Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

10.9.2013 o 9:45 hod.

Ing. PhD.

Jozef Kollár

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 18.9.2013 14:21 - 15:22 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, dámy a páni, ďakujem pekne za slovo. Ja chcem v úvode oceniť, že historicky po prvýkrát v slovenskom parlamente je predložená takáto správa o hodnotení plnení pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel, na čo sa častokrát zabúda, rozpočtovej transparentnosti za rok 2012. Jednoznačne dobrá správa pre Slovensko, že takáto správa by nebola nikdy vznikla, keby sme nemali Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, a spomínanú Radu pre rozpočtovú zodpovednosť by sme nikdy nemali, keby vo volebnom období vlády Ivety Radičovej nebol prijatý ústavný zákon o rozpočtovej brzde alebo o rozpočtovej zodpovednosti. Takže v tom virvare ostatných udalostí, ktoré sme tu zažili uplynulú noc, predsa len jedna dobrá správa.
Chcem oceniť predloženie takejto správy hlavne preto, že ako samotná správa uvádza, citujem: "Politici často odsúvajú konsolidáciu verejných financií do budúcnosti. Výsledkom takejto politiky sú spravidla vysoké dlhy a rozpočtová politika, ktorá umocňuje výkyvy v životnej úrovni obyvateľstva namiesto toho, aby pôsobila proti hospodárskym cyklom." Ja mám vo veľmi dobrej čerstvej pamäti ešte takú úsmevnú príhodu, ktorú v princípe dvaja páni, pán Horváth a Ódor, ktorí boli viac-menej otcami alebo autormi toho základného textu zákona o rozpočtovej zodpovednosti a rozpočtovej transparentnosti, na jednom z prvých sedení pracovnej skupiny pri výbore pre financie a rozpočet spomínali takúto príhodu, že so zodpovedným prístupom k verejným financiám je to podobné ako so zbavovaním sa takého zlozvyku, akým je napríklad fajčenie. Že vždy si povieme, že od nového roka nebudem fajčiť a potom v noci z 31. 12. na 1. januára si povieme, no, ale však ešte to posuňme, od dovolenky v letných mesiacoch prestanem fajčiť. A tak to ide stále ďalej a ďalej, ale zlozvyky spravidla pretrvávajú. Takisto je to aj s nekonečným odkladaním ozdravného úsilia, pokiaľ ide o verejné financie. Vždy sa to posúva ďalej a ďalej. Spravidla za horizont politického volebného cyklu a na ďalšie a ďalšie generácie, ktoré prídu po nás.
Takže máme všetci plné ústa potreby a uvedomenia si zodpovednosti, pokiaľ ide o ozdravovanie verejných financií, lebo len tak je možné dosiahnuť dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ale pokiaľ ide už o konkrétne kroky, tak sa to podobne, ako s tým zbavovaním sa fajčenia, odsúva na potom. A je to vlastne taký neverending story, nikdy nekončiaci príbeh, ktorý sa podarilo prelomiť práve prijatím spomínaného zákona, ktorého som bol jedným z predkladateľov. A teší ma, že vtedy všetci prítomní poslanci v sále za takýto ústavný zákon o dlhovej brzde bez výnimky zahlasovali. Myslím si, ak si dobre pamätám, že to bolo 147 poslancov vtedy prítomných v sále.
No, práve preto bolo potrebné vlastne týmto zákonom pole pôsobnosti vlády v oblasti fiškálnej politiky zúžiť. Toto pole pôsobnosti bolo potrebné zúžiť práve nastavením rozpočtových pravidiel. A to sa nakoniec, ako som spomínal, prijatím ústavného zákona o dlhovej brzde aj podarilo. Zaradili sme sa tak medzi nie početnú skupinu vyspelých krajín, ktoré majú takéto fiškálne pravidlá.
Ostáva však a navždy zostane smutným konštatovaním, že ani spomínaná ústavná brzda nie je dostatočnou "brzdou" pre našu socialistickú vládu SMER-u - sociálnej demokracie. Preto takéto konštatovanie? V rozpočte verejnej správy na roky 2013 až 2015 si vláda Roberta Fica, a teraz odvolávajúc sa na medzinárodné záväzky, záväzky voči Európskej únii, ktoré vyplývajú nielen z Paktu stability a rastu, ale aj z európskej fiškálnej zmluvy, stanovila ciele schodkov rozpočtu verejnej správy v roku 2013 na úroveň 2,9 % HDP, v roku 2014 na úroveň 2,4 % a v roku 2015 na úroveň 1,9 % HDP. Ako to už býva v tom tzv. trojročnom cykle rozpočtovacom, vždy ten prvý rok, čo je ten nasledujúci po jeseni, horúcej jeseni, kedy sa schvaľujú rozpočty, tak ten nasledujúci rok je vždy vo forme zákona a teda je záväzný, ale ten rok n+2, n+3 je už viac menej len akýmsi zbožným prianím. Dnes už zo spomínaných cielených schodkov rozpočtu nič, nič neplatí.
Ako iste dobre viete, na rok 2013 vláda očakáva, že tento rok skončí so schodkom 3,04 %, čiže štyri stotiny percenta HDP. Mne to trochu pripomína takú hru. Hru na to, že počas vlády Ivety Radičovej, keď bolo schválené zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 19 na 20 %, tak súčasne v tom istom ustanovení a v tej istej novele zákona sa hovorí o tom, že keď sa deficit vráti pod 3 %, tak sa daň z pridanej hodnoty vráti z 20 % na 19 percent. Pripadá mi to ako keby trochu vedomé snaženie vlády tú trojku prekročiť o tie spomínané štyri stotiny, aby ten schodok tohto roku bol 3,04. Na jednej strane nebudeme až tak brutálne bití zo strany Európskej komisie, na strane druhej budeme štyri stotiny nad a teda nebude musieť prísť k zníženiu dane z pridanej hodnoty z 20 na 19 percent.
Čo je však veľmi zlou správou pre Slovensko, že socialistická vláda SMER-u veľmi rýchlo znížila tempo ozdravovania verejných financií a odvoláva sa na list eurokomisára pre menové otázky Olliho Rehna, v ktorom bolo uvedené, že krajina, ktorá dosahuje deficit pod 3 % a úroveň hrubého verejného dlhu pod 60 % a súčasne jej produkčná schopnosť ekonomiky sa nachádza pod produkčným potenciálom, že takéto ekonomiky nemusia dodržiavať v európskej fiškálnej zmluve stanovené medziročné tempá konsolidácie alebo, ak chcete, ozdravovania verejných financií. Toto padlo veľmi vhod našej socialistickej vláde SMER-u a okamžite to bolo poňaté ako, že hurá, však vlastne môžme poľaviť z toho konsolidačného úsilia. Dokonca samotná Európska komisia už dospela tak ďaleko, že o tieto výnimky z európskej fiškálnej zmluvy už ani nie je potrebné žiadať. Táto výnimka bola, nazvime ju, kolektívna? Každá krajina, ktorá uvedené tri predpoklady spĺňa, tak túto výnimku, výnimku dostala.
A potom sa nečudujme, že správa konštatuje, citujem, "že absencia reálne vynútiteľných pravidiel viedla dlhodobo k deficitnému hospodáreniu rozpočtov aj v dobrých časoch a k nárastu dlhu na úrovne, ktoré už niektoré krajiny nedokázali samé financovať". Bohužiaľ, aj Slovensko sa vydalo touto cestou. A myslím si, že nie je ďaleko doba, kedy budeme aj na Slovensku, ak sa nič dramaticky nezmení v ekonomickom diletantizme tejto vlády, tiež konštatovať, že Slovensko sa vydalo na túto cestu a že už nebude schopné svoj vlastný hrubý verejný dlh financovať. Je mi ľúto, že aj z európskej fiškálnej zmluvy sa stal trhací kalendár a že sa rozsypalo vrece so spomínanými výnimkami. Takže sme opäť niekde v bode nula, pokiaľ ide o tie medzinárodné záväzky, a ostáva nám tak už iba domáce pravidlo ústavnej dlhovej brzdy.
Výška dlhu verejnej správy v súčasnej metodike Eurostatu dosiahla v minulom roku úroveň 52,1 % HDP. Došlo k prelomeniu vlastne prvého ochranného pásma, ako to stanovuje zákon o rozpočtovej zodpovednosti a rozpočtovej transparentnosti. A s tým je spojená už známa povinnosť podpredsedu vlády a ministra financií zaslať parlamentu list, v ktorom by uviedol dve veci kľúčové. Po prvé, aké boli dôvody, ktoré viedli k prelomeniu spomínaného prvého ochranného pásma? A po druhé, aké opatrenia vláda navrhuje, aby sa hrubý verejný dlh znížil? Áno, ako konštatuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v predloženej správe, minister si túto povinnosť splnil, hovorím o ministrovi Kažimírovi. Splnil si ju však čisto formálne, keď 18. júna t. r. list do parlamentu doručil. No viete veľmi dobre, že pokus opozície zvolať mimoriadnu schôdzu, aby o tak závažnej skutočnosti, akou je prelomenie prvého ochranného pásma, uvedeného v zákone o rozpočtovej zodpovednosti, rokovalo plénum Národnej rady Slovenskej republiky, tento pokus opozície bol vládnou stranou SMER - sociálna demokracia zamietnutý. Schôdza bola vybavená v rozsahu, myslím, jednej, dvoch minút, kedy nebol schválený program, a minister Kažimír spomínaný list predniesol na finančnom výbore Národnej rady.
Ešte raz, chcem byť objektívny, po formálnej stránke si zákonom predpísanú povinnosť splnil, ale nemal odvahu predstúpiť s touto závažnou témou do pléna Národnej rady a tu v pléne Národnej rady obhájiť dôvody, prečo došlo k prelomeniu prvého ochranného pásma, a už spomínaný balík opatrení, ktorý by mal viesť k zníženiu verejného dlhu.
Treba naozaj pozitívne konštatovať ten názor Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v uvedenej správe, že opatrenia, ktoré podpredseda vlády minister Kažimír uviedol v spomínanom liste sú naozaj málo špecifikované a ani samotná rada nie je schopná posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu. A tu sa vlastne ukazuje dôležitosť faktu, že sme počas volebného obdobia vlády Ivety Radičovej takýto ústavný zákon prijali, že toto už nekonštatuje tú nízku špecifikovanosť alebo nemožnosť posúdiť, do akej miery opatrenia uvedené v liste ministra financií povedú k zníženiu dlhu, že toto už nekonštatuje opozícia a tým pádom nemôže byť napádaná z nejakého ideologického videnia tejto témy, a toto konštatuje nezávislý orgán, ktorý sa nazýva Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti ale súčasne hovorí, že ak výška dlhu dosiahne 53 % podielu na hrubom domácom produkte a zároveň neprekročí 55 %, tak vláda predloží, citujem zo zákona, "na rokovanie Národnej rady návrh opatrení, ktorými navrhuje zabezpečiť zníženie dlhu". Čiže s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ešte tento rok sa vláda dostane do bodu, kedy minister financií už si nevystačí s prečítaním uvedeného listu len na finančnom výbore, ale bude musieť prísť do pléna Národnej rady a návrh opatrení prerokovať v Národnej rade. Takže koniec koncov tej neochote ministra Kažimíra postaviť sa ako chlap čelom k tomuto problému a obhájiť si svoje argumenty tu v pléne, na rokovaní pléna Národnej rady vlastne sa aj tak nevyhne. Posunul to možno o niekoľko pár mesiacov. A k takejto rozprave tak či tak zo zákona bude musieť prísť. Abstrahujem teraz od nejakej teoretickej možnosti, že či už ministri tejto vlády socialistickej, alebo osemdesiattri poslancov SMER-u by našli tie posledné zbytky odvahy a dokonca ignorovali ustanovenia spomínaného ústavného zákona. Predpokladám, že až tak ďaleko tá demontáž demokracie nedospeje.
Predpokladám, že to, čo sa udialo aj ostatnú noc v parlamente, a pevne verím, že to je nejaká koncovka, že to je nejaký suterén, kde už sa nedá nižšie klesnúť, a že teda naozaj od toho dna sa, páni poslanci SMER-u, odrazíte. Odrazíte smerom hore k tej civilizovanej zase spoločnosti, ktorá rešpektuje zákony, obzvlášť, keď majú ústavný charakter. Takže zatiaľ, čo v tomto roku sa ešte podarilo vládnej strane SMER zablokovať žiadosť opozície o zvolanie mimoriadnej schôdze, na ktorej sme chceli naozaj prerokovať v pléne písomné zdôvodnenie výšky dlhu vrátane návrhov na, návrhov opatrení na jeho zníženie, o ktorých, ako som hovoril, samotná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť konštatuje, že sú málo špecifikované a že nie je možné posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu. Pri prelomení toho prvého ochranného pásma na sklonku uplynulého roka 52 %, formálne pán minister splnil náležitosti zákona, teraz bude musieť pri prelomení 55-ky, 55-percentnej hranice už naozaj sa postaviť tu, na toto miesto, kde teraz stojím ja, a bude musieť čeliť, verím, že nepríjemným, nepríjemným otázkam.
Poďme sa teraz pozrieť na operatívne nástroje riadenia rozpočtu, ktorými sú tak dôležité výdavkové limity. Tie sa spomínajú aj dnes v rozprave pramálo, alebo takmer vôbec, ak som dobre sledoval rozpravu a všetkých účastníkov v nej, neboli spomenuté vôbec. Tu predložená správa konštatuje, že ústavný zákon síce avizuje zavedenie systému limitu verejných výdavkov, ale legislatívny rámec, ktorý by určoval postup pri ich výpočte, zatiaľ nebol predstavený. Ono správa hodnotí obdobie roku 2012, medzitým takýto legislatívny návrh je na stole, pokiaľ sa nemýlim, je práve v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Tak počkajme, čo z dielne SMER-u tentokrát vylezie.
Prečo hovorím o výdavkových limitoch? Hovorím o tom preto, lebo, ako som už hovoril pred chvíľočkou, ony sú jediným nástrojom operatívneho riadenia verejného dlhu, keďže verejný dlh je ekonomická kategória, ktorá vykazuje obrovskú mieru zotrvačnosti, a nie je jednoduché len tak z večera do rána sebeefektívnejšími opatreniami zastaviť tento valec alebo túto loď a to kormidlo nastaviť inak. A tak nám tu ostávajú práve spomínané výdavkové limity ako nástroj na operatívne riadenie, riadenie dlhu.
Rovnako, a to je druhé poslanie výdavkových limitov, je dosiahnuť stav, aby už spomínané parametre na "en plus druhý" a "en plus tretí" rok v rámci trojročného rozpočtovacieho obdobia vykazovali čoraz záväznejší charakter. Keďže zatiaľ je to vždy len naozaj taká biblia zbožných prianí, ten prvý rozpočtový rok, ten, ako som hovoril, má podobu zákona, je záväzný, ale ten druhý a tretí, ten "en plus druhý" a "en plus tretí" rok, je vždy len také, že ten papier znesie všetko, tam si naplánujeme, ako pôjdeme ďalej v tom ozdravnom úsilí, pokiaľ ide o deficit a hrubý verejný dlh. Ale keď si zoberiete za ostatných desať rokov spomínané parametre, tak nikdy ten druhý a tretí rok z trojročného rozpočtovacieho horizontu nebol naplnený, alebo sa nestal skutočnosťou v dobe, keď sa ten druhý alebo tretí rozpočtový rok už dostal do podoby záväzného zákona o štátnom rozpočte na budúci rok. A práve preto tie spomínané výdavkové limity by mali mať trvalý charakter, aby ich nebolo možné meniť bežným, bežným zákonom. Po tom, čo by mali vykazovať takéto, takéto inštrumentárium, čo by malo vykazovať, je konzistentnosť s preventívnou vetvou Paktu stability a rastu a mali by obsahovať aj jasne zadefinovaný spôsob identifikovania porušenia pravidiel. No a toto je vlastne, to porušovanie pravidiel, je taká nejaká nemoc, chronická nemoc práve socialistov. A to nehovorím len o socialistoch slovenských. To platí vo všeobecnosti aj o socialistoch francúzskych, aj nemeckých, aj rakúskych, aj ďalších. K tomu sa dostanem, dostanem o chvíľočku.
Čo je ďalej nevyhnutnou podmienkou, ak takéto výdavkové limity ako operatívny nástroj riadenia verejného dlhu majú byť účinné? Tak je potrebné, aby mali minimálne poloautomatický charakter. Optimálna situácia by bola, keby mali úplne automatický charakter. Čiže akonáhle sa stav vo verejných financiách vymkne z toho MTO, medium-term objectives, z tých strednodobých cieľov, automaticky by mali nastupovať tieto korekčné mechanizmy v podobe výdavkových limitov.
A nakoniec tou štvrtou charakteristikou výdavkových limitov, tak ako sa hovorí v správe, je uvedenie do života systému comply or explain, čiže buď dodržiavaj, alebo buď v súlade so strednodobými rozpočtovými cieľmi, alebo ak nie si v súlade, tak potom vysvetľuj. Potom príde to "explain" a potom je potrebné prísť korektne do pléna Národnej rady a proste vysvetľovať, aké boli dôvody odklonu alebo toho gepu, tej odchýlky od strednodobých rozpočtových cieľov, aké boli dôvody a príčiny a čo chce vláda urobiť, aby sme sa naspäť vrátili na tú trajektóriu napĺňania strednodobých rozpočtových cieľov.
No a tuto chcem pripomenúť, že ani v tom legislatívnom návrhu, pokiaľ ide o výdavkové limity, ktorý je zatiaľ známy, tak skutočne ten štvrtý spomínaný bod, čiže buď dodržiavaj, alebo vysvetľuj odklon, tak to sa neobjavuje v predloženom legislatívnom návrhu. A opäť, pokiaľ ma pamäť neklame, toto potvrdil aj tu vedľa sediaci pán Ivan Šramko, predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, na jednom z posledných zasadnutí, po slovensky ostatných zasadnutí výboru pre financie a rozpočet.
A teraz sa pýtam, bráni sa vláda Roberta Fica dodržiavaniu pravidiel? A ak ich poruší, čo sa koniec koncov už stalo, a zďaleka nielen v prípade oneskoreného predloženia, ak sa nemýlim daňovej prognózy, bráni sa vysvetľovaniu dôvodov naša vláda? Predovšetkým minister financií? Tak si teda počkajme, ako uvedený legislatívny proces v prípade výdavkových limitov dopadne.
Tu chcem ešte na margo predloženej správy, napriek tomu, že som povedal v úvode, že treba to jednoznačne oceniť, že takáto správa vznikla, že takáto správa je po prvýkrát v histórii slovenského novodobého parlamentarizmu prerokovávaná, predsa len, trošku prekáža, že slovné spojenia, ktoré sú tam používané, kto z vás tú správu poctivo čítal, citujem, "bolo by v prospech kvality výkonu rozpočtovej politiky", koniec citátu, alebo "bolo by vhodné, keby vláda", koniec citátu, a tak ďalej. Tieto dikcie mi predsa len prídu trošku také vajatavé, také bojazlivé, také obozretné, ale pri všeobecne dobrom úmysle chcem veriť tomu, že je to len obyčajná daň za prvotinu. Je to prvé dielko z rúk Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a verím, že tak ako budú prichádzať postupne ďalšie a ďalšie takéto a im podobné materiály, že už tam bude ten názor Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyjadrený tak jednoznačnejšie a tak, povedal by som, čierno-bielo a nie takýmto spôsobom, že bolo by dobré, bolo by vhodné, bolo by na prospech, keby vláda urobila to a to.
Pokiaľ ide o rozpočtový deficit, strednodobý cieľ navrhla komisia stanoviť vo výške 0,5 % HDP, pričom dosiahnuť by sa mal najneskôr v roku 2017. Je potrebné celkom otvorene skonštatovať, že po spomalení tempa ozdravovania verejných financií, to je taká tá oslavná óda nášho premiéra Roberta Fica, na tlačovej konferencii spolu s ministrom Kažimírom, keď predstavovali prvý nástrel rozpočtu na budúci rok, tak konštatovali, že im to padlo vhod, myslím, že to presne citujem, že im padol ten list Olliho Rhena, komisára pre menové otázky, vhod, že budú môcť z toho ozdravného úsilia povoliť.
No len, čo sa potom stane v tom roku 2017? Ak nepôjdeme podľa pôvodnej, aj v európskej fiškálnej zmluve, aj v revidovanom Pakte stability a rastu zakomponovanom tempe ozdravovania, tak v roku 2017 sa stane to, že náš deficit nebude na spomínanej cielenej hodnote 0,5 % HDP, ale bude na úrovni 1,5 % HDP, že bude, jednoducho povedané, trojnásobne vyšší, namiesto 0,5 % 1,5 percenta. Čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Ten rozdiel jedného percentuálneho boda znamená približne 700 mil. eur, ako bol pôvodný návrh Komisie.
Toto, dámy a páni, je výsledkom výnimiek, s ktorými sa nám aj na úrovni Európskej komisie skutočne roztrhlo vrece, a je zlou správou, a tentokrát nielen pre Slovenskú republiku, aj zlou správou pre celú eurozónu, aj zlou správou pre celú Európsku úniu, že Európska komisia sa ani po dramatických skúsenostiach, tak ako sa postupne vymkli spod kontroly hrubé verejné dlhy veľkej časti členských krajín Európskej únie, nevie zbaviť, Európska komisia sa nevie týchto výnimiek zbaviť.
Takže máme tu potom pravidlá, ktoré nefungujú len preto, lebo nie sú vymožiteľné, nefungujú len preto, lebo z týchto pravidiel existuje kvantum výnimiek. No a potom sa dostávame do stavu, kedy vymýšľame pravidlá nové a nové a nové. K Paktu stability a rastu príde revidovaný Pakt stability a rastu. Potom pod takým tým všeobecným rúškom More Europe, More Europe, potrebujeme viacej, viacej Európy, ideme budovať genuine economic and monetary union, ideme budovať skutočnú ekonomickú a menovú úniu, ako keby sme doteraz budovali neskutočnú. Ideme budovať naozaj viac Európy, ideme vymýšľať nové pravidlá. A keď zrazu zistíme, že nie je to také jednoduché ich dodržať, tak začneme rýchlo – to nehovorím o Slovensku, to hovorím o lídrovských krajinách v Európskej únii – začneme rýchlo hľadať nejaké skulinky, nejaké výnimky, ako by sme si mohli ten bič, ktorý sme si uplietli sami na seba, predsa len trošku tak voľnejšie nastaviť.
Zastavme sa teraz ešte na chvíľu pri samotnej kategórii hrubého verejného dlhu. Medziročný nárast dlhu až o 8,8 % HDP, čiže takmer o 9 % HDP, podotýkam, year to year, medzi rokmi 2012 a 2011 nám narástol hrubý verejný dlh o takmer 9 % HDP. A ministerstvo to zdôvodňuje najmä negatívnym vplyvom garancií a príspevkov v rámci európskych stabilizačných mechanizmov, ako je EFSF alebo Európsky mechanizmus pre stabilitu. Ďalej to ministerstvo financií zdôvodňuje nárastom alebo zvýšením likvidity štátu. Bez týchto faktorov, ako sa uvádza aj v správe, by náš dlh narástol o 3 % HDP, nie o 9 percent. No, ono je to síce konštatovanie pravdivé, ale načo sa tu opäť hráme? Načo, čo tu zase chceme zľahčovať, zjemňovať, nejakým spôsobom robiť ten text alebo tú skutočnosť krajšou, ako v skutočnosti je? Veď predsa záväzky nielen v podobe neodvolateľných a bezpodmienečných záruk, ktoré Slovenská republika vystavila v prospech oboch mechanizmov, ale aj v podobe hotovostného vkladu, to sú záväzky naše, to sú záväzky Slovenskej republiky. To nie sú záväzky ani Maďarov, ani Poliakov, ani Čechov, to sú naše záväzky. A jedného dňa my ich, až nastane ten Judgment Day, ten deň posledného súdu alebo tá posledná hodina, keď nastane, a pokiaľ jedného dňa tie neodvolateľné a bezpodmienečne vystavené záruky budú uplatnené, no tak my budeme tie záväzky plniť. Pokiaľ príde nová výzva z Bruselu na doplnenie hotovostného vkladu do Európskeho mechanizmu pre stabilitu, zatiaľ je na úrovni 659 mil. eur, keď príde výzva doplniť tento hotovostný vklad do základného imania, tak budeme musieť do 48 hodín túto výzvu naplniť, nech je tá suma akákoľvek, podčiarkujem. Do dvoch dní budeme musieť tento záväzok splniť.
Tak načo si tu ideme nahovárať, že však medziročne nám narástol hrubý verejný dlh o takmer o 9 % HDP, ale však keby nebolo EFSF a ESM a keby nebolo zvyšovania likvidity štátu, no tak by to narástlo iba o 3 percentá? Aj nárast o 3 %, dámy a páni, je cestou do pekla. Aj nárast o 3 % nás vedie na grécku cestu.
A ešte jeden citát z predloženej správy, citujem: "Je potrebné konštatovať, že samotné ministerstvo očakáva nárast dlhu až do roku 2015", čiže v roku 2015 by ten trend mal niekde kulminovať, "kedy dosiahne hrubý verejný dlh úroveň 56,7 % HDP a prekročí tak vlastne tretiu hranicu ústavného limitu", alebo ak chcete, tretie ochranné pásmo. Čiže čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Verejný dlh Slovenska bude v roku 2015 už iba 0,3 % HDP pod hranicou 57 %, za ktorou vláda nesmie predložiť Národnej rade návrh rozpočtu verejnej správy s rozpočtovaným schodkom. A nielen to, teraz príde ešte horšia vec, ďalšia nesplniteľná, samosprávy budú povinné schváliť na nasledujúci rok, na nasledujúci rozpočtový rok iba vyrovnaný, prípadne prebytkový rozpočet. A toto všetko, dámy a páni, navyše za predpokladu, že ekonomike sa bude dariť tak, ako je to naprojektované v prvom návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016. Ale skúsenosti s ostatným mesiacom nám jasne hovoria, že s každou novou makroekonomickou prognózou dochádza k modifikácii alebo k prehodnoteniu makroekonomického prostredia spravidla vždy smerom nadol. Veď určite každý z vás, kto robí trochu s rozpočtovou tematikou, tak vie, ako sa koniec koncov vyvíjali makroekonomické prognózy pri zostavovaní rozpočtu na tento rok. Najprv to malo byť, rast HDP na úrovni 2,6 %, potom 2,5, potom 2,1, potom 1,9, 1,5, a opraví ma možno kolega Šramko, myslím, že nakoniec to skončilo až na 0,9 % alebo niekde približne na tejto úrovni.
Tak sa teda pýtam, ešte je tu niekto v sále, kto verí tomu, že hrubý verejný dlh Slovenska v roku 2015, keď má kulminovať, že skutočne bude pod úrovňou 57 percent? Ak tomu tak nebude, potom vláda Roberta Fica bude musieť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou na rok 2016 predložiť vyrovnaný štátny rozpočet. Teda nielen to, čo spomínal môj predrečník Ivan Mikloš, keď hovoril o tom, že bude musieť prísť k nominálnemu zmrazeniu rozpočtových výdavkov. Nominálne zmrazenie rozpočtových výdavkov bude znamenať, že aj platby do Sociálnej poisťovne budú musieť byť zmrazené, a teda, panie poslankyne a páni poslanci zo SMER-u, berte, prosím vás, na vedomie, že v takomto prípade budete v svojich regionálnych poslaneckých kanceláriách vy obhajovať zoči-voči vašim voličom, prečo im boli zmrazené dôchodky. Už nebudete hovoriť o zmrazovaní miezd ústavných činiteľov, o zmrazovaní miezd členov vlády, budete musieť vysvetľovať vlastnému elektorátu, množine 1 milión 134 tisíc vašich voličov z ostatných parlamentných volieb. Pomerne veľkú časť vášho elektorátu tvoria práve ľudia v dôchodkovom veku, tak sa skúste už teraz dopredu s dvojročným predstihom pripraviť na to a pripraviť si argumentárium, ako budete v svojich regionálnych poslaneckých kanceláriách, alebo aj na Súmračnej, tu v centrále SMER-u, lebo tam máte tiež množstvo kancelárií poslaneckých, vysvetľovať vašim voličom, ktorí sú poberateľmi starobného dôchodku, že im boli zmrazené penzie. Tak vážna je situácia vo verejných financiách.
Nerobte si tu falošné ilúzie o tom, ako si to naprojektoval váš minister financií Peter Kažimír, že hrubý verejný dlh Slovenskej republiky bude kulminovať v roku 2015, ale že sa zastaví 0,3 % percenta pod spomínanou 57-percentnou hranicou. To je tak maličká korekcia. Stačí, že sa pri súčasne vysokej miere volatility na finančných troch udeje malý skok úrokových sadzieb smerom nahor, zvýšia sa nám náklady na obsluhu nášho dlhu a budete mať hrubý verejný dlh nie tri desatiny pod päťdesiat sedmičkou, ale budete ho mať možno na 58 - 59 %, a teda medziročné zmrazenie rozpočtových výdavkov nominálne, podotýkam, nominálne rozpočtové výdavky, a navyše na rok 2016, ktorý, aby toho nebolo málo, bude, ak sa nič mimoriadne dovtedy neudeje, rokom volebným, na rok 2016 budete musieť predložiť vyrovnaný štátny rozpočet.
Ešte stále tu je niekto v sále, ktorý verí tomu, čo je zapísané v návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016? Teraz to nemyslím vôbec v zlom, ale pýtam sa, verí tomu Rada pre rozpočtovú zodpovednosť? Alebo verí tomu priamo predseda rady pán Ivan Šramko? Neviem. Možno v záverečnom slove povie na toto svoj vlastný názor. A ako ho poznám, tak viem, že ho povie, aj keby mal byť nepopulárny. Veď o tom je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že má zužovať priestor na fiškálne manévre akejkoľvek, podčiarkujem, akejkoľvek vlády.
Skúsme si ešte krátko pripomenúť, ako sa vyvíjal hrubý dlh Slovenska od roku 2008. Čiastočne tu hovoril o tom môj predrečník poslanec Richard Sulík, ale chcem sa na to pozrieť trošku z iného aspektu. V rokoch 2008 až 2010, teda obdobie, ktoré spadalo do druhej polovice vlády Roberta Fica, tej prvej vlády, Fico 01, nám narástol hrubý verejný dlh z 28 na 42 %, o 14 percentuálnych bodov. Potom prišlo to krátke obdobie necelých dvoch rokov 2010 - 2012, vláda Ivety Radičovej - hrubý verejný dlh narástol zo 42 na 43 % HDP, čiže plus-mínus o, radovo o 1 percentuálny bod. Teraz nám prichádza obdobie 2012 - 2013, čiže vláda Fico 2.0, ak to označíme ako "abdgrejdy" softvérov: nárast dlhu zo 43 na 52 %, už o spomínaných takmer 9 percentuálnych bodov. (V sále zazvonil mobilný telefón.) Už som sa zľakol, že to pán Hraško nám hrá na fujare. (Smiech a reakcia z pléna.) Áno, áno, to má kolega Kaník také pekné zvonenie? A na roky 2013 až 2015, ak sa nič mimoriadne neudeje, tak tu bude ešte stále druhá vláda Roberta Fica. Nie opozícia, nie pravicové strany, ani nie Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ale vláda Slovenskej republiky projektuje nárast dlhu z 52 na takmer 57 percent. Čiže nárast o 5 percentuálnych bodov.
Skúsme to teraz všetko spočítať. Veľmi zlé konštatovanie, veľmi zlá správa pre Slovensko č. 1: za roky 2008 až 2015, čiže za 7 rokov tu máme nárast verejného dlhu o 29 percentuálnych bodov. Konkrétne z 28 na 57. Čiže 28 a koľko je 57? Dvadsaťosem a dvadsaťdeväť je päťdesiatsedem. A tu nám už postačí aj elementárna matematika, aby sme urobili druhé konštatovanie: za sedem rokov zdvojnásobenie hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky. Zdvojnásobenie! Z toho nárastu 28 + 29, tak z tej dvadsať deviny jeden jediný percentuálny bod pripadá na vládu Ivety Radičovej, 28 percentuálnych bodov pripadá na prvú a druhú vládu Roberta Fica.
No a teraz každý z vás, dámy a páni, kto mal tú možnosť, či už s väčším alebo menším sebazaprením si pozrel one man show, televíznu reláciu v nedeľu na televíznej stanici TA3. One man show hovorím preto, lebo som robil 15 rokov pre jednu nemeckú banku a tam, keď sme mali také stretnutia stredného a vyššieho manažmentu, tak hrala taká kapela a Nemci jej, Rakušáci jej hovorili, že Zwei Männer Musik, čiže kapela pozostávajúca z dvoch muzikantov, a toto nebola ani two man show, ale one man show, proste príde premiér do relácie na televíznu stanicu TA3. Možno je tu jeden taký kreatívny návrh, aby sme premenovali túto reláciu, ona sa tak honosne volá, že Týždeň v politike, skúsme ju premenovať na One man show. A v tejto relácii, preto som hovoril o tom, že niekto s väčším, niekto s menším sebazaprením si pozrel túto reláciu, ja som mal dosť, som musel prekonávať sebazaprenie, aby som ju dopozeral do konca, premiér Fico s takým kľudom Angličana, s takým kľudným výrazom na tvári konštatuje, ešte si myslím, že vyzval na pomoc aj prítomného redaktora, aby mu pomohol, že však nič také zlé sa nedeje, veď my máme tretí, pán redaktor, tretí či druhý najnižší hrubý verejný dlh z krajín európskej už dnes dvadsaťosmičky. Čo je na tom také zlé, však sme druhí, tretí od konca, veď dobre, nie?! No len bolo by naozaj vhodné a tu už tá časovaná bomba pomaličky tiká, je najvyšší čas, keby si v prvom rade premiér Robert Fico a potom nasledovaný ďalšími členmi vlády, ktorí majú čo povedať do ekonomických rezortov, aby si konečne uvedomili tri zásadné veci.
Tá prvá vec je, nie je podstatné, kde sa dnes Slovensko nachádza v rebríčku, v tom absolútnom rebríčku hrubého verejného dlhu (Hvizd v sále.), či sme druhí alebo tretí od konca a tvárime sa, že, á, však ticho po pěšině, však v pohode, veď zvyšných 25 krajín je na tom horšie ako my. Treba si v prvom rade uvedomiť trend alebo tú pružnosť. Kto trošku viacej sa zaujíma o motorizmus a autá a motory, tak vie, že nie je rozhodujúce mať zrýchlenie z nuly na 100 km, ale tá pružnosť motora znamená, za koľko sekúnd dokáže auto zrýchliť z 80 na 100 km, že v tomto pásme, akú má ten motor pružnosť. No tak preto hovorím, že dôležitý je trend toho nárastu. Za sedem rokov zdvojnásobenie hrubého verejného dlhu. Prestaňme sa konečne vytešovať a prestaňme konečne klamať aj ľudí na Slovensku, ktorí sa tejto tematike nevenujú, že Slovensko má druhý alebo tretí najnižší hrubý verejný dlh a že teda nič také dramatické sa nedeje.
Spomínal som v úvode môjho vystúpenia, že ekonomická kategória hrubého verejného dlhu vykazuje obrovskú mieru zotr-vač-nosti. To znamená, že ak ste naštartovali tú pružnosť, alebo to tempo zrýchľovania nášho zadlžovania na takúto úroveň, že za sedem rokov zdvojnásobenie, netvárte sa, dámy a páni zo SMER-u, že bude možné tento rýchloidúci vlak pribrzdiť alebo spomaliť medziročne alebo v priebehu dvoch rokov. Možné to nebude. Ten dlh bude nielenže kulminovať v roku 2015 na úrovni 57 %, ale pri súčasnom ekonomickom diletantstve tejto vlády bude ešte rásť ďalej. Čiže to je prvé konštatovanie. Bolo by vhodné, aby čo najskôr si ho začali v najlepšom možnom úmysle uvedomovať všetci členovia vlády, ktorí majú čo do činenia s ekonomickými rezortami.
Druhé konštatovanie je, a teraz si pomôžem takými už veľmi ošúchanými frázami, ktoré hovoria o tom, že Slovenská republika je malou ekonomikou otvoreného typu a veľmi závislá na Francúzsku, na Nemecku. Toto všetko už poznáme naspamäť, ale to konštatovanie je správne. Ale viete, čo z neho vyplýva? Z tohto konštatovania vyplýva, že slovenská ekonomika je veľmi zraniteľnou ekonomikou. Máte v Európskej únii aj ekonomiky čo sa týka počtu obyvateľov porovnateľné s našou slovenskou ekonomikou, zoberme si nejaké Dánsko napríklad, Estónsko a ďalšie, ale nie sú zďaleka tak zraniteľnou ekonomikou, ako je zraniteľná ekonomika Slovenska. Zraniteľnou je predovšetkým preto, že malý domáci trh, to znamená, ekonomický rast už nemôže byť ťahaný domácou spotrebou, ale naozaj stojí a padá na zahraničnom dopyte, na vonkajšom ekonomickom dopyte.
No a zraniteľnou najmä preto, a to je to tretie konštatovanie, ktoré je potrebné si čo najrýchlejšie uvedomiť, že zvýšenie úrokových sadzieb čo i len o dva až tri percentuálne body - počuli ste tu tiež v ostatných týždňoch a mesiacoch také tie suverénne, opäť s pokľudom Angličana na výraze tváre, konštatovania, veď slovenská ekonomika má historicky najnižšie úročené government bonds, naše vládne dlhopisy alebo tie krátkodobé štátne pokladničné poukážky. Áno, to je holý fakt, chcem byť v maximálnej možnej miere objektívny, dosahujeme v súčasnosti jednu z najnižších hodnôt úročenia nášho dlhu, len si uvedomme, že nárast tohto úročenia čo i len o 2 až 3 percentuálne body by mohol ľahko pri súčasne vysokej miere volatility finančných trhov, to nemusí byť tak nepravdepodobná vec, by mohol byť fatálnym pre slovenskú ekonomiku.
A prečo toto konštatovanie? My pri v súčasnosti príjmoch štátneho rozpočtu niekde v hodnote 13 mld. eur vynakladáme na obsluhu dlhu 1,2 - 1,3 mld. eur. Čiže takmer 10 % našich príjmov použijeme na ročné náklady na obsluhu nášho hrubého verejného dlhu. Treba si uvedomiť, že v priebehu 12-ch mesiacov v tom fiškálnom roku Slovenská republika potrebuje prefinancovať 7 až 8 mld. vládnych dlhopisov. Čiže predstavte si to ako nejakú maticu, že máte rôzne emisie vládnych dlhopisov na rôzne maturity, na rôzne doby splatnosti, a každú chvíľu v tom danom roku, v tých 12 mesiacoch vám jedna z tých emisií proste expiruje, či už to boli 3-, 5-, 7- alebo koľkoročné, 10-ročné dlhopisy, a vy ich potrebujete, keďže nemáte na splatenie, nemáte z čoho tých investorov vyplatiť, tak potrebujete urobiť niečo, čo sa volá repleysment, čiže staré dlhopisy potrebujete nahradiť dlhopismi novými. Ak je to približne 7 až 8 mld. eur z toho nášho celkového dlhu, ktorý je niekde v úrovni 37 mld., to znamená, že takmer, alebo teda hodnota niekde okolo pätiny toho nášho celého balíka verejného dlhu sa každý rok musí opätovne na finančnom trhu umiestniť. A skúste si dať do kalkulačky 3 % z 8 mld., čo vám vyjde. Vyjde vám suma 240 mil. eur. Čiže keby došlo k nárastu úročenia nášho hrubého verejného dlhu, opakujem, čo nemusí byť tak nepravdepodobné pri súčasnej miere volatility na finančných trhoch, tak nás náklady na ročnú obsluhu verejného dlhu budú stáť o 240 mil. eur viac.
A tak sa skúsme teda spolu dopracovať k nejakému konštatovaniu: je tá slovenská ekonomika zraniteľnou, alebo nie je? Ja tvrdím, že je. Ak 10 % našich ročných príjmov v štátnom rozpočte z tých 13 mld., hovorím okrúhle čísla, používame na obsluhu dlhu, tak sme zraniteľnou ekonomikou, a to dosť výrazne.
Nakoniec by som chcel ešte uviesť pár poznámok, čo sa týka zvyšovania transparentnosti verejných financií v tejto oblasti. Rovnako ostáva obrovský priestor a je potrebné sa ďalej a ďalej posúvať zvyšovaním transparentnosti. Uvediem možno dve také kľúčové konštatovania. To prvé, že naša konsolidovaná bilancia príjmov a výdavkov verejnej správy obsahuje naozaj členenie iba na príjmy, výdavky a saldo. A konštatuje správa, predložená, nebolo preto možné verejnosťou, citujem, "posúdiť samotnú štruktúru a zmenu v hlavných kategóriách na príjmovej a výdavkovej strane", hlavne medziročne, aby sme videli vlastne, ktorá tá kategória ako sa medziročne vyvíja, či nám tie príjmy rastú, klesajú, alebo výdavky rastú alebo klesajú. Teda chcem veriť tomu, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť bude ďalej pozorne sledovať a upozorňovať na ten trend nielenže nárastu, ale čo i len aj stagnácie transparentnosti, aby stále tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť do toho búšila a veľmi rýchlo, aby spustila ten semafor, aby blikala červená akonáhle sa začne v okruhu verejných financií diať nejaká habaďúra, nejaké účtovné kreativity a podobne.
Koniec koncov návrh rozpočtu na budúci rok neobsahuje ani vyčíslenie implicitných záväzkov, pokiaľ ide o dve oblasti. Tou prvou sú záväzky z PPP projektov a tou druhou oblasťou sú záväzky, ktoré vzniknú a v budúcnosti budú vznikať z nákladov na odstavenie jadrových elektrární. Tieto implicitné záväzky návrh štátneho rozpočtu na rok 2014 neobsahuje. Opäť také maličké prirovnanie k tým našim záväzkom voči európskym stabilizačným mechanizmom, ako keby opäť to bolo niečo, čo sa Slovenskej republiky netýka. Veď to potom. To je zase ako s tým fajčením, však nie od zajtra, však od Silvestra, potom nie od Silvestra, však od letnej dovolenky. A stále sa to posúva a posúva ďalej a tvárime sa, ako keby tie záväzky sa nás netýkali, lebo nie sú prítomné. Nie sú tu a teraz, budú niekedy v budúcnosti, no tak načo sa tým teraz zapodievať.
A nakoniec, keď sme ešte u tej transparentnosti, veľkou témou, ktorá doposiaľ nebola v parlamente nikdy diskutovanou, je téma prechodu zo súčasnej metodiky ESA 95 na metodiku ESA 2010. Kto si metodiku ESA 2010 prečítal, upozorňujem tiež vopred, že to je taká obrovská rozsiahla buchla strašne komplikovaného textu, tak je potrebné si uvedomiť, že tá prvá notifikácia dlhu a deficitu podľa novej metodiky, ona prebehne vlastne v roku 2014 a mala by sa týkať uzatvoreného fiškálneho roka 2013. Chcem vysloviť na základe mne dostupných znalostí a informácií, že táto notifikácia opäť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou povedie ku korekcii nášho hrubého verejného dlhu, ale nie smerom nadol, ale smerom nahor. Možno opäť pán Šramko bude vedieť aj prvý nejaký kvalifikovaný odhad uviesť, bude to číslo možno niekde pod hodnotou 1 % HDP, tá korektúra nášho hrubého verejného dlhu vďaka spomínanej metodike ESA 2010.
A tu chcem, dámy a páni, uviesť, že som ako člen výboru pre európske záležitosti skutočne so zdesením počúval nášho premiéra, ktorý chodí tu a tam na výbor pre európske záležitosti si vypýtať mandát tesne pred odchodom na rokovanie Európskej rady. A na jednom z týchto výborov, a sedel aj tuto kolega po mojej pravej ruke, podpredseda výboru pre financie rozpočet, sme mali také veľakrát spoločné zasadnutia výboru. (Reakcia spravodajcu.)  No, nebojte sa, nejdem vás usvedčiť z ničoho a už vôbec nie z klamstva vášho straníckeho šéfa, ale potvrdíte, že častokrát bývajú spoločné zasadnutia výboru pre európske záležitosti a finančného výboru, keď sa jedná o nejaké kľúčové témy. A na jednom z takýchto veľkých, tu vzadu v tej malej kinosále, spoločných zasadnutí výboru som počúval zrazu slová nášho premiéra, pretože Robert Fico je aj mojím premiérom, on nie je len premiérom 1 134 000 voličov SMER-u, ja predpokladám, že je premiérom celej krajiny, a tam spomínaný pán príde a povie: Pokúsime sa na Európskej rade lobovať za to, aby metodika ESA 2010 sa neuplatňovala, prípadne aby jej účinnosť bola aspoň posunutá. Posunutá v čase, čiže opäť potom, potom, neskôr, len nie teraz, lebo je to nepríjemné. Čo na tom, že metodika ESA 2010 v princípe zreálňuje účtovanie v okruhu verejných financií?! To znamená to, čo sa kedysi buď pozabudlo, alebo neúčtovalo vôbec, alebo účtovalo všelijak kreatívne, tak naozaj zjednoduším to, jedným slovom upratuje v tom, aby tie spomínané národné účty, ten systém národných účtov, aby čo najreálnejšie odzrkadľoval skutočné záväzky, pohľadávky, majetok a bla-bla-bla na celom okruhu verejných financií. To je po prvé. A po druhé, táto metodika ESA 2010 umožňuje transparentnejšie porovnávanie fiškálnej situácie aj medzi štátmi navzájom, aby to nebolo tak, že každá krajina účtuje nejako inak. Tí z vás, ktorí robia trochu do účtovníctva, tak možno vedia, čo sú to IAS, medzinárodné účtovné štandardy a podobne. Čo v oblasti korporátnej, v oblasti firiem postúpilo relatívne ďaleko, v oblasti verejných financií sú tam dosť veľké rezervy, a preto táto metodika. Nakoniec, možno tomu budete rozumieť úplne najviac, jednou z najdôležitejších zmien metodiky ESA 2010 je, že zaznamenávanie jednorazových transferov v oblasti penzií, čiže presun aktív z penzijných, z tých národných penzijných schém spolu s budúcimi záväzkami už nebude znamenať okamžitý pozitívny vplyv na saldo verejných financií.
Čo to znamená na príklade nášho malého Slovenska? Viete veľmi dobre, ako sme tu finišovali, ako sme tu šprintovali s tou legislatívnou zmenou, keď ste otvárali, otvárali druhý pilier, keď ste znižovali odvody do druhého piliera. Myslím, že dokonca jedna z tých zmien prebehla v skrátenom legislatívnom konaní, aby ten nový stav nastal o mesiac skôr. Viete prečo? Lebo za ten mesiac ste sa nádejali, že vám to prinesie o 50 mil. eur do rozpočtu viac. A na ročnej báze, ak sa nemýlim, je to skoro 600 mil. eur. Takéto manévre, takéto prešprintovanie už nebude v novej metodike ESA 2010 možné. Môžte robiť, čo chcete s presunmi aktív z tých penzijných schém, už vám nebudú vylepšovať pozíciu, pokiaľ ide o saldo verejných financií. Nebudú mať už pozitívny vplyv na saldo verejných financií. Čiže ani to, čo urobil Viktor Orbán v Maďarsku s penzijnou schémou, teraz nechcem používať také tie silné, ideologicky podfarbené výrazy, znárodnenie, zoštátnenie, neviem čo, zlodejina, ukradnutie dôchodkov v druhom pilieri. Nechajme to naozaj teraz bokom. Len podčiarkujem, uvedomte si, že tieto jednorazové opatrenia už nebudú vylepšovať saldo verejných financií.
A tak mi dovoľte na záver skonštatovať, že po prvé, je dobrou správou, že Slovensko má účinný zákon o dlhovej ústavnej brzde, že má plne funkčnú Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Po druhé, chcem vysloviť nádej, že tento ústavný zákon nebude nikdy podliehať snahám o jeho zmenu. Po tretie, chcem vysloviť nádej, že namiesto ohýbania ústavného zákona cez koleno bude každá vláda zodpovedne pristupovať k riadeniu verejných financií tak, aby ustanovenia v dnes platnom zákone boli do bodky vždy naplnené.
No ale predsa len je tu jeden taký malý šrám, ktorý mi túto nádej dosť výrazne stláča dole alebo vracia naspäť do reality. Že prečo? No práve už spomínaný niekoľkokrát a na konkrétnych príkladoch uvedený ekonomický diletantizmus tejto vlády. To je ten bod zlomu, ktorý mi bráni v pestovaní nejakej nádeje, že naozaj táto krajina, pokiaľ ide o dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ide správnym smerom. A je to holý fakt. A pokiaľ tento fakt niekto vo faktických poznámkach alebo v ďalšej rozprave vyvráti, budem rád a budem sa tešiť na vecnú diskusiu. Ale zostáva holým faktom, že socializmus dosiaľ žiadnu krajinu na svete nepriviedol k prosperite. To je holý fakt. Môžme sa tu sporiť o ideológiách, ľavicových, pravicových, treba jednu jedinú krajinu položiť na stôl a povedať, táto krajina mala osem, dvanásť rokov socialistov pri moci a tí ju priviedli k prosperite, k ekonomickej prosperite. Ja osobne takú krajinu nepoznám.
Rovnako zostáva holým faktom, že socialisti nikdy nevedeli hodnoty tvoriť, a dokonca tvrdím, že ani tvorbu hodnôt podporiť. Dokonca ekonomickú, priamu ekonomickú deštrukciu a ignorovanie ekonomických zákonov socialisti nemajú problém označiť za malú revolúciu. Posledný príklad z uplynulého týždňa. Mnohí si spomínate, dámy a páni, keď premiér Robert Fico a minister financií Peter Kažimír najskôr len tak zľahka poodhalili, že budúci týždeň zverejnia revolučné zmeny v oblasti riešenia dlhodobo nezamestnaných na Slovensku. Tí skôr narodení si budú pamätať, keď mladoboleslavská Škoda prišla na trh s novým modelom, ktorý sa volal Škoda Favorit a prvý deň bol celý prikrytý plachtou, a len tak niekto nadvihol tú plachtu, aby videli sme taký ľavý predný reflektor, potom niekto nadvihol zozadu trošku tú plachtu a ukázal nám zadný nárazník, že ako to auto bude vyzerať, ale až prišiel veľtrh, tak potom plachtu strhli dole a povedali, toto je Škoda Favorit. Tak takto nás dva, tri dni napínali páni premiér a minister financií, že prídu s revolučnými zmenami na riešenie dlhodobo nezamestnaných na Slovensku. Tak som aj ja celkom, úprimne sa priznám, v takom napätí očakával, jaká to bude teda tá revolúcia, lebo zažil som len jednu, to bola naša Velvet Revolution, tá naša Nežná, a tú Veľkú októbrovú si pamätám už len z učebníc dejepisu. A zrazu revolúcia prišla a dozvedeli sme sa, že, dve veci, že ak niekto zamestná niekoho, kto je v evidencii nezamestnaných dlhšie ako jeden rok, tak nebude musieť zamestnávateľ platiť odvody a v princípe ani zamestnanec. Dobre, to by som ešte považoval, že vidíte, že vám tečie do topánok, vidíte, že tá nezamestnanosť je brutálne vysoká a vytvára sama osebe obrovské tlaky, keď k tomu pripočítame ešte demografické prognózy, tak vytvára obrovské tlaky na dlhodobú nie udržateľnosť, ale neudržateľnosť verejných financií.
Ale to druhé opatrenie, ktoré prišlo, a to ma už akože úplne posadilo do kresla, bolo, že korporácia alebo firma, podnikateľ, ktorá má problém s likviditou, aby uhradila táto firma odvody, tak že si bude môcť zobrať úver. A tu sa v plnej nahote ukázala hodnotová výbava socialistov na Slovensku. Najprv ťa zdaním, dodaním, zodvodním, zvýšim ti priame dane, zvýšim ti odvody, zvýši,ti poplatky, a potom zrazu, keď vidíte, že ste týmito opatreniami pridusili slovenskú ekonomiku, naozaj, že ju škrtíte, tak zrazu prídete s revolučným opatrením, že spoločnosť, ktorá nemá dostatok likvidity na zaplatenie odvodov, tak nech si zoberie úver. Prosím vás pekne, ale veď to je opäť len rozloženie tých záväzkov v čase. Ten úver nebude za toho podnikateľa, za toho zamestnávateľa splácať nikto iný. Ani vláda, ani členovia vlády, ani poslanci, ani socialisti, nikto. To proste budú záväzky spomínanej spoločnosti, spomínaného zamestnávateľa.
A teraz sa všetci zamyslime nad tým, a kde je ten prívlastok "revolučné opatrenie"? V čom je revolučné? Veď odkedy boli vymyslené peniaze, Samuelson povedal, že sú tri najväčšie objavy v dejinách ľudstva: oheň, koleso a peniaze, odkedy boli vymyslené peniaze, tak vždy platí, že keď nemáš, no tak si požičaj! A netvárte sa, že týmto pomáhate zamestnávateľom. Vy ste si uvedomili, pevne verím, že si začínate uvedomovať, dámy a páni zo SMER-u, že ste spomínanými ekonomicky diletantskými opatreniami, ktoré tu produkujete už od ostatných parlamentných volieb, tak pridusili ekonomický rast. A tu navyše poviem celkom objektívne a teraz budem na strane Roberta Fica, že áno, vďaka miere otvorenosti slovenskej ekonomiky a zníženým dopytom po našich produktoch, tovaroch a službách, máme problém s ekonomickým rastom, to je všetko fajn. Ale vy môžte prijímať opatrenia, ktoré budú tie problémy s ekonomickým rastom buď zmierňovať, alebo také opatrenia, ktoré budú ekonomický rast bustovať, budú ho ďalej podporovať. Vy ste prijímali opatrenia toho prvého charakteru alebo tej prvej skupiny.
Takže posledná veta, ďakujem za predloženú správu Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a teším sa, že takýchto a im podobných kvalitných materiálov bude mať na stole slovenský parlament čo najviac.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 10.9.2013 9:45 - 10:15 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, dámy a páni, súhlasím s tým, že správa o stave a vývoji na finančnom trhu v Slovenskej republike je príliš vážnym dokumentom, aby sme ho prešli len tak, vzatím na vedomie. Aj keď nepopieram, že na rokovanie výboru pre financie a rozpočet dokonca jednomyseľne táto správa na vedomie vzatá bola. Lebo však čo iné vlastne, ako inak naložiť s dokumentom, ktorý len berieme na vedomie? Buď ho môžme, alebo nemusíme zobrať na vedomie, ale obsahovo nič na tomto dokumente aj tak nezmeníme, ani teraz, ani v budúcnosti.
Tak teda využívam priestor aspoň tu v rozprave v pléne vyjadriť zopár názorov, ktoré u mojich dvoch predrečníkov neodzneli, a ako hovorí kolega Beblavý, aby ten obraz bol taký komplexnejší.
Kolega, pán poslanec Beblavý, hovoril síce o dôležitých aspektoch. On to nazval, že makroúroveň a mikroúroveň, a potom inštitucionálny rámec. Makroúroveň, kde prejavil určité starosti o to, že niektoré banky na Slovensku nemusia byť stabilné, môžu byť dokonca insolventné a dokonca môžu byť de facto ako keby v procese bankrotu, ale de jure to nevidíme, lebo pracujú na ten pákový efekt, a navyše, navyše je tu nejaká poprepájaná sieť spriaznených firiem, spriaznených cez akcionárov, a že sa dostáva a nalieva do bánk nejaký, nejaký kapitál pri potrebe doplnenia vlastných zdrojov, čo nemusí byť na prvý pohľad veľmi rýchlo hmatateľné, viditeľné a čitateľné.
Toto sú obavy možno, možno menej, možno viac namieste. Rovnako ako všetky obavy, ktoré u obidvoch predrečníkov, kolegu pána poslanca Hlinu a Beblavého, zazneli, pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa, celá tá veľká téma nebankoviek a tak ďalej.
A nakoniec inštitucionálna téma diskusie o tom, či by dohľad nad finančným trhom - bankami, poisťovňami, investičnými spoločnosťami alebo spoločnosťami, ktoré podnikajú v oblasti kolektívneho investovania, či by mal takýto dohľad patriť alebo nepatriť pod Národnú banku Slovenska, ako centrálnu bankovú autoritu. Alebo či by to mala byť samostatná financial supervisory authority, ako je to v mnohých krajinách sveta. Dokonca v minulosti, myslím, že sme mali aj v Európe krajiny, kedy bankový dohľad bol pod gesciou ministerstva financií v niektorých štátoch. Dokonca si pamätám, že mnoho rokov dozadu, už si neviem presne, desať, pätnásť rokov dozadu, v Japonsku bankový dohľad istú dobu vykonávalo dokonca ministerstvo priemyslu a obchodu. Čiže tých modelov je strašná spústa.
Ja sa však domnievam, že táto diskusia je takmer úplne zbytočná, keďže dnes Národná banka Slovenska má takmer nulitnú kompetenciu, pokiaľ ide o výkon menovej politiky. Ten je už dávno prenesený do Frankfurtu nad Mohanom, do inštitúcie, ktorá má skratku ECB, Európska centrálna banka. Takže ja by som tu nejaké teraz obavy nemal o to, že inštitúcia, v ktorej je inštitucionálne zafixovaný výkon menovej politiky, súčasne vykonáva, vykonáva kompetencie v oblasti bankového dohľadu. Toto považujem za možno akademicky zaujímavé debaty, ale ktoré nie sú s nejakou veľkou mierou relevancie pre slovenský bankový sektor.
Takže keď toto všetko zhrniem, dávam pred zátvorku, pán kolega, pán poslanec Hlina, všetky veci týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré dôležitými bezpochyby sú a ktorých riešeniu sa určite nevyhneme. A je to istá tikajúca bomba, ktorá môže jedného dňa explodovať, a budeme sa všetci diviť, aké škody napácha na stabilite finančného sektora na Slovensku.
Takže nejdem zľahčovať všetko, čo povedal predrečník pán poslanec Hlina, ale dovoľte mi, aby som v mojom vystúpení upriamil pozornosť na niečo, čo, som osobne presvedčený, výrazne väčšou mierou môže zamávať stabilitou slovenského finančného a v rámci celého finančného, najmä bankového, bankového sektora. A to sú všetko aspekty, ktoré sú, nazvem to, medzinárodnej povahy, ktoré prebiehajú niekde tam, obrazne povedané, ďaleko v Bruseli, kam tak celkom zo Slovenska nie je vždy dovidieť. A dokonca aj v situácii, kedy by sme tam dovidieť mohli, tak nie vždy reakcie, ktoré sú v politických stanoviskách, či už vlády, ministra financií, ale čiastočne aj guvernéra centrálnej banky, budem o chvíľu o tom hovoriť, nie vždy sú možno adekvátnymi reakciami.
Totižto nerád by som sa dožil stavu, kedy cez také tie naše lokálne domáce problémy, ktoré, ako som hovoril pred chvíľou, nepochybne problémami sú, ja skutočne nechcem zľahčovať všetky témy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ani akademické diskusie o tom, kam má patriť bankový dohľad inštitucionálne a podobné veci, ale domnievam sa, že ak sa pozrieme na robustnosť toho, čo sa deje za našimi hranicami, toho, čo sa deje v rámci pripravovaného projektu pod názvom "banková únia", tak to sú akože rádovo, rádovo väčšie veci s väčším dosahom aj na slovenský bankový sektor. Bohužiaľ, opakujem ešte raz, ostávajú trošku bez povšimnutia. Možno aj preto, že sú to častokrát témy trošku komplikovanejšie, trošku odbornejšie, a, ako som už povedal, z objektívnych príčin menej viditeľné ako tí šmejdi, ako predaj tých hrncov. Ako to, že povedzme jedna, dve z menších slovenských bánk, vieme, že mali v portfóliu grécke vládne dlhopisy a že mali problémy, a nielen grécke, myslím, že aj írske a ďalšie. Toto sú veci, ktoré sú tu doma v Bratislave a sú viditeľné a sú hmatateľné, a ako keby sme im venovali niekedy väčšiu pozornosť. A to, čo je, ako som hovoril, tam v ďalekom Frankfurte alebo v Bruseli, nám častokrát uniká. A nechcem teraz špekulovať o tom, či vedome, alebo nevedome.
Tak dovoľte, aby som začal tým, že správa konštatuje, že v uplynulom roku pokračoval neistý vývoj v ekonomickom prostredí a že vlastne počas roka došlo k určitému upokojeniu tohto vývoja. A ja som veľmi rád, že správa NBS konštatuje, že pod to upokojenie sa, bohužiaľ, viacej podpísali kroky Európskej centrálnej banky ako samotné fundamenty, ako samotný vývoj reálnej ekonomiky.
A na tomto mieste by som, pán guvernér, ak dovolíte, prvú otázku na vás adresoval: Ako hodnotíte vy, ako guvernér Národnej banky Slovenska, slovenskej centrálnej bankovej autority, práve tie spomínané kroky zo strany Európskej centrálnej banky? Mám predovšetkým na mysli zavedenie nástroja, ktorý sa volá Outright Monetary Transactions, OMT.
Pre tých, ktorí sa nevenujú tejto problematike, to je to, čo sa stalo a čo sa nikdy stať nemalo, že Európska centrálna banka v istom okamihu, keď videla, že politici nie sú schopní už spravovať stav vecí verejných, keď zistila, že politické autority v krajinách už nedokážu držať pod kontrolou a zvládať dlhovú krízu, krízu s robustným verejným dlhom v jednotlivých krajinách, tak nastúpila jedného dňa na scénu Európska centrálna banka a povedala: budem vykupovať toxické cenné papiere zadĺžených krajín v nelimitovanom objeme. Nech to stojí, čo to stojí. Nech je ten objem akýkoľvek, budeme to proste nakupovať.
No postavili sme tu trošku na hlavu základný princíp centrálneho bankovníctva, ktorý hovorí, že centrálne banky by sa nikdy nemali podieľať na refinancovaní verejných dlhov. Opäť to poviem veľmi zrozumiteľne a ľudovo. Akonáhle k tomu dôjde, to je to, čomu sa ľudovo hovorí spustenie rotačiek. Rotačky bežia, peniažky sa tlačia, verejné dlhy krajín sú refinancované. Keď nebudú mať o nákup týchto vládnych dlhopisov záujem súkromní investori, tak nastúpi centrálna banková autorita, v tomto prípade Európska centrálna banka, a bude nakupovať a nakupovať, opakujem, v ne-li-mi-to-va-nom objeme len preto, aby upokojila trhy.
Prečo toto spomínam a prečo kladiem pánovi guvernérovi túto otázku, aký má on názor na tie spomínané Outright Monetary Transactions? Dôvodom je to, že zďaleka názor jednotlivých centrálnych bánk, ani eurozóny nie je jednotný. Bolo hlasovanie o tom, či spustiť tento plán nákupu dlhopisov zo strany Európskej centrálnej banky, alebo nie. A vieme veľmi dobre, a tu by som rád pripomenul na tomto mieste, že Jens Weidmann, guvernér Nemeckej Bundesbanky, čo je analógia našej NBS, hlasoval v rade guvernérov proti. A nielen on, ale aj nemecký minister hospodárstva Philip Rösler kedysi povedal, že ak Európska centrálna banka spustí tento plán nákupu dlhopisov, takže vlastne povedie to k erózii, citujem, "ochoty alebo snáh krajín eurozóny, členských štátov eurozóny implementovať akékoľvek reformy". Predovšetkým reformy také, ktoré by v dlhodobom horizonte viedli k udržateľnosti verejných financií. No a tie nebudú nikdy udržateľné, ak nebudeme mať pod kontrolou vlastný hrubý verejný dlh. A to, že krátka, pomerne krátka doba dala za pravdu obom týmto pánom, ako guvernérovi nemeckej Bundesbanky, tak aj Philipovi Röslerovi, ministrovi hospodárstva Spolkovej republiky Nemecka, naozaj došlo k vážnej erózii snáh členských krajín eurozóny robiť akékoľvek reformy. Načo by sme sa snažili? Veď nastúpi inštitúcia poslednej záchrany, Európska centrálna banka, tá tie rotačky spustí, tento inštrument nákupu dlhopisov aktivuje a trhy sa upokoja a ideme ďalej.
Ak chcete, jeden z mnohých, ale kľúčových dôkazov, že tomu tak naozaj je. Pozrime sa na vývoj uplynulých týždňov, kedy eurokomisár pre menové otázky Olli Rehn zaslal list členským štátom vrátane Slovenska, vrátane nášho podpredsedu vlády pána ministra financií Kažimíra, kde už ani členské krajiny nemusia žiadať o žiadne výnimky z európskej fiškálnej zmluvy, alebo ak chcete z Európskeho fiškálneho kompaktu, ale každá krajina, ktorá má deficit pod 3 %, hrubý dlh pod 60 % a výkonnosť ekonomiky pod produkčnými možnosťami, tak takáto krajina automaticky môže získať výnimku z európskej fiškálnej zmluvy. Opäť jednoduchou rečou povedané, tempo ozdravovania verejných financií sa výrazne zníži. A už to nebude o toho povestného polpercentuálneho bodu každý rok tak, aby jedného dňa došlo skutočne k predloženiu a schváleniu vyrovnaného štátneho rozpočtu, ale opäť to pekne zvoľníme. A možno o dva roky, o tri, prídu opäť nejaké výnimky nejakého iného typu.
Potom sa pýtam, na čo nám tieto pravidlá v eurozóne a v Európskej únii vôbec sú?
Potom sa pýtam, ako bude v budúcnosti fungovať ľubovoľne optimálne nastavená banková alebo fiškálna únia, ak tieto pravidlá nebudú vymožiteľné, ak neplnenie týchto pravidiel nebude sankcionované, ak tieto pravidlá budú vlastne politicky ohýbané cez koleno a budeme stále pracovať v jednom systéme nepretržitých výnimiek?
Najnovšie, lebo slovo výnimka je, že by to malo byť len vo výnimočnom prípade a len pre niekoho, a my už vlastne z týchto výnimiek robíme pravidlo a dávame výnimky celej skupine krajín.
Takže otázka na pána guvernéra. Pýtam sa, aké vecné argumenty viedli k tomu, že zástupca Slovenska v Rade guvernérov Európskej centrálnej banky nezdvihol tak ako Jens Weidmann, guvernér nemeckej Bundesbanky, ruku proti takémuto inštrumentu? Ja rozumiem, že to je legitímne právo vyjadriť svoj názor, ale rovnako legitímne právo je tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky sa opýtať, a pevne verím aj dostať odpoveď, aké vecné dôvody viedli k tomu, že Slovensko sa opäť raz v tejto krátkej epizóde týkajúcej sa nákupu dlhopisov nedržalo toľkokrát, jak zo strany SMER - SD, tak zo strany aj súčasnej opozície, zdôrazňovaného Nemecka. Poznáte tie výroky, "držme sa Nemecka", lebo geopolitické záujmy, "držme sa Nemecka". Prečo sme sa v tejto konkrétnej veci, v tejto konkrétnej epizóde spomínaného Nemecka nedržali?
Druhá otázka na pána guvernéra. A tá súvisí s tým, že správa konštatuje, to je celkom uveriteľné, to konštatovanie, že na slovenskom bankovom trhu došlo v uplynulom roku k posilneniu vybavenosti bánk vlastnými zdrojmi. Čiže tá kapitálová primeranosť, pomer vlastných a cudzích zdrojov, alebo mnohé ďalšie ukazovatele typu capital essere sion, čiže pomer vlastných zdrojov voči rizikovo váženým aktívam jednoducho rastie, vybavenosti vlastnými zdrojmi slovenských bánk, čo je nepochybne potešiteľné konštatovanie. Na strane druhej rovnako je potešiteľným konštatovaním, že rastie aj krytie nesplácaných úverov opravnými položkami. Čiže ak máme nejaké klasifikované úvery, kde je dlžník v omeškaní so splátkami, tak si banka vlastne vytvára opravné položky na tie budúce zlyhania, na tie budúce straty, a miera vyoprávkovania takýchto úverov, klasifikovaných úverov rastie, čo je rovnako druhé potešiteľné, potešiteľné konštatovanie.
Vzniká tu ale jeden, jeden problém, s ktorým budeme do budúcna mať do činenia, všetky členské krajiny eurozóny, a ten problém sa volá Nová európska direktíva, ktorá zakladá spôsob riešenia záchrany zlyhaných systémových bánk. Opäť jeden veľmi tučný, cez tristo strán, rozsah toho dokumentu, tej európskej direktívy. Už sa pomaly, pevne verím, ani nikomu nechce študovať, čo v tom dokumente presne je popísané. Ja to zhrniem, pokúsim sa v takej nebankovej, neekonomickej terminológii.
Európa má obrovské obavy, oprávnené obavy zo zlyhania systémových bánk. Ja som upozorňoval v minulosti na to, že aj v správe OECD sa hovorí o tom, že sa odhaduje objem zlyhaných úverov v európskych bankách, hovoríme o komerčných bankách, v objeme 700 mld. eur. Ak sa toto začne sypať ako domček z karát, tak celý euroval môžme zabudnúť, celý Európsky mechanizmus pre stabilitu môžme zabudnúť, pretože jeho kapacita je práve 700 mld. eur. Takže keď k tomu dôjde, tak máme vlastne celý Európsky mechanizmus pre stabilitu použitý len na riešenie zlyhaných úverov v európskych systémových bankách.
A tak sa teda hľadá spôsob, čo je samo osebe pozitívne, ako s tým naložiť a ako vlastne v budúcnosti tieto riziká ošetriť. A tak sa vymysleli, vymyslel systém tzv. národných rezolučných schém. Tie národné rezolučné schémy – a o nich práve pojednáva spomínaná 300-stranová pripravovaná direktíva Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie – tie národné rezolučné schémy budú vytvárané tak, že komerčné banky budú prispievať do národného rezolučného fondu, ktorý bude v budúcnosti potom použitý na sanáciu práve zlyhávaných systémových bánk. A tie fondy budú vytvárané tak, tak ako ste ich do určitej miery poznali aj doposiaľ, sme tomu hovorili, že systém na poistenie teda vkladov, kedy banky vlastne budú buď nejakým pomerom k objemu vkladov, alebo sú ešte momentálne stále rozdiskutované ďalšie spôsoby, budú proste odvádzať peniaze do toho národného rezolučného fondu. Potiaľ by to bolo úplne v poriadku, pretože ak tvrdíme, že banky a finančný sektor bol jeden zo spúšťačov tej globálnej finančnej krízy, tak potom nech naozaj aj participujú tieto banky na sanácii nákladov, ktoré nám v budúcnosti zlyhania bánk prinesú. Potiaľ by to bolo v poriadku.
Ale kde to už začína byť veľmi pochybné a veľmi vážne, sú dve veci. Tá prvá hovorí o tom, že národné rezolučné schémy si budú poskytovať pôžičky navzájom. Opäť zrozumiteľnou rečou, ak sa dostanú do problémov bankový sektor v Španielsku, čo sa reálne stalo, kde vtedy ešte rýchle sanoval situáciu Európsky mechanizmus pre stabilitu, tak v budúcnosti, ak sa také niečo stane, že zlyhá bankový sektor v členskej krajine eurozóny, ostatné národné rezolučné schémy, rozumej napríklad na Slovensku vytvorený rezolučný fond, ktorý si budú vytvárať banky z odvodov, bude povinný poskytnúť pôžičku rezolučnému fondu Írska, Cypru, kohokoľvek si tam dosaďte. Vieme, že na obrovských problémoch sedia aj systémové špan..., talianske banky, pardon. A tieto pôžičky v konečnom dôsledku vlastne budú znamenať tzv. spoločné ručenie za náklady, ktoré budú vznikať kolapsom systémových bánk v iných členských štátoch eurozóny.
Čo urobia banky na Slovensku? Aby takýto fond vytvárali a koniec koncov on sa už začal vytvárať nástupom vládnej strany SMER a zavedením jednorázového mimoriadneho odvodu pre banky, najprv mimoriadneho, potom jednorázového, nazvime to mimoriadne zdanenie bánk, a ten fond sa bude vytvárať až do objemu, ak si dobre pamätám 1,45 % celkových aktív bankového sektora. Vtedy by sa malo vytvárania tohto fondu zastaviť.
Ja sa pýtam, ak zlyhajú systémové banky v iných členských krajinách eurozóny, dôjde teda k povinnosti nášho rezolučného fondu poskytovať pôžičky iným národným rezolučným schémam? Máte na stole hotový systém kolektívneho ručenia za problémy bánk v inej členskej krajine?
Ešte to poviem možno obraznejšie. Máte na stole bankový euroval. Doteraz ste mali euroval, kde jedna krajina začala ručiť za záväzky iného štátu, čo bolo v priamom rozpore aj s Európskou ústavou, kde čl. 125 jasne hovorí, že každá členská krajina ručí sama za svoje vlastné záväzky. Toto sa vlastne vznikom európskeho systému pre stabilitu, ľudovo povedané, euroval, porušilo, tento článok, a došlo ku kolektívnemu ručeniu štátov za, v tomto prípade, verejné dlhy. Táto direktíva, o ktorej hovorím, národné rezolučné schémy, povedie ku kolektívnemu ručeniu za náklady, ktoré budú vznikať v inej členskej krajine eurozóny zlyhaním tamojších systémových bánk.
Ale čo urobia naše komerčné banky? Mám pomerne v dobrej pamäti, keď Fond pre ochranu vkladov nemal dostatok peňazí, aby vyplatil vtedy 11 mld. slovenských korún vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození pri páde a slávnom-neslávnom príbehu Devín banky. Tak Fond pre ochranu vkladov si vtedy požičal peniažky od Národnej banky Slovenska, vtedy za, ak sa nemýlim, guvernérovania pána Mariána Juska. NBS požičala Fondu pre ochranu vkladov peniaze. Vyplatilo sa približne 11 mld. slovenských korún vkladateľom Devín banky, no ale bolo potrebné vo veľmi krátkej dobe tú pôžičku Národnej banke vrátiť, pretože zas by to bolo pod sankciami z Bruselu, keďže tie národné fondy ochrany vkladov nemôžu si požičiavať peniaze, a už vonkoncom nie z centrálnej banky. Tá naozaj nie je na to, aby požičiavala peniaze komukoľvek s výnimkou dodávania likvidity na bankový trh, ale určite nie peniažky iným, iným subjektom. No tak sa stalo to, že sa jednoducho zdvojnásobili odvody do Fondu pre ochranu vkladov. A banky, aby tieto náklady vo vlastných bilanciách riešili, čo urobili? Približne o rovnakú sumu znížili úročenie vkladov. Čo to znamená na konci dňa? Na konci dňa to znamená, že všetci slovenskí vkladatelia sa poskladali na 11 mld. slovenských korún, ktoré boli síce de jure cez Fond ochrany vkladov vyplatené vkladateľom, ktorých vklady vlastne boli v ohrození, alebo v princípe zanikli pádom Devín banky. Tak tí vkladatelia postupne povyplácaní boli, ale na konci dňa sa na to poskladali všetci vkladatelia slovenského bankového sektora cez zdvojnásobené sadzby odvodu do Fondu ochrany vkladov. Niečo podobné, v princípe veľmi podobné, sa bude diať aj v spomínanej bankovej únii, ku ktorej smerujeme.
Banky na to, aby boli schopné dodávať kešové peniaze do národných rezolučných schém, ktoré budú zo zákona povinné vytvárať, a už sa s tým vlastne začalo, len sme to nazvali zo začiatku mimoriadny bankový odvod, mimoriadna banková daň, osobitné zdanenie, nazvite to, ako chcete, tak banky, aby tam boli schopné dodávať kešové peniaze, budú v princípe tlačiť na úrokové diferenciály. Inými slovami, budú ďalej tlačiť smerom nahor. Netešme sa, že ostanú navždy tak nízke úrokové sadzby aj na hypotekárne úvery. Čiže budú tlačiť smerom nahor úrokové sadzby na akékoľvek úvery, či korporátne alebo retailové, a na strane druhej budú tlačiť úrokové sadzby nadol, pokiaľ ide o vklady. Čiže, aby si z tej zvýšenej úrokovej marže, toho úrokového diferenciálu, vytvorili zdroje na to, aby dodávali keš likviditu do národnej rezolučnej schémy, z ktorej potom, ak to bude nutné, budú požičiavať peniaze. Tá naša slovenská rezolučná schéma bude požičiavať peniaze iným bankovým systémom v inom členskom štáte eurozóny, ak tam dôjde k zlyhaniu bánk.
Takže ešte raz zopakujem, kolektívne ručenie všetkých, veľmi zjednodušene povedané, všetkých vkladateľov celej eurozóny za všetky budúce problémy, ktoré vzniknú, a náklady, ktoré vzniknú zo zlyhávania bánk v ľubovoľnej členskej krajine eurozóny. Neviem, či toto je práve ten správny smer.
No a potom ešte je tu jedna dôležitá vec, pokiaľ sme u tých národných rezolučných schém. Bude dochádzať aj k tzv. efektu mutualizácie, to znamená, že ak sa dostane do problémov banka v Miláne, ktorá má svoju dcéru na Slovensku, ale sú spolu v jednej bankovej skupine, tak slovenská národná rezolučná schéma bude musieť sa zúčastňovať riešenia problémov tej celej skupiny. Kvôli etike nebudem hovoriť príklady a názvy bánk. Hovorím preto o banke A, ktorá je v Taliansku a sa dostane do problémov, systémová banka, a má zároveň dcéru na Slovensku, tak slovenská národná rezolučná schéma bude sa mutualizovať, bude sa spájať a bude vlastne dodávať peniaze na riešenie celej bankovej, v tomto prípade, čiste teoretický príklad, talianskej skupiny. No, takže tá kolektivizácia, alebo to kolektívne ručenie, ako som podal pred chvíľou, sa týmto ešte, ešte znásobuje.
Toto sú veci, ktoré môžu v budúcnosti stabilitou slovenského bankového systému zamávať výrazne, výrazne viac ako problémy jednej alebo dvoch trhovo pomerne malých, pomerne nevýznamných slovenských bánk, ktoré si pootvárali pomerne veľké expozície smerom na grécke alebo írske dlhopisy a mohli sa dostať do problémov. Toto považujem síce za problém, ale určite nie systémový. Kdežto spomínané veci týkajúce sa národných rezolučných schém a ich povinnosti ručiť aj za záväzky v iných členských štátoch, ak zlyhávajú banky, tak toto považujem naozaj za v budúcnosti vážny stupeň ohrozenia a nemá so solidaritou absolútne nič spoločné. Lebo tu budeme zase počúvať reči o tom, však buďme solidárni! Avšak nám spadli banky v Španielsku. No tak stálo to koľko miliárd? Odhadovali 100 mld. eur, potom sa to znížilo na sedemdesiat, šesťdesiat. Však buďme solidárni! No len jedného dňa, kto bude ten posledný potom, kto vypne svetlo?
A ono sa postupne začína vlastne, tie bláznivé nápady, ktoré povznikali v takom tom dese a v strese európskych lídrov riešiť dlhovú krízu. Jeden z takých desivých a bláznivých nápadov bola aj daň z finančných transakcií. A viete veľmi dobre, že implementácia tohto inštrumentu začína byť vážne, vážne ohrozená, že to nebude vôbec také jednoduché, ako bolo to pôvodné nadšenie, že zdaníme finančné transakcie a opäť dostaneme peniaze a opäť zvoľníme tempo ozdravovania verejných financií, lebo sme našli peniaze niekde inde.
No a nakoniec mi dovoľte, dovoľte ešte jednu, tretiu, krátku tému. A to je už spomínaný osobitný odvod pre finančné inštitúcie alebo banková daň. Správa správne konštatuje, že to viedlo k poklesu ziskovosti bánk na Slovensku. Aj keď neboli by sme celkom objektívni, keby sme tvrdili, že celý ten pokles, myslím o 29 %, alebo takmer o jednu tretinu, že celý ten pokles zisku ide na vrub spomínanej osobitnej dane. Určite nie. Veľký vplyv tam mal aj nárast nákladov na, ako som už spomínal, vyoprávkovanie zlyhaných úverov. Ale predsa len k poklesu ziskovosti došlo, k výraznému poklesu ziskovosti.
A otázka znie, aký je názor Národnej banky Slovenska, konkrétne pána guvernéra Makúcha na to, že či zavedenie takéhoto mimoriadneho odvodu aj nespôsobilo znížený apetít komerčných bánk vstupovať do úverov pre korporátnu sféru?
Pretože toto je alfa a omega, ak hovoríme o akomkoľvek oživovaní ekonomiky na Slovensku. Tak ono nenastane opäť nejakými direktívnymi rozhodnutiami, že tomu dáme, tomu dáme, tam dáme dotáciu, tam dáme subvenciu, tam nalejeme peniaze. Ono je to naozaj o tom, že ak sa v reálnej ekonomike korporátne subjekty začnú uchádzať a aj budú dostávať zdroje, úverové, vtedy sa tie kolesá ekonomiky dokážu roztočiť. V minulom roku nám objem úverov v korporátnej sfére poklesol.
Moja otázka znie, a tým končím svoje vystúpenie, či zavedenie mimoriadneho bankového odvodu a mimoriadnej bankovej dane nespôsobilo výrazný pokles apetítu komerčných bánk vstupovať do korporátneho rizika a ďalej financovať korporátny sektor na Slovensku.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 3.9.2013 13:13 - 13:14 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, žiadam doplniť program 23. schôdze o nasledovné dva body.
Po prvé, správu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície Ľubomíra Vážneho o kvantifikácii objemu verejných zdrojov, ktoré bude musieť Slovenská republika zaplatiť orgánom Európskej únie v rámci tzv. revízií. Po b) správu o kvantifikácii objemu finančných prostriedkov, ktoré nebudú zo strany Európskej únie preplatené v rámci čerpania eurofondov.
Druhý bod, predloženie správy podpredsedu vlády a ministra financií Petra Kažimíra o spôsobe zdrojového krytia hore uvedeného výpadku zo štátneho rozpočtu.
Zdôvodnenie: Podľa zverejnených informácií priamo zo strany podpredsedu vlády Ľubomíra Vážneho toto riziko sa kvantifikuje v rozsahu od 40 do 100 mil. eur. Dokonca sa objavujú informácie o stovkách miliónov eur, čo vážne ohrozuje rozpočet na rok 2014 a Národná rada by mala o tom rokovať.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 28.6.2013 13:10 - 13:14 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, tento návrh v princípe sa nedá inak ako podporiť. Dokonca som osobne toho názoru, že by sme mohli ísť s tou daňou z príjmu právnických osôb, s daňovou sadzbou ešte nižšie. A nebudem dlho hovoriť v rozprave, my takýto koncept predstavíme budúci týždeň, možno trošku v detailnejšom a širšom formáte.
Ale využijem túto možnosť, keď už tento bod prerokovávame, a chcel by som sa opýtať predkladateľov, ako majú vykvantifikovaný dopad na príjmovú stránku štátneho rozpočtu? Mám teraz na mysli, samozrejme, že na jednej strane to bude, pokiaľ zoberieme čisto statický prístup, tak zníženie príjmov v tejto položke na strane príjmov štátneho rozpočtu o 21 %, ak pôjdeme z 23 na 21, to je dynamický prístup, no a je mi jasné, že, teda statický, a je mi jasné, že pokiaľ sa pozrieme z pohľadu dynamického prístupu, tak zrejme predkladatelia očakávajú, že na strane druhej nastane opačný pohyb s plusovým znamienkom, a síce spôsobený hneď dvoma celkom relevantnými dôvodmi. Ten prvý je ten, že pravdepodobne, a ukazujú to aj najnovšie čísla, najnovšie prognózy, naposledy teda tá daňová prognóza, že zmeny v daňových sadzbách, v odvodoch a poplatkoch vlastne znamenali, už to dnes môžem povedať aj v minulom čase, znamenali jasný štart šedej ekonomiky. To je proste holý fakt. Môžeme to nazývať inteligentnejšie ako daňovú, daňová optimalizácia, ale je to vlastne naštartovanie šedej ekonomiky.
Čiže vrátim sa k tým dynamickým efektom. Takéto zníženie sadzby, opakujem, podľa môjho názoru môže ísť ešte ďalej, smerom dole. V dynamickom pohľade môže znamenať, že jednak firmy buď prestanú, alebo vo výrazne menšej miere budú vykonávať spomínanú daňovú optimalizáciu. A na strane druhej vnímam aj daňový systém krajiny, a zďaleka nemám na mysli iba daňové sadzby samotné, ale jednoduchosť, transparentnosť, čitateľnosť toho daňového systému, efektívnosť pri výbere daní a podobne, vnímam takýto daňový systém ako jednoznačný nástroj konkurencieschopnosti ekonomiky.
Tá malá ekonomika otvoreného typu, akou slovenská ekonomika je, príliš v tých komparatívnych výhodách na výber nemá. Nedisponujeme nejakou ropou, ani plynom a povedzme si úprimne, ani nejakou závratne vysokou produktivitou práce. Takže o to viac platí, o to viac platí, že daňový systém by sme mali naozaj celkom vážne ponímať ako jeden alebo teda jednu z komparatívnych výhod malej otvorenej ekonomiky.
Takže končím. Zopakujem ešte raz otázku, či majú predkladatelia spočítané aspoň vo forme nejakých kvalifikovaných odhadov spomínané statické a dynamické efekty, v súčte ktorých potom vyjde proste nejaký očakávaný dopad na štátny rozpočet.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.6.2013 18:54 - 18:56 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ja len, pán kolega Fronc, ja nemám v úmysle brániť banky. Ja som vo svojom vystúpení ani vetu nepovedal o tom, že to vyvolá nejaké administratívne náklady na strane bánk. Ono to vyvolá. Schválne som o tom nehovoril. Veď banky si to cez iné poplatky zinkasujú od toho klienta tak či tak. Ale viete v čom je, v čom je ten návrh zlý? Že v konečnom dôsledku ten klient to cez iné poplatky tej banky zaplatí tie administratívne náklady s tým spojené. Ale pridaná hodnota, informačná hodnota pre klienta bude takmer nulitná, pretože tá informácia, o ktorej vy hovoríte, bude mať hodnotu v deň jej vzniku. To znamená v ten deň, keď tá banka zapíše do úverovej zmluvy, požičal si si iks a za 240 mesačných splátok zaplatíš ypsilon. Tá informácia už o 6 mesiacov môže byť diametrálne odlišná. Nie preto, že banka dobehla klienta, pretože sa na trhu zmenili úrokové sadzby. Čiže informačná hodnota tejto informácie môže byť už o šesť mesiacov nulitná. Preto ja tvrdím, že keď koľko ste to narátali, 28, tých písmen? Dvadsaťpäť. Tak to je ešte horšie, ako som si myslel, lebo už sme pri devine, pri tom íčku. A keď tak pôjdeme ďalej a budeme prikladať ďalšie a ďalšie obligatórne náležitosti zmluvy o hypotekárnom úvere, vôbec neplatí kauzalita, že priamoúmerne bude rásť miera ochrany spotrebiteľa. A viete, kde je najväčšie riziko toho úverového dlžníka, hypotekárneho dlžníka? No, v tom, že môže v týchto turbulentných krízových časoch hlavne stratiť prácu. K čomu potom bude ten údaj? On jednoducho prestane byť schopný splácať ten úver. A to je jedno, či v paragrafe takom-onakom, v článku 29 úverovej zmluvy mu tá banka niečo oznámi alebo neoznámi. To bremeno je už jeho. Už tu nehnuteľnosť, byť alebo rodinný dom založil v prospech banky. Banka je hypotekárny, teda je teda veriteľom proste, smola.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 27.6.2013 18:18 - 18:42 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, dovoľte, aby som uviedol pár poznámok k predloženému návrhu legislatívnemu, a podotýkam, že všetky tieto poznámky, ktoré teraz uvediem, budú mienené a myslené v najlepšom možnom úmysle.
Ja rozumiem tomu, že doba je ťažká, ako hovoril pán predkladateľ, a že mnohí občania Slovenskej republiky - a tu sa začína to ťažké nepochopenie praxe, myslím bankovej praxe - a že mnohí klienti si berú preklenovacie úvery. No ja chcem upozorniť, že skoro nikdy žiaden hypotekárny úver nie je preklenovacím úverom. Preklenovací úver je ten, že keď máte krátkodobý, dočasný nedostatok finančných prostriedkov, tak navštívite banku a požiadate o preklenovací úver do okamihu, kým tých prostriedkov opäť budete mať minimálne na tú obživu dosť. Uvediem príklad, niekto je krátkodobo, 2-3 mesiace nezamestnaný, potrebuje práve vtedy nejaký preklenovací úver. Hypotekárny úver a o tom staviate alebo na tom staviate celú vašu predloženú legislatívnu zmenu, ten nikdy nie je preklenovací, tým si spotrebiteľ rieši celoživotný, celoživotnú potrebu bývania, ide si kúpiť byt, ide stavať rodinný dom, preboha, to nie je preklenovací úver, ako povedal predkladateľ. To je proste, idete si vyriešiť normálnu existenčnú potrebu bývania a nie náhodou dĺžka splatnosti hypotekárnych úverov je 20 rokov, 30 rokov, počujete dobre, na Slovensku sú aj hypotekárne úvery so splatnosťou na 30 rokov. Tak o akom preklenovacom úvere tu hovoríte, pán predkladateľ? Ale dobre mienim všetky tie rady, ktoré o chvíľočku odznejú.
Hovoríte tu ďalej o ochrane spotrebiteľa, dosť často počúvame aj v médiách, že cieľ je dobrý, ale cesta je zlá a toto je presne tento typický modelový príklad. Ten cieľ, ktorý ste si vytýčili, ktorým má byť ochrana spotrebiteľa, je vynikajúci a určite každý z nás bude s týmto cieľom súhlasiť, prečo nie, veď na to sme zákonodarcami, aby sme chránili slabších, v tomto prípade spotrebiteľ je vždy slabší vo vzťahu k poskytovateľovi toho úveru, tej banke, pretože nikdy nemá taký penzum informácií, ako má komerčná banka. Vždy tam bude tá informačná asymetria, to je v poriadku, preto treba chrániť spotrebiteľov. No len skúsme teraz sa zamyslieť nad jednou vecou. Ak hovoríme o ochrane spotrebiteľa, tak skúsme rozlišovať zásadným spôsobom bankové inštitúcie po prvé, po druhé nebankové inštitúcie, mám na mysli hlavne maloobchodné reťazce a po tretie maklérov. A vy ste si vybrali práve tú najmenej potrebnú cestu, ale tú cestu, kde vôbec nie je takýmto spôsobom potrebné chrániť ďalej spotrebiteľa.
Ak hovoríme o bankách, presne ako uviedol predkladateľ, ide doplniť, predložený návrh je postavený na tom, že dopĺňa akési písmeno i), ak som dobre spočítal, tak písmeno i) je deviate v slovenskej abecede, čiže k ôsmim existujúcim obligatórnym náležitostiam zmluvy o hypotekárnom úvere - obligatórne preto, lebo banky musia tieto náležitosti obsiahnuť v zmluve - prikladáte deviatu obligatórnu náležitosť zmluvy o hypotekárnom úvere. Tak skúsme len povedať si niektoré, ja si už pamätám za ostatné mesiace v tomto parlamente veci, ktoré sa dotýkali predloženej oblasti, a to boli napr. - a ja som to plne podporoval -, napr. zrušenie poplatkov za vedenie úverových účtov. Myslím, že Miro Beblavý, kolega, to navrhoval. Úplne správne, dokonca Ústavný súd Spolkovej republiky Nemecko vyriekol, že banky nemajú právo si účtovať poplatky za vedenie úverových účtov, pretože banka si vedie úverový účet kvôli sebe, nie kvôli klientovi. Banka potrebuje vedieť, aké má pohľadávky za klientov, a teda vedie úverové účty, primárne ich nevedie kvôli klientovi.
Potom opätovne prišla jedna ďalšia obligatórna povinnosť, všetci si to, predpokladám, dobre pamätáte, že banky musia dva mesiace pred uplynutím viazanosti alebo fixácie úrokovej sadzby oznámiť klientovi zmenenú novú úrokovú sadzbu, aby klient si mohol počas tých dvoch mesiacov povedať, dobre, pokračujem v tejto banke alebo switchnem do banky inej, ktorá mi poskytne lepšiu úrokovú sadzbu. Aj to som podporoval a bolo to ďalšie, jedno z radu ďalších dobrých opatrení na ochranu spotrebiteľa. No a k týmto ôsmim písmenám prikladáme teraz v tomto návrhu deviatu obligatórnu náležitosť zmluvy o hypotekárnom úvere, a to má byť, ak som to správne pochopil, banka je povinná v zmluve uviesť celkový objem finančných prostriedkov, ktoré klient do splatnosti hypotekárneho úveru banke zaplatí. Keby ste možno poznali z druhej strany tej opony bankový svet, tak viete, že na Slovensku je momentálne 6,5 mld. eur poskytnutých hypotekárnych úverov. Tie komunálne úvery, ktoré tam spomínate tiež, teraz necháme bokom, tie nehrajú až takú významnú úlohu.
Pri priemernej výške jedného hypotekárneho úveru, ktorá je v slovenskom bankovom sektore 40-tisíc, približne 40-tisíc eur, ak si vydelíte tie dve sumy 6,5 mld. deleno 40-tisíc, dostanete orientačne 160- až 165-tisíc zmlúv o hypotekárnom úvere. Tak si predstavte teraz tú kopu papierov, 165-tisíc zmlúv o hypotekárnych úveroch. A teraz: hovorili sme o tom, že doba splatnosti takého úveru, preto, poprosím, nehovorme o preklenovacích úveroch, to je niečo úplne z iného sveta, doba splatnosti takéhoto hypotekárneho úveru je 10 rokov, 20 rokov, 30 rokov. Fixácia úrokovej miery, v niektorých bankách ponúkajú aj 6-mesačnú fixáciu, to znamená, že tá banka vám bude meniť úrokovú mieru každých 6 mesiacov. Predstavte si, že máte hypotekárny úver na 30 rokov so 6-mesačnou fixáciou, tak vám počas doby splatnosti toho úveru banka 60-krát oznámi sumu, ktorú zaplatíte do splatnosti. Ešte aj v tom 29., aj v tom 30. roku vám 6 mesiacov pred skončením, pred tou poslednou splátkou, tá banka oznámi, koľko zaplatíte do splatnosti. Úplne zlé!
Čiže cieľ je správny, chráňme spotrebiteľa, na tom sa všetci podpisujeme, ale nie tým, že k 9. písmenku v danom paragrafe, k tomu i), o tri mesiace príde iná politická strana a navrhne 10. písmeno, potom príde niekto ďalší, navrhne 11. písmeno, 12., 13. a skončíme možno až, obávam sa, koľko, nie som jazykovedec, koľko písmen má slovenská abeceda, tipujem tak 36, ak dáme bokom diakritiky ako mäkčene a dĺžne, ale len tie základné v abecede. No možno niekto to rýchlo vygúgli a povie presné číslo, íčko je určite 9. v poradí, no a veľa tých písmen nie je, opakujem, ak dáme preč, lebo v zákone nepoznajú ľ a ď a ť, že tam sú len písmena a, b, c, d, žiadne č tam nenájdete ani ď, ani ďalšie. Prečo to hovorím? Obávam sa, že keď pôjdeme ďalej touto cestou a budeme si mylne myslieť, že čím viacej z hľadiska počtu obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy, tak tým vyšší stupeň ochrany spotrebiteľa, tak toto je naozaj kauzalita, ktorá neplatí.
Vrátim sa teraz, čo som uviedol pred chvíľou, idete to riešiť v oblasti komerčných bánk. Nemýľte si banky s nebankovými inštitúciami, ktorými spravidla, teraz mám na mysli maloobchodné pritrhové reťazce, pôjdete do Datartu alebo - to je jedno - do ďalších spoločností a kúpite si vysávač, televízny prijímač, chladničku, mrazničku. A pozor, tu nastáva problém, tam vám častokrát ten predajca povie, kúpte si túto chladničku - vymyslím si teraz - tá stojí len 800 eur alebo 1200 eur a vy budete mesačne platiť iba 29 eur. Tu začína obrovská potreba ochrany spotrebiteľa, lebo vy, keď si tie mesačné splátky vynásobíte počtom mesiacov alebo dobou splatnosti, tak zistíte, že ste tú chladničku, ten televízor, preplatili o 60 %, o 80 %. Toto je problém, kde treba chrániť spotrebiteľa. Prečo? Pretože tam vám vyjde ročná úroková miera niekde v hodnotách 20-30 % a viac, ročne, podčiarkujem. Viete, kde sa dnes pohybujú úrokové miery na hypotekárne úvery? 3,5 %, 3,8 %, kto už má dneska hypotekárny úver nad 4 %, tak doporučujem vrelo tlačiť na komerčnú banku, aby išla dole z tejto úrovne. Prečo? Lebo sú tie sadzby viazané na EURIBOR, na referenčnú základnú sadzbu, ktorá platí na eurovom trhu a o ktorej hovorí a ktorú tú sadzbu zverejňuje Európska centrálna banka. Dneska sa ten EURIBOR pohybuje na veľmi nízkych úrovniach, čiže keď vám aj tá komerčná banka pripočíta náklady na riziko a plus nejakú svoju ziskovú maržu, tak celková, konečná úroková sadzba pre klienta sa rádovo pohybuje niekde od 3 % do 4 %, čiže to nie sú, to nie sú maloobchodné reťazce, ktoré keď si, ktoré hrajú na to, že klient má v peňaženke tých 30 eur mesačne, ktoré mu, nazvem to, prevyšuje nad jeho mesačné potreby, a preto ten maloobchodný predajca hrá na to, že klient tak túži po tej hifi technike, chladničke, mrazničke, televíznom prijímači, že si ju chce kúpiť, a povie, však tých 29 eur mesačne ešte mi prebýva v peňaženke, tak si to kúpim. Toto je oblasť, kde je potrebné dramaticky zvýšiť ochranu spotrebiteľa, ale nie v prípade normálnych komerčných bánk, kde sa tá miera, opakujem, ročná, pohybuje na úrovni 3 % - 4 %.
Nie tak dávno sme do zákona o bankách vniesli ďalšiu obligatórnu povinnosť, ktorú opäť aj ja schvaľujem a podpisujem na celej čiare, a to bolo zverejňovanie tzv. ročnej efektívnej miery nákladov, ktorá nie je tvorená zďaleka len úrokovou sadzbou, ale banky mali všelijaké typy poplatkov, jednorazový poplatok za spracovanie úveru, jednorazový poplatok za poskytnutie úveru, poplatky za čerpanie toho úveru. Čiže vy ste si podali žiadosť, banka ju schválila, ale o nejaký mesiac-dva ste začali čerpať hypotekárny úver, tak za samotné čerpanie zase poplatok, veľmi správne opatrenie, ktoré hovorilo nie o úrokovej sadzbe, ale o ročnej efektívnej miere nákladov, ktorá v sebe obsahuje z 90 % primárne tú úrokovú mieru, tú úrokovú sadzbu, ale sú tam započítané aj všetky tie jednorazové poplatky, ktoré sú potom rozbité na tých 10, 20, 30 rokov podľa toho, aká je dlhá doba splatnosti príslušného produktu.
A to, čo ste hovorili, pán predkladateľ, vo svojom úvodnom, vo svojej úvodnej reči, že aby mali klienti možnosť porovnávať výhodnosť alebo nevýhodnosť úveru z tej alebo onakej banky, presne o tomto hovorí ročná efektívna miera nákladov. Čiže ja sa domnievam, že na Slovensku každý občan vie, že 4,9 % je viac ako 4,8 %, každý občan na Slovensku vie, že 4,8 % je viac ako 4,7 %, a tak by som mohol pokračovať ďalej, čiže ak vám leží na srdci dať tú ochranu spotrebiteľa v tom zmysle, že si dokáže porovnať ponuky dvoch komerčných bánk, ktorá je lepšia a ktorá je horšia, na toto stačí, vyčerpávajúcim spôsobom stačí, ročná efektívna miera nákladov. Čím je ročná efektívna miera nákladov vyššia, tým je tým úverový produkt pre klienta menej vhodný alebo nevýhodný a opačne, čím je efektívna ročná miera nákladov nižšia, tým je to pre klienta výhodnejší produkt. Nechápem, prečo pridávať ďalšie a ďalšie obligatórne povinnosti, teda obligatórne súčasti úverových zmlúv. K tým písmenám budem prikladať ďalšie a ďalšie, ono to tak navonok znie dobre, že však ideme chrániť spotrebiteľa, len opakujem, dobrý cieľ sa míňa potom účinku, lebo v tejto oblasti o všetkom vypovedá ročná efektívna miera nákladov. A tá oblasť, kde by bola potrebná ochrana spotrebiteľa, naozaj potrebujeme tú ochranu stupeň ochrany zvýšiť, tá ostáva nedotknutá a to sú nebankové inštitúcie.
No a po tretie a to je tá oblasť, ktorá ostáva úplne bez povšimnutia, sú makléri. Dneska máte množstvo klientov na Slovensku, ktorí sa nevedia rozhodnúť, ktorá ponuka na hypotekárny úver ktorej banky je vhodnejšia, výhodnejšia pre klienta, tak sa obrátia na maklérov. Choďte dneska na Google, vygúglite si, koľko rôznych spoločností na Slovensku poskytuje tieto poradenské služby pod najlacnejšia hypotéka.sk a tak ďalej a tak ďalej, to sú desiatky firiem, ktoré sú v tejto oblasti činné. A viete, kde je problém, pán predkladateľ? Problém je v tom, že títo makléri, oni sa tvária ako poradcovia, ktorí idú radiť kupujúcemu, v tomto prípade budúcemu dlžníkovi, klientovi, a v skutočnosti oni sú sprostredkovateľmi predaja. Problém leží niekde približne v tejto oblasti. Keď ste sprostredkovateľ a poskytujete produkty, hypotekárne úvery, pripusťme, šiestich slovenských bánk komerčných, tak ste platený ako sprostredkovateľ producentmi, čiže tými šiestimi bankami, tými inštrukciami, ktoré nasetupovali, vytvorili tie produkty. Viete, čo je potom výsledkom? Sprostredkovateľ predaja akokoľvek de iure vystupuje ako poradca, bude predávať tie produkty tých bánk, za predaj ktorých má najväčšiu províziu, veď to je normálne, nie? A nemajme mu to za zlé, lebo legislatíva to umožňuje a ja stále opakujem, v daných neoptimálnych podmienkach sa každý z nás správa optimálne. V danom neoptimálnom systéme každý sa snaží a to je prirodzená vlastnosť, opakujem, človeka, to nie je nič trestné, v daných neoptimálnych podmienkach sa každý snaží optimalizovať svoju vlastnú pozíciu. V prípade sprostredkovateľa predaja budem viac klientovi, prepáčte mi to slovo, tlačiť ten produkt, za predaj ktorého mám väčšiu províziu. Prečo? Lebo provízie mi platia za mnou stojace komerčné banky. A už asi nájdem v tej argumentácii a proste spôsoby, ako presvedčím klienta, že táto hypotéka je pre teba lepšia ako táto hypotéka, lebo viem, že táto banka mi dá vyššiu províziu ako táto banka. Ak by boli títo sprostredkovatelia predaja nie sprostredkovateľmi, ale poradcami v pravom slova zmysle, potom by museli byť platení klientom, klient si normálne kúpi poradenskú službu a celkom prirodzene bude platiť za takú službu, výsledkom ktorej bude, že za tých 20 rokov si určite zaplatí za hypotekárny úver menej od banky A, ako keby ho čerpal v banke B. Tak za takúto poradenskú službu každý z nás zaplatí. Akonáhle klient zistí, že ten, kto mu poradenstvo predal, že ho v princípe dobehol, lebo poskytol mu a natlačil mu do hlavy produkt, ktorý bol v konečnom dôsledku pre klienta menej výhodný, tak asi bude potom takúto službu presne takisto reklamovať, ako keď si kúpite auto a ono vám týždeň po kúpe nebude fungovať to auto.
Veľmi stručne, toto sú oblasti, dve identifikované oblasti, kde je potrebné chrániť spotrebiteľa. Nebankové subjekty, maloobchodné reťazce, ktoré nehovoria spravidla skoro nič alebo tými blšími malinkými písmenkami niekde dole, lebo tiež im to zákon ukladá, uvedú tú ročnú efektívnu mieru nákladov, ale oni budú hovoriť primárne o absolútnej výške mesačnej splátky, ako príklad som uviedol pri kúpe nejakej čiernej alebo bielej techniky 29 eur mesačne. O tom bude hovoriť maloobchodný reťazec, aby klienta navnadil na to, že no veď kúp si to, kúp si ten spotrebný tovar, veď 29 eur mesačne ti prebýva v peňaženke, klient si to kúpi, len si neuvedomí, že to bude splácať 36 mesiacov, a keď si to vynásobí a do menovateľa zlomku dá nadobúdaciu cenu toho výrobku 36 mesiacov krát 29 eur lomeno koľko ten výrobok stál v obchode, tak zistí, že ho preplatil častokrát o 60, 70, 80 %. Čiže za výrobok, ktorý stál 100 eur, zaplatil 180 eur v súčte tých všetkých splátok. Tam treba chrániť, pán predkladateľ, spotrebiteľa, u týchto nebankových subjektov a potom v tej druhej identifikovanej skupine maklérov, o ktorých som hovoril pred chvíľočkou, maklérov, ktorí sa tvária ako poradcovia, ale de facto sú sprostredkovateľmi predaja a budú predávať produkty tých bánk, za predaj ktorých dostanú najvyššiu províziu, čo je nič nezákonné, je to ako, ešte raz opakujem, v prirodzenej povahe každého človeka. Tak tam meňme legislatívu a tam nastavujme paragrafy tak, aby sme zvyšovali mieru ochrany spotrebiteľa. A nie tým, že k deviatemu písmenku možno na budúcej septembrovej schôdzi pridáme desiate a, b, c, d, e, f, g h, i potom pridáme jéčko, potom káčko, potom elko, potom emko, potom enko a za chvíľu bude mať tá zmluva o hypotekárnom úvere 38 obligatórnych náležitostí. Vám garantujem, že sa stane pre kupujúceho, pre klienta, ktorý sa uchádza o hypotekárny úver ešte menej zrozumiteľnou a ešte menej priehľadnou, aby rozumel tej zmluve, pretože bude mať toľko náležitostí tá zmluva, nemyslím si, že platí priama úmera, že zvyšovaním počtu obligatórnych náležitostí zmluvy o hypotekárnom úvere rastie miera ochrany spotrebiteľa. Toto si absolútne nemyslím.
Posledná poznámka na záver, takmer všetky typy hypotekárnych úverov na Slovensku sa splácajú, každý z vás, kto má hypotéku tak to potvrdí v tzv. paušálnych splátkach. Paušálna splátka znamená, že vy máte flat, máte rovnakú splátku každý mesiac. Vnútri v tej splátke je obsiahnutá splátka istiny a splátka úroku, keď ste na začiatku čerpania hypotekárneho úveru, vyčerpali ste si, pripusťme, 40-tisícový úver, hypotekárny úver, tak tá úplne prvá splátka, takmer 90 % tej splátky sú úroky a 10 % vám odkrajuje z tej istiny. Postupne ako sa blížite k tomu 20. roku, čiže 240. mesiacu splácania, tak sa ten pomer inverzne otočí a v tej poslednej splátke už máte 98 % splátku istiny a len 2 % tej mesačnej splátky je splátka úrokov, lebo je posledná v poradí, čiže vlastne miera vášho záväzku voči veriteľovi je už tak malá, že pri tej 4 % úrokovej sadzbe ešte deleno 12, lebo to je na mesačnej báze, tak tam sa ten pomer úplne otočí. Prečo o tom hovorím? Pri tzv. paušálnych splátkach je predsa nulitný problém klienta, si vypočítať, že keď mám do doby splatnosti úveru, mám 20-ročný úver, som v 12. roku splácania, 8 rokov mám pred sebou, tak si poviem, 8-krát 12, to vie každý, nie, na Slovensku, že 8-krát 12 mesiacov, že budem platiť ešte 96 splátok. A keďže splátky sú paušálne, tak mám opäť nulitný problém si vypočítať to, po čom vy voláte vo vami predloženom návrhu, že koľko, teda aký absolútny objem peňazí v tej banke do splatnosti toho úveru zaplatím. To je všetko.
Čiže akokoľvek predložený úmysel je v poriadku, chránime, on sa volá, že chránime spotrebiteľa spotrebiteľa, cesta k nemu je podľa mňa neefektívna a neúčinná. To je proste holý fakt, lebo nejdeme do tých dvoch oblastí, o ktorých som hovoril, do nebankových inštitúcii a do oblasti maklérov, a po druhé preto, lebo znespriehľadňujeme legislatívu. Netvárme sa, že pridávaním ďalších obligatórnych náležitostí bude stúpať miera ochrany spotrebiteľa. Určite nie!
To najpodstatnejšie, keď sme už u toho, skúste dvihnúť ruku, kto z vás pozná odpoveď na otázku, čo je v dnešnej dobe lepšie? Zobrať si 20-ročnú hypotéku so 6-mesačnou viazanosťou úrokovej sadzby alebo s 20-ročnou viazanosťou úrokovej sadzby, akú by ste si vybrali vy? A tu je zakopaný pes. Ak sa zle rozhodnete dnes, to znamená, že zle odhadnete, či trhy pôjdu s vami alebo či trhy pôjdu proti vám, to znamená, že keď vaše, pardon, očakávania sú, že úrokové sadzby budú stúpať a trhy pôjdu s vami, to znamená, že budú napĺňať vaše predpoklady, no, samozrejme, že je efektívnejšie si dnes zobrať 20-ročnú viazanosť. Bude mať ten úver za 3 % a očakávam, že počas 20 rokov síce s nejakou volatilitou, ale budú trhy stúpať. Ale čo sa stane, ak pôjdu trhy proti vám? Čo keď budú klesať, nebude to býk, ale bude to medveď, trhy pôjdu proti vám? Trhy budú klesať a vy ste sa banke upísali na 20 rokov viazanú úrokovú sadzbu. Odľahčím diskusiu, prerobíte aj gate a potom je úplne jedno, či vám bude banka napĺňať túto obligatórnu súčasť zmluvy, o ktorej voláte v tejto novele, že vám ona síce bude oznamovať objem peňazí do splatnosti, smola, vám to bude, viete načo, ako hovoria Česi (reakcia z pléna), to hovoria Slováci, Česi hovoria, že vám to bude ako hluchýmu housle. No bude vám to k ničomu, proste je tak.
Takže končím to s touto takou odľahčenou príhodou, naozaj som nechcel ten návrh podrobiť žiadnej kritike a už vonkoncom nie priateľov z KDH, ale verte mi, že týmto nezvýšite nijakou výraznou mierou stupeň ochrany spotrebiteľa. Ja v tom vidím naozaj dobrý úmysel, ale tá cesta, ktorou chcete za tým cieľom kráčať, je možno skôr daná práve informačnou asymetriou. A teraz nie medzi klientmi a bankou, ale medzi poslancami a ľuďmi, ktorí 20 rokov v bankovom sektore pracovali, čiže tou mierou znalosti tej praxe.
To je všetko, ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Uvádzajúci uvádza bod 21.6.2013 13:39 - 13:41 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, veľmi stručne. Dôvodov predloženej novely zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov, ten dôvod je celkom prostý. Pri ostatnej úprave tejto legislatívnej normy zákonodarca chcel mať pod väčšou kontrolou veľkých obchodníkov s minerálnymi olejmi, to sú tí, ktorí prevážajú tie minerálne oleje či už v železničných, alebo automobilových cisternách. Nedopatrením sa ale stalo v súčasnej platnej legislatíve, že boli postihnutí touto novelou aj malí obchodníci. To sú stovky malých napríklad autoservisov na Slovensku, ktorí boli postihnutí práve preto, že tam bol stanovený limit na, myslím, 180 litrov, a títo malí obchodníci v princípe sa tak ako tí veľkí, ktorí obchodujú v spomínaných železničných, automobilových cisternách, sa musia hlásiť na Colnom úrade, musia žiadať o povolenie stať sa takýmto obchodníkom s minerálnymi olejmi. A nielen to, ale musia hlásiť aj pravidelne colným úradom identifikačné údaje tých svojich klientov, ktorým tie oleje predali.
Takže toto nedopatrenie v zákone spôsobilo, že sa nám výrazne zhoršilo podnikateľské prostredie. Išla hore byrokracia, administratíva. To sú také 20-stranové formuláre, ktorými sa tí spomínaní obchodníci s minerálnymi olejmi hlásia na Colnom úrade a žiadajú o povolenie na obchodovanie s minerálnymi olejmi.
A opakujem opäť, ani pôvodným zámerom predkladateľa pri ostatnej úprave tejto legislatívnej normy nebolo postihnúť týchto malých, drobných obchodníkov.
Takže predložený návrh, novela zákona o spotrebnej dani z minerálnych olejov toto rieši a myslím si, že vracia naspäť v tejto konkrétnej oblasti to podnikateľské prostredie do takého ešte únosného stavu.
Z mojej strany všetko. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19.6.2013 17:43 - 17:56 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. No takže účtovná hodnota akcie znamená, akú hodnotu by získali akcionári v prípade, žeby došlo k likvidácii spoločnosti dnes, v prítomnom čase. A teraz sa dostávame k meritu veci. Ak si teda porovnáme tú trhovú hodnotu akcií, čo som už povedal, je cena kótovaná na Burze cenných papierov a porovnáme si to s účtovnou hodnotou akcií, tak vám poviem možno desať-dvanásť príkladov kľúčových systémových svetových bánk, kde sa tento ukazovateľ nachádza. V prípade Intesy BCI je na hodnote 0,41. Inými slovami: akcie BCI Intesy sa obchodujú na Burze cenných papierov za 40 % tej účtovnej hodnoty akcií, ešte inými slovami: sú podhodnotené dnes na tej burze, lebo kríza. Ten istý ukazovateľ v prípade Société Générale je 0,44, v prípade BNP Paribas 0,62 a v prípade Raiffeisenu rakúskeho 0,61, v prípade Erste Rakúsko 0,74, v prípade KBC 0,7, v prípade Deutche Bank 0,57, v prípade americkej City Bank 0,6, v prípade Bank of Amerika 0,53, v prípade Credit Swissu 0,81, v prípade Santanderu 0,84, v prípade HSBC 1,03. A viete, čo vám ponúka dnes slovenský UniCredit Bank? 1,06. A ja sa pýtam, odkiaľ ste nabrali to, inými slovami ponúka o 6 % viac, ako je účtovná čistá vnútorná hodnota týchto akcií. Tak odkiaľ ste zobrali tvrdenie, pán minister, že ten pomer 1 k 0,2 je nevýhodný, že sa zníži hodnota našich majetkových účastí na novej spoločnosti oproti hodnote majetkovej účasti na súčasnej spoločnosti, teda UniCredit Bank Slovakia? Odkiaľ tieto tvrdenia vlastne vznikli? To si úradníci tak na ministerstve vycucali z prsta, že ideme hlasovať proti, lebo sme proti takémuto zlúčeniu?
A teraz vám možno pokúsim pošepnúť odpovede na, na tieto otázky. Presne ako ste povedali v zdôvodnení, chystáte sa urobiť tri kroky. Po prvé spracovať privatizačný projekt. Trošku ma zamrazilo, že ideme robiť privatizačný projekt na 0,37 % akcií v akciovej spoločnosti UniCredit Bank Slovakia. Chápem zmysluplnosť privatizačných projektov, keď sa predávalo SPP, elektrárne a ďalšie. Pre tých z vás, ktorí chcú mať absolútne čísla, ideme predávať 140-tisíc kusov akcií, to už som hovoril. UniCredit Bank Slovakia nám ponúka dvanásť, zaokrúhľujem teraz čísla, 12 eur za jeden kus. Nominálna hodnota tých akcií je 6 eur, čo UniCredit Bank Slovakia nám ponúka dvojnásobok nominálnej hodnoty tých akcií. A keď si dáte 140-tisíc kusov krát 12 eur, tak máte vlastne výnos z tohto obchodu v hodnote 1 750 000 eur. My ideme na túto sumičku urobiť privatizačný projekt. Pýtam sa, chceme niekoho nechať zarobiť na privatizačnom projekte, lebo ten nebude zadarmo. A nielen to, my chceme urobiť ešte ďalšiu vec, chceme si nechať spracovať znalecký posudok. Kto ho bude robiť, ten posudok? A bude tiež zadarmo? No, nebude, bude niečo stáť a zrejme to nebude sumička malá.
A po tretie, lebo to sa tak pekne stupňuje. Ak znalecký posudok ukáže, že ponúkaná cena tých 12 eur za kus je neprimeraná, pôjdeme k súdu a budeme sa súdiť. Ja sa pýtam, kdo bude zastupovať záujmy Slovenskej republiky a hlavne za koľko? Lebo to tiež nebude zadarmo. Mám vážne obavy, pán minister, že ak sa takto stretneme po ukončení tejto transakcie, tak cena, ktorú zaplatíte za privatizačný projekt, za znalecký posudok a, nedajbože, že dôjde aj k tomu skutočne súdnemu sporu a konaniu na súde, tak advokátom, ktorí budú zastupovať záujmy Slovenskej republiky, ktorých vyplatíte, súčet týchto troch plnení, som presvedčený o tom, bude vyšší ako 1 750-tisíc eur. Ešte raz. My nejdeme privatizovať elektrárne ani SPP, ideme predať takúto maličkú omrvinku, ideme predať akcie, tie zbytkové, ktoré tam kedysi malo ešte ministerstvo poľnohospodárstva, tak sa vtedy volalo, na pôvodnej Poľnohospodárskej banke a potom cez rôzne fúzie Bank Austria, Creditantstalt, HypoVereinsbank to postupne vzniklo až na UniCredit, no a tam ostala z toho, z tej histórie, z tej genézy taká maličká omrvinka. Ono to číslo sa zdá ohromné, že 140 000 kusov, ale ten kus má nominálnu hodnotu 6 eur. Ponúkajú nám za to 12 eur. Ak sa pozrieme na market value to book value, ponúkajú nám viac, ako je ten istý ukazovateľ v prípade United Bank of Swisserland, jednej z najlepšej momentálne bánk, najzdravšej bánk v Európe. Ponúkajú nám viac, ako je v prípade HSBC, tiež veľmi veľkej systémovej svetovej banke. A my hovoríme nedáme, nepredáme, ponúkate nám málo a my predsa nechceme stratiť vplyv na efektívnom riadení spoločnosti. Akcionár, ktorý vlastní 0,37 percenta základného imania, nechce stratiť efektívny vplyv na riadení.
Tak skúste, pán minister, možno poznáte odpovede na tieto moje otázky. Ja ich ešte pre zosumarizovanie, predsa len zopakujem. Na základe čoho ste dospeli k tvrdeniu, že nám klesne hodnota majetkovej účasti na tej novej spoločnosti, oproti hodnote majetkovej účasti na súčasnej UniCredit Bank Slovakia? Na základe čoho takéto tvrdenie? Z čoho vzniklo. Po druhé. Prečo sa domnievate, že výmenný pomer 1 k 0,2009 je nevýhodný.
A po tretie, skúste si len tak tipnúť, koľko bude stáť privatizačný projekt, koľko bude stáť znalecký posudok a koľko bude stáť prípadné zastupovanie Slovenskej republiky na súdnych sporoch. Mám vážne obavy, že to bude suma vyššia ako je tá, ktorú Slovenská republika z celej transakcie môže dnes získať. To je 1 750 000 eur. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 19.6.2013 17:43 - 17:56 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, k predloženému bodu rokovania mám zopár otáznikov alebo otázok, ktoré, pevne verím, že pán minister hospodárstva zodpovie vo svojej záverečnej reči.
1. Nikto nepochybuje o tom, že je slobodou vôľou UniCredit Bank Slovakia rozhodnúť sa o tom, že ruší stopercentnú dcéru na Slovensku, ktorá bola vybavená vlastným kapitálom, vlastným imaním a že teda tá slovenská UniCredit Bank splynie, spojí sa s českým UniCreditom. Inými slovami na Slovensku už bude pôsobiť len pobočka zahraničnej banky. Zahraničnej, lebo ten nový subjekt má sídlo na území Českej republiky. Myslím, že to sú normálne slobody, ekonomické slobody, ktoré tu všetci v sále uznávame.
No a teraz začína ten problém, ktorý vyvoláva u mňa dosť závažné 3 otázky.
1. Pán predkladateľ, pán minister hospodárstva, uviedol, že dôvodom prečo sa navrhuje nesúhlasiť s uvedenou transakciou jak na mimoriadnom zasadnutí valného zhromaždenia, tak na mimoriadnom, tak na valnom zhromaždení, že dôvody sú tri. Po prvé nevýhodný výmenný pomer akcií. Rozumiem tomu správne, pán minister, že ak uvádzate pomer 1 : 0,2009; to znamená, že za jednu akciu UniCredit Bank Slovakia dostanete 0,2 akcie nového zlúčeného subjektu - predpokladám, že odpoveď je áno - alebo pre zjednodušenie na jednu akciu nového subjektu bude potrebovať 5 akcií slovenskej UniCredit Bank. Ešte to poviem úplne zrozumiteľne. Dnes má Slovenská republika cez ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka v Unibanke 0,37% podiel na základnom imaní, čo predstavuje v absolútnom vyjadrení približne 140-tisíc kusov akcií. Ak potrebujeme 5 starých akcií na jednu novú, to je ten pomer 1 : 0,2; tak potom približne za tých 140-tisíc kusov akcií by sme dostali rádovo niekde 28 alebo koľko tisíc tých akcií nových toho sfúzovaného subjektu. Fajn.
A teraz sa pýtam, odkiaľ ste zobrali tvrdenie, že tento pomer je nevýhodný? Na základe čoho to tvrdíte, keď akcie UniCredit Bank Slovakia nie sú kótované na burze cenných papierov? Ako viete povedať, že tento pomer je pre Slovenskú republiku nevýhodný? Ja by som si takéto tvrdenie naozaj nedovolil len tak vypustiť z úst.
Druhý dôvod, prečo hovoríte, že ste proti uvedenej transakcii, ten z nej citujem: "nemožnosť efektívne sa podieľať na riadení nástupníckej spoločnosti". No ak doposiaľ ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka vlastnilo na slovenskej UniCredit Bank 0,37 %, ako sa podieľalo efektívne, podčiarkujem ešte, na riadení tejto spoločnosti? Veď veľmi dobre viete, že to je tak miniatúrny podiel, že reálny vplyv na riadenie spoločnosti je hraničiaci s nulou. Je nulitný ten vplyv. Tak pýtam sa, načo to vyplakávanie, že sa nebudeme môcť efektívne podieľať na riadení tej novej spoločnosti, kde budeme mať ešte nižší podiel. Nerozumiem.
No a tretí dôvod, prečo ste proti tej transakcii, že je pokles hodnoty majetkovej účasti v nástupníckej spoločnosti oproti hodnote majetkovej účasti v zanikajúcej spoločnosti. A tu sa mi želá urobiť jeden taký krátky exkurz do ekonómie. Možno to nebude nič nové ani pre vás, pán minister, ale určite viete, že v takomto prípade sa posudzuje jedno, rieši o jeden pomerový ukazovateľ, ktorý sa volá market value to book value. Aby sme hovorili slovensky na pôde tejto snemovne market value znamená trhovú kapitalizáciu, trhovú cenu akcií, ale opakujem, len v prípade, že akciová spoločnosť je na kótovanom trhu, na burze. A proste burzový lístok, ktorý sledujete v Českej televízii, pretože slovenská burza spí, drieme, tu sa nedeje na kapitálovom trhu takmer nič, ale keď si pozriete Českú televíziu, tak nájdete v tých spravodajských televíziách o ekonomike, ako sa včera pohli v priebehu dňa, ako sa dnes pohli v priebehu dňa akcie ČEZ-u, Komerční banky atď. No tak v kurzovom lístku vidíte, aká je reálna trhová hodnota akcií. Book value znamená účtovnú hodnotu akcie, alebo ak chcete, ak si pozriete poučky z ekonómie, tak účtovná hodnota jednej akcie sa vypočíta, ak si zoberiete čistú hodnotu aktív spoločnosti, čistú hodnotu to znamená zníženú o depreciation alebo o oprávky, o opravné položky, pretože každé aktívum sa v čase znehodnocuje. V prípade bánk medzi aktíva patria aj úvery, a keď tie úvery sa nesplácajú alebo sú v ohrození, tak sa tiež musia vytvárať opravné položky. Čiže sa tá čistá hodnota takéhoto aktíva znižuje alebo to aktívum sa znehodnocuje. Tento MET value si ešte znížite o nehmotné aktíva, to je hodnota patentov, goodwillu a ďalších a ďalších. Toto si ešte znížite o pasíva alebo o záväzky spoločnosti a dostávate tzv. book value, ktorú keď si tú účtovnú hodnotu vydelíte počtom akcií, tak zistíte, že účtovná hodnota jedného kusa akcie príslušnej akciovej spoločnosti je XY, no. (Ruch v sále.)
A ešte to poviem úplne zrozumiteľne aj pre tých, ktorí sa nezapodievajú ekonómiou. Book value vlastne znamená, tá účtovná hodnota, akú náhradu by dostali akcionári, ak by teoreticky tá akciová spoločnosť dnes zanikla. (Neutíchajúci ruch v sále.)
Ja viem, že o tieto témy dámy sa nezaujímajú, ale poprosím vás, pán predseda, keby ste zjednali poriadok v rokovacej sále.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 19.6.2013 17:08 - 17:09 hod.

Jozef Kollár Zobrazit prepis
Ďakujem pekne. No dnes vystúpil podpredseda vlády a minister financií Peter Kažimír na konci rozpravy k úplne inému bodu, ktorý sa volal prerokovanie štátneho záverečného účtu za minulý rok 2012 a z ničoho nič teda vytiahol ten spomínaný list v zmysle zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Všetkým prítomným poslancom v sále neostávalo nič iné, len reagovať v 2-minútových faktických poznámkach. Ja si myslím, že zákon o rozpočtovej zodpovednosti si zaslúži, aby tento list, ktorý hovorí nielen o tom, že prečo sa náš verejný dlh dostal a prelomil to prvé ochranné pásmo, ale má priniesť v prvom rade opatrenia na zníženie verejného dlhu, že si zaslúži, aby bol zaradený ako samostatný bod rokovacia. Predovšetkým to odôvodňujem tým, aby bola možná rozprava k tomuto bodu, nie 2-minútové faktické. Ďakujem pekne.
Skryt prepis