Videokanál poslanca

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, v dvoch prezidentských voľbách mi naši občania dali dôveru a zvolili ma za prezidenta Slovenskej republiky. Funkciu som prijal s vedomím si ústavnej a ľudskej zodpovednosti za pokojnú a bezpečnú budúcnosť nášho štátu a ochranu práv a slobôd občanov.
Aj prostredníctvom vás, ktorí nesiete politickú spoluzodpovednosť za dobré spravovanie tohto štátu, som sa opieral o občanov, ktorých hlas legitimizoval vašu, ale aj moju angažovanosť pri správe vecí verejných. Občan bol hlavným objektom môjho pôsobenia. Zo stretnutí s občanmi som čerpal pozitívnu energiu pre svoju prácu. Priamo v kontakte s občanmi som strávil takmer polovicu času mojich prezidentských mandátov. Občanovi aj prenechávam komplexné hodnotenie mojej práce.
Pred blížiacim sa záverom môjho druhého prezidentského mandátu chcem pomenovať aspoň časť aktuálnych, existenčne dôležitých otázok týkajúcich sa najmä fungovania a budúcnosti štátu a stavu našej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá je dnes diferencovaná sociálne, materiálne, vzdelanostne, nábožensky a mnohými ďalšími rozdielnosťami a záujmami, myslím si, že viac než kedykoľvek predtým.
Bol som súpútnikom dozrievajúcej generačnej premeny samostatnej Slovenskej republiky. Bol to čas, kedy sa Slovensko stalo významnou súčasťou, najvýznamnejších integračných zoskupení sveta, osobitne zjednocujúcej sa Európy a posilňujúcej sa schémy kolektívnej bezpečnosti v transatlantickom priestore. Mal som česť byť na čele štátu v období, ktoré, aj napriek svetovej finančnej, hospodárskej kríze, považujeme za najúspešnejšie v novodobej histórii Slovenska.
Myslím národne, cítim sociálne. To je moje celoživotné krédo. Obsahuje základné princípy konania najvyššieho ústavného činiteľa. Na strane jednej – chrániť a zveľaďovať existenčné potreby a záujmy štátoprávneho národa i všetkých etnických skupín v rámci samostatného štátu. Na strane druhej – pridávať tejto existencii humanizačný rozmer vyjadrený vo zvyšujúcej sa kvalite života občanov.
Východisková pozícia prezidenta Slovenskej republiky v štruktúre orgánov štátnej moci je daná Ústavou Slovenskej republiky a je orientovaná primárne na potrebu zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Moje vnímanie pozície hlavy štátu vychádzalo z toho, že prezident Slovenskej republiky má plniť rolu mediátora, nie sudcu. Ambíciou prezidenta Slovenskej republiky má byť najmä tlmiť politické konflikty, zmierovať názorové protiklady politikov a politických subjektov a tým napomáhať dosahovať prijateľnú úroveň spolupráce a udržať najmä pokojnú atmosféru v spoločnosti. Postavenie hlavy štátu sa v tejto pozícii najvypuklejšie prejavuje vtedy, keď ostatné ústavné inštitúcie z rôznych dôvodov zlyhávajú, prípadne ak tieto orgány konajú v rozpore s ústavou.
Počas ostatných desiatich rokov nedošlo k situácii, ktorá by znefunkčnila chod ústavných inštitúcií a tým ani k absencii takejto ochrany. Niektorí spochybňujú môj postup v záležitosti menovania generálneho prokurátora. Stále si pevne stojím na svojom stanovisku, že po komplexnom zvážení všetkých okolností, ktoré voľbu generálneho prokurátora sprevádzali, môj postup bol právne, ale aj politicky správny a, dovolím si tvrdiť, zodpovedný.
Za desať rokov som spolupracoval, a myslím si, že úspešne, so štyrmi odlišnými vládami a parlamentmi. S pravicou aj ľavicou. Spoločným úsilím sa nám podarilo prekonať pre náš politický život dovtedy nepoznané krízové situácie, ako pád vlády vo februári 2006 a v októbri 2011.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, prezidentský úrad odovzdám s presvedčením, že Slovenská republika našla za 20 rokov pevnú pôdu pod nohami. Bol som pri historických míľnikoch nášho štátu. Spôsob, akým bola Slovenská republika konštituovaná, bol a zostáva najväčšou devízou našej krajiny vo svetovom spoločenstve národov a štátov.
Pozícia Slovenska v zahraničnej politike je výhodná. Sme členom Severoatlantickej aliancie – najsilnejšieho svetového vojensko-politického zoskupenia a Európskej únie – najbohatšieho ekonomického zoskupenia. Stali sme sa súčasťou Schengenu, priestoru, v ktorom v eurozóne zastávame dôveryhodnú pozíciu. Stali sme sa krajinou, ktorej dôveryhodnosť je daná všetkými tými, ktorí na Slovensko chodia investovať, a politickými postojmi našich diplomatov v zahraničí. Nemusíme a ani nemôžeme osamotene čeliť politickým a bezpečnostným hrozbám a rizikám. To je k tomu, k čomu dneska sa častokrát vyjadrujeme, naše postoje v aliancii.
Úspešné členstvo v týchto integračných štruktúrach otvára Slovensku nové možnosti presadzovať svoje záujmy a podieľať sa na formovaní tváre modernej Európy. Je naším záujmom, aby sa táto situácia udržala. Základným vkladom Slovenska na podporu mieru a stability medzinárodných vzťahov a pre obranu národných záujmov musí byť všestranná obhajoba medzinárodného práva, podpora organizácií dbajúcich na jeho dodržanie, plnenie medzinárodných záväzkov a orientácia na medzinárodnú spoluprácu. Bezpečnosť nášho štátu je prvoradá a aj naše ozbrojené sily sú schopné ju garantovať len prostredníctvom funkčných spojeneckých väzieb.
Považujem za dôležité zdôrazniť, že priority slovenskej zahraničnej politiky boli počas mojich prezidentských mandátov konsenzuálne a kontinuálne zachované. Podporoval som dialóg. Potvrdzujú to moje zahraničné politické aktivity. Počas mojich dvoch mandátov som absolvoval vyše 130 zahraničných ciest, na Slovensku som prijal a rokoval s 93 hlavami štátov a ďalšími vyše 100 predsedami parlamentov, premiérmi a zahraničnými ministrami.
Počas môjho prvého mandátu sa na území Slovenskej republiky na moje pozvanie uskutočnilo historicky významné stretnutie prezidentov Spojených štátov a Ruska. V júni 2013 som organizoval doteraz historicky najväčší samit prezidentov strednej a východnej Európy na Slovensku. Za jeden rokovací stôl sa nám vtedy na základe mojich osobných rokovaní podarilo vôbec prvýkrát na medzinárodnom fóre posadiť prezidenta Srbskej republiky a prezidentku Kosova. A to aj napriek tomu, že Slovensko Kosovo neuznáva dodnes.
Môžem zodpovedne povedať, že politická situácia na Slovensku je dobrým príspevkom k podpore stability, susedskej spolupráce a dialógu v regióne strednej Európy. Komparatívnou výhodou Slovenska je, že sa vláde darí udržiavať politicky stabilné prostredie, dlhodobý sociálny zmier a že máme relatívne dobre odborne pripravenú pracovnú silu.
Dámy a páni, transformácia spoločnosti po roku 1989 nebola bezproblémová. Dnes ale môžeme konštatovať, že hlboké a dynamické systémové premeny Slovenskej republiky sú už nezvratné. Nedá sa však prehliadnuť, že má v mnohých oblastiach problémy s vlastnou vnútornou integráciou. Niet spoločenskej činnosti, v ktorej by sme nemohli byť úspešnejší. Najvýraznejšie sa to však prejavuje najmä v priebehu a výsledkoch nevyhnutných reforiem a v morálnom stave slovenskej spoločnosti.
Demokratický politický systém a republikánske zriadenie sú základnými ústavnými atribútmi našej štátnosti. V uplynulom štvrťstoročí prebehla kryštalizácia politickej scény, ale aj politické siločiary zvlášť na pravej strane politického spektra nie sú ešte stále zreteľne vyprofilované. Až na výnimky, politické strany na Slovensku zatiaľ nezískali trvalejšiu legitimizáciu verejnosti. Legitímny cieľ politických strán – získať moc, prestáva byť pre občana príťažlivý. Jeho apatia a frustrácia pramenia z pocitu nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ako ju medzi sebou vedú politické strany.
Do politiky sa dostávajú neštandardné, extrémistické prejavy. Dlhodobo neriešené problémy zvyšujú u občana pocit frustrácie a častokrát aj veľkej nedôvery k stranám, ale aj k politikom. Základom politického rozhodovania sa stáva primárne vzdor a protest, a nie záujem.
Veľkým problémom moci je diskontinuita vládnych politík. S výnimkou zahraničnopolitického smerovania štátu ťažko hľadáme politickú či spoločenskú zhodu. Za kľúčové považujem vyriešenie otázky či vízie dlhodobého strategického smerovania slovenskej spoločnosti.
Politická koncepcia spoločenských zmien na Slovensku po roku 1989 v myslení politických elít i verejnosti sa zhodovala v tom, že zmyslom modernizácie má byť prechod k západnému typu demokracie. Táto predstava o ďalšom vývoji slovenskej spoločnosti sa však celkom nenaplnila. Výsledkom bolo široké spektrum stratégií a reforiem modernizácie a transformácie. Ich koncepty vznikali veľmi často na ideologickej pôde a nemajú konsenzuálny základ.
Preto niektoré reformné kroky jednotlivých vlád nadobúdali povahu akéhosi nového začiatku. Nenadväzovali na predchádzajúci vývoj v rôznych oblastiach a rozširovali jestvujúce formy, aby sa neskôr často vrátili k tomu, čo už spoľahlivo fungovalo. Najviac sa to odrazilo napríklad na reforme verejnej správy, reforme sociálneho zabezpečenia, podpore podnikateľského prostredia, pri výstavbe dopravnej infraštruktúry, pri riešení problémov sociálne vylúčených skupín obyvateľstva, v zdravotníctve, školstve či riešení pracovnoprávnych otázok. Reálny život však nemá štvorročné cykly. Mnohé projekty a zámery sa prelínajú cez viacero volebných období.
Úspech reforiem by bol presvedčivejší, keby politické subjekty, najmä v minulosti, ale aj dnes, viacej a intenzívnejšie spolupracovali nielen medzi sebou, ale aj so sociálnymi partnermi, s vedeckými inštitúciami pri príprave doktrinálnych vízií slovenskej spoločnosti. Bolo prezentovaných niekoľko materiálov, stratégií rozvoja spoločnosti. Žiaľ, žiadna z nich sa však zatiaľ neujala tak, aby bola konsenzuálnou platformou pre definovanie štátnych záujmov Slovenskej republiky v dlhodobejšom horizonte.
Zostávam však optimistom. Kultivovaná forma spolupráce a komunikácie, ktorú pri riešení dôsledkov svetovej hospodárskej a finančnej krízy dosiahla vláda so sociálnymi partnermi, sú dobrým príkladom aj predpokladom do budúcnosti.
Dámy a páni, príbeh Slovenska je príbehom úspešnej krajiny. Občania získali občianske a politické slobody, ľudské práva, ale nie všetci ich mohli využiť pre zlepšenie svojich životných podmienok.
Premenu spoločnosti nebolo možné z historických, morálnych a ekonomických dôvodov dosiahnuť bez zmeny vlastníckych pomerov. V minulosti sme dlho prehliadali skutočnosť, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa v zmysle čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Toto ustanovenie zvýrazňuje základnú hodnotovú orientáciu hospodárskeho systému Slovenskej republiky spočívajúceho na fungovaní slobodného trhu na strane jednej a poskytovaní ústavnej ochrany iba takému trhovému hospodárstvu, ktoré plne rešpektuje sociálne a ekologické záujmy občanov.
No aj tu musím povedať, že sme dostatočne nevyužili širšiu paletu metód ekonomickej demokracie, rôznorodých foriem vlastníctva vrátane družstevníctva a predovšetkým štátnej tvorby prostredia pre existenciu slovenského národného hospodárstva – národohospodárskeho komplexu, ktorý zabezpečí zmysel samostatnosti a suverenity Slovenskej republiky. Ekonomika Slovenska je založená na aktivitách s nižšou mierou pridanej hodnoty a nízkymi nákladmi na prácu, čo je však vzhľadom na vysokú otvorenosť ekonomiky dlhodobo neudržateľné.
S poľutovaním konštatujem, že sa nám z dlhodobého hľadiska nedarí udržiavať produkciu potravín na dostatočnej úrovni. Dostali sme sa do situácie, keď je ohrozená sebestačnosť Slovenska v ich výrobe. Aj pod vplyvom nevhodne nastavených pravidiel spoločnej poľnohospodárskej politiky Európskej únie sme svedkami tendenčného nedoceňovania úlohy prosperujúceho poľnohospodárskeho sektora aj ako najvýznamnejšieho nositeľa nepoľnohospodárskych ekonomických aktivít na vidieku. Tejto problematike, si myslím, by sme sa mali venovať oveľa, oveľa intenzívnejšie.
Reformy, najmä na počiatku ich realizácie, boli založené na ekonomickom fundamentalizme. Až v posledných rokoch intenzívnejšie vnímame aj vedľajšie efekty jednostranne ekonomického nazerania na život celej našej spoločnosti.
Neskoro sme si uvedomili, že ekonomický rast nevedie automaticky k zvyšovaniu kvality života spoločnosti ako celku a ani sociálne vzťahy a hodnoty sa neadaptujú automaticky s technologickým a ekonomickým rozvojom.
Kľúčovým problémom spoločnosti sa stala pretrvávajúca vysoká nezamestnanosť a najmä polarizácia spoločnosti, ktorá sa prejavuje tak v oblasti bohatstva a chudoby, pracovných príjmov, ale aj prístupu ku vzdelaniu, zamestnaniu a k informáciám. Nikdy doteraz nebolo tak extrémne koncentrovanie bohatstva a finančnej moci, ale aj informačnej moci, v rukách tak úzkej elity, ako je to v súčasnosti.
Pokračujúca polarizácia narúša snahu o skutočný zmysel spoločenskej zmeny – udržať spoločnosť ako vzdelaný, mravne scelený a rozvoja schopný celok. Predstavuje zároveň živnú pôdu pre extrémne politické sily, nachystané využiť a vyburcovať nespokojnosť niektorých skupín obyvateľov. V tejto súvislosti by som chcel veľmi dôrazne pripomenúť dôležitú skutočnosť – Slovensko v čase realizácie nevyhnutných ekonomických reforiem sprevádzaných často negatívnymi dopadmi najmä v oblasti nezamestnanosti a strate reálnych príjmov nezasiahli masové nepokoje. Slovensko prejavilo obdivuhodnú sociálnu trpezlivosť a stabilitu. Ľudia stále nachádzajú v sebe ešte trpezlivosť a snáď aj porozumenie. No tolerančný sociálny potenciál však nie je bezlimitný. A to by si mali uvedomiť jak politici, tak aj podnikatelia.
Kľúčovým problémom sociálno-ekonomického vývoja Slovenskej republiky je dlhodobo vysoká miera nezamestnanosti jej obyvateľov. Z odborného i politického hľadiska zostáva nezodpovedané vysvetlenie faktu, že na Slovensku – aj v prípadoch vysokého ekonomického rastu – zostáva nezamestnanosť vysoká. Významná skupina občanov Slovenska pritom pracuje v zahraničí. Ukazuje sa stále výraznejšie, že napriek prognózam o oživení nedochádza k poklesu nezamestnanosti. Naopak, nezamestnanosť sa stáva problémom globálnym a, žiaľ, aj dlhodobým, ktorý sa už neviaže priamo na konjunkturálny vývoj globálnej ekonomiky. Problematika zamestnanosti u nás aj v Európskej únii je spoločensky tak závažná, že neznesie krátkodobé a častokrát zjednodušené riešenia.
Po ťažkých rokoch nie vždy transparentnej zmeny vlastníckych vzťahov a s nimi súvisiacich a neuzavretých káuz a radikálnych reforiem, ktoré v súčasnosti pritvrdzuje stále ešte dozvuk krízy, je v ohrození predovšetkým ľudský kapitál. Aby sa neoslabili sociálne väzby, musíme posilňovať sociálne istoty. Významnou črtou súčasného stavu našej spoločnosti sú zmeny v sociálnej štruktúre.
Pod neustálym tlakom je predovšetkým rodina založená na inštitúte manželstva. Napriek zmenám je v povedomí väčšiny ľudí stále vnímaná ako šanca pre ľudské šťastie. Ako priestor, kde človek smie byť sám sebou, kde má svojich blízkych ľudí. Inštitúcia manželstva preukázala po tisícročia svoju účelnosť a službu ľudstvu. Nové formy spolužitia budú musieť poskytnúť argumenty svojej oprávnenosti, nielen podľa dôležitého kritéria osobnej slobody dvoch partnerov, ale aj podľa kritérií budúcnosti detí a reprodukcie ľudstva.
Chcem osobitne poukázať na ďalšiu negatívnu tendenciu v sociálnej štruktúre spoločnosti. Pod vplyvom politiky glorifikujúcej úlohu trhu v spoločnosti, ale najmä v dôsledku úbytku pracovných príležitostí sa početne oslabujú najmä stredné vrstvy. Pritom sú to práve ony, ktoré predstavujú hlavný zdroj príjmov štátu na plnenie jeho verejných funkcií. Predstavujú zároveň prostredie, s ktorým je spojený rodinný model výchovy. Ktoré generuje pozitívne normy správania a občianske cnosti, ako aj záujem o veci verejné a občianske aktivity.
Dôsledkom rastúcej individualizácie života je, prirodzene, aj iný životný štýl, ktorý môže vážne narušiť spoločenskú solidaritu. V zmýšľaní mladej generácie sa udomácňuje ideologický stereotyp, že získané bohatstvo, neregulované hospodárstvo a globalizácia trhov vyrieši problémy ľudstva. Veľa mladých ľudí, žiaľ, prestáva považovať svoju vlasť za vhodné miesto na realizáciu svojich pracovných a rodinných ambícií. Na strane druhej sa zo society mladých ľudí vyčleňuje pomerne veľká skupina takých, ktorí sú v pozitívnom slova zmysle mimoriadne ambiciózni, samostatní, cieľavedomí, niekedy až chladne racionálni. Výsledkom sú nielen komunikačné bariéry voči generácii rodičov, ale aj strata hodnotových kritérií.
Nehovorím nič nové, ak uvediem, že zvláštnu pozornosť si zasluhuje tzv. rómsky problém. Je to pre spoločnosť časovaná bomba. Dlhodobé riešenie sociálnych problémov časti rómskych komunít, ktoré im uberá ich perspektívu sociálnej inklúzie, je riešiteľné iba ako obojsmerný proces. Len takto môžu byť koncipované akékoľvek vládne politiky na riešenie tohto problému. Vedľajšie efekty reforiem sa výrazne negatívne prejavili aj vo vitálnych oblastiach spoločnosti, akými sú zdravie a vzdelanie.
Zdravie je bohatstvom, je najdôležitejším faktorom ovplyvňujúcim kvalitu života nielen človeka, ale aj národa. Žiaľ, zdravie sme ale zlou reformou na začiatku povýšili na tovar a z pacienta sa stal klient. Dnes aj, som presvedčený, že pri snahe vás všetkých a ministerstvách nájsť riešenie sa nedarí tento problém prekonať. Priepasť medzi očakávaniami občanov a realitou, s ktorou sa dennodenne v zdravotníckych zariadeniach stretávajú, má na tom svoj podiel aj súčasný systém fungovania zdravotných poisťovní.
Vzdelanie na Slovensku sa oprávnene stalo predmetom spoločenskej a politickej diskusie. Konečne sme si uvedomili zlé nastavenie priorít školstva v spojitosti s trhom práce. V hodnotení kvality prevládali kvantitatívne ukazovatele. Do pozadia bol potláčaný celospoločenský záujem, potreby trhu práce i perspektíva jednotlivcov.
Chcem zdôrazniť, že je potrebné podporiť snahu vlády pri presadzovaní modelu, ktorý by zaručil dostupnosť vzdelania čo najširšiemu percentu populácie a súčasne by zachoval aj jeho vysokú kvalitu.
Dámy a páni, slovenská spoločnosť od novembra 1989 v mnohom nadviazala na životný štýl západnej spoločnosti založený na individualizme a liberálnej ideológii. Do popredia verejného života, ale aj osobných životných stratégií vystúpili hodnoty nové. Ich prínos však nie je vždy iba pozitívny. Materiálne zameranie prevážilo nad duchovnými hodnotami, ktoré nás robia skutočne slobodnými, ale aj činorodými.
Vo verejnej mienke prevláda presvedčenie, že „všetko sa dá kúpiť“. Demonštratívna spotreba slúži na reprezentáciu spoločenského statusu. Spoločenské ovzdušie na Slovensku nie je formované zmysluplnou spoločenskou diskusiou. Prístupy veľmi, a to zdôrazním, veľmi obmedzeného počtu médií spravodajského charakteru nestačia na jej vyvolanie. Plytké diskusie, napríklad aj medzi mladými ľuďmi na sociálnych sieťach, formulujú skôr virtuálne problémy, ktoré neodrážajú skutočné potreby občanov Slovenska.
Verejnosť je stále viac kontrolovaná ekonomickou mocou a médiami. Stráca autonómnosť. Médiá ju vytláčajú a nadmerne preberajú jej pôvodné poslanie kritického posudzovania diania v krajine. Väčšina médií už nie je pre verejnosť objektívnym sprostredkovateľom informácií a názorov, ale je pričasto ich spolitizovaným manipulátorom. Médiá nie sú súčasťou politického systému, ani nesmú byť, ale často sa tak správajú. Pre občanov je neakceptovateľné, že prestávajú byť aktérmi utvárania verejného života. Nie sú objektívne informovaní, sú skôr ovplyvňovaní a niekedy až zavádzaní. Aj preto sa stále menší počet osôb zúčastňuje volieb.
Nechcem však zvaľovať všetko na médiá. Niektoré sa snažia plniť úlohu strážcu demokracie. Je však očividné, že v oblasti médií aj kultúry dneska prevládla tvrdá komerčnosť. Vývoj akoby sa uberal k mediokracii. Väčšina médií nie je nezávislá, ale nimi ani nemôže byť. Otázka zodpovednosti médií voči spoločnosti ostáva, žiaľ, do dnešného dňa nezodpovedaná.
Dôveru občanov v demokratické inštitúcie a právny štát podkopáva fenomén korupcie. Poškodzuje zároveň hospodárstvo a pripravuje štát o príjmy. Súdnictvo, prokuratúra i polícia potrebujú zaviesť do svojej činnosti taký štýl riadenia a také systémové opatrenia, ktoré zvýšia ich dôveryhodnosť v našej spoločnosti.
Alarmujúco nízku dôveru spoločnosti majú dlhodobo súdy. Činnosť súdnej moci bola nevhodne spolitizovaná. Povesť sudcov utrpela ťažko pochopiteľnými žalobami na diskrimináciu, angažovaním sa sudcov v politike, viacerými prípadmi nečinnosti, spornými rozhodnutiami a podozreniami z korupcie. Vybavenosť vecí je stále nízka a počet prieťahov skôr narastá, ako klesá.
Preto akýkoľvek návrh, ktorý podporí pozitívne zmeny v slovenskej justícii, treba uvítať. Problémy, ktoré sa nakopili v justícii, neznesú odklad. Ich neriešenie traumatizuje slovenskú spoločnosť a podkopáva vieru občana v schopnosť štátu nielen deklarovať, ale aj reálne zabezpečovať jeho práva. Žiadna snaha zlepšiť činnosť a postavenie súdov však nebude úspešná, pokiaľ si jej potrebu neosvoja jej hlavní protagonisti, teda sami sudcovia.
Často sme náchylní stotožňovať všetky nedostatky v spoločnosti iba s činnosťou štátu a jeho inštitúcií. Modernizácia spoločnosti však nie je možná bez participačného aktívneho vzťahu občana k svojmu štátu. A ten je podmienený istými cnosťami, ktoré definujú hodnotový rámec spoločnosti, a to je vlastenectvo, lojalita, tolerancia, sociálna solidarita a dodržiavanie práva.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, svet 21. storočia je a bude iný, než svet storočia, v ktorom sa zrodilo samostatné Slovensko. V našej spoločnosti sa čoraz viac presadzujú civilizačné zmeny a protirečenia sveta, do ktorého sme vstúpili. V tejto zložitej situácii je potrebné nielen jasne definovať ohrozenia spoločnosti, ale aj zabrániť deštrukcii pozitívnych trendov a hľadať nové, lepšie cesty vývoja Slovenska v materiálnej, ale aj duchovnej sfére.
Pre budúci vývoj, som presvedčený, že preto potrebujeme definovať aj iné alebo nové paradigmy, alebo aspoň dôsledne využívať tie, ktoré sú známe a ktoré my Európania vnímame ako súčasť európskeho sociálneho modelu.
Za strategický cieľ slovenskej spoločnosti naďalej považujem trvalo udržateľný rozvoj kvality života slobodných občanov smerovaním k znalostnej spoločnosti. Takej, ktorá podporí rozvoj priemyslu, ale aj sféry služieb.
Slovensko sa nevyhne vymedzeniu ťažiskových sfér spoločenského rozvoja, v ktorých musia prebehnúť hlboké reformy. Úlohou štátu bude odstrániť regionálne rozdiely a naďalej zabezpečovať fyzickú, politickú, hospodársku, energetickú, sociálnu a potravinovú bezpečnosť občanov.
Mám nádej, že po strastiplných rokoch sanácie dôsledkov svetovej hospodárskej a finančnej krízy nás čakajú lepšie časy. Želal by som si kontinuitu strategického smerovania Slovenskej republiky založeného na jednote hospodárskych a sociálnych procesov. Považoval by som ju za prejav zodpovednosti. Pripomeniem slová konzervatívneho luxemburského politika Junckera, podľa ktorého s následkami krízy by mali bojovať predovšetkým bohatšie a nie chudobné vrstvy obyvateľstva. Ako povedal, nejde o ľavicový názor, ale o základný element európskeho sociálneho modelu. Ja myslím, že všetci s ním súhlasíte.
Dnes sme svedkami diskusií o potrebe novej programovej a ideovej línie a zmene obsahu a štýlu politiky. Jej nositeľmi sa snažia byť nové generácie politikov a politických subjektov, vrátane netradičných či extrémistických, hlásiacich svoju pripravenosť byť nositeľom ekonomických a spoločenských zmien. Tu však buďme opatrní, lebo mladšia generácia bez skúsenosti z totalitného režimu má často sklon k hľadaniu rýchlych, jednoduchých, no zároveň niekedy aj zlých a nebezpečných riešení.
Zosilnie, určite, volanie po väčšom priestore na uplatnenie prvkov priamej demokracie. Je preto treba uvažovať o takom modeli, ktorý zabezpečí, aby svoje zastúpenie v parlamente mali všetky regióny Slovenska. Reálne je treba zmeniť zákon o politických stranách s cieľom väčšej transparentnosti z hľadiska ich financovania i vytvárania ich profesionálneho zázemia. Silné sú očakávania od budúcej novej volebnej legislatívy, ktorá by mala najmä zjednotiť pravidlá voľby.
Nové možné konfliktné línie preveria aj pripravenosť etablovaných parlamentných strán. Osobitne v snahe o skutočné riešenie problémov, ktoré ľudí reálne trápia. Preferencia skutočnej politiky pred politikárčením sa stane najlepším riešením aj pre potláčanie extrémistických prístupov na politickej scéne.
Predpokladom pre úspešné reformy a vládne politiky je aj stabilná verejná správa a miestna samospráva. Moje poznatky z kontaktov s občanmi naznačujú, že integrácia verejnej a najmä miestnej štátnej správy a samosprávy má ešte značný priestor na zlepšenie. Posunie zastupiteľskú demokraciu ešte bližšie k občanovi.
Vo vzťahu ku kapitálu, ktorý prekračuje hranice národných štátov, je potrebné nanovo definovať podnikateľské prostredie na Slovensku, ale aj postavenie štátu ako vlastníka, resp. správcu, či regulátora majetku osobitne k vitálnym zdrojom, akými sú energie, voda, pôda, ale aj znalosti.
Súčasný stav podnikateľského prostredia na Slovensku je stabilizovaný. Štát ale musí pre podnikanie naďalej vytvárať vhodné podmienky a podporovať ho finančno-ekonomickými nástrojmi – rovnako voči domácim aj zahraničným podnikateľom. Kontinuálne zlepšovanie podnikateľského prostredia môže postupne nahradiť investičné stimuly.
Tu ale chcem pripomenúť osobitne tému sociálnej zodpovednosti firiem alebo v širšom zmysle tému humanizácie ekonomiky. Veď ako vysvetľovať občanom, že tempo rastu produktivity práce na Slovensku je jedno z najvyšších v Európe, ale rast miezd za týmto tempom výrazne zaostáva? Ako vysvetliť robotníkovi, že napriek poctivej práci nedokáže z platu uživiť svoju rodinu?
Pre zdravý a udržateľný rozvoj krajiny je nevyhnutné zastaviť narastanie príkrych sociálnych rozdielov, viac urobiť pre zdravie obyvateľstva, investovať do vzdelania a skvalitniť celú jeho sústavu. Podporme zámery vlády na zmeny v starostlivosti o mladé rodiny s deťmi. Na nových základoch treba budovať starostlivosť o starších ľudí, ale i zdravý rozvoj mladej generácie.
Principiálne najdôležitejšou otázkou pri riešení sociálnej situácie na Slovensku bude politika zamestnanosti s osobitným zameraním na zamestnanosť mladých ľudí. Dá sa to dosiahnuť iba ako výsledok sociálneho partnerstva a sociálneho dialógu, ktoré sú dôležitou charakteristikou a súčasťou európskej sociálnej a právnej tradície, ale aj kultúry. Ich významnou súčasťou je aj férové a spravodlivé prerozdeľovanie vyprodukovaných statkov a celková humanizácia práce.
Vážnou výzvou pre Slovensko bude už v najbližšej dekáde demografický vývoj. Popri vysťahovalectvu, motivovanému ekonomickými záujmami občanov, najzávažnejším štrukturálnym demografickým dôsledkom bude zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie.
Dopady starnutia obyvateľstva na ekonomiku, zdravotníctvo, ale aj sociálne zabezpečenie budú nepochybne patriť k najzávažnejším spoločenským výzvam 21. storočia, ktoré si vynútia reformovať dôchodkové systémy, poskytovanie zdravotnej starostlivosti a dlhodobej sociálnej starostlivosti. Základom sociálnej politiky, aj ako reakcia na demografické procesy, musí byť rozvojová, efektívna prorodinná politika.
Vážené pani poslankyne a páni poslanci, vážení členovia vlády, o niekoľko dní sa uzavrie môj druhý prezidentský mandát. Chcem preto využiť aj túto príležitosť, aby som opätovne poďakoval všetkým, ktorí mi dali dôveru počas desiatich rokov stáť na čele našej krajiny, a všetkým, ktorí mi v jeho napĺňaní pomáhali.
Ďakujem aj všetkým poslankyniam a poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, členom vlády Slovenskej republiky, s ktorými som počas výkonu funkcie hlavy štátu spolupracoval.
Želám môjmu nástupcovi, všetkým občanom Slovenskej republiky i vám vo vašej práci i osobnom živote veľa zdravia a najmä dobrých a prospešných rozhodnutí v prospech Slovenska a jeho občanov.
Ešte raz ďakujem všetkým a prajem, aby sa vyplnili tieto moje záverečné slová. (Potlesk.)