Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne, aby som sa k téme, ktorou žije momentálne politicky angažujúce sa Slovensko, a to je teda ústavnými zákonmi, ktorými sa dotýkame i dvoch zásadných hodnotových sfér, a to je teda otázka, predovšetkým to, akým spôsobom chceme zadefinovať manželstvo, aké má miesto a úlohu v spoločnosti, aký má význam, a na druhej strane zase vytvoriť predpoklady pre to, aby tak kritizovaný fenomén fungovania správy štátu, ako je súdnictvo, sme sa pokúsili nejakým spôsobom zlepšiť.
V doterajších diskusiách, samozrejme, odznelo celý rad, celý rad stanovísk, pravda, dovoľte mi tak len veľmi krátko hodnotiť. Mám taký pocit, že dominujú predovšetkým politické pohľady, v nich osobitne do problematiky súdnictva, hlbší prienik a konzultovanie základných východísk toho stavu, ku ktorému navrhovatelia dospeli, ten väčšinou absentuje, ale takže pokúsim sa venovať aj, aj tomu, ale v úvode mi dovoľte predsa len ešte aj k tej prvej hodnote.
Chcem hovoriť za seba, chcem povedať tú vec hlavne, že pre mňa je manželstvo ako nevyhnutný predpoklad rodiny alebo súčasť rodiny ako základná vec, ktorá súvisí s rodinou v spoločnosti, nesmierne dôležitá, pretože má absolútne silný sociálny rozmer.
Vážené kolegyne, kolegovia, my žijeme 20 rokov, 23 rokov po transformácii a žijeme v hodnotovom systéme, ktorý sa nazýva neoliberalizmus. V rámci tohto hodnotového systému máme tendenciu hovoriť o tom, že predovšetkým je človek zodpovedný sám za seba, že za sociálnu kvalitu života, hlavne za riziká, ktoré sprevádzajú život, zodpovedá rodina. Zavádzame rôzne, je to, je to prevažne teda téma konzervatívnych politikov, ale veľmi silne tu odznieva. Zaviedli sme veľmi vážne inštitúty toho typu, že, že manželovi zostáva vyživovacia povinnosť voči druhému manželovi aj po rozvode manželstva. Vytvárame atmosféru, že nie spoločnosť už nesie zásadný, zásadnú zodpovednosť za sociálnu sieť, ale že teda zohráva významnú úlohu rodina, aby tá rodina sa starala aj o svojich starých rodičov. Častokrát pre rodinu vytvárame, už teda pokúsime sa, znižujeme sociálne štandardy, škôlky a podobné, resp. sú tak drahé, že výrazne obmedzujú rodinu.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, ak hovoríme o rodine a o takto postavenom koncepte, keď spoločnosť má hrozne málo peňazí na to, aby vytvárala tak veľkorysú ani nie sociálnu záchrannú sieť, ale tak sociálne predpoklady pre kvalitu života. Pre kvalitu života, to je jedna z ďalších hodnôt, o ktorých sme prestali hovoriť. Je veľmi zaujímavé, že práve v liberálnom koncepte v minulosti bolo, že treba zbaviť rodinu tej zásadnej zodpovednosti, pretože tá povinnosť človeka v rodine obmedzuje, človeka v jeho rozlete, že mladú rodinu novú práve tá starosť o svojich chorých a iných rodičov likviduje, že likviduje ich sociálnu základňu a že, naopak, spoločnosť musí vstupovať do tohto zápasu a musí nájsť dostatok prostriedkov na to, aby v danom prípade tú jednogeneračnú rovinu udržala. To bol práve ten liberálny koncept. Všetko sa zmenilo, a keď pozriete v tomto konflikte, kto akú hrá rolu, zrazu vidíte tie obrovské paradoxy, ktoré tu sú. To znamená, že pravdepodobne spoločnosť potrebuje hlbokú diskusiu, aby sme si ujasnili, o čom vlastne hovoríme. Vážení kolegovia, viacerí, predovšetkým teda tí, ktorí majú skôr manažérske skúsenosti, hovorili viac-menej s dešpektom o tom, že tu chceme hovoriť o hodnotách. Ja som presvedčený, že naša spoločnosť je tehotná potrebou hovoriť o hodnotách, ale hovoriť o hodnotách komplexne. A jednou z nich, na ktoré sa chcem zamerať, je práve hodnota kvality života. Nemáme znovu začať pracovať nad tým, že všetci naši ľudia potrebujú zdravotné prehliadky, že všetci naši ľudia, že treba skracovať pracovný čas, že treba vytvárať materiálne predpoklady pre voľnočasové aktivity? Veď to sa úplne stratilo. Na jednej strane hovoríme, ochraňujeme rodinu, ochraňujeme manželstvo, ale je nám úplne jedno, že nám odchádza 300-tisíc ľudí za prácou do zahraničia! Ako vyzerá potom tá ich rodina? Ak som, ja budem hlasovať za zákon a za manželstvo, tak okrem hodnôt, ktoré ich aj konzervatívne uznávam, že to manželstvo význam má, budem hlasovať zo sociálneho hľadiska. My rodinu musíme podporovať. Veď nikdy sme sa nenachádzali v tak dramatickej demografickej kríze, ako sa nachádzame teraz. Vymierame ako Slováci, ako Slovensko. Máme už druhý alebo tretí rok nižší počet obyvateľov ako v roku predchádzajúcom, a ak chcem niečo urobiť, a všetci hovoríme o potrebe, že, že máme niečo pre to urobiť, aby sme vytvorili podmienky pre to, aby sme túto demografickú krízu zastavili, tak okrem sociálnych podmienok potrebujeme aj inštitucionálne. Pozná niekto lepšiu formu pre výchovu detí, ako je manželstvo?
Za takýchto okolností si myslím, že práve tento sociálny rozmer pre mňa bude určujúci, a to je ten moment, pre ktorý sa budem, pre ktorý stlačím to tlačítko bez akýchkoľvek problémov, a budem veľmi rád, ak sa o nastolených otázkach napríklad, ktoré som spomenul, budeme baviť aj niekedy inokedy. Viete, túto diskusiu sprevádza všeličo, pán kolega z OĽaNO, tu teraz treba otvoriť Mečiarove amnestie, vstupovať rôznym spôsobom do tejto ústavy. By ste neverili, mám desiatky podnetov, čo si viem predstaviť, že tu môžem navrhovať. Viete, taký jeden len jediný spomeniem. Ten článok môj obľúbený 14 z nemeckej ústavy, kde je napísané po vete "Vlastníctvo zaväzuje..." tá druhá veta: "Vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." To je zásadná hodnotová otázka, ktorú musíme vyriešiť, do akej miery je možno obmedziť vlastníctvo, do akej miery sme spoločnosťou, ktorá jednoducho musí mať objektívnu starosť o všetky vrstvy svojej spoločnosti a ich rovnomerný rozvoj.
Pán Lipšic tu hovoril o rôznych veciach, len ma napadá taká jedna taká vec, on dal návrh na Ústavný súd pre zákaz pozitívnej diskriminácie. Len za tých okolností nám končia siroty, majú 18 rokov, opúšťajú domovy dôchodcov. Aký máme vytvorený priestor pre týchto ľudí, keď sme takí humánni a máme starosť o sociálnu, o sociálne zdravie našich ľudí, ako sa o nich staráme? Naozaj by nepotrebovali rozvedené matky intenzívnejšiu starostlivosť o to, aby sa mohli starať o deti, alebo aj tie, ktoré sa rozhodnú mať dieťa bez partnera? Naozaj vytvárame materiálne podmienky? A potom, samozrejme, druhá otázka, povieme, áno, druhá otázka je, ale a ako ich vytvoríme. Akým spôsobom dostaneme do verejného prostredia viac peňazí? Zjednodušené veci sú, kradne sa a tak ďalej a prestane sa kradnúť a bude to dobre. Nebude. Dneska sociológovia veľmi vážne pracujú aj s tými peniazmi, ako vyzerajú v štátnych a národných rozpočtoch, ktoré sa akože užijú neseriózne, aké je to reálne percento, a kde sú skutočné úniky.
Ako to vyzerá, ja som už tu hovoril, v Anglicku urobila jedna veľmi renomovaná audítorská firma prieskum na túto tému, ako sa zneužívajú sociálne dávky. Zistili, 11 mld. je kontaminovaných tým, že by mohli byť používané neseriózne. Ako sa strácajú peniaze v daňovom systéme cez daňové úniky? 140 mld., vážené kolegyne, až 180! Tu sú tie pomery. Čiže ak potrebujeme mimoriadne schôdze, potrebujeme diskusie o tomto. Ako fungujeme, ako zvyšovať, ako vytvárať predpoklady pre väčšie peniaze do verejného priestoru, ako sanovať základné inštitúcie, ktoré sú predpokladom aspoň pre základné štandardy pre sociálny život našich občanov a za istých okolností môžu smerovať aj k tomu, že sa ich život zlepší. Opačné aktivity máme podporovať? Asi nie.
Vo väzbe na to, čo hovorí pán vážený kolega zo SaS-u, ktorý obhajuje úplne logicky, veď tieto pohľady sú v Európe v podstate nie neobvyklé. Asi tu bude potrebné akceptovať elementárny princíp, ktorý platí vôbec pre vzťah väčšiny a menšiny. Väčšina má zásadné povinnosti k menšine, ale rovnako má menšina zásadné povinnosti k väčšine. To platí nielen v tejto otázke. Zoberme si otázku národnostnú, pozrite sa na konštrukcie medzinárodných zmlúv, napr. dohovory o občianstve, dohovory o menšinových právach a podobne, všade máte jednoznačne definované práva a povinnosti väčšiny, ale hneď vzápätí máte formulované práva a povinnosti menšiny. Ak sa presadzujú aktivity homosexuálnych párov permanentnými demonštráciami a spôsobom, ktorý uráža, uráža etické vnímanie hodnôt slušnosti 50 % populácie, tak pravdepodobne spoločnosť má právo v danom prípade urobiť nejaké regulačné opatrenia, samozrejme, citlivo a so zmyslom pre vec. Ale jednoducho tieto veci sa riešiť musia a politika musí byť, ako som už spomenul, aj službou. Politika slúži občanom. Politik si nemôže dovoliť to, čo si on myslí a považuje momentálne za správne, presadzovať ako absolútne primárne a jedinečné. Som presvedčený, že jeho psou povinnosťou je vnímať situáciu tak, aké sú názory spoločnosti, a vytvoriť podmienky, aby za možných podmienok sa vytvorilo čo najoptimálnejšie prostredie, aby sa harmonizovali vzťahy, aby nikto nemal pocit, že je odmietaný, aby každý mal pocit, že má hlas a s jeho názorom sa každý zaoberá, ale v konečnom dôsledku musíme akceptovať aj väčšinový mechanizmus riešení a musíme akceptovať tak menšinové, ale zároveň aj väčšinové práva. Toľkoto, ak mi dovolíte, by som k tomu prvému problému.
A teraz k problému druhému. Vážené kolegyne, súdnictvo. Bojím sa, že mnoho vecí nerezonuje u nás ani v mediálnom prostredí, a následne ani vo verejnosti. Aký bol mechanizmus správy súdnictva v minulosti? Ak si trošku pamätáte, no zásadný. Minister spravodlivosti danej krajiny má zásadné oprávnenia, vymenoval okresných súdov, navrhoval a spracúval v rámci štátu na rozsahu rozpočtových prostriedkov pre súdnictvo, riešil problémy súdnictva, mal veľmi významné kádrové, zdrojové teda predpoklady, možnosti a podobne.
Samozrejme, demokratizáciou a demokratickými inštitútmi, ktoré sme chceli preberať, nepochybne začal veľmi silný rozvoj samosprávnosti. Ale rozvoj samosprávnosti, ktorý sme prijali u nás schválením tohto typu súdnictva, to je práca pána poslanca Lipšica a pani poslankyne Žitňanskej. To je tzv. samosprávny model súdnictva, ktorý vychádzal z predpokladu, že principiálne politická činnosť, teda exekutívna, keďže politickú niekto garantuje, v konečnom dôsledku prináša iba vmiešanie sa do súdnictva, ovplyvňovanie súdnictva a je vlastne tým zásadným zdrojom problémov, preto je potrebné úplne odtlačiť od politiky a od exekutívnej moci sudcovský stav a vytvoriť mechanizmus samosprávy. Čo reálne v tomto stave, ktorý vytvoril pán Lipšic, zostalo štátu, čo zostalo napríklad strane SMER? Máme ministra financií, ktorý navrhuje alebo pracuje, teda ministra spravodlivosti, ktorý spolupracuje s ministrom financií, a hľadajú rozsah prostriedkov, koľko pôjde do súdnictva, aj chcú mať k dispozícii legislatívnu právomoc. Tým v podstate právomoci a kompetencie ministra spravodlivosti končia.
Ako vyzerá sudcovský stav? Zvolili sme sudcovskú radu, rozhodli sme kto a ako bude kreovaný, štátu zostali ešte zbytkové veci, že sme povedali, akým spôsobom sa bude kreovať, teda pán Lipšic svojho času a my sme to schválili. Bude sa to robiť tak, že jednoducho polovicu zhruba, nehovorím to úplne presne, nominujú sudcovia, sudcovské organizácie, časť Národná rada, časť vlády, časť prezident. Toto je ten a tým to opäť končí. My vo vzťahu k sudcovskej rade ako Národná rada nemáme žiadne oprávnenia. Za tých okolností čo zostáva na to, aby kontrolovalo a reálne dozeralo na dobrý, dobre fungujúci mechanizmus v sudcovskom stave? Zostáva verejná mienka, zostáva vnútorný samosprávny mechanizmus kontroly. Ako vyzerá, vážené kolegyne, kolegovia? V minulosti, všetci veľmi dobre vieme, tak lekársky stav, tak sudcovský stav, aj iné stavy majú veľmi silnú tendenciu k tomu, obraňovať sudcovskú etiku, svoje, svoje odvetvové kolegiálne džentlmenské vzťahy a takáto kontrola je málokde efektívna. Ona sa, ak sa vytvorí ten stav, že naozaj silná zodpovednosť sudcov nielen za ich záujmy a za ich potreby, ale aj za objektívny stav fungovania súdnictva, to je veľmi ťažko dosiahnuteľné a malo by sa to riešiť čistou sudcovskou samosprávou, ako je to tu. My sme to veľmi zásadne oponovali. Nepomohlo. Nepomohlo. Tento stav, tento typ samosprávy, ktorý máme my tu, je málokde. Je dramaticky menšinový u nás a rieši sa to spravidla kombináciou exekutívnych právomocí, právomocí ministra a stavovských organizácií v rámci, v rámci súdnictva.
Za týchto okolností, ktoré tu máme teraz, SMER hľadá riešenie. Je jasné, že vstúpiť do tohto stavu je možné len ústavnou aktivitou. Na ústavnú aktivitu potrebujete partnerov a hľadáte a vytvárate podmienky. Vytvorili sa. Čo vlastne týmto spôsobom chceme? Zisťujeme, že v sudcovskom stave sa objavujú veľmi vážne fenomény, veľmi vážne fenomény, častokrát hrubé nedbalosti, že nám vážnych zločincov sudcovia nechajú z formálnych dôvodov vypadnúť. Vznikajú rôzne typy vzťahových konfliktov v rámci, v rámci justícií. Vzniká nedostatočný dohľad nad kvalitou sudcovskej práce, kde sa objavuje dosť veľký rozsah nepripravenosti na súdne konanie a aj veľmi vážne rozhodnutia o korupcii.
Vážené kolegyne, kolegovia, pokiaľ hovoríme o sudcovskom stave, sudcovský stav v Spojených štátoch, pokiaľ nevznikli veľké korporácie, bol druhý až tretí politicky najsilnejší stav v Spojených štátoch. Je nesmierne silný, ale nepochybne nie je jednoduché pre žiadnu politickú moc vstupovať s ním do prípadného konfliktu. Nie je to vôbec jednoduché. SMER aj KDH našlo odvahu vstupovať do týchto vecí a verím, samozrejme, s predpokladom, že drvivá väčšina sudcov je serióznych a pochopí, že volanie spoločnosti, existujúci stav, ale aj konkrétne potreby spoločnosti si vyžadujú vstúpiť a hľadať mimoriadne prostriedky na to, aby sme vytvorili predpoklad pre dobré fungovanie súdnictva. Nepochybne nikomu z nás nie je príjemné to, keď sa stane, že sudcovia oprávnene budú hovoriť: "No áno, výborne, tak my sme vstúpili do sudcovského stavu za istých podmienok, boli sme vymenovaní prezidentom, sme doživotní sudcovia. Aký mechanizmus previerok, aký mechanizmus kontroly?" Nastúpi celý rast problémov.
Na druhej strane nepochybne je možné, že za týchto okolností ten stav pseudoretroaktivity je možno prelomiť. Je to objektívne dané, je to možné a naozaj som presvedčený, že v danom prípade sudcovia pochopia, že jednoducho to, aby sa vytvoril predpoklad, že sudcovský stav je korektný, to je predsa záujmom aj sudcov.
Je potrebné očistiť ten veľmi nepriaznivý obraz súdnictva v spoločnosti a vytvoriť predpoklady pre to, aby naozaj nekalé konania v súdnom systéme boli, boli napravené, aby naozaj nedochádzalo k tak zásadným pochybnostiam a aby bolo možné zlepšiť, zlepšiť stav. A, samozrejme, nebude to jednoduché. Nejde to len tak.
Potrebujeme aj korektné mediálne prostredie, pretože to je rozhodujúce. Náš politický hlas, parlamentu, ďaleko do spoločnosti nezájde, ale mediálne pretriasanie problémov a skutočné analytické práce, ktoré objektívne zhodnotia stav, nebudú hádzať do jedného vreca celý obrovský rad veľmi kvalitných sudcov, ktorí pracujú, ktorí si seriózne vykonávajú svoju prácu a podobne, a že budú vytvárať taký tlak, že budeme vedieť nielen haniť neustále stav, ale tie veci, ktoré sú v súdnictve dobré, budeme ich vedieť aj oceniť. Vtedy môžme mu vytvoriť korektný priestor pre to, aby sudcovský stav rástol, pretože naozaj ten politický, politický tlak je, je výrazne limitovaný.
Problém je, ktorý sa tu diskutuje, pán Lipšic v tomto smere bol vedúci, ale pridal sa aj pán Viskupič, akým spôsobom kto vlastne bude vykonávať tie previerky, ako tie previerky a ako tam môže konať tá skorumpovaná Súdna rada. Pán Lipšic, len taká zásadná otázka. A kto teraz vykonáva disciplinárnu právomoc v rámci súdnictva, ktorá doteraz, bolo previerok, bola jediným nástrojom na to, aby bolo možné potrestať prípadného sudcu za nekalé konanie? Taký mechanizmus, aký ste vytvorili. Tu sme v parlamente zvolili disciplinárne senáty a disciplinárne senáty budú konať. To znamená, jediným zradcovským orgánom v súdnictve je sudcovská rada, ktorú ste vy vyhlásili politicky za nekalú? Však bola vytvorená presne na základe pravidiel, ktoré ste stanovili! SMER v tomto smere na rozdiel od vás, vážení kolegovia, odpustite mi aj politickú poznámku, neporušoval dosiahnutý stav fungovania demokratických inštitúcií.
Nechcem vám znovu pripomínať situáciu v médiách, ako dopadla. Prišli ste, zistili ste dramatické pochybenia a navolili ste si vlastnú radu. My sme nič také neurobili, absolútne sme rešpektovali všetky podmienky stanovené pre kreovanie Súdnej rady, ako ste ich stanovili. A už úplne úsmevný paradox je, že v tom rokovaní sa stalo, že teda obrovský tlak bol na to, že nesmie vymenovať člena Súdnej rady, nesmie ponúkať prezident, pretože hrozilo, že bude prezidentom člen SMER-u. Akonáhle sa prezidentom stal iný náš vážený občan, v tom prípade zrazu je nesmierne dôležité prezidentovi dávať neustále celý rad ďalších právomocí, a predovšetkým teda kreovať Súdnu radu. Viete, aká by bola odozva SMER-u? Dobre, prezident bude kreovať, keď to chcete, vážené kolegyne, kolegovia.
Takže poprosím, ja si nechcem nevšimnúť, že napriek všetkému sa tu povedalo, trošičku začína vznikať v slovenskom parlamente atmosféra, že sa začíname naozaj zaoberať nie nezmyselnými, malými - a nové strany to asi musia robiť - prezentačnými aktivitami seba samých, ale že začíname sa naozaj zaoberať skutočnými problémami krajiny, že sa už trošku dokážeme rozprávať. Ak tu zostane tento jediný problém, pán Viskupič, kto bude robiť tie previerky, a Súdna rada a väzby, to sa dá vyriešiť a môžeme všetci tu v parlamente sledovať, ako bude vyzerať ten stav. Môže to byť pod naším spoločným dohľadom, ale ten štandardný mechanizmus, ak mám zistiť, či sudca pije, či ten sudca je nedôveryhodný, či sa v súkromí stýka sa mafiánmi, čo znižuje predpoklady pre kvalifikovaný výkon funkcie, to hádam nebude robiť Súdna rada. Alebo kto to bude robiť? A ak to bude robiť, ak to bude robiť príslušný úrad, ktorý to robí teraz, v takom prípade nebude zohľadňovať statusy vašej sudcovskej samosprávy. Zrazu bude tento orgán, ktorý, pri všetkej úcte, so súdnictvom nič nemá, robiť absolútne a zásadné rozhodnutia? Veď jeho úlohou bude pripraviť seriózne poznatkové pozadie pre kvalitné rozhodnutie Súdnej rady.
Neviem si predstaviť nejaký iný, každý systém tohto typu má svoje možnosti zneužitia. Neexistuje dokonalý, dokonalý je ten, že nerobíte nič, vtedy to funguje. V tomto zmysle nehrozia žiadne problémy, hrozia iné a bez toho, ak nevstúpime do kvalitatívnej očisty súdnictva, a na to potrebujeme efektívny mechanizmus, štandardné disciplinárne konanie zlyhalo - súhlasíme, pán Lipšic pravdepodobne spolu so mnou - a nestačí. To znamená, k tomu všetkému, čo robíme, budeme musieť pristúpiť k celkom iným veciam. Budeme musieť pristúpiť k tomu, že v rámci súdnictva začneme vyhodnocovať dobré a zlé konanie. Vytvoríme predpoklady pre profesijný rast. V kádrovej politike - môžem použiť tento termín - bude naozaj ten, kto robí korektnú profesijnú kariéru, robí dobre svoju prácu, bude mať naozaj nárok a iba taký stane funkčne vyšším v tom klasickom hierarchickom postupe, ako sa to stane. Musíme sa na to pozerať, musíme vytvárať kvalitný mechanizmus vyhodnocovania, vyhodnocovania sudcovskej činnosti. Musíme stanovovať, či chceme alebo nechceme, štandardy pre výkon sudcovskej práce a kontrolovať. Kto to bude robiť? Súdna rada s veľkým aparátom? Čo urobíme s ministerstvom spravodlivosti? Netreba nejakú primeranú mieru kontroly, kontroly súdnictva aj zastupiteľským zborom? Ale my nemôžme robiť tú kontrolu nijako inak, len prostredníctvom nášho ministra, ktorého si sem zavoláme a ktorého sa budeme pýtať, ako funguje sudcovský stav, a pokiaľ nebude fungovať dobre, máme právo ho odvolať, vážené kolegyne, kolegovia, člena Súdnej rady nie.
To znamená, pravdepodobne do budúcnosti nebude zlé premyslieť ešte nejaký previazaný model výkonnej moci a sudcovskej rady, prípadne aj vzájomnými vecami, ale jednoducho, aby tá aktivita, ktorá smeruje ku kontrole a zabezpečovaniu pozitívnych činností v súdnictve, aby bola evidentná a jasná. To si myslím, že je cesta, a ešte raz, dovoľte mi vyzvať k racionálnej diskusii, opustime tentokrát, do volieb je predsa ešte len ďaleko, nech sú, nie sú tu iba politické ataky, nie sú to politické záujmy, nech sa vážení kolegovia prezentujú odbornými znalosťami a riešeniami, s ktorými sa dá diskutovať, ktoré sa dá počúvať a ktoré sa dajú pre prípad aj schváliť.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)