Príjemný dobrý deň, dámy a páni, vážený pán predseda Národnej rady, vážení páni ministri, vážení páni exministri, lebo aj to sú tí, ktorí sa najviac zaoberajú programovým vyhlásením vlády, to sú tí, ktorí z hľadiska opozície v podstate doňho majú čo najviac povedať.
Vážení všetci prítomní, kolegyne, kolegovia, nie je to prvý vládny program, ktorého prijímania som v tejto snemovni svedkom. V programovom vyhlásení vlády naozaj, ako hovoria poniektorí, chýbajú bombastické záväzky dvojnásobných platov, strhujúce vízie, tlačenice solventných zahraničných investorov túžiacich vložiť svoje i požičané peniaze do rozvoja technológií s vysokou pridanou hodnotou. Áno, to všetko je pravda, máte pravdu. Vládny program je však o niečo inom. Vládny program je, ako tomu už pri solídne formulovaných textoch tohto typu býva dobrým zvykom, skladačkou konštatovaní, ktoré majú nudne monotónny vzorec. Popisujú reálny stav a definujú predstavu, ako by sa mohol a mal tento daný stav zmeniť.
Dámy a páni, chcem sa venovať oblasti, ktorú sledujem, v ktorej pôsobím a ktorú, dovolím si tvrdiť, mám solídne zmapovanú, teda oblasti kultúry, umenia a médií. Je to pre mňa asi v tejto chvíli o to ľahšie, lebo prebehla jedna veľmi korektná debata v rámci výboru pre kultúru a médiá, korektná debata s kolegami z opozície, ktorí na konto vládneho programu pre kultúru vyhlásili, že keby išlo len o vládny program pre kultúru, hlasovali by za.
Nepamätám si, kedy by takáto korektná debata prebehla v takomto duchu a vôbec takýmto spôsobom, ako prebehla. No má to pre mňa jeden jediný význam preto, lebo skutočne ten vládny program pre kultúru nadväzuje na všetko podľa nášho názoru dobré, čo bolo vykonané v tom minulom volebnom období. Jednoducho bolo na čo nadviazať. A to sa o mnohých ministroch kultúry, ktorí boli tuná od roku 1993, nedalo povedať. Bolo na čo nadviazať, a preto vládny program pre kultúru má ambície nadviazať na všetko dobré, ktoré bolo v tom predošlom období.
Musím s potešením konštatovať, že po prvý raz zazneli v slovenskom parlamente slová, na ktoré celá sféra kultúry už dve desaťročia márne čakala. Citujem: Táto vláda si uvedomuje dlhodobý verejný dlh voči kultúre, nedocenenie jej významu a absencie systémových zmien utvárajúcich adekvátne podmienky na jej rozvoj. Iste, bolo by aj mne milšie, keby vzápätí nasledovala tabuľka zaväzujúca vládu v budúcich štyroch rokoch podvihnúť podiel rezortu na povedzme 2 % rozpočtu, ale, opakujem, som veľmi rád, že táto vláda si uvedomuje, aké dedičstvo preberá a neberie kultúru ako zbytkový rezort. Zažili sme to tu veľmi veľakrát. Zbytkový rezort, ktorý musí byť spokojný aj s omrvinkami.
Záväzok priznať kultúre vysokú spoločenskú dôležitosť a nepripustiť ďalší pokles zdrojov je podľa môjho názoru veľmi významným posolstvom, ktorého zmysel by si mali dobre uvedomiť všetci, ktorí v kultúre pôsobia a ktorým sú diela služby kultúrnych inštitúcií a organizácií určené. Autori i čitatelia kníh a časopisov, tvorcovia i poslucháči a diváci hudobných, divadelných a filmových diel, návštevníci galérií, hradov, výstav a tak ďalej. Vítam aj tendenciu, ktorá je príznačná nielen pre kapitolu kultúra, ale pre celý vládny program. Je to ambícia vlády neformulovať vo vládnom programe výlučne agendu strany SMER, hoci volebný výsledok by to umožňoval. Ale po prvý raz od roku 1993 sa vláda usiluje hovoriť o plánoch a zámeroch na najbližšie roky nielen za svojich voličov, ale za občanov Slovenskej republiky. Je to nový tón v slovenskej politike a vyvoláva okrem rozpačitého súhlasu aj veľa nervozity medzi militantnými predstaviteľmi a priaznivcami opozičných politických síl.
Už som na tomto fóre spomínal v inej súvislosti, že je to tendencia podobná, ako mám z divadelných skúseností. Ak má na javisku Rómeo vyznať lásku Júlii, nesmie ho jednoducho v danom okamihu vôbec zaujímať, či jej predstaviteľka volila takú či onakú stranu. Naozaj si nepamätám, aby sa Rómeo, predtým ako ide na predstavenie, spýtal Júlie, koho si volila. Také niečo neexistuje. A pritom to predstavenie má len jednu jedinú ambíciu, byť dobré. Keď je zlé, nemá diváka, bez ohľadu, koho Júlia alebo Rómeo volili. Taká je pravda a bol by som rád, keby sa tento segment takýchto úvah dostal trošku aj do politického života v tomto volebnom období. To programové vyhlásenie o tom hovorí.
Mám ale obavy, že nie všetci slovenskí politici sú schopní identifikovať, kedy je čas hľadať štátnické riešenia problémov občanov republiky a kedy viesť politický dialóg, stranícky spor a hoci prudkú názorovú polemiku. Na našom politickom, ale i mediálnom nebi je ešte, bohužiaľ, priveľa tých, ktorých jedinou kvalifikáciou je boj s ideovým protivníkom, teda ľavicou, po prípade spochybňovanie Slovenskej republiky a hlásanie rôznych prevzatých názorových šablón. Budem ale veľmi rád, ak sa vláde podarí svoj zámer, usilovať sa o maximálne dosiahnuteľný spoločenský konsenzus, dôsledne realizovať. V mnou sledovanom rezorte to nebude jednoduché, ale minister Marek Maďarič už raz v praxi preukázal schopnosť viesť ministerstvo tak, aby správy o jeho aktivitách nenapĺňali titulné stránky bulvárnej tlače a naozaj našiel spoločnú reč aj s umelcami a kultúrnymi pracovníkmi, ktorí demonštratívne dávajú najavo svoj iný občiansky postoj.
Vôľu pôsobiť tak, aby to prinášalo čo najväčší osoh občanom, naznačuje aj program vlády, kde sa napr. zdôrazňuje zámer podporovať pôvodnú umeleckú tvorbu, hľadať možností, ako vrátiť výtvarné umenie do kontaktu s ľuďmi, ale i rozvinúť program aktivít orientovaných na uchovanie národného kultúrneho dedičstva. Budem veľmi rád, ak sa uskutoční zámer vytvoriť samostatnú programovú os zameranú na možnosť čerpať aj na tieto účely podporu z fondov Európskej únie. Jedine tak je možné zastaviť neustále sa prehlbujúcu priepasť medzi potrebami zdevastovaných svedkov našej minulosti a možnosťami investovať do ich obnovy a údržby.
Vláda deklaruje zámer zriadiť Radu vlády pre kultúru a prijať strategický plán rozvoja kultúry na najbližšie obdobie. Bude to prvý rázny krok na ceste, po ktorej volajú umelci, kultúrni pracovníci, občania, ktorí využívajú diela, hodnoty ponúkané rozličnými organizáciami. Nastaviť systém tak, aby bol prístupný ku kultúrnym hodnotám, samozrejmosťou, nebude samozrejme jednoduché, pretože hektický vývoj na začiatku 90. rokoch znamená neraz nezvratnú stratu časti materiálnej bázy, mám na mysli mnohé domy kultúry, z ktorých sa stali tržnice či krčmy, ale i základnej inštitucionálnej štruktúry, to sa týka predovšetkým siete osvetových zariadení, ktorých činnosť dnes suplujú desiatky a stovky charitatívnych a cirkevných organizácií a občianskych združení. Ale iba tam, kde sa aktívni občania nájdu a dokážu sa spojiť. Na mnohých miestach, kde to zúfalo potrebujeme, najmä v oblastiach s vysokou koncentráciou problémových občanov, systematická osvetová kultúrno-vzdelávacia kapacita absentuje a aj to spôsobuje, že problémov je viac. Bude ale potrebné zamyslieť sa aj nad tým, ako zabezpečiť určitú vyváženosť a spravodlivosť, pokiaľ ide o prístup občanov ku kultúrnym a umeleckých hodnotám. Samozrejme, Bratislava ako hlavné mesto republiky ponúka aj v tomto smere viac ako ktorékoľvek iné slovenské mesto. Vysoká koncentrácia relatívne dobre zarábajúcich obyvateľov a množstvo turistov so záujmom o kultúru na to vytvárajú opodstatnený predpoklad.
Treba sa ale vážne zaoberať potrebou dobudovať existujúci systém štátnych kultúrnych inštitúcií tak, aby občan, ktorý má záujem o vážnu hudbu, mal aj reálnu možnosť navštevovať koncerty, aby sa milovníci divadla nemuseli rozhodovať medzi cestou do Košíc alebo do Bratislavy, ale mohli nájsť kvalitné inscenácie v celom žánrovom spektre aj v Banskej Bystrici, aby sa stovky knižných titulov u nás nielen s podporou grantového systému ministerstva vydávali, ale aby si ich záujemca mal kde kúpiť. Je aj čas znova a nahlas zopakovať to, čo ekonómovia dávnejšie vedia, ale verejnosť o tom málokedy informujú.
Dámy a páni, každá koruna kedysi, každé euro teraz vložené do podpory kultúrnych aktivít sa vracajú až trojnásobne. Keď sa v polovici 90. rokov k nám dostali prvé štúdie, ktoré vznikli pre magistrát Viedne, a vypočítali, že pre nás neuveriteľné sumy určené na podporu Burgtheatra či Staatsopery vygenerujú v konečnom dôsledku viac ako 2,5-násobný vyšší príjem, pretože tie stovky návštevníkov využívajú dopravné, hotelové a reštauračné služby, zvyšujú obrat v kaviarniach, taxíkov, ale i v predajniach odevov, a viažu na seba množstvo iných druhov činností, ktoré by neboli potrebné, keby sa ten človek pre návštevu divadla nerozhodol, nikto u nás tomu nechcel veriť. Dnes európske zdroje zaraďujú kultúru medzi ekonomicky najefektívnejšie oblasti, hoci, samozrejme, aj tu sú rozdiely. Aj na jej schopnosť generovať impulzy pre ekonomický rast, ak hovoríme o jednorazovej akcii ad hoc vytvoreného nového umeleckého zoskupenia, a iná, ak budeme analyzovať efektivitu inštitúcií typu Slovenskej filharmónie. Rozhodne sa však treba rázne rozísť s prekonanými konceptami chápania kultúry ako pasívneho, konzumného konzumenta verejných zdrojov. Preto vítam plán vlády dokončiť aj projekt viacdruhového financovania kultúry, rozpracovaný na ministerstve kultúry v roku 2009 a sympatizujem s víziou informácie grantového systému ministerstva kultúry na nezávislú grantovú agentúru do ktorej by plynuli aj zdroje z hazardných hier.
Dámy a páni, samostatnou kapitolou je dedičstvo, ktoré táto vláda prevzala v oblasti verejnoprávnych médií. Nechcem vnášať zbytočné emócie a vášne do tejto veľmi priaznivej debaty, povedzme to tak, lebo tá debata naozaj bola doteraz veľmi priaznivá, aj aktuálne stále je, ale toto bude téma, ktorej sa budeme určite v blízkej budúcnosti samostatne venovať, pretože v oblasti verejnoprávnych médií treba v prvom rade vyriešiť financovanie, ktoré stále doriešené nie je. Vedia to aj naši predchodcovia, vieme to my, zákon o zrušení koncesionárskych poplatkoch ste nedostali do života ani vy preto, lebo nie že nebola politická vôľa, ale bola politická zodpovednosť tento zákon neprijať. Čiže v tejto chvíli sme v situácii, keď staré prestáva platiť, ale nové ešte neexistuje. Čiže tejto veľkej téme sa iste všetci budeme tuná venovať v nasledujúcich mesiacoch. A čo sa týka programového vyhlásenia vlády, treba len povedať, že je veľké chcenie tento obrovský problém, ktorý je, povedzme si úplne otvorene, ktorý je problémom ani nie tak od roku 1993, ale od roku 1996, keď vstúpila na mediálny trh prvá súkromná televízia.
Dámy a páni, nechcem viacej zdržovať, problémov, ktoré v rezorte kultúry čakajú na riešenie, je veľa. A verím že sa nám v spolupráci aj s výborom Národnej rady Slovenskej republiky, s ministrom kultúry a podporou vlády podarí ich postupne riešiť. Dámy a páni, prajem si veľmi súkromne taký postoj k programovému vyhláseniu vlády v globále, aký prezentovali všetci poslanci, bez ohľadu na to, či boli v opozícii alebo v koalícii, na výbore pre kultúru a média.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
