Videokanál poslanca

Vážená pani, vážený pán predsedajúci, podľa toho, kto je momentálne už aktuálne na tej stoličke, vážení kolegovia, vážené kolegyne, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k návrhu štátneho rozpočtu.
Mali sme tu už vystúpenia zástupcov jednotlivých poslaneckých klubov, ktorí predstavili svoj politický pohľad na vec. A myslím si, že sme naozaj vďaka rôznorodosti opozície mohli vidieť aj to, aké rôzne uhly pohľadu sa politicky dajú k rozpočtu povedať. Dovoľte mi preto mať možno trochu kratší, taký sústredenejší prejav, ktorý má dve časti. V tej prvej časti by som si dovolil najmä citovať určité materiály, ktoré hovoria o tom, aký ten rozpočet je, materiály nezávislých autorít. A potom by som na konci z toho vyvodil, čo nás naozaj čaká.
Treba povedať, že predseda vlády po schválení rozpočtu povedal, že tento rozpočet je absolútne reálny, ale dnes už vieme, ale vedeli sme to už aj pred niekoľkými týždňami, ešte skôr, než to vláda ohlásila, že to tak nie je. A vedeli sme to nielen my, ale vedeli to aj tí, ktorí sa rozpočtom venujú a nemajú žiadnu politickú motiváciu klamať, ani tieto veci deformovať. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vo svojom stanovisku k návrhu rozpočtu povedala, že okrem veľkej neistoty v makroekonomickom prostredí a možných efektov zmeny správania sa subjektov z dôvodu prijatých konsolidačných opatrení sú tam riziká vo viacerých oblastiach. Ja sa k nim aj dostanem. Najväčšie sa týkajú samospráv a verejného zdravotníctva. A rada zároveň povedala, že na to, aby sa dosiahol cielený deficit, bude potrebné prijímať ďalšie operatívne alebo systémové opatrenia.
Európska komisia, ktorú asi neobviníme tiež z nejakej ideologickej zaujatosti, vo svojej predpovedi predpokladá deficit na budúci rok nie 2,9 % HDP, ale 3,2 % HDP. To znamená, že ten rozpočet, dokonca aj pred tým, než došlo k revízii daňovej prognózy zo strany vlády, bolo jasné, že nie je úplne reálny.
Chcem zdôrazniť, že toto tvrdenie neznamená, že ide o rozpočet, ktorý je nejakou fikciou, povedzme v takej miere, v akej bol rozpočet na rok 2010. Ide o rozpočet, ktorý je v zásade technicky tam, kde má byť, ale treba zároveň povedať, že už má v sebe vo svojom prvopočiatku zakódovanú dieru.
Konkrétne, aby sme boli konkrétni, prvá diera spočíva v oblasti samospráv, kde vláda, ako vieme, podpísala so zástupcami samospráv memorandum o tom, že budú šetriť spôsobom, akým ešte nikdy nešetrili. Čo je možno ešte zložitejšie, je fakt, že samotné memorandum nemá ani žiadnu právnu silu, ani vláda neprijala žiadne právne nástroje na to, aby toto memorandum bolo vymáhateľné. To znamená, závisí to nielen od dôveryhodnosti ZMOS-u ako celku, ale na ochote každého jedného primátora, každého jedného zastupiteľstva dodržať niečo, čo bolo podpísané ich zástupcami. A to v situácii, keď ten záväzok, ktorý bol podpísaný, je veľmi, veľmi ambiciózny z historického pohľadu. Toto považuje za zásadné riziko rozpočtu napríklad aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.
Takisto v zdravotníctve rozpočet predpokladá, že výdavky do zdravotníctva budú v nominálnom vyjadrení približne na úrovni tohto roku. A zároveň predpokladá nulové zadlžovanie nemocníc. To aj napriek tomu, že platy lekárov a sestričiek boli v 2012-om ešte nie zvýšené počas celého roka. Optimistický odhad hovorí, že zadlžovanie nemocníc zvýši deficit oproti rozpočtu aspoň o 100 mil. eur. To je ďalšia významná rezerva.
Nebudem, nepôjdem takto ďalej a ďalej, ale dovolím si povedať, že rozpočet obsahuje ďalšie nereálne položky. Príjmy z dôvodu spustenia Jadrovej elektrárne v Mochovciach, hoci je už dnes konsenzus, že Jadrová elektráreň v Mochovciach sa v 2013-om, nespustí. Dvojité započítavanie príjmov z hľadiska ropných rezerv. Veľmi významné príjmy zo štátnych monopolov, dividendových, napriek tlaku na ich ceny, ktorý inak podporujeme, a aj zároveň špeciálny odvod. To znamená, že predpokladá sa, že sa z nich vyťaží nepomerne, nepomerne viac. Toto všetko znamená, že rozpočet roku 2013 už dnes vieme, že nie je úplne reálny. Nie je ani katastroficky nereálny, ale nie je ani úplne reálny.
V roku 2014 tento trend pokračuje, kde Rada pre rozpočtovú zodpovednosť konštatovala, že návrh rozpočtu neobsahuje vierohodný scenár, ako dosiahnuť rozpočtové ciele v horizonte dvoch až troch rokov. Európska komisia hovorí, že bez ďalšej zmeny politík, bude v 2014-om už dosiahnuté len malé zlepšenie a nedosiahne potrebné konsolidačné úsilie. Zároveň rozpočet v roku 2014 predpokladá nominálny pokles výdavkov verejných financií, čo sa za vlád Roberta Fica ešte nikdy nestalo. Teda vláda Roberta Fica ešte nikdy nedokázala medziročne znížiť objem výdavkov, ale v 2014-om to plánuje. A má na tom postavený celý svoj návrh.
"V roku 2015 a 2016 nám ďalej pokračuje tendencia, kde rozpočet neobsahuje skutočne vierohodný scenár ako dosiahnuť rozpočtové ciele", hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A zároveň, "keby sa aj náhodou dosiahli tie ciele ktoré si vláda stanovuje, tak vývoj verejného dlhu dosiahne úroveň, pri ktorej už bude dochádzať k viazaniu výdavkov v štátnom rozpočte vo výške troch percent podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. A v roku 2016 by už dokonca nemalo vôbec dôjsť k nárastu výdavkov vrátane fondov sociálneho zabezpečenia".
Toto sú suché slová ekonomických odborníkov, ktoré, ako tu povedal v inom kontexte jeden kolega, znejú väčšine ľudí ako bzučanie múch. Dovoľte mi preto skúsiť to na záver preložiť do úplne ľudského jazyka a povedať, čo vlastne ten rozpočet a jeho hodnotenie nezávislými autoritami znamená.
V roku 2013 tento rozpočet zdaňuje všetko, čo sa zdaniť dá, hýbe a ešte nebolo zastavené touto vládou, a napriek tomuto, vyťahuje to všetky rezervy, ktoré existujú v štáte, na ktoré vláda stačí, a napriek tomu to nebude stačiť na dosiahnutie cieľov, ktoré si vláda dala. To je prvý fakt.
Moja interpretácia, a to už je vec interpretácie, je, že ten sociálny výbuch, ktorý by vláda zaznamenala, keby naozaj išla po svojich cieľoch dôsledne, sa odkladá na obdobie po prezidentských voľbách. V 2014-om budú prezidentské voľby a potom, nech už to Pán Boh a Robert Kaliňák ratuje, keď Robert Fico už nebude predsedom vlády. To je tak, ako ja čítam tento návrh štátneho rozpočtu. Je to prezidentský alebo odkladací rozpočet, nazvite to, ako chcete. My ostatní, ktorí sa však nepresťahujeme z jedného paláca do druhého paláca niekedy počas prvého polroka roku 2014, tu však budeme aj v týchto rokoch. A je možné, že tu bude aj pán minister financií a bude to musieť naďalej riešiť.
Pozrime si, čo ho teda čaká, ešte raz ľudskou rečou, v roku 2014 a 2015. Tie návrhy, ktoré ste nám predložili na tie ďalšie dva roky, sú reálne len v situácii, keď sa zásadne obnoví hospodársky rast, a bude pomerne slušný a veľmi slušný, a zároveň keď budete schopní napriek tomu výrazne sekať výdavky štátu v tom, najmä v roku 2014.
Ja myslím, že dnes nepoviem nič veľmi polemické, ak poviem, že ak nepríde zázrak, tak pri vašej hospodárskej politike zásadný ekonomický rast očakávať krátkodobo, ani strednodobo nemožno. Vláda neprijíma prorastové opatrenia. Ruší rovnú daň, zvyšuje odvody, zvyšuje zásadné zodvodnenie dividend pre malých a stredných podnikateľov, Zákonník práce. Dá sa pokračovať. A myslím, že túto debatu sme tu už mali.
A to, čo ja vám vyčítam, a to, čo som vám vyčítal pri rovnej dani, nie je len to, že toto robíte, ale to, že ste zatiaľ neponúkli žiadnu dôveryhodnú a presvedčivú alternatívu, čím iným dosiahnete zvyšujúcu sa prosperitu a hospodársky rast pre túto krajinu. Lebo áno, vy máte právo a legitimitu presadiť svoju predstavu hospodárskej politiky, ale nemá podľa mňa nikto právo presadzovať hospodársku politiku, ktorá povedie len k trvalej bolesti a k nezvyšovaniu životnej úrovne v tejto krajine. Ako som už dokumentoval, sekať výdavky ste zatiaľ nikdy nedokázali, ale obidvaja vieme, že bez hospodárskeho rastu to ani nie je cesta, permanentne len sekať výdavky. Preto musím povedať, že akékoľvek sľuby, ktoré dnes vláda dáva učiteľom, ale aj ktorejkoľvek inej skupine obyvateľstva, o tom, že vydržte a bude lepšie, v 2014-om už to bude iné, v 2016-om to bude super, nie sú čestné. Viem, že ste navrhovali učiteľom 15-percentné zvýšenie platov v roku 2014. A chcem sa spýtať, ako je to možné navrhovať, keď zároveň plánujete nominálne zníženie výdavkov verejných rozpočtov v roku 2014? To sa týka aj ostatných profesií - lekárov, úradníkov a kohokoľvek ďalšieho.
Z tohto podľa mňa vyplýva jeden jednoznačný záver, že pri tomto poňatí hospodárskej politiky nečelíme jednému krízovému roku 2013, ale každý rok bude krízový, kým sa nezmení hospodárska politika tejto vlády. A čelíme politike permanentnej bolesti.
Aby som bol korektný, veľa z tej bolesti by muselo prísť tak či tak. Európa nie je v dobrom stave. Európska ekonomika nie je v dobrom stave. O tom to nie je. O čom to je? Čo robí vláda pre to, aby naozaj na konci dňa aj vysvitlo slnko a aby sme sa mohli z tejto diery dostať? A ja musím konštatovať na záver, že tento rozpočet neobsahuje opatrenia, ale ani sa nespolieha na už prijaté opatrenia alebo neopiera sa už o prijaté opatrenia, ktoré by takéto niečo zabezpečovali.
Z tohto dôvodu, pán minister, oceňujem, že oproti rozpočtu, ktorý predkladal váš kolega Počiatek v roku 2009 na rok 2010, naozaj treba byť korektný, váš rozpočet nie je fikciou. Môžeme sa naozaj baviť o tom, a myslím si, že je to zdokumentované aj nezávislými autoritami, že má také malé prvky únikovosti, eskapizmu, od reality, ale tie prvky nie sú také veľké, aby sme vás mohli obviniť z toho, že ste autor beletrie, nie autor literatúry faktu, ale dovolím si vás obviniť z toho, že vaše dielo, aj keď je na 90 percent literatúrou faktu, je hororom. Nie cestou riešenia aj za cenu ťažkých obetí.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ivan, ďakujem ti za síce voči vláde kritický, ale musím povedať, že pomerne precízne vyargumentovaný príspevok. Aj za reakciu na ten dnes ráno narýchlo predložený dodatok k rozpočtu.
Musím ťa však upozorniť, že si zabudol na jednu veľmi významnú vec, ktorá v tom návrhu je, podľa § 5 ods. 2 toho pozmeňovacieho návrhu sa vláda zjavne rozhodla, že vo svojom spore s učiteľmi treba pritvrdiť, lebo tento návrh hovorí o tom, že ak učitelia nepodpíšu kolektívnu zmluvu s vládou, nedostanú od 1. januára 5 %, ktoré im už vláda sľúbila, dostanú nula percent.
To znamená, že vláda sa rozhodla ísť, by som povedal, spôsobmi mafie a nie vlády demokratickej krajiny. A chcem ťa na to upozorniť, lebo si myslím, že by si to určite bol býval spomenul, keby si mal čas za tú chvíľku, ktorú nám na to vládna strana a koaličná strana dala čas.
Ďakujem pekne.

Musím rešpektovať predsedajúcu, odpustite mi to, kolegovia. Takže, dovoľte mi vystúpiť s... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Aspoň vás budú všetci počúvať teraz.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Pre mňa je to len pozitívum, len kolegovia protestujú.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Takže, nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Takže, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní k tejto novele zákona.
Predchádzajúci zákon, ako sme, myslím, všetci povedali, je pomerne konsenzuálny, hoci sa môžeme líšiť aj v niektorých dôležitých veciach. Bolo to skôr v odlišnosti, ako najlepšie riešiť tú situáciu. Musím povedať, že môj postoj k tejto novele, ktorú prerokovávame teraz, vysokoškolského zákona je o dosť odlišný a, musím povedať, o dosť kritickejší, takže bude to asi menej konsenzuálne, menej zhodné medzi nami.
A dovoľte mi zároveň povedať, že, ako sme už tiež viackrát debatovali, máme ten dnes tak nie veľmi presne naformulovaný ústavný zákon o konflikte záujmov, ktorý hovorí, že ten, kto má nejaký osobný záujem na určitom zákone, by to mal deklarovať predtým, než vystúpi. Tak sa priznám, keďže som aj vysokoškolský učiteľ, som sa zamyslel nad tým, ako ovplyvní táto novela môj život, či mám v nej nejaký záujem o to, že mi v niečom zásadne pomôže, či už na plate alebo na iných, menej materiálnych výhodách, alebo, naopak, uškodí. Musím sa priznať, že nevedel som prísť na to, že by nejakým zásadnejším spôsobom ovplyvnila môj život ako vysokoškolského učiteľa, čo možno je z niekoho pohľadu plus. Z môjho pohľadu je to skôr mínus, lebo myslím si, že vysoké školy na Slovensku zmenu potrebujú, ale táto novela ju zatiaľ neprináša.
Táto novela, ako pán minister spomenul v úvodnom slove, vychádza z novely, ktorú pripravil ešte pán minister Jurzyca, na ktorej som aj ja osobne mohol spolupracovať a kde bolo veľa zmien, ktoré boli konsenzuálne prijaté vysokoškolskou reprezentáciou a ktoré by znamenali, ak by boli správne realizované, aj zásadnejšie zmeny v slovenskom vysokom školstve. Bohužiaľ, musím konštatovať, že tie najdôležitejšie zmeny boli z tohto návrhu vypustené pánom ministrom. Ak som to pochopil správne, nebolo to nutne z antagonizmu k nim samotným, ale z dôvodu teda, že chcete ich prijať neskôr alebo ešte o nich diskutovať a vrátiť sa k nim. Čo je na jednej strane dobrá správa, že môžeme, budeme mať šancu o tom diskutovať a budeme mať šancu možno tie zmeny ešte v tomto volebnom období presadiť. Ale priznám sa, že to potom vyvoláva otázku zmysluplnosti tejto novely, ak naozaj neprináša nejakú zásadnejšiu zmenu. (Ruch v sále.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, poprosím vás, preruším vás. Páni poslanci, prosím vás pekne o pokoj v rokovacej sále, pán poslanec vystupuje v rozprave, takže, nech sa páči, poprosím vás, pán poslanec, môžete pokračovať.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne za ochranu a pomoc. Dovoľte mi pokračovať. Takže ak boli z návrhu vypustené tie kľúčové zmeny, ktoré sa týkali zásadnej reformy akreditácie, ktorá má zabezpečiť to, že naozaj nebudeme otvárať študijné programy tam, kde na to nie je personálne zabezpečenie, ktoré je medzinárodne porovnateľné, teda kvalitní ľudia, ak cieľom bolo reformovať kariérnu cestu, aby na jednej strane sa docentmi a profesormi nemohli stať tí, ktorých nepoznajú za hranicami ich dediny, ale aby sa zároveň profesormi mohli stať pomerne rýchlo medzinárodne uznávaní ľudia, ktorí len sú možno nie súčasťou slovenských vysokých škôl, ale sú či už v Slovenskej akadémii vied, v praxi alebo v zahraničí, tak obidve tieto kľúčové zmeny, ktoré mohli zdynamizovať a doniesť ale aj tvrdú latku nášho vysokého školstva, boli zatiaľ vypustené. Na druhej strane pán minister do zákona vložil niekoľko zmien, ktoré z jeho vlastných slov chápal ako kľúčové. A to bola, by som povedal, jeho pečať, ktorú chcel nechať touto novelou na vysokom školstve. A musím povedať, že po tom, čo sa o týchto návrhoch rokovalo vo výboroch, tá pečať vyzerá značne naštrbene až zdeštruovane.
Dovoľte mi byť konkrétny.
Najčastejšie hovorilo sa o troch zmenách, ktoré pán minister presadzoval.
Prvá tá zmena bolo limitovanie počtu prijatých študentov na niektoré študijné odbory. To znamená, pán minister chcel, aby jednoducho tam, kde podľa názoru štátu zastúpeného ministerstvom nie je dostatočný dopyt na trhu práce po absolventoch, bolo možné takéto študijné odbory limitovať a aby teda sa sústredili študenti skôr do odborov, kde podľa štátu záujem trhu práce je aj väčšia perspektíva.
Nebudem teraz riešiť tú otázku, do akej miery štát v skutočnosti toto vie dobre spraviť, o tom sme už aj odborne diskutovali, ale dovolím si povedať, že vo výsledku to skončilo úplne inak, a to z dvoch dôvodov.
Jeden ten dôvod je taký, ak si predstavíte situáciu, keď sa zistí, že v hypermarketoch niektorých sú hnusné a skazené potraviny, situáciu, keď zistíme, že z desiatich podnikov, ktoré vyrábajú napríklad autá alebo aj antivírové programy, sú niektoré veľmi slabé a v niektorých celkovo vládne nadkapacita a možno aj tá prispieva k tej nekvalite. Asi nikomu by nenapadlo riešiť to tým, že povieme, že nech všetci zostanú na trhu, ale zoberme každému kúsok. Ale to je presne to, čo novela navrhuje. Tá novela hovorí, že ak štát povie, že je priveľa sociológov, politológov, študentov masmediálnej komunikácie, tak nebude mať možnosť urobiť nejakú súťaž alebo na základe hodnotení, ktoré sú napríklad komplexné akreditácie, povedať, že títo a títo idú z kola von, tých už štát financovať nebude, ale namiesto toho povie, že všetkým vezmeme rovnako. To, si myslím, je veľmi nešťastný prístup, pretože práve v tej najnekvalitnejšej škole sú najčastejšie odbory veľkokapacitné liahne, to znamená, tí ani nepocítia to, keď prídu o nejakú možnosť expanzie, ale, naopak, malé a najkvalitnejšie katedry to môžu významne pocítiť.
Druhý dôvod, ktorý ale toto všetko relativizuje, je fakt, že nakoniec to konečné znenie je v skutočnosti úplne bezzubé, pretože to konečné znenie hovorí, ak som ho správne pochopil, že ministerstvo vlastne nebude mať ani moc škrtať tie odbory, ktoré sú podľa neho predimenzované, ale bude môcť len spomaľovať ich nárast. To znamená, že nebude môcť povedať, že máme priveľa masmediálnych študentov, ale bude môcť len povedať, že už to nemôže ďalej rásť viac, ako, povedzme, o 1 – 5 % na ďalší rok, čo znie umiernene, ale je to tak umiernené, že až to stráca zmysel, pretože ak si pozrieme počty študentov na verejných vysokých školách, ktoré štát financuje a ktorých by sa toto týkalo, tak vidno, že za posledné tri roky klesli zo 194 000 na 172 000. To znamená, o viac ako 20 000 študentov dnes študuje menej na vysokých verejných školách ako pred štyrmi rokmi. A ja, priznám sa, ani neviem o nejakých odboroch, kde by dochádzalo k masovému nárastu záujmu. A hlavne to boli masové odbory. Teraz neviem o nejakých odboroch, kde je sto študentov dokopy na Slovensku. To znamená, otázka je, pán minister, čo týmto zlimitujete, čo týmto dosiahnete. Mne sa zdá, že nič a keby náhodou sa to aj podarilo, tak vlastne zoškrtáte všetkých rovnako, to znamená, že každému useknete rovnaký kus.
Druhá téma, ktorá v tom zákone bola riešená pomerne hlasne, bola otázka takzvaných lietajúcich profesorov, teda učiteľov, ktorí učia na viacerých vysokých školách, kde pán minister chcel, aby teda bol každý pedagóg limitovaný pôvodne na 1,5 úväzku, ak si to pamätám správne. Opäť, môžeme debatovať o tom, či práve úväzky a ich limity sú to, čo je na Slovensku najväčší problém, či to nie je skôr reakcia na nedofinancovanie vysokého školstva a nedostatočný tlak na výskumné výsledky, keď niekto, kto nemusí vlastne publikovať, rozmýšľať, môže naozaj učiť aj na x školách. Ale nechajme to bokom a akceptujme na chvíľu logiku pána ministra, že toto treba limitovať. Problém je v tom, že stranícki kolegovia pána ministra vo výbore takým spôsobom, by som povedal, rozstrihali toto ustanovenie, že stratilo akýkoľvek zmysel, pretože podľa toho finálneho textu, možno povedať, ak som to pochopil správne, bude môcť mať každý pedagóg jeden celý a dva čiastkové do ľubovoľnej výšky úväzky, čo znamená, myslím, že pán exminister Fronc to spočítal, že 119 hodín týždenne bude teda ten zákonný limit. Otázka je, aký má zmysel takéto ustanovenie, či teda potrebujeme likvidovať tých štvornásobných profesorov, ktorí, priznám sa, ani neviem, či tu sú, lebo zatiaľ som zachytil najviac tých trojnásobných, ale, opäť, to je skôr otázka na vás.
Rovnaký problém sa opakoval pri externom štúdiu, kde sa debatovalo o tom, či nepredĺžiť externé štúdium ako nástroj kvality. Opäť je to téma na zložitú vecnú diskusiu, lebo ja osobne si myslím, že ak by sme skutočne sprísnili kvalitatívne kritériá, tak predĺženie externého štúdia je téma, o ktorej má význam debatovať, pretože schopnosť mnohých týchto odborov vyhovieť skutočne náročným kritériám je otázna. Ale v okamihu, keď tá reforma akreditácie vypadla, tak či len samotné predĺženie externého štúdia má zmysel, je pre mňa otázka. Ale, opäť, rešpektujem názor pána ministra, ktorý to chcel predložiť aj bez toho. Len ak si pozrieme to, čo opäť vyšlo z výboru, tak vidno, že sa to opäť snaží maskovať fakt, že v skutočnosti sa nič nezmení, pretože namiesto natvrdo povedaného ustanovenia, kde sa povedalo, že štandardná dĺžka štúdia sa predlžuje z x rokov na x + 1, ako to bolo pôvodne, vaši stranícki kolegovia presadili, že sa to mení na rozpätie, ktorého súčasťou je aj dnešný stav. Teda chcem sa spýtať, pán minister, či očakávate, že čo i len jedna škola využije to rozpätie na to, aby predlžovala externé štúdium, lebo koniec koncov školy, samozrejme, sú spokojné a lobovali, a veľmi tvrdo, aby sa nič nemenilo. To znamená, opäť sa mi skôr zdá, že to, čo vyšlo z výboru, je len simulácia akejkoľvek zmeny. Za týchto okolností... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Posledná minúta môže byť?

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Dobre, nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Aby som už nenaťahoval čas, kolegovia, bude to minúta. Za týchto okolností je naozaj namieste otázka, načo je nám tento zákon dnes, ktorý neprinesie zmenu ani tým smerom, ktorý si predstavovala bývalá vláda, ale, treba povedať, ani tým smerom, ktorý si predstavoval súčasný pán minister, keď ten návrh predstavoval. Jednoducho budeme mať predstieranie zmeny bez akéhokoľvek účinku. A osobne si myslím, že slovenské vysoké školy si zaslúžia viac, ako len predstieranie zmeny bez reálnej zmeny. Ďakujem veľmi pekne. (Slabý potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, ďakujem za vašu faktickú poznámku, ale musím vás opraviť, o tomto sme nerokovali, my sme rokovali vždy o tom poplatku za predčasné splatenie. O tomto, sa priznám, od vás počujem vyjadrenie prvýkrát. Ale to asi nie je také dôležité, len aby to tu zaznelo.
Pokiaľ ide o samotnú vecnú podstatu, naozaj, neskúšajme hmlou slov zabrániť jednoduchým faktom, jednoduchý fakt je, že týmto zákonom zvyšujete výrazne úrokové bremeno na študentov. A otázka stále je, či teda ideme odstrániť poplatok, o ktorom vaši vlastní ministri priznali, že je pravdepodobne v rozpore s európskym právom pre všetkých klientov vrátane aj tohto fondu alebo či budeme čakať na to, kým sa aj študenti a klienti tohto fondu začnú súdiť s týmto fondom na náklady oboch strán. A zdá sa mi naozaj lepšie pre všetky zúčastnené strany, ak by sme túto príležitosť využili.
Ja chápem, že fond, ktorý aj vám poskytuje podklady, využije každú príležitosť ako každý subjekt, aby zdôvodnil akýkoľvek poplatok a príjem pre seba. Ale my sa na to musíme naozaj pozrieť z hľadiska verejného záujmu. A z hľadiska verejného záujmu sa veľmi ťažko odôvodní, prečo by mal študent platiť poplatok za niečo, čo on nechce, čo on nepotrebuje. Ak naozaj by preňho bolo tak výhodné mať ten osobitný účet, tak, samozrejme, takú možnosť by mu mal fond poskytnúť aj za poplatok, ale fond mu takú možnosť nedáva. Fond mu dáva takú povinnosť a spoplatňuje to povinne. To znamená, môžeme sa dohodnúť, ak chcete, a ja na to rád pristúpim, že dáme možnosť takéhoto úverového účtu pre fond dobrovoľne a aj s poplatkom. Ak to bude kompromis, ja vám na to rád pristúpim. My len nechceme, aby klienti fondu museli platiť za niečo, čo je v rozpore s európskym právom, aby museli platiť za niečo, čo nechcú, čo si nikdy neželali, čo im neposkytuje žiadnu hmatateľnú službu a čo im fond vnucuje. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem za slovo. Pokúsim sa byť stručný, myslím, že ešte bude dosť vystupujúcich v tejto Národnej rade.
Tento zákon, ako sme už v prvom čítaní o ňom diskutovali, je príkladom zákona, pri ktorom, myslím si, nie sú zásadné ideologické rozpory medzi jednotlivými parlamentnými stranami. Jednak je to preto, že samotný ten zákon sa týka skôr technickej záležitosti, ako poskytovať najlepšie pôžičky učiteľom a študentom, nie ideologických záležitostí, či ich poskytovať vôbec a podobne. To znamená, že je to pomerne technický zákon. Berie dva existujúce fondy, dva existujúce pôžičkové programy a tie zlučuje do jednej inštitúcie. Dokonca aj na tomto technickom riešení je široká zhoda. Hovorili sme už o ňom dávnejšie. Myslím si, že ani to nikto nespochybnil, aspoň pokiaľ som sledoval rozpravu v prvom čítaní, že naozaj je lepšie tieto dva fondy mať v jednej inštitúcii. Ony tak de facto aj fungovali v mnohom, ale bolo to právne oddelené a často zbytočne predražené. Z týchto dôvodov sa aj sťažovala verejná kontrola. Takže vo všeobecnosti na myšlienku tohto zákona asi nejaké zásadné námietky v tejto snemovni nezazneli. A nechcem kolegom prejudikovať, čo povedia ešte v rozprave, ale predpokladám, že asi nezaznejú.
Tá otázka, ktorá je pred nami, či táto konkrétna podoba návrhu zákona je vhodná, či je vhodná pre študentov, či je vhodná pre učiteľov, či je vhodná pre spoločnosť ako takú. Ja chcem oceniť to, že pán minister ešte v pripomienkovom konaní predtým, než tento zákon sem prišiel, bol ochotný akceptovať niektoré z pripomienok, ktoré sme ako individuálni opoziční poslanci predkladali. A ten návrh, ktorý tu je, má svoje chyby, mohol by som o nich aj dlhšie hovoriť, ale vo všeobecnosti si myslím, že je to asi najbližšie, ako sa vieme dostať k zhode pri takýchto veciach.
Napriek tomu musím povedať, že je tam jedna vec, ktorá má trápi, a je tam jedna vec, kde by som chcel požiadať kolegov o podporu, aby sme tento návrh ešte zmenili. A pokúsim sa to vysvetliť.
Ako už sme diskutovali v prvom čítaní, tento návrh zákona zdražuje pôžičky pre študentov, pre učiteľov de facto zatiaľ nie. Robí to tým, že dnes v zákone je úrok z týchto pôžičiek ustanovený na 3 % pre študentov zo zákona a 4 % pre učiteľov zo zákona. Tento návrh zákona hovorí, že už sa nebudú tieto úroky určovať fixne zo zákona, ale budú vychádzať z úrokov pre štátne dlhopisy. Táto filozofia v zásade je skôr takou technokratickou otázkou odbornou, s ktorou asi nie je zásadný problém, ale prináša svoje riziká a nevýhody. Už v prvom čítaní sme upozornili na to, že môžu byť študenti aj učitelia výrazne postihnutí, ak štát nedokáže dobre hospodáriť alebo sa zhorší situácia na svetových finančných trhoch a úroky môžu začať špirálovite rásť pre tieto skupiny. A chcem oceniť, ak si pamätám, že výbor správne jednomyseľne podporil môj pozmeňujúci návrh, kde sme urobili strop na tento úrok vo výške 4,5 %. To znamená, že myslím si, že jedno hlavné riziko tej zmeny sme spoločne odstránili.
Druhá vec, ktorá ma tam ešte trápi v tejto súvislosti, je, že my študentom významne teda zdražujeme tú pôžičku už aj dneska, lebo namiesto 3 % úroku budú platiť podľa odhadu ministerstva 4 % a vyššie, ale teda je to zastropované na 4,5 %. Takže povedzme, že to odhadujeme, v najbližších rokoch medzi 4 a 4,5 % že sa to bude pohybovať. Nemyslím si, že ide o nezvládnuteľnú zmenu, ale predsa len to je zvýšenie o minimálne tretinu úrokového bremena pre študentov, ktorí si tú pôžičku zobrali. A otázka je, či chceme teda študentom za to niečo ponúknuť alebo odstrániť možno niektoré nespravodlivosti a nesprávne veci, ktoré dnes v tom fonde sú alebo či jednoducho to berieme ako vhodný nástroj, ako trošku viac oholiť študentov v rámci tohto, inak, technického návrhu zákona.
Osobne si myslím, že by sme mali túto príležitosť využiť na to, aby sme odstránili, naopak, z fungovania fondu jednu zlú vec, ktorú sa snažíme, a opäť musím povedať, že to nie je ideologické, odstrániť aj v celkovom finančnom systéme. A to sú tzv. poplatky za úverové účty. Tí z vás, čo pozornejšie sledujú dianie v tejto oblasti, vedia, že banky na Slovensku aj Študentský pôžičkový fond a Fond na podporu začínajúcich pedagógov účtujú tým, ktorí majú u nich pôžičku, aj špeciálny poplatok za tzv. úverový účet. Tento úverový účet však nie je účtom, ktorý by si dobrovoľne zriadil ten, kto pôžičku má. Nakáže a prikazuje mu to finančná inštitúcia, v ktorej tú pôžičku má, že musí posielať svoje splátky presne na tento jeden účet. Nemôže ich posielať na nejaký všeobecný účet s variabilným symbolom, musí mať každý svoj vlastný účet. To by bolo v poriadku, pokiaľ by banky a iné inštitúcie za takýto úverový účet nechceli peniaze, ale ich aj chcú. Priemerne sa to pohybuje niekde vo výške niekoľko eur mesačne. A najmä pri menších pôžičkách to môže i znateľne predražovať. Pred mesiacom sme tu diskutovali o návrhu zákona, ktorý by jasne ustanovil, že toto je protizákonné. A vychádzali sme aj z toho, že podľa európskej smernice je veľmi pravdepodobné, že to patrí medzi tzv. neprimerané obchodné podmienky. Najvyšší nemecký spolkový súd sa už tak vyjadril. V Čechách sa to už tiež hýbe. A dokonca i na Slovensku je pravdepodobné, že dospejeme k tomuto výkladu. Chceli sme to vyriešiť s pani kolegyňou Žitňanskou novelou, ktorá by to zakázala všeobecne. Táto novela nebola podporená poslancami strany SMER v prvom čítaní. Ale ak som zachytil správne vyjadrenie, tak viem, že to bolo nie preto, že by vecne nebol s ňou súhlas, ale preto, že, myslím, aspoň pani podpredsedníčka Národnej rady Laššáková sa vyjadrila, ministerstvo financií pripraví komplexné riešenie vo vzťahu k bankám v tejto veci. Odvtedy komunikujeme s pánom ministrom financií, ako sa to dá komplexne vyriešiť v prípade bánk.
Vrátim sa však od bánk k Fondu na podporu vzdelávania. Môj návrh by bol, aby sme vyriešili pre tento fond túto otázku, lebo ak sa môžeme baviť o tom, či je správne, že banky pravdepodobne teda v rozpore s európskych právom žiadajú od klientov tento poplatok, ktorý navyše môžu kedykoľvek meniť a zvyšovať, tak si myslím, že je neprijateľné, aby štát týmto spôsobom holil svojich klientov, teda študentov, ktorým sa snaží pomôcť v tom, aby dosiahli vysokoškolské vzdelávanie, alebo teda prípadne učiteľov, ktorým sa snaží pomôcť v tom, aby boli stabilizovaní v rezorte školstva. Preto si myslím, že výmenou za to, že zvyšujeme úrokové sadzby, že zvyšujeme platby, ktoré študenti budú musieť platiť po absolvovaní školy do tohto fondu, by bolo veľmi vhodné fondu teda zakázať takéto poplatky žiadať.
Vo výbore som tento návrh podal aj spolu s návrhom na to, aby sme zakázali fondu požadovať poplatky za predčasné splatenie úveru, pretože obidva pokladám za nesprávne. A dokonca ten poplatok za predčasné splatenie sme už bankám samotným zakázali vyžadovať v tejto snemovni. Ale tá otázka poplatku za predčasné splatenie sa ukázala byť politicky kontroverzná a pán minister s ňou nesúhlasil. Aj sa vyskytli o tom nejaké debaty.
Takže v snahe teda, keďže tento zákon naozaj, mám pocit, môže dospieť ku konsenzuálnemu riešeniu, si dovolím predkladať ten pozmeňujúci návrh, tentokrát už len vo vzťahu k úverovým účtom, aby sme sa vyhli tej kontroverzii o poplatkoch za predčasné splatenie.
Dovoľte mi ten pozmeňujúci návrh predniesť.
Po prvé. § 17 sa dopĺňa odsekom 16, ktorý znie: „Fondu sa od dlžníka zakazuje požadovať odplatu za zriadenie, vedenie, správu alebo zrušenie účtu, ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia pôžičky.“
Po druhé. § 23 sa dopĺňa odsekom 22, ktorý znie: „Ustanovenie § 17 ods. 16 sa vzťahuje na všetky zmluvy o pôžičke uzavreté Študentským pôžičkovým fondom a Pôžičkovým fondom pre začínajúcich pedagógov pred účinnosťou tohto zákona.
Zmysel tejto zmeny som sa pokúsil vysvetliť. Naozaj fond bude mať výrazne vyšší príjem z titulu zvýšených úrokových príjmov a výnosov od študentov, od absolventov. Takže môžeme túto zmenu urobiť, jednak preto, že je správna, a jednak preto, že je v súlade s európskym právom a je pravdepodobné, že skôr či neskôr si ju európske právo aj tak vynúti. A zároveň môžeme tak dať signál študentom, že zmysel tohto nového zákona nie je ich lepšie holiť, ale naozaj zlepšiť fungovanie fondu aj pre nich finančne neutrálnym spôsobom. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Len veľmi stručne k obom kolegom, ale asi viac k pánovi Muňkovi. Nemusíme sa tu mať radi, ale myslím, že by sme si mali prejavovať takú základnú úctu a rešpekt. A k nej podľa mňa aj patrí nepoužívanie, nazvem to, univerzálnych faktických poznámok. Teda ak už chcete reagovať na ktoréhokoľvek rečníka, je dobré reagovať na to, čo hovoril primárne. Pán kolega, ja už som to, čo ste teraz povedali, od vás počul viackrát už len v tejto rozprave. A takmer nijako sa to nevzťahuje na to, čo som ja povedal. Priznám sa, že zdá sa mi to zvláštne a nie celkom správne, ale to už ponechám na vás.
A pokiaľ ide o to, čo hovoril pán Brocka. Áno, to je jeden z problémov. A myslím si, že je to len jeden z problémov, ktorý má tento návrh. Ale ja som v tom vystúpení naozaj nevidel potrebu robiť 27. dokumentovanie konkrétnych škôd, ktoré budú z tohto návrhu. Robia to ostatní moji kolegovia v tejto rozprave, myslím si, veľmi kvalifikovane. Ja som naozaj len chcel položiť otázku najmä členom vlády, lebo oni koniec koncov za to zodpovedajú, či sú si stále rovnako istí tým kurzom, ktorí nasadili za tých osem mesiacov v hospodárskej politike, lebo priznám sa, že keď sa im do tých očí pozerám, vidím tam určité pochybnosti. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, myslím, že kolegyňa už tu nezostala žiadna, keď som si pripravoval toto vystúpenie, vedel som, že budem nasledovať až po vystúpení zástupcov jednotlivých klubov. A bolo mi jasné, že minimálne po pánovi Sulíkovi a možno aj po kolegovi Štefancovi už priestor na ďalšie percentá v prejave asi nebude, lebo ich tu zaznelo viac ako dnešný celodenný prídel. Takže dovoľte mi povedať k rovnej dani prejav, ktorý nebude obsahovať ani percentá, ani slová ako efektívna daňová sadzba a ani nič podobné, ale skúsim možno trošku všeobecnejšie nadviazať a povedať ešte niečo iné. Tým pádom to naozaj možno aj viac osloví zastupujúceho ministra financií, teda ministra práce.
Tento zákon, ktorý tu dnes máme, nie je jediným, ktorý zásadne mení daňovo-odvodový systém. A myslím, že je tu zhoda, že ich treba posudzovať spolu. Koniec koncov aj pán Švejna za to argumentoval. Tento zákon je však dôležitý v tom, že naozaj rovná daň sa stala určitým symbolom, ktorý, ako pripomenul kolega Matovič, má na oboch stranách niekedy možno až iracionálne dôsledky, či už pre jeho zachovanie alebo jeho zničenie. Ale nielen z hľadiska imidžu, ale aj z hľadiska motivácií občanov jeho zmeny pravdepodobne budú mať aj najvýznamnejšie následky na slovenskú ekonomiku. Preto toto je asi správny zákon, pri ktorom hovoriť o celkovom zameraní hospodárskej politiky.
Hospodárska politika dnes na Slovensku prebieha nielen v neľahkých časoch, ale aj v časoch, ktoré sa zhoršujú. Médiami nebolo až tak veľmi zaznamenané, že v októbri vzrástla nezamestnanosť. A to je v mesiaci október vec, ktorá sa nestala už veľmi dlhé roky, čo naznačuje, že nešlo o sezónny efekt, ale úplne o antisezónny efekt, a naznačuje to, že nezamestnanosť je pomerne na prudkom vzostupe minimálne teraz, dúfam, že sa to zastaví.
Včera alebo predvčerom nám oznámil minister financií a premiér, že v rozpočte sa prehlbuje diera vplyvom klesajúcej spotreby, ale aj klesajúcich príjmov, minimálne teda tých zdanených. To znamená, je jasné, že hospodárstvu sa nedarí, a je jasné, že sa tým treba zaoberať ako zásadnou otázkou. A tá otázka, ktorej čelí každá vláda v takej situácii, je, či chce vytrvať vo svojom kurze, či ísť ďalej, tak ako sa odhodlala, a spoliehať sa na to, že veci sa zmenia alebo je čas kurz zmeniť. To je jedna z najťažších otázok, ktorej každá vláda, okrem tých, čo žijú v nejakých úplne super časoch vysokého ekonomického rastu, musí čeliť, lebo práve vtedy, keď sa nedarí dobre, sú najsilnejšie pochybnosti.
Preto mi dovoľte sa možno vrátiť k politikovi ľavice Francoisovi Mitterrandovi, ktorý v roku 1981 vyhral ako prvý socialista francúzske prezidentské voľby a mal program, ktorý bol jasne ľavicový. Aj keď vo svete vtedy vládla kríza, kríza nie je výdobytok posledných rokov, vtedy bola kríza po druhom ropnom šoku, rovnako ako táto vláda sa nedala odradiť, znárodnil viacero podnikov veľkých. Zmenil Zákonník práce. Zvýšil minimálnu mzdu. A aj zaviedol špeciálne dane pre bohatých. Problém tej hospodárskej politiky bol v tom, že ďalej rástla nezamestnanosť a inflácia vo Francúzsku a ani rok, ani dva roky po jeho nástupe sa situácia nezlepšovala, na čo Francois Mitterrand v roku 1983 uskutočnil to, čo sa dnes volá Mitterrandov moment. Teda úplne otočil hospodársku politiku smerom k stredu a ukončil snahu o budovanie socializmu v jednej krajine. Táto jeho otočka sa mu vtedy vyplatila, pretože hoci francúzska ľavica prehrala nasledujúce parlamentné voľby, on prezidentské voľby vyhral a vládol 14 rokov ako francúzsky prezident a je jediný ľavičiar v dejinách Piatej republiky, ktorý bol dvakrát zvolený a bol tak dlho prezidentom. To znamená, sú zjavné okolnosti, kedy tie otočky treba spraviť, aj z hospodárskych, aj z politických dôvodov.
Úplne v rovnakom čase, ako bol prezidentom Francois Mitterrand, bola britskou premiérkou Margaret Thatcherová, ktorá mala opačný problém, že zdedila ekonomiku, ktorá bola jedna z najsocialistickejších v západnej Európe a rástla aj najpomalšie v západnej Európe počas povojnového obdobia. A jej cieľom bolo vrátiť jej život. Mala Konzervatívna strana v roku 1979 vo voľbách taký slávny plagát, ktorý znel po anglicky Labour is not working, čo po slovensky znamená teda aj, že labouristi nepracujú, ale teda aj to, že labouristi nefungujú. A malo to teda poukázať na to, že politika labouristickej vlády vedie k nefunkčnej ekonomike a vysokej nezamestnanosti. Thatcherová voľby vyhrala a uskutočnila viacero ozdravných krokov, ktoré však tiež viedli najprv aj k zvyšovaniu inflácie dočasne, na chvíľku, ale najmä k prudkému zvýšeniu nezamestnanosti, ako sa hospodárstvo reštrukturalizovalo. V Británii vtedy vládlo významné sociálne napätie a veľmi veľa ľudí nielen z opozície, ale aj z jej vlastnej strany tlačilo na to, aby urobila tiež otočku v politike. A ona vtedy v roku 1980 mala na výročnej schôdzi Konzervatívnej strany taký slávny prejav, dodnes si ho môžete pozrieť na Youtube alebo, ak ste pozerali aj jej biografiu, kde ju hrá Meryl Streep, tak ste si to mohli pozrieť, kde hovorí, že táto dáma, teda tým myslí seba, žiadne otočky robiť nebude a ani ich neurobila. Držala ďalej svoj kurz a postupne sa ukázalo, že mala pravdu. Vyhrala nasledovné ďalšie dvoje voľby a stala sa najdlhšie slúžiacou predsedníčkou vlády v povojnovej britskej histórii.
To znamená, nie je jasné, či otočiť alebo či držať kurz. V tej chvíli často pochybovači pochybujú, stúpenci pochlebujú. Ale nakoniec je na tých lídroch, aby sa rozhodli. A tá zaujímavá otázka je, či tá politika, ktorú vláda zvolila dnes pre Slovensko, je politika, v ktorej treba vytrvať, alebo politika, ktorú treba otočiť.
Nie je to otázka, ktorá vzišla na Slovensku, rieši ju Francois Hollande vo Francúzsku, ktorý tiež vyhral prezidentské voľby prednedávnom na ľavicovej platforme vysokých daní pre bohatých a podobných sľubov. Dnes sa snaží nájsť kompromis medzi tým a totálnym zničením ekonomiky, kde napr. tú vyššiu daň, ktorú on sľuboval zaviesť, zavádzal na dva roky a podobne.
Podobnému problému čelí aj Barack Obama v Amerike, ktorý tiež postavil predvolebnú kampaň na tom, že vybalansuje verejné financie na bohatých. On má ale trošku šťastie v tom, že väčšinu v Snemovni reprezentantov majú republikáni, takže ako kompromis im môže ustúpiť zo svojej pozície bez toho, aby stratil kvetinku a hrdosť.
Ale zjavne tento problém nerieši len na Slovensku SMER, ale riešia ho ľavicoví politici aj v iných krajinách. A ten problém je, že s týmito typmi sľubov nie je až taký problém vyhrať voľby. Koniec koncov komu by sa nepáčila solidarita a boj s monopolmi a iné dobre znejúce veci? A skutočná výzva je vytvoriť a udržať fungujúcu ekonomiku, lebo bez nej sme v neustálom kruhu krízy. A tam zrazu už ten život taký jednoznačný nie je a sú namieste nielen kompromisy, ale možno aj veci, ktoré tak dobre neznejú na predvolebných materiáloch a plagátoch. Osudom pravice na Slovensku dlho bolo to, že hovorila niekedy až rada, niekedy až masochisticky veci, ktoré väčšina ľudí nechce počuť. Niekedy napriek tomu dokázala vyhrávať voľby, čo, si myslím, o slovenských občanoch hovorí obdivuhodné veci. Aj to je jeden z dôvodov, prečo k nim mám veľký rešpekt. Ale dnes aj sabadeštrukciou pravice sme naozaj v situácii, keď jasný mandát na vládnutie má SMER.
A tá otázka, ktorú si musím klásť je: Udržať kurz alebo otočiť? Kolegovia ostatní, ktorí tu boli a ktorí tu aj budú, sa snažili dokumentovať na číslach, príkladoch, analýzach, prečo ten kurz nie je dobrý. Ja s nimi poväčšine súhlasím, samozrejme, v niečom by som mohol doplniť, v niečom opraviť ich, ale nechcel som mať technokratický prejav. Chcel som sa len spýtať ministra financií, lebo som myslel, že tu bude on, ale myslím, že tá otázka pre vás, pán minister práce, je rovnako namieste, lebo ste tiež veľmi dôležitý a kľúčový člen tejto vlády: Ste si istý, že vytrvanie v tom kurze, ktorý ste nasadili, je tou najlepšou cestou pre Slovensko alebo nastal čas trošku zvažovať otočky? Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, kolegovia. Dovoľte mi ešte krátko nadviazať na tú debatu, ktorá tu bola. Myslím, že tu zaznelo skoro všetko, čo tu zaznieť malo, ale jedna vec, ktorá tu nezaznela, bolo naozaj to, že v tejto krajine vlastne presadzujeme dane, o ktorých ani nevieme koľko prinesú, respektíve ich považujeme za také preventívne zdanenie.
Lebo ja úplne rozumiem tomu, čo hovoril pán minister, že keď zvyšoval tie správne poplatky, tak sa nedalo dať zistiť, koľko to prinesie, s výnimkou tej dane na automobily. A to mu nijako nezazlievam. Len potom je zaujímavá otázka, že prečo sa všetky tie ostatné poplatky dvíhali? Keď nie sú zapracované ani v rozpočte, ani sa s nimi nepočíta. Je to vlastne taký daňový bonus. Ale teda daňový bonus pre štát. Že koľko z toho vytlačíme, toľko z toho bude. Keď nevytlačíme nič, o nič sme neprišli. To musím povedať, že je postup daňovej politiky, ktorý sa mi zdá zvláštny. A takéto preventívne bonusové zdanenie nemôžem úplne podporovať, pán minister. A nie preto teda, že by, žeby som vám teraz kydal na hlavu, že ste to mali spočítať. Ale je otázka, keď ste to spočítať nevedeli, či ste to mali potom navrhovať.
Ale poďme k samotnému hazardu, lebo asi sme o správnych poplatkoch už veľa hovorili. My tu máme vládny návrh dnes v druhom čítaní, o ktorom boli obsiahle debaty. Ja sa preto sústredím naozaj len na niekoľko vecí.
Prvá z nich je tá, že čo je vlastne zmysel, dôvod tohto zákona, ktorý tu dnes máme? Ja som identifikoval zatiaľ v diskusii štyri také najčastejšie argumenty, ktoré sa používajú.
Prvý, ktorý ministerstvo financií používa najčastejšie, že je to sprísnenie dnešného stavu, že bude, že vlastne ide proti hazardu. Myslím, že tá doterajšia rozprava ukázala, že to tak nie je. Ten návrh, ako sem bol predložený, nesprísňoval hazard, teda stav hazardu a naopak, v prípade či už možnosti zakázať hazard na území alebo v prípade výherných automatov značne uvoľňoval ten stav oproti dnes platnému právnemu stavu, ktorý má byť účinný od 1. januára tohto roku. To znamená, že reálne to sprísňujúci zákon nebol, tak ako nám sem prišiel. Jednoducho musím konštatovať, že to pravda nie je.
Druhý možno argument, ktorý sa používa, je, že je to vlastne výsledok lobingu samotných prevádzkovateľov hazardu. Myslím si, že v niektorých prípadoch to tak môže byť, ale pevne verím, že vláda, vládna strana nemôžu na tomto postaviť návrh zákona, že nás zlobovali.
Tretí možný argument, ktorý tu bol, je naozaj vplyv na verejné financie, teda snaha zvýšiť príjmy verejných financií. A tam, hoci s kolegom Kuffom sa málokedy vyskytujeme v tej istej rozprave v tom istom duchu, máme iné záujmy, tak musím povedať, že to vystihol veľmi pekne, keď naozaj povedal, že akékoľvek zvýšenie verejných financií z titulu hazardu, najmä toho nekontrolovaného hazardu, sú vykúpené niekoľkonásobne niekde inde. Aj na úrovni spoločenských nákladov, aj priamo na úrovni verejných financií.
Jediný a štvrtý argument, ktorý sa priznám, že mne rezonuje, je otázka ochrany záujmov štátu pred potenciálnymi žalobami pri súčasnom právnom stave. Nie som právnik, takže berte to ako môj osobný postoj, ale myslím si, že tam má minister v niečom pravdu. Že súčasný právny stav k takým rizikám vedie. A preto snaha ho ošetriť je podľa mňa legitímna. Je to aj pre mňa jediný legitímny zdroj tejto novely.
Zároveň chcem oceniť to, že podľa aspoň predložených pozmeňujúcich návrhov vládna strana, či už pochopila, alebo sa dala zatlačiť k tomu, že reálne podseknúť tie miestne schopnosti, zakázať hazard podmienkou referenda, je v podstate jeho zabitie. Tak toto sa zdá, že bolo pochopené na oboch stranách, a zdá sa z tých poslaneckých návrhov, že sa len hľadá forma. Teda ako oproti dnešku to nejako mierne sťažiť, ale nesťažiť to tak, aby to bolo úplne nemožné, zakázať hazard na území konkrétnej obce.
Ja sa priznám, že ja nevidím dôvod to sťažovať vôbec. Takže my podporíme aj tie návrhy, ktoré, myslím, chcú predložiť niektorí poslanci, aby to zostalo v dnešnej situácii. Ale ak tie neprejdú, tak, tak isto si myslím, že treba podporiť aspoň tie vládne návrhy, alebo smerácke návrhy, ktoré to aspoň, ten vládny návrh v tomto predsa len trošku poľudšťujú. Takže to chcem oceniť, že v tomto došlo k zmene postoja na vládnej strane, aj keď nie úplne asi tam, kde by sme si to my na opozičnej strane predstavovali.
Ale musím sa priznať, a to je dôvod, prečo vystupujem v tejto rozprave, že jedna vec, kde zatiaľ k žiadnej zmene postoja nedošlo, je tá otázka výherných automatov v krčmách, v podnikoch, v ktorých je možné servírovať aj alkoholické nápoje. Ja naozaj, pán minister, chcem na vás predsa ešte raz apelovať, existuje o tom štúdia, nie štúdia zo Slovenska, že simultánna konzumácia alkoholu je spojená s posilňovaním gamblerských tendencií, je spojená naozaj so začarovaným kruhom sociopatologických javov. Nevystupujem tu ako nejaký ultrakonzervatívec, ktorý keď vidí výherný tiket, tak sa mu husia koža postaví. Ale vystupujem ako človek, ktorý naozaj sa trochu venuje tomu z tejto strany, a chcem apelovať, aby sme nevyhadzovali zo zákona, čo tam pani Žitňanská a pán Procházka presadili, že od 1. januára budúceho roku by nemohli byť v krčmách automaty. Nech sú inde, keď niekto chce stláčať tú páčku na tom určenom mieste, ja s tým nemám až taký problém, najmä ak teda na území obce, kde to spôsobuje problémy, to bude možné zakázať plošne, ale mám s tým problém v krčme, lebo si myslím, že to nie je v spoločenskom záujme, aby ľudia mohli kombinovať alkohol s výhernými automatmi. Musím povedať, že toto sa mi zdá, nehovorím nejaký ultra postoj, ani nie populistický postoj. Zdá sa mi to, myslím si, že je to postoj, ktorý podporí aj väčšina ľudí, ktorí sa vedecky venujú týmto javom z hľadiska skúmania ich dopadov na ľudskú povahu, pretože táto kombinácia nie ani vyjadrenie nejakej slobodnej vôle, ani nejakého oddychu, ale naozaj je to skôr podporovanie toho začarovaného sociopatologického kruhu.
Čiže z tohto dôvodu chcem poprosiť ešte o tento jeden návrh. Zasa len musím povedať, že ak by sa podarilo tú otázku všeobecne záväzných nariadení vyriešiť k vzájomnej spokojnosti, ak by sa toto, o čom ja hovorím, podarilo vyriešiť, tak by som s tým zákonom nejaký zásadnejší problém nemal. Nebudem teraz riešiť, či by sme za neho hlasovali alebo nie. To asi nie je ani podstatné vzhľadom na jasnú vládnu väčšinu, ale chcem povedať, že toto sú naozaj dve podstatné veci. Oceňujem, že to referendum riešiť chcete. Dúfam, že vy ho vyriešite aj dobre. A chcem predniesť návrhy, aby sme aj tie výherné automaty predsa len nechali v tom dnešnom stave. Nemyslím si, že to môže niečomu poškodiť.
Dovoľte mi preto predniesť pozmeňujúci návrh, ktorý znie:
V čl. I doterajší bod 24 znie:
"24. V § 35 ods. 23 znie:
(23) Informáciu o výhre je zakázané umiestňovať na vonkajšej časti v priestoroch, v ktorých sú prevádzkované hazardné hry podľa § 3 ods. 2 písm. b) d) e) a i) a v blízkosti týchto priestorov; informáciu o výhre je možné umiestňovať len v interiéri týchto priestorov a takáto informácia nesmie byť viditeľná z vonkajšej strany týchto priestorov."
To je zvláštny pozmeňovák v tom, že on vlastne vyhadzuje to, čo tam je. Takže to právne nečítam. Čítam to, čo tam zostáva, takže preto ten text zdanlivo nesúvisí s tým, o čom som hovoril. Ale ten návrh je tak, ako som ho odôvodňoval, aby platilo to, čo sme tu už raz schválili, že od 1. januára budúceho roku v krčmách nebudú môcť byť výherné automaty. A chcem vás týmto poprosiť o podporu tohto návrh.
Ďakujem veľmi pekne.

Teraz zapli mňa. Ja chcem len poprosiť, pracovná skupina na novelu ústavného zákona sa má podľa dohody zísť teraz vzadu. Takže vás poprosím.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Dovoľte mi dať tiež návrh na zaradenie do programu, aby sme požiadali o informáciu predsedu vlády o príčinách odmietnutia dialógu so štrajkujúcimi pedagógmi počas trvania štrajku, príčinách vyostrenej rétoriky na adresu štrajkujúcich a návrhoch vlády na upokojenie situácie a jej možné riešenie. Ďakujem.