88.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážení kolegovia, nakoniec som rád, že vedenie Národnej rady nám umožnilo predsa k tejto informácii viesť aj rozpravu. A urobilo to aj napriek tomu, že podľa mňa hrozí, že vystúpenia k tejto téme budú v tieni blížiacich sa parlamentných volieb a z toho dôvodu, samozrejme, neočakávam, že dostaneme reálnu odpoveď na otázky, ako to môže zmeniť Európu a, samozrejme, ako to môže zmeniť Slovensko a poprípade aké hrozby z príchodu množstva utečencov poprípade nás čakajú.
Ak chceme byť úprimní, aj v kontexte pondelňajšieho rokovania ministrov vnútra a jeho záverov si musíme ale uvedomiť, že sme prepásli jednu šancu. V júni na tomto mieste som hovoril o tom, že aj bez kvót máme na to, aby sme prijali dobrovoľne 700 utečencov. Zvládli by sme to bez problémov a s najväčšou pravdepodobnosťou by tu určite väčšina z nich nechcela ostať. Ak by sme totiž spustili azylový proces, veľmi rýchlo by sme sa dozvedeli, že my sme len tranzitnou krajinou a oni mieria niekde inde.
Dalo sa to urobiť úplne bežne, bez hystérie, tak ako sa to deje na Slovensku už dve desaťročia, bez toho dokonca, aby si to verejnosť všimla. Samozrejme, aj ja si uvedomujem, že vidieť v rôznych správach obrovské množstvo utečencov čakajúcich pri hraniciach alebo na cestách, to nebolo zvykom. Ale v roku 2004 sme zvládli 10-tisíc žiadateľov o azyl. Desaťtisíc! A samozrejme, v azylovom procese sme zistili, že väčšina z nich nemá na azyl, a museli odtiaľto teda odísť.
Lenže urobiť správny krok bolo ťažké, keďže prieskumy ukazovali, že 75 % Slovákov za najväčší problém považuje migrantov. MOST – HÍD už vtedy hovoril o tom, že je dôležité sa správať ako partner a nesprávať alebo netváriť sa, že problémy Európy sa nás netýkajú. Dnes by sme boli v oveľa lepšej pozícii. Boli by sme jednak múdrejší o trojmesačné skúsenosti a, samozrejme, mali by sme oveľa lepšie vyjednávacie pozície. Tie vyjednávacie pozície by boli práve preto lepšie, lebo ani Európska únia nás nikoho nemôže nútiť k tomu, aby sme ich tu zavreli, keď tu nechcú ostať. Alebo ich máme vrátiť? Kde? Do susedných krajín? To znamená, že túto šancu, bohužiaľ, sme prepásli a tento argument používať nemôžeme.
Som príslušník národnostnej menšiny na Slovensku a určite preto citlivejšie vnímam prejavy intolerancie, hlavne keď sa dejú bez racionálneho základu a sú skôr dôsledkom umelého a tendenčného vyvolávania strachu. Je veľmi ťažko o tejto téme diskutovať bez emócií, lebo tento problém, ktorý postihuje jednak samotných utečencov, jednak občanov Európy, sa síce javí na prvý pohľad ako ekonomický alebo bezpečnostný, ale dôsledky, ktoré zanecháva na oboch stranách, budú znamenať vážnu stopu v dejinách európskych krajín. A tá sa bude odstraňovať podstatne ťažšie ako akútny humanitárny problém. Môžeme tisíckrát opakovať svoje postoje, ale keď stratíme ľudskosť, všetko ostatné nemá zmysel. Stratíme všetko. Cez to všetko sa pokúsim teda držať faktov.
Vážení kolegovia, v jednej veci súhlasím so slovenskou vládou. Európa aj Európska komisia zaspala túto krízu. Všetky kroky v nej sa dejú päť minút po dvanástej. Ale keď hovoríme, že Európa zaspala, hovoríme zároveň, že sme zaspali aj my. Aj my sme členovia tejto Európy. O návaloch utečencov minimálne z ostrova Lampedusu vieme už približne tri alebo štyri roky. Táto nečinnosť Západu, ale hlavne v prvom rade Grécka a Talianska, ale je aj naším meškaním. Rozdiel medzi nami a západnými krajinami je v tom, že my sme v nečinnosti zostali a oni, síce v hodine dvanástej, ale začali konať. Samozrejme, konajú nekoordinovane, porušujúc minimálne Dublinskú dohodu, ale konajú. Ešte aj Fínsko alebo Česká republika, ktoré taktiež odmietajú kvóty, sa rozhodli dobrovoľne prijímať utečencov. My sme zatiaľ zostali na úrovni rečí, síce veľmi silných, ale len rečí.
Áno, všetci odmietame kvóty a ja si myslím, že je to správne, lebo by to vyzeralo tak ako diktát Bruselu. Čo ale nerobíme, to je iniciatívne ponúknutie azylu utečencom. Už som spomínal, že znamenalo by to len ich dočasný pobyt na území Slovenskej republiky. Už aj to som hovoril, každý z tých utečencov sa na nás pozerá len ako na tranzitnú krajinu. Musím súhlasiť dokonca aj s tým, že summit musí byť. Totiž práve na summite musia padnúť tie najdôležitejšie rozhodnutia. Ovzdušie ale začína byť toxické a obávam sa, že stále viac sa blížime k tomu, že nebude možné, aby hlas humánnosti, korektnosti vôbec zaznel.
Čo však, milí kolegovia, vyčítam aj našej vláde, je fakt, že nezvládla komunikáciu s občanmi. Strašiť bezpečnostným rizikom v prípade ich príchodu, spájať utečencov s teroristami samozrejme vyvoláva strach. Potom ale žiadať občanov, ktorých sme postrašili, aby bez slov ich prijali čo len dočasne v ich dedine, je dosť trúfalé. Hovoriť vždy len A a nikdy nedodať B, nie je seriózne. V tomto prípade to B by znamenalo povedať, že máme to v rukách. Máme prísny azylový systém, ktorý, samozrejme, odhalí aj tých, ktorí nemajú tu dostať azyl, odhalí poprípade aj tých, vieme ako, teda predpokladám, kolegovia, že viete, ako prebieha náš azylový systém, to znamená, že odhalí aj tých, ktorí poprípade by znamenali bezpečnostné riziko. A si myslím, že by sme trošku mali viac veriť všetkým bezpečnostným orgánom Slovenskej republiky.
Som presvedčený, že musíme pripomínať aj našim občanom, že západná Európa zažila niekoľko exodusov občanov nielen Slovenska, ale aj Maďarska, Poľska. Rádovo v státisícoch. Nikto ani v rokoch ´48 alebo ´56 alebo v šesťdesiatom ôsmom, ale ani po roku ´89 ich nenazval všetkých komunistickými agentmi a neposielal ich späť. Dokonca nikto nimi ani nestrašil. Vlády Západu upokojovali svojich občanov, že nič im nehrozí, že ekonomiky ich krajín tento nával zvládnu. Áno, boli to v prvom rade utečenci, na rozdiel približne od 120-tisíc našich občanov zo Slovenska, ktorí po roku 1989 odišli do zahraničia za prácou, teda práveže patria do kategórie ekonomických migrantov a dodnes sú tam. Ja viem, že to nezapadá do rétoriky väčšiny politikov, ale je zodpovedné to pripomínať občanom namiesto strašenia terorizmom.
Ďalším faktom, čo nemôžeme ignorovať, je, že táto kríza zmení Európsku úniu a Schengen. A nielen kvôli utečencom, ale hlavne kvôli postoju niektorých krajín k riešeniu tejto krízy. Projekt Európskej únie bol postavený na solidarite a dohode o voľnom, dohode, dohodách a o voľnom pohybe osôb. Tým, že strácame ochotu prejavovať solidaritu v konkrétnych činoch a zas iné členské krajiny Európskej únie nehľadajú spoločnú dohodu, sa môžeme konečne, v konečnom dôsledku pripraviť aj o slobodu pohybu, v najlepšom prípade obmedziť slobodu pohybu, čoho sme už svedkami dnes.
Mám jedného priateľa, ktorý cez víkend sa vracal z Nemecka do Slovenska, 70 km čakal v šóre na nemeckých diaľniciach do Rakúska. Ja si myslím, že toto nikto nechce. Aby sme to nemali, tak musíme sa pričiniť, musíme byť aktívnejší.
Práve bez tohto slobodného pohybu stráca tento projekt, projekt spoločnej Európy zmysel. Keď nie sme prístupní dohodám, solidarite, tak ako môžeme očakávať, že bude fungovať práve len táto hodnota, ktorá je pre nás, ktorí sme roky žili za železnou oponou, taká vzácna?
A tretí fakt, na ktorý chcem upozorniť, je, že vláda nás posúva na vedľajšiu koľaj. Mám na mysli ako takú súdržnosť V4, ktorú, mimochodom, Poliaci už načali. Kým premiér na začiatku svojho terajšieho funkčného obdobia hovoril o tom, že nesmieme pripustiť dvojrýchlostnú Európu, dnes nás posúva do kategórie tých menej rýchlych.
Ešte raz zdôrazňujem, že ak by sme bez akceptovania prvých kvót dobrovoľne prijali 700 utečencov, dnes by sme mali aspoň argument, že prevažná väčšina tu nechce ostať. A čo ich máme nútiť? To nebudeme a ani nemôžeme.
Vážené kolegyne a kolegovia, Európa čelí vážnej humanitárnej kríze. Podčiarkujem, že naše členstvo v Únii znamená, že čelíme tejto kríze aj my. A práve preto je mi ľúto, že celá politická scéna na Slovensku – až na malé výnimky – zabúda na jeden zo základných princípov spoločnej Európy, teda na solidaritu, na pomoc blížnemu. Naviac, ak na niečom sa mala dohodnúť opozícia, tak na tomto a nie vymýšľať si nejaké zmluvy.
Vážení kolegovia, o pol roka budeme predsedať Európskej komisii. Túto problematiku budeme mať na stole. Budeme musieť sa postaviť do čela riešení. Pýtam sa ako. Kto budú naši spojenci a partneri? Kto nás bude brať vážne, keď budeme chcieť hovoriť o budovaní nových pravidiel, o budovaní nového Schengenu, ak ten náš takzvaný dobrovoľný príspevok k riešeniu utečeneckej krízy je zatiaľ len na papieri?
Pán minister Lajčák pred chvíľočkou tu povedal, že skutoční utečenci sú tu vítaní. Konečne odznelo z úst predstaviteľa vlády to, čo MOST – HÍD od začiatku hovorí, musíme prejaviť empatiu s rozumom. Ešte raz, musíme prejaviť empatiu s rozumom. Možnože sa nezhodneme na čísle, koľko utečencov je medzi migrantmi. Aj pred chvíľočkou vo faktických poznámkach sme počuli, či Frontex dáva 80, 85 %, že medzi tými migrantmi sú utečenci, alebo, naopak, pán premiér hovoril o tom, že 90 % z nich sú teda ekonomickí migranti. Nie je dôležité, aby sme sa hádali o číslach. Dôležité je, aby sme už fyzicky ukázali tú našu pomoc, aby sme sa mohli odvolávať na to, že my pomáhame aj bez kvót, bez toho, aby nám niekto niečo diktoval.
Vážené dámy, vážení páni, nestrašme občanov, lebo strach je živnou pôdou extrémistov. Našou úlohou je rozptýliť ich strach a pochybnosti. Občania od nás totiž očakávajú riešenia a, samozrejme, zodpovedné návrhy. Také, ktoré neohrozia základné hodnoty tejto krajiny, ale ani Európy. Buďme teda sebavedomejší a dokážme, že vieme predkladať riešenia, ktoré z Dublinského dohovoru urobia bratislavský. A čím rýchlejšie to urobíme, tým lepšie. Tak pre Európu, utečencov, tak isto aj pre Slovenskú republiku.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)