Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, nie som celkom rád, že som sa ocitol v diskusii na závere diskusie, pretože to, samozrejme, posledné vystúpenie trošku mení úlohu diskutujúceho, takže budem musieť modifikovať to, s čím som sa s vami chcel podeliť. Ale napriek tomu si myslím, že po tej diskusii, ktorá trvala skoro dva dni, že je potrebné reagovať na niektoré veci a niektoré stanoviská nejakým spôsobom aj...
Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, nie som celkom rád, že som sa ocitol v diskusii na závere diskusie, pretože to, samozrejme, posledné vystúpenie trošku mení úlohu diskutujúceho, takže budem musieť modifikovať to, s čím som sa s vami chcel podeliť. Ale napriek tomu si myslím, že po tej diskusii, ktorá trvala skoro dva dni, že je potrebné reagovať na niektoré veci a niektoré stanoviská nejakým spôsobom aj okomentovať.
Dovoľte mi na úvod niekoľko citátov. Jeden z nich je od Georgea Friedmana z jeho knihy nasledujúcich, Nasledujúce desaťročie. Kto je George Friedman? Je to americký politológ aj pedagóg, vlastník strategickej súkromnej spravodajskej agentúry, ktorá býva označovaná za tieňovú CIA. Jej primárnym obsahom sú otázky národnej bezpečnosti, geopolitické prognózy, analýzy a tak ďalej. Ten prvý citát, a budem ich teda používať viac, je, že národy do situácie, v ktorej sú, vtláča história a tá má len málo zľutovania s ich ideologickými či inými preferenciami alebo nebodaj ich záujmami. Druhý citát je od francúzskeho filozofa Cornelia Castoriadisa, ktorý hovorí, že v súčasnosti pozoruje celkom bezprecedentný myšlienkový úpadok civilizácie. To, že všetci sme nespokojní so stavom sveta, že relatívne pokojný svet ešte po roku ´89, ktorý sme cez tie 90. roky vnímali, sa výrazne mení, ohnisko konfliktov zachvátilo prakticky celý svet od severu Afriky cez Libanon, cez Sýriu, Irak, Afganistan, Pakistan v konečnom dôsledku. No a jeden z posledných, ktorý sa rozhorel, je problém na Ukrajine.
Zaznelo tu všetko možné a všetci sme, mnohí sme využili možnosť predstaviť svoje ideologické preferencie a obávam sa ale, že treba povedať niekoľko slov zvlášť k tomu, čo povedal pán predseda výboru zahraničného, prípadne pani Vášáryová. Ja som to, dovolil by som si to prezentovať na jednom článku, ktorý som našiel, napísal ho Ivo Šebestík a volá sa Jak je tomu vlastne so slobodou slova v slobodnej spoločnosti. A hovorí, že úplná sloboda hovoriť bez zábran to, čo máte na srdci alebo aj na jazyku, bývala údajne vyhradená iba bláznom alebo ľuďom, ktorí majú zníženú hladinu pudu sebazáchovy. A hovorí, že v predkonzumných časoch povedzme, že sa vedľa týchto kategórií ale aj dopúšťali ďalší, ktorí sa hovorilo, že sú hrdinovia, a snaží sa teda vysvetliť, kto to je. Je to človek, ktorý nad výšku svojho majetku, vplyvu od dvora a prisľúbenú funkciu nadradzoval niektoré morálne hodnoty, ako je napríklad česť, spravodlivosť, pravda a podobne.
No a v tejto súvislosti teda pokúšal sa definovať, čo by asi zodpovedný politik, ktorý chce teda bojovať za tú pravdu, že čo by asi mal urobiť. A hovorí: Takto analyticky a spravodlivo založený človek v politike sa zameria napríklad na udalosti, ktoré prebiehajú na Ukrajine, a na rozdiel od väčšiny svojich kolegov si urobí ich dôkladný rozbor. Naštuduje si geopolitické súvislosti postavenia Ukrajiny za posledných najmenej sto rokov. Všimne si zmenu v silovom a mocenskom usporiadaní, ku ktorej vo svete došlo za posledných 25 rokov, predovšetkým medzi Spojenými štátmi na jednej strane a Ruskom na strane druhej. Pozrie sa na energetickú politiku veľmocí, na finančné toky kapitálu, na to, kto je komu a koľko dlžný, na úvery, obrovské zákazky, na rozmiestnenie vojenských základní vrátane takého rozmiestnenia, ktoré by mohlo v blízkej budúcnosti nastať, a vedľa toho tento súdny politik rovnako dôkladne preskúma chovanie vrcholných ukrajinských predstaviteľov od získania samostatnosti, a to bez ohľadu na to, či sa hlásia k Západu alebo sa hlásia k Rusku a čo osobne od svojho postoja očakávajú. Takto poctivo uvažujúci politik by nemal zabudnúť ani posúdiť, nakoľko ide o slobodu, bezpečie, slušnú životnú úroveň, demokraciu a ľudskú, ľudské práva obyvateľov Ukrajiny. Komu tieto hod..., ktoré, komu o tieto hodnoty naozaj ide alebo nejde, nakoľko je kto ochotný do nich investovať peniaze, a to veľa peňazí, keď doma vo svojej vlastnej zemi má vlastnej chudoby a zanedbaných oblastí nad mieru a aniž by teda do svojich, svojho obyvateľstva venoval viac, ako je nevyhnutné v danom kontexte.
Súdny človek, politik nezabudne ani na historické súvislosti. Pozrie sa na postavenie Ukrajiny medzi poľským kráľom a moskovským kniežaťom, neskôr cárom, na jazykovú mapu, na hranice medzi kapita..., medzi katolicizmom a pravoslávím, obnoví si literárnu spomienku na Tarasa Buľbu, pána Wolodyjowského, pána Bohdana Chmelnického, na Lžidimitrija, na niekoľkonásobné delenie Poľska za účasti Ruska, samozrejme, poľsko-ruský konflikt po prvej svetovej vojne, Katyň, proste vezme do úvahy desiatky osôb, symbolov, anexií, intervencií aj zločinov, z ktorých niektoré v priebehu času sa stali tam tými známymi kostlivcami v skrini. Skrátka a dobre, nemôže k objektivite smerujúc posudzovať len situáciu na Ukrajine, minúť storočné konflikty a nepreklenuteľné rozpory rusko-poľské, ktoré sa v súčasnej dobe iba odvíjajú pod inými heslami a v nových, aktuálnych súvislostiach.
Európske štáty majú často príliš komplikované vzťahy na to, aby spomienka na ne zmizla z politickej histórie predovšetkým, keď sa niekomu tu a tamto a ono momentálne hodí do krámu. Takýto nezaujatý a spravodlivý človek teraz si preštuduje kauzalitu, teda príčiny javov a ich následky, a z týchto faktov potom odhadne, aké ťahy jednotliví aktéri môžu alebo nutne musia vykonať. Vie, že politické figúry sú pri svojich rozhodnutiach zajatcami svojich vlastných možností, okolností, ale aj podmienok a že ani zďaleka nerozhodujú sami. Ale na základe takto dôkladného štúdia si teda politik – objektívny a spravodlivý – utvorí názor, ktorý zodpovedá faktom, histórii, súvislostiam a hlavne situácii na medzinárodnej šachovnici.
Vystáva otázka: Čo si potom politik, pokiaľ si takúto analýzu urobí, čo si s tým, čo vie, zistí, čo si s tým počne v atmosfére, ktorú sme vytvorili napríklad v našom parlamente? Ja mám pocit, že akoby už hľadanie, poctivé hľadanie spravodlivosti, hodnôt, väzieb a toho všetkého, čo som sa snažil pripomenúť, že to bolo tým najmenším problémom.
Vážené kolegyne, kolegovia, ide pritom o veľmi zásadnú vec. Skúsme sa pozrieť v tejto súvislosti na niektoré základné geopolitické východiská. Predovšetkým ako to vyzerá napríklad v otázkach zbrojenia. Ako sú jednotliví účastníci tohto sporu na tom z hľadiska financií, ktoré venujú na zbrojenie. Spojené štáty konajú pozitívne, klesli o 5,6 % tohto roku pri svojom vojenskom rozpočte, napriek tomu však na obranu vynaložia podľa ich schváleného rozpočtu 685 mld. dolárov, teda čiastka, ktorá je o 69 % vyššia, ako tomu bolo v roku ale 2011, kedy začala teda Bushova vláda vojnu proti terorizmu v Afganistane. Rusko na základe dostupných dát v roku 2012 zvýšilo o 16 % svoje výdaje na zbrojenie s tým, že navrhovaný vojenský rozpočet by v roku 2015 sa mal navýšiť o 50 %, ale čiastka, o ktorú ide, je suma 90 mld. dolárov. Deväťdesiat miliárd dolárov, je to 4,4 % HDP a 5,2 % z celosvetových výdajov na zbrojenie.
Je zaujímavé, ako to vyzerá s predajom zbraní. Na prvých miestach teda zhodou okolností sú firmy Lockheed Martin a Boeing, ale faktom je, že 30 % svetových zbraní predajú Spojené štáty a 26 % Rusko. Toto sú fakty, ktoré niečo naznačujú.
Ďalší moment je, schvaľujeme účasť Ruska na Ukrajine a, samozrejme, objavilo sa vo vystúpeniach našich kolegov, že Rusi teda idú zaútočiť na pobaltské štáty a tak ďalej a tak ďalej, na Gruzínsko a podobne. No vyvstala tu zásadná otázka: Pamätáme si ešte, ako vlastne vyzeral proces po roku ´89? Rusi sa stiahli komplet z celého stredoeurópskeho priestoru. Vrátili sa 1 500 kilometrov na svoje územie. Medzitým sa Ruská federácia, teda Sovietsky zväz, z ktorého vznikla Ruská federácia, zmenšil tuším o polovicu? Naozaj by niekoho v Rusku napadlo, že by v týchto podmienkach, v týchto finančných vyjadreniach ako plánovalo nejaké agresívne útoky, ktorými zaútočí na západnú Európu? Vážené kolegyne, kolegovia, čiže tieto úvahy asi celkom nie asi vyplynuli z ideologického zápalu.
Nepochybne Slovensko ako krajina je členom NATO. Nepochybne sme na tom aj my ako poslanci, aj naša strana nepochybne vie, že byť členom organizácie znamená plniť jej záväzky. Na druhej strane ale to, čo sa tu stalo, že vecná diskusia, poctivé hľadanie východísk, poctivá analýza stavu a zvažovanie cez hodnotový systém, čo sa vlastne deje, vydávané za nelojalitu a za niečo, čo je proste nemysliteľné, lebo si všetko západní veľvyslanci poznamenávajú, a teda Slovensko bude nesmiernym spôsobom trpieť. Urobili sme si aspoň minimálnu predstavu, ako vyzerá vnútropolitická diskusia v Amerike? Poznáme kritikov súčasného amerického etablishmentu, o čom hovoria, ako je dynamická, ako je nesmierne silná a nesmierne kritická tá atmosféra, poznáme politickú diskusiu v západnej Európe? V Nemecku, vo Francúzsku? Nakoniec aj v Anglicku v danej situácii?
Môžem vám citovať, čo o tom hovorí bývalý veľvyslanec Anglicka v Spojených štátoch a tak ďalej, ale to nepovažujem za potrebné. Považujem za potrebné spomenúť len dve zásadné vystúpenia, jedno z nich mal Henry Kissinger, bývalý minister zahraničných vecí Spojených štátov, a druhé pán Fraser, ministerský predseda Austrálie v oných časoch, ktorý rozprával o tom, ako vyzerala situácia v čase, keď sa Rusko sťahovalo z Európy, ako vyzerali sľuby a dohody, ktoré v tomto smere vo vzťahu k Ruskej federácii, ktorá už vtedy vznikala, ako reálne sľubovali a, samozrejme, zaujímavé, ako ich aj plníme. A by ste neverili, obidvaja páni nabádajú, že nie vždy sme sa zachovali seriózne a korektne.
Počúval som veľmi pozorne vystúpenie pána predsedu výboru Šebeja na tú tému. Spomenul, že kto všetko je, ktorého záujmy sú zásadným spôsobom potierané, ohrozované a tak ďalej. Vymenoval asi desať subjektov, jeden jediný nevymenoval. Ruskú federáciu. Má právo Ruská federácia mať vôbec nejaké záujmy?
Thomas Jefferson a Deklarácia nezávislosti Spojených štátov obsahuje zásadnú vec o tom, že všetci ľudia majú rovnaké práva, že sú nedielne a všetci majú na ne právo. Má právo mať svoje záujmy aj Ruská federácia? Má mať právo na životné záujmy, má mať právo na iné národné záujmy? A aké to sú? Diskusiu na túto tému som nepočul. Nepochybne je legitímna a mali by sme o nej hovoriť a mali by sme hľadať seriózne princípy a východiská a mali by sme trošku hovoriť aj o univerzalite hodnôt, buď niečo platí iba pre niekoho, alebo máme asymetrické práva. Tu sú predsa zásadné veci, ktoré súvisia so spravodlivosťou. Nezazneli, vážené kolegyne, kolegovia, v tejto, v tejto súvislosti, a to je, bohužiaľ, tým tá diskusia automatická, neúplná a obávam sa, že nemôže smerovať k dobrým, k dobrým východiskám. A pokiaľ by sme sa snažili nejakým spôsobom definovať, čo to vlastne, aké záujmy môžu mať Rusi, ja asi znovu použijem, dovolím si použiť materiál od toho Georgea Friedmana, ktorého som spomenul a ktorého teda ani pani Vášáryová, ani nikto nemôže označiť, že to je nejaký ruský agent, pretože som jeho portfólio osobnostné vymenoval. Dovoľte mi povedať, čo teda uvádza po svojej ceste po východnej Európe George Friedman.
Z ruského pohľadu udělali Evropa..., teda urobila Amerika a Európa to, o čom vedeli, že to je pre Moskvu neni únosné, inštalovali v Kyjeve prozápadnú vládu, inštalovali v Kyjeve prozápadnú vládu. Tá teraz ovládla Ukrajinu a pokiaľ sa udrží u moci, je Ruská federácia v nebezpečí, hovorí Friedmann. Keď sa Rus pozrie na mapu, vidí tam nasledujúce: Pobaltské štáty sú v NATO, Ukrajina sa spojila so Západom. Protizápadná vláda v Bielorusku je ohrozená a ak zmení Minsk smer svojej lojality, prenikli potenciálni nepriatelia Ruska do jeho vnútra skoro tak hlboko ako nacisti, hovorí George Friedman. To bol primer, ktorý som od Rusov počul niekoľkokrát, hovorí, pre nich je veľká vlastenecká vojna, druhá svetová vojna rovnako ako hitlerova vierolomnosť stále živým mementom. Rusi nie sú ľudia dôverčiví a nemajú k tomu ani dôvod, hovorí George Friedman, to samé platí aj o Stredoeurópanoch, Turkoch a ľuďoch z Kaukazu. Luxus myslieť si o komkoľvek len to najlepšie im nedopriava celá ich minulosť.
Vážené kolegyne, kolegovia, Ruská federácia je štátom, ktorý je nástupným štátom po Sovietskom zväze, tento štát sa po revolúcii dostal do situácie, že prakticky skolaboval, veľa mu nechýbalo, ak si pamätáte, v jeľcinovských dobách a bol by prestal existovať. Ja musím povedať, som sa rozprával s ruským veľvyslancom Kuznecovom, tuším ešte, keď tu bol, hovorí: No po roku ´89 sme odovzdali našim západným priateľom Rusko, urobte z nás civilizovaných ľudí, chceme žiť v modernom, modernom svete ako vy, chceme aj naši ľudia aby mali vašu životnú úroveň. Poslali k nám Goldmana Sachsa a ďalších poradcov, ktorí tam sú, za desať rokov bolo Rusko na pokraji kolapsu. Sprivatizovali sme všetko, čo sa dalo, od Chodorkovského po Abramoviča, a všetky naše peniaze odišli na Západ. Ruské peniaze z privatizácie dneska sanujú Chelsea a iné kluby na Západe, nehovorím o inom obrovskom vývoze kapitálu, pritom tam je 130, 140, 150 miliónov ľudí, ktorí boli na pokraji biedy. To Rusko sa konsolidovalo, má relatívne grandiózne plány na to, aby sa, aby sa stalo aspoň regionálnou mocnosťou, pretože má jeden zásadný moment. Nespomenul som pri tom zbrojný. Spojené štáty vlastnia 2 100 jadrových hlavíc a Rusi vlastnia 1 800 jadrových hlavíc. Pritom vieme, že 500 dokáže zničiť celý život na celej planéte. Kde sa stratila politika zadržiavania?
Vážené kolegyne, kolegovia, ja som už starší človek, ja som zažíval dokonca za totáča, pred rokom ´89, keď sme museli chodiť na školenia o mierovej politike Sovietskeho zväzu, ale vtedy bola jediná možnosť, aspoň to, čo nám vtláčali do hláv, bolo, že jednoducho jedine hospodárska súťaž môže by to, čo medzi národmi môže fungovať. Odmietali sa geopolitické princípy principiálne, odmietali sa záludné záujmy, ktoré presahujú svoje vlastné hranice z jediného jedného dôvodu, pretože práve ten geopolitický pohľad, ktorý dominoval dovtedy v Európe, spôsobil dve svetové vojny. Rôzne údaje hovoria, že Rusi stratili až 58 miliónov ľudí, nepochybne, že autori mnohí tvrdia, že časť z nich sami poslali, svoju vlastnú organizáciu, či zlými vojenskými opatreniami, alebo ideologickými vojnami, kde čím a tak ďalej. Ale keď si pozriete, ako po druhej svetovej vojne, ako vyzerali obete, tak zistíte, že Rusi viac ako 25 až 30 %, Nemci 10 %, Angličania 3 percentá.
Vážené kolegyne, kolegovia, teda pravdepodobne asi to, že v Rusku prakticky neexistuje rodina, ktorá by nemala mŕtveho v rodine, tak asi nebude rovno viesť k tomu, že by sa tie matky a tí otcovia tých detí ako rovno snažili o militarizáciu. Na druhej strane pravdepodobne teda aký je rozsah oprávnený, ktorý vieme akceptovať, ruských strategických záujmov, ktoré majú? Aj na Ukrajine?
Hovorí aj Kissinger, aj Fraser, jak som spomínal tie články o tom, že to, povedzme si úprimne, dohodnutá bola takzvaná finlandizácia Ukrajiny. Finlandizácia Ukrajiny znamenala, že presne ako Fínsko, tak aj Ukrajina nebude vstupovať do NATO, nebude vstupovať, môže vstupovať do hospodárskeho spoločenstva, bude priateľská voči Rusom a bude mať neutrálnu polohu na hranici vzhľadom na to, že sú tam nejaké historické reminiscencie zásadné. To hovorí Friedman, to hovorí, to hovorí Kissinger.
Nedodržali sme to, nedodržali sme to, vážené kolegyne, kolegovia, dneska je situácia taká, že na Ukrajine predsa fungoval riadny v rámci demokratických štandardov organizovaný život. Prvý revolučný vzostup bola Oranžová revolúcia. Na základe Oranžovej revolúcie bol inštalovaný Juščenko, pani premiérka a podobne a fungoval normálne život, bol rešpektovaný ten výsledok toho celého na tej Ukrajine. A potom nasledovali riadne voľby. A ten Janukovyč predsa vyhral v riadnych voľbách, nikto nespochybnil legitimitu, to znamená, aká je skutočná vôľa Ukrajincov? A faktom je, že prišla druhá Oranžová revolúcia, znovu prišiel Majdan a znovu prišli veľmi podivné okolnosti, ktoré pokiaľ elementárnu zásadu, ktorá patrí k civilizovanému svetu, a to je, že nech je vypočutá aj druhá strana, naznačuje v mnohých súvislostiach, ktoré nie sú celkom s kostolným riadom, ak chcete to takto iba, aby som to povedal.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pravdepodobne to jednoduché nebude, pravdepodobne asi naozaj bude potrebné to, čo hovorí Kissinger opäť teraz, ktorý, zas ho nemôžte obviniť, alebo povedať, že to je rovno priateľ veľkého Ruska, ktorý hovorí, že jednoducho musí sa aj v týchto situáciách hľadať zvlášť v podmienkach atómového zbrojenia a podobne riešenie podmienok, riešenie situácie, ktorá tam je, že musí sa, musí sa počúvať aj druhá strana a musia sa rešpektovať záujmy aj druhej strany demokratickým spôsobom v zmysle pravidiel, ktoré budú potom následne univerzálne. Pokúšame sa ich hľadať? V každom prípade my ako krajina, ako člen NATO, ako člen Európskej únie nepochybne musíme byť lojálni k Európskej únii, ale, a musíme byť lojálny k NATO, ale musíme byť predsa lojálni aj k civilizačným hodnotám, k vlastnej civilizácii. Pokiaľ sme, by sme už tým, že sme v spoločenstve a že teda definitívne máme niekoho, kto na nás, za nás činí rozhodnutia, už nebudeme nikdy bojovať za lepšiu spoločnosť, tak ako si ju predstavujeme my sami, ak hovoríme o demokracii? Diskusia skončila? Objavil sa tento moment už aj v odbornej literatúre, hovoria, za tých okolností nepotrebujeme parlamenty, stačí dobre vyzbrojená armáda, je to vybavené.
Vážené kolegyne, kolegovia, civilizačný zápas o lepšiu spoločnosť musí byť zásadnou situáciou každej demokratickej spoločnosti. Právo analyzovať a kriticky analyzovať existujúci stav musí byť, je to nevyhnutnosťou, je to potreba pozitívneho, pozitívneho hľadania východísk, bez toho to jednoducho nejde. Prijímať jednostranne bez diskusie a dokonca s jasným vnútorným rozporom, veď to nemôže byť predsa pre moderný štát dneska niečo, ako niečo prijateľné. A dokonca to nemôže byť predmetom kritiky, obávam sa, že ľudia, ktorí tak činia, tak sami držia, trpia veľkým deficitom demokracie a asi si myslím, že už keď nič iné aspoň demokracia a dodržiavanie jej hodnôt by mohlo byť naším spoločným záujmom.
Ak dovolíte, už nebudem hovoriť ďalej o probléme Ukrajiny, pretože ja osobne si myslím, že nebolo šťastné, že sme túto diskusiu otvorili. Obávam sa, že vážení kolegovia neboli vedení vecnými motívmi, že naozaj chceme hľadať poctivo nejaké riešenia, a že to bola čisto politická aktivita. Vidieť to bolo aj dneska, keď strašne sa hlasovalo, či tu má byť premiér, ale hlasovalo iba 35 kolegov z opozície, čo obrovský záujem o diskusiu nejakým spôsobom nedokladá.
Prečo som takto hovoril, prečo som hovoril o týchto veciach? Sú dve veci, ktoré by som chcel povedať. Prvý, jeden článok, ktorý uviedol spisovateľ a publicista Ben Judah 1. 9. v americkom denníku New York Times. V tomto svojom článku vyjadruje presvedčenie, že nastal čas vyzbrojiť Ukrajinu na vojnu proti Rusku, a to aj s rizikom toho, že sa vo válke ocitne celá Európa. Tento článok bol publikovaný v New York Times! To nie sú okrajové noviny. To sú mienkotvorné noviny v Spojených štátoch a hovorí sa o vojne v Európe, vážené kolegyne, kolegovia, kde sme sa to dostali? Čo je k tomu, končí hra o fazuľky. Moskva pomenováva podmienky, pomenovala podmienky pre preventívny atómový útok. Naozaj hráme len malý futbalový zápas a tešíme sa, kto vyhrá? Ja som osobne, vážené kolegyne, presvedčený, že, že situácia, v ktorej sme, vytvorila obrovské bezpečnostné riziká a vytvorila situáciu, v ktorej som sa aj ja, v ktorej som sa ja za svojho života neocitol. Aby v americkom týždenníku niekto hovoril, že treba vojnu a, samozrejme, že bude aj s rizikom, že sa odohrá v Európe, logicky aj s dôsledkami takejto vojny, a na druhej strane, že zrazu Rusko pomenuváva svojho protivníka a pomenuváva, za akých okolností použije svoje jadrové zbrane? Obávam sa, že len táto situácia si vyžaduje celkom iný prístup k veci, celkom iný typ hodnôt, ktoré treba brať do úvahy, celkom inú medzinárodnú atmosféru a celkom inú atmosféru v Európe.
Vážené kolegyne, kolegovia, počas tej diskusie tu ani raz nezaznelo, ako to vyzerá s postavením Európy v medzinárodnom spoločenstve. Má vôbec Európa nejaké strategické záujmy? Líšia sa európske záujmy od záujmov Spojených štátov amerických? Sú diferencované pohľady vo Francúzsku, diferencované u Angličanov, diferencované u Nemcov, áno alebo nie? Aké sú geopolitické východiská Spojených štátov pri formovaní svojej doktríny, všimnite si, že o podstate, o doktrinálnych východiskách politiky sa nedočítate nikde nič, principiálne nič, hľadal som to veľmi vážne, našiel som Friedmana, našiel som prejav pána prezidenta amerického pri West Pointe, keď uvoľňoval absolventov toho celého, a Putinov som prijal vo valdajskom programe takzvanom na tom jeho prejave. Ale východiská nás, z akých hodnôt robíme tú politiku, aké sú vnútorné princípy tej politiky, kto čo môže, aké sú pravidlá a ako hodnotíme spravodlivosť, ako má vyzerať ten svetový poriadok vlastne, o tom vieme, bohužiaľ, hrozne málo, hrozne málo.
Našiel som ale, napriek tomu musím to povedať, keď pozerám, ako to vyzerá v Európe, čo hovorí napríklad tento George Friedman o strategických záujmoch Spojených štátov v Európe, či chcem, alebo nechcem, strana 19: Po celé generácie jedným z kľúčových cieľov americkej zahraničnej politiky je nepripustiť spojenie rastúcej technickej úrovne Európy s prírodnými zdrojmi a pracovnou silou Ruska. Je to alebo nie je strategický cieľ, je legitímny, do akej miery tento cieľ vytvára pokojný priestor v Európe? No a akým spôsobom môže vlastne ovplyvniť situáciu, v ktorej sa nachádzame? Nepochybne je kritizovaný a ani netvrdím, že takto, takto postavený cieľ je súčasťou oficiálnej politickej doktríny Spojených štátov, ale napriek tomu človek, ktorý to hovorí, má veľmi významné miesto pri formovaní amerických politických doktrín. Je to legitímne? Má Európa nejaké práva? Máme hľadať alebo máme povinnosť ako občania hľadať, hľadať ciele k tomu, aby sa Európa a svet stal znovu obývateľný, aby boli jasné pozitívne perspektívy nášho rozvoja? Nemôžme sa znovu vrátiť k tej tzv. idealistickej politike, ktorá ešte v 90. rokoch fungovala, ktorá bola v polohe mierového spolunažívania medzi národmi? Počuli ste toto slovo v poslednom období? Mierové spolunažívanie národov. Počúvame prevencia, útok, prevencia, to je zárukou bezpečnosti a podobne, a tak ďalej a tak ďalej. Ale mierové spolunažívanie národov, rešpektovanie slobody vôle, tvorby svojej politiky, svojich hodnôt v jednotlivých krajinách, je to ešte súčasťou? Skúšali sme sa zamyslieť, ako nás vnímajú ako členov NATO aj so Spojenými štátmi, aj Európu iné svetadiely na svete? Ako nás vnímajú v Afrike? Ako nás vnímajú v Latinskej Amerike? Ako nás vnímajú v Ázii? Musíme byť pre nich donekonečna večným nepriateľom? Ešte aj s reminiscenciami z koloniálneho obdobia? Alebo naozaj sme nositeľmi nových pozitívnych tendencií, ktoré majú jasne humanistický základ a ktorých cieľom je utvoriť spravodlivejší svet?
A tu si myslím, že aj malý štát, ako je náš, ktorý si zachová a splní všetky svoje spojenecké a politické záväzky, na tieto veci upozorňovať bude a bude na strane tých, ktorí chcú spravodlivý svet s rovnakými príležitosťami pre všetkých, pre ktorých vojna je absolútne neprijateľným spôsobom na riešenie medzinárodných problémov.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis