Videokanál poslanca

Takisto by som poprosil členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že o 12.00 hodine bude schôdza v miestnosti č. 183.

Ďakujem pekne. Chcem pripomenúť, že výbor pre ľudské práva, chcem pripomenúť, že výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny bude zasadať o 12.15 hodine. Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, ja do tejto príjemnej poobedňajšej siesty prichádzam ako člen rady najstarších. Ale najmä prichádzam preto, aby som sa vyjadril k predloženej správe o stave školstva na verejnú diskusiu z pohľadu predsedu výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. A tak sa chcem vyjadriť len k tým otázkam, ktoré súvisia jednak s výchovou k ľudským právam a jednak vzdelávaním a vyučovaním občanov patriacich k národnostným menšinám.
Tá správa poníma školy s vyučovacím jazykom menšín ako integrálnu súčasť systému škôl v rámci regionálneho školstva. Formálne i z hľadiska legislatívy je to správne a je to správne aj z hľadiska povinnosti štátu zabezpečiť všetkým deťom vzdelávanie rovnakej kvality. Správa však problematiku školstva národnostných menšín komplexne nerieši, táto oblasť je roztrúsená naprieč celou správou, aj to v minimálnej podobe.
Oblasť menšinového školstva je v rámci správy o stave školstva spomenutá najmä v prílohe č. 1 bod 4, 1.3.3 Vyučovanie jazyka národnostnej menšiny, kde je uvedené pri školách s vyučovacím jazykom rusínskym, ukrajinským, nemeckým, rómskym nasledovné, citujem: "Školy s nižším počtom žiakov, kde aj na základe demografického vývoja bude každoročne ich počet klesať, a následne aj pridelené finančné prostriedky v rámci normatívneho financovania, situáciu z uvedeného hľadiska vnímajú skôr negatívne a uvažujú o zrušení vyučovania jazyka národnostnej menšiny. Materiálne vybavenie škôl, tried nie je primerané moderným metódam vzdelávania jazykov." Potiaľ citát.
Zo správy však nie je zreteľné, aké riešenie ponúka ministerstvo školstva pre tieto poddimenzované školy, prípadne, aké kroky chystá rada ministra pre národnostné školstvo, ktorej je pán minister predsedom. Výbor pre národnostné menšiny a etnické skupiny, ktorý pôsobí v rámci Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť prijal na svojom ôsmom zasadnutí hodnotiace správy o podpore kultúr národnostných menšín, ďalej o používaní jazykov národnostných menšín a napokon aj správu o stave národnostného školstva, v rámci ktorej výbor prijal aj závery a odporúčania uvedenej hodnotiacej správy. Predložená správa o stave školstva tieto závery nereflektuje, je preto na mieste otázka, do akej miery ministerstvo bude ďalej s odporúčaniami výboru pracovať, respektíve ako ich bude ďalej aplikovať v oblasti menšinového školstva.
Striktné odmietanie vnímania menšinových škôl ako určitého špecifického podsystému však vedie k ignorovaniu niektorých osobitostí vzdelávania na školách s vyučovacím jazykom menšín, čo sa prejavuje aj v predloženej správe. Bohužiaľ, prejavuje sa to už tým, koľko pozornosti je v nej venované výchove a vzdelávaniu príslušníkov menšín. Úplné minimum. Pritom menšinové školy zohrávajú v živote komunít patriacich k národnostným menšinám aj inú úlohu než slovenské školy v živote majoritného obyvateľstva. Z výsledkov sociologických prieskumov je známe, že vyučovací jazyk školy, ktorú navštevoval rodič, je najsilnejším faktorom pri výbere školy pre jeho dieťa. Národnostné školy majú za úlohu nielen podávať rovnaké učivo ako ostatné školy, ibaže v inom jazyku, ale aj rozvíjať etnickú identitu svojich žiakov, pestovať kultúrne aspekty vychádzajúce z tej či onej menšinovej príslušnosti.
V tejto súvislosti je kľúčovou otázkou obsah učebníc. Je chvályhodné, že ministerstvo v tomto roku plánuje navýšiť financie určené na vydávanie učebníc pre školy s vyučovacím jazykom menšín, uvidíme však, zrejme, ako sa k veci postaví ministerstvo financií.
Finančné prostriedky by mali byť využité aj na uskutočnenie takých obsahových zmien, ktoré pomôžu pri udržiavaní a rozvíjaní národnostnej identity žiakov. Liberalizácia trhu s učebnicami pri správnej regulácii je v budúcnosti zrejme nevyhnutná. Problémová je oblasť učebníc pre potreby škôl a školských zariadení s vyučovacím jazykom a s vyučovaním jazyka národnostných menšín so zvláštnym zreteľom na špecifické predmety, na preklady učebníc do jazykov národnostných menšín, ale aj prioritné uprednostnenie pri schvaľovaní týchto učebníc pôvodných autorov jednotlivých národnostných skupín, menšín. Aj podľa odbornej verejnosti je nevyhnutné, aby v budúcnosti platila povinnosť pre ministerstvo vydávať osobitnú schvaľovaciu doložku aj pre preklady učebníc do jazykov národnostných menšín. V súčasnosti sú niektoré preklady z jazykového a gramatického hľadiska pre žiakov obsahovo nekorektné.
V tomto kontexte je treba položiť aj otázku, či by nebolo potrebné vypracovať novú koncepciu výchovy a vzdelávania menšín, nakoľko súčasne platná koncepcia z roku 2007 nepripúšťa používanie iných učebníc než prekladov učebníc používaných v školách s vyučovacím jazykom slovenským.
Pokiaľ ide o obsah učebníc spoločensko-vedných predmetov v kontexte menšinovej politiky štátu, treba hovoriť aj o obsahu učebníc používaných na slovenských školách. Viaceré analýzy preukázali, že rozsah, v akom sa slovenské deti učia o tuzemských menšinách a spôsob, akým sú menšiny zobrazované, sú nepostačujúce a neprispievajú k vytváraniu vzájomnej tolerancie.
V správe o stave školstva sa uvádza spájanie škôl na jazykovo zmiešaných územiach, ktoré by podľa ministra školstva mohlo priniesť kladné efekty nielen z finančného hľadiska, ale aj v oblasti spolunažívania občanov. S tým sa nedá veľmi súhlasiť, pretože každá škola má svoje špecifiká, priority, pracuje na základe vlastného školského vzdelávacieho programu. Národnostná škola má svoje vlastné špecifiká, odhliadnuc od faktu, či sa nachádza na národnostne zmiešanom území, alebo nie. Štát nemá preberať úlohy zriaďovateľa, hoci sa ukazuje aj na základe tohto materiálu, že sa o to snaží. Znamenalo by to koniec decentralizácie a krok späť v systéme zriadenia a riadenia škôl a školských zariadení.
Zmenou legislatívy plánujú zabezpečiť menovanie riaditeľov škôl štátnou správou v druhom stupni vytvorením okresných úradov odborov školstva v gescii ministerstva vnútra. V praxi to znamená, že riaditeľom spoločnej školy, neskôr možnosť pripojenia aj materských škôl v danej obci, bude riaditeľ, ktorého si vyberie a menuje štát a nie rada školy, respektíve obce. Svojím zámerom chce ministerstvo školstva, školské samosprávy odstaviť, respektíve odstrániť.
A teraz dovoľte ešte povedať pár slov k oblasti výchovy, vzdelávania ľudských práv, v ktorej neustále pretrvávajú, jemne povedané, značné rezervy, a táto správa, pán minister, vôbec túto problematiku nespomína. To hovorím ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva podpredsedovi vlády pre ľudské práva tiež.
Paradoxne, práve táto nedoceňovaná poddimenzovaná oblasť výchovy by mala mať prierezový charakter, mala by reflektovať potrebu zvýšenia povedomia spoločnosti o ľudských právach, o ich uplatňovaní, čím by sa zvýšila nielen ich vymáhateľnosť, osvojenie si princípov ľudsko-právnej agendy, ale zvýšil by sa i prah citlivosti samotných žiakov, žiačok v oblasti antidiskriminácie. Samozrejme, ministerstvo školstva by malo reflektovať potrebu zvýšenia počtu kvalifikovaných pedagógov v tejto široko spektrálnej oblasti, ktorou agenda ľudských práv nepochybne je.
Súčasný predseda Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák vytvoril na základe už existujúceho návrhu celoštátne stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, takzvaný redakčný tím, ktorý podľa schváleného harmonogramu na aprílovej schôdzi rady má za úlohu do konca roka vypracovať konečné znenie stratégie. Návrh na vytvorenie stratégie obsahuje aj oblasť výchovy a vzdelávania v oblasti ľudských práv, z čoho budú plynúť aj úlohy pre ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Správa o stave školstva však tento fakt takisto nereflektuje, o ľudských právach v školách pri pedagogických zamestnancoch žiadna zmienka nie je.
Z predloženej správy nie je zrejmé, ako bude ministerstvo školstva tento fakt riešiť a ako bude reflektovať výchovu a vzdelávanie ľudských práv, potrebu tvorby konceptov pojmov ľudských práv, vymedzenie priorít, cieľov ministerstva v ľudsko-právnej výchove, či začlenenie tejto výchovy do štátneho vzdelávacieho programu a umožnenie štúdia kvalifikovaných odborníkov v oblasti ľudských práv na univerzitnej úrovni. A to všetko nielen v rámci spomínanej stratégie, ale aj v samotnej koncepcii práce ministerstva.
Ťažko komplexne a s nejakou definitívou prirodzene v tejto chvíli hodnotiť túto správu, ktorá bola po vypracovaní otvorená na širokú verejnú diskusiu. Ostáva len dúfať, že aj príslušníci menšín, pedagógovia zo škôl s vyučovacím jazykom menšín, ľudskoprávni aktivisti či iní odborníci v tejto oblasti sa ozvú a ich kritické hlasy budú vypočuté.
Zatiaľ táto správa v podobe, v ktorej bola predložená práve v týchto dvoch segmentoch, ktoré som spomínal, sa mi zdá byť deficitná.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Poprosím kolegyne a kolegov z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, o 13.00 hodine máme schôdzu. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Zvolávam výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny na 12.00 hodinu do miestnosti 33.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi v krátkosti vyjadriť sa k predloženému návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015. Nedá mi totiž nepoukázať na financovanie, resp. na nefinancovanie v oblasti ľudských práv.
Pri kreovaní útvaru podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny na Úrade vlády v druhej polovici roku 2010 bolo mojím prioritným cieľom vytvoriť profesionálny funkčný mikrorezort, ktorý by zaštíťoval problematiku ľudských práv v celej šírke, ako aj práva národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Po neľahkých rokovaniach, ktoré odzrkadľovali snahu vlády šetriť verejné financie, sa nám napokon podarilo dospieť ku konsenzu presadiť síce malé, ale predsa len rozšírenie útvaru aj o odbor zaoberajúci sa právami národnostných menšín. Presadzovanie ľudskoprávnej a menšinovej agendy bolo však neraz priam sizyfovské tak na poli ideologickom, ako v oblasti rozpočtu, keď sa nám podarilo presadiť zavedenie dotačnej schémy s celkovým finančným objemom 4,5 mil. eur na oblasť podpory kultúry národnostných menšín a 2,5 mil. eur na podporu projektov v oblasti ľudských práv a rodovej rovnosti.
V roku 2011 bola vyhlásená výzva na projekty mimovládnych organizácií na presadzovanie ľudských práv, ochranu slobôd, interetnický dialóg, boj proti diskriminácii v sume približne 2,2 mil. eur. Stovky projektov boli odbornými komisiami podporené. V roku 2012 bolo celkove podporených vyše 1 000 projektov v celkovom objeme 6 mil. eur, teda aj za oblasť ľudských práv, aj v oblasti podpory kultúry národnostných menšín.
Mnohé organizácie, združenia, obce by bez poskytnutej dotácie neboli schopné uskutočniť svoje projekty, festivaly, koncerty, divadlá, semináre, vzdelávacie aktivity a podobne. Bohužiaľ, hodnoty ľudských práv a slobôd, pomoc zraniteľným skupinám spoluobčanov, dôstojnosť ľudí, prezentovanie menšinovej kultúry sú podmienené práve ekonomickým aspektom.
Súčasná vláda už vo svojom programovom vyhlásení túto oblasť de facto obišla. Zrušením podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny túto oblasť vyhnala na okraj záujmu. Dotačná schéma bola v novele kompetenčného zákona presunutá na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, no na vymedzenie konkrétnych kompetencií už ľavicová vláda silu nenašla. Nie je doposiaľ zrejmé, prečo agendu ochrany ľudských práv, takpovediac, zaparkovala práve na tomto rezorte. No čo je horšia správa, dotačná schéma bude disponovať značne nižšou sumou. Keďže sa ešte tohtoročné dotácie dokončovali na Úrade vlády, v tomto rozpočte by sme ich hľadali márne. Opieram sa preto o delimitačný protokol uzatvorený medzi Ministerstvom zahraničných vecí a Úradom vlády Slovenskej republiky, ktorý bol dňa 27. septembra podpísaný ministrom Miroslavom Lajčákom a vedúcim Úradu vlády Igorom Federičom.
Dňa 3. októbra bol tento delimitačný protokol zverejnený v Centrálnom registri zmlúv. Sú v ňom uvedené výdavky kapitoly na realizáciu programov na roky 2013 až 2015, a to v oblasti tvorby a implementácie politík v oblasti ľudských práv. Ide o sumu 1 281 256 eur. Z približne dvoch miliónov eur je to značný pokles vo financovaní ľudskoprávnych projektov. Z tejto sumy, ktorá je uvedená v delimitačnom protokole, bude presunutých ešte 200-tisíc eur na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, a to na základe uznesenia vlády zo 14. novembra tohto roku. V danom uznesení sa táto úloha ukladá ministrovi zahraničných vecí, a to do 15. januára 2013. Čiže po znížení o túto sumu občianske združenia, obce a vôbec žiadatelia prídu o granty temer o polovicu pôvodnej výšky dotačných financií. Uvidíme, aký dopad budú mať tieto ekonomické škrty na činnosť ľudí, ktorí ešte stále majú na zreteli krehkú, touto vládou odsúvanú snahu o podporu tých najzraniteľnejších skupín či jednotlivcov.
Finančne poddimenzovaná je - treba priznať, že už dlhodobo - aj inštitúcia verejného ochrancu práv. V rozpočte pre kanceláriu ombudsmanky síce došlo k navýšeniu, no je to len o mizivé pol percento. Vláda síce v uznesení navrhuje zvýšiť počet zamestnancov kancelárie na 50, no zároveň sa nenavýšili prostriedky na mzdy, odvody, a to na najnižšiu úroveň od roku 2008, ako aj na nižšiu úroveň ako v predchádzajúcich rokoch, keď bol počet zamestnancov 41, resp. 38. Na program Ochrana základných práv a slobôd žiadala kancelária ombudsmanky na priority s cieľom zabezpečiť podporu regiónov v oblasti dodržiavania ľudských práv a slobôd, na realizáciu monitoringu Implementácia medzinárodných zmlúv, na šírenie osvety v oblasti podpory ľudských práv a slobôd. Napriek tomu, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi, financovanie tejto veľmi nie populárnej témy medzi politikmi, ktorí chcú byť častokrát skôr pragmatickí ako ľudskí, je stále mizivé.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ak v tejto rozprave používam čísla, ktoré v rozpočtoch štátov možno považovať za zanedbateľné, neznamená to, že agenda, v ktorej sa tieto čísla používajú, je zanedbateľná. Svojho času, keď premiér Fico zdôvodňoval zánik postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, naznačil, že ľudské práva sú u nás už vraj vyriešené.
Nie dlho predtým, 5. marca 2012, bývalý ústavný sudca, dnes poradca premiéra Fica, Eduard Bárány však varoval, že, citujem: "Finančná, dlhová, hospodárska, skrátka, súčasná kríza zatlačila do úzadia ľudské práva aj ich vedúcu myšlienku - ľudskú dôstojnosť." A nie náhodou v tom marcovom volebnom virvare Eduard Bárány dodáva: "Ústretovosť voči finančným trhom a ratingovým agentúram prekrýva otázku vplyvu reforiem, čítaj šetrenia, na ľudskú dôstojnosti časti spoločnosti. Zdá sa, že ľudská dôstojnosť musí ako zvyčajne ustúpiť moci, tentoraz moci finančných trhovníkov a ratingových agentúr." Koniec citátu.
Ľudská dôstojnosť je dnes naozaj možno najohrozenejšou kategóriou, u dôchodcov takisto ako u čerstvých absolventov vysokých škôl, o nezamestnaných a iných marginalizovaných ani nehovoriac. Zrejme preto je fakt, že ekonomická moc je nadradená ľudským právam a ľudskej dôstojnosti. Ľudskoprávne organizácie tretieho sektoru, ktoré sú odkázané na skúpe štátne granty, takisto ako úrad verejnej ochrankyne ľudských práv, sú len jedným segmentom podcenenia tejto agendy v štátnom rozpočte. Lebo ako vraví už citovaný ústavný právnik: "Logika spoločnosti, v ktorej žijeme, nie je postavená na záujmoch a právach človeka, ani na jeho dôstojnosti." Dodajme, že je skôr postavená na logike privatizačnej rabovačky, ktorú sme tu absolvovali viac ako výdatne a ktorej dôsledkom je, že nám tu nevyrástli bohatí ľudia, ale nech to znie akokoľvek paradoxne, chudobní ľudia, ktorí majú veľa peňazí. Tých by možno bolo treba... (Potlesk.)
Tých by možno bolo treba, pán minister, zdaniť aj spätne a možno by ten rozpočet vyzeral lepšie nielen pre ľudské práva.
Ale ako vraví jeden múdry český filozof: "Toto je nová identita občanov neoliberálnej demokratickej spoločnosti, ktorí si osobujú slobodu za hranicami akejkoľvek slobody." Dodajme, že aj preto je dnes v našej spoločnosti blahobyt viac ako morálka a morálka menej ako ekonomika a peniaze a oveľa menej ako politika.
Takže ľudská dôstojnosť ako výsledok uplatnenia ľudských práv v praxi života by sa mala odrážať aj v takejto technokratickej oblasti, akou je rozpočet. Lebo ľudská dôstojnosť nie je abstraktný pojem - a mohol by som teraz iste uviesť veľmi pregnantné definície zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948, ale v tejto chvíli, samozrejme, sa tomu vyhnem. Ľudská dôstojnosť sa totiž týka každého jednotlivca veľmi konkrétne. Žiť ľudsky dôstojne nám síce garantujú mnohé základné medzinárodné dokumenty a dohovory, ale aj také zákony, ako je dnešný rozpočtový, by sa tomu nemali vyhýbať. Nechcem tu teraz vyratúvať, koľko občanov, skupín, menšín, spoločenstiev a indivíduí dnes zápasí s tým, aby mohli svoj život prežiť dôstojne. Dôstojne, nie v bohatstve.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovolil som si tento malý dôvetok k môjmu rozpočtovému príspevku do rozpravy rozšíriť možno o nie celkom striktne finančnú reflexiu i preto, že som si uvedomil, že náš zákon zákonov prejednávame práve v čase, takmer, by som povedal, v predvečer, keď si v pondelok 10. decembra budeme pripomínať Deň ľudských práv. Na deň, keď bola v roku 1948 v OSN prijatá Deklarácia ľudských práv. V tomto čase možno priamo symbolicky podpora ľudskoprávnej agendy v nej, v rozpočte, je nie symbolická, už asi skrátená oproti minulému roku takmer o polovicu, a to je vari dôvod zamyslieť sa aj nad takou zdanlivo akoby len technokratickou témou, ako je štátny rozpočet aj sub specie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti.
Ďakujem vám, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Zvolávam výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny hneď teraz do miestnosti č. 32. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, o odvolávaní generálnej riaditeľky RTVS pani Zemkovej sa popísalo a pohovorilo už veľa, ale jedno je isté, spôsob jej odvolania vykazuje všetky znaky narýchlo pripraveného politického riešenia, ktorého aktéri zvolili ten najnešťastnejší spôsob.
Mnohí z nás sme mali z tohto konania, ktoré vykazuje známky všetky porušenia zákona, zmiešané pocity. Ale najhoršie na celej veci je, že práve tí, ktorí by si mali k tomuto médiu vybudovať pozitívny vzťah založený na tom, že im verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska bude dávať naozaj nezávislú záruku kvality a kultúrnosti, teda diváci a poslucháči, sa presvedčili, že verejnoprávne médium je, žiaľ, iba lodičkou na rozbúrenou politickom mori.
Riaditeľka Zemková sa, prirodzene, takémuto násilnému ukončeniu jej projektu, ktorým bola do svojej funkcie zvolená pred necelým jeden a pol rokom, bráni. Podala sťažnosť na Ústavný súd, ktorý, dúfam, čoskoro rozhodne, či v tomto prípade boli, alebo neboli porušené jej ústavné práva.
Je zrejmé, že 83 hlasov jednej strany zaručuje pohodlné politické riešenie a presadenie akéhokoľvek rozhodnutia. A bolo by dobré si uvedomiť, čo sa stane, ak Ústavný súd rozhodne, že v tomto prípade bol zákon naozaj porušený. Je predsa jasné, že budú spochybnené všetky kroky novozvoleného generálneho riaditeľa tejto verejnoprávnej inštitúcie.
Opäť budú občania Slovenska vystavení konfrontácii s tým, že bude spochybnená dôvera k tejto inštitúcii. A to, čo je na verejnoprávnom priestore najdôležitejšie - dôvera v jeho nezávislosť, sa bude otriasať v základoch.
Súčasná situácia, ktorá nastala po odvolaní generálnej riaditeľky, nie je ani vo vnútri organizácie iste ľahká, lebo neumožňuje to, čo je pre jej hlavnú činnosť isto najdôležitejšie: redaktori, dramaturgovia, režiséri, ale aj ostatní pracovníci RTVS potrebujú pre svoju prácu naozaj iné prostredie, ako sú neustále politické spory a spochybňovania.
Nezasejme do tohto prostredia ďalšie semienko pochybnosti. Počkajme na rozhodnutie Ústavného súdu a až potom rozhodnime o voľbe nového generálneho riaditeľa RTVS.
Klub poslancov strany MOST - HÍD navrhuje preto odložiť voľbu generálneho riaditeľa RTVS do času, keď bude známe rozhodnutie Ústavného súdu.
Ďakujem, pani predsedajúca. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážený pán premiér, pán minister, pokúsim sa, vážené panie poslankyne, páni poslanci, odosobniť, hoci to celkom nejde, aby som neupadol do úplného jednostranného subjektivizmu pri posudzovaní toho, ako vláda naložila s ľudskými právami. Presnejšie, ako sklamala v agende, v ktorej by sa od nej očakávalo práve posilnenie a nie výrazné oslabenie či zúženie tejto štruktúrovanej témy.
Vláda, žiaľ, svoj program nepostavila na dôraze na princípy ľudských práv, hoci neskromne hovoriac, by možno stačilo, keby pokračovala v niektorých už naštartovaných inštitucionálnych zmenách a politikách. Dokonca by mohla napríklad v oblasti sexuálnych menšín presadiť také politiky, ktoré sa ani mne, bývalej konzervatívno-liberálnej koalícii nepodarilo. Je to totiž ľavicová téma par excellence. Naopak, vláda zlikvidovala vyprofilovaný exekutívny mikrorezort, ktorý agendu ľudských práv, národnostných menšín a rodovej rovnosti po prvýkrát od novembra 1989 naštartoval, nazdávam sa, koncepčne a systémovo. Zrušila nielen malý, ale už celkom dobre rozbehnutý exekutívny orgán, najmä však ukázala, kde podľa nej patria hodnoty ľudských práv a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého jedinca. Presnejšie ukázala, ako nízko sú umiestnené v jej myšlienkovom svete politiky a zákony, ktoré rešpektujú každého človeka v jeho odlišnostiach.
Vláda hneď v prvých dňoch neobsadený post podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť fakticky znefunkčnila jediné orgány menšinovej participácie, Radu vlády pre ľudské práva, výbor pre národnostné menšiny a ďalších sedem výborov. Zlikvidovala tak neľahko vybudovanú konštrukciu, ktorá zabezpečovala aktívnu účasť národnostných menšín a ľudskoprávnych mimovládnych organizácií na správe vecí verejných na zmysluplnom dialógu s vládou. Vláda však zrušením exekutívno-ľudskoprávneho orgánu znemožnila aj vykonateľnosť zákona o používaní jazykov národnostných menšín, čo je trochu neštandardný zásah do právneho systému štátu. A čo je nemenej vážne, likvidáciou postu podpredsedu vlády marginalizovala a znefunkčnila aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny, ktorý stráca týmto svojho exekutívneho a politického partnera. Výbor túto agendu nielen kontroloval, ale aj zákonodarne inicioval, a dnes má byť jeho partnerom úradník, splnomocnenec bez výkonnej moci a politického ukotvenia.
Tato vláda určite neráta ani s pokračovaním stratégie ochrany ľudských práv, ktorú pripravoval môj úrad, hoci jedným z jej cieľov bolo, po viac ako dvadsaťročí od prevratných spoločenských zmien zaviesť napríklad do nášho vzdelávania výchovu a výučbu k ľudským právam. Výchova k rešpektovaniu každého človeka je pritom kľúčom k vytváraniu tolerantnej, prosperujúcej a slobodnej spoločnosti. Vláde akoby unikla narastajúca a alarmujúca podpora pravicového extrémizmu, najmä medzi mladými ľuďmi.
Ako som opätovne pri viacerých príležitostiach zdôrazňoval, naša spoločnosť nemôže tolerovať, či dokonca ospravedlňovať praktiky segregácie rómskych detí vo vzdelávaní rómskych komunít vôbec. Už tu bola o tom reč v predchádzajúcom príspevku do rozpravy aj v diskusii. Mentálne či betónové múry, ktoré existujú na školách, v triedach či na ihriskách, vysielajú signál niektorým deťom, že sú viac, a iným, že sú menej. My sa pokojne prizeráme na to, že v niektorých školách sú už nielen segregované triedy, ale sú aj dve jedálne, dokonca aj dva vianočné stromčeky. Delenie škodí pritom nielen rómskym deťom, ale aj deťom, ktoré majú to šťastie, že sa narodili tým "správnym rodičom". Od útleho detstva zakoreňuje nenávisť, ktorá ich oberá o možnosť žiť slobodný a úspešný život. Program vlády zrejme tieto vážne porušovania základných ľudských práv detí nespomína. Pripomínam, že práve môj úrad pripravoval a práve v nadväznosti na mediálne známy už rozsudok prešovského súdu pripravil legislatívne zmeny, ktoré by pomohli pri eliminácii segregačných praktík a boli by účinné pri zavádzaní inkluzívneho vzdelávania. Bolo by preto veľmi žiaduce, aby namiesto sporných a nebezpečných riešení typu internátnych škôl pokračovala vláda v tomto úsilí.
Vláda teda s osobitným postavením ľudských práv v exekutíve neráta. Naopak, vymenila ho za navrhovaného podpredsedu vlády pre ekonomiku, pre veľké investičné celky, pre širokorozchodnú trať, čím akoby a priori naznačila nedostatočnú funkčnosť či dôveryhodnosť ministerstva hospodárstva a občanovi predhodila ľúbivý ekonomický populizmus. Pri tomto populizme sa má zabudnúť na to, že pri nesystémovom rozdrobení agendy medzi viacero ministerstiev, a ani len v náznakoch konkrétnymi právomocami nedefinovaného splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť, hrozí, že táto agenda za ľavicovej vlády, ktorá sa hlási k európskym hodnotám, celkom zanikne.
Vláda post splnomocnenca ponúkla opozícii, ibaže agenda ľudských práv a národnostných menšín je agenda štátu, dovolím si povedať, že prvoradá agenda, lebo politika je o človeku. V tejto oblasti hlavnou úlohou demokratického štátu nie je kontrola ponúkaná opozícii, ale zodpovedné spravovanie, vybudované na aktívnom partnerstve. Agendu občianskej spoločnosti, ktorú chce vláda prifariť splnomocnencovi pre národnostné menšiny, by sa ľavicovej vláde tiež patrilo vnímať citlivejšie. Nehovoriac o tom, že občianska spoločnosť je široká a autonómna štruktúra, ktorá si vyžaduje samostatnú výkonnú zložku, takisto ako si osobitné výkonné zložky vyžadujú ľudské práva a národnostné menšiny. Slobodná a nezávislá činnosť občianskej spoločnosti je verejnou činnosťou, ktorú si treba vysoko vážiť už aj preto, lebo ozajstným priestorom v demokratickej spoločnosti je verejnosť. Bez jej aktivity stráca demokracia zmysel. Občianska spoločnosť nie je len akýmsi súčtom občanov, ona vyvažuje vplyv štátu, ba dokonca môže byť aj jeho protiváhou. Najmä vtedy, keď by sa štát začal absolutizovať, keby chcel byť všemocný, ako to práve teraz začíname v niektorých oblastiach pociťovať, a nielen v súvislosti s krízou. To, ako dnes vláda vťahuje zamestnávateľov, univerzity, akadémiu, cirkví a iných do svojej vertikálnej mocenskej sféry a vyťahuje ich zo svojej prirodzenej horizontálnej pozície, je pre mimovládne organizácie neprijateľné. Tieto inštitúcie predsa nie sú závislé od výsledkov volieb. Naopak, práve ony, ba najmä, môžu tieto výsledky legitímne relativizovať.
Vláda vo svojom vyhlásení konštatuje, že vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života dlhodobo existuje úplná a efektívna rovnosť medzi osobami patriacimi k národnostným menšinám a osobami patriacimi k väčšine. Vláda síce toto môže konštatovať, ale tým sa výrok sám osebe ešte nestáva pravdivým. Stačilo by si napokon prehrať parlamentnú rozpravu tu, na tomto mieste, spred necelého roka o zákone o používaní jazykov národnostných menšín, aby si človek uvedomil rovnosť menšín a väčšiny v slovenskom prevedení. Pre osvieženie pamäti, bola to rovnosť, jemne povedané, veľmi asymetrická. Pretože fakt, že úplná a efektívna rovnosť je zatiaľ ideál, dosvedčuje nielen reálna prax, ale celý náš život, a nielen prax štátnej moci, samozrejme. Ak napríklad úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť nebude mať možnosť reálne ovplyvniť beh vecí, ak nebudú fungovať participatívne mechanizmy, ak sa ombudsmanka a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva naďalej budú boriť s problémami, ak sa neurobia zásadné kroky v ľudskoprávnej výchove, tak citované konštatovanie bude len prázdnym heslom a Slovensko stratí prinajmenšom jedno volebné obdobie na budovanie spravodlivej, tolerantnej a prosperujúcej demokracie.
Je pochopiteľné, že dnes sú v popredí otázky spojené s krízou a vláda na túto nôtu prirodzené hrá. Ale projekt Európskej únie nie je iba o ekonomike, je o dodržiavaní ľudských práv vo vzťahu k národnostným menšinám a všetkým zraniteľným skupinám, k občanom, ktorých dôstojnosť je denne ohrozovaná. Aj preto len zdanlivo paradoxne treba neustále zdôrazňovať, že agenda ľudských práv nemá iba hodnotový, ale aj ekonomický rozmer. Spojitosť medzi presadzovaním a dodržiavaním ľudských práv a prosperitou spoločnosti je totiž očividná. Vládne vyhlásenie vytvára dojem, že v tejto veci je u nás akoby všetko v poriadku, že táto problematika je len nevinnou zábavkou mimovládnych aktivistov, a štát, ten stále viac paternalizujúcejší štát nemá v tejto veci už vlastne čo riešiť. Nazdávam sa, že má.
Ďakujem pekne.