Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Pani predsedajúca, pôjdem veľmi stručne po rade, ale prvé, pani Menzenská, tak ja sa skúsim držať, pani poslankyňa, presne toho, čo vy hovoríte, a budem sa snažiť teda viesť aj trochu dialóg.
Za prvé, čo hovoril pán poslanec Štefanec, pán poslanec Kaník. Áno, je tam hrozba reálnej špirály, to znamená toho, že budeme stále navyšovať dane a vyberieme v skutočnosti menej, ako sme čakali.
Pán poslanec Blaha, tam mám naozaj dve odpovede. Ak to myslíte vážne, tak tým učiteľom, a veríte v tento váš socialistický model, nech sa páči, tým učiteľom dajte rovno 10 %. Musí byť úspešný. Dokážte svoje tvrdenia konkrétnym konaním. Zariaďte 10 % učiteľom, keď veríte, že váš socialistický model bude funkčný, že zvýšením daní tuná bude lepšie prostredie, budete vyberať viacej, bude viac zamestnaných. Keď nie, tak vás poprosím, naozaj túto ideológiu nedávajte do tejto fázy ako rozpravy, lebo toto je naozaj vážne o ľuďoch, nie o tom, čo vy si predstavujete, a nie o tom, čo vy síce poviete, ale neviete dodržať.
Pán Kamenický, vám chcem povedať jednu vec. Tou prvou časťou vášho príhovoru, ja ju aj podpíšem, máte presne pravdu. Len to, čo sa rozdelí, je práve v tom závere, ktorý hovoríme. To znamená, hovoril som aj o iných častiach, ktorými zhoršujete podnikateľské prostredie, nielen o rovnej dani, a tam dochádza k multiplikačnému efektu. To znamená, ľudia si to prenásobia medzi sebou všetky vaše zhoršenia a odchádzajú odtiaľto. A to je áeálna hrozba. Vy vyberiete menej. A všimnite si, že každá ďalšia vaša prognóza je len negatívna. Čiže podpisujete sa pod to aj tým, že tam sedíte, aj tým, že za to dvíhate ruku.
A keď som apeloval na zdravý rozum, no apeloval som na to, že nie je pravda, že kríza je niečo, čo nemôžme ovplyvniť vlastným konaním. Môžme. Robíme to dnes, keď rušíme rovnú daň, a robíme to negatívne. Pán poslanec Kamenický, robíme to negatívne a uvádzal som konkrétne príklady, nie do budúcnosti, už za vašej vlády. Preto: zdravý rozum, otočka a poďme na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, ctení hostia, myslím si, že táto debata sa posúva pomaly z toho, čo si predstavujeme, do toho, čo máme dnes realitou. A my máme dnes realitu za sebou niekoľko mesiacov práce tohoto parlamentu a už vtedy sme hovorili na samých začiatkoch, keď si spomeniete, pri špeciálne druhom pilieri, pri Zákonníku práce sme hovorili, že pokiaľ sa vyberieme proti kríze tým, že začneme zhoršovať prostredie pre tých, ktorí vytvárajú pracovné miesta, takže tá kríza nás ďaleko hlbšie zasiahne a budeme sa musieť, budeme sa musieť nakoniec vrátiť z kratšej cesty.
Myslím si, že všetky tie opatrenia, ktoré tu prejednávali sme doteraz, skutočne majú na sebe takúto korunu a to je rušenie rovnej dane. Čiže dostávame sa do situácie, kedy sme prvou krajinou, ktorá rovnú daň ide zrušiť, sme prvou krajinou, ktorá mechanizmus, ktorý vyslovene znásobil oproti, oproti ostatným krajinám aj daňový príjem, ideme zrušiť preto, lebo ho považujeme za nesprávny v čase krízy. Myslím si, že to je hlboký, hlboký omyl a práve tento hlboký omyl nás bude stáť to, čo naozaj v čase krízy nemáme. To znamená peniaze a čas. Ja by som chcel upozorniť na to, že každé dva-tri mesiace sa prognóza zhoršuje. Pevne verím, že to pre Slovensko nebude tak zlé, jak to vyzerá v tejto chvíli, a že k ďalšiemu zhoršovaniu nedôjde.
Ale nemôžem sa nepodeliť s vami o svoje veľmi silné presvedčenie, že pod časťou zhoršenej prognózy a pod časťou správania sa podnikateľského sektora a sektora tých, ktorí zamestnávajú, sa už podpisujú vaše opatrenia a hlavne vaše vízie o týchto opatreniach. Veď treba brať vážne vládu, ktorá má 83 poslancov ako väčšinu. Treba ju zobrať vážne, keď hovorí, že chce zdaniť a výrazne zdaniť tých, ktorí hodnoty vytvárajú. Treba brať vážne vládu, ktorá strednodobé financie zhoršuje tým, že si privlastní to, čo si myslí, že jej nepatrí, to znamená časť druhého piliera. Treba brať vážne vládu, ktorá zhoršuje podnikateľské prostredie v tom zmysle, že mení Zákonník práce tak, aby sa zhoršovalo zamestnávanie ľudí. A treba vážne brať vládu, ktorá navrhne, a sme v druhom čítaní, že sa zruší rovná daň a ktorá tento návrh pretláča napriek tomu, že to je, že to je škodlivé pre celú ekonomiku ďalej.
Ja som presvedčený, že tá debata veľmi skoro spozná svojho víťaza, ale viem, kto bude určite porazený. Viem, že proste naša republika na tomto utrpí. Čiže budeme na strane tých, ktorí neprejdú víťazne cez krízu samotnú. To už nie je len o tom, čo si tu medzi sebou porozprávame, to je hlavne o tom, akým spôsobom krízu zvládneme.
Tu by som chcel apelovať aj na to, čo som hovoril včera, na nejaké zvyšky zdravého rozumu. Nerušme to, čo tu máme ako funkčné. Nerobme najvyššie možné zaťaženie zo všetkých okolitých krajín. Neničme to, čo bolo majákom pre investorov a zostáva majákom pre investorov, zmeňme rétoriku, urobme otočku, urobme, zaraďme spiatočku a nechajme ekonomiku fungovať tak, ako je pre ňu prirodzené. Nerobme tie zásahy, ktoré zjavne nevedú k cieľu.
Keď už nedáte na to, čo vám hovorí opozícia, nech sa páči, pozorne si prečítať to, čo hovorí fiškálna rada. Je to tam napísané politicky neutrálne, je to tam napísané nijakým alebo nejako, by som povedal, zrozumiteľne, ale nie nejako útočne voči vláde, ale tie riziká sú tam zjavne vymenované. Takisto pozrite si svoje posledné makroekonomické prognózy. To, čo sa vyparilo, o čom tu nehovoríte, vážené kolegyne, kolegovia, poslanci zo SMER-u, je pôvodná 300-miliónová a na budúci rok by zase mala byť ďalšia injekcia, ktorou ste chceli rozhýbať hospodárstvo. Vaše socialistické videnie sveta. Nič takého nemáte. Nemáte ani euro, nemáte ani cent na vaše rozhýbanie sveta. No tak keď nemáte euro ani cent na to, aby ste rozhýbali tento ekonomický svet a uviedli ho vlastne do chodu, tak si to priznajme a aspoň týmto nepriamym spôsobom, zmenou legislatívy, neničte podnikateľské prostredie.
Ja rozumiem tomu, že sa tu pomaly, úplne jasne pred očami kryštalizujú dve protichodné vízie. Jedna hovorí o silnom štáte, ktorý z peňazí, ktoré zozbiera od ľudí, ktorí tvoria hodnoty, potom svojimi impulzmi bude riadiť ekonomiku a tvoriť ekonomiku. A druhá hovorí, že radšej tento štát urobme taký, aby bol priateľský pre tých, ktorí vytvárajú pracovné miesta. Radšej sa starajme do posledného dychu o tých, ktorí sú tvorcami a nie spotrebiteľmi toho, čo dáva štátny rozpočet, a radšej tým, že vytvoríme toto prostredie, vytvárame nové pracovné miesta, nechávajme uchovať tie pracovné miesta, ktoré tu už dnes máme. Neohrozujme veľkých zamestnávateľov a hlavne neohrozujme tých, ktorí ľudí zamestnávajú, a neohrozujme ich pracovné miesta. A tieto dve koncepcie sa začínajú veľmi hlboko biť aj tu v rokovacej sále. Sú možno ešte iné alternatívne návrhy, ale tie budú stále viacej vo väčšej a väčšej menšine.
Lebo keď sa raz pustíme na cestu silného štátu, ktorý bude ešte zdaňovať viac, tak tá cesta naozaj má len pokračovanie, buď otočka, ale potom prijať ako to, že musíme na sebe v podstate šetriť tak napríklad, ako to urobilo Estónsko, alebo potom budeme naozaj zdaňovať aj tak ako v Maďarsku, každý meter potrubia, každý meter kábla, lebo nám už nič iného nezostane.
Preto, vážené poslankyne, vážení poslanci, na to upozorňujem, ešte dnes sme na výhybke, kedy môžme zastaviť tento proces. Akonáhle ho budeme posúvať ďalej a ďalej, no tak dôvera v to, čo je podnikateľské prostredie, dôvera zamestnávateľov v túto krajinu bude klesať. Tá dôvera sa bude obnovovať veľmi-veľmi ťažko. Verte mi a aj si spomeňte na to, ako ťažko sa obnovovala dôvera v Slovensko po ére mečiarizmu. Koľko rokov to trvalo, než sa obnovila politická dôvera, a koľko rokov trvalo, než sa obnovila ekonomická dôvera.
Ak môžem povedať, ja len do tej histórie zájdem, tak také plné obnovenie ekonomickej dôvery začalo až niekde po roku 2004, po tom, čo sa dokončili tie hlavné a kľúčové reformy. Nehovorím to len kvôli tomu, že SDKÚ - DS bola ich motorom, ale hovorím to preto, lebo nás to isté čaká aj na základe dnešných rozhodnutí. Aj dnešné rozhodnutia budú smerovať k tomu, akú dôveru ekonomickú bude Slovensko požívať medzi, medzi ostatnými krajinami. A nielen smerom z vonkajších investorov, ale aj tých, ktorí sú tu vnútri. Veď čo ponúknete človeku, ktorý príde o prácu? Čo ponúknete človeku, ktorému povedia, že od marca, od apríla končí? No tak jediné, čo mu môžte zmysluplné ponúknuť, keďže inú prácu nemáte a žiadne, ani cent na nejaké rozvojové impulzy nemáte, no tak mu môžte akurát tak ponúknuť, že sa budete snažiť mu vytvoriť prostredie, v ktorom on sám bude môcť istým spôsobom prežiť, a to je prostredie práve pre tvorbu pracovných miest, resp. podnikateľské prostredie ako také.
Čiže tie rozhodnutia, ktoré tu robíme za posledný polrok, sú vážne. Ja považujem toto rozhodnutie za asi najvážnejšie, ktoré tu máme na stole, lebo viem si predstaviť, že po nejakom čase sa vrátime k tomu, že budeme si strednodobo sporiť do druhého piliera tak, ako sme si sporili na 9 %. Viem si predstaviť, že aj Zákonník práce upravíme, veď to je jedno hlasovanie. Ale neviem si celkom dobre prestaviť, že keď zrušíme rovnú daň, ktorej každý rozumel a podľa ktorej si nastavoval dlhodobo svoje aktivity, že sa k nej vrátime veľmi rýchlo a bude všetko tak, akoby sa nič nestalo.
Veď aj minister financií pripúšťa, že by možno potom, keď bude lepšie, prišlo k jej zníženiu, tej hornej sadzby. No ja si myslím, že nečakajme na to, až bude horšie, až budeme musieť naozaj urobiť túto otočku, tento návrat, začnime dnes šetriť na sebe, ale nerušme to, čo dnes funguje. Nebuďme prvou krajinou, ktorá zruší rovnú daň.
A skutočne neberme túto debatu ani ako ideologickú, berme túto debatu ako faktickú. To znamená, keď vám odíde sedemsto krajín niekde možno do Maďarska, niekde možno ďalej, aby zdaňovali tam, keď vám odídu tieto krajiny, no tak to berte... (Reakcia z pléna.) Ospravedlňujem sa, sedemsto firiem, v rámci tejto krajiny do iných krajín, no tak to berte vážne. Berte to ako signál vlastnej politiky. To nemá žiadny pravo-ľavý náter. To je jednoducho holý fakt. Firmy opúšťajú váš daňový systém, lebo sa to dá. Lebo sa to dá, tomu nezabránite, samozrejme, ste členmi Európskej únie, hlásite sa k tomu. Takže nedá sa proste firmám zabrániť, aby odišli a zdaňovali niekde inde. Ale berte to ako signál a reakciu na vlastnú hospodársku politiku. Nečakajte, až to bude len otázka toho, že presunú si sídlo, ale nečakajte na to, až si potom presunú aj zamestnancov. Veď to už potom bude iný problém, keď sa začnú aj pracovné miesta strácať.
Takže upozorňujem na to, že môžme zísť z tej kratšej cesty. Nesnažme sa nejak teraz sa tváriť, že keď konsolidujeme, tak sa vlastne ináč nedá, len zvyšovaním daní. Dá sa. Dá sa viacej šetriť na sebe, dá sa urobiť debata o nepriamych daniach, ale hlavne musíme mať vôľu a vedieť, kam smerujeme. A toto mi pripadá ako jedno veľmi zúfalé snaženie sa vyhrabať smerom von, ktoré každou prognózou sa ukazuje, že nie je správne. Ja vám to neželám, lebo to dopadá na Slovensko ako krajinu. Čiže to nedopadá na vašu stranu. To mi je úplne jedno, jak to dopadne na to, čo, jaká vaša strana sa bude cítiť, jaké bude mať preferencie, akým spôsobom bude fungovať. Ale dopadne to na Slovensko, celé tieto rozhodnutia, ktoré dnes prijímame, a celé tieto zmeny smerovania tejto krajiny, ktoré dnes zažívame.
Vážené dámy, vážení páni, budeme sa baviť o dvoch alternatívach aj pri rozpočte samotnom, kde na to bude ďaleko, ďaleko širší priestor. Povieme si pár príkladov nielen z histórie, ale aj z prítomnosti, ako skúšali vyriešiť krízu a ako úspešní boli pri riešení kríz ktorýmikoľvek postupmi. Či tým vaším socialistickým, ktorý hovorí, že štát vezme viac peňazí ľudom a rozdá ich a hneď bude po kríze, alebo tým, ktorý považujeme za zdravý rozum, kedy sa opierame o tých, ktorí hodnoty tvoria.
Chcel by som ešte raz apelovať na to, že zídime z kratšej cesty, počúvajme, čo sa vlastne okolo nás deje, sledujme už na základe toho, čo máme, na základe tých siedmich mesiacov, ktoré sme tu, sledujme, ako reaguje krajina, ako reaguje okolie na naše konanie, a nenechajme dôjsť to tak ďaleko, aby Slovensko malo najvyššie daňové zaťaženie z okolitých krajín. Nenechajme to dôjsť tak ďaleko, že sa budú rušiť pracovné miesta kvôli tomu, že sa nevieme spratať do kože a že nevieme naozaj ponúknuť niečo atraktívne pre ľudí, ktorí hodnoty tvoria. A nerobme to, že tie chyby, ktoré robili iní, že potom ďalším a ďalším špirálovitým zdaňovaním budeme veci šróbovať až za únosnú hranicu. Aj tak sa z tejto cesty budeme musieť vrátiť, aj tak budeme musieť nakoniec Slovensko priviesť na cestu prosperity znova. No tak to urobme kratšou cestou. Nerobme tento hlúpy krok, nerušme to, čo funguje. Radšej sa zamerajme na to, čo môžme ešte ušetriť, radšej sa zamerajme na iné typy daní, keď už teda skutočne musíte zdaňovať.
Ale nevidím, nevidím žiaden zmysel v tom, aby rovná daň bola či z ideologických, alebo krátkozrakých ekonomických dôvodov zrušená. Inak sa tu budeme baviť každé tri mesiace o tom, akú ďalšiu možno daň zavediete, aké ďalšie opatrenie budete musieť prijať. Už teraz je jasné, že tie, ktoré ste prijali, nebudú stačiť. A, mimochodom, váš predseda povie, že sa to neodrazí nijako na daniach. No to mohol urobiť aj predtým, mohol to urobiť aj predtým, že dane nemusel zvyšovať, keď sa to ani teraz neodrazí.
Takže poprosím o také isté zvyšky zdravého rozumu, poprosím o chovanie sa racionálne v tejto kríze a poprosím o zamietnutie tohoto návrhu a podporenie tých pozmeňovacích návrhov, ktoré vedú k tomu, že rovná daň zrušená nebude.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Štefanec urobil to, čo urobí každý zdravý a rozumný človek v takejto situácii, v akej sa ekonomickej nachádzame. To znamená, podal pozmeňujúci návrh, ktorým zachováva rovnú daň.
Chcel by som apelovať na zdravý rozum hlavne ľavicových poslancov: Nepadajme do tejto priepasti, už vám sedemsto firiem odišlo zo Slovenska, už máte problémy s U. S. Steelom, už máte problémy po celom Slovensku so zamestnávateľmi. A nie je normálne rušiť niečo, čo vlastne tu tvorí istým spôsobom prístav pre zamestnávateľov. Naopak, nahrádzaním to najvyššou daňou v regióne samovražedne nevyberiete na budúci rok patričný obnos peňazí. Budem o tom hovoriť pri rozpočte, ale môžete sa chytiť posledných zvyškov zdravého rozumu a zastaviť toto šialenstvo, a nie rušiť rovnú daň. Môžete hľadať rezervy tam niekde u seba, hľadať rezervy v nepriamych daniach a môžete podporiť tento pozmeňujúci návrh. Nie je to vec politická. Je to vec čisto ekonomická. Sami vidíte, že vám prognózy padajú v stovkách miliónov eur. Čiže je dobrý dôvod aj pred vami samými ospravedlniteľný zastaviť tento vlak, zaradiť spiatočku a zanechať to, čo robilo Slovensko atraktívnym pre zamestnávateľov, a zachrániť tieto miesta, ktoré sa tým ohrozujú, pracovné.
To znamená, veľmi pekne vás poprosím, buďte takí láskaví, preštudujte si ten pozmeňujúci návrh a podporte ho, nie v záujme svojej strany, ale v záujme toho, aby tu zostali zachované pracovné miesta napriek tomu, že sem prichádza veľmi ťažká kríza alebo pokračuje veľmi ťažká kríza. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca.
No najprv poviem jednu vec, ktorá súvisí s tým, čo hovorila pani poslankyňa Jurinová, lebo často sa tu hovorilo o tom, ako je to v krčme. Ale, pani poslankyňa, ja poviem jednu vec. Nie je to prvý raz a nie jedna obec na Slovensku napríklad zakázala aj krčmu aj dokonca historicky desiatky, stovky rokov dozadu, a to teda naozaj kvôli podstatne menším sumám, ako hovoríte vy sama. A ľudia si o tom majú právo aj rozhodnúť. Dokonca v tých obciach, ako to ja poznám, tú tradíciu pestujú dodnes.
Pán poslanec Osuský, pán poslanec Mikuš, to je to, čo sa nazývalo decentralizácia, to je to, čo sme tu budovali celé roky, a to je to, o čo sa môžeme oprieť, a to je to, čo v praxi hovorí, že ľudia tam dolu vedia lepšie rozhodnúť, čo je pre nich správne, ako tí, ktorí sú im ďalej.
A tu by som chcel ešte raz apelovať na to, že je to jednoduché, dámy a páni, je to úplne jednoduché, ten problém treba zveriť tým, ktorí takisto zastupujú ľudí ako my tu, čo tu teraz dnes sedíme, ale poznajú tie problémy v danej lokalite. Nič iné za tým nie je, nie za tým, čo by sa dalo ospravedlniť tým, že sú to nejaké extrémne výnosné zisky, lebo to znova patrí tej obci samotnej. Čiže vie si rozhodnúť o tom, čo s tým chce urobiť. Nič iné za tým nie je. To, že tí ľudia tam dolu by boli viacej korupční ako ľudia hore, takisto to nie je pravda, lebo oni sa budú pozerať do očí tým rodinám, ktoré sú zruinované.
Neexistuje na to žiaden politický alebo iný taký ľudský dôvod, jediné čo tu existuje, je buď lobing práve takéhoto hazardu samotného, alebo obrovská túžba štátu po peniazoch. A mali by sme obidve veci tu dnes odmietnuť a zastať sa tých ľudí tam dole, nech si o tom rozhodnú. Nechápem, prečo vôbec tá debata je takáto dlhá, veď je to jasné ako facka. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážené dámy, vážení páni, myslím, že za obidve tieto čítania bolo k problematike hazardu práve v tých najmenších prevádzkach povedané toho dosť.
Ale ja považujem za najdôležitejšie z toho celého, aby sme tú problematiku naozaj preniesli tam, kde sa o nej rozhodnúť dá a kde sa o nej dá rozhodnúť zmysluplne. Poviem to aj na príklade vlastnej nie jednej skúsenosti, ale opakovaných skúseností, keď sa potvrdzuje to, čo sa pomerne ťažko vyvracia, a to je to, že to postihuje hlavne tých, ktorí sú najviac chudobní. Ale nielen myslím na tých, ktorí sú marginalizovaní, lebo napríklad poznám aj mesto alebo mestečko, kde to postihuje normálne mládež, ktorá býva na sídlisku. Nie sú to nejakí marginalizovaní mladí ľudia. Sú to ľudia, ktorí tam jednoducho žijú a ktorí keby nespadli práve do gamblingu, keby nedostali kontakt s hazardom, tak by vyrastali ako normálni ľudia. Prenáša sa to dokonca tak ďaleko, že pokiaľ umiestnite tieto automaty v prevádzkach, vy hovoríte o krčmách, sú miesta, kde ľudia chodievajú bežne desiatovať, obedovať, tak naozaj tých pár eur, ktoré majú ľudia naviac, v tom automate minú. Je to jednoducho o tom, že to máte nablízku, že to máte pri ruke, že môžete okamžite skúsiť to šťastie. A to je práve tá falošná nádej, ktorá sa predáva a na ktorej niekto bohatne a na ktorej koniec koncov štát ako taký zarába, aj keď to by som povedal tak v úvodzovkách, lebo práve tí, ktorí ten hazard prevádzkujú, poznajú všetkých tisíc trikov, ako aj štát ošmeknúť, takisto, ako ošmeknú aj tých, ktorí ten hazard hrajú. A práve tu ide o to, aby tento typ falošnej nádeje nebol poskytovaný mimo nejakých centier, hoci ja si myslím, že práve aj tie herne by mohli slúžiť ako istým spôsobom varovný prst a varovný signál, že toho je až moc. Poznám mesto, respektíve štvrť v tom meste, kde existuje obchod s potravinami a s inými vecami, ktoré súvisia s dennou potrebou. Ale existujú tam okolo neho štyri takéto prevádzky. Keď sa tam postavíte spolu so mnou a budeme tam stáť pol hodinu a budeme sa pýtať tých mužov a žien, ktorí idú okolo, či si myslia, že to je správne, že tie prevádzky tam majú byť, tak každý, nakoľko okolo stoja vysoké domy, paneláky, ak chcete, vám jednoducho povie mnoho príbehov z toho a z toho a oného vchodu , kde ľudia spadli do tejto závislosti a kde im to zničilo život. Čiže nie je to len vecou, ktorá je niekde ohraničená v obciach alebo v nejakých malých mestách. Toto je pomerne veľká štvrť, najväčšieho mesta na Slovensku. A nie je to len jediný prípad. Povedia vám mnoho takýchto príbehov, kedy to ľudí strháva, kedy to ľudí sťahuje so sebou.
My môžeme namietnuť, že človek je slobodný, že túto nádej si nemusí kupovať a že táto nádej je niečo, čo istým spôsobom je jeho slobodná vôľa. Je to pravda, rovnako ako je pravda, že si nemusí kúpiť cigarety, nemusí si kúpiť alkohol, ale si nemusí kúpiť aj na čiernom trhu nejaké drogy. To všetko je tiež slobodná vôľa. Ale keď vieme o niečom, že je to deštruktívne, tak spoločnosť má právo tomu klásť odpor, má právo tomu dávať podmienky a má právo, a to je moje najsilnejšie presvedčenie, aby tieto podmienky kládli tí, ktorí najbližšie k týmto poškodeným žijú, teda samospráva samotná.
Ja som bol veľmi zarazený, keď najprv sa tam objavilo referendum ako podmienka, lebo to som považoval za niečo, čo je prakticky nesplniteľné. To je jednoducho výsledok, povedzme si to otvorene, páni poslanci zo strany SMER, lobingu, lebo keď referendum vyžaduje 50-percentné kvórum, tak sa pozrite koľko referend bolo na Slovensku úspešných aj lokálnych. Ja poznám síce úspešné referendá, ale poznám desiatky, ak nie stovky neúspešných pokusov nejaké referendum spraviť. Čiže to bol taký nejaký výsledok lobingu, aby náhodou tie matky tých detí, ktoré sú poškodené, alebo tie manželky, ktoré donesú ukázať, akým spôsobom im vykrádajú manželia rozpočet a aké majú decká kvôli tomu otrhané, potom doma netlačili na svojich predstaviteľov a samosprávy a neprijali všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by práve tento hazard obmedzili. Preto si myslím, že je síce kompromisný návrh petícia, niečo čo je zaujímavé, ale rozhodne by prospelo, keby sme na to vôbec nešiahali a keby sme sa jednoducho spoľahli na tých, ktorí sú priamo zvolení a ktorí takto tak vedia rozhodnúť, čo pre ich obec, mesto alebo mestskú časť je dobré. Je to úplne prirodzené, je to úplne normálne. Myslím si, že všeobecne záväzné nariadenie netreba nikomu vysvetľovať, že vyžaduje trojpätinovú väčšinu poslankýň, poslancov. Čiže nie je to ani niečo, čo je svojvoľné, nie je to niečo, čo by mohlo istým spôsobom byť manipulované.
Hovorím to aj preto, lebo nám už vychádza nielen jedna, ale niekoľko generácií za sebou idúcich ľudí, ktorí spadajú práve do tejto oblasti, že sú niekde na hrane s gamblingom. A vyslovene práve to, že táto nádej sa im predáva aj popri tom, keď si kupujú obed, desiatu, večeru alebo keď idú vôbec len okolo na jedno pivo, tak ich to stále láka, aby tie peniaze, ktoré patria rodine, minuli. Upozorňujem na to, lebo často sa hovorí len o tých najkrikľavejších prípadoch ľudí, ktorí sú na sociálnych dávkach. Ale toto je ničenie celých rodín, respektíve znižovanie ich životnej úrovne, aj keď nie sú v tomto pásme ohrozenia, aj keď nie sú z malých obcí, aj keď sú z veľkých mestských častí alebo z väčších miest. (Ruch v sále.) Pani predsedajúca, poprosím vás...

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás o pokoj. Pán poslanec Hlina, vyrušujete pána poslanca.

Frešo, Pavol, poslanec NR SR
Preto vás chcem požiadať, aby sme naozaj tento stav nedeformovali. Je tu viacero pozmeňujúcich návrhov, ktoré smerujú k tomu, aby ten stav zostal v rukách samosprávy. Je to logické, je to samozrejmé, je to niečo, k čomu si táto spoločnosť vybudovala dôveru, napríklad keď sme sa o samosprávu vedeli oprieť v prípade pezinskej skládky, napríklad keď sme sa o samosprávu vedeli oprieť v iných prípadoch, keď ľudia naozaj sa už nevedeli dovolať istého hlasu na štátnych úradoch. Nechajme to na samosprávu, má to zmysel. Stačí sa prejsť nielen po tých obciach, ale aj po niektorých mestských častiach alebo mestách a uvidíte, že samospráva vie rozhodnúť, kde tento hazard treba, respektíve vie si ho zaregulovať. A ten, kto chce skutočne isť hrať, že má na to peniaze alebo má takú vášeň, alebo je to jeho prirodzený štýl, tak tých pár kilometrov k nejakej herni alebo k nejakému kasínu si nájde.
Ja len pripomeniem, že podobne regulácie nielen v Amerike majú, ale podobné regulácie majú takisto ešte aj v Rusku. Takže keď to dokázali pochopiť tam, tak to dokážme pochopiť aj u nás, že nie je normálne, aby sme si popri desiatovej polievke kupovali istú falošnú nádej a hazardovali. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca, čiže pán poslanec Vikuspič, pani poslankyňa Mezenská, hovorme o konkrétnych ľuďoch. Ja si myslím, že to je veľmi hlboká pravda, lebo keď sme rátali a kalkulovali, ako SDKÚ-DS, ako veľmi tento smrtiaci kokteil zasiahne túto spoločnosť ohľadne pracovných miest, tak sme hovorili o 80 až 100 tisíc ľuďoch, ktorých zasiahnu odvody, zmena Zákonníka práce a zmena rovnej dane. Vtedy aj rôzni ľavičiari hovorili, že to snáď nie je možné, to určite nie je pravda, to číslo je nepresné, šesť a pol tisíc dnes známych ľudí kľudne môže viesť k 1. januáru k mínus 80 až 100 tisíc ľuďom aj v tých firmách, ktoré dnes ešte nevidíme, hlavne v tých najmenších z najmenších. Pán poslanec Číž a pán poslanec Blaha, ja rozumiem tomu, že dávať tomu taký trošku ideologický kontext je také šarmantné, je to také pekné, ale utiekajú sa k tomu ľudia vtedy, keď nevedia povedať niečo k veci. Ak nechápete to, že počet pracovných miest je závislý od podnikateľského prostredia, tak potom ste vo veľmi, veľmi hlbokej ideologickej kóme, a to je presne to, čo pán poslanec Kamenický, o čom hovorím, prečo vysvetľujem, že by tu mohlo dôjsť k nejakej špirále, lebo to nie je úplne určené vám, takým technokratom, ani takým technokratom, ako je váš pán minister. Je to určené tým, ktorí sú v tej idelogickej kóme, kedy takto jasné spojenie medzi tým nevidia. Ja by som niekedy aj poprosil týchto pánov, ktorí naozaj to tak ideologicky berú, aby nám povedali, kde tí ľudia budú zamestnaní, a hovoríme o tom preto, aj proti tej harmonizácii, lebo nerešpektuje to, že tie staré štáty sú na ďaleko vyššej, vyššej úrovni. A o tom hovoril aj pán poslanec Štefanec aj pán poslanec Kaník, ktorí to pochopili na prvú šupu, to znamená, že okamžite im bolo jasné, že tým, že sem nastolíme švédske dane, tu nebudeme mať Švédsko. Jednoducho, také časy, kedy ústredný rozhodol, na druhý deň bolo tak, také sú už dávno preč a nefungujú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca, pani podpredsedníčka. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené dámy, vážení páni. Debata o búraní rovnej dane, je debatou, ktorá je jedna z tých kľúčových, ktoré v tejto sále tento rok zazneli a ešte len zaznejú. Lebo je to niečo, čo zásadným spôsobom mení podnikateľské prostredie, a nielen podnikateľské prostredie, ale má dopad na konkurencieschopnosť Slovenska a má výrazný dopad na zamestnanosť na Slovensku a vôbec potenciál rozvoja Slovenska ako preplávať cez krízu. Padalo tu niekoľko prirovnaní s rôznymi Švédskami, s rôznymi rozvojovými krajinami. Padali tu nejaké historické exkurzie. No tak ja si dovolím byť v tomto tiež historická exkurzia, ale trošinku, trošinku bližšia k tomu, čo všetci poznáme. Korporátna daň, to znamená daň z akciových spoločností, eseročiek, právnických osôb na Slovensku išla zo 42 % po tom, čo niekde za prvej vlády Dzurindovej vznikla taká debata, či by nemohla byť rovná daň cez nejaké medzistanice. Cez 25 až na 19 %. Ja len pripomeniem pre tých, ktorí nepodnikajú, ktorí ste nemali nič, že čo to tak asi znamenalo v tom fungovaní firiem samotných. Keď bola daň 42 %, keď bola daň 25 %, tak firmy samotné rozmýšľali nad tým, akým spôsobom sa s touto daňou vyrovnajú. Rozmýšľali nad tým, ako budú to, čo sa dnes nazýva moderne optimalizovať daň, ale mnohé z firiem mali napríklad reálne problémy s tým, ako preniesť vlastne istým spôsobom zisk do ďalších budúcich investícií bez toho, aby im z toho vyše, alebo aby im z toho skoro polovica zmizla. Čiže nebolo to len o tom, že niekto chce platiť menšie dane, bolo to aj o tom, že mali ľudia normálny problém pri investovaní, normálny problém pri prenášaní toho cashu cez rok. Dá sa o tom diskutovať, ako sa zmenil zákon o majetku, aké možnosti sú v tejto chvíli, ale bol to taký, taký ako reálny problém nielen pre tých, ktorí chceli zisky vyberať, ale aj pre tých, ktorí chceli firmy rozvíjať. Preto o tom hovorím, lebo zavedenie rovnej dane v takej výške, kedy ľudia už naozaj prestali mať ten pocit, že treba dane optimalizovať, zavedenie dane v takej výške, kedy naozaj to ľudia cítili, že to je spravodlivé, istým spôsobom výrazne zmenilo podnikateľské prostredie. Výrazne zmenilo podnikateľské prostredie na také, kedy sa optimalizácia neoplatí, respektíve Slovensko sa stalo krajinou vďaka aj európskemu právu aj vďaka spoločnému priestoru, kde sa chodilo optimalizovať a sa chodí optimalizovať, to znamená, firmy prenášali svoje sídlo na Slovensko, aby platili podstatne, podstatne nižšie dane. Ja len pripomeniem, čo sa môže stať, keď túto daň zvýšime zatiaľ na skromných z 19 na 23 %. Nedajbože, aby sme pokračovali ďalej. Môže sa stať to, že znova firmy budú viacej optimalizovať, prestanú chodiť sa registrovať firmy zahraničné na Slovensko a vlastne istým spôsobom sa podporí stagnácia ekonomiky. To znamená, dane sa budú platiť niekde, niekde inde, to znamená, že niekto začne rozmýšľať viacej nad šedou ekonomikou ako tieto dane neplatiť, alebo načierno rovno ako tieto dane neplatiť vôbec, alebo ich pokútnym spôsobom nahrádzať. To, čo vidíme dnes a čomu čelíme a čomu ja veľmi dobre rozumiem, že prečo ideme vôbec debatovať o tom, ako zvýšiť príjem do štátneho rozpočtu, ideme debatovať preto, lebo chceme konsolidovať. No ale ak chceme konsolidovať tak, že vlastne nepodporíme hospodársky rast, lebo o tom zvyšovanie daní primárne je, no tak sa dostaneme do situácie, že budeme konsolidovať podstatne dlhšie, ako keby sme hľadali alternatívne iné nástroje ako konsolidovať. Kolegovia tu vyrátali, koľko dokázala ušetriť na sebe samej predošlá vláda. Padali tu rôzne iné návrhy, ako to spraviť, ale tento návrh aj v kombinácii so Zákonníkom práce vedie len k tomu, že sa spomalí hospodársky rast a spomalí sa tvorba pracovných miest ako takých. A práve tu je ten zásadný rozpor, o ktorom som tu hovoril dokonca, dokonca aj pri Zákonníku práce, a to je ten, že v tom ponímaní, že ako chceme cez tu krízu prejsť. Akým spôsobom ju chceme spolu prežiť. No, pokiaľ ju chceme prežiť tým, že ľudia dostanú viacej pracovných príležitostí a z toho dostaneme viacej peňazí do štátu, tak je to spôsob správny. Pokiaľ ho ale chceme prežiť tým, že teraz sekneme po daniach, prípadne skomplikujeme prostredie ohľadne zamestnávania, no tak je to spôsob nesprávny, nielen kvôli zahraničným investíciám, ale aj kvôli demotivácii a sťaženiu podnikateľského prostredia malých a stredných podnikateľov alebo aj živnostníkov. Znova a znova sa vraciame k tomu, že ktorá cesta je správna. Spomínané Švédsko, ktoré ide znížiť dane. Spomínané Nemecko, ktoré o tom uvažuje. Prosím, všimnite si aj to, čo sa deje v Amerike, kde prezidentskí kandidáti nedebatujú o tom, že či znížia daň, ale že ktorej skupine a o koľko. To by mali byť pre nás vzory, lebo predpokladám, že tieto krajiny vedia, čo robia v čase krízy. Ale pripomeniem aj osud Grécka, kde niekoľko veľkých firiem, v rámci znova európskeho priestoru a využívajúc to, že je voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu, presúva svoje sídla z Grécka, kde už nebude platiť žiadne dane, do iných krajín, kde je to pre nich ďaleko, ďaleko príťažlivejšie. Ja som veľmi nepochopil to volanie kolegov zo SMER-u po tom, aby existovala harmonizácia dane v rámci Európskej únie. Nepochopil som to preto, lebo mi z toho vychádza jedno základné neporozumenie o pozícii Slovenska. Ono to tu už niekoľkokrát zaznelo. Tak sa k tomu chcem vrátiť. To, že tu nastavíte dane ako vo Švédsku, alebo v nejakej inej vysoko zdanenej krajine, ešte z nás Švédsko neurobí. Je to úplne rovnaké, ako keby ste sa rozhodli, že sa stanete milionárom tým, že si prenajmete milionársky byt. To je proste, nikoho normálneho toto nenapadne. Nikoho normálneho nenapadne, že sa stane milionárom cez to, že si prenajme nejakú obrovskú nehnuteľnosť a bude sa tváriť, že je milionár. Veľmi, veľmi podobne dopadneme, keď sa budeme tváriť, že zvyšovaním daní zabezpečíme, že budeme bohatá krajina. To je jednoducho absolútny, absolútny omyl. Preto vás poprosíme, vážení lavicoví kolegovia, neporovnávajte to s tými krajinami, ktoré majú naozaj mzdové náklady na jedného človeka dvetisíc, tritisíc, štyritisíc eur, keď u nás sú tisíc, možno v niektorých prípadoch ešte aj menej. Jednoducho neporovnávajte nás s niekým, kto je úplne, úplne niekde inde a kde naozaj aj z povahy veci si môžete dovoliť s daňami pracovať ináč, ako pracujeme my. Ale keď už sme pri tej harmonizácii, tak potom práve harmonizáciou by sme tento stav zakonzervovali. Znemožnili by sme Slovensku, aby dobehlo tie krajiny, ktoré sú na tom podstatne, podstatne lepšie. Hovoril som to vo faktickej poznámke a spomeniem to znova, ak nebudeme konkurovať u investorov podnikateľským prostredím, rozumej aj daňami, nebudeme pre nich atraktívni, tak nám zostane tu jediné a to je lacná pracovná sila. To nie je nejaká demagógia, to nie sú nejaké prázdne vety, to je jednoducho holý fakt. Predpokladám, že pán minister s k tomu vyjadrí, akú inú konkurenčnú výhodu by sme potom ešte vedeli dosiahnuť okrem lacnej pracovnej sily, keby sme mali harmonizované dane. Táto komparatívna výhoda, táto komparatívna výhoda Slovenska, že možnosť pracovať s daňami a možnosť mať atraktívne prostredie veľmi rýchlo pominie, pokiaľ zbúrame túto rovnú daň, ktorú tu dnes máme pred sebou. Dostaneme sa do jedného bludného kola, vlastne zvýšenia daní. Očakávanie sa nenaplní. Znova zvýšime dane, očakávanie sa nenaplní, dosiahneme švédsku úroveň daní, alebo možno ešte aj nejakú vyššiu. Očakávanie sa nenaplní. Nebudeme na druhý deň vo Švédsku. Budeme stále na Slovensku, akurát v krajine, ktorá bude neatraktívna pre podnikanie ako také a ktorú budú investori obchádzať a ktorá jednoducho ľudí, ktorí si zaslúžia aj istým spôsobom za tvorbu pracovných miest byť aj odmenení, bude demotivovať a to vidím ako veľmi takú čiernu, čiernu budúcnosť. Veľmi ma mrzí, že s ničím lepším táto vláda neodkázala prísť, s ničím, čo by takýto proces, o ktorom sa tu bavíme, preukázateľne zastavilo. Ja si pamätám, že nejaké veľmi slabé výrazy boli o rozvojových impulzoch, respektíve o nejakých 300 mil., ktoré mali ísť ako stimuly, ako nejaké podnety, impulzy do ekonomiky, to už sa nedeje v tomto rozpočte. Pamätám si, že, nejaké hlasy o tom, že individuálne daňové výhody pre investorov, absolútne, absolútne demotivujúce pre ich domácich subdodávateľov. To je absolútne niečo, čo vôbec neráta s tým, že investor má vtedy zmysel, keď tu má aj nejakých dodávateľov v rámci Slovenska, ktorí zamestnávajú ďalších ľudí, na tých sa už tieto stimuly vzťahovať nebudú, a koniec koncov, roztáča to špirálu zvyšovania daní a stáleho ako takej v nedostatočnosti, ako uhasiť vlastne ten konsolidačný balíček. Predpokladám, predpokladám, že v druhom čítaní padnú aj návrhy, ako zmierniť tento dopad, alebo predpokladám, že v druhom čítaní padnú aj návrhy, akým spôsobom naozaj narábať s daňami tak, aby zostalo aspoň niečo z tej rovnej dane zachované. Ale rád by som sa prihovoril za to, vážené dámy, vážení páni, čo tu navrhol môj kolega, myslím, Štefanec hneď v prvom, aby sme nepokračovali v tejto záležitosti, aby sme si vybrali iný spôsob, ako Slovensko z krízy vytiahnuť, ako zvyšovaním daní. Veľmi by som apeloval aj na ministerstvo financií, aby zvážilo a vyrovnávalo sa s tým možným čiernym scenárom, ktorý tu viacerí popisujeme, postupnosť zvyšovania daní a nenaplnenia očakávaní práve v tejto daňovej oblasti a zároveň utlmovaním hospodárskeho rastu, rozumej nových pracovných príležitostí. Som presvedčený, že tá skúsenosť, ktorú máme aj tu na Slovensku, aj s daňami, aj ako sa rovná daň zavádzala, aj tá skúsenosť, ktorú majú okolité krajiny, ktoré si z nás brali príklad. Aj tá skúsenosť, ktorú máme s tým, že mnohé z tých firiem, z tých okolitých krajín sem prišli a zdaňujú tu na Slovensku, urobí nejakú korekciu v tom, čo tu predkladá vláda v tejto chvíli. Predpokladám, že aj tlak verejnosti na to, aby od januára budúceho roku nebolo Slovensko krajinou, kde sa neoplatí vytvárať pracovné miesta, aby nebolo Slovensko krajinou, kde sa neoplatí sám na seba pracovať, aby nebolo Slovensko krajinou, ktorá nejde cestou hospodárskeho rastu, ale ide cestou zvyšovania daní. Aj tento tlak bude vypočutý aj tu na pôde parlamentu.
Veľmi pekne poprosím pána predkladateľa, pána ministra financií, je dosť dobrý odborník, má dosť dobrý tím na ministerstve financií, aby si všetky tieto veci zvážil. Veľmi pekne poprosím vážené kolegyne, vážených kolegov, hlavne ľavičiarov, nakoľko tí budú rozhodovať podľa rozloženia síl v tejto sále o budúcnosti rovnej dane, aby dali preč ideologické okuliare, aby sme hovorili naozaj pragmaticky, aby sme hovorili tak, že ľudia tomu budú rozumieť, ale hlavne, aby sme rozhodli v prospech ľudí a v prospech tvorby pracovných miest.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Po tej zemepisnej ukážke skúsme naspäť k tomu zákonu samotnému. Ja by som sa povenoval tej časti, čo pán kolega Kaník hovoril o tom, že aký to bude mať vplyv na to, či ľudia budú chcieť investovať, alebo investori budú chcieť investovať na Slovensku, alebo nebudú chcieť investovať na Slovensku. No, ak prídeme k tomu, že budeme mať vysoké dane, tak je úplne logické, že keď si môžu vybrať okolitú krajinu s nižšími daňami, no, tak budú to veľmi vážne zvažovať. S tým, že ja upozorním na všetky tie konotácie, ktorých sa tu dovolávajú niektorí kolegovia socialisti, že ako sa to robilo v histórii ináč. No, my máme dnes Európsku úniu a veľmi ľahko s takmer úplne, s nulovým úsilím môžete presunúť sídlo firmy, alebo rovno celú firmu a máte voľný pohyb tovaru, služieb a ľudí. To znamená, že nie je pravda, že máte nejaký izolovaný systém a že keď my na Slovensku sa rozhodneme zaviesť vysokú daň, tak tu všetci zostanú a budú ju tu platiť. To jednoducho už pravdou nie je. Čiže to je ignorovanie kontextu.
Naspäť k tomu, čo sa stane, keď tú daň budeme zvyšovať, respektíve budeme deformovať rovnú daň. Stane sa to, že nebudeme atraktívni pre investorov, či zvonka, alebo aj pre malých a stredných podnikateľov tu na Slovensku. A naviac, pokiaľ by došlo k takému nešťastiu, ako je harmonizácia daní v rámci Európskej únie, dostali by sme sa do situácie, a to bola otázka, taká rečnícka, pána poslanca Kaníka, že čím by sme konkurovali. No, Ľudo, ja ti poviem, čím páni socialisti už budú konkurovať. Nízkymi a lacnou pracovnou silou. Nízkymi platmi a lacnou pracovnou silou. To bude jediná konkurenčná výhoda, páni socialisti, ktorú ponúkate pri zrušení rovnej dane. Nízke platy a lacnú pracovnú silu. To je jediné, čo vlastne týmto sledujete. A povedzme si to úplne otvorene. Ak budú dane všade rovnaké, to bude jediný argument, s ktorým budete kolenačky chodiť k tým investorom a hovoriť, poďte ku nám investovať, lebo u nás máme lacnú pracovnú silu. Nijakú inú výhodu im neviete ponúknuť. A toto považujem za úplne kľúčové a považujem to za zlú správu pre ľudí práce.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán poslanec Matovič, tri poznámky by som mal k tomu vášmu vystúpeniu. Tá prvá sa týka, tým, že porovnávanie Slovenska so Švédskom, Talianskom a Amerikou, kde sú vyššie dane, naozaj kríva, lebo vo Švédsku, Taliansku a Amerike v podstate, ľudovo povedané, môžu si ľudia dovoliť platiť vyššie dane, nakoľko majú podstatne, podstatne, niekoľkonásobne vyššie priemerné príjmy. To znamená, že pokiaľ my sa snažíme porovnávať s niekým, kto má násobne väčšie príjmy, tým, že si prenajmeme rovnaký byt ako on, a tým budeme na jeho rovnakej situácii alebo na rovnakej úrovni, tak, samozrejme, dôjdeme do krachu. Ešte raz to zopakujem, je to úplne rovnaké, ako keby sme sa snažili dostať sa na vyššiu životnú úroveň tým, že síce máme 5-krát menší plat, ale prenajmeme si rovnaký byt jak ten, kto ten 5-krát väčší plat má od nás. Samozrejme, veľmi rýchlo skrachujeme a to si myslím, že platí aj o tejto dani samotnej.
Veľmi dobrá poznámka alebo veľmi dobrá časť bola o tej špirále a o tom, akým spôsobom tá špirála zvyšovania daní zastaví hospodársky rast. Tam len dodám jednu vec, ktorá možno osvetlí aj kolegom zo sociálnej demokracie, že to zastavenie hospodárskeho rastu nepostihne len podnikateľov, ale hlavne tvorbu nových pracovných miest, čiže nie je to nejaký podnikateľský koncept, je to práve koncept, ktorý je prudko o pracovných miestach a novovytváraných pracovných miestach.
A na samý záver úplne jednoduchá odpoveď pre všetkých tých, ktorí aj o daňových rajoch špekulujú, o tom, ako sa dane obchádzajú, vyberajú-nevyberajú. No jednoduchý spôsob, ako sa dá urobiť tomu koniec, je viacej zdaňovať spotrebu a nie príjem samotný. To znamená, že keby niekto napríklad nejakú kávu zdaňoval vtedy, keď ju ľudia pijú, a nie vtedy, keď tá firma na tom zarába, tak určite, určite tie peniaze dostane.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja len technicky. Po dohode aj s ostatnými predkladateľmi, bod 38, to znamená návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Štefanca a Pavla Freša na vydanie, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, tlač 72, poprosím presunúť na ďalšie rokovanie schôdze.