Videokanál poslanca

Začnem od pána kolegu Daniša, aby som nezabudol. Ďakujem za príspevok. Viete, politika má svoje nuansy a vy to určite vycítite. No povedzte mi, kto iný dnes dokáže poraziť pána Janukovyča v prezidentských voľbách ako Vitalij Kličko. Však to musíte aspoň cítiť, keď nie rozumieť tomu. Ja rozumiem možno lepšie výhybkám ako niektorým iným veciam, ale to, že to ide proti Kličkovi, počúvajte, však to malé decko musí vidieť. Rukopis politiky súčasnej elity na Ukrajine, však to malé dieťa musí vidieť. A buď sa smelo na to pozrieme a budeme mať čisté svedomie najmä sami pred sebou, alebo to proste budeme zahmlievať. O nič iné nejde. Nemám Ukrajincov menej rád ako vy. V Čope, v Užhorode na železničných staniciach, na oblastných riaditeľstvách mám kopu kamarátov. Ale to neznamená, že budeme prehliadať veci. Aj my sme demokraticky vyhodili Gauliedera z parlamentu a aj váš líder dnešný bol rozhorčený a veľmi bol rád, že na to reagujú demokratické parlamenty Európskej únie. Aj pánovi Ficovi sa to vtedy páčilo, že protestovali iní. Ukrajina je členom Rady Európy, iných medzinárodných inštitúcií a chce ísť do EÚ, je našou psou povinnosťou otvorene hovoriť.
A k pánovi Blahovi len jedna poznámka. Pán poslanec, ja som opozičný politik a som členom zahraničného výboru, ostatné sa komentovalo samo. To, čo si ale všímam v ostatnom období, je arogancia, nervozita, agresivita z radov niektorých poslancov a predstaviteľov súčasnej vlády. Toto nie je dobrá tendencia. Nám nezatvorili ústa iní, iní mudrci a majstri sveta ťažkej váhy, pán Blaha, takže s tým asi treba žiť.

Ďakujem veľmi pekne. Pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády pán minister zahraničných vecí, kolegyne, kolegovia, pre nás, čo máme radi zahraničnú politiku, je to dnes sviatočný deň. Len ma zaráža, že tak rýchlo beží čas. Sa mi zdá, že celkom nedávno sme o zahraničnej politike tu diskutovali.
Keď raz za rok máme možnosť sa zamýšľať nad zahraničnopolitickým smerovaním Slovenska, nad našimi prioritami, nad tým, čo bude, nie je možné to dosť dobré robiť bez toho, že by sme sa tak trošku neobzreli a nereflektovali tú minulosť, ktorá je celkom čerstvá. Takýto pohľad bude, myslím, charakterizovať aj moje vystúpenie. Budem sa zamýšľať nad budúcnosťou, ale čo najpozornejšie reflektovať aj uplynulú minulosť a to, čo sa odohráva okolo nás a vo svete v týchto mesiacoch, týždňoch, chvíľach.
Je mi ľúto, že na úvod nemôžem byť originálnejší, ako som bol pred rokom, keď som v súvislosti s našou zahraničnou politikou a dokumentom, ktorý bol podkladom pre naše rokovanie, hovoril o tom, že ide o dokument veľmi všeobecný, veľmi nekonkrétny, o dokument z ktorého je pomerne ťažké, ak nie nemožné odčítať skutočné priority našej zahraničnej politiky, odčítať to, kde Slovensko chce v zahraničnej politike priniesť svoju pridanú hodnotu. Už nestačí povedať, že Slovensko je desať rokov v prvej línii Európskej únie, to nestačí. To nie je aktuálna novinka. To je vec, ktorá platí desať rokov a práve preto, že už desať rokov by sme mali byť smelší, aktívnejší a prínosnejší. Žiaľ, opäť keď som si viacnásobne tento dokument prečítal a keď sme o ňom diskutovali pomerne obsiahle aj na zahraničnom výbore, som si túto skutočnosť uvedomoval.
Keď pán podpredseda vlády povedal, ako nás vyrušuje extrémizmus, nielen na strednom Slovensku, nielen na Slovensku, ak vyjadrujeme obavy, ako extrémizmus poznačí nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu, tak sa domnievam, že neraz máme na tom svoj podiel viny aj my, a to tým, že chceme byť príliš pekní, príliš hladkí. A preto sme nekonkrétni, vyhýbame sa ťažkostiam, bolestiam, chybám a nedostatkom. Toto považujem za veľmi vážne. A k tomu sa budem vo svojom vystúpení aj niekoľkokrát vracať.
Povedal som, že taká základná charakteristika videná mojimi očami je veľká všeobecnosť, nekonkrétnosť tohto dokumentu. Aj teraz keď som veľmi pozorne počúval pána podpredsedu vlády, dovolím si povedať možno trošku príkro, ale pokojne, že takéto vystúpenie pán vicepremiér by mohol povedať aj v českom parlamente, aj v poľskom, aj v maďarskom, aj v estónskom, aj v nemeckom, natoľko je nekonkrétny, natoľko bol všeobecný.
Ale znovu, keď som hľadal odpoveď na otázku, kde by malo Slovensko priniesť svoju pridanú hodnotu, tak som našiel jedinú pasáž, ktorá o tomto hovorí na strane 5. Na strane 5 sa píše, že záujmom Slovenskej republiky je, aby Európska únia proaktívne reagovala na krízy vo svete, a ďalšia veta hovorí, že v Európskej únii bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup EÚ pri riešení medzinárodných kríz. Ja to prečítam ešte raz: „V EÚ bude Slovenská republika pôsobiť tak, aby sa využíval komplexný prístup Európskej únie pri riešení medzinárodných kríz." Pri najlepšej vôli tomu sa porozumieť nedá. Pri najvyššej miere slušnosti a pokoja môžem povedať to, že ide o neobyčajnú frázu. Nie som si istý, či jej rozumie aj samotný autor. Myslím si, že písať takéto dokumenty prosto nemá žiaden význam, ak toto je naozaj pôsobenie Slovenskej republiky alebo by malo byť pôsobenie Slovenskej republiky v Európskej únii.
Nebudem sa dnes pýtať, ako mieni Slovensko pôsobiť v krajinách Maghrebu alebo v Stredoafrickej republike, alebo v subsaharskej Afrike. Nebudem sa pýtať, ako by malo Slovensko vplývať na Irán, aby bol kooperatívnejší, alebo na Severnú Kóreu, aby, prepytujem, neblbla. Ale budem sa pýtať na to, čo v skutočnosti malo by byť prioritami slovenskej zahraničnej politiky. A iste nikoho z vás neprekvapím, keď budem hovoriť najmä o dvoch vektoroch, o západnom Balkáne a Východnom partnerstve. Koniec koncov za tie kľúčové priority to označil aj podpredseda vlády.
Stručnejší budem k západnému Balkánu z dôvodov, ktoré iste všetci chápeme, lebo chcem hovoriť viac o Ukrajine, o Východnom partnerstve.
Myslím, že bolo príznačné pre súčasnú vládnu politiku, keď hovoriac o západnom Balkáne pán podpredseda vlády Lajčák spomenul jedinú krajinu, Srbsko, chvála Pánu Bohu, saxes story, hovoríme my východniari. Úspešný príbeh napísalo Srbsko. Veľmi som sa tešil celému tomu vývoju, ktorý viedol a vedie k tomu, že Srbsko, ak sa dobre pamätám, od 21. januára už konkrétne rokuje o svojom vstupe. Pán premiér Dačič hovorí o tom, že to je najväčšia udalosť v histórii Srbska po 2. svetovej vojne. Tak dôležité to je pre srbský národ, pre Srbsko. A myslím si, že tomu sa rozumieť dá.
To, čomu sa ale už rozumieť dá menej, je, že pán vicepremiér prešiel veľmi hladko, a dokument o tom nepojednáva vôbec, že máme aj veľké starosti na západnom Balkáne. Nechcem hovoriť o starostiach Albánska, alebo možno Kosova, možno preto, že sa im menej venujem. Možno by som nemal hovoriť ani o starostiach, ktoré máme v súvislosti s Macedónskom, že nevie rozťať ten gordický uzol, aby aj ono mohlo rokovať. Mám na mysli názov krajiny, že, a blokáciu zo strany Grécka.
Chcem ale hovoriť o krajine, kde by sme mali niečo urobiť, kde náš rukopis by mal byť viditeľný. Prečo nehovoríme o Bosne a Hercegovine? Ja som sa domnieval, aj vzhľadom na históriu, aj vzhľadom na angažovanosť našich diplomatov vrátane pána podpredsedu vlády, že tej krajine dobre rozumieme, že nám na nej nesmierne záleží. Viete, kedy padlo rozhodnutie v Štrasburgu v prípade Sejdič – Finči? V roku 2009. Vieme, že sa v Bosne nevieme pohnúť ani o milimeter pri riešení týchto problémov, že tam narastá chaos, že tam situácia nejde k lepšiemu, dokonca ani nestagnuje, ale k horšiemu? Kto iný ako slovenská zahraničná politika by mal mať trošku ambíciu, podobne ako sme prispeli Chorvátom, ako sme prispeli, prispievame Srbom, prispieť aj Bosne a Hercegovine, aby sa tá situácia pohla a aj táto krajina sa ubrala perspektívnou cestou.
Na tomto príklade chcem veľmi konkrétne ilustrovať, že dnešná politická elita sa vyhýba diskusii o týchto ťažiskových problémoch a snaží sa skôr prezentovať buď pozitíva, alebo hovoriť o téme všeobecne.
Poďme teraz k Východnému partnerstvu a k Ukrajine.
Nechcem veľmi tratiť čas, aby som vyjadril isté znepokojenie nad zmrazeným konfliktom, ktorý sa týka Podnesterska. Nechcem veľmi strácať čas, aby som dlho hovoril o Gruzínsku, lebo sa mu až tak intenzívne nevenujem. Možnože by som nemal ani hovoriť príliš o Azerbajdžane a Arménsku, hoci aj tam sú znepokojivé tendencie, my investujeme do Východného partnerstva tieto krajinky akosi sa viac vidia v colnej únii s Ruskom, Kazachstanom, Bieloruskom.
Ale nepochybne treba hovoriť o Ukrajine. Ten vývoj je veľmi znepokojivý.
Skoro by som povedal, ak si dnes nezainteresovaný poslucháč, povedzme, študent medzinárodných vzťahov pozrie Zameranie zahraničnej politiky, tento dokument, a zamyslí sa nad tým, čo sleduje v médiách, bude veľmi prekvapený. Ja chápem, že ten dokument sa pripravoval v čase, keď ešte demonštrácie nebežali. Ale to sme naozaj nič nepredvídali? To naozaj nič nebolo v lufte? To sa pred tým novembrom v ukrajinskej spoločnosti naozaj nič nedialo? O chvíľu budem konkrétnejší, ale hneď na úvod chcem povedať to podstatné, na čo by som nerád zabudol, a síce že text dokumentu Zameranie zahraničnej politiky na budúci rok usvedčuje našu zahraničnú politiku z toho, že sa téme nenáležite venovala alebo ju podceňovala, možnože málo chápala.
Ak teraz dovolíte, uvediem niekoľko konkrétnych ilustrácií.
Nerád by som sa tváril múdrejší ako som, ale to, že sa niečo zlé v Ukrajine deje a že sa veľmi zle niečo zasieva, mi bolo jasné, keď došlo k uväzneniu Julie Tymošenkovej. Dopredu chcem povedať, že nejde o konkrétnu osobu, ide o podstatu, ide o princíp. Ide o to, že politické strany, politické elity, by sa nemali snažiť paralyzovať alebo likvidovať iné politické elity alebo svojich oponentov inak ako politickými prostriedkami. Pán vicepremiér hovoril, že komunikuje s ukrajinskými partnermi. Ja som o tejto téme diskutoval, hneď po tom, čo sa to udialo, v Kyjeve s pánom prezidentom Janukovyčom, spomínal som príbeh Slovenska, keď aj nás tlačili, aby sme zatvárali politikov minulosti. Politická strana SMER si myslí, že sme lacno privatizovali, ekonomicky neefektívne. My si myslíme, že SMER predal neefektívne emisie. Ale kriminalizovať alebo zatvárať z politických pohnútok, sa domnievam, je začiatok konca. To, čo sa žiada od politických elít, je to, aby vytvárali prostredie na to, aby polícia, prokuratúra a súdy boli naozaj nezávislé a nestranné, čo, samozrejme, o Ukrajine sa povedať nedá, tam začali tie problémy. Pán prezident si to jasne uvedomoval. Jasne si uvedomoval, aký boľševický, gumový, neseriózny paragraf použila aj polícia už pre samotné vznesenie obvinenia. Neviem, ako je to s medzinárodným tajomstvom v tejto slovutnej spoločnosti slovenského parlamentu, ale politické špičky na Ukrajine veľmi dobre vedia, že to preexponovali. Veľakrát som bol pri tom, naposledy napríklad na Jalte, keď si pani prezidentka Litvy vymieňala argumenty s pánom prezidentom Janukovyčom. Tam, samozrejme, začali problémy. Slovenská zahraničná politika si ich ale nevšímala.
Keď pán prezident Gašparovič dostal pozvanie zúčastniť sa samitu prezidentov stredo- a východoeurópskych krajín, tuším na Kryme sa to malo odohrávať, tak bol veľmi prekvapený, keď zaznievali zo Slovenska hlasy, vrátane môjho, že by tak urobiť nemal. Argumenty, že treba s Ukrajinou komunikovať, neobstáli v konfrontácii s tým, že zámer vysielať rodinnú fotografiu zo stretnutia prezidentov krajín strednej, východnej Európy z Krymu s pánom prezidentom Janukovyčom v strede, ako keby sa nechumelilo, ako keby neboli kľúčové. Na rozdiel od prezidentov Česka, samozrejme, Nemecka, Rakúska, niektorých iných slovenský pán prezident ešte ukazoval ústretovosť, že sa zúčastní aj zúženého samitu prezidentov, ak nevyjde ten pôvodne plánovaný.
Slovensko nerobilo v tom čase správnu zahraničnú politiku. Slovensko nevyužívalo tú výhodu, ktorú ako sused má vzhľadom na tradičné kultúrne, historické a iné vzťahy s ukrajinským národom a s ukrajinskou politikou. Slovensko prosto mlčalo a podporovalo tie tendencie, ktoré naplno sa prejavili potom v novembri minulého roku.
Ale ešte skôr, ako k tomu došlo, Verchovna rada Ukrajiny prijala ďalší veľmi kontroverzný zákon, veľmi nedemokratický zákon, veľmi účelový zákon, a síce keď sa prerokovával daňový kódex, tak tam vpašovali dodatok, doplnok, pozmeňujúci návrh, ktorý vlastne bráni účasti Vitalija Klička v prezidentských voľbách v roku 2015. A Slovensko je ticho. No tak súčasná politická elita najprv eliminuje najväčšiu konkurentku a potom ide eliminovať politika, ktorý už dnes v prieskumoch verejnej mienky je v lídrovskej pozícii. A, opakujem ešte raz, slovenská zahraničná politika, najvyšší ústavní činitelia mlčia.
Vrcholom, domnievam sa, ktorý, žiaľ, neobyčajne, neobyčajne výstižne charakterizuje súčasnú slovenskú zahraničnú politiku boli výroky pána premiéra po tom, čo sa na uliciach v Kyjeve začali zhromažďovať státisíce občanov. Doslova 3. decembra pán premiér Fico povedal: „EÚ je do seba tak zamilovaná, že je presvedčená, že nič lepšie neexistuje. Členstvo v Únii nie je predpísané náboženstvo a Ukrajina si vybrala.“ Nemusíme byť ani vo vláde, ani v opozícii, stačí, keď sa naozaj so záujmom pozrieme na Ukrajinu, stačí, keď sa zo záujmom zamyslíme nad našimi záujmami, tak si musíme podľa mňa povedať, že toto nie je dobrá politika. EÚ nie je žiadne náboženstvo. Pripomína mi to isté bilbordy.
Všimnime si ale dve veci.
Po prvé. Predseda vlády stále hovorí o Európskej únii ako o nich, to sú oni a to sme my. Pán vicepremiér hovorí, že už sme desať rokov v čele európskeho diania. Niekde bude chyba. Čo je teda pravda? V tomto prípade pán vicepremiér je podstatne bližšie k pravde. Nemôžeme takto sa správať k zahraničnej politike.
No a potom chcem do vašej pozornosti dať pasáž, jednu vetu, v dokumente, o ktorom diskutujeme, ktorá pojednáva o strategickom postoji Slovenskej republiky k Ukrajine. Na strane štyri si túto vetu môžete prečítať a overiť ma, čo citujem: „Vo vzťahu k najväčšiemu susedovi Ukrajine zostáva hlavným strategickým zámerom Slovenskej republiky približovanie Ukrajiny k Európskej únii.“ Dámy a páni, niekde je chyba. Dokument hovorí, že naším strategickým záujmom je približovanie Ukrajiny k Európskej únii, a pán vicepremiér povie, že Európska únia nie je predpísaným náboženstvom. (Hlas z pléna.) Kôň má štyri nohy a sa potkne. Toto mi ušlo. Ospravedlňujem sa. Ide o pán premiéra, samozrejme. Pán vicepremiér to napísal správne v tom dokumente. Pán predseda vlády veľmi nezodpovedným spôsobom zasahuje do týchto tém. Samozrejme, človek si položí otázku, že kde je teda pravda, či to je to, čo je napísané v texte, alebo to, čo deklaruje predseda vlády Slovenskej republiky.
Myslím, že v tejto nejednoznačnosti zahraničnopolitických postojov najvyšších ústavných predstaviteľov, a treba byť veľmi konkrétny, pána prezidenta Gašparoviča a pána predsedu vlády Fica, treba hľadať príčiny toho, prečo je Slovenská republika dnes v zahraničnej politike málo výrazná, málo aktívna a nejednoznačná. Nedokážeme prispievať podľa môjho názoru tam, kde sa to nielen od nás objektívne očakáva, ale kde máme na to aj objektívne najlepšie predpoklady.
No a aký je výsledok? (Najdôležitejší vždy je výsledok.) Výsledok je ten, že sa doslova v týchto hodinách dozvedáme, že novým momentom alebo, ak chcete, elementom v analýzach a v diskusiách vnútri Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, ktoré sa týkajú Ukrajiny, je téza o nastupujúcom policajnom štáte. Dámy a páni, toto nie je môj výrok, toto nie je moja originálna charakteristika, oznamujem vám, že dnes vládne mierne zdesenie v kruhoch Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, pretože potrebovali na to Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu, potrebovali na to, aby pani šéfka Európskej služby pre vonkajšiu činnosť Baroness Ashton vycestovala na Ukrajinu a sama sa presvedčila, že ide naozaj o vážne tendencie. Toto je výsledok, na ktorom svojou nečinnosťou, prehliadaním, relativizovaním, žiaľ, má podiel aj slovenská zahraničná politika. Nečítalo sa mi to dobre, ale takto stojí problém dnes. Sú tu tendencie k policajnému štátu na Ukrajine? Naozaj sa niečo zlé odohrá po olympijských hrách v Soči? Nemali by sme sa vyhýbať takýmto témam, lebo tak ako iní sa nevyhýbali Slovensku, keď nám bolo ťažko, keď sme koketovali s nedemokratickými režimami, za čo sme im dodnes vďační, vďaka čomu dnes môže vicepremiér povedať, že 10 rokov sme v čele európskeho diania, tak rovnako statoční a principiálni by sme voči iným mali byť dnes aj my.
Toľko asi k tomu podstatnému, čo sa mi žiadalo v súvislosti so zameraním zahraničnej politiky na nadchádzajúci alebo na už bežiaci politický rok povedať.
Zhrnutie tohto politického pohľadu je také, že mali by sme byť menej všeobecní, viacej konkrétni, mali by sme byť menej odtrhnutí od politickej reality, nemali by sme sa jej vyhýbať, naopak, mali by sme byť smelí a smelší ju konkrétne a čo najpravdivejšie pomenúvať, malo by byť menej alibizmu a viacej zodpovednosti.
A teraz, ak dovolíte, v druhej, záverečnej časti okrem toho politického zásadného pohľadu mi dovoľte dve konkrétne praktické poznámky povedať, aj vzhľadom na to, o čom sme diskutovali v pléne, ale aj na rokovaniach zahraničného výboru v minulosti.
Po prvé, ekonomická diplomacia. Aj som očakával, aj som bol rád, keď pán vicepremiér to nedvojzmyselne, zreteľne, jednoznačne vo svojom vystúpení znova zopakoval, koniec koncov aj v dokumente je tomu položený náležitý dôraz. Opäť ale keď som premýšľal, ako pekne je to napísané a aká je realita v praxi, tak som videl, žiaľ, pohľady dva, napríklad aj preto, že v dokumente sa píše o tom a celkom pekne, zahraničná politika ako chce prispieť k novým exportným príležitostiam, ako chce podporovať inovácie, informačné technológie, nové priemyslové odvetvia priemyslu, ako je elektrotechnika, chvalabohu, Považie, od kanónov ku elektrotechnike. No ale na strane druhej už rok čítam, minimálne si spomeniem, a dokážem uviesť tri veľmi kvalifikované kritické príspevky, o našej chabej účasti na medzinárodných veľtrhoch. My sme o tom diskutovali na zahraničnom výbore. Možno sa budem nútený ospravedlniť druhýkrát, nevidím predsedu zahraničného výboru. Ale tá diskusia sa týkala napríklad medzinárodného veľtrhu elektrotechniky v Mníchove, kde Maďari mali 17 či 19 firiem, podobne ako Česi, my sme ich mali 2. Takéto príspevky čítam v kvalitných komentároch celkom pravidelne. Tak sme sa o tom na výbore delili s pánom štátnym tajomníkom Burianom. Prihlásil sa k spoluzodpovednosti aj za fungovanie alebo nefungovanie SARIO. Sľúbil nám, že nám dodá konkrétnu analýzu, pretože vždy je najlepšie rozobrať konkrétny príklad, prečo takto sme podcenili tento zmienený veľtrh Productronica v Mníchove, ale, žiaľ, doposiaľ som stanovisko alebo sľúbenú správu nedostal. Bolo by dobré, keby, už si nepamätám, tri či štyri roky po integrácii obchodných zástupcov po starom, ekonomických diplomatov po novom malo ministerstvo zahraničných vecí ambíciu vyhodnotiť tento krok, do akej miery sme boli úspešní, do akej miery sme neboli úspešní, a podľa možností na meraných ukazovateľoch dať odpoveď na otázku, či môžeme byť s daným stavom spokojní alebo potrebujeme ho zlepšovať. Toto bola prvá technická poznámka.
A dovolím si povedať ešte jednu technickú poznámku. A tá sa týka siete našich zastupiteľstiev. Uvediem ju možno aj preto, že to znovu pán vicepremiér spomenul, a aj preto, že sme o tom diskutovali či už v pléne alebo vo výboroch. Možnože v súvislosti so štátnym rozpočtom som sa zmienil o tom, že ma vyrušuje realita otvárania nových zastupiteľstiev. Opäť ma trošku pán štátny tajomník poučil, že v Skopje neotvárame, len povyšujeme úrad, že to nebude až také drahé. Rovnako, samozrejme, som si vedomý toho, že v Tbilisi budeme sídliť v budove Európskej únie. Nie som si istý, či to bude zadarmo. No ale som si istý, že odstúpiť od zmluvy s Maďarskom a zriaďovať kamennú budovu v Moldavsku nie je celkom asi perspektívna cesta.
Hovoril som vo svojom vystúpení o tom, že život sa nedá zastaviť, veľmi dynamicky sa mení. A aj my by sme mali mať silu pozerať sa na veci novými očami, bez toho, že by sme chceli sekírovať veľvyslancov alebo im komplikovať život, ale sú tu nové skutočnosti, napríklad nevídané informačné technológie, dobré komunikácie, ale hlavne začala fungovať naplno Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Niežeby som chcel niekoho uraziť alebo nemal rád niektorého veľvyslanca, ale ilustrácia je vždy najlepšia, tak niekedy položartom, polovážne hovorím, že predstava, že v Podgorici je 28 excelencií a ešte aj dvadsiata deviata z Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, je trošku taká na zamyslenie. Dokedy sa budeme tváriť, že toto neexistuje? Dokedy sa budeme brániť tomu, že zahraničná politika je jedna z oblastí, kde by sme sa nemali báť hlbšie spolupracovať? Mne sa nepáči harmonizácia daní, nepáči sa mi, keď nám Európa frfle do etických, kultúrnych otázok. Ale v obrane, v zahraničnej politike, v základnom výskume, však tam môžeme ušetriť kopu peňazí.
No a prečo o tom hovorím znovu dnes bez toho, že by som chcel pridať nejakú hodnotu novú. Je to aj preto, že ma zaujal jeden telegram, ktorý nedávno som dostal z Dánska ako člen zahraničného výboru a v ktorom som sa dozvedel, že Ministerstvo zahraničných vecí Dánska prezentovalo 16. januára reformu modernizáciu zahraničnej služby. Ja to skrátim, nebudem to celé čítať. Dáni zatvárajú veľvyslanectvá na Slovensku, v Slovinsku, na Cypre, v Luxembursku, Švajčiarsku, obchodné zastupiteľstvá v Miláne a zastupiteľské úrady v Líbyi a v Nigérii. Otvárajú aj niektoré nové, v krajinách, kde v novom svete to začína fičať, čo je celkom logické a legitímne. No verím, že ani pána vicepremiéra a mňa to ani nenapadne, aby som tento krok dánskej vlády vnímal ako nejaké nepriateľstvo.
Skôr to hovorím preto, že celkom nedávno v súvislosti so zriaďovaním veľvyslanectva v Macedónsku som si prečítal v dokumente ministerstva zahraničných vecí, že otvárať ambasádu v Skopje ideme preto, aby hlavnou úlohou veľvyslanca bolo efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad Macedónska v Bratislave. Povie sa tomu slušne anachronizmus, menej slušne taká stagnácia, taký skostnatený pohľad na veci. Pán vicepremiér veľmi dobre vie, že na tomto nestojí zahraničná politika. Ani z toho nechcem robiť otázku života a smrti. To som spomenul vyslovene ako technickú záležitosť, ktorá ale, samozrejme, má svoje ekonomické dopady, finančné dopady. Zmienil som sa o tom preto, lebo sa domnievam, že život prináša nevyhnutnosť zmien. Život sa zastaviť nedá. Vyvíja sa niekedy brutálnejšie a rýchlejšie, ako by sa nám mohlo páčiť. Tá globalizácia niekedy nás robí veľmi nervóznymi, ale týmto trendom sa buď dokážeme prispôsobiť, nebodaj ich aj pozitívne využiť, alebo budeme zotrvávať v skostnatených prístupoch, ktoré jednak nebudú prinášať osoh a v horšom prípade, samozrejme, budú znamenať zbytočne viac nákladov. Takže nebojme sa meniť veci, podľa možností, samozrejme, k lepšiemu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda, aj za blahoželania od vás, od kolegov, aj za to, že ste mi pomohli s Mandelom, bol by som povedal niečo podobné, ako ste povedali, myslím si, že niet o tom pochýb, len to chce iné miesto, iný čas a dôstojnejšiu atmosféru.
No k tomu, čo odznelo dve-tri poznámky.
Kolega Jarjabek, áno, športová diplomacia, kultúrna diplomacia by mali mať omnoho výraznejšie aj miesto, aj podporu. Tri milióny eur ležia na stole, je to tak šikovne urobené s tou novou budovou, že to nenájdete v štátnom rozpočte na budúci rok, ale je to viazané v rozpočte tohto roku. Ale sa to ide preinvestovať v roku budúcom. Tri milióny eur ležia na stole. Pokojne budem hlasovať za to, aby 1,5 mil. z toho išlo na kultúrnu diplomaciu. A, povedzme, 1,5 mil. nech sa ušetrí do štátneho rozpočtu. Do kultúrnej, ale aj športovej diplomacie investície nestoja veľa a prinášajú veľmi silné a multiplikatívne efekty. Takže v tomto slova zmysle som za to.
No a čo sa týka pána poslanca Blahu, najprv k Balkánu, prioritám a potom k tým omrvinkám.
Pozrite sa, rok som pôsobil v Srbsku a dokázal som to robiť z Bratislavy, z Belehradu sa dá pokojne pokrývať aj Skopje a pokojne, samozrejme, sa dá pokrývať aj Podgorica. Hovoril som o tom, že dnes by sme mali premýšľať, ako využívať tieto nové informačné technológie, ale aj to, že Európska komisia má v každom hlavnom meste svoju administratívu. A, samozrejme, politicky zlaďujeme zahraničnú politiku v Európskej únii.
No a skončil by som tými vašimi omrvinkami. Viete, pripomenulo mi to klasický vtip, pán kolega, keď príde chlap na benzínku a sa spýta, že koľko stojí kvapka benzínu, a odpovedia mu, že no nič, tak on povie: „Tak mi nakvapkajte plnú nádrž.“ To bolí, pán kolega, keď sa konkrétne ilustruje vaša neschopnosť a neochota ísť po konkrétnych veciach.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, štátny rozpočet, to je všeobecne známa fráza, je vážna vec, zákon roka, ale myslím si, že nielen formálne, aj svojou podstatou púta pozornosť, a teda dianie okolo jeho prijímania si všímajú aj poslanci Zahraničného výboru Národnej rady a, som si istý, aj iných výborov. Samozrejme, som si všímal nielen to, čo je napísané, ale aj diskusiu, ktorá bola pomerne obsiahla, široká, ktorá predchádzala dnešnému rokovaniu, v médiách, na stránkach novín.
Prvé, čo ma zaujalo, a poviem hneď na úvod, a trošku aj prekvapilo a čo bolo aj napísané, bolo konštatovanie, a to odcitujem, zo stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie. A bude potrebné ich nahradiť štrukturálnymi opatreniami." Toto bol prvý moment, ktorý ma tak trošku aj zaskočil, aj prekvapil. Vychádzal som z toho, že sme vlastne druhý rok po parlamentných voľbách. Vychádzal som zo všeobecného poznania, že keď treba konsolidovať alebo prijímať vážnejšie opatrenia, tak je nielen zvykom, ale, myslím si, aj politickou skoro nevyhnutnosťou ich prijímať po parlamentných voľbách, nie pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Ale, samozrejme, to znepokojuje už zo svojej podstaty, keď si človek prečíta takúto konštatáciu.
Druhým momentom, ktorý ma veľmi zaujal a, rovnako poviem, aj znepokojil, bolo to, čo som si prečítal od kolegu Mikloša v Hospodárskych novinách svojho času, a síce vývoj takzvaného konsolidačného úsilia. Všetci veľmi dobre viete, o čo ide. Ja len pripomeniem tie čísla, ktoré som si prečítal. Tie hovoria, že to konsolidačné úsilie hrubého domáceho produktu predstavovalo 3 % v roku 2011, 0,3 % v nasledujúcom roku, a to v roku 2012, toho roku že sa očakáva 1 %, ale na budúci rok že je plánovaný už jeho pokles na 0,7 %. Tak som využil, samozrejme, diskusiu aj v zahraničnom výbore, kde prišiel váš štátny tajomník, pán Pellegrini, a kde som sa na to začal pýtať. A musím ale otvorene povedať, že tá diskusia bola nielen korektná, ale aj veľmi taká kvalifikovaná z môjho pohľadu. Celkom milo som bol prekvapený, že pán štátny tajomník sa zhodol s nami alebo teda s tými, ktorých tieto čísla znepokojujú na tom, že tá situácia je, nech to nepreháňam, vážna, je napätá, je vážna, aj keď trošku polemizoval, najmä s tým číslom mínus 0,7 % na budúci rok. Hovoril, že komisia to vidí trošku pesimisticky. Inak to vidí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ministerstvo financií trošku optimisticky, ale priznal, pripustil aj on, že najlepšie číslo je mínus 0,2 %, čo prosto nie je dobré a čo je naozaj aj vzhľadom na čas politického cyklu veľmi, veľmi nezvyčajné. No ale ešte stále mi nenapadlo, že sa zapojím do rozpravy ku štátnemu rozpočtu až do okamihu, keď pán štátny tajomník Pellegrini predniesol vetu, že nič sa s tým nedá robiť, lebo všetky rezervy sú už vyčerpané. A toto ma trošku zaskočilo, prekvapilo, až tak, že vlastne som sa mu zdôveril s tým, čo som chcel predniesť potom pri kapitole ministerstva zahraničných vecí. Ale keďže povedal takúto vetu, tak mi nedalo a v prítomnosti aj štátneho tajomníka Buriana a mojich bývalých kolegov, spolupracovníkov z MZV som to predsa len povedal, s tým, že som to chcel predniesť v rodine, už sa to patrí hovoriť v rodine, a nie tak širšie, no ale svedomie mi nedalo. A, pán minister, rád by som sa podelil o tieto moje myšlienky aj s vami, lebo téza, že nieto kde šetriť, je podľa môjho názoru, poznajúc rezort zahraničných vecí, možno lepšia ako iné, prosto nepravdivá, veľmi nepravdivá. No a teraz sa to pokúsim podoprieť celkom konkrétnymi argumentmi. Uvediem z nich také dva zásadnejšie, ale, myslím, konkrétnejšie.
Pán minister, prvá téma je otváranie nových ambasád. Doslova v týchto dňoch, ak nie rovno v týchto hodinách otvárame tri nové ambasády, v Macedónsku, v Gruzínsku a v Moldavsku. Chcel by som v tejto súvislosti povedať, že sa tak deje v období, ktoré je charakteristické búrlivým rozvojom informačných technológií, keď sa dnes komunikuje krížom-krážom, rýchlym spôsobom po celom svete, ale aj v období, keď je už nielen zavedená, ale aj stabilizovaná tzv. vonkajšia služba pre zahraničnú činnosť, ľudovo by sme mohli tomu povedať európska diplomatická alebo zahraničná služba, EEAS.
No a v tomto období týchto, by som povedal, aj systémových zmien som sa dočítal, že napríklad v Macedónsku, ktoré bolo doposiaľ pokrývané z Belehradu, je hlavným účelom alebo hlavnou úlohou nového veľvyslanca, a teraz odcitujem z dokumentu, ktorý sme v zahraničnom výbore prerokovali dva-tri mesiace dozadu a ktorým sa každý budúci veľvyslanec prichádza na zahraničný výbor predstaviť a kde teda som sa dočítal, že hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenie a zriadila rezidentný zahraničný úrad v Bratislave. No veľmi som sa čudoval, pretože macedónsky veľvyslanec sedí vo Viedni a z Viedne fungujú nielen telefóny, nielen internet, e-maily, ale máme už aj diaľnicu. A ja som sa s veľvyslancom Macedónska zhodou okolností teraz stretol vo Viedni pri jednej príležitosti predvčerom večer. No, pán minister, Macedónsko trápia úplne iné veci, ako otvárať kamennú budovu v Bratislave, Macedónsko čaká od Slovenska niečo úplne iné. A on mi to rovno povedal, čo čaká od Slovenska. Je to väčšia podpora, aby sa pohli z miesta. Viete, že Macedónsko stojí, že ho Grécko blokuje. Nevedia si s tým rady už niekoľko rokov. Sú kandidátskou krajinou a nie a nie začať rokovania. A veľmi sa spoliehajú na také krajiny, ako je Slovensko, že trošku nájdeme modus vivendi, aj keď, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, že toto sú nie jednoduché politické témy. Ale aby sme si absurditu ešte raz tohto kroku uvedomili, tak ja to prečítam, lebo to napísal samotný rezort: „Hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad.“ Chcem vám oznámiť, že macedónsky veľvyslanec, dnes je piatok, je dnes v Bratislave. Je dnes v Bratislave, sadol do auta, ide riešiť problémy a nemá najmenší problém, aby z Viedne sa pohol a prišiel do Bratislavy, nehovoriac o tom, že ambasáda v Skopje bude pozostávať z jedného diplomata a jednej pracovnej sily, ktorá bude mať ja neviem koľko pracovných úväzkov. Mám veľmi vážne pochybnosti, čo pán veľvyslanec bude v Skopje vybavovať.
Gruzínsko. Pán minister zahraničných vecí si pomáha argumentom, že ideme do budovy európskej delegatúry. No, zaplať pánboh, ale aj tam budeme platiť. Aj tam budeme platiť nájomné, budeme platiť personálne výdavky pre konkrétneho diplomata, pre jeho rodinu, rodinných príbuzných.
No ale najabsurdnejšou situáciou sa mi javí byť Moldavsko. Pán minister, Moldavsko bol problém, pretože Moldavsko sme pokrývali z Bukurešti. A keď Moldavci sa chceli dostať na Slovensko a chceli získať víza, museli ísť šesťsto kilometrov autom, povedzme, z Kišiňova do Bukurešti a šesťsto kilometrov naspäť. No ale pred niekoľkými rokmi sme zistili, že Maďari majú veľké materiálne zabezpečenie v Kišiňove a že začali uzatvárať bilaterálne dohody s rôznymi krajinami dovtedy, dokonca ich už bolo 13, kde podstatou tých dohôd bolo to, že konzulárne služby budú poskytovať Maďari, za to budú vyberať príslušné poplatky, a potom už Moldavci nebudú cestovať, povedzme, za slovenskými vízami do Bukurešti alebo to bude oveľa pohodlnejšie aj pre samotných Moldavcov. Teda bol to biznis win-win-win. Spokojní boli Moldavci, spokojní boli Maďari, lebo s tými istými ľuďmi v tej istej budove, ktorú tam už mali, mali vyššie príjmy. No a, samozrejme, spokojní sme boli aj my, lebo sme nemuseli platiť našich úradníkov, prenajímať alebo stavať budovu. Uzavrel som teda takúto bilaterálnu dohodu s maďarským kolegom. Bol som pri tom, keď sa odovzdávali prvé víza moldavské pre Slovensko priamo v prostredí tohto maďarského zastúpenia. No nerozumiem, úprimne nerozumiem, prečo dnes potrebujeme novú budovu, nových diplomatov v Moldavsku, keď to takto dobre fungovalo. Keď niekto povie, že chceme byť aktívnejší, tak vám pripomeniem, že Slovensko bolo pri zriadení inštitútu, ktorý sme poznali aj u nás pred vstupom do Európskej únie, keď vznikol tzv. Národný konvent. My sme boli toho sponzorom. Aj sme to finančne sponzorovali. Moldavsko je už dlhé roky súčasťou našej rozvojovej pomoci. Moldavskí úradníci už boli aj v minulosti niekoľkokrát v Centre pre zdieľanie skúseností Slovenska z tranzície. Čiže tých aktivít bolo veľmi veľa a naozaj považujem za luxus dnes v Kišiňove kupovať budovu, prenajímať budovu a platiť nových úradníkov. A aby bol ten obraz čo najplastickejší, tak znovu vám pripomínam, že rokujeme v období, keď fungujú naozaj špičkovým spôsobom informačné technológie, ale hlavne Európska komisia má v každej metropole Európskej únie svoje zastúpenie. Nechcem nikoho urážať ani dehonestovať. Slovensko tiež nie je obrovská krajina. Ale viete si predstaviť ja neviem Podgoricu alebo aj to Skopje, alebo aj ten Kišiňov? Však máme tam 28 veľvyslancov a ešte máme tam 29. veľvyslanca Európskej únie. Zdá sa mi to v dnešnej dobe naozaj ako luxus, ako prepych, a teda ako prvý vážny argument v prospech tézy, je kde šetriť.
No a to je vlastne taký kľúčový point, ku ktorému som sa chcel dostať, ako nájsť odpoveď, povedzme, v rezorte zahraničných vecí na otázky, o ktorých hovorím.
Trošku odbehnem a zdanlivo odskočím od témy, keď pripomeniem príspevok kolegu Drobu na zahraničnom výbore, ktorý pána štátneho tajomníka Pellegriniho sa pýtal, kedy sa znovu vrátime k 2 % hrubého domáceho produktu na obranu. Pán kolega Droba, to bola úplne legitímna otázka. A myslím si, že to ani nevezmete v zlom, keď vtedy som si uvedomil súvislosť medzi potrebou peňazí v rezorte obrany a tým, o čom hovorím, v rezorte zahraničných vecí. Nikto dnes už neverí v Európe, že dokážu krajiny také ako Slovensko prispievať v objeme 2 % hrubého domáceho produktu. Rasmussen na to prišiel už dávno. A vy, pán kolega, viete to, čo viem aj ja, že Rasmussen prišiel prvý, myslím, že bol prvý s riešením „smart defence a pooling a sharing“. Čo to znamená. To znamená to, že aj v obrane sa prejavuje rozvoj technológií, že nie sú potrebné také kvantitatívne opatrenia ako kedysi, že armáda sa musí meniť, že od kvantity treba ísť ku kvalite, treba ísť ku pružnosti, k novým technológiám. Výrazom toho pooling a sharing je, že napríklad krajiny V-4 našli odvahu zriadiť spoločnú bojovú jednotku krajín Vyšehradskej štvorky. V Levoči došlo k tej dohode, tuším počas prvej vlády pána Fica. Je to vynikajúci nápad. Neviem, päťtisíc, šesťtisíc, sedemtisíc vojakov štyroch krajín má takto fungovať. No ale keď v armáde dokážeme presadzovať smart defence, prečo v zahraničnej politike nedokážeme presadiť smart foreign policy. Keď pooling a sharing dokážeme presadiť medzi vojakmi, tak pooling a sharing nedokážeme presadiť v takom intelektuálnom prostredí, ako sú diplomati? Znovu opakujem, predstavu, že v každej jednej krajine otrocky zriaďujeme 28 ambasád, lebo je nás 28 v Európskej únii, k tomu ešte ambasádu v Európskej komisii, považujem naozaj za anachronizmus, za čosi, čo si nevšimlo ani technologický vývoj ani vývoj politický.
To bol, pán minister, prvý argument alebo prvá oblasť, kde ja rezervy vidím, kto nedokáže šetriť takpovediac v malom, tak potom, samozrejme, nedokáže šetriť ani vo väčšom, no a v úvode som spomenul, že vidím ešte druhú oblasť, kde sú peniaze už takpovediac na stole. A to je stavba novej administratívnej budovy pre rezort zahraničných vecí, pán minister, krajný luxus. Ja som nejaký ten týždeň na Hlbokej pôsobil. Poviem to najjemnejšie, ako to viem, lebo mám rád tento rezort, len nechcem sa nikoho dotknúť, ale priestoru je tam habadej, pán minister. A znovu sa vrátim k tým informačným technológiám a znovu sa vrátim k tomu, že dnes máme k dispozícii omnoho iné technické možnosti, aké sme mali. Dnes už nie sme krajinou, ktorá sa musí Európe nejako predstavovať, dokazovať si, že množstvom úradníkov bude zvládať úlohu predsedníckej krajiny EÚ. Na budúci rok bude už desať rokov, čo sme jej členom. A myslím si, že tomu treba prispôsobiť aj správanie. Teda, po prvé, mám vážnu pochybnosť, pán minister, že rezort má málo administratívnych kapacít alebo priestoru. Ale keby som sa tak trošku aj mýlil, lebo každý sa môže aj pomýliť, kladiem rečnícku otázku: To naozaj máme v Bratislave málo administratívnych budov? Zle sa mi počúvalo aj mojich kolegov, spolupracovníkov z MZV, že nemáme peniaze na rekonštrukcie ambasád, ktoré sú dôležité, kde tečie, zateká (v týchto ambasádach). A ja to poznám. Naozaj sú také. Ale máme peniaze na novú budovu? Čosi počúvam, že ideme robiť nejaké šachy so Správou účelových zariadení a inými budovami. No ale myslím si, že rezort by nemal byť realitnou kanceláriou a, po druhé, som presvedčený, že na začiatku volebného obdobia projekt ESO sľuboval, že nebude potrebné investovať do nových administratívnych kapacít, ale, naopak, budeme schopní budovy získavať a lepšie využívať jestvujúce kapacity.
Takže ak dovolíte, ja by som to teda zakončil tým, čo som včera počul, najmä vo vystúpení kolegu Mikloša, ktorý niekoľkokrát povedal vetu, ktorá je istým posolstvom, podľa mňa veľmi pravdivým, že vláda nešetrí alebo vláda šetrí málo. Toto vedeli aj naši dedovia, toto vedeli naši otcovia, že keď je zle, tak prosto začneme šetriť. Na základe týchto konkrétnych argumentov som chcel ukázať, že vláda nešetrí, ale vláda míňa. Čiže, pán minister, chcem vás poprosiť, aby ste to vzali v dobrom, lebo ak je toľko vaty aj v iných rezortoch, ako je jej v rezorte, o ktorom som rozprával, tak tých rezerv, kde sa šetriť dá, je veľa. A myslím si, že všetci by sme mali mať aj zodpovednosť a aj odvahu po týchto rezervách siahnuť. Pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli.

Vážený pán minister, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, na prvý pohľad alebo aj počutie by sa mohlo zdať, že rokujeme o dokumente, ktorý je skôr technický, ako politický, aj úvodné slovo pána ministra by tomu mohlo nasvedčovať. Nemienim to teda nijako kriticky, skôr stručné úvodné slovo treba oceniť.
Ja ale by som chcel využiť príležitosť a doplniť aj politický rozmer témy, pán minister, o ktorej rokujeme, lebo domnievam sa, že je nesmierne významná, alebo významný tento politický rozmer.
Názory na misiu spojencov v Afganistane možno sa stále líšia aj na Slovensku medzi ľuďmi. Ja ale patrím medzi tých, ktorí sú presvedčení, že misia, pre ktorú sme sa rozhodovali v roku 2003 spolu s ďalšími krajinami Severoatlantickej aliancie, mala, má a bude mať, bude znamenať veľký význam pre samotný Afganistan, pre jeho susedov, pre región. Možno trošku vzletnejšie by som povedal, pre ľudstvo a našu civilizáciu ako takú.
Vychádzam z toho, čo som aj videl v Afganistane, čo som počul od mnohých politikov, čo si dokážem prečítať. Afganistan sa mení, možno pomalšie, ako sme dúfali alebo verili, ale sa mení a ja to vidím tak, že pomaly, ale k lepšiemu.
Na výbore som povedal, že veľa argumentov by som dokázal použiť na konštatovanie toho, že dnes je na tom trošku Afganistan lepšie, ako bol pred desiatimi rokmi, a vyjadril som nádej, že o ďalších desať rokov bude na tom ešte lepšie, ako je dnes.
Je zreteľa hodné, že pre misiu našich vojakov sme sa rozhodovali v roku 2003, teda je to už desať rokov. Myslím si, že je zreteľa hodné si uvedomiť, že tá línia zahraničnopolitická, bezpečnostná pretrváva po celých tých desať rokov, čo je veľmi dobrý znak, že Slovensko má svoju zahraničnopolitickú orientáciu, líniu, ale aj to, že je pevným spojencom ostatným v spoločenstve, do ktorého sme sa veľmi usilovali dostať, dobiehajúc už niekoľko rokov členské štáty, v tom čase našich susedov Česko, Poľsko a Maďarsko, čo napokon sa nám v roku 2004 aj podarilo.
Politický význam tejto misie je teda predovšetkým v tom, že Slovensko sa prejavilo ako vypočítateľný, predvídavý, a pritom aj veľmi pevný spojenec. A tak ako hovorím, o slovenských vojakoch, ktorí pôsobili, pôsobia v Afganistane, počuť iba samé dobré chýry. A to je, myslím, vec, ktorú si treba nielen uvedomiť, ale možno pri takejto príležitosti, ako je prerokúvaný dokument, aj nahlas povedať.
Druhý rozmer témy, o ktorej rokujeme, ktorý som si veľmi silno uvedomoval, keď som dokument čítal, je fakt, že misia má veľký význam aj pre samotnú Armádu Slovenskej republiky. Nie som si tým celkom istý, ale som si temer istý, že na takej ťažkej misii naši vojaci ešte neboli. Že v Afganistane nadobudli nové spôsobilosti, nové skúsenosti, ktoré nepochybne budú zužitkované aj v budúcnosti v podmienkach Armády Slovenskej republiky, ale aj širšieho medzinárodného spoločenstva. Bola to najťažšia skúška pre našich profesionálnych vojakov a myslím si, že pokojne môžme dnes nahlas povedať, že aj v tejto skúške obstáli.
Ja by som teda chcel toto svoje stručné vystúpenie využiť predovšetkým na to, aby okrem tých zahraničnopolitických súvislostí, o ktorých som hovoril, som vyjadril aj veľkú vďaku našim vojakom, Armáde Slovenskej republiky ako takej, pretože zvýšili nielen reputáciu Slovenskej republiky, ale myslím si, že dali aj veľa dobrých dôvodov občanom Slovenskej republiky na to, aby boli na našich vojakov hrdí. Je to dobrý pocit, je to pocit, na ktorom sa dá stavať aj perspektíva.
Preto ešte raz, pán minister, by som chcel vyjadriť vďaku všetkým veliteľom, ale aj príslušníkom ozbrojených síl, Armády Slovenskej republiky, ktorí v Afganistane pôsobili a pôsobia.
No a samozrejme, že nemôžem nezvýrazniť aj to, že pri tejto službe svojej vlasti, ale aj medzinárodnému spoločenstvu boli ochotní riskovať. Vykonávali ťažkú službu, čoho dôkazom je aj to, že 9. júla tohto roku zahynul jeden z nich, čatár Daniel Kavuliak, a spolu s ním boli ohrození a veľmi ťažko zranení aj dvaja ďalší slovenskí vojaci.
Takže aj s touto vďakou, alebo odkryjúc tento rozmer našej misie v Afganistane, by som chcel povedal, že, samozrejme, ten čas priniesol celkom logicky tranzíciu, odovzdávanie správy Afganistanu, domácim lídrom, a celkom logicky teda vedie aj k sťahovaniu našich vojakov, tak ako to robia iné krajiny, spojenci v Aliancii, k predefinovaniu ich pôsobenia vlastne k tomu, čo je obsiahnuté v samotnom materiáli.
Pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec Blaha, niekedy tým trouble makerom aj treba byť. Keby sme sa neboli vzopreli na začiatku pri pôžičke Grécku, dovolím si neskromne povedať, že ten proces precitnutia medzi mnohými európskymi krajinami, lídrami by trval dlhšie a by to stálo omnoho viac peňazí. Keby sme sa neboli vzopreli pri Kosove, nebola by taká grandiózna, dovolím si povedať, zmena v Srbsku, čo je absolútne v našom výsostnom záujme a, dovolím si povedať, aj v európskom a v širšom kontexte. Viete, pán kolega, nevystačíme s frázami, ani doma, ani v Európe. Zatiaľ som počul dve myšlienky z pozície slovenskej najvyššej reprezentácie, a síce, že nechceme iba šetrenie, chceme rast (To je aká fráza?), a druhú, že odpoveďou na všetky problémy je prehĺbenie európskej integrácie. No aké je to jednoduché, nevystačíme iba s frázami.
Pán poslanec Blanár, skúste sa zamyslieť nad tým, že nie vždy musí ísť o to, či sme to my alebo vy, o tomto to moje vystúpenie nechcelo byť a podľa môjho názoru ani nebolo. Skúste porozumieť, že na tú istú vec sa môžete pozrieť očami vladára, ale aj očami opozičníka. Keď sa zbavíme pohľadu z pozície opozície, ktorej elementárnou povinnosťou je premýšľať kriticky, dopustíme sa fatálnej chyby. Čiže pokúste sa porozumieť možno aj tomu, prečo som vytiahol ten príklad českej mimovládnej organizácie. To sa iste pánovi ministrovi Schwarzenbergovi nečítalo dobre. Ale v jeho reakciách som nikde nezaznamenal, že by mal s tým väčší problém, pretože tak je to v demokracii prosto prirodzené. Vôbec nejde o to, kto, kedy, ako s eurofondmi naloží, ale ide o to, aby sme menili veci k lepšiemu, aby sme si plnili svoje povinnosti všetci, čo sme na tom procese zainteresovaní, nielen vláda, ale aj opozícia.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, tak ako pán vicepremiér hneď v úvode svojho vystúpenia uviedol alebo pripomenul, chcel by som urobiť podobne, a síce odraziť sa od skutočnosti, že predloženie dokumentu, o ktorom rokujeme, vyplýva z ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky o spolupráci medzi Národnou radou a vládou. Ja by som len pripomenul, že tento ústavný zákon platí od 1. augusta 2004. Teda nadobudol účinnosť len niekoľko mesiacov po našom vstupe do Európskej únie. Je teda evidentné, že zmyslom predkladateľov tohoto zákona a jeho aplikácie je to, aby sme sa raz za rok pristavili a aby sme si povedali, ako sa Európa vyvíja, aké je miesto Slovenska v Európskej únii, čo sa nám podarilo, čo sme chceli dosiahnuť. A prípadne a hlavne by som chcel doplniť to, čo uviedol pán podpredseda vlády. Ten citovaný odsek hovorí aj o tom, že Národná rada by mala vláde predkladať odporúčania pre ďalšie obdobie.
Myslím si, že je veľmi správne, a potešilo ma to aj pri čítaní správy, aj pri tom, ako ju uvádzal pán podpredseda vlády, že deväť rokov po našom vstupe pripravujúc sa na prvé také väčšie významné jubileum, desaťročie fungovania Slovenskej republiky v Európskej únii sa vláda zamýšľa nad významom dokumentov predkladaných do Národnej rady, lebo zrejme niečo bolo v úmysle urobiť v roku 2004. Ale po deviatich rokoch je naozaj akurátny čas, aby sme premýšľali, či to funguje tak, ako má a prípadne ako je potrebné veci meniť. Považujem teda vyslovene za racionálne, a teda správne, že vláda prijala úlohu, ktorú pán vicepremiér uviedol v marci tohoto roku, na základe ktorej už nebudú predkladané tie tri rôzne separátne materiály, ale bude predkladaný jeden kompaktný, komplexný, ucelený materiál. Toto jednoznačne vítam.
Vítam aj to, čo v správe uvedené nie je, ale čo uviedol pán vicepremiér, a síce, že vláda chce meniť prístup k tvorbe stanovísk Slovenskej republiky k jednotlivým legislatívnym iniciatívam Európskej únie. Aj to je nepochybne správne. Neraz sa človek pousmeje, keď čítame, k akým aktivitám na pôde Európskej únie dochádza. A, samozrejme, uvedomujeme si aj nebezpečenstvo byrokracie, ktorá s tým súvisí. A preto aj tento zámer je potrebné jednoznačne privítať. Áno, veci treba meniť. Samozrejme, treba ich meniť v čase vychádzajúc zo získaných skúseností a, samozrejme, s úmyslom meniť ich k lepšiemu. Ja by som rád v tejto línii pokračoval.
Odrazím sa od tézy, že deväť rokov po vstupe do Európskej únie sa treba zamýšľať nielen nad formou, ale zároveň aj nad obsahom správy. A tu vidím istý problém. Áno, pán vicepremiér sa zmienil, a nakoniec aj predkladaná správa je sčasti toho dokumentom, dôkazom alebo dokladom, ako chceme meniť svoj prístup, ako chceme meniť formu, povedzme, predkladaných materiálov do Národnej rady Slovenskej republiky. Ja sa však domnievam, a poviem to ešte raz, že je potrebné sa vážne zamyslieť aj nad samotným obsahom toho, o čom chceme a mali by sme v Národnej rade rokovať. Prečo? Nuž preto, lebo tu vidím, že v priebehu tých deviatich rokov pretrváva istý stereotyp. Ja to nazvem stereotypom. Vo forme sa vláda pokúša teda tomu stereotypu vyhnúť, ale sa obávam, že v obsahu predsa len pretrváva. Presne ako povedal pán vicepremiér, správa je prierezom európskeho diania, európskej agendy v roku 2012. Ja by som to možno povedal trošku aj inak, že je to glosovanie európskych aktivít podľa jednotlivých formátov zasadnutí Rady ministrov Európskej únie a postojov Slovenska k jednotlivým témam.
Čo mi ale v správe chýba a čím chcem prispieť do diskusie v zmysle toho, že treba veci meniť, a to nielen z pozície formy, ale aj z pozície obsahu, je hodnotenie nášho účinkovania, hodnotenie, teda porovnanie toho, čo sme v roku 2012 chceli dosiahnuť, aké sme mali konkrétne ciele, čo sme chceli presadiť a čo sme napokon aj dosiahli a presadili. Ak som dobre počítal, správa má desať kapitol a tridsaťosem tematických podkapitol. Ak som nič neprehliadol, tak si dovolím konštatovať, že neobsahuje nič o tom, v ktorej z týchto 38 tematických kapitol bol príspevok Slovenska do tvorby politík Únie buď výrazný, buď úspešný, alebo mimoriadne dôležitý pre našu krajinu.
Jedno z mála miest, na ktorom sa píše, že sme sa o niečo zasadili, je na strane 23 správy. Pán vicepremiér sa o tom aj zmienil. Ja to krátko odcitujem: „Slovenská republika sa aktívne zasadzovala za zrušenie opatrení, ktoré sú nevýhodné a znižujú konkurencieschopnosť slovenských poľnohospodárov na spoločnom trhu, najmä v súvislosti s návrhom výpočtu priamych platieb.“ To je, prosím, pravda a táto aktivita, ako aj vôbec celkový postoj a prístup slovenskej vlády ku kohéznej politike je nepochybne správny a chvályhodný. Podľa mňa však ale chýba koncovka, vyhodnotenie, s akým výsledkom skončilo naše úsilie. Nedá sa dosiahnutý výsledok kvantifikovať? Zaujímalo by to nielen mňa, ale aj nepochybne stovky, tisícky našich farmárov. Do akej miery ešte stále sú naši poľnohospodári diskriminovaní? Ja viem, že to je dedičstvo. Veľmi dobre si uvedomujem všetky súvislosti, ale rovnako dobre si uvedomujem, že táto diskriminácia znižuje konkurencieschopnosť našich farmárov ešte stále. Nepochybne sa budú pýtať, či, povedzme, finančná perspektíva v rokoch 2014 – 2020 je posledným obdobím tejto diskriminácie, či potom sa podmienky vyrovnajú a naši poľnohospodári budú rovnako konkurencieschopní alebo ešte konkurencieschopnejšími.
Čo je potrebné urobiť alebo čo mienime urobiť, aby sa tieto podmienky vyrovnali. Myslím si, že je to téma nesmierne dôležitá prakticky, ale aj politicky, pretože znamená dopad nielen na tisíce poľnohospodárov, ale, povedzme, aj na takú tému, ako je vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Aby som ilustroval, o čo mi ide, aby možno sme si aj lepšie porozumeli, dovolím si použiť príklad z Českej republiky. Nikdy nezaškodí, keď človek sa porovná alebo hľadá inšpiráciu aj inde. Dostal sa mi do ruky dokument z marca tohoto roku, keď popredný český think tank, ktorý sa volá Asociácia pre medzinárodné otázky, publikoval dokument Agenda pre Českú zahraničnú politiku 2013, v ktorej hodnotí českú zahraničnú politiku v roku 2012. Ale zároveň aj predkladá svoje odporúčania pre tento rok a pre budúcnosť. Apropo, slovenský ústavný zákon, opakujem ešte raz, ukladá presne to isté, prerokovať správu o členstve za predchádzajúci rok a schvaľovať odporúčania pre vládu v nasledujúcom období. Ja sa preto k téme odporúčaní ešte vrátim. V dokumente som si okrem iného prečítal aj toto, dovoľte mi krátko za minútu to odcitovať: „Česká zahraničná politika je v dôležitých otázkach nekonzistentná, reaktívna a postráda strategický rozmer. Navzdory spektru prijímaných dokumentov nemožno identifikovať nič, čo by pripomínalo českú Grand Strategy. Priority zahraničnej politiky nie sú zreteľné, pretože schopnosť oddeliť podstatné od menej dôležitého vyžaduje dlhodobú strategickú rozvahu i politickú odvahu. A obom sa v súčasnej českej zahraničnej politike nedostáva. Dôsledkom sú opatrnícke postoje, ktoré okrem občasného trucovania v európskych otázkach nevedú k jasnej viditeľnej medzinárodnej iniciatíve.“ Jednotlivé tematické okruhy českej zahraničnej politiky sú hodnotené prostredníctvom troch ukazovateľov, aktivity, odhodlania a dopadov, teda výsledkov tohoto odhodlania a aktivít. Hovorím o tom preto, lebo sa domnievam, že presne takto je potrebné premýšľať aj v súvislosti so slovenskou zahraničnou politikou. Nakoniec, som si dobre všimol v úvodnom vystúpení pána podpredsedu vlády, že zrejme si niektoré z týchto súvislostí uvedomuje aj súčasná vláda. Pán vicepremiér povedal a mňa to potešilo, že predsa len v tej budúcej správe už to nebude také glosovanie podľa jednotlivých kapitol, podkapitol alebo európskych politík, ale že sa pokúsime diskutovať štruktúrovane z pohľadu priority tém, ktoré považujeme za najdôležitejšie, a, povedzme, tém, ktoré taký dôležitý dopad pre Slovensko nemusia mať. Nepochybne takto sa treba uberať, ale zároveň teda keďže rokujeme o správe za rok 2012, chce sa mi, žiada sa mi povedať, že pri čítaní tejto našej správy som mal veľmi často pocit, že čítam aj o Slovensku, s jednou, ale, samozrejme, veľmi jasnou výnimkou. Nedá sa povedať, že by slovenská politika v európskych otázkach nebola konzistentná. Aspoň vo verbálnej rovine určite konzistentná bola.
Povedal by som so snahou o maximálnu objektivitu aj ďalšie tri oblasti alebo dve oblasti, ktoré treba zvýrazniť popri tej prvej, ktorá sa dá pomenovať asi tak, že Slovensko vystupovalo v kľúčových otázkach naozaj jednotne. Tou druhou nepochybne pozitívnou skutočnou je, že Slovensko sa udržalo a udržiava v hlavnom prúde európskeho diania. No a napokon, dá sa povedať aj, po tretie, to, že sme neurobili v európskej agende žiadnu viditeľnú alebo nenapraviteľnú či nebodaj fatálnu chybu, aj keď v niektorých oblastiach doma podľa môjho názoru aj podľa diskusie, ktorá prebieha v tejto miestnosti, nepostupujeme asi celkom dobre. Zmienim sa tu o dvoch veciach, fiškálnej konsolidácii, o ktorej bola veľmi zaujímavá rozprava celkom nedávno, kde sa veci veľmi ťažko menia, ale sa ľahšie zakrývajú alebo bagatelizujú, a aj o oblasti, o ktorej pán vicepremiér, pokiaľ som pozorne počúval a pozorne čítal, nehovoril vôbec. A to je čerpanie či nečerpanie európskych fondov. Tu je to naopak, ako je to vo fiškálnej konsolidácii. Tu sa to ľahšie meria a omnoho ťažšie zakrýva alebo bagatelizuje.
Chcem sa teda vrátiť k tomu dokumentu. O Českej republike sa domnievam, že mnoho, mnoho z toho, čo som čítal ako kritický pohľad na českú zahraničnú politiku, sa týka aj Slovenska. Ja to poviem tak, ako to vidím, ako to cítim, ako to sledujem aj z pohľadu Národnej rady Slovenskej republiky, aj z pohľadu, povedzme, viacročných skúseností, aj z pohľadu možno vysedávania v Rade Európy, že Slovensko sa na európskom ihrisku akoby strácalo, toto je, prosím, výsledok môjho vnímania, môjho cítenia, môjho pozorovania, pokúsim sa to vyargumentovať v ďalšej časti môjho vystúpenia, napríklad tak, že Slovensku v uplynulom roku nebolo dostatočne jasné, kde a v ktorých oblastiach chce byť aktívne, veľmi aktívne, v ktorých oblastiach chce byť vyslovene ako krajina Európskej únie alebo eurozóny takpovediac primášom. Nie je jasné zo správy, ani z toho, ako pozorujem našu zahraničnú politiku, v ktorej oblasti chcelo Slovensko priniesť naozaj mimoriadnu, osobitnú, špecifickú pridanú hodnotu a potom, samozrejme, tiež porovnanie toho, či sa nám takúto pridanú hodnotu priniesť podarilo.
V dokumente sa hneď na prvej strane píše o kľúčových prioritách našej zahraničnej politiky v minulom roku. Pán vicepremiér koniec koncov presne takto štruktúrovane aj vystúpil v úvodnom slove. Na tej prvej strane sa teda píše v začiatku, že v Európskej únii sa začala diskusia o posilnení hospodárskej a menovej únie a prehĺbení jej štyroch pilierov. Nebudem to opakovať, len dodám, že podľa môjho názoru je pravda taká, že v Európskej únii sa začala podstatne hlbšia diskusia, diskusia o politickej integrácii, diskusia o európskej federalizácii, ba dokonca aj o eventuálnej rekonfigurácii Európskej únie. Zdá sa mi, že sa vyjadrujú všetci, mnohí veľmi hlasno, mnohí veľmi často. Mne sa zdá, že Slovensko v tejto diskusii mlčí.
Veľmi vážne veci sa odohrávajú v mnohých krajinách Európskej únie. Nebudem vás zabávať nejakým mapovaním toho, čo sa všetko odohráva na Cypre alebo v Španielsku, v Portugalsku, v iných krajinách, ale myslím si, že tí, ktorí sa zaujímajú o zahraničnú politiku, veľmi dobre vedia, akým vážnym problémom čelia mnohé krajiny, napríklad ako sú dôsledky finančnej krízy, ale sú tu aj iné fenomény. Napríklad britská vláda rozhodla, že sa po voľbách v roku 2015 do dvoch rokov plo týchto voľbách opýta občanov v referende, či si želajú zostať v Európskej únii. Zároveň Škótsko na budúcu jeseň bude v referende rozhodovať o tom, či si želá zostať v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie. To sú nepochybne dopady na Európsku úniu. Všimol som si mnoho veľmi vážnych reakcií na tieto trendy, napríklad Poľsko reagovalo veľmi intenzívne a podľa môjho názoru aj veľmi kompetentne. Najnovšie, aby som zase vás nezabával všetkými vyhláseniami, nepochybne veľmi zaujal francúzsky prezident Hollande, ktorý chce ekonomickú vládu krajín eurozóny, ktorá by sa stretávala každý mesiac a mala svojho prezidenta, ako hovorí pán prezident, takpovediac na plný úväzok. Chce navrhnúť krajinám eurozóny harmonizovať dane a zosúladiť sociálne politiky zhora. Ja som si dobre všimol, že pán vicepremiér povedal medziiným, ale jasne, že v daných podmienkach sme proti harmonizácii daní. Netreba sa báť, samozrejme, to takto do takéhoto dokumentu zapísať.
No predsa len, aby som vás dlhšie nepozabával, vytiahnem aspoň jeden najnovší poznatok. A je to správa z Talianska, ktorá hovorí, že federálna Európa je podľa vlády Talianska optimálnou cestou z krízy. Vláda trvala niekoľko mesiacov či, lepšie povedané, týždňov a už pani ministerka Bonino označená za principiálnu presadzovateľku spojených štátov európskych plne podporila volanie pána prezidenta Hollanda, tak ako som ho parafrázoval. Prečítal som si v kvalifikovanom vyjadrení, že pani ministerka ako presvedčená federalistka nepripúšťa iné inštitucionálne usporiadanie, ktoré by mohlo efektívnejšie udržať demokraciu, právny štát a diverzitu 500 miliónov obyvateľov hovoriacich rozličnými jazykmi a majúc rozličné videnie histórie. Ako príklad sama uvádza práve funkčný federalizmus v Nemecku. Nepochybne je to zreteľa hodné vyjadrenie. Žiada sa mi teda zopakovať to, čo som už povedal, že v tejto diskusii mi slovenský hlas chýba. Obávam sa, že budeme diskutovať na konvente, že budeme diskutovať až do mája budúceho roku, ale sa obávam trošku aj toho, že kým sformulujeme našu pozíciu, tak ten vlak sa už bude nielen hýbať, ale môže sa dostať aj do cieľovej stanice.
O tom, že podobný problém trápi alebo že sa ním zaoberajú aj iné krajiny, s ktorými sa nám treba porovnávať, svedčí najnovší príklad z Českej republiky. Dozvedel som sa, že vláda Českej republiky schválila 15. mája dokument Stratégia pôsobenia Českej republiky v Európskej únii – aktívna politika pre rast a konkurencieschopnú Európu. 15. mája, to znamená len pred niekoľkými dňami. Ako som si prečítal v tom dokumente, cieľom dokumentu je definovať podobu a nástroje na realizáciu aktívnej európskej politiky Českej republiky, zámerom dokumentu je prispieť do diskusie na tému pôsobenia Českej republiky v Európskej únii a načrtnúť základné línie toho, akým spôsobom hodlá vláda Českej republiky byť zapojená do aktuálnych rokovaní o prehĺbení spolupráce členských štátov v rámci európskeho integračného projektu. Myslím si, že presne o to ide. Zhodou okolností som si všimol, že v Českej republike približne v rovnakom čase začal pôsobiť aj ich konvent, ale vláda svoju predstavu sformulovala doslova v minulých týždňoch, v minulých mesiacoch a predstavila verejnosti dňa 15. mája. Toto považujem za nesmierne dôležité, za nesmierne vážne, aby vláda mala svoju víziu a potom, samozrejme, aby pre túto víziu hľadala čo najširší konsenzus, zhodu, veľmi súhlasím, nielen s politickou opozíciou, ale aj so všetkými segmentmi spoločnosti, a z tejto diskusie, samozrejme, potom tie kľúčové dôležité alebo obohacujúce prvky, možno aj trošku korigujúce prvky bola schopná preberať. Ono vlastne ani tak o to nejde, že kto kde kedy čo povie. Nechcem takéto partikulárne vyhlásenia preháňať. Ale ide jednoznačne o to, že Európska únia je v pohybe. O tom, myslím, niet najmenších pochýb. A mne sa zdá, akoby Slovensko tento pohyb dostatočne nezachytávalo.
Uvediem ešte ďalší príklad, ktorý bude možno trošku veľmi subjektívny, ale možno z pozície opozície si ho môžem dovoliť, ale ktorý považujem za vážny, aspoň preto za vážny, lebo ho tak vidím. Podľa mňa tradičný európsky nemecko-francúzsky dvojmotor nešliape tak, ako šliapal doposiaľ. Niekedy nás to iritovalo, provokovalo, vyrušovalo, zlostilo. Ale keď šliapal nemecko-francúzsky motor vždy to svoj význam pre Európu malo. V čom je problém? Problém je podľa môjho názoru v tom, že jeden z týchto dvoch motorov začína vynechávať. A veľmi dobre vieme, že to nie je ten nemecký. Poviem to otvorene videné z pozície opozície a iste subjektívnymi očami, vidím to tak, že Francúzsko stráca na svojej konkurencieschopnosti, a vidím to tak, že Nemecko nebude vládať ťahať v nezmenených podmienkach donekonečna Európu samo. Prečo o tom hovorím? Pretože vidím veľkú výzvu, príležitosť, ale cítim aj veľkú povinnosť pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Je to povinnosť, ale aj príležitosť sa stať vážnym partnerom Nemecku v jeho úsilí formovať Európsku úniu tak, aby si udržala a zvýšila svoju vnútornú, ale aj vonkajšiu konkurencieschopnosť. Samozrejme, niekto to vo V-4 musí nastoliť a presadzovať. Myslím si, že Slovensko má na to. Myslím si, že je to práve Slovensko preto, lebo má najreformnejšiu skúsenosť. Samozrejme, musíme najprv chcieť urobiť doma všetko to, čo je potrebné urobiť, musíme vedieť to, čo chceme, tak ako to, povedzme, sformulovali Česi v tej stratégii, o ktorej som pred chvíľočkou hovoril, a potom získavať pre túto myšlienku našich susedov. Tak, ako bolo povedané na začiatku, musíme mať odvahu meniť zabehané stereotypy, ale aj vo formáte V štvorky. Je fajn, že už to nie je vo V štvorke iba o mostoch, o diaľniciach, o plyne, o energetike, o infraštruktúre, je fajn, že vytvárame už aj spoločnú bojovú skupinu, ale som presvedčený, že pomaly 10 rokov po tom, čo naše krajiny vstúpili do EÚ, je potrebné ísť ďalej. Netreba sa báť ísť do politických stanovísk a do politických dialógov.
Možno rozšíriť tvorbu a používanie napríklad vyšehradského fondu na iné účely. Nedávno mi jeden z veľvyslancov krajín V štvorky povedal, že je čas, aby napríklad sme sa odhodlali tie prostriedky navýšiť a podporovať malých a stredných podnikateľov, že ho trápi, prečo naše krajiny strácajú ekonomický rast. Veľmi ma tá myšlienka oslovila. Osobne veľmi dôverujem tomu, že investície do malého a stredného podnikania, do živnostníkov v našich krajinách, možno v prihraničných oblastiach najviac, by mali obrovský význam. Ale, samozrejme, tak ako som uviedol je potrebná hlbšia a zásadnejšia politická diskusia. Sme nielen regiónom územne kompaktným, ale aj zoskupením krajín, ktoré majú identickú historickú skúsenosť so vzájomným súžitím v spoločnom štátnom útvare, ale aj s komunizmom a fašizmom, s prekonávaním ich dôsledkov, ale aj s implementáciou demokratizačných a modernizačných reforiem.
Kolegyne, kolegovia, celkom stručne v záverečnej časti by som sa ešte chcel krátko povenovať dvom témam, ktoré sú rovnako na prvej strane v úvode správy ako kľúčové témy v roku 2012.
Je to politika súdržnosti, proste z rozširovania. Áno, Slovensko je promotérom kohéznej politiky, preto logickou otázkou je, ako sme v roku 2012 využívali jej kľúčový nástroj, a to európske fondy. Mýlim sa, že európske fondy sú tým kľúčovým nástrojom na využívanie kohéznej politiky? Aj na verejnosť prenikli informácie, že čerpanie eurofondov je na Slovensku veľkým problémom. Objem potenciálne nedočerpaných prostriedkov dosahuje v tomto roku až 600 miliónov eur. Považujem za chybu, že materiál o tom nepojednáva. Pojednáva o kohéznej politike, vyhýba sa tejto slabine. Pritom ide o tak vážny problém, že o ňom rokoval aj predseda vlády s predsedom Európskej komisie začiatkom apríla tohoto roku. Dohodli sa obaja predstavitelia, že pristúpime k jednému z dvoch variantov, k jednej z dvoch alternatív, a síce buď k zmene nariadenia legislatívy, alebo k povoleniu čerpať kohézne fondy z tejto finančnej perspektívy aj na iné účely, ako to bolo dohodnuté. Zdá sa v posledných dňoch, že sa nám presadzuje prvý variant. Len tak na okraj poviem, že spolu s Rumunskom zrejme Slovensku bude dovolené čerpať európske fondy súčasnej európskej perspektívy o rok viac, ako je to povolené ostatným krajinám, teda bude to vo formáte nie n + 2 roky, ale n + 3 roky. To, prečo o tom hovorím, však spočíva v presvedčení, že by sme tieto témy mali prediskutovať nielen na eurovýbore, kde, viem o tom, sa o tom živo diskutuje, ale aj v pléne, keďže to spolu veľmi, veľmi súvisí.
Na rokovaní predsedu vlády a predsedu Komisie ma zaujala ešte aj iná vec, snaha vlády položiť dôraz pri čerpaní prostriedkov budúcej finančnej perspektívy nie na projekty udržateľného rozvoja a zvyšovania konkurencieschopnosti našej ekonomiky, ale na veľké infraštruktúrne projekty či, ako som sa dočítal, na rekonštrukciu administratívnych budov. Všimol som si, že predseda vlády v tom ale veľké pochopenie u predsedu Komisie nenašiel. Tak subjektívne sa mi zdá, že sa tomu dá porozumieť. Keďže Portugalsko išlo práve cestou preferovania infraštruktúry a budovania rôznych administratívnych budov, zaostalo v konkurencieschopnosti svojho priemyslu. A dnes čelí veľkým problémom. Chcem teda navrhnúť, aby budúce správy obsahovali štandardne aj prehľad o čerpaní eurofondov, ako aj prehľad o čistej pozícii štátu v danom roku, to znamená rozdiel medzi tým, čo Slovensko do Európskej únie platilo a čo Slovensko z Európskej únie získalo. Pán vicepremiér povedal, že konvent je dôležitý, aby občania viac rozumeli tomu, čo sa v Európe deje, prečo je Európska únia pre nich prínosná. Myslím si, že keby sme uvádzali vývoj od vstupu Slovenska do EÚ, ako sa vyvíjala čistá pozícia, poviem to vulgárne, ako sme za deväť rokov profitovali z nášho členstva v Európskej únii, myslím si, že by to nepochybne k tomu lepšiemu porozumeniu aj prispelo.
No a posledná poznámka sa bude týkať rozširovania. Prekvapilo ma, že správa je v tejto oblasti nezvyčajne skúpa. Chýba naozaj základné pojednanie o kľúčovom vývoji na Západnom Balkáne a, domnievam sa, aj o našej priorite. Tomuto vývoju podľa mňa jasne dominoval vývoj v Srbsku. S týmito zmenami nekorešponduje postoj Európskej únie, ktorý sa mi vidí byť veľmi opatrný, môže viesť aj k frustrácii, ale aj ku strate reformného úsilia na srbskej strane. Ja rozumiem veľmi dobre tomu, že Európska únia je unavená z rozširovania, ale zároveň musím si položiť otázku, ktoré krajiny môžu k prelomeniu tejto únavy prispieť. Ono sa to samo neurobí.
Rovnako chcem uviesť, že ma znepokojuje aj stagnácia Bosny a Hercegoviny a Macedónska, pričom správa neuvádza ako sa voči obom týmto krajinám angažovalo Slovensko. Myslím si, že to je vážna vec, že v Bosne a Hercegovine opakujeme už roky, už celé roky jedno a to isté: Aplikujte rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v kauze Sejdič a Finci, zmeňte ústavu a potom sa môžeme spolu rozprávať. Myslím si, že angažovanosť Slovenska či v Bosne alebo aj v Macedónsku je nielen legitímna, ale aj neobyčajne prirodzená vzhľadom na genézu, na históriu, ktorú veľmi dobre poznáme.
Posledná poznámka k rozširovaniu sa bude týkať Čiernej Hory. Spomína sa transfer slovenských skúseností z prístupového procesu. Toto je presne to miesto, kde by som uvítal, keby táto snemovňa aj verejnosť dostali viac informácií, ako sme sa konkrétne angažovali, ktoré programy našej rozvojovej pomoci boli úspešné, ako nielen Čierna Hora, ale aj celý región z tejto angažovanosti Slovenskej republiky profituje.
Dámy a páni, keďže ústavný zákon o spolupráci Národnej rady a vlády vo svojom čl. 2 ods. 6 hovorí, že Národná rada nielen rokuje o záležitostiach súvisiacich s členstvom Slovenska v EÚ, ale tiež schvaľuje odporúčania pre vládu v nasledujúcom období, a keďže chcem byť nielen konštruktívny, ale aj sám sa pokúsiť prispieť k zmene toho stereotypu, o ktorom som hovoril na začiatku, si dovolím predložiť návrh na doplnenie uznesenia. To uznesenie je navrhované ako stručné, ja by som rád v ňom doplnil druhý bod: „Národná rada odporúča vláde, aby,“ sú to tri body, „1. pri čerpaní finančných prostriedkov z európskych fondov vo viacročnom finančnom rámci pre roky 2014 – 2020 sa prioritne orientovala na oblasti znamenajúce trvalo udržateľný rast a zvyšovanie konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, teda najmä na oblasti vedúce k budovaniu znalostnej ekonomiky a poznatkovej spoločnosti (školstvo a vzdelávanie, veda, výskum a inovácie, skvalitňovanie podnikateľského prostredia, podpora malých a stredných podnikateľov), 2. každoročne predkladala Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o stave čerpania eurofondov a o čistej pozícii Slovenskej republiky voči Európskej únii za príslušný rok ako súčasť správy o členstve Slovenska v EÚ, 3. na zasadnutí Európskej rady v júni 2013 navrhnúť a aktívne presadzovať v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi krajinami, aby Európska únia a Srbsko začali prístupové rokovania čo najskôr, najneskôr však do konca roku 2013.“ Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Pánovi odchádzajúcemu kolegovi chcem povedať, že nahnevaný vyzerám úplne inak. (Povedané so smiechom.)
A k pánovi kolegovi Blanárovi by som chcel povedať, že ak vás vyrušili tieto veci, ktoré ste zmienili, tak si myslím, že sa mi podarilo podnietiť uvažovanie v tom smere, o ktorom mi išlo.
Kolega Štefanec mi tu pred sekundou vtipne povedal, že v zásade sa môžeme správať tak, že budeme inšpirovať Úniu, aby preberala naše skúsenosti, aby premýšľala nad našimi návrhmi, alebo budeme svedkami toho, že sa budeme vyhovárať a len pasívne preberať to, čo nám bude prichádzať z vonku. Myslím si, že to bola dobrá glosa.
No, ale najviac sa chcem poďakovať kolegovi Viskupičovi, lebo položil otázky a nesmierne aktuálne a konkrétne. Ja som sa skupinou 11 kosovských poslancov stretol. Odšoféroval som si do Prištiny, do Mitrovice vlani v lete tri dni. Pobehal som krajinu. Chcel som jej aj trošku čuchnúť, nielen o nej čítať. Stretol som sa aj vlani v lete s ministrom Hodžajom, teda hovoria, že minister zahraničných vecí alebo teda je zodpovedný za túto oblasť.
Po druhé - neuznanie. Myslím si, že bolo vynikajúcim rozhodnutím, že sme doposiaľ Kosovo neuznali, pretože vieme sa rozprávať aj v Prištine, ale aj v Belehrade. A o to viac môžeme vplývať na našich partnerov. Mám za sebou stovky rozhovorov aj s Američanmi, aj s Nemcami. Rozumejú tomuto postoju.
A napokon ste sa pýtali, ako by sa táto téma dala riešiť. Priznám sa, že mám veľmi konkrétnu predstavu. A je postavená v dvoch princípoch. Po prvé na zásadnej decentralizácii verejnej správy a na zásadnom rešpekte k individuálnym právam, keď budete mať záujem, môžeme sa o tom porozprávať. Pozrite sa, koľko kompetencií sme zverili našim miestnym samosprávam. Ako sme vytvorili regionálne samosprávy. Majú kompetencie. Ľudia budú v kosovskej Mitrovici úplne inak vnímať vývoj, keď budú môcť takéto kompetencie užívať. Na tom je to postavené. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda vlády, panie kolegyne, páni kolegovia, keď sa zamýšľame nad tým, aký výsledok dosiahla slovenská zahraničná politika v uplynulom roku a čo chceme dosiahnuť, ako chceme orientovať slovenskú zahraničnú politiku v tomto roku, tak sa domnievam, že si kladieme celý rad otázok.
Myslím, že takou základnou otázkou celkom prirodzenou je, v prvom rade to, aký to bol rok 2012 z pohľadu zahraničnej politiky, najmä aký to bol rok v Európe a pre Európu? Myslím si, že odpovedí je viacero. Aj pán podpredseda vlády niektoré ponúkol. Nepochybne bol to rok, kedy sme sa usilovali uchrániť, zachrániť jednotnú menu s výsledkami, ktoré pán podpredseda vlády opísal a ktoré sa dajú takto aj prijať. Bol to rok zápasu o... alebo úsilia o fiškálnu konsolidáciu. V každej krajine sa prijímali opatrenia, niekde rozdielne, niekde sa zvyšovali dane, niekde sa zavádzali milionárske, niekde sa Zákonník práce tak trošku zoskrutkovával, niekde sa uvoľňoval, ale to úsilie, myslím, plniť dohodnuté kritériá sme zaznamenali v Európe naprieč všetkými krajinami. Bol to aj rok úsilia o sprísňovanie pravidiel. Ukázalo sa, že nestačia tie pravidlá tak, aby sme nečelili nepríjemným prekvapeniam, že je potrebné ich sprísniť, že je potrebné sprísniť aj vymožiteľnosť dodržiavania týchto pravidiel. Bol to aj rok úsilia o koordináciu hospodárskych politík. Vieme, v ktorých oblastiach, myslím, že najviac sa hovorilo a najkonkrétnejšie predstavy Európa zaznamenala v oblasti fungovania budúcej bankovej únie.
Ale bol to aj rok angažovanosti sa Európy a jednotlivých štátov pri riešení globálnych, niekde zmrazených a niekde aj celkom nových konfliktov. No a bol to aj rok mierneho napredovania procesu, ktorý nás zaujíma, na ktorom máme aj my Slovensko veľký záujem, a to je proces rozširovania. Myslím, že veľmi dôležitou otázkou, nad ktorou sa minulého roku zamýšľali lídri európskych krajín, bolo aj to, ako zabezpečiť v období neľahkej hospodárskej situácie konkurencieschopnosť našich ekonomík. Súvisí to s tým, čo som povedal aj pred chvíľou, že krajiny a aj Slovensko prijímali rôzne opatrenia v ekonomicko-sociálnej oblasti, ale aj iných, aby sme boli konkurencieschopní aj ako jednotlivé krajiny, aj Európska únia ako celok.
No myslím si ale, že dá sa zamýšľať nad zahraničnou politikou aj vlani, aj s výhľadom do budúcnosti, aj cez otázku, že aký ten rok mal byť, mohol byť a možno nebol. Ja si myslím, že minulý rok mal byť rokom, v ktorom bolo potrebné nastoliť otázku, ktorej sa v Európe veľmi, veľmi starostlivo, až by som povedal, urputne vyhýbame, a síce ako riešiť rozpor alebo veľmi vážne a narastajúce protirečenie medzi starnúcou európskou populáciou a udržateľnosťou našich dôchodkovo-sociálnych systémov. Zriedkavo sa o tom píše povedzme v zahraničnej tlači, ale politickí lídri sa veľmi, veľmi starostlivo tejto kľúčovej otázke - podľa môjho názoru kľúčovej z pohľadu najbližších 10-15 rokov - vyhýbajú. Všetci sa pozeráme dozadu a skúmame, prečo sme sa dostali tam, kde sme sa dostali. No a najväčším úspechom je to, keď dokážeme alebo nájdeme odvahu kritizovať, skritizovať predchádzajúce vlády za to, že málo šetrili, že rozhadzovali, že zadlžovali, a nakoniec ich obviníme z morálneho hazardu, ale myslím si, že to nestačí.
Myslím si, že nemáme v Európe odvahu, aby sme sa pokúsili vidieť, naozaj ako budeme platiť dôchodcov o 10 až 15 rokov. Mali by sme mať odvahu sa pozrieť a pokúsiť sa uvidieť túto budúcnosť, ktorá nie je tak vzdialená, ako sa možno pri počutí horizontu desiatich-pätnástich rokov môže zdať, a potom sa pustiť k tomu, čo vidíme alebo čo zbadáme, je potrebné sa pustiť v ústrety, samozrejme, najmä reformami, štrukturálnymi reformami. Niet pochýb o tom, že rok 2012 bol aj rokom bailoutov, alebo ak chcete, pomoci viacerým krajinám, ktoré boli v obrovských ťažkostiach. Ale myslím si, že to nebol rok, v ktorom by sme sa týmto bailoutom trošku postavili, vzopreli alebo im postavili limity, ohraničenia či obmedzenia. Vidíte teraz, čo sa deje na Cypre, vidíte alebo počujeme, že sú aj iné krajiny, nechcem ani preháňať, ani predháňať, ktoré naznačujú, že zďaleka sme s týmito bailoutami neskončili. A tak sa obávam, že stále pred nami visia otázky a nad nami výkričníky, aby sme sa nestali spoločenstvom, v ktorom sa neoplatí tvrdo pracovať a presadzovať reformy, ale omnoho viac sa oplatí špekulovať a spoliehať sa na pomoc iných. Iste by sa dalo charakterizovať, glosovať, popisovať, zamýšľať sa nad uplynulým politickým, zahraničnopolitickým rokom a zámermi na tento rok aj z iných uhlov pohľadu, ale aj myslím, že na základe toho, čo som povedal, sa dá postaviť logicky sformulovanú otázku: Akým hráčom na tomto zahraničnopolitickom poli bolo a je Slovensko? Aký je, aký bol, aký chce byť náš príspevok pri hľadaní tých otázok, o ktoré som sa pokúsil a ktoré nepochybne sa dajú ešte aj sformulovať. Ja si uvedomujem, že na zahraničnopolitickom poli sme nejakú výraznejšiu chybu v uplynulom období neurobili. Ak, samozrejme, si odmyslím "drobnosti" v úvodzovkách, ako boli výroky pána premiéra na adresu menšín alebo pokus pána prezidenta hľadať paralelu medzi súžitím Čechov a Slovákov a spolužitím Srbov a Bosniakov v Bosne a Hercegovine, o ktorú sa pokúsil nedávno Banja Luke. Ale myslím si, že dá sa stotožniť s formuláciou, že výraznejšiu zahraničnopolitickú chybu sme neurobili a boli sme viac-menej dostredivým hráčom, tak ako o tom hovoril pán podpredseda vlády. Zároveň, ale keď som tak premýšľal a počúval som, aj diskutoval som na obidvoch rokovaniach zahraničného výboru a aj aktívne sme sa porozprávali s pánom ministrom či pri hodnotení, alebo zameraní zahraničnej politiky, tak som si uvedomil a uvedomujem si a chcem sa s vami o tento poznatok podeliť, že v hodnotenom období sme boli hráčom skôr statickým a pasívnym ako tvorivým a aktívnym. Ja si dovolím k charakteristikám, ktoré sme tu počuli, ku glosovaniu, s ktorým sa dá súhlasiť, pridať aj toto moje videnie. Naša zahraničná politika a vôbec Slovensko, tak ako sme počuli, ako je faktom, dospela, má 20 rokov. Myslím si ale, že máme omnoho bohatšie skúsenosti, ako je iba tých 20 rokov. A teraz nemyslím iba na prechod od totality k demokracii so všetkým, čo k tomu súvisí, ale mám na mysli aj vskutku fundamentálne, štrukturálne, ekonomicko-sociálne, spoločenské, politické reformy, reformy verejnej správy, ktoré alebo vďaka ktorým, vykonaným na prelome tisícročí, sa Slovensko stalo naozaj modernou krajinou.
Mám na mysli aj aktívnu službu mnohých slovenských diplomatov, ktorí pôsobili možno najvýraznejšie a najviditeľnejšie na Balkáne, ktorí zohrali významnú úlohu napríklad pri vzniku Čiernej Hory, ale aj pri otvorení alebo presadení Chorvátska ako krajiny, s ktorou sa oplatí začať rokovať. Až tak, že napokon práve v tomto roku bude Chorvátsko 28. členskou krajinou Európskej únie. Už to tak vyzerá. Samozrejme, tých aktivít bolo viac aj v Bosne a Hercegovine, aj v niektorých iných krajinách, ale myslím si, že práve tieto aktivity a tieto výsledky nás nielen oprávňujú, ale aj prikazujú, aby sme boli v zahraničnej politike aktívnejší, konštruktívnejší a prínosnejší, lebo - a zopakujem to ešte raz - aj keď s mnohým, čo som tu počul od pána podpredsedu vlády, čo som si prečítal v obidvoch dokumentoch, o čom sme sa rozprávali na výboroch, sa dá súhlasiť, stále keď sa pokúšam na to pozrieť takými kritickejšími očami, tak si dovolím povedať, že je to stále viacej o glosovaní zahraničnej politiky ako o jej formovaní a hľadaní slovenskej pridanej hodnoty v tejto zahraničnej politike. Rád by som to podoprel, aby to nebol len dojem, že je to moje také subjektívne alebo len opozičnícke videnie. Pokúsim sa to podoprieť dvoma konkrétnymi príkladmi.
V septembri minulého roku sa zišli vo Varšave jedenásti ministri zahraničných vecí, ktorí vytvorili tzv. skupinu Budúcnosť Európy. Schádzali sa viackrát v rôznych krajinách a premýšľali, čo to má byť o 5, o 10 rokov. Či chceme federalizáciu, či chceme väčšiu centralizáciu, či chceme viacej harmonizácie, skrátka dali na papier svoju predstavu, a tento papier predložili najvyšším predstaviteľom Európskej únie ako ich konštruktívny príspevok, náhľad, možno návrh na opatrenia, ktoré sa potom budú rozmieňať na drobné povedzme formou zmienenej bankovej únie, ale aj v koordinácii, prehlbovaní ďalších politík.
Slovensko sa práce tejto skupiny nezúčastnilo. No a druhý príklad je celkom čerstvý, pochádza z 15. januára tohoto roku. Štyri krajiny, boli to Nemecko, Švédsko, ale aj Česko a Poľsko, vypracovali charakterovo podobný dokument, svoju predstavu o tom, ako by po novom mal fungovať vzťah Európskej únie a krajín Východného partnerstva. Niet pochýb a máme to zapísané aj vo vládnom programe, všetci si to uvedomujeme, je to veľmi, veľmi prirodzené, že Slovensko má dva zásadné hlavné vektory, priority svojej zahraničnej politiky a geopolitického pôsobenia. A to je práve Východné partnerstvo a zmienený západný Balkán. Východné partnerstvo, známych 6 krajín: Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan. Prekvapilo ma, že Slovensko nefiguruje ani v tejto štvorčlennej skupine. Chcem pripomenúť, že pritom v marci v roku 2011 sa v Bratislave uskutočnil, domnievam sa, celkom významný samit na ministerskej úrovni, ministrov zahraničných vecí V4 a Východného partnerstva. Mali sme veľmi vážnu debatu aj s námestníkom ministra zahraničných vecí Bieloruska. Tohoto stretnutia sa zúčastnil aj minister zahraničných vecí Nemecka a aj šéfka takpovediac európskej diplomacie pani baronesa Ashton. Myslím si, že v podobných aktivitách a vo formovaní našej predstavy, našich návrhov, ako vplývať na dianie voči Východnému partnerstvu, sme mali a mali by sme pokračovať.
Chcem pripomenúť, že Bratislava povedzme v roku 2011 bola stretnutím alebo stretávaním sa bieloruskej opozície a nielen za zavretými dvermi na ministerstve zahraničných vecí, ale aj na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, kde sme povzbudzovali bieloruskú opozíciu, aby sa nechala inšpirovať povedzme sviečkovou manifestáciou, aby sa nevzdávala. Najmladšia väzenkyňa bieloruského režimu Nasťa Palaženko, mladé dievča 25-ročné, ktorá nemôže študovať, sedela dlho vo väzení, jej snúbenec je tam dodnes, diskutovala veľmi odvážne so svojimi rovesníkmi na Univerzite Komenského v Bratislave a mohol by som dlho hovoriť o podobných aktivitách nielen z úrovne ministerstva zahraničných vecí, ale aj našich mimovládnych organizácií. Pripomeniem to, čo pán podpredseda veľmi dobre vie, že sme pomáhali pripraviť a otvárali sme národné konventy. Ja si pamätám na Moldavsko, na Ukrajinu. O to viac ma teda prekvapuje nielen to, že svoju predstavu formulujú povedzme aj Nemci, aj Švédi, Poliaci a je celkom prirodzené, pridali sa Česi - a Slovensko tam nefiguruje. Ale prekvapuje ma aj to, že v zameraní zahraničnej politiky na rok 2013 nenájdete o Ukrajine ani Bielorusku ani zmienku. Nájdete dva odseky, pomerne všeobecné venované Východnému partnerstvu ako takému. A pritom sa v týchto krajinách dejú a budú diať nesmierne významné veci. V Bielorusku režim priťahuje a v Moldavsku padá demokratická proeurópska vláda, Ukrajinu čaká nesmierne vážne rozhodovanie, ako sa zaspráva, má na to niekoľko mesiacov, aby v novembri za samite Východného partnerstva mohla podpísať s Úniou asociačnú dohodu, dohodu o, a dohodu o voľnom obchode. Preto ma to prekvapilo, že som si nemohol prečítať, ako konkrétne chce slovenská zahraničná politika konštruktívne nielen glosovať, ale vecne prispieť, aby sa dosahovali ciele ktoré sú v záujme Slovenskej republiky.
Vrátim sa, vrátim sa k Bielorusku. Naozaj ma zarazilo, keď som v dokumente o plnení úloh zahraničnej politiky v roku 2012 hľadaľ prehľad aktivít, ktoré sme vyvíjali voči tejto krajine. V správe o plnení úloh sa takéto aktivity neuvádzajú, uvedená je takáto veta, citujem: "Vo vzťahu k Bielorusku vychádzala Slovenská republika predovšetkým z politiky Európskej únie voči tejto krajine." Koniec citátu. Podelím sa s vami o moje prekvapenie, že v období, o ktorom pán minister hovorí a pravdivo hovorí, že je už obdobie našej dospelosti, som si v súvislosti s Bieloruskom prečítal, že sme vychádzali predovšetkým z politiky Európskej únie voči tejto krajine. To ešte stále aj po 20 rokoch nášho členstva, po 20 rokoch našej suverénnej zvrchovanej zahraničnej politiky a po 10 rokoch od podpisu dohody o našom vstupe do Európskej únie, ešte stále dokážeme premýšľať v súvislosti s Európskou úniou v garde, že my a oni? Aká je politika Európskej únie voči Bielorusku? Ja si myslím, že politika Európskej únie voči Bielorusku je aj slovenská politika alebo slovenská pozícia. Skrátka takéto kategórie nejestvujú. My a oni. Myslím, že je úplne jasné, že je už iba jedna kategória a to sme my.
A teda vrátim sa k tomu kľúčovému, lebo na tomto sa dá ilustrovať, kde sú naše rezervy, kde je náš potenciál, kde sú naše možnosti, ale podľa môjho názoru aj povinnosti.
Nečakať len to, čo napíšu úradníci v kanceláriách Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. Nespoliehať sa na to, iba čo vymyslia Nemci, Švédi, Česi, Poliaci, ale premietnuť našu veľmi aktívnu individuálnu skúsenosť do našich konkrétnych individuálnych návrhov. Pretože naozaj sa otázka sa dá postaviť veľmi jednoducho. Kde chceme prispieť viac, ako pri formovaní európskej politiky voči krajinách Východného partnerstva a západného Balkánu?
Spomenul som, že sme mali pomerne dobrú a kvalitnú diskusiu aj na zahraničnom výbore. Verím, že mi to pán podpredseda vlády nebude zazlievať alebo že to nevezme v zlom, že skôr ocení, že som pozorne počúval, lebo som si zapísal do hlavy to, keď s istým pohoršením nám oznámil, že téma Bieloruska nebola na rokovania Európskej rady už jeden rok. Nuž to je naozaj zlé, že nebola jeden rok. Títo štyria ministri, ktorých som, ktorých krajiny som spomínal, navrhujú, aby každý mesiac sa Európska rada touto tému zaoberala. No ale ak sa zhodneme na tom, že to bola chyba, myslím si, že sme sa s pánom podpredsedom vlády zhodli, že to bola chyba, veľmi logická otázka je, že koho to bola chyba, že sme nenaliehali, že sme nenastoľovali, aby táto téma nedriemala alebo nezaspávala?
V zahraničnej tlači minulého týždňa som sa dočítal z pera veľmi kvalitných ľudí, že sa tvorí nová, odcitujem: "nová os európskej politiky voči východu Nemecko - Poľsko - Švédsko", to bol krátky citát. Zdá sa mi, že sa pridávajú Česi. Trošku mi je ľúto, že sme si, zdá sa, tohoto procesu doposiaľ nevšimli. Rovnako som si všimol výrok pána podpredsedu vlády na výbore, že v téme Bieloruska sme sa dostali do slepej uličky, že európska politika v Bielorusku zlyháva, parafrázujem to, čo nám pán podpredseda vlády na výbore povedal. Nuž ale potom treba povedať veľmi čestne, že naša politika, naša pozícia voči Bielorusku zlyháva. A čestne dodať, že nie všetky krajiny sa chcú s tým zmieriť, tak ako o tom svedčí príklad spomínaných štyroch štátov Nemecko, Švédsko, Poľsko a Česko.
Podobne pozitívny, pardon, podobne pasívny prístup pozorujem aj v druhej prioritnej súradnici našej zahraničnej politiky. Venoval sa tomu obšírnejšie, ako o tom pojednávajú dokumenty, pán podpredseda vlády vo svojom expozé, a síce v našej politike voči Balkánu. Všetci vieme, že svojim špecifickým problémom čelí Albánsko, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, ale aj Srbsko a aj iné krajine. Nechcem naťahovať čas, ale chcem povedať celkom zrozumiteľne, že ja osobne nezaznamenávam žiadnu aktivitu slovenskej zahraničnej politiky v tomto priestore. Ak, samozrejme, za takúto aktivitu nepovažujem zdvorilostné návštevy, účasti na konferenciách alebo rôznych slávnostiach. Nezaznamenávam ale konkrétny aktívny príspevok slovenskej zahraničnej politiky napríklad k riešeniu kľúčového regionálneho problému, a to je usporiadanie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom tak, aby boli pravdivé, a teda dlhodobo udržateľné.
Iste sa môžem uchádzať o vašu dôveru a porozumenie, keď poviem, že rovnako ako pán podpredseda vlády sa teším z pokroku, ktorý na svojej európskej ceste dosiahlo Srbsko. Tie dva uplynulé roky sa mi zdajú až pozitívne neuveriteľné a je to dobré. Ale už sa menej teším z pretrvávajúcich snáh presadzovať vo vzťahu k občanom hlásiacim sa k národnostným menšinám kolektívne práva. Chcem o tom veľmi slobodne a otvorene hovoriť aj tu. Ja som sa vrátil v noci z Belehradu, včera sa opäť bol celý deň v Belehrade.
Myslím, že presadzovanie kolektívnych práv - a nielen na Balkáne, nielen medzi, vo vzťahu medzi Slovenskom a Maďarskou republikou - je cesta do slepej uličky v lepšom prípade a cesta k budúcim konfliktom v prípade horšom. Je tomu tak preto, lebo koncept kolektívnych práv vedie k požiadavkám na autonómie rôzneho druhu. A autonómie vedú ku etnickým konfliktom. Najlepšie vždy príklad. Tí, ktorí len trošku sledujete dianie v zahraničnej politike, iste pozorujete a možno vás vyrušilo - tak ako aj mňa - to, čo sa deje okolo Sikulskej samosprávy v Rumunsku. Veľmi to zhoršilo vzťahy medzi Rumunskou republikou a Maďarskom. Pýtal som sa pána vicepremiéra na výbore, ako hodnotí platformu srbského parlamentu. Srbský parlament prijal rezolúciu, ktorá definuje, aké usporiadanie vzťahov medzi Srbskom a Kosovom si predstavujú Srbi. Nenašiel som v jeho odpovedi postoj k tejto z môjho pohľadu a podľa môjho hlbokého presvedčenia kľúčovej otázke, odpoveď.
Dovolím si povedať, že všetci, ktorí sme v tejto sále, dokonca si dovolím povedať, že všetci, ktorí sme získali aktuálny mandát, chceme Srbsku len to najlepšie. O to nemám najmenšie pochybnosti a chceme najlepšie nielen Srbom v Srbsku, ale, samozrejme, aj Srbom v Kosove. Slovenská zahraničná politika by však vo vzťahu k tejto otázke nemala byť tak nevšímavá a natoľko pasívna, ako sa o tom presviedčam takpovediac každodenne. Naopak, naša zahraničná politika by mala rokovania medzi Prištinou a Beogradom nie iba mapovať a sledovať, ale dovoľte mi to povedať na plnú pusu a celkom konkrétne, mala by na nich konštruktívne vplývať.
Pred niekoľkými dňami sme sa stretli s poslancami zahraničného výboru maďarského parlamentu. Pán Šebej viedol delegáciu nášho zahraničného výboru. Jeden z poslancov zahraničného výboru Maďarskej republiky, podpredseda výboru a člen strany Jobbik - všetci vieme, čo je to za stranu Jobbik - sa ma opýtal, prečo má Slovensko problémy so zákonom o dvojitom občianstve, keď Rumunsko takéto problémy nemá? No tak som mu odpovedal pánovi poslancovi, že Rumunsko prijalo podobný koncept a nakoniec ho premenilo do podobného zákona s podobným princípom kolektívnych práv, a to vo vzťahu Rumunsko - Moldavsko. Rumuni sa rozhodli ponúknuť dvojaké občianstvo za podobných podmienok občanom Moldavskej republiky, ktorí sa hlásia k rumunskej národnosti, ale že Slovensko aj vo svojej ústave, aj vo svojej politike koncept kolektívnych práv odmieta, tak ako odmieta koncept kolektívnej viny, ale na strane druhej veľmi výrazne presadzuje koncept individuálnych práv občanov. My sa za občiansku spoločnosť, kde máme všetci občania rovnaké práva bez ohľadu na to, akej sme národnosti. Preto odmietame zákon Maďarskej republiky. A preto sme presvedčení, že aj v európskej politike je potrebné upustiť od toho, čo vedie do slepej uličky alebo k etnickým napätiam, a presadzovať to, čo vedie k perspektíve, k pokoju a k udržateľným riešeniam. Ja si nedovolím hodnotiť súčasné maďarsko-rumunské vzťahy celkom detailne a najmä ich perspektívu, ale dovolím si povedať a tu sa zhodujem s pánom podpredsedom vlády, že vzťahy Slovenskej republiky a Maďarskej republiky sú podstatne lepšie, ale aj preto, že dôsledne trváme na koncepte individuálnych práv. Preto, preto by sme aj do vzťahu medzi Belehradom a Kosovom mali aktívne zasahovať, usilujúc sa o tú najlepšiu budúcnosť. Opakujem: aj pre Srbov v Srbsku, aj pre Srbov v Mitrovici, aj pre Srbov v severnom Kosove, aj pre Srbov v celom Kosove. O tom som hlboko presvedčený.
No a napokon myslím si, že celkom takou prirodzenou výhybkou som sa na záver dostal k najcitlivejšej susedskej relácii. Pán vicepremiér tým končil, myslím si, že celkom logicky v mojom zamýšľaní som sa k tejto téme dostal aj ja na samý záver. Hoci to neznamená, že by sme túto tému dávali na druhé alebo tretie miesto, alebo nižšiu prioritu. Chcem privítať kontinuitu v konštruktívnom prístupe súčasnej vlády k nášmu južnému susedovi. Je to nový prvok, keď porovnávam prvé obdobie vlády SMER-u a dnes, ale myslím si, že to je dobrý a správny prvok. Chcem otvorene povedať, že sa teším intenzite vzťahov medzi ústavnými činiteľmi. Treba sa rozprávať. Oceňujem aj viaceré dosiahnuté výsledky, najmä v oblasti budovania infraštruktúry a tie mosty tu nebudem vypočítavať, ani ktoré sme otvorili, ani ktoré chceme vybudovať. Nebudem pripomínať to, čo jemne naznačil pán vicepremiér, a síce že sme urobili významné zmluvy aj v oblasti energetiky, plynového pripojenia a neviem kde všade inde.
Čo je však mojou úlohou, myslím si, ako aj opozičného politika, pripomenúť, že máme aj otvorené viaceré citlivé vzťahy. Spomeniem celkom konkrétne tri. Občania Slovenskej republiky, ktorí bývajú v Rajke, a myslím si, že majú tak podobné problémy aj iní Slováci, chcú dať svoje deti, sú to vo veľkej časti aj mladí ľudia, do predškolských zariadení v Rajke. Už asi tri roky sa nedarí s týmto problémom pohnúť. Pán podpredseda vlády nás informoval, že sa nedarí posunúť ani riešenie druhého problému, a to je príspevok maďarskej vlády na financovanie potrieb v oblasti kultúry, školstva občanov Slovenskej republiky, ktorí sa hlásia k maďarskej národnostnej menšine. Je to zjavné porušenie dvojstrannej medzivládnej zmluvy medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou. No a napokon a hlavne je to udeľovanie maďarského občianstva občanom Slovenska bez toho, žeby medzi občanom Slovenska a Maďarskom jestvovala skutočná väzba.
Chcem pripomenúť, že Slovensko navrhlo Maďarsku riešiť túto tému. Ja viem, že treba nájsť rozumný kompromis, my sme ho ponúkli vyriešiť cestou dvojstrannej medzištátnej zmluvy. Chcem pripomenúť pánovi vicepremiérovi, ale on to iste vie, že už vyše dva roky táto zmluva leží v Budapešti na stole ústavných vládnych činiteľov - od februára 2011. Zdá sa mi a prijmite mi to, tento môj postreh alebo pozorovanie ako postreh videný dobrým úmyslom, že výsledkom našej pasivity je rastúca aktivita maďarskej strany na viacerých európskych fórach. Vždy je najlepšie opäť príklad. Mohol by som hovoriť o rôznych príkladoch, ale rád uvediem hmatateľný, nevyvrátiteľný, a to je fakt, že europoslanci predložili v nedávnej minulosti petičnému výboru Európskeho parlamentu dva návrhy. Jeden na tzv. zrušenie tzv. Benešových dekrétov a potom dokonca aj návrh na zrušenie, ak sa nepomýlim, slovenského zákona o štátnom občianstve, ktorý bol reakciou na zákon prijatý v Budapešti. Práve včera mali koordinátori politických frakcií v Európskom parlamente prijať rozhodnutie, či odporučia petičnému výboru prijať tento návrh maďarských európskych poslancov na prerokovanie. Bol by som veľmi rád, ak pán vicepremiér má aktuálnu informáciu, lebo včera mali o tom rozhodovať, keby sa o túto informáciu s nami podelil, či petičný výbor prijíma túto petíciu na prerokovanie, alebo ju odmietol.
Dámy a páni, toto je môj pohľad na dokumenty, ktoré považujem za nesmierne významné, o to významnejšie, že Slovensko je aktívnym hráčom v regionálnom priestore, že je členom Európskej únie, je členom jeho tvrdého jadra, tak chcem i povedať eurozóny, sme členom euroatlantického spojenectva, sme povinní hovoriť aj do konfliktov, ktoré sú vzdialenejšie, globálnejšie. A zakončil by som teda toto svoje videnie a otvorene poviem, samozrejme, že opozičného politika, ktorý ale, samozrejme, má záujem na tom nielen, aby Slovensko chránilo svoje záujmy a presadzovalo svoje priority, ale zároveň, aby sa tešilo kredibilite a čo najvyššej reputácii vo svete. Lebo o čo bude naša reputácia vyššia, o to bude vyšší záujem aj na Slovensko cestovať, so Slovenskom obchodovať, na Slovensku investovať.
A tak by som teda chcel zakončiť toto svoje vystúpenie vyjadrením hlbokého presvedčenia, že nestačí len to, čo pán podpredseda vlády povedal a čo teda podpíšem aj ja, robiť salónnu politiku, tuším tak to povedal pán podpredseda vlády, ja k tomu dodám, nestačí už iba dnes glosovať alebo trošku vulgárne poviem, nestačí iba pekne písať o tom, čo urobili iní. Ale myslím si, že je našou nielen dispozíciou, ale vzhľadom na to, čo som povedal, možno aj nepovedal, je našou povinnosťou začať omnoho viacej tvoriť a prispievať, pretože sa domnievam, že to sa od nás aj očakáva a že sa nám to potom, samozrejme, aj v dobrom vráti ako krajine, ako obyvateľom tejto krajiny.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec, k U. S. Steel štyri poznámky.
Po prvé, stotožnili ste sa s výrokom pána premiéra, že šlo o zbesilú privatizáciu. Pripájam sa, len to dopovedzme spolu, šlo o zbesilú privatizáciu pána Mečiara, ktorý nepredal, ale dal Rezešovcom, ktorí doviedli VSŽ do cross defaultu.
Po druhé, veľmi ma prekvapila vaša dezinformácia, že Ispat dal štyrikrát lepšiu ponuku. Vyzývam vás pán poslanec, aby ste zverejnili zdroj tejto dezinformácie. Popri tejto výzve len pripomínam, keďže som tu viedol finálne rokovania, že to je totálna dezinformácia. A pripomínam, že vtedy štát vlastnil niečo vyše štvrtiny akcií a veľké a významné slovo malo konzorcium 28 európskych bánk. Pán poslanec, viete si predstaviť, že by sme nechceli najvyššiu cenu? Štyrikrát lepšia ponuka a ste boli dvanásť rokov ticho všetci, aj pán Fico, ktorý už vtedy sedel v parlamente, veľmi pekne vás prosím, pán poslanec, nemám s vami skúsenosti, zverejnite pôvod tejto šialenej dezinformácie.
Tretia poznámka, pán Fico že teda nemôže s tými železiarňami nič robiť, zákony ekologické. Pán poslanec, rokoval pán premiér s vrcholovým vedením U. S. Steel v Pittsburghu? Odpovedzte, prosím vás, na túto otázku.
A napokon, po štvrté, my sme chceli serióznu rozpravu tu v Národnej rade. Veď ide o desaťtisíce pracovníkov, pán poslanec, ako ste hlasovali? A ako budete hlasovať, keď budeme žiadať takúto pokojnú rozpravu opäť tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky?