebo to je asi to, čo chceme, myslím si, všetci. Tam nebude nejaký politický alebo ideologický spor.
Dostávam sa takto k druhému bodu, čo v tej novele chýba. Samozrejme, každý môže vytiahnuť veľa vecí, ktoré by tam rád videl. A môžeme o nich dlho debatovať. A na to aj parlament slúži. Ale predsa len dovoľte mi, pán minister, vytiahnuť jednu vetu a jednu vec, o ktorej sme už spolu komunikovali, hoci len písomne. A to je otázka modularity maturít. Ešte minulý rok som sa stretol s príbehmi ľudí, majú maturitnú skúšku, niektorí spred desiatich, niektorí spred dvadsiatich, niektorí spred tridsiatich rokov, a z nejakých dôvodov si robia ešte ďalšiu strednú školu, znovu maturitnú. Môže ísť o zdravotnú sestričku, ktorá študuje konzervatórium. Ale môže ísť aj o niekoho, kto má stavebnú priemyslovku a dneska ju nevie uplatniť a ide študovať niečo úplne iné, obchodnú akadémiu, si myslím, lebo má živnosť, alebo potrebuje, naopak, na úrad z nejakých dôvodov určitý typ školy. Samozrejme, to, že človek ak chce mať druhú strednú školu, musí tú školu v nejakej forme internej alebo externej vychodiť. O tom asi sporu niet. O tom, že tie veci, ktoré predtým neabsolvoval, musí aj na maturite preukázať, to znamená, ak sa stáva zo zdravotnej sestričky certifikovaný hudobník, tak to, že musí preukázať, že vie naozaj nielen na tom nástroji hrať, ale aj ovláda, povedzme, hudobnú teóriu alebo iné veci, ktoré s tým súvisia, asi tiež sporu niet. Ale to, aby musel tento človek robiť znovu maturitu zo slovenčiny alebo z čohokoľvek iného, z čoho už ju raz robil, pričom preukázal svoje zručnosti, asi je zbytočné, by som povedal, jednak mrhanie jeho časom. A jednak je to v podstate v protismere k tomu, čo presadzuje teda aj ministerstvo. Ale myslím si, že aj v tomto sme všetci ministri doterajší aj budúci, aby slovenské školstvo bolo priestupnejšie a flexibilnejšie a modulárnejšie, teda aby to, že raz skončíte s nejakým typom papiera, vás nezaväzovalo na celý život, ale aby ste čo najviac mohli meniť svoj život k lepšiemu.
A z tohto dôvodu ja som sa obrátil na pána ministra s interpeláciou. Som sa ho pýtal, či tam môžeme riešiť tzv. modularitu maturít, teda ak už niekto maturitu má, či by bolo možné namiesto opakovaného zloženia celej maturity, k nej, nazvem to zjednodušene, pridávať. Tým, samozrejme, ak chce niekto vykonávať nejaké povolanie, ktoré je viazané na konkrétnu maturitu, tak by musel mať splnené všetky podmienky, teda nemá to byť nejaká zľahčená cesta k registrovaným a regulovaným povolaniam, ide len naozaj o to, aby nemusel opakovať to, čo už raz vyštudoval. A musím povedať, že pán minister mi dal pozitívnu odpoveď na tú interpeláciu. A informoval ma vtedy, že pri najbližšej novelizácii školského zákona to tak aj bude vykonané. A by som citoval: „Ministerstvo školstva vníma tento problém ako naliehavý a v nadväznosti na čiastkové výsledky experimentálneho overovania pri najbližšej legislatívnej úprave školského zákona plánuje problematiku pomaturitného kvalifikačného štúdia na konzervatóriu systémovo vyriešiť.“ V zákone to zatiaľ nie je. A preto tiež chcem poprosiť o splnenie tohto záväzku, aby sme v druhom čítaní toto vyriešili. Uvedomujem si, že dnes to nie je niečo, čo ovplyvní okamžite desaťtisíce ľudí. Ale naozaj je to cesta k modularite štúdia, v tomto prípade stredoškolského, a taká, proti ktorej ťažko namietať a ktorá môže postupom času sa stať aj nástrojom zlepšenia kvality, pretože, pán minister, vy teraz presadzujete v súlade s európskymi trendmi to, aby ľudia mali možnosť dať si certifikovať pružne vôbec neformálne vzdelávanie, s čím opäť súhlasím, ale asi sa zhodneme na tom, že pri tom neformálnom vzdelávaní je vždy možnosť zneužitia a je väčšia pri tom certifikovaní ako predsa len pri tej maturite, ktorá je nejakým spôsobom etablovaná, kde existuje externá a interná časť a predsa len to má svoje vyššie. Takže považoval by som za nelogické, a verím, že aj vy to za to bude považovať, mať flexibilné pravidlá pre certifikáciu životných skúseností a neformálne získaných zručností a mať, naopak, veľmi nepružné a rigidné pravidlá pre maturitu. Takže v tomto by som si dovolil apelovať, aby sme dokázali spoločne tento záväzok naplniť, ak sa to dá teda pri tejto novele.
A teraz mi ale dovoľte sa dostať k tomu, čo je najzávažnejšie podľa môjho názoru v tejto novele, voči čomu aj ja ako poslanec som dostal najväčší počet občianskych podnetov a voči čomu som ešte v podmienkach medzirezortného pripomienkového konania podával najviac pripomienok a dokonca aj hromadnú pripomienku, ktorú podporili občania, na základe ktorej sme aj s ministerstvom rokovali. To je otázka zavedenia minimálneho a maximálneho počtu žiakov v triede na jednotlivých úrovniach základnej a strednej školy. Z pohľadu pána ministra, ak práve sledujem verejné vyjadrenia, ide o jeden zo zásadných krokov na ceste k zefektívneniu slovenskej školskej siete, kde nemôžeme si dovoliť to, že máme malé triedy. A jednoducho potrebuje s tým niečo spraviť, ak chceme kvalitne zaplatiť učiteľov a zlepšiť výsledky nášho školstva. Otázka je, ako to robí a či naozaj cieli na to správne ten zákon.
A dovoľte mi v tejto súvislosti urobiť len veľmi krátku analýzu toho, čo ten zákon robí. On pôvodne dosť razantne zvyšoval počty žiakov v triedach. Ak si pamätáte, to, čo bolo naozaj v návrhu uvedené, tak sa to malo zvýšiť v prvom ročníku z 22 na 28 žiakov, v druhom až štvrtom ročníku z 25 na 28 žiakov, v piatom až deviatom ročníku z 28 na 30 s tým, že keďže existujú aj nejaké výnimky, tak v skutočnosti maximálny počet bol ešte mierne vyšší, 31 až 33 žiakov. Ale zostaňme pri tom štandardnom. Po pripomienkovom konaní po predložení hromadnej pripomienky verejnosťou, ktorú som zastupoval, ale aj po pripomienkovaní iných subjektov boli tieto počty zmenené. A dnes už naozaj ten nárast je miernejší. V podstate je to nárast na 29 žiakov v triede piateho až deviateho ročníka, inak, v podstate sa zachováva súčasný stav do veľkej miery s nejakými drobnými úpravami na základných školách. To znamená, že na základných školách sa, by som povedal, viac masifikuje druhý stupeň, s prvým stupňom sa veľmi nič diať nejde.
A dovoľte mi vyjadriť sa k tomuto z pohľadu niekoho, kto žije s podporou racionalizácie slovenského školstva. A tým pádom nie som nepriateľom toho, aby sme organizovali efektívnejšie školstvo a vďaka tomu vedeli dať na jednotlivých žiakov, resp. na učiteľov potom lepšie finančné prostriedky. Čo sa stane, keď zvýšime maximálny počet žiakov v triede? Škôl, ktoré nie sú plné, sa takéto číslo prakticky nedotýka, pretože ani dnes nedosahujú ten maximálny počet. To znamená, maximálny počet žiakov je zaujímavá premena najmä pre školy, ktoré už sú aj tak plné. To znamená tie, ktoré sú na strope. A zvyšovanie stropu im umožňuje ho ďalej napĺňať. Inými slovami, samotné zvyšovanie maximálneho počtu žiakov je v systéme, ktorý má aj prázdne, aj poloprázdne, aj plné školy, znamená ešte ďalšie napĺňanie plných škôl, a teda najmä plných tried. To je možné považovať za dobrý systémový krok v systéme, kde sú skoro všetky školy plné a chceme ešte viac naplniť z nejakého dôvodu. Či je to dobrá politika, to je na inú debatu. Ale tam to dáva zmysel. V systéme, kde máme školy rôznej miery naplnenosti, zvyšovanie maximálnej naplnenosti je krok, ako, by som povedal, trestať úsporných a znižovať ďalej kvalitu vzdelávania, kde už je trieda na maxime. Nerobí nič s tými, ktorí sú na dolnom konci ani ktorí sú v strede. Vychádzajúc aj z tejto logiky, nechcem nič vkladať pánu ministrovi do úst, on sa k tomu koniec koncov určite vyjadrí. Preto ministerstvo prijalo po pripomienkovom konaní aj minimálne počty tried. To znamená, že zaviedlo sa do zákona aj to, koľko minimálne žiakov musí byť v triede. Problém je však v tom, že tento minimálny počet je, poviem úprimne, skôr kozmetickým zásahom, a to z nasledovného dôvodu. Už dnes máme financovanie na žiaka. To znamená, že ak si škola môže dovoliť otvoriť nejakú triedu a držať ju otvorenú, lebo z tých peňazí to vyjde alebo je ochotná to doplatiť , tak ju môže držať otvorenú aj dneska malú a bude ju môcť držať otvorenú aj po tom, čo tento zákon prejde.
No a tento zákon nezavádza v skutočnosti minimálny počet žiakov v triede. On zavádza minimálny počet žiakov v triede pre účely dohadovacieho konania, lebo dohadovacie konanie je proces, ktorý je širokej verejnosti úplne neznámy. Dokonca aj veľkej časti učiteľskej verejnosti je neznámy. A to je proces, kde po tom, čo sa rozdelia podľa jasných pravidiel peniaze, podľa normatívov teda na žiaka, tak ešte tie školy, ktoré sa cítia, že nevedia prežiť a majú na to nejaké zdôvodnenie, že prečo by mali dostať viac, môžu teda apelovať na zriaďovateľa, ministerstvo, všetky medzičlánky, aby im pridali. A každý rok na začiatku roka prebieha takýto proces, ktorými sa ešte rozdeľujú dodatočné prostriedky. A to znamená, že tým, čo ministerstvo navrhuje, vlastne dáva ministerstvo páku tlačiť na školy, ktoré sú v dohadovacom konaní. To znamená školy, ktoré každý rok potrebujú ešte prikrmovať, aby vôbec prežili oproti normatívu. A tam ministerstvo hovorí, že pokiaľ nespĺňajú ten minimálny počet, tak neznamená to, že to automaticky nebudú môcť dostať, ak som správne pochopil z diskusie aj so zástupcami ministerstva. Ale to znamená to, že ministerstvo im to už ako keby ešte viac nemuselo dať ako teraz. Ono im to nemusí dať ani dnes, lebo dohadovacie konanie je naformulované v zákone pomerne voľne. A tým pádom ministerstvo by mohlo odmietnuť čokoľvek v rámci dohadovacieho konania financovať a mohlo by rozdať všetko normatívne, keby veľmi chcelo. Ale teda ešte viac chce ministerstvo týmto zdôrazniť, že tým školám, ktoré majú malé triedy v tom dohadovacom konaní, už nebude chcieť pomáhať. Priznám sa, že na to podľa môjho názoru nie je ani téma v zákone, na to stačí jasné vyjadrenie ministerského prístupu, pričom treba povedať, že o rok alebo o dva roky alebo kedykoľvek sa pán minister rozhodne, to takto budeme uplatňovať. Ale, okej, keď si to dali do zákona, rešpektujem to. Len treba zdôrazniť, že nie je to nejaká zásadnejšia zmena oproti dnešku, lebo sa to naozaj bude týkať len jedného posilnenia kompetencie ministerstva vo vzťahu k školám, ktoré potrebujú extra dokrmovacie peniaze od ministerstva na prežitie. Voči nim je to nejakým spôsobom platné.
Navyše, do zákona pribudlo niečo, čo, ja musím povedať, v zásade podporujem, aby nebolo nedorozumenie, teda aj to, že ten nižší počet žiakov v triede môže byť, ak sú na to nejaké osobitné dôvody, za ktoré sa najmä uvádza dostupnosť, menšinové vzdelávanie, sociálne znevýhodnené prostredie. A potom sú tam uvedené ďalšie dôvody osobitného zreteľa, teda reálne čokoľvek, o čom sa pán minister rozhodne. Takže chcem tým len povedať, že je tu určitá štruktúrovanosť toho rozhodovania ministerstva, čo ja chválim, aby opäť nebolo nedorozumenie, ale nakoniec je to naozaj len o tom, že sa trošku viac štruktúruje proces, ktorý tu existuje desať rokov, kde sa ministerstvo nakoniec rozhodne, že týmto dá a týmto nedá nad rámec normatívu, v poriadku, len nehovorme o tom, že tým minimálnym počtom žiakom to je niečo zásadné, niečo zásadné meníme.
Navyše, ak sa pozrieme na štruktúru slovenských základných a stredných škôl, tak veľmi ľahko zistíme, že problém nadkapacít je najmenší práve v tom segmente, kde pán minister počet žiakov v triede maximálne zvyšuje, to je piaty až deviaty ročník, druhý stupeň základnej školy. Tam už neexistujú málotriedky, ktoré sú na prvom stupni. Tam neexistujú zlučované ročníky. Tam neexistujú malé školy de facto, povedzme, právne môžu existovať, ale ich percento výskytu je veľmi nízke. To znamená, že ani to rozpočtové zvýhodnenie pre malé školy, ktoré je dneska v zákone o financovaní, sa na školy, ktoré majú triedy 1 – 9, uplatňuje v oveľa menšej miere až výnimočne. To znamená, že oproti prvému stupňu druhý stupeň je pomerne zorganizovaný a efektívny už dnes. Zároveň je pomerne efektívne zorganizovaný proti tomu, čo je dnes skutočná bolesť efektívnosti slovenského školstva. A to je stredné školstvo, najmä stredné odborné školstvo. A o tom síce zákon hovorí, ale spôsobom, ktorý podľa môjho názoru nie je úplne uspokojivý.
A tu sa dostávam k druhej časti zákona, kde zákon navrhuje minimá a maximá aj pre stredné školy, to znamená, že on nie je len o základných školách, o ktorých sme hovorili doteraz, on je aj o stredných školách. A tam hovorí, že najnižší počet žiakov strednej školy je sedemnásť žiakov v triede strednej školy v dennej forme štúdia, osem žiakov v triede strednej školy v externej forme štúdia. Tak externú formu nechám bokom, bavme sa o internej forme. Sedemnásť ako minimálny počet žiakov na strednú školu akúkoľvek znie pomerne prísno a aj to pomerne prísne je. Problém je však v tom, že nasledujú ďalšie odseky v návrhu zákona, ktoré hovoria, že zriaďovateľ môže opäť určiť v osobitnom prípade nižší počet žiakov v triede, za osobitný prípad sa považuje zaradenie študijného odboru do zoznamu študijných odborov s nedostatočným počtom absolventov pre potreby trhu práce. A potom nasleduje, že triedu možno deliť na skupiny a, naopak, v stredných odborných školách možno zriadiť spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných študijných odborov alebo spoločnú triedu pre niekoľko príbuzných učebných odborov, ak na teoretické vyučovanie každého odborného predmetu možno zriadiť skupinu najmenej ôsmich žiakov. To znamená, v podstate to, čo ten zákon hovorí, je, že reálna minimálna veľkosť triedy je osem žiakov na odborných školách a ak budú aspoň pre účely matematiky a slovenčiny zlučované dokopy, tak že ich bude sedemnásť, aby som to povedal veľmi konkrétne. Aby som opäť nebol zle pochopený, ja rozumiem týmto ustanoveniam v tom, že keď sa niekto pokúša cez zákon riešiť tak zložitý systém, ako je systém stredného školstva s jeho veľmi rôznorodými charakteristikami, tak to nakoniec na všetky tieto výnimky aj tlačí, lebo vždy sa nájde nejaké konzervatórium alebo nejaký špeciálny typ školy, ktorá by sa nezmestila do toho základu. Takže, opäť, nebudem hovoriť, že to vychádza, že to je úplne iracionálne. Problém je však v tom, že vo výsledku to nebude mať žiadny vplyv. A to, prečo to nebude mať žiadny vplyv na reorganizáciu stredného odborného školstva, sa pokúsim zdokumentovať nasledovne.
Slovenské stredné odborné školstvo alebo stredné školstvo všeobecne je financované cez už spomínaný systém normatívov na žiaka. To, čo, samozrejme, odborná verejnosť vie, ale laická verejnosť často nevie, je, že ten normatív nie je rovnaký. To znamená, že na žiaka gymnázia nie je to isté ako na žiaka strednej odbornej školy. A tie rozdiely sú zásadné. Dovoľte mi len pre ilustráciu prečítať, že normatív v tomto roku pre gymnázium je 1 495 eur na žiaka, ale pre najdrahšiu strednú odbornú školu mimo teda gymnázií a konzervatórií je to 2 905, teda dvojnásobok tej sumy. Do tej kategórie spadajú napríklad učebné odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ku ktorým sa ešte vrátim. To znamená, ak ide žiak na stavebnú výrobu alebo na poľnohospodársku výrobu, štát naňho platí dvakrát toľko ako na žiaka, čo ide na gymnázium alebo na obchodnú akadémiu. Logika tohto, keď sa systém tvoril, bola, že je, samozrejme, o niečo drahšie vychovať žiaka, ktorý študuje stavárinu, keď to tak zjednodušene poviem, ako žiaka, ktorý študuje všeobecné predmety. To, čo sa však stalo medzičasom, je, že o tieto typy odborov je medzi žiakmi oveľa nižší záujem. To znamená, že školy sa nevedia naplniť, ktoré ponúkajú tieto typy odborov. A sú poloprázdne až prázdne. Aby nezanikli, musia nejakým spôsobom prežiť. Prežiť môžu v zásade dvoma spôsobmi. Z nich jeden spôsob je, že môžu mať tzv. vlastné príjmy, čo napríklad pri niektorých typoch odborných škôl je možné, najčastejším príkladom sú rôzne hotelové a reštauračné školy, kde môžu organizovať svoju vlastnú hospodársku činnosť, ale nie je to jediná možnosť, koniec koncov aj stavebné odborné školy si môžu privyrábať, aj keď predsa len tá miera je menšia, a druhá možnosť je znižovať kvalitu výučby, kvalitu obsadenia, napríklad tým, že sa neinvestuje do zariadenia, neinvestuje sa do školy, ale všetko ide na platy existujúceho pedagogického personálu, ktorý učí malý počet detí. Tým odborným školám to umožňuje systém dlhšie udržať ako napríklad gymnáziu, lebo majú dvojnásobný normatív na toho istého žiaka. Ten normatív majú aj preto, že sa očakávajú o niečo menšie triedy a o niečo menšie skupiny. To znamená, on aj pedagogický, on nie je len materiálový. Ale neočakáva sa to, že sa to bude výhradne používať na to, aby prežili poloprázdne školy. Ony však prežívajú. Prežívajú práve vďaka tomu, že ten normatív je razantne zvýšený. A potom už žiadnym spôsobom nekontrolujú alebo neoverujú, či ten razantne zvýšený normatív slúži na to, aby to vzdelanie bolo kvalitnejšie, hĺbkovejšie a lepšie, alebo len na to, aby prežila škola, o ktorú nie je záujem. To, že o ňu nie je záujem, navyše sa často zvaľuje na hlúpych žiakov a rodičov, z ktorých všetci chcú mať dneska zo svojich detí vysokoškolákov, a preto nejdú na perspektívne odbory.
Dovoľte mi však povedať, že najdrahšie odbory, ktoré som spomenul, to sú tie odbory stavebná výroba a poľnohospodárska výroba, ktoré sú dvojnásobne financované, v minulom roku mali 39- až 45-percnetnú nezamestnanosť absolventov, podľa údajov, ktoré máme. A rok predtým to bolo dokonca ešte horšie, 49 a 51 %. To znamená, že 40 až 50 % absolventov je nezamestnaných tých najdrahších odborov. Platíme veľmi veľa peňazí školám, ktoré sú poloprázdne, za to, aby vychovávali ľudí, ktorí sú nezamestnateľní vo svojom výraznom percente.
Zároveň nedochádza k nejakej výraznejšej racionalizácii v odbornom školstve, lebo hoci počet škôl, ktorými sa často hrdia, teraz nemyslím na pána ministra, rôzni aj politici regionálni a niekedy aj celoštátni, v odbornom školstve klesol za uplynulé roky, za posledných dvanásť rokov, a často sa o tom hovorí, že bolo takých škôl okolo 700 a už ich je len pod 500, to znamená, že v odborných školách nastala značná reštrukturalizácia, škola je však veľmi efemérny pojem, pretože môžete zlúčiť dve školy do jednej, dáte im jedného riaditeľa, inak zostane všetko rovnaké aj s poloprázdnymi učebňami. Preto je zaujímavejšie pozrieť sa na počet učební, lebo učebne určujú nákladovú štruktúru školy. Učebne určujú triedy, určujú koniec koncov to, čo je potrebné vykurovať, investovať a opravovať. Počet učební v odbornom školstve narástol od roku 2000 z 11 800 na 12 450 do roku 2011. Teraz to mierne kleslo v roku 2012. To znamená, že v odbornom školstve nedochádza k žiadnej reálnej redukcii kapacít na úrovni tried alebo učební, dochádza k redukcii kapacít len v tom, že sa tie učebne pozlučovali do iných typov celkov, dochádza k značnému zníženiu záujmu, ako som už spomenul, počet novoprijatých sa znížil zo 76 tisíc na 45 tisíc v minulom roku, čo znamená, že nám klesol o takmer polovicu počet žiakov, ktorí tam idú, ako celok, napriek tomu počet učební mierne vzrástol, čo, samozrejme, vyvoláva to, že aj počet žiakov, ktorí sú v triede, klesol dosť výrazne, myslím, že je to pokles z 26 a niečo na 22 a niečo, ale to pán minister určite bude vedieť presnejšie, to znamená, že naozaj tu máme jadro finančného problému nášho školstva, ktoré, samozrejme, ale neznamená paušálne odsúdenie odborného školstva. To je možno to, s čím by som chcel túto časť skončiť.
Odborné školstvo je potrebné a dôležité, a nepoznám na Slovensku politika, ktorý by navrhoval zavrieť odborné školstvo a mať len všeobecné školstvo, duálny systém je našou tradíciou, tradíciou, ktorá má svoje výhody aj nevýhody. Ale našou tradíciou a skúsenosťou zo školských systémov je, že väčšinou robiť zásadné zmeny proti 100- až 200-ročným tradíciám prinesie často viac problémov ako dobra. To znamená, otázkou skôr je, ako tú našu tradíciu upraviť, aby fungovala. To znamená, o tomto aj ja dnes hovorím, aby opäť nenastalo nedorozumenie.
No a to, čo je evidentne potrebné v prípade odborného školstva, je potreba zásadne zreštruralizovať jeho kapacity, to znamená povedať si, že nie je prípustné mať viac učební v systéme, ktorý má o takmer 50 % menej žiakov, nie je prípustné živiť kvôli vyššej nákladovosti školy, ktoré ale nevyužívajú ten vyšší normatív na kvalitnejšiu výučbu zameranú na prípravu na trh práce, ale len na to, aby prežili, nie je toto prípustné. Nie preto je to neprípustné, pretože ľudia, ktorí to robia, sú nejakým spôsobom zlí. Ukážte mi riaditeľa, ktorý nechce zachrániť svoju školu. A ukážte mi niekoho, kto ho odsudzuje. Ja ho teda neodsudzujem. To je zodpovednosť systému, aby nastavil podmienky tak, aby sa jednoducho niektoré veci diali a niektoré veci nediali, aby sa niektoré veci oplatili a niektoré veci neoplatili. A to, čo máme dneska, je, že riaditeľ odbornej školy, ktorá nevie prilákať žiakov, ale má dobrý normatív, pokiaľ nejakým zázrakom nezvýši ten počet žiakov, vie len prežívať a snaží sa prežiť. Ja mu toto nezazlievam. Zároveň pre župana zlučovanie škôl a rušenie reálnych škôl je vždy jedna z tých najnepríjemnejších vecí. Verím, nevidím tu momentálne žiadneho župana, ale myslím si, že nám to potvrdí či pán Blanár alebo aj môj kolega pán Frešo, keď tu budú. To znamená, že župy zlučujú a rušia školy len vtedy, keď to naozaj musia robiť, keď už nejaká škola nevie prežiť. A tieto normatívy umožňujú prežiť aj vtedy, keby ich nemali. To znamená, že dnes máme systém, keď sa správa racionálne každý aktér, aj župan alebo primátor, aby sme boli pri základných školách, to je o stredných, aj riaditeľ školy. Ale výsledok je iracionálny z pohľadu krajiny ako celku. Pán minister zatiaľ má stratégiu, teraz dúfam, že sa veľmi nenahnevá na mňa, hádzať to na zlé súkromné školy, ktoré sa premnožili v systéme a ktoré teda treba nejakým spôsobom dať do laty. A preto dal aj županom a zastupiteľstvám právomoc určovať prvé ročníky pre všetkých aj súkromných, aj cirkevných zriaďovateľov. Nechcem teraz znovu otvárať tú debatu, hoci máme na ňu úplne opačné názory. Ale keďže počet súkromných zriaďovateľov v odbornom školstve je mizivý, tak môžeme sa asi zhodnúť na tom, že riešenie tohto problému nad kapacity odborného školstva má málo so súkromným školstvom, ale má veľa s tým, ako funguje verejné odborné školstvo a ako zmeniť motivácie zriaďovateľov, riaditeľov škôl v tejto oblasti.
A opäť opakujem, a tu naozaj už sa blížim ku koncu, že nejde o likvidáciu odborného školstva, nejde o jeho znehodnotenie, ide, naopak, o jeho povýšenie. Ide o to, aby fungovalo, aby tie veľké peniaze, ktoré v porovnaní so strednými všeobecnými školami doň idú, naozaj fungovali na rovnako kvalitný vzdelávací zážitok pre deti, ktoré reálne pripravujeme na trh práce, pre deti, ktoré môžu byť napríklad často náročnejšie na prípravu, lebo majú slabšie výsledky zo základnej školy alebo majú nejaké iné znevýhodnenie. To je to, na čo tie peniaze chceme dať. A my ich tam aj dávame, len dneska do siete, ktorá je premnožená. A je premnožená naozaj, myslím si, z pohľadu každého. A to táto novela, pán minister, zatiaľ nerieši. Môžete povedať, že chcete to riešiť neskôr, ste minister, máte dôveru tejto snemovne, minimálne teda jej väčšiny a tá menšina to musí rešpektovať, ale priznám sa, že pokladám potom za nie úplne šťastné prichádzať so zákonom, ktorý zvyšuje maximálne počty žiakov v triedach, zavádza minimálne počty žiakov v triedach, najmä na druhom stupni, ktorý, ako som vysvetlil, nie je tým problémom, a popri tom odkladá na neskôr ten skutočný, veľký balvan, ktorý nás všetkých kvári, a to naozaj bez ohľadu na to, akého ideologického presvedčenia sme.
Takže toľko z mojej strany. A naozaj je toto prvé čítanie, je pomerne veľa času na to, aby sme tento zákon vylepšili. A ak existuje podľa mňa nejaká téma, na ktorú je možné odborne debatovať bez ideologických sporov, politických sporov, osobných sporov, tak je to táto. A ja pán minister, veľmi verím, že táto debata bude možná medzi nami alebo medzi tými z nás, ktorí sa na to odhodlajú. Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý deň. Chcem len kolegom z výboru pre nezlučiteľnosť funkcií pripomenúť, že dnes o 12.30 hodine máme rokovanie. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k tomuto zákonu.
Dovolím si hneď na úvod predniesť procedurálny návrh a následne ho aj vecne vysvetliť a celkovo zaujať stanovisko k tejto novele. Ten procedurálny návrh je taký, aby bol tento návrh zákona pridelený na prerokovanie aj výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorého som predsedom. Dôvody tohto návrhu si dovolím vysvetliť práve v tomto vystúpení.
Máme pred sebou zákon, ako už spomínal aj predkladateľ, ktorý zlučuje päť regulátorov v oblasti dopravy do dvoch. Môžem tento úmysel len podporiť. Je to niečo, čo som osobne navrhoval už pred niekoľkými rokmi. A som rád, že konečne k tomuto kroku dochádza. A môžem v tom pána ministra len naozaj podporiť.
Treba však možno k tomu vysvetliť, ešte než prejdem k otázke konfliktu záujmov, ktorej sa chcem najmä venovať, že dôvod, prečo treba zlúčiť týchto päť regulátorov do dvoch, nie je finančný. Ten objem peňazí, ktorý sa ušetrí a ktorý je vykazovaný aj v rámci reformy ESO, je z pohľadu toho, o čom tieto úrady rozhodujú, úplne zanedbateľný a nestál by ani za minimálne ohrozenie funkčnosti týchto úradov. Ten dôvod, prečo som aj ja osobne už pred niekoľkými rokmi toto navrhoval, a som naozaj dnes rád, že to navrhuje pán minister, teda vláda, ktorú on zastupuje, a som rád, že na tejto veci sa môžeme zhodnúť, je skvalitnenie fungovania týchto regulátorov. Ide o regulátorov, ktorí majú mimoriadne veľkú a najmä v čase rastúcu zodpovednosť. Telekomunikačný úrad, samozrejme, už dlhodobo je dôležitý. A je aj z týchto všetkých regulátorov najväčší a asi aj ten, ktorý také zlúčenie najmenej potrebuje z hľadiska budovania svojich kapacít. Ale tí ostatní, najmä poštový regulátor a železničný regulátor, sú objemovo malí, početne malí. A regulujú trh, na ktorom dochádza k rýchlej liberalizácii a k rýchlym zmenám. A sú to oba trhy, ktoré sú veľmi rozsiahle, v ktorých donedávna pôsobili monopolné štátne podniky, teda Slovenská pošta a predtým Železnice Slovenskej republiky, dnes už teda rozdelené na tri podniky, kde teda ku konkurencii dochádza, samozrejme, v tej oblasti Carga a železničnej osobnej dopravy, nie v oblasti poskytovania, samozrejme, železničnej siete na prevoz. Sú to oblasti, v ktorých naozaj liberalizácia prebieha už niekoľko rokov a ešte chvíľu prebiehať bude. A je veľmi dôležité, aký kvalitný je regulátor, ktorý túto liberalizáciu v podstate nepriamo riadi a nastavuje podmienky. Na Slovensku máme len málo ľudí, ktorí vedia v tejto oblasti poskytovať špičkové či už ekonomické alebo právne služby a analýzy. A je ťažko predstaviteľné, že by si päť separátnych regulátorov vedelo takýchto ľudí zaplatiť a vôbec nájsť. Preto som vždy podporoval podporiť myšlienku ich zlučovania, opakujem, nie kvôli tomu že by to viedlo k významnej úspore, a v pomere naozaj s možnými chybami tá úspora je úplne zanedbateľná, ale preto, že je to možnosť, nie nevyhnutnosť vybudovať kvalitný úrad, respektíve dva úrady po zlúčení do dvoch regulátorov tam, kde by sa to veľmi ťažko budovalo na pôde piatich úradov.
Takže toľko k dôvodom, prečo si myslím, že je dobré týchto regulátorov zlúčiť, ale je to zároveň aj záväzok pre vládu a ministra, aby naozaj týmto regulátorom vytvorili aj personálne podmienky z hľadiska toho, kto bude na ich čele, a aj rozpočtové podmienky na to, aby tú kvalitnú kapacitu vybudovať mohli.
Toľko všeobecne.
A teraz konkrétne k otázke konfliktu záujmov, ktorej sa aj v tomto parlamente musím venovať ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií.
V dnešnej dobe predseda Telekomunikačného úradu je verejným funkcionárom v zmysle ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a tak isto predseda a podpredseda Poštového regulačného úradu podliehajú ústavnému zákonu o ochrane verejného záujmu. Inými slovami, títo verejní funkcionári dnes musia aj každý rok predkladať výboru pre nezlučiteľnosť funkcií svoje majetkové priznania. V prípade, že ich nepredložia alebo v nich niečo zataja, môžu dostať pokutu. A v prípade, že nelegálne podnikajú, môžu dostať tiež pokutu. V prípade, že zneužijú funkciu, môžu dostať pokutu. A pri opakovanom porušení a závažnom porušení môžu byť dokonca zo svojich funkcií odvolaní.
Na realizáciu týchto ustanovení dozerá výbor, ktorého som predsedom, ktorý je zložený zo zástupcov všetkých politických strán zastúpených v Národnej rade pomerným zložením, aj keď treba povedať, že tento výbor a dnešný zákon nie je úplne uspokojivým riešením, čo priznávajú všetky politické strany, a už viac ako rok sa snažíme prísť s novelou a s nejakou zásadnejšou zmenou tohto zákona, že tento zákon predstavuje dnes aspoň už tú minimálnu mieru ochrany. Možno ju ilustrovať na tom, že tento výbor od svojho vzniku v roku 2005 už vydal asi 400 pokút za ich porušenie a následne tieto pokuty až na veľmi malý počet boli aj potvrdené Ústavným súdom, reálne vymáhané. Dnes vláda zastúpená pánom ministrom však navrhuje, aby predsedovia týchto nových dvoch regulátorov už nepodliehali kontrole podľa ústavného zákona o konflikte záujmov a aby nepodliehali tým pádom kontrole výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Tento fakt sme pripomienkovali už v pripomienkovom konaní, ja som o tom hovoril osobne aj s pánom ministrom. A vládny návrh sa snaží kompenzovať tieto nedostatky tým, že ukladá predsedom týchto nových dvoch regulátorov povinnosti, ktoré sú ako keby alebo blízke tomu, čo vynucuje ústavný zákon o konflikte záujmov. To znamená, že bude musieť predkladať svoje vyhlásenia o záväzkoch a záujmoch v prípade jedného regulátora predsedovi Národnej rady, v prípade druhého predsedovi vlády, a nie teda do parlamentu. A problém je však v tom, že vynútiteľnosť týchto ustanovení bude prakticky nulová. Dovoľte mi vysvetliť prečo. Prvá vec je, že zákon na rozdiel od dnešného stavu pri ostatných verejných funkcionároch nijako nerieši otázku verejnej kontroly, pričom vieme, že je to práve verejná kontrola, ktorá aj dnes viedla k drvivej väčšine odhalení v oblasti porušenia povinnosti podľa zákona. Druhý problém je, že za mnohé porušené napríklad nepresné údaje o majetku, zatajovanie majetku podľa zákona im dokonca nebude hroziť žiadna sankcia, aj keby sa na to prišlo, a takisto im nebude hroziť žiadna sankcia podľa zákona za zneužívanie funkcie.
Zároveň na rozdiel od výboru pre nezlučiteľnosť funkcií predseda parlamentu ani predseda vlády nebudú mať žiadne právomoci v prípade nejasností žiadať akékoľvek ďalšie informácie, stanoviská, podklady či už od verejného funkcionára alebo iných. A tým pádom ani nebudú mať reálnu šancu zistiť, že sú klamaní alebo zavádzaní. Inými slovami, máme situáciu, kde predseda Telekomunikačného úradu, teda najväčšieho, asi najlukratívnejšieho úradu z tejto pätice a predseda a podpredseda Poštového regulačného úradu dnes podliehajú zákonu o konflikte záujmov, ich nástupca mu však už podliehať nebude. A ten režim, ktorý ministerstvo navrhuje, je len takou bledou kópiou niečoho, čo všetci označujeme za tak či tak pomerne nedostatočný systém. To znamená, že ten je ešte ďalej zásadne oslabovaný v tomto prípade tak, že to do veľkej miery stráca zmysel.
Z týchto dôvodov si myslím, že nie je možné podporiť takéto riešenie, osobitne naozaj v prípade verejných funkcionárov, ktorí nie sú nejakými symbolickými manažérmi nejakého malého podničku štátneho, ktorý zodpovedá za možno pár desaťtisíc, pár stotisíc eur ročných výnosov, ale naozaj budú to štatutári regulátorov, ktorí budú mať zásadné právomoci vo vzťahu k obrovským trhom poskytovania služieb, či telekomunikačných, či železničných, či poštových, na ktorých pôsobia mnohí súkromní hráči s veľmi silnými záujmami.
Dovolím si klásť otázku, koho iného už chceme kontrolovať cez ústavný zákon o konflikte záujmov, ak nie regulátorov, ktorí majú tieto právomoci, kto iný má väčšiu moc v tejto krajine mimo teda ministrov a, by som povedal, najvyšších štátnych funkcionárov, prečo dnes zákonom kontrolujeme lesopoľnohospodársky majetok v Uliči, v ktorom každý člen dozornej rady musí dávať majetkové priznanie a je, s prepáčením, popoťahovaný, ak v ňom má chyby, dokonca aj vtedy, ak za to členstvo nedostal ani euro, ale vynecháme z toho zákona regulátorov, ktorí majú dosah na obrovské trhy. Toto je otázka, ktorú musím, pán minister, položiť, a to je dôvod, prečo verím, že nájdeme riešenie, aby aj títo dvaja regulátori, resp. ich predstavitelia podliehali zákonu o konflikte záujmov. Vyžadovalo by to novelu ústavného zákona. Na to sú, samozrejme, dve možnosti. Jedna možnosť je, ak sa táto Národná rada zhodne na tej novele, ktorá už je v parlamente predložená, je možné v rámci nej to bez problémov vyriešiť. Ak táto novela nebude politicky prijateľná, je potom nevyhnutné nájsť iné riešenie, na ktorom, samozrejme, bude nadstranícka zhoda, keď by ju vyžadovalo 90 hlasov.
Preto si dovoľujem navrhnúť, aby výbor pre nezlučiteľnosť funkcií rokoval pred najbližšou schôdzou o tomto zákone. Vtedy už jednak budeme tušiť aj bližšie osud novely, ktorá je tu predložená, a bude aj možné skúsiť dohodnúť riešenie, ktoré je obojstranne prijateľné, ktoré neohrozí váš zásadný politický cieľ, ktorým je, ak som správne pochopil, zlúčenie týchto regulátorov, s ktorým ja, ako som aj zdôraznil, osobne súhlasím, a som nezachytil nejaké protestné hlasy ani z opozície voči samotnému zoštíhľovaniu. A verím, že sa nám k takému riešeniu podarí pred najbližšou schôdzou dospieť. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Budem reagovať na pána poslanca Duchoňa, keďže ako jediný mi venoval faktickú poznámku. Pán poslanec, v čom sa prejavujú tie pozitívne opatrenia? Ja som si nevšimol žiadny nadštandardný výber daní nad rámec hospodárskej, očakávaného terajšieho zlepšenia miernej hospodárskej situácie. Naopak, sledujúc prognózu ministerstva financií, musím konštatovať, že ministerstvo financií počas posledného roka zásadne napríklad znížilo odhady výberu dane z právnických osôb, ktoré ste mali pôvodne, keď ste tu presadzovali zrušenie rovnej dane a tvárili ste sa, že tým zalepíte štátny rozpočet. Potom to ministerstvo financií nenápadne downgradedovalo v svojich aktualizáciách. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej.
To, že sa vám, myslím, že to nejaké, zlomok percenta ľudí, ktorí dostávajú bločky, prihlási do nejakej lotérie, má asi takú spojitosť so zlepšením výberu DPH ako včerajšia bitka s riešením parlamentnej kontroly vlády. Sú to veci, ktoré možno vyzerajú atraktívne a zaujímavo, ale v skutočnosti úplne nepodstatné. Keď budete mať naozaj dáta o tom, ako sa zásadne lepší výber DPH, prosím vás, dajte nám ich a ja vám zatlieskam a zatlieskam vám aj verejne. Nemám s tým problém, pretože naozaj stav, kde sme sa dostali v DPH, je stav, ktorý je horší než pred vstupom do Európskej únie, a to je na krajinu Európskej únie obrovská hanba.
Dovoľte mi ešte jednu vec povedať, naozaj to mávanie úrokovými sadzbami, ja chápem, že si myslíte, že politicky funguje, ale nefunguje, lebo ľuďom je to aj tak úplne jedno a nie je to niečo, čo štandardne sa pri večeri bude riešiť. A dovolím si vám k tomu naozaj dodať, pozrite si, aké malo úrokové sadzby Grécko tak pol roka predtým, než zbankrotovalo, a garantujem vám, že tie úrokové sadzby boli vtedy zhruba také, aké sme vtedy mali my. Úrokové sadzby vyjadrujú momentálne presvedčenie trhov, kombinované napríklad aj s takou otázkou, ako je zásobovanie trhmi likviditou ECB. Úrokové sadzby nehovoria nič o tom, čo tu bude o rok, ani o dva.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda rady, dovoľte mi vystúpiť napriek tomu, že podobne ako niektorí moji ďalší kolegovia v tejto rozprave som to pôvodne neplánoval. Nie preto, žeby tento bod nebol dostatočne dôležitý. Naopak, ide o jeden možno z dvoch, maximálne z troch najdôležitejších bodov, ktoré prerokúvame na tejto riadnej schôdzi Národnej rady. Bol na to jednoduchý dôvod, a to bolo to, že som vedel, že plánujú vystúpiť dvaja kolegovia z nášho poslaneckého klubu, minimálne pán Štefanec a pán Mikloš, ktorí, som si bol istý, že po odbornej stránke dostatočne pokryjú túto problematiku.
Svoj názor som však zmenil, a to z dvoch dôvodov, ktoré by som chcel na úvod vysvetliť. Ten prvý je naozaj to, čo môžme v tejto Národnej rade sledovať uplynulé najmä dni, ale v určitom rozsahu už týždne a mesiace, a to je naozaj narastajúca arogancia moci. Nejde len o nočné rokovanie a znemožnenie toho, aby poslanci rokovali počas dňa o tak vážnej veci, ako je odvolanie predsedu vlády. Nie je to len, všetky také tie veci, ktoré si získavajú pozornosť médií, ako je, sú bitky, útoky, urážky. Ale sú to aj veci, ktoré zostávajú mimo pozornosti médií a ktoré sú možno závažnejšie. Je to napríklad systematická sabotáž možnosti parlamentnej kontroly, keď zvolávania mimoriadnych schôdzí výborov k tak vážnym témam, ako keď predseda vlády vyhlási, že prokuratúra je znefunkčnená podozrivými akciami vnútri a potom vládna väčšina znemožní rokovanie kontrolného výboru k tomuto. Moja vlastná skúsenosť s mimoriadnym rokovaním školského výboru, ktoré bolo sabotované ešte pred pár mesiacmi. Tak isto v otázkach poslaneckých prieskumov a podobne. To znamená, čelíme situácii, kde niekedy emocionálnejšia, možno podfarbenejšia alkoholom, niekedy úplne racionálne a chladne a mocensky sa búra to, čo je hlavnou úlohou tejto snemovne, teda kontrolovať vládu, ktorá je pri moci, a byť jej zdrojom, jej moci, ale byť jej aj kontrolórom a pandantom. Odbúrava sa hlavne schopnosť opozície toto vykonávať, hoci opozícia v každom systéme má prirodzený záujem to robiť, a je to jednou z jej hlavných úloh.
To však nie je jediný dôvod, prečo som sa rozhodol vystúpiť. Druhý dôvod bol ten, že v uplynulých dňoch sa mi úplne náhodou dostal do rúk jeden živý príklad toho, kam môže viesť nedodržiavanie zodpovedných pravidiel hospodárenia. A problém tejto problematiky, ako to môžme vidieť napríklad aj z hľadiska prítomnosti médií na balkóne v tejto chvíli, alebo aj z prítomnosti kolegov najmä zo SMER-u v poslaneckej sále, je v tom, že hoci všetci vágne a všeobecne vedia o tom, že ide o zásadnú vec, bolestivú vec, dôležitú vec, tak kým zostáva v polohe čísiel, percent a grafov, tak akosi sa nám zdá vzdialená. Preto som, keď som natrafil na veľmi dobrú analýzu toho, ako sa mohlo stať, že mesto Detroit, mesto, s ktorým sme tak spájaní dneska na Slovensku, pretože máme veľmi podobnú štruktúru hospodárstva, na akej Detroit vyrástol, mesto, ktoré malo na svojom vrchole dva milióny obyvateľov, takže tvorilo asi 40 % Slovenska, ako sa mohlo stať, že dospelo do bankrotu, ku ktorému dospelo pred pár týždňami.
Tak som si povedal, že je zaujímavé sa na to pozrieť a povedať si, či tam sú aj nejaké paralely so Slovenskom A o tom chcem dnes aj hovoriť.
Ale predtým, než sa k tomu dostanem, dovoľte mi sa možno stručne vrátiť predsa len k tej situácii tu a spýtať sa, v akej situácii sme? Tá prvá vec, ktorú treba povedať, je, že z hľadiska objemu verejného dlhu sa dnes blížime k stene nárazov a k nárazu do tejto steny. Túto stenu však nepredstavuje ústavný zákon, ktorého sme svedkami. Túto stenu predstavuje schopnosť Slovenskej republiky si požičiavať s rastúcim dlhom. Nech sa na mňa pán Kamenický neurazí, ja chápem, že cíti potrebu hájiť verejne svoju vládu, ale ak sa seriózne venujeme otázke finančných trhov, vieme, že momentálny stav úrokových sadzieb na trhu z hľadiska dlhosekundárneho dlhopisového trhu hovorí len veľmi málo o dynamike. Všetci, čo sa tomu venujeme, vieme, že necelý rok a trištvrte je tomu, čo Slovensko, podotýkam, s nižším dlhom, s nižším dlhom bolo v situácii, kde si nemohlo niekoľko týždňov za žiadnu rozumnú cenu na medzinárodných trhoch požičať. Bolo to v stave, keď vznikala jednak panika okolo Slovinska, a v situácii, keď aj v Európe bolo znepokojenie ohľadne niektorých ďalších vecí, a zrazu tie peňazovody vyschli pre Slovensko. A to bolo v situácii, keď bol dlh nižší.
To znamená, že, dovolím si poznamenať, keď sa pozrieme na vývoj v Grécku, ako bežal uplynulých päť, šesť rokov, keď sa pozrieme na vývoj v Írsku, Portugalsku, ale aj mimo Európskej únie, táto stena nikdy nefunguje tak, že ako sa k nej blížite, tak vám bliká také svetielko a začne to spomaľovať a úroky pekne postupne rastú každý deň o desatinku. A keď už to naozaj prešvihnete, tak zbankrotuje krajina a nikto jej už nepožičia. Ono to funguje, existuje na to dokonca v angličtine výraz, ktorý sa týka kapitálových tokov, ale je na toto vhodný, a tomu sa hovorí, že sudden stop, teda okamžité zastavenie kapitálových tokov. A takéto okamžité zastavenie kapitálových tokov môže zbankrotovať krajinu veľmi rýchlo, pretože obmedzí prístup k zahraničným zdrojom, ak si pozrieme na to, naozaj čo sa stalo so Slovinskom, čo sa stalo s Gréckom. Úroky vyskočili v priebehu niekoľkých mesiacov, krajina si nemohla požičať a dostala sa do záchranných programov a do tej nekonečnej mizérie, ktorú dodnes zažívajú.
Preto je zaujímavá otázka, kde je tá bezpečná hranica? Správna odpoveď je, že bezpečná hranica úplne neexistuje, pretože v situácii veľkej paniky na finančných trhoch môže krajina ako Slovensko mať problém aj s dlhom možno okolo tridsať, štyridsať percent, aj keď je to nepravdepodobné. A naopak, v situácii veľmi pokojných trhov, najmä trhov uspaných bezpečnostnými akciami Európskej centrálnej banky, môže tá hranica byť aj výrazne vyššia. Vieme však historicky, ak sa pozrieme na to, že pre krajiny nášho typu, teda krajiny, ktoré nemajú najvyšší možný rating AAA a nepatria do kategórie dlhodobo bezpečných krajín, ale ešte si len etablujú svoju kredibilitu, patria medzi takzvané imagine markets, teda trhové ekonomiky, ktoré ešte len vstupujú na svetové dianie. Tá hranica je práve niekde okolo päťdesiat až šesťdesiat percent HDP bezpečná. Nad ňou už to začína byť veľmi riskantné. A stačia niekedy aj drobné problémy na to, aby sa spustilo náhle zastavenie tokov, strata kredibility a následný problém s financovaním.
To znamená, my sa k tejto stene už dneska blížime, ako tu viacerí kolegovia demonštrovali. Demonštruje to aj správa rady. Blížime sa k nej pomerne rýchlo a oveľa rýchlejšie, ako sme si mysleli. Keď sa schvaľoval ústavný zákon, nikto si nemyslel, že budú tieto hranice prekonané, lebo inak by strana Roberta Fica nikdy za tento zákon pravdepodobne nezahlasovala. Lebo už si bola vedomá v tej chvíli, že s vysokou pravdepodobnosťou preberie moc a zodpovednosť po najbližších voľbách. Funkcia zákona teda nie je na slovenských ministrov a na slovenskú vládu dávať im nejaké nespravodlivé arbitrárne pravidlá a zaťahovať brzdu v situácii, keď to netreba a len kvôli tomu, aby sme teda vyhoveli zákonu a pánovi Šramkovi, je treba niečo robiť s deficitom. Tá záchranná brzda je naozaj nastavená tak, aby bola zaťahovaná v situácii, keď už sa blížime do riskantného pásma. A v tom riskantnom pásme dneska nepochybne sme, pretože, ako už bolo spomínané, tie prvé jemnejšie zatiahnutia už nabehli a môžeme očakávať, že ďalšie, čoraz vážnejšie sa blížia.
Pozrime sa na to, čo je stratégia slovenskej vlády v reakcii na to, že sa ocitla v riskantnej zóne, a na to, že jej blikajú čoraz vážnejšie červené svetlá.
Sme svedkami najmä dvoch javov. Jeden je využívanie jednorazových položiek. Môžme teraz hovoriť o zásobách ropy, môžme hovoriť o dividendách, prípadne super dividendách, môžme hovoriť o viacerých ďalších aspektoch, ale ich charakteristikou je to, že neznižujú deficit udržateľne a opakovane. Že dneska bude nižší, aj o rok bude nižší. Ale to, že ho znižujú v tomto roku, alebo v tom roku, keď sa použil. Je to niečo ako jednorazová, ak môžem teda hovoriť o situácii, ktorú sme tiež zažili, je to niečo ako fiškálna viagra. Jednorazovo zvyšuje potenciu, ale nerieši dlhodobú potenciu. A podobne aj tieto jednorazové opatrenia môžu v tom roku pomôcť, ale nijak v skutočnosti neriešia náš dlhodobý ani strednodobý a často ani krátkodobý finančný problém. Druhý aspekt, ktorý je teraz využívaný, je presúvanie rôznych rozpočtových položiek medzi rokmi, kde si vláda vyberá, že či teda si navýši deficit v tomto alebo budúcom roku a čo je pre ňu politicky výhodnejšie. Nie sme však zatiaľ svedkami udržateľnej stratégie, ani oživenia ekonomiky, ani znižovania deficitu verejných financií. Koniec koncov dokumenty, ako by to malo vyrezať, existujú. Máme naozaj program stability, o ktorom tu bolo dneska viackrát hovorené. Máme k dispozícii odporúčania Rady, odporúčania Európskej komisie, ale reálne rozpočtové rozhodovanie sa nimi zatiaľ neriadi.
Otázka teda vzniká, kam to všetko môže viesť? No a tuto, ak mi dovolíte, sa dostanem na chvíľku k mestu Detroit. Dovoľte mi ukázať len, keď už každý vytiahol nejaký farebný obrázok posledné dva dni, tak človek nemôže úplne zaostávať. Toto je obrázok, ktorý ukazuje príjmy mesta Detroit, očistené o infláciu za posledných šesťdesiat, sedemdesiat rokov, a ten červený je dlh mesta Detroit. Ako vidíme, mesto Detroit počas tých uplynulých šesťdesiatich rokov nedokázalo zvýšiť svoj reálny príjem, nedokázalo vybrať dlhodobo viac peňazí. V nejakých obdobiach to šlo a potom zase kleslo, ale čo tu nie je zobrazené vzhľadom na to, že výdavky, až na výnimky, boli vyššie, tak postupne dlh rástol. Až nakoniec začal rásť astronomicky a dospel tam, kde dospel dnes. Toto je obrázok, ktorý by obyvatelia Slovenska mali vidieť vo vzťahu k svojmu vlastnému rozpočtu. A treba uviesť, že Slovensko už je dneska niekde tu. (Vystupujúci ukazuje na obrázku miesto blízko finálnych kriviek.) Už nie je až tak ďaleko od toho konečného bodu, čo bolo predmetom predchádzajúcej časti môjho vystúpenia.
Čo je zaujímavejšie, než to, že mesto Detroit nedokázalo zvládnuť svoju finančnú situáciu, je odpoveď na to, prečo. Čo sa stalo? No a detroitský denník Free Press, ktorý teda hoci je v chudobnom meste sužovaný bankrotom a má stále niekoľkonásobne väčšie analytické kapacity ako všetky slovenské média, strávili jeho reportéri, redaktori, analytici týždne v archívoch a snažili sa dať dokopy odpoveď. A tá odpoveď je veľmi zaujímavá, lebo hovorí o tom, že čo sa v meste Detroit dialo. A ako sa hovorí v titulkoch niektorých filmov, podobnosť so skutočnosťou na Slovensku nie je náhodná.
Takže dovoľte mi čítať a budem to prekladať priamo z angličtiny, takže sa ospravedlňujem, ak to nebude znieť úplne elegantne po slovensky. "Prvá vec, ktorú skúšalo mesto Detroit, je čoraz zvyšovať dane. Lídri mesta opakovane sa snažili zvýšiť klesajúce príjmy novými daňami. V roku 1962 zaviedli novú daň z príjmu, v roku 1971 novú daň z utilít, v roku 1999 novú daň z kasín a všetky dane niekoľkokrát zvýšili. Napriek tomu výnosy klesli po očistení o, inflácie za posledných 50 rokov, o 40 percent. Vysoké dane vyháňali obyvateľov mesta Detroit na predmestia a vyháňali aj podnikateľské subjekty z mesta. Dnes Detroit napriek týmto všetkým novým daniam a ich neustálemu zvyšovaniu má po očistení o infláciu nižšie daňové príjmy ako v roku 1963. Druhá je primalé a neskoré znižovanie výdavkov. Kapitálová základňa Detroitu, na ktorú sa mohol spoliehať, klesla o 77 % za posledných 50 rokov, ale mesto za to isté obdobie znížilo počet svojich zamestnancov o 28 percent. To znamená, že to, z čoho môžte čerpať príjmy, klesne o takmer štyri pätiny, to, na čo dávate výdavky, znížite len o štvrtinu. Až na konci, v posledných rokoch sa mesto Detroit zúfalo pokúšalo znížiť ďalej svoj počet zamestnancov."
A teraz príde obzvlášť zaujímavá časť. "Miliardy v rôznych bonusoch. Mestskí úradníci, alebo teda predstavitelia mesta odovzdali viac ako miliardu dolárov v rôznych bonusoch zamestnancom, ale aj dôchodcom v meste. Väčšina z toho bola vo forme takzvaných trinástych platov a trinástych dôchodkov. Tieto peniaze, ktoré mohli použiť na to, aby mesto nezbankrotovalo, ho namiesto toho posunuli ešte bližšie k bankrotu."
A poslednú vec, ktorú chcem len stručne spomenúť. "Nevyužitie šancí prosperity. Na rozdiel od všeobecne deklarovaného mýtu mesto Detroit nebolo v kontinuálnom úpadku už 50 rokov. Boli významné obdobia ekonomického rastu a nádeje, napríklad v 90. rokoch. Lídri mesta však neboli v tomto období schopní ich využiť na to, aby zreformovali mestskú štruktúru, počty úradníkov, programy, znížili výdavky a ochránili obyvateľov mesta a mesto samotné pred ďalšou recesiou."
Samozrejme, mohol by som čítať ďalej, ale myslím, že tie paralely sú veľmi, veľmi zjavné a pochopiteľné. Dovoľte mi možno len pripomenúť, že naozaj v roku 2006 až 2008 táto ekonomika rástla o 10 % v jednom roku a 6, 7, 8 % v iných rokoch. Napriek tomu, deficit verejných financií, najmä očistený deficit verejných financií prakticky neklesol. To znamená, že prvá vláda Roberta Fica nevyužila najlepšie časy v dejinách tejto krajiny, fiškálne najlepšie časy na to, aby, aby dosiahla vyrovnaný rozpočet. Využila ich práve na to, aby bola za pekného, podobne ako niektoré vedenia tohto dnes spomínaného mesta.
Potom, rovnako ako sa to dialo tam, v zlých rokoch 2009 - 2010, namiesto snahy o úspory alebo zabezpečenie proticyk..., kompetentného hospodárenia sa deficit prehĺbil na úroveň, ktorá bola po krachujúcich ekonomikách juhu najvyššia v Európe. A bol na nej dva roky, ktoré, ktoré táto vláda ešte mala. Po nástupe Ficovej vlády alebo okolo nástupu druhej Ficovej vlády to vyzeralo, že Robert Fico a SMER sa zmenili. Signalizovali to dve veci. Prvá bolo, súhlas práve s prijatím spomínaného ústavného zákona o dlhovej brzde, kvôli ktorému tu aj dnes sme, ktorý naznačoval, že Robert Fico si uvedomuje, že nie je už možné byť tak fiškálne nezodpovedný v súčasnej klíme v Európe, že to je nákladnejšie pre neho a pre stranu SMER ako, ako opak. A druhé bolo, absolútne pevný, vodotesný, 150-tisíckrát opakovaný záväzok Roberta Fica, že Slovensko dosiahne v tomto roku 3-percentný deficit verejných financií. Každý ekonóm vie, že 3 % nie sú žiadny fetiš sám osebe. Keď je 2,99 a 3,01, ekonomicky sa nič nedeje. Ale kredibilita toho záväzku je absolútne zásadná pre to, ako sme vnímaní a ako sú dôveryhodné ďalšie fiškálne plány vlády.
Čo sa stalo? Ústavný zákon bol prijatý, ale akonáhle vláda zistila, že jej nevyhovuje jeho, jeho pravidlá, limity, vyvíjajú sa všetky možné snahy na to, aby bol obchádzaný. Spomeniem len niekoľko príkladov.
Prvý príklad je na úrovni toho, že keď bola prekonaná prvá dlhová brzda, mal minister financií napísať parlamentu vysvetľujúci list. Minister financií napísal parlamentu tak odfláknutý list, že keby to bolo na úrovni školskej práce, tak za ňu nemôže dostať nič iné ako Fx, teda po novom, a 4 po starom, a napriek tomu, alebo možno práve preto ho poslanci SMER-u odmietli zaradiť do rokovania pléna tejto Národnej rady. To znamená, že prvýkrát v histórii sme prešvihli limit daný zákonom a my sme sa o tom ani nemohli vďaka vám rozprávať. Možno menej procesný a viac obsahový problém s týmto zákonom: prepočty, ktoré robili analytici vrátane, myslím, aj analytikov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť ukazujú, že zásoby, zásoby likvidných aktív, ktoré má štát k dispozícii, sa v najbližšej dobe znížia na jednu z najnižších úroveň v histórii a najnižšiu v porovnaní s okolitými krajinami. Čo sa stalo, je to, že, že keďže sa do dlhu, hrubého dlhu, tak ako to bolo spočiatku zadefinované, započítavajú aj kešové rezervy štátu, tak jeden zo spôsobov ako nemusieť konsolidovať, je zbaviť sa kešových rezerv štátu, teda splatiť dlhopisy, ako prichádzajú, nepožičiavať si nové. To je samozrejme príjemné pre vládu, lebo ju menej zákon obmedzuje, ale je to teda extrémne riskantný postoj, lebo ako tie likvidné aktíva klesajú, tak stačí oveľa menšia turbulencia na to, aby sme mali problém. Inými slovami, je to ako keby ste v balóne povyhadzovali všetky záťaže, záťažové veci a s pieskom, spoliehajúc sa proste na to, že tak budete najrýchlejšie letieť. To je možno pravda, ale potom stačí aj malá búrka na to, aby ste spadli na nos. A to je situácia, do ktorej sa dostaneme, ak vláda nezmení svoju stratégiu.
Preto, bohužiaľ, musím konštatovať, že sa nenaplnila tá konverzia Roberta Fica na Pavla, zo Šavla na Pavla. Nestalo sa. Z nezodpovedného a povedal by som, no nezodpovedného je asi najlepšie slovo na to, ja necítim na rozdiel od niektorých kolegov potrebu až také tvrdé výrazy používať, nestal sa z nezodpovedného politika zodpovedný, z krátkodobého dlhodobo uvažujúci a ani z takéto, ktorý uvažuje najmä o populizme, a v titulkoch nasledujúceho dňa takého, ktorý uvažuje v horizonte potrieb tejto krajiny o 5 až 10 rokov. To je možno pre pravicu v niečom dobrá správa, ale je to veľmi zlá správa pre Slovensko, a preto ma to neteší. Pretože strana SMER má dnes väčšinu v parlamente, ktorú vyhrala vo voľbách. Pokiaľ sa niečo veľmi dramatické nestane, bude ju mať minimálne do marca 2016. A do tohto bodu už dospejeme na tejto trajektórii do viacerých kritických momentov. Preto by som bol radšej, keby sme mali dnes zodpovedného protivníka, aj keď by to pravici bralo jednu z jej tradičných silných stránok, ktorou vždy práve ekonomická kompetentnosť a opatrnosť boli.
Preto mi dovoľte možno na záver povedať, že tento parlament nemôže byť a nemá byť o tom, kto sa s kým bije, ani kto pije. Akokoľvek sú tie veci nedôstojné, akokoľvek tí, ktorí ich naozaj zavinili a spôsobili, by mali za ne prevziať zodpovednosť. A ja môžem konštatovať zatiaľ len, že pán poslanec Hlina jediný sa ospravedlnil, ak si pamätám správne, za, za svoje, za svoje, za svoj výstup. Nikto iný z aktérov rôznych násilných výstupov sa tu zatiaľ v snemovni neospravedlnil. Tak ale to je mimochodom. Ale o tom v každom prípade táto snemovňa nemôže byť. My máme situáciu, kde dnes tu máme správu o dlhu. Ak ste možno sledovali, včera Markíza získala dokument, ktorý preukázal, že to, čo sme zverejnili pred niekoľkými týždňami, že úrady práce umelo čistia evidenciu nezamestnaných, aby tak umelo zlepšovali čísla, namiesto toho, aby sa venovali skutočnému zlepšovaniu zamestnanosti, máme to už dneska čierne na bielom. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej, máme závažné problémy v tejto krajine týkajúce sa aj sociálnej a ekonomickej situácie, ktorých dlh je len špičkou ľadovca, a za takých okolností naozaj máme povinnosť sa zaoberať týmto. Nie tým, čo si kto vypije a ako potom reaguje, napriek tomu, že je to správanie z môjho pohľadu odsúdeniahodné.
Ďakujem veľmi pekne. Dovidenia.

Ďakujem pekne. Štandardne nevystupujem s faktickou poznámkou, keď hovorí poslanec mojej vlastnej strany, lebo myslím si, že faktické poznámky nemajú slúžiť ako určité psychologické výstuže. Mali by slúžiť na diskusiu. Ale v tomto prípade je to naozaj nevyhnutné z dvoch dôvodov.
Jeden ten dôvod je, že, je vyvážiť trošku všetku tú, povedal by som, agresivitu, ktorá tu zaznela v doterajších faktických poznámkach. A ten druhý dôvod je naozaj upozorniť na jednu vec alebo len podčiarknuť, ktorú Ivan Mikloš povedal, a to je poznámka o prezidentskom rozpočte. Vláda Roberta Fica tu už vládla raz štyri roky, teraz už vládne druhý rok a za ten čas nikdy nedokázala zostaviť a vykonať ťažký rozpočet. Najprv hospodárila v raste, takže deficit ani poriadne neznižovala. Potom hospodárila v kríze tak, že nás skoro zbankrotovala. A teraz začala konsolidovať tak, že nekonsoliduje. Môžme mať nádej, že je to len prezidentský rozpočet a všetko to zostane na krk tomu, kto po Robertovi Ficovi preberie vládnu zodpovednosť. Ale ja sa, Ivan, skôr obávam, že to skôr dokazuje, že nikto v SMER-e nevie konsolidovať. A nejde len o problém prezidentského rozpočtu Roberta Fica, ktorý je určite pravdivý. Ale je to problém štrukturálnej neschopnosti takúto konsolidáciu viesť. A, bohužiaľ, podľa výsledkov prezidentských volieb a iných faktorov to budeme môcť, nielen my, ale aj všetci občania Slovenskej republiky, zažiť dosť v napätom znení v najbližších dvoch, troch rokoch.

Ďakujem pekne. Pán kolega Číž, ľudsky musím si vždy ceniť kolegu v inej strane, ktorý sa snaží obhájiť neobhájiteľné, keď nejde o jeho vlastné maslo na hlave, ale o nejaké maslo jeho kolegu, lebo je to určitý typ odvahy a hrdinstva, keď sa vám to topí okolo uší, tak pevne hovoriť. Tak v niečom vás obdivujem.
Ale musím povedať, že to, čo ste povedali, nevyvrátilo ani promile toho, čo som povedal, lebo ja som nehovoril o tom, že nepodporovať vedu ani rozvojové projekty, ani domáci priemysel. Ja som len hovoril o tom, že keď máme 6 ultrakonkrétne napísaných možností, do ktorých sa možno prihlásiť, vy nemôžete letecké motory, vy môžete len vrtuľníkové motory, a to ešte spôsobom, ja som ho prečítal, ktorý je tam konkrétne napísaný, kde je úplne evidentné, že to niekto napísal pre seba. Vy nemôžete riešiť inovácie v oblasti odpadov, vy musíte riešiť presne niečo, čo si niekto napísal pre seba a čo teraz zhodou okolností je aj technológia, ktorá je vynájdená asi 8-krát. To znamená, to je ten problém! Nehovoriac teda o tom, že aby som vám dovolil si pripomenúť napriek tomu, že ten, tá výzva sa na všeličo odvoláva, v tých dokumentoch, na ktorých sa odvoláva, vládnych a iných, sme nič z toho nenašli, to znamená, to nie je o tom, že by vláda kedysi schválila, že vrtuľníkové motory sú super priorita slovenskej ekonomiky, nikdy to nikto neschválil. Niekto na ministerstve školstva to tam napísal a hovorím, predpokladám, že to napísal ani nie sám, ale to len copy-pasteoval z toho, čo mu niekto doniesol, a to je naozaj veľký problém. Pretože to je to, čo hovorí všetkým podnikateľom a osobitne mladým ľuďom na Slovensku, že nie nápad, nie potencia, nie vaše schopnosti, ale to, či sa dostanete do tej zázračnej kancelárie na ministerstve školstva v tomto prípade a vygenerujete si tam svoj biznis prakticky priamym zadaním, to je spôsob, ako Slovensko funguje, a kým takto Slovensko bude fungovať, tak vedomostná ekonomika bude existovať maximálne na stránkach vedecko-fantastických časopisov pre vás a to je ten problém tohto, pán kolega. Ďakujem.