Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
5.2.2013 o 16:48 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, nie som stavbár a ani nebudem sa vyjadrovať k tejto veci z pohľadu stavby a kto za to zodpovedá, a budem sa vyjadrovať k pohľadu predsedu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorá je k tomuto tiež v jednom bode relevantná.
Vo všeobecnosti chcem vám povedať, že hlavnou úlohou parlamentu, samozrejme, jednou z úloh je aj kontrolovať vládu, ako aj kolega Zajac spomínal, ale, samozrejme, úplne tou najhlavnejšou je prijímať zákony a po tejto tragédii sa objavili viaceré otázky nad tým, že či a ako, ktoré zákony treba zmeniť, aj boli niektoré pomerne silné reči hneď, ale zatiaľ sme nezaregistrovali nejaké zmeny zákonov alebo návrhy súvisiace s touto tragédiou. Mne to osobne vadí menej, pretože si myslím, že to takéto zmeny treba robiť najmä, keď už je vec vyšetrená, a možno o nich ani nebolo treba hneď z úvodu hovoriť. Samotná tá správa tiež hovorí v podstate o tom, že kým sa nedošetrí, nevieme, nevieme veľa o tom, čo a prečo, aké sú z toho poučenia.
Napriek tomu, dovoľte mi, pán minister, hovoriť o jednej veci a to je zmluva o, to je poistná zmluva, ktorú vedenie Národnej diaľničnej spoločnosti uzatvorilo ako poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti v júni tohto, minulého roku, teda v júni 2012, a je to zmluva, ktorá je v tejto chvíli účinná. To je zmluva, ktorá chráni v niektorých ustanoveniach Národnú diaľničnú spoločnosť pred dôsledkami chýb svojich manažérov a členov orgánov, ale v iných ustanoveniach poisťuje aj týchto členov ako fyzické osoby. Dovolím si uviesť, že to robí nielen pre členov predstavenstva, ale robí to aj pre ostatných riadiacich zamestnancov Národnej diaľničnej spoločnosti a poisťuje ich proti občianskoprávnym dôsledkom, teda náhrade škody, pokutám a podobne súvisiacim s výkonom ich činnosti, ale zároveň ich poisťuje aj proti nákladom na trestné konanie, teda právne zastupovanie pri akýchkoľvek trestných konaniach voči nim vedených a takisto v prípade týchto občianskoprávnych a trestnoprávnych konaní ich chráni proti alebo refunduje náklady na PR alebo teda manažment dobrej povesti. Vo všetkých týchto prípadoch ako fyzickým osobám, nie, teda nehradí tie náklady NDS a náklady, ktoré s týmto má Národná diaľničná spoločnosť, ale chráni aj tieto fyzické osoby. A zároveň táto zmluva je uzatvorená tak, aby chránila retrospektívne 6 rokov dozadu, to znamená, že napríklad v prípade, že by niekedy aj minulí členovia orgánov boli odsúdení k škode, napr. z mýtneho tendra, tak podľa tejto zmluvy sú poistení proti takejto náhrade škody, pokiaľ im nebude súdom preukázaná, nebude oficiálne odsúdený za úmyselný trestný čin v tejto veci. Tá zmluva je veľmi štedrá, poistné krytie je na 70 mil. eur, to znamená, že viac ako 2,1 mld. korún škôd, a je pomerne drahá, jej ročný náklad je 326-tisíc eur a spolu to vychádza teda takmer milión eur teda počas jej trojročného fungovania. Táto zmluva je obhajovaná zo strany manažmentu NDS tým, že ide o krytie záujmov spoločnosti, nie osôb, ale musím povedať, že takúto interpretáciu musíme jednoznačne odmietnuť z toho dôvodu, že táto interpretácia sa týka len časti zmluvy a úplne ignoruje tú, všetky tie krytia, ktoré sa týkajú jednotlivcov a ktoré nemajú nič spoločné s firmou ako takou. Takisto sa odvolávajú na to, že kryjú len neúmyselné konanie, v tej súvislosti chcem povedať, že teda áno, kryjú aj všetky nedbanlivostné prehrešky, čo súvisí napríklad aj s tým, o čom sa dnes bavíme. Ale kryjú aj napríklad úmyselné prehrešky, pokiaľ nie sú za také vyhlásené súdom v oficiálnom trestnoprávnom rozsudku, resp. dokonca aj v tom prípade kryjú náklady na obhajobu v trestnom konaní predtým. To znamená, že nie je ani pravda, že by sa teda to krylo len náklady a záujmy spoločnosti, nie je ani to pravda, že by to krylo len neúmyselné škody, kryje to absolútne všetky možné škody spôsobené počas ich činnosti, paradoxom dokonca je, že ak dostanú pokutu od výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, tak aj táto pokuta bude krytá v rámci tejto poistky, pokiaľ nejaký súd im nepovie, že úmyselne porušili ústavný zákon o konflikte záujmov, takže sa za naše peniaze dokonca porušili proti pokutám z našej, z našej strany.
Z týchto dôvodov dnes výbor pre nezlučiteľnosť funkcií začal voči týmto manažérom, ktorí takto poistili iných, ale aj samých seba, stíhanie alebo teda konanie, aby som bol presný právne a budeme sa tejto téme venovať. Prečo k tej téme vystupujem tu? Chcem využiť jednak to, že diskutujeme o tragédii, ktorá naozaj otriasla asi nami všetkými aj verejnosťou, kde otázka zodpovednosti trestnoprávnej, občianskoprávnej, politickej je predmetom diskusie aj tejto Národnej rady, kto ju nesie, kto nesie ktorú časť, a preto by som chcel, pán minister, vás požiadať, aby ste vo svojom záverečnom slove alebo teda v inom vystúpení, predpokladám, že ešte budete hovoriť, aby ste povedali svoje politické stanovisko k tomu, či považujete za v poriadku aj v kontexte takej tragédie, ako sú Kurimany, aby takéto zmluvy boli uzatvárané firmami vo vašom rezorte? A ak teda s nimi súhlasíte, samozrejme, potom prijímate za to politickú zodpovednosť za takéto zmluvy. A ak neprijímate, či čo urobíte preto, aby takéto zmluvy boli čo najskôr zrušené. Ten dôvod, prečo naozaj, by som povedal, úplne nechcene neplánovane tragédia v Kurimanoch toto všetko, by som povedal, dala na stôl, je naozaj to, že dneska nikto nevie, kto bude zodpovedný, či to bude samotná stavebná firma, či sa tam preukáže nejaká zodpovednosť ľudí vyššie a vyššie, napr. v Národnej diaľničnej spoločnosti. Ale jedno vieme, že pokiaľ im, pokiaľ by komukoľvek, ktorémukoľvek manažérovi NDS nebol preukázaný úmyselný trestný čin v tejto súvislosti, tak táto poistná zmluva bude znamenať, že akékoľvek pokuty alebo náhrady škody, ktoré on ako fyzická osoba platí za svoju nedbanlivosť alebo za porušenie zákona, akékoľvek obhajoba v prípade trestnoprávneho následku bude hradená touto poistkou, teda de facto z našich prostriedkov, keďže sme, keďže zaplatila NDS z našich spoločných prostriedkov toto poistné. Ak by to tak bolo a ak by sme to považovali za vhodné, tak sa obávam, že dospejeme do situácie, kde naozaj akákoľvek koncept zodpovednosti manažérov za to, čo sa deje v ich spoločnosti, v štátnych firmách by, by sa stratil a myslím si, že by to bolo veľmi, veľmi nešťastné.
Chcem povedať na záver, ja už som to naznačil a tým chcem aj skončiť, že je neobvyklé a normálne, že sa tu prestreľuje opozícia s vládnou stranou o zodpovednosť a o to, kto má odstúpiť a prijímať zodpovednosť. Táto zmluva bola podpísaná v júni minulého roku, teda keď už bol ministrom pán minister Počiatek. Napriek tomu ja chcem povedať, že pre mňa oveľa dôležitejšie než to, než za koho sa tá zmluva podpísala, pretože videl som už aj nejaké zmluvy, ktoré boli podpísané za prvej Ficovej vlády, videl som nejaké zmluvy, ktoré niekedy tí istí manažéri podpisovali dokonca aj za Radičovej vlády, nehovorím, že v tejto istej firme, tam som ešte tú možnosť nemal. Zdá sa mi v tejto súvislosti oveľa dôležitejšie, ako sa k tomu postavíme dnes. A preto chcem za seba povedať, pán minister, že ak dnes príjmete a v najbližšom čase jasné stanovisko k neprijateľnosti týchto zmlúv, ja osobne nebudem volať po vašej politickej zodpovednosti v tejto situácii, budem, naopak, rád, že ste zasiahli a, naopak, ak vy považujete za vhodné a budete ich obhajovať, čo, samozrejme, je vaše plné právo, ak ste presvedčený, že je to správny krok, tak ale potom musím konštatovať, že aj vy potom budete zodpovedný a bude to úplne legitímne a nie nejakým spôsobom také obvyklé, prekáračské na to poukazovať. Takže chcel som len k tomu vystúpiť a chcel som vás požiadať, aby ste, aby ste nám k tomuto dali stanovisko. Ďakujem veľmi pekne.
Neautorizovaný
Videokanál poslanca
Vystúpenie v rozprave 14.5.2013 14:10 - 14:33 hod.
Miroslav BeblavýDovoľte mi sa téme ESO II, ako tu bolo povedané, venovať z hľadiska preskúmania oficiálnych...
Dovoľte mi sa téme ESO II, ako tu bolo povedané, venovať z hľadiska preskúmania oficiálnych cieľov, teda pozrime sa na to, čo ministerstvo vnútra, pán minister aj v tejto rozprave uvádzal ako hlavné dôvody, prečo túto reformu spraviť a či to sedí, pozrime sa na náklady tejto reformy, o ktorých nehovorí, a pozrime sa na asi môj odhad reálnych cieľov a výhod tejto reformy.
Začnime proklamovanými cieľmi. Pán minister hovorí vlastne o dvoch. Jedným sú lepšie služby pre občana a druhým sú úspory finančných prostriedkov.
Lepšie služby pre občana majú vychádzať z toho, že 72 okresných úradov bude na jednom mieste poskytovať integrované služby obyvateľom Slovenska. Priznám sa, že keďže som neveril len vlastnej skúsenosti, popýtal som sa viac ľudí vo svojom okolí, aké štátne úrady dnes používajú v svojej každodennej praxi, kde naposledy boli, kde museli naposledy vybavovať. A priznám sa, že najčastejšie počujem štyri nasledovné úrady. Je to Úrad práce, sociálnych veci a rodiny, kde musia ísť napr. všetci vybavovať, samozrejme, prídavky na deti alebo nejakým spôsobom komunikovať, vybavovať rodičovské príspevky. Samozrejme, bohužiaľ, viac ako 400 tisíc nezamestnaných sa tam musí ukazovať raz alebo viackrát mesačne. Takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej.
Druhou inštitúciou, ktorú by menovali, bola Sociálna poisťovňa. Samozrejme, každý živnostník, každý zamestnávateľ má veľmi častú a osobnú skúsenosť s touto inštitúciou. Ale je to aj človek, ktorý chce vedieť, aký mu vychádza dôchodok, prípadne vybavovať inú problematiku súvisiacu so sociálnym poistením.
Treťou inštitúciou, ktorú v mojej vzorke ľudia najčastejšie menovali, sú daňové úrady, respektíve dnes už finančná správa. Samozrejme, môže to byť ovplyvňované aj tým, že sme len celý mesiac a pol po povinnom odovzdávaní daňových priznaní. Ale predsa len je to inštitúcia, s ktorou jednak všetci, všetky právnické osoby, ale aj státisíce fyzických osôb prichádzajú do styku aspoň raz ročne, u väčšiny z nich je to viackrát.
A štvrtou inštitúciou, ktorá dokonca patrí priamo pod pána ministra, je polícia Slovenskej republiky, nielen teda vo vzťahu k jej výkonu, povedal by som, represívnych právomocí, ale aj vo vzťahu k výkonu občianskych, teda by som povedal, kompetencií (občianske preukazy, cestovné pasy a iné typy dokladov).
Takže toto sú štyri najčastejšie služby. To znamená, ak by sme chceli na jednom mieste a lepšie poskytovať služby občanom, tak predpokladal by som, že reforma sa zaoberá najmä týmito štyrmi úradmi. Samozrejme, tieto štyri úrady nie sú touto reformou nijako dotknuté a nie sú na ňu ani nejako naviazané. Namiesto toho ako službu občanom, aby naozaj sa mohli v 72 miestach k tomu dostať, zlučujeme tak zásadné a frekventované kompetencie, ako je civilná ochrana, hospodárska mobilizácia a obrana štátu. Som zvedavý, koľko občanov ročne navštívi úrad vo väzbe na tie tri kompetencie. Aby sme boli korektní, sú tam aj živnostenský úrad alebo odbor po novom a kataster nehnuteľností, čo sú predsa len častejšie, ale napriek tomu si dovolím tvrdiť, že obidva z nich sú menej frekventované ako tie štyri, ktoré som spomínal. To znamená, že je problematické uveriť, že cieľom tejto reformy je primárne lepšia a integrovaná služba pre občana, ak sa nedotýka tých úradov, s ktorými ľudia v prvom kontakte naozaj najčastejšie prichádzajú do styku, a dotýka sa iných úradov, ktoré však majú iné výhody, ku ktorým sa tiež ešte dostaneme.
Druhým oficiálnym cieľom je ušetrenie prostriedkov. Pán minister dnes spomínal určité čísla. Tie čísla majú niekoľko problémov. Prvý a ten základný je, že každý zákon sprevádza doložka vplyvov. Doložka vplyvov najmä v oblasti finančných dopadov má pomerne presnú metodológiu, ktorú kontroluje ministerstvo financií. A na jej základe aj upravuje štátny rozpočet. To znamená, ak do doložky vplyvov napíšete, že niečo usporíte, tak vám tie peniaze ministerstvo financií na budúci rok vezme. Ak, naopak, niečo má stáť naviac, tak vám ich tam dá. V ESO I, teda v tom zákone, ktorý sme schvaľovali na prelome rokov na jeseň, bola uvádzaná úspora 3 milióny ročne z toho zákona. Ak som správne prečítal doložku vplyvov k tomuto zákonu, tak je každoročná úspora kompletná, teda keď sa plusy a mínusy zrátajú, myslím, že 2,2 milióna eur je tam uvedené ročne ako čistá úspora verejnej správy. To znamená, že tie sumy, ktoré spomínal pán minister, musím zatiaľ považovať ako poslanec za propagačne použité tvrdenia bez zatiaľ reálneho základu. A bolo by možno dobré, keby ministerstvo veľmi podrobne zverejnilo, kde tie úspory dosiahlo a kde ich očakáva, najmä z toho dôvodu, aby sme mohli posúdiť, či sa to naozaj deje, ale či sa to aj nedeje len kreatívnym účtovníctvom. Všetci, čo sa venujeme štátnemu rozpočtu, vieme, vo väzbe na náklady administratívy dochádza už niekoľko rokov k významnému tlaku, keď sa sekajú mzdové a nemzdové výdavky v jednotlivých kapitolách a úradoch, a tieto seky nie sú nejako viazané na reorganizáciu štátnej správy. To znamená, je dosť dôležité vidieť, či tie proklamované čísla sú naozaj výsledkom tejto navrhovanej zmeny alebo tej minulej uskutočnenej zmeny a čo z nich sú zmeny, ktoré sa uskutočňujú tak či tak a len sa teda dajú zabaliť, možno predať aj niekoľkokrát, raz ako úspornosť štátneho rozpočtu, druhýkrát ako reforma ESO a tretíkrát možno ešte ako osobný vklad, povedzme, ministra Kaliňáka do reštrikcie.
Zároveň treba povedať, že tie úspory, o ktorých pán minister hovorí, a výhody, o ktorých hovorí, čo sú najmä veci, keďže ste deklarovali, že cieľom reformy nie je prepúšťať zamestnancov, ale že teda vidíte tú rezervu v nákladoch na prevádzku vrátane nájmov a obstarávania, ale vidíte tú výhodu pre občanov v tej spoločnej lokalizácii, tak to sú veci, ktoré sa dajú riešiť a aj sa bežne vo svete dokonca v minulosti riešili inými prostriedkami ako totálnou reorganizáciou štátnej správy. A, naopak, totálna reorganizácia štátnej správy v tejto podobe, ako navrhujete, nie je ani nevyhnutnou, ani postačujúcou podmienkou na tieto kroky. Koniec koncov právomoc centrálneho obstarávania ste si teda zakotvili do zákona. Na to, aby ste centrálne obstarali pre miestnu štátnu správu, nepotrebujete už žiadnu reorganizáciu, ak to dokážete robiť dobre.
Myslím si, že by sme mohli mať veľmi zaujímavú debatu o centrálnom obstarávaní tak, ako ste ho spustili, aj ju vedieme, myslím, zatiaľ cez médiá, ale dneska sa tomu vyhnem čisto preto, aby sa pozornosť nesústredila na inú tému.
Z tohto dôvodu si myslím, že tie dva proklamované ciele, teda lepšie služby pre občana ani ušetrenie obrovskej sumy prostriedkov, nie sú skutočnými cieľmi tejto reformy, lebo nesedia s tým, čo v tej reforme reálne je napísané.
Zároveň si povedzme, čo sú náklady tejto zmeny, ktorú pán minister už priniesol v jednej várke do parlamentu a najmä teraz v tej druhej, v druhom kole prináša. My sme mladá krajina, preto často skúšame nové veci a často nemáme precedensy a vlastné skúsenosti. Okresné úrady sú jedna z vecí, s ktorými skúsenosť máme. Máme ju veľmi dlhú, myslím, z hľadiska toho dvadsaťročného, od roku 1996 do roku 2004 sme ju mali. To znamená osemročnú skúsenosť s fungovaním týchto úradov. A máme ju pomerne jednoznačnú, priznám sa, u ľudí, ktorých ja si odborne vážim. A, pán minister, pokojne menujte ľudí, odborníkov vy z tej strany, ktorí nebudú súhlasiť. Nikto nehodnotí existenciu okresných úradov a tzv. Mečiarovu reformu štátnej správy, ktorá ich priniesla, pozitívne. Špeciálnymi, povedal by som, takými až kľúčovými aspektmi existencie okresných úradov bol nekompetentný manažment zo strany prednostov okresných úradov ako čisto politických funkcií, ktorí zároveň boli veľmi málo mocensky obmedzení kýmkoľvek.
Nulová zodpovednosť ministrov, ministerstiev a vlády, pretože kolektívna zodpovednosť je v tomto prípade nulová zodpovednosť. Prednosta bol a takisto, ako aj vy navrhujete, bude menovaný vládou, čo znamená, že žiadny minister zaňho nezodpovedá, až vláda ako celok ho môže odvolať. To znamená, že výsledkom bolo absolútne zmätenie jasnej zodpovednosti za výkon úradu, za porušovanie zákonov, ale aj etických noriem na úrovni týchto úradov. Zároveň to bola snaha o, by som povedal, silné mocenské postavenie a realizáciu tejto moci v jednotlivých regiónoch. Naozaj sa vtedy tak chovali, vtedy to neboli len prednostovia, ale najmä za Mečiara to boli takzvané koaličné trojky. Možno si pamätáte HZDS, SNS a Združenie robotníkov Slovenska, kde štandardne HZDS malo prednostu a SNS a ZRS mali zástupcu prednostu okresného úradu a spolu politicky sa snažili riadiť miestnu štátnu správu a zasahovať do jej činnosti. Pre ľudí, ktorí si to pamätajú, táto koaličná trojka bola ešte, by som povedal, väčšou traumou ako mnohé veci, ktoré sa udiali celoštátne. Zažili sme pri konkrétnych prípadoch, by som povedal, rozoberanie štátneho majetku.
Bol som s vaším europoslancom kolegom Zalom u neho doma pred pár dňami. A môžete sa ho spýtať. On sa z okna pozerá na dedičstvo okresného úradu, pretože ho má priamo pred oknom. Nie je to ďaleko odtiaľto, bol školský dvor, ktorý prednosta úradu za HZDS v roku 1998 predal investorovi, nebol jediný, bolo ich veľa. A na tomto vyrástla jedna obrovská opacha, ktorá dnes ničí životné prostredie v celej tejto ulici, a všetci obyvatelia sú z nej nešťastní a už v tom nevedia nič urobiť. Treba podotknúť, že štát z tejto operácie veľa nemal, aj keď iní zainteresovaní určite áno. To znamená, že máme skúsenosť s tým, ako sa chovali okresné úrady, ako sa chovali ich vedenia, máme skúsenosť s tým, čo znamená, keď sa stratí zodpovednosť ministrov za výkon vo svojom rezorte.
Aby som hovoril len o dvoch konkrétnych agendách, ktoré sú v tomto zákone, ktoré ešte nie sú v tom prvom kole, ktoré už pán minister schválil, máme tu agendu katastra nehnuteľností. Stačí pozerať aj správy na to, aby sme videli, že kataster má aj dosť dôležitú úlohu z hľadiska nezákonných prevodov pozemkov a nehnuteľností z hľadiska či už zastavenia, umožnenia alebo aj zrušenia. Môžeme hovoriť o veľkých kauzách typu Glance House. Ale môžeme hovoriť aj o kauzách menších, občianskych, kde občan zrazu zistí, že spod, s prepáčením, zadku mu zmizlo vlastníctvo a katastrálny úrad bol v tomto nejakým spôsobom zainteresovaný. Dnes existuje politická zodpovednosť, ktorá vedie až k predsedovi napríklad Úradu geodézie, kartografie a katastra, alebo v prípade životného prostredia, kde zase sme mali veľa problémov, ktoré sa týkajú od rôznych povolení až po výstavbové veci, vedie jasná zodpovednosť k ministrovi životného prostredia.
Po tejto zmene tak ako v deväťdesiatych rokoch nebude zodpovednosť viesť k nikomu, bude viesť len k pánovi Váhu a Tatier, miestnemu, ktorý je menovaný vládou, kde sa zase každý minister bude môcť vyhovoriť, že on s tým nič nemá, lebo to je, samozrejme, prednosta dosadený vládou ako celkom. Zároveň sme v deväťdesiatych rokoch videli, že, aj keď to nevedie ku kauzám a škandálom, ale k jednoduchému každodennému výkonu štátnej správy, tak je veľmi problematické, keď má niekto dvoch pánov. Za Mečiara sa to vyriešilo tak, že priame riadenie vykonávala vertikála okresných, krajských úradov, ale aby teda ministerstvá nezostali úplne mimo, tak bola im daná právomoc robiť takzvané metodické usmerňovanie. To znamená, že ministerstvá mali hovoriť, ako majú úrady v tej svojej veci konať všeobecne, a úrady to mali rešpektovať. Existujú desiatky príkladov toho, ako úradníci ignorovali toto metodické usmerňovanie. A v tomto zákone máme recept na ešte väčší chaos, pretože, ak si vezmeme § 4, tak v odseku 2 sa najprv hovorí, že okresný úrad v sídle kraja, to je ten takzvaný krajský úrad, riadi, kontroluje a koordinuje výkon štátnej správy uskutočňovaný okresnými úradmi, ktoré majú sídlo v jeho územnom obvode. To znamená, nadriadený úrad, ktorý je presne podriadený pánovi ministrovi, riadi, kontroluje a koordinuje výkon štátnej správy úradov pod ním. V odseku 6 je ale uvedené, že štátnu správu, ktorú vykonávajú okresné úrady, riadia a kontrolujú v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi ústredné orgány štátnej správy, do pôsobnosti ktorých patria príslušné úseky štátnej správy. To znamená, že budú riadiť a kontrolovať výkon štátnej správy dva subjekty, jednotlivé ministerstvá teda v rozsahu, v ktorom im to patrí do pôsobnosti podľa zákonov, ale nadriadené takzvané krajské úrady alebo okresné úrady v sídle kraja všeobecne. To znamená, že to dvojkoľajné riadenie, ktoré bolo aj v minulosti, potom sa zrušilo, sa teraz zavádza, sa dokonca posväcuje na určitý ekvivalentný princíp, teda dva orgány budú riadiť a kontrolovať to isté v určitých prípadoch s tým, že to poverenie okresného úradu v sídle kraja bude širšie, ale bude sa prekrývať.
Nechám bokom nejaké drobnejšie veci, ako sú napríklad smernice, ktoré nemajú byť ani zverejňované, ani pripomienkované, a poďme na odhad, čo je skutočný cieľ tohto zákona, keď ten zákon podľa informácií, ktoré som prezentoval, nenaplní alebo nie je vhodným spôsobom naplnením tých proklamovaných cieľov a zároveň prináša pomerne vysoké náklady.
Prvý cieľ tohto zákona je, a ten sme pomenovali už na jeseň, takže ho pomenujem len stručne, to predstieranie šetrenia. To znamená, že naozaj v čase konsolidácie osobitne táto reforma bola ohlásená v čase, keď sa ľuďom osekával 2. pilier, zvyšovali dane a odvody, bolo jednoducho politicky veľmi problematické povedať, že na sebe šetriť nebudeme. Takže toto plní dosť významnú úlohu určitej zásteny, ktorá hovorí, že šetríme aj na sebe, šetríme aj na štáte.
Druhý skutočný cieľ podľa môjho názoru sa týka ovládnutia majetku, personálií a rozhodovania na regionálnej úrovni.
Dovoľte mi povedať konkrétne, čo tým myslím. Prednostovia okresných úradov, ktorí budú menovaní vládou na návrh ministra vnútra a odvolávaní vládou na návrh ministra vnútra, budú mať na starosti akékoľvek nakladanie s majetkom štátu vo svojej pôsobnosti. To znamená, budú mať veľmi významné mocenské postavenie pri predaji nehnuteľností, prenájmoch, prípadne, ak bude treba, aj pri nákupoch. A budú tak činiť teda nielen v nejakej servisnej polohe, ako to naznačoval pán minister, ale aj v polohe riadiacej. Oni riadia všetkých tých úradníkov pod nimi vrátane subjektov, ku ktorým ten okresný úrad bude mať zriaďovateľskú pôsobnosť. A tým pádom oni mocensky budú môcť rozhodovať o týchto veciach v rozsahoch, neviem, či ste robili pasportizáciu toho majetku vrátane zriaďovaných subjektov, teda napríklad vrátane niektorých škôl, pán minister, ale dovolím si odhadnúť, že suma toho majetku je pravdepodobne viac než v desiatkach, je to asi v stovkách miliónov eur, s ktorými oni budú nakladať. A budú s nimi nakladať pod vašou gesciou a pod vaším vedením.
Druhá vec, s ktorou budú nakladať a ktorá je možno cennejšia v dnešnom období, v období 16-percentnej nezamestnanosti, sú personálie. Pán minister síce hovoril, že vedúci odborov budú najímaní alebo teda vymenúvaní na základe návrhu príslušného rezortu, to znamená, že vedúci odboru školstva bude navrhovaný ministrom školstva, čo však už nepovedal, je, že akíkoľvek ďalší zamestnanci okresného úradu, to znamená, môže ma pán minister opraviť, 95 % zamestnancov, možno aj o niečo viac nebude menovaných týmto spôsobom, ale postupom podľa zákona, ktorý ovláda osobný úrad a vedúci služobného úradu a prednosta okresného úradu, kde navyše teda podľa zákona o štátnej službe prijatého v roku 2009 v tej verzii ani otvorené výberové konanie nie je nevyhnutné.
To znamená, že v regiónoch s 20-, 25-, 30-percentnou nezamestnanosťou, kde okresný úrad bude pravdepodobne jedným z najväčších zamestnávateľov v okrese, spolu s nemocnicou alebo úradom práce, bude v podstate jeden človek mocensky rozhodovať o najímaní, prepúšťaní a platení týchto ľudí, čo dáva aj odpoveď na tretiu otázku, ktorá je o rozhodovaní v území. Pán minister síce povedal a ja som to zopakoval, že vedúci odborov budú navrhovaní príslušným ministerstvom, ale, ako som spomenul, tento vedúci už nebude mať žiadny vplyv na najímanie zamestnancov. A dokonca zo zákona nemá ani garantovaný žiadny vplyv na ich odmeňovanie alebo prepúšťanie. To znamená, bude riadiť ľudí, ktorých si nebude sám vyberať žiadnym spôsobom, a bude alebo nebude musieť podpisovať rozhodnutia, ktoré mu budú predkladať. Zároveň tieto rozhodnutia sú a budú veľmi dôležitého charakteru z hľadiska možností zneužitia právomocí; už sme spomínali kataster, spomínali sme niektoré iné oblasti, životné prostredie, v tom prvom kole to boli ďalšie, pozemkové, školské a podobne. To znamená politicky citlivé, majetkové a biznisovo zaujímavé otázky. Pod kým toto všetko bude? Toto všetko bude pod jedným človekom, prednostnom okresného úradu, ktorý bude menovaný vládou na návrh ministra vnútra. Môžete povedať, že je viac-menej jedno, či to bude kontrolovať jeden Kaliňákov úradník menovaný vládou alebo smerácky človek alebo či budú rozlezení po viacerých úradoch. A to by asi platilo aj za iných vlád.
Môžete povedať, že všetko toto, čo hovorím, je síce pravda, ale nič sa veľmi nezmení. Dovoľte mi trošku odporovať a odcitovať vám výsledky jedného výskumu, ktorý bol realizovaný v minulom roku. V minulom roku sa pozreli istí výskumníci na otázku, ako sa po voľbách menia prednostovia jednotlivých úradov. Ja vám odcitujem len dva typy čísiel. Ako na prvé z nich sa pozreli na výmenu v rokoch 2006 až 2010. V roku 2006 sa na obvodných úradoch vymenilo 96 % prednostov obvodných úradov, ale bolo to na obvodných úradoch životného prostredia 71 % a na obvodných lesných úradoch len 18 %. Takisto v roku 2010 po nástupe Radičovej vlády sa na obvodných úradoch vymenilo 85,7 % prednostov, ale na obvodných úradoch životného prostredia 35 % a na obvodných úradoch lesných 45 %. Možno ešte výpovednejšie číslo je číslo o tom, koľko z týchto prednostov kandidovalo do parlamentu za niektorú z politických strán. Z obvodných úradov kandidovalo 69 ľudí počas tohto sledovaného obdobia do parlamentu za niektorú z politických strán. Z obvodného úradu životného prostredia to bolo len 15 a z lesného úradu to bolo len 6. To znamená, že nie je pravda celkom, že je úplne jedno, ktorý úrad drží majetok, rozhodovanie, personálie. Nie je to jedno nielen preto teda, že ak zaň zodpovedá jeho rezortný minister, tak je tam jasná politická zodpovednosť za to, čo som už spomínal. A nie je to jedno ani preto, že okresné a obvodné úrady, tieto všeobecné, sú najspolitizovanejšie a majú aj tým pádom najbližšie jednoznačne k mocenskej vertikále či už dnes strany SMER, ale po zmene vlády teda kohokoľvek, kto by vládol. Preto táto zmena, toto zlučovanie prinesie výrazne zvýšenú politizáciu fungovania úradov, kde ideme vytvoriť v podstate len ich pánov alebo okresných tajomníkov, môžeme ich nazvať, ako chceme, tá funkcia bude rovnaká. A treba povedať, že títo páni (teda okresný úrad v sídle kraja), budú rozhodujúcim spôsobom závislí od krajského lénneho pána, ale najmä od ministra vnútra. Sme teda svedkami toho, ako si minister vnútra buduje svoju mocenskú pozíciu v štáte aj v strane SMER, pričom výhody potečú primárne jemu, náklady potečú primárne nám všetkým. Za týchto okolností je naozaj ťažké podporiť túto reformu, pretože nie je skutočnou reformou. A postoj poslaneckého klubu SDKÚ – DS k nej je tak v tejto polohe negatívny. Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave 14.3.2013 11:21 - 11:45 hod.
Miroslav BeblavýV úvode, ktorý bol pred prerušením rozpravy pre hlasovanie, som sa pokúsil zhrnúť to, ako sme už raz zažili jeden cyklus využívania dier v...
V úvode, ktorý bol pred prerušením rozpravy pre hlasovanie, som sa pokúsil zhrnúť to, ako sme už raz zažili jeden cyklus využívania dier v zákone o verejnom obstarávaní a potom ich zapchávania veľkou novelou prijatou v roku 2011. Skúsme teraz, dúfam, že sa pán minister neurazí, keď to nazvem Kaliňákovou novelou, je to naozaj jeho novela politicky, nie je to myslené pejoratívne, sa na túto novelu pozrieť z tohto pohľadu, aké diery zapcháva, aké diery vytvára, na aké diery vôbec ani nereaguje a čo môžeme očakávať, že sa po jej prijatí stane.
Predtým, než k tomu pristúpime, mi dovoľte dať jednu poznámku pod čiaru. Ako správne povedala kolegyňa Žitňanská, zopakovali po nej viacerí kolegovia Přidal, ale aj Hrnčiar a ďalší. Nikto z nás nevie presne, čo v tej novele v tejto chvíli je, pretože tie obrovské pozmeňujúce návrhy predložené na poslednú chvíľu vo výbore a ešte ich opravy následné spôsobujú situáciu, že ani po opakovanom čítaní si nemôžeme byť istí, že skutočne chápeme dôsledky všetkého, čo je tam uvedené. Napriek tomu si myslím, že vieme urobiť základnú mapu toho, ako tá novela dnes vyzerá, s tým, že sú tam šedé zóny, možno nepoznané riziká, o ktorých sa budeme môcť rozprávať už aj po jej prijatí.
Dovoľte mi preto takúto mapu predstaviť v troch skupinách. Prvá skupina sa týka toho, kde si ministerstvo dalo povedať, pán minister, a čo sú buď odstránené hrozby, alebo dokonca pozitívne kroky v tejto novele. V druhej kategórii je to, čo zostalo ako průser a, ak to bude v tejto podobe schválené, bude aj problémom. A treťou kategóriou, o ktorej sa zatiaľ nehovorilo, sú diery, ktoré vidíme v zákone, ktorých využívanie hromadne narástlo za posledných 12 mesiacov a ktoré tento zákon vôbec nijakým spôsobom nerieši. A dovoľte mi totiž povedať, že myslím si, že by sme mali na novelu z dielne ministra Kaliňáka mať rovnaký nárok ako na novely z dielní poslancov za minulej vlády, teda nepozerať sa na to, či zhoršujú existujúci stav vytváraním aktívnych dier v zákone, ale či aj prispievajú k riešeniu existujúcej aktuálnej situácie s dierami, ktoré sa nám v čase vynárajú, ako kreatívni manažéri, obstarávatelia hľadajú, ako súťaže obísť. Preto mám tam aj tú tretiu kategóriu.
Začnem tým pozitívnym.
Najpozitívnejšie, čo sme už spomínali, je vypustenie strategických zákazov z pôvodného návrhu zákona. Tam som, bohužiaľ, však musel odcitovať ten citát pána ministra, ktorý pre tých kolegov, ktorí tu neboli, musím odcitovať znovu, ktorý o strategických zákazkách povedal ešte na jeseň, že takýmto ustanoveniam v zákone sa hovorí hromozvod. Ešte v škole nás učili, že do zákona treba dať hromozvod, potom hromozvod odstránite a všetky ostatné veci, čo ste potrebovali, sú prijaté. Hromozvod zafungoval, zákon je v procese, avšak vďaka kverulantom, poslancom, novinárom, mimovládkarom sa upozorňuje aj na tie ostatné veci.
Druhá pochvala je tiež len za odstránenie alebo predídenie problému, ktorý ste sám v tom zákone vytvorili, teda oficiálne kolega Bagačka. Ale myslím, že nikto nebude popierať, že tie návrhy išli z ministerstva. To ani nie je v ničom nelegitímne. A to bola naozaj tá výnimka 5 miliónov eur na stavby bez súťaže, so súhlasom ministerstva financií. Ako prišlo minulý týždeň na výbore, tak potom odišlo na ďalšom výbore. Môžeme teda byť len radi, že ste si dali povedať z akýchkoľvek dôvodov.
Okrem týchto dvoch průserov, ktoré ste najprv sami navrhli a od ktorých ste potom ustúpili, dovoľte mi hovoriť o veciach, ktoré sú naozaj skôr pozitívne.
Prvá z tých vecí je novo vytváraná Rada pri Úrade pre verejné obstarávanie. Pán minister ju nazval komisiou, dneska ráno opakovane. Ja na rozdiel od vás nebudem teraz vás označovať za klamára len preto, že ste povedali niečo iným slovom. Takže myslím, že vieme, a čom sme hovorili. Tá rada je niečo, na čom bola zhoda medzi opozíciou a koalíciou, že ju treba. Nezhoda bola len o tom, ako má byť menovaná z hľadiska procesu, z hľadiska obdobia funkčného, z hľadiska výberu ľudí. Musím konštatovať, že ten pozmeňujúci návrh, ktorý je predložený aj v spoločnej správe, znateľne vylepšuje zloženie tejto rady aj jej proces kreovania, aj jej funkčné obdobie. A povedal by som, že ak dodržíte nielen literu, ale aj ducha zákona, to znamená, ak ten výberový proces, ktorý je v tom návrhu obsiahnutý, bude skutočne otvorený a nebude teda len formalitou, ako podpísať ľudí, ktorých ste si už dopredu vybrali, tak si myslím, že tá rada môže byť spolu aj so všetkými rizikami pozitívnym fenoménom. Napriek tomu si myslím, že pozmeňujúci návrh, ktorý ide predložiť pani podpredsedníčka Jurinová, je ešte lepší a výrazne lepší v tomto smere. A myslím si, že by nemal byť žiadny problém pre vás ho prijať, lebo ideologicky a duchovne ide tým istým smerom, len je precíznejší. Ale napriek tomu chcem povedať, že ak to aj prejde takto, rada má šancu, ak to naozaj naplníte, by som povedal v dobrej viere, byť skôr pozitívnym prvkom. To je pre mňa asi jedno z najvýznamnejších pozitív tohto zákona.
Druhé pozitívum, ktoré nesúvisí so zákonom, je posilnenie Úradu pre verejné obstarávanie finančne. Ja sa ale nechcem vracať, pán minister, teraz k nejakým rekrimináciám, len chcem povedať, že už v legislatívnom zámere, ktorý pani ministerka Žitňanská ešte vo vláde predložila teda do pripomienkového konania, bolo o tomto hovorené, my sme vám tú pripomienku dali ako zásadnú pripomienku na jeseň minulého roka k tejto novele, vtedy ste nám odkázali, že výdavky budú hradené v rámci schválených limitov, teda že netreba pridávať. To znamená, že som rád, že ste zmenili názor... (Reakcia navrhovateľa.) No myslím, že my sme nehovorili o tom, z akých limitov to má ísť. (Reakcia navrhovateľa.) Ale v tom vyhodnotení sa hovorí o schválených limitoch, kapitoly ÚVO, lebo ÚVO má samostatnú kapitolu, ale, hovorím, som rád, že za necelý mesiac medzi 8. januárom a 10. februárom došlo aj v tomto k vylepšeniu.
Tretia vec, ktorú tiež vnímam, že je tak, môže skončiť aj zle, ale skôr chcem veriť, že skončí dobre, je elektronické trhovisko. Elektronické trhovisko ako také opäť sme všetci podporili ako myšlienku. Debata bola o tom, či v tej forme, ako ste ju navrhli, je dobre robené a manipulovateľné. My sme vám navrhovali dve zásadné zmeny. Jedna bola, aby nebolo monopolné elektronické trhovisko pod ministerstvom vnútra, ale aby bolo ako v Českej republike viac licencovaných, tak aby bola medzi nimi súťaž, čo by aj obmedzilo korupciu, cez to v rámci trhoviska, a druhá bola, aby ste nedali povinnosť ekonomicky najvýhodnejšej ponuky, lebo tá nemusí byť vhodná pri mnohých bežných tovaroch a niekde je potrebná aj cena. V tom prvom ste nám neustúpili, ale v tom druhom áno. A je teda v tom pozmeňujúcom návrhu opäť uvedené, ak som to správne prečítal, že bude môcť byť aj cena ako kritérium v rámci elektronického trhoviska. Povedal by som tak, že spôsob, ktorým v tejto chvíli súťažíte, opis toho trhoviska, jeho dizajn, vo mne ste nevyvolali veľkú dôveru a vrátim sa k tomu o chvíľku, ale napriek tomu toto je vec, kde by som vám ako keby rád dal dôveru na to, aby ste sa ukázali, lebo ak trhovisko bude dobre fungovať, môže byť významným pozitívnym prvkom. O rok, o dva roky to zhodnotíme a budeme vidieť, s čím to reálne prišlo.
Posledné pozitívum, aj keď už veľmi také päťdesiat na päťdesiat, je zmena v procese námietok, kde opäť bola zhoda v tom, že kľúčom je nebrať možnosť dodávateľom brániť sa proti neférovým praktikám obstarávateľov, kľúčom je ich organizačne urobiť tak, aby minimálne zdržali proces obstarávania a zachovali práva dodávateľov a právo na férovú súťaž. Tá snaha vaša zjednotiť to do dvoch bodov v princípe bola chvályhodná, problémom bolo to, že ste chceli niektoré veci z námietkových konaní vyňať úplne, a druhým problémom je technické zvládnutie. To prvé sa do veľkej miery podarilo opraviť. Teda aj pod tlakom argumentov, že by to mohlo európske fondy zneplatniť, sa ten námietkový proces ako keby neostrihal až tak veľmi, ako ste ho chceli pôvodne dohola ostrihať. Ale druhý problém, ktorý zostal, na ktorý teraz neupozorňujem ja, ale na ktorý upozorňujú odborne spôsobilé osoby už po prijatí tej tzv. malej novely, je, že z technického hľadiska tú deľbu tých ponúk na dve skupiny a námietky ste úplne nezvládli. To znamená, že v praxi hovoria, že to vyvolá skôr zdržanie ako urýchlenie. Tam môžem vás len povzbudiť v tom, aby ste tento čisto technický, nie politický problém doriešili či novelou alebo inými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii.
Toľko pozitíva alebo možné pozitíva, aby som bol presnejší.
Teraz najväčšie problémy. Tam budem stručnejší, lebo už o nich hovorili niektorí kolegovia.
Prvý problém je naozaj centralizácia verejného obstarávania. Tam, pán minister, ste neustúpili argumentom nielen nás, ale aj iných odborníkov, že centrálne obstarávanie môže fungovať naozaj dobre len vtedy, keď je tam tá poistka, nemusím obstarávať centrálne, ak viem nakúpiť lepšie sám. Vy ste tam síce teraz vložili tie pozmeňujúce návrhy, že ten drobný obstarávateľ sa môže dohodnúť s ministerstvom vnútra, že pôjde sám, len ministerstvo vnútra predsa ako centrálny obstarávateľ nemá žiadnu motiváciu také veci umožňovať, pokiaľ si to niekto nevybaví, povedzme, po politickej alebo inej linke. To znamená, že to právo obstarávateľa, viem nakúpiť lepšie sám, nemusím ísť, to je nie dôležité len preňho, ale preto, aby vás tlačilo nakupovať efektívne, inak vám tí obstarávatelia z toho systému utečú. Na to už sú procesy. Tak toto pokladám ja osobne, a pani kolegyňa Žitňanská o tom hovorila obsiahlo, za jeden možno z najväčších problémov. Samozrejme, veľkosť toho problému závisí od toho, ako ambiciózne sa pustíte do centrálneho obstarávania. Ak zostane nenaplnené to zákonné ustanovenie, tak sa nič nestane. Ak, naopak, o pár rokov budete prevádzkovať obrovský systém centrálneho obstarávania, tie potenciálne straty z tohto problému sú obrovské.
Druhý a zásadný problém, ktorý tam je, je zrušenie povinnosti elektronických aukcií. Priznám sa, že nie som v politike ako poslanec až tak dlho, iba od júna 2010, a ešte, samozrejme, sa musím veľa učiť o politickom úsudku, ale keby sa ma bol býval niekto spýtal, či si akákoľvek vláda dovolí zrušiť elektronické aukcie vo verejnom obstarávaní, tak by som odpovedal, že nie, lebo že bude z toho taký krik, že to jednoducho nikto si netrúfne. Vy ste si na to trúfli. A zatiaľ vám to dokonca vyzerá, že vám to aj prejde. Musím sa priznať, že pre mňa je to šokujúce, osobitne vzhľadom na to, že žiadny inštitút nie je čierno-biely, ale výhody elektronickej aukcie sú tak jasne zadokumentované v porovnaní s mnohými inými vecami vrátane čísel, prípadov, štúdií, dlhých rokov aj testovania, pilotovania, rozširovania po obciach, po úradoch, že musím sa priznať, som veľmi prekvapený nielen v tom, že to robíte, ale že vám to asi prejde. To, sa priznám, by som nikdy nebol býval očakával.
Tretí zásadný problém je zmena v obstarávaní neprioritných služieb. Neprioritné služby sú tie smutne známe nástenky, poradenské, konzultačné, právne a mnohé iné, kde teda novela, ktorú sme s kolegom Krnáčom zo SaS predložili a presadili v tomto parlamente, ale aj s podporou ľudí ako Igor Matovič, ktorého tu teraz vidím, Anton Marcinčin, ktorý už je dnes na vašej strane, ale aj niektorí ďalší, to zrušila, pretože nebol žiadny dôvod pre to, aby neprioritné služby mali osobitnú reguláciu. Ten dôvod, prečo ony v európskych podmienkach majú osobitnú reguláciu, je ten, že v Európskej únii ide cez predpis o verejnom obstarávaní o utvorení cezhraničných trhov. Ale v právnych alebo v konzultačných službách veľmi cezhraničné trhy nie sú, tak to veľmi nemá význam až tak regulovať. Vy dnes zavádzate to, že nebude musieť vybrať si obstarávateľ najvýhodnejšiu ponuku a stačí, ak bude ponuka menej ako 20 % nevýhodná oproti tej. A ja čo k tomu chcem povedať, je, že zase si cením, že ste síce najprv na mňa vybehli na minulej schôdzi v tej rozprave, ale potom ste opravili to, že tých 20 % je oproti najlacnejšej ponuke, nie oproti priemeru, lebo oproti priemeru by to bolo už úplne manipulovateľné. A zostáva ten zásadný problém, aká bude motivácia akejkoľvek právnickej firmy ísť do súťaže, keď bude vedieť, že pokiaľ sa zmestí do 20 % jej konkurencia, tak jednoducho nemá šancu vyhrať ani s najlepšou ponukou. Môže mať najlepších právnikov, najlepšie referencie, najlepšiu metodiku. Samozrejme, kupovať právnikov je náročné, ale teraz to neberte v zlom, ja by som povedal, za každej vlády. Myslieť si, že úradníci a politici, keď budú môcť vyberať podľa ľubovôle, budú vyberať lepšie právnikov, je, povedal by som, nie celkom konzistentné s našou dvadsaťročnou skúsenosťou v tejto krajine. Namiesto toho by som očakával, ak s tým máte problém a keďže osobne ste právnik aj advokát, tak myslím, že viete veľa o tom trhu. (Reakcia navrhovateľa.) Keby ste prišli sa uchádzať, ja by som vás kúpil, lebo vaše rétorické a analytické schopnosti nemajú až takú konkurenciu, takže ja by som vás v pohode kúpil, naopak, pán minister, keby na to došlo. Ale inú vec som chcel povedať. Ale chcem sa vrátiť k tým právnym službám v tom, že jednoducho nebudú tam súťaže. Budú tam priame zadania, pretože ktorá právnická firma najmä seriózna, by sa uchádzala, keď bude vedieť, že dá najlepšiu ponuku a aj tak ju nemusia vybrať?
Ďalší problém, ktorý tam zostal, spomínala kolegyňa Žitňanská, to je legalizácia tých nezmyselných vysokých referencií vo výške 300 % zákazky. To je naozaj veľmi premyslený ťah v tom, že pod zámienkou obmedzenia legalizuje vlastne požiadavku, ktorá umožní tie súťaže bez problémov manipulovať z hľadiska vstupu.
A posledný veľký problém, ktorý tam zostal, je obmedzovanie možnosti ÚVO preskúmať súťaže len na konanie, ktoré je buď v námietke uvedené, alebo ktoré je celkom zjavne mimo medzí zákona, sme hovorili o tom minule, že to znamená, že pokiaľ aj obstarávateľ napr. nasadí diskriminačné kritériá, pokiaľ tá diskriminácia je aspoň rádovo zdôvodniteľná, to znamená, nie je celkom zjavne mimo medzí zákona, ako ten pozmeňujúci návrh hovorí, tak ÚVO podľa zákona by to skúmať nemal.
Dostaneme sa teraz k tretej kategórii. A to sú tie diery, ktoré vidíme za posledný rok a ktoré vôbec nezatvárate, možno aj preto, že niektoré z nich sám iniciatívne vŕtate. Takže asi by to bol konflikt záujmov a schizofrénia, keby ste ich chceli riešiť. Ale napriek tomu ako gestor verejného obstarávania by ste mali.
Prvá vec, ktorej sme svedkami, sú právne služby bez súťaže cez argument časovej núdze. Ja neviem, priatelia, kto z vás to sleduje, ale Fond národného majetku je momentálne nový biznis model, kde zoberie existujúci právny spor a argumentujúc, že nemá čas vytendrovať právnikov poriadne, lebo ide pojednávanie, obstará právnika priamym zadaním. Potiaľ, myslím, by sme mohli súhlasiť, aj keď moja otázka by bola, že keďže Fond národného majetku je permanentne v právnych sporoch, mal by mať vyriešenú túto vec dlhodobo a systémovo, ale nechajme ju bokom, povedzme, prišlo nové vedenie, zistilo nejakú dieru, potrebuje obstarať. Predstavte si seba, potrebujete kúpiť právnika, lebo o dva dni je pojednávanie, nemáte čas urobiť súťaž. No tak by ste nejakého právnika objednali, akéhokoľvek, o ktorom viete, ktorého poznáte, dali by ste mu nejakú dočasnú zmluvu a povedali by ste mu, že zaplatíte tie úkony, kým vytendrujete či už jeho alebo niekoho iného riadnym spôsobom. To by bolo úplne legitímne, pokiaľ tá časovú núdza je ozajstná, nikto by nenamietal. Fond národného majetku však prišiel s novou inovatívnou metódou, kde dočasným právnikom objednaným bez súťaže v tej zmluve dá obrovské provízie za výhru sporu. To znamená, že argumentuje, že prichádza pojednávanie, on nemá ani čas sa s tým spisom poriadne zoznámiť, my nemáme čas ho vytendrovať, ale ak ho náhodou zázračne stihne rýchlo vyhrať na tom jednom pojednávaní, dostane 4,5 % ceny, 9 % ceny, teda z hodnoty sporu, čo sú dneska milióneurové sumy. Písal o tom Plus 7 dní, písali o tom Hospodárske noviny. To znamená, že my sa dnes môžeme dočkať situácie, keď máme spor, kde niekto žaluje fond, možno aj vymyslene, možno oprávnene, možno neoprávnene, vedenie fondu zadá bez súťaže zákazku s obrovskou províziou za výhru sporu dočasnú, zároveň tendruje súťaž a ak náhodou v tom medziobdobí ten právnik zázračnou genialitou napr. tento aj vymyslený problém vyrieši, tak zinkasuje päť-desať miliónov eur. Musím povedať, že toto je veľmi inovatívna metóda, o ktorej som predtým nikdy nepočul. A patrí všetka česť novému vedeniu Fondu národného majetku, že s tým prišlo.
Druhá inovatívna metóda, ktorej autorom už ste vy alebo vaši ľudia, je, ako hromozvod odstrániť, a pritom si ho ponechať. Hovorili sme o tom, že ste strategické zákazky odstránili, aby teda ten hromozvod sa stratil, a zároveň ste vďaka kreatívnosti svojich poradcov prišli na to, že sa ony vlastne dajú robiť aj na hrane, prípadne za hranou dnešného zákona, cez metódu tzv. súťažného dialógu, ktorá je síce stavaná na veľmi úzko špecifické veci, kde je nejaká konkrétna zákazka, ktorá je tak zložitá, že ju nevieme dopredu definovať, a chceme opakovaným dialógom s uchádzačmi ten predmet dodefinovať, ale vyhlásili ste tú metódu na zadanie, ktoré je veľmi široké, a pri ktorom takúto metódu v realite ťažko uplatňovať, a zároveň ste obmedzili zásadné informovanie verejnosti o tejto súťaži a odmietli ste zverejniť čokoľvek mimo jednostranovej informácie vo vestníku o tejto súťaži. Nevieme dokonca ani jej objem. Nevieme dokonca ani presnú špecifikáciu zadania, len nás teda žiadate, aby sme vám verili, že to robíte dobre.
Tretí problém, tiež ste jeho autorom, je súťaž návrhov ako nástroj priameho zadania. Už som spomínal, že tendrujete teraz opis toho elektronického trhoviska a tendrujete ho veľmi zaujímavým spôsobom, ktorý sa volá súťaž návrhov. Súťaž návrhov prebieha tak, tak sa štandardne robia akurát architektonické veci, že teda nie je to štandardná verejná súťaž, ale uchádzači donesú návrh a porota vyberie najlepší návrh podľa nejakých kritérií. Vy to používate na opis toho elektronického systému, na čo sa on celkom nehodí. Ale je to na hrane zákona, takže poďme, súhlasme s tým. Je však problém v tom, že ste tam dali tri absolútne nevyhodnotiteľné kritériá, objektívne, lebo sú komplexnosť... A teraz sa priznám, že tie druhé dva už boli tak formulované, že som ich ešte aj zabudol, lebo jedno je komplexnosť, potom je jednoznačnosť. A neviem, či si pamätáte to tretie, pán minister. Ale boli to také kritériá, ktoré som nikdy vo verejnom obstarávaní nevidel, na čo sa vaši ľudia obhajovali v novinách, že, áno, to je síce pravda, že to je veľmi subjektívna súťaž, ale prečo sa rozčuľujeme, to je súťaž za päťtisíc eur, je prvá cena, to znamená, že vy ste to teoreticky mohli zadať priamo, takže keď už urobíte aj nedokonalú súťaž s nejasnými kritériami, je to stále lepšie, ako keby ste to rovno zadali. Problém je však v tom, že v tom zákone je uvedené také malé písmenko, ktoré hovorí, že ak cez súťaž návrhov niečo vysúťažím, tak nedostávam autorské práva na tú vec, ale len práva na tú hmotnú vec. To znamená, inými slovami, vy ste vlastníkom toho kusa papiera, ktorý vám za to niekto dal, ale nie ste vlastníkom autorských práv, ktoré s tým súvisia, a tie si môžete priamym zadaním zakúpiť následne. To znamená, že vy síce súťaž absolútne nejasnými kritériami vytendrujete za päťtisíc eur súťažou návrhov niekoho, a potom môžete zadať neobmedzenú zákazku na autorské práva, dopracovanie tohto predmetu, plne v súlade so zákonom.
Štvrtá metóda, ktorá sa začala teraz hojne používať, váš kolega Vážny, zvaný aj väčšie zlo, je asi jej najväčším exponentom teraz, je používanie nezmyselne vysokej zábezpeky ako obmedzenia vstupu do súťaže. O čo ide? Keď sa robí súťaž, tak existuje možnosť žiadať zábezpeku, kauciu, ktorú musí každý uchádzač zložiť na účet, aby preukázal, že je seriózny. To znamená, že, viete, aby ľudia nemohli dávať desiatky ponúk nedopracovaných, zaťažovať obstarávateľov, tak existuje možnosť, že chcem, aby ste mi niečo zložili s tým, že ak sa súťaže zúčastníte, aj keď prehráte, dostanete peniaze späť, ak sa jej ale zúčastníte a potom napr. vyhráte a nedodržíte záväzky, nepodpíšete zmluvu, tá kaucia vám prepadá. Je to nástroj, ako trošku neserióznych obstarávateľov prefackávať alebo ich tak preventívne odrádzať. Tomu, samozrejme, zodpovedá výška kaucie, ktorá, ak sa používa, môže byť podľa súťaže päťtisíc, desaťtisíc eur, viem si predstaviť, možno aj päťdesiattisíc eur pri nejakej obrovskej súťaži, aby teda niekto sa tam s tým nehral. Pán minister Vážny vyhlásil súťaž za viac ako dvadsať miliónov eur na poradenské služby pri eurofondoch na ďalšie programovacie obdobie ako Úrad vlády, kde už má ale kauciu vo výške, ktorá je v šesťcifernej sume. A neexistuje ani teda žiadny racionálny dôvod, aby takto vysoká kaucia bola okrem obmedzenia konzultačných firiem štandardných, ktoré nemajú na účte takéto peniaze, štandardne, ale, samozrejme, pre toho, kto bohaté vrecká má, je to jeden z dobrých spôsobov, ako sa v tej súťaži ocitnúť, ak nie sám, tak aspoň s čo najmenším počtom. Takže to sú len príklady, ktorých sme svedkami za posledné mesiace a pri ktorých s ničím z toho ste nič neurobili v tomto návrhu. Dokonca teda musím povedať, že ste naozaj spoluautorom alebo gestorom, aby som bol presný.
Takže z tohto hľadiska už nebudem zdržovať, už dvadsaťdva minút hovorím.
Kolegyňa Žitňanská vám vyčítala chaos, viacerí praktici upozornili, že postup, ktorý ste zvolili, pravdepodobne vyvolá viac problémov, než ich vyrieši. A to nie je nutné vždy zo zlej vôle, ktorú niekde vám pripisujeme, ale niekde naozaj aj z toho zmätku a z tej komplexnosti.
V tejto súvislosti vám poviem, že s pánom kolegom Bagačkom, myslím si, nemáme zatiaľ žiadny vzájomný konflikt ani problém, ale dávam na zváženie pre budúcnosť, či je dobré, keď spravodajcom zákona je človek, ktorý je zároveň autorom zásadných pozmeňujúcich návrhov tak rozsiahlych, lebo spravodajca má fungovať ako trošku také objektívne sito a zrkadlo toho procesu. To nie je, samozrejme, nič protiprávne. Len dávam to na zváženie, či je to dobré, lebo trošku to kumuluje dve funkcie, ktoré mali byť trošku proti sebe, aby sa tá kvalita legislatívy strážila. Ale to je naozaj len pre budúcnosť.
Čo by som vám ja vyčítal, pán minister, je, že po tomto zákone bude sa ľahšie kradnúť z verejného obstarávania ako doteraz a zároveň nedôjde k zásadnému obmedzeniu administratívneho bremena pre poctivých obstarávateľov, dôjde len k vytvoreniu dier pre špekulantov a k jemnému zníženiu toho administratívneho bremena pre všetkých. Inými slovami, keď si vezmeme na váhy tie dva ciele, teda kupovať čo najlepšie a zároveň teda aby čo najmenej okolo toho bolo papiera, tak to druhé sa zlepší, ale nezlepší sa až tak zásadne, kvôli mnohým nedokonalostiam za cenu toho, že sa naozaj nastrieľajú veľké diery do tých výhodných nákupov. Z pohľadu verejného záujmu preto si myslím, že tento zákon bude čisté mínus, a to veľké, možno aj miliardové mínus, v horizonte najbližších dvoch-troch rokov. Verím, že budeme mať možnosť sa presvedčiť.
Jedinú vec si na záver dovolím vysloviť ako prosbu na vás, prípadne ak by ste boli ochotný tlmočiť aj ostatným členom vlády alebo ich hovorcom, aby po prijatí tohto zákona, ktorý ste si sami vytvorili, utvorili, preformovali, už nezaznievala výhovorka pri neefektívnom alebo škandalóznom obstarávaní, že je to ale v súlade so zákonom, lebo tým len budete potvrdzovať, že platí to, čo pán Soltész, ktorého som citoval na úvod z Hospodárskych novín, povedal, že to bolo hlavným cieľom toho zákona. To znamená, že zákon ste si upravili. Predpokladám, že si ho dnes alebo zajtra aj schválite. A tým pádom už budete musieť niesť aj zodpovednosť za to, že ak niečo škandalózne bude viesť v súlade s ním, tak slová „je to v súlade so zákonom“ nebudú dostatočným odôvodnením. Ďakujem vám veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave 14.3.2013 10:52 - 11:00 hod.
Miroslav BeblavýV prvom čítaní som spomenul citát komentátora Hospodárskych novín Arpáda Soltésza, ktorý k tejto novele ešte koncom júla minulého roku napísal: „Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by skrátka mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií počas prvej...
V prvom čítaní som spomenul citát komentátora Hospodárskych novín Arpáda Soltésza, ktorý k tejto novele ešte koncom júla minulého roku napísal: „Robertom Kaliňákom avizované zmeny vo verejnom obstarávaní by skrátka mali zabrániť škandálom, akým bol nástenkový tender či predaj emisií počas prvej vlády strany SMER. Druhá Ficova vláda nastaví pravidlá tak, aby sa pochybné obstarávanie mohlo stať legálnou normou. Toto by si rozhodne zaslúžilo čestný titul „oligarcha roka".“
Hovorili sme aj o tom, že stratégia vlády a ministra bola zjavne v tom, že keď do zákona nastrieľam veľa dier, tak mi aspoň polovica prejde bez povšimnutia. Takým najväčším bielym slonom boli strategické zákazky, ktoré boli zo zákona vypustené. Keď som v prvom čítaní toto spomenul, že pán minister priznal, že to bola ich úloha, tak pán minister to poprel. Takže dovoľte mi odcitovať z týždenníka Trend váš výrok, pán minister. Keď sa vás pýtali na strategické zákazky a prečo ich presadzujete, doslova ste vtedy odpovedali: „Takýmto ustanoveniam v zákone sa hovorí hromozvod. Ešte v škole nás učili, že treba dať do zákona hromozvod. Potom hromozvod odstránite a všetky ostatné veci, čo ste potrebovali, sú prijaté.“ Takže hromozvod ste odstránili, ale treba povedať, že vďaka pomerne rozsiahlej práci aj opozičných poslancov, aj médií, aj mimovládnych organizácií vám tie ostatné veci až tak bez pozornosti neprešli. Medzitým ste už parlamentom pretlačili asi najexpresnejšiu novelu tohto zákona, ako sa to dá, aj keď treba povedať, že táto novela mala jednu veľkú výhodu. Keď sme v opozícii zistili, že v otázke verejného obstarávania sa začína angažovať pán vicepremiér Vážny, posilnila sa znateľne naša náklonnosť k vám, pán minister. Princíp menšieho zla totiž nepustí ani pri verejnom obstarávaní. A pri akejkoľvek kritike, ktorú voči vám môžem vysloviť, keď si porovnám v oblasti verejného obstarávania vás s pánom vicepremiérom Vážnym, viem, kto je menším zlom. A určite to nie je pán vicepremiér.
Rovnako medzitým pribudli už spomínané pozmeňujúce návrhy obrovskej dĺžky, ktoré v niečom technicky zákon čistili, v niečom ho naozaj vylepšovali a v niečom obsahovali nové míny. Asi takou najzaujímavejšou novou mínou, ktorá bola dodaná v parlamente, bola tá snaha umožniť po výnimke ministerstva financií obstarávať stavebné práce do piatich miliónov eur bez súťaže. Dnes ste nám ráno oznámili ako výdobytok toho zákona, že ste túto netransparentnosť vloženú vo výbore znížili na dvestotisíc.
O tom všetkom by sa dalo hovoriť a dalo by sa možno zopakovať mnoho vecí aj z prvého čítania, hovoriť niektoré nové, ale myslím si, že treba skôr robiť inventúru tohto zákona ako celku, možno idúc aj trochu ďalej do minulosti, lebo o tej, samozrejme, ešte nevieme tušiť, čo sa schváli o niekoľko hodín. Dá sa predpokladať, že sa to bude veľmi podobať na to, čo už je v spoločnej správe, ako ste sa už v tejto veci rozhodli. Takže dovoľte mi, vychádzajúc z tohto predpokladu, hovoriť trošku, o čom je príbeh zákona o verejnom obstarávaní. Príbeh zákona o verejnom obstarávaní v tejto krajine je o tom, ako hľadať diery na to, aby som nemusel súťažiť, a je o tom, ako sa snažíme tie diery zapchávať, aby tí, čo súťažiť nechceli, súťažiť museli.
Prvý zákon o verejnom obstarávaní bol prijatý ešte v deväťdesiatych rokoch, nechcem ísť tak ďaleko, ani to asi už pre dnešok nie je zaujímavé. Ale tento zákon dnešný, ktorý tu novelizujete, bol prijatý na konci Dzurindovej druhej vlády v roku 2006. Tá ho však ani nestihla využiť. A vlastne ten zákon sa začal testovať až za vašej vlády. A videli sme, že ten zákon obsahoval dier pomerne veľa. Následne sa v roku 2011 za Radičovej vlády udialo prvé veľké zapchávanie týchto dier. Aby sme boli konkrétni, čo boli tie najväčšie diery? Prvá z nich bola, že mnohé verejné inštitúcie vôbec neboli verejnými obstarávateľmi. Vďaka doslovnému a niekedy aj nesprávnemu preberaniu európskych smerníc jednoducho mnohé verejné inštitúcie hospodáriace s našimi peniazmi nemuseli súťažiť, pretože mali zo zákona výnimku. Druhým problémom bolo zneužívanie inštitútu mimoriadne nízkej ceny na vyhadzovanie nepohodlných ponúk. Najslávnejším príkladom toho je mýtny tender, ale bolo mnoho ďalších. Ja spomeniem len napríklad projektovú dokumentáciu na tunel pod Bratislavou, ktorá sa začala realizovať v druhej polovici roku 2006, kde z troch ponúk bola jedna vyradená za formálny nedostatok a druhá za príliš nízku cenu tak, aby to dostala nakoniec tretia, tá správna vybraná, ktorá bola asi o 300 miliónov korún drahšia od tých ostatných dvoch. Jeden z najväčších průserov boli tzv. neprioritné služby. Ich takou známou vlajkovou loďou je nástenkový tender za 3,6 miliardy korún. Ale bolo ich viac než dosť iných. Ďalším problémom bolo zneužívanie užších súťaží, kde stačilo, aby si obstarávateľ zohnal piatich uchádzačov, ktorí boli dohodnutí, na nich obmedzil vôbec možnosť sa uchádzať a potom už si to zmanažoval správne, ako to potreboval. A, samozrejme, veľmi častým krokom bolo vyhadzovanie zo súťaže kvôli formálnym chybám. Stačilo vám, pečiatka na jednej strane že nebola alebo niekde chýbal jeden podpis na stopäťdesiatstranovom papieri, kde ich bolo ďalších 149, a už ste mohli ísť von. Posledným problémom bol aj pomerne vysoký limit na súťaže, ktorý bol v podstate okolo milióna korún, čo znamenalo, že, samozrejme, mnohé pomerne rozsiahle výdavky najmä na komunálnej úrovni išli úplne bez súťaže. V roku 2011 veľká novela tohto zákona sa pokúsila tieto diery zapchať, zásadne rozšírila toho, kto musí obstarávať, obmedzila možnosť zneužívania mimoriadne nízkej ceny a zrušila neprioritné služby, teda tie sa obstarávať museli a musia dodnes rovnako ako ostatné, a zvýšila počet súťažiacich v užšej súťaži na desať, aby to bolo naozaj ťažko manipulovateľné, zásadne obmedzila možnosť vyhadzovať kvôli formálnym chybám, zaviedla povinné elektronické aukcie a znížila limit pre obstarávanie. K čomu to viedlo? Viedlo to k trom veciam. Zvýšila sa súťaživosť obstarávania, lebo dnes už máme čísla, že počet súťažiacich sa znateľne zvýšil. Viedlo to k úsporám, máme čísla o tom, koľko stoviek miliónov eur sa odvtedy ušetrilo, a zároveň môžeme povedať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, poprosím, kolegovia, kolegyne, keby ste sa utíšili.
Zrejme nemáte ešte toho veľa, takže môžeme dokončiť vaše vystúpenie?
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
O takých desať minút približne? Neviem, či...
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Je všeobecný súhlas, aby sme dokončili vystúpenie? (Reakcie z pléna.) O desať minút pán poslanec nech to dokončí. Je s tým všeobecný súhlas? (Nesúhlasná reakcia pléna.)
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Okej, takže po hlasovaní budem pokračovať? (Hlasy z pléna.)
Zmajkovičová Renáta, podpredsedníčka NR SR
Nebudeme hlasovať, či je všeobecný súhlas.
Nech sa páči priestor, pán poslanec aby dokončil svoje vystúpenie. (Hlasy v sále.)
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Mne je to jedno.
Zmajkovičová Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán kolega, viete čo, je jedenásť hodín, pôjdeme hlasovať, nech sa páči, potom budete pokračovať.
(Krátka prestávka.)
(Po prestávke.)
Vystúpenie v rozprave 13.3.2013 9:58 - 10:08 hod.
Miroslav BeblavýTakisto chcem oceniť, že na základe...
Takisto chcem oceniť, že na základe našej pripomienky obsahuje predčasné splatenie hypotéky bez poplatku aj pre klientov variabilných hypoték. Som rád, že sme sa na tom dohodli s pánom ministrom, a preto to hovorím na začiatok, aby to neznelo, že moje vystúpenie chce byť nejaké nevyrovnané, ale myslím, že je pomerne prirodzené, že sa v tom vystúpení budem venovať skôr tomu, kde sú problémy. Takže dovoľte mi pristúpiť k problémom v tejto novele.
V prvom rade začnem jednou vecou, ktorú môžem vyjadriť stručnejšie, a to je, že musím vyjadriť protest proti navrhovanému oslabeniu konkurenčného boja bánk tým, že sa znevýhodňujú pobočky zahraničných bánk v tomto zákone. A chcem sa spýtať pána ministra, čím si získali jeho srdce domáce banky tak, že navrhuje, aby pobočky zahraničných bánk už nemohli niektoré produkty ponúkať na slovenskom trhu. Nehovoriac o tom, že je veľmi pravdepodobné, že tento návrh je v rozpore s európskou legislatívou, a myslím, že nepotrebujeme ďalšie spory na Európskom súdnom dvore. Ale hlavne ak niekto prinášal do slovenského, trochu stojatého rybníka konkurenciu, tak to boli niektoré pobočky. Ja nechcem byť apologétom ani konkrétnej jednej, druhej pobočky, ktoré tu najviac pôsobia, ale chcem sa naozaj spýtať, aké sú tie vážne dôvody, ktoré vedú k tomu, že ich chceme z tohto konkurenčného boja čiastočne vylúčiť. Najmä sa však chcem venovať poplatkom za tzv. úverové účty.
Návrh zákona, ako spomenul aj predkladateľ, obsahuje zákaz pre banky a iných poskytovateľov spotrebiteľských úverov žiadať od klientov poplatky za vedenie úverových účtov, teda účtov, na ktoré klienti splácajú svoje dlhy. Som rád, že ministerstvo financií konečne takýto návrh predložilo, pretože potrebujeme posilniť postavenie spotrebiteľa na finančnom trhu a konkurencie medzi bankami.
Pýtate sa, ako taký zákaz posunie konkurenciu? Je to jednoduché. K poskytnutiu ani splácaniu úverov nie je úverový účet potrebný, zároveň takýto poplatok sťažuje možnosť klienta reálne si vyberať medzi bankami. Klient okrem úrokovej sadzby musí brať do úvahy aj poplatok, čím sa znižuje porovnateľnosť a jeho informovanosť. Ešte podstatnejšie je však to, že poplatok na rozdiel od úrokovej sadzby môže banka kedykoľvek zvýšiť a dodatočne tak klienta zdaniť bez možnosti, aby sa bránil. Potiaľ myslím si, že bude medzi nami panovať úplná zhoda.
Obsah návrhu však vo mne vzbudzuje pochybnosti o úprimnosti tejto snahy, ktoré, musím povedať, že sú posilnené doterajším postupom ministerstva financií, a dovoľte mi preto uviesť malú chronológiu snahy o zrušenie tohto poplatku za ostatných 8 mesiacov.
16. augusta minulého roku som odoslal ministrovi financií list, v ktorom som ho okrem iného upozornil na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora z roku 2011, a požiadal som o názor na uvedenú problematiku a o stanovisko, či sa ministerstvo financií v tomto smere plánuje nejakým spôsobom zasadiť o nastolenie takého právneho stavu, ako je v Spolkovej republike Nemecko. Minister financií odpovedal po šiestich týždňoch 19. septembra a zároveň 21. septembra uviedol na tlačovej konferencii nasledovné: "Takýto poplatok za vedenie úverového účtu nie je v súlade s dobrými mravmi." Potešil som sa a dúfal som, že budeme svedkami rýchlej akcie. Minister však zároveň povedal, že "spolu s ministrom spravodlivosti sa chceme obrátiť na Ústavný súd alebo na všeobecné súdy, chceme sa dozvedieť, či podľa slovenskej ústavy a podľa slovenských zákonov majú banky právo si účtovať poplatky za vedenie úverového účtu". Keď sa médiá pýtali, kedy sa plánuje ministerstvo financií na súd obrátiť a zrejme tak ušetriť tisíckam ľudí peniaze na poplatkoch, odpoveď nedostali. Hovorca rezortu poslal len SMS správu v tomto znení: "Som v posteli a dnes z nej nevyleziem, vypínam telefón. Pekný deň."
A k tomu mi dovoľte povedať, že nechcem napádať PN-ku hovorcu, tá jeho stručnosť však mala aj svoj dobrý vecný dôvod, a to je ten, že podľa slovenského ústavného a právneho poriadku sa nemôže minister financií ani minister spravodlivosti, dokonca ani vláda obrátiť v takejto veci všeobecne s otázkou na všeobecné sudy, a dokonca ani na Ústavný súd, keďže nejde o to, s čím sa vláda môže obracať so žiadosťou o výklad, keďže nejde o ústavný zákon. To znamená, že to, čo pán minister 21. septembra na tlačovke povedal, jednoducho nebolo možné. A keď teda chceli médiá, aby to jeho hovorca vysvetlil, asi by im to ani vysvetliť nevedel.
Sledujúc túto snahu zahrať celú vec do autu, sme s kolegyňou Žitňanskou predložili 28. septembra do parlamentu novelu Občianskeho zákonníka, ktorou by sa vyberanie tohto poplatku explicitne zaradilo medzi neprijateľné zmluvné podmienky.
7. novembra poslanci SMER-u s výnimkou jedného, ktorý sa pomýlil, nepodporil novelu do druhého čítania, a tá preto nebola schválená. V rozprave však voči nej z ich strany neodznela žiadna námietka. Jediné vyjadrenie poskytla predsedníčka klubu a podpredsedníčka Národnej rady pani Dr. Laššáková, ktorá povedala: "Návrh mal opodstatnenie, ale s ministerstvom financií sme sa dohodli, že to budeme riešiť koncepčne a nie v rámci čiastkových opatrení."
Ministrovi financií som preto na druhý deň poslal interpeláciu, kde som sa ho pýtal, kedy a ako chce tento problém riešiť. Následne 12. novembra predložilo ministerstvo financií do medzirezortného pripomienkového konania novelu zákona o bankách a je to tá novela, ktorú dnes prerokúvame. Napriek všetkým dovtedy uvedeným vyjadreniam novela neobsahovala nič v súvislosti s poplatkom za vedenie úverového účtu.
30. novembra 2012 som v rámci pripomienkového konania podal k návrhu novely zákona o bankách tri pripomienky, z ktorých sa jedna týkala práve vloženia novelizačných bodov zakazujúcich vyberanie poplatkov za vedenie úverového účtu spolu s legislatívnym návrhom.
7. decembra som obdržal odpoveď ministra financií na moju predchádzajúcu interpeláciu, kde minister stále odmietol dať nejaký konkrétny záväzok a povedal, že ďalší postupu bude závisieť od záverov komisie pri ministerstve spravodlivosti.
14. februára 2013 som sa z materiálu sprístupneného na stránkach poradných orgánov vlády však dozvedel, že ministerstvo napokon pripomienku k zákazu poplatkov za vedenie úverového účtu akceptovalo. Vyzerá to na happy end, ako napísal istý komentátor v inej súvislosti pri ministrovi Kaliňákovi, ktorý tiež predviedol veľmi, veľmi zaujímavý slalom pri zákone o verejnom obstarávaní. Ten hapy end však nie je ešte úplný. Prečo? Nepovažujem za až tak problematické, že SMER dokáže schváliť len vlastné návrhy, aj keď postup ministerstva financií ukazuje, že sa im do tohoto ani trochu nechce. Už trochu viac ma hnevá to, že vďaka takýmto naťahovačkám ten súčasný stav trvá o mnoho mesiacov dlhšie, než by mal, čo znamená ďalšie desiatky eur nákladov pre konkrétnych ľudí, ktoré už nemuseli mať. Ale to všetko ešte v záujme možno komplexnosti, o ktorej hovorila teda aj pani Dr. Laššáková, by som akceptoval. Čo ma však mrzí, je, že tento komplexnejší návrh je pomerne deravý. Dovoľte mi vysvetliť v čom.
Návrh výslovne umožňuje vyberať poplatky za vedenie úverového účtu naďalej, ak ide o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu. To je v princípe okej, ale návrh nerieši nikde, ani v prechodných ustanoveniach, čo sa stane so súčasnými zmluvnými vzťahmi, čím umožňuje bankách širokú paletu právnych stratégií, ako si poplatky zachovať, prípadne ich zrušiť len pre obzvlášť rozhodných, právne zbehlých a vytrvalých klientov. Návrh zároveň neobsahuje zákaz žiadať poplatky za zrušenie úverového účtu, čo bankám v takýchto stratégiách výrazne pomôže, keďže ľuďom, ktorí by si ho zrušiť chceli, to budú môcť riadne osladiť.
Ak si myslíte, že som paranoidný alebo umelo hľadám chybičky na tom, čo predložil pán minister, tak si preskúmajte reakcie niektorých aj veľkých bánk na inú reformu, ktorú sme zaviedli, a to je možnosť platenia hypotéky bez poplatku pri zmene úrokovej sadzby. V skratke len poviem to, že niektoré banky boli ochotné ísť na hranu alebo až za hranu zákona, len aby neumožnili klientom túto možnosť, a vyžadovalo to opakovanú zmenu zákona, veľký mediálny nátlak, aby sa to ako-tak utriaslo a ešte stále to nie je úplne všade v poriadku.
Návrh zároveň nerieši štátne a pološtátne inštitúcie. Spomeniem jednu, ktorú sme tu nedávno riešili, Fond na podporu vzdelávania. Teraz tieto poplatky budú môcť účtovať naďalej. Prečo? Návrh totiž nezakazuje plošne poplatky za úverové účty, ale zakazuje ich len bankám, stavebným sporiteľniam aj veriteľom podliehajúcim zákonu č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Fond na podporu vzdelávania je však z tohto zákona výslovne vylúčený a tak sú aj ďalšie podobné inštitúcie. A tak štát okrem zdierania vlastných klientov nastaví nemorálnu situáciu, kde sám bude inkasovať to, čo bankám ide zakázať. Návrh zároveň nepokrýva ani iné úvery, ktoré sa nezmestia do žiadneho z týchto zákonov, a tých výnimiek je v § 1 už spomínaného zákona 129 pomerne rozsiahly zoznam.
Môžme ako vždy sa pri takýchto veciach pýtať, prečo vláda takýto deravý zákon schválila, či je to chyba, či je to úmysel. Koniec koncom vláda má záujem na mieri s bankami v tom, že ich sťahuje z kože bankovou daňou a nemá preto záujem, aby banky prišli o peniaze tým, že budú menej ťahať z klientov.
V tom sa asi líšime, moje presvedčenie, že opatrenia voči bankám majú byť v prospech klientov primárne, nie v prospech ministerstva financií. Je tu však šanca, že sa mýlim a v tom prípade verím, že sa nám podarí tento zákon opraviť ešte počas rokovania pléna tak, aby skutočne pomohol klientom, a v tom prípade verím, že táto novela bude predstavovať jeden z príkladov spolupráce naprieč politickými líniami.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.3.2013 13:20 - 13:21 hod.
Miroslav BeblavýJe mi len ľúto, že kolegovia zo SMER-u sa nepoučili z predchádzajúceho priebehu schôdze a zase odišli a nevypočuli si tento vyvážený prejav. Otázka, či teda nie je opäť na zváženie prerušiť schôdzu, kým sa nevrátia, aby teda počúvali aspoň ďalších kolegov, pána Gála, pána Sulíka a pána Matoviča.
Ďakujem.
Uvádzajúci uvádza bod 6.2.2013 18:50 - 18:57 hod.
Miroslav BeblavýPodstatou nášho návrhu je to, že dnes existujú tri verejnoprávne umelecké fondy Literárny fond, Hudobný fond a Fond výtvarných umení, ktoré ako jeden zo zdrojov svojich príjmov majú takzvané 2 %, ktoré platia povinne všetci autori v týchto oblastiach zo svojich, zo svojich honorárov. To znamená, že ak napíšete knihu, článok alebo aj niektoré iné typy umeleckých diel, ktoré sú v tých zákonoch vymenované, tak 2 % zo svojich honorárov musíte zaplatiť týmto fondom. Tieto fondy potom tieto peniaze buď používajú na svoju vlastnú prevádzku, alebo v nejakej miere ich prerozdeľujú späť umeleckej obci. Tieto 2 % tak predstavujú dodatočnú daň z príjmu pre umelcov, autorov. To znamená, že oni ani dokonca v období rovnej dane neplatili 19 % ako všetci ostatní, ale platili 19 plus 2 percentá, dvadsať jedna. Odôvodnením tohto kroku bolo vždy získať dodatočné peniaze do kultúry a umenia. Toto odôvodnenie, podľa môjho názoru, bolo vždy absurdné, pretože išlo o zdanenie umelcov, ktorí ako skupina sú tak či tak pomerne, teda nie nejak veľmi príjmovo lukratívni v tejto krajine. Aby sa tie peniaze, či už strovili na prevádzku, alebo dali späť do umenia. Predstavte si, keby dnes niekto prišiel s návrhom, že zavedieme dodatočnú dvojpercentnú daň na platy učiteľov a z toho budeme financovať vzdelávací systém pre učiteľov. Predstavte si, keby dneska niekto prišiel s návrhom zaviesť dodatočnú dvojpercentnú daň na lekárov a z toho financovať ich povedzme návštevy kongresov. Tak v lepšom prípade by ho vysmiali, v horšom prípade by asi naňho zavolali niektorú z pohotovostných psychiatrických služieb. Napriek tomu pri umelcoch, ktorí sú porovnateľní, myslím si, že nie sú dokonca ani na Slovensku v takejto malej krajine príjmovo porovnateľní ani dokonca s lekármi, skôr asi s učiteľmi, takáto povinnosť existuje už dlhé roky. Preto navrhujeme túto povinnosť zrušiť a tým znížiť zaťaženie týchto príjmových skupín, na ktoré naozaj mimoriadne ťažko dolieha konsolidácia verejných financií.
V tejto súvislosti chcem v mene predkladateľov zároveň vysvetliť, že naším cieľom nie je zrušiť tieto príslušné fondy. Pán minister kultúry už deklaroval, že chce vytvoriť novú grantovú a finančnú schému pre kultúru, ktorá je viac-menej v jeho pôsobnosti. Myslím si, že my ako poslanci by sme mali takéto komplexné systémy navrhovať len, keby naozaj v tomto zlyhal. Ale a tým pádom my nenapádame samotnú podstatu fondov. Dovolím si len uviesť niekoľko čísiel. Pre jeden z týchto fondov tvoria príjmy z dvoch percent 7,5 percenta. To znamená menej ako desatinu. Pre druhý 17,7 percenta, menej ako pätinu. Len pre Literárny fond tvoria 46,8 percenta. To znamená, že tam tvoria takmer polovicu. Takže v prípade výtvarného a Hudobného fondu tieto príjmy ani nie sú nevyhnutné na to, aby mohli plniť svoju funkciu aj v dnešnej podobe pred transformáciou. V prípade Literárneho fondu predstavujú naozaj takmer polovicu príjmov. Tu však treba zároveň zdôrazniť, že Literárny fond výraznú časť svojich príjmov nepoužíva ani na spätné financovanie umeleckej činnosti, ale na svoju vlastnú prevádzku. Nehovoriac o niektorých iných, iných vlastnostiach rozdeľovania z tohto fondu. Takže tam si myslíme, že efektívnejším hospodárením sa dá absorbovať táto zmena bez znateľného obmedzenia podpory umeleckej činnosti.
Navyše, a to chcem zdôrazniť, my v tom návrhu zákona navrhujeme aj dve nové pozitívne zmeny pre tieto fondy. Prvý, navrhujeme, aby mohli byť prijímateľmi klasických dvoch percent zo strany občanov aj umelcov. To znamená, že nový zdroj príjmov im otvárame, ktorý už je ale podmienený tým, že musia presvedčiť občanov, či už umelcov, alebo neumelcov, že rozdeľujú tie peniaze dobre. Čo dnes nemôžu. Oni dnes nemôžu dve percentá získavať. A zároveň umožňujeme ministerstvu kultúry zákonom, aby dotovalo tieto fondy, ak chce. To znamená, že ak štát chce takéto fondy ako svoj strategický zámer podporiť, nech to robí transparentne, ale nie tým, že dodatočne zdaní umelcov. Takže toto sú, toto je náš návrh. Chcem len poznamenať, že minister kultúry sa k tomuto návrhu, keď bol predložený, vyjadril tak, že nevyjadril z neho nejaké nadšenie, ale povedal, že ak si umelci budú želať toto bremeno zrušiť, on im vyhovie, ale že on sám k tomu pristupovať od seba nemieni. Preto dve skupiny umelcov záujmových združení v tejto oblasti zorganizovali petíciu. Jednu organizovali nezávislí umelci na changenete, druhú organizoval Literárny fond priamo sám za seba. Dovolím si poznamenať, že na tej jednej petícii za zrušenie dvoch percent je 1 300 podpisov. Na tej druhej, na tej druhej, ktorá je teda za zachovanie, je niečo vyše 300 podpisov. Takže ten pomer je asi tri k jednej v prospech teda zrušenia tejto povinnosti. Takže z týchto všetkých dôvodov, aj tá verejná diskusia nás ďalej presviedča, že ten návrh tohto zákona by bolo potrebné podporiť a že zároveň aj podmienka ministra kultúry, aby teda umelecká obec alebo minimálne vo svojej výraznej väčšine podporila tento návrh, je splnená.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave 5.2.2013 16:48 - 16:56 hod.
Miroslav BeblavýVo všeobecnosti chcem vám povedať, že hlavnou úlohou parlamentu, samozrejme, jednou z úloh je aj kontrolovať vládu, ako aj kolega Zajac spomínal, ale, samozrejme, úplne tou najhlavnejšou je prijímať...
Vo všeobecnosti chcem vám povedať, že hlavnou úlohou parlamentu, samozrejme, jednou z úloh je aj kontrolovať vládu, ako aj kolega Zajac spomínal, ale, samozrejme, úplne tou najhlavnejšou je prijímať zákony a po tejto tragédii sa objavili viaceré otázky nad tým, že či a ako, ktoré zákony treba zmeniť, aj boli niektoré pomerne silné reči hneď, ale zatiaľ sme nezaregistrovali nejaké zmeny zákonov alebo návrhy súvisiace s touto tragédiou. Mne to osobne vadí menej, pretože si myslím, že to takéto zmeny treba robiť najmä, keď už je vec vyšetrená, a možno o nich ani nebolo treba hneď z úvodu hovoriť. Samotná tá správa tiež hovorí v podstate o tom, že kým sa nedošetrí, nevieme, nevieme veľa o tom, čo a prečo, aké sú z toho poučenia.
Napriek tomu, dovoľte mi, pán minister, hovoriť o jednej veci a to je zmluva o, to je poistná zmluva, ktorú vedenie Národnej diaľničnej spoločnosti uzatvorilo ako poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti v júni tohto, minulého roku, teda v júni 2012, a je to zmluva, ktorá je v tejto chvíli účinná. To je zmluva, ktorá chráni v niektorých ustanoveniach Národnú diaľničnú spoločnosť pred dôsledkami chýb svojich manažérov a členov orgánov, ale v iných ustanoveniach poisťuje aj týchto členov ako fyzické osoby. Dovolím si uviesť, že to robí nielen pre členov predstavenstva, ale robí to aj pre ostatných riadiacich zamestnancov Národnej diaľničnej spoločnosti a poisťuje ich proti občianskoprávnym dôsledkom, teda náhrade škody, pokutám a podobne súvisiacim s výkonom ich činnosti, ale zároveň ich poisťuje aj proti nákladom na trestné konanie, teda právne zastupovanie pri akýchkoľvek trestných konaniach voči nim vedených a takisto v prípade týchto občianskoprávnych a trestnoprávnych konaní ich chráni proti alebo refunduje náklady na PR alebo teda manažment dobrej povesti. Vo všetkých týchto prípadoch ako fyzickým osobám, nie, teda nehradí tie náklady NDS a náklady, ktoré s týmto má Národná diaľničná spoločnosť, ale chráni aj tieto fyzické osoby. A zároveň táto zmluva je uzatvorená tak, aby chránila retrospektívne 6 rokov dozadu, to znamená, že napríklad v prípade, že by niekedy aj minulí členovia orgánov boli odsúdení k škode, napr. z mýtneho tendra, tak podľa tejto zmluvy sú poistení proti takejto náhrade škody, pokiaľ im nebude súdom preukázaná, nebude oficiálne odsúdený za úmyselný trestný čin v tejto veci. Tá zmluva je veľmi štedrá, poistné krytie je na 70 mil. eur, to znamená, že viac ako 2,1 mld. korún škôd, a je pomerne drahá, jej ročný náklad je 326-tisíc eur a spolu to vychádza teda takmer milión eur teda počas jej trojročného fungovania. Táto zmluva je obhajovaná zo strany manažmentu NDS tým, že ide o krytie záujmov spoločnosti, nie osôb, ale musím povedať, že takúto interpretáciu musíme jednoznačne odmietnuť z toho dôvodu, že táto interpretácia sa týka len časti zmluvy a úplne ignoruje tú, všetky tie krytia, ktoré sa týkajú jednotlivcov a ktoré nemajú nič spoločné s firmou ako takou. Takisto sa odvolávajú na to, že kryjú len neúmyselné konanie, v tej súvislosti chcem povedať, že teda áno, kryjú aj všetky nedbanlivostné prehrešky, čo súvisí napríklad aj s tým, o čom sa dnes bavíme. Ale kryjú aj napríklad úmyselné prehrešky, pokiaľ nie sú za také vyhlásené súdom v oficiálnom trestnoprávnom rozsudku, resp. dokonca aj v tom prípade kryjú náklady na obhajobu v trestnom konaní predtým. To znamená, že nie je ani pravda, že by sa teda to krylo len náklady a záujmy spoločnosti, nie je ani to pravda, že by to krylo len neúmyselné škody, kryje to absolútne všetky možné škody spôsobené počas ich činnosti, paradoxom dokonca je, že ak dostanú pokutu od výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, tak aj táto pokuta bude krytá v rámci tejto poistky, pokiaľ nejaký súd im nepovie, že úmyselne porušili ústavný zákon o konflikte záujmov, takže sa za naše peniaze dokonca porušili proti pokutám z našej, z našej strany.
Z týchto dôvodov dnes výbor pre nezlučiteľnosť funkcií začal voči týmto manažérom, ktorí takto poistili iných, ale aj samých seba, stíhanie alebo teda konanie, aby som bol presný právne a budeme sa tejto téme venovať. Prečo k tej téme vystupujem tu? Chcem využiť jednak to, že diskutujeme o tragédii, ktorá naozaj otriasla asi nami všetkými aj verejnosťou, kde otázka zodpovednosti trestnoprávnej, občianskoprávnej, politickej je predmetom diskusie aj tejto Národnej rady, kto ju nesie, kto nesie ktorú časť, a preto by som chcel, pán minister, vás požiadať, aby ste vo svojom záverečnom slove alebo teda v inom vystúpení, predpokladám, že ešte budete hovoriť, aby ste povedali svoje politické stanovisko k tomu, či považujete za v poriadku aj v kontexte takej tragédie, ako sú Kurimany, aby takéto zmluvy boli uzatvárané firmami vo vašom rezorte? A ak teda s nimi súhlasíte, samozrejme, potom prijímate za to politickú zodpovednosť za takéto zmluvy. A ak neprijímate, či čo urobíte preto, aby takéto zmluvy boli čo najskôr zrušené. Ten dôvod, prečo naozaj, by som povedal, úplne nechcene neplánovane tragédia v Kurimanoch toto všetko, by som povedal, dala na stôl, je naozaj to, že dneska nikto nevie, kto bude zodpovedný, či to bude samotná stavebná firma, či sa tam preukáže nejaká zodpovednosť ľudí vyššie a vyššie, napr. v Národnej diaľničnej spoločnosti. Ale jedno vieme, že pokiaľ im, pokiaľ by komukoľvek, ktorémukoľvek manažérovi NDS nebol preukázaný úmyselný trestný čin v tejto súvislosti, tak táto poistná zmluva bude znamenať, že akékoľvek pokuty alebo náhrady škody, ktoré on ako fyzická osoba platí za svoju nedbanlivosť alebo za porušenie zákona, akékoľvek obhajoba v prípade trestnoprávneho následku bude hradená touto poistkou, teda de facto z našich prostriedkov, keďže sme, keďže zaplatila NDS z našich spoločných prostriedkov toto poistné. Ak by to tak bolo a ak by sme to považovali za vhodné, tak sa obávam, že dospejeme do situácie, kde naozaj akákoľvek koncept zodpovednosti manažérov za to, čo sa deje v ich spoločnosti, v štátnych firmách by, by sa stratil a myslím si, že by to bolo veľmi, veľmi nešťastné.
Chcem povedať na záver, ja už som to naznačil a tým chcem aj skončiť, že je neobvyklé a normálne, že sa tu prestreľuje opozícia s vládnou stranou o zodpovednosť a o to, kto má odstúpiť a prijímať zodpovednosť. Táto zmluva bola podpísaná v júni minulého roku, teda keď už bol ministrom pán minister Počiatek. Napriek tomu ja chcem povedať, že pre mňa oveľa dôležitejšie než to, než za koho sa tá zmluva podpísala, pretože videl som už aj nejaké zmluvy, ktoré boli podpísané za prvej Ficovej vlády, videl som nejaké zmluvy, ktoré niekedy tí istí manažéri podpisovali dokonca aj za Radičovej vlády, nehovorím, že v tejto istej firme, tam som ešte tú možnosť nemal. Zdá sa mi v tejto súvislosti oveľa dôležitejšie, ako sa k tomu postavíme dnes. A preto chcem za seba povedať, pán minister, že ak dnes príjmete a v najbližšom čase jasné stanovisko k neprijateľnosti týchto zmlúv, ja osobne nebudem volať po vašej politickej zodpovednosti v tejto situácii, budem, naopak, rád, že ste zasiahli a, naopak, ak vy považujete za vhodné a budete ich obhajovať, čo, samozrejme, je vaše plné právo, ak ste presvedčený, že je to správny krok, tak ale potom musím konštatovať, že aj vy potom budete zodpovedný a bude to úplne legitímne a nie nejakým spôsobom také obvyklé, prekáračské na to poukazovať. Takže chcel som len k tomu vystúpiť a chcel som vás požiadať, aby ste, aby ste nám k tomuto dali stanovisko. Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 5.2.2013 11:58 - 11:59 hod.
Miroslav BeblavýA tretí bod. No aj dneska je to regionálne diferencované. Práve tá...
A tretí bod. No aj dneska je to regionálne diferencované. Práve tá vyhláška, ktorú som spomínal, umožňuje, aj sa to tak od 2004 robí, že keď niekto vytvorí pracovné miesto vo Vranove nad Topľou, dostane nepomerne, nepomerne viac, ako keď to robí v Trnave, a dostane nepomerne viac, ako keď to robí v Bratislave a resp. v Bratislave nedostane vôbec nič za mnohých okolností. To znamená, že regionálny princíp tam bol od začiatku a veľmi dôrazne, ale bol opäť robený objektívne vo väzbe na mieru nezamestnanosti. To znamená, najviac dostávali podnikatelia a nezamestnaní na tvorbu miest tam, kde bola najvyššia nezamestnanosť, lebo to je objektívne najťažšie, a najmenej dostávali v Bratislave, kde mnohé nástroje boli aj dané na nulu, lebo nepotrebujeme tu umelo stimulovať v situácii, najmä keď bola nezamestnanosť nízka. Dneska už aj v Bratislave, bohužiaľ, nie je úplne na nule. Takže z tohto dôvodu musím konštatovať, že to, čo ste povedali, ani v jednom bode nebola jednoducho faktograficky pravda, čo je mi ľúto, ale hlavne teda do budúcnosti verím a dúfam, že v druhom čítaní bude aspoň trochu vôle sa venovať vylepšeniam tohto zákona.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave 31.1.2013 11:42 - 12:01 hod.
Miroslav BeblavýMyslím...
Myslím si, že bude pochopiteľné, ak budem k tomuto návrhu zákona kritický, budem kritický pre to, čo obsahuje. Obsahuje zásadné posilnenie politickej moci a možnosti jej zneužívania zo strany SMER-u. Budem kritický pre to, čo obsahuje. Obsahuje obmedzenie povinnosti úradov. Ale asi najkritickejší budem kvôli tomu, čo neobsahuje. Neobsahuje totiž vo chvíli, keď...
Pán kolega, poprosím vás, netelefonujte v sále, ak vám, pán predseda si to nevšíma a mňa to trochu ruší. (Ironicky.) Okej. Som rád, že je tu taký rovnaký a prísny meter.
Ale späť k téme. Takže v situácii, keď čelíme historicky najvyššej nezamestnanosti od vstupu do Európskej únie, v situácii, keď z prieskumov, z ktorých nám, samozrejme, dlhoročne vychádza nezamestnanosť ako číslo jedna, problém pre túto spoločnosť, maximálne v jednej chvíľke sa posunulo na chvíľočku na číslo dva. Dnes ale, keď naozaj tie čísla sú veľmi nepriaznivé, na čom pokiaľ viem, sa zhodneme - pán predseda sociálneho výboru Podmanický navrhol do programu schôdze, aby sme na budúcej schôdzi rokovali o osobitnej správe vlády a pána ministra o tejto situácii, čo by asi nenavrhol, keby necítil tlak verejnej mienky a možno aj opozície -, tak v tejto situácii máme tu novelu zákona o službách zamestnanosti, ktorá neobsahuje žiadny nový pozitívny zásadný impulz do fungovania služieb zamestnanosti, či už z hľadiska finančných príspevkov, alebo z hľadiska fungovania týchto úradov. A to je podľa mňa najväčší, najväčší problém tohto zákona.
Hoci asi viac času strávim kritickým pohľadom na niektoré veci, ktoré v ňom sú. Pripomína mi to, priznám sa, tí z nás, ktorí síce sú mladí, ale majú dlhú pamäť, pána ministra Magvašiho z vašej pred, predstrany, ktorej aj pán Richter bol významným predstaviteľom, ktorý bol ministrom práce, sociálnych vecí práve v období, keď vrcholila nezamestnanosť pred dvanástimi až desiatimi rokmi. A on vtedy tiež dokonca vytvoril osobitnú komisiu, z ktorej síce nič veľmi veľké nevzišlo, ale sa veľa stretávala, predkladala aj novely rôznych predpisov, ale takisto zhodou okolností predložil Zákonník práce, ktorý likvidoval zamestnávanie, ale hlavne chýbali mu naozaj nové nápady, nové impulzy, snaha zásadne zmeniť paradigmu a počas jeho ministrovania nezamestnanosť nijak výraznejšie z toho 20-percentného maxima neklesla. Klesla až potom, po roku 2003, po realizácii zásadnejších sociálno-ekonomických reforiem. Dnes sme v rovnakej situácii a musím konštatovať, že pán Richter je v tomto nasledovníkom svojho, svojho bývalého straníckeho kolegu. Možno sa mýlim, opravte ma, neviem, či aj nie poradcu premiéra momentálneho, ale to už asi nie je také podstatné.
Zároveň, dovoľte mi povedať, že v zákone je naozaj viacero pozitívnych drobných technických vecí. Keďže, ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli, nemám za zlé pánovi ministrovi, že ich zdôrazňuje, nemám za zlé ani kolegom zo SMER-u, ak ich budú zdôrazňovať, ale asi práve preto nemá zmysel, aby som tu o nich hovoril ja. Spomeniem len jednu vec, ktorú už spomenul tiež pán minister, a to je rušenie viacerých príspevkov k aktívnej politike trhu práce. Dovolím si len pripomenúť, že tieto príspevky boli zavedené pani ministerkou Tomanovou, takže je to taký dlhý oblúk od nevyužívaných príspevkov jednou ministerkou SMER-u k ich zrušeniu druhým ministrom. Dovoľte mi ale zároveň povedať, že ja toto nevnímam až tak kriticky, ako, ako to možno vnímajú iní, pretože lepšie experimentovať a neuspieť, ako nič nerobiť. Takže z tohto hľadiska ja nejak by som toto za najväčšie zlyhanie pani ministerky alebo bývalej ministerky Tomanovej nepovažoval. Len by som skôr navrhol, aby sme sa poučili možno aj z toho, prečo tie príspevky, ktoré sa rušia, nefungovali a čo boli, čo sú ich, čo sú ich slabiny.
No a teraz k samotnému zákonu. Zásadný problém toho zákona, ktorý pán minister aj sám prezentuje ako jednu z jeho hlavných čŕt aj v úvodnom slove, je zrušenie nárokovateľnosti, to je taká slovenskejšia verzia toho cudzieho slova obligatórnosť, to je, nemusí byť úplne vždy jasné, čo sa tým myslí, nárokovateľnosti väčšiny príspevkov v rámci aktívnej politiky trhu práce. Táto nárokovateľnosť bola zavedená v roku 2004 a znamenala, že pre kľúčové nástroje aktívnej politiky trhu práce boli v zákone a vo vyhláške stanovené podmienky jej získania a každý zamestnávateľ, podnikateľ aj nezamestnaný občan, ktorý splnil konkrétne podmienky, mal právny nárok na to, aby tento príspevok dostal. Vo výške, ktorú mu zákon a vyhláška určovali. Takýto prístup nebolo možné uplatniť na úplne všetky oblasti, napríklad v oblasti vzdelávania sa nikdy neuplatnil, lebo tam je to pomerne ťažké, ale práve v oblasti dotácií tvorby pracovných miest - či už pre postihnutých občanov, alebo pre všetkých ostatných - bol uplatnený a bol uplatnený pomerne úspešne. Čo myslím úspešným uplatnením? Myslím ním to, že na základe týchto ustanovení sa vytvorili desaťtisíce pracovných miest, na základe fungovania tohto zákona, a vytvorili sa za náklady, ktoré sú rádovo nižšie ako náklady na akúkoľvek inú formu tvorby pracovných miest, ktoré v tejto republike máme zo strany štátu. Ja tu mám len za minulý rok nástroje napríklad, kde vidíme, že tvorba pracovných miest pre dlhodobo nezamestnaných podľa tohto zákona sa pohybuje okolo 2 300 eur na jedno pracovné miesto. Pripomínam, že to je nové pracovné miesto, ktoré zároveň musí byť obsadené dlhodobo nezamestnaným. Stimuly, ktoré dávame investorom, nie sú takto vôbec podmienené, napriek tomu dostávajú na jedno miesto rádovo často viac prostriedkov. Takisto tie ostatné formy, ktoré tam sú pre tvorbu nových pracovných miest, respektíve aj SZČO sa pohybujú v horizonte 2 900 eur, 3 400 eur. To znamená, že na tie kľúčové nástroje máme rozptyl niekde medzi 2 300 a 3 500 eur na jedno pracovné miesto.
Pán minister myslím si, že vie, že naozaj neexistuje z hľadiska podporovaného štátneho zamestnávania v tejto republike efektívnejší nástroj a akékoľvek jeho porovnanie s ostatnými nástrojmi - či už dávanými investormi v jednotlivých balíčkoch, či už iných zákonoch - je výrazne, výrazne drahšie. A to ani nejdem napríklad do výzvy, ktorú teraz chystá váš kolega pán Malatinský a vypisuje ohľadne investícií do technológií, kde sú tiež nejaké podmienky pracovných miest a kde tie náklady na jedno pracovné miesto sú, sú naozaj 10-, 20- a niekedy násobne, násobne vyššie, ako je to v tomto, tomto prípade. To znamená, boli to využívané nástroje a sú, a boli to efektívne nástroje, čo neznamená, že sa nedajú zlepšiť, a k tomu sa dostanem, ale z toho inštrumenta, ako tam máme k dispozícii, sú to najlepšie.
Pán minister dnes navrhuje, aby táto nárokovateľnosť zanikla a o pridelení rozhodovali komisie na úrovni úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnaký systém fungoval práve do roku 2004 a bol spojený s výraznou mierou korupcie a klientelizmu. Bývalý riaditeľ Národného úradu práce Jaroslav Šumný, ktorý rozhodne nie je blízky pravici, ale je blízky ľavici, v roku 1999 pre denník Pravda povedal: "Ročne išli v priemere štyri miliardy na aktívnu politiku zamestnanosti a vy si myslíte, že korupcia sa tejto sfére vyhla? Podľa našich odhadov uniká týmto spôsobom 30 - 35 % finančných prostriedkov." Práve pre toto v roku 2004 bola zavedená reforma nárokovateľnosti, lebo keď má občan po splnení jasných pravidiel jasný nárok, a zamestnávateľ, korupcia je, ak nie v tejto oblasti, nemyslím všeobecne, zrušená, tak je minimálne výrazne jej priestor obmedzený a je to dokumentovateľné. Lebo existujú štatistické dáta o skúsenosti občanov s korupciou na úradoch práce a tá skúsenosť klesla. A to merateľným spôsobom práve po tejto, po tejto zmene. Dnes beriete zhruba 100 miliónov eur ročne a dávate ich do rúk týchto komisií, ktoré budete ovládať vy. Tieto komisie budú mať jedenásť členov, z ktorých traja budú z úradu práce, teda vaši nominanti, dvaja budú z VÚC, teda okrem Bratislavy tiež vaši nominanti. Ja by som povedal, že ako povedal John Maynard Keynes, dlhodobo sme všetci mŕtvi, ale minimálne ešte chvíľu tam budete a najmä, najmä, a dovolím si odhadnúť budete v tých regiónoch, ktoré sú chudobnejšie, to vidíme aj z elektorálnych dát, takže áno, tam, kde sú podstatné peniaze, ešte chvíľku budete, akokoľvek sa mi to zdá pre Slovensko nesprávne. A ja vám poviem úprimne, ja by som neveril ani našim. Ja si pamätám bol taký poslanec z jednej nemenovanej strany, ktorý v okrese Sobrance pridelil 200-tisíc korún svojej manželke na podnikanie ako predseda takejto komisie. Tí, čo sú tiež dlhšie v politike, vedia, o kom hovorím. Takže ja vám úprimne poviem, myslím si, že vaša strana z rôznych dôvodov je v tomto zraniteľnejšia, ale všetky strany sú v tomto pomerne zraniteľné. Takže práve preto v 2004 za vlády SDKÚ sa zaviedlo to, že žiadna strana nad tým nebude mať moc, ani SDKÚ, a mne ako sa mi to páčilo, tak som to presadzoval, tak to presadzujem dodnes, pani kolegyňa.
A vráťme sa k tomu, z jedenástich členov päť bude úplne vašich, stačí jeden, a budú tam dvaja odborári. To znamená, že stačí sa dohodnúť s jedným z nich a v tej chvíli je možné schvaľovať tak, ako, ako to vášmu politickému oku bude ladiť, a tak, ako sa to dialo aj do roku 2004. Za všetkých vlád, opakujem. A preto sme to zmenili. Je to zásadný krok na ceste k mocenskému ovládnutiu chudobnejších regiónov, kde si bez SMER-u už nezamestnaný ani malý zamestnávateľ po tomto vôbec nepomôže. To je ten dusivý mocenský tlak, ktorý, priznám sa, že mne hovoria ľudia z okresov naozaj východu, severovýchodu, ale aj juhu niekedy, ale najmä východu a severovýchodu mi hovoria, že kombinácia ovládnutia štátnej správy, ktorá je daná z Bratislavy, a nie úplného, ale významného postavenia v samospráve, ktoré najmä na východnom Slovensku SMER má vzhľadom na svoju podporu, vytvára situáciu, kde vzdelaný človek, podnikateľ, ale aj obyčajný nezamestnaný s dvoma ľudovými má oprávnený pocit, že bez toho, aby sa zapáčil SMER-u si vôbec nepomôže. A tento zákon ide likvidovať jednu z mála ciest, kde je úplne jedno, či sa páči SMER-u alebo SDKÚ, alebo Ferkovi, alebo Jožkovi, ak splní zákonné nároky, má právo na podporu. Ako to SMER-u ide, sme si overili na pilotných sociálnych podnikoch, z ktorých, a tu treba povedať, nebolo vyvodené tiež žiadne poučenie v tom, že niektoré kľúčové postavy tejto kauzy, pán minister, ste zamestnali na ústredí po nástupe vašej vlády a ďalšia kľúčová postava je riaditeľkou úradu práce v jednom z týchto regiónov. To znamená, že zjavne ste to vyhodnotili ako úspešný pilotný projekt. A v parlamente sedí aj pani ministerka Tomanová, aj keď jej pôsobenie ste asi až tak úspešne nevyhodnotili, keďže už nie je členkou vlády.
Zároveň treba povedať, že neobstojí kľúčový argument, že to celé robíte len pre nedostatok peňazí. Zákon je totiž od svojho roku, od svojho vzniku v roku 2004 nastavený tak, že ministerstvo môže jednoduchou zmenou vyhlášky ovplyvňovať nákladnosť. Tá vyhláška, nie je to ani v zákone, je to vo vyhláške, aby ste to mohli robiť zo dňa na deň, naschvál sme to tak robili, že ak náhodou zistíte, že, ajaj, míňajú sa nám peniaze a ľudia chodia s nárokmi, so žiadosťami, tak môžete, môžete sprísniť podmienky vo vyhláške, napríklad povedať, že musí byť dlhšie nezamestnaný človek, aby sa k tomu dostal, alebo môžete znížiť výšku vo vyhláške. To znamená, že ministerstvo má v ruke všetky nástroje na to, aby, ak povie, fúha, dopyt je po sedemdesiatich miliónoch, tento rok to odhadujeme, ale my máme len päťdesiat, za deň to môžete zmeniť. Ale naschvál to bolo robené práve preto, aby sa nemohlo stať, že, že tie peniaze nebudú stačiť na nárokovateľné príspevky. Zároveň treba povedať, že vy tie peniaze máte, len ste sa ich rozhodli použiť na niečo iné. Sedemdesiat miliónov eur sa realokovalo zo školstva, čo som, čo sme kritizovali, do práve oblasti zamestnanosti, ale nedali sa do týchto efektívnych príspevkov, ktoré za pár tisíc eur vytvárajú už deväť rokov pracovné miesta, ale idú sa dávať do, teda o tých menej úspešných kamionistických, kde neviem, som počul, že sú dvaja zatiaľ prihlásení, po tých možno úspešnejších, ale oveľa drahších rôznych schém. Takže namiesto toho, aby ste to dali do overeného nástroja s jasnými pravidlami, tak robíte si nástroje, o ktorých môžete ale rozhodovať vy sami, vo výške, o ktorej sa rozhodnete vy sami. Od roku 2014 tu budú navyše stovky miliónov eur z nového programovacieho obdobia, takže problém nie je v tom, že by ste na to nemohli mať peniaze. Keby ste tie peniaze rovno nemali, dá sa to riešiť, aby sa to vyrovnalo, dopyt a ponuka, to znamená, že žiadne zdôvodnenie tohto neobstojí. Môže byť zdôvodnenie, ktoré už ste skúsili, ste trošku zmenili argumentáciu aj v tom úvodnom slove, že je to na obranu zneužívania, proti zneužívaniu.
No priznám sa, máme na Slovensku za sebou 22 rokov skúseností, tak sa vás pýtam rétorickú otázku: Ak o nejakom balíku peňazí určí zákon jasné pravidlá, ktoré nemusia vždy zohľadňovať každý individuálny prípad, ale sú jasné, sú nekorupčné a sú relatívne skromné, teda nie sú tam obrovské balíky peňazí, a na druhej strane máte možnosť dať komisii zloženej primárne z vašich politických nominantov schopnosť rozhodovať o živote ľudí podľa svojej ľubovôle, ktorá z tých ciest povedie k väčšej neefektívnosti, zneužívaniu a korupcii? Myslím si, že po 22 rokoch na Slovensku vieme, že je to tá cesta svojvôle, že je to cesta ľubovoľného rozhodovania a je to cesta politického ovládnutia týchto peňazí. Opäť bez ohľadu na stranu, ktorá to kontroluje, a v tomto prípade obzvlášť.
Druhý výrazný problém tohto návrhu je v tom, že prakticky rušíte zmysel verejných služieb zamestnanosti, pretože odstraňujete povinnosť pracovať s nezamestnanými a hľadať im prácu. Aby som bol veľmi konkrétny, dnes podľa zákona, ktorý opäť platí od roku 2004, ak je nezamestnaný štyri mesiace v evidencii, má úrad povinnosť mu vypracovať takzvaný individuálny akčný plán, ktorý povie, že čo ideme teda robiť, aby si ten človek našiel robotu. To bolo zavedené nielen kvôli európskym odporúčaniam a európskym skúsenostiam, ale práve kvôli snahe zabezpečiť, že prítomnosť na úrade práce sa nestáva len pascou beznádeje, kde človek je proste, proste odložený v špajzi a povie sa, že tak čakaj, kým, kým to bude lepšie. Vaše ministerstvo to ruší v tomto zákone a ruší to plošne, hovorí, že nemusia, môžu, keď budú chcieť, ale už nič nemusia. Opäť ja by som bol prvý, ktorý by privítal hĺbkovú evaluáciu tohto nástroja, keby ste ju urobili a povedali by ste, že našli sme v ňom tieto, tieto a tieto problémy, ale chceme ten cieľ aktivácie nezamestnaných dosiahnuť, a preto navrhujeme tento nástroj zmeniť takto. A viem si predstaviť niekoľko možností, ako ho vylepšiť po tých ôsmich rokoch, ktoré funguje. Ale vy ste to neurobili, vy ho len rušíte!
To isté je v bode 57, kde sa navrhuje zrušenie mesačnej periodicity návštev uchádzačov o zamestnanie na úrade a preukazovanie, že si hľadal prácu. Už aj toto je pomerne voľná povinnosť, napríklad v Británii je to každé dva týždne. V mnohých krajinách je to aj častejšie, najmä pri dlhodobo nezamestnaných. A opäť, môžeme sa baviť o tom, čo táto povinnosť prináša správne, čo možno treba zmeniť, zlepšiť, ale vy ju len opäť rušíte, ničím ju nenahrádzate, ničím podstatným. Váš argument je, že voľných miest je aj tak málo, tak prečo buzerovať nezamestnaných, prečo vypracovať individuálne akčné plány. Pán minister, ale potom načo sú nám úrady práce v tejto časti, načo sú nám poradcovia, načo sú nám sprostredkovatelia, načo, načo to celé trápenie? Tak keď si myslíte, že úrad práce nevie pomôcť nezamestnaným, tak zrušme tie časti úradov práce, ušetríme aspoň peniaze na mzdách ľudí. Len ono to v praxi nie je pravda, vy sám vyťahujete štatistiky, kde hovoríte o tom, koľko ľudí si len za posledné mesiace prácu našlo, koľko ľudí bolo vyradených z evidencie úradov nie preto, že išli do dôchodku alebo že sú chorí, ale preto, že si našli prácu. To znamená, zjavný jav ekonomiky, ktorá je v tak veľmi zlej situácii, ako sme my, má na prirodzený odtok a prítok, je, sú desaťtisíce ľudí, ktorým prácu možno hľadať a zmysel verejných služieb zamestnanosti je im ju hľadať, podporiť ich, trošku ich aj potlačiť a kombináciou, by som povedal, týchto dvoch vecí im pomôcť. Ale vy len to navrhujete zrušiť, prakticky bez náhrady.
Zároveň musím povedať, že práve vaše dve vlády - aj táto, aj tá minulá - sa špecializujú v prepúšťaní a znižovaní kapacít úradov práce, čo musím povedať, že na ľavicu je pomerne zvláštne. OECD vo svojej najnovšej publikácii, neviem, či je ešte verejná, ale na Facebooku niekto už dal z nej taký pekný graf, sme pozerali na to, aký je pomer zamestnancov úradov práce k nezamestnaným. Koľko ich je na jedného človeka a porovnávajú to so západnou Európou a porovnávajú to v čase. A jedna vec, čo je vidno, je, že ten pomer nie je dobrý na Slovensku. Vzhľadom, že máme veľa nezamestnaných, jednoducho je veľa ľudí na jedného sprostredkovateľa, poradcu atď., a to tak bolo vždy, že ich je veľa. Viac ako v Nemecku, oveľa viac, ale potom sú tam také zaujímavé roky, kde je vidno, že ako to skočilo ešte k horšiemu, a jeden ten rok a teraz sa poslednýkrát asi, dúfam, vrátim k pani exministerke, je práve rok 2007, keď pani ministerka Tomanová zosekala úrady práce, ak sa nemýlim, takmer až o 20 %, ale opravte ma, číslo si nepamätám presne. Takže môžem ho mať nepresné. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, je 12 hodín, predpokladám, že vaše vystúpenie určite... chcete skončiť? Dobre, nech sa páči.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Takže toto sú dva hlavné problémy toho, čo tam je.
A na záver mi dovoľte naozaj povedať, že najväčší problém však vidím v tom, že tam nie je žiadna ambiciózna, zásadná zmena k lepšiemu vo fungovaní služieb zamestnanosti a tvárou v tvár najvyššej nezamestnanosti od vstupu do EÚ. Je to veľmi smutné. Je to veľmi smutné preto, že tie možnosti tu sú. Niektoré boli prichystané, niektoré sa rozpracovali, či za pána Mihála, či ešte za druhej Dzurindovej vlády, potom ich pani Tomanová nepotiahla, zrušila, môžeme teraz inkriminovať, mne tu o to nejde. Ja by som privítal akékoľvek vaše vlastné nápady, nie som v tomto nijako diskriminačný, ale nie je tam cítiť žiadnu filozofiu. Je to len škrtanie, transfer politickej moci a snaha vyhovieť úradníkom v tom, aby, aby nemali toľko práce, koľko jej dneska majú, keďže tých nezamestnaných je veľa. Priznám sa, že za tých okolností už človek len čaká, kedy pán minister vystúpi a povie rovnako ako pri Zákonníku práce, že ani služby zamestnanosti nemajú žiadny vplyv na zamestnanosť a tak je plne legitímne presadzovať sociálno-demokratické ciele, istoty svojim, menej práce pre úrady a ostatní nech sa postarajú sami o seba.
Ďakujem pekne.