Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci, ďakujem aj kolegyniam a kolegom, ktorí sú pri tomto bode, ktorý prerokúvame, ja sa vopred ospravedlňujem, tá moja reč bude dlhšia a bude dlhšia preto, že som to sľúbila rodičom, ktorým sa v dôsledku pochybenia lekára narodilo postihnuté dieťa a veľmi rada si plním túto povinnosť.
Najskôr vám chcem povedať niečo k tomu, ako je to riešené, celá táto problematika v jednotlivých krajinách. Vypichnem hlavne Spojené štáty americké, ktoré majú štandardizované postupy lekárov pri jednotlivých diagnózach. To znamená, že ku každej diagnóze majú pridelené veľmi jasné medicínske postupy, a potom celé to dokazovanie pred súdom, či lekár pochybil alebo nepochybil, je pomerne jednoduché, pomerne a relatívne jednoduché, ale je to vždy o tom, že sa robia fajky pri tom, vykonal si tuto tento test, vykonal si toto, ak nie, tak, samozrejme, že súd vynesie rozsudok, ktorým uzná lekára za vinného.
Ja som ale pri tomto mojom návrhu zákona vychádzala z nemeckej legislatívy, v Nemecku existuje samostatné právne odvetvie zvané Artzhaftung zaoberajúce sa zodpovednosťou lekára voči pacientovi za zavinené konanie, ktorá vyplýva z výkonu ich lekárskej činnosti. Častokrát sú symptómy ochorenia nejasné, preto dochádza k chybnému stanoveniu diagnózy. Súdy berú kvôli narastajúcim sťažnostiam do úvahy len také správanie lekára, pokiaľ sa dopustil hrubého porušenia medicínskych pravidiel. V Nemecku sa týmito prípadmi zaoberajú znalci, mediačné služby lekárskych komôr, ktorí vedú proces a riešia prípady údajného zanedbania lekárskej starostlivosti. Tento proces je v každej spolkovej krajine organizovaný odlišne. Obvykle proces skončí vypracovaním znaleckého posudku, ktorý popiera alebo deklaruje chybu lekára. Každý poistený pacient sa zároveň môže obrátiť na svoju zdravotnú poisťovňu, ktorá je povinná pomáhať poistenému v prípade podozrenia na zanedbanie povinnej lekárskej starostlivosti. Posledným východiskom je súdna cesta. Toto sa stalo, prakticky k tejto zmene prišlo v roku 2004 a tá zmena spočívala práve v tom, že sa dôkazné bremeno prenieslo z pacienta na lekára. Dovtedy aj v Nemecku mali to dôkazné bremeno na pacientovi a ten musel preukázať, že lekár porušil svoje povinnosti pri liečbe pacienta, čo bolo veľmi problematické. Týmto rozhodnutím z roku 2004 Najvyššieho spolkového súdu však dochádzalo k zmene dôkazného bremena a dôkazné bremeno odvtedy v Nemecku spočíva na lekárovi. Samozrejme, vidíte, že celý ten systém majú postavený úplne inak, my si musíme vystačiť s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
A teraz k tomu prípadu, ktorý ma teda priviedol k tomu, aby som vôbec predkladala takýto návrh zákona, ja nie som lekár, ja som veľmi málokedy pacient, to je pravda a ja musím na úvod povedať, že ja mám veľmi dobré a pozitívne skúsenosti s lekármi a s celým zdravotníckym personálom, kedykoľvek som bola hospitalizovaná, čímkoľvek som prechádzala, a bolo to dávno pred tým ako som sa stala poslankyňou Národnej rady, takže nie je to o tom, že mám vo vrecku preukaz poslanca a aj momentálne riešime teda v mojej rodine vážne zdravotné problémy jedného člena mojej rodiny a musím povedať, že pokiaľ ide o starostlivosť, konkrétne doktorov a personál z Národného centra srdcovocievnych ochorení v Bratislave, musím sa im poďakovať a veľmi ich prácu oceniť.
Ale ako medzi všetkými povolaniami, učiteľmi, inštalatérmi, trénermi, kuchármi, aj medzi lekármi sú takí, ktorí k výkonu svojho povolania nepristupujú zodpovedne. Keď urobí chybu inštalatér, naďalej nám kvapká voda z kohútika a jeho mizernú prácu môžeme reklamovať. Keď urobí chybu klampiar, zateká nám do domu, jeho chybu môžme reklamovať, poprípade si zaplatiť iného klampiara, ktorý to proste jednoducho opraví. Ale keď urobí chybu lekár, tak to vyzerá inak.
A ja vám teraz poviem, rozpoviem jeden príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa rozhodli založiť si rodinu, ktorú chránime v ústave a, žiaľbohu, zavinením lekára to dopadlo pre tú rodinu katastrofálne. Toto je prípad, ktorý ešte nebol medializovaný a stal sa prakticky nedávno. 18. júla 2013 mladej matke, ktorá bola v perfektnej kondícii na základe všetkých testov, doktor skonštatoval, že je približne v siedmom týždni tehotenstva a má prísť na kontrolu, predpísal jej kyselinu listovú, odporučil užívať doplnkové vitamíny pre tehotné ženy. 19. augusta 2013 pri kontrole jej bola vystavená tehotenská knižka s termínom pôrodu 25. 2. 2014. Absolvovala prvý ultrazvukový skríning a odber krvi a všetky výsledky boli absolútne v poriadku. Počas tehotenstva absolvovala 3 ultrazvukové skríningy: 19. 8. 2013, 15. 10. 2013, 17. 12. 2013. Všetky odbery krvi, vyšetrenia moču, vyšetrenia vaginálnej flóry boli v absolútnom poriadku a nič nenasvedčovalo žiadnemu problému alebo komplikácii. Počas celého tehotenstva absolvovala 12 kontrol v poradni u konkrétnej doktorky. Pri všetkých kontrolách bola ubezpečovaná, že jej zdravotný stav je absolútne dokonalý a v poriadku a že dieťa sa vyvíja tak ako má. Slová ako ukážkové a stopercentné boli súčasťou verbálneho hodnotenia všetkých lekárov. 19. novembra 2014, teda v 26. týždni tehotenstva absolvovala niekoľkohodinové nadštandardné vyšetrenie 3D a 4D ultrazvukom, ktoré rovnako potvrdilo, že plod sa vyvíja bez problémov a nič nenasvedčuje akejkoľvek komplikácii. Termín pôrodu stanovili už na 20. 2. 2014.
14. februára 2014 absolvovala vyšetrenie u ďalšieho doktora, ktorého výsledok bol v poriadku. 18. februára absolvovala kontrolu prietokov v pupočníku s diagnózou naznačeným oligohydramniom. Oligohydramnion to je stav, kedy má žena menej plodovej vody, ako by mala mať a podľa dostupných medializovaných informácií, podľa informácií, ktoré som dostala od rôznych lekárov, gynekológov, tento stav predpokladá, že matka musí byť monitorovaná, mala by byť hospitalizovaná, pokiaľ ide tú nižšiu graviditu, to znamená, že dieťa ešte nie je donosené a nemôže byť vyvolaný pôrod, robí sa všetko pre to, aby sa to tehotenstvo predlžovalo, pokiaľ dôjde k takémuto úbytku plodovej vody v čase, keď by už dieťa malo byť donosené a mohol byť vyvolaný pôrod, okamžite je vyvolaný pôrod, pretože nechať matku, resp. dieťa bez plodovej vody môže mať fatálne následky.
18. februára 2014, kedy prvýkrát vznikol takýto problém alebo náznak toho, že môže mať menej plodovej vody, to dieťa už bolo riadne donosené. Kedykoľvek mohol byť vyvolaný pôrod, pretože termín stanovený pôrodu bol na 20. februára. 24. februára napriek tomuto zisteniu teda ju poslali domov, 24. februára absolvovala CTG s výsledkom 10, 10; teda všetko v poriadku, ako aj poslednú kontrolu v poradni, ktorá dopadla tiež v poriadku. Dostala termín do ďalšej poradne na 28. 2., na 28. 2, čo už bolo po termíne s tým, že podľa nej už do toho termínu aj tak porodím. Doktorka dodala, že je málo takých fyziologických tehotenstiev, ako bolo to moje, a že aj pôrod bude určite v poriadku. Počas posledného mesiaca pred pôrodom absolvovala päť CTG vyšetrení, ktoré boli v poriadku a ohodnotené doktormi na známku 10 z desiatich, až do 25. 2. 2014. 25. februára 2014 absolvovala vyšetrenie prietokov v pupočníku s diagnózou oligohydramniom s abrupciou placenty so slabým prietokom, na základe čoho ju okamžite hospitalizovali v nemocnici v Brezne. Následne jej bolo urobené ďalšie CTG vyšetrenie so suspektným nálezom, po podaní infúzie magnézia bolo vyšetrenie opakované a nález bol upravený. 26. februára 2014 ráno o 5.00 hod. sa zobudila na prudké bolesti v bruchu a na krvácanie. Žiadna plodová voda jej neodtiekla. Tento, táto veta je veľmi dôležitá pre to, čo budem hovoriť následne.
Boli jej urobené ďalšie vyšetrenia, vyšetrenie prietokov v pupočníku a na základe všetkých výsledkov vyšetrení bola indikovaná akútna sekcia. Ráno okolo 6.45 hod. stihla akurát zatelefonovať manželovi, že ide rodiť sekciou, o pár minút bol pri nej, stihli sa objať a o 7,35 hod. ju zobrali na sál, samozrejme, bez prítomnosti manžela, okolo 7.50 hod. jej oznámili, že má syna. Po pôrode ukázali syna mužovi, volá sa Peter Alexander, na pár minút so slovami že je všetko O. K., aj keď je pomerne malý, aj keď slabý, menej reaguje, má sivastú farbu, ale že po takomto pôrode to tak býva. Malého Petra uložili do inkubátora s tým, že je pravdepodobne omámený anestetikami, ktoré prešli do jeho krvného obehu cez pupočník počas sekcie. Keď sa však ani po pár hodinách stav nezlepšil, kontaktovali doktorov z neonatologického pracoviska v Banskej Bystrici, ktorí rozhodli, že syna pre istotu hospitalizujú a vyšetria u nich. Doniesli jej ho ukázať asi na pol minúty, keď sa prebrala z narkózy, a potom ho už videla len cez dvere, keď ho v inkubátore prevážali do Banskej Bystrice. Otca dieťaťa nikto nekontaktoval. Viackrát matka žiadala v nemocnici v Brezne, či je možný preklad aj jej ako pacientky do Banskej Bystrice, aby mohla byť pri synovi, bolo je povedané, že ju môžu prepustiť najskôr na piaty deň po pôrode, ak nebudú nijaké komplikácie. V prípade, že by chcela ísť so synom do Banskej Bystrice, prepustia ju na vlastnú žiadosť s tým, že v Banskej Bystrici bude prijatá len ako doprovod, a nie ako pacientka, ktorú treba po sekcii niekoľko dní sledovať. Ochota lekárov dohodnúť sa s nemocnicou v Banskej Bystrici bola nulová. Bolo jej povedané, že ak si to vybaví sama, tak ju môžu preložiť, avšak nie prevoz sanitkou, ale musí si zabezpečiť vlastnú dopravu. Nasledujúcich 5 dní bolo ako zlý sen. Odlúčenie a neistota, strach a zúfalstvo matky. Denne telefonovala do neonatologického centra v Banskej Bystrici a informovala sa ohľadom stavu syna. Osobne za ním chodil aj jej manžel počas doby, ktorú ona strávila v nemocnici. Po piatich dňoch bola prepustená a v Banskej Bystrici jej bolo povedané, že majú miesto a môžu ju hospitalizovať ako doprovod. Od 3. 3. 2014 bola teda spolu so synom hospitalizovaná v Banskej Bystrici. Stav syna sa menil doslova z hodiny na hodinu a bolo to viac než vážne. Od narodenia bojoval s infekciami, ktoré zjavne dostal práve v nemocnici. Mal akútny endokarditický zápal srdca, mal zápal mozgu, niekoľkokrát prekonal sepsu celého organizmu. Bol hypotonický, hypotonický to sa hovorí o deťoch, ktoré sú ako handrové bábiky. Kvôli nepriechodnosti čriev mu museli asi po troch týždňoch od narodenia, urobiť vývod z hrubého čreva, čo bola náročná, invazívna operácia, lumbálnu punkciu absolvoval trikrát v priebehu siedmich týždňov. O realizácii druhej lumbálky sme nevedeli. Množstvo antibiotík, barbiturátov a inej chémie - ani nemajú odvahu ich vymenovať. Odbery krvi nášho syna, teda ich syna, ja to čítam v prvej osobe, lebo to písala matka, boli robené tak často, že už ich nebolo možné ani počítať. Veľa nepríjemných vyšetrení a zákrokov pre dospelého človeka, a nieto ešte pre narodené dieťa. Nedá jej nenapísať aj to, čo všetko sa dialo v Banskej Bystrici, a že to bolo do istej miery ovplyvnené aj lekárskou správou z pôrodu v Brezne, kde pri pôrode bol záznam "bez plodovej vody". Keď ju rodili, bol tam záznam od lekára, že bola úplne bez plodovej vody, to dieťa ležalo v jej tele minimálne osem dní úplne nasucho, úplne nasucho.
Zatiaľ čo pri predkladacej správe už bolo uvedené, že plodová voda číra. Tu musel, ja mám k dispozícii obidve tie správy, tam došlo k hrubej manipulácii záznamov. Nie je možné, aby pôrodník napísal, že ona v sebe nemala ani mililiter plodovej vody, žiadna plodová voda a zrazu, keď vedeli, aký vážny je stav toho novonarodeného dieťaťa, a museli vedieť, že v dôsledku toho, že nechali tú matku osem dní chodiť po svete bez plodovej vody a to dieťa v nej, tak zrazu vyprodukovali v ďalšom zázname, že plodová voda bola číra. Keď si zoberiete, že malý sa narodil so zápalom srdca akútnym, so zápalom mozgu, so zápalom obličiek, nie je možné, nie je možné, aj keby tam nejaká plodová voda bola, aby bola číra, lebo tam bola taká bakteriálna infekcia, pravdepodobne sa dostala do tela matky tak, ako unikala plodová voda z jej tela.
Oni naozaj netušia, čo všetko ešte bolo pri pôrode inak ako pri preklade malého, ale je to na zamyslenie, ako sa dá rýchlo zmeniť reálny stav na kuse papiera, akoby ani nešlo o život človeka, o život dieťaťa. Na začiatku hospitalizácie si matka ani nedokázala predstaviť závažnosť situácie a na rovinu, bola úplne mimo z toho, čo sa stalo a čo sa dialo. Nebyť jej manžela, ktorý ju psychicky neuveriteľným kľudom podržal, asi by to nezvládla a možno by sa zrútila a skončila na psychiatrii. Počas celej hospitalizácie v nemocnici, a to na oddeleniach, kde sú rodičia s vážne chorými deťmi, vystresovaní a zúfalí prvorodičia s podobným stavom ako oni, neexistuje psychologická poradňa, kde by rodičom, ktorí sa dostanú do obdobnej situácie, pomohli, pokojne im porozprávali o tom, čo sa deje, aký je reálny stav, aké sú možné následky, aby sa mohli s niekým poradiť, ako sa s tým vysporiadať, čo robiť, na koho sa obrátiť. Počas viac ako troch mesiacov ju ani raz nenavštívil špecialista, psychológ, psychiater či terapeut. Ak takíto odborníci v nemocniciach sú a ona musí so smútkom a rozčarovaním skonštatovať, že okrem sestričiek sa jej na to nikto neopýtal, ako sa má, či to zvládne, či nepotrebuje s niečím pomôcť, ako to zvládajú spolu s partnerom. Nikto neporadil čo. A ďalej matka píše: "Keď vám deväť mesiacov tehotenstva lekári rozprávajú samé superlatívy, presviedčajú vás po každom odbornom vyšetrení, ako je všetko v 100 % poriadku, aký ste ukážkový, dokonalý, ako je to super, že máte desať z desať, že vaše dieťa hneď po pôrode bojuje a vaše dieťa zrazu hneď po pôrode bojuje o život so závažnými zápalmi najdôležitejších orgánov v tele, srdce a mozog, a vy ako prvorodič absolútne neviete, či to vôbec prežije, nie je vôbec jednoduché prijať to a vonkoncom nehovorím o tom, že sa s tým má človek zmieriť, pretože sa s týmto jednoducho zmieriť nedá. Ani jeden z lekárov breznianskej nemocnice, ktorí ich mali deväť mesiacov v starostlivosti, nemal absolútne žiadnu snahu kontaktovať nás, aby sa informoval o našom stave, o tom, či nám netreba nejako pomôcť, ako sa má náš syn, resp. či to celé zvládame." To je situácia, kedy boli vlastne prevezení do tej Banskej Bystrice, ani raz nedošlo k tomu, aby tí, čo boli pri pôrode, riešili prakticky ten popôrodný stav toho malého. "Počas hospitalizácie nášho syna v nemocnici som bola doma dvakrát. Prvýkrát, keď bol po operácii črievka, stomia, a týždeň po operácii sa s ním nemohlo ani hýbať, nakoľko mal v chrbtici epidurálny katéter, kadiaľ dostával lieky od bolesti." Počas tohto týždňa odišla matka do pôrodnice v Brezne, aby si odfotila kompletnú zdravotnú dokumentáciu, práve v ten deň mal službu jej pôrodník a zároveň primár oddelenia, ktorý jej oznámil, že keďže už je po 15.00 hod. a dokumentačná sestra, ktorá má na starosti zdravotné dokumentácie, tam už nie je, kartu jej vydať nemôže. Bolo to zákonné?
Na to sa jej ešte opýtal, akým právom žiada tieto papiere, na čo jej to vôbec bude a čo tým chce vlastne vyriešiť? Keď sa ale matka nedala odbiť a vysvetlila mu, že na to podľa zákona má plné právo, len dodal, že jej vydá dokumentáciu na druhý deň, samozrejme, za poplatok. Absurdné. Snažila sa mu vysvetliť, že sa zjavne niekde stala chyba a ona potrebuje vedieť kde, potrebuje informácie o vlastnom tehotenstve a o vlastnom dieťati. On jej na to povedal asi toľko, že sa informoval kvôli jej stavu v nemocnici v Banskej Bystrici a že podľa všetkého má ich syn nejakú metabolickú poruchu. Rodičia si nechali urobiť všetky testy, obidvaja rodičia sú absolútne v poriadku a akákoľvek zhoda génov a majú genetické vyšetrenia za sebou, metabolické, proste absolútne všetko, aby vylúčili túto možnosť, tí ľudia sú absolútne v poriadku a nič nenasvedčuje tomu, že teda malý by mal byť akýmkoľvek spôsobom postihnutý. Ale viete, tu ide o to, že on aj keby bol postihnutý, keby mal nejaké genetické postihnutie, to ešte neznamená, že sa má dieťa narodiť s akútnym zápalom srdca, mozgu, obličiek a proste v takom dezolátnom stave, ako toto dieťa priviedli na svet v nemocnici v Brezne.
Keď si teda prišla po tú zdravotnú dokumentáciu, tak jeho arogancia vyvrcholila slovami, na ktoré matka do konca života nezabudne: "Čo riešite, rodia sa aj postihnuté deti, zmierte sa s tým. Sústreďte sa na ďalšie deti a hlavne na to, aby boli zdravé." Píše matka. "Akoby sme si tento stav zapríčinili my naschvál. Akoby sme mohli dieťa vrátiť do hypermarketu so slovami, je pokazené, vymeňte nám ho." Jej otec, ktorý tam vtedy stál s ňou, len neveriacky pozeral a musel sa veľmi ovládať, aby to neskončilo nejakým fyzickým napadnutím.
Druhýkrát bola matka doma počas Veľkej noci, nakoľko zrejme aj z nemocničného prostredia a permanentného sťahovania sa z izby do izby dostala nejaký vírus. Aby nenakazila syna, išla sa domov preliečiť. S mužom sa dohodli, že sa na pár dní vystriedajú. Tu však zažili ďalší šok. Na oddelení pediatrie v nemocnici v Banskej Bystrici im povedali, že otcovia na toto oddelenie prístup nemajú. Jej manželovi, ktorý sa telefonicky spojil so zodpovednou službukonajúcou lekárkou, dokonca táto povýšeneckým tónom povedala, tu nejde o vaše dieťa, ale o to, ako sa budú cítiť ostatné matky pri kojení, keď sa im on bude pozerať na prsia. Absurdné, že? Ja si to živo neviem predstaviť, že k takýmto situáciám dochádza vôbec v nejakej krajine, a nieto ešte v našej krajine. To je absurdné. Pani doktorka kašlala na to, že tu nejde o ego doktorky ani o prsia iných mamičiek, ktoré by kojili pred zrakom otca ťažko chorého chlapca, plnohodnotného rodiča a právoplatného zákonného zástupcu dieťaťa. Keď sa sťažoval otec, napísal oficiálny list na vedenie nemocnice, až potom mu bol umožnený prístup na oddelenie, kde mohol teda ležať so svojím novonarodeným ťažko chorým synom. Potom sa dostali do, na Kramáre, kde teda hovoria, že ten prístup bol úplne odlišný, deti sú na oddelení hospitalizované na rovnakej izbe s matkou, čo si myslím, že by mala byť samozrejmosť, hlavne ak ide o takéto maličké dieťa, ktoré, viete, ten chlapec on nevidí, nepočuje, nehýbe sa. Má tak ťažké postihnutie mozgu, že nevedia, či vôbec niekedy bude chodiť, minimálne bude uňho dochádzať k situáciám, ktoré pravdepodobne budú nemenné, to je to, že jemu nebude možné prenášať informácie do mozgu. Ja vám to poviem tak ako laicky, ako mi to bolo vysvetlené, že on keď bude držať horúcu žehličku, tak ho to nebude páliť, jemu zhorí ruka, ale jednoducho do mozgu sa mu neprenesie informácia, že by mal tú ruku nejakým spôsobom stiahnuť.
Celkovo v nemocnici strávili štyri mesiace. No ani potom sa kolotoč vyšetrení neskončil, naopak, len začal. Je smutné, že v 21. storočí vám niektorí lekári v nemocnici nie sú schopní zosumarizovať všetky vyšetrenia a kontroly, nastaviť poradie a súslednosť krokov, ako postupovať pri liečby a odstraňovaní následkov silného zápalu mozgu, srdca, epilepsie, hypotonuse, stomii a tak ďalej. Dať zoznam doktorov, ktorí sú odborníci, a prideliť jedného zainteresovaného doktora, manažujúceho celý priebeh rekonvalescencie vyšetrení, zákrokov a nastávajúcich operácií, ktoré sú predovšetkým pre vaše dieťa s takou ťažkou diagnózou nevyhnutné a pre ďalší zdravý rozvoj a plnohodnotný život absolútne potrebné. Všetko si to musíte vyhľadať, vybaviť a vyriešiť sami. Hodiny strávené za internetom a zúfalými telefonátmi s prosbami o prijatie, vyšetrenie a odbornú lekársku pomoc a nehovorím o hodinách strávených na cestách za lekármi vo vlastnej réžii, nakoľko poisťovne fungujú tak, ako fungujú, žiadne preplácanie sanitiek. Toto si naozaj môže dovoliť len málokto. Ja hovorím o ľuďoch, ktorí sú vysokoškolsky vzdelaní. Ten otec má dve vysoké školy, matka nadpriemerne inteligentná mladá žena, ako oni chápu tú postupnosť tých krokov. Chápu, čo sa stalo, čo sa udialo, a rozumejú tomu, že musela sa stať niekde chyba, a chcú sa dopracovať k tomu, kde sa stala tá chyba. Povedzte mi, keď sa toto stane jednoduchým ľuďom, ktorí žijú z minimálneho, z minimálnej mzdy, čo tá šička niekde v tom Vranove, ktorá proste absolvuje takéto deväťmesačné tehotenstvo a nakoniec sa stane to, čo sa stane, myslíte si, že ona ešte má odvahu sťažovať sa na lekára, ktorý je pre ňu guru, na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou?
Myslíte si, že majú na to, aby si zaplatili právnika a išli na súd? Ja vám potom poviem, ako vyzerá štatistika vlastne všetkých tých súdnych konaní. Tam je, tam je nulová úspešnosť, absolútne nulová úspešnosť, to vám povedia všetci právnici, oni už ani neberú takéto prípady. Neberú. Za nimi príde človek, ktorý v dôsledku pochybenia lekára je v konečnom štádiu rakoviny a proste chce sa domôcť aspoň nejakej satisfakcie, aspoň nejakej. Odmietajú ich, lebo im rovno hovoria, nemáte šancu, aj keď Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zistí pochybenie lekára, pre súdy to nič neznamená a byť v polohe človeka, ja neviem, možno so stredoškolským, možno s menej ako stredoškolským vzdelaním, ktorý fakt robí za tú, za tú minimálnu mzdu, a stane sa mu takáto tragédia a on má pred súdom dokazovať lekárovi, že pochybil, neexistuje. Nehovorím o tom, že títo ľudia pobehali na Slovensku snáď všetkých lekárov, ktorých poznajú a ktorí, ktorí sú odborníci vo svojom, vo svojom fachu a s nádejou za nimi išli. Všetci títo lekári im medzi štyrmi očami povedali, samozrejme, že je to v dôsledku toho, že vaše dieťa ležalo v maternici osem dní na sucho. V dôsledku toho sa tam dostal ten obrovský infekt, v dôsledku toho sa vaše dieťa narodilo takmer mŕtve a v dôsledku toho budete mať pokazený celý život vy a aj vaše dieťa. Ale keď to chceli dať na papier od tých odborníkov, povedali, že viete čo, prepáčte, ale nie, to sú kolegovia a proti kolegom nepôjdeme. Je to veľmi komplikované, veľmi komplikované zháňať aj ten dôkazný materiál a podobne. Ja si myslím, že toto je aj v rovine, oni to zatiaľ riešia teda tou, tou tradičnou postupnosťou a myslím si, že to je aj na trestnoprávnu zodpovednosť, pretože pokiaľ dochádzalo k machinácii údajov na jednotlivých správach, tej popôrodnej a potom tej prevoznej do ďalšej nemocnice, tak si myslím, že to nie je v poriadku.
Tá matka píše o tom, aké je to strašne komplikované, keď sa rodina ocitne v takejto situácii, keď je to mladá rodina, ktorá má čo robiť, aby vôbec prežila a dostane sa do takejto situácie, keď si má všetkých tých lekárov zabezpečovať, voziť sa tam vlastným autom a prakticky dnes sú v situácii, kedy ten muž robí iba na to, aby zabezpečil celú tú lekársku starostlivosť, prevozy za tými lekármi a podobne, a matka sa pýta zaujímavú vec, to tu musím prečítať: "Jednoducho ideálny stav na rozpad rodiny, vzťahu, sociálneho statusu a celého vášho života." Apropo, na záver, ústava v súčasnosti okrem iného hovorí: "Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých."
Odpustite mi moju trúfalosť, ale sú to len slová na papieri vytrhnuté mimo reality života na Slovensku. Lebo ak sa tá rodina ocitne v núdzi, v obrovskej núdzi, ako napríklad táto, a koľko je ich ďalších, o ktorých ani nevieme, lebo nie všetky tie prípady sú medializované. Častokrát sú to ľudia, ktorí sa možno kvôli viere, možno kvôli tomu, že ten lekár je pre nich naozaj guru, zmieria s tým osudom a doma vychovávajú svoje ťažko postihnuté deti a mení to osudy tých rodín. Častokrát to znamená rozpad tej rodiny, a preto nie pre túto konkrétnu rodinu, ale pre všetky tieto rodiny som sa rozhodla predložiť tento návrh zákona. Nie preto, aby som ukazovala na lekárov a hovorila, akí sú zlí, nie. Je strašne veľa dobrých lekárov, možno sa málo píše o tom, akých máme kvalitných lekárov. Ale sú medzi nimi aj takí, ktorí sú nezodpovední a ktorí sa dokážu správať ako tento konkrétny MUDr. Chudík, ktorý matke absolútne dovrže zdravého donoseného novorodenca v dôsledku jeho povrchnosti. A keď tá zúfalá matka príde podľa zákona si pýtať zdravotnú dokumentáciu, tak jej povie, choďte domov a choďte robiť zdravé deti, dajte si na tom záležať, aby tentokrát boli zdravé. A toto je absurdná situácia. A v takej absurdnej situácii sa musíme postaviť na stranu tých zraniteľnejších. A to sú v tomto prípade naozaj tí smrteľníci, ktorí sa postavia pred ten súd. Nejde im o nič iné, iba o tú satisfakciu, aby bolo spravodlivosti urobené načim, ale ťahajú za kratší koniec. To hovoria, to hovorím nie ja, to hovoria právnici. Tam je naozaj úspešnosť absolútne nulová. Tí ľudia častokrát umrú predtým, než sa dopracujú k nejakej spravodlivosti cez naše súdy. A preto tá právna úprava, tá úprava, ktorú predkladám, je o tom, aby súdy brali ako záväzné stanoviská Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pretože ten dostáva okolo 1 600-1 700 podaní za rok, to je akože celkom signifikantné číslo. A to číslo je, samozrejme, v realite oveľa väčšie, pretože nie každý má mentálnu výbavu na to, aby sa obrátil vôbec na tej Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. A častokrát dajú tým ľuďom za pravdu. Lenže keď sa dostanú pred súd, tak sa rozplynie. Pretože nie je možné, aby bežný smrteľník v našej krajine dokázal lekárovi, je to veľmi, veľmi komplikovaný proces, aby mu dokázal, že v dôsledku jeho povrchnosti, nedbanlivosti zapríčinil či už smrť, alebo teda vážne postihnutie.
Takže ja vám ďakujem za pozornosť. Ma mrzí, že som vás takto zdržala, ale myslím si, že tí ľudia si to zaslúžili, ktorí ma vyhľadali, a teda ja im aj z tohto miesta strašne držím palce a bola by som naozaj rada, keby sme minimálne toto vnímali akože úplne apoliticky a možno sa zhodli na tom, že by sme to mohli podporiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Zdravím hŕstku kolegýň a kolegov. Dovoľte mi, aby som vám povedala, o čom je mnou predložený alebo teda mnou a mojimi kolegami predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Dôvodom predloženia uvedeného návrhu zákona sú početné a v poslednom období čoraz častejšie medializované pochybenia lekárov, ktoré vedú k nezvratnému zhoršeniu zdravotného stavu pacienta alebo dokonca k jeho úmrtiu. V slovenskom právnom poriadku v súčasnosti absentuje podrobnejšia úprava nemajetkovej ujmy v peniazoch, tzv. materiálnej satisfakcie. Náš právny poriadok síce pomerne podrobne upravuje pravidlá, ako sankcionovať zodpovedný subjekt v rovine administratívnoprávnej, teda Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale samotnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ponecháva na občiansko-súdne konanie, kde sa už beztak psychicky a fyzicky vyčerpaný občan ocitá v zložitej procesnej situácii, pretože dôkazné bremeno leží práve na ňom.
Z uvedeného dôvodu sa predloženým návrhom novelizuje aj Občiansky súdny poriadok, kde sa navrhuje, aby súd bol v otázke, či k pochybeniu došlo alebo nedošlo viazaný práve zisteniami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou s tým, že dôkazné bremeno preukázania opaku by bolo na žalovanom, teda na lekárovi, resp. na zdravotníckom zariadení. Koncept použitý v tomto návrhu zákona predpokladá, že na materiálnu satisfakciu by vznikol nárok paralelne popri náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka, resp. zákona č. 437/2004 Z. z., uvedená náhrada sa vypočítava na bodovom princípe a ak vypočítaná suma nie je dostatočná pretože neodráža závažnosť spôsobenej ujmy.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a s inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie, životné prostredie, informatizáciu spoločnosti, podnikateľské prostredie ani sociálny vplyv.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za všetky faktické.
Pani poslankyňa Horváthová, teda ja som sa naozaj tých detí nechcela dotknúť nejako. Možno to o mne neviete, ale ja som do štrnástich rokov bola prudko obézna. Takže ja som bola jedno z tých nemehiel. Napríklad ja som nevedela nikdy preskočiť kozu. To bol pre mňa nightmare. Takže to, skutočne za tým (vyslovené s pobavením) nehľadajte akože nič, ja mám tie deti rada bez ohľadu na to, ako vyzerajú.
No takto, moja dcéra, keď budú zakázané tie sladké, ja jej dám tie peniaze, ona si nekúpi sladké v bufete, ale nekúpi si ani to jablko. Ale viete, čo urobí? Pôjde oproti do samošky a tam si to kúpi, to sladké, určite aj s kamoškami pôjde a nestihne prísť na hodinu.
A inak k tomu fajčeniu. Mne môj syn donedávna hovoril, že zomriem na rakovinu, že som úplne akože prekliata s tými cigaretami. Ja som prestala, už neviem ako dlho nefajčím, a môj syn začal. Má 16 rokov a začal fajčiť. Takže nechcem vám brať ilúzie, ale vaše sú ešte maličké.
A, pán poslanec Jarjabek, ja vám urobím jedálniček, keď chcete. Urobím vám jedálniček, aj ten dobrý špenát vám navarím, kľudne. Ale takto by som povedala, že základná poučka je, že všetko s mierou. Aj slaninu, aj proste, a všetko s mierou.
A, pán poslanec Kuffa, v Kanade som nikdy nechytala ryby, ja výlučne len na Slovensku a chodíme stále na ryby. Takže je to v pohode.

Ďakujem veľmi pekne. Ja teda nie som odborník, nie som ani potravinár, ani chemik, ani nemám bohvieaký prehľad o metabolizme človeka a nevyrovnám sa ani kolegovi Šebejovi, takže ja tak len z brucha budem rozprávať, možno z vlastných skúseností ako matky a človeka, ktorý napríklad cvičí, a teda, našťastie, nie je obézny a podobne.
Ale najprv si splním akože tú stranícku, takú by som povedala, milú povinnosť a poviem vám, že prečo za tento návrh zákona určite nezahlasujem ako teda členka už nie klubu SaS. Pretože prekáža mi... Alebo ešte inak začnem, začnem tak pozitívne. Viete, čo spája v tomto momente poslankyňu alebo teda podpredsedníčku parlamentu Zmajkovičovú, pani poslankyňu Horváthovú, dokonca aj Štefana Kuffu s Luciou Nicholsonovou? Že nám všetkým vadí, prekáža nám obezita u detí. Vadí nám, že naše deti sú tučné. Vadí nám to a treba s tým niečo urobiť.
Ale poviem vám teda teraz po tej straníckej línii, že prečo nie takýmto spôsobom.
Pretože mne prekáža, že podľa tohto návrhu zákona má štát zakazovať to, čo je výsostne vecou slobodnej dohody medzi školou a školským bufetom. Vadí mi, že štát má podľa tohto návrhu zakazovať to, čo je vecou slobodného výberu konzumenta a, áno, aj dieťaťa. Vadí mi, že štát má zakazovať to, čo je výsostne vecou zodpovedného rodiča a jeho výchovy.
No a tu to premostím, ja mám teda dve deti. Mám tínedžera šestnásťročného, u ktorého som sa vzdala, už som sa, úplne abdikovala akokoľvek ho proste formovať, pretože on má svoje vreckové a z toho si kúpi čokoľvek v tom bufete a nielen v tom bufete. A uteká do potravín, ktoré sú vzdialenejšie, aby si tam kúpil ešte nezdravší výrobok ako ten, ktorý je dostať v tom bufete. Ale mám šesťročnú dcéru Lilly, ktorú teda ešte sa snažím nejako tvarovať. A tvarujem ju okrem iného tak, že každý deň ráno vstávam, aj keď to neznášam, a robím jej brutálne zdravé desiaty, ktoré zase neznáša ona. A robím jej vždy nejaký ten celozrnný chlieb a pridám k tomu samozrejme ovocie alebo zeleninu. A ona mi vráti ten svoj lunchbox, a ten je proste plný toho jablka a tej zeleniny a ona to potom pod mojím dohľadom popoludní, keď ju vyberám zo školy, musí dojedať. A strašne sa chce dostať do toho školského bufetu, lebo to je také "in", a ja to strašne nechcem, lebo ja proste nechcem, aby si tam kupovala ten junk food. A viete, ako to riešim? Ja jej tie peniaze nedám. Jednoducho ja som jedna z tých hnusných, odporných matiek, ktoré potom cez veľkú prestávku ohovárajú, pretože ja jej tie peniaze nedám. A ona sa na mňa pravidelne sťažuje, už to vedia všetky spolužiačky, že ja som teda tá matka, ktorá sa takto správa, ale jednoducho jej tie peniaze nedám.
Takto nejako som postupovala u môjho syna s počítačovými hrami. Jednoducho sme doma nemali počítač, mala som ho iba v práci a nedovolila som môjmu synovi, aby hral počítače. Až sme sa potom dopracovali k jednej lyžovačke, kde boli rovesníci, a tí rovesníci sa s ním nehrali a ja som stále nechápala, že prečo. Až prišiel taký chlapec, takýto, mal asi jedenásť rokov a povedal, že oni sa s ním nehrajú preto, lebo on je postihnutý a retardovaný, retardovaný. A hovorím: tak o tom nič neviem, možno by si mohol vysvetliť prečo. On je retardovaný, lebo on sa nevie hrať počítačové hry. A vtedy som prišla na to, že teraz je ten moment, kedy toho Dominika prinútim si sadnúť za ten počítač a bude sa hrať tie počítačové hry. Ale mal jedenásť rokov. Mal jedenásť rokov a za sebou inú výchovu, kedy sme chodili rybárčiť a do lesa a neviem čo. Mal proste dobrý základ a v jedenástich rokoch bol pripravený na to, aby si sadol pred tú PlayStation alebo pred čo a odohral si povinne proste tie svoje hry. A takto nejako to vyriešim aj s tou mojou dcérou. Ale chcem, aby to bolo na mne. Chcem, aby to bolo na mne, a nechcem, aby sa to proste regulovalo z pozície štátu.
No naše deti sú tučné. Ako fakt vychovávame tučné nemehlá. Vychovávame tučné nemehlá, ale to nie je, preboha, spôsobené bufetmi na školách. To je spôsobené nami ako rodičmi, aj my sme tuční. Mnohí z nás sú tuční. Aj tí, čo tu vystupovali v tej debate, po tom utekov.... Nie, ty, Štefan, ty sa na mňa nemusíš pozerať, tebe by som pridala do toho jedálnička. Ale mnohí z vás, čo ste tu mali plné ústa proste zdravej výživy a našich tučných detí a toho, jak je to strašné, priznajte sa, koľkí z vás po tom vystúpení ste utekali do toho nášho príšerného bufetu a kúpili si tam majonézový šalát!? Že, pán poslanec Kadúc? Je to tak, ruku na srdce.
Naše deti sú tučné. Viete, prečo sú tučné? Lebo ich napríklad dennodenne vozíme autami, dennodenne ich vozíme tými našimi fárami. Prečo to robíme?
Viete vy o tom, že taký pohyb okrem toho, že on prejde na tú električku alebo na ten autobus, nespôsobí len to, že on stratí energie pri tom, ako sa pohybuje, ale on ich stratí už v dôsledku, napríklad takom banálnom, že keď je zima a vonku je mínus desať stupňov, a tomu decku je zima, to telo musí vyprodukovať strašne veľa energie, aby zahrialo ten organizmus. Už len na tomto, na takejto banálnej veci naše deti prichádzajú o kalórie. Ony spaľujú tie kalórie. A to, že naše deti sú tučné, to je celá veda o jednej rovnici. To je príjem a výdaj energie. A ten výdaj energie naše deti nemajú absolútne žiadny. To nie je len o tom prijme. Preboha, veď deti po celé stáročia sú naprogramované tak, že keď im dáte na výber, tak si kúpia tú sladkú kravinu. Nekúpia si to jablko. A neskôr sa vrátim k tomu, ja vám to dokážem na príklade Kanady a USA, že čo to tam spôsobilo, keď zakázali junk food v automatoch, ako úplne sa prerátali. Ale môj dedo bol tak naprogramovaný, že keby mal tú možnosť, tak si proste kúpi nejakú sladkú kravinu a nekúpi si to jablko. Také tie deti sú a my sa pri tej výchove môžme postaviť aj na hlavu. To decko si proste vždy kúpi tú sladkosť a s tým musíme rátať. A preto je na nás, na rodičoch, keď to vieme, keď vieme zrátať ten jeho celkový príjem aspoň približne, tak musíme zabezpečiť, aby mal aj taký výdaj. Lenže my to nerobíme, pretože pre nás je pohodlnejšie nechať ho sedieť pri tej počítačovej hre.
Keď teda vychádzame z tejto premisy, že aké je škodlivé pre naše deti, keď vyvážame ich urodzené zadky do školy, zo školy, na športoviská... Proste, čo na športoviská?! Do všelijakých klubov, do kín, na diskotéky ich vozíme, privážame naspäť. Keď vychádzame z tej premisy, že takéto veci treba regulovať, poďme to regulovať. Poďme to, preboha, regulovať! Koľkokrát odvezieme dieťa tam, kde úplne v pohode môže prejsť pešo?
Napríklad športové zväzy a športové kluby v tejto krajine už dlhé roky bijú na poplach. Viete, prečo bijú na poplach? Bijú na poplach preto, že kedysi ony robili výber, robili výber z talentovaných detí, ktoré proste mali nejakú tú telesnú výchovu, tam museli niečo spĺňať, museli sme skákať do diaľky, do výšky, neviem kam všade, a potom prišiel ten konkurz, a tí najlepší proste prešli, hej, tí najlepší prešli. A potom z tých najlepších išli na tie olympiády, všelijaké tie ako, neviem jaké súťaže. Lenže teraz to tak nefunguje. My sa pozeráme na to, ako naši športovci prepadajú na, neviem akých, súťažiach? Nuž preto, lebo tie športové zväzy a kluby nám to obúchavajú o hlavu už viac ako desať, dvanásť, možno pätnásť rokov. Viem to, lebo som moderovala kedysi ich konferencie. A ony hovoria: vážení, vy sa zamyslite nad tým, čo produkujete z tých škôl, z tých telesných výchov na školách, pretože my už dnes nerobíme výber talentovaných, my robíme nábor; my keď chceme vôbec prežiť, tak my musíme robiť nábor. A tak sa stáva, že tučné, netalentované teliatka nám prechádzajú do týchto futbalových klubov a zväzov. A to nie je problém tých teliatok. To je problém ich rodičov a to je problém nás všetkých. Ale nedá sa to vyriešiť tak, že budeme regulovať bufety. Bufety, to je nič, to je zrnko piesku.
Žila som v Kanade a v USA, a tam je teda tučných neuveriteľne veľa, to asi všetci viete. Tie deti, to je brutál, to je naozaj katastrofa. A v Kanade si povedali, aj v USA si to povedali, ale Kanada, akože tam mám skúsenosť, si povedali, že tiež to budú regulovať. Oni teda nemajú bufety, oni majú automaty väčšinou a zakázali v tých automatoch predávať junk food. To znamená akože sladké výrobky, koly, fanty, sprity, proste všetko tam zakázali. A teraz to tam bolo preplnené tými zdravými výrobkami. Viete, ako to skončilo? Že všetky tie zdravé výrobky im tam plesniveli, hnili. Potom došli takí fešáci v takých kombinézach, vždy to vypratali, ten automat, zase tam doniesli čerstvé, zase to zhnilo, zase to vypratali. No, katastrofa! To sa úplne minulo účinku a deti boli stále tučné. Viete prečo? Lebo si odbehli do vedľajších potravín, nejaké občas zrazilo nejaké auto alebo proste bola, neviem aká, nehoda, zodpovednosť za to niesla škola, samozrejme, ale išli do tých potravín a aj tak si tam tú sladkú kolu s tou sladkou čokoládou alebo napolitánkou, alebo čímkoľvek, kúpili. Tak to jednoducho je! Už mali strašne zlý návyk. A ten návyk nemali len z tých školských bufetov, z tých automatov. Ony to mali z rodiny, ony to mali odpozerané, pretože taká je dnešná spoločnosť, takí sme.
Potom prišli podľa mňa s lepšou myšlienkou a začali pri vysielaní reklám doslova masírovať mozgy konzumentom a spotrebiteľom teda a hovorili im, že: vážení, tie nutricion information, ktoré sú uvádzané na obaloch, to znamená, tie informácie o nutričnej hodnote toho výrobku, to nie je len na okrasu, čítajte to. Dokonca urobili, viete čo? Že to písali väčším písmenom, aby tam nemuseli babky chodiť s lupami, tak to písali väčším písmom. A normálne vychovávali tých ľudí, ale masovo, aby si čítali tie informácie o tom, čo jedia. Pretože je katastrofa, keď aj dnešné naše deti sú kŕmené neustále tým, že jedzte cereálie, je to zdravé. Prosím vás, už ste videli, čo je v tých cereáliách? Vy ste to videli tam v tých všelijakých čokoládových? Ja neviem, čo nazývame cereáliami? To s cereáliami nemá nič spoločné. To je plné cukru. A toto naše deti používajú. To znamená, že keď vy napíšete do toho vášho návrhu zákona, že zdravé cereálie, no ja by som také zdravé cereálie chcela vidieť. Ale u nás na pultoch aj v bežných potravinách ich jednoducho nevidím.
Takže sa to úplne minulo účinku v tej Kanade aj v tom USA, keď riešili, že zakážeme v automatoch, proste dostupnosť týchto sladkých všelijakých výrobkov. Ešte čo som videla v Kanade hrozné, hrozné. Deti na telesnú výchovu sa neprezliekali. Normálne v rifliach, proste tí malí, obézni Kanaďania, normálne v rifliach si to tam išli akože odcvičiť, lebo to bolo len také, to bolo akože telesná výchova. A vtedy ja som na to s hrôzou pozerala. A viete čo? Vrátila som na Slovensko a tu je to to isté. Tu je to to isté. Môj syn na škole, však akože perfektná škola, vychádza zo všetkého pomaly najlepšie, však tam tie deti akože kašlú na to. To už neni taká telesná výchova. Poďme s týmto niečo urobiť!
Doneste taký návrh alebo dohodneme sa, urobme to spoločne, ako, myslím, že tu ste teraz trošku tak naozaj vystavená, že teraz tej kritike a tak. Ale ja chápem, že aspoň niečo chcete s tým robiť. Akože veľmi rada sa podpíšem pod návrh zákona alebo ho spolu predložím, keď to bude k veci. Ale, ale toto, čo tu riešime, je proste od veci a úplne sa to minie účinku. Je to, proste to nie je dobrý návrh. Poďme niečo robiť s tou telesnou na školách!
A vrátim sa ešte k tomu na chvíľu, čo hovorila kolegyňa Kiššová. Viete o tom, čo tie naše deti požierajú v tých jedálňach, školských? To je katastrofa, to je naozaj že zlé. Ja napríklad robím, ja som výborná kuchárka, to asi o mne neviete, tak keď ma nepochvália iní, tak sa pochválim sama, a ja varím paradajkovú polievku, ktorú varím šesť hodín, hej, šesť hodín ju varím. To je alchýmia, viete, to je alchýmia. To proste dám vinosadnícke paradajky, pretože tie sú dužinaté a proste majú vysokú sladkosť, čerstvú bazalku si chodím zháňať, akože naozaj taká musí byť voňavá. Proste veľmi málo soli, samozrejme. Teraz to dusím, neviem čo, prichucujem, šesť hodín. Počúvajte: dochucujem to, viete čím? Grilovanými cherry paradajkami, ktoré grilujem na tej hrubozrnnej soli, ktorú proste, neviem, odkiaľ už som si teraz doviezla. A to tam prisypem vždy na záver. Takto sa šesť hodín vytrápim a potom to dám mojej dcére. Moju dcéru napne a pýta sa ma, pravidelne sa ma pýta, kedy sa už konečne naučíš variť paradajkovú polievku od našej pani kuchárky. No jasné, ja nemôžem proste, ja nemôžem predsa konkurovať s touto alchýmiou paradajkovému pretlaku, ktorý je zahustený cukrom, lebo tak to je. Toto naše deti jedia v školských jedálňach. A toto by sme mali riešiť. Skutočne nie tie bufety, tie sú v tom úplne, že to je posledný rad niekde... Potom ich kozmeticky môžme prečistiť niekedy, raz v budúcnosti. Ale riešme ako to meritum, vážení! No a to už som sa ja vzdala, že by som konkurovala pani kuchárke.
A akože na záver chcem povedať to, že začať by sme mali u seba. Nemôžu dvaja tuční rodičia hovoriť tučnému decku: nejedz to sladké! Proste je to, to sa nedá. To je ako keď rodič, ktorý je celý žltý od nikotínu, bude rozprávať svojmu pubertálnemu synovi, že nefajči, je to zlé, škodíš si, hej. Proste takto to nefunguje. Takže aj to, že my tu riešime len obezitu detí, je tak trochu vytrhnuté z kontextu. Ako začnime riešiť sami seba. A každý normálne si najprv poupratujme pred tým svojím prahom a potom riešme, preboha živého, tie naše deti cez, cez bufety.
Ja som úplne za, že tie decká by nemali byť také, aké sú, ale fakt týmto by som chcela to tak akože ukončiť, že zle nato ideme. A myslím si, že celé to je vytrhnuté z kontextu.
Ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem za faktickú pani poslankyni Gibalovej.
A v prípade pani poslankyne Tomanovej, ja vlastne neviem, že či ma urazila alebo pochválila, tak ja sa asi zdržím komentu. Možno len taký krátky, že to chce tiež podľa mňa kus takej akože odvahy a zatvárania si očí pred realitou, že sa podpíšete pod takýto návrh novely práve vy. To mi tak, ako nad týmto sa mi tak pozastavuje trochu rozum, že, že proste to, čo som pokazila v minulosti a kazila som to celé roky a dovolím, aby to kazil aj súčasný minister, ktorý je akože z vášho stáda, takže ešte mám tú odvahu, že sa podpíšem pod takýto návrh a ešte ho tu budem ako obhajovať. Pretože myslieť si o sebe môžeme čokoľvek po tej politickej línii. A ja si myslím, že vy rozumiete sociálnym službám, pani Tomanová, a práve preto sa mi zdá byť také veľmi zvláštne jednak, že ste dovolili vášmu ministrovi predložiť tú likvidačnú novelu a že teraz obhajujete tento chabý návrh.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Ja chcem na úvod povedať, že určite teda nepodporíme tento váš návrh novely a zdržíme sa. Myslím si, že hasíte požiar, ktorý ste sami založili, a to nie je správne. Myslím si, že hasíte chyby, ktoré ste napáchali vlastným sociálnym inžinierstvom, a to nie je správne, pani poslankyňa Tomanová. A pani poslankyňa Šedivcová, aj keď teda pri všetkej úcte, ja si myslím, že aj vy viete, že toto je veľmi čiastková úprava, ktorá skutočne pomôže vytrhnúť DSS-ky z tej katastrofy, ktorú ste sami spôsobili. A poviem vám prečo.
Tá posledná novela zákona o sociálnych službách bola katastrofická, katastrofická, absolútne likvidačná. Stanovila, že maximálna lôžková kapacita má byť 40 lôžok u pobytových zariadení, teda DSS, Domovy sociálnych služieb, zariadenia pre seniorov, špecializované zariadenia. Z ekonomického hľadiska je to samozrejme nezmysel a to musíte vedieť. Ja vôbec nechápem, ako ste sa dopracovali k tomu číslu 40 lôžok, pretože veľmi dobre viete, že fixné náklady sa znižujú, ak je vyššia kapacita, pretože v zariadení máte jeden manažment a samozrejme aj iné náklady, to znamená, čím viacej lôžok máte, tým viacej sa to na tie lôžka rozráta.
Takže tých 40 lôžok je samo osebe ekonomický nezmysel v podmienkach trvalej nedofinancovanosti sociálnych služieb na Slovensku. A myslím si, že o tomto sa nemusíme nikto sporiť, žiaľbohu, je to tak.
Naviac, to ustanovenie, že do Domovov sociálnych služieb budú môcť byť prijímaní iba žiadatelia do dôchodkového veku, spôsobilo absolútny šok u väčšiny poskytovateľov v druhu služby Domovy sociálnych služieb. Väčšina poskytovateľov DSS mala obsadenú lôžkovú kapacitu občanmi v dôchodkovom veku. A to ste museli vedieť, to je predsa úplne zrejmé zo všetkých štatistík. Čo to znamená? To znamená, že pri tej mortalite ľudí v Domovoch sociálnych služieb by to znamenalo, že v priebehu jedného až dvoch rokov prakticky zomrú všetci prijímatelia sociálnych služieb. To je proste nespochybniteľný fakt bez ohľadu na to, kde sedím, či sedím tam u SaS-ky, alebo či by som sedela u vás, alebo kdekoľvek inde. Toto musíte vedieť.
Ak by sa teda zariadenia sociálnych služieb, ktoré poskytujú druh služby DSS, nepreregistrovali, do dvoch rokov by stratili absolútne svoju klientelu. Tak čo to tu páchame na tých DSS-kách? Tie DSS-ky sú už tak strašne ťažko skúšané, vieme to všetci, pani Tomanová, viete to aj vy, lebo, lebo proste decentralizácia, lebo to prešlo a tie, žiaľbohu, tie nižšie samosprávy ani tie vyššie samosprávy na to neboli pripravené a nedokážu to jednoducho utiahnuť. A ešte im budeme prikladať. Každá novela im len prikladá. Takže vtedy sa vlastne všetci poskytovatelia sociálnych služieb preregistrovali buď na zariadenia pre seniorov, alebo špecializované zariadenia.
Povedzme si len tak veľmi v kocke, čo sa deje na Slovensku v sociálnych službách. Je to úplná katastrofa, úplná katastrofa, tieto dve slová to asi vystihujú najviac. Je to dlhodobo neudržateľný stav, sociálne služby na Slovensku kolabujú.
Každý žijúci klient zariadenia sociálnych služieb je podľa novej novely potrebné posudzovať v úplne novom konaní. Čo to znamená pre VÚC-ky? Kde máme teraz našich županov, ktorí by tu mali sedieť podľa mňa, keď riešime takýto zákon alebo takýto návrh? Čo to spôsobilo pre VÚC-ky? Pre VÚC-ky to spôsobilo absolútny kolaps, nie? Pri posudzovaní klientov sociálnych služieb. Musíte ich posudzovať všetkých nanovo. Prerušujú sa konania pri každej možnej príležitosti a tento stav, žiaľbohu, už hraničí takmer so šikanou.
Mnohí neverejní poskytovatelia sociálnych služieb sa rozhodujú pre zariadenia pre seniorov z dôvodu, že v tomto druhu služby poskytuje dotáciu priamo štát. Áno, to je pre nich proste najväčšia istota, znamená to pre nich skutočné reálne peniaze a istotu. Ale to nás nevytrhne. My potrebujeme domovy sociálnych služieb, my tu máme aj iných klientov, ako tých, ktorí patria do domovov pre seniorov. Na tých úplne zabúdame?
Problémy majú väčšinou verejní veľkokapacitní poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí nech by robili čokoľvek, kapacitu 40 lôžok jednoducho nemôžu dodržať. Toto mali vedieť tí sociálni inžinieri, ktorí sem prišli s tým návrhom novely. Kam oni pozerajú, kadiaľ oni chodia? Chodia vôbec do Domovov sociálnych služieb, alebo to riešia od nejakého zeleného stola? Neverím tomu, že tí úradníci na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí každý deň sa potýkajú v teréne s problémami poskytovateľov sociálnych služieb, aj tých veľkokapacitných, verejných, že by oni prišli s takýmto nápadom. Neexistuje. Toto im musel vtĺcť do hlavy a prinútiť ich pracovať na takomto návrhu novely nejaký sociálny inžinier, ktorí sú minimálne traja na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, tak to je. A pozrite sa, čo spôsobili? Je im to úplne jedno, je im jedno, že ešte aj tým verejným, ktorí sú tí, ktorí nie sú teda diskriminovaní v tejto krajine, ešte aj tým ublížili. Kde prišli s tým číslom tých 40 lôžok, preboha živého, kde žijú, v akej realite?! Tu zase nejaký "izmus" pôsobil nad zdravým rozumom, lebo inak si to neviem vysvetliť.
No záverom, táto novela, ktorú predkladáte, milé kolegyne, rieši problémy verejných poskytovateľov sociálnych služieb, pretože tí sa tou poslednou novelou dostali do absolútneho klepca, do absolútnej pasce. V každom prípade by mali viac lôžok ako 40, to znamená, že by postupovali protizákonne. Novela zákona o sociálnych služieb bola v tomto ohľade nepremyslená a spôsobila úplnú katastrofu na registrových úradoch, na VÚC-kach, sekundárne na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva a okresných úradoch, odboroch všeobecnej vnútornej správy, ktorí všetci musia robiť prakticky nové registrácie pre všetkých poskytovateľov sociálnych služieb.
Takže v konečnom dôsledku váš návrh novely napravuje nezmysly z tej poslednej novely, ale takto sa to robiť nedá. Tu nemôže ministerstvo vypľuť návrh zákona o sociálnych službách, ktorý je absolútne nekompetentný, a potom, verím tomu, že sú to práve podnety od tých zodpovedných ľudí na ministerstve, od tých úradníkov, ktorí vidia, čo táto novela spôsobila v praxi, a potom nám títo úradníci, milé dámy predkladateľky, napíšu nový návrh, aby ste uhasili to, čo iní založili. Ale, žiaľbohu, je to vaše ministerstvo, pod vašou kontrolou, pod vašou gesciou, dávajte si pozor, čo tam stvára tá trojka.
No ako som už povedala, tá situácia v oblasti sociálnych služieb na Slovensku je katastrofálna. Tu sa dlhodobo diskriminujú neverejní poskytovatelia vo vzťahu k verejným poskytovateľom. Ja mám také informácie z asociácie poskytovateľov sociálnych služieb neverejných, že túto diskrimináciu už nemienia ďalej znášať, pretože oni skutočne ako suplujú štát v tomto, to si musíme uvedomiť, že suplujú ten štát. A keďže suplujú tú službu, aj keď sú neverejní, tento štát by ich mal podporiť, pretože to sú naši občania. A jediná cesta z tohto marazmu, jediná cesta z tohto marazmu je okamžite prestať diskriminovať neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a ich klientov. Prečo sú ich klienti, prečo sú klienti v neverejných, u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb neustále diskriminovaní v tejto krajine? Ja vám poviem prečo. Lebo to je tá vaša optika toho "izmu", toho socializmu, všetko, čo je štátne, je dobré, a všetko, čo je súkromné, je zlé a treba to zničiť a podupať. Keď budete takto naďalej postupovať, tak všetci tí klienti z tých Domovov sociálnych služieb neverejných zostanú na ulici. A ja som zvedavá, veľmi som zvedavá, kam ich chcete potom dať.
Takže ja by som vám radila, aby ste k tým nápravám v tom bordeli, čo ste napáchali v sociálnych službách, pristupovali komplexnejšie, aby ste zrovnoprávnili verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, aby ste prestali diskriminovať veľkú časť obyvateľov v tejto krajine. Chce to, samozrejme, komplexnú zmenu najprv v myslení, vo financovaní sociálnych služieb a v tom, že ten neverejný si zaslúži presne toľko isto ako ten verejný.
Mali by sme sa skutočne začať rozprávať aj o tom, nakoľko má občan už pri narodení, už pri narodení, už pri tom, ako rastie, ako starne každým dňom, začať myslieť na to, že jedného dňa bude odkázaný na sociálnu službu. Mali by sme začať hovoriť o tom, že mali by sme sa všetci začať pripoisťovať na sociálne služby, pretože keď to raz na nás príde, my by sme mali byť tiež tí, ktorí budú do systému dávať viac. Pretože keď sme boli na ministerstve, my sme sa snažili si povedať v takom, že takom, by som povedala, ideálnom svete, ako by malo vyzerať financovanie sociálnych služieb. To boli miliardy, ktoré by sme museli vliať do toho systému. Tento štát nemá tie peniaze. To znamená, musíme sa vrátiť niekde úplne na ten prvopočiatok.
A veľmi by som vás chcela, veľmi by som vás chcela vyzvať k tomu, naozaj pánov na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, štatutárov ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, aby prestali s týmto sociálnym inžinierstvom. Majú tam dostatok ľudí, ktorí rozumejú systému sociálnych služieb, ktorí vedia, v akom marazme sa sociálne služby nachádzajú, ktorí vedia o tom, ako by mali byť financované sociálne služby. Ja som s tými ľuďmi zažila také rokovania na ministerstve financií, to boli fakt rozumní, pani Brichtová, bojovníčka dlhoročná za to, ako by mal vyzerať systém sociálnych služieb na Slovensku, len by ju tí sociálni inžinieri mali viacej počúvať. Takže možno menej "izmu", menej "izmu", menej ideológií a viacej zdravého rozumu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem prakticky iba podčiarknuť to, čo povedal pán poslanec Mihál, že s tou výčitkou z ministerstva financií sa teda stotožňujem aj ja, lebo to je celkom férové to napísať, napísať do osobitnej správy, že to teda nebude mať úplne nulový vplyv na rozpočet. Ale zároveň chcem vyzdvihnúť tú vašu iniciatívu. Ja to tiež považujem za veľmi rozumné. Skutočne si myslím, že ten príspevok na kompenzáciu patrí tomu človeku, ktorý ju skutočne potrebuje, a o to viacej v krízových centrách, v domovoch na polceste, ktorých máme strašne málo a sú veľmi finančne podvyživené a skutočne tam poskytujú služby, ktoré ten človek potrebuje. A bolo by fajn, keby mal ten príspevok, mal k nemu prístup, aby to mohol nechať tam, kde sa oňho starajú. To si myslím, že je veľmi rozumné, takže my to podporíme.
Ďakujem.

Áno, ďakujem. Ja som rada, že tá faktická má iba pár minút, takže ja môžem preskočiť ten úvod, ktorý do toho vniesol aj pán poslanec Mihál a pred ním pán poslanec Brocka a chváliť pána ministra za to, čo sem priniesol. Ja ho vôbec nechválim teda, pretože, tak ako hovoril aj pán poslanec Brocka, aj pán poslanec Mihál, vy ste to opajcli. To je návrh, ktorý akože tu bol, pretože to je vlastne zavádzanie medzitrhu práce, dá sa povedať, ale vy ešte aj to opíšete zle. Pretože my sme presne v tom našom návrhu hovorili o tom, že človek, ktorý je dlhodobo nezamestnaný, je v evidencii napríklad desať rokov. On je nezamestnateľný, určite nezamestnateľný za minimálnu mzdu. To znamená, náš návrh bol o tom, aby takíto ľudia boli zamestnaní za nižšiu, ako minimálnu mzdu, aby to bolo presne to prekročenie toho tabu, lebo takto vyjdete v ústrety tomu zamestnávateľovi. Naozaj nestačí, ak mu odpustíte odvody za človeka, ktorý je nepoužiteľný. To je strašne málo a okrem toho vám chcem povedať, že my, keď sme prichádzali s tým návrhom, ktorý máte v neviem ktorom šuplíku, tak my sme nechceli do toho zavádzať minimálnu mzdu, lebo tú by sme najradšej zrušili takú, ako je a my sme do toho nechceli zavádzať minimálnu mzdu práve kvôli tomu, aby ste nediskriminovali tú šičku z Vranova nad Topľou, ktorá celý život maká v tej továrni za minimálnu mzdu. Ako ona k tomu príde, že dlhodobo nezamestnaný, teda nezamestnateľný dostane minimálnu mzdu a k tomu ešte osobitný príspevok a ona, ktorá robí za minimálnu mzdu, nedostane nič? Toto je výsostne nefér a preto si myslím, že by ste to mali zmeniť. Ďakujem.

Ďakujem pekne všetkým za vaše faktické poznámky.
Pani poslankyňa Tomanová, sociálne podniky ste museli vyňať z financovania Európskeho sociálneho fondu, pretože ste strašným spôsobom nahnevali bruselských audítorov, vy to veľmi dobre viete, oni vám prikázali, oni vám to odmietli zafinancovať z Európskeho sociálneho fondu, vy ste to jednoducho museli vyňať na hanbu proste pred celou, všetkými členskými štátmi Európskej únie a do dnešného dňa, vám hovorím, že o tom sa v Bruseli hovorí. Len teda na margo, stálo nás to vtedy 11 mil. eur z peňazí daňových poplatníkov, pretože ste to celé museli vykryť, celú túto zlodejinu ste museli vykryť z peňazí daňových poplatníkov zo štátneho rozpočtu. A áno, máte pravdu, ani jedno trestné oznámenie, ktoré sme s ministrom dávali, teda s exministrom, nebolo dotiahnuté, ale ja to viem zo zdrojov z polície, že tým vyšetrovaniam sa veľmi darilo a skutočne mali celkom dobre odkryté, čo sa dialo pri tých jednotlivých projektoch, vrátane sociálnych podnikov. Zastavila ich ale, zastavil ich nástup vašej garnitúry a na to vy musíte odpovedať, že prečo k tomu došlo. Nie je predsa náhoda, že rad za radom všetky tie trestné oznámenia, ktoré sa týkali rôznych projektov všetkých schválených za vašej vlády, nie je to predsa náhoda, že ani jedno tí policajti nedotiahli do konca. To znamená, že ste mi v tomto tak trochu nahrali na smeč a skutočne sa vás pýtam, ja sa vás pýtam, prečo je tomu tak?

Ďakujem. Takže skončila som pri tom, že sme začali veľmi aktívne spolupracovať s políciou, aby sme odhalili to, čo sa naozaj dialo pri čerpaní z európskeho sociálneho fondu. (Zaznievanie gongu.) Prišli sme teda na to, že bola tam... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
55.
Prepáčte, pani poslankyňa, prepáčte. Poprosím kolegov, ktorí sa nechcú zúčastniť rozpravy, aby opustili rokovaciu sálu a debatovali mimo rokovacej sály. Ďakujem.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
56.
Ďakujem. Prišli sme na to, že teda to korupčné správanie sa objavovalo u hŕstky, hŕstky úradníkov na ministerstve. Problémy nastávali napríklad pri tom, keď sa nie transparentným spôsobom párovali externí hodnotitelia s jednotlivými projektmi. Mali sme poznatky o tom od polície, že títo externí hodnotitelia boli kontaktovaní konečným prijímateľom a boli ovplyvňovaní do takej miery, aby teda pridali čo najväčšie bodové hodnotenie k danému projektu. Mali sme poznatky o tom, ako vlastne dochádza častokrát k tomu nabaľovaniu tých, tých korupčných peňazí na inak celkom dobrý projekt. To sa deje tak, že máte napríklad starostu, ktorý mieni dobre, má vymyslený perfektný projekt, ako by naozaj mohol pomôcť obci, napríklad dlhodobo nezamestnaným občanom alebo, ja neviem, nejaký dobrý sociálny projekt, ktorý zahŕňa v sebe sociálne služby a podobne, ale nevie ho napísať. On ho jednoducho nevie napísať, lebo to je príliš komplikované, tak sa mu vytypuje, častokrát to bola, boli ľudia z ministerstva, ktorí mu vytypovali firmu, ktorá by, ktorá mu napíše perfektný projekt po formálnej stránke a toto bola tá firma, ktorá bola nastrčená, ktorá si potom vyžiadala nabaliť povedzme 30-percentnú vatu k celkovému objemu toho projektu.
Prišli sme na strašne veľa vecí, o ktorých možno nemá zmysel hovoriť, ale ja som všetky tieto veci brala do Bruselu a veľmi otvorene sme sa o nich rozprávali, či už s audítormi alebo s ľuďmi, ktorí teda na bruselskej pôde boli kompetentní hovoriť o čerpaní konkrétne teda z európskeho sociálneho fondu. Im sa to pomerne dosť páčilo, tie, tie zmeny, ktoré sme robili, lebo my sme naozaj stransparentnili ten proces. Napríklad párovanie externých hodnotiteľov s tými nakoniec s konečnými prijímateľmi alebo teda predkladateľmi projektu sme natáčali na kameru, aby neboli absolútne žiadne pochybnosti o tom, že proste je to náhodný výber a že sa to deje cez počítačový program a že do toho nijakým spôsobom proste nezasahuje ľudská ruka alebo, nedajbože, teda úradník alebo, nedajbože, ešte niekto vyššie postavený.
Čo mňa ale zdvíhalo zo stoličky, bolo to, že my, keď sme prichádzali s takýmito podľa mňa úplne banálnymi vecami a zmenami, ktoré stransparentnili ten proces, tak sa našlo pomerne veľa úradníkov, ktorí tvrdili, že takéto niečo ako v minulosti neexistovalo. Tam sa to rozhodovanie o tých projektoch dialo tak, že oni dostali balík projektov, ktoré jednoducho museli schváliť, ktorí museli schváliť ten nenávratný finančný príspevok z európskeho sociálneho fondu. Tam neexistoval proste transparentný prístup k týmto veciam. Bol to diktát zhora. Ja teraz nejdem riešiť, že z akého zhora, ale to boli jednoducho nadiktované veci, neprechádzalo to tým štandardným spôsobom hodnotenia a už vôbec ten spôsob hodnotenia nebol transparentný. To znamená, že častokrát to dostávali ľudia, ktorí boli buď nastrčení a za nimi bol niekto iný. Častokrát to dostávali aj starostovia obcí, musím povedať, ktorí boli takýmto spôsobom kupovaní, alebo cez schválené projekty boli kupované hlasy voličov napríklad pred parlamentnými voľbami. Častokrát dochádzalo k tomu, k tomu fenoménu, ktorý u nás teda nie je úplne zriedkavý a to je kupovanie si, alebo teda umelé znižovanie nezamestnanosti cez krátkodobé dopytovo orientované projekty, ktoré v skutočnosti tú nezamestnanosť vôbec neriešia. Toto sa objavuje pravidelne a objavuje sa to najmä teda pred parlamentnými voľbami, aby jednoducho to percento tých nezamestnaných krátkodobo kleslo. Samozrejme, oni sa zase niekde vynoria a ja som napríklad veľký nepriateľ týchto krátkodobých dopytovo orientovaných projektov, hlavne pokiaľ ide o nezamestnaných a už vôbec nehovoriac o dlhodobo nezamestnaných.
Musím povedať, že, ja som to, to spomenula na začiatku, že teda ten Brusel zaujal, keď som tam prvýkrát prišla s tými projektmi, taký pomerne vajatavý postoj. Oni už Slovensku, ako Slovensko už mali zaškatuľkované kvôli sociálnym podnikom, že to nie je úplne dôveryhodný partner. Stálo nás to strašne veľa úsilia, skutočne strašne veľa úsilia a strašne veľa rokovaní s ľuďmi z Bruselu, aby nadobudli opätovne tú dôveru. Nám sa to podarilo, lebo ako možno viete, alebo neviete, počas nášho pôsobenia Brusel nám nielenže extrémnym spôsobom znížil korekcie za projekty, ako boli sociálne podniky, ale aj ďalšie dopytovo orientované projekty, ale dokonca nám zlepšil známku hodnotenia. Myslím, že to bolo vtedy z trojky na dvojku, čo bol pomerne slušný výkon, hlavne keď si zoberiete, keď zoberiete do úvahy, že sme na tom ministerstve boli rok a pol. Takže nám sa podarilo vtedy aspoň akým takým spôsobom zažehnať tú nedôveru ľudí z Bruselu voči Slovensku, ale viem, že už vtedy teda Slovensko vytŕčalo a to napríklad aj kvôli tomu, že o tom, ako sa na Slovensku tunelujú fondy Európskej únie, sa písalo na titulnej strane Washington Post. Samozrejme, to potom prevzali ďalšie svetové denníky a bola z toho celkom slušná kauza. Vtedy sa ten Brusel tak nejako zobudil, poslali nám audítorov na REAL-AUDIT (pozn. prepis.: nezrozumiteľne vyslovené), ktorý teda dopadol veľmi dobre a na základe toho oni nám zlepšovali tú známku hodnotenia.
Veľmi mi je ľúto, alebo teda o to viac mi je ľúto sledovať, ako sme dopadli teraz. Za našej vlády totižto, ktorá nebola jednofarebná, ten orgán auditu bol postrach. Musím povedať, že bol postrachom aj pre nás na ministerstve, pre pána ministra a pre mňa, lebo my sme neustále teda odolávali tlaku audítorov, tých našich domácich, ktorí nám kontrolovali tie projekty, vadili im naozaj, že úplne maličké veci, ale, ale nakoniec to bolo fajn a s odstupom času to hodnotím veľmi pozitívne, lebo takto by mala prebiehať kontrola.
To už nehovorím o kontrole na miestach. Viete, ja si myslím, že ona sa nemá robiť úplne efektívne, lebo nemôžete vy kontrolovať sami seba. Ako nemôžu sa na tom jednom ministerstve proste schvaľovať tie projekty a uvoľňovať peniaze napríklad z európskeho sociálneho fondu pre konečných prijímateľov a potom nejakí úradníci z ministerstva to idú akože kontrolovať. Ono, musím povedať, že tie, tie kontroly na mieste sú viac-menej formálne a za našich predchodcov sa konali veľmi málo. My sme posilnili ten, tie kontroly na mieste, bolo ich oveľa viacej, ale, ale napriek tomu mám teda pocit, že to bolo viac-menej formálne.
Čo nás ale držalo v takom neustálom napätí a museli sme sa naozaj spovedať, to bol ten orgán auditu. A o to viac mi je ľúto, že dnes ešte aj ten orgán auditu zlyhal. Nuž zlyhal preto, lebo proste všetko tam je jednofarebné, v tej vláde, a je to smiešne, keď proste prakticky z jednej, z jednej rodiny kontroluje jeden toho druhého. Takže ja sa vôbec nečudujem Bruselu, že zakročil tak, ako zakročil. Je to obrovská hanba. Ja už keď som chodila do Bruselu na rôzne konferencie, ktoré boli napríklad venované sociálnym službám a podobne, tak ja som sa vždy strašne hanbila, lebo veľa sa rozprávalo o sociálnych podnikoch a my sme boli vždy takí akože vyčlenení z toho, lebo proste tie naše sociálne podniky, ja to nerada hovorím, pani kolegyňa, ale to, to bola hanba na, nieže na tri zimy, ale na desať zím, alebo aj na viac, pretože to bol naozaj tunel do európskeho sociálneho fondu a z toho utekali peniaze proste vašim štruktúram, vašim regionálnym všelijakým členom a ich rodinám a ja som videla tie peniaze, obrovské, čo, ktoré si vykazovali oni ako lektori cez tie sociálne podniky a ja som sa hanbila ako pes.
Viete, to sa volá ten syndróm sprostredkovanej hanby, keď sa hanbíte za konanie niekoho iného, koho ale nemôžete ovplyvniť. A ja som to už vtedy teda naozaj ovplyvniť nemohla, tak som chodila na všelijaké tie, tie konferencie. Tam som počúvala o tom, ako napríklad vo Švédsku fantasticky fungujú sociálne podniky, fantasticky a krásne, lebo tam jednoducho nekradnú. Tam si jednoducho tá vládna strana nepovie, že to je fantastický spôsob, toto, tie bruselské peniaze, ktoré nám sem poslali, nie naše, tie bruselské peniaze, ktoré nám sem poslali, to je super spôsob na to, ako dať nažrať vlastným a len vymyslime, že akým spôsobom. No a, a nemuseli ste to ani vymyslieť, lebo to ste vy nevymysleli, to vymysleli akože v iných krajinách, kde to fakt funguje, len ste proste zneužili tú peknú myšlienku sociálneho podniku a my keď sme napríklad prišli na to ministerstvo a chceli sme pokračovať akože v myšlienke, hej, nie vo vašich sociálnych podnikoch, ale v myšlienke sociálnych podnikov, ja som sa bála. Mne každý hovoril, že nechoď do toho, nechoď do toho, lebo už len ľudia, keď budú počuť, že sociálne podniky, tak to bude ako koniec, to je absolútne nedôveryhodné. Tak to, minimálne toto, keď už nič iné, máte na svedomí a mne je to strašne ľúto, že vy ste proste totálne zvŕzali tie sociálne podniky tak, že dnes už majú slušní ľudia problém proste prevziať tú slušnú myšlienku a skutočne urobiť niečo pre tých dlhodobo nezamestnaných práve cez tie sociálne podniky. Sú aj slušné sociálne podniky na Slovensku, ako je obecný sociálny podnik napríklad v Spišských Hrhoch a podobne, ale to je, to je úplne akože iná kategória.
No, čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že naozaj sa tu bavíme o zákone, ako som povedala. Boli tu prednesené nejaké pozmeňováky, my aj za nejaké zahlasujeme, aj keď respektíve my nehlasujeme, takže nezahlasujeme, ale mne nevadí ten zákon ako taký. Mne vadí to, že on sa proste, že sa nedodržiava a že skutočne tu kradneme, ako straky na tom Slovensku z tých fondov Európskej únie. Tvárime sa stále, že to kradneme akože ich peniaze, tie bruselské. To sú naše peniaze a sme na hanbu, my sme skutočne na hanbu, lebo ja si myslím, že v mnohých iných krajinách Európskej únie dochádza k zneužívaniu tých európskych peňazí. Dochádza, hej? To si nezatvárajme oči, vie o tom aj Brusel, ako častokrát oni pred tým zatvárajú oči, čo ja tiež nepovažujem za správne, ale u nás sa to deje strašne vulgárnym spôsobom. A pamätám si na ten článok z toho Washington Post o tom tunelovaní štrukturálnych fondov na Slovensku, kde teda tiež bolo povedané, že určite toto má, takéto problémy majú aj iné krajiny, ale vtedy niekedy začal Brusel volať po tom, že proste nájdime príklad, ktorý nie je hodný nasledovania a poukážme na to a vynesme tú zodpovednosť.
A vážení, oni toľko kričali, až sa to stalo a sme to my. Je to hanba, že sme to my a že to nie sú iné krajiny, ktoré napríklad, o ktoré sa Európska únia rozšírila neskôr, kde vieme, že proste je korupčné správanie, sú také krajiny, ktoré ešte idú ako v chvoste za nami, ale predstavte si, že napriek všetkému poukázali na nás. A dnes sme to my, ktorí majú zastavené čerpanie z fondov a je to strašná hanba.Tá hanba sa s nami ponesie veľmi dlho a my sa tej zodpovednosti za to, čo sa tu dialo, nezbavíme len tak, lebo ten Brusel je už unavený z tých kecov. On je unavený.
Ja akože držím palce, nech sa im vydaria tie rokovania, ale ja si tie rokovania viem predstaviť. Ja keď som tam prišla, tak so mnou štyrikrát vyrazili dvere, lebo povedali, my máme dosť vašich kecov. Vy nám tu celé roky hovoríte o tom, ako to napravíte a pozrite sa, čo robíte. A bolo to veľmi ťažké prísť a povedať im, tak, vážení, toto je dosť konkrétne, na toto počúvajte. A skutočne začali počúvať až pri tom, keď sme spolupracovali s tou políciou, takže ja som teraz veľmi zvedavá na pána ministra, na ďalších ľudí z vlády, lebo predpokladám, že si podávajú kľučky tam u pánov z Bruselu, že čím ich presvedčia, čo bude ten moment, že nám tie peniaze pustia. Podľa mňa to bude teda veľmi ťažké a tento zákon tomu určite nepomôže, lebo, žiaľbohu, my si z takýchto zákonov a podobných robíme na Slovensku trhací kalendár a tá vymožiteľnosť je minimálna. A ja strašne dúfam, že teda raz jedného dňa bude potrestaný niekto, bude mu to zosobnené, bude mu zosobnené, čo sa tu deje so štrukturálnymi fondmi.
A ešte na jednu vec som zabudla. My, keď sme boli na ministerstve, tak sme začali robiť, okrem toho, že sme robili poriadky v tých fondoch, teda v tých projektoch, tak sme si pozreli, že vlastne kto sú tí ľudia, cez ktorých pretekajú tie peniaze. Jednak buď to boli dopytovo orientované projekty cez Sociálnu implementačnú agentúru alebo cez Fond sociálneho rozvoja. A teraz sme si ich začali dávať dokopy a my sme zistili, že to je pomerne úzka skupina ľudí. To je úzka skupina ľudí, to sú tie biele kone, ktoré sú nastrčené a ktoré tu ryžujú, ryžujú z tých obrovských peňazí, ktoré idú na jednotlivé projekty. To bola možno skupina desiatich ľudí. Desiati ľudia, ktorí nám v každom jednom projekte sa objavovali, či už ako ten hlavný konečný prijímateľ, alebo niekto, kto participoval na tom projekte, proste to bola tá istá skupina ľudí. A keď som chodila potom za kolegami z iných ministerstiev, ja som zisťovala, že tí ľudia, oni neberú peniaze len z Európskeho sociálneho fondu, oni berú peniaze z ďalších fondov. Viete, o akých peniazoch sa bavíme? Ako v Európskom sociálnom fonde bola miliarda 38 miliónov v minulom programovacom období, ak sa nemýlim, my sa bavíme o obrovských peniazoch a to je len Európsky sociálny fond. Zoberte si školstvo, zoberte si pôdohospodárstvo, zoberte si ministerstvo hospodárstva a ich fondy, to sú brutálne peniaze.
A pamätáte si Spišiaka, keď raz povedal, že na Slovensku už nie je čo privatizovať, tak celá mafia, celý organizovaný zločin sústreďuje svoju pozornosť na európske fondy. A to je fakt. Toto je fakt. Toto som sa rozprávala aj s tými policajtmi, keď sme im ukázali tú mapu tých ľudí, oni hovorili, my o tých ľuďoch vieme. Ale nás zaujímajú tí, čo sú za nimi, lebo tí potom chodia pre svoje výpalné každý mesiac a berú si obrovské peniaze. A to je čistá mafia, či už je to politická mafia, či už je to naozaj, že organizovaný zločin. A hovoríme o veľkých peniazoch, ktoré by mohli byť použité na zmysluplné projekty, len keby, len keby sa to zmenilo. A možno, neviem, som nepríjemne skeptická, ale neverím tomu, že zmena tohto zákona prinesie to, po čom tu niektorí voláme. Po tom, aby sa tu proste prestalo kradnúť, lebo kradneme sami sebe. Ďakujem. (Potlesk.)