Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, máme tu takú relatívne novú situáciu v tomto volebnom období. Máme otvorený rokovací poriadok, tak myslím si, že v tejto súvislosti je, možno stojí za to aj povedať niekoľko súvislostí, ktoré súvisia s tým, ako máme stanovené pravidlá rokovania, aké máme skúsenosti z postupu podľa tohto rokovacieho, tohto rokovacieho poriadku vzhľadom na to, že špeciálna situácia je v...
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, máme tu takú relatívne novú situáciu v tomto volebnom období. Máme otvorený rokovací poriadok, tak myslím si, že v tejto súvislosti je, možno stojí za to aj povedať niekoľko súvislostí, ktoré súvisia s tým, ako máme stanovené pravidlá rokovania, aké máme skúsenosti z postupu podľa tohto rokovacieho, tohto rokovacieho poriadku vzhľadom na to, že špeciálna situácia je v tom, že na rozdiel od väčšiny iných krajín, kde sú takéto rokovacie poriadky internou normatívnou smernicou parlamentu a nemajú charakter zákona, no tak u nás je rokovací poriadok zákonom. To znamená a zvlášť osobne napríklad po imunite vznikajú mnohé rôzne súvislosti, lebo keďže nemáme už priestupkovú imunitu, takže porušenie rokovacieho poriadku znamená priestupok a potom sú, samozrejme, rôzne konzekvencie, ktoré do budúcnosti vo väzbe na to, čo hovorila pani podpredsedníčka, by pravdepodobne bolo treba doriešiť. Aj keď predpokladám, že všetci robíme všetko preto, aby sme sa do tejto situácie, že porušujeme zákon, dostávali čo najmenej alebo, samozrejme, vôbec. Tomu, prečo, k čomu sme pristúpili ako skupina navrhovateľov len teda niekoľko slov ešte k tomu, čo povedala za nás všetkých pani podpredsedníčka.
Ja som osobne presvedčený ako právnik, že tá situácia je úplne jasná. Dikcia existujúcich a platných ustanovení rokovacieho poriadku je úplne zrejmá, len teda pre verejnosť možno niekoľko takých základných poznámok. Predovšetkým teda v ods. 5 v § 64 sa jednoznačne hovorí, že na utváranie poslaneckého klubu treba najmenej osem poslancov, a potom v ods. 2 toho istého paragrafu je napísané: "ak dôjde počas volebného obdobia k rozdeleniu volebných koalíciíj alebo k zlúčeniu politických strán alebo hnutí, rozdelia sa alebo zlúčia sa aj ich poslanecké kluby", a tu je tá veľmi dôležitá veta: "ak spĺňajú podmienky podľa tohto zákona". Je teda úplne jasné, že zákonodarca nechcel nič iné, len povedať jednoznačne, že na utvorenie poslaneckého klubu a na trvanie poslaneckého klubu úplne logicky je treba najmenej osem poslancov. Napriek tomu, vzhľadom na to, že sme rozvinuli relatívne vysokú politickú kultúru a politickú korektnosť, osobne moja strana teda cielene nešla a snaží sa neísť do rokovacieho poriadku, pokiaľ nenájdeme širšiu zhodu, pretože uznávame, že rokovací poriadok sú vlastne pravidlá zápasu aj politického boja a jednoducho, osobne, počas zápasu futbalového sa nepatrí meniť futbalové pravidlá. Takže aj rokovací poriadok sa má meniť vtedy, keď, keď, pre budúce obdobie a nemeniť ich počas, počas trvania, čo sme my aj doteraz urobili. Len vzhľadom na to, že vzniká, a nechceme ísť tvrdo do toho, že jednoznačný ten výklad nie je možný iný.
Pán Poliačik, tie analógie, bohužiaľ, krívajú. Jedna zásadná otázka. Pokiaľ vy hovoríte o tom filozofickom kontexte, že ten klub trvá aj vtedy, keď tam bude nula členov? Lebo ani túto situáciu nemôžeme vylúčiť. No a v takom prípade ako si bude ten klub plniť povinnosti, ktoré tam má uvedené? Musí podávať výročnú správu o činnosti, musí udávať, ako vyúčtoval peniaze a tak ďalej. Nesedí to, pán kolega. Je, samozrejme, vecou diskusií a parlamentná prax v okolitých štátoch ukazuje, že môže byť kľudne uvedené tam, že teda aj traja poslanci ešte môžu byť klubom. Rovnako ako máme napríklad v Čechách situáciu, že jednoducho, alebo v iných krajinách, kde jednoducho veľmi tvrdo dbajú na to, že príslušnosť k tomu klubu je principiálna a že jednoducho v danej situácii na to, aby reprezentoval ten príslušný počet voličov, ktorí za istý program hlasovali, tak jednoducho je potrebný priestor. Ale na druhej strane, tie limity sa stanoviť musia, pretože za týchto okolností, poviem príklad, rozdelí sa strana - 80, 20 % -, ktorí poslanci reprezentujú ktorú časť voličov? To jednoducho nevieme a je tu aj nepriamy nátlak prostredníctvom zákona, aby jednoducho k takýmto situáciám nedochádzalo, čo jednoznačne dokumentuje fakt, že mnohé rokovacie poriadky iných štátov jednoznačne v situácii, keď poslanec prestáva byť členom klubu, v takom prípade dochádza aj k silným reštrikciám. Prestáva mať možnosť byť volený do funkcií v rámci parlamentu, stráca možnosť vystupovať v skrátených formách diskusie, čo je ďalší problém, o ktorom budem hovoriť. Nebýva delegovaný do zahraničných pracovných ciest, pretože nikoho nereprezentuje a tak ďalej.
My takéto reštrikcie v rokovacom poriadku nemáme, čo zase odôvodňuje pravdepodobne, ale aspoň nejaký ten základ toho, aký sme si vytvorili ústavný rámec, jednoducho rešpektovať musíme a ten je jednoznačný: Osem členov je minimálna suma pre fungovanie klubu. Tá, ten počet tam jednoducho musí byť vzhľadom na to, že klub predsa nefunguje ako nejaká hmotná vec niečoho, niečo, čo má nejaký skelet. Klub je združenie poslancov z jednej strany, ktorým sa vytvárajú pre ich fungovanie podmienky na ich činnosti. Prideľujú sa im nejaké miestnosti, v ktorých môžu fungovať. Dostávajú príspevok na svojich členov na fungovanie klubu. Platí sa aj hospodár toho klubu atď. a, samozrejme, má to ešte aj mnohé ďalšie veci, o ktorých možno ani netreba, netreba hovoriť. Takže som presvedčený, že tento zákon nejde ani nad rámec rokovacieho poriadku. To, čo sme zatiaľ povedali, je jednoznačne iba vysvetľujúca norma, aby nedochádzalo k nezmyselným interpretačným konfliktom, aby bolo jasne povedané - a myslím si, že naša strana sa za toto riešenie môže bez akýchkoľvek problémov postaviť, pretože nejde o žiadne, pán kolega Poliačik, diskriminačné ani o nejaké iné. Ide jednoducho o to, že pravidlom slovenského parlamentu za posledných 20 rokov je, že poslanecký klub musí mať počas trvania celého obdobia jednoducho osem členov. Toľkoto k existujúcemu návrhu.
Ešte ak dovolíte niekoľko slov iných. Samozrejme, rokovací poriadok. Je to, je to norma, o ktorú sa, samozrejme, vždycky vedie politický boj. Aj tento parlament už bol svedkom búrlivých diskusií. Je pre mňa osobne až možno takou malou tragédiou, že sa nám nepodarilo vytvoriť politickú atmosféru na to, aby sme si boli, aby sme si boli schopní experti z jednotlivých strán sadnúť a podiskutovať o tých veciach, ktoré sa naozaj dotýkajú základov politickej kultúry, ale dokonca aj fungovania zmyslu parlamentarizmu. Ja som chcel v tomto smere povedať niekoľko slov váženým kolegom z OĽaNO, ale, bohužiaľ, nie je tu ani jeden, napriek tomu teda, že veľmi často apelujú na prítomnosť, a dokonca chýba ešte aj pán Hlina, ale napriek tomu by som teda niekoľko slov k tomu povedal. Odpustite mi, kolegovia, pre ktorých to bude samozrejmé. Zmysel slovenského typu parlamentarizmu. Máme parlamentnú republiku, stojí na tom, že sú, sa uskutočnia voľby. Po voľbách strana alebo poslanci, ktorých je väčšina a sú schopní podpisom stvrdiť túto väčšinu, dostanú právomoc vymenovať člena vlády, odovzdajú teda túto požiadavku prezidentovi, prezident vymenuje tohto kandidáta, tento kandidát zasadne, vypracuje tzv. programové vyhlásenie vlády a požiada parlament o dôveru. Úplne logicky potom tá väčšina poslancov, ktorí teda garantujú, že tá vláda v krajine je schopná vládnuť, je schopná prijímať zákony, je schopná spravovať veci, si pripravuje ešte ďalšie momenty. Pripravia si napríklad plán vecných úloh, pripravia si plán legislatívnych úloh. To znamená, že vtedy spravujeme krajinu podľa schváleného programového vyhlásenia.
Čiže vážení kolegovia z opozície musia pochopiť, že vláda, ktorú sme takto konštituovali, bude predovšetkým plniť vládny program. Je to jej hlavná úloha a obvykle parlamentom sa za samozrejmé považuje, že poslanci opozície kritizujú ten vládny program a teda vstupujú a hovoria o tom, že vláda to robí zle a oni by to robili lepšie. Vtedy by to bola logika, vážené kolegyne, kolegovia. Len všímate si situáciu, v ktorej sme? Máme predložených 40 vládnych programov a tuším 50 zákonov opozície. To znamená, je naozaj štruktúra tohto parlamentu na to, aby sme rokovali o návrhu opozície permanentne alebo je hlavným zmyslom tohto parlamentu to, aby sme rokovali o plnení programového vyhlásenia vlády? Tento konflikt, dovoľte mi ako človeku, ktorý je tam dosť dlho, nikdy v tak vypätej polohe, ako je teraz, nikdy nebol. Celé hodiny, celé hodiny sa zaoberáme tým, že vážení poslanci predložia svoj návrh alebo využijú nejaký čiastkový problém - homosexualita, všetko možné na svete - a vedú sa tu dva dni diskusie. Len problém je ten, vážené kolegyne, kolegovia, že jak si všímame, včera rokovali sme o štyroch pozmeňujúcich návrhoch prezidenta, o ktorých sa jedine môže hovoriť, kde žiadne iné návrhy sme nemohli prijať. Rokovali sme celý deň. Je štatistický predpoklad, že Národná rada, prosím, dostane 760 návrhov za rok, o ktorých rokuje. Vyrátajte si, to je 760 dní, je schopný parlament rokovať 760 dní? Pravdepodobne nie. Rokujeme o rozpočte, je možné, aby bola mimoriadna schôdza počas schvaľovania rozpočtu? Tu sme stratili diskusiou o homosexualite a neviem, o čom všetkom, vtedy, v čase schvaľovania rozpočtu. Ja som našiel štyri krajiny v rámci európskej pätnástky, ktoré majú v ústave zakodifikovanú prednosť vládnych návrhov pred poslaneckými návrhmi. Je to otázka, o ktorej môžme diskutovať, aby sme to dali aj do ústavy, aby to bolo jasné, že jednoducho základným zmyslom fungovania parlamentu je zabezpečiť spravovanie štátu a že veľmi dôležitá, ale predsa len sekundárna činnosť je potom právo opozície kritizovať parlament. Ani na chvíľočku nechcem hovoriť za to, aby sme obmedzovali aj právo zákonodarnej iniciatívy poslancov, aj opozičných. Veď kedykoľvek môžeme byť opozičnými poslancami aj my. Ide jednoducho o to, že existujúca vláda v danom prípade musí mať priestor pre to, aby mala primeraný čas na schvaľovanie zákonov, ktoré ona považuje v zmysle platného vyhlásenia vlády programového za dôležité. Tuto dochádza k tomu, že ja mám pocit, že vážení, osobne pán Hlina a páni poslanci z OĽaNO sú v permanentnej obštrukcii. Pretože naozaj toto je, toto je prvá scéna, myslím si, pre slovenskú verejnosť, ktorej treba primeraným spôsobom a, samozrejme, aj dostatočne kvalifikovane pracovať s náležitosťami správy štátu. Toto, obávam, sa tu deje zle a mali by sme porozmýšľať v takom prípade aj na to, aby pre prípad, že by sa to trvale opakovalo, aby sme mali možnú brzdu. Jedno z nich je, pokiaľ poznáte rokovanie aj medzinárodných organizácií, hlavne ak poznáme rokovanie Európskeho parlamentu, kde napríklad otázka, či netreba limitovať diskusie k jednotlivým zákonom na istú časovú dobu.
Druhá vec je, ak si pozriete zase príklad Európskeho parlamentu, no tak čas sa prideľuje na vystúpenie v rozprave podľa dostaného počtu hlasov poslancov. Mne sa sťažoval pán poslanec Zala minule, že šiesty mesiac sa usiluje, aby mohol vystúpiť na rokovaní Európskeho parlamentu, lebo stále sa tam nedostal. Pretože jednoducho podľa situácie, ktorá tam bola, frakcia rozdelila hlasy inak a udelila právo vystúpiť za tú frakciu konkrétnemu poslancovi a jednoducho sa k tomu nedostal, okrem jednominútových, tzv. inštitútu jednominútových poznámok, kde môžte v rámci tých tzv. otázok, ktoré tam sú, sa vyjadriť k čomukoľvek.
U nás dochádza k permanentnému zneužívaniu rokovacieho zákona, že nabúchajú sa sem zákony. Úplne zložité, je to, čo robí pán Kaník a už aj pomaly pán Hlina, obchádzajú hrubo rokovací poriadok tým, že predložia zákon, vedú tu dva dni sami medzi sebou nezmyselnú rozpravu a potom ten zákon stiahne, aby to isté mohol urobiť na ďalšej, na ďalšej schôdzi. Nie je to téma tých, ktorí sa naozaj chceme zaoberať kultúrou parlamentu, či sme koaliční, alebo opoziční, aby sme sa o týchto veciach porozprávali? (Potlesk.) Veď predsa každá politická strana, ktorá tu je dneska, je predsa aj bulvár, aj iná tlač je hladná po všetkých kritických hlasoch. Predsa majú k dispozícii svoje tlačové besedy, majú, majú k dispozícii všetky možnosti, aby sa prostredníctvom médií k veci vyjadrovali. Ale jednoducho za týchto, to, čo sa tu deje, že 90 % rokovaní parlamentu pomaly, keď zoberiete, pán poslanec je najčastejšie vystupujúci poslanec tu, ktorý tu je. Ak by to robili všetci, jak by to vyzeralo? Však sa nepohneme! To schválime 10 bodov programu za týždeň. To jednoducho nejde!
Takže ak hovoríme o právnej kultúre, ak hovoríme o kultúre politiky, musíme hovoriť aj o kultúre a etike rokovania parlamentu. Jednoducho opozícia musí pochopiť, že teda tá koalícia alebo tí, ktorí majú v parlamente väčšinu, musia mať reálnu možnosť, aby mohli plniť predovšetkým svoj program ako primárne. Po druhé, nezamieňať si túto scénu za lacný nástroj na permanentnú propagáciu svojich vlastných cieľov. My rokujeme v parlamente predovšetkým o plnení programového vyhlásenia vlády. Je úplne logické a z politickej praxe parlamentu je, že predsa ja, nemáme toľko času, ani to jednoducho nejde, aby som plnil politické programy napríklad SaS-u. Nepochybne, konštruktívna spolupráca je veľmi žiaduca, ale k tej dochádza minimálne. Sami vieme, že je absolútne konfrontačný tón v našich diskusiách, tak v takom prípade robme to, čo sa tu dialo doteraz, že doteraz napriek tomu, že, že boli veľmi ohnivé diskusie a či keď sme boli v opozícii my, ale aj staré strany v parlamente, vždy sa rešpektovalo, že teda áno, dávame si aj my prostredníctvom, prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov si vytvárame vlastný rokovací čas v priestore, ale že to musí byť primerané, zmysluplné. Vždy to bolo päť, desať opozičných návrhov, ale dneska je ich šesťdesiat, je to viac ako polovica! Tým pádom jednoducho hrozí, že rokovanie parlamentu stratí racionalitu, že, že, a bude zvyšovať a bude dochádzať k principiálnemu znižovaniu kvality toho, o čom sa tu hovorí. Ale naozaj všetci by sme mali mať záujem na tom, aby parlament bol pôdou, kde naozaj my ako poslanci sprostredkovávame skutočné vrcholové poznanie z jednotlivých odvetví správy štátu, že diskutujeme, že sa pripravujeme na tieto stretnutia, že nikto nebude zneužívať nezmyselne utilitárne na svoje politické malé ciele tento, túto pôdu. A toto sú veci, ktoré jednoducho by bolo možno, som presvedčený, lebo v kuloároch som sa rozprával s viacerými váženými kolegami aj z opozície a mnohí tento moment uznali. Čo je dobrý znak, že teda slovenský parlamentarizmus je niečo, k čomu máme mať všetci nejakým spôsobom vzťah a ak, ak sa nedokážeme aspoň čiastočne zhodnúť na tom, že niektoré opatrenia sú, sú potrebné, v takom prípade obávam sa, že kvalita parlamentu rásť nebude, ale budeme pozorovať proces opačný.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis