Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, dámy a páni, ďakujem pekne za slovo. Ja chcem v úvode oceniť, že historicky po prvýkrát v slovenskom parlamente je predložená takáto správa o hodnotení plnení pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel, na čo sa častokrát zabúda, rozpočtovej transparentnosti za rok 2012. Jednoznačne dobrá správa pre Slovensko, že takáto správa by nebola nikdy vznikla, keby sme nemali Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, a spomínanú Radu pre rozpočtovú zodpovednosť by sme nikdy nemali, keby vo volebnom období vlády Ivety Radičovej nebol prijatý ústavný zákon o rozpočtovej brzde alebo o rozpočtovej zodpovednosti. Takže v tom virvare ostatných udalostí, ktoré sme tu zažili uplynulú noc, predsa len jedna dobrá správa.
Chcem oceniť predloženie takejto správy hlavne preto, že ako samotná správa uvádza, citujem: "Politici často odsúvajú konsolidáciu verejných financií do budúcnosti. Výsledkom takejto politiky sú spravidla vysoké dlhy a rozpočtová politika, ktorá umocňuje výkyvy v životnej úrovni obyvateľstva namiesto toho, aby pôsobila proti hospodárskym cyklom." Ja mám vo veľmi dobrej čerstvej pamäti ešte takú úsmevnú príhodu, ktorú v princípe dvaja páni, pán Horváth a Ódor, ktorí boli viac-menej otcami alebo autormi toho základného textu zákona o rozpočtovej zodpovednosti a rozpočtovej transparentnosti, na jednom z prvých sedení pracovnej skupiny pri výbore pre financie a rozpočet spomínali takúto príhodu, že so zodpovedným prístupom k verejným financiám je to podobné ako so zbavovaním sa takého zlozvyku, akým je napríklad fajčenie. Že vždy si povieme, že od nového roka nebudem fajčiť a potom v noci z 31. 12. na 1. januára si povieme, no, ale však ešte to posuňme, od dovolenky v letných mesiacoch prestanem fajčiť. A tak to ide stále ďalej a ďalej, ale zlozvyky spravidla pretrvávajú. Takisto je to aj s nekonečným odkladaním ozdravného úsilia, pokiaľ ide o verejné financie. Vždy sa to posúva ďalej a ďalej. Spravidla za horizont politického volebného cyklu a na ďalšie a ďalšie generácie, ktoré prídu po nás.
Takže máme všetci plné ústa potreby a uvedomenia si zodpovednosti, pokiaľ ide o ozdravovanie verejných financií, lebo len tak je možné dosiahnuť dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ale pokiaľ ide už o konkrétne kroky, tak sa to podobne, ako s tým zbavovaním sa fajčenia, odsúva na potom. A je to vlastne taký neverending story, nikdy nekončiaci príbeh, ktorý sa podarilo prelomiť práve prijatím spomínaného zákona, ktorého som bol jedným z predkladateľov. A teší ma, že vtedy všetci prítomní poslanci v sále za takýto ústavný zákon o dlhovej brzde bez výnimky zahlasovali. Myslím si, ak si dobre pamätám, že to bolo 147 poslancov vtedy prítomných v sále.
No, práve preto bolo potrebné vlastne týmto zákonom pole pôsobnosti vlády v oblasti fiškálnej politiky zúžiť. Toto pole pôsobnosti bolo potrebné zúžiť práve nastavením rozpočtových pravidiel. A to sa nakoniec, ako som spomínal, prijatím ústavného zákona o dlhovej brzde aj podarilo. Zaradili sme sa tak medzi nie početnú skupinu vyspelých krajín, ktoré majú takéto fiškálne pravidlá.
Ostáva však a navždy zostane smutným konštatovaním, že ani spomínaná ústavná brzda nie je dostatočnou "brzdou" pre našu socialistickú vládu SMER-u - sociálnej demokracie. Preto takéto konštatovanie? V rozpočte verejnej správy na roky 2013 až 2015 si vláda Roberta Fica, a teraz odvolávajúc sa na medzinárodné záväzky, záväzky voči Európskej únii, ktoré vyplývajú nielen z Paktu stability a rastu, ale aj z európskej fiškálnej zmluvy, stanovila ciele schodkov rozpočtu verejnej správy v roku 2013 na úroveň 2,9 % HDP, v roku 2014 na úroveň 2,4 % a v roku 2015 na úroveň 1,9 % HDP. Ako to už býva v tom tzv. trojročnom cykle rozpočtovacom, vždy ten prvý rok, čo je ten nasledujúci po jeseni, horúcej jeseni, kedy sa schvaľujú rozpočty, tak ten nasledujúci rok je vždy vo forme zákona a teda je záväzný, ale ten rok n+2, n+3 je už viac menej len akýmsi zbožným prianím. Dnes už zo spomínaných cielených schodkov rozpočtu nič, nič neplatí.
Ako iste dobre viete, na rok 2013 vláda očakáva, že tento rok skončí so schodkom 3,04 %, čiže štyri stotiny percenta HDP. Mne to trochu pripomína takú hru. Hru na to, že počas vlády Ivety Radičovej, keď bolo schválené zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 19 na 20 %, tak súčasne v tom istom ustanovení a v tej istej novele zákona sa hovorí o tom, že keď sa deficit vráti pod 3 %, tak sa daň z pridanej hodnoty vráti z 20 % na 19 percent. Pripadá mi to ako keby trochu vedomé snaženie vlády tú trojku prekročiť o tie spomínané štyri stotiny, aby ten schodok tohto roku bol 3,04. Na jednej strane nebudeme až tak brutálne bití zo strany Európskej komisie, na strane druhej budeme štyri stotiny nad a teda nebude musieť prísť k zníženiu dane z pridanej hodnoty z 20 na 19 percent.
Čo je však veľmi zlou správou pre Slovensko, že socialistická vláda SMER-u veľmi rýchlo znížila tempo ozdravovania verejných financií a odvoláva sa na list eurokomisára pre menové otázky Olliho Rehna, v ktorom bolo uvedené, že krajina, ktorá dosahuje deficit pod 3 % a úroveň hrubého verejného dlhu pod 60 % a súčasne jej produkčná schopnosť ekonomiky sa nachádza pod produkčným potenciálom, že takéto ekonomiky nemusia dodržiavať v európskej fiškálnej zmluve stanovené medziročné tempá konsolidácie alebo, ak chcete, ozdravovania verejných financií. Toto padlo veľmi vhod našej socialistickej vláde SMER-u a okamžite to bolo poňaté ako, že hurá, však vlastne môžme poľaviť z toho konsolidačného úsilia. Dokonca samotná Európska komisia už dospela tak ďaleko, že o tieto výnimky z európskej fiškálnej zmluvy už ani nie je potrebné žiadať. Táto výnimka bola, nazvime ju, kolektívna? Každá krajina, ktorá uvedené tri predpoklady spĺňa, tak túto výnimku, výnimku dostala.
A potom sa nečudujme, že správa konštatuje, citujem, "že absencia reálne vynútiteľných pravidiel viedla dlhodobo k deficitnému hospodáreniu rozpočtov aj v dobrých časoch a k nárastu dlhu na úrovne, ktoré už niektoré krajiny nedokázali samé financovať". Bohužiaľ, aj Slovensko sa vydalo touto cestou. A myslím si, že nie je ďaleko doba, kedy budeme aj na Slovensku, ak sa nič dramaticky nezmení v ekonomickom diletantizme tejto vlády, tiež konštatovať, že Slovensko sa vydalo na túto cestu a že už nebude schopné svoj vlastný hrubý verejný dlh financovať. Je mi ľúto, že aj z európskej fiškálnej zmluvy sa stal trhací kalendár a že sa rozsypalo vrece so spomínanými výnimkami. Takže sme opäť niekde v bode nula, pokiaľ ide o tie medzinárodné záväzky, a ostáva nám tak už iba domáce pravidlo ústavnej dlhovej brzdy.
Výška dlhu verejnej správy v súčasnej metodike Eurostatu dosiahla v minulom roku úroveň 52,1 % HDP. Došlo k prelomeniu vlastne prvého ochranného pásma, ako to stanovuje zákon o rozpočtovej zodpovednosti a rozpočtovej transparentnosti. A s tým je spojená už známa povinnosť podpredsedu vlády a ministra financií zaslať parlamentu list, v ktorom by uviedol dve veci kľúčové. Po prvé, aké boli dôvody, ktoré viedli k prelomeniu spomínaného prvého ochranného pásma? A po druhé, aké opatrenia vláda navrhuje, aby sa hrubý verejný dlh znížil? Áno, ako konštatuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v predloženej správe, minister si túto povinnosť splnil, hovorím o ministrovi Kažimírovi. Splnil si ju však čisto formálne, keď 18. júna t. r. list do parlamentu doručil. No viete veľmi dobre, že pokus opozície zvolať mimoriadnu schôdzu, aby o tak závažnej skutočnosti, akou je prelomenie prvého ochranného pásma, uvedeného v zákone o rozpočtovej zodpovednosti, rokovalo plénum Národnej rady Slovenskej republiky, tento pokus opozície bol vládnou stranou SMER - sociálna demokracia zamietnutý. Schôdza bola vybavená v rozsahu, myslím, jednej, dvoch minút, kedy nebol schválený program, a minister Kažimír spomínaný list predniesol na finančnom výbore Národnej rady.
Ešte raz, chcem byť objektívny, po formálnej stránke si zákonom predpísanú povinnosť splnil, ale nemal odvahu predstúpiť s touto závažnou témou do pléna Národnej rady a tu v pléne Národnej rady obhájiť dôvody, prečo došlo k prelomeniu prvého ochranného pásma, a už spomínaný balík opatrení, ktorý by mal viesť k zníženiu verejného dlhu.
Treba naozaj pozitívne konštatovať ten názor Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v uvedenej správe, že opatrenia, ktoré podpredseda vlády minister Kažimír uviedol v spomínanom liste sú naozaj málo špecifikované a ani samotná rada nie je schopná posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu. A tu sa vlastne ukazuje dôležitosť faktu, že sme počas volebného obdobia vlády Ivety Radičovej takýto ústavný zákon prijali, že toto už nekonštatuje tú nízku špecifikovanosť alebo nemožnosť posúdiť, do akej miery opatrenia uvedené v liste ministra financií povedú k zníženiu dlhu, že toto už nekonštatuje opozícia a tým pádom nemôže byť napádaná z nejakého ideologického videnia tejto témy, a toto konštatuje nezávislý orgán, ktorý sa nazýva Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti ale súčasne hovorí, že ak výška dlhu dosiahne 53 % podielu na hrubom domácom produkte a zároveň neprekročí 55 %, tak vláda predloží, citujem zo zákona, "na rokovanie Národnej rady návrh opatrení, ktorými navrhuje zabezpečiť zníženie dlhu". Čiže s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ešte tento rok sa vláda dostane do bodu, kedy minister financií už si nevystačí s prečítaním uvedeného listu len na finančnom výbore, ale bude musieť prísť do pléna Národnej rady a návrh opatrení prerokovať v Národnej rade. Takže koniec koncov tej neochote ministra Kažimíra postaviť sa ako chlap čelom k tomuto problému a obhájiť si svoje argumenty tu v pléne, na rokovaní pléna Národnej rady vlastne sa aj tak nevyhne. Posunul to možno o niekoľko pár mesiacov. A k takejto rozprave tak či tak zo zákona bude musieť prísť. Abstrahujem teraz od nejakej teoretickej možnosti, že či už ministri tejto vlády socialistickej, alebo osemdesiattri poslancov SMER-u by našli tie posledné zbytky odvahy a dokonca ignorovali ustanovenia spomínaného ústavného zákona. Predpokladám, že až tak ďaleko tá demontáž demokracie nedospeje.
Predpokladám, že to, čo sa udialo aj ostatnú noc v parlamente, a pevne verím, že to je nejaká koncovka, že to je nejaký suterén, kde už sa nedá nižšie klesnúť, a že teda naozaj od toho dna sa, páni poslanci SMER-u, odrazíte. Odrazíte smerom hore k tej civilizovanej zase spoločnosti, ktorá rešpektuje zákony, obzvlášť, keď majú ústavný charakter. Takže zatiaľ, čo v tomto roku sa ešte podarilo vládnej strane SMER zablokovať žiadosť opozície o zvolanie mimoriadnej schôdze, na ktorej sme chceli naozaj prerokovať v pléne písomné zdôvodnenie výšky dlhu vrátane návrhov na, návrhov opatrení na jeho zníženie, o ktorých, ako som hovoril, samotná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť konštatuje, že sú málo špecifikované a že nie je možné posúdiť, či dôjde k zníženiu dlhu. Pri prelomení toho prvého ochranného pásma na sklonku uplynulého roka 52 %, formálne pán minister splnil náležitosti zákona, teraz bude musieť pri prelomení 55-ky, 55-percentnej hranice už naozaj sa postaviť tu, na toto miesto, kde teraz stojím ja, a bude musieť čeliť, verím, že nepríjemným, nepríjemným otázkam.
Poďme sa teraz pozrieť na operatívne nástroje riadenia rozpočtu, ktorými sú tak dôležité výdavkové limity. Tie sa spomínajú aj dnes v rozprave pramálo, alebo takmer vôbec, ak som dobre sledoval rozpravu a všetkých účastníkov v nej, neboli spomenuté vôbec. Tu predložená správa konštatuje, že ústavný zákon síce avizuje zavedenie systému limitu verejných výdavkov, ale legislatívny rámec, ktorý by určoval postup pri ich výpočte, zatiaľ nebol predstavený. Ono správa hodnotí obdobie roku 2012, medzitým takýto legislatívny návrh je na stole, pokiaľ sa nemýlim, je práve v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Tak počkajme, čo z dielne SMER-u tentokrát vylezie.
Prečo hovorím o výdavkových limitoch? Hovorím o tom preto, lebo, ako som už hovoril pred chvíľočkou, ony sú jediným nástrojom operatívneho riadenia verejného dlhu, keďže verejný dlh je ekonomická kategória, ktorá vykazuje obrovskú mieru zotrvačnosti, a nie je jednoduché len tak z večera do rána sebeefektívnejšími opatreniami zastaviť tento valec alebo túto loď a to kormidlo nastaviť inak. A tak nám tu ostávajú práve spomínané výdavkové limity ako nástroj na operatívne riadenie, riadenie dlhu.
Rovnako, a to je druhé poslanie výdavkových limitov, je dosiahnuť stav, aby už spomínané parametre na "en plus druhý" a "en plus tretí" rok v rámci trojročného rozpočtovacieho obdobia vykazovali čoraz záväznejší charakter. Keďže zatiaľ je to vždy len naozaj taká biblia zbožných prianí, ten prvý rozpočtový rok, ten, ako som hovoril, má podobu zákona, je záväzný, ale ten druhý a tretí, ten "en plus druhý" a "en plus tretí" rok, je vždy len také, že ten papier znesie všetko, tam si naplánujeme, ako pôjdeme ďalej v tom ozdravnom úsilí, pokiaľ ide o deficit a hrubý verejný dlh. Ale keď si zoberiete za ostatných desať rokov spomínané parametre, tak nikdy ten druhý a tretí rok z trojročného rozpočtovacieho horizontu nebol naplnený, alebo sa nestal skutočnosťou v dobe, keď sa ten druhý alebo tretí rozpočtový rok už dostal do podoby záväzného zákona o štátnom rozpočte na budúci rok. A práve preto tie spomínané výdavkové limity by mali mať trvalý charakter, aby ich nebolo možné meniť bežným, bežným zákonom. Po tom, čo by mali vykazovať takéto, takéto inštrumentárium, čo by malo vykazovať, je konzistentnosť s preventívnou vetvou Paktu stability a rastu a mali by obsahovať aj jasne zadefinovaný spôsob identifikovania porušenia pravidiel. No a toto je vlastne, to porušovanie pravidiel, je taká nejaká nemoc, chronická nemoc práve socialistov. A to nehovorím len o socialistoch slovenských. To platí vo všeobecnosti aj o socialistoch francúzskych, aj nemeckých, aj rakúskych, aj ďalších. K tomu sa dostanem, dostanem o chvíľočku.
Čo je ďalej nevyhnutnou podmienkou, ak takéto výdavkové limity ako operatívny nástroj riadenia verejného dlhu majú byť účinné? Tak je potrebné, aby mali minimálne poloautomatický charakter. Optimálna situácia by bola, keby mali úplne automatický charakter. Čiže akonáhle sa stav vo verejných financiách vymkne z toho MTO, medium-term objectives, z tých strednodobých cieľov, automaticky by mali nastupovať tieto korekčné mechanizmy v podobe výdavkových limitov.
A nakoniec tou štvrtou charakteristikou výdavkových limitov, tak ako sa hovorí v správe, je uvedenie do života systému comply or explain, čiže buď dodržiavaj, alebo buď v súlade so strednodobými rozpočtovými cieľmi, alebo ak nie si v súlade, tak potom vysvetľuj. Potom príde to "explain" a potom je potrebné prísť korektne do pléna Národnej rady a proste vysvetľovať, aké boli dôvody odklonu alebo toho gepu, tej odchýlky od strednodobých rozpočtových cieľov, aké boli dôvody a príčiny a čo chce vláda urobiť, aby sme sa naspäť vrátili na tú trajektóriu napĺňania strednodobých rozpočtových cieľov.
No a tuto chcem pripomenúť, že ani v tom legislatívnom návrhu, pokiaľ ide o výdavkové limity, ktorý je zatiaľ známy, tak skutočne ten štvrtý spomínaný bod, čiže buď dodržiavaj, alebo vysvetľuj odklon, tak to sa neobjavuje v predloženom legislatívnom návrhu. A opäť, pokiaľ ma pamäť neklame, toto potvrdil aj tu vedľa sediaci pán Ivan Šramko, predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, na jednom z posledných zasadnutí, po slovensky ostatných zasadnutí výboru pre financie a rozpočet.
A teraz sa pýtam, bráni sa vláda Roberta Fica dodržiavaniu pravidiel? A ak ich poruší, čo sa koniec koncov už stalo, a zďaleka nielen v prípade oneskoreného predloženia, ak sa nemýlim daňovej prognózy, bráni sa vysvetľovaniu dôvodov naša vláda? Predovšetkým minister financií? Tak si teda počkajme, ako uvedený legislatívny proces v prípade výdavkových limitov dopadne.
Tu chcem ešte na margo predloženej správy, napriek tomu, že som povedal v úvode, že treba to jednoznačne oceniť, že takáto správa vznikla, že takáto správa je po prvýkrát v histórii slovenského novodobého parlamentarizmu prerokovávaná, predsa len, trošku prekáža, že slovné spojenia, ktoré sú tam používané, kto z vás tú správu poctivo čítal, citujem, "bolo by v prospech kvality výkonu rozpočtovej politiky", koniec citátu, alebo "bolo by vhodné, keby vláda", koniec citátu, a tak ďalej. Tieto dikcie mi predsa len prídu trošku také vajatavé, také bojazlivé, také obozretné, ale pri všeobecne dobrom úmysle chcem veriť tomu, že je to len obyčajná daň za prvotinu. Je to prvé dielko z rúk Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a verím, že tak ako budú prichádzať postupne ďalšie a ďalšie takéto a im podobné materiály, že už tam bude ten názor Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyjadrený tak jednoznačnejšie a tak, povedal by som, čierno-bielo a nie takýmto spôsobom, že bolo by dobré, bolo by vhodné, bolo by na prospech, keby vláda urobila to a to.
Pokiaľ ide o rozpočtový deficit, strednodobý cieľ navrhla komisia stanoviť vo výške 0,5 % HDP, pričom dosiahnuť by sa mal najneskôr v roku 2017. Je potrebné celkom otvorene skonštatovať, že po spomalení tempa ozdravovania verejných financií, to je taká tá oslavná óda nášho premiéra Roberta Fica, na tlačovej konferencii spolu s ministrom Kažimírom, keď predstavovali prvý nástrel rozpočtu na budúci rok, tak konštatovali, že im to padlo vhod, myslím, že to presne citujem, že im padol ten list Olliho Rhena, komisára pre menové otázky, vhod, že budú môcť z toho ozdravného úsilia povoliť.
No len, čo sa potom stane v tom roku 2017? Ak nepôjdeme podľa pôvodnej, aj v európskej fiškálnej zmluve, aj v revidovanom Pakte stability a rastu zakomponovanom tempe ozdravovania, tak v roku 2017 sa stane to, že náš deficit nebude na spomínanej cielenej hodnote 0,5 % HDP, ale bude na úrovni 1,5 % HDP, že bude, jednoducho povedané, trojnásobne vyšší, namiesto 0,5 % 1,5 percenta. Čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Ten rozdiel jedného percentuálneho boda znamená približne 700 mil. eur, ako bol pôvodný návrh Komisie.
Toto, dámy a páni, je výsledkom výnimiek, s ktorými sa nám aj na úrovni Európskej komisie skutočne roztrhlo vrece, a je zlou správou, a tentokrát nielen pre Slovenskú republiku, aj zlou správou pre celú eurozónu, aj zlou správou pre celú Európsku úniu, že Európska komisia sa ani po dramatických skúsenostiach, tak ako sa postupne vymkli spod kontroly hrubé verejné dlhy veľkej časti členských krajín Európskej únie, nevie zbaviť, Európska komisia sa nevie týchto výnimiek zbaviť.
Takže máme tu potom pravidlá, ktoré nefungujú len preto, lebo nie sú vymožiteľné, nefungujú len preto, lebo z týchto pravidiel existuje kvantum výnimiek. No a potom sa dostávame do stavu, kedy vymýšľame pravidlá nové a nové a nové. K Paktu stability a rastu príde revidovaný Pakt stability a rastu. Potom pod takým tým všeobecným rúškom More Europe, More Europe, potrebujeme viacej, viacej Európy, ideme budovať genuine economic and monetary union, ideme budovať skutočnú ekonomickú a menovú úniu, ako keby sme doteraz budovali neskutočnú. Ideme budovať naozaj viac Európy, ideme vymýšľať nové pravidlá. A keď zrazu zistíme, že nie je to také jednoduché ich dodržať, tak začneme rýchlo – to nehovorím o Slovensku, to hovorím o lídrovských krajinách v Európskej únii – začneme rýchlo hľadať nejaké skulinky, nejaké výnimky, ako by sme si mohli ten bič, ktorý sme si uplietli sami na seba, predsa len trošku tak voľnejšie nastaviť.
Zastavme sa teraz ešte na chvíľu pri samotnej kategórii hrubého verejného dlhu. Medziročný nárast dlhu až o 8,8 % HDP, čiže takmer o 9 % HDP, podotýkam, year to year, medzi rokmi 2012 a 2011 nám narástol hrubý verejný dlh o takmer 9 % HDP. A ministerstvo to zdôvodňuje najmä negatívnym vplyvom garancií a príspevkov v rámci európskych stabilizačných mechanizmov, ako je EFSF alebo Európsky mechanizmus pre stabilitu. Ďalej to ministerstvo financií zdôvodňuje nárastom alebo zvýšením likvidity štátu. Bez týchto faktorov, ako sa uvádza aj v správe, by náš dlh narástol o 3 % HDP, nie o 9 percent. No, ono je to síce konštatovanie pravdivé, ale načo sa tu opäť hráme? Načo, čo tu zase chceme zľahčovať, zjemňovať, nejakým spôsobom robiť ten text alebo tú skutočnosť krajšou, ako v skutočnosti je? Veď predsa záväzky nielen v podobe neodvolateľných a bezpodmienečných záruk, ktoré Slovenská republika vystavila v prospech oboch mechanizmov, ale aj v podobe hotovostného vkladu, to sú záväzky naše, to sú záväzky Slovenskej republiky. To nie sú záväzky ani Maďarov, ani Poliakov, ani Čechov, to sú naše záväzky. A jedného dňa my ich, až nastane ten Judgment Day, ten deň posledného súdu alebo tá posledná hodina, keď nastane, a pokiaľ jedného dňa tie neodvolateľné a bezpodmienečne vystavené záruky budú uplatnené, no tak my budeme tie záväzky plniť. Pokiaľ príde nová výzva z Bruselu na doplnenie hotovostného vkladu do Európskeho mechanizmu pre stabilitu, zatiaľ je na úrovni 659 mil. eur, keď príde výzva doplniť tento hotovostný vklad do základného imania, tak budeme musieť do 48 hodín túto výzvu naplniť, nech je tá suma akákoľvek, podčiarkujem. Do dvoch dní budeme musieť tento záväzok splniť.
Tak načo si tu ideme nahovárať, že však medziročne nám narástol hrubý verejný dlh o takmer o 9 % HDP, ale však keby nebolo EFSF a ESM a keby nebolo zvyšovania likvidity štátu, no tak by to narástlo iba o 3 percentá? Aj nárast o 3 %, dámy a páni, je cestou do pekla. Aj nárast o 3 % nás vedie na grécku cestu.
A ešte jeden citát z predloženej správy, citujem: "Je potrebné konštatovať, že samotné ministerstvo očakáva nárast dlhu až do roku 2015", čiže v roku 2015 by ten trend mal niekde kulminovať, "kedy dosiahne hrubý verejný dlh úroveň 56,7 % HDP a prekročí tak vlastne tretiu hranicu ústavného limitu", alebo ak chcete, tretie ochranné pásmo. Čiže čo to znamená v zrozumiteľnej reči? Verejný dlh Slovenska bude v roku 2015 už iba 0,3 % HDP pod hranicou 57 %, za ktorou vláda nesmie predložiť Národnej rade návrh rozpočtu verejnej správy s rozpočtovaným schodkom. A nielen to, teraz príde ešte horšia vec, ďalšia nesplniteľná, samosprávy budú povinné schváliť na nasledujúci rok, na nasledujúci rozpočtový rok iba vyrovnaný, prípadne prebytkový rozpočet. A toto všetko, dámy a páni, navyše za predpokladu, že ekonomike sa bude dariť tak, ako je to naprojektované v prvom návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016. Ale skúsenosti s ostatným mesiacom nám jasne hovoria, že s každou novou makroekonomickou prognózou dochádza k modifikácii alebo k prehodnoteniu makroekonomického prostredia spravidla vždy smerom nadol. Veď určite každý z vás, kto robí trochu s rozpočtovou tematikou, tak vie, ako sa koniec koncov vyvíjali makroekonomické prognózy pri zostavovaní rozpočtu na tento rok. Najprv to malo byť, rast HDP na úrovni 2,6 %, potom 2,5, potom 2,1, potom 1,9, 1,5, a opraví ma možno kolega Šramko, myslím, že nakoniec to skončilo až na 0,9 % alebo niekde približne na tejto úrovni.
Tak sa teda pýtam, ešte je tu niekto v sále, kto verí tomu, že hrubý verejný dlh Slovenska v roku 2015, keď má kulminovať, že skutočne bude pod úrovňou 57 percent? Ak tomu tak nebude, potom vláda Roberta Fica bude musieť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou na rok 2016 predložiť vyrovnaný štátny rozpočet. Teda nielen to, čo spomínal môj predrečník Ivan Mikloš, keď hovoril o tom, že bude musieť prísť k nominálnemu zmrazeniu rozpočtových výdavkov. Nominálne zmrazenie rozpočtových výdavkov bude znamenať, že aj platby do Sociálnej poisťovne budú musieť byť zmrazené, a teda, panie poslankyne a páni poslanci zo SMER-u, berte, prosím vás, na vedomie, že v takomto prípade budete v svojich regionálnych poslaneckých kanceláriách vy obhajovať zoči-voči vašim voličom, prečo im boli zmrazené dôchodky. Už nebudete hovoriť o zmrazovaní miezd ústavných činiteľov, o zmrazovaní miezd členov vlády, budete musieť vysvetľovať vlastnému elektorátu, množine 1 milión 134 tisíc vašich voličov z ostatných parlamentných volieb. Pomerne veľkú časť vášho elektorátu tvoria práve ľudia v dôchodkovom veku, tak sa skúste už teraz dopredu s dvojročným predstihom pripraviť na to a pripraviť si argumentárium, ako budete v svojich regionálnych poslaneckých kanceláriách, alebo aj na Súmračnej, tu v centrále SMER-u, lebo tam máte tiež množstvo kancelárií poslaneckých, vysvetľovať vašim voličom, ktorí sú poberateľmi starobného dôchodku, že im boli zmrazené penzie. Tak vážna je situácia vo verejných financiách.
Nerobte si tu falošné ilúzie o tom, ako si to naprojektoval váš minister financií Peter Kažimír, že hrubý verejný dlh Slovenskej republiky bude kulminovať v roku 2015, ale že sa zastaví 0,3 % percenta pod spomínanou 57-percentnou hranicou. To je tak maličká korekcia. Stačí, že sa pri súčasne vysokej miere volatility na finančných troch udeje malý skok úrokových sadzieb smerom nahor, zvýšia sa nám náklady na obsluhu nášho dlhu a budete mať hrubý verejný dlh nie tri desatiny pod päťdesiat sedmičkou, ale budete ho mať možno na 58 - 59 %, a teda medziročné zmrazenie rozpočtových výdavkov nominálne, podotýkam, nominálne rozpočtové výdavky, a navyše na rok 2016, ktorý, aby toho nebolo málo, bude, ak sa nič mimoriadne dovtedy neudeje, rokom volebným, na rok 2016 budete musieť predložiť vyrovnaný štátny rozpočet.
Ešte stále tu je niekto v sále, ktorý verí tomu, čo je zapísané v návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2014 až 2016? Teraz to nemyslím vôbec v zlom, ale pýtam sa, verí tomu Rada pre rozpočtovú zodpovednosť? Alebo verí tomu priamo predseda rady pán Ivan Šramko? Neviem. Možno v záverečnom slove povie na toto svoj vlastný názor. A ako ho poznám, tak viem, že ho povie, aj keby mal byť nepopulárny. Veď o tom je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, že má zužovať priestor na fiškálne manévre akejkoľvek, podčiarkujem, akejkoľvek vlády.
Skúsme si ešte krátko pripomenúť, ako sa vyvíjal hrubý dlh Slovenska od roku 2008. Čiastočne tu hovoril o tom môj predrečník poslanec Richard Sulík, ale chcem sa na to pozrieť trošku z iného aspektu. V rokoch 2008 až 2010, teda obdobie, ktoré spadalo do druhej polovice vlády Roberta Fica, tej prvej vlády, Fico 01, nám narástol hrubý verejný dlh z 28 na 42 %, o 14 percentuálnych bodov. Potom prišlo to krátke obdobie necelých dvoch rokov 2010 - 2012, vláda Ivety Radičovej - hrubý verejný dlh narástol zo 42 na 43 % HDP, čiže plus-mínus o, radovo o 1 percentuálny bod. Teraz nám prichádza obdobie 2012 - 2013, čiže vláda Fico 2.0, ak to označíme ako "abdgrejdy" softvérov: nárast dlhu zo 43 na 52 %, už o spomínaných takmer 9 percentuálnych bodov. (V sále zazvonil mobilný telefón.) Už som sa zľakol, že to pán Hraško nám hrá na fujare. (Smiech a reakcia z pléna.) Áno, áno, to má kolega Kaník také pekné zvonenie? A na roky 2013 až 2015, ak sa nič mimoriadne neudeje, tak tu bude ešte stále druhá vláda Roberta Fica. Nie opozícia, nie pravicové strany, ani nie Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ale vláda Slovenskej republiky projektuje nárast dlhu z 52 na takmer 57 percent. Čiže nárast o 5 percentuálnych bodov.
Skúsme to teraz všetko spočítať. Veľmi zlé konštatovanie, veľmi zlá správa pre Slovensko č. 1: za roky 2008 až 2015, čiže za 7 rokov tu máme nárast verejného dlhu o 29 percentuálnych bodov. Konkrétne z 28 na 57. Čiže 28 a koľko je 57? Dvadsaťosem a dvadsaťdeväť je päťdesiatsedem. A tu nám už postačí aj elementárna matematika, aby sme urobili druhé konštatovanie: za sedem rokov zdvojnásobenie hrubého verejného dlhu Slovenskej republiky. Zdvojnásobenie! Z toho nárastu 28 + 29, tak z tej dvadsať deviny jeden jediný percentuálny bod pripadá na vládu Ivety Radičovej, 28 percentuálnych bodov pripadá na prvú a druhú vládu Roberta Fica.
No a teraz každý z vás, dámy a páni, kto mal tú možnosť, či už s väčším alebo menším sebazaprením si pozrel one man show, televíznu reláciu v nedeľu na televíznej stanici TA3. One man show hovorím preto, lebo som robil 15 rokov pre jednu nemeckú banku a tam, keď sme mali také stretnutia stredného a vyššieho manažmentu, tak hrala taká kapela a Nemci jej, Rakušáci jej hovorili, že Zwei Männer Musik, čiže kapela pozostávajúca z dvoch muzikantov, a toto nebola ani two man show, ale one man show, proste príde premiér do relácie na televíznu stanicu TA3. Možno je tu jeden taký kreatívny návrh, aby sme premenovali túto reláciu, ona sa tak honosne volá, že Týždeň v politike, skúsme ju premenovať na One man show. A v tejto relácii, preto som hovoril o tom, že niekto s väčším, niekto s menším sebazaprením si pozrel túto reláciu, ja som mal dosť, som musel prekonávať sebazaprenie, aby som ju dopozeral do konca, premiér Fico s takým kľudom Angličana, s takým kľudným výrazom na tvári konštatuje, ešte si myslím, že vyzval na pomoc aj prítomného redaktora, aby mu pomohol, že však nič také zlé sa nedeje, veď my máme tretí, pán redaktor, tretí či druhý najnižší hrubý verejný dlh z krajín európskej už dnes dvadsaťosmičky. Čo je na tom také zlé, však sme druhí, tretí od konca, veď dobre, nie?! No len bolo by naozaj vhodné a tu už tá časovaná bomba pomaličky tiká, je najvyšší čas, keby si v prvom rade premiér Robert Fico a potom nasledovaný ďalšími členmi vlády, ktorí majú čo povedať do ekonomických rezortov, aby si konečne uvedomili tri zásadné veci.
Tá prvá vec je, nie je podstatné, kde sa dnes Slovensko nachádza v rebríčku, v tom absolútnom rebríčku hrubého verejného dlhu (Hvizd v sále.), či sme druhí alebo tretí od konca a tvárime sa, že, á, však ticho po pěšině, však v pohode, veď zvyšných 25 krajín je na tom horšie ako my. Treba si v prvom rade uvedomiť trend alebo tú pružnosť. Kto trošku viacej sa zaujíma o motorizmus a autá a motory, tak vie, že nie je rozhodujúce mať zrýchlenie z nuly na 100 km, ale tá pružnosť motora znamená, za koľko sekúnd dokáže auto zrýchliť z 80 na 100 km, že v tomto pásme, akú má ten motor pružnosť. No tak preto hovorím, že dôležitý je trend toho nárastu. Za sedem rokov zdvojnásobenie hrubého verejného dlhu. Prestaňme sa konečne vytešovať a prestaňme konečne klamať aj ľudí na Slovensku, ktorí sa tejto tematike nevenujú, že Slovensko má druhý alebo tretí najnižší hrubý verejný dlh a že teda nič také dramatické sa nedeje.
Spomínal som v úvode môjho vystúpenia, že ekonomická kategória hrubého verejného dlhu vykazuje obrovskú mieru zotr-vač-nosti. To znamená, že ak ste naštartovali tú pružnosť, alebo to tempo zrýchľovania nášho zadlžovania na takúto úroveň, že za sedem rokov zdvojnásobenie, netvárte sa, dámy a páni zo SMER-u, že bude možné tento rýchloidúci vlak pribrzdiť alebo spomaliť medziročne alebo v priebehu dvoch rokov. Možné to nebude. Ten dlh bude nielenže kulminovať v roku 2015 na úrovni 57 %, ale pri súčasnom ekonomickom diletantstve tejto vlády bude ešte rásť ďalej. Čiže to je prvé konštatovanie. Bolo by vhodné, aby čo najskôr si ho začali v najlepšom možnom úmysle uvedomovať všetci členovia vlády, ktorí majú čo do činenia s ekonomickými rezortami.
Druhé konštatovanie je, a teraz si pomôžem takými už veľmi ošúchanými frázami, ktoré hovoria o tom, že Slovenská republika je malou ekonomikou otvoreného typu a veľmi závislá na Francúzsku, na Nemecku. Toto všetko už poznáme naspamäť, ale to konštatovanie je správne. Ale viete, čo z neho vyplýva? Z tohto konštatovania vyplýva, že slovenská ekonomika je veľmi zraniteľnou ekonomikou. Máte v Európskej únii aj ekonomiky čo sa týka počtu obyvateľov porovnateľné s našou slovenskou ekonomikou, zoberme si nejaké Dánsko napríklad, Estónsko a ďalšie, ale nie sú zďaleka tak zraniteľnou ekonomikou, ako je zraniteľná ekonomika Slovenska. Zraniteľnou je predovšetkým preto, že malý domáci trh, to znamená, ekonomický rast už nemôže byť ťahaný domácou spotrebou, ale naozaj stojí a padá na zahraničnom dopyte, na vonkajšom ekonomickom dopyte.
No a zraniteľnou najmä preto, a to je to tretie konštatovanie, ktoré je potrebné si čo najrýchlejšie uvedomiť, že zvýšenie úrokových sadzieb čo i len o dva až tri percentuálne body - počuli ste tu tiež v ostatných týždňoch a mesiacoch také tie suverénne, opäť s pokľudom Angličana na výraze tváre, konštatovania, veď slovenská ekonomika má historicky najnižšie úročené government bonds, naše vládne dlhopisy alebo tie krátkodobé štátne pokladničné poukážky. Áno, to je holý fakt, chcem byť v maximálnej možnej miere objektívny, dosahujeme v súčasnosti jednu z najnižších hodnôt úročenia nášho dlhu, len si uvedomme, že nárast tohto úročenia čo i len o 2 až 3 percentuálne body by mohol ľahko pri súčasne vysokej miere volatility finančných trhov, to nemusí byť tak nepravdepodobná vec, by mohol byť fatálnym pre slovenskú ekonomiku.
A prečo toto konštatovanie? My pri v súčasnosti príjmoch štátneho rozpočtu niekde v hodnote 13 mld. eur vynakladáme na obsluhu dlhu 1,2 - 1,3 mld. eur. Čiže takmer 10 % našich príjmov použijeme na ročné náklady na obsluhu nášho hrubého verejného dlhu. Treba si uvedomiť, že v priebehu 12-ch mesiacov v tom fiškálnom roku Slovenská republika potrebuje prefinancovať 7 až 8 mld. vládnych dlhopisov. Čiže predstavte si to ako nejakú maticu, že máte rôzne emisie vládnych dlhopisov na rôzne maturity, na rôzne doby splatnosti, a každú chvíľu v tom danom roku, v tých 12 mesiacoch vám jedna z tých emisií proste expiruje, či už to boli 3-, 5-, 7- alebo koľkoročné, 10-ročné dlhopisy, a vy ich potrebujete, keďže nemáte na splatenie, nemáte z čoho tých investorov vyplatiť, tak potrebujete urobiť niečo, čo sa volá repleysment, čiže staré dlhopisy potrebujete nahradiť dlhopismi novými. Ak je to približne 7 až 8 mld. eur z toho nášho celkového dlhu, ktorý je niekde v úrovni 37 mld., to znamená, že takmer, alebo teda hodnota niekde okolo pätiny toho nášho celého balíka verejného dlhu sa každý rok musí opätovne na finančnom trhu umiestniť. A skúste si dať do kalkulačky 3 % z 8 mld., čo vám vyjde. Vyjde vám suma 240 mil. eur. Čiže keby došlo k nárastu úročenia nášho hrubého verejného dlhu, opakujem, čo nemusí byť tak nepravdepodobné pri súčasnej miere volatility na finančných trhoch, tak nás náklady na ročnú obsluhu verejného dlhu budú stáť o 240 mil. eur viac.
A tak sa skúsme teda spolu dopracovať k nejakému konštatovaniu: je tá slovenská ekonomika zraniteľnou, alebo nie je? Ja tvrdím, že je. Ak 10 % našich ročných príjmov v štátnom rozpočte z tých 13 mld., hovorím okrúhle čísla, používame na obsluhu dlhu, tak sme zraniteľnou ekonomikou, a to dosť výrazne.
Nakoniec by som chcel ešte uviesť pár poznámok, čo sa týka zvyšovania transparentnosti verejných financií v tejto oblasti. Rovnako ostáva obrovský priestor a je potrebné sa ďalej a ďalej posúvať zvyšovaním transparentnosti. Uvediem možno dve také kľúčové konštatovania. To prvé, že naša konsolidovaná bilancia príjmov a výdavkov verejnej správy obsahuje naozaj členenie iba na príjmy, výdavky a saldo. A konštatuje správa, predložená, nebolo preto možné verejnosťou, citujem, "posúdiť samotnú štruktúru a zmenu v hlavných kategóriách na príjmovej a výdavkovej strane", hlavne medziročne, aby sme videli vlastne, ktorá tá kategória ako sa medziročne vyvíja, či nám tie príjmy rastú, klesajú, alebo výdavky rastú alebo klesajú. Teda chcem veriť tomu, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť bude ďalej pozorne sledovať a upozorňovať na ten trend nielenže nárastu, ale čo i len aj stagnácie transparentnosti, aby stále tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť do toho búšila a veľmi rýchlo, aby spustila ten semafor, aby blikala červená akonáhle sa začne v okruhu verejných financií diať nejaká habaďúra, nejaké účtovné kreativity a podobne.
Koniec koncov návrh rozpočtu na budúci rok neobsahuje ani vyčíslenie implicitných záväzkov, pokiaľ ide o dve oblasti. Tou prvou sú záväzky z PPP projektov a tou druhou oblasťou sú záväzky, ktoré vzniknú a v budúcnosti budú vznikať z nákladov na odstavenie jadrových elektrární. Tieto implicitné záväzky návrh štátneho rozpočtu na rok 2014 neobsahuje. Opäť také maličké prirovnanie k tým našim záväzkom voči európskym stabilizačným mechanizmom, ako keby opäť to bolo niečo, čo sa Slovenskej republiky netýka. Veď to potom. To je zase ako s tým fajčením, však nie od zajtra, však od Silvestra, potom nie od Silvestra, však od letnej dovolenky. A stále sa to posúva a posúva ďalej a tvárime sa, ako keby tie záväzky sa nás netýkali, lebo nie sú prítomné. Nie sú tu a teraz, budú niekedy v budúcnosti, no tak načo sa tým teraz zapodievať.
A nakoniec, keď sme ešte u tej transparentnosti, veľkou témou, ktorá doposiaľ nebola v parlamente nikdy diskutovanou, je téma prechodu zo súčasnej metodiky ESA 95 na metodiku ESA 2010. Kto si metodiku ESA 2010 prečítal, upozorňujem tiež vopred, že to je taká obrovská rozsiahla buchla strašne komplikovaného textu, tak je potrebné si uvedomiť, že tá prvá notifikácia dlhu a deficitu podľa novej metodiky, ona prebehne vlastne v roku 2014 a mala by sa týkať uzatvoreného fiškálneho roka 2013. Chcem vysloviť na základe mne dostupných znalostí a informácií, že táto notifikácia opäť s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou povedie ku korekcii nášho hrubého verejného dlhu, ale nie smerom nadol, ale smerom nahor. Možno opäť pán Šramko bude vedieť aj prvý nejaký kvalifikovaný odhad uviesť, bude to číslo možno niekde pod hodnotou 1 % HDP, tá korektúra nášho hrubého verejného dlhu vďaka spomínanej metodike ESA 2010.
A tu chcem, dámy a páni, uviesť, že som ako člen výboru pre európske záležitosti skutočne so zdesením počúval nášho premiéra, ktorý chodí tu a tam na výbor pre európske záležitosti si vypýtať mandát tesne pred odchodom na rokovanie Európskej rady. A na jednom z týchto výborov, a sedel aj tuto kolega po mojej pravej ruke, podpredseda výboru pre financie rozpočet, sme mali také veľakrát spoločné zasadnutia výboru. (Reakcia spravodajcu.)  No, nebojte sa, nejdem vás usvedčiť z ničoho a už vôbec nie z klamstva vášho straníckeho šéfa, ale potvrdíte, že častokrát bývajú spoločné zasadnutia výboru pre európske záležitosti a finančného výboru, keď sa jedná o nejaké kľúčové témy. A na jednom z takýchto veľkých, tu vzadu v tej malej kinosále, spoločných zasadnutí výboru som počúval zrazu slová nášho premiéra, pretože Robert Fico je aj mojím premiérom, on nie je len premiérom 1 134 000 voličov SMER-u, ja predpokladám, že je premiérom celej krajiny, a tam spomínaný pán príde a povie: Pokúsime sa na Európskej rade lobovať za to, aby metodika ESA 2010 sa neuplatňovala, prípadne aby jej účinnosť bola aspoň posunutá. Posunutá v čase, čiže opäť potom, potom, neskôr, len nie teraz, lebo je to nepríjemné. Čo na tom, že metodika ESA 2010 v princípe zreálňuje účtovanie v okruhu verejných financií?! To znamená to, čo sa kedysi buď pozabudlo, alebo neúčtovalo vôbec, alebo účtovalo všelijak kreatívne, tak naozaj zjednoduším to, jedným slovom upratuje v tom, aby tie spomínané národné účty, ten systém národných účtov, aby čo najreálnejšie odzrkadľoval skutočné záväzky, pohľadávky, majetok a bla-bla-bla na celom okruhu verejných financií. To je po prvé. A po druhé, táto metodika ESA 2010 umožňuje transparentnejšie porovnávanie fiškálnej situácie aj medzi štátmi navzájom, aby to nebolo tak, že každá krajina účtuje nejako inak. Tí z vás, ktorí robia trochu do účtovníctva, tak možno vedia, čo sú to IAS, medzinárodné účtovné štandardy a podobne. Čo v oblasti korporátnej, v oblasti firiem postúpilo relatívne ďaleko, v oblasti verejných financií sú tam dosť veľké rezervy, a preto táto metodika. Nakoniec, možno tomu budete rozumieť úplne najviac, jednou z najdôležitejších zmien metodiky ESA 2010 je, že zaznamenávanie jednorazových transferov v oblasti penzií, čiže presun aktív z penzijných, z tých národných penzijných schém spolu s budúcimi záväzkami už nebude znamenať okamžitý pozitívny vplyv na saldo verejných financií.
Čo to znamená na príklade nášho malého Slovenska? Viete veľmi dobre, ako sme tu finišovali, ako sme tu šprintovali s tou legislatívnou zmenou, keď ste otvárali, otvárali druhý pilier, keď ste znižovali odvody do druhého piliera. Myslím, že dokonca jedna z tých zmien prebehla v skrátenom legislatívnom konaní, aby ten nový stav nastal o mesiac skôr. Viete prečo? Lebo za ten mesiac ste sa nádejali, že vám to prinesie o 50 mil. eur do rozpočtu viac. A na ročnej báze, ak sa nemýlim, je to skoro 600 mil. eur. Takéto manévre, takéto prešprintovanie už nebude v novej metodike ESA 2010 možné. Môžte robiť, čo chcete s presunmi aktív z tých penzijných schém, už vám nebudú vylepšovať pozíciu, pokiaľ ide o saldo verejných financií. Nebudú mať už pozitívny vplyv na saldo verejných financií. Čiže ani to, čo urobil Viktor Orbán v Maďarsku s penzijnou schémou, teraz nechcem používať také tie silné, ideologicky podfarbené výrazy, znárodnenie, zoštátnenie, neviem čo, zlodejina, ukradnutie dôchodkov v druhom pilieri. Nechajme to naozaj teraz bokom. Len podčiarkujem, uvedomte si, že tieto jednorazové opatrenia už nebudú vylepšovať saldo verejných financií.
A tak mi dovoľte na záver skonštatovať, že po prvé, je dobrou správou, že Slovensko má účinný zákon o dlhovej ústavnej brzde, že má plne funkčnú Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Po druhé, chcem vysloviť nádej, že tento ústavný zákon nebude nikdy podliehať snahám o jeho zmenu. Po tretie, chcem vysloviť nádej, že namiesto ohýbania ústavného zákona cez koleno bude každá vláda zodpovedne pristupovať k riadeniu verejných financií tak, aby ustanovenia v dnes platnom zákone boli do bodky vždy naplnené.
No ale predsa len je tu jeden taký malý šrám, ktorý mi túto nádej dosť výrazne stláča dole alebo vracia naspäť do reality. Že prečo? No práve už spomínaný niekoľkokrát a na konkrétnych príkladoch uvedený ekonomický diletantizmus tejto vlády. To je ten bod zlomu, ktorý mi bráni v pestovaní nejakej nádeje, že naozaj táto krajina, pokiaľ ide o dlhodobú udržateľnosť verejných financií, ide správnym smerom. A je to holý fakt. A pokiaľ tento fakt niekto vo faktických poznámkach alebo v ďalšej rozprave vyvráti, budem rád a budem sa tešiť na vecnú diskusiu. Ale zostáva holým faktom, že socializmus dosiaľ žiadnu krajinu na svete nepriviedol k prosperite. To je holý fakt. Môžme sa tu sporiť o ideológiách, ľavicových, pravicových, treba jednu jedinú krajinu položiť na stôl a povedať, táto krajina mala osem, dvanásť rokov socialistov pri moci a tí ju priviedli k prosperite, k ekonomickej prosperite. Ja osobne takú krajinu nepoznám.
Rovnako zostáva holým faktom, že socialisti nikdy nevedeli hodnoty tvoriť, a dokonca tvrdím, že ani tvorbu hodnôt podporiť. Dokonca ekonomickú, priamu ekonomickú deštrukciu a ignorovanie ekonomických zákonov socialisti nemajú problém označiť za malú revolúciu. Posledný príklad z uplynulého týždňa. Mnohí si spomínate, dámy a páni, keď premiér Robert Fico a minister financií Peter Kažimír najskôr len tak zľahka poodhalili, že budúci týždeň zverejnia revolučné zmeny v oblasti riešenia dlhodobo nezamestnaných na Slovensku. Tí skôr narodení si budú pamätať, keď mladoboleslavská Škoda prišla na trh s novým modelom, ktorý sa volal Škoda Favorit a prvý deň bol celý prikrytý plachtou, a len tak niekto nadvihol tú plachtu, aby videli sme taký ľavý predný reflektor, potom niekto nadvihol zozadu trošku tú plachtu a ukázal nám zadný nárazník, že ako to auto bude vyzerať, ale až prišiel veľtrh, tak potom plachtu strhli dole a povedali, toto je Škoda Favorit. Tak takto nás dva, tri dni napínali páni premiér a minister financií, že prídu s revolučnými zmenami na riešenie dlhodobo nezamestnaných na Slovensku. Tak som aj ja celkom, úprimne sa priznám, v takom napätí očakával, jaká to bude teda tá revolúcia, lebo zažil som len jednu, to bola naša Velvet Revolution, tá naša Nežná, a tú Veľkú októbrovú si pamätám už len z učebníc dejepisu. A zrazu revolúcia prišla a dozvedeli sme sa, že, dve veci, že ak niekto zamestná niekoho, kto je v evidencii nezamestnaných dlhšie ako jeden rok, tak nebude musieť zamestnávateľ platiť odvody a v princípe ani zamestnanec. Dobre, to by som ešte považoval, že vidíte, že vám tečie do topánok, vidíte, že tá nezamestnanosť je brutálne vysoká a vytvára sama osebe obrovské tlaky, keď k tomu pripočítame ešte demografické prognózy, tak vytvára obrovské tlaky na dlhodobú nie udržateľnosť, ale neudržateľnosť verejných financií.
Ale to druhé opatrenie, ktoré prišlo, a to ma už akože úplne posadilo do kresla, bolo, že korporácia alebo firma, podnikateľ, ktorá má problém s likviditou, aby uhradila táto firma odvody, tak že si bude môcť zobrať úver. A tu sa v plnej nahote ukázala hodnotová výbava socialistov na Slovensku. Najprv ťa zdaním, dodaním, zodvodním, zvýšim ti priame dane, zvýšim ti odvody, zvýši,ti poplatky, a potom zrazu, keď vidíte, že ste týmito opatreniami pridusili slovenskú ekonomiku, naozaj, že ju škrtíte, tak zrazu prídete s revolučným opatrením, že spoločnosť, ktorá nemá dostatok likvidity na zaplatenie odvodov, tak nech si zoberie úver. Prosím vás pekne, ale veď to je opäť len rozloženie tých záväzkov v čase. Ten úver nebude za toho podnikateľa, za toho zamestnávateľa splácať nikto iný. Ani vláda, ani členovia vlády, ani poslanci, ani socialisti, nikto. To proste budú záväzky spomínanej spoločnosti, spomínaného zamestnávateľa.
A teraz sa všetci zamyslime nad tým, a kde je ten prívlastok "revolučné opatrenie"? V čom je revolučné? Veď odkedy boli vymyslené peniaze, Samuelson povedal, že sú tri najväčšie objavy v dejinách ľudstva: oheň, koleso a peniaze, odkedy boli vymyslené peniaze, tak vždy platí, že keď nemáš, no tak si požičaj! A netvárte sa, že týmto pomáhate zamestnávateľom. Vy ste si uvedomili, pevne verím, že si začínate uvedomovať, dámy a páni zo SMER-u, že ste spomínanými ekonomicky diletantskými opatreniami, ktoré tu produkujete už od ostatných parlamentných volieb, tak pridusili ekonomický rast. A tu navyše poviem celkom objektívne a teraz budem na strane Roberta Fica, že áno, vďaka miere otvorenosti slovenskej ekonomiky a zníženým dopytom po našich produktoch, tovaroch a službách, máme problém s ekonomickým rastom, to je všetko fajn. Ale vy môžte prijímať opatrenia, ktoré budú tie problémy s ekonomickým rastom buď zmierňovať, alebo také opatrenia, ktoré budú ekonomický rast bustovať, budú ho ďalej podporovať. Vy ste prijímali opatrenia toho prvého charakteru alebo tej prvej skupiny.
Takže posledná veta, ďakujem za predloženú správu Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a teším sa, že takýchto a im podobných kvalitných materiálov bude mať na stole slovenský parlament čo najviac.
Ďakujem pekne.