Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážený poslanec, pán Matovič, ja chcem veľmi oceniť to, že túto debatu vedieme v pomerne kultivovanom, kultivovanom tóne, a to znamená, ideme po probléme viacej ako po nejakom povrchu. Ja takisto oceňujem to, že tie veci, ktoré ste vymenovali, sa dajú odstrániť riadnou debatou v druhom čítaní. To si myslím, že by malo byť istým štandardom aj v rámci tejto Národnej rady, že keď sú problémy, ktoré sú pálčivé, a tam prechádzam k tomu výrazu základná spravodlivosť, ktoré sú pálčivé v spoločnosti, že o nich dokážeme rozprávať racionálne, a tak máme šancu racionálne riešenie priniesť. Ja rozumiem tomu, že tu máme aj parlamentnú väčšinu, ktorú musíme presvedčiť, ale presvedčíme ju vtedy, keď tlak verejnosti podporujúci naše riešenia bude dostatočne silný. Tam by mala celá naša debata aj o tomto zákone viesť.
Dve poznámky. Jedna ku výrazu základná spravodlivosť. Tu treba brať aj ohľad na tých nielen, ktorí tie dávky poberajú, ale tentokrát aj na tých, ktorí tie dávky platia. To znamená, máme tu obrovskú komunitu ľudí, ktorí čelia v tejto chvíli kríze, čelia tomu, že im bude odoberané v rámci konsolidačného balíčku a budú musieť tieto dávky platiť. Nemôžeme sa dlhšie k miliónom týchto ľudí správať tak, že je to ich psia povinnosť platiť a nepozerať sa, kam tieto dávky dávajú. Čiže v tom vidím tiež istú základnú spravodlivosť, aby sme sa pozerali na tých, ktorí platia.
A druhá vec, ktorá súvisí s tou takou pomyslenou retroaktivitou, ja mám jedinú obavu, ale rád si tú debatu nechám do druhého čítania, že keď ten problém znova odložíme, povedzme o štyri roky, že povieme, že o štyri roky to vyhodnotíme, že tá situácia už bude tak napätá z hľadiska financií, že budeme musieť prijímať ďaleko radikálnejšie riešenia. Čiže možno naozaj nájsť kritérium, ktoré môžeme uplatniť teraz, ako hľadať kritérium, ktoré budeme musieť naňho roky čakať.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Pôjdem od konca. Pán poslanec Jasaň, teda logika, prečo tam je daná župa, je tá, aby niekto na konci svojho katastra v tesnom susedstve inej obce neurobil niečo vlastne proti vôli, čo by, čo by naozaj poškodilo iné obce. V pôvodnom návrhu, a to hovorím, aj pán poslanec Mičovský, keď vznikal ten zákon proti kyanidovej ťažbe, tiež som tu sedel v tomto parlamente a vyšlo to z nášho výboru, takým istým konsenzom bola taká logika, že aj susedné obce s tým musia súhlasiť, to sa zdalo príliš tvrdé, preto sme tam dali župu ako takú, ktorá môže korigovať, keď niekto vlastne využije tú vec, že jeho kataster končí v tesnej blízkosti inej obce, a ktorá by bola ďaleko viacej poškodená s takouto skládkou. Preto je tam aj súhlas župy. Samozrejme, pokiaľ jeden z tých orgánov nesúhlasí, tak ten investor alebo ten, kto ten zámer predkladá, si nesplnil svoju povinnosť a musí sa o to pokúšať dovtedy, kým sa mu to podarí, alebo to musí vzdať, tento investičný zámer. Tá logika, prečo možno niektorí lobisti napádajú ten banský zákon je, že jednoducho nemajú dostatok argumentov, ktorými by presvedčili tých občanov. Chyba nie je na strane občanov, že sú zle informovaní. Chyba je na strane pochybných investorov, ktorí nie sú ochotní rešpektovať, že naši ľudia nie sú žiadni druhotriedni občania banánovej republiky. Jednoducho to, čo by si nedovolili vo Švajčiarsku, v Rakúsku, si nebudú dovoľovať ani na Slovensku. O tom je tento zákon, že im dáme jasne signál, že podobne typ, v úvodzovkách, "podnikania" na úkor hrozby zdravia voči našim deťom sa u nás robiť nebude. O tom je tento zákon. Budú si musieť po dvadsiatich rokoch zvyknúť, že nestačí si najať iba šikovného právnika a vybabrať so stavebným zákonom, ale že treba naozaj presvedčiť ľudí.
Ja viem, že je to ťažké, ale komu sa to nepáči, ten tu so zdravím našich detí kšeftovať nebude. O tom je aj tento zákon, a preto prosím o to, aby sme to posunuli do druhého čítania a na, jednoducho zdvihli tú latku po dvadsiatich dvoch rokoch v prospech ľudí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, ctená verejnosť, tento návrh zákona, ktorý máte pred sebou, obsahuje v sebe jednoduchú a logickú myšlienku, ktorá bola inšpirovaná, ja sa tým netajím, práve tými prípadmi ako je Pezinská skládka, kedy pomocou rôznych právnych kľučiek, kedy pomocou možno nedokonalosti legislatívy, kedy pomocou možno nejasných uznesení aj samosprávnych orgánov sa darí robiť to, čo by sa v tejto krajine nikdy nemalo stať. A to je, že proti vôli občanov budujete veľkú skládku úplne tesne v blízkosti toho, kde oni žijú so svojimi deťmi, a samozrejme, rozšírili sme tieto prípady aj na skládky nebezpečného odpadu a podotýkam, že sa jedná len o prípady veľkých nadregionálnych skládok. O tom hovoril pán poslanec Mikuš, kedy hovoril tie tonáže, ktoré to musí spĺňať, respektíve nebezpečnosť tej skládky alebo skládky nebezpečného odpadu ako takej.
Pre mňa je veľmi dôležité, aby sme dali priechod tomu, čo je taká základná spravodlivosť. A základnou spravodlivosťou je, že keď ľudia nechcú mať obavy o svoje zdravie, keď nechcú mať obavy o životné prostredie okolo seba, tak majú právo povedať nie. A povinnosť tieto strachy ľuďom vyhovoriť, presvedčiť ich, získať na svoju stranu, leží na strane investora, lomeno podnikateľa, ktorý chce takýmto spôsobom podnikať, fungovať, existovať, preto sme tam dali dva také brzdné prvky, jeden je povinný súhlas zastupiteľstva príslušnej obce a druhý je povinný súhlas zastupiteľstva príslušnej župy. To znamená, všetky ostatné mechanizmy, ktoré pozná stavebný zákon, všetky ostatné veci ohľadne územného plánu, ohľadne štandardných konaní budú zachované, ale pribúda tam táto povinnosť presvedčiť priamo volených zástupcov ľudí o tom, že skládka nebezpečného odpadu alebo veľká nadregionálna skládka je dostatočne bezpečná a nijakým spôsobom neohrozí priamo ľudí v území. Dáva to zbraň do rúk ľuďom, v tomto prípade obyčajným ľuďom, ktorí žijú priamo v dotknutej lokalite, aby sa mohli brániť zoči voči veľkým investorom, ktorí častokrát veľmi bezohľadne vysvetľujú tým ľuďom, že napriek tomu, že to nechcú, napriek tomu, že je to v totálnej blízkosti ich obydlí, tak vlastne nemajú právo do toho nič hovoriť. Vnímam to ako fundamentálny prvok demokracie a znova použijem ten výraz, základnej spravodlivosti, že nemôžete pár metrov od obydlí ľudí budovať niečo, čo je, jednoducho ohrozuje ich zdravie, alebo len pomyselne vzbudzuje v tých ľuďoch hrôzu. Nebudem naťahovať čas v rozprave pripomínaním si prípadu pezinskej skládky, ktorá bola pár sto metrov od centra a pres to všetko boli presviedčaní ľudia, že vlastne nemajú právo sa k tomu vyjadriť. Investor tam robil rôzne legálne a možno že aj nelegálne triky nato, aby sa dostal do situácie, že bude môcť prevádzkovať túto veľkú skládku. Ale som vnútorne presvedčený, že ak chceme byť demokrati, ak chceme dostať to, čo sme tu sľúbili na ústavu, že sa budeme riadiť týmito zákonmi, ale aj duchom, ktorý vlastne demokratický je, tak dajme do rúk ľuďom veľmi silnú zbraň, aby mohli efektívne vyjednávať zoči voči takýmto investorom a podnikateľom, aby naozaj bolo ich prostredie bezpečné. Ja len pripomeniem, že sú krajiny ako Švajčiarsko, Rakúsko, kde je úplne bežné, že ľudia sa vyjadrujú k tomu, keď sa jedná o podobné stavby, a dokonca je ich vyjadrenie záväzné. ................ znamená, že poďme cestou viacej demokracie, poďme cestou toho, že ten, kto chce podnikať s nebezpečnou skládkou, musí presvedčiť ľudí, a podriaďme tomu aj naše rozmýšľanie.
Chcem vás veľmi pekne poprosiť o to, aby sme dokázali, možno po 22 rokoch, čo máme slobodu, dôverovať vlastným občanom, že si vedia vybrať, kde chcú skládku, kde ju nechcú, že si vedia vybrať, či chcú skládku nebezpečného odpadu vo svojej blízkosti alebo nechcú, respektíve, že si vedia vybrať a vedia urobiť si názor, či predmetná stavba je pre nich dostatočne bezpečná, alebo sa cítia istým spôsobom ohrození. Majú na to právo, keďže tam chcú vychovať svoje deti v tomto území, majú právo cítiť sa bezpečne, majú právo necítiť sa ohrození a majú právo vedieť, že majú v rukách nástroj, ktorým môžu ovplyvniť podobné stavby. V praxi to znamená, že žiaden investor nebude môcť viacej fungovať tak, že proti vôli ľudí v území bude budovať podobnú stavbu. Bude sa musieť po slovensky s nimi dohodnúť a je to na ňom, aký bude šikovný, ale tým pádom aj získajú vysoký rešpekt naši vlastní občania, ktorí budú koniec koncov prostredníctvom priamo volených zástupcov o tom rokovať.
Na záver mi dovoľte len dve poznámky k takým známym námietkam. Tou prvou je, že ako potom budeme vôbec skládky na našom území robiť? No, ja vás ubezpečujem, že len v Bratislavskej župe máme dve skládky, ktoré sú vítané obcami. To znamená - skládka Dubová a skládka Zohor. Obe obce z toho veľmi slušne žijú a nie je s tým vážnejší problém a opakovane, dokonca niektoré rozširujú tieto skládky, a opakovane napriek tomu, že mnohí nesúhlasia s tými skládkami, tam volia do zastupiteľstva ľudí, ktorí toto podporujú. Podobný prípad, pokiaľ si dobre pamätám, je aj v skalickom okrese. Čiže existujú praktické príklady, kedy ľudia naozaj tieto skládky používajú, alebo respektíve obce ich povoľujú a využívajú ako zdroj svojich príjmov.
Tá druhá námietka je taká, že sa hovorí, že vlastne dobre, ale potom niektoré napríklad spaľovne nebezpečného odpadu alebo niečo podobného nikdy nebude. No, odpoveď je taká, že pokiaľ sa investori na Slovensku budú správať tak, akoby boli v nejakej banánovej republike, že nebudú s ľuďmi diskutovať, tak si myslím, že radšej nech nie sú takí investori u nás. Nech sú takí, ktorí ľudí vedia presvedčiť o tom, že predmetná vec je bezpečná, že tam môžu bez obáv vychovávať svoje deti, a je to jednoducho na strane tých investorov. Keď vo Švajčiarsku, v Rakúsku, museli by to urobiť tiež. Prečo by mali u nás investovať s tým, že nedodržia štandardy, ktoré sú v bežnom svete normálne? Ja nenavrhujem žiadne referendum, ja nenavrhujem žiadne takéto radikálne kroky, ja len vás chcem poprosiť, vážené kolegyne poslankyne a vážení kolegovia poslanci, dajme do rúk ľuďom dôveru, respektíve ich priamo voleným zástupcom, aby mohli priamo posúdiť takéto projekty tak, aby sme primäli všetkých investorov, všetkých, ktorí chcú v tejto oblasti podnikať, aby brali aspoň tú štipku základného ohľadu na ľudí, ktorí žijú v území. Myslím si, že sa nám to oplatí z hľadiska dôvery v celkový náš systém, že my preukážme dôveru zoči-voči našim občanom, že im dávame do rúk takýto nástroj, a oni nám to potom vrátia v dôvere, bez ohľadu na to, ktorá strana bude víťazná, v naše inštitúcie, že chránime ich zdravie, zdravie ich detí, chránime ich záujem. Je to naša povinnosť, ja to poviem úplne otvorene, v tomto parlamente prešli stovky zákonov, ktoré tú alebo onú lobistickú skupinu zvýhodňujú, ale chceme, aby aspoň pár zákonov prešlo v prospech ľudí v území, možno sa vám zdajú príliš slabí, ale mne sa zdajú, že keď sme im to sľúbili a keď sme sa nimi nechali zvoliť, ako veľmi, veľmi našu silnú povinnosť im túto dôveru vrátiť a umožniť im, aby žili v zdravom prostredí, aby s nimi každý investor musel jednať ako s rovnými, aby ich rešpektoval, a ten signál môžme vydať práve týmto zákonom práve dnes.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán poslanec Hlina, ja rozumiem tej vašej snahe riešiť problémy v nejakom inom zákone, ale myslím si, že pri hlasovaní za takýto zákon by vás mal viesť záujem práve živnostníkov a koniec koncov ľudí, ktorí pre živnostníkov pracujú, zhruba sto tisíc ľudí. Takže ja to nechám na vaše svedomie, či kvôli tomu, aby sme tu robili parlamentnú šmelinu medzi zákonmi, budete ochotný hlasovať proti, aj keď vám to nesľúbim, alebo naozaj podporíte živnostníkov, siahnete si na svedomie a my, samozrejme, každý ďalší zákon podobne zvážime.
Vždy budeme posudzovať len a len to, či to pomôže ľuďom. A nie takýto typ akože medzistranícke šmeliny. A veľmi ma mrzí, keď sa to stáva takýmto predmetom akože obchodovania. Hlasujte za to podľa svojho svedomia a potom sa s rovným svedomím pozrite z očí do očí živnostníkom, tak ako to robíme my, aby nám bolo jasne rozumieť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, za slovo. Ja by som chcel k tomu, čo povedal pán poslanec Gál dodať, že ono je to vlastne jednoduché. Je to v skutočnosti o vôli, o tom, či chceme nejakým spôsobom uctiť si ľudí, ktorí nás reprezentujú a dosahujú poriadne výsledky, alebo nie. Všetko ostatné sú výhovorky, či to nemá byť komplexné, či to má byť od štvrtého miesta, či to má obsahovať aj iné kategórie, umelecké a neviem ešte aké. Jednoducho keď chceme túto komunitu si uctiť, ako je to zvykom v iných štátoch, tak to spravíme. Keď to nechceme, tak si hľadáme výhovorky.
Chcem vás, pani kolegyne, páni kolegovia, poprosiť, aby sme, nie je to nejako finančne náročné, nie je to niečo, čo túto krajinu zruinuje, ale naopak, urobili maximum pre to, aby sme dali najavo, že tí, ktorí nás reprezentujú a dosiahnu poriadne výsledky, si zaslúžia aj isté uznanie, ktoré im touto formou vydáme a nebudú musieť potom po zbytok života rozmýšľať nad tým, akým spôsobom sa budú prechádzať niekde na hranici chudoby mnohí z nich, lebo je to tak. Samozrejme, všetky ostatné veci, nejakí majstri sveta, hokejoví, mnohomiliónoví bohatí ľudia, to sa dá ošetriť v tomto zákone, ale čo sa nedá celkom ošetriť, pokiaľ takýto zákon nemáme, je nejaká základná úcta. A takto vnímam tento zákon samotný. A myslím si, že by sme ho mali posunúť do druhého čítania, a nie hľadať chyby, ktoré sa dajú prakticky odstrániť. Chcem vás poprosiť, aby sme to podporili. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca.
Prvá poznámka k NBÚ ako takému. Je to inštitúcia, ktorá požíva obrovský medzinárodný kredit, je napojená priamo na všetky tie systémy, NATO a naše obranné spoločenstvá a previerky práve a na narábanie s utajovanými skutočnosťami. Čiže hovoríme o veľmi vážnom bode, ktorý súvisí s národno-štátnym záujmom. Čiže verím, že táto diskusia povedie aj k tomu, že nominant, ktorý bude zvolený, bude spĺňať tieto všetky kritériá.
Tá druhá poznámka je práve k návrhu pani poslankyne Žitňanskej, ktorý sa mi zdá férový, zrozumiteľný a správny, aby takýto kandidát prišiel a zodpovedal na otázky priamo pred poslankyňami, poslancami. Ja len podotknem, ak by tam mali byť nejaké veci, ktoré sú predmetom utajovanej skutočnosti, my môžeme urobiť neverejné rokovanie, my môžeme naozaj aj z titulu ústavy sa opýtať na tieto veci. Je to len vecou dobrej vôle. Chcel by som veľmi pekne poprosiť hlavne koaličné poslankyne, poslancov, aby sme urobili toto gesto dobrej vôle zoči-voči verejnosti a začali postupne rozplietať všetko to, kvôli čomu sa to stalo na námestiach. Myslím si, že parlamentu by to prospelo z hľadiska dôveryhodnosti, že začne robiť tú prácu, ktorú potom nemusia robiť novinári, potom nemusí robiť verejnosť, potom nemusia robiť aktivisti, urobíme ju jednoducho my, ktorí ten mandát máme, máme ho pomerne čerstvý, nespochybniteľný. Takže sa prihováram za to, aby sme pánu Magalovi umožnili vystúpiť v pléne. Keď treba, nech to zváži niekto, kto tomu odborne lepšie rozumie, nech je to uzavreté rokovanie, ale to vystúpenie by tu malo zaznieť a tie otázky by sme mu mali úplne legitímne položiť. Takže podporujem tento návrh.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Chcel by som podporiť pána predrečníka v tom, že musí existovať, možno nie v programovom vyhlásení vlády, ale koniec-koncov v agende jednotlivých ministrov, či už pôdohospodárskeho alebo životného prostredia, ale aj ostatných ministrov, niečo ako merateľný cieľ. Niečo, o čom sa dá povedať, že bude v konečnom čase spravené a bude spôsob, akým bude vyhodnotené, že to spravené je. Inými slovami, je možno pekné napísať, že niečo urýchlime, je možno pekné napísať, že niečo zjednodušíme, ale pokiaľ nebude existovať ten merateľný cieľ, ktorý sa bude dať odpočítať nielen na konci volebného obdobia, ale aj priebežne, či na výboroch alebo v pléne Národnej rady, tak stále budeme v situácii, kedy si možno koalícia vysvetľuje, že veci sa plnia dobre, a opozícia si vysvetľuje, že veci sa plnia zle.
Myslím si, že je čas aj ľuďom ponúknuť niečo, čo sa dá vyhodnotiť pomerne objektívne, a povedať, áno, toto ide, treba niečo zlepšiť, treba niečo zmeniť. Chovať sa skrátka tak, ako sa chováme v bežných rodinách, kde si stanovíme nejaké ciele, ktoré buď naplníme, alebo ich potom zmeníme, ale hlavne robíme niečo, čomu všetci dokonale rozumieme. A to by som bol rád a podporiť by som to chcel aj tu na pôde Národnej rady, že v takýchto praktických veciach, ktoré sa týkajú mnohých ľudí v území, sme im dlžní takéto ciele postaviť, spraviť ich, či už ako parlament a potom samozrejme ako výkonná moc, a urobiť ich odpočet priebežne, aby sme ľuďom uľahčili život priamo tam, kde žijú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Chcel by som povedať, že zdieľam, zdieľam rovnaké obavy o živnostníkov. Také isté, ako povedala pani podpredsedníčka, lebo je to skupina, ktorá dokáže efektívne riešiť problémy zamestnanosti a zároveň dokáže ponúknuť istú cestu a dráhu absolventom škôl, ktorých máme v katastrofálnom počte nezamestnaných a dokonca v mnohých prípadoch nezamestnateľných. Čiže zdieľam to, že podmienky pre živnostníkov budú určujúce a bude naozaj rozhodovať o tom, akým spôsobom bude sa vyvíjať táto krajina a bol by som za to, aby táto vláda urobila všetko pre to, aby sa nielen nejaký štart živnostenského podnikania, ale hlavne živnostenské podnikanie ako také, jeho daňové a právne aspekty prudko zjednodušili, aby mladí ľudia, keď majú problém sa zamestnať, tak si mohli urobiť živnosť a jednoducho na tú živnosť podnikať, aby ktokoľvek, kto sa stane nezamestnaným, alebo kto bude mať problémy so svojím, so svojou zmenou v živote a bude chcieť si, si urobiť veci po svojom, tak to mal podstatne, podstatne ľahšie.
Ja poviem za seba, ale aj za SDKÚ-DS, vynaložíme všetko možné úsilie pre to, aby živnostníci a koniec koncov malí podnikatelia, tí ktorí dokážu ako špongia nasať tú masu nezamestnaných a vyriešiť ju, aby sme podmienky pre to urýchlili, v tomto nevidíme žiaden priestor pre stranícke tričká, naopak, vidíme šancu tejto časti strednej vrstvy sa zastať hneď, tu a teraz.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, ja by som rád nadviazal vlastne na to, čo u kolegu Mikloša v tom vystúpení zaznelo, že bola nejaká doktrína, ktorá hovorila o rovnej dani a ktorá robila atraktívnym toto podnikateľské prostredie a vytvárala pracovné miesta. Vo vládnom programe je napísané, že túto doktrínu ideme meniť. Nie je mi zrozumiteľné, akým spôsobom ju ideme meniť a kde má vlastne strop. Ja chápem, že keď chceme zaplátať dieru, tak asi prvé je pozbierať to, čo sa dá pozbierať na daňových únikoch. Na tom sa všetci zhodneme. Ale to druhé je, ako chceme daňový systém nastaviť tak, aby nebol demotivačný pre ľudí samotných, ktorí vlastne majú túto spoločnosť ťahať dopredu. Ja by som veľmi uvítal, keby v tejto časti programového vyhlásenia vlády bolo spresnené, aby bolo úplne zrejmé, že to, čo idete zaviesť, ako veľmi môže demotivovať ľudí, dokonca ich motivuje aj k tomu, aby dane obchádzali, ako veľmi ďaleko chcete zájsť vôbec s majetkovými daňami, lebo aj takáto vec sa tam nachádza. A tam špeciálne by som podotkol, že to sa môže dotknúť chudobných regiónov veľmi, veľmi výrazne negatívne a vlastne čo bude tou takou doktrínou zoči-voči aj prostrediu podnikateľskému z celkového daňového hľadiska. Čím skôr túto debatu zvedieme, čím skôr túto debatu dostaneme do nejakých normálnych koľají, ktoré budú potom trvalo udržateľné, aspoň po takú časť, koľko je rovná daň, tak tým skorej Slovensko bude miestom, kde sa bude dať lepšie podnikať.
Ja len pripomeniem, že možno daňový systém je tiež dôležitý, ale ešte dôležitejšia je debyrokratizácia vôbec podnikania ako takého a zamestnávania nových ľudí, lebo len tým, že dostanú ľudia zamestnanie a že budú môcť slušne byť zaplatení, tak dostaneme sa do stavu, že nezamestnanosť bude klesať a celkovo naša krajina bude rásť tak, ako to máte napísané v programovom vyhlásení vlády. Ďakujem veľmi pekne.

... by ma zaujímalo, či máme teda nejaký náhradný plán, teda keď rovná daň, rovná daň je problémom, taký, ktorý by neohrozil podnikateľské prostredie, a teda tých, ktorí vytvárajú pracovné pracovné miesta. To, čo považujem za chýbajúce alebo zlé, je taký klasický inžiniersky prístup, a to, že je tam pomerne málo merateľných cieľov, to znamená, čo urobíme a dokedy to urobíme, tak, aby sme vedeli, že programové vyhlásenie vlády plníme alebo neplníme, prípadne kde treba pridať alebo čo sa nám už podarilo. Lebo niektoré z tých formulácií sú skutočne tak vágne, že závisí od uhlu pohľadu, či náhodou už nie sú už v tejto chvíli splnené. Hovoril som o tom vo svojej faktickej poznámke, že ak existuje vláda, ktorá ma tak obrovskú dôveru obyvateľstva, myslím si, že by mal existovať aj istý ambicióznejší plán vyorať hlbšiu brázdu. Možno s tým prídete, zatiaľ v tomto programovom vyhlásení nevidím, rozumiem tomu, že ešte nie sme von z krízy, ale myslím si, že niečo naozaj ambiciózne by tam byť malo, možno niečo v tých praktických návrhoch aj zohľadnené aj z vašej strany a možno si dovolím niektoré návrhy dať aj ja sám.
To prvé úplne praktické , bolo to už v tejto našej Národnej rade na debate a myslím, chýbalo tomu nejaký alebo dva hlasy, aby to existovalo, je z oblasti životného prostredia. Zažili sme to traumu s ťažbou uránu, kedy sme sa konečne zhodli vtedajšia opozícia a koalícia na tom, že keď sa ide ťažiť niečo tak nebezpečné, čo ľudí vyrušuje, že by bolo dobré, aby existovalo prosté hlasovanie obce v ktorej to súvisí a prosté hlasovanie župy, kde sa to súvisí. Myslím si, že nič nebráni, aby v tomto programovom vyhlásení vlády bolo, bol podobný záver pre prípad skládok s nebezpečným odpadom. Je to rovnaký problém, ľudia sa ho boja, v Pezinku sme to zažili, nič nebráni tomuto mechanizmu, keď ho máme pri uráne, môžeme ho mať aj pri nadregionálnych skládkach a môžme ho mať úplne kľudne aj pri skládkach nebezpečného odpadu. Je tam ambícia vstúpiť do stavebného zákona, takisto nie je dôvod, aby pri veľkých developerských projektoch práve takéto prosté hlasovania zastupiteľstiev, to znamená ľudí, ktorí sú priamo zvolení v tom-ktorom území, prípadne ich mestských alebo župných orgánov do toho dokázali vstúpiť. Inými slovami, aby nie komplikovaným a plným právnych kľučiek procesom rôznych územných plánov pri veľkých veciach ľudia skutočne rozhodli, či chcú, aby tam mali niečo megalomanské postavené. To by nútilo developerov k tomu, aby sa správali priateľsky k ľuďom, a myslím si, že si to po 22 rokoch od revolúcie ľudia skutočne zaslúžia.
Téma živnostníkov, respektíve malých podnikov, práve idem z kongresu živnostníkov a malých podnikateľov a musím povedať, že chýba mi tu záväzok, ktorý hovorí, že keď niekto má jedného, dvoch, troch zamestnancov, nebolo by celkom férové, keď má niekto úplne rovnaké podmienky ako niekto, kto má tisíc, 2-tisíc, 5-tisíc zamestnancov. Vnucovať týmto ľuďom, že si musia zamestnať účtovníčku, prípadne mzdárku, je podľa mňa veľmi nezodpovedné a brzdiace podnikanie. Inými slovami, ak máme spoločný záujem, a ja na to verím, že ho máme, aby nám klesala nezamestnanosť, a naopak rástla zamestnanosť, tak by sme mali konkrétne v skupine živnostníkov a malých podnikateľov výrazným spôsobom uľahčiť v administratíve nielen pri zakladaní tých firiem samotných, ale aj počas celého behu firiem ako takých. Ja si pamätám, keď sme ako prvú spoločenskú zmluvu písali, tak sme ju písali len zo zákona obchodného, nebol s tým problém. Keď sme už robili opravy, museli sme volať právnika a stále to bolo viac a viac zložité, táto ambícia je úplne namieste, lebo si neviem predstaviť nič motivujúcejšieho pre absolventov škôl, ktorých máme vyše tretiny nezamestnaných. Ako to, že keď má niekto dobrý nápad, tak nech idú podnikať, ale nech je to pre nich jednoduché a nech je to pre nich jednoduché nielen pri začiatku, ale nech je to pre nich jednoduché aj počas celého celého fungovania. Myslím si, že nebolo správne, keď sa vôbec plánovali zmeny v odvodoch tak, že sa dávali na roveň živnostníci s podnikateľmi, pardon, živnostníci so zamestnancami, a myslím si, že toto bol krok, ktorému by sme sa mali už nabudúce vyhnúť, lebo mnoho týchto ľudí, ktorí boli strednou vrstvou, tým veľmi trpelo, mne sa to samému vracalo vo volebne kampani a myslím si, že túto sme dlžní isté aj ospravedlnenie, lebo týchto ľudí to výrazne, výrazne vystrašilo.
Čo sa týka takých tých ambicióznejších cieľov, našiel som tam jeden a ten je práve pri verejnej správe. Tam mám takú poznámku, že župy, však kolegovia niektorí aj župani tu v sále to dosvedčia, sú v stave prebrať kopu tých krajských kompetencií a kopa z nich je v tejto chvíli zdvojená. Nechcem povedať, že to rovno zajtra, ale je to otázka možno pár mesiacov, kedy také veci ako Krajský školský úrad, ktorý má svoj náprotivok v župe, takisto cestný úrad, keď už máme drážny úrad, sa dá veľmi rýchlo prebrať. Sú to praktické veci, ktoré treba urobiť. A tam nepomôže okrem tohoto zoštíhlenia tej štátnej a verejnej správy, nepomôže len to samotné, to zlúčenie, pomôže aj zníženie zbytočnej agendy, lebo v skutočnosti vy nemôžete prepustiť úradníkov, keď zákon vám prikazuje nejakú agendu robiť, a toto považujem za pomerne vážny cieľ, lebo tam narazíte na tak obrovský odpor, v tomto zmysle ja musím povedať, že toto by bol naozaj výrazný cieľ, ktorý by nás posunul dopredu.
Takisto si myslím, že tam chýba jeden cieľ, a to ten, že nie je možné, aby tento štát obciam, mestám, župám prikazoval obligatórne výdavky, ktoré nemajú oni sami v rozpočte. Považujem to za zlé, viem, že na sklonku pri debate o daňovom mixe na ministerstve financií vtedajší štátny tajomník Tvaroška a koniec-koncov aj Ivan Mikloš ako minister sa postavili proti tomu, a povedali, že áno, treba to riešiť, lebo nie je normálne, aby zákon prikazoval župe uzavrieť nejakú zmluvu, keď ju nemá schválenú v rozpočte. Bijú sa tam dva zákony, ja nemôžem podpísať niečo, čo nie je v rozpočte, a zároveň nejaký iný zákon mi to prikazuje podpísať. Takisto starostovia sú na tom veľmi podobne, takisto primátori, jednoducho túto anomáliu treba dostať zo života, je to praktický cieľ a bol by som rád, keby si ho vláda dokázala osvojiť.
Doprava a infraštruktúra, čerpanie eurofondov, jeden z mála investičných zdrojov externých, ktorý keď nebudeme čerpať, tak budeme mať obrovskú hanbu zoči-voči našim najmä dvom susedom, ktorí sa idú a idú skutočne vynaložiť všetko možné úsilie, aby vyčerpali do posledného centu eurofondy, dokonca troch by som vedel uviesť a ďalej tam vidím pomerne málo ambiciózny cieľ a pomenovaný, toho, čo chceme v rokoch 2014 - 2020 v tom období vyjednať pre Slovensko ako také.
Poslednú vec, ktorá si myslím, že je taká bezsporná, je oblasť verejnej dopravy. To znamená tam ťahajú či župy, či štát ťahá zoči voči súkromným dopravcom za kratší koniec, platíme tam obrovské peniaze. Bolo by dobré, keby mal štát v tomto ďaleko silnejšie nástroje, aby mohol previesť skutočnú integráciu verejnej dopravy. Lebo ľuďom je v zásade jedno, ako sa dopravia, či to bude autami po diaľniciach, alebo verejnou dopravou po vlakoch, ale skutočnú integráciu verejnej dopravy nemôžete v súčasnom prostredí prakticky nijako vnútiť, môžte s nimi rokovať, ale ubezpečujem vás, tie rokovania sa dejú nie že roky, ale pomaly desaťročia a integrácia verejnej dopravy vždy zlyhá na nejakom konkrétnom súkromnom záujme, lebo neexistuje zákonný nástroj, ako to vyriešiť.
Na záver mi dovoľte povedať, že toto programové vyhlásenie vlády nepodporím, lebo sa mi zdá málo ambiciózne, málo konkrétne. Ale som presvedčený, že pokiaľ tieto návrhy a ďalšie praktické, ktoré uľahčia ľuďom priamo v území ich život, tak tieto návrhy určite aj opozícia podporí, lebo je to náš spoločný záujem, je to naša spoločná krajina, raz vyhrá jeden, raz vyhrá druhý, ale tá stopa zostáva spoločná. Ďakujem pekne, všetko dobré vám prajem.(Potlesk.)