Jožko, poslanci SMER-u tu sú, oni tam sedia, len sú takí nenápadnejší. Takže aby si vedel. No a teraz vážne. Vážená pani predsedajúca, chcel som aj povedať, vážený pán minister istôt vlády pre občana, ale vidím, že odišiel zrovna. Panie poslankyne, páni poslanci, na úvod by som si dovolil veľmi pekne poďakovať predsedovi parlamentu, pánovi Paškovi, ktorý si mimoriadne zakladá na vážnosti a dôvere tohto parlamentu zato, že nám umožnil, aby tá naša čierna farba našich oblekov a košieľ, ktorú sme si symbolicky my v SaS dnes dali, bola zároveň nielen symbolom na vyjadrenie smútku nad dnešným dňom, ale aby zároveň symbolizovala aj hodinu, v ktorej ste nás takýmto nehoráznym spôsobom donútili prerokovávať zmluvu o trvalom eurovale. Áno, dámy a páni, toto je tá nová politická kultúra strany SMER, ktorú ste sľubovali. Vystúpenia k pravdepodobne najkľúčovejšiemu hlasovaniu v histórii Slovenskej republiky sa chýlia ku koncu. Počuli sme fundované, odborné vystúpenia mojich straníckych kolegov, napríklad Richarda Sulíka, ale aj iných, ktorí podľa mňa veľmi presne popísali to, čo, ako sa zdá, ste rozhodnutí zajtra spáchať. Áno, dámy a páni, spáchať je to správne pomenovanie úmyslu stlačiť tlačidlo za pri hlasovaní, ktoré nás v prípade rozhodovania o trvalom eurovale čaká. Ja som v podstate rád, že vystupujem v rozprave po pánovi poslancovi Miklošovi, ktorý obvinil viacerých, aj keď už tu, myslím, nie je, ktorý obvinil viacerých kolegov zo strany SaS z nejakého citového vydierania alebo z populizmu. A to z toho dôvodu, že ja tu budem viac tlmočiť názory iných ľudí, nie názory svoje. A pevne verím, že tých poslanec Mikloš z citového vydierania a z populizmu neobviní. Takže nebudem tu už hádzať čísla, fakty, argumenty. Moji kolegovia už obsiahli prakticky všetko. Ale prednesiem vám pár pozdravov spoza tejto budovy. Zo skutočného sveta. Od skutočných ľudí. Od tých ľudí, ktorými sa radi oháňate, ale ktorých názor vás evidentne dnes vôbec nezaujíma. Pred pár dňami som sa totiž rozhodol vyzvať občanov, nech mi napíšu, čo si o tomto všetkom myslia. Ponúkol som im možnosť pomocou mňa vyjadriť sa aj tu v Národnej rade Slovenskej republiky. Musím povedať, že nie som schopný z časových dôvodov tu prečítať všetky odkazy, došlo ich totiž neuveriteľné množstvo. Mnohé sa navyše v rôznych formách opakujú. Sála z nich rozhorčenie, hnev, ľútosť a smútok. Nuž, tak si vypočujte, vox populi, vypočujte si hlas ľudu. Zuzana sa vás pýta: "Prečo idete zachraňovať španielske banky, keď má Slovensko a jeho občania finančné problémy? To nás naozaj chcete do Bruselu predať ako otrokov?" Dávid napísal: "Toto nie je reprezentovanie národných záujmov. To je reprezentovanie vašich vlastných záujmov." Slávo vám odkazuje: "Keby som mal napísať pravdu, čo si o vašom konaní myslím, tak v lepšom prípade ma dajú zavrieť a v tom horšom odbachnúť. Zdierate slovenský národ, aby ste sa páčili pánom v Bruseli. Toľko budete dráždiť slovenský národ, až mu raz povolia nervy a prepukne peklo. Som pobúrený." Andrea napísala: "Mám 31 rokov, dva úvery. Rodičia mi síce do života finančne nepomohli, ale ani ma nezadlžili, a preto sa pýtam, ako vysvetlím svojim deťom, že moja generácia dala súhlas na také obrovské zadlženie tejto krajiny? Čo bude mať dopad ešte na ďalšie dve generácie. Ako vysvetlím svojim deťom, že ich musím požiadať o pomoc, lebo tento štát je tak zadlžený, že aj napriek tomu, že pracujem a platím dane, nebudem mať na slušný dôchodok? A ako ma presvedčíte, aby som vôbec priviedla na tento svet deti? A aká budúcnosť ich tu čaká? Nechcem, aby moje deti počúvali, že nie sú peniaze na záchranu života ich rodičov, že nie sú peniaze na slušný dôchodok ich rodičov. A to všetko preto, lebo zachránime súkromné banky v Španielsku, Nemecku a Grécku." Jakub vám odkazuje: "Je tomu 67 rokov, čo sme sa nakrátko dostali spod rúk nacistickej ríše, aby sme sa vrhli do náruče a do okov Sovietskeho zväzu. Už je tomu viac ako 20 rokov, čo sme sa dostali aj z neho. Okovy sme rozbili, ploty zbúrali a tábory pustnú. Znova sa však dostávame do moci ďalšieho byrokratického obra, ktorý nám prikazuje nezmysly z Bruselu. Už nepotrebuje železné okovy nato, aby sme mu otrocky slúžili, na to mu stačí trvalý euroval, a vy, poslanci a poslankyne, nám ho práve idete pripnúť." Radovan píše: "Tak strašne sa bojíte priznať, že ste spravili chybu, že ste schopní len tak nečinne sedieť vo vlaku, ktorý sa rúti na ľudí? Veď zatiahnuť brzdu nie je hanba. Svojou nerozvážnosťou potápate Slovensko a svojou zbabelosťou z neho vyháňate mladých ľudí." Mária vám odkazuje: "Mám 60 rokov. A z určitého uhla pohľadu mi to už môže byť jedno. Koľko rokov života mi ešte ostáva? Desať, pätnásť rokov? Nie som však ľahostajná, nakoľko sa jedná o budúcnosť mojich, našich aj vašich detí. Požičať si finančné prostriedky, aby som mohol požičať, je nielen proti zdravému rozumu, je to proti exaktnej logike." Attila napísal: "Nemáme na podporu našich nemocníc. Naše zdravotníctvo kolabuje. Školský systém nefunguje, rozpadávajú sa nám budovy základných škôl a omietka padá na naše deti. Nemáme na kúrenie, nemáme z čoho stavať nové cesty. Ešte ani len tú strechu nevieme dať zrekonštruovať na Krásnej Hôrke. Tak z čoho chceme podporiť euroval? Určite nechcem, aby sme podporili trvalý euroval. A to píšem v mene svojej celej rodiny a všetkých mojich známych." Igor, ale aj mnohí iní sa pýtajú: "Schválili by ste, dámy a páni, podobnú zmluvu ako súkromné osoby, keby sa jednalo o váš majetok? Vaše úspory a úspory vašich detí? Zaviažete sa niekomu posielať neobmedzene peniaze bez možnosti kontroly, bez klauzuly, ako sa dá zmluva ukončiť? Podpíšete takúto zmluvu, keby ste za ňu mali ručiť svojím majetkom? Napríklad svojím domom?" A na záver, Roman vám odkazuje: "Správate sa nezodpovedne voči spoluobčanom. Áno, voči spoluobčanom, a nie voči vašim poddaným. Správate sa nezodpovedne voči ďalším generáciám, ktorých naozaj uvrhnete nielen do nevoľníctva, ale aj do hanby. Pretože krajina, kde sa takto nakladá s verejnými prostriedkami a kde sú ľudia až na poslednom mieste, si zaslúži posmech a opovrhovanie za to, akých predstaviteľov si zvolila." Vážené dámy, vážení páni, nemyslím si, že sa v Národnej rade Slovenskej republiky nachádza väčšina, ktorá trvalý euroval zamietne. Naopak, viem, že sa tu už dávno sformovala väčšina, ktorá tieto smrtonosné európske opiáty podporuje. Ja s mojimi kolegami v strane SaS patríme k tej parlamentnej menšine, ktorá ich striktne odmieta. Takéto je naše presvedčenie. Vytvorili sme si ho na základe pozorovania reality a rozumného úsudku. A práve preto, že vnímame realitu, zostávame pri ňom. Dovolím si vás však upozorniť na jeden závažný paradox. Za oknami tejto budovy, v slovenských mestách a v slovenských dedinách prevláda úplne iný názor ako v tejto sále. Takže v menšine nie sme my. Ale v menšine ste vlastne vy. Obhajcovia a sluhovia eurovalu. Aspoň toto by vás malo pri hlasovaní zamraziť. Pretože svojej zodpovednosti za dnešné hlasovanie, za podporu tohto doslova vražedného projektu sa voči ľuďom na Slovensku, voči tej väčšine v slovenských mestách a dedinách, o ktorej som hovoril a ktorú zajtra zradíte, už nikdy, nikdy nezbavíte.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk).
