Videokanál poslanca

Pán minister, prepáčte, trošku politicky, zbledli ste a ani sa vám nečudujem. Closing, o ktorom ste hovorili, audit, keď to vychádzalo tak, že by sme my ešte mali niečo vracať, pochádza podľa mňa z januára 2008. Jak to, že ste prišli s nulovým variantom až v októbri 2009? Čo sa dialo medzitým? Pán minister, predstava, že ste prišli na rokovanie vlády s dokumentom, a potom vám niekto zatelefonoval, éj, hľa, tam je niečo zlé, stiahnem dokument, prepáčte, chcem byť čo najslušnejšie, je nedôstojná, nepravdivá.
A na záver, pán minister, ešte raz vystúpte, prosím vás, a povedzte mi, čo ste robili od toho októbra 2009. Ukážte mi jeden návrh voči Slovenským elektrárňam, aby doplatili. Čo robíte včera, dnes, po tieto týždne, mesiace, koľko pýtate peniaze od tých Slovenských elektrární? No však, keď sme to predali pod cenu, pán minister, je to vaša elementárna povinnosť. Jak je to s tým closingom dnes, keď sa nedohodneme, čo bolo 2008, 2009?
Nechcel by som byť vo vašej koži ani v Žigovej koži, ani vo Ficovej koži, ale máte šancu. Máte teraz vynikajúcu príležitosť nám povedať, koľko pýtate od Slovenských elektrární dnes. Doplňte, prosím vás veľmi pekne, to svoje vystúpenie.

Chcem sa poďakovať za všetky príspevky, najmä za tie, ktoré boli slušné a konštruktívne, aj keď kritické. K štyrom konkrétnejšie.
Pán kolega Viskupič, ten model sme zvolili preto, lebo sme sledovali dva ciele. Získať silného hráča, strategického investora, tak ako som hovoril vo svojom vystúpení, ktorý by aj na tom trhu s energiou v širších hraniciach, ako je iba Slovenská republika, bol užitočný. A po druhé, čo najviac peňazí. Verili sme odborníkom. Tu každý z nás môže hádzať s číslami bez toho, že by aj tušil, o čom hovorí. My sme sa spoľahli na kvalitnú profesionálnu ponuku, z ktorej vyšlo, že aj jeden, aj druhý strategický cieľ, silný hráč a peniaze zabezpečíme práve v takomto modeli 66 %.
Druhá otázka, pán poslanec Viskupič, ja som sa opýtal verejne pána Fica, či podpísal písomný záväzok Enelu, že nebude žiadať doplatok. Asi som sa ho opýtal preto, že takú informáciu mám, chcem si ju potvrdiť.
Pán poslanec Jarjabek, rád by som sa opýtal, kto sa najviac na Slovensku zaslúžil, že Slovenské národné divadlo bolo dostavané.
Kolega Poliačik, oceňujem, že sa dobre orientujete v tej oblasti mantier, boli ste presný, preto som pomenoval jav Ficova mantra tak ako som ho pomenoval. Ale, samozrejme, aj v hinduizme, aj v iných náboženstvách ten význam je vysoko pozitívny.
Pán poslanec Kéry, ktože tu bol na Slovensku vo februári 2005 okrem Busha? Nebol tu aj náhodou Putin? Tak som prehliadal východ?
Pán poslanec Duchoň, samozrejme, že zlý demografický vývoj je veľkou hrozbou, ale to nič nemení na naliehavosti reforiem a na poznaní, že nič nerobíte. Nič nemeníte. Žiadnym reformám sa nevenujete.
Toto bola podstata môjho vystúpenia a za túto možnosť, že som vystúpiť mohol, ďakujem.

Dobré ráno. Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, vážený pán minister, pani podpredsedníčka Národnej rady, pani poslankyne, páni poslanci, včera som v úvode svojho vystúpenia pripomenul, prečo som navrhol predloženie takejto písomnej informácie na májovú schôdzu Národnej rady.
Treba zopakovať, že som tak urobil preto, lebo Robert Fico pred mesiacom sa pokúsil hrubo, nedemokraticky zneužiť parlamentnú pôdu. Domnieval som sa, že tak ďaleko od novembra ’89 lepšie rozumieme zásadám demokracie. Ja rozumiem právu predsedu vlády vystúpiť, ale nikdy mi ani nenapadlo zneužiť takéto vystúpenie na to, aby som osočil opozíciu bez šance dať jej právo vyjadriť sa. Včera som sa nestačil čudovať, ako to Fico prekrúca, že my sme si vyžiadali informáciu. No vynútil, vynútili sme si, donútil nás si túto informáciu vyžiadať, aby sme prosto urobili zadosť elementárnym zásadám a princípom demokracie, a teda vyjadriť sa k tým špinavostiam, ktoré tu Fico pred mesiacom natáral.
Začal som dôkazom toho, v čom bolo vystúpenie Roberta Fica kombináciou špinavej demagógie a lží najhrubšieho zrna. Dôkazom toho, že 66 % podiel v Slovenských elektrárňach sme predali za dobrú cenu, nebudem to preháňať s pozitívnym adjektívami, preto to poviem skromne, elektrárne sme predali za dobrú cenu. Aby sme túto skutočnosť a pravdu pochopili, potrebujeme si uvedomiť elementárny fakt, ktorý ovláda každý normálny človek. Ja som to včera ilustroval na mojej chalupe v Hradišti pod Vrátnom. A ten elementárny fakt, ktorý chápe každý normálny človek, je, že nehnuteľnosti alebo transakcie takéhoto typu sa odohrávajú za trhovú cenu. Keď postavíme spolu s Robertom Ficom dva domy, jeden na tom napoleonskom vŕšku a druhý povedzme, nechcem sa nikoho dotýkať, ale v Sobranciach alebo v Rožňave za tú istú cenu cementu, za tú istú cenu tehál, ktorý bude mať vyššiu trhovú hodnotu, za ktorý budete ochotný zaplatiť viac? Toto predseda slovenskej vlády nechápe, dámy a páni, alebo je až taký zlý, že to otáča na špinavú veľmi, veľmi špinavú demagógiu a lží najhrubšieho zrna. Iste, účtovná cena môže slúžiť ako istý indikátor či orientačný bod, keď sme privatizovali, dobre si pamätám, však vždy sme mali k dispozícií účtovnú cenu, trhovú cenu. Ale pri rozhodovaní sa investora je v konečnom dôsledku nezaujímavá.
Pritom Robert Fico celú svoju demagógiu postavil na tom, že sa včera zahral na hovorcu Policajného zboru a účtovníka. Nebudem hodnotiť kvality jeho hovorcovstva a jeho účtovníctva. Ale ani jeden z týchto aspektov nemohol mať a ani nemal žiaden význam pri ponuke ceny záujemcov o privatizáciu. Robert Fico to veľmi, veľmi, veľmi dobre vie. Docent práva tuším. Preto tieto špinavosti do predloženej informácie vôbec nepredložil, buď on sa bál, hanbil, alebo ten, čo to písal, mal trošku zdravého rozumu a zodpovednosti.
Včera som uviedol aj to, že desať rokov mi nikto nevyčítal zlú kúpno-predajnú cenu slovenských elektrární. Bársčo ste mi vyčítali. Od tých schránkových firiem, ktoré mi včera pán premiér pripomenul až neviem čo všetko, ale že som, že sme zle predali Slovenské elektrárne, ja som sa dozvedel pred mesiacom. A tak som si potreboval osviežiť pamäť. Už včera som vám ukázal Pavlisov list, ja som tuším zabudol tie zložky... Mám tam, prosím ťa, modré zložky? (Rečník odchádza od rečníckeho pultu pre písomné podklady a následne sa vracia. Reakcia z pléna.) Pán Petrák hovorí, že červené ste nečakali, tak jedna nula preňho.
Včera teda som sa vám podelil o skúsenosť s listom, ktorý som obdržal od vtedajšieho ministra hospodárstva pána Pavlisa ako odpoveď na moju žiadosť o niektoré informácie. Znovu zopakujem, ten list bol veľmi korektný. Okrem toho, že vyvracia niektoré nezmysly, ktoré som tu počúval, že sme poschovávali nejaké boxy, krabice či čo s informáciami, zopakujem ešte raz, pán minister mi píše, že všetky informácie sú mi k dispozícií v archíve ministerstva hospodárstva, lenže by bolo veľa papierov kopírovať, tak skopíroval aspoň to kľúčové, o čo som žiadal vo svojej informácii, a to boli finančné návrhy a celkové vyhodnotenie privatizačných ponúk.
Takže, dámy a páni, celkom stručne. Celkové hodnotenie vychádzalo tak, že najviac núkal Enel, 840 mil. eur, potom ČEZ 690,7 a Inter RAO 622,8. Chcem povedať, že tieto výsledky do dnešného dňa nikto nespochybnil, nikdy nikde som nečítal, že by sa ČEZ alebo ten tretí v súťaži bol býval sťažoval. Poslednou časťou tohto dokumentu od ministra Pavlisa je odporúčanie PricewaterhouseCoopers, čo bol medzinárodný poradca pre celú transakciu. Medzinárodný poradca odporučil ako najvýhodnejšiu ponuku a ako prvého preferovaného strategického partnera práve Enel, ale zároveň on odporučil aj druhého a tretieho, ak by Enel v konečnom dôsledku cúvol, tak po slovensky povedené, medzinárodný poradca hovorí, že aj druhá cena je dobrá, medzinárodný poradca hovorí, že aj tretia cena je dobrá. Rozumiete? Keby nebola, tak by povedal len prvého alebo druhého. Alebo ani prvého. A to mám na papieri od ministra Pavlisa. Povedzte mi, čo má na papieri Robert Fico? Čo nám tu včera ukázal Robert Fico? Prečo sa hanbil napísať tieto špinavosti do písomnej informácie? To sme tak ďaleko, 25 rokov od Nežnej revolúcie? Opakujem ešte raz, ceny, ktoré som uviedol, ktoré mi napísal minister Pavlis, lebo také boli pravdivo, nikto nikdy nespochybnil. Nikto nikdy okrem Roberta Fica.
Pripomeniem, že v rámci toho, že teda som si snažil osviežiť pamäť, som sa začítal aj do vtedajších výrokov napríklad Martina Romana, vtedy riaditeľa podniku ČEZ, po rozhodnutí v prospech Enelu, keď sa ho českí novinári pýtali, či nemohol ponúknuť viac, generálny riaditeľ ČEZ-u hovorí nie, lebo pre ČEZ nemal 66 % podiel vyššiu hodnotu. Myslím si, že tomu rozumie každý človek.
Tak ako som včera ilustroval pri kúpe svojej chalupy, aj ja som vedel, ako ďaleko som ochotný ísť pri požiadavke toho, kto mi predáva svoj domček. A vôbec som nepýtal nijaké účty, koľko do čoho investoval. Urobil som si vlastný prieskum, urobil som si vlastné ohodnotenie a napokon som sa rozhodol pre vlastné limity.
Dámy a páni, takto sa rozhodovali aj účastníci o kúpu 66 % balíku akcií podniku Slovenské elektrárne. Vedel to aj riaditeľ Roman, vedeli to aj v Eneli a vedeli to preto, lebo ako som sa dočítal a znovu som si osviežil pamäť, urobili si vlastný nezávislý audit. Sami si zhodnotili predpokladané budúce výnosy podniku, existujúce záväzky, riziká, ako aj všetky ďalšie parametre. Teda sami si vygenerovali trhovú ponuku, s ktorou napokon do súťaže aj išli.
Takže ešte raz. Obviňovanie Roberta Fica, ak to vezmem vážnejšie, je neuveriteľnou špinavou demagógiou. Ak to vezme trošku z ľahšieho konca, tak to poviem tak zľahka, že Cirkus Humberto, čím nechcem svetoznámy cirkus nijako uraziť. No a opäť, dôkazom toho, že samotný Fico si je vedomý skutočnosti, že ide o cirkus, je fakt, že narozprávané špinavosti sa vôbec neodvážil dať do písomnej informácie, alebo ten, čo túto informáciu písal, sa za to hanbil.
A na záver k tomu bodu o výhodnosti či nevýhodnosti kúpnopredajnej ceny dovoľte dôkaz, panie poslankyne, páni poslanci, nie špinavosti, dôkaz podľa mňa najjasnejší a najdôležitejší. A o tom tu včera bola veľmi kratulinká reč. Veľmi kratulinká. Súčasťou procesov takých, ako bolo privatizácia Slovenských elektrární je aj tzv. closing, po slovenský povedané uzatvorenie transakcie. O čo ide. Pri transakciách podobného typu je tzv. signing a potom je closing. Najprv je signing. Je to skrátka akt, kedy dôjde k dohode, keby sme povedali áno, odporúčanie medzinárodného poradcu je dobré, dali sme teda zelenú Enelu a Enel zaplatil to, čo bolo v ponuke. Ak si dobre pamätám, v dvoch splátkach, ale zaplatil 840 mil. eur. To je obdobie ponuky, keď sa ponuka vyhodnotí, a keď záujemca súťaž vyhráva. Následne uchádzač preberá podnik a uplatní si alebo vykoná účtovnú uzávierku. Uzávierka trvá nejaké obdobie aj mesiace, ba ako uvidíme neskôr aj viac rok, ba aj roky. Na čo má slúžiť táto uzávierka? Nuž na to, aby bol pripravený záverečný dokument, uzatvorenie celej transakcie, ten už zmienený closing, kedy celá transakcia definitívne končí. Prečo je to tak? Nuž preto, lebo medzi obdobím, keď sa uzatvára ponuka, a uzatváraním účtovnej uzávierky tým zmieneným closingom ubieha spravidla dlhé obdobie. Je to štandardný postup pri takýchto transakciách na celom svete. Nuž a počas tohto dlhého obdobia sa prosto hodnota firmy môže zmeniť k lepšiemu alebo horšiemu, čo má v konečnom dôsledku pri uzatváraní, teda pri tom closingu úpravu kúpnopredajnej ceny.
Rozumiete mi, o čo ide a kam smerujem? Sme pri koreni veci. Ak Robert Fico v roku 2006 vedel, že sme predali pod cenu, pýtam sa ja jeho dnes, ako dohliadol na closing. Koľko vypýtal od toho Enelu, keď sme mu to dali pod cenu? Chápete tú hrôzu? Však on mal, a ako ukážem neskôr, aj má v rukách inštrument, ako na základe objektívnych argumentov, kritérií, čísel po niekoľkoročnom prevádzkovaní elektrární tie peniaze z Enelu vytriasť. Prečo tu fňuká? Prečo nás osočuje, keď on má v rukách inštrument – doteraz ho má, ja sa k tomu vrátim –, ako tie peniaze z toho Enelu prosto vydolovať? A ak sme predali naozaj pod cenu.
No a teraz si položme veľmi pokojne pravdivú otázku. Aký je výsledok celého toho procesu od ukončenia transakcie, od odovzdania elektrární, teda 66 % akcií Enelu až do dnešných dní. Včera som veľmi spozornel, keď kolega Miškov, bývalý kolega v Radičovej vláde, sa opýtal pána ministra Jahnátka, či je pravda, že v októbri 2009 predložil vláde Roberta Fica, počúvajte dobre, návrh closingu s nulovým koncom. Poviem to po slovensky? V roku 2009 minister Jahnátek oznámil Ficovi, že tá cena je úplne kóšer. Všimli ste si, ako včera minister Jahnátek utekal od tej otázky, ako namiesto odpovede exministrovi Miškovovi na konkrétnu otázku naňho zaútočil? (Reakcia z pléna.) No však čo vám iné zostáva?! (Reakcia z pléna.)
Pán minister, nemám najmenšie obavy, keď som počúval silu vašich argumentov, keď som včera počúval o tom, ako sme to ešte spackali, lebo sme zabránili vyplatiť Slovensku dividendy, a keď ste to nevyplatenie ešte spojili s kúpnopredajnou cenou, keď ste zamlčali, že ani Enel si nevyplatil za celé to obdobie cent dividend, keď ste zamlčali, že všetky peniaze z dividend išli do Mochoviec, tak byť Ficom vám zakážem čo len jedno slovo povedať. Ale to je jeho problém a váš problém. Takže včera pán minister Jahnátek neodpovedal. A viete veľmi dobre, že niektoré porekadlá nie sú klišé, ale výsledok naozaj ľudového poznania. Kto mlčí, ten svedčí.
Dámy a páni, ak pán minister Jahnátek v októbri 2009, teda tri a pol roka po predaji Slovenských elektrární, vediac alebo mysliac si, že sme predali pod cenu, akceptoval cenu Enelu v pôvodnej výške, nie je to priamym dôkazom toho, ako strašne Robert Fico klame a tára? Osviežoval som si pamäť aj som študoval, aj som sa pýtal. Preto sa opýtam teraz ja sám.
Pán premiér Fico, je pravda, že si v období svoje prvej vlády podpísal Enelu písomný záväzok, že slovenská vláda nebude žiadať žiaden doplatok? Nevidím, nevidím ho tu. (Rečník sa obrátil k predsedníckemu pultu.) Ale však bude vedieť.
Je pravda, že minister Jahnátek stiahol z rokovania vlády nulové vysporiadanie s Enelom až po odpore jedného z tvojich vtedajších koaličných partnerov?
Mám dve konkrétne otázky na pána predsedu vlády Fica. No ale to ešte nie je všetko. Hovoril som o roku 2009. Akýže sa to píše rok teraz? Nemáme už 2015 a obdobie konca druhej Ficovej vlády?
A tak mám tretiu otázku. Bol už closing uzavretý? Vysporiadal Fico svoje vzťahy s Enelom?
Robert Fico sa rozohňuje, že mu chýbajú z privatizácie Slovenských elektrární peniaze, ale, dámy a páni, podľa mojich informácií closing dodnes nielenže nie je uzavretý, ale vláda v tomto ani vôbec nekoná. Chápete tú hrôzu? Fico tu oblbuje národ z tohto miesta, ako strašne sme predali elektrárne pod cenu, a nepýta peniaze, hoci má na to inštrument? Však na to netreba univerzity, aby som mohol povedať, jaká špinavá, hnusná je to demagógia. To tak hlboko musí Fico klesnúť, tak hlboko asi on sa trasie o tú svoju stoličku?
Viem, že počas našej krátkej vlády Ivety Radičovej sa môj kolega Ivan Mikloš o closing usiloval. Včera som s ním znovu o tom hovoril, potvrdil mi, ale ja sa na to aj pamätám, aký bol trošku rozčúlený a rozrušený po svojom dlhom rozhovore s vtedajším prezidentom Enelu, lebo sme mali podklady o tom, že Enel by nám mal doplatiť, poviem to opatrne 100 až 200 mil. eur.
A tak sa teda pýtam Roberta Fica, má tieto podklady, že by mal Enel doplatiť 100 až 200 mil. eur? A keď má, prečo ich nepýta? Kto teda háji národnoštátne záujmy Slovenskej republiky? Jak si on dovoľuje ukazovať, že títo sú dobrí a títo sú zlí, keď sa pravda otáča na lož, keď sa z bieleho robí čierne. To je neakceptovateľné! Nikto nie sme dokonalý, nikto nie sme bez chýb. Ale takéto švindle? Aj politický zápas by mal mať svoju kvalitu. My môžeme mať rozličné názory, ale fakty sú len jedny.
Takže, milý pán premiér Fico, pýtam sa ťa, prečo nebojuješ za záujmy Slovenskej republiky, tvojimi slovami, prečo zrádzaš národnoštátne záujmy Slovenskej republiky? A na záver, kde berieš tú drzosť a bezočivosť osočovať mňa a moje vlády?
Druhá nehorázna lož po lžiach o kúpnopredajnej cene, druhá nehorázna lož a špinavosť Roberta Fica, ale aj vládneho materiálu je to, že zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo bola uzatvorená v roku 2006 nevýhodne pre štát, lebo 35 % z výnosov z predaja elektriny vyrobenej v Gabčíkove poberali Slovenské elektrárne. Fico vo svojich nezmyselných výrokoch išiel dokonca tak ďaleko, že tvrdil, že takýto zámer sme mali v roku 2006, že sme ho v roku 2006 vôbec nemali, ale že sme v roku 2006 zorganizovali niečo ako darček, dodatočný bonus pre Enel (reakcia z pléna) – čerešničku, ako hovorí pán minister, áno –, že sme naše rozhodnutie zmenili a že 35 % výnosov išlo bezdôvodne podľa Fica aj podľa pána ministra na účet Slovenských elektrární.
Nuž neviem, dámy a páni, či aj tu Fico len sprosto klame, či hovorí z neznalosti, alebo naozaj vďaka svojej neuveriteľne hrubej koži. Na pochopenie tohto hrubého klamstva je treba zájsť trochu do histórie. Iste viete, že sústava Vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros sa budovala za komplikovaných aj zahraničnopolitických, aj ekonomických okolností. Sedel som na rokovaní Čarnogurského vlády ako námestník ministra dopravy, nikdy na to nezabudnem, keď padlo rozhodnutie, že prehradíme Dunaj, a keď Ivan Čarnogurský so svojou firmou Hydrostav dal povel prvým Tatrovkám, aby začali hádzať kamene do Dunaja. Nikdy na to nezabudnem. Boli sme pod obrovským tlakom aj z Prahy, aj z Budapešti aj z kdekade. Konala vláda vtedy – podľa môjho názoru – neobyčajne statočne, a ako čas ukázal, aj pravdivo. Lenže problém bol v tom, že najmä po rozdelení Česko-Slovenska začali chýbať peniaze aj na dokončenie Gabčíkova, aj na jeho prevádzku. Nebudem hovoriť dlho, lebo aj tak hovorím dlho. Preto vzniklo tzv. Združenie Dunaj. Všetci, čo mali do toho čo hovoriť, ja tie všetky firmy vymenúvať nebudem, sa združili do občianskeho združenia s názvom Združenie Dunaj. Toto združenie malo to celé dofinancovať, zabezpečiť, že sa elektrina bude vyrábať a priehrada bude prevádzkovať. Veľmi stručne, ale takto to bolo.
Nuž ale čas ukázal od toho ’91. roku, že nie každý z tých členov združenia si plní svoje povinnosti. Gabčíkovo bolo nesmierne zadlžené v tom čase. Potom prišla komplikácia v podobe toho, že rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu tak, ako rozhodol. Vývoj ukázal, že iba dve firmy sú schopné ťahať tento balvan, a to boli vtedy Slovenské elektrárne a Vodohospodárska výstavba. A tak bolo treba s tým niečo prosto robiť, keď sme chceli Gabčíkovo dokončiť a elektrinu v ňom vyrábať a prevádzkovať. Kľúčový materiál, panie poslankyne, páni poslanci, ktorý sa danou témou zaoberal, sa volal Návrh na riešenie usporiadania majetkových vzťahov na Vodnom diele Gabčíkovo a moja prvá vláda ho prerokovala 3. júla v roku 2001. A tu je taký prvý milý, taká prvá milá perlička, taký prvý milý point. Viete, kto predkladal tento materiál na rokovanie vlády? Pavel Koncoš, minister pôdohospodárstva, veľmi dobrý priateľ nielen môj, ale najmä Roberta Fica, predstaviteľ Strany demokratickej ľavice, ktorú SMER integroval. V materiáli, o ktorom hovorím, sa doslova píše:
Zrušíme Združenie Dunaj zmluvnými dokumentmi a na toto združenie, na túto zrušenie, na túto dohodu nadviaže dohoda ďalšia a teraz doslovne, doslovne citujem: "o dvojstrannej obchodnej spolupráci medzi Vodohospodárskou výstavbou, štátny podnik, a Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť, o zabezpečení podmienok na výrobu elektrickej energie, ktorej návrh, tejto dohody parafovaný poverenými členmi pracovnej skupiny je v prílohe 1."
Citujem ďalej, počúvajte dobre: "Dohodnutá odplata za poskytnuté služby z titulu tejto zmluvy je závislá od množstva vyrobenej a odobratej elektrickej energie vo Vodných elektrárňach Gabčíkovo, pritom cena za jednu kilowatthodinu je vo výške 65 % platnej skutočnej priemernej odbytovej ceny, ktorú Slovenské elektrárne dosahujú voči svojim odberateľom." Koniec citátu.
Panie poslankyne, páni poslanci, rozumieme tomu? Potrebovali sme vyriešiť ťažký rébus, platiť dlhy, financovať, prevádzkovať. Rozmotať gordický uzol, vniesť poriadok do tohto chaosu. Koncoš urobil dobrý materiál, odvážny, dobrý materiál. Zriadil pracovnú skupinu, počúvajte, odborníkov z relevantných rezortov. Odborníci vypočítali, panie poslankyne a páni poslanci, že ten pomer má byť 65 ku 35. Rozumieme si? Nikto si z prsta nevycucal začiatkom 2006, že dáme darček Enelu 65 : 35. Rozumieme si? Jeden vyrába elektriku, stará sa o všetko, čo s ňou súvisí, druhý naháňa vodu. Jeden si zaslúži aj druhý si zaslúži. Jeden chcel viac aj druhý chcel viac. Aj Koncoš chcel viac, aj Harach chcel viac, odborníci navrhli, dohodli sa. Počúvajte, ten pomer 65 : 35 platí dodnes. Viete prečo? Asi, ja si myslím, že bol stanovený korektne. Nie politicky, ale z odborných čísel. Nadväzne na rokovanie vlády, a to 30. októbra 2001 bola táto zmluva aj podpísaná. Tu ju mám. (Rečník zobral do ruky zmluvu, ukazujúc ju plénu.) No a v článku 5.2 tejto zmluvy sa pekne píše: "Dohodnutá cena za 1 kilowatthodinu vyrobenej elektrickej energie vo vodných elektrárňach uvedených v článku 3 bod 3.1. tejto zmluvy je 65 % z platnej skutočnej priemernej odbytovej ceny za 1 kilowatthodinu, ktorú objednávateľ dosahuje voči svojim odberateľom." K termínu účinnosti tejto zmluvy pre fakturačné obdobie november 2001 je dohodnutá cena stanovená vo výške 0,99 a neviem slovenských korún za kilowatthodinu, 65 %.
K tejto zmluve, panie poslankyne, páni poslanci, boli časom schvaľované dodatky. Počúvajte dobre. Dodatok číslo 1 15. 4. 2003. Pomer 65 : 35 zachovaný. Dodatok číslo 2 27. 7. 2004 pomer 65 : 35 zachovaný. Dodatok číslo 3 20. 9. 2005 pomer 65 : 35 zachovaný. Čo sme mali roku 2006 robiť? Buď dodatok číslo 4 alebo novú zmluvu, keďže prišiel nový gazda, ale pomer je ten istý, dámy a páni. Nikto si nič z prsta nevycucával. Nikto nikomu nijaké darčeky nedával. A ešte si potom o ekonomike tých 65 : 35 na záver niečo povieme.
Teda záver ku klamstvu číslo dva. Záver číslo jeden, pomer 65 : 35 vznikol ako výsledok práce pracovnej skupiny pod vedením ministra Koncoša, alebo ktorú vymenoval vtedajší môj minister pôdohospodárstva, nominant, člen, podpredseda Strany demokratickej ľavice Pavel Koncoš. Tak ako som povedal, Robert Fico nás obvinil, že Vodnú elektráreň Gabčíkovo dostal Enel ako čosi navyše, ako akýsi bonus, ako akúsi čerešničku. A to je druhý segment toho popri pomere 65 : 35, ešte bude tretí, na ktorom chcem ilustrovať, aká bezrozmerná je to lož Roberta Fica.
Existuje aj druhý zaujímavý materiál, ktorým bol Návrh privatizácie Slovenských elektrární, ja to celé čítať nebudem, ale tento sme prerokovali 23. júna 2004, teda keď kulminovalo, keď vrcholilo obdobie privatizácie Slovenských elektrární. Počúvajte dobre, prečítam jeden odsek, bude to jedna minúta. Na strane deväť tohto dokumentu sa píše: "Začiatkom mája 2004 všetci záujemcovia, ktorí sa zaujímajú o privatizáciu Slovenských elektrární, ukončili svoj hĺbkový audit a obdržali transakčnú dokumentáciu na posúdenie. Záujemcovia boli informovaní, že dokumentácia sa bude ešte dopĺňať o všetky ustanovenia týkajúce sa vyčlenenia Vodnej elektrárne Gabčíkovo mimo Slovenské elektrárne, ako aj aké bude fungovanie Vodnej elektrárne Gabčíkovo po vyčlenení mimo Slovenských elektrární." A teraz počúvajte dobre dve vety. "Všetci investori bez výnimky prejavili záujem o to, aby Slovenské elektrárne aj po vyčlenení Vodnej elektrárne Gabčíkovo mimo Slovenské elektrárne mali možnosť Vodnú elektráreň Gabčíkovo prevádzkovať, pričom zároveň potvrdili, že Vodnej elektrárni Gabčíkovo priraďujú významnú hodnotu v rámci hodnoty Slovenských elektrární." Koniec citátu.
O čom to svedčí, panie poslankyne, páni poslanci? Nuž svedčí to o tom, že v celom privatizačnom procese Slovenských elektrární boli si všetci účastníci tohto procesu vedomí toho, že Vodná elektráreň Gabčíkovo je súčasťou Slovenských elektrární, že Slovenské elektrárne platia a platiť budú Vodohospodárskej výstavbe to, čo jej patrí v súvislosti s tým, že sa, ľudovo povedané, stará o vodu. Inými slovami, uchádzači o kúpu podielu Slovenských elektrární dávali ponuky s plným vedomím, že ide o majetok Slovenských elektrární, že sa po privatizácii usporiadajú vlastnícke vzťahy zainteresovaných subjektov aj preto, že Medzinárodný súdny dvor rozhodol tak, ako rozhodol, a že sme ten majetok nemohli privatizovať, bolo potrebné ho teda dať pod štátnu kuratelu. Teda bolo dohodnuté, že Slovenské elektrárne predajú aktíva súvisiace s Vodnou elektrárňou Gabčíkovo Vodohospodárskej výstavbe a zároveň Slovenské elektrárne budú Vodnú elektráreň Gabčíkovo aj naďalej prevádzkovať v režime platnom takpovediac od samého počiatku, od roku 2001 tak, ako to navrhol a vláda odobrila ministrovi Koncošovi. Teda ak niekto generuje predstavu, že tu sa nejako čachrovalo, manévrovalo s majetkom Vodnej elektrárne Gabčíkovo, buď netuší, o čo ide, nie je to celkom jednoduchý prípad, to treba povedať alebo prosto má zlý úmysel, špiniť, kydať, osočovať, obviňovať.
No a teraz si povedzme to, ten tretí aspekt, už som ho signalizoval, o tej strašnosti pomeru 65 : 35, čo tak trošku, samozrejme, spochybňuje aj kompetenciu a odbornosť Pavla Koncoša a jeho pracovnej skupiny. Aby sme pochopili, o čo ide, opäť sa vrátim k dokumentu, ktorý sme vo vláde prerokovali 23. júna 2004, teda pred uzavretím privatizácie, keď ona vlastne už naberala plné obrátky. Tento materiál už predkladá minister hospodárstva, no však išlo o privatizáciu podielu Slovenských elektrární. No a počúvajte, čo je tu napísané na strane 5, to bude len jedna veta, len jedna veta:
"Hoci neexistuje žiaden dôvod, prečo Vodná elektráreň Gabčíkovo prevádzkovaná samostatne od Slovenských elektrární by nedokázala obchodovať úspešne na trhu s elektrickou energiou, existuje ale závažne riziko, že jej zisky sa znížia, ak nebude prevádzkovaná ako súčasť portfólia Slovenských elektrární."
Predstavte si, že túto vizionársku vetu napísal Harach, tuším Harach nie, v 2004 už to bol niekto iný, ale skrátka v júni 2004. No a pozrime sa, ako vyzerá, ako... (Reakcia z pléna.) Nervozita trošku, pán minister? (Reakcia z pléna.) Pozrime si... (Reakcie z pléna.) Tak pravidelne má. Ale keď už som využil túto intervenciu na pauzu, trošku vody by som poprosil, pani podpredsedajúca. Bolo tu dobrým zvykom mať vodičku. Alebo niečo lepšie. (Povedané so smiechom, smiech v sále a reakcie z pléna.) Niečo čínske by som, by som privítal. (Rečník sa obrátil k predsedajúcej.) Čo pijú Číňania? (Reakcie z pléna.) Nedáte tú vodu? (Rečník sa obrátil k predsedajúcej. Smiech v sále.)
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Som rád, že sa vrátil pán predseda. Potrebovali sme trošku refrešnúť, aby sme mohli pokračovať vážnejším tónom. Takže najprv bola vizionárska veta môjho ministra hospodárstva o tom, že áno, každý môže predávať elektriku, ale mal by ju predávať ten, čo je na to ustanovený. Ja by som možno tiež vedel predávať cukrovú vatu, len netuším, jak by šmakovala tým deťom. Tak ľudovo by som jak železničiar... (poslanec priniesol pohár s vodou na rečnícky pult) – ďakujem ti, Béla – tak ľudovo by som povedal, že každý by mal robiť to, na čo je usporiadaný. A ja ako železničiar si myslím, že elektriku by mal vyrábať a predávať ten, čo tomu najlepšie rozumie, teda Slovenské elektrárne. O tom bola tá veta. No ale dnes, panie poslankyne, páni poslanci, už môžeme verifikovať. Po slovensky povedané, máme prvú skúsenosť po tom, čo Robert Fico dosiahol to obrovské víťazstvo, keď sa zmocnil vlastným kľúčikom Vodnej elektrárne Gabčíkovo. Viete, aký je výsledok? Počúvajte.
Ak by Vodná elektráreň Gabčíkovo fungovala v starom režime pod Slovenskými elektrárňami (čašník položil na rečnícky pult pohár s vodou) – ďakujem –, príjmy štátu za mesiac by boli 5,53 mil. eur. Môžete si poznačiť. Keby bolo po starom, bez Ficovho kľúčika, 5,53 mil. eur. V skutočnosti... (Reakcia z pléna.) Zase ma... hrozí mi pán minister, aby som dal pozor, čo poviem. Há, nervy tečú a ani sa nečudujem.
V skutočnosti, dámy a páni, tieto tržby boli 5,16 mil. eur, teda o 370-tis. eur menej. Chápem, že pán minister Žiga je nervózny, lebo to je príšerná skúsenosť. Príšerná skúsenosť! Zopakujem vám tie čísla. Za prvý mesiac od národno-štátneho víťazstva Roberta Fica, aby ste pochopili, akého máte hrdinu, bossa svojho, ja tie čísla ešte raz musím povedať. Keby nebolo Fica a jeho megalománie a neviem, čo má v tej hlave všetko poukladané, tak by sme boli utŕžili za minulý mesiac 5,53 mil. eur. Po jeho historickom víťazstve sme utŕžili 5,16 mil. eur, teda skoro o 400 mil. eur.
Čože to napísal, čože to napísal ten môj minister v tej dobrej informácii? No napísal to, že elektrinu by mal vyrábať a prevádzkovať ten, ktorý tomu najlepšie rozumie, ktorý má na to najlepšie predpoklady, ktorého obchodovanie na trhu nezávisí od toho, koľko bude pršať, koľko nebude pršať, ktorý prosto dokáže zjednať dlhodobo atraktívnu a konkurencieschopnú cenu. Toto napísal môj minister. Neverím, že niektorá z vás a niektorý z vás tomu nerozumie. Neverím. Lebo je to normálne, rozumiete? Lebo je to prirodzené. Tak sa teda pýtam, panie poslankyne, páni poslanci, akéže to víťazstvo dosiahol Robert Fico? Toto je teda ten skutočný národno-štátny záujem á la Robert Fico?
Zhrniem to, panie poslankyne, páni poslanci, prvá špinavosť a megalož je to, že sme predávali pod cenu. Druhá špinavosť a megalož je to, že pomer 65 : 35 sme si sami vymysleli, že sme zorganizovali nejaký dodatočný bonus alebo čerešničku pre Enel a tretia megalož a špinavosť zo strany vládnych predstaviteľov je obviňovanie, že celý proces bol netransparentný, neobjektívny a pre Slovensko nevýhodný. Na základe čísel a argumentov som preukázal, že sú to hrubé lži a že pravý opak je pravdou.
Stručne, veľmi stručne - horúce linky, no... (rečník sa obrátil na navrhovateľa) - stručne, veľmi stručne ku tretej lži, ktorá je taká okrajová - (reakcia z pléna) šéf mu volá, hej - taká okrajová, ale nemôžem ju nezmieniť. Že sme zmenili zo zvláštnych dôvodov pôvodné rozhodnutie privatizovať 49 na 66.
Ďalšia otázka na Roberta Fica. Pán premiér, prosím ťa, príď nám povedať, aké boli tie zvláštne dôvody alebo okolnosti? Pretože zmeniť názor je niečo nesmierne normálne, tak jak vy ste zmenili názor neprivatizovať, teraz predávate, len to tak fičí. Je niečo nenormálne, keď vo vláde s SDĽ sme boli radi, že sme ich získali na 49 a v druhej vláde, keď SDĽ nebola, keď bola tá hnusná pravicová vláda, sme sa zjednotili, že 66 je rozumnejšie? Napríklad preto, lebo získame viacej peňazí? Napríklad preto, že viacej oddlžíme to, čo sme podedili po pánovi Mečiarovi? To je niečo nenormálne? To, že z tých peňazí zorganizujeme dôchodkovú reformu a venujeme tie peniaze na II. dôchodkový pilier, ktorý teraz rozkladáte, toto je niečo nenormálne? To sú tie zvláštne okolnosti? To je úplne normálne, že sme sa rozhodli ísť na 66 zo 49. (Reakcia z pléna.) Vôbec mi o to nejde, pán poslanec, že sa nezhodneme. Chválapánubohu, že sa nezhodneme, len nehovorte o tom, že sú to zvláštne okolnosti, len nebudujte pavučiny, len nevykresľujte tú hnusnú pravicu ako niečo neľudské, pretože išlo o niečo, čomu sa slušne hovorí politické rozhodnutie, pán poslanec, politické rozhodnutie. Predať 49 akcií Telekomu, mám na to svoj názor. Ale je to naše politické rozhodnutie, nespochybniteľné. Čo to za nezmysly dokážete písať do vládnych materiálov? Však ja si to nevymýšľam, tam ste to napísali: "zo zvláštnych dôvodov". Očakávam, že vy alebo niekto iný mi tie zvláštne dôvody vysvetlí.
Dámy a páni, na základe argumentov a faktov som vyvrátil zásadné najväčšie tri lži a špinavosti, ktorými Robert Fico osočil moje predchádzajúce vlády. Iste sa mi nebudete čudovať, prečo sa na záver teda zamyslím, politicky sa zamyslím, prečo sa Robert Fico takto nedôstojne správa. Myslím si, že ten záver sa dá urobiť pomerne presne, že je tomu tak preto, lebo privatizácia sa stala najväčšou a najvýraznejšou - a tu treba uznať - aj pomerne dlho fungujúcou Ficovou mantrou. Vieme, čo je mantra. Ja vás nebudem podceňovať ani ja vás nechcem urážať, ale odporúčam vám, pozrite si na Googli, vygooglite si mantra. Viete, čo si prečítate? Napríklad, že "niektoré mantry nemusia dávať vôbec zmysel, hlavná je tu zvuková hodnota." (Smiech v sále.) "Dokonca existujú i názory, podľa ktorých je mantra účinná, i keď ten, kto ju opakuje, vôbec nevie, čo znamená." (Smiech v sále.) Včera tu bola fajná zvuková hodnota, čo poviete? (Smiech v sále.) Na tomto mieste. To bola paráda počúvať Fica, jak drísta, ale hlasno a opakovane a s vynucujúcim si potleskom, však idú voľby, nečudujem sa, že tlieskate. Mantra, rozumiete? Ešte docitujem tú peknú formuláciu z Wikipédie: "Mantry slúžia aj na odvrátenie nepriateľov. Podmienkou úspechu je len často zopakovať mantru, a to dostatočne často." Robert Fico má dobrého školiteľa. Opakuje pomerne často. A tých mantier má viac. Zlepenec, pravica, to je niečo hrozné, pravica, zlepenec, ale aj sociálny štát, istoty. Len tie mantry treba dostatočne nahlas a, samozrejme, veľmi často opakovať.
Podľa môjho názoru – a to mi hovoria aj ľudia, aj voliči SMER-u, aj voliči SMER-u –, že z týchto mantier privatizácia vedie bezkonkurenčne. Počúvajte, rozpredal som Slovensko, už ste to počuli niekde? (Smiech v sále.) Počúvajte, ja som rozpredával, len tak fičalo. Len sa hnevám na Prokopoviča, že tie vagóny zbabral (smiech v sále), že to letisko bolo neskoro. Včera bolo krásne, keď som tu počul Roberta Fica, keď hovoril, že bratislavské letisko si žije vlastným životom. Len nedodal B, že Slováci lietajú zo Schwechatu. (Povedané so smiechom a smiech v sále.) Počúvajte, však to, už sa mi to tam nepáči na tom Schwechate. Počúvajte, prídem na check in - Slovenka. Prídem s tou bagážou na security line - Slovák. Prídem na kávu, kričí na mňa chlap: "Ja som zo Ždiaru, pán Dzurinda! Poďte ku mne na kávu." Tak ste dobačovali so slovenským, bratislavským letiskom. Ale privatizácia - jak niečo hnusné, niečo odporné, niečo dzurindovské, táto mantra fungovala báječne. Iste vás nemusím presviedčať, ako často som bol, ja neviem, v Bánovciach nad Bebravou, v Zlatých Moravciach, kdekade. Ľudia mi to povedia aj dnes. Tak sa to pekne s tou mantrou dokáže na politika prilepiť.
To, že vďaka privatizácii, aj vďaka privatizácii je Slovensko tam, kde je, aj vďaka privatizácii, že sme vytvorili investične konkurenčné prostredie, a aj vďaka privatizácii mi mohol socialistický premiér z Poľska zavolať: "Čo si dal tým Kórejcom, že prišli na Slovensko?" No nič som im nedal viac, 15 % sme im mohli dať, tak jak Česi, Poliaci, hocikto. Viete, čo som im dal? Dobré podnikateľské prostredie, počúvajte, ale vrátane privatizácie. Prečo Fico dnes kýve, keď tlačíme Grékov do privatizácie? Správne, že kýve. Za jaké ceny budú Gréci dnes predávať? Povedzte mi. Viete, čo vám poviem? Chválapánubohu, že sme predávali vtedy. Mohli by sme zabudnúť na 840 mil. eur, chápete? Toto je Ficova mantra.
No a ešte celkom na záver k tej škaredej privatizácii Slovenských elektrární. Opäť si pomôžem mojím dobrým kamarátom a kolegom Miklošom, ktorý píše v Hospodárskych novinách celkom čerstvo: "Prečo sme privatizovali? Veľké štátne podniky, ako SPP, elektrárne, boli neefektívne, stratové, boli zdrojom korupcie, chýbali im investície, skúsený manažment aj etablovanie v svetovom energetickom biznise. Preto sme hľadali silného strategického investora, ktorý by tieto problémy riešil. Našli sme ho a tieto problémy vyriešené boli. V roku 2005, keď Enel ešte Slovenské elektrárne neriadil" - počúvajte dobre - "sa elektrina predávala za vyše 50 eur na MWh a Slovenské elektrárne zaznamenali stratu 361 mil. eur. V roku 2007 to už bolo pri rovnakej cene elektriny zisk 120 mil. eur a v roku 2013 pri cene okolo 40 eur, teda o 10 eur menej, nie 50, ale 40 eur na 1 MWh, bol už zisk 356 mil. eur. Dôležité tiež je" – píše Mikloš –, "že Slovenské elektrárne, a. s., po vstupe talianskeho investora vôbec nevyplácali dividendy a všetok zisk bol investovaný najmä na dostavbu Jadrovej elektrárne Mochovce. Takže štát získal veľa peňazí z privatizácie, podnik sa ozdravil, zo stratovosti sa dostal do zisku a všetok zisk ostal na Slovensku."
Takže, panie poslankyne, páni poslanci zo SMER-u, nevýhodná privatizácia?
Celý problém, panie poslankyne, páni poslanci, podľa môjho hlbokého presvedčenia, ale aj istých malých politických skúseností spočíva v tom, že Robert Fico zúfalo potrebuje, počúvajte ma, zúfalo potrebuje odpútať pozornosť nielen od svojich prúserov, ale predovšetkým od svojej neschopnosti riešiť aktuálne problémy Slovenska. Toto je popis, môj popis diagnózy, prečo Robert Fico sa takto znižuje. Potrebuje odpútať problémy. Ako sa to klasicky a najjednoduchšie dá dosiahnuť? No že sa vyrobí triedny nepriateľ. Že sa naňho ukáže a vymyslí sa mantra. A tak to fungovalo celé krásne roky. Dzurinda a zlá privatizácia. Celé roky toto Robertovi Ficovi vychádzalo a zdá sa, aj keď, chvalabohu, s istými tendenciami inými, že vychádza aj dodnes.
Preto bolo pomerne tragikomické, dámy a páni, si prečítať celkom čerstvý výrok, ktorý predniesol minister vlády Roberta Fica, myslím, podpredseda vlády a minister financií, zastupujúci minister hospodárstva pán Kažimír. Viete, čo povedal túto sobotu pán Kažimír? "Privatizácia je normálny jav, iba na Slovensku je nadávkou." (Smiech v sále.) Ešte je? Ešte je Kažimír členom vlády? (Reakcie z pléna a smiech v sále.) Je? A dokedy bude? (Reakcie z pléna.) Počúvajte, ja som neveril vlastným ušiam, tak som poprosil kolegyňu, aby mi to vytlačila. Neveril som vlastným ušiam. A znova to prečítam: "Privatizácia je normálny jav, žiaľ, v našej krajine sa z nej stalo neslušné slovo," myslí si to minister financií Peter Kažimír, SMER - SD. Dámy a páni, Kažimír má svätú pravdu, má moju úctu. Pozdravte ho. (Smiech v sále a potlesk.)
No ale kto má potom podiel, zároveň sa pýtajte sami seba, kto má na tom nie 99, ale 100 % podiel, že sa z privatizácie na Slovensku stalo neslušné slovo? Nie je to náhodou Robert Fico? (Reakcia z pléna.) Nervíčky, že? Nervíčky. Ja chápem. (Smiech v sále.)
Celý problém spočíva v tom, že vyvolávaním útokov Robert Fico odpútava pozornosť nielen od toho, ako zašpinil Slovenské elektrárne aj Gabčíkovo, ale predovšetkým od svojej neschopnosti riešiť skutočné problémy Slovenska. Pamätám si, ako Robert Fico vykrikoval na mňa celé roky, že som urobil zo Slovenska montážnu dielňu, keď som automobilky dotiahol. Nepamätáte si? Potom v bielych rukavičkách doklusal ako čerstvý premiér do Kie, počúvajte, ja som sedel v poslednom rade. Taký bol zúfalý z tej montážnej dielne. No ale ja sa pýtam dnes, za dve volebné obdobia ako pozdvihol kvalitu podnikania Robert Fico na Slovensku? Čo urobil za dve vlády, aby Slovensko nebolo iba montážnou dielňou? Chválapánubohu, že tie automobilky sú tu. Fico sa chváli, aký máme hospodársky rast. Nič pre to neurobil, len žne plody dôslednej reformy a obrovského úsilia, ktoré sme vyvinuli na to – aj na to –, aby na Slovensko prichádzali investori, aby vznikali nové pracovné miesta. Lenže, panie poslankyne, páni poslanci, on ten Fico v podstate mal aj pravdu, my s tou montážnou dielňou donekonečna nevystačíme. A najmä pre mladých ľudí by to chcelo investície s vyššou pridanou hodnotou. Môžete mi povedať jednu, ktorá za 8 rokov Ficových vlád na Slovensko trafila? Výrazná investícia s pridanou hodnotou? No a keďže Fico toto riešiť nevie, tak len špiní a klame.
Zdravotníctvo. Aký bol blahosklonný, keď to bolelo a lekári, zdravotné sestry hádzali na mňa biele plášte, lebo som im chcel dobre. Vtedy aký bol frajer Robert Fico! A aká je situácia v zdravotníctve dnes? Čo ste urobili pre to, aby sa lepšie cítil pacient, aby bol lepšie ohodnotený lekár alebo zdravotná sestra? Ste neschopní riešiť, vláda nie je schopná riešiť zásadné problémy Slovenska a nielen v oblasti podnikateľského prostredia, zdravotníctva, ale aj v školstve. Nerobíte nič pre to, aby nezanikala na Slovensku stredná vrstva. Nerobíte nič pre to, aby sa ľahšie dýchalo živnostníkom a tým, ktorí sa starajú o prácu vlastnými silami. Pre vás rómsky problém neexistuje. Nečerpáte peniaze z eurofondov, ako počúvam a čítam, nič pre to nerobíte, pre vás to nie je problém. Robert Fico Ukrajine nerozumie, migrácia, migrácia podľa Roberta Fica Slovensku nehrozí ani hroziť nebude, kvóty odmieta, nič nenavrhuje, a tak Slovensko pomaly, ale isto, žiaľ, upadá.
Domnievam sa, že najvýraznejšie svedectvo o tejto skutočnosti ponúka Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá fungovala za nás, tá funguje aj za vás. A ja som si zrazu prečítal 30. apríla, teda tiež celkom nedávno, že verejné financie v minulom roku nesmerovali k stavu dlhodobej udržateľnosti, ale najmä, že ak sa neprijmú nové opatrenia vo forme reforiem alebo zvýšenia daní, do 15 rokov môže čeliť Slovensko otázke bankrotu. Tu to máte čierne na bielom, nie od opozície. Nerobíte nič, len kydáte na moje vlády spred 10 rokov a dúfate, že to ešte stále medzi voličmi funguje. Toto je perspektívna politika pre Slovenskú republiku? Toto je konanie v národnoštátnom záujme našej vlasti? Nerobiť nič, len kydať na rozhodnutia staré 10-15 rokov?
Dámy a páni, iste ste si všimli, že nezvyknem rozprávať v Národnej rade Slovenskej republiky často. Tak ma naučil život, že treba hovoriť vtedy, keď máte čo, alebo cítite, že treba niečo povedať. Preto som dnes hovoril trošku dlhšie - aj včera - a rád by som zakončil toto svoje vystúpenie tým, čo považujem za kľúčové.
Robert Fico pred mesiacom prišiel bombasticky ohlásiť víťazstvo a pourážať opozíciu. Fakty, panie poslankyne, páni poslanci, ukazujú, že Robert Fico hrubo Slovensko poškodil. Ja nebudem meditovať nad tým, ako vypovedali alebo nevypovedali súčasní potentáti zmluvu o Vodnej elektrárni Gabčíkovo. To je váš problém. Dnes nemáte ani koaličného partnera. Jedno je ale do očí bijúce, že ste spôsobili neobyčajný právny chaos. Čítali ste tie dokumenty? Počúvajte. Vypovedali raz na základe toho, že si Enel či elektrárne neplnia podmienky. (Reakcia z pléna.) Najprv bez udania dôvodov, potom dôvody. Keď elektrárne tie dôvody namietali tak, ako o tom hovorí zmluva, tak znovu bez dôvodu. Do toho prišli súdne podania, dokonca štátne inštitúcie tak, aby štát potom možno aj platil. Keby na železnici, prepáčte mi za výraz, bol taký bordel, tak neprejde ani jeden vlak. Ani jeden vlak. Robert Fico plače, že Slovensko nie je právny štát. Čo ste porobili s tou Vodnou elektrárňou Gabčíkovo? To kto sa v tom dokáže za tie roky vyznať? No ale je tu ešte horší element a to je skutočnosť, že ste poslali svetu signál o nedôveryhodnosti Slovenska ako krajiny na investovanie.
Panie poslankyne, páni poslanci, vy si uvedomujete, že Slovenské elektrárne sú slovenská firma? Že platia dane v Slovenskej republike? Vy si uvedomujete, aké echo posielate do Európy a do sveta? Keď takto kopete do kredibilného partnera? No a na záver to opäť najdôležitejšie, lebo keď prídeme na koniec debaty, peniaze, že, sú rozhodujúce. A preto znovu pripomeniem, že tým pompézne ohlasujúcim tzv. víťazstvom, a to čísla preukazujú, Robert Fico spôsobil to, že máme po tomto jeho historickom víťazstve ako štát menšie príjmy, ako sme mali predtým.
Všetky tieto argumenty ma oprávňujú vyhlásiť, že Robert Fico škodí Slovensku, že Robert Fico nerozumie a poškodzuje národnoštátne záujmy Slovenska. A na záver trošku ľudovejšie, keď som tak rozmýšľal, tak som si spomenul, že Robertovi Ficovi sa stalo to, o čom sem-tam hovoril náš spoločný veľmi dobrý priateľ, žiaľ, už nežijúci, Ladislav Pittner. Mieril na líšku, trafil Marišku. (Smiech v sále.) On trafil dokonca do svojho vlastného kolena. Ale zase sa priznám celkom úprimne, že to by ma až tak nebolelo, že trafil do svojho vlastného kolena, čo ma ale bolí a mrzí, je to, že Robert Fico škodí Slovensku, že Robert Fico vážnym spôsobom poškodzuje národné, štátne záujmy Slovenskej republiky.
Ďakujem veľmi pekne, že som po čase mohol prehovoriť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Páni ministri, panie poslankyne, páni poslanci, na úvod asi aj z mojej strany sa patrí a treba povedať alebo pripomenúť, prečo dnes sa zaoberáme transakciou, ktorá vlastne má počiatok, ak mi dobre pamäť slúži, v roku 1994, kedy vláda pána Mečiara urobila prvé kroky k reštrukturalizácii. Ak sa nemýlim, volalo sa to vtedy Slovenský energetický podnik, a vlastne spustila proces, ktorý vyvrcholil v roku 2006, ako dobre viete, potvrdením transakčných dokumentov a ukončením privatizácie podniku Slovenské elektrárne. Prečo?
Ja som už zo desať rokov odvtedy vlastne, nepamätám si, že by som bol nejakým spôsobom oslovený, nebodaj napádaný, aby som zdôvodňoval kúpno-predajnú cenu. Bársčo som musel vysvetľovať. Bol som napádaný privatizáciou ako takou. Najmä zo strany SMER-u bola privatizácia, a zdá sa mi, že ešte aj je, takou najstrašnejšou nadávkou. Ale že som predal elektrárne pod cenu, to som sa vlastne dozvedel až minulý týždeň.
Prečo som dal návrh, aby sme dostali takúto informáciu v písomnej forme? No preto, aby sme sa naozaj mohli o tom porozprávať, pre mňa za mňa aj emotívne, emocionálne, ale aby opozícia mala právo sa vyjadriť. Pretože to, čo predviedol pán premiér Fico pred mesiacom, keď tu prišiel ohlásiť obrovské víťazstvo a zároveň nabrýzgal na nás, s princípmi demokracie nemá nič spoločné. Ja som si vedomý práva najvyšších ústavných činiteľov, ja som si vedomý toho, že premiér tu môže prísť, kedy chce. A on to aj pekne sformuloval, keď prišiel, že nás prišiel informovať, no však sa patrí, Národnú radu. To je v princípe veľmi pekné gesto, keď nad rámec hodiny otázok pán premiér príde a chce nám poskytnúť vážnu informáciu. Nuž, ale že túto informáciu spojil s niečím, čo si dovolím nazvať bezbrehou, prepáčte mi za výraz, to nechcem povedať so zlosťou alebo emocionálne, ale chcem byť výstižný, so špinavou demagógiou a lžami najväčšieho formátu, to ma Robert Fico naozaj prekvapil, aj keď som s ním futbal hral možno aj pred 25-mi rokmi. Ale že sklzne až tak hlboko a ešte bez možnosti toho, aby sa opozícia mohla vyjadriť, to som nečakal. A preto som vyjadril želanie, aby sme sa mohli o tom porozprávať.
Prečo si myslím, že Robert Fico zneužil parlamentnú pôdu, som v stručnosti vysvetlil. Teraz je tu pokus o nápravu a ja tento pokus vítam.
Prečo som si dovolil povedať, že išlo o bezbrehú, ba až špinavú demagógiu? Dovolil som si to povedať preto, lebo Robert Fico sa tvári, že v národnoštátnom záujme, ktorému my na tejto strane vraj nerozumieme, vybojoval pre Slovensko obrovské víťazstvo. Zdá sa mi, a ja sa tomu budem venovať zajtra, lebo čas je pokročilý, že presný opak je pravdou. Robert Fico, to je môj výrok, ktorý zajtra podložím, poškodil národné a štátne záujmy Slovenskej republiky, pretože to, čo vláda urobila v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo, nevedie a nepovedie k ziskom pre Slovensko, ale už vedie, a ja to vydokladujem, a povedie ku stratám pre Slovensko.
Naviac tá špinavosť spočíva v tom, že buď nevie, alebo má dostatočne hrubú hrošiu kožu, že nie len túto stratu vydáva za víťazstvo, ale dovolí si ešte klamať nehoráznym spôsobom o faktoch, ktoré v skutočnosti vyzerajú úplne inak.
Aká je najhrubšia lož Roberta Fica, ktorú tu narozprával pred mesiacom, a narozprával to aj dnes? Prvou lžou je výrok, že sme predali 66 % akcií Slovenských elektrární hlboko pod cenu, čoho dôkazom má byť urýchlené následné precenenie majetku Slovenských elektrární. Z tohoto faktu Robert Fico vyvodzuje záver, že sme Slovensko obrali, a vy to mnohí hovoríte, že sme Slovensko okradli, o nejaké významné peniaze.
Prvým momentom, ktorý ma zarazil, keď som prečítal informáciu, na ktorú som bol veľmi zvedavý, je fakt, že v tejto informácii o privatizácii Slovenských elektrárni nenájdete o týchto kváziargumentoch Roberta Fica ani jednu vetu. Povedzte mi, jak je toto možné? Pisateľ vládneho dokumentu sa hanbil za takéto nezmysly, ktoré tu narozprával Robert Fico? Ešte raz to poviem: emotívne pred mesiacom, emotívne dnes, veľká voda, silné reči, ťažká propaganda. Jak to, že to nedal na papier? Ja vám poviem, prečo to nedal na papier ten, čo písal tento vládny dokument. No pretože to je obrovský nezmysel takáto konštrukcia.
Neviem, či Robert Fico niekedy kupoval nejakú nehnuteľnosť. Či kupoval nejaký pozemok alebo vinicu, alebo nejaký byt či kúpil v živote, neviem. Pretože keby tak normálne robil, tak by musel chápať to, čo chápeme všetci normálni ľudia na Slovensku. Že ten, čo predáva, chce utŕžiť čo najviac, a ten, čo kupuje, chce zaplatiť čo najmenej, a buď sa tieto dve tendencie stretnú a obchod prebehne, alebo sa nestretnú.
V Hradišti pod Vrátnom, kde som pred dvadsiatimi piatimi rokmi kupoval starý domek, som to pochopil úplne. Ľudia, chudobní ľudia chceli odo mňa veľa peňazí. Mne sa zdalo, že to je veľa peňazí, aj keď je to nádherný kraj. Ktorí poznáte okolie Dobrej vody v Brezovej pod Bradlom. Nádherný kraj. No tak som sa začal trošku aj pýtať, urobil som si, po slovensky povedané, due diligence, alebo hĺbkový audit. Dokonca som popýtal kľúče, išiel som sa pozrieť do toho domku. Má svoje výhody, dobrú polohu, dve minúty a som v lese a behám alebo bicyklujem. No ale keď som otvoril domek, vlhko. A keď som sa lepšie kukol na tie steny, boli porobené čerstvým vápnom, boli bielučké. No len som si všimol, že do metra tá biela bola nejaká tmavá. No vlhké. Viete, čo sa stalo? No začali sme sa zjednávať. On chcel, aj ja som chcel, on pýtal, ja som chcel dať menej. Dohodli sme sa.
Panie poslankyne, páni poslanci, to, že deň po transakcii, keď som ju zaplatil, že ja som si ten môj domek precenil, lebo som vedel, čo s ním urobím, mal som plán, mal som projekt, mal som víziu, to bola len a len moja cena. To bola len a len moja vec, na koľko som si deň po predaji alebo kúpe tú svoju nehnuteľnosť ocenil alebo precenil.
Milí priatelia, toto predseda vlády Slovenskej republiky, súčasný premiér nevie? On nevie, jak sa obstarávajú nehnuteľnosti v malom aj vo veľkom? On nečítal tieto privatizačné dokumenty? Počúvajte, ja som sa postavil zodpovedne k tomu, že budem mať takúto možnosť sa s vami porozprávať.
Viete, čo to znamenalo, že som sa postavil zodpovedne? No že som napísal pánovi ministrovi Pavlisovi a som ho úctivo poprosil, po desiatich, pätnástich rokoch, aby som si mohol osviežiť pamäť. Aby som pokukal na ponuky, aby som mohol prečítať posudky aj domácich odborníkov. Tu niečo narozprával minister hospodárstva, nič také som nenašiel, nikdy som v živote nepočul. No a pán minister Pavlis, musím vám povedať, mi odpísal jeden korektný, úctivý list, kde ma poučil, že už je to veľmi stará, bradatá, fúzatá vec, že všetko je v archívoch, ale hovorí, že kedykoľvek chcem, môžem do archívov vstúpiť.
Pán minister Jahnátek, tu nie je jediná veta, že niečo chýba z dokladov. Tu nie je jediná veta, že by mi bolo ministerstvo hospodárstva napísalo, že sa niečo stratilo, že niečo nemáme, alebo, ako tu hovorí mi za chrbtom pán minister, že sú prázdne krabice. Celkom naopak mi tu píše pán minister, že: "Na základe vašej požiadavky vám v prílohe posielam kópiu informácie o cenových ponukách účastníkov tendra a stanovisko privatizačného poradcu k uvedeným ponukám. Stanoviská a rozhodnutia privatizačných komisií, ako aj s tým spojená písomná dokumentácia predstavujú pomerne veľký rozsah dokumentov, v prípade, že budete mať záujem, ministerstvo hospodárstva vám umožní prístup do archívu k nahliadnutiu do týchto spisov."
No ale o tom asi už by som mal hovoriť, pani predsedajúca... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Bude všeobecný súhlas, aby pán poslanec dokončil svoje vystúpenie?

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
Zajtra. Zajtra. Zajtra. Zajtra.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Keď nie, nedávam ani hlasovať, lebo nás evidentne nie je väčšina, takže zajtra o deviatej.

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
Nie všetko vám vyjde, no. (Reakcie z pléna)

Pán predseda, všetkých poslaneckých klubov opozície.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Skúste ich vymenovať, lebo...

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
OĽaNO, KDH, MOST - HÍD.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno?

Dzurinda, Mikuláš, poslanec NR SR
A OĽaNO.

Pán predseda, chcem vám ponúknuť dobrú možnosť, aby ste dokázali, ako to myslíte vážne, preto predkladám procedurálny návrh, aby predseda vlády Robert Fico predložil Národnej rade Slovenskej republiky písomnú správu o tom, ako vláda sa zmocnila, alebo prevzala kontrolu znova nad gabčíkovskou elektrárňou. Žiadame, aby túto písomnú správu predseda vlády predložil v riadnom termíne, tak ako hovorí legislatíva.
Odôvodnenie. Tento návrh predkladám preto, aby sa na základe serióznej diskusie ukázalo, že to, čo predviedol predseda vlády, nebol žiadny seriózny ekonomický rozbor, ktorý by svedčil o nevýhodnosti privatizácie Slovenských elektrární, ale dovoľte mi povedať úmerne situácii, že táto diskusia ukáže, že to, čo predviedol Robert Fico, bola obyčajná boľševická propaganda. (Reakcie a šum v pléne.)

Mám potrebu, pani predsedajúca, sa vyjadriť k trom príspevkom.
Po prvé, pán predseda výboru Šebej, chcem sa ti poďakovať za upresnenie, toto mi ušlo, že vo svojej prapôvodnej koncepcii multikulturalizmus akcentoval kolektívne prístupy. Za to ti pekne ďakujem. Koniec koncov veď v reakcii som akcentoval práve individuálny prístup k multikulturalizmu. Čiže ale to mi ušlo, nemienim to skrývať a chcem sa za toto upresnenie ti aj pekne poďakovať.
Pán kolega Viskupič tu nie je, ale je vtipné, tá interpretácia je pravdivá a pritom vtipná, ktorá vlastne len dokresľuje to, o čom som sa vo svojom vystúpení usiloval. Našťastie, ten dokument nepísal Úrad vlády, ale ministerstvo zahraničných vecí, a pán premiér ho zrejme ani dobre nestihol prečítať, lebo tá veta by sa mu tam nepáčila.
Pán poslanec Kuffa, nemám veľa času, ale je obrovský rozdiel medzi tým, čo sa odohralo na Balkáne a na Ukrajine, obrovský. Formálnoprávne aspoň poviem jeden. Vojenská operácia na Balkáne, aj keď ex post, bola pokrytá rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, za ktorú hlasovalo aj Rusko. Jedine Čína sa zdržala, Rusko hlasovalo za. Zrejme hral tam faktor času, zrejme tam išlo o genocídu, zrejme tam umierali deti a starci, zrejme nebolo veľa času. Ale ten konečný výsledok je rozhodujúci. Pozri si hlasovanie o rezolúcii 1244. Vieš si predstaviť, že dnes by za nejakú rezolúciu, ktorá pokryje anexiu Krymu, lifrovanie zbraní na juhovýchod Ukrajiny z Ruska, že by nejaký normálny štát dnes zodvihol ruku? Alebo o rok, alebo o dva, alebo o tri roky? Trošku premýšľajme a vychádzajme aj z faktov.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, zdá sa mi, že v spoločnosti je pomerne jednotne vnímaná dnešná doba ako doba, v ktorej sa veci nedarí riešiť ani upokojovať, ale toho napätia ako keby stále narastalo. Žijeme zahraničnou politikou už pomaly štvrtý rok tohto volebného obdobia, a keď sa tak pozriem na Európu a možno aj trošku za jej hranice, tak sa mi vidí, že možno s výnimkou západného Balkánu, kde vzťahy medzi krajinami alebo národmi bývalej Juhoslávie sa ako-tak upokojili, aspoň neumierajú ľudia, nikde inde sa nám nedarí dlhodobo zmrazené konflikty rozmraziť, vyriešiť, naopak, toho nešťastia, napätia a problémov pribúda. A koniec koncov je to cítiť aj z toho dokumentu, hlavne z úvodu, keď aj rezort diplomacie, vláda konštatujú, že tých výziev je veľmi mnoho a niektoré sú veľmi vážne.
Tá paleta konfliktov, problémov, výziev je tak bohatá, že by človek o tom mohol rozprávať aj celé dopoludnie. Ja som si vybral tri také ťažiskové témy, ktoré aspoň mne sa vidia byť kľúčové. Samozrejme, na prvom mieste je Ukrajina, na druhom mieste sú udalosti, ktoré sa odohrávajú dlhodobejšie na Blízkom Východe, ale celkom nedávno sa odohrali v Paríži, to znamená, vyčíňanie militantov, extrémistov, teroristov a konzekvencie, ktoré z toho vyplývajú aj pre Slovenskú republiky, a napokon by som sa chcel zmieniť aj o dôsledkoch ostatného vývoja, vývoja v Grécku. Zdá sa mi, že o tom ešte nebola reč, ale domnievam sa, že je to tiež téma, ktorá môže mať širšie konzekvencie, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Niet pochýb, že prioritou číslo jedna pre slovenskú zahraničnú politiku by malo byť, a možno aj je, to, čo sa odohráva na Ukrajine. Ja to poviem podobne ako kolega Bugár, tiež pokojne, ale možno tak hranatejšie, každopádne tak, ako to vnímam a cítim ja, možno aj preto, že sa na Ukrajine najmä v ostatnom období sám a pomerne často pohybujem. Tá veta bude znieť asi tak, že slovenská vláda v prístupe k Ukrajine zlyhala a podľa mňa aj stále zlyháva najmä kvôli bezzásadovým postojom predsedu vlády Slovenskej republiky pána Roberta Fica. Nechcem krátiť čas siahodlhými citátmi pána premiéra, len pripomínam, že podľa neho sa Ukrajina rozpadáva od samého začiatku už aspoň rok. Nemôžem nepripomenúť jeho výrok, že Ukrajine nerozumie. A nemôžem nepripomenúť aj rozpor medzi tým, že sankcie odobruje, aby ich vzápätí vehementne kritizoval a popieral.
Len tak medzi nami, aby som zostal verný svojej otvorenosti, veľmi na mňa dýcha podobný štýl pána Tsiprasa teraz v Grécku, keď ho Donald Tusk, prezident Európskej únie, informuje vopred o zamýšľanom balíčku a on to odmáva bez jedinej pripomienky, aby na druhý deň v Aténach podrobil takéto zamýšľané opatrenia šialenej kritike.
Ja to vidím celkom podobne ako kolega Bugár. Pán prezident, aj rezort diplomacie sa snažia, niet pochýb, a ja sa tomu aj veľmi teším, snažia, tie postoje sú konzistentné a súladné podľa môjho názoru a presvedčenia s bezpečnostnými potrebami a záujmami Slovenskej republiky. Ale schizofrénia slovenskej zahraničnej politiky voči Ukrajine bije do očí, a to predovšetkým kvôli správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky. A všetci vieme, kde by sa mala tvoriť zahraničná politika, kde sa tvorí zahraničná politika, kto nesie zodpovednosť za zahraničnú politiku. Ešte sa potom k tomu vrátim.
Presvedčil som sa o tej ťažkej schizofrénii, aj keď som čítal samotný dokument. Prečítal som si v ňom vetu a tuším hneď na začiatku, niekde na strane 2, krátko zacitujem, že: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.". Tak trošku vážne, ale tak trošku možno aj priateľsky, by som sa rád opýtal pána vicepremiéra, lebo pán premiér tu nie je, že či naozaj existuje človek na zemeguli, ktorý by vnímal sankcie ako cieľ. Nie celkom rozumiem potrebe tézy, ktorej opakovanie v mediálnom a politickom priestore celkom pravidelne a pomerne husto zaznamenávam. A už celkom som bol prekvapený a som sa aj trošku pousmial, keď o niekoľko strán ďalej, tuším na strane 14, je táto veta zopakovaná znova raz, znova, teda opäť a s celkom rovnakou štylizáciou: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.".
No, na strane 14, 15 je aspoň táto veta trošku rozvitá, pretože je tam ďalšia veta, ktorá hovorí, že "nie sú", rozumej sankcie, "reálnym riešením situácie na Ukrajine, no vzhľadom na porušovanie medzinárodného práva boli nevyhnutným krokom medzinárodného spoločenstva", čo je podľa mňa fakt a čo je podľa môjho názoru pravdivá veta a azda aj potrebná v takomto dokumente. Ale pre uvažujúceho človeka, a nemusí byť akurát politikom a nemusí byť ani členom zahraničného výboru slovenského parlamentu, je celkom logicky, keď číta takéto vety a keď počúva najmä slovenského premiéra, je legitímna, logická otázka, čo je teda reálnym riešením tejto situácie? Je to ťažká matematika si takto sformulovať vetu? Neviem, ako vy, ale ja si ju kladiem pomerne často a stále častejšie. Z tohto dokumentu som sa to, samozrejme, nedozvedel. A tak som sledoval výroky pána premiéra pri jeho nedávnej návšteve Ukrajiny, tak ako to aj zmienil pán vicepremiér.
Krátko zacitujem výrok predsedu vlády: "Ak si Ukrajina chce vyriešiť problém, musí zabezpečiť ukončenie konfliktu a sústrediť sa na svoje ambície spojené s členstvom v Európskej únii.". Koniec citátu. Uf, aké jednoduché! No ale znova som tak rozmýšľal: musí zabezpečiť ukončenie konfliktu. No ako? No ako? Bol som už tak v koncoch, že potom mi napadla, podľa mňa celkom logická súvislosť, že som si pozrel, čo v rovnakom čase k rovnakej téme hovorí prezident Ruskej federácie pán Vladimír Putin. Pán Putin povedal v tom istom čase ako slovenský premiér: "Kríza na Ukrajine bude pokračovať dovtedy, kým sa medzi sebou nedohodnú samotní Ukrajinci.".
Teda to, čo vnímam ako pozoruhodné, je fakt, že pán Fico aj pán Putin hovoria jedným jazykom, ako zvykneme hovoriť v EÚ, spoločným jazykom. Akurát ruský prezident je zrozumiteľný a otvorený, keďže dodáva, a odcitujem ešte aj druhú vetu: "Podmienkou na riešenie krízy na Ukrajine je okamžité zastavenie trestnej operácie vládnych síl na juhovýchode krajiny.". Výrok ruského prezidenta. Čiže podľa pána prezidenta Putina je obrana Ukrajiny, ochrana jej teritoriálnej integrity, alebo, keď chcete, územnej celistvosti, trestnou výpravou.
Nesmierne rád by som sa opýtal predsedu vlády Slovenskej republiky, ako teda, akým spôsobom musí Ukrajina zabezpečiť ukončenie konfliktu podľa neho? Teda tak, ako požaduje ruský prezident? Tak, že sa Ukrajinci po Kryme vzdajú aj Luhanska a Donetska? Tak, že budeme podporovať neďaleko Slovenska vznik nového Osetska? Abcházska? Náhorného Karabachu alebo Podnesterska?
Podľa mňa je výsostne aktuálnou a absolútne legitímnou otázkou alebo požiadavkou, aby vláda Slovenskej republiky sformulovala svoju predstavu o spôsobe ukončenia konfliktu na juhovýchode Ukrajiny. Áno, pani kancelárka Merkelová a pán prezident Hollande zrejme svoju predstavu majú, keďže boli s ňou za pánom prezidentom Porošenkom a potom aj za pánom prezidentom Putinom. Samozrejme, aj my by sme sa mali pýtať predsedu slovenskej vlády, či on takúto predstavu má a čo je podstatou riešenia, alebo podstatou takejto konkrétnej predstavy o koncovke konfliktu, ktorý sa rozhorel na juhovýchode Ukrajiny s výraznou, budem diplomatický, podporou Ruskej federácie.
Chcel by som teda zopakovať to, čo povedal aj kolega Bugár, čo považujem za veľmi vážne a pravdivé, že ani ja nemám vážnejšie pochybnosti o tom, že rezort diplomacie profesionálne zvládne akékoľvek politické zadanie vlády. Nemám pochybnosti. Ale mám vážne obavy, že predseda vlády Slovenskej republiky takéto politické zadanie nevie sformulovať, že svoju predstavu nemá, alebo ju má veľmi podobnú, ak nie rovnakú, a ja to poviem natvrdo, ako ruský prezident. Ani jedno, ani druhé neveští pre nás nič dobrého.
Poviem to trošku expresívnejšie, ale pokojne, že si myslím, že iba slepý nevidí, aký vážny a ťažký zápas prebieha medzi Východom a Západom. A je nielen smutné, ale podľa môjho názoru aj vážne a podľa môjho názoru aj nebezpečné, že Slovensko nestojí pevne ako súčasť západného sveta. Som si vedomý toho, čo hovorím, ale takto to vnímam a takto to cítim. A aj preto, že postoje niektorých európskych lídrov sú také ako postoje Roberta Fica, sa situácia na Ukrajine nezlepšuje, ale sa zhoršuje, lebo ona sa zhoršuje.
A poviem to ešte aj inak. Je podľa mňa smutné a aj vážne, že keď predseda vlády príde do Kyjeva v týchto dňoch, nepovie jedinú politickú vetu. Keď počúvam vystúpenia Roberta Fica, tak mám pocit, že hovorí šéf Slovenského plynárenského podniku, ale nie politický líder.
Milí priatelia, medzinárodné spoločenstvo, a Slovensko ako jeho súčasť, by malo stáť pevne a jednotne na strane Ukrajiny, ktorá nechce dovoliť, aby z Donetska a z Luhanska, tak ako som už povedal, sa stalo druhé Osetsko, Abcházko, Podnestersko či Náhorný Karabach. Myslím, že kto žije zahraničnou politikou alebo politikou, vidí a cíti, že teraz sa láme chlieb, teraz sú potrebné pevné, áno, pokojné, zodpovedné, ale aj rozhodné postoje. Je mi ľúto, že musím zakončiť pomaly túto pasáž k Ukrajine konštatovaním, ktoré vychádza z podrobného pozorovania a čítania jednotlivých výrokov politických lídrov, že pán premiér Robert Fico hovorí spoločným jazykom s pánom prezidentom Vladimírom Putinom. Pritom práve v súvislosti s Ukrajinou, najmä v súvislosti s Ukrajinou by mal hovoriť spoločným jazykom s lídrami západných krajín.
Neviem ako vy, ale mne sa zdá, že naše vajatanie prispelo aj k tomu, že kvalita vzťahov a spolupráce vo vnútri Vyšehradskej štvorky, poviem to diplomaticky, sa mierne oslabili. Cítim, že sme premrhali šancu povyrásť a v regionálnej spolupráci prehovoriť spolu aj politicky. My hovoríme furt o rope, o plyne, o cestách, o mostoch, čo treba, čo je, samozrejme normálne a veľmi fajn, ale takáto kompozícia v samom srdci Európy má aj obrovskú politickú príležitosť a zodpovednosť. Nebáť sa prehovoriť politicky, keby sme spolu držali všetky štyri krajiny, povedzme spolu s Baltmi, bolo by to neobyčajne silné a prospešné pre celú komunitu, tak európsku, ako aj transatlantickú. A je mi ľúto, že sme Poliakov, poviem to tak, jak mi narástol jazyk, že sme Poliakov v tomto úsilí nechali úplne osamotených. A trošku aj hanba, poviem tak.
Tak ako, mierne povedané, vajatavý postoj Slovenska ku konfliktu na Ukrajine poškodzuje zahraničnopolitický kredit krajiny, som si naplno uvedomil a chcem to povedať práve tu, na sklonku vlaňajšieho roka, keď Slovensko navštívila nemecká kancelárka. Iste ste mnohí zachytili, zaznamenali, možno ste niektorí boli aj v aule, že jej bol udelený titul honoris causa, čestný doktorát na našej prvej univerzite, Univerzite Komenského. Ja si ju budem dlho pamätať, lebo som ju live už dlhšie nepočul hovoriť, nieto ešte v Bratislave, že jej slávnostná reč obsahovala jedinú tému, pre mňa dosť šokujúcu: podrobné argumentárium, podoprené najmä pevným, silným politickým postojom, prečo sú sankcie voči Rusku nevyhnutné. Ona nehovorila o ničom inom. V prvom rade sedel predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico. Ten prejav bol určený slovenskej verejnosti, ale ja som veľmi silno cítil, že najmä predsedovi vlády Slovenskej republiky. A nemal som z toho ani najmenej radosť. Toľko z mojej strany k téme, ktorá, obávam sa, bude pútať našu pozornosť dlhodobú, a cítim to, moje inštinkty, všetky, mi hovoria, ktorá ešte tento parlament zrejme vystaví aj veľmi vážnym skúškam.
Stručne k tej druhej a tretej téme, ktoré som predoslal. Paríž, militantní islamisti, terorizmus. To, čo sa odohráva na Blízkom východe, ale najmä to, čo sa nedávno odohralo v Paríži, otriaslo celým svetom. Okrem mnohých tragických dôsledkov vedie terorizmus ku zvýšenej emigrácii, to je jasné. Ľudia z krajov, regiónov, kde tečie krv, utekajú do krajín bezpečnejších. Je len otázkou času, kedy tomuto fenoménu, zvýšenej imigrácii, bude čeliť aj Slovensko. Hovoria mi to priatelia v Bulharsku, hovoria mi to priatelia v Rumunsku, hovoria mi to už aj priatelia v Maďarsku, ba aj v Čechách, že tieto krajiny začínajú byť konfrontované s týmto veľmi vážnym, zložitým fenoménom.
A preto sa natíska veľmi jednoduchá, ale samozrejme svojím obsahom nesmierne komplikovaná a vážna otázka: sme či budeme na toto pripravení aj my, Slováci, tu na Slovensku? Absenciu tejto témy v dokumente považujem za trošku vážnejšiu chybu. Imigrácia a problémy, ktoré zo zvýšenej imigrácie pod vplyvom toho, čo sa odohráva na Blízkom východe, toho, čoho sme boli svedkami nedávno v Paríži, viesť môže a nepochybne aj vedie teda ku zvýšenej emigrácii z týchto krajín, nielen z Afriky, ale aj z krajín, kde to napätie narastá, a zároveň teda k zvýšenej imigrácii do krajín bezpečnejších, chvalabohu, teda aj na Slovensko.
Riešením podľa môjho názoru nemôže byť konštatovanie, že multikulturalizmus zlyhal. Mne sa zdá, že nezlyhal multikulturalizmus, ale že zlyhávame my politicky, politici. Napríklad tým, že nie sme ochotní otvárať citlivé, nebodaj nepopulárne témy, nieto aby sme ešte takéto témy aj riešili. A opäť to poviem trošku britko, alebo politicky, aby som hovoril čo najstručnejšie a pritom aby ste mi porozumeli: vlaky zadarmo sa lepšie predávajú ako odpoveď na otázku, ako sa postavíme k rastúcemu tlaku imigrantov. Pritom ľudia sa ma pýtajú a dneska nie sme v exekutívnych funkciách. Neviem ako vás, ale mňa sa ľudia na to pýtajú. A neraz počúvam famózne návrhy na riešenie. Púšťajme, však aj nás sa rodí menej, púšťajme, ale povedzme len kresťanov. A mne to – nesmej sa – mne to hovoria celkom vážni ľudia. Chcem tým ilustrovať, že tá téma tu je, nebude slabnúť, bude silnieť, a my sa ňou nezaoberáme. To kedy sa začneme zaoberať? Až keď bude problém?
Domnievam sa, že hneď na začiatku by bolo fajn prijať potrebné opatrenia a rozumné riešenia. Napríklad, pán vicepremiér, stále častejšie aj pri tejto téme myslím na koncept individuálnych práv. My sme sa s týmto konceptom konfrontovali pri rôznych otázkach. Pri začleňovaní občanov rómskej komunity, pri naťahovaní sa s naším južným susedom, ako zabezpečiť práva občanov patriacich k národnostným menšinám. Vnútorne cítim, že koncept individuálnych práv by mohol byť veľmi solídnym východiskom aj pri príprave našej imigračnej politiky tak, aby sme tento problém zvládali. Keď hovorím o právach individuálnych, mám na mysli samozrejme aj individuálnu zodpovednosť za vlastné konanie. Mám na mysli práva, ale aj povinnosti, ktoré prijatým imigrantom umožnia z jednej strany kvalitnú, plnohodnotnú integráciu s našimi spoluobčanmi na jednej strane, ale ktoré budú zároveň brániť segregácii týchto ľudí a následné vymýšľanie kolektívnych práv so všetkými negatívnymi dôsledkami, ako to vidíme v niektorých krajinách Európskej únie. Pociťujem stále silnejšie, že Slovensko by sa malo vyvarovať chýb, ktorých sa dopúšťajú krajiny, ktoré čelili masívnej imigrácii ako prvé. A tiež cítim, že takúto novú perspektívnu imigračnú politiku potrebuje aj Európska únia ako celok. A znovu, celkom neskromne mám pocit, že Slovensko má k tejto téme čo ponúknuť. A preto zopakujem, že tézu o tom, že multikulturalizmus zlyhal, nielenže nemôžme prijať, ale tá téma ani takto nestojí. Multikulturalizmus tu prosto je. Je tým, že sa svet globalizuje, je a bude tu tým, že sa kultúry tohto globalizujúceho sa sveta prosto dotýkajú, vzájomne prekrývajú, a či sa nám to páči, alebo nepáči, my sme potrební s týmto konceptom žiť a hľadať riešenia také, aby ľudia rôznych kultúr, rôzneho náboženského presvedčenia, aby mohli spolu žiť.
Teda znova zopakujem, že nie projekt zlyhal, ale zlyhávame my, politici, kvôli populizmu, zo strachu, že nebudeme volení.
Grécko, oslabovanie eura, nákup dlhopisov jednotlivých krajín Európskeho centrálnou bankou, zápas s defláciou, presadzovanie potrebných štrukturálnych reforiem – toto je tretia kľúčová téma, ktorá mne sa zdá, že je objektívne na stole a ktorá v tomto dokumente pojednaná tiež nie je. Považujem za chybu, že vláda túto tému nekomunikuje s verejnosťou. Domnievam sa, že práve dnes je potrebné pokúsiť sa nastaviť si pravdivé zrkadlo, aby sme sa opýtali a potom občanom povedali, či sme urobili chybu, alebo či sme urobili dobre, keď sme schvaľovali ochranné mechanizmy. Koniec koncov diali sa tu veci, v Bratislave, na Slovensku, v súvislosti s prijímaním ochranných valov. Bolo by potrebné podľa môjho názoru a ľudia sa pýtajú, aký postoj zaujímame voči tézam, voči politike, ktorá dnes prichádza z Atén. A to sú veľmi vážne výroky, veľmi vážne požiadavky. Samozrejme, mali by sme hovoriť aj o tom, ako hodnotíme politiku Európskej centrálnej banky, ako vplýva na potrebu štrukturálnych reforiem, bez ktorých podľa môjho hlbokého presvedčenia sa nepohneme nielen v Grécku, ale budeme oslabovať aj v Európskej únii ako celok. Nemali by sme sa týmto témam vyhýbať, nehovoriac, že je to, samozrejme, keď budeme tú tému ignorovať, len a len živná pôda pre populistov, pre rôznych kaskadérov, ktorí budú tieto objektívne, možno aj subjektívne, ale aj objektívne existujúce ťažkosti zneužívať.
Kolegyne, kolegovia, pán vicepremiér, toto boli, alebo sú tri ťažiskové oblasti, o ktorých som potreboval vo svojom vystúpení hovoriť. A celkom na záver zmienim ešte tri-štyri drobnejšie, len preto, aby som povedal témy, ktoré povedať považujem za potrebné.
Ekonomická diplomacia. Pán vicepremiér, kedy konečne sa dozvieme, či sme urobili dobre, keď sme integrovali obchodných zástupcov? Už je to päť rokov, čo ten proces začal. Dodnes neviem, či sme urobili dobre. Dodnes nemáme odvahu posúdiť toto rozhodnutie analýze a vyhodnoteniu. Aké mali dopady tieto rozhodnutia? Aké nové investície sme získali? V akých tendroch sa presadili naše fabriky, naše firmy? Aké ďalšie pozitívne výsledky plynuli z tohto opatrenia? Namiesto prvých konkrétnych hodnotení, hovoril som o tom aj pred rokom, neviem, či sme neschválili vo výbore aj uznesenie, že by sme takúto analýzu chceli mať, znova sme konfrontovaní len so všeobecnými tézami a všeobecnými frázami.
Rozširovanie. Na jednej strane súhlasím s tézou, ktorú som si v materiáli prečítal, že ide o jeden z najúspešnejších európskych príbehov, na druhej strane o Srbsku som si prečítal jednu vetu. Či dve? Deje sa niečo v Srbsku? Prečo sa nedarí otvárať negociačný proces, kapitoly? Je tam nejaký problém? Vie Slovensko do toho problému vstúpiť? Sme aktívni v tejto relácii?
Branding. Podobná otázka ako v súvislosti s ekonomickou diplomaciou. Ak mi pamäť dobre siaha, prvý dokument o brandingu bol na stole, podobne ako začiatok procesu integrácie obchodných zástupcov, teda pred piatimi rokmi. Nechcem to ani dramatizovať, ani robiť z toho otázku priority zahraničnej politiky, len skromne poznamenám, že to trvá veľmi dlho.
Na záver len taká pikoška, čo sa od opozície patrí, a síce pripomeniem, že ani to nominovanie kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu povesti a kvalite Slovenskej republiky nijako nepomohlo. Neobyčajný príbeh, nie pekný, zdĺhavý, zle.
Dámy a páni, záverečná veta. Áno, vieme celkom dobre mapovať situáciu, vieme pomerne dobre analyzovať. Keď sa chcete o tom presvedčiť, o tom mapovaní, tak si pozrite stranu medzinárodné ekonomické inštitúcie, celá jedna strana z 20-stranového dokumentu, na Googlei si to vyberiem za pár sekúnd. Nemyslím si, že to je potrebné, ale myslím si, že to, čo je potrebné v takomto dokumente a v takejto rozprave a čo mi najmä v dokumente chýba, sú konkrétne, politické postoje ku konkrétnym ťažiskovým problémom, ktoré zaživa Slovensko a medzinárodné spoločenstvo, do ktorého Slovensko patrí.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Pozrite sa, keď chýbajú argumenty, nastupujú urážky, nenávisť, vášne. Ja tomu rozumiem. Už som to niečo v parlamente odsedel, ale som si všimol, keď som vás počúval, poslancov SMER-u, že ste nijako nebránili ani Roberta Fica, ani ste nevyvracali niektoré moje tvrdenia o dvojtvárnosti jeho politiky, o tom, ako škodí Slovensku. To som si dobre všimol. A som absolútne si istý, že aj verejnosť bude stále viac rozlišovať, kde je prosto argument a nejaká vízia a kde je len túžba udržať si moc aj za cenu nenávisti, šírenia nenávisti, vyvolávania kadejakých tmavých scenárov.
Vyjadrím sa len k dvom veciam, ktoré považujem za nielen symbolické, ale aj obsahové.
Pani Mezenská. Nikdy som nepovedal, že Ukrajina bude patriť Západu. Ste mladučká, máte dobrý sluch, ja som hovoril, že bude patriť k Západu alebo na Západ. Pani Mezenská, keď si otvoríte Slovník cudzích slov, tak sa dozviete, že keď sa UA ide asociovať s Európskou úniou, že to znamená, že sa ide pridružiť alebo spojiť s Európskou úniou. Pozor, Ukrajina patrí Ukrajine. Čo ste nepočúvali, čo som hovoril? Že len ukrajinský ľud môže rozhodnúť o tom, či bude patriť Ukrajina na Západ, na Východ alebo bude sa snažiť o neutralitu, ako sa snažia niektoré krajiny. Úcta k faktom, kolegyne, kolegovia, by mala byť základom nášho pôsobenia. Môžme sa mýliť, ale fakty.
No a ku kolegovi Blahovi len jedno. Nebombardoval som Srbsko, otvoril som nebo pre prelety vzdušných lietadiel. Robert Fico zriaďuje logistický sklad NATO. Tam nebude ani cukrová vata, tam nebudú ani štrimpfle pre vojakov, čosi tam bude v tom logistickom sklade. Nebudem kritizovať toto rozhodnutie Roberta Fica, lebo verím, že vydáva súhlas nielen so sankciami, ale aj logistickým skladom preto, aby aj občania Ukrajiny boli slobodní. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, dlhodobo je prioritou slovenskej zahraničnej politiky najmä západný Balkán a Východné partnerstvo. Preto téma, o ktorej dnes rokujeme, je nesmierne dôležitá nielen pre medzinárodné spoločenstvo, pre Európsku úniu, pre dotknuté krajiny, ale aj pre Slovensko, pre našu zahraničnú politiku. Lebo ratifikáciou asociačnej dohody, povedzme s tromi zo šiestich krajín Východného partnerstva, sa napĺňa aj naša ambícia prispievať, pomáhať týmto krajinám na ich ceste nielen k modernizácii, ale aj približovaniu sa k Európskej únii. Iná situácia je v Bielorusku, iná je v Arménsku, ktoré dalo prednosť Euroázijskej colnej únii s Ruskom, Bieloruskom, Kazachstanom, ale iná situácia je v Azerbajdžane. Ale fakt, že tri zo šiestich krajín Východného partnerstva sú na ceste do Európy, do Európskej únie, je podľa môjho názoru dôležité, významné a aj potešujúce. Preto je aj namieste, aby Národná rada Slovenskej republiky vyjadrila nielen radosť, ale aj zablahoželala občanom, politickým lídrom týchto troch krajín k tomuto vážnemu míľniku.
Vzhľadom ale na mnohé skutočnosti, ale najmä na fakt, že odmietnutie podpísať ratifikačnú dohodu administratívou prezidenta Janukovyča na Ukrajine došlo k tomu búrlivému vývoju, ktorému dnes čelí nielen Ukrajina, ale celé medzinárodné spoločenstvo, je, myslím, celkom prirodzené, že budeme dnes hovoriť najmä o Ukrajine, o všetkých súvislostiach, ktoré súvisia nielen s asociačnou dohodou, nielen s cestou Ukrajiny do Európskej únie, ale so všetkým, čo sa dnes na Ukrajine, v susedstve, odohráva.
Preto mi dovoľte, aby som aj ja ako výraz svojej zodpovednosti sa k tejto téme vyjadril, podobne ako som to urobil na spojenom rokovaní zahraničného výboru a výboru pre európske veci. Rád by som začal podobne ako na výboroch, lebo som sa takto nad celým týmto príbehom zamýšľal v poslednom období veľmi intenzívne, aby som si sám v sebe zadefinoval, čo sa to vlastne na Ukrajine odohráva, prečo sa to odohráva a, pochopiteľne, najviac treba dnes premýšľať, ako z toho von. Čo by sme mohli robiť ako medzinárodné spoločenstvo, Aliancia, Únia, V4, ale, samozrejme, aj my, Slovenská republika.
Poviem na úvod to, čo považujem za najdôležitejšie a o čom som vnútorne veľmi, veľmi silno presvedčený, a síce, že to, čo sa na Ukrajine dnes odohráva, je nesmierne významná zásadná civilizačná zmena. Zmena, ktorú by som pomenoval tak, že Ukrajina sa rozhodla patriť na Západ. Som o tom hlboko presvedčený, veľmi silno to cítim, pretože pre nás je to niečo ako déja vu. My sme si podobnou cestou na Slovensku prešli.
Pán minister, podpredseda vlády ma síce na výbore šarmantne sa snažil opraviť, keď povedal, že my sme ale mali v ´98. na Slovensku parlamentné voľby, čo ja si aj trošku pamätám, ale ja som nikdy netvrdil, že ten proces je rovnaký, že je identický. To som vo svojom vystúpení nepovedal, pozrel som sa aj potom do poznámok. Ja som doslova povedal, že podobne ako sme sa rozhodli my Slováci alebo na Slovensku v roku ´98, tak sa teraz rozhodla Ukrajina. Ja si tie rozdiely, pochopiteľne, veľmi silno uvedomujem, ale zároveň si uvedomujem nesmierne intenzívne aj paralely. U nás sa to podarilo na dvakrát, na Ukrajine sa to podarilo, dúfajme, na dvakrát. My sme mali svoj ´89., čo nebolo veľmi vzdialené Oranžovej revolúcii. Potom o 9 rokov sme si urobili taký menší reparát na Slovensku. Po rokoch, keď sme vajatali, nechcem to všetko rekriminovať, ale dostali sme sa vlastne do zahraničnopolitickej izolácie. Česi, Maďari, Poliaci vstúpili do NATO, boli pozvaní rokovať do EÚ. Slovensko bolo vylúčené. No, Ukrajinci si v roku 2004 organizovali Oranžovú revolúciu - Majdan 1, nie po 9, ale po 10 rokoch si to zopakovali ako my, majú Majdan 2 a ja len verím, že októbrové parlamentné voľby po úspešných prezidentských voľbách definitívne potvrdia to, o čom hovorím, že Ukrajina prijala zásadné strategické rozhodnutie - patriť na Západ.
Toto považujem za nesmierne dôležitú skutočnosť a myslím si, že je našou povinnosťou, bez ohľadu, či sme smeráci, alebo modrí, alebo akí, hovoriť s občanmi Slovenska veľmi poctivo a otvorene a povedať im, že nejde o nijaké spiknutie ani zlých Američanov, tobôž nie CIA proti Rusku, ale ide o slobodnú voľbu obyvateľov Ukrajiny, ktorú, tak ako som pred chvíľou povedal, vyjadrili nielen na Majdane, ale aj voľbou prezidenta Porošenka a ratifikovaním asociačnej dohody, čo sa dosiahlo obrovskou väčšinou. Ak sa nemýlim, Verchovna rada má 450 poslancov, za bolo 355, proti iba 26, ostatní neboli prítomní, čo je naozaj obrovská, obrovská väčšina.
Znova to zopakujem, a trošku je mi ľúto, že som to nezachytil vo vystúpení pána podpredsedu vlády, ale on mi pomôže, lebo keď som ho počúval pri Moldavsku, tak to povedal veľmi pekne, že asociačná dohoda je výrazom slobodnej voľby občanov. Pevne verím, pán podpredseda vlády, že toto platí aj pre Ukrajinu.
V tejto súvislosti ale som trošku znepokojený s vyhlásením Národnej rady, ktoré sme prijali na rokovaní spoločných výborov a kde predsa len vidím ešte šancu na istú korekciu robiť, a to je v tom odseku, ktorý hovorí, že "Národná rada Slovenskej republiky od začiatku podporuje diplomatické riešenie súčasnej situácie na Ukrajine dohodou medzi Ukrajinou, Ruskou federáciou, Európskou úniou a Spojeným štátmi americkými, rešpektujúcou zvrchovanosť a územnú celistvom Ukrajiny".
Kolegyne, kolegovia, toto je švindeľ. Spojené štáty tam nemajú čo robiť. Predseda zahraničného výboru pán Šebej sa pokúsil to vyargumentovať na spoločnom zasadaní výborov. Myslím si, že budeme miasť verejnosť a budeme klamať, keď sa budeme snažiť rozptýliť zodpovednosť aj na tých, ktorí s ňou nemajú nič spoločného na Ukrajine.
Pán podpredseda vláda Lajčák včera veľmi zaujímavým spôsobom, a chcem povedať, že aj férovým spôsobom, aj keď nie vždy som rozumel možno tej paralele s Kissingerom, ja podpíšem to, čo Henry Kissinger povedal. Rovnako som celkom nerozumel tomu fínskemu príkladu, pretože Fínsko patrí na Západ, aj keď nie je členom NATO, ale tak ako Slovensko je súčasťou Západu, ale v konečnom dôsledku obsah aj tón tej reakcie bol, by som povedal, nielen konštruktívny, ale aj pravdivý, a preto by som bol rád, keby pán podpredseda vlády v tom aj pokračoval a keby povedzme zodpovedal jednu z otázok, ja ich veľa dnes mať nebudem, možno toto bude jediná, či naozaj Spojené štáty patria do tohoto odseku. A ak si myslí, že áno, nesmierne by som ocenil, keby to vyargumentoval, prečo by tam táto zmienka mala zostať. Ja som presvedčený, že je škodlivá, že nás poškodí, pretože je krajne nepravdivá.
Ak dovolíte, dostanem sa teraz k tej druhej časti mojich myšlienkových pochodov týkajúcich sa toho, čo sa dnes na Ukrajine deje, a to je rad otázok, prečo vlastne napríklad bola reakcia Ruska taká ostrá na fakt, že Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu. Prečo bola taká ostrá, keď na Majdane sa odohrávalo to, čo sa odohrávalo. Vychádza mi to tak, a na úvod chcem povedať, a to nie je klišé, lebo viem to aj vyargumentovať, že moje postoje absolútne nemajú nič spoločného s nejakou animozitou voči Rusku. Viem sa dohovoriť po rusky. V Kyjeve minulý týždeň tiež som sa pretĺkal po rusky. Mal som trošku hemungy na kyjevskej Vysokej škole ekonomickej, keď som išiel diskutovať so študentmi, či môžem aj po rusky, či to nie je teraz veľmi nepopulárne. Oznamujem vám, že vôbec nie je nepopulárne sa prihovoriť aj vysokoškolským študentom na Ukrajine po rusky. Nemajú s tým žiaden problém. Hovoria trošku lepšie po rusky jak ja, hovoria perfektne po anglicky, ale perfektne aj po rusky. Ruština, samozrejme, za to nemôže, čo sa dnes na Ukrajine odohráva.
Chcem, aby sme si rozumeli, lebo poviem niektoré tézy, ktoré sa môžu aj zneužívať a možno aj dezinterpretovať. Jedna z týchto téz je téza, že si myslím, že tá reakcia Ruska bola taká ostrá, ako bola, najmä preto, lebo Rusko sa - a dovolím si povedať, že aj celkom prirodzene to chápem - udržať si pozíciu globálnej mocnosti. Komu by, súc globálnou mocnosťou, neprekážala strata vplyvu? Myslím si, že za tou ostrou reakciou je ale aj obava, aby západný vplyv neoslaboval pozíciu vládnucej elity v Rusku. A znovu si myslím, že to nie je nič animózne ani voči prezidentovi, premiérovi, ministrovi Lavrovovi, s ktorými som sa mal aj ja možnosť mnohokrát porozprávať. Prosto myslím si, že toto je problém. Tak ako bol problém, ja neviem, na Slovensku establishment pána Vladimíra Mečiara.
Myslím si, že tá reakcia Moskvy, Ruska bola taká ostrá a aj v prvých fázach veľmi úspešná, pretože Krym bol Moskve takpovediac trvalo k dispozícii. Krymská nomenklatúra, vládnuca politická elita mala vždy mentálne bližšie k Moskve a bola takpovediac dlhodobo politicko-správne vysoko nezávislá na Kyjeve. Na Jaltu som chodieval každý rok, teraz toto fórum, aj pán vicepremiér tam bol, európska stratégia sa konala každé leto na Kryme na Jalte, teraz, samozrejme, to tam nemohlo byť, boli sme v Kyjeve. A vždy som mal ten pocit, aj som videl, aj som počul, aj to na mňa dýchalo, že to, čo som povedal, že autonómna republika Krym bola vždy nesmierne nielen autonómnou, nezávislou, ale mentálne politicky bližšie k Moskve, a preto nebol veľký problém na Krym vojensky preniknúť a narýchlo zorganizovať referendum o želaní obyvateľov Krymu patriť k Rusku. Bolo to jednoduchšie o to viac, že v mysliach a srdciach mnohých Rusov bol Krym takpovediac odjakživa ruský a nehrozilo, že tam budú umierať ruskí vojaci.
Prečo je situácia na Ukrajine dnes taká dramatická? Prečo píšu niektorí ľudia, že už dnes musíme hovoriť o predvojnovej, nie povojnovej Európe? Prečo to niektorí možno zdanlivo aj preháňajú? Prečo to porovnávajú aj s anšlusom alebo zaberaním Sudet a podobnými historickými udalosťami? Nuž myslím, že predovšetkým preto, že po získaní Krymu sa Rusi pokúsili o podobný scenár ako na Kryme aj na Dombase. V časti Luhanskej oblasti, v časti Doneckej oblasti. V tomto prípade sa však Ukrajina rozhodla svoje územie brániť aj za cenu ozbrojených zrážok, aj za cenu toho najcennejšieho - straty ľudských životov. Rusi v Doneckej a Luhanskej oblasti boli prijatí podstatne, dovoľte mi povedať trošku sarkasticky, menej srdečne, ako tomu bolo na Kryme. Následne po rozhodnom postoji Ukrajiny Európska únia a Severoatlantická aliancia sa zjednotili na potrebe zadefinovania tzv. červenej čiary, ktorú prosto už nie je možné prekročiť. Dnes si myslím, že túto čiaru reprezentujú ekonomické sankcie uvalené na Rusko.
Veľmi frekventovanou otázkou aj na našom výbore - a vy to budete počuť od niektorých poslancov vládnej strany - je téza, že bude to iba súboj Ruska a Ukrajiny alebo že ide o geopolitický zápas Ruska a Spojených štátov o Ukrajinu. Nakoniec aj ten odsek, to vyhodenie Spojených štátov, čo by sme radi videli, vlastne dokumentuje to, že mnohí s takouto tézou narábajú, že ide o geopolitický zápas Spojených štátov a Ruska o Ukrajinu.
Absolútne som presvedčený, že tomu tak nie je, ale treba otvorene povedať, prečo sa takejto téze darí presadzovať. Myslím si, že sa jej darí presadzovať preto, lebo ide o širší problém ako iba rusko-ukrajinský, ide totiž o výzvu Ruska Západu. Západ ale nenútil a nenúti Ukrajinu vstúpiť ani do Európskej únie, ani do Severoatlantickej aliancie, a dovoľte mi povedať trošku neskromne, že viem, o čom hovorím, aj preto, že som sa rozprával, aj sa mám možnosť rozprávať s európskymi lídrami.
Západ hovorí presný opak, že bude plne rešpektovať voľbu Ukrajiny. Naopak, neskrývane Rusko ponúkalo, vábilo Ukrajinu, aby rozšírilo tzv. euroázijskú zónu colného obchodu, ktorú dnes reprezentuje Rusko, Bielorusko, Kazachstan a zdá sa, že aj Arménsko. Boli toho plné noviny. To neskrýval nikto, žiadna z týchto strán, ani prezident Janukovyč, ani predstavitelia ruskej vlády.
Chcem vyhlásiť, a znovu sa odvolám aj na moje rozhovory, aj poznanie, že Západ by aj takúto voľbu Ukrajiny akceptoval, patriť do Euroázijskej colnej únie, tak ako, samozrejme, akceptuje, a nehanbím sa povedať, že aj sa teší tomu, ja sa tomu teším, sme radi, že sa Ukrajina tak rozhodla, pre voľbu patriť do Európy a smerovať do Európskej únie. To, čo Západ dal jasne Ukrajine najavo, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách: byť členom Európskej únie a zároveň byť členom Euroázijskej colnej únie. Myslím si, že všetci tomu dobre rozumieme, že to prosto nejde. Nielen z politických, ale aj ekonomických a iných dôvodov.
No a kde vidím problém? Problém vidím v tom, že prezident Janukovyč zrejme s pravdepodobnosťou, ktorá nie je ďaleká od istoty, hral na obidve strany. Myslím si to aj preto, že žiadal Rusko o pôžičky alebo, ak chcete, o tzv. strategické investície. Plné boli toho noviny aj na Slovensku. My dnes nevieme, čím takpovediac garantoval prezident Janukovyč tieto úvery, ale čo sa môžeme domnievať s vysokou pravdepodobnosťou, je to, že vzbudil v Rusku vysoké a zrejme aj nereálne očakávania. Aj preto bola reakcia Ruska taká, aká bola, keď Majdan prezidenta Janukovyča vyhnal. To, že ide o výzvu Ruska Západu, nielen Ukrajine, dosvedčuje nakoniec dnes celý rad signálov. Najvýznamnejšie obmedzovanie dodávok plynu aj do Poľska, aj do Maďarska, aj do Slovenska, hrozba, že tomu tak bude voči Rumunsku a mnohým ďalším krajinám. Ide teda nielen o Ukrajinu, ide teda nielen o strednú Európu, ide o výzvu Ruska Západu. Ak smiem povedať, myslím si, že ide o test, kam až Rusi smú zájsť.
Myslím ale, že táto výzva Západu obsahuje aj veľmi silný odkaz pro domo - dovnútra ruskej spoločnosti, má demonštrovať silu vládnuceho režimu a jeho odhodlanie ubrániť Rusko pred tým, aby hodnoty či idey západného sveta prenikali do Ruska. Zjednodušene povedané, Moskva nechce svoj Majdan.
Druhou rovinou z týchto troch kľúčových je rovina, prečo je dnes teda medzi Ruskom a Západom opäť napätie. Prečo je také veľké napätie, že sa mnohí občania, a myslím, že celkom oprávnene, aj obávame. Základom politickej kultúry Západu je demokracia a jej základným vyjadrením sú slobodné voľby a pluralitná spoločnosť. Základným atribútom slobodných volieb je to, že ak prehrám voľby, tak odovzdám moc. Ale keď vyhrám voľby, tak som ochotný a schopný sa o túto moc podeliť. Umožním opozícii kontrolnú funkciu. Umožním mimovládnym organizáciám, aby mohli fungovať, mať z čoho žiť, nezávislo pôsobiť. Postarám sa o to, aby polícia, prokuratúra, súdy boli naozaj nezávislé. Toto je demokracia rule of law, vláda zákona, ľudské práva.
Problémom Ruska podľa môjho názoru je to, že mu bola takpovediac odjakživa bližšie ako demokracia, azda s výnimkou krátkeho obdobia perestrojky, autorita, vláda autoritatívneho režimu, nie pluralitná spoločnosť a skutočná demokracia. Veď to vieme aj z histórie, ako dlho vládol Rusom cár, potom boľševici, potom, ako som povedal, s istou prestávkou, a myslím, že sa to deje aj dodnes, nomenklatúra, nazývaná za Jeľcina Rodina. Vieme, ako Vladimír Putin sa stal prezidentom, vieme, ako si vymieňa stoličky s pánom Medvedevom, je to vlastne tá istá nomenklatúra.
Táto nomenklatúra bráni demokratizácii s odôvodnením, že popustenie uzdy demokratizácii, liberalizácii, pluralite by viedlo k rozpadu štátu. Je to nesmierne populárna téza aj pre tých, ktorí si ruský autoritatívny režim uvedomujú, ale nechcú ho kritizovať. Nesmierne rozšírená téma, s ktorou ste boli iste konfrontovaní všetci, čo tu sedíte. V skutočnosti ale si treba pokojne povedať, že ide o udržanie si moci, a teda o politiku, ktorá si neraz hľadá vonkajšieho nepriateľa, aby si ľudia nevšímali problémy doma.
Treba objektívne vidieť aj to, že nielen Ukrajina, ale aj Rusko čelí vážnym výzvam, tak vnútorným, ako aj vonkajším. Z tých vnútorných by som zmienil zlý demografický vývoj, zmienil by som ekonomiku, ktorá je závislá na ťažbe a exporte surovín, od pohybu cien energií na svetových trhoch. Je tu ale aj rastúci tlak občianskej spoločnosti na presadzovanie plurality.
Rusko čelí aj vonkajším výzvam. Na konferencii, ktorú som už zmienil, v Kyjeve hovorili niektorí odborníci alebo poukazovali na fakt, že Rusko vníma aj svoje okolie, svoje susedstvo ako nie práve najprijateľnejšie. Z jednej strany z východu je obrovská Čína, z juhu rastúci militantný islam, zo západu rozkladajúce sa liberálne spoločenstvo a zo severu chladné moria, alebo ako jeden účastník konferencie povedal, ľad. A preto z uvedených dôvodov, sú nepochybne aj mnohé ďalšie vážne, udržateľná dohoda s Ruskom bola a zostane pre Západ problémom. Rusko, jeho vládnuca elita sa bude cítiť stále ohrozenejšou, a preto bude aj stále menej vypočítateľnou. Najviac sa bude báť, prirodzene, toho, kto bude najviac ohrozovať jej politický monolit, teda Západu. Poviem to zjednodušene, že rozumiem tomu, že vládnuca nomenklatúra urobí všetko, aby iskra Majdanu neprekročila na Červené námestie.
A teda na záver - čo sa dá robiť? Ako by mal sa správať Západ, ako by sa malo správať Slovensko ako jeho integrálnou súčasťou? Myslím, že máme dve možnosti. Tou prvou je rezignovať na podporu demokratizácie vo svete, rezignovať na podporu Ukrajiny a potom strácať a ustupovať pred autoritatívnymi režimami aj v ďalších častiach sveta, pripúšťajúc si tieto režimy takpovediac stále viacej k telu. Alebo máme druhú možnosť, a to je prijať výzvu Ruska a vybojovať s ním ťažký zápas.
Základom politického zápasu Západu s Ruskom by malo byť presvedčenie občanov Západu a postupne i tých druhých, že Západ nie je pre Rusko hrozbou. Že ak je Západ hrozbou, tak iba ideovou pre politický monolit alebo, keď chcete, pre establishment, alebo, keď chcete, pre nomenklatúru tejto krajiny.
Viem, že paralely sú riskantné, aj pán podpredseda vlády včera mi pripomenul túto známu pravdu, ale nemôžem to neurobiť, hoci každý príbeh je iný a ja nechcem ani nič evokovať, ani žiadne predstavy provokovať, ale chcem povedať veľmi slobodne, lebo to tak cítim, že vždy som bol presvedčený, že ani Spojené štáty, ani Západ ako taký nie je hrozbou pre Afganistan, ale pre Taliban. Že nie je hrozbou pre Irak, ale pre zverstvá, ktorá páchal Saddám Husajn. Tak ako dnes som presvedčený, že Západ nie je hrozbou pre Egypt, ale pre Moslimské bratstvo. Nie je hrozbou pre Líbyu, ale bol pre Saddáma Husajna. (Reakcia z pléna.) Á, pardon, pardon, pre Kaddáfího.
Trošku ma vyrušil kolega Kuffa, ktorý rozhorčene hovorí kolegyniam, že je tam rozvrat. Áno, niekedy sa to tam vidí, že to je rozvrat. Len, pán kolega, treba niekedy hovoriť aj s tamojšími ľuďmi, treba hovoriť s ľuďmi, ktorí chápu, že niekedy aj za cenu bolesti sa rodí niečo, čo má perspektívu, čo smeruje k tomu, že nebude jeden diktátor vládnuť na 100 rokov, zabíjať svojich vlastných ľudí len preto, že on je sunnita, niekto je šiita. Len preto, že je onaký a ten druhý je iný.
Mali by sme mať silu nevidieť veci sploštene a demagogicky, ale načúvať týmto ľuďom. Ja som sa stretol aj s ľuďmi z Iraku aj v Bratislave, aj v zahraničí, treba načúvať týmto ľuďom a nesnažiť sa o sväté vojny, lebo sväté vojny prosto k ničomu nevedú. Preto som si pomýlil Kaddáfího už neviem s kým, s Muammarom, Kaddáfího so Saddámom Husajnom.
Výrazom odhodlania Západu... Máš strašne stiahnuté ústa, nebuď taký zúrivý, máš stiahnuté ústa. (Reakcia z pléna.)
Výrazom odhodlania Západu prijať výzvu Ruska a reagovať na ňu bolo uvalenie ekonomických sankcií na Rusko. A tu treba ľuďom povedať pokojne, ale jasne celú pravdu. A prosím, aby sme sa nad tým zamysleli čo najpokojnejšie, lebo myslím si, že ide o vec.
Ekonomické sankcie na Rusko uvalila Európska únia. Slovensko je jedným z 28 štátov Európskej únie. Ekonomické sankcie na Rusko uvalila aj Slovenská republika. A teda, čo sa týka Slovenska, ekonomické sankcie na Rusko uvalila vláda Roberta Fica. Keď bude treba to povedať stokrát, tak to povieme stojedenkrát. Z dôvodov, o ktorých budem hovoriť o chvíľu.
Nekritizujem rozhodnutie vlády Slovenskej republiky. Nekritizujem toto rozhodnutie, pretože ho vnímam ako zásadnú, principiálnu odpoveď Západu na ruskú výzvu a verím, že nebola k dispozícii odpoveď lepšia. Kritizujem však výroky predsedu vlády na adresu uvalenia aj ním odsúhlasených sankcií. Je vysoko nemorálne a Slovensko poškodzujúce, ak predseda vlády v pondelok v Bruseli odsúhlasí sankcie, ale v utorok ich doma na Slovensku podrobí ostrej kritike. Takéto správanie vedie k prekrúcaniu pravdy, k stavaniu veci z nôh na hlavu, k zamieňaniu si príčiny a následku. To všetko vedie k nárastu primitívneho antiamerikanizmu, k odporu proti Európskej únii a následnej polarizácii, nárastu vášní, ale hlavne k strate dobrej povesti Slovenska.
Nepamätám si, a pohybujem sa vo vrcholovej politike od jari 1991, nepamätám si, možno mi pripomeniete, podobne som sa vyjadril aj na výboroch, ale nepamätám si, kedy veľvyslanec susednej krajiny povedal na adresu predsedu slovenskej vlády to, čo povedal veľvyslanec Ukrajiny na adresu Roberta Fica. Citujem: "Robert Fico hovorí ako zlý sused." Veľmi zlé pre Slovensko.
Ukrajina čelí vážnym výzvam. Najvýraznejšou je ubrániť svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť. Ale je jasné, že sa Ukrajina rozhodla, bráni svoje práva aj za cenu najvyššiu - za cenu ľudských životov. Má na to právo. Som rád, že aj podpredseda vlády už pred mesiacmi sa vyjadril: "Ukrajina má právo brániť svoju územnú celistvosť." Aj preto, že umierajú ukrajinskí vojaci za slobodu svojej vlasti, zato, aby si ubránili svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť, aj preto treba dnes Ukrajine pomôcť, predovšetkým morálne.
Viem, že s tým HDP na obranu je problém, veľmi dobre si to uvedomujem, ale myslím si, že morálne to tak veľa nestojí. A preto aj z tohoto miesta prosím predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica, aby už nikdy viac nevyslovil lož o tom, že Ukrajina je v rozklade, že Ukrajina sa rozpadáva. Takéto výroky sú lživé a cynické, nemiestne. Poškodzujú Slovensko a nepomáhajú Ukrajine. Pomáhajú tak akurát agresorom, ktorí, oni, ju chcú rozložiť.
Kolegyne, kolegovia, okrem tejto kľúčovej, doslova životnej výzvy ubrániť sa Ukrajina čelí a bude čeliť aj trom podľa môjho názoru monumentálnym výzvam a viacerým výzvam veľkým. Za doslova monumentálne výzvy považujem tri.
Po prvé modernizovať svoje hospodárstvo, reštrukturalizovať priemysel, stabilizovať menu a finančný sektor tak, aby Ukrajina bola schopná produkovať, exportovať, zapojiť sa do medzinárodného trhu.
Tou druhou je diverzifikovať energetické zdroje.
A tou treťou je vyriešiť svoju obranyschopnosť a bezpečnosť.
Tieto výzvy sú však výzvami aj pre Západ. Ja viem, že nikto neurobí za Ukrajincov to, čo musia urobiť sami. A treba im to pripomínať. Aj my sme trpeli, aj preto sme odmietli pôžičku Grécku, pretože nebolo možné pomáhať iným, kde životná úroveň bola násobne vyššia, bez toho, že by bola tá krajina ochotná siahnuť k takým dramatickým, ťažkým, bolestným reformám, k akým sme siahli na Slovensku my. Treba to Ukrajincom hovoriť. Treba ich hamovať, keď rozprávajú o Marshallových plánoch a o tom, že bude to rýchle, krátke, bezbolestné.
Západ však Ukrajine pomôcť podľa môjho názoru musí v každej z uvedených oblastí. Aj tu chcem povedať, že je chvályhodné a potešilo ma, lebo som mal aj isté obavy, že Slovensko prispelo a zabezpečilo reverzný chod plynu na Ukrajinu. A nerozpakujem sa povedať, že vláda si za to aj zasluhuje pochvalu najmä preto, že tento proces zvládla omnoho skôr, rýchlejšie a hladšie, ako bolo sprvu indikované, kde som od ministra Malatinského počúval, že to bude trvať, neviem, dva či tri roky. Samozrejme, vyhraté zďaleka nie je, o čom nás presviedčajú práve obmedzované dodávky ruského plynu do našich krajín po tieto dni.
No a celkom na záver chcem ešte zmieniť aj niektoré výzvy, ktoré možno nie sú tak monumentálne, ale sú vážne, veľmi vážne. Výzvy, ako skrotiť korupciu, decentralizovať a zefektívniť verejnú správu, skvalitniť školstvo, zdravotníctvo, modernizovať dôchodkový systém a mnohé ďalšie.
Som ale presvedčený, že nielen Západ, ale aj Slovensko ako jeho súčasť má Ukrajine čo ponúknuť. Tak ako som povedal, svoju morálnu a politickú podporu, ale aj to, čo nemajú iní, Nemci, Francúzi, Taliani, Briti, a to sú naše skúsenosti z reforiem, naše skúsenosti z tranzície. Je to aj vo výsostnom záujme Slovenskej republiky, nielen našich východoslovenských regiónov. Som presvedčený, že Ukrajina bude úspešná, teším sa z toho, že urobila prvý významný, evidentne merateľný krok na svojej ceste do Európskej únie, a to je podpis asociačnej dohody a hlbokej komplexnej dohody o voľnom obchode, a som presvedčený, že bude aj s pomocou takých krajín, ako je Slovensko, sa úspešne transformovať, modernizovať a že nakoniec aj svoju ambíciu stať sa členským štátom Európskej únie naplní.
Veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)