Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, z veľmi zjednodušeného pohľadu by sa zo súčasného slovenského diskurzu o ľudských právach mohlo zdať, že v ňom dominujú iba problémy osôb s odlišnou ako heterosexuálnou orientáciou, respektíve témy rodovej ideológie, ktorú, pravdaže, my už prinajmenšom od čias Ľudovíta Štúra neuznávame, ako svedčia postoje nielen našich kresťansko-konzervatívnych priateľov. Pravdou však zostáva, že je množstvo ďalších ľudskoprávnych problémov, ktoré vyplývajú z deficitu ich zabezpečenia či z deficitu vytvárania podmienok pre ich reálne napĺňanie. Lebo čo si budeme navrávať, nedokážeme sa ani my v tejto snemovni vcítiť, vžiť do životov mnohých našich spoluobčanov a detského, do seniorského veku, v marginalizovaných situáciách v spomínaných reedukačných centrách, väzniciach, osadách, seniorských zariadeniach a tak ďalej, a tak ďalej, ak sa v nich náhodou neocitnú naši blízki. A to hovorím iba o niektorých segmentoch témy, ktorá spadá pod ľudské práva, teda pod agendu verejného ochrancu práv, ale aj pod to, čomu hovoríme vznešene právny štát, ktorý bez rešpektovania ľudských práv fakticky nejestvuje. Je preto prirodzenou ústavnou povinnosťou verejného ochrancu práv upozorňovať na to, keď sa ľudské práva porušujú, keď sa deformuje právny štát, hoci väčšinový názor to neraz akceptuje, ba schvaľuje, nielen vo veci LGBT komunity či Maďarov, Rómov a iných.
Aj tieto myšlienky mi prichádzajú na um, keď mám hovoriť o správe o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2013, ktorú by si mali všetci členovia tejto snemovne veľmi pozorne prečítať, ak chcú vedieť, v akom stave sa nachádza naša spoločnosť. Pozrieť sa do tohto zrkadla nemusí byť vždy povznášajúce, ale na vine skutočne nie je zrkadlo. Ako predseda gestorského výboru, dámy a páni, chcem preto odôvodniť návrh uznesenia, ktorý Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a menšiny predkladá Národnej rade prostredníctvom pani spravodajkyne.
V bode A výbor, samozrejme, navrhuje, aby Národná rada zobrala správu na vedomie. Vlani sa tak nestalo po tom, ako jedna z poslankýň podrobila kritike jednu časť správy. Určite sa aj tento rok nájdu poslanci, ktorí nemusia súhlasiť s tým či oným stanoviskom verejnej ochrankyne práv, je to v poriadku, ani s rozsudkami súdov nemusíme súhlasiť, a predsa ich rešpektujeme. V prípade verejného ochrancu práv by sme sa mali zjednotiť aspoň v tom, že problémy, na ktoré poukazuje, si zaslúžia pozornosť Národnej rady. Hlasovaním za bod A návrhu uznesenia vyjadríme náš záujem o zistenia verejnej ochrankyne práv, aj keď na spôsob plnenia jej odporúčaní môžeme mať rôzne názory. Vyjadríme tým aj úctu k inštitúcii, ktorú sme si zriadili práve preto, aby ako naša predĺžená ruka dohliadala na činnosť orgánov verejnej správy.
Zmysel bodu B v návrhu je jasný všetkým. Gestorský výbor sa domnieva, že po 13 rokoch existencie inštitútu verejného ochrancu práv je načase vyriešiť otázku jeho sídla, a je našou povinnosťou zabezpečiť Kancelárii verejného ochrancu práv taký rozpočet, ktorý umožní ombudsmanke nezávisle a aktívne vykonávať svoj mandát.
Otázka sídla verejného ochrancu práv je na pretrase takmer každý rok, keď parlament rokuje o správe o jeho činnosti. Nakoľko minulý rok v rozprave odzneli v tomto smere aj rôzne konštatovania, ktoré nepomohli situáciu riešiť, naopak, boli iba súčasťou politických útokov na súčasnú verejnú ochrankyňu práv, rád by som nejakým vecným vstupom predišiel tomu, aby sa zopakovala minuloročná nekonštruktívna debata, v ktorej niektorí vystupujúci vlastne obvinili verejnú ochrankyňu práv, že sama môže za to, že nemá sídlo alebo že má nízky rozpočet.
Tu treba povedať jasne, verejný ochranca práv, odkedy ako inštitút existuje, každý rok vo svojej správe zopakoval nutnosť riešiť problém sídla. Kto si dá tú námahu a prečíta si správy bývalého verejného ochrancu práv pána Pavla Kandráča, zistí, že ani jeho netešila tá situácia, keď musel vynakladať značný podiel svojho rozpočtu na nájom. Vo svetle týchto faktov je asi zbytočné teraz diskutovať o tom, ktorá vláda nesie za túto neutešenú situáciu väčšiu zodpovednosť. Aj počas výkonu funkcie verejného ochrancu práv Pavlom Kandráčom sa menili vlády rôzneho zafarbenia a tak je tomu aj v prípade pani ombudsmanky Dubovcovej odvtedy, čo nastúpila do svojho úradu. Teda bez toho, aby som sa pokúsil zbaviť zodpovednosti ktorúkoľvek vládu vrátane tej, ktorej som bol členom, podčiarkujem aktuálnosť výzvy adresovanej vláde vo veci sídla ombudsmanky. Tá mimoriadna aktuálnosť vyplýva z dvoch skutočností:
1. Prebieha reforma verejnej správy a práve teraz je veľká šanca, že sa uvoľní vhodná budova vo vlastníctve štátu.
2. Ešte nikdy nebol rozpočet kancelárie verejného ochrancu práv taký nízky ako teraz, teda nikdy nebolo tak ťažké hospodáriť s obmedzenými financiami, nikdy tak citeľne nemuseli byť obmedzené aktivity verejného ochrancu práv kvôli tomu ako práve teraz.
Mimochodom, keď sme na našom výbore vlani rokovali o návrhu rozpočtu na tento rok, štátny tajomník ministerstva financií pán Pellegrini dal verejný prísľub, že vláda do konca tohto roku problém sídla vyrieši. Čiže návrh uznesenia, ktorý pripravil gestorský výbor, v tomto bode vlastne podporuje úmysel vlády. Ako som pred chvíľou povedal, ešte nikdy nebol rozpočet verejného ochrancu práv taký nízky ako tento rok, a iste všetci vieme, že bola či je kríza. Ibaže aj v čase krízy je nevyhnutné, aby jednotlivé inštitúcie, od ktorých sa, samozrejme právom, vyžaduje efektívne hospodárenie, dokázali plniť svoje zákonné úlohy. Je veľmi neférové niekomu skrátiť rozpočet a potom ho kritizovať napríklad za to, že má malo zahraničných aktivít, alebo, ako sa to stalo práve v minuloročnej rozprave. Okrem toho by som rád zdôraznil, že práve národné ľudskoprávne inštitúcie majú mimoriadne úlohy v čase krízy. Tieto inštitúcie sú totiž v prvej línii, keď ide o pomoc ľuďom so znevýhodnených a marginalizovaných skupín, ktorí sú najväčšími obeťami krízy. Je to obdobie, keď musia rozšíriť svoje pôsobenie aj do oblasti hospodárskych a sociálnych práv, ak ich porušenie bráni vo výkone základných práv.
Považujem za poburujúce, že podľa dostupných informácií ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 plánuje ďalej znižovať už aj tak neúnosne napnutý rozpočet Kancelárie verejného ochrancu práv. Poslanci gestorského výboru z týchto dôvodov navrhujú Národnej rade, aby odporúčala vláde riadiť sa pri zostavovaní rozpočtu rezolúciou Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií, o ktorej tu bola už reč a v ktorej sa píše doslova, že štáty by mali zabezpečiť týmto inštitúciám dostačujúce finančné a personálne kapacity, ktoré im umožnia vykonávať svoje úlohy efektívne, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy preto vyzvalo štáty, aby urobili všetko preto, aby sa neuskutočnili rozpočtové škrty, ktoré vedú k strate nezávislosti ombudsmanskej inštitúcie.
Mohol by som sa odvolať aj na nedávno uverejnenú správu generálneho tajomníka Rady Európy, ktorá za jednu z vážnych výziev, ktorým členským skupinám v súčasnosti čelia, označila práve oslabovanie nezávislosti ľudskoprávnych inštitúcií v časoch hospodárskej krízy. Napokon aj v návrhu celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv, ktorý v blízkom čase by mala schvaľovať vláda, sa o verejnom ochrancovi práv a Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva uvádza, že ich personálna a finančná poddimenzovanosť, ako aj pokusy o politické intervencie do ich nezávislosti sú dlhodobo neúnosné a vyžadujú si zásadné riešenia.
Verejná ochrankyňa práv v súčasnosti mimoriadne úspešne využíva náklady šetriace spôsoby na informovanie verejnosti, ako sú napr. sociálne siete, ale nemá možnosť využívať nejaké alternatívne metódy, pokiaľ ide o plnenie svojich základných povinností. Jednoducho nemôže existovať bez potrebného technického vybavenia a bez kvalifikovaných spolupracovníkov.
Po tomto vysvetlení k návrhu uznesenia by som sa ešte rád vyjadril k spôsobu prerokovania správy verejného ochrancu práv v Národnej rade z pozície gestorského výboru. Kto si čo len prelistoval tohtoročnú správu alebo aj ktorúkoľvek správu z minulých rokov, vie, aký široký je diapazón problémov, ktorými sa verejný ochranca práv na základe podaní alebo z vlastnej iniciatívy zaoberá. Mnohé z nich sa napr. týkajú rodinného práva, trestného práva, oblasti vzdelávania, sociálnej politiky, súdnictva a tak ďalej, a tak ďalej. Pre tieto verejné politiky máme v Národnej rade zriadené špecializované výbory, ktoré by sa mohli kvalifikovane vyjadriť k jednotlivým oblastiam a k navrhnutým odporúčaniam.
Oceňujem, že výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport sa z vlastnej iniciatívy venoval príslušnej časti správy, a vyjadrujem nádej, že jeho príklad budú nasledovať aj ostatné dotknuté výbory. Samozrejme, najlepšie by bolo, keby správa bola priamo pridelená viacerým výborom, tak, aby gestorský výbor mohol ich závery zahrnúť do spoločnej správy. Je to prax, ktorá je zaužívaná aj v iných krajinách s inštitúciou parlamentného ombudsmana, v niektorých sa dokonca plenárneho zasadania musia zúčastniť všetci členovia vlády, voči ktorým je správa ombudsmana kompetentná sa dotknúť. Takéto niečo by som však už sa ani neodvážil navrhnúť.
A teraz ešte k obsahu. V mojom ponímaní výročné správy inštitúcií slúžia na to, aby sme vďaka periodicite mali možnosť sledovať vývoj vecí k lepšiemu či k horšiemu, aby sme mohli zaregistrovať výskyt nových problémov a tak ďalej. Pokiaľ na odstránenie zistených problémov je nevyhnutná nová právna úprava, verejná ochrankyňa práv adresuje svoje odporúčania Národnej rade. Na strane 70 a 71 svojej správy pani verejná ochrankyňa práv uvádza, že z odporúčaní, ktoré dala Národnej rade v minulosti v správe, sa nerealizovalo ani jedno. Je to pravda, no v tomto prípade by som predsa len sa chcel zastať Národnej rady a pripomenúť, že práve na tejto prebiehajúcej schôdzi bol pokus o prijatie zákona, ktorým by sa odstránila nerovnosť pri vyplácaní vdovských a vdoveckých dôchodkov. Keďže sa však návrh pána poslanca Nagya nedostal do druhého čítania, zrejme musíme počkať, kým bude predložený vládny návrh zákona. To už ale patrí k osobitostiam parlamentnej práce, čiže nestačí, aby odporúčania verejného ochrancu práv, ak sa odporúčania verejného ochrancu práv nedajú realizovať mimo zaužívaných pracovných metód Národnej rady.
V správach verejného ochrancu práv každý rok majú významné miesto problémy súvisiace s prieťahmi v konaní, či už ide o súdy, alebo orgány verejnej správy a ďalšie porušenia práva na dobrú správu veci verejných. Na jednej strane je smutné, že ide o akúsi klasiku, ktorú sa nám nedarí systémovo odstrániť, na druhej strane - ako to vyplýva aj z tohtoročnej správy - dotknuté inštitúcie a ministerstvá si svoje chyby zväčša priznávajú a potom aj pomerne pohotovo ich naprávajú.
K nespochybniteľným pozitívam tohtoročnej správy verejnej ochrankyne práv patrí cit pre objavovanie ďalších závažných problémov, porušovania práv tých najviac bezbranných, ktorí sa v mnohých prípadoch práve z dôvodu ich spoločenského statusu, marginalizácie, neznalosti či nemožnosti sa dopátrať svojej pravdy obracajú na iné orgány.
Sú to deti, všeobecne deti v reedukačných centrách, ľudia žijúci v segregovaných osadách, väzni, zaistení cudzinci a podobne. Sú to témy, ktoré, ako sa ukázalo aj pri rokovaní či nerokovaní skôr o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv, vyvolávajú vášnivé diskusie o tom, koho to vlastne ombudsmanka obhajuje, prečo sa nepostaví za, v úvodzovkách, slušných ľudí a podobne. Ak sa takéto poznámky objavujú v diskusiách od anonymných čitateľov v elektronickej tlači, nemá význam sa nimi zaoberať, ale ak sa však takto vyjadrujú poslanci najvyššieho zákonodarného zboru štátu, aj keď niekedy len mimo dosah mikrofónu, treba jasne a jednoznačne konštatovať, že základné ľudské práva nie sú darom, ktorý sa rozdáva za zásluhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec, ale je 11.02. (Reakcia rečníka.) Nech sa páči, tak dokončíme, ak je všeobecný súhlas, predpokladám.

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
To, že sa pani verejná ochrankyňa práv, že si všíma a obhajuje tých, ktorými veľká časť spoločnosti pohŕda, nie je prejavom jej ignoranstva voči tzv. slušným, ale naopak, dôkazom toho, že si svoju prácu vykonáva svedomite a v plnom súlade s poslaním inštitútu verejného ochrancu práv, a za to jej patrí uznanie. Najlepším vyjadrením uznania z našej strany však bude, ak sa budeme náležite venovať všetkým jej odporúčaniam, ak budeme s plnou vážnosťou zvažovať ich plnenie, ak sa tieto odporúčania stanú permanentnou súčasťou práce relevantných výborov Národnej rady. Aj preto si vás na záver dovoľujem ešte raz požiadať o podporu návrhu uznesenia gestorského výboru.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Poprosím členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, zajtra o 8.15 hod. je zasadnutie výboru v miestnosti č. 148.

Pán predseda, poprosil by som, zvolávam výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny teraz.

Ďakujem pekne, pán predseda. Poprosím členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny o 13.00 v miestnosti výboru pre kultúru a médiá, č. 32. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Poprosil by som vás, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, o inštaláciu videoprojekcie, keďže chcem uviesť krátky dvojminútový videošot. A sľubujem vám, že nejde o zábery z kongresu strany SMER, ale ide o, ako sa tomu za mojich mladých čias pekne hovorilo, kultúrnu vložku. Keďže tu je aj pán minister kultúry a je to v jeho oblasti najbližšie, tak som si dovolil vybrať jeden krátky šot, poprosím techniku keby ho spustila. Ďakujem pekne.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, poprosím technikov. (Premietanie videozáznamu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni, chcel som vám týmto krátkym videošotom priblížiť jeden ľudský príbeh. Pani kolegyňa Lucia Nicholsonová si isto pamätá ako nezisková organizácia ETP Slovensko prezentovala v januári 2011 inovatívne prístupy pri začleňovaní sociálne vylúčených komunít s názvom Premosťovanie sociálne vylúčených komunít – zmena je možná. Túto prezentáciu som vtedy zaštiťoval ako podpredseda vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v spolupráci s vtedajšou pani štátnou tajomníčkou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorou bola práve kolegyňa Nicholsonová, ako aj v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Nadáciou Friedrich-Ebert-Stiftung Slovensko, Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského a neziskovou organizáciou Equity. Prečo to hovorím? Súčasťou tohto podujatia bolo aj krátke vystúpenie Divadla z chatrče z Moldavy nad Bodvou. Viete si azda predstaviť, že to bola celkom neštandardná situácia, keď vtedajšia premiérka vlády Slovenskej republiky poskytla hercom z osady žltý salónik Úradu vlády, salónik, kde sa zväčša prijímajú návštevy na najvyššej domácej či medzinárodnej úrovni. Ten salónik poskytla hercom, aby sa mohli prezliecť do kostýmov, a s, prirodzene, s nejakým malým pohostením. O to zvláštnejšie bolo, keď ľudia, ktorí žijú pre nás v nepredstaviteľných podmienkach, tak povediac subsaharskej Afriky, následne vystúpili v Zrkadlovej sále Úradu vlády. Situácia teda je to viac ako neobvyklá.
A teraz teda prestrih. Dvaja Rómovia z osady, Milan H. a Štefan M. boli ochotní svedčiť o tom, ako prežili policajný zásah v onú stredu 16. júna 2013 v Moldave nad Bodvou, o tom, ako boli počas tejto pátracej akcie takzvanej mlátení. Milan H. pracuje ako dobrovoľník v Komunitnom centre v Moldave a je zároveň hercom toho Divadla z chatrče, kde sme ho mohli aj vidieť. A hral teda aj v onen inkriminovaný deň, 19. januára 2011, na Úrade vlády. Práve tento Milan H. chcel prehovoriť spolu s ďalšími účastníkmi na zasadaní výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny dňa 27. augusta 2013, keďže predmetom rokovania boli práve inkriminované dokumenty, o ktorých sme tu aj dva dni hovorili. Členovia výboru za vládnu stranu odhlasovali, že týmto svedkom sa slovo na rokovaní výboru neudelí. Hovorím to preto, že, ako sa hovorilo za starého režimu, čím viac nesúhlasia fakty so skutočnosťou, tým je to horšie pre fakty.
Často sa v našej dvojdňovej rozprave hovorilo, že táto rozprava je politická. To teda znamená, že keď je politická, tak asi nie je vecná, teda je asi nesprávna, akoby sa tieto dve roviny navzájom vylučovali, ale nedokážem si predstaviť debatu, rozpravu v parlamente inú ako politickú. Môžete povedať žiaľ, ale ak by mala byť vecná rozprava a rozpravy v parlamente, tak by to možno malo jedno pozitívum, zasadali by sme tu oveľa kratšie.
Ak sa ešte môžem k vecnej stránke prihovoriť, tak možno by som sa prihovoril za to, že do nami navrhovaného uznesenia by bolo dobré inkorporovať pozmeňujúci návrh, respektíve návrh pána poslanca Jozefa Mikloška, ktorý hovorí o tom, že raz do roka v marci by mal podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí predniesť správu o stave ľudských práv v Slovenskej republike. To je, myslím si, vec, ktorá je takpovediac politicky neutrálna a veľmi korektná. Takže by sa nad ňou bolo možné zamyslieť.
Ak sa tu často hovorilo o tom, že je debata, rozprava politická, tak sa často tiež opakovalo, že verejná ochrankyňa práv mala možnosť vysvetliť všetko na zasadnutí výboru, Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorom ju okrem iného pán minister vnútra obvinil z klamstva, čo potom ešte neraz vo svojich vystúpeniach zopakoval, a že teda bola prostredníctvom ministra vnútra vlastne s celou vládou. Na výbore, na ktorom návrh na rozpravu o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv o posunutí jej správy do pléna parlamentu, tento návrh vládna väčšina prirodzene zamietla. Takže takto to bolo s možnosťou dať priestor pre prezentáciu správy verejnej ochrankyne práv vo vláde. Bola s ministrom vnútra či v telefonickom kontakte alebo, ako vyplynulo i z jeho prejavu včera, teda na zasadnutí výboru. Ale pravdepodobne málokto môže uznať, že toto môže suplovať priamy kontakt ombudsmanky s vládou.
Ale keď som už pri tom výbore a klamstvách, tak dovoľte mi predsa len uviesť, že pán minister vnútra pol roka rozprával obľúbený príbeh o sekere zaťatej v Drienovci, hoci často miešal Drienovec s Budulovskou, teda o sekere zaťatej do policajta, presnejšie do prsta policajta asi. Vo včerajšom expozé tento obľúbený príbeh prvý raz vynechal. Pravdepodobne mal na to dobrý dôvod, len nám ho neoznámil. Dovoľte mi preto uviesť, že prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Rožňave z 8. januára 2014 vo veci útoku policajtov v Drienovci, teda údajného útoku na policajtov v Drienovci, považoval výpovede policajtov v časti útoku sekerou za rozporuplné a spôsob, akým sa sekera mala dostať do domu, za veľmi nepravdepodobný. Súd teda viac-menej povedal, že si pravdepodobne tento útok vymysleli policajti, teda presne tí policajti, ktorí tvrdia, že v Moldave bolo všetko v poriadku a ktorých vraj podľa ministra vnútra nie je možné, citát, „dať na jednu úroveň s Rómami“. Toľko nateraz teda k historke o sekere. Nebol by som ju spomínal, ale stala sa tak notoricky známou a tak takpovediac prezentuje časť, teda celok celej tejto kauzy, že ju treba aspoň do tejto miery trošku korigovať.
Ale naspäť k meritu. Ja nechápem, nech robím, čo robím, averziu vládnej väčšiny voči verejnej ochrankyni práv. Nechápem, prečo si ju vybrala za svojho nepriateľa. A, ak dovolíte, silne mi to pripomína vzťah Mečiarovej vlády k prezidentovi Kováčovi. Takýto vzťah k ústavnému inštitútu ochraňujúceho občana pred zvoľou verejných orgánov nie je svedectvom veľkej politickej kultúry a je prinajmenšom veľmi zlým odkazom občanom o tom, že ich práva obhajuje zrejme zlý verejný ochranca práv.
Odzneli tu za tie dva dni názory od, zjednodušene povedané, antifašistických, antirasistických názorov až po rasistické, fašistické. Nie som sudca, ktorý by tu teraz súdil, iba asi nechápem to, čo som nedávno ešte trošku chápal. Chápal som ako-tak, že sa dnešná vládna väčšina pokúsila, vcelku, treba povedať, úspešne o, jemne povedané, integráciu voličov Slovenskej národnej strany a Hnutia za demokratické Slovensko, respektíve inkorporáciu. Ako už hovorieval starý Bismarck, čo nemožno zakázať, to treba viesť. Dobre, integrovali ste elektorát nastavený skôr populisticky a extrémisticky, ale v prípade otvorených rasistov, fašistov, xenofóbov by som už nabádal k väčšej obozretnosti, aj principiálnosti. Tých už dúfam nechcete viesť, ak tomu dobre rozumiem.
Takže už len moje citované memento poslednýkrát. S extrémizmom, rasizmom, fašizmom nemôžete zvíťaziť, keď sa vyberiete jeho smerom. Na tom by sme sa vari napriek všetkým straníckym odlišnostiam mohli dohodnúť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja, ani vo sne ma nenapadne, pán minister, aby som skĺzol do osobnej roviny, ale keď klamete, musím reagovať.
Samozrejme, vy hovoríte, že klamárkou je pani ombudsmanka, ja by som mohol využiť sto faktických poznámok, aby som vyvrátil vaše klamstvá. Ale keď zasahujete trošku do mojej osobnej integrity a takpovediac môjho osobného príbehu, ktorý sa s vaším príbehom v živote nestretol, tak vás môžem ubezpečiť, že ja sa tejto problematike venujem už viac ako 20 rokov v mimovládnych organizáciách, čo vám možno ušlo, lebo v tom čase vy ste, pravdaže, mali iné aktivity.
Takže to len na okraj toho, že ja sa nemienim pretekať s vami v súťaži o to, kto je väčší demagóg, či kto je väčší rasista, lebo takáto súťaž, samozrejme, by bola pre mňa, prirodzene, veľmi, veľmi nevýhodná. Takže len potiaľ, pokiaľ ide o môj osobný príbeh, všetko ostatné si myslím, že sa takpovediac dostalo aj vašou zásluhou z vecnej roviny do úplne politickej roviny a politikárskej roviny. Takže v tomto zmysle už asi moja nádej na nejaký kultúrny dialóg politický, ktorú som v sebe ešte možno na niekoľko promile či percent prechovával, tak sa vlastne ukázala beznádejná.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, nie som vyšetrovateľ, nie som minister vnútra, nie som policajný prezident, nie som sudca a nie som ani obeť policajného zásahu. Som, ako uviedol pán predseda Národnej rady, predseda výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Som človek, ktorý sa, pokiaľ možno, počas celého svojho života aspoň snažil nejak nezatvárať oči pred krivdami, pred svojvôľou moci a jej nástrahami, nevdojak som celý život stál vlastne na strane tých zraniteľnejších, slabých a aj tých, ktorí boli neraz bití.
Ľudské práva a obzvlášť práva ľudí, ktorí sú v menšine, nie sú téma, vari uznáte, ktorá by žičila popularite či nebodaj rastu preferencií. Dá sa povedať, že skôr naopak. Aj preto by som sa však rád zameral na ľudskoprávny rozmer dôvodu, prečo sme požiadali o zvolanie tejto mimoriadnej schôdze.
Základom elementárnej slušnosti je vypočuť si protinázor, protistranu. Nemusím súhlasiť, môžem však diskutovať. Lebo "demokracia je diskusia", ako hovoril už Masaryk, ale bol to tiež on, ktorý hovoril, že "rozčúlenie nie je program".
V demokratickom štáte je mimoriadne nebezpečným precedensom, ak si vládna moc nevypočuje tých, ktorých úlohou je kontrolovať ju, keď nerešpektuje ústavou definované inštitúcie. Verejná ochrankyňa práv je ústavou zriadená funkcia, má kompetencie, ktoré napĺňa, a som presvedčený, že dňa 8. januára 2014, keď jej bolo odopreté či neumožnené vyjadriť sa k materiálu, ktorý predložila na rokovanie vlády, boli degradované základné demokratické princípy, na ktorých stavia nielen Slovenská republika, ale aj celá moderná, civilizovaná Európa.
Samozrejme, možno poukázať na to, že vláda nie je povinná dať verejnej ochrankyni slovo na zasadnutí vlády. Áno, rokovací poriadok to len umožňuje, neprikazuje. Spravidla však tak z podstaty slušnosti predsedajúci urobí a obzvlášť, ak ide o prerokovanie materiálu, ktorý obsahuje návrhy preventívnych opatrení na zlepšenie vymožiteľnosti práv občanov.
Ombudsmanka v zmysle zákona o verejnom ochrancovi práv podľa § 19 ods. 3, ktorý hovorí, že ak verejný ochranca práv nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné, vyrozumie o tom orgán nadriadený orgánu verejnej správy, proti ktorému podnet smeruje, a ak takého orgánu niet, vládu Slovenskej republiky.
Teda v zmysle tohto paragrafu sa ombudsmanka obrátila na vládu, tak ako jej to umožňuje citovaný zákon. Keďže sa predtým obrátila na Policajné prezídium, 22. augusta minulého roku, opakujem, 22. augusta, a následne na ministerstvo vnútra 28. októbra, opakujem, 28. októbra, ako na nadriadený orgán a nepovažovala ich odpovede za dostačujúce, tento materiál mala vláda riadne prerokovať.
Prezídium Policajného zboru verejnej ochrankyni práv listom zo dňa 17. septembra 2013 oznámilo stanovisko, že výsledky vybavenia podnetu vzali na vedomie a do legislatívneho procesu pripravuje novelu zákona o Policajnom zbore, ktorej predmetom budú aj ustanovenia o dokumentovaní policajných akcií. Ombudsmanka považovala toto stanovisko za vágne a nedostačujúce s tým, že opatrenia neboli prijaté.
Preto sa ďalej Kancelária verejnej ochrankyne práv obrátila na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré sa v liste zo dňa 9. decembra 2013 odvolalo na výsledky sekcie kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá žiadne porušenia zákona nezistila, a teda žiadne opatrenia prijímať nebude.
Inštitút ombudsmana, dámy a páni, bol zriadený na obhajobu práv a slobôd občanov Slovenskej republiky, ak vidí neprávosť zo strany štátnej moci, je povinný zasiahnuť. Vláda svojím prístupom k moci ukázala, že o vypočutie správy ombudsmanky, ktorá nie je totožná s verziou ministra vnútra, resp. inšpekcie ministra vnútra, nemá záujem.
Vyvstáva otázka, prečo vláda a minister vnútra osobitne reagujú takto podráždene. Veď podľa slov ministra Kaliňáka a záverov inšpekcie ministerstva vnútra, ktorá zásah z 19. júna 2013 v Moldave nad Bodvou vyšetrovala, bol tento zásah primeraný, správny a namieste.
Pre policajný zásah v Moldave nad Bodvou sa začne trestné stíhanie. Prešovský prokurátor po preskúmaní spisového materiálu o policajnej akcii z 19. júna 2013 v osade v Moldave nad Bodvou vydal pokyn na začatie trestného stíhania vo veci podozrenia zo spáchania trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví a porušovania domovej slobody. Podľa posledných informácií je spis už na stole banskobystrickej prokuratúry.
Takže zrejme celkom v poriadku to nebude. Inšpekcia ministerstva vnútra podlieha priamo ministrovi, o nestrannosti tak len ťažko možno uvažovať, pričom inšpekcia vychádzala iba z výsluchov polície, samotné obete vypočuté neboli. Nikoho sa na nič nepýtali, citujem: "Koho chytili, toho zmlátili, vytiahli ma z domu, nadávali mi, že nech teraz zavolám do Bruselu svojich kamarátov. Bili ma hlava-nehlava," opísal verziu tejto razie Milan Hudák, miestny obyvateľ a dobrovoľník mimovládnej organizácie ETP Slovensko.
Trestné oznámenie bolo podané 17. júla na inšpekciu ministerstva vnútra, doložené aj lekárskymi správami, podávali ho z poradne pre občianske a ľudské práva. Vyšetrovateľ toto oznámenie zamietol, zbitého Róma dodnes nikto nevypočul. Jeho prípad má dnes na stole košická krajská prokuratúra.
Tento prípad je, dámy a páni, o to smutnejší, že práve v tejto osade pôsobí od roku 2007 mimovládna organizácia ETP Slovensko, ktorá tu dlhodobo vykonáva projekty majúce za cieľ týchto ľudí integrovať. V inkriminovaný večer dokonca, 15. júna 2013, bol záverečnou oslavou projektu "Čistota okolo nás" v rámci vzdelávacieho programu Romanet.
Opakujem, nie som sudca ani policajt, ale každý, kto si pozrie fotky či videozáznamy obetí, musí uznať, že zásah bol brutálny, bití - podľa dostupných videovýpovedí - boli deti, ženy aj muži. Viditeľné sú otlačky po obuškoch, nikto nemôže naozaj uveriť tomu, že títo ľudia si to vymysleli.
Zásah desiatok policajtov či kukláčov mal charakter policajnej akcie po hľadanom teroristovi či masovom vrahovi, alebo organizovanej drogovej mafii. Doteraz minister vnútra nebol schopný jasne odpovedať, čo bolo dôvodom razie takéhoto brutálneho charakteru.
Už len mimochodom pripomínam, že zásah nadobudol medzinárodný rozmer a o prípad sa okamžite zaujímal vysoký komisár OSN pre ľudské práva či Úrad organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OBSE a prípad naďalej riešia.
Nemožno to preto odbaviť len denuncovaním mimovládnych organizácií či opozície, ktoré údajne dehonestujú políciu chrániacu slušných občanov a teraz nebodaj aj degradovaním správy ombudsmanky.
Nikto netvrdí, že polícia nemá vykonávať svoju činnosť v rámci zákona. Nikto z nás nikdy netvrdil, keď chytili členov organizovanej mafie alebo vrahov, že by s nimi mali zaobchádzať v rukavičkách. Každý takýto zásah si, naopak, zaslúži uznanie, pretože členovia Policajného zboru konajú neraz v takýchto prípadoch priamo s nasadením života. Ale bolo to treba aj v tomto prípade?
Preto rozhodne odmietam tvrdenia o tom, ako my dehonestujeme činnosť polície. Je to zavádzajúce a odvádzajúce od merita veci.
Celková spoločenská klíma voči menšinám, čo si budeme, dámy a páni, navrávať, nie je u nás pozitívna, skôr naopak. Preto je nesmierne dôležité, ako my verejne činní ľudia, politici, k tejto situácii sa postavíme. Či budeme problémové a problematicky aj konfliktné situácie posudzovať z hľadiska momentálnych volebných preferencií a zabudneme na zdravý rozum a udržateľnosť politických rozhodnutí pre obyvateľstvo, inak povedané, či sa budeme viezť na vlne populizmu, ktorý našu spoločnosť môže naďalej iba radikalizovať. Ak pripustíme akceptovanie spoločenskej klímy charakterizovanej eskaláciou nenávisti, intolerancie, vášní, ktoré neponúkajú riešenia za dobrú vec, ale najmä proti všetkému a proti všetkým, ktorí sú iní, ktorí sú slabší, na ktorých útočiť je pomerne jednoduché, ktorí sú v menšine ideovej, etnickej či inej, tak vstúpime na ihrisko, kde nemôžeme zvíťaziť, nech už sme politici vládni alebo opoziční.
Kým totiž protestné hlasy v 90. rokoch boli netolerantné, možno nacionalistické či sociálnopopulistické, dnes sme účastníkmi reality, v ktorej začínajú víťaziť postavy, ktorým otvorene ide o zničenie liberálnej demokracie, parlamentarizmu, ako ho poznáme dnes, o zničenie univerzálneho konceptu ľudských práv, ktorý fašisti pochovali ako prvý.
Otázkou pre nás politikov, a opakujem, je jedno, či vo vláde, alebo v opozícii, je, či sa chceme pozerať na svoj vlastný zánik a naďalej populisticky ponúkať riešenia, ktoré nielenže sú v konflikte so základnými hodnotami dôstojnosti a práv, na ktorých táto spoločnosť od roku 1989 stojí, ale zároveň sú populisticky krátkozraké a ekonomicky neudržateľné. Potrebujeme však štátnikov, nie populistov. Štátnikov, ktorí si uvedomia relatívnu váhu svojej momentálnej popularity a začnú hovoriť ľuďom nie to, čo chcú počuť podľa výskumov verejnej mienky, ale to, čo počuť musia. Takisto treba občanom povedať, že rýchle riešenia neexistujú a musíme platiť za desaťročia nečinnosti a ignorácie problémov vzdelávania a regionálneho rozvoja. Na tejto ignorácii máme totiž podiel všetci bez výnimky.
A to najhlavnejšie, musíme ľuďom povedať, že riešenia existujú, musíme sa len štátnicky rozhodnúť, že nebudeme pokračovať v populistickom ťažení vybudovanom na frustrácii voličov. Ak chceme zanechať demokraciu na Slovensku svojim potomkom, musíme si uvedomiť kľúčový fakt. S extrémizmom nemôžeme zvíťaziť tak, že sa vyberieme jeho smerom.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci strany SMER - sociálna demokracia, napriek viacnásobným snahám opozície o zaradenie materiálu "Mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov" ste odmietli o tomto bode rokovať. Tá správa okrem iného reflektuje alarmujúcu skutočnosť aj o pretrvávajúcej segregácii detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je to problém, ktorý trvá roky, a je to možno prvýkrát, kedy verejná ochrankyňa práv na základe svojich kompetencií jasne poukazuje na segregáciu detí v školskom systéme.
V správe, v ktorej monitorovala 21 základných škôl, navrhuje niekoľko opatrení, ktoré odporúča prijať s cieľom zabráneniu ďalšej segregácie rómskych detí. Vládna väčšina však o nich odmieta čo i len diskutovať.
Nebáli by ste sa, ale možno aj nemali by sme sa báť o spomínaných témach diskutovať práve na pôde parlamentu, keď už o nich vláda nechcela ani počuť. Možno by sme sa mohli vrátiť k politickej kultúre, ktorá práve pri takých univerzálnych témach, ako predstavujú ľudské práva, si možno žiada prístup, ktorý nenadbieha populizmu a lákavým rasistickým, xenofóbnym chúťkam, lacno ohlupujúcim neraz aj väčšinu.
Preto sa nazdávam, že ak verejná ochrankyňa práv si robí svoju prácu podľa zákona a zasadzuje sa za práva občanov, a je jedno, akej pleti, národnosti, náboženstva či inej identity, to v žiadnom prípade nie je politikárčenie. Ak vláda pristupuje k inštitútu verejnej ochrankyne práv a priori s takýmto postojom, je to okrem iného aj veľmi zlý signál pre občanov štátu, nehovoriac už o tom, že v zmysle zákona majú byť inštitútu ombudsmana všetky štátne orgány súčinné. Aj preto si myslím, že je opodstatnený návrh uznesenia skupiny poslancov, ktorý by som si vám dovolil prečítať.
Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k postupu vlády Slovenskej republiky pri rokovaní o Vyrozumení verejného ochranu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade v Moldave nad Bodvou a s nesúhlasom s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva.
Národná rada Slovenskej republiky
A. vyjadruje vážne znepokojnenie
po prvé nad postupom vlády Slovenskej republiky na jej rokovaní dňa 8. 1. 2014 pri prerokovávaní Vyrozumenia verejného ochrancu práv o nesúhlase so stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k porušeniu základných práv a slobôd fyzických osôb, ku ktorému došlo policajným zásahom vykonaným 19. 6. 2013 v rómskej osade Budulovská v Moldave nad Bodvou a vyrozumenia o nesúhlase s neprijatím opatrení na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných zásahov a osôb, ktoré polícia predviedla na policajné oddelenia, a s nevyvodením dôsledkov za porušenie práva;
B. navrhuje predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky
po prvé prerokovať mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov zo dňa 16. 8. 2013 (tlač 675) na najbližšej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky;
C. žiada vládu Slovenskej republiky
a) uložiť ministrovi vnútra prijať opatrenia na zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb pri vykonávaní policajných akcií,
b) uspokojivo vyriešiť umiestnenie Úradu verejného ochrancu práv vo voľných priestoroch patriacich ústredným orgánom štátnej správy.
Dámy a páni, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak nebudeme my viesť dialóg o ľudských právach, mohlo by sa stať, že to za nás vezmú, ako za posledné storočie prinajmenšom už dvakrát, tí druhí. Nesmieme to dopustiť, nech už sa blížia akékoľvek voľby. Lebo pripomínam znova, s extrémizmom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vyberiete jeho smerom.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Poprosil by som členov Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny o 12.00 hodine v miestnosti č. 148, poľnohospodársky výbor. Ďakujem.

Ja som tu, ja som celý život bokom v pozícii menšinovej, takže sa tak až ani neurazím, ani sa tým neunášam. Keďže som predseda výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, a nie predseda policajného prezídia, či nejakého trestného výboru, tak môj pohľad je pravdepodobne trošku odlišný od pohľadu väčšiny, ale tomu rozumiem, len, predsa len sa pokúšam s nejakou minimálnou empatiou pochopiť aj tú bezbrannejšiu stranu, lebo my teraz riešime samozrejme problém, ktorý, ako som spomenul, má, minimálne štvrťstoročie ho máme my na hrbe a aj naša zodpovednosť je to a samozrejme, že ho chceme riešiť nejakými formami, povedal by som nie celkom, nie celkom mäkkými, tak v tomto prípade predsa len stanovisko takrečeno ľudských práv je trošku odlišné od tých spomínaných, ktoré som spomínal, lebo iný je pohľad na vec, aby som to tak moldavsky zjednodušil, pohľad zmlátených bezbranných Rómov a iný je pohľad tých, čo ich zmlátili. Takže pochopte aj vy, že ako vravel istý poľský aforista, že inak vonia seno milencom a inak koňovi. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, pri čítaní návrhu zákona o pomoci v hmotnej núdzi som dlhšie rozmýšľal nad tým, aký problém má tento zákon riešiť a prečo by sa mal ním zaoberať parlament v čase stúpajúcej nezamestnanosti, zostrovania sociálneho napätia a ani zďaleka nie ukončenej hospodárskej ekonomickej krízy. Z názvu zákona by sa dalo usudzovať, že má pomáhať ľuďom, žijúcim pod hranicou príjmu, ktorý táto krajina považuje za minimálny na prežitie.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky je zrejmé, že zákon by mal byť zhmotnením spoločenskej dohody o tom, že ľudia žijúci v našej krajine, presnejšie že ľudí žijúcich v našej krajine nenecháme umrieť kvôli biede, v ktorej žijú, bez ohľadu na to, či si stav núdze zavinili sami alebo nie. Asi som sa mýlil. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny prezentuje tento zákon predovšetkým, jemne povedané, ako nástroj prevýchovy Rómov. Tým je však, tá jeho interpretácia sa tým dostáva trošku nebezpečne blízko do polohy, ktorá ľudí rozdeľuje na základe rasovej, etnickej alebo inej príslušnosti.
Na to, aby sme neskĺzli do polohy, kedy zákony budú vychádzať z takýchto predstáv, by som rád pripomenul, že problém sociálneho vylúčenia časti Rómov z trhu práce, v dôsledku čoho sú odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi, je problém komplexný. Súvisí s viacerými v podstate dlhodobo známymi faktormi, s nízkou kvalifikáciou a dosiahnutým vzdelaním, s nedostatkom pracovných príležitostí v regiónoch, veď v niektorých obciach, kde máme stopercentnú nezamestnanosť medzi Rómami, máme 90-percentnú nezamestnanosť aj medzi ne Rómami, keďže jediný, kto má zamestnanie, je zvyčajne starosta a jeho administratívny personál. Avšak problém súvisí, prirodzene, aj s tradičnými predsudkami a diskrimináciou, ktoré ho dlhodobo zaťažujú a sú stále vďačnou a ešte vďačnejšou muníciou všetkých populistov, ľavých takisto ako pravých.
Návrh zákona o pomoci v hmotnej núdzi teda nerieši problém komplexne. S aktivačnými prácami máme predsa skúsenosti už takmer desať rokov. Nič však zatiaľ nenasvedčuje tomu, že aktivácia, ktorú predpokladá takzvaný princíp zásluhovosti obsiahnutý v návrhu zákona, by prispela k zvýšeniu zamestnateľnosti Rómov. K zamestnávateľnosti by totiž iste väčšmi prispelo, keby sme týmto ľuďom poskytli skutočnú možnosť na získanie reálneho pracovného miesta. Alebo vychádzame z toho, že ak budeme stáť nad ľuďmi a nútiť ich pod hrozbou straty základnej dávky v hmotnej núdzi, teda tých 61,60 eur, že takto získajú pracovné návyky a umiestnia sa na trhu práce? To je predstava viac ako absurdná, navyše, ak zákon o službách zamestnanosti definuje pojem "menšie obecné práce" veľmi vágne.
Pán minister, nebolo by teda žiaduce redefinovať a konkretizovať, o aké práce presne ide, aby sa ad absurdum nemohlo stať, že napríklad aj tehotná žena bude nútená fyzicky ťažko pracovať? Absurdné však zrejme je aj to, že zákon, ktorý nič nerieši, bude stáť Slovenskú republiku najmenej 9 mil. eur ročne. Pripomínam len na okraj, že predpokladaný počet koordinátorov, hovorí sa o čísle 840, by nestačil skoordinovať ani ľudí, ktorí sú už teraz na menších obecných prácach. Pán minister, koľko máme ľudí, na ktorých by padla povinnosť odpracovať základnú dávku, keď vieme, že poberateľov dávok v hmotnej núdzi je mnohonásobne viac, ako je počet ponúkaných menších obecných prác.
Zdá sa, že jediní, ktorí týmto zákonom nateraz získajú zamestnanie, budú spomínaní 840 koordinátori a najchudobnejší budú ešte viac chudobnieť. Akú majú potom títo najchudobnejší z najchudobnejších uveriť, že štát je tu pre nich, že vytvára reálne podmienky pre ich rozvoj, keď ich návrhom tohto zákona vraciate ešte k nedôstojnejšiemu postaveniu, aké majú doteraz a zároveň neponúkate žiadne pozitívne riešenia na poli zamestnateľnosti či zvyšovania kvalifikácie.
Aj napriek môjmu spochybneniu vynaloženia 9 mil. eur na koordinátorov, predsa len sa chcem, pán minister, spýtať, podľa akých kritérií budú títo ľudia vyberaní. A rovnako by som sa chcel spýtať, podľa akých kritérií budú koordinátori selektovať poberateľov dávky v hmotnej núdzi? Podľa čoho povedia: "Ten pôjde robiť a ten nie."? V tejto súvislosti sa tiež pýtam, čo konkrétne vyrieši odobratie 61,60 eur dávky v hmotnej núdzi? Nie je to siahnutie na dno ľudskej dôstojnosti tých najbiednejších?
Je legitímne očakávať, že poberatelia pomoci prispejú k dobru svojej komunity a spoločnosti. Viem si napríklad predstaviť prácu v komunitných centrách, starostlivosť o deti, o seniorov a tak ďalej. Prečo najskôr nevytvoríme takýto priestor na báze dobrovoľnosti? Prečo hneď predpokladáme, že sa tejto možnosti ľudia nechopia? Veď napokon mimovládne organizácie, ktoré vedú komunitné centrá, hovoria o tom, že o participáciu v nich je zo strany chudobných Rómov veľký záujem. Prečo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny ešte nespustilo národný projekt komunitnej práce? Odpoveď, ktorá sa natíska, je zrejme jednoduchá. Pozitívne veci sa robia ťažko, ale dávky sa škrtajú ľahko. Predsa je jasné, že podmienky účasti na trhu práce nie sú rovnoprávne a dôsledkom býva, že tí, ktorí nemajú šance na dobré príležitosti, rezignujú. Na druhej strane väčšinová spoločnosť nechce participovať na solidarite s tými, ktorí na tú trhovú súťaž rezignovali. Stavanie múrov je potom už len jedným z mála posledných dôkazov tohto nerovnomerného vzťahu. Nedovolával by som sa teda v tejto súvislosti, mierne povedané, a historicky Svätého Pavla s jeho citátom "kto nechce pracovať," nech neje, "nech ani neje", ktorý včera uvádzal kolega Zajac. Svätý Pavol zrejme nezažil postkomunistickú marginalizáciu sociálne znevýhodnených skupín, ktoré sme za tých 25 rokov doviedli možno aj do stavu, že naozaj nechcú, či skôr nemôžu pracovať. Ale zjavne vyjadril názor značnej časti dnešnej väčšinovej spoločnosti, aj tej ľavicovej a kresťanskej, ktorá nechce participovať na solidarite s tými, ktorí na trhovú súťaž pre nedostatok šancí na pracovné príležitosti rezignovali, či často skôr museli rezignovať. Tá rekonštrukcia tohto takmer dvadsaťpäťročia v tejto súvislosti by isto bola možno aj pre nás tristná.
Z toho, čo som teraz, doteraz uviedol, vychádza, že návrh zákona siaha na dôstojnosť najchudobnejších, čo teda hádam nie je dvakrát sociálnodemokratické a zakrýva vlastnú neschopnosť predstaviteľov štátu a politikov, ktorí sa neštítia získavať lacné politické body na úkor tých najbiednejších. Inak, pán minister, ak by tento zákon inicioval ktokoľvek z pravicových politikov, myslím si, že by ste ho rozniesli na kusy.
Dámy a páni, nazdávam sa, že žiadna demokratická vláda nemôže predkladať návrhy zákonov, ktoré zhoršujú sociálne postavenie obyvateľov, zvyšujú napätie, sú neúmerne drahé a pravdepodobne budú mať dohru na ústavnom či medzinárodnom súde. Pripájam sa preto k návrhu kolegu Mihála a kolegyne Nicholsonovej nepokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Ďakujem.