Videokanál poslanca

Jednu poznámku logickú, ja som nikdy nepovedal, ani nehovorím, že, že každý na vysokú školu. To ja som v živote nepovedal. Ja len som poopravil znova tie cifry, druhý a poslednýkrát, že často sa to na môj vkus možno využíva, že sa operuje číslami, percentami bez porovnania s iným. Každá skutočnosť je zaujímavá v porovnaní s inou skutočnosťou. To znamená, preto len hovorím, že mňa to dosť mrzí, že niekedy ten náš národný šport je taký, že sa robíme pápežskejší tam, kde by sme sa nemali, a zbytočne skromní tam, kde zas nemusíme byť skromní. Takže ja som len chcel uviesť tie cifry a fakty na pravé miesto.
Samozrejme, že totálne porovnávať, Kanada a my, nie, ale s tým Holandskom, Fínskom, áno, to sa môžme. S tým, že vôbec som, opakujem, nepovedal, že každý. Vôbec nie, vôbec nie. Ja všade, kde som bol, na každej fakulte alebo škole, aj keď ten uchádzač, kde ich nebolo veľa, tak sme robili prijímacie pohovory vždy. Aj vždy, keď budem mať na to vplyv, aj budem, aby bola selekcia. Takže každý isto nie, to sme sa nerozumeli.
Ale to percento nie je hororové, vysokoškolákov. A opakujem, zdravých a múdrych ľudí nikdy nie je dosť, samozrejme, limitovane, nie bezbreho. To súhlasím, súhlasím. Lebo zase, "my vse učiteľnice, inženeri", to ja som nepovedal.

Ďakujem, pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zvláštne plénum. Ale tak, čo už, je to tak. Nevadí. No ja si myslím, že k tejto správe o stave školstva netreba hovoriť o nejakých detailoch ani o nuansách, pretože tu ide o princíp.
Ide o strategický materiál politického charakteru. Preto osobne musím povedať, že vážim si všetky tie príspevky, ktoré kolegovia, či pán poslanec Fronc alebo niektorí, brali viac-menej naozaj profesionálne a odborne a šetríme si zbytočné politikárčenie, čo tejto oblasti a nielen tejto oblasti naozaj neprospieva.
Ja som presvedčený veľmi úprimne o jednom, že po prvé, je dobré, že tá správa vnikla. Naozaj je dobré. Tu sa pripájam, myslím, že pán poslanec Fronc to povedal, k tomu názoru, že treba, aj ako bývalý či právnik alebo aj úradník, vysloviť poďakovanie ľuďom, ktorí tuto niekoľko-, 300-stranový materiál spracovali. Naozaj, všetka česť, je to poctivá robota vrátane príloh, tabuľkových častí a tak ďalej. Takže je dobré, že správa takáto vznikla.
Druhá vec, ja si myslím, že je dobré, že má takú štruktúru a obsah, pretože nie je to možno vždy veselé čítanie. Pretože je reálna, niekedy aj tvrdá, je realistická. Druhá vec, že iste všade v takomto veľkom materiáli sú otázky, ktoré sú diskutabilné alebo sú na diskusiu, však ešte sa do konca júna, myslím, má o tej, o tomto materiáli verejne diskutovať, čo je dobré. Takže dobre, že správa je, je dobre spracovaná, je reálna.
Čo sa týka toho, čo hovoril pán poslanec Beblavý, že do roku 2020. Ja som bol tiež jeden z tých, ktorý na výbore povedal, ak to má byť materiál strategickej povahy, ak to má byť niečo, čo si sami často vyčítame, že robíme materiály, alebo často kolegovia v politike, na jedno volebné obdobie, na rok, na dva, ja tu skôr vidím ako klad, že je tam výhľad do roku 2020, cez niekoľko volebných období, možno trošku generačný. Preto, že malé časové horizonty, že kým sme tu my, a potom po nás potopa, to nikdy nie je dobré.
Druhá vec je, že čím dlhší časový horizont, samozrejme, tak je tam veľa aproximatívnych vecí, ktoré sa nedajú dnes predvídať. O to viacej, že, tiež reagujem, neviem, pán kolega, myslím, Beblavý to povedal, že malo by tam byť niečo konkrétnejšie, najmä čísla, cifry, sumy, ktoré môžu ísť do školstva. No tá miera nevyspytateľnosti ekonomických možností roku 2013 až do 2020 je pomerne veľká. O to viac, že školstvo je systém a školský systém je tiež súčasťou iných systémov, širších, aj ekonomických. A ekonomické v rámci európskeho pohľadu, celosvetového pohľadu, tak to, čo povedal aj pán poslanec Petrák, dajú sa tam dať krásne romantické čísla, vety, ktoré sa nádherne budú čítať: ale o čom to je? Nechceme tu čítať literárno-romantickú esej, ale niečo, čo je reálne realizovateľné a ako tak predpovedateľné. Takže ja vidím skôr ako klad, že je tam horizont do roku 2020. A sú tam aj konkrétne fakty. Je tam tých 6 percent, realizovateľný pokus HDP, je tam 75 percent, zatiaľ, verejných výdavkov do verejných zdrojov, ktorý sa tiež chce zvýšiť, lebo je pod priemerom štátov OECD a EÚ.
Takže správa, áno, podľa mňa je dobrá, reálna, konečne je tu. Keď to porovnávam aj s novými právnymi predpismi, napríklad mne osobne chýba to, čo bolo povedané, nie všetko pred osemdesiatym deviatym bolo zlé. Niekedy sa robil napríklad taký právno-ekonomický rozbor právnych predpisov, keď sa vyhodnocovala efektivita nejakého zákona, a potom sa prijímala novela. Takže táto správa je dobrá, že je, aj preto, že je tu istý východiskový stav. Vieme, kde sme, má konštatačnú časť, má analytickú časť, má syntetizujúcu časť.
K tým opatreniam. Iste, dá sa o nich polemizovať, či 22, či 23, či také, onaké. Ale je tam návrh, ktorý má strategickú povahu, aj tých krokov čiastkových k tomu strategickému cieľu, ktorým je kvalitný študent. Nedá sa to brať tak subjektívne, lebo každá správa, dlhodobá, sa dá vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Ja ako právnik tiež dokážem jednu skutočnosť vidieť aj z piatich uhlov pohľadu, ako ich dokážem pochváliť, tak ju dokážem sfúknuť. Takže hovoriť, že tie ciele sú tam nereálne, alebo také príliš možno vysoké, romantické, no však, ale aké by mali byť v tomto časovom horizonte? Ak si chcem dať laťku vysoko, ale reálne, tak ju musím možno trošku nadstaviť vyššie, ako by aktuálna situácia dovoľovala. No a potom naozaj ukáže čas, všetko sa dnes predvídať nedá.
Z hľadiska tých niektorých konkrétnejších čiastkových otázok, ja osobne takmer so všetkými tými návrhmi na tie kroky, myslím, že ich je šesť ohľadne regionálneho školstva, dá sa len súhlasiť. Keď vyberiem z kontextu, či v regionálnom školstve alebo vo vysokých školách, tak skutočne jediný produkt, o ktorý nám musí ísť, opakujem sa, je kvalitný žiak alebo študent.
Súhlasím s tým, čo bolo povedané, neviem teraz, ktorý kolega, alebo kolegyňa to spomínala, že podmienkou kvalitného študenta je kvalitný pedagóg. Podmienkou kvalitného pedagóga je existencia akej-takej akademickej kariéry, atraktivity povolania. Tam je myslím nejaký údaj o tom, že bol robený prieskum, kde mladí ľudia medzi 15 a 25 nezaradili atraktivitu učiteľského povolania ani medzi prvých päť povolaní. No to o niečom svedčí! Vieme, že je to tak. Či už je to spoločenský status učiteľa, či je to mzda a materiálne zázemie, naozaj nie je dobré, to vieme. A treba si to otvorene priznať, však to je známa skutočnosť.
Takže áno, žiak, študent, perfektný, samozrejme podmienené perfektným učiteľom alebo čo najlepším. A to je podmienené tým, aby toto povolanie bolo atraktívnejšie. Čím je podmienená zas atraktivita povolania pedagóga? Ja myslím, že keď sme o tých veľmi konkrétnych otázkach niektorých hovorili, nebolo to teraz treba aj preto, že sa zabúda na to, opakujem, že systém školstva je zasadený do širšieho systému. Je to len subsystém iných spoločensko-ekonomických pomerov, nielen slovenských. A napríklad tu nepadlo slovo o tom, že pedagogický proces by tu mal byť aj výchovno-pedagogický proces. Učitelia na základných a stredných školách často, ja sa ospravedlňujem za ten výraz, ale sú skôr ako krotitelia, krotitelia, nechcem povedať rovno divej zveri, ale proste krotitelia mladej generácie, ktorá dnes vyznáva dosť diskutabilný hodnotový rebríček. Nebudem ho spomínať. Takže to povolanie je ťažké. Je ťažké. A učitelia sú dnes často ostrovom pozitívnej deviácie, pretože naozaj to už nie je klasický pedagogický proces, to je naozaj niekedy krotenie žiakov. A svojím spôsobom aj na vysokých školách sú trošku iní študenti, ako boli z hľadiska kulantnosti, slušnosti a všetkého, čo s tým súvisí.
Akademická kariéra. Zase dlhodobý horizont. Prosím vás, to sa nedá riešiť hneď. Ja som tiež pedagóg, učiteľ a tiež som často netrpezlivý, pochopiteľne, lebo čas ide. Ale zas nebuďme romanticko naivní, že za rok, za dva, za tri. Preto, opakujem sa, 2020 a ďalej, treba len dúfať, aj v závere ešte raz zdôrazním, že bez ohľadu na politickú garnitúru, ktorá tu bude, tak to, čo je v tomto materiáli dobré, lebo sú tam niektoré, opakujem, diskutabilné otázky a ja ich príkladom vypichnem, tak bodaj by si tento materiál osvojili a realizovali aj garnitúry po nás a ďalšie. Pretože to musí byť kontinuita jednoducho, nie na jedno volebné obdobie. Bez toho to nejde. A rezort školstva vyžaduje dlhodobé a systémové kroky.
Čo sa týka napríklad, konkrétnejšie, len príkladmo, lebo, opakujem, je to systémová, strategická správa dlhodobého charakteru a nechcem ísť do úplných nuansou. Myslím, na to teraz ešte ani nie je priestor a nie je to ani potrebné.
Osobne sa stotožňujem napríklad s tým v regionálnom školstve, že, vytrhávam z kontextu, optimalizácia škôl. Častokrát sa to opakovalo. Ja súhlasím s tým nielen vo väzbe na ekonomickú situáciu, že okolo, myslím, 110 základných škôl máme nejako 13 žiakov. To skutočne nie je dobrý stav. Áno, treba to riešiť, to, myslím, kolegovia navrhovali. Potom školské autobusy, to sú už tie detaily organizačno-technické, dôležité, ktoré nebudem teraz spomínať, ale jednoznačne treba to, je to pekné slovo, ale proste znížiť ten stav škôl. To inak nejde z hľadiska nákladov na prevádzku a všetkého, čo s tým súvisí. Ja tvrdím, aj za tú cenu, nepopulárne, že možno niekto zostane nezamestnaný. Ja to hovorím aj ako učiteľ, hoci tí učitelia môžu prejsť do iných škôl, ale možno tí, ktorí majú dôchodcovský vek, už dôchodkový vek, atď., aby to nejako nebolelo. Ale je to proste podľa mňa krok, ktorému sa nedá vyhnúť.
Personálna politika, alebo riadenie škôl. Nemyslím si, že sa spolitizuje, keby bolo pružnejšie, malo by väčší ťah na bránu ako teraz. Myslím na nomináciu alebo menovanie riaditeľov. Všetko sa dá spolitizovať, keď sa chce. Ale ja si myslím, že v základnom a strednom, teda regionálnom školstve ten ťah na bránu a kreovanie vedúcich zamestnancov by malo byť naozaj rýchlejšie, pružnejšie, a ten štát by tam mal mať na tom trošku ruku. A pri tom nehrozí nejaká etatizácia alebo direktívnosť. Však to je iné ako na vysokých školách. Ale tam v tom regionálnom školstve podľa mňa by to nemuselo vadiť, naozaj.
Takisto si myslím, administratívna záťaž, vytrhávam z toho kontextu, to sa dá len kvitovať. Učiteľ má byť predovšetkým pedagóg a nemá sa pasovať s miliónmi tlačív a papiermi. Áno, niekedy sú potrebné, tomu sa úplne vyhnúť nedá, ale vo väzbe na dovybavovanie počítačovou technikou. A to sme zas pri peniazoch. Pedagóg je pedagóg, a ja to viem aj podľa seba, nemám rád prílišnú byrokraciu, zaťažuje to, obťažuje to. Takže skutočne tiež snaha minimalizovať túto oblasť je podľa mňa jednoznačne pozitívna.
Čo sa týka vysokých škôl, tam som trošku viacej doma, ale tiež len pár príkladmo konkrétnejších otázok. Tiež v tom materiáli sa to píše. Napríklad ja som to tu už povedal, a to nie, že je to nejaké subjektívne alebo osobné, vôbec nie, znova to zdôrazňujem, vôbec nie, ale zas fakty povedzme si. Po prvé, v rezorte alebo v oblasti vysokých škôl, ja si naozaj osobne nemyslím a to hovorí štatistika, že máme veľa vysokých škôl. Možno je to na hrane, to uznám, že je to na hrane, stačilo. Ale nemyslím, že je ich veľa. Však máme ich 32, myslím, či 34? Z toho 12 je súkromných, ostatné sú verejné, dve alebo tri sú štátne. Nemyslím, že na počet obyvateľov, aj v porovnaní s inými štátmi, máme veľa škôl. Súhlasím, nejde už o kvantitu, má ísť o kvalitu, má ísť o hĺbku, kvalitu vzdelávania. Ale tu som možno netypický sociálny demokrat, to trošku vyrieši aj trh. To si myslím, že aj trh, proste dopyt po škole a uplatnenie v praxi. Ten mladý človek si vyberie podľa toho. Ja poznám jedinú objektívnu akreditáciu, akreditáciu životom, záujmom študenta a uplatnením v praxi. To je neoklamliteľné, nepodplatiteľné a to je hlavné kritérium. Chce to istý čas, samozrejme.
Takže nemyslím si, že máme veľa vysokých škôl. Nemyslím si, že máme veľa vysokoškolákov. Ja som to tu, percento, povedal svojho času, neviem, aké je aktuálne. Možno 16 %, možno 17 % podielu na mladej generácii, teda mladej od 25 do 60, vysokoškolsky vzdelaných. Kým v iných vyspelých krajinách, už som to tu spomínal, majú okolo 45 - 49 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí, Kanada, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Japonsko, najvyspelejšie štáty sveta. Takže nebojme sa vzdelania ľudí, lebo zas z kvantity sa vyselektuje aj kvalita a to, čo ten štát a spoločnosť potrebuje. Takže už by sme mohli trošku to klišé okolo toho: a veľa diplomov, veľa. No čo je veľa? Veľa je, keď bijú. Ja myslím, že v tejto oblasti to nie je nejak predimenzované.
Z tejto sféry, čo by som ešte napríklad vytrhol z kontextu trošku, ja som osobne rád, že to nie je ješitnosť, nebola to moja zásluha, že vtedy vyšlo aj v tejto snemovni, vek garantov 70 rokov, pretože ja sa domnievam, že aj to je diskutabilné. Pretože je tu istá veková generačná diskriminácia. Pretože poznáme schopných starších a poznáme neschopných tridsiatnikov. Takže to je kritérium veľmi diskutabilné. Ale ja som rád, že ostala aspoň tá sedemdesiatka a je zachránených v dobrom slova zmysle, neviem, niekoľko desiatok odborov vďaka tomu. Nemerajme kvalitu už týmito, takýmito kritériami rôznymi. Kvalita je trošku o inom. To je dobré.
Čo sa týka napríklad akreditácií, tiež jedna z tých citlivejších otázok. V tom materiáli je veta, s ktorou sa dá súhlasiť, že akreditačná komisia mala byť nezávislý autonómny orgán. Proste tiež si to predstavujem tak, skupina osobností výrazného charakteru v rámci slovenských a premiešaná i medzinárodnými osobnosťami, ale nemuseli by mať prevahu, lebo však máme aj vlastné osobnosti, ale, prosím, treba to trochu premiešať, ktorá, podľa mňa ten dnešný model, naozaj si myslím, že nie je dobrý z rôznych dôvodov, a akreditačná komisia, aj keď je to "len poradný orgán", často mieša karty trošku čudným spôsobom. Ja to tu nebudem rozmieňať na drobné a nemyslím si, že má ten pohľad, ktorý by mal šľachtiť vrcholové akademické osobností, nad vecou. Naozaj si to nemyslím. Takže tam treba asi fakt uvažovať o nejakej nezávislejšej agentúre. Tí ľudia by mali byť dôstojne platení, to nemá byť hobby funkcia, pretože je to aj o tom. Takže to je tiež otázka, ktorou sa podľa mňa treba hodne vážne zaoberať, a či vôbec akreditačná a či takáto a tak ďalej.
Akademická kariéra, trošku som od toho odbehol, akademická kariéra na vysokej škole. Tie moje pomerne veľké také polemiky, alebo aj tvrdšie polemiky, aj keď bol ministrom pán prof. Mikolaj, tak ja som tvrdil jedno: budujme akademickú kariéru, aby bola príťažlivá. Je to hodne o peniazoch, ale nie je to len o peniazoch. Ja viem, že peniaze, peniaze, bez toho to nejde. Tam sa to aj spomína v tom materiáli, samozrejme, ale možno až príliš často hovoríme o peniazoch v oblasti školstva. Priemerný plat vysokoškolského pedagóga je 1156 eur, myslím. To naozaj nie je veľa. Tam sú aj profesori, ktorí majú stále priemerný vek 60 rokov. Aj to svedčí o tom, že tá kariéra, teraz som pri vysokoškolskom pedagógovi, naozaj nie je príťažlivá. Je tam napríklad momentálne, treba o tom asi diskutovať aj z hľadiska, a je to o peniazoch, odborný asistent s PhD, docent, profesor, rozdiely v plate, v mzde medzi týmito hodnosťami, je takmer zanedbateľný alebo skoro žiadny. No aká motivácia byť profesorom, byť docentom?! A pritom cesta k tým titulom nie je ľahká, verte mi. Tie kritériá nie sú jednoduché, nie sú ľahké.
A keď som pritom, tiež som o tom diskutoval aj individuálne s pánom ministrom, ale tiež diskutujeme, polemizujeme, je to na úvahu, to zrušenie klasických terajších pedagogických titulov, vedecko-akademický docent, profesor. Je to môj osobný názor. Ja si myslím, že treba tu ešte možno zvažovať a posunovať opatrnejšie, pretože, a tu nejde o to, že my máme a po nás potopa, ja som takto nikdy neuvažoval, ale je to istá tradícia, naša. Dá sa diskutovať, ale ja som to aj na výbore spomínal, že ten stredoeurópsky priestor bol typický aj tým, že sme mali tie tituly vojenské, šľachtické, vojenské hodnosti, akademické hodnosti. A tá hodnosť docenta profesora vás zaraďuje do určitej intelektuálnej elity, prepáčte mi ten výraz, ktorá je aj tým ocenením, ohodnotením často celoživotnej roboty. Prečo by sme sa toho mali vzdať?
Ja to spomínam aj preto, že keď vám ten prezident dá titul profesora, tak každý tam má taký veľmi príjemný kŕč v žalúdku a pocit, že fajn, dožil som sa niečoho, zaslúžil som si to, som niečím a niekým, už mi to nikto nevezme. V tom nepejoratívnom zmysle to myslím. S tým, že ten návrh, ktorý tam je teraz, že by teda boli funkčné miesta vlastne profesorov, docentov, ja mám trošku pred tým obavy aj preto, že máme teraz, myslím, okolo 700 profesorov, čo sa trošku aj polemizovalo, aj kritizovalo, myslím aj z úst pána prezidenta, že ich máme veľa, vyrábame ich, s prepáčením za výraz, veľa. No keď máme 34 alebo 35 vysokých škôl a 700 profesorov a rozrátame to na počet vysokých škôl a fakúlt, no ja myslím, že vôbec ich nie je veľa. Však len Univerzita Komenského má, myslím, 16 fakúlt, to znamená, keď to rozrátame na počet fakúlt na Slovensku, vyjdú dvaja, traja profesori na jednu fakultu. Čo je veľa? A tu zas kvantifikačný ukazovateľ pri počte týchto hodností je veľmi diskutabilný.
A to chcem povedať, že obávam sa, ak by to bola otázka kritérií školy, aj keď dajme tomu, že náročných, že by boli len funkčné miesta, že by nastala ešte možno väčšia inflácia, pán minister. Neviem, neviem toto, hovorím vlastný názor, že by ich o chvíľu nebolo 700, ale 1400, a vtedy možno naozaj niektorých diskutabilných. Viem, o čo ide, zo zahraničia, z praxe, však môžu prednášať aj dnes, môže byť mimoriadny profesor, môže byť, hosťujúci bol, atď., takže... Ale dobre, nechcem tejto otázke venovať viac času, ako je potrebné. Je to otázka, jedna z tých, o ktorých treba ešte podľa mňa diskutovať. Myšlienka nie je myslená zle, ale obávam sa, že možno by zasiahla do zas absencie atraktivity tej akademickej kariéry. Možno.
Spomínam to aj preto, že, ešte pár viet, ak dovolíte, dá sa v tom materiáli súhlasiť jednoznačne s tým, že štát, preto aj, neviem, kto to spomínal, pán poslanec, myslím, Beblavý, že je tam nejaký prvok etatizmu, centralizácie a direktívneho riadenia. Nemyslím si, mne to z toho materiálu nevyplýva, že by tam bola nejaká snaha po nejakej, direktívnom riadení, najmä na vysokých školách nie. Ja sám som tvrdil a tvrdím, však mám to, možnosť byť v tom tíme, ktorý pripravuje princípy nového zákona o vysokých školách, ja som sám povedal neraz, že zákon o vysokých školách má byť ústava vysokých škôl. Má byť stručná, jasná, neprelegislatívnená. To nám vytýka Európa. To má pravdu. Tam má byť, rámcové inštitúty vysokoškolské a potom to už nechať na autonómiu, samostatnosť, ale aj zodpovednosť primeranú, samozrejme, akademických funkcionárov. A nech si to upravia v štatúte, určité nuansy. Ale zákon o vysokých školách má byť dobrý. A dobrý je aj vtedy, keď je nie preparagrafovaný. Je momentálne veľmi široký.
Spomínam to aj preto, že štát môže upraviť život vysokých škôl len dvomi kanálmi, legislatívou, teda zákonom o vysokých školách, vykonávacími predpismi, a financovaním, technikou financovania. Priamy zásah nemá, čo je dobré. Nemá. Akurát priamejší zásah je možný pri akreditácii a potom, keď povoľuje štát, či už novú vysokú školu, alebo akredituje nejaký odbor, alebo neakredituje, inak nie. Takže legislatíva a financovanie.
Keď som pri financovaní, názor osobný hovorím, tiež treba o tom polemizovať, to si zas tú poznámku neodpustím, že súkromné školy, stredné, základné, cirkevné, nejakú tú dotáciu majú, nie veľkú, ale majú. A ja to veľmi otvorene hovorím nielen preto, že pôsobím posledných osem rokov na súkromnej škole, to s tým nič nemá. Domnievam sa, že aj vo väzbe na ten princíp rovnosti - a viem, že zas je to o peniazoch, samozrejme - by sa malo uvažovať možno aj o tom, že aj súkromné vysoké školy, ktoré vznikli so súhlasom štátu, legálne na odporúčania akreditačnej komisie by mali mať istú formu možno skromnej dotácie. Ja tu nechcem sa hrať s číslami, či 20 % z normatívu, ktorý teraz platí z verejnej, alebo minimálne by sa mali uvoľniť, grantová politika, alebo možno interní doktorandi, ak ostane ten inštitút, ale principiálne, nechcem hovoriť ešte detaily, treba asi uvažovať aj o tomto. Pretože tie súkromné vysoké školy vychovávajú potom zadarmo vzdelaných ľudí. A ja už to naozaj nerád počúvam, že nekvalitných. Nie je to pravda. To chce čas a čas to urobí a tie nekvalitné odídu. Odídu.
Takže to sú otázky, ktoré príkladmo vyberám, o ktorých treba diskutovať, polemizovať a potom nájsť to racionálne jadro. V princípe si ale myslím, že tá správa, opakujem, dobre, že je tu. Je reálna, je kvalitná, je pomerne tvrdá. Opakujem, je tam kusisko práce, kusisko roboty. Podstatné je, a opakujem to, to kvitujem, že tá diskusia zatiaľ prebiehala odborne, nepoliticky, nie zbytočne antagonisticky. A to je možno nádej a základ pre to, že v tomto materiáli sa bude pokračovať nielen jedno volebné obdobie a to, čo je v ňom dobré, sa bude rozvíjať, lebo to keď bude fráza, tak je s nami zle. Že každá vláda, čo je pravda, si dá do vienka význam školstva. Ako podmienka slušnosti v spoločnosti, to je aj tu a je to správne, s tým sa polemizovať nedá. Ale netreba rezignovať na žiadne tie kroky, ktoré k tomu by mali viesť. Nebudú jednoduché, nebudú ľahké. A opakujem, nie je to len o peniazoch. Dá sa komplexne synergicky vytvárať aká-taká atraktivita, myslím, že kariéry aj učiteľov v regionálnom, aj vo vysokom školstve. Ja s touto správou ako takou nemám najmenší problém. Hovorím, 300 strán materiálu, tam sa vždy nájde niečo, o čom sa dá, samozrejme, diskutovať, polemizovať, však na to je, ale v princípe sedí. A ja to nehovorím preto, že je tu pán minister, alebo že sme na jednej politickej lodi. Ja si to úprimne myslím.
Druhá vec, realizácia, opakujem, jednotlivé kroky, však o tom sa tiež bude dať čiastkovo diskutovať aj pri legislatívnych opatreniach. Ale osobne myslím, že je dobré, že je tu, že je dobrá. Treba len veriť, a nielen platonicky, ale urobiť všetko, aby sa realizovala.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo pán predseda. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ospravedlňujem sa, že o 22.45 hod., ale musím, to sa nedá nevystúpiť, aj keď mám obavy, že po tých ostatných príspevkoch nemám šancu zaujať. Ale predsa len sa pár vetami pokúsim. Budem stručný, nebojte sa. Nebudem hovoriť 32 minút.
Školstvo. Obrovský pojem, debatujeme o tom 9 hodín, to je tiež málo, ale už sa veľmi intenzívne o tom rozpráva. To je prvý pokrok, veľký pokrok. Bolo tu neviem koľko vystupujúcich, ale možno 5 % z nás pomenovali príčiny. Každý hovoril o dôsledkoch, každý hovoril o tom, aký je stav. Áno, nie ideálny, ale o príčinách tu padlo nejaké dve-tri slová. Najviac sa to podľa mňa zadarilo zatiaľ vcelku pánovi poslancovi Šebejovi. Starí Rimania už mali také múdre slová, že cui prodest alebo cui bono. Kde je dôsledok, komu to je na prospech, prečo je určitý stav taký, aký je. Hovoríme o dvadsiatich rokoch zlého stavu školstva. 70 rokov sa o školstve hovorí, nie 20. Hovorí sa, že je to priorita každej vlády, stále väčšinou ostáva len pri proklamáciách. Prečo je taký stav reálny, aký je, prosím vás pekne? Pán poslanec Šebej to naznačil, aj keď trošku dlho to trvalo, pri všetkej úcte. Ja budem podstatne stručnejší.
Nemáme osobnosti, nie sú tu vzory. Máme tzv. celebrity, s prepáčením za výraz, okrem pán výnimiek. Nie sú vzory. Nie sú osobnosti. Treba sa opýtať, prečo nie sú? No nie sú preto, že skutočne absentuje hodnotový rebríček. Nemáme koho napodobňovať a mladá generácia nemá koho napodobňovať. Zas je tam ďalšia otázka, prečo nemôže napodobňovať učiteľov, pedagógov, to je jedno na akom stupni školy. Prečo nie je ten pedagóg motivovaný k tomu, aby sa stal osobnosťou. No, samozrejme, to je synergický efekt. Nie je motivovaný preto, že aj preto, že nie je primerane materiálne ocenený. Ale tam, samozrejme, ekonomika dáva svoje limity. Chýba ten spoločenský status učiteľa, ktorý si sami učitelia nesprznili. Tu neraz padlo, že notár, farár, učiteľ, to bola tá aristokracia, elita. Áno, bola. Pretože ten status bol svojho času niekedy jednoducho iný. Za tých 7 hodín som nezachytil, že by tu padlo slovo, výchovno-vzdelávací proces. Hovoríme o pedagogickom procese, vzdelávacom procese, tu je výchovno-vzdelávací proces. A zas sme pri tom. No, padlo tu dve-tri slová, ale za tých 7 hodín som to čakal aj častejšie. Je to predovšetkým výchovno-vzdelávací proces a nielen na základnej a strednej škole, ale aj na vysokých školách. Ja sám vidím ako mnohoročný pedagóg, že v prvom ročníku ten študent je iný a v piatom je to iný človek. Nielen profesne, ale aj ľudsky. A aj preto, že je to vychovno-pedagogický proces. Viete, je tu kríza osobností a vzory. No, aké sú vzory. Veď čo nás, čo nám prezentujú médiá? Či printové, či elektronické, bulvár. Ja rád sa tiež pozriem na dobrý, ľahký film. Krvák, bulvár, no kde majú brať vzory. Aké? No nie sú jednoducho. S tým, že čo sa týka, nechcem vás o jedenástej v noci zdržiavať detailami, mal som to pripravené trošku inak. Základné, stredné, vysoké školy, ale nie je na to teraz čas. Myslím, že je to viac-menej teraz zbytočné.
Ale ide o to, že čo sa týka rezortu školstva, to nie je o tom, že sme na jednej politickej lodi. Ja, viete, že mám rád priamu reč, ja som pána ministra Mikolaja svojho času zotrel tak, že tu bola plná sála - bol to koaličný minister a podpredseda vlády - lebo som bol presvedčený, že niektoré veci nerobil dobre. Ja mám rád priamu reč aj s pánom ministrom a my ho aj vedieme, ale ja som úprimne presvedčený, že pán minister Čaplovič to robí so zanietením, bez nejakého pochlebovania, že to robí úprimne a chce to robiť čo najlepšie, ako sa dá, v rámci subjektívnych-objektívnych možností, subjektívnych-objektívnych možností. Školstvo bolo zanedbávané 70 rokov. Dlhodobo. Nemôžte dlhodobo zanedbaný proces napraviť za rok. Dlhodobé chyby sa musia naprávať dlhodobo jednoducho. Žiaľ. Je to beh na dlhé trate. S tým, že ak sa nezačne viac-menej kumulatívne, teda spoločne napĺňať v rámci ekonomických možností materiálna stránka učiteľa, opakujem, spoločenský status, nechcem teraz zdržovať tým, či verejný činiteľ je šťastné riešenie, podľa mňa niečo medzi tým. S tým, že tá smola učiteľov je v tom, že lekárom sa kde-tu podarilo sprzniť si svoj status, právnikom, sudcom. Učitelia si ho neprznia. Tí vykonávajú svoje poslanie statočne, veľmi kvalitne a za zložitých podmienok. A o to je možno smutnejšie, že dlhodobo ten status spoločenský nemajú taký, aký si zaslúžia. Hoci sami si to v podstate nezavinili. Ja s veľkým, takým až šokom počúvam vyjadrenia ľudí, ktorí mnohí nemajú šajn o tom, aká kvalita, neurazte sa, aká je kvalita škôl, najmä vysokých. A zas podliehame národnému športu. Buď si sypeme totálne popol na hlavu a robíme sa najblbší na svete, alebo sme majstri sveta tam, kde nemáme na to nárok. A čo už konečne medzi tým niečo? Nemáme zlé školstvo. Ani základné, ani stredné, ani vysoké. Áno, nie je svetové, ale je ani zlé. Je na možnosti, v ktorých funguje prakticky optimálne alebo takmer slušné. Iste každý stav sa dá zlepšovať. Ale zas nezabúdajme na podmienky materiálne a iné, v ktorých funguje. Veď sa neporovnáme, veď aj keď počujem, kto to povedal, pán kolega Kuffa, alebo kto? Na tom som trochu citlivý z rôznych dôvodov. V obciach, na dolinách sú školy. Prosím vás, Princeton, špičková univerzita, viete koľko má obyvateľov v USA? To sú na pomery Spojených štátov lazy, 10 alebo 12-tisíc. Oxford tiež nie je hlavné mesto Anglicka. Kde ste zobrali, že kritérium kvality vysokej školy je New York alebo mesto? Budov a miest je veľa. Je to o ľuďoch. O kvalite ľudí a pedagogického zboru. Čo sa týka, neviem, tak ale toho bolo toľko, že som tie geniálne myšlienky niekedy nezachytil. Čo sa týka, nedá mi ako právnikovi nespomenúť, už ma to dosť rozčuľuje - veľa právnikov, veľa ekonómov. Prosím vás, keď počúvam tú 7-hodinovú diskusiu, ja sa domnievam, že sociálno-humanitné a spoločenské vedy sa musia vysoko rozvíjať s akcentom na psychológiu a príbuzné odbory. Čo sa týka ekonómov a právnikov, sú najzamestnávateľnejší stále. Štatistika je jasná. Takže čoho je veľa? Nemáme stále rodinných právnikov, ako je v Spojených štátoch a v západnej Európe. Budú treba rodinní daňoví poradcovia, to je otázka doby. Štátna správa potrebuje tisícky právnikov. Tak už prestaňme tárať hlúposti, že právnikov je veľa.
Z hľadiska percenta vzdelaných vysokoškolákov. Ja viem, že zvykne sa hovoriť, že štatistika je súhrn klamlivých čísel či nejak tak podobne. Prosím vás OECD má 34 štátov. Kanada, Fínsko, Japonsko, USA, Holandsko, Dánsko, Škandinávia, najvyspelejšie štáty sveta na čele s Kanadou. Viete, aký je v Kanade percentuálny podiel generácie od 24 do 64 rokov vysokoškolskej na populácie dospelej v Kanade, ktorá je stále ekonomicko-spoločenským pupkom sveta a snom všetkých potencionálnych emigrantov? 49,5 %. Kanada. Ja nevravím, že je to málo, je to dosť, možno to už prehnali a k tomuto sa blížia všetky tie vymenované štáty sveta. No asi vedia prečo. Viete, aký je u nás ten toľko kritizovaný počet vysokoškolákov, že ich máme veľa? 15,7 %, tak čo tárame!
Pán poslanec Šebej. Máte pravdu Japonsko je super, veď my sa poznáme roky, karate, Japonsko, super, len Japonsko sa vyvíjalo setsakramentsky inak ako Slovensko a tí Japončíci sú skvelí, skromnejší, pracovitejší. Je to proste iné, nechcem rozoberať detaily, ale verím, že vás zaujala tá pláž s tými ihriskami. Len viete, štatistika hovorí, že nadpriemerných jedincov je 5 - 7 %. Nadpriemerný, až geniálny jedinec - ten nemusí do školy ani chodiť. My máme školy pre priemerných, z tých chceme niečo urobiť a to je to pedagogické umenie s tým, že ja som bol pár razy na Reale Madride aj na Barcelone, aj Manchesteri na futbale, ale rovnako chodím rád a radšej niekedy na tretiu triedu, kde bojujú a hrajú perfektný futbal niekedy. Futbal sa, pán Galis to vie, nehrá len pre Barcelonu a nechodím len na New York Rangers, ale chodím aj na slovenskú extraligu a sú tam pekné zápasy.
Takže skrátka a dobre, je dobré, že táto diskusia konečne prebieha, to je fajn. Keď budeme pokračovať v takých profesionálnejších racionálnejších krokoch, odpolitizovaných a budeme akceptovať aj určitú kontinuitu, tak ja pevne verím, že školstvo sa pohne a pohýňa ďalej. Ja nehovorím, že všetky tie kroky boli ideálne, ale za 8 mesiacov bolo prijatých 22 legislatívnych návrhov a myslím, že poväčšine dobrých, noviel alebo nových zákonov. Kto nič nerobí, tak sa nepomýli, ale podstatný je dobrý úmysel a snaha naozaj túto oblasť poháňať dopredu. Ja ju naozaj teraz vidím a verím, že sa to spoločne podarí, len sa už osloboďme od nezmyselných nefaktografických a neprofesionálnych rečí.
Dovoľte, aby som v závere prečítal návrh uznesenia, pán spravodajca, z 13. decembra 2012 k stavu školstva na Slovensku a konkrétnych krokoch vlády na podporu jeho ďalšieho rozvoja:
"Národná rada Slovenskej republiky
a) opätovne konštatuje, že v súlade so schváleným programovým vyhlásením vlády je rezort školstva celospoločenskou prioritou,
b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby podľa § 128 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov predložila Národnej rade Slovenskej republiky v termíne do 31. marca 2013 správu o stave školstva na Slovensku a o konkrétnych systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja." Nech sa vám páči. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. No ja len pripomínam kolegom, členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že o 12.00 hodine máme zasadnutie mimoriadne výboru. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Cesta k pultu je tak dlhá a ťažká ako k dobrej novele. Pani podpredsedníčka, pán minister, kolegyne a kolegovia, nebudem to predosielať, lebo neviem koľko, ale budem relatívne stručný. Je to prvé čítanie, to znamená, že v prvom čítaní by sme nedali dať zabrať charakteru prvého čítania a nehovoriť o zbytočných detailoch na to je druhé čítanie, takže ja sa pokúsim viac-menej držať takého ducha, intenciu uvažovaného procesu a novely zákona.
Vysokoškolská legislatíva má svoj vývoj od roku 1990, pochopiteľne, mne ak niečo vadí na tom procese ako celku za tých 22 rokov, tak mi vadí to, že aj tu sa pestuje taký náš národný šport - čierno-biela - prepolitizované videnie. Žiadny čiernobiely pohľad nie je jednoducho dobrý, my unisono 22 rokov hovoríme o kvalite školstva, plačeme nad tým, prečo nemáme nejakú vysokú školu v prvej 500-ovke, v prvej 50-ke pomaly, ja som to neraz povedal, musím to, žiaľ, zopakovať, prečo sme, dámy, prepáčte, ak poviem taký aktuálny príklad, prečo sme včera nevyhrali nad Gréckom? Lebo tí Gréci sú lepší. Darmo sme mali desať šancí, oni dali z troch šancí gól a vyhrali. Prečo chceme, aby sme za každú cenu mali v prvej 500-vke vysokú školu a robili takéto niekedy trápne preteky, však, prepánaboha, vychádzajme z globálnych podmienok, v ktorých sa nachádza vysoké školstvo a školy vôbec, vychádzajme z možností, ktoré máme. Ja znovu použijem ten príklad - chceme s trabantom, to by som prehnal, lebo naše vysoké školy nie sú zlé, ja to nerád počúvam, pôsobím na nich 30 rokov, nie sú zlé, nesypme si popol na hlavu zbytočne tam, kde ho netreba sypať, ale nie sú mercedesom, my chceme s oktáviou vyhrať Formulu 1. S oktáviou Formulu 1 nevyhráme, ale skúsme absolvovať preteky s týmto autom dôstojne, kvalitne a primerane kvalitne a myslím si, že to sa vcelku deje, takže nebuďme pápežskejší tam, kde netreba, a nebuďme nadutí tam, kde, naopak, by sme mohli byť.
Takže proste reálny pohľad na svet a na život aj vysokoškolský, ten mi, nie teraz, 22 rokov hodne chýba. Je to etapovité, je to preemotívne, je to, je to animózne, je to čierno-biele, ja som už neraz vyzval: Prestaňme bojovať - technické a prírodné vedy proti humanitným a spoločenským, prestaňme bojovať súkromné proti verejným, prestaňme bojovať denní proti externistom, prepánaboha, sme na jednom Titanicu, len na rôznych palubách. Keď to bude takto, takto bude tak vypadať aj ďalej. To je úvod drobný.
Opakujem, vzhľadom k tomu, že je to prvé čítanie nebudem sa zaoberať s konkrétnymi paragrafmi, na to ešte príde možno čas, ale dovoľte ďalej pár slov.
Podľa môjho názoru - mám naň právo - najlepší vysokoškolský zákon bol prijatý v roku 1991. Tak ako ďalšie právne predpisy boli plné nádeje, romantiky, duch ratio legis toho zákona bol korektný, pretože všetci sme dúfali, že zajtra tu bude Švajčiarsko materiálne, duchovne a v tom zákone bolo veľa korektnej, rozumnej intencie. Je to za nami. Zákon v roku 2002, ako bolo konštatované, má už 25 alebo 26 noviel, to znamená - jednoznačne sa pýta nový zákon o vysokých školách, o tom niet čo diskutovať. Tie novely treba proste dať do kompletného znenia.
Teraz ale nejde o paragrafíky, ide o intenciu a duch zákona. Tu chcem kvitovať najmä v ostatných dňoch a v týždňoch veľmi intenzívnu diskusiu s pánom ministrom o niektorých diskutabilných, otvorených otázkach. Ja chcem pevne veriť a sme sa aj dohodli, že, samozrejme, tak to bude, že pred novelou bude veľmi intenzívna priebežná diskusia so všetkými reprezentantmi vysokoškolského sveta, aby tá intencia zákona trafila do terča. Čo chcem tým povedať, aby to nebolo veľmi všeobecné. Ja sa domnievam, že zákon o vysokých školách je ústavou vysokých škôl, ústavou. My to často použijeme takú floskulu, že ústava nie je trhací kalendár. Nie je. Ani zákon o vysokých školách by nemal byť trhací kalendár, lebo je to ústavou vysokých škôl a ako ústava vysokých škôl je to, samozrejme, prirovnanie, by podľa môjho názoru nemal mať 140-150 paragrafov, ale možno 50-60-70, desať hore-dole ustanovení principiálne nosnej povahy a ostatné by sme mali nechať na tento veľmi zložitý, ale vyspelý intelektuálny svet, na to sú rektori, dekani, akademické senáty, vedenia fakúlt, veď to sú vysoko vzdelaní ľudia, to znamená, môj názor osobný pokúsiť sa, pokúsiť sa uhádnuť veľmi citlivú hranicu direktívneho vplyvu na niektoré otázky na vysokých školách, čo niekedy je potrebné, vôbec nehovorím, že nie. Ale myslím, že s prevahou a väčšinou slobody akademickej voľnosti s možnosťou iných pák vyvodenia zodpovednosti pri niektorých excesoch a kiksoch, za to som, nechcem teraz rozoberať detaily, dá sa to. Ale v princípe by tam mali byť pomerne široké mantinely vysokoškolskej akademickej samosprávy. Nie je to fráza, že vysokoškolská akademická pôda je pôda, kde sa hľadá pravda, kde sa vedie dialóg, kde sa hovorí pravda, kde sa môžme pohádať, kde je proste absolútne slobodná pôda, tak to rešpektujme. Domnievam sa že čierno-biele videnie neraz poškodilo aj pri tzv. Bolonskom procese, Lisabonská stratégia a podobné, podobné trendy, ktoré sú v mnohom užitočné a dobré, a treba odkopírovať to, čo je dobre vymyslené.
Na druhej strane si ale myslím, že uvažujme o svojich podmienkach. Je to môj osobný názor, znova. Bol som dekanom troch právnických fakúlt. Bol som akademickým funkcionárom na iných postoch, ale hlavne ako radový pedagóg to vnímam tak, že, myslím si, že napríklad sme príliš rýchlo skočili po, ako príklad hovorím, po kreditovanom systéme. Príliš rýchlo sme skončili možno po dvojstupňovom vzdelávaní. Česká republika ho nemá. Nemá kreditový systém, nemá dvojstupňové vzdelávanie. Opakujem: hovorím môj osobný názor. Viem, že sú aj názory iné, pochopiteľne.
Teraz máme problém, čo s uplatnením bakalárov a hľadáme kŕčovito pochopiteľné metódy, ako im pomôcť uplatniť sa v praxi. No ale to právny predpis neurobí. To je o spoločensko-ekonomickej realite, o konkurencii, o charaktere hospodárstva, štruktúre trhu a tak ďalej. Takže trošku možno uponáhľané. Kreditový systém len dve vety - mobilita študentov. Bude kreditový systém, bude obrovská mobilita študentov, budú behať s fakulty na fakultu. Medici budú robiť skúšku zo súdnej psychológie na práve, lebo je to menej. Právnici budú robiť skúšku na medicíne, alebo na "matfyze" z niečoho iného, no nič sa neudialo také, ani sa neudeje. Však aj predtým mal ten študent možnosť robiť skúšku inde, mal možnosť prerušiť na dva roky, mal možnosť prestúpiť, mal možnosť študovať inde, ale, prosím, ja to uvádzam ako príklad trošku príliš ochotného uponáhľaného kopírovania niektorých vzorov, ktoré nie vždy musia byť na naše podmienky trefné.
Ja teraz trošku vytrhnem z kontextu, lebo keď už som tu, nedá mi to. Tá otázka, ešte keď som išiel dnes do parlamentu, počúval som v aute rádio, samozrejme, čo iné, nie vysokoškolský zákon, nie novela, nie princípy - "lietajúci profesori". Viete mne už to naozaj brnká na nervy a nie preto, že ja som, ja nemám, ja mám jeden úväzok, ale už sa, prepánaboha, spamätajme trošku. Možno v druhom čítaní poviem o tom širšie, ja si vážim, opakujem, tú poslednú diskusiu, kde podľa mňa sme prijali mnoho rozumných kompromisov v týchto citlivých otázkach, ale vrátim sa k tým dvom otázkam, veľmi stručne, lebo opakujem, je to prvé čítanie, nechcem zachádzať do detailov.
Externé štúdium, aj tu platí - raz vidieť a raz skúsiť, ako stokrát počuť - platí, 30 rokov mám tú česť prednášať na vysokej škole, nie ako teoretik, po tvrdej skoro 15-ročnej právnickej praxi, takže viem, ako chutí život, nielen na vysokej škole, ale ako právnik. Neviem, ja som za 30 rokov nezaregistroval, že by externisti boli, prepáčia mi tí kolegovia, neschopnejší ako denní. Ja som povedal len na výbore, keď prednášam denným, to kolegovia, dúfam, nepočúvajú, tak do polnoci kukám Chelseu alebo Barcelonu a idem prednášať denným študentom, pretože viem, že to zvládnem bez problémov. Keď idem prednášať externistom, nikdy to nepodcením, nehovorím, že tú prednášku na dennom podcením, lebo viem, že ma vytočia v dobrom, že ma preveria, že sa pýtajú, že proste už majú svoje životné skúsenosti, ale dobre, to je pedagogický proces, ale aj bodka procesu - štátnica. A štátne záverečné skúšky nie sú neschopnejší a nie sú - s prepáčením za výraz - hlúpejší, nie sú. Takže ja to vnímam trošku ako takú, zas čierno-biele videnie, ja nehovorím, že tá miera kontaktnej výučby by nemala byť vyššia, prosím, to akceptujem, ale je to o pedagógovi konkrétnom, je to o tom dekanovi, rektorovi, ak je škola, ktorá má sústredenie externistov v sobotu len alebo v piatok-sobotu, tak toho dekana treba trošku prevetrať. Ale keď je to plné troj-štvordňové sústredenie, kedy v stredu o 9.00 hod. začnú a v piatok o 20.00 hod. večer skončia, tak tá dĺžka štúdia je prakticky ako na dennom, a končím tým už, a externé je to preto, lebo je externé, lebo je tam akcent na individuálne štúdium, preto nemajú cvičenia, semináre, preto je to externé. Keď už poznáme distančné štúdium a e-learning a nevadí nám v modernej dobe, prečo by mal, no tak prečo by sme nejak tak zas čierno-bielo príliš brali externé, preto sa domnievam, že aj tá alternatíva, ktorá teraz je prezentovaná, ja myslím, že je dobrá. Že je tam istá voľnosť vysokej školy, otázka počtu kreditov, je tam priestor zas ten samosprávny, vysokoškolský, ktorý, podľa mňa, podľa môjho názoru, je akceptovateľný a dobrý.
K tým lietajúcim profesorom len tri-štyri vety. Neviem, ktorý pán kolega povedal, že to je zle a šíria zlo pomaly tí lietajúci, ale oni šíria aj dobro. Viete, tí lietajúci väčšinou, ja už ten výraz nepoviem, lebo je mrzký, je zlý, lebo necharakterizuje ten dôvod. Po prvé je trápny. Veď viete, aké máme dneska citlivé obdobie, pán minister to prežíva, ak príde vysokoškolský učiteľ na prednášku alebo aj učiteľ základnej, strednej školy a má tú česť ísť autom a nie na bicykli a zaparkuje na parkovisku, tak zaparkuje väčšinou na starej embéčke 25-ročnej. Vedľa neho zapískajú brzdy na bavorákoch a mercedesoch, na ktorých príde študent. Viete, o čom hovorím. To znamená, ak niekto má viac úväzkov, nemá ich preto, že si tam bahní a je z toho šťastný, ale preto, že chce ako-tak dôstojne vyživiť rodinu. To je ten, žiaľ, tento dôvod. Druhý dôvod je však, v Spojených štátoch amerických, v západnej Európe je to bonus, keď má profesor viac úväzkov, ja mám osobne kolegov, ktorí neprednášajú z Bratislavy a nejde po D1 do Trnavy a číta novinky pri tom za 20 minút, on má, je vedúci katedry na Sorbonne a je vedúci katedry v New Yorku. Mám kolegu, ktorý je šéfom katedry v Uppsale, na Sorbonne a v Oxforde. Ako to stíha? No asi je dobrý! To znamená, nikdy som nebol za extrém, pán minister vie, nikdy, mne takisto vadia, keď sú kolegovia, ktorí majú tri alebo dvaja-traja možno štyri plné úväzky, to mi vadí, to nie je dobré, to nie je ani treba. Ale nechcem zas detailne, zas ten kompromis, ktorý myslím, že je navrhnutý, je racionálny, je korektný, mám taký dojem, lebo ja som otvorene povedal svoj názor a ani ho nemením, že nejaké hodinové obmedzenie v zákone, ktorý je po ústave právnym predpisom najvyššej právnej sily, nie je ani právne, ani takticko-strategicky, ani eticky možno najšťastnejšie. Súhlasím, treba zvýšiť zodpovednosť pánov rektorov, pánov dekanov, sú tam iné páky administratívne, dokonca aj trestnoprávne, ak niekto prehlási, že učí len inde a dopúšťa sa klamstva, a to nechcem rozoberať, takže sú tam iné metódy a iné možnosti. Ja len hovorím to, že pedagogická činnosť nie je podnikanie, viete, že pedagogická činnosť, vedecká, publicistická je nepodnikateľská činnosť, tá pani predsedníčka Študentskej rady vysokých škôl mi povedala po poslednej porade u pána ministra: "No veď ale učiteľ musí všetko vydržať, lebo je to poslanie." Viac-menej v takomto zmysle, no fajn, je to poslanie, je to nádherné, ja hovorím, že farár, učiteľ a lekár, to nie je zamestnanie, to je povolanie až poslanie, len aj ten, kto napĺňa poslanie, aj ten dostane faktúru na elektriku a plyn a musí kúpiť maslo a chleba. Takže to na margo tých drobných úväzkov. Ja možno ešte k tomu niečo poviem aj v druhom čítaní, lebo mňa mrzí ten pejoratívny názov lietajúci, no kto má, lieta, kto má dobré krídla, nech lieta. A keď lieta príliš, tak mu treba strihnúť.
No, ale na záver. Prosím vás, ja sa domnievam, že toto je istá prechodná etapa, kde máme tú možnosť mať novelu, myslím, okolo 191 zmien, náročnú, rozsiahlu, ja to beriem ako prechodné obdobie, ktoré treba preklenúť a naozaj sa v dobrom slova zmysle "sed sakramentsky" pripraviť na ten nový zákon o vysokých školách po tvrdej, širokej diskusii, intenzívnej, lebo ten zákon je strašne dôležitý. Kvalita, a už končím, vydržte, kvalita, chceme kvalitu, všetci ju chceme, ale zas sa vrátim k tej oktávii, k trabantu a k prípadnému mercedesu, máme isté podmienky, musíme z ich vychádzať, viete, čo má ekonomika na to, aby dala do pedagogického procesu a do vedy, myslím, že je to momentálne 4,7 % HDP v tých najvyspelejších štátoch, je to okolo 6,3, 6,4, už to nie je až taký rozdiel, no ale je a je to, žiaľ, aj o peniazoch.
Takže ja poznám iba dve neoklamateľné kritériá kvality školy, aj vysokej školy: záujem a uplatnenie v praxi. Záujem o školu a uplatnenie v praxi. To je neoklamateľné a nepodplatiteľné. Iste trochu zjednodušene, ale to je to hlavné.
Bolo by sa, dalo by sa strašne veľa diskutovať o tom, čo je kvalita, aká je kvalita, lebo viete, keď hovoríme o kvalite akejkoľvek duševnej činnosti, keď som bol na prokuratúre dakedy ešte dávno, tak sme museli robiť 25 obžalôb minimálne, sudca -myslím - 25 rozsudkov, inak bolo zle. No, dosť ma to dráždilo. Nie preto, že by som mal s tým problém, nemal som. Ale to nie je ten Chaplin a pás, tá groteska, že ideme, ideme a 9 hodín makám a potom spadnem na nos. Takže vychádzať aj z toho, že vysokoškolská pôda je vysoko intelektuálna pôda, kde fungujú schopní ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto na slnku, a zákon o vysokých školách má byť taký, aby im to miesto na slnku pomáhal v tom dobrom slova zmysle nájsť.
Takže verím, že sa nám podarí prijať nový zákon, taký, ktorý bude tomuto napomáhať, lebo je to sféra ťažká a zložitá a nesmierne citlivá. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja nechcem debatovať k tej faktickej poznámke o niektorých legislatívnotechnických detailoch toho zákona, to nie je zaujímavé. Ja som ale pánovi poslancovi Érsekovi aj povedal, a nemením názor, že ten zákon principiálne vítam, pretože sa domnievam, že naozaj vrcholoví športovci, to je obrovská reklama štátu a je to obrovský fenomén, s tým, že ale aj na výbore sme povedali jedno, a to len zopakujem v podstate, že áno, je to dobré, je to jeden čriepok z potenciálnej legislatívnej mozaiky športovej legislatívy. Ale bolo by naozaj dobré, a nie to zamiesť pod koberec, keby sa uvažovalo, aj s pánom ministrom školstva budeme o tom diskutovať, o ucelenejšej koncepcii vôbec financovania športu, lebo tam je x problémov, bohužiaľ, vrátane inštitucionálneho organizačného zastrešenia športu, a zákone o športe s tým, že napr. to naväzuje na daňové právne predpisy. Však poviem príklad, prosím vás, spomeniem hokej s futbalom najpopulárnejší šport. Vieme, že sme žali úspechy a žneme úspechy. Je trápne, aby hokejový klub našej slovenskej extraligy, ako príklad hovorím, zháňal 2 mil. eur pokútne, pretože je to neodpočítateľná položka z daňového základu. Chápem, rozpočet je citlivá otázka, ale pokiaľ nevyriešime koncepčne, a to nechce byť fráza, všetko, čo s financovaním športu súvisí, ten zákon je rozumný, užitočný, detail nechávam bokom, bude osamotený, čím nebude proste ten synergický efekt splnený, ktorý mal byť. Ja osobne za takýto zákon, ale obdobný, budem, ale, opakujem, treba sa pokúsiť riešiť to širšie v celej mozaike vrátane daňových predpisov, zákona o športe, sponzoringu a podobných záležitostí. Ďakujem pekne.

Ďakujem pani podpredsedníčka, za slovo. Mrzí ma, že vás v takomto čase ešte chcem chvíľu zdržať, ale predsa len pár slov si nemôžem na margo tejto ťažkej diskusie odpustiť.
Prvá rada možno pre manažérov, TOP budúcich manažérov, aby sa obklopili pri určitej funkcii, kde majú značnú zodpovednosť, špičkovými právnikmi, lebo niektoré tie táraniny tu sa naozaj nedajú počúvať. Teraz hovorím ako právnik. Máme síce na to parlamentnú pôdu, aj sme sa tu aj vykecali, s prepáčením za výraz, rešpektujem, ale ja myslím, že by to tiež malo byť odtiaľ-potiaľ. Mrzí ma jedno, že humanitné spoločenské vedy sú vždy obeťou toho, že si každý myslí, že sa vyzná v práve v ekonomike, v pedagogike, etike a máme rešpekt pred biológiou, matematikou, fyzikou a tak ďalej. Škoda, potom to tak všetko vypadá. To len úvod.
To je, názory, ktoré boli povedané, aj pánom poslancom Krajcerom, ktorý tiež skončil už Právnickú fakultu UK, čo je dobré a rešpektujem to, ale zrejme určitá skúsenosť a cit pre právo, pán kolega, ešte chýba, čo sa tiež nečudujem. Tie právne názory, ktoré sú tu, je ich viac. Jedno som čítal, ten právny názor je smiešny, hoci ten kolega nie je neschopný právnik, ale rozpráva, nepoviem meno, úplne o inom hovorí, o činnosti správneho orgánu ako o výbore Národnej rady, čo nemá s činnosťou správneho orgánu a zákonom o správnom konaní absolútne nič. Takže viaceré tie právne názory, si dovolím tvrdiť, sú absolútne irelevantné.
Súhlasím s tým, že je niekedy jeden skutkový a právny stav a päť názorov. Tak to bývalo, lebo právo nie je jednoduché. Ale dovolím si povedať svoj subjektívny názor, pretože to, čo tu bolo povedané, je to porušenie práva, nie je to porušenie práva, to povedia súdy. Kolegovia sudcovia rozhodujú podľa tradičných procesno-právnych pravidiel a predovšetkým podľa princípu nezávislosti a voľného hodnotenia dôkazov, takže to nechajme na súdy.
Ale môj názor je takýto. Neviem, či to tu odznelo, ja som nebol pri celej rozprave, ale zákon o Rozhlase a televízii Slovenska je verejnoprávny predpis a všetky ustanovenia v ňom zakotvené sú kogentné, nie fakultatívne. Ja vás nechcem zahlcovať nejakými superodbornými pojmami, ale fakultatívna norma, teda konkrétne ustanovenie dáva priestor na určitú voľnú úvahu. Obyčajne v normatívnom texte uvedené slovo najmä, napríklad a tak ďalej. Ustanovenia, ktoré pani riaditeľka podľa môjho názoru jednoznačne porušila, sú kogentnej povahy, to znamená, nedajú vám myknúť sa ani doľava, ani doprava, a musíte ich jednoznačne dodržať. Tie konkrétne ustanovenia, o ktorých sa tu hovorí, tá povinnosť informovať radu, tie nezmysly o tom, čo je to zámer a že je tam treba zmluva, to sú nezmysly, nehnevajte sa, musím to povedať trošku expresívne.
Pretože, pán poslanec Krajcer, máte za sebou fakultu a viete, že paragraf 281 Obchodného zákonníka je špecifikum pri uzatváraní zmluvných vzťahov, je to predzmluvný inštitút, kde ale jednoznačne nemôžeme disponovať pojmom "návrh" a to hovoriť, že tam sa jedná, a musí byť nejaký návrh zmluvy, a vtedy je možné hovoriť o zámere, je jednoducho podľa môjho názoru holý nezmysel. Pretože obchodná verejná súťaž jednoducho je právnym úkonom, ktorý oslovuje neurčitý počet externých subjektov, ktorých provokuje pozitívne na podanie návrhu zmluvy. Tam objektívne návrh zmluvy možný nie je z pohľadu televízie. My čakáme na základe tohto typu súťaže na návrh z externého prostredia. To slovo "zámer", ja si dovolím ako profesor práva povedať, že zámer je podľa mňa jednoznačne identifikovateľný právny úkon, z ktorého je zrejmý prejav vôle. No a, nehnevajte sa, zámer právne pretavený do obchodnej verejnej súťaže je asi jednoznačný prejav vôle, ktorým smerujem k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, pretože v obchodnej verejnej súťaži musí byť o čo ide - o nájom, o aký predmet - mediálny komplex. To znamená, identifikovateľná vôľa a jednoznačný právne relevantný úkon prejavený v podobe tohto zámeru. Okrem toho, normatívny text používa pojem zámer, takže, pán poslanec Osuský, tie reči o tom, že doplatilo kopu ľudí na zámer, to je právny text. Zámer, to nie je politikum, to je normatívny text, z ktorého treba vychádzať. To znamená obchodná verejná súťaž jednoznačne zámerom bola.
To, či predmet a cena predmetu bude 100 tis. eur a viac, viete, starí Rimania povedali už dávno, že čo je navyše, neškodí. Čo je navyše hlúposťou, to škodí. Čo je navyše rozumné, to neškodí. A byť na mieste manažéra tejto firmy a nie som si istý, či to bude 100 tis. alebo menej, a ono to bude isto viac, ale hrajme sa na situáciu, že nevieme, že to bude menej ako 100 tis., no tak sa kryjem a informujem radu ako kolektívny orgán pre istotu aj tak, aj keby to bolo pod 100 tisíc. Pretože kolektívne orgány typu rady televíznej, poviem vám príklad. Obchodné spoločnosti, však to sú typické podnikateľské súkromno-právne subjekty a máte tam dozornú radu. S.r.o. je fakultatívna, ale ak je, je na to, aby kontrolovala právne úkony a riadiace kroky štatutára, a je to čisto súkromný subjekt. Tak ako sa má zachovať vo verejnoprávnej inštitúcii? Asi ešte dôslednejšie, keď tam mám kolektívny orgán, ktorý má metodicko-kontrolnú právomoc. Ja osobne sa domnievam, že jednoznačne tam mala byť písomná informácia, alebo uverejnenie, aby som túto vec uzatvoril.
Obchodné verejné súťaže, je isto relevantným právnym úkonom, ktorý napĺňa pojem zámeru. Však pani generálna to asi nenapísala a nedala do novín preto, že sa nudila. Ale asi mala vážny záujem vypísať obchodnú verejnú súťaž za týmto účelom. Dokonca tu bolo málo povedané o tom, aspoň kým som tu bol, že v tej časti zákona o schvaľovacej kompetencii rady, tam je povedané, že rada schvaľuje okrem iného aj návrhy na uzatvorenie zmlúv o prevode nehnuteľností, prípadne o nájme nehnuteľného majetku. Objektívne, zdôrazňujem ešte raz, nemôže to byť návrh, pretože obchodná verejná súťaž predpokladá, že ja dám podnet a návrh čakám z externého prostredia. Primerane jednoznačne sa dá aplikovať toto ustanovenie tak, že nielenže písomne neinformovala o zámere, ale podľa všetkého a podľa mojich informácií nemá dokonca ani schválený zámer na uzatvorenie nájmu nehnuteľného majetku vo väzbe na tento mediálny komplex.
Schválenie je konštitutívnym aktom, schválenie kolektívneho orgánu musí nutne predchádzať budúcemu právnemu úkonu, ktorý schvaľujem. A ak to tak nie je, tak ten budúci právny úkon je nulitný, absolútne neplatný, ako keby nebol. To znamená, ak ja nemám schválenie rady pred tým, než vypíšem obchodnú verejnú súťaž, tak niet o čom. Ona pred vypísaním a uverejnením mala mať schválenie rady, pretože jednoznačný úmysel smeroval k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na mediálny komplex. Jednoznačné porušenie kogentného ustanovenia zákona.
Okrem toho, tretí aspekt, len stručne, zákon o Rozhlase a televízii Slovenska pochopiteľne kopíruje podobný právny predpis z hľadiska dispozícií s majetkom, a to je zákon o správe majetku štátu, to je zákon č. 278/1993 Z. z., len používa iné pojmy. Tu má nie prebytočný a neupotrebiteľný, ale nepotrebný majetok. S tým, že vždy platilo a platí, že pred tým, než ja navrhnem alebo vážne uvažujem s nejakou dispozíciou hnuteľného a najmä nehnuteľného majetku, tak musím deklarovať písomným spôsobom v tomto prípade neupotrebiteľnosť, resp. nepotrebnosť tohto majetku. Pokiaľ mám informáciu, neudialo sa ani toto. Takže tie, prepáčte, politické žvásty, ja ich chápem, pretože ide o významnú funkciu, o ničom, už ma otravujú, unavujú, tak dovoľte preto týchto pár klapkovitých právnických vstupov. Takže podľa môjho názoru, môjho, nie súdu, lebo ja nie som sudca, došlo jednoznačne k porušeniu, opakujem, kogentných ustanovení právneho predpisu, ktorý jednoznačne stanovuje tieto povinnosti.
Ak tu bolo nejaké uznesenie rady, je irelevantné, pretože uznesenie rady ako určitý výstup rozhodovací, musí byť tiež secundum et intra legem, musí byť prijatý na základe a v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom. A ak nie je, tak je to takisto nulitný prejav riadenia, ktorý akoby nebol. Takže ja napriek mojej štyridsaťročnej praxi, v praxi teórie právnickej, si nedovolím tvrdiť nejak ješitne, že súdy rozhodnú tak alebo tak, ak sa to na súd dostane. Podľa môjho osobného skromného názoru išlo o jednoznačné porušenie kogentných noriem verejno-právneho predpisu, kde niet podľa mňa o čom pochybovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. No veľmi stručne. Viete, je jednak takzvaný antidiskriminačný článok v Ústave Slovenskej republiky, pozrite si ho, kde je povedané, že výkon alebo nástup do určitej funkcie povolania nemôže ísť na úkor x aspektov, ani na úkor veku, po druhé, osobnostný rozmer človeka je daný inteligenciou, vzdelaním a empíriou, skúsenosťou. Tam sú všetky tieto aspekty splnené, a, po tretie, to, čo povedal aj pán kolega Jarjabek, x konvencií Medzinárodnej organizácie práce aj Organizácie Spojených národov hovorí o takzvanej vekovej diskriminácii. A to, čo ste povedali, je paargument. (Potlesk v sále.)

Ďakujem za slovo. Pán kolega, viete, našťastie neslobodu máme aj pri svojom duševnom, biologickom a fyzickom vývoji. Má ju príroda, tú "neslobodu", lebo najsamprv je rampáš, potom je burčiak, potom je víno. Vy ste tu začal ako rampáš, to v dobrom berte. Ste mladý poslanec, ale vy už ste špičkový burgund francúzsky pomaly, to len ako rada staršieho kolegu, že nepreskakujte etapy.
Ale konkrétne k vám. Prosím vás, aké sú kritériá slobody? Mám len dve minúty. Teória práva a nielen práva rozoznáva klasicky tri typy štátov: sociálny alebo intervenujúci, neoliberálny alebo liberálny a anarchiu. Anarchia a sloboda je veľmi blízko, ale idem ku konkrétnym veciam, konkrétnejším. Nesloboda pedagógov, nesloboda študentov. Viete pedagóg je vždy líder. Študent a pedagóg sú dve strany tej istej, pozor, tej istej mince. Ale ja som z učiteľskej rodiny, generácie našej rodiny učili na základných školách, stredných, vysokých školách, viem o tom trošku viac ako vy a miera slobody študenta na úkor učiteľa pomaly dnes začína byť anarchiou. Čo sa týka vysokého školstva, pán kolega, tzv. kreditový systém, ja som bol proti nemu vždy. Môj osobný názor, tam sme odkopírovali model bez nejakých detailov alebo nejakej adaptácie na naše pomery, čo je chyba. V 30. rokoch, v 30. rokoch za prvej česko-slovenskej republiky ste na vysokých školách, konkrétne na právnických fakultách vedeli a nehovorí o neslobode, že rímske právo je 25. júna, skúšal ho profesor Kisling alebo profesor ten a ten v miestnosti č. 105. A bolo to v poriadku. Za prvej republiky a nebola to nesloboda. Bol systém, poriadok a každý vedel kto, čo, kedy a čo ho čaká.
Takže tá hranica medzi slobodou, neslobodou, poriadkom a systémom je veľmi citlivá a nehádzal by som týmto pojmom takto zľava doprava. Okrem toho sedemdesiate roky, vy ste sa narodil v '72, myslím... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Beblavý, však diskusia na výbore bola korektná. Aj z vašej strany to musím povedať. Aj tu vcelku to bolo, ako povedal pán poslanec Hlina, minule povedal hore-dole, fajn. Ale ten záver ste pokazili. Ja vás chápem ako mladého človeka, že robíte politickú kariéru. Takže ten záver ste zbytočne pokazili. Nebudem to komentovať.
Ale ohľadne problematiky školstva. Každé programové vyhlásenie je bianko šekom. To viete veľmi dobre. Preto je to programové vyhlásenie vlády, kde sú princípy, zásady a podstatné sú realizačné kroky, na ktoré bude treba štyri roky, resp. minimálne pol funkčného obdobia. Okrem iného ja si vážim na začiatku rezortovania a ministrovania pána ministra Čaploviča jednoznačne profesionálnu a ľudskú úprimnú snahu dať do toho všetko. To vidím a cítim. A viem, že je to tak. Na to, že je tam istý subjektívny prvok, má každý minister právo. Preto je za ten rezort zodpovedný, preto má právomoci a zodpovednosť. Každý prezentuje, samozrejme, aj subjektívne názory. Je to úplne normálne.
Čo sa týka jednotlivých krokov a prvkov, ja možno vystúpim detailnejšie v rozprave alebo keď sa budú pripravovať jednotlivé legislatívne úpravy. V tejto etape, keď vláda tu nie je ešte ani sto dní, myslím, že je zbytočné prejudikovať to alebo ono a ešte skôr nejakou takou jedovatejšou slinou. Nie je to celkom korektné.
To, čo je dlhodobé a potrebné, sú peniaze, koľko ekonomika bude mať na školstvo a na vedu a status učiteľa. To je stará téma, ale nesmierne potrená, spoločenský, morálny, materiálny status pedagóga ako takého a potom študenta. To sú dve strany tej istej mince, ktoré sú dlhodobou otázkou.
Konkrétne jednotlivé kroky. Na to máme ešte relatívne čas. A budeme ich posudzovať, verím, vo vzájomnej korektnej spolupráci a kontinuálne ďalej. Tam, kde to bolo rozumné a racionálne, to aj pán minister povedal, mienime aj nadviazať na to. Prečo nie? Ale máme právo na to, napĺňať programové vyhlásenie vlády tak, ako chceme, ako si myslíme, že je rozumné a dobré. Ďakujem.