Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ja som si pozorne vypočula viaceré odprezentované výstupy jednotlivých poslancov k vládnemu návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2013 a k vládnemu návrhu zákona rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015.
Po preštudovaní návrhu rozpočtu a po vypočutí všetkých doterajších príspevkov, si ja najviac prajem, aby minister financií pre vážnosť situácie, v ktorej sa krajina ocitla, nebol iba ministrom jednej vládnej strany, ale aby bol ministrom pre všetkých, pre všetkých občanov a pre všetkých poslancov. Aby bol ministrom, ktorý zohľadní všetky vecné návrhy a neodškriepiteľné argumenty, všetky predložené fakty.
V jednotlivých diskusných príspevkov a hodnotení prevažne vystupujúcich opozičných poslancov bolo predostretých mnoho podnetných názorov, pohľadov, ktoré ja považujem pre dobré riadenie krajiny za nevyhnutné, a vážne prehodnotiť a do rozpočtu na najbližší rok a budúce obdobia upraviť a zapracovať. Väčšina tých podnetov sa týkala potreby racionalizácie a reštrukturalizácie verejnej správy, a správneho nastavenia rozvojových impulzov a investícií, zjednodušenia a zlepšenia podmienok pre subjekty, čo rozvíjajú a tvoria.
Faktom je, že z návrhu rozpočtu sa vytratila zásadná vec, o ktorej hovoril aj poslanec Dzurinda, a tou je vízia. Vízia, ktorá má ukázať, akou cestou sa má Slovensko ďalej uberať. Vízia, ktorej pečať sa mala premietnuť do reči čísel, balansu nákladových a príjmových položiek. Návrh rozpočtu skutočne nedáva jasný a ucelený obraz o tom, aké sú priority budúceho ekonomického a spoločenského života v našej krajine. Skôr naopak, vydáva znepokojujúce signály o stagnácii, úpadku a regrese. V čase krízy vízia chýba o to viac. A prázdny hluchý priestor nevyplnia žiadne teoretické príklady toľko zneužívanej, latentnej ideologickej povahy. Na pozadí akútnej potreby rýchlych a účinných zásahov vyznievajú zastierajúco, falošne a príkro.
Abstrahujúc zriedkavé známky osobných útokov a snahy o politické zviditeľnenie, som v príspevkoch opozície zaznamenala viaceré opodstatnené upozornenia na riziká, ktoré v záujme zabezpečenia ekonomického prežitia a rozvoja považujem za dôvodné prehodnotiť. Všetci ako tu sme, zdieľajúc dôveru od našich občanov, bez rozdielu na stranícku príslušnosť, by sme si mali práve v čase krízy konečne uvedomiť, že nie je čas na pretekanie sa a dokazovanie si toho, kto v akom konaní mal a má viac pravdy.
Dnes už nik nie je zvedavý na žabomyšie vojny a ani arogantné, odosobnené a mocnárske prístupy. Situácia je natoľko vážna, že za prepad, negatívne a zničujúce necitlivé dopady prijatých a schválených opatrení sa dnes nebude niesť rozlišovaná zodpovednosť. Ak zlyhá vláda, ak zlyhá parlament, prehráme všetci. Už niet priestoru na omyly. Rezervy sú vyčerpané. Skončila sa hra na vlastnom piesočku. Pred zodpovednosťou za to, čo sa udeje, sa postaví vláda, aj celý parlament. Za našu neschopnosť v ťažkých časoch zjednotiť všetky sily a dobré návrhy, učiniť nevyhnutné, neškodlivé zásahy, zaplatíme všetci, poslanci, vláda, ale aj občania. V súčasnej situácii reálne potreby občanov, ale aj objektívne vonkajšie podmienky, kladú zvýšené nároky nielen na zjednotenie síl v rámci opozície a vládnej strany, ale na zjednotenie a hľadanie spoločných riešení celého parlamentu. A ja stále neviem pochopiť, ako je možné, že tak inteligentní, odborne zdatní, vyspelí a zrelí ľudia sa v záujme spoločnej veci, ktorou sú naši občania, nevieme a nedokážeme spojiť.
Ľudia na nižších stupňoch riadenia sú ďaleko uvedomelejší a majú pre kooperatívne správanie ďaleko väčší zmysel a cit. Často sa zamýšľam, akým len sme tým našim občanom vzorom a príkladom. Za to, že cez pýchu, aroganciu, jednosmerne vedenú a neprepojenú komunikáciu nevieme nadviazať spoločnú reč, dialóg a nevieme konštruktívne spolupracovať v prospech občanov, za toto nesieme všetci spoločnú vinu a zodpovednosť. Ak sa čo najskôr všetci nespamätáme a nepochopíme pravý zmysel nášho poznania, ktoré spočíva v zjednotení všerodých názorov a postojov, v ustálené a konsenzuálne prijaté riešenia, ak neučiníme v tomto záujme spoločnú nápravu, budeme občanom Slovenskej republiky čoraz viac iba na záťaž.
Umenie politiky sa posúva na vyššiu úroveň riadenia a spočíva vo funkčnom spojení a zaangažovaní všetkých zúčastnených osôb. Konfrontácia a protichodné nastavenie parlamentu zbytočne vyšťavuje, vybíja a odoberá energiu všetkým. Neprináša spokojnosť, osoh a rozkvet nikomu. Nevytvára predpoklad a pevný základ pre posun, ktorý tak veľmi potrebujeme, a všetci po ňom voláme. Energia potrebná pre rozvoj a pomoc občanom sa vstrebe, vyplytvá, zneguje a stratí v zbytočnom a nikam nevedúcom politickom zápase. Mĺkvo a s nevôľou sa neveriacky prizerám, dokedy to takto ešte potrvá a kedy toto napätie a polarita parlamentu konečne skončí. Vnímam ju ako vážny blok a prekážku toľko očakávaného zdravého rozvoja. Očakávam, kedy konečne začneme viesť efektívny dialóg, kedy konečne začneme v prospech občanov ako politickí partneri spolupracovať.
Sťažená situácia a v mnohých prípadoch narastajúci až neúnosný tlak občanov už nedáva možnosť a priestor rozlišovať, kto, čo, kedy zastával. Dnes za všetko, čo tu robíme a prijímame, skladáme odpočet občanom ako jeden celok, ako celý parlament. Omnoho rýchlejšie tento odpočet skladáme ako vo voľbách.
Dnes už pred občanmi neobstoja žiadne výhovorky a márne vyznieva vyviňovanie sa, vyhováranie sa, kto, čo kedy v minulosti svojím rozhodnutím spôsobil. Každý má vlastné svedomie a za, za to, ako ho a toho, za to, ako v prospech spoločnosti a všeobecného záujmu konal, sa mu zhodnotí. Na plakanie nad rozliatym mliekom už nie je čas a nikto to nepovažuje ani za potrebné. Nikoho to nezaujíma, nikto na to po toľkých konfliktoch ani nie je zvedavý. Treba sa chopiť nových síl a hľadať nové riešenia. Nezrelosť, ktorá je výrazom nízkej schopnosti počúvať a rozlišovať dobré od zlého, podstatné od nepodstatného, je nezrelosťou rovnako prameniacou z plytkosti presadzovania osobných, straníckych záujmov, neschopnosťou vytvárať ustálené, ujednotené a všeobecne osvojené a prijaté riešenia naprieč celým parlamentom.
Nezrelosť nie je dobrou výbavou politikov. A práve tá nám bráni v ďalšom rozvoji. Po čom, po tom, čo tu denne počúvam a zažívam, dozrievam v presvedčení, že slovenská spoločnosť potrebuje novú politickú kultúru postavenú na vyššom stupni etiky. Tá sa má prejaviť vzájomným rešpektom a uznaním politických partnerov, úprimným záujmom čo najširšieho prepojenia schopnosti, odbornosti a poznania všetkých zainteresovaných a zúčastnených politických síl. Chcem vysloviť svoje prianie, aby sa v tomto duchu prehodnotil celý rozpočet, aby mnohé postupy a spomenuté riziká prednesené opozičnými poslancami, ktoré možno vyhodnotiť za objektívne, dôvodné a opodstatnené, boli v záujme ochrany záujmov a istôt občanov a v záujme sledovania vyšších spoločných cieľov, aby boli, pán minister, ktorý tu nie je, do plánu rozpočtu zapracované.
V mojom prednese si dovolím ešte zareagovať na šesť základných momentov, ktoré ma na predloženom zlúčenom návrhu celkového rozpočtu, ale aj rozpočtu verejnej správy, znepokojujú. Na mnohé skutočnosti a asymetrie konkrétne a fakticky upozorňovali cez čísla a merateľné ukazovatele už vystupujúci poslanci.
Po prvé, je to nedostatočné preklopenie šetrenia nákladov verejnej správy, široko proklamovaná reforma verejnej správy verzus v nízkom stupni ušetrené náklady na rozbujnenej a nízko efektívnej, nevýkonnej verejnej správe. Podrobne a konkrétne to rozvediem na príklade efektivity využitia verejných zdrojov v segmente plnenia priorít spotrebiteľskej politiky. Ja, rovnako ako poslanci Kollár, Štefanec, Mikloš, zastávam názor, že nebol dostatočne využitý potenciál na redukciu nákladov verejnej správy. Spomínalo sa 20-miliónové šetrenie, pričom pri vláde pani Radičovej sa vo verejnej správe ušetrili až 2 miliardy. Je to skutku výrazný nepomer, prostredníctvom ktorého sa dá vyhodnotiť úprimnosť deklarovanej snahy o šetrenie zdrojov striedajúcich sa ideovo protichodne nastavených vlád.
V samotnej správe k návrhu štátneho rozpočtu sa pritom uvádza, že hrubý dlh verejnej správy neustále nežiaduco rastie z úrovne 41 percent HDP v roku 2010 na úroveň 56 percent HDP v roku 2015. V zmysle konsolidovanej bilancie rozpočtu verejnej správy sa až v roku 2016 predpokladá, že rozpočet by už nemal obsahovať nárast výdavkov, vrátane odvodov sociálneho zabezpečenia. Pritom konsolidačné opatrenia, zavádzané či už vládou alebo vo forme schválených legislatívnych zmien parlamentom, obzvlášť ťažko dopadajúce na občanov, boli veľmi rýchlo, mnohé v skrátených konaniach, celoplošne realizované tak, že predpokladané navýšené prostriedky sa premietajú a predpokladajú už v budúcoročnom rozpočte.
Slovensko potrebuje veľkú generálku a reštrukturalizáciu vo verejnoprávnom sektore. Potrebuje riadnu revíziu a vyhodnotenie zmysluplnosti a praktického prínosu jednotlivých štátnych subjektov.
V druhom rade si dovolím vysloviť svoj názor a postoj k tvorbe a prehlbovaniu štátneho dlhu, čo sa týka vplyvu eurovalu, na jeho výrazný nárast. Považujem za neprípustné ďalej v tomto trende pokračovať a dlh prehlbovať. Naozaj si nemyslím, že je správne nastúpiť grécku cestu, na ktorú nás záväzky plynúce z integrácie v Európskej únii čoraz viac sťahujú. Prehlbovanie našej slepej závislosti a vydanie vlastnej bezmoci v prospech sledovania stále viac nejasnej misie Európskej únie je už nebezpečné a stále viac mi pripomína časy, keď sme bez podrobných vysvetlení, hlava-nehlava, skoro ako bezprizorní alebo slepí, preberali umelo vzory z bývalého socialistického zväzu. Dnes mi integrácia skôr ako zmysluplným zjednocovaním, skôr zaváňa vydieraním silnejšími, navyše v atmosfére značne netransparentných a zahmlených motívov nenásytných európskych bánk.
Politiku prehlbovania a zdôrazňovania našej závislosti na iných krajinách, či už v otázkach zabezpečenia potravinami, ktoré sme si vždy vedeli ďaleko kvalitnejšie dopestovať, alebo závislosti na energiách, na energiách, ale aj na investíciách v industrii, a vytváraní nových pracovných miest, považujem za nestálu a neudržateľnú cestu budúceho rozvoja. Našu neslobodu, linkovanie a vyžadovanie plnenia krajinu poškodzujúcich záväzkov považujem v tejto situácii už skôr za diktát, ako za zmysluplnú prointegračne zacielenú politiku. Z takého zamerania sa potrebujeme ako krajina čím skôr vyslobodiť a vymaniť.
Vklady Slovenska do trvalého eurovalu znižujú naše disponibilné prostriedky štátnej pokladnice a okrem toho, že prispievajú k rastu hrubého dlhu, viažu aj prostriedky využiteľné pre vlastné a naliehavé potreby štátu.
V treťom bode by som chcela poukázať na otázky spojené s transparentným a spravodlivým rozdeľovaním štátnych dotácií. Konkrétne podnety zaznamenávam v oblasti cestovného ruchu a v oblasti spotrebiteľskej politiky. Predpokladám však, že rovnakým pochybnostiam o spravodlivosti a transparentnosti rozdeľovania finančných príspevkov čelia i iné oblasti. Podozrenia sa týkajú netransparentného obchádzania bodových projektových kritérií. Rozdeľovanie verejných zdrojov čelí pochybnostiam o možnom politickom a obchodnom ovplyvňovaní rozhodnutí menovaných komisií. Nesprávne riadenie rozdeľovania verejných zdrojov sa zároveň spája i s problémami fungovania a účinnosťou zásahu orgánov štátnej moci a štátnej správy.
V mojej relatívne krátkej poslaneckej praxi som bola upozornená na nesprávny spôsob rozdeľovania dotácií a privilegizovanie určitých vybraných skupín. Takýmto prístupom dochádza k monopolizácii v cestovnom ruchu. Cestovný ruch na Slovensku stagnuje a je smutné, že ak na tento nežiaduci stav občania poukážu a predložia podnety Protimonopolnému úradu pre porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže, ten nie je spôsobilý sa so zneužívaním dominantného postavenia, ktoré likviduje zdravé prostredie a zdravú konkurenciu, vysporiadať. I iné podané skúsenosti z predložených podnetov vzbudzujú právom otázku, na čo je tento Protimonopolný úrad vlastne potrebný. Neúčinný zásah tohto subjektu, neodstránenie nezdravých prejavov distribúcií verejných zdrojov tak vytvára živnú pôdu pre ďalšie nekompetentné a diskriminačné konanie nadväzujúcich úradov a neprehľadné čerpanie, aj možné tunelovanie dotácií zo štátneho rozpočtu. Všetky tieto negatívne prejavy treba nekompromisne prerušiť a zastaviť.
V ďalšom rade ma znepokojuje nízky stupeň nastavenia investičných rozvojových impulzov do stredných a malých podnikov, do sektora služieb a mimovládneho sektora, do cestovného ruchu ako takého. V oblasti cestovného ruchu sa výdavky síce navyšujú oproti predošlým dvom rokom viac ako o 2 mil. eur, avšak žiada si to podrobnejšie vysvetlenie, aké rozvojové cielené opatrenia sa v tomto smere pripravia. Spolu s tým vyvstáva potreba ďaleko širšej finančnej, ale aj morálnej podpory rozvoja terciárneho sektora. O to viac, že sa predpokladá eliminácia industrie, a zrušená rovná daň, na ktorú opozícia upozornila, by priniesla pokles továrenskej výroby a primárnej sféry. Všetko zlé je na niečo dobré. A ja si myslím, že daný pokles nás konečne prinúti vážne sa zamyslieť nad využitím prirodzeného vlastného ľudského a prírodného potenciálu. Prinesie prehodnotenie alternatívnych výhod a nakopnutie vlastných zdrojov a vlastných síl, ktoré v našej krajine boli doteraz veľmi ohraničené, dokonca až potlačené. Určenie akýchkoľvek plánovaných objemov investícií bez merateľne určených dopadov a možnosti posúdenia dosiahnutia očakávaných cieľov nemá potrebnú vypovedaciu schopnosť. Obzvlášť v podtatranskom regióne, kde je doteraz výrazne nevyužitý turistický, prírodný a ľudský potenciál pre prilákanie zahraničných turistov a kapitál.
V piatom bode by som sa chcela upriamiť a upozorniť aj na nízko a neprehľadne, segregovane nastavené mechanizmy podpory slovenského vidieka, podpory rozvoja malého a stredného roľníctva. Ľudí v našej krajine... Počkám, pán minister. (Reakcia na práve prichádzajúceho predkladateľa.) Ľudí v našej krajine, ktorí majú záujem a aj potrebný potenciál, potrebujeme vrátiť k pôde, k produkcii vlastných zdravých potravín, k zdravému životu na vidieku. Na takýto účel je potrebné nastaviť aj celoplošnú a združenú ekonomickú a morálnu podporu. V Nemecku je nenávratná podpora farmárstva samozrejmá a rovnako sa podporuje aj obrábanie a obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy, podpora produkcie vlastných potravín. Znižovanie potravinovej sebestačnosti a nerovnosť distribúcie podporných prostriedkov z EÚ, asymetria v európskom kontexte sú mementom a otázkou, s ktorou je potrebné sa v najbližšom období v tomto segmente vysporiadať.
V konečnom dôsledku si v mojom príspevku dovolím upozorniť i na ďalší deficit, na ktorý poukázal v celom svojom príspevku i poslanec pán Huba, a ním je nedostatočné zohľadnenie environmentálnych hľadísk a potrieb plánovania a čerpania verejných finančných zdrojov v mene budúcej vízie zabezpečenia environmentálnej a energetickej trvalej udržateľnosti.
Na záver mi dovoľte vyjadriť sa k prehľadu plánovaných výdavkov na oblasť ochrany spotrebiteľa. Tak ako som už v úvode naznačila, v hromadných podnetoch, ktoré spotrebitelia, kontrolné orgány takto majú v sumáre v rozpočte plánovaných okolo 10 mil. eur. Avšak v hromadných, ani v individuálnych kauzách spotrebitelia nenachádzajú dostatočnú, a ak vôbec nejakú, inštitucionálnu oporu. V hromadných podnetoch, ktoré spotrebitelia predkladajú niekoľkým kontrolným a regulačným orgánom, nedosahujú a nedochádza k zásadnému riešeniu obratu a ani k žiaducej náprave.
V individuálnych podnetoch, ak sa spotrebitelia v záujme vymožiteľnosti svojho práva na kontrolné orgány obrátia, tak v posledných rokoch majú pre nich tieto orgány nachystanú iba jednu jedinú odpoveď, a to, aby riešili svoje podnety a veci cez súd, lebo je to občianskoprávny spor. Teda zamyslieť sa nad využitím takto použitých peňazí. A je to značný objem, 10 mil. eur mi pripadá za veľmi dôležité. To hovorím len za segment efektivity a výkonnosti práce týchto kontrolných orgánov v spotrebiteľskej oblasti.
Účinné a schopné spotrebiteľské organizácie spôsobilé spotrebiteľov ochraňovať pred špekulatívnymi praktikami predajcov, postupne boli diskriminačným a šikanistickým spôsobom z programu financovania a podpory postupne vylučované. Zásahmi neprimeraných a niekoľkých tendenčne namierených kontrol upadli do postupného zániku a likvidácie. Dnes už pomaly nie je na koho spotrebiteľov ani odporučiť. Zavádzané podmienky pre pridelenie dotácie sú účelovo obchádzané, čo vyhrotilo situáciu natoľko, že došlo k hromadnému podaniu podnetu na Generálnu prokuratúru. Až k tak extrémnemu kroku museli dotknuté spotrebiteľské organizácie pristúpiť po tom, čo to nebol schopný riešiť ani odbor kontroly na ministerstve hospodárstva. Je preto veľký predpoklad, že rozdeľovanie štátnych zdrojov v nerovných a netransparentných podmienkach v prospech vybraných nečinných a neznámych združení preukáže neefektívne využívanie a plytvanie s verejnými prostriedkami.
Vlastná profesionálna skúsenosť, ale aj celkový prehľad a spätná väzba o fungovaní verejnoprávnych inštitúcií mi umožňuje dnes vysloviť moje presvedčenie o tom, že pre šetrenie a racionalizáciu celej verejnej správy je vytvorený obrovský priestor. Oproti tempu rýchleho zavedenia zvýšených poplatkov a odvodov voči občanom ma znepokojuje, že rovnakým tempom sa projekt zefektívnenia a racionalizácie verejnej správy pod názvom ESO nepreniesol už teraz do rozpočtového plánu na budúci rok. Okrem spomenutých výhrad to je zároveň kľúčový dôvod, prečo rozpočet ja v plnej miere podporiť nemôžem.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli.
