Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Pán kolega, taká fajn prednášočka odborná. Veď ja si vás považujem, lebo skôr staviate na tých profesionálnych pilieroch, väčšinou, ale trošku neskoro po 24 hodinách. Ale to, čo ma zaujalo, možno jedna reakcia predsa k tomu vášmu úvodu, keď ste spomínali Klausa, myslím teda prezidenta, profesora Klausa, ako profesora ekonómie. On bol zaujímavý typ človeka, je, ja som si ho považoval a považujem, možno aj pre tú určitú zdravú mieru euroskepticizmu, ja sa k tomu priznám, je to osobnosť. Ale čo sa týka jeho názorov ekonomických?
Kupónová privatizácia bola jeho, to bol on autor, kde svojho času chcel aj Nobelovu cenu, sa koketovalo s Nobelovou cenou za túto nádhernú etapu. S tým, že spôsobila kupónová privatizácia akurát to, že sme mali istú etapu najväčší počet akcionárov na počet obyvateľov Československa, ešte vtedy. S tým, že potom, chudáci, dôchodcovia si pokupovali kupónové knižky a tam začali vznikať vlastne zárodky všetkých finančných skupín, ktoré za 5,50 kúpili kupónové knižky a dostali sa k zaujímavým akcionárskym vlastníckym podielom v akciových spoločnostiach, v investičných fondoch a tak ďalej. Takže pochopil som ten úvod ako takú obhajobu klasického liberálneho pohľadu na ekonomický vývoj, ale tento pán ako potencionálny nositeľ Nobelovej ceny vlastne začal ten konkurenčný boj medzi finančnými skupinami aj všelijakými prostriedkami toho boja a aj toho, čo sa dnes možno právom niekedy kritizuje. Takže veľká osobnosť.
Zaujímalo by ma, či to bol jeho úmysel geniálny, alebo náhoda a medzera v jeho vedomostiach.
Ďakujem.

Ďakujem. Tiež si dovolím pripomenúť členom výboru, že o 12.00 hod. máme zasadnutie výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja som najsamprv vôbec uvažoval, či využiť faktickú poznámku, ale potom mi to nedalo. Trošku zdegradujem tento inštitút faktickej poznámky. Ale parlament je čo? Je to pôda politická a stále si romanticky myslím a budem robiť pre to, čo sa dá v rámci mojich možností, aby okrem politickej pôdy bola aj pôda profesionálna.
Ja vždy pozorne počúvam, pokiaľ som tu, každého z nás. Pán poslanec, politicky to nebolo naozaj nič, to bolo politikárčenie. A je to, mňa mrzí, že to musím povedať, ale váš osobný exhibicionizmus, a napriek tomu, že hovoríte, že aj tie ústavné zákony sú načasované do etapy prezidentských volieb, však tá vaša prezentácia nebolo nič iné, len kampaňou pána Kisku, keby už o to šlo. Takže politicky to nebolo nič. To bolo exhibicionisticky politikárčenie. A vecne, odborne - a vysvetlím v rozprave - vecne jednoducho nemám na čo reagovať. Vy ste sa profesne vecne nezaoberali ničím, takže tam niet o čom vôbec.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pripomínam členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že o dvanástej máme zasadnutie v zasadačke miestnosti výboru. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len chcem oznámiť, pripomenúť členom, o ôsmej máme zasadnutie výboru, výboru pre vzdelávanie, zajtra o ôsmej, poprosím. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Nebudem hovoriť dlho, ale predsa len dovoľte pár viet.
Teraz hovorím trošku ako právnik. Viete, neexistuje žiadny zákon alebo iná forma právneho predpisu, ktorý kvantitatívne alebo aj kvalitatívne postihne všetky tie spoločenské vzťahy, ktoré postihnúť chce. Tento návrh zákona je možno špecifický v tom, že on má svoju intenciu inde. Ja myslím, že všetky, všetci si rozumieme. S niektorými kolegami mladšími právnikmi kde-tu polemizujem o tom, ja tvrdím, že každý zákon má svojho ducha, teda intenciu. Treba ho hľadať, treba mu vedieť porozumieť a treba ho vedieť a mať chuť ho hľadať.
Intencia tohto zákona nie je v nejakom super vyčerpávajúcom právnom postihnutí istej etapy. Ja som povedal v úvode, je to určitá, v normatívnej podobe vyjadrená úcta k ľuďom, ktorí v tomto období bojovali proti fašizmu a robili, čo robili. Ja som aj na výbore ústavnoprávnom, tiež pán poslanec Hlina vtedy vystúpil okrem iného s týmto argumentom, že už ich je len pár. No ja neviem presne, ale myslím, že okolo 15-tisíc alebo 18-tisíc, alebo nejako tak, takže nielen pár. Ale tu, myslím, že nejde o kvantitu, nejde o počet tých ľudí. A ja tvrdím, aj keby ich bolo päť. Tu nejde len o tých ľudí. Ide proste o, ako som povedal, globálne spoločensko-politické a nejaké humanistické vyjadrenie úcty k ľuďom, ktorí, opakoval by som sa, riskovali život v tejto etape.
Z hľadiska fungovania organizácie, iste, že ich treba brať z hľadiska veku tolerantnejšie, biológiu ani prírodu nezastavíte. Sú to zrelí ľudia, ktorí majú mnohí okolo 90, ale sú tu, fungujú a, pochopiteľne, treba aj tento fakt brať do úvahy, že aj tá činnosť trochu zodpovedá ich možnostiam finančným, vekovým a tak ďalej. Ale to treba brať pri všetkej úcte a pokore.
Okrem toho ten predmet ich poslania alebo činnosti je vymedzený v § 3, myslím, v 8 bodoch, len príkladmo, tam je slovo, najmä ak tam je príkladmo vymenované, na čo by sa mali zameriavať, čo by mali, čo by mali robiť. Takže ja som presvedčený, ja som pochopil, samozrejme, kolegov poslancov, ktorí to mysleli v tých širších hodnotovo-politických dimenziách, rozumiem tomu, ale všetko sa zas možno hneď aktuálne do právneho predpisu dať nedá. Je to otázka spoločensko-politického hodnotového rebríčka a výsledkov aj parlamentnej demokracie. Ale nechcem do tohto zabiehať.
Ja chcem potvrdiť len to, čo som povedal v úvode, domnievam sa, že bez ohľadu na počet týchto ľudí si zaslúžia určitú formu normatívneho kroku a prvku, ktorý ocení to, čo oceniť podľa môjho názoru treba práve preto, aby sme nebudovali na závisti a nenávisti, ale na úcte k určitým ľuďom a k určitej historickej etape. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo. Aj v škole sme hovorili tres faciunt collegium, aspoň traja tvoria kolektív, takže môžme povedať pár slov, ak dovolíte. Veľmi stručne.
Takým nosným determinantom a dôvodom na predloženie návrhu tohto zákona je fakt, že skupina poslancov, samozrejme, a po komunikácii so Zväzom protifašistických bojovníkov sa domnieva a je presvedčená, že ľudia, ktorí riskovali životy svoje i svojich blízkych v období roku 1939 až 1945 v boji s touto spoločenskou, politickou a dejinnou zrúdou, akým fašizmus bol, si proste zaslúžia určitú formu spoločensko-politického, morálneho, ľudského a hodnotového ocenenia aj v tej normatívnej, zákonnej podobe. To je v podstate nosný princíp zákona.
Skonštatovať musím ešte jedno, že všetci, ktorí sme predkladatelia, sme bez nejakého mihnutia oka akceptovali všetky tie relevantné pripomienky, či už legislatívno-technické, alebo obsahovej povahy, ktoré nám dali či už vecne príslušné výbory, pretože zákon bol prerokovaný, pochopiteľne, v ústavnoprávnom výbore, vo výbore pre sociálne veci a vo výbore branno-bezpečnostnom, všetky pripomienky, ktoré mali svoj význam, bolo ich relatívne dosť, sme akceptovali.
Takže chcem vás poprosiť o podporu tohto návrhu zákona. On nie je náročný, z hľadiska kvantity má myslím sedem paragrafov, ale má skôr taký, opakujem, spoločensko-politicko-morálny, hodnotovo-historický zmysel.
Ďakujem, pani predsedajúca, za slovo.

Ďakujem za slovo. Pár poznámok. Po prvé, ten prevod podlieha, samozrejme, aktuálnemu právnemu stavu a nejakému právnemu režimu, ktorý sa opiera okrem iného o zákon o správe majetku štátu, kde tento majetok je prebytočný. Trošku má principiálne prekvapuje to, že kolegovia z opozície, ktorí väčšinou hodne kritizujete štát ako zlého vlastníka, ktorý hospodáriť nevie a kde sa len rozkráda atď., teraz drukujete za to, aby určitý majetok, ktorý je prebytočný, ostal vo vlastníctve štátu. Ja sa domnievam, že keď tu pomerne často alebo ešte častejšie sme mali hovoriť o podpore vzdelávania, kultúry aj športu, tak každý subjekt, aj športový subjekt a jeho efektivita jeho činnosti je determinovaná aj majetkovým a personálnym substrátom. A neviem, či dopredu treba takto prejudikovať a prezumovať, čo aj pán poslanec Érsek, ktorého si inak považujem ako športovca aj človeka, že treba strašiť dopredu, že ktovie, čo sa raz s ním stane.
Každý právny predpis - aj napísaný zlatými písmenami - sa dá vždy nejakým spôsobom obísť, ale platí starý princíp presumptio boni viri. Predpoklad slušnosti, slušného, korektného chovania. Skúsme tomu dôverovať, ja v tom nevidím žiadnu špekuláciu. Ak sa mýlime, no vylúčiť sa to nedá, ale ja si nemyslím, že je to tak. Olympijský výbor môže využiť ten majetok len na účel a poslanie, ktoré, na ktorý je, na ktorý je zriadený, na ktorý existuje. A ja chcem pevne veriť, že tomu tak bude. Nevidel by som to až tak čierne, aj keď sú tam niektoré možno skúsenosti aj tvoje, pán poslanec, ale skúsme tomu dôverovať.
Ďakujem.

Ďakujem. Pripomínam tiež kolegom, že zasadnutie výboru najsamprv je o 12.00 hodine mimoriadne a o 12.30 hodine s tým štandardným programom, ktorý sme mali v pozvánke. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. No ono to, čierno-biely pohľad na to, či je to súkromné alebo štátne vlastníctvo je hodne chorý, pretože typ alebo druh, alebo forma vlastníctva ešte nezabezpečuje prosperitu ani krach. Ústava naša pozná absolútne rovnoprávne formy vlastníctva, už ich ani nerozlišuje, ale rovnoprávnym vlastníkom je štát, právnická osoba , fyzická osoba, neprirozuje vlastníctvo štátu, to po prvé.
Po druhé len pripomínam, začínam od konca v tých dvoch minútach, kde začala svetová ekonomická kríza, v štátnych podnikoch? Enron a ostatné, to sú všetko akciové spoločnosti a súkromné firmy.
Po druhé štátny podnik je podnikateľom aj podľa nášho právneho poriadku nielen formálne, ale aj vecne. Má absolútnu samostatnosť, aj keď hospodári s majetkom štátu, má ho v správe, ale má rovnaký obsah správy ako plnohodnotný vlastník.
Po ďalšie. Otázka, otázka zodpovednosti-nezodpovednosti, prosím vás, to je otázka práva, sankcií a preventívnych funkcií práva voči manažérom či súkromných firiem, alebo riaditeľmi štátneho podniku. Ak bude fungovať primeraná prevencia aj represia práva, aj primeraná podnikateľská morálka, vôbec to nie je o forme vlastníctva. Buď sú tam špičkoví, kvalitní odborníci a morálni ľudia, alebo je tam bordel. To otázka vlastníctva vôbec nie je a fetišizovať súkromné vlastníctvo za každú cenu je hlúposť s tým, že kolegyňa neviem ktorá povedala, je to pravda, štát má svoje úlohy funkcie organizačnú, sociálnu aj inú a sú oblasti, kde jednoducho podnikateľ, pre ktorého je prioritný zisk, jednoducho fungovať nebude. A tam túto medzeru musí zaplniť štátny podnik, ktorý má istú mieru povinnej obetavosti a funkcií aj sociálnych. Ďakujem.