Príjemný dobrý deň, vážená pani predsedajúca. Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni, ja mám trošku iný názor na tú problematiku ako pani Vášáryová, čo je pochopiteľné. A aby sme nepodľahli dojmu, že dejiny sa začínajú vstupom podaktorých z nás do politiky, chcem vám porozprávať jeden starší príbeh, ktorý veľmi úzko súvisí s tým, ktorý tuná títo predkladatelia práve predkladajú.
Pred dvadsiatimi rokmi, krátko po novembri 1989 niektorí slovenskí umelci zaútočili na umelecké fondy. Hovorili vtedy o tom, že fondy prejedajú príspevky umelcov na nehoráznych platoch úradníkov, že fondy rozdávali milióny na štipendiách a odmenách obľúbencom socialistickej vlády, a zdôrazňovali, že v novej demokratickej spoločnosti každý nesie zodpovednosť za seba samého, a teda niet dôvodu, aby sa tvorila akási umelecká vzájomná podporná pokladnica. No a jedným z mužov, ktorí sa veľmi usilovali o zrušenie fondov, bol vtedy aj istý dlhoročný kolega spolupredkladateľky návrhu, ktorý máme na stole. A predstaviteľom Literárneho fondu dosť dlho trvalo - (Vystupujúci sa obracia na predkladateľku.) poviem aj to meno, aby ste potom, môžete sa mračiť, a teraz aspoň rozmýšľajte o tom, kto to bol, teraz chvíľočku je na vás pekný pohľad - jedným z mužov, ktorí sa veľmi usilovali o zrušenie fondov, bol vtedy aj istý, ako som povedal, dlhoročný kolega spolupredkladateľky návrhu, ktorý máme na stole, a predstaviteľom Literárneho fondu dosť dlho trvalo, kým mu na základe dokladov vysvetlili, že o použití prostriedkov vo fonde nerozhodovali a nerozhodujú papaláši a úradníci, ale že tu funguje systém komisií, do ktorých vysielajú svojich zástupcov profesné združenia tých umelcov, ktorých príspevky príslušná komisia aj rozdeľuje, a iba a výlučne tieto komisie rozhodujú o tom, kto dostane cenu, prémiu, štipendium, príspevok na tvorivý pobyt či na cestu na festival alebo na konferenciu, alebo iný druh podpory. S veľkým prekvapením vtedy ten kolega predkladateľky zistil, že umelecký fond všetky zdroje získané z dvoch percent odvodov z honorárov vracia týmito formami umelcom a že platy, nájomné a údržbu si musí uhradiť z iných príjmov.
Potom zasiahol osud. A onen kolega pani predkladateľky mal vážne zdravotné problémy, ktoré ukončili jeho umeleckú kariéru. A Literárny fond bol tou organizáciou, ktorá na neho, na rozdiel od iných, nezabudla, ktorá mu opakovane prispievala na liečebné a rehabilitačné pobyty a pomáhala riešiť aj sociálne problémy, ktoré jeho nútenou nečinnosťou začali vznikať. Z vášnivého bojovníka za likvidáciu fondov sa na sklonku života stal jeden z ich najplamennejších obrancov. Pochopil, aké je dôležité mať aj kolegov, ktorí vás nehodia cez palubu. Maco Debnár to bol inak, aby ste nemuseli dlho rozmýšľať.
V dôvodovej správe predkladatelia argumentujú takzvaným dodatočným zdanením umelcov. Vnímajú ako nespravodlivosť, že umelci zo svojich príjmov okrem dane odovzdávajú zo zákona 2 % umeleckým fondom. Je pravda, že socializmus si podporu alebo aspoň poslušnosť umelcov kupoval aj tak, že im z honorárov nevyruboval také dane ako iným občanom. A možno je niektorým za tými časmi skutočne aj smutno.
Ale rovnako je pravdou, že už v roku 1920, keď vzniklo Slovenské národné divadlo, vznikla v Bratislave aj pobočka Jednoty českého herectva a každý člen divadla zo svojej gáže odvádzal do spoločnej pokladnice pravidelné príspevky určené na podporu vdov a sirôt po divadelníkoch. A prispievali všetci, aj Borodáč s manželkou, aj Oskar Nedbal, aj Bagar. Dokonca aj kapitalistický divadelný podnikateľ, vžitý symbol buržoázneho znásilňovania kultúry v mene komerčného úspechu, Antonín Drašar povoľoval vo svojom Slovenskom národnom divadle pravidelné usporadúvanie benefičných predstavení, z ktorých zisk používala stavovská organizácia na podporu tých, ktorí boli sociálne odkázaní.
Takže, takže by možno bolo namieste premýšľať, ako je možné, že naši divadelníci boli v 20. a 30. rokoch kolegiálnejší a sociálnejšie cítiaci ako slovenskí umelci na začiatku 21. storočia, v mene ktorých v Národnej rade Slovenskej republiky pani Vášáryová a pán Beblavý predkladajú svoj návrh zákona.
Vážené kolegyne a kolegovia, nechcem plytvať, samozrejme, vaším časom, ale predpokladám, že len málokto z vás si preštudoval napríklad na webe dostupné výročné správy Hudobného, výtvarného a Literárneho fondu. Keď som sa zahľadel do spisov, ktoré Literárny fond publikoval pri svojich päťdesiatinách v roku 2004, z množstva čísel a mien, kam sa strácali peniaze umeleckého fondu, ma zaujalo napríklad, že tvorivé štipendium v roku 1974 napríklad dostal Dušan Hanák, v roku 1983 Vladimír Števko, Ladislav Volko či Ernest Weidler. Výročné ceny Literárneho fondu dostali napríklad Miloš Pietor, Mária Kišoňová - Hubová, Dominik Tatarka, Martin Holý, Juraj Jakubisko, Igor Luther, Alfonz Bednár, Jozef Króner, Gustáv Valach, Viliam Záborský, Eva Krížiková, Ján Solovič, Elena Kitnárová, Leopold Haverl, Stanislav Párnický, Marián Labuda, Ľubomír Vajdička, Miroslav Luther, Ivan Mistrík, Emília Vášáryová, Martin Huba, Milan Kňažko, Peter Mikulík, Marián Zednikovič, Ctibor Filčík, Blahoslav Uhlár, Dušan Jamrich a mnohí iní. Mimochodom, všetci menovaní tie prémie a ceny dostali pred rokom 1989.
Za desaťročie, 1994 až 2003, rozhodla príslušná sekcia fondu vyplatiť v 152-ch prípadoch 1,87 mil. Sk na tvorivých štipendiách. Ocenila vyše 400 umeleckých výkonov v celkovej výške 6,31 mil. Sk a na prémiách za jednotlivé mimoriadne umelecké výkony prizná na návrh divadiel 6,3 mil. Sk. Napríklad v roku 1998 dostal štipendium Literárneho fondu jeden z predkladateľov návrhu pán Beblavý na umelecký preklad divadelnej hry. Dovoľte, aby som túto vetu zopakoval. Napríklad v roku 1998 dostal štipendium Literárneho fondu jeden z predkladateľov návrhu pán Beblavý na umelecký preklad divadelnej hry.
Hudobný fond opakovane podporil tvorbu nových slovenských hudobných diel napríklad cez štipendiá Iľjovi Zelienkovi, Jurajovi Hatrikovi, Egonovi Krákovi, Norbertovi Bodnárovi, Vladimírovi Bokesovi, Víťazoslavi Kubičkovi, Vladimírovi Rusó, Ľubici Salamon - Čekovskej, Matúšovi Jakabčicovi, Ivanovi Paríkovi, Petrovi Machajdíkovi, ale aj ocenil interpretačné výkony napríklad, a naozaj len výberovo spomeniem, Daniela Vuranovského, Jozefa Ľuptáka, Dievčenský zbor gymnázia a základnej školy Maraya z Košíc, profesora Jána Vladimíra Michalka, Eugena Procháca, dirigenta Rastislava Štúra, akordeonistu Borisa Lenka, ale podporuje aj slovenskú populárnu hudbu a odmenil napríklad Ivana Táslera za piesňovú tvorbu pre jeho skupinu, Mariána Jasovského, za vydanie CD Jara Filipa, Luciu Piussi niekoľkokrát za viacero CD skupiny Živé kvety, Martina Valihoru za reprezentáciu našej džezovej hudby, Petra Zagara a mnohých iných.
Fond výtvarných umení udelil výročné ceny napríklad Jozefovi Cesnakovi, Ivanovi Popovičovi, Ladislavovi Kušnírovi, Matúšovi Dulovi, Dane Bořutovej, Ondrejovi Zimkovi, Dagmar Srnenskej, ale podporil aj mnoho študijných ciest slovenských výtvarných umelcov a architektov za dôležité, na dôležité zahraničné výstavy, prispel na usporiadanie desiatok výstav a tvorivých pobytov.
Aby bolo jasné, opakujem, to bolo len pár náhodne vybraných mien a čísel z výročných správ fondov, o ktorých je dnes reč. Ale aj tých pár mien a čísel naznačuje, že umelecké fondy od svojho vzniku v roku 1954 zohrávali veľmi významnú a naozaj niekedy nezastupiteľnú úlohu pri podnecovaní nových tvorivých činov. Napokon už prvý výbor Literárneho fondu, ktorému predsedal Pavol Horov, a jeho členmi boli Ľudo Zúbek, Margita Figuli, doktor Andrej Mráz a Juraj Špitzer, naznačil, že to s podporou tvorby myslí vážne. Veď prvými štipendistami fondu boli Rudolf Jašík, Zuzka Zguriška, Štefan Králik, Janko Alexy, Viktor Egri... (Hlas predkladateľky.) Buďte taká láskavá, pani Vášáryová, nebuďte nervózna, chvíľočku ma počúvajte v tichosti, ako som počúval ja vás. Je to také okrem iného aj slušné. A o tej slušnosti vy veľmi rada a často hovoríte (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.).
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pán poslanec, pokračujte vo svojej rozprave.
Jarjabek, Dušan, poslanec
A buďte taká láskavá, nevykrikujte z vášho miesta, lebo sa naozaj nemôžem sústrediť na to všetko, čo by som veľmi rád povedal aj vám. Mám pokračovať?
A fondy statočne pomáhali aj tým, ktorí sa práve netešili veľkej priazni režimu. V časoch najtvrdšej normalizácie štipendium pomohlo Petrovi Karvašovi, Ladislavovi Ťažkému, Rudolfovi Slobodovi, Dominikovi Tatarkovi, Vladimírovi Ferkovi, Alte Vášovej, Tomášovi Janovicovi či Pavlovi Števčekovi. Vďaka štipendiu Literárneho fondu mohol napríklad Feldek prebásniť Slávy dcéru a v slovenskom preklade pribudli diela Dostojevského, Dickensa, Puškina, Huga, Shakespeara, Goetheho, Danteho, Lermontova, Schillera, Zolu, Gogoľa či Byrona.
A keďže vo verejnosti sa šíria povesti o horibilných príjmoch umelcov, chcem dodať ešte pár čísel. Pod pojmom výročná cena sa v praxi našich umeleckých fondov pohybujeme v rozpätí 400 až 1660 eur, ale prémie a tvorivé štipendiá, čo sú najčastejšie formy podpory, oscilujú v tom lepšom prípade niekde medzi 300 až 500 eurami, no zriedka sú ešte nižšie. Ešte raz chcem prízvukovať, peniaze, ktoré umelci fondom zo svojich honorárov odviedli, nik neuchmatol, neskončili vo vreckách úradníkov, či na účtoch gastrofiriem. Vrátili sa do podpory tvorby alebo ocenenia tvorivých činov aktívnych umeleckých tvorcov a do iných príspevkov umelcom, ktorí sú už v dôchodku alebo sú dlhodobo chorí.
Dámy a páni, pochopil by som, keby kolegyňa Vášáryová s pánom Beblavým navrhli, aby sme vzhľadom na 2 % odvod umeleckým fondom upravili zákon o dani z príjmu tak, aby tie dve percentá v prípade umelcov boli započítateľné do ich daňovej povinnosti. Viem, že pán minister financií by to asi neprivítal, ale až sa pozviechame z krízy a rozpočtových problémov, budem sa uchádzať o podporu takéhoto návrhu. Ale v mene dvoch eur zo stovky potisnúť do priepasti likvidácie fondy, ktoré fungujú a pomáhajú našim umelcom tvoriť, to považujem, veľmi slušne povedané, za neuvážené a krátkozraké.
Odvolávka na fakt, že v Českej republike fondy v deväťdesiatych rokoch zanikli a torzo ich aktivít dnes zabezpečujú nadácie z úrokového výnosu, odpredaných nehnuteľností, to pôsobí priam humorne. Mám časté stretnutia s českými kolegami a zachovanie umeleckých fondov nám, vážení predkladatelia, českí priatelia neskrývane závidia. A len mimochodom, Budmerice, ten slávny Pálffyovský kaštieľ, to bol majetok štátu a Literárny fond ho využíval ako nájomník. Čiže keď sa vám za ministrovania pána Krajcera podarilo fond z kaštieľa vyhnať, musí sa o budovu starať ministerstvo kultúry.
Osud kaštieľa v Moravanoch, ktorý spravoval Fond výtvarných umení, je hrozný. Prechádzku po dôsledkoch privatizačných chúťok vrele odporúčam všetkým, ktorí si myslia, že fondy majú žiť z príjmov za prenájom.
No a Dolná Krupa, ktorú kedysi užívali hudobníci, žije iba vďaka tomu, že ju prevzalo do svojej správy Slovenské národné múzeum.
Vážení kolegovia, kolegyne, predkladatelia hovoria o podpore umeleckej verejnosti. Petícia je voľne dostupná na internete a ťažko overiť, či ľudia, ktorých mená sú tam uvedené, ju aj naozaj podpísali. Ale dobre, vezmime do úvahy, že nejakých 1200 užívateľov internetu je za zrušenie odvodov do umeleckých fondov. Pri niektorých menách ma to neprekvapuje. Ani Zora Bútorová, monografista pána Dzurindu Silvester Laurík, Juraj Hvorecký, politik Ondrej Dostál, redaktor Týždňa Martin Hanus, duchovný Daniel Pastirčák, bábkar a flašinetár Ivan Gronko, herec Andrej Hryc, dramaturg a politik Martin Porubjak, redaktor SME Miroslav Kern a ďalší nikdy nepredstierali solidaritu. Ale napríklad sa čudujem, že pani Lucia Piussi žiada zrušiť odvody do fondov, no druhou rukou pokojne od fondov preberá príspevky a prémie. To sa mi vidí byť, ak chcete, schizofrenické, alebo, ak chcete, podľa môjho názoru minimálne nemravné.
Na druhej strane proti návrhu pani Vášáryovej a pána Beblavého sa postavilo niekoľko stovák slovenských spisovateľov, básnikov, prekladateľov, divadelných umelcov, vedcov, televíznych a filmových tvorcov a novinárov. Mám tu dlhý zoznam tých, ktorí podpísali petíciu za zachovanie umeleckých fondov, a odcitujem zase len výberovo: Eva Galadová, Jaro Ryhák, Dušan Jamrich, Táňa Kusá, Ivan Popovič, Ján Greššo, profesor Leikert, Anton Hykisch, Jana Kákošová, Mária Báthorová, Jana Rakšányiová, rektor VŠMU Milan Rašla, Jakub Nvota, Milan Žitný, rektor VŠMU Milan Rašla, Etela Farkašová, Jozef Puškáš, Juraj Lihosit, Milan Vároš, Ľubica Šajdová, Oľga Ruppeldtová, profesor Ján Kačala, rektor Akadémie umení Matúš Olha, Jozef Heriban, Štefan Dlugolinský, Zdena Studenková, Viera Hegerová, profesor Dušan Hovorka, Peter Hladík, Zora Petrášová za Asociáciu slovenského umenia so 171 členmi, Emil Semanco za Umeleckú besedu Slovenska so 130 členmi, Mária Horváthová za Spolok výtvarníkov Slovenska, Dagmar Srnenská za vyše 100-člennú Asociáciu teoretikov, kritikov a historikov výtvarného umenia.
Podotýkam, že tieto podporné stanoviská sú overené a pochádzajú od kompetentných, teda od ľudí, ktorí svojimi príspevkami fondy financujú. Aké je zastúpenie takýchto zainteresovaných medzi internetovými ľuďmi, ktorí to podpísali, si netrúfam odhadnúť.
Ale možno Kamil Famo zo Sokoloviec, Terézia Matkuliaková zo Zuberca, Katarína Bubnášová, dôchodkyňa z Prievidze, a Radovan Dzurčanin z Dlhého Klčova naozaj niektorý z fondov niekedy významne podporili, odvodom zo svojich astronomických umeleckých príjmov. Hlboko sa ospravedlňujem tým desiatkam iných kandidátov, ktorých som teraz nespomenul.
Dá sa povedať, že za návrhom predkladateľského tandemu dnes vidíme tých slovenských umelcov, ktorí dve eurá z každej stovky príjmov vo vlastnej peňaženke uprednostňujú pred kolegialitou a spoločnými záujmami. Ich panská vôľa. Že sa tu dnes v plnej nahote predvádza spor sebectva a egoizmu so zmyslom pre vzájomnosť a súdržnosť. Že akoby tých zákopov v oblasti kultúry a umenia bolo málo. Je to pokus zlikvidovať zmysluplný, osvedčený a funkčný systém iba preto, že tu ešte niečo zmysluplne funguje.
Dvojpercentný odvod umeleckým fondom nie je nijakou pokutou uvalenou na úspešných a dobre zarábajúcich. Dvojpercentný príspevok dnes odvádzajú aj hviezdy seriálového neba, aj bábkoherci, ktorí cestujú za deťmi po školách. Dve percentá fondu odvedie klavirista z honorára za vystúpenia na firemnom večierku, i dirigent Slovenskej filharmónie.
Sú to fondy, samozrejme, teda tí, ktorí ich tvoria aj rozhodujú o tom, ako budú využívané. A rovnako to bolo i v minulosti. Dve percentá do fondov išli aj z honorárov hviezd normalizačnej kinematografie. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, ospravedlňujem sa, len na 16. 30 hod. sme mali naplánovaný bod voľba členov Rady rozhlasu a televízie. Chcem sa spýtať, či máte vystúpenie dlhšie.
Jarjabek, Dušan, poslanec NR SR
Už končím.
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči.
Jarjabek, Dušan, poslanec NR SR
Čiže rovnako to bolo aj v minulosti, dve percentá do fondov išli aj z honorárov hviezd normalizačnej kinematografie, aj za tých 25 filmov, čo ste stihli nakrútiť v dobách najtuhšej normalizácie, teda medzi Biľakovým poučením a Antichartou vy, pani predkladateľka. Dvadsaťpäť filmov, vy pani predkladateľka, ktorá ste podpísali Antichartu, mám na mysli obdobie, ešte raz, od poučenia po Antichartu. Takže vy ste sa tuším narodili niekedy v novembri 1989, ale na to už som si zvykol. To znamená aj z honorárov externých prispievateľov do novín a časopisov. Ak máte dojem, že fond by mal podporovať iných a inak, pani predkladateľka, nie je nič jednoduchšie ako aktívne vstúpiť do spolkového diania a nechať sa pri najbližších voľbách delegovať do výboru príslušného fondu a tam presviedčať o opodstatnenosti vašich návrhov.
Dámy a páni, skutočne odporúčam, aby sme o tejto novele zákona ďalej nerokovali.
Ďakujem vám za pozornosť.
