Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán minister, myslím, že každý, kto sledoval moje vystúpenia, si všimol, že kto osobne uráža, napáda a klame o tom protivníkovi. Len pre vašu informáciu, ďakujem vám, som sa konečne dozvedel, že mám na Wikipédii nejakú stránku, musím si ju ísť pozrieť, lebo som o nej doteraz netušil. A pokiaľ ide k tomu, čo ste hovorili. My s pani poslankyňou Žitňanskou sme ako jediní poslanci, pokiaľ viem, predložili konkrétne, veľmi detailné pripomienky v pripomienkovom konaní k tomuto návrhu, ktoré ste na 90 % neakceptovali. Takže klamete, keď hovoríte, že my sa zaujímame o médiá a máme všeobecné, čiže my jediní máme veľmi konkrétne reči a keďže som ich osobne písal, tak mi verte, že viem, o čom hovorím. Utajujete tendre na ministerstve vnútra, a to dokonca protizákonne a budeme vás s týmto konfrontovať. A je to veľký prúser, čo robíte, a budeme sa tomu ďalej venovať a nezastrašíte nás ani tým, že si lustrujete vo voľnom čase moje auto, moju Wikipédiu a neviem ešte čo všetko, pán minister. Nevyvrátili ste nič konkrétne z tých podstatných vecí, čo som povedal, ani jednu. Ani jednu, musím povedať.
A ešte k tým sitkám vám poviem. My keď sme boli pri moci, ja som tu bol radový poslanec, tam som sedel, my sme zmenili s pánom poslancom Krnáčom za pomoci Igora Matoviča a ďalších, my sme zmenili ten zákon o obstarávaní tak, že sme ho významne sprísnili, keď sme vládli. Nie, keď sme sa chystali do opozície, keď sme vládli! To je niečo, čo sa vám nikdy nestalo a asi sa vám ani nikdy nestane. Takže, pozor na to! A pokiaľ ide o sitká, pán minister, ja viem, že ste boli v opozícii, vtedy ste mali asi iné veci na starosti, ale opäť s pani Žitňanskou my sme mali brífing tu dole, kde sme oznámili, že sprísňujeme zákon v reakcii na sitká, aj sme ho sprísnili, aj ten zákon sa zmenil. To bolo to sypanie popola na hlavu, ktoré tiež u vás asi nikdy nezažijeme. A ja sa za tú kauzu hanbím, hoci som s ňou nemal nič spoločného, ale sme ju aj naprávali, hoci sme s ňou my osobne nemali nič spoločného! A musím povedať, že ak niekto ako vy, kto tu vystupuje tak plamenne, nechápe, že sitká sa diali cez zákon o správe majetku štátu, s ktorým ÚVO nemá nič spoločné, takže vaša veta, že ÚVO vydal k tomu nejaké stanovisko, je úplne scestná vecne a právne. Tak to skôr ukazuje o vašej odbornosti niečo, lebo vy ste sa venovali reštauračnému biznisu, keď už my sme sa venovali verejnému obstarávaniu.

Ďakujem veľmi pekne. K pánovi poslancovi Hubovi len toľko poviem, že zohľadňovanie zelených kritérií je štandardná vec v rámci európskeho obstarávacieho práva, sú na to ale aj limity rozhodnutiami Európskeho súdu a v rámci tých európskych štandardov ja s tým nemám vôbec žiadny problém, takže aj som mu rád podpísal pozmeňovací návrh. Dostaneme sa k tým kritickejším poznámkam.
Pán poslanec Hlina, priznám sa, že konkrétny prípad tržnice nepoznám, ale tiež si myslím, že súťaž je vždy dobrá vec, hlavne ale, ako ste povedali vy, musí to byť skutočná súťaž a zmysluplná súťaž a nie nejaká maska.
Pokiaľ ide o poznámky pánov poslancov SMER-u. Pán poslanec Halúz, chcem vám poďakovať za konštruktívny, vecný príspevok argumentujúci nejakými konkrétnymi vecami. Nesúhlasím s vami z dvoch dôvodov, ale vážim si, že ste naozaj prišli so svojou skúsenosťou. Nesúhlasím s vami z dvoch dôvodov. Prvý je, že pokiaľ hovoríme o tom trhovisku, ja nenamietam proti tomu, aby tam bola aj ekonomicky najvýhodnejšia ponuka, ja som to povedal, že myslím si, že pri mnohých veciach to nemá tam zmysel, ale pri niektorých to mať môže, takže určite to tam môže byť. Ja som namietal preto, aby to bola povinnosť pri akomkoľvek nakupovaní pre trhovisko. A nehovoriac o tom, že problém tohto zákona je ale v tom, že on znemožňuje námietky proti trhovisku úplne en bloc, a navyše teda aj tam, kde námietky môžu byť, ich limituje len na zjavné porušenia procesných vecí. Čo znamená, že nebude môcť ÚVO posudzovať, že či teda ten podnikateľ alebo ten obstarávateľ mu stojí miliónový, stojí na stavbe a potrebuje pneumatiku hneď, alebo či niekto ide nakúpiť na 10 rokov milión pneumatík pre celý Policajný zbor, ale s argumentom, že to potrebuje rýchlo ich nakúpiť o povedzme sto miliónov korún drahšie, viete, to je ten problém. Pokiaľ by sme sa na tom zhodli, že by sa toto zmenilo, ja nemám problém s tým, aby tam tá ekonomicky najvýhodnejšia ponuka zostala. A keď hovoríte o tom, že sa zastaví obstarávanie, čísla to nepotvrdzujú, obstarávanie prebiehalo zhruba v rovnakej výške počas vlády Ivety Radičovej, len sa zvýšil počet súťažiacich.
Pán kolega Daniš, musím povedať, že z môjho pohľadu znevažujete túto snemovňu, keď robíte faktické čítaním z vopred pripravených papierov, ktoré vám pripravil niekto iný, zjavne k nejakému inému vystúpeniu.

Dobré ráno, pani predsedajúca. Dobré ráno kolegyne, kolegovia, včera som mal možnosť otvoriť problematiku verejného obstarávania a okrem niektorých všeobecných skutočností poukázať aj na prvé konkrétne problémy tohto zákona. Nebudem, samozrejme, dneska túto časť opakovať, ale dovoľte mi len pre úplnosť pripomenúť, že som včera hovoril o zásadnom probléme tohto návrhu, ktorým sa obmedzuje možnosť Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť neférové súťaže, a to tým, že sa zásadne obmedzuje možnosť kontrolovať napríklad diskriminačne nastavené kritériá alebo veľmi zvláštne vybrané formy súťaží. Takže mnohé tie kauzy, ktoré vidíme aj v týchto dňoch, napríklad trolejbusy bratislavskej MHD, už nebudú po zmene tohto zákona skontrolovateľné Úradom pre verejné obstarávanie, čím sa obstarávateľom otvorí voľná cesta pre to, aby nakupovali, ako chcú, nie, ako by mali.
Takisto som včera stručne spomenul, že návrh novely zavádza radu ako odvolací orgán proti rozhodnutiam úradu, ktorá je v princípe v poriadku, ale spôsob, akým ju zavádza, umožní jej politickú, a nie verejnú kontrolu.
Tretí bod, ktorý som spomenul, a posledný, keď bola rozprava prerušená, bolo to, že návrh ruší povinnosť obstarávateľov robiť elektronické aukcie, a to napriek tomu, že tieto elektronické aukcie sa v praxi osvedčili a prinášajú merateľné úspory.
Bohužiaľ, to nie sú všetky významné negatívne zmeny v tomto návrhu. Ďalšia zmena, ktorá bola dokonca do návrhu vložená počas, pred rokovaním vlády, bez toho, aby bola pripomienkovateľná, to znamená, že je to také malé januárové prekvapenie, ktoré nám pán minister doprial do nového roku, je problematika tzv. neprioritných služieb. Ľudia, ktorí sa venujú verejnému obstarávaniu, keď počujú slová neprioritné služby, tak im zastrihajú uši, lebo si ešte pamätajú na slávny nástenkový tender, počas ktorého, ako viete, obrovský kontrakt v hodnote 3,6 miliardy korún bol zadaný politicky spriaznenému subjektu len po tom, čo, údajne dodnes nie je dokázané, bol vyvesený na chvíľku na nástenke ministerstva.
V roku 2011 novela zákona, ktorú predložil pán kolega Krnáč so mnou a ešte s ďalšími, zrušila takéto možnosti a povedala, že tieto služby - právne služby, konzultačné služby a reklamné služby - sa budú nakupovať úplne rovnako, ako sa nakupujú všetky ostatné. Nebudeme im dávať žiadne výnimky umožňujúce netransparentné tendre, a to zjavne vyvoláva nespokojnosť tých, čo by práve na takýchto veciach, na ktorých sa najľahšie odlieva pridaná hodnota do správnych rúk, ju chcú ďalej odlievať.
Preto tento návrh obsahuje veľmi zvláštne ustanovenie, ktoré bude znamenať, že prioritné služby sa opäť vrátia do režimu "zadám, komu chcem", nie tomu, kto dá najlepšiu ponuku. A to tak, že návrh hovorí, že obstarávateľ si bude môcť vybrať z predložených ponúk ktorúkoľvek, ktorú chce, za jedinej podmienky, že tá ponuka nebude o viac ako dvadsať percent drahšia, ako je priemer všetkých podaných ponúk. Pán minister to prezentoval tak, že o trošku drahšie, ako je to najlacnejšie, bude ešte akceptovateľné a že sa zabezpečí aj to, aby si obstarávateľ mohol vybrať dodávateľa, ktorý mu vyhovuje, a zároveň, aby to nebolo príliš drahé pre verejnú kasu. Problém tohto zdôvodnenia je, že v praxi neobstojí, a to hneď z dvoch dôvodov. Ten prvý dôvod je ten, že ako som demonštroval včera nielen ja, ale aj kolegyňa Žitňanská a viacerí iní, základným problémom Slovenska a verejného obstarávania je nízka súťaživosť. Osobitne nízka súťaživosť za vlády SMER-u. Za minulej vlády sme mali na jednu súťaž menej v priemere ako dvoch uchádzačov a začíname sa tam vracať poklesom počtu súťažiacich po zmene vlády. To znamená, predstava, že by sa tu bilo veľa uchádzačov o zákazky, najmä keď stratia dôveru vo férovosť procesu, nie je na mieste. A v tomto prípade oni nemusia stratiť dôveru, oni budú mať istotu.
Pretože predstavte si, že ste právnická firma alebo konzultačná firma, alebo mediálna agentúra, a je súťaž o vaše služby a vy viete, že aj keď dáte najlepšiu ponuku v súlade s kritériami, ktoré si obstarávateľ definoval, ktoré nemusia byť len cenové, môžu byť kvalitatívne, môžu byť to, čo ponúkate, napriek tomu dáte najlepšiu ponuku a obstarávateľ vás môže poslať kade ľahšie len preto, že sa tak rozhodol a má svojho priateľa, ktorému to chce zadať. Ktorá seriózna právnická kancelária a mediálna agentúra alebo ktokoľvek, konzultačná firma pôjde do takejto zákazky, ak bude vedieť, že môže vyhrať súťaž a aj tak ju nevyhrá?
Predstavte si, že máte beh, v ktorom behajú majstri sveta a ustanovenia hovoria, že nevyhráva prvý, ale vyhrá ten, kto je kamarát s rozhodcom, pokiaľ nepríde o viac ako dve sekundy po rozhodcovi, pardon, po tom prvom. No, ktorí najlepší svetoví bežci by išli do takej súťaže? No žiadni. Zostanú tam len práve tí vaši kamaráti.
To znamená, toto ustanovenie už len tým, že bude existovať, zabezpečí, že sa do súťaží na tieto služby prihlásia len tí, ktorí to budú mať vopred dohodnuté s obstarávateľom. Keby to nestačilo, keby náhodou tu bola drzosť, že teda nejakí bežci si povedia, že predsa len to vyskúšajú, možno trhnú ešte aj tie dve sekundy na tých ostatných, tak je tu taká malá poistka, skrytá v detailoch, pretože ten zákon hovorí, že nesmie byť tá ponuka víťazná drahšia o dvadsať percent, ako je priemer ostatných ponúk. To znamená, že jediná vec, ktorú stačí urobiť, je, že dohodnete sa s ďalšími dvoma, tromi kamarátmi bežcami, aby tiež dali ponuky blízke vašej cene a zdvihnete priemer natoľko, že aj keby náhodou tá víťazná ponuka bola oveľa, oveľa lacnejšia, aj tak ju prevalcujete, lebo priemer vašich dvoch, troch, štyroch ponúk a tej jednej úspornejšej bude veľmi blízko vám. To znamená, že je tam dvojitá poistka na to, aby tie služby a hovorím, nejde o malé peniaze, teraz nemusíme tu hovoriť o Tipose a päťmiliónovom tendri na reklamné služby, ktorý by sa už riadil týmito ustanoveniami, keby tento zákon platil. Môžeme hovoriť o nedávno vypísanom 23-miliónovom tendri na poradenské služby pre Úrad vlády na kompletné zabezpečenie najbližšieho eurofondového programovacieho obdobia. Priatelia, o tomto tendri ste ešte asi nepočuli. Úrad vlády vypísal 23 miliónov eur, teda šesťsto, sedemsto miliónov bývalých korún, na poradenské služby, na prípravu, hodnotenie a poradenské služby pri programovacom období 2014 - 2020 len pre Úrad vlády. To znamená, ak bude platiť ten zákon, bude si môcť vybrať Úrad vlády, koho bude chcieť, a preleje mu takmer trištvrte miliardy korún na poradenské služby úplne v pohode podľa svojho rozhodnutia. To však, bohužiaľ, nie je všetko.
Návrh zákona zavádza jednu inováciu, ktorú v zásade považujem za pozitívnu, ale opäť ju zavádza spôsobom, ktorá je veľmi, veľmi riskantná a pán minister v rámci svojej pedagogickej snahy nám už aj predvádza, ako riskantná veľmi je. Je to elektronické trhovisko. Elektronické trhovisko, to znamená možnosť, aby obstarávatelia na jednom mieste dávali bežné zákazky, ktoré chcú kúpiť, a aby uchádzači sa o ne mohli tam uchádzať na jednom mieste, veľmi fajn. Je to niečo, čo na Slovensku ako myšlienka, a nielen na Slovensku, funguje už dlhšie.
Na Slovensku sa dokonca už, ak sa nemýlim, za prvej Ficovej vlády, opravte ma, pán minister, zaplatil za pomerne drahé peniaze systém, ktorý sa volá EVO, ktorý mal slúžiť na niečo podobné, veľmi neslúži, hoci, hoci stál veľmi slušné peniaze, ale napriek tomu elektronické trhovisko ako nápad treba podporovať.
V čom je problém elektronického trhoviska, ako ho navrhuje pán minister Kaliňák? Ten problém je dvojaký. Prvý je problém monopolu. V Českej republike práve zaviedli elektronické trhovisko, máme, môžeme sa učiť, môžeme sa pozerať na tie skúsenosti, hoci je to veľmi čerstvé. A jedna z prvých vecí, ktoré urobili Česi, je, že zaviedli v podstate systém piatich konkurujúcich si elektronických trhovísk. Vyšli z toho, že pri už spomínaných miliardách, ktoré tu lietajú zľava, sprava od včerajška, ktoré sa vynakladajú na verejné obstarávanie, nemusí byť jedno miesto, tak, ako nie je na svete jeden eBay, ktorý tak rád cituje pán minister, a nesmie ich byť, samozrejme, priveľa, aby zase sa nerozptýlili tie úspory, oni ich majú číslo 5, môžeme ich mať číslo 3, to je už jedno, ale konkurencia medzi nimi zabezpečuje dve veci.
Prvá vec je úspornosť, to znamená, že nikto nemá monopol. Nie je tu žiadny štátny orgán, ktorý si povie, že keď to bude stáť aj miliardu, tak ja mám zo zákona na to právomoc si také elektronické trhovisko zriadiť. A druhý, druhá výhoda je obmedzenie korupčného potenciálu a posilnenie klientskeho potenciálu. Pretože, samozrejme, ak viete, že nemáte monopol, tak musíte vyhovieť, musíte sa snažiť poskytovať dobré služby. Naopak, ak máte monopol, ktorý v tomto návrhu zákona pán minister prisudzuje sám sebe, na elektronické trhovisko, tak, samozrejme, môžete robiť podľa seba, môžete robiť draho, môžete ho robiť nekvalitne a nebudú mať veľmi subjekty na výber, osobitne, ak im zákonom prikážete, aby cez to elektronické trhovisko nakupovali tak, ako to v tomto návrhu je.
To znamená, jeden problém je monopol a druhý problém je to, že je opäť taká tá drobná technická vec, ktorá ale má ďalekosiahle následky, a to je to, že zákon hovorí, že pri elektronickom trhovisku sa zo zákona bude musieť používať koncept ekonomicky najvýhodnejšej ponuky. Dovoľte mi trošku sa tu zastaviť a vysvetliť, o čo ide.
Zákon o verejnom obstarávaní pozná dva typy nakupovania. Môžete nakupovať podľa ceny, v tom prípade to väčšinou funguje tak, že si určíte najprv kritériá, pomocou ktorých vyselektujete tých dodávateľov, ktorí sú seriózni, a medzi nimi už sa súťaží len o to, kto to dá najlacnejšie. To je situácia vhodná na množstvo nákupov, ale nie na všetky. Niekedy chcete brať do úvahy aj iné kritériá, teda aj medzi serióznymi dodávateľmi, ktorých si predvyberiete kritériami, chcete mať možnosť hodnotiť aj iné ako cenu. Je to, je to bežné, najmä pri tovaroch a službách, ktoré sú ťažšie merateľné a kvalitatívne kľúčové. Vtedy existuje koncept ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, kde môžete ďalšie kritériá popri cene do toho namiešať tak, aby ste vybrali nie toho, kto vám dá najlacnejšiu cenu, ale kto vám dá najlepšiu ponuku.
Ekonomicky najvýhodnejšia ponuka je tak nástroj, ktorý sa má používať, nie vo všetkých obstarávaniach, ale má existovať ako niečo, čo obstarávateľ má k dispozícii, najmä keď skutočne tá cenníková cena nie je to, čo ho najviac má trápiť pri kvalitnom a dobrom nákupe.
Problém je v tom, že toto nemá veľmi zmysel pri bežných tovaroch a službách, aké sa majú nakupovať podľa zákona práve cez elektronické trhovisko. Inými slovami, keď idete nakupovať papier, keď idete nakupovať pneumatiky a podobné veci, mali by ste, samozrejme, najprv ustanoviť kvalitatívne kritériá, teda že chcete dodávateľa, ktorý spĺňa tieto podmienky, pán minister zavádza referencie, teda ktorý vás v minulosti nepodviedol alebo niekoho iného. Stanovujete, samozrejme, čo chcete kúpiť. Chcete kúpiť nie pneumatiky, pneumatiky, ale môžete si povedať veľmi presne, aké typy pneumatík, alebo aké typy papiera, ale potom už veľmi na nejaké detailné, detailné iné špekulácie o tom, že chcem kupovať dvakrát drahšie, ale ak to bude, ja neviem, dodávané s bielou mašľou, už až taký priestor pri bežných tovaroch, službách nie je. Ale buďme ústretoví, povedzme, že aspoň tá možnosť ekonomicky najvýhodnejšej ponuky by tam mohla byť, keď je zdôvodnená a pán minister ju zavádza ako povinnosť.
A teraz prichádzame od teórie k praktickému príkladu. V auguste, keď toto vyšlo na verejnosť prvýkrát, tak sa ma novinári pýtali, že prečo hovoríme o manipulovateľnom trhovisku, však všetko bude na internete, všetko bude jasné. A ja som im vtedy popísal, môžete si to nájsť v médiách, hypotetickú situáciu, vtedy hypotetickú, som povedal, že predstavte si, že chcete nakúpiť niečo od dodávateľa predražene cez elektronické trhovisko. Ako to podľa tohto zákona budete môcť urobiť? Veľmi jednoducho. Budete to môcť urobiť tak, že stanovíte si kritériá na ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku a jej rýchlosť dodávky, dáte jej veľmi veľkú váhu, neprimeranú váhu, napríklad 40, 50 % a tým pádom ten dodávateľ, s ktorým ste dohodnutý, ktorý má ten kamión pripravený doslova v sklade, tak ten bude môcť dať tej aukcii, bude môcť dať povedzme to, že on to dodá do 24 hodín, ten kamión plný papiera alebo kamión plný pneumatík. Vy dáte na to 50-percentnú váhu, to znamená, že takýto uchádzač bude môcť, takýto uchádzač bude môcť byť možno aj o 50 % drahší ako tí ostatní len preto, že vám sľúbi, že to bude povedzme namiesto o týždeň, o dva týždne, hneď. Nikto iný, samozrejme, takú možnosť mať nebude, lebo uchádzač, ktorý nie je vopred dohodnutý, nebude, nebude ten kamión mať pripravený. Ale to by ma trápilo menej, ako ma trápi z hľadiska verejného záujmu to, že sa tým legalizuje predražovanie do veľmi výraznej výšky.
Vtedy sa na mňa tí novinári tak pozerali, priznám sa, tak trošku zboku, že vymýšľam násilné, hypotetické príklady, ktoré asi v realite sa tak nebudú diať, no a pán minister ako náš skrytý fanúšik sa rozhodol nám pomôcť, takže v decembri vyhlásil obrovskú súťaž, môžem povedať len obrovskú, lebo nie je zverejnená dokonca ani jej výška, súťaž na dodávku hardvérových komponentov pre ministerstvo vnútra, ktorá obsahuje, ako sme už spomínali včera, všetko od počítačov, monitorov, skenerov, fotoaparátov, kopírok a neviem čoho všetkého iného, všetku takzvanú IKT techniku, aká existuje. Keďže pán minister alebo teda len jeho podriadení odmietli dokonca našu žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, aby nám dali podrobnejšie informácie o tejto súťaži, čo inak je v rozpore so zákonom, ale k tomu sa vrátime niekedy inokedy, my nevieme viac, ako je napísané v tom oznámení. Ale vieme, že ide o obrovskú súťaž, lebo ide o rámcový nákup pre celé ministerstvo vnútra a možno aj štátnu správu a ide o nákup na niekoľko rokov. Teda je to v podstate veľká rámcová zmluva na nákup na pomerne dlhé obdobie, aspoň z toho, čo bolo zverejnené. A v takejto zmluve, kde nejde o to, že spadol kus diaľnice, treba ho opraviť, nejde o to, že na východnej hranici kolabuje schengenský systém, treba ho rýchlo opraviť, inak máme veľký problém s Európskou úniou, (Reakcia z pléna.) nejde, pán minister. Je tam, nakupujete, (Reakcia z pléna.) pán minister, (Reakcia z pléna.) pán minister, (Reakcia z pléna.) pán minister... (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, ...

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
poprosím vás aj ja...

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
pán poslanec, áno, pokračujte. Dobre.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ak môžem, pani predsedajúca, poproste pána ministra, ja pokiaľ vystupujem v súlade s rokovacím poriadkom.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister. (Reakcia z pléna.) Môžete vystúpiť...

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Nie, vy môžete vykrikovať a ja vás budem ignorovať, to je asi v súlade s rokovacím poriadkom. (Reakcia z pléna.) Takže, takže, pán minister, vy tam v takej situácii, keď ste nám odmietli zverejniť, o čo vám tam ide, a odmietli ste to zverejniť, a nielen neformálne, ale napriek formálnej žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, keď všetci právnici, na ktorých som sa obrátil, sa zhodli, že je to protizákonné, tak vy tam dávate kritérium 40 % rýchlosť dodávky. A keď sa na to denník SME opýtal vašich ľudí, tak zdôvodnili to nasledovne, ja tu ten citát nemám, ale keďže sa mi tak vypálil do pamäti, tak ho si dovolím citovať z hlavy, povedali, že: No viete, keď sa nám pokazí počítač, tak ho tu chceme mať veľmi rýchlo. Pán minister, to je to, ako bude vyzerať vaše elektronické trhovisko, sami ste nám to pre istotu ukázali na mnohomiliónovom, nevieme ako veľmi miliónovom tendri, ktorého detaily nám zatiaľ úspešne utajujete.
Takže to sú problémy s elektronickým trhoviskom a ukazuje to, že pri verejnom obstarávaní ako pri mnohých iných veciach nie je ani problém toho základného nápadu. Elektronické trhovisko, super nápad, všetci sa zhodneme, asi v tejto miestnosti bude málokto, kto by povedal, že nie. Je to o tom, ako ho vykonáte, a je to o tom, čo som už včera citoval, komentátor Hospodárskych novín, ktorý povedal, že, ja to ešte raz prečítam: "Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií. Druhá Ficova vláda nastaví pravidlá tak, aby sa pochybné obstarávanie mohlo stať legálnou normou." Pán minister, poskytujete nám to, čo sa v pedagogických kruhoch nazýva názorná výuka.
Potom, posledné dve veci, jedna je menej dôležitá, jedna veľmi dôležitá. Menej dôležité sú podmienky kritéria kvalifikácie. Ako som už spomínal, obstarávateľ, keď si chce vyberať z dodávateľov, si ich najprv z nich môže predvybrať, teda povedať, že s ktorými vôbec ide do súťaže, a na to musí používať nejaké objektívne kritériá. Jedno z používaných a používateľných je to, že či ten dodávateľ to už niekedy v minulosti niečo podobné robil. To je úplne legitímne. Keď idete stavať cestu, chcete vedieť, je to stavebná firma, ktorá už má za sebou nejaké cesty, alebo je to garážová firma, ktorá sa len tvári, že to vie urobiť kvalitne? Všade na svete používané, aj u nás v rámci zákona.
Problém Slovenska je v tom, že sa toto zneužíva na to, aby sa tender už vopred úspešne zmanipuloval len pre jedného vopred vybraného uchádzača. Ako sa to robí, je fakt, je spôsob nasledovný. Nájdete si medzi vecami, ktoré sa idú robiť, takú kombináciu činností, ktorú spĺňa nejaká jedna firma, aj s konkrétnymi referenciami a nastavíte tie referencie veľmi, veľmi vysoko, úplne neprimerane vysoko, osobitne v nejakých zriedkavých položkách, ktoré robí málokto a poviete teda, že okej, idete mi postaviť školu a v rámci toho teda budú aj okná, aj dodávka nábytku. Dodávka nábytku bude možno za stotisíc eur z tej celej sumy, ale ja chcem, ja chcem firmu, ktorá má už referencie v tom, že dodávala špeciálny nábytok pre zdravotne postihnuté deti v hodnote aspoň pol milióna eur. A keďže viete, že to na Slovensku robila jediná firma, máte do veľkej miery uprataný ten tender hneď na začiatku.
Aby som opäť nehovoril hypoteticky, za prvej vlády Roberta Fica ministerstvo kultúry nakupovalo poradenskú firmu, ktorá mala písať eurofondové projekty pre organizácie ministerstva kultúry. V tom oznámení súťaže, ktoré bolo, bolo primárne uvedené, že primárna činnosť bude písanie projektov, aby teda organizácie ministerstva kultúry získali eurofondy a popri tom, ako úplne bočná činnosť, je teoreticky možné, že budú vykonávať v malom objeme aj nejaké iné hodnoty. A medzi nimi bolo aj, že pomôžu tým organizáciám lepšie manažovať sa v rezorte kultúry.
Musím poznamenať, že v konečnej zmluve s firmou, ktorá vyhrala tento tender, takáto služba ani nebola. To znamená, že nikdy sa ani nevykonávala reálne na základe tohto obstarávania, že by niekto reorganizoval tieto firmy. Ale podmienka obstarávania bola podmienka za desiatky miliónov korún, podmienka referencií v oblasti organizačných zmien v organizáciách štátnej alebo verejnej správy za posledných x rokov, a to v sume, ktorú spĺňala len jedna organizácia na Slovensku. Nie je to politicky prepojená firma. Je to firma, ktorá to vedela so všetkými vládami, ktoré tu zatiaľ boli, bohužiaľ, a táto firma neprekvapujúco, respektíve dcérska spoločnosť, aby som bol presný, sa prihlásila, "šokujúco", bol to jediný uchádzač v tomto tendri, "šokujúco" to vyhrala a celá vec zbehla k vzájomnej spokojnosti.
Toto by nemalo byť možné, pretože zákon hovorí, aj európska smernica hovorí, že tieto kritériá musia byť primerané. To znamená, je tam také jedno slovíčko a keby Úrad pre verejné obstarávanie slovenský bol v tomto smere dôsledný, tak by napríklad takéto tendre musel rušiť, akonáhle ich niekto bude namietať. Niekedy to robí, niekedy to nerobí. Záleží to od toho, či niekto namieta a ako je to, ako je to zjavné.
Pán minister vo svojej novele navrhuje túto prax legalizovať tak, že hovorí, že sú prípustné referencie, teda aby som nehovoril referencie, lebo to on používa v inom, v inom kontexte, ale sú teda prípustné predkvalifikačné kritériá, ktoré sú do výšky 300 % hodnoty zákazky. To znamená, že môžete chcieť robiť to, čo urobil pán minister Maďarič v ten deň, ktorý som spomínal, ale nesmiete to prehnať na viac ako trikrát toho, čo sa ide nakupovať. To je ustanovenie, ktoré, povedal by som, že vyzerá ako obmedzenie, pričom v skutočnosti rozširuje možnosť zneužívania, lebo ju legalizuje. To znamená, že ak zákon explicitne povie, že do trojnásobku si môžete dať kritériá kvalifikačné, tak samozrejme, samozrejme už ÚVO do toho vôbec nikdy nebude môcť zasahovať, pokiaľ sa toto dodrží.
My sme pánovi ministrovi navrhovali aj v tej pripravovanej, v novom zákone bolo navrhované, aby tá možnosť bola do 50 %, to znamená, že aby tam bola garancia skúseností, ale nie prehnaná v tých jednotlivých oblastiach.
A posledná vec, ktorá sa dočkala veľkej pozornosti, je centrálne verejné obstarávanie. V zákone sa v podstate hovorí, že ministerstvo vnútra spolu s ministerstvom financií budú môcť urobiť centralizované obstarávanie, čo znamená, že budú môcť uzatvárať zmluvy v mene celej štátnej správy na určité, na konkrétne tovary a služby a organizácie verejnej správy, teda myslím, že okrem samosprávy, budú mať povinnosť odkupovať tieto tovary a služby od ministerstva financií, respektíve ministerstva vnútra, respektíve toho, koho tým oni poveria alebo do koho rúk to dajú. To znamená, že, to znamená, že prvýkrát sa zavádza nie možnosť centralizovaného verejného obstarávania, ktoré existuje aj dneska, lebo aj dnes zákon veľmi podrobne upravuje centralizované obstarávanie, vy môžete ho aj dneska robiť, ale je vecou dobrovoľnej dohody. To, čo robí teraz zákon, je, že hovorí, že musíte to, čo nakúpi ministerstvo vnútra s financiami centrálne, budú musieť všetci ostatní kúpiť od nich alebo cez nich, aby som bol úplne presný, cez ich zmluvy.
To má v sebe jedno všeobecné riziko a jedno veľmi konkrétne riziko tak, ako je to tam nastavené. To všeobecné riziko je, že všetci vieme, že centralizované nákupy, keď sú robené rovnako dobre ako decentralizované nákupy, sú lacnejšie. Volá sa to úspory z rozsahu, asi to nemusím kolegom v sále vysvetľovať, je tu dosť ľudí z praxe.
Problém je však v tom, že slovenská prax nám ponúka mnoho iných príkladov. Dnes už dokonca na úrovni médií, analytikov, mimovládok sú spracované štúdie o tom, ako centralizovaný papier nakupovaný je magicky zrazu drahší ako ten, čo je v Tescu tu za rohom, ako centralizované služby sú drahšie ako tie, čo si nakúpite, keď zdvihnete telefón, a takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej. To znamená, že vidíme, že u nás centralizovaný nákup nemusí viesť k efektívnejšiemu nákupu. Ten dôvod niekde môže byť neschopnosť, ale asi častejšie je to schopnosť všetkého. Aj schopnosť obrovsky sa nabaliť na týchto veciach. To je riziko, ktoré je univerzálne, ktoré sa nijako nevzťahuje na túto konkrétnu vládu, riziko existuje vždy. Otázka je, ako sa s ním vysporiadame. Jeden zo spôsobov, ako sa s ním vysporiadať, je taká poistka, ktorá hovorí, že ak ten centrálny nákup je drahší ako to, čo si viete nakúpiť za rohom v obchode alebo čo si viete zabezpečiť sám, tak ho nemusíte používať. To znamená, že ak ste Múzeum obchodu, čo je taká, predpokladám, že vám neznáma malá organizácia pod ministerstvom hospodárstva, ak ste slovenský Domov Speváckeho zboru slovenských učiteľov, čo je dneska trošku známejšia organizácia pod ministerstvom školstva, ak ste Štátny pedagogický ústav alebo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Snine a idete si za svoje peniaze kúpiť ten papier alebo tie pneumatiky alebo niečo iné, tak podľa tohto zákona, ak budete, tak ako by to malo byť, je, že ak to nájdete lacnejšie niekde inde, nebudete musieť ísť cez centrálny kontrakt, ktorý zabezpečí tuto pán minister Kaliňák. To má niekoľko výhod. Prvá tá výhoda je samozrejme v tom, že to motivuje tých samotných malých, nazvem ich, hľadať, či nie je predsa len niekde niečo výhodnejšie a dáva im to možnosť, ak vedia to urobiť lepšie sami, aby si to urobili. Zároveň, a to je možno významnejšia výhoda, to vytvára veľký tlak tuto na pána ministra alebo jeho splnomocnených zástupcov, aby to pri tom centralizovanom obstarávaní nepreháňali. Lebo ak to preženú, tak bude hanba, lebo sa zistí, že spevácke zbory slovenských učiteľov so svojím 0,5 zamestnancom možno, alebo Štátny pedagogický ústav so svojím mikroekonomickým oddelením vedia ten papier nakúpiť lepšie ako mozgový trast pána ministra Kaliňáka. Ak taká poistka existovať nebude, tak v podstate nebude existovať žiadna miera kontroly nad tými centrálnymi nákupmi z hľadiska, keď sa vezme konkurencie, limitovania škôd. Na druhej strane takáto poistka nemá žiadne negatíva pre efektívnosť, a to z jednoduchého dôvodu. Ako sme spomínali na začiatku, ak centralizované obstarávanie je robené dobre, musí byť lacnejšie ako to decentralizované na tú konkrétnu položku čisto z dôvodov objemu. To znamená, že, nazvime to, nenabalené centrálne obstarávanie takúto poistku neumožní využívať, nabalené centrálne obstarávanie ju umožní využívať. Z tohto pohľadu každý minister, ktorý by chcel demonštrovať, že nepredpokladá, že bude realizovať nabalené verejné obstarávanie, ale že bude realizovať to nenabalené verejné obstarávanie, nemá dôvod odmietnuť túto poistku, lebo môže hrdo povedať, že za mňa využitá nebude. My sme tento návrh okrem toho, že sme ho dávali už v tom vecnom zámere nového zákona, sme ho dali aj vo formálnej pripomienke k pánovi, k novele pána ministra a musím povedať, že dôvod odmietnutia bol tak nezapamätateľne formulovaný, že ho tu ani neviem zreprodukovať, takže si ho budete musieť nájsť vo vyhodnotení pripomienkového konania, prečo minister Kaliňák nepovažoval za vhodné, aby tento nápad akceptoval.
Toto všetko nie sú ani všetky problémy v tom zákone, to sú len také väčšie, významnejšie, také, ktoré už máme s nimi reálnu skúsenosť v minulosti alebo zo súčasnosti, čo to znamená. Preto, ako avizovala aj kolegyňa Žitňanská, pripravíme konkrétne pozmeňovacie návrhy, ktoré ich odstránia a už bude na vedomí a svedomí aj predkladateľa, aj kolegov v radoch SMER-u, aby si zodpovedali, ktoré z nich sú schopní podporiť a ktoré nie, a aby to najmä vedeli zdôvodniť, aby to vedeli zdôvodniť možno nielen dnes, ale o pol roka, o rok, o dva roky, keď budú búchať škandály, ktoré budú s tými ustanoveniami súvisieť a mantrou ministerstiev bude, že je to v súlade so zákonom.
Ako povedal jeden Američan a myslím, že to bol Američan, povedal, že v tejto krajine nie je škandál, čo je ilegálne, v tejto krajine je škandál, čo je legálne. A táto novela sa snaží dospieť k podobnému stavu aj u nás vo verejnom obstarávaní. Stratégia ministra je totiž zjavne v tom, že keď do zákona nastrieľam tých dier veľmi veľa, tak mi aspoň polovica prejde bez povšimnutia a tým cieľom naozaj je, aby SMER - sociálna demokracia mohol obstarať v súlade so zákonom, a pritom, ako napísal istý humorista, si na svoje prišla aj bohyňa verejného obstarávania Káli.
Našou úlohou, našou misiou je toto ak nie znemožniť, tak to aspoň sťažiť a obmedziť a o to sa budeme snažiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý večer, dámy a páni, dobrý večer, pán minister. Máme pred sebou návrh zákona, o ktorý sa začalo bojovať dokonca ešte aj pred voľbami Už pred parlamentnými voľbami budúci predseda vlády Robert Fico dával najavo svoje úmysly voči tomuto zákonu. A odvtedy už neskôr poverený pán minister Kaliňák, ale aj s podporou predsedu vlády sa snažia manažovať zmenu tohto zákona s talentom, ktorý je im vlastný a ktorý je v oblasti politiky a komunikácie naozaj úctyhodný.
Tí z nás, ktorí sledovali tento proces, vedia, že celý proces začal ešte pred voľbami a najmä po voľbách takzvaným vypúšťaním balónikov, kde sa skúsia veci od úplných hlúpostí po celkom vážne myslené a sleduje sa reakcia médií, na čo sa chytí opozícia a na čo sa chytia analytici.
Myslím si, že tí z nás, čo sa v tomto naozaj pohybujeme, nikdy nezabudneme na nesmrteľný nápad pána predsedu vlády o povinnom vyškrtnutí najvýhodnejšej ponuky zo zákona, ktorý ste vy, pán minister, neskôr označili za politickú skratku. A teda chceli ste nám vysvetliť, že to vlastne nebolo tak vážne myslené. A môžeme vám garantovať, že tak ako to váš predseda vlády formuloval, to v žiadnom normálnom zákone o verejnom obstarávaní neexistuje a ani existovať nemôže.
Následne sme boli svedkami toho, že už hotový návrh pán minister nedal do pripomienkového konania, kde by sa neprajní analytici či opozícia mohli opierať do toho, čo je tam naozaj napísané. Ale zvolal si novinárov, zvolal si aj iných ľudí a prezentoval im tento návrh. Cieľ bol, samozrejme, veľmi dobrý z jeho hľadiska, aby ovládol mediálny priestor pri predstavení zákona. Dokázal kľúčové slová dostať do médií skôr, než sa druhá strana zorganizuje, než vôbec môže vidieť, čo tam je napísané, a potom už nech neskôr skuvíňajú kritici, keď už to nikoho nebude zaujímať, keď už v novinách a najmä v televíziách bude niekoľkokrát povedané, že novela je v prospech transparentnosti a lepšieho obstarávania. Dnes môžeme konštatovať, že tento cieľ, hoci cieľ bol celkom dobre najprv vykonaný, sa nepodaril. Za ostatné roky pochopilo v tejto krajine mnoho ľudí, že verejné obstarávanie je kľúčovým miestom v boji o efektívne využívanie verejných zdrojov. A táto nudná téma narástla na dôležitosti natoľko, že viacerí ľudia si tú novelu naozaj zobrali do ruky a dokázali aj pomerne rýchlo byt oponentmi návrhu aj predtým, než bol v medzirezortnom pripomienkovom konaní, a aj po tom, čo bol už formálne predložený o niekoľko týždňov neskôr do medzirezortného pripomienkového konania. Preto sme boli svedkami detailnej a vecnej kritiky návrhu aj zo strany niektorých poslancov z opozície, aj zo strany nezávislých inštitúcií. Táto kritika ministra neodradila.
Musím konštatovať, pán minister, že to, čo ste hovorili v úvodnom slove, z môjho pohľadu nie je pravda. Nezapracovali ste doň tie kľúčové kritiky zo strany či už nás. Ale aj keď nás neuznávate, hoci v parlamente ste nám priznali, že v tomto zákone sme mali aj v mnohom pravdu, asi pred pár mesiacmi, napriek tomu ste z našich pripomienok zapracovali len jednu, a to tú, ktorú ste sám pred tým označili za bieleho slona. Ale k tomu sa ešte vrátime. Ale ani väčšinu pripomienok ostatných, by som povedal, serióznejších kritikov, Aliancie Fair-play alebo Transparency International, ste nezapracovali do dnešného dňa azda napriek tomu, že boli predkladané opakovane. Takže z tohto pohľadu musím povedať, že zatiaľ tá novela je veľmi blízka stavu, v ktorom ste ju pôvodne predložili, a na tých niekoľko vylepšení, ktoré ste medzi tým do nej dali, je aj niekoľko zásadných zhoršení, o ktorých budem ešte hovoriť.
Jediná významne pozitívna vec, ktorú vám priznávame, je vyradenie strategických zákaziek z návrhu, ale, ako som už spomenul, tu ste vy sám označili v jednom rozhovore za v podstate takú provokáciu, na ktorú sa majú všetci chytiť, a potom vy ju slávnostne pustíte a zvyšok vám prejde, to, keď ste povedali v rozhovore pre TREND, pán minister, môžeme si to vyhľadať spoločne, ak chcete, váš jazyk je dobrý, ostrý ale niekedy možno až príliš rýchly. Takže to sa aj stalo a možno sa to stalo aj práve preto, že dnes už viete, že strategické zákazky sa naozaj môžu vyskúšať aj znásilnením metódy súťažného dialógu, čo je to, čo práve pilotne skúšate na ministerstve vnútra. Takže naozaj načo ísť do veľkého súboja, keď si to vy urobíte potichu?
Viacerí kolegovia už skonštatovali, že tento zákon neobsahuje len negatíva. A dokonca problém s tým návrhom nie ani to, že by zákon nepotreboval zmeny. Ten zákon zmeny potrebuje, aj keď musím povedať, že odborná obec, s ktorou ja komunikujem, sa zhoduje, že funkčnosť Úradu pre verejné obstarávanie je dnes oveľa dôležitejšia pre verejné obstarávanie na Slovensku ako zmeny v zákone. Ak sa pozrieme na nedávno robený výskum o fungovaní ÚVO, kde boli dopytovaní obstarávatelia a dodávatelia, tak najväčší problém je neistota oboch strán o tom, ako ÚVO interpretuje zákon v konkrétnych situáciách, ktorá sa nedá odstrániť nekonečnou precizáciou tohto zákona, inak by mohol mať 1 500 strán a aj tak by nám nové situácie nevyriešil.
Problém ÚVO je naozaj personálny stav, rozpočet, kvalita riadenia a mnohé iné veci, ktoré sa ťahajú dlhé roky. To teraz nie je vôbec nejakým spôsobom niečo, čo by som hádzal na vašu hlavu, pán minister, len sa snažím upozorniť na to, že zmena tam by mala oveľa väčšie účinky ako zmena zákona a zároveň bez zmeny tam akákoľvek zmena zákona, či už táto alebo oveľa lepšia, veľa neprinesie. Napriek tomu zákon môže veci významne vylepšiť. A tento zákon to aj v mnohých konkrétnych veciach robí. Pripomína mi to však situáciu, keď niekto ide predať svoje dcéry do otroctva a zároveň im dá opraviť zuby a potom hovorí že je to tak fifty-fifty, urobil pre ne jednu dobrú vec a jednu zlú vec, tak je to také vybalansované. (Reakcia z pléna.) A ešte si aj zvýši kúpnu cenu. Takže toto je to, o čo tu ide.
Problém je v tom, že popri týchto konkrétnych technických vylepšeniach zákon vytvára naozaj vážne diery, ako už hovorila kolegyňa Žitňanská, ktoré umožňujú objednávať nie u tých, ktorí dávajú najlepšie ponuky, ale u tých, ktorých si vyberiete vy alebo iní ľudia pri moci, ako napísal nám nijako nenaklonený komentátor Hospodárskych novín Arpád Soltész ešte v júli, keď ste predstavili zákon: „Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by naozaj mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií. Druhá Ficova vláda nastaví pravidlá tak, aby sa pochybné obstarávanie mohlo stať legálnou normou. Toto by si rozhodne zaslúžilo čestný titul oligarcha roka.“ To bolo na vašu adresu, pán minister. Takže musím konštatovať, že táto charakteristika spred pol roka sa nijako významne nezmenila v tom texte, ktorý dnes máme. A vidím aj teraz v praxi pri prvých problematických tendroch vašej vlády, ktoré sa začínajú rojiť, musím povedať, ako huby po daždi, že používanie formulky „nie je to v rozpore s textom zákona, zákon to umožňuje“ začína byť natoľko časté, že text zákona musí byť pre nás ešte viac ako obvykle zásadnou otázkou.
Čo je dlhodobým problémom verejného obstarávania na Slovensku, opäť, kolegyňa Žitňanská už to spomenula. Je to nedostatočná súťaživosť. My máme jednu z najnižších účastí v súťažiach vôbec v Európe, a predtým, než nastúpila Radičovej vláda, sme boli takmer na úplnom konci. To sa potom zmenilo. Ja použijem tie isté čísla, ktoré použila kolegyňa Žitňanská, a dám trošku dlhší časový rad, roku 2009 posledný plný rok vašej vlády priemerná súťaž mala menej ako dvoch uchádzačov (1,89). To znamená, že vo väčšine čiže vo veľkej časti súťaží bol len jeden uchádzač. To je posledný rok vašej vlády. Roku 2010, kde už je to pol na pol, je to 2,11. Roku 2011, je to rok Radičovej vlády, plus už aj efekt zákona, 2,78. Prvý polrok minulého roka je to 3,22, ale v druhom polroku už to potom kleslo na 2,85. A som zvedavý, kam sa dostaneme v prvom polroku tohto roku. To znamená, že stačila zmena vlády, aby súťaživosť začala klesať, ale tento text sa snaží túto situáciu zaklincovať.
Aby som nebol všeobecný, prejdem aj konkrétne na najdôležitejšie inštrumenty, ktoré na to v zákone používate. Prvý, o ktorom neviem, či tu dneska zaznel, snažil som sa buď osobne alebo cez monitor sledovať tú debatu detailne, ale je možné, že mi to uniklo, je vaša snaha obmedziť zásadným spôsobom možnosť Úradu pre verejné obstarávanie zastaviť neférové súťaže. Vy hovoríte, že v tom návrhu zákona je uvedené, že Úrad pre verejné obstarávanie už nebude môcť kontrolovať nič okrem zákonnosti postupu z hľadiska technického a procesného okrem prípadov, keď postup obstarávateľa je, tam citujem, „celkom zjavne mimo rámcov zákona".
Povedzme si, v praxi čo to znamená.
Váš nominant zo strany SMER v Dopravnom podniku Bratislava teraz kupuje trolejbusy, kde má 20-percentné kritérium päťdverových trolejbusov, ktoré zhodou okolností má len jeden výrobca, ktorý tu funguje v okolí, a ostatní proti tomu namietajú, nehovoriac o tom, že to bodovanie je robené veľmi zvláštnym spôsobom. Dnes Úrad pre verejné obstarávanie môže, ak tento tender začne skúmať, rozhodnúť, že to je neprimerané kritérium, respektíve obstarávateľ nebol schopný zdôvodniť, prečo práve päťdverový trolejbus mu vyšiel. Podľa vášho zákona ÚVO už nebude mať na to žiadnu jurisdikciu.
Takisto vám poviem príklad z vášho vlastného rezortu, to vás možno zaujme viac. Pred Vianocami ste vypísali užšiu súťaž na dodávku hardvéru, v podstate veľkú rámcovú zmluvu s neurčenou sumou na dodávku na, myslím, šesť alebo sedem rokov, možno to viete vy presnejšie z hlavy, všetkých možných hardvérových dodávok pre váš rezort, od počítačov, samotných monitorov ale aj rôznej techniky až po fotoaparáty, ja neviem čo všetko, skenery aj kopírky, na obrovský tender, na obrovský objem techniky. A v tejto súťaži ste dali kritérium 60 % ceny a 40 % rýchlosti dodania. To znamená, že až o polovicu drahší bude môcť byť dodávateľ, ktorý dokáže zabezpečiť to, že vám bude túto techniku počas 6-ročnej plánovanej rámcovej zmluvy schopný dodávať, povedzme, o niekoľko dní neskôr. Je to veľmi, veľmi zvláštne kritérium. A je to napríklad kritérium, ktoré z toho, o čom som komunikovall v minulosti dávno predtým, než ste takúto súťaž vypísali, s Úradom pre verejné obstarávanie, by úrad bez veľmi jasného zdôvodnenia určite zrušil, pretože, samozrejme, takéto kritérium je pochopiteľné, ak riešite nehodu alebo ak si robíte nejaký rezervný kontrakt na krízové situácie alebo na iné, kde naozaj rýchlosť dodávky musí byť úplne základ. Ale pri štandardnom niekoľkoročnom obrovskom, tak asi pravdepodobne v korunách miliardovom kontrakte na hardvér, aby mohol ten kontrakt byť o 40 – 50 % drahší len kvôli tomu, že to bude o niekoľko dní skôr dodané, to je veľmi, veľmi spochybniteľné. A v normálnej situácii dnešnej to Úrad pre verejné obstarávanie môže skontrolovať. Podľa vášho návrhu už ÚVO nebude môcť v tomto pohnúť ani prstom. Bude musieť povedať, sorry, je to mimo našej jurisdikciu.
Druhá vec, ktorú tam robíte, je, že zároveň si poisťujete kontrolu nad ÚVO cez už spomínanú radu, myslím, že sa tu zhodli všetci vystupujúci vrátane, myslím, aj vás, pán minister, že odvolací orgán je v princípe v poriadku a všetky vlády ostatné, teda dve, myslím, tá predchádzajúca a táto hovoria o tom, že treba nejako lepšie prerozdeliť tie kompetencie v ÚVO, aby tam bola lepšia kontrola rozhodovania. Problém je však v tom, že vy tú radu chcete menovať vládou, bez nejakých oddelených funkčných období, bez možnosti nominácií zo strany nejakej inej verejnosti, spôsobom, ktorý umožní vláde sa teda, by som povedal, zaistiť, že keby náhodou ten úrad nesprávne rozhodol, tak má ešte nad ním radu, ktorá rozhodne správne. Zároveň navrhujete utajovať zápisnice rokovania rady, aby ani nikto nemohol skontrolovať, ako kto hlasoval a ako kto rozhodoval. Musím povedať, že tieto dve veci spolu sú tak negatívne, že dokonca aj jeden pozitívny vývoj zriadenia rady, ktorý aj tak podporujem, je v mojich očiach viac, než negujem.
Tretí bod, ktorý už tu spomínali viacerí kolegovia, je rušenie povinnosti obstarávateľov robiť elektronické aukcie. Dovolím si vám odcitovať jedno číslo: „Elektronické aukcie vykázali v roku 2012 v priemere extra úsporu 5 % oproti klasickým postupom verejného obstarávania. Pri celkovom objeme aukcií v roku 2012 zo 732 miliónov eur to znamená 37 miliónov eur navyše úsporu. To je viac ako miliarda korún. Teda minulý rok tento postup preukázateľne ušetril tejto krajine. (Reakcia navrhovateľa.) Preukázateľne, tie čísla tak môžete... (Reakcie z pléna.) Všetky štatistiky, ja neviem, či sú scestné, ale tieto vychádzajú z čísiel ÚVO. A ak mi vysvetlíte, v čom sú scestné, rád sa dám poučiť, ale musím sa priznať, že porovnávame to s klasickými postupmi... (Reakcia navrhovateľa.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Inak, ja rád s vami vediem dialóg, pani podpredsedníčka, mne to nevadí, s pánom ministrom tu viesť dialóg naživo. Nie, porovnávate klasické metódy s elektronickými aukciami. Máte veľmi jednoduché štatistiky, pán minister. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďakujem pekne. Dovoľte mi ako zástupca navrhovateľov zaujať záverečné stanovisko k tejto rozprave. Táto rozprava podobne ako v podstate iné schôdze tejto Národnej rade v ostatných mesiacoch mala dve polovice. Prvú polovicu, v ktorej sa vážne, možno aj konfrontačne diskutovalo o podstate veci a druhú polovicu, ktorá viac pripomína exhibíciu. Je mi to ľúto ako zástupcovi navrhovateľov, že aj táto schôdza, tak ako ale aj iné schôdze, má túto druhú polovicu, ale je vyjadrením slobodnej vôle jednotlivých poslancov.
Cieľom navrhovateľov bolo urobiť z momentálnej priority verejnej diskusie trvalú prioritu verejnej politiky a po vypočutí tejto rozpravy môžem konštatovať, že by som povedal, že toto bol krok správny, aj keď len začiatočný. Musím sa totiž priznať, že pozorne som počúval opakované vstupy pána ministra, ktorý zastupoval nielen vládu, ale myslím si, že aj stranu SMER, lebo s výnimkou pána predsedu Mamojku ani žiadny iný zástupca väčšiny nevystúpil, a musím sa priznať, že vo vystúpeniach pána ministra som počul veľa, ale nepočul som ani jasnú víziu, kam chce školstvo priviesť. Nepočul som dokonca ani faktografické zhodnotenie stavu a nepočul som ani zoznam konkrétnych návrhov, ktoré môžeme od neho očakávať. Čo som počul, boli pomerne rozsiahle útoky na opozíciu, často klamlivé, takisto som počul vo faktických poznámkach mnoho osobných útokov na rôznych poslancov najmä opozície. Nechcem hovoriť v mene nikoho, ale dovolím si povedať, že vystúpili tu dnes v rozprave poslanci, ktorí svoju oddanosť školstvu preukazovali tým, že roky učili niektorí zadarmo, niektorí za učiteľské platy, o ktorých sa tu všetci zhodneme, že sú nedostatočné. Zápasili a bojovali o školstvo, o jeho zlepšenie, často bez nároku na odmenu a musím povedať, že nie v ich mene, ale za nich si vyprosujem, aby niekto útočil na ich dobré úmysly rôznymi absurdnými urážkami.
Pán poslanec Poliačik, ktorého môžte mať radi a nemusíte mať radi, je človek, ktorý venoval roky svojho života slovenským deťom, takisto im ho venoval plán poslanec Hraško, pán poslanec Vašečka a mohol by som ísť ďalej viacerými vystupujúcimi. Nie je preto namieste spochybňovať ich oddanosť veci. Môžte spochybňovať ich pravdu, môžte spochybňovať ich múdrosť, ak chcete, ale nie je namieste spochybňovať ich oddanosť. Naopak, musím povedať, že zachytili sme veľa od pána ministra naozaj veľa útokov na opozíciu, ale aj veľa vyjadrení o tom, ako ťažko pracuje a čo všetko skúša napraviť. Ja sa priznám, že využil som túto rozpravu na to, že som si pripomenul niektoré fakty, najmä keď sa bavíme o minulosti, a ja som na úvod povedal, že nie je zmyslom tejto schôdze riešiť minulosť, ale riešila sa tu hojne. Tak mi dovoľte len dva fakty.
Pán minister bol počas tých dvadsiatich mesiacov, ktoré ste tu často vyťahovali, predsedom výboru pre vzdelávanie a mládež. Počas týchto 20 mesiacov ste, pán minister, predložili tri návrhy zákonov do tejto snemovne, ktoré sa týkali, dva z nich štátneho občianstva a jeden z nich príspevku odbojárom z II. svetovej vojny. Nepredložili ste ani jeden návrh zákona týkajúci sa školstva, za 20 mesiacov ako predseda školského výboru. Môžem tu pomenovať viacerých poslancov zo školského výboru, ktorí tak spravili na rozdiel od vás.
Takisto, pán minister, keď sa pozrieme na vaše prvé pôsobenie vo vláde ako podpredsedu vlády pre vedomostnú ekonomiku, boli ste priamo predsedom Operačného programu pre Informatizáciu spoločnosti, ktorý k dňu vášho odchodu mal po tri a pol roku nulapercentné čerpanie, nulapercentné čerpanie! Takže keď dneska rozprávate o tom, ako ste, zachraňujete niečo, ako zachraňujete programy pána Mikolaja, ktoré mali k tomu istému dňu 3 a 5-percentné čerpanie, tak je to nedôstojné a je to nepravdivé. Toľko k minulosti, inak sa k nej nebudem vracať.
Čo ma viac trápi, je to, že ste neponúkli naozaj víziu, ani víziu spolupráce s opozíciou, čo je vaše právo, ale musím povedať, že ani víziu sociálnodemokratickej školskej politiky. Dovolím si teraz trošku požičať od kolegu Blahu, ktorý rád vysvetľuje pravicovým politikom, čo je liberálne a čo je konzervatívne, a dovoľte mi trochu hovoriť o tom, čo je sociálnodemokratická vzdelávacia politika.
Sociálnodemokratická vzdelávacia politika je práve taká, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých celkov, ktorá neuprednostňuje záujmy veľkých podnikov, veľkých podnikateľov, rôznych štátnych orgánov a iných mocenských prvkov, ale ktorá uprednostňuje záujmy obyčajných ľudí, ich rodičov, detí a všetkých na to, aby mohli svoj život rozvíjať v slobode a neponíma vzdelanie úzko ekonomicky ako niečo, čo nám má zajtra získať zamestnanie, ale ako širší nástroj rozvoja človeka. Ja chápem, že je politicky oveľa jednoduchšie uplatňovať školskú politiku v mocenskej vertikále, kde je podstatné, čo si myslí minister financií, čo si myslí minister vnútra, čo si myslia odborári, čo si myslia obce, čo si myslia VÚC-ky, čo si myslia veľkí podnikatelia, ale dovolím si aj zo svojej osobnej skúsenosti povedať, že všetci títo dôležití partneri musia pre ministra školstva zostať partnerom, nesmú sa stať jeho pánmi. A čo zatiaľ sledujeme, je, že sú vašimi pánmi, tieto skupiny, nie vašimi partnermi. A to je, podľa mňa, chybné.
Preto musím povedať, že záverom tejto schôdze naozaj je potreba uznesenia, ktoré nás donúti a najmä donúti vládnu stranu, aby sme ďalej hovorili o osude školstva na tejto pôde. Z tohto pohľadu chcem vyjadriť ocenenie, že pán Mamojka, predpokladám, že po vnútornej politickej dohode prišiel s návrhom uznesenia, ktoré takúto diskusiu umožní, ak bude schválené. Musím však konštatovať, pán kolega, že ten váš návrh má dva nedostatky, ktoré nám neumožňujú, aspoň mne, zaňho hlasovať. Jeden ten nedostatok sa týka termínu. Svojím návrhom ste buď prezradili veľkú nedôveru v schopnosti pána ministra, čo ste asi nechceli, alebo veľkú dávku mocenského cynizmu. Ak ste dali termín na túto správu do 31. marca, tak to má len dve vysvetlenia.
Jedno vysvetlenie je, že ministrovi bude trvať až 3 a pol mesiaca, kým bude schopný prísť so zoznamom konkrétnych opatrení, ktoré chystá, alebo 31. marec ste dali preto, lebo dúfate, že dovtedy vyprchá celá energia, o ktorej sme tu aj dneska hovorili, a že bude možné potom v apríli to spláchnuť potichučky polhodinovou debatou, lebo už to nikoho nebude zaujímať. Z tohto hľadiska musím sa priznať, že nemôžem súhlasiť s termínom a čo je pre mňa menší problém, ale tiež problém, je, že konštatačná veta vášho návrhu uznesenia vytvára určité ružové okuliare toho, že vlastne situácia v školstve je fasa a je prioritou a len teda treba, treba vytrvať. (Reakcia z pléna.)
Z toho hľadiska, ak dovolíte, pani kolegyňa, ja som hovoril kratšie ako váš pán kolega Mamojka, naňho ste nekričali, tak si nekričte ani na mňa. Takže preto, ako navrhovateľ - a to, že ste tu neboli, je váš problém - preto ako navrhovateľ musím trvať na pôvodnom uznesení, ktoré sme predložili a verím, že bude schválené. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Myslím si, že vo svojom vystúpení si naťukla dve témy, ktoré tu zaznievajú dnes, aj keď stále nedostatočne a jedna je naozaj otázka vôbec vízie školského systému nie ako technokratického systému, v ktorom ide o ne, o normatívy, normy, záujmy veľkých podnikov, záujmy silných hráčov, ale ide naozaj o naše deti a to, že nie je v tejto krajine, kto by mal taký záujem o blaho detí, ako sú ich rodičia, a to platí pre každú krajinu a skúsenosť je historická nielen na Slovensku, že ak od tohto ustúpime ako od princípu a začneme veriť, že všetky tie silné inštitúcie, veľké podniky, obce, samosprávy, štátni úradníci, politici, že všetci vedia oveľa lepšie, čo je pre tie deti dobré, ako ich samotní rodičia, tak to nevedie k dobrému výsledku. Koniec koncov nemusíme hovoriť len o školstve, môžme sa pozrieť na, to čo sa deje v Centre na medzinárodnú právnu ochranu detí a mládeže a to, čo sa deje s našimi deťmi, ktoré sú odoberané práve svojim rodičom a čo sa s nimi deje aj v detských domovoch následne a nielen na Slovensku. Takže túto tému, tému dôležitosti humanizmu a dôležitosti toho, čo kolega Poliačik hovoril, teda pedagogická politika centrovaná na dieťa, nie na záujmy iné, ale na záujmy dieťaťa, je niečo, od čoho by sme nemali ustupovať. A to si myslím, že naozaj by ani v parlamentnej debate nemalo zmiznúť, len ono to nezmizne vtedy, keď budú k tomu hovoriť rodičia a keď budú k tomu hovoriť učitelia, teda tí, ktorí takýto pohľad majú. Keď k tomu budú hovoriť ľudia, ktorí sa na systém pozerajú primerane technokraticky a zhora ako veľký inžinier veľkých duší, tak to bude naopak. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa, že som sa prihlásil, lebo nie je na čo reagovať, takže sa vzdávam.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, dovolím si vás len upozorniť, že rokovací poriadok z hľadiska toho, či hovorí k téme, nerozoznáva medzi prvým a druhým čítaním, ale to asi nie je téma na dnešnú debatu.
Ja som pôvodne nechcel vystupovať pred záverečným slovom, aby som to nenaťahoval, ani nebudem dlho vystupovať. Musím vystúpiť len z dvoch dôvodov. Jeden ten dôvod je naozaj ten, ktorý povedal aj pán poslanec Bugár, že ak je raz predsedajúcou dovolené poslancom porušovať rokovací poriadok za účelom osobného útoku nie na rečníka, ani na to, čo povedal na niekoho úplne iného, tak je to nevhodné, nesprávne a, by som povedal, dokonca na hranici politickej morálky. Takže musím vystúpiť aj ja k tomu.
A druhý dôvod je, že keďže sa práve dnes snažíme aspoň niektorí držať túto úroveň, túto diskusiu skôr na úrovni vecnej, diskusiu o budúcnosti, tak nechcem to veľmi miešať s týmito typmi osobných útokov, ktoré tu sú. Takže preto len veľmi stručne poviem k tomu, čo tu zaznelo, pani poslankyňa, keďže ste sa asi spoliehali na to, že sa k tomu nedá vyjadriť. No, pokiaľ ide o sociálny dialóg, ja som mal vždy veľmi konzistentný postoj k odborom, sú to zástupcovia zamestnancov, zastupujú ich záujmy, pokiaľ ich združuje dostatočný počet a pokiaľ to robia dobre, sú to partneri vlády a silní partneri vlády. Trikrát som bol jedným z ľudí, ktorí vyjednávali s odborármi kolektívnu zmluvu vo verejnom sektore a môžem vás upozorniť, že trikrát sme sa dohodli a túto kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa sme aj trikrát podpísali. To je niečo, čo sa zatiaľ vašej vláde nepodarilo, tejto, takže bol by som opatrný pri tých rečiach o sociálnom dialógu. Až keď s odborármi podpíšete takú kolektívnu zmluvu trikrát za sebou, potom môžete skákať mne po hlave o tom, ako nemáme radi odborárov a nie sme sa s nimi schopní dohodnúť.
A súčasťou tej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, napríklad bolo aj to, že sme v roku 2004 dokázali odborárov presvedčiť, aby sa zreformoval platový systém v prospech začínajúcich učiteľov, hoci to znamenalo to, že starší učitelia ten nárast nemali až taký veľký, ako mohli, ale vzdali sa toho práve v mene mladších učiteľov a toho, aby nástupné platy boli vyššie. Vtedy odbory viedol pán Gašpar a dnes už nebohý, ktorý bol tvrdým protivníkom, ale bol protivníkom, ktorý hľadel na záujmy školstva, a preto sa s ním aj niekedy dalo dohodnúť.
Takisto sme boli schopní s odbormi my dohodnúť to, čo zatiaľ vám sa nepodarilo, že súčasťou zvyšovania platov v školstve regionálnom bola aj racionalizácia počtu škôl a učiteľov, ktorá sa odohrala v roku 2004 až 2006 o 3 % ročne, a tiež to odbory vtedy akceptovali. To znamená, že keď sa vám namiesto rečí podarí toto s odborármi dohodnúť, potom môžem od vás rád počúvať to, aký mám mať vzťah k sociálnemu dialógu s odborármi. No byť s nimi ťuťuli-muťuli v predvolebných dohodách, to je pomerne ľahké, ale dohodnúť s nimi skutočné reformy, to je trošku náročnejšie a to je to, na čo som dodnes hrdý, že sa nám podarilo, či už aj s pánom ministrom Froncom, s pánom štátnym tajomníkom Tvarožkom a ďalšími.
Takže toľko, toľko len k tomu. Hovorím, k všetkému ostatnému ja budem vystupovať na záver. Možno ešte jednu poznámku: už Max Weber povedal, že sú tí, ktorí žijú z politiky a sú tí, čo žijú pre politiku. Ja viem, že pre vás, ktorí žijete z politiky, je veľmi ťažké pochopiť, že sú tu aj tí, ktorí žijú pre politiku a nie z nej, ale verte mi, že tí z nás, ktorí naozaj žijú pre politiku a nie z nej, nemajú problém kedykoľvek toto dokázať a odpovedať na všetky otázky tak, ako som to aj ja vždy spravil. Chápem, že vám to úprimne nedochádza, furt hľadáte ten nejaký háčik, lebo je to pre vás úplne že nepochopiteľné, ale je to tak a žiadne množstvo smradu, ktorý vypustíte priamo či nepriamo, túto situáciu zmeniť nemôže. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Osobne musím povedať, že nie som fanúšikom štrajkov, ale musím vzdať hold učiteľom a ostatným zamestnancom školstva za to, že naozaj za ostatné mesiace dokázali urobiť zo školstva prioritu verejnej diskusie. Ak sa zamyslím nad tým, čo sa deje od marcových volieb, resp. od aprílového vymenovania vlády, tak z pohľadu opozície sme boli svedkami toho, čo nazývame ošklbávanie rezortu školstva, čím máme najmä na mysli zásadné oslabovanie postavenia ministerstva školstva, vedy a výskumu a športu. Príkladov je viacero, ale boli tu spomenuté vo všetkých rozpravách za ostatné mesiace, takže budem stručný.
Od 1. januára prestane ministerstvo školstva byť zriaďovateľom krajských školských úradov a úradníci týchto úradov aj s rozpočtami škôl a zriaďovateľskými právomocami prejdú pod ministerstvo vnútra. Tak ako sme už raz toho boli svedkami v 90. rokoch. Od 1. januára takisto slovenské obce budú mať oveľa väčšiu slobodu v tom, ako nakladajú s prostriedkami určenými na centrá voľného času a už dnes máme pomerne veľa indikácií a až dôkazov toho, že bude to znamenať ďalší odlev peňazí zo školstva v prospech iných naliehavých potrieb samosprávy. Ministerstvo školstva takisto odovzdalo viac ako 70 miliónov eur z eurofondov ministerstvu práce a v neposlednej rade sme svedkami toho, že zásadnú reformu vzdelávania v oblasti marginalizovaných skupín, ktorá sa dotýka všetkých, napr. predĺženie povinnej školskej dochádzky alebo povinná dochádzka do materských škôl, je predstavovaná ministrom vnútra bez prítomnosti alebo dokonca výslovného súhlasu ministerstva školstva.
Keď sa toto všetko dialo a deje opozícia kričala, vláda a parlamentná väčšina schvaľovala a treba povedať, že verejnosť sa len pomerne málo o túto tému zaujímala a to je ten dôvod, prečo skladám dnes hold učiteľom, pretože bez ohľadu na to, čo si myslím o štrajkoch vo všeobecnosti, bez ohľadu na to, čo si myslíme o tomto štrajku konkrétne, náleží im úcta za to, že zmenili spoločenskú atmosféru a urobili zo školstva prvýkrát po dlhom období tému, akú si to zaslúži. A je našou povinnosťou nedopustiť, aby to vyšlo na prázdno. Preto hovorím bez ohľadu na to, z ktorej strany sme a aký názor na štrajk máme, myslím si, že za toto by sme učiteľom spoločne poďakovať mohli a potom sa môžme, samozrejme, líšiť v tom ďalšom. (Potlesk.) Školstvo tu však, samozrejme, nie je pre učiteľov. Učitelia sú naši spoloční zamestnanci, tak ako aj my poslanci sme zamestnanci tohto štátu, je tu pre žiakov, študentov a ich rodičov. Na Slovensku vždy bola veľká túžba po vzdelaní. O to viac to platí dnes. Dokonca aj mnohé patologické javy, ktorými sme svedkami, vyplývajú práve z toho, že túžba po vzdelaní niekedy sa, bohužiaľ, pretavujúca do túžby po titule, je na Slovensku mimoriadne silná, dokonca aj v medzinárodnom porovnaní. Aj ľudia bez doktorátu tušia, že dobré vzdelanie v dnešnom svete je jedna z mála vecí, ktorú môžu urobiť pre svoje deti, aby im dali pomocnú ruku, ktorá ich podrží ešte, aj keď tu rodičia už nebudú, možno aj v roku 2050, možno ešte aj ešte neskôr. Toto je objednávka spoločenská pre nás politikov, na čo sme povinní reagovať a vytvoriť také podmienky, aby každé dieťa mohlo získať kvalitné vzdelanie - zo Stropkova, z Bratislavy, z paláca aj z rómskej osady. A z medzinárodných porovnaní a osobných skúseností vieme, že dnes sa to nedarí tak, ako by sa malo. Na to, aby sa zmenilo je nutné prijať mnoho krokov, ale je nutné to, aby sa zo školstva stala skutočná priorita. Je jasné, že zlepšenie situácie v školstve, tak ako som spomenul, že nie je vinou alebo zásluhou jednej garnitúry jej súčasný stav, tak ani zlepšenie situácie nie je otázkou najbližšej a len tejto garnitúry a najbližšieho roka. Nie je to otázka učiteľského štrajku ani valorizácie platov. Je to otázka na 4 a viac rokov a na celú sériu premyslených krokov. Treba však zároveň povedať, keďže sme dnes a tu, že vláda zatiaľ nielenže nevytvorila a nevyriešila napätú sociálnu situáciu v školstve, pretože sme stále a každý deň svedkami protestných zhromaždení pedagógov, ale nepredstavila konkrétny plán ako so školstvom ďalej. Ako poslanci výboru pre vzdelanie sme na základe našej žiadosti získali rozpracovanie programového vyhlásenia vlády pre oblasť školstva. Pán minister ju predložil na výbor, išlo o dokument, ktorý sme si viacerí prečítali, a boli sme nútení konštatovať, že hoci sú v ňom niektoré konkrétnejšie niektoré všeobecnejšie myšlienky, nemá tento materiál v sebe žiadne termíny a nemá v sebe žiadne konkrétne opatrenia, teda v zmysle zákonov alebo iných kontrolovateľných vecí.
Nevieme teda kedy a ako presne čím vláda chce svoje všeobecné úmysly naplniť. Takisto sme svedkami toho, že minister školstva verejne prezentoval svoju predstavu, kam chce do konca volebného obdobia dostať spoločenské a najmä finančné ohodnotenie učiteľov, ale ak sa pozrieme na ponuky, záväzné ponuky, ktoré vláda zatiaľ dala odborárom nielen pre budúci rok, ale aj ďalej, tak vidíme, že zatiaľ si neosvojila túto víziu ministra školstva. Takisto aj vďaka štrajku vláda akceptovala, že slovenské školstvo vyžaduje aj štrukturálne zmeny vo svojej sieti, a zriadila dnes už aj na to orgán, ale chýbajú nám, samozrejme, zatiaľ akékoľvek výstupy. Štrajk učiteľov okrem mnohých výhod mal aj jednu nevýhodu, že upriamil pozornosť na základné a stredné školstvo, čím odvrátil pozornosť od vysokých škôl a vedy, ktoré sú však pre našu budúcnosť rovnako dôležité, kde tiež, hoci sme dnes chválili novelu zákona, ktorú aj sám minister označil za čiastkovú, nemáme jasnú víziu nového zákona, o ktorom bolo len povedané, že do konca volebného obdobia bude, bude schválený.
Nielen preto, ale aj vzhľadom na súčasnú situáciu nás oslovujú učitelia, rodičia, občania. Myslím si, že každý poslanec, osobitne tí, čo pôsobíme v školskom výbore, sme dostali nielen výzvy, výzvy Odborov zväzu pracovníkov školstva a vedy, výzvu 155, ale aj konkrétne, len mne došlo na e-mail desiatky mailov od učiteľov, ale aj rodičov, študentov, kde nás žiadajú, aby sme zaujali postoj, aby sme školstvu pomohli. A práve na to dnes reagujeme touto schôdzou. Keď nás niekto obviňuje z politizácie, tak ako to urobila vláda vo svojom stanovisku, ktoré, predpokladám, že prednesie asi pán minister alebo bolo nám dané na vedomie, tak nech si skúsi predstaviť, čo by robil Robert Fico v tejto situácii. Ako by reagoval na takýto štrajk učiteľov, čo by sme si museli v tejto snemovni vypočuť, ak by rovno nerobil referendum o skrátení volebného obdobia, tak by už minimálne odvolával celú vládu. Z tohto hľadiska považujem náš dnešný návrh za to úplne najmenej, čo sme mohli a museli urobiť, aby sme práve minimálne politizovali tento problém, ale zároveň naozaj využili tú šancu, ktorú nám dali učitelia, a to je naozaj šancu urobiť zo školstva prioritu nielen verejnej diskusie, ale aj reálnej verejnej politiky.
Preto bolo našou povinnosťou zvolať túto schôdzu a diskutovať na pôde najvyššieho orgánu tohto štátu o školstve. Naším cieľom je zaviazať vládu, aby nám v januári predstavila jasný a konkrétny plán s jasnými a konkrétnymi záväzkami, čo chce do roku 2016 urobiť, aby školstvo bolo skutočnou prioritou a ak sa to bude dať, aby sme sa vedeli spoločne dohodnúť aj na dlhodobej vízii školstva, ktorá pôjde nad rámec tohto jedného volebného obdobia. Ak nám vláda takýto materiál nepredloží alebo ten materiál nebude, nebude možné na ňom nájsť určitú širšiu zhodu, povinnosťou opozície či už jednotlivo, alebo spoločne bude navrhnúť alternatívu. Ale myslíme si, že je správne najprv dať vláde aj úlohu, ale aj šancu predstaviť konkrétnu svoju víziu, ktorou zatiaľ programové vyhlásenie vlády v tejto časti, ani jeho rozpracovanie v tejto časti nebolo. To nás viedlo - 31 poslancov - k tomu, že sme zvolali alebo požiadali pána predsedu, aby zvolal túto schôdzu.
Pán predseda, chcem sa spýtať, pani predsedníčka, prečítam aj návrh uznesenia rovno alebo ako? (Reakcia predsedajúcej.) Dovoľte mi prečítať konkrétny návrh uznesenia a tým ukončiť tento tento prejav.
Takže navrhujeme, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla nasledovne:
Národná rada Slovenskej republiky
A. vyjadruje vážne znepokojenie nad stavom školstva na Slovensku;
B. žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rada Slovenskej republiky správu
a) o stave školstva na Slovensku;
b) o konkrétnych krokoch vlády na zlepšenie situácie v školstve.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi v mene 31 poslancov predniesť návrh, ktorý chceme, aby Národná rada schválila a sa mu venovala.
Keď som rozmýšľal, ako dnes tento návrh uviesť, lebo, samozrejme, samotný návrh uznesenia je pomerne stručný, tak som si pripomenul články, ktoré sa v nedávnej dobe objavili vo svetovej tlači o tom, ako sa v Rusku pomaly rozpadáva infraštruktúra vybudovaná za socializmu. Ak čítate zahraničné články novín, tak určite ste si všimli za ostatné roky, že nastal výbuch hydroelektrárne, jednej z najväčších, danej tým, že sa nedostatočne investovalo. Takisto nefunkčná priehrada zaplavila celé jedno ruské mesto. Vykoľajili sa vlaky a dejú sa mnohé iné veci, ktoré sú dôsledkom toho, pardon, ktoré sú dôsledkom toho, že od roku 1991 sa len minimálne investovalo do obnovy a údržby infraštruktúry.
Tieto dramatické obrazy nemajú svoj ekvivalent v školstve. Ak sa v školstve niečo zlého deje, ak sa nám školstvo rozpadá pod rukami, nevykoľají sa žiadny vlak, nevybuchne žiadna elektráreň a nezatopí žiadne mesto, a preto málokedy plní titulky novín. Slovenské školstvo neponúka ani takéto dramatické obrazy, ale ani tak jednoznačné závery. Od roku '89 sa totiž pohlo mnohými smermi, zlými aj dobrými. Medzi tie najhoršie patrí to, že zo školstva odišlo veľmi veľa talentovaných ľudí, ktorí mu dodnes chýbajú. Naopak, na pozitívnej strane možno vnímať to, že materiálno-technické vybavenie školstva býva dnes nie vždy, ale často výrazne lepšie a najmä vďaka decentralizácii a štrukturálnym fondom výrazné zlepšenie stavu napríklad budov. Obsah vzdelávania sa zmenil k lepšiemu, ale často chaoticky a nedotiahnuto. Prístupnosť vzdelávania, jeho sloboda sa zásadne zlepšila na vysokých školách, ale nezlepšila sa napríklad na úrovni základných škôl, kde čoraz viac detí chodí do tzv. špeciálnych škôl. Navyše aj zvýšenie prístupnosti vysokoškolského vzdelávania sa veľmi často udialo na úkor kvality a náročnosti tohto vzdelávania. Preto pocit, ktorí majú mnohí pri pohľade na dnešný stav slovenského vzdelávacieho systému, je pocit, ktorý majú mnohí občania Ruskej federácie v pohľade na svoju materiálnu infraštruktúru. A to je pocit nedostatočnej údržby vedúcej pomaly k rôznym katastrofám.
Tu niekde by som mal asi začať hájiť naše vlády, teda vlády, ktoré som buď podporoval ako poslanec alebo s ktorými som ako volič a občan sympatizoval, a haniť tie druhé. Tie, s ktorými som nesúhlasil a ktoré som nechcel. Účelom tejto schôdze však nie je nájsť toho, kto za dnešnú situáciu v školstve nesie vinu, pretože k nej prispeli všetky garnitúry, a môžme - a možno na to aj ten čas príde počas tejto schôdze - vytiahnuť lekárnické váhy a venovať sa váhe jednotlivých garnitúr. Tomu, čo sa stalo v 90. rokoch najmä za vlády Vladimíra Mečiara, a tomu, čo sa potom dialo za vlád Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica. Účelom tejto schôdze však podľa môjho názoru je využiť ten vzácny okamih, keď sa zo školstva stala naozaj priorita verejnej diskusie, na to, aby sa zo školstva stala priorita verejnej politiky. Nevýhodou našej dnešnej situácie, a to je nevýhoda, ktorej musí naozaj čeliť vláda a jej zodpovedný minister, že sa toto všetko deje v časoch ťažkých, v ťažkých najmä rozpočtovo. Keby sme boli bývali dobre využili dobré časy, keď ekonomika rástla o 10 %, 8 %, keď sa príjmy štátneho rozpočtu zvyšovali medziročne o rovnaké percentá, niekedy aj väčšie. Keby sme vtedy robili zásadnú a strategickú investíciu, nemuseli sme tu dnes stáť - a mať túto - alebo sedieť, mať túto diskusiu, ale to sa nepodarilo. Nieže by bolo školstvo vtedy úplne ignorované, ale nedostalo ani tú zásadnú injekciu vpred. (Ruch v sále. Krátka pauza. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)