Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne a kolegovia, zákon o štátnom rozpočte, to je už taká okrídlená fráza, je v každej krajine a v každom čase zákonom roka, pochopiteľne, aj legislatíva, ktorá tento zákon sprevádza. Na úvod preto by som chcel povedať, že sa možno aj patrí vysloviť isté porozumenie pre fakt, že takýto zákon sa nezostavuje ľahko, osobitne v tých vonkajších podmienkach, ktorými dnes žijeme. V podmienkach výziev, ktorým čelí nielen Európska únia, ale vlastne celá globálna ekonomika, zrejme zostaviť štátny rozpočet nebolo jednoduché.
Vyslovujúc toto porozumenie by som chcel aj oceniť to základné, čo nepochybne z dokumentu vyplýva. A to je snaha konsolidovať. O tom niet pochýb. Som rád, že sa Slovensko nerozhodlo pre nejaký hazard, len že sa rozhodlo urobiť to, čo je urobiť vo verejných financiách potrebné. Avšak to konsolidovanie je, samozrejme, podmienka nutná, myslím, ale nie postačujúca. Koniec koncov zdôrazňujú to aj mnohí lídri, ktorí hovoria o tom, že aj rozpočty, aj ten európsky, o ktorom sa dnes živo diskutuje a ktorého súčasťou je aj Slovenská republika, majú ambície vplývať na to kľúčové a podstatné, aby sa zastavil úpadok, aby sa zastavilo v našich krajinách prepúšťanie, aby sa obnovil hospodársky rast, alebo aby sa zrýchlil tam, kde ešte funguje, a aby ľudia mali prácu. Myslím si, že aj toto je alebo býva ambíciou národných rozpočtov, ale, ako hovorím, aj rozpočtu, ktorý budeme schvaľovať v Európe na roky 2014 až 2020.
Ja sa teda chcem pozrieť na štátny rozpočet na rok 2013, ale aj na tie ďalšie roky, aj z pohľadu kľúčových nástrojov hospodárskej politiky vlády, samozrejme, v kontexte relevantných zákonov, tak ako hovorili napríklad už aj dnes moji predrečníci. Rozpočet by teda nemal byť iba hrou čísel, ale aj nástrojom, ktorý spolu s ďalšími zákonmi budú formovať zmysluplnú hospodársku politiku. Nemusím pripomínať, že je to prvý rozpočet novej vlády. Preto je celkom namieste otázka, akú víziu alebo potom konkrétnejšie aký projekt chce vláda na Slovensku presadzovať, aké Slovensko chce vo volebnom období, ktoré sme nedávno začali, presadiť a aké výsledky cez tento projekt chce dosiahnuť. A tu už osobne vidím problém. Návrh štátneho rozpočtu, ale aj v kontexte relevantných zákonov svedčí o tom, že hospodárska politika vlády je nejasná, je málo čitateľná až nečitateľná, až sa tlačí povedať, že vláda nevie, čo v najbližších rokoch so Slovenskom. Možno je to tiež trošku pritvrdý výrok, preto sa ho pokúsim podložiť čo najkonkrétnejším porovnaním.
Začnem asi tak, že sa domnievam, že môžem vyhlásiť, že v prvej dekáde nového storočia Slovensko malo čitateľnú hospodársku politiku. Iste, nemusel s ňou každý súhlasiť, ale myslím, že jej základné piliere boli viac ako zreteľné. Uvediem ich šesť. Bola to dôsledná liberalizácia cien a ich formovanie výlučne trhovými nástrojmi. Bola to mohutná reštrukturalizácia nášho bankového sektora tak, aby úvery boli dostupnejšie. Spomeňte si, že v roku 1998 si malí, strední podnikatelia požičiavali za 24, 25, 26 %, ak vôbec mali šancu získať úver. Tretím takým pilierom bola mohutná privatizácia, potom sa ešte k tomu vrátim. Štvrtým bolo postupné spružňovanie pracovného trhu, napríklad zmenami Zákonníka práce tak, aby náš pracovný trh bol podstatne pružnejší. Ako piaty pilier spomeniem postupné znižovanie priamych daní. Opäť, iste si mnohí pamätáte, že v roku 1998 najvyššia sadzba dane z príjmu bola 42 %. A v prvom kroku sme išli na 25, po nejakom čase na 19 % zavedením rovnej dane. Samozrejme, treba dodať, že súbežne s tým sme aj zjednotili sadzby dane z pridanej hodnoty na vyššej úrovni. No a napokon spomeniem ešte šiesty pilier. A to boli, dovolím si povedať, mohutné štrukturálne reformy, či už to bola reforma zdravotníctva, reforma dôchodkového systému alebo reforma verejnej správy vrátane fiškálnej decentralizácie, alebo mnohé ďalšie, na ktoré si dnes už tak nespomíname, ale nepochybne mali svoj veľký význam, reforma armády alebo železníc a viaceré ďalšie. Zámerne som hovoril o prvej dekáde nového storočia, zámerne nehovorím o tom, že to boli naše vlády, tieto vlády alebo táto vláda, hovorím o období rokov 2001 – 2010.
Hovorím o tom aj preto, že v zásade aj prvá vláda Roberta Fica vykonávala hospodársku politiku podobného charakteru. Opäť pripomeniem, zachovala rovnú daň, hoci pred voľbami sme počúvali, že ju zruší, zachovala pluralitu zdravotného poistenia vtedy, hoci sme počúvali v roku 2006, že to zruší, zachovala dôchodkovú reformu, hoci sa vyhrážala pred voľbami v roku 2006, že ten 2. pilier nalomí omnoho viac. A napokon si myslím, že aj Zákonník práce bol zmenený v prvej vláde pána Fica iba nepodstatne. Koniec koncov nespomínam si, že by bola znárodnila alebo znárodňovala to, čo sme my privatizovali, aj keď si spomínam na zrušenie privatizačných rozhodnutí o Cargu a o letisku. Tak trošku vo mne čertík mi šepká, že celkom by som bol zvedavý na otvorený názor, či to bolo dobré rozhodnutie, keď lietam často a lietam stále z Viedne, neviem, ako pán minister, keď vidím aké nové haly vznikli na Schwechate, aj vzletová a pristávacia dráha, o koľko peňazí sme prišli a hlavne o aké obchody sme na Slovensku prišli a tam, samozrejme, tým pádom aj o tržby alebo príjmy do štátneho rozpočtu. Ba povedal by som, že doposiaľ ani nekritizovala také aktivity alebo akvizície, akou bol vstup alebo príchod amerického investora U. S. Steel do Košíc, aj keď teraz pán premiér v súvislosti s touto akvizíciou hovorí ako o zbesilej privatizácii. Ale to, sa domnievam, mu ušlo, že mal na mysli privatizáciu v období tretej vlády pána Mečiara.
Aj vďaka týmto skutočnostiam, kolegyne, kolegovia, pripomínam, že malo Slovensko ešte v roku 2007 bezmála jedenásťpercentný hospodársky rast. A aj dnes treba povedať, že Slovensko sa teší hospodárskemu rastu. A keby som chcel byť veľmi prívetivý, tak by som povedal, že Slovensko sa teší, že patrí medzi krajiny s najvyšším, ak nie vôbec najvyšším hospodárskym rastom v eurozóne alebo Európskej únii, hoci, samozrejme, hovoriť o prvenstve alebo o jednotlivých priečkach, keď sa pohybujeme v mantineloch jedného, dvoch, troch percent, je tu trošku diskutabilné.
Hospodárska politika, ktorú som popísal a ktorú Slovensko, poviem to tak, forsírovalo v prvej dekáde tohto nového storočia, viedla, myslím si, k celkom pekným výsledkom. Myslím si, že viedla k tomu kľúčovému, že sme zásadne znížili mieru nezamestnanosti, že sme dokázali na Slovensko dostať mnohé výrazné investície. Opäť pripomeniem, boli to nielen U. S. Steel, ale aj ďalšie významné akvizície, ako KIA – Hyundai v Tepličke pri Žiline. Peugeot v Trnave, Delphi v Senici, ale, povedzme, aj také významné investície ako INA Berg Schäffler v Kysuckom Novom Meste alebo, keď chcete, John Johnson Controls v Lučenci. Celé Považie bolo posiate novými fabrikami. Teším sa, že Honeywell napokon trafil aj do Prešova. Myslím si, že výpočet týchto investícií by bol pomerne dlhý, ale to kľúčové sa dá zhustiť do jedinej vety, na Slovensku v tom období vznikli tisíce, desaťtisíce nových pracovných miest. A toto bolo rozhodujúce. A, pochopiteľne, tieto pracovné miesta viedli aj k postupnému rastu životnej úrovne.
Veľmi dobre chápem, že vonkajšie okolnosti dnes sú iné, ako boli, povedzme, na začiatku tejto dekády alebo v jej prvej polovici. Chápem aj to, že možno stanoviť víziu pre Slovensko a potom aj konkrétny projekt bolo v tom čase jednoduchšie. Chceli sme vstúpiť do OECD, chceli sme vstúpiť do aliancie, chceli sme vstúpiť do Európskej únie, ba napokon sme sa rozhodli, že chceme vstúpiť aj do eurozóny. A to nepochybne pomerne jednoznačne formovalo projekty, o ktorých som hovoril. Zároveň ale treba povedať aj B, a síce, že všetky tieto skutočnosti platili aj pre ďalšie transformujúce sa krajiny a Slovensko v tejto súťaži obstálo, dovolím si povedať, zo všetkých transformujúcich sa krajín najlepšie. Nemusím vynaložiť veľké úsilie, aby som tento odvážny výrok podoprel. Spomeniem len také parametre, ako je napríklad najvyšší priemerný hospodársky ročný rast v tom desaťročnom priereze. Počúvam, že bol na Slovensku 4,8 % HDP ročne v priemere, pričom v Európskej únii bol niečo pod 2, asi 1,8 %. Teda ľudovo by som mohol povedať, že Slovensko v prvej dekáde tohto storočia bežalo trikrát rýchlejšie, ako bežal priemer Európskej únie.
Myslím si ale, že sú aj ďalšie ukazovatele, ktoré svedčia o tom, že Slovensku sa vtedy veľmi darilo, zmienený dramatický pokles nezamestnanosti. Možno mi pomôže pán minister alebo niektorý z vás, ale nespomínam si, že by sa krajina dostala z 20-percentnej miery nezamestnanosti na 8-percentnú mieru v rozpätí takéhoto krátkeho času. Sme jedinou krajinou z Vyšehradskej štvorky, a ak sa nemýlim, iba Slovinsko nás predbehlo z krajín bývalého komunistického bloku, ktorí sme boli schopní splniť podmienky a teda začleniť sa do priestoru spoločnej európskej meny, do eurozóny. No a napokon dovolím si povedať, že vďaka všetkému tomu, možno aj tomu, čo som nespomenul, získalo Slovensko punc najreformnejšej krajiny zo všetkých postkomunistických štátov.
Hovorím o tom preto, aby sme si uvedomili, že aj dnes, hoci tie podmienky sú ťažšie, zrejme ťažšie, ako boli vtedy, ale sú rovnaké, sú rovnaké pre všetky krajiny, ako boli vtedy, sa presadí iba ten, kto nájde patričný recept a podľa môjho názoru objaví to kľúčové, to podstatné, a síce odvahu, aby ten recept uviedol do života. Myslím si, že toto bude rozhodovať o tom, ktoré krajiny sa v tomto ťažkom čase pozviechajú a ktoré krajiny sa napokon prepadnú. Jean-Claude Juncker to povedal, neviem, či ste pri tom boli alebo neboli, ja som to počul sprostredkovane, už na začiatku krízy, že aj vieme, čo treba urobiť, len nám chýba odvaha, aby sme to chceli urobiť a aby sme to potom urobili.
Dámy a páni, zhrniem to teda a poviem, že legitímnou, ale podľa môjho názoru aj kľúčovou otázkou dnes teda je, akú hospodársku politiku forsíruje nová vláda, akú víziu Slovenska, aký projekt a akú hospodársku politiku podporuje tento kľúčový zákon, tento kľúčový dokument nielen pre rok 2013, ale de facto pre celé volebné obdobie, teda zákon o štátnom rozpočte. A znovu zopakujem, že tu mám jednoducho problém, pretože takáto politika sa z tohto dokumentu vyčítať nedá. Jediné, čo z toho dnes vieme vyčítať celkom konkrétne, sú štyri veci, po prvé to, že sme zvýšili priame dane, po druhé to, že sme znížili pružnosť Zákonníka práce, po tretie to, že premiér hovorí, že „neodvolateľne zrušíme pluralitu zdravotného poistenia", a po štvrté to , že pokračuje oslabovanie 2. piliera dôchodkového zabezpečenia. To sú jednoducho fakty bez ohľadu na to, či sa budeme na ne pozerať zľava alebo sprava. Dovolím si ale povedať, že tieto opatrenia atraktivitu slovenského podnikateľského prostredia nezvyšujú, ale znižujú. A tým pádom aj konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, a to je kľúč pre budúcnosť, tieto opatrenia neposilňujú, ale zoslabujú. A preto nástojčivou otázkou podľa môjho názoru je otázka, čo bude ťahať slovenskú ekonomiku v budúcich rokoch.
Obávam sa, že nepríjemných signálov je veľa a že tieto nepríjemné signály, žiaľ, pribúdajú. Už som sa krátko zmienil o pnutí alebo napätí, ktoré prichádza z východného Slovenska, z toho, čo sa deje, trošku nejasne, netransparentne okolo U. S. Steel v Košiciach. Mám zoznam podnikov. Prepúšťa sa tu sto ľudí, tu dvesto ľudí, tu tristo ľudí. Delphi do Senice prišla celkom nedávno a čítam, že vyše 500 ľudí už ide odtiaľ preč. Čítam, že za posledný mesiac máme o desaťtisíc ľudí viac na úradoch práce, že celkovo je nezamestnaných už 410 000 ľudí. Tie prognózy nevyzerajú dobre ani pre budúci rok. V rámci týchto informácií čítam, že do konca roka má v našom podnikateľskom sektore prísť o prácu 12 000 ľudí ďalších a že počet živnostníkov sa ku koncu novembra znížil o 14 400 ľudí. Sú to znepokojujúce signály.
Keď som otvoril ten dokument aj v písomnej forme a keď som sa doň začítal, tak hneď na štvrtej strane som prečítal takú povzbudzujúcu vetu, že slovenská ekonomika si v druhom kvartáli tohto roka polepšila o 0,7 % a v rebríčku najrýchlejšie rastúcich ekonomík eurozóny skončila na prvom mieste, čo je zrejme pravda. A potom je tam aj druhá veta, že ekonomický rast bol totiž ťahaný výlučne čistým exportom, ktorému výrazne pomohol najmä rastúci export áut podporený spustením novej výroby v automobilovom priemysle.
Dovoľte mi, s tým najlepším úmyslom, aby som chvíľu sa stal advokátom diaboli a položil možno trošku nepríjemnú otázku. Ale nemali by sme utekať pred takýmito nepríjemnými otázkami, ako dlho budeme môcť písať takéto optimistické konštatovania alebo, ešte trošku tak drsnejšie, ako dlho sa bude dariť automobilovému priemyslu na Slovensku? Nemali by sme sa báť klásť si takéto otázky. Dvanásť rokov U. S. Steel bol super podnik. Nikoho to nevyrušovalo, ani pána premiéra. Tak prosím, dnes, keď fičia naše automobilky, sa treba pýtať, dokedy to tak bude, pretože vy, SMER, ste sformulovali, že Slovensko nesmie zostať montážnou dielňou Európy. Vy ste sformulovali, že nie je žiadnym víťazstvom, keď sem príde investor kvôli lacnej pracovnej sile a že chceme vyššie mzdy, čo je normálne. Preto dnes sa domnievam, že rovnako treba si túto otázku smelo postaviť, o to viac, keď sa dozvedám v poslednom období, že dokonca aj daňové prázdniny alebo stimuly, ktoré sme poskytovali, boli zlou vecou. Dobre, dá sa to akceptovať, ale treba odpovedať na otázku, čo namiesto toho, čo robíme a čo budeme robiť, aby sme si tieto automobilky udržali a hlavne akú máme alternatívu, keď pôjdu za konkurencieschopnejšou pracovnou silou. Je to legitímna otázka? Toto ma znepokojuje. A priznám sa, že som hľadal odpovede na tieto otázky, či už priamo alebo aj nepriamo v návrhu štátneho rozpočtu.
Pán predseda vlády, všimol som si, odkedy je nová vláda sformovaná, hovorí s obľubou: „Opozícia nemá alternatívu. Opozícia len kritizuje a nepovie, ako by to urobila inak.“ Myslím si, že dá sa prijať aj takáto výzva a vždy popri kritike, ktorá je písmenom A, povedzme, sa zamýšľať nad tým, čo by mohlo byť riešením, a teda ako by mohlo vyzerať to B. Ja sa nazdávam, že odpoveďou na túto kľúčovú otázku by mohla a azda by aj mala byť orientácia Slovenska na poznatkovú spoločnosť, na vzdelanostnú ekonomiku. Pán minister financií stopercentne vie, že v roku 2005 na ministerstve financií sa zrodil a potom aj vo vláde bol schválený projekt vzdelanostnej ekonomiky alebo poznatkovej spoločnosti pod názvom MINERVA. Preto som so zvedavosťou a možno aj s istou nádejou si pozrel rozpočty školstva, osobitne vysokoškolského, ale aj rozpočty vedy a výskumu. Tie čísla, tých bude iba šesť, preto vám uvediem, pričom vždy to bude rozpočet na rok 2012 a plán na rok 2015, školstvo 2,43 miliardy 2012 a 2,14 miliardy 2015, vysoké, 450,7 milióna 2012 a 450,5 milióna 2015, veda a technika 584 miliónov 2012 a 409 miliónov 2015, teda citeľný pokles pri školstve, nepatrný, ale pokles pri vysokom školstve a dramatický pokles pri vede a technike.
Chcem hneď úplne jasne povedať, že nikto rozumne a triezvo uvažujúci nemôže očakávať zásadné zmeny v rozpočtových kapitolách z roka na rok. Ale v priebehu jedného volebného obdobia by som takúto ambíciu očakával. Teda zopakujem, ak Slovensko nechce byť montážnou dielňou, ak Slovensko nechce byť krajinou, kde sa predáva lacná pracovná sila, ale zároveň rezignujeme na poznatkovú spoločnosť a vzdelanostnú ekonomiku, tak sa chcem opýtať: Aké Slovensko chceme mať o štyri roky? Aké projekty chceme podporovať, aby sa Slovensko menilo a aby sa menilo k lepšiemu, akú hospodársku politiku forsírujeme a chceme forsírovať, aby sa tá vízia a projekty, ktoré skrze tú víziu chceme dosiahnuť, realizovali?
Ja verím, že sa pán minister neurazí, lebo toto nie je mojím cieľom a, myslím si, ani celkom jeho biznisom, keď vyhlásim, že dokument, ktorý som si prečítal, je skôr technický alebo rýdzo technický, je hrou čísel, a zrejme aj presných čísel, možno príliš optimistických odhadov. Počúval som o štátnom rozpočte, diskusiu doposiaľ pomerne pozorne. Viem, že mnohé očakávania sú zrejme už dnes nereálne, že bude ich treba zreálniť. Ale aj tak ma trápi niečo úplne iné, a síce, že ten dokument je iba technický, že nie je to dokument s jasnými politickými prioritami, že to nie je dokument, ktorý by hovoril, ako sa bude Slovensko v najbližšom období vyvíjať.
No a celkom na záver. Skončím s tým, čo som povedal pred chvíľou, a síce, že myslím, že každý vie, že v konečnom dôsledku je rozpočet, tak ako aj v rodine, záležitosťou dvoch strán váh, a síce príjmov a výdavkov.
Nebudem opakovať, na strane príjmov čo hovorili mnohí predo mnou o tých rizikách, ktoré vyplývajú z takého vývoja ekonomiky, aký sa očakáva. Chcem ponúknuť novú informáciu. Nebude celkom nová, lebo myslím si, že okrajovo som to tu už začul. Ja by som chcel len prispieť do tej diskusie informáciou z októbrového rokovania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, kde okrem mnohých vzrušujúcich politických dokumentov sme prerokovali možno menej vzrušujúci politický dokument, ale vážny ekonomický, a síce pôsobenie OECD v rokoch 2011 – 2012. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, kde je teda 47 štátov, a sme tam taký mišung, aj pravica, aj ľavica, pomerne výrazne schválilo rezolúciu, z ktorej si dovolím, je to z tých 19 bodov, prečítať iba jednu vetu, a to z bodu 5: „Aktívna politika na trhu práce a reforma daňová zameraná na znižovanie úrovne zdanenia práce a presmerovanie zdaňovania na spotrebu a ochranu životného prostredia môžu mať relatívne rýchly účinok na zamestnanosť a podporu investícií.“ To je teda názor OECD, ale aj Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Netvrdím, že musíme vždy ísť po prúde, len skromne pripomínam, že sme teda zrejme jedna z mála výnimiek, ktorá sa rozhodla ako krajina ísť proti tomuto, dovolím si povedať, dnes v tom elitnom klube OECD jednomyseľne alebo jednoznačne akceptovanom odporúčaní znižovať skôr priame dane a, ak treba, zvyšovať skôr tie, ktoré zaťažujú životné prostredie alebo dane spotrebné.
A na záver výdavky. Ten problém podľa mňa je kľúčový v tom, že to podstatné, čo by mal štátny rozpočet podľa mňa obsahovať, neobsahuje. A to je zásadné šetrenie, problémom výdavkov je šetrenie iba veľmi, veľmi nepatrné, temer žiadne, hoci vzhľadom na okolnosti, aj to, že je nová vláda a že sa ľahšie prijímajú tvrdé opatrenia po voľbách ako pred ďalšími voľbami, ale aj vzhľadom na to, čo sa deje vo svete, v Európe, sa domnievam, že k tomu bolo potrebné pristúpiť razantne. Dovolím si teda skonštatovať, že vláde zjavne chýba odvaha šetriť, pristúpiť k razantnému šetreniu, pretože som presvedčený, že v jednotlivých rezortoch takýto priestor je. Uvediem dva veľmi dielčie príklady. Jeden z nich som už začul tu v snemovni, a síce, že z roka na rok dochádza k zvýšeniu počtu pracovníkov v ústrednej správe. Ja som si tie čísla odpísal. Je to zo 155 212 roku 2012 na 162 397 v roku 2013, teda bezmála o 7 000 ľudí viac.
No ale celkom na záver som si nechal čriepku, ktorá môže vyzerať ako čriepka. Ja som ju pošepkal na výbore aj vášmu štátnemu tajomníkovi pánovi Hudákovi. Ale myslím si, že je to viac ako čriepka, pretože nemusí byť výnimočnou. Mrzí ma, že v období, ktorého imperatívom je šetriť, vláda aj zjavne rozhadzuje. Mierim na novú administratívnu budovu, ktorú ide rezort zahraničných vecí postaviť na Pražskej ulici hneď vedľa budovy ministerstva zahraničných vecí. Ja to považujem aj za istý hazard, aj za výsmech. Tá budova je nielen pekná, nielen historická, ale aj veľká, pán minister, vy to zrejme poznáte. Aj Palugyayov palác je pomerne aj historická, ale aj pekná veľká budova, ale máme aj SÚZA. No a nakoniec by som si dovolil povedať, možno s trošku populistickým nádychom, takú rečnícku otázku: To naozaj máme málo administratívnych budov? To kvôli tomu, že v roku 2016 budeme šesť mesiacov predsedať Európskej rade, Európskej únii, ideme naozaj vyhadzovať peniaze? Považujem to za veľmi, veľmi zlý symbol. Povedal som štátnemu tajomníkovi, že napriek tomu, že ten rezort milujem, mám ho rád, sa mi zdá, že takéto veci by sa v období tak ťažkom, aké prežívame, nieže nemali, ale nesmú diať. Počúvame, že do rezortu sa vrátili tí istí ľudia, ktorí si mýlili rezort zahraničia so súkromnou realitnou kanceláriou. Ja to pripomeniem. Keď som prišiel do rezortu, tak som našiel tu neďaleko na Mudroňovej tú Lettrichovu vilu zmodernizovanú za šialené peniaze, s bazénom, neviem s čím všetkým, pekne vybavenú. Len sme nevedeli, čo s ňou. A sme si išli zodrať topánky, kým sme tam dostali kohosi z arabského sveta. Neviem, či to pokrýva náklady. Počúvam, že tí istí ľudia teraz sa zase na takúto súkromnú realitku začali hrať. Kto si neváži malé peniaze, tomu utečú aj veľké, a preto som presvedčený, že keď sa dobre váš rezort, pán minister, pozrie nielen do toho, o čom hovorím, ale aj do ďalšieho, že priestor na šetrenie tu je. A osobne sa domnievam, že v priebehu budúceho kalendárneho roku k takémuto zásadnému a ťažkému šetreniu bude musieť dôjsť.
Takže, kolegyne, kolegovia, z úcty k tomu, že rokujeme o štátnom rozpočte, som si dovolil zapojiť sa do diskusie aj ja.
Na záver by som chcel skončiť podobne, ako som začal, jednou dobrou a jednou možno menej dobrou správou. Tou krátkodobo dobrou správou je, že Slovensko bude mať štátny rozpočet. Bude ho mať, vláda sa teší väčšine, pevnej väčšine. A nepochybne je omnoho lepšie, keď krajina štátny rozpočet má, ako keď ho nemá. No ale horšou správou je to, čomu som venoval podstatnú časť môjho vystúpenia, a síce, že vidím, cítim, pozorujem, že vláda nemá pre Slovensko víziu, nemá konkrétny projekt, a preto sa veľmi obávam toho vývoja, ktorý v nasledujúcich rokoch môžeme očakávať aj z pohľadu rozpočtu verejnej správy na rok 2013 a roky nadchádzajúce. Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Slabý potlesk.)

Ďakujem pekne, ani som necítil potrebu, lebo veď to bolo vecné. Len kolegovi Kuffovi by som chcel povedať, aby sme neplietli veci, ktoré dohromady pliesť nie je potrebné. Zhodou okolností 28. októbra budú parlamentné voľby na Ukrajine. Ako člen Rady Európy ja som sa teda tam aj prihlásil, týždeň strávim na rôznych okrskoch v týchto voľbách. Je nesmierne dôležité, aby boli slobodné, aby Ukrajina mala rovnakú šancu. Ja sa domnievam, že o mesiac, ak to niekto z nás bude považovať za potrebné, alebo zmysluplné, nič nám v tom nebráni, aby sme sa tým zaoberali, ale ja chcem vyjadriť nádej, že voľby na Ukrajine slobodné budú.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Kolegyne, kolegovia, ja by som sa chcel veľmi stručne k tejto téme, ktorú považujem za dôležitú a vážnu, vyjadriť tiež. Nemôžem trošku sa nepristaviť pri vystúpeniach mojich kolegov. Absolútne súhlasím s Jozefom Mikloškom, že tu treba hovoriť slobodne. Ako by to bolo, keby sme slobodne na Slovensku nemohli hovoriť? Rešpektujúc a tešiac sa tejto zásade, ale chcem povedať, že aj ja som veľmi prekvapený tým, čo som počul od kolegu Mikloška na výbore a aj teraz v pléne. Za komunizmu si pamätám, že aj my sme išli voliť, ale pamätám si aj prečo. No, najmä zo strachu. Jozef, my sme nemali 70-percentné, my sme mali 95-percentné účasti. Je dobré si prečítať názory bývalého veľvyslanca, ale omnoho užitočnejšie, podľa mňa, je rozprávať sa so živými ľuďmi. Neviem, s kým si sa ty rozprával, ale videl si dnes na výbore skupinu bieloruských študentov. Odporúčam ti také meno, ako je Nasťa Palažanko, ktorá diskutovala so študentmi Univerzity Komenského v Bratislave v mojej prítomnosti. Počúval som jej osud, keď sama sedela vo väzení, nemohla doštudovať, snúbenca dostali do väzenia. Treba sa rozprávať s tými ľuďmi, ktorí sa boja. Nie kritizovať, alebo urážať Lukašenka, ale jednoducho slobodne sa vyjadrovať. Keď budeme relativizovať to, čo sa deje vo svete, budeme sa dopúšťať ťažkých chýb.
Bielorusko je krajina s veľkým potenciálom. To súhlasím. Nevidím to tak ekonomicky, ako bolo popísané, ale povedzme v oblasti kultúry alebo športu. Azarenkova sa volá tá tenistka, ktorá dnes je tuším svetovou jednotkou? Ale majú aj výborný, ako bolo spomínané, hokej, päťboj zimný a niektoré, biatlon zimný, a niektoré mnohé ďalšie veci. Ale naspäť k téme. Myslím si, že prijatím takéhoto vyhlásenia urobíme veľmi významný krok, ktorý nás veľa nestojí, len chce to ukázať dobrú vôľu. Myslím si, že to bude významný politický počin, ktorým prispejeme k tomu, čo sa od krajiny, ktorá prešla od diktatúry k slobode aj patrí, aj očakáva.
Minulý týždeň sme tu prerokovali zameranie zahraničnej politiky. Z úst pána ministra, ale aj opozičných, koaličných vládnych poslancov viackrát zaznelo, že v zahraničnej politike sa tešíme kontinuite. Do tejto kontinuity patria jasné zahranično-politické priority, to je Východné partnerstvo, šesť krajín, medzi ktoré Bielorusko patrí, to je západný Balkán. Teším sa, že sme aj na zahraničnom výbore dnes ráno našli širokú zhodu na texte tohto vyhlásenia. Chcem sa poďakovať predsedovi zahraničného výboru, ale aj predsedovi parlamentu za pružné a promptné reakcie. Hovorím, že o 17.00 hodine to vyhlásenie schválime.
Ďakujem veľmi pekne.