Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja som dnes dostala veľmi dobrý vtip a na úvod tejto mojej reči by som ho povedala. Idú po lesnej ceste pán Fico a pán Kaliňák a plazí sa tadiaľ pred nimi had a pán Kaliňák sa strašne rýchlo rozbehne a dupne nohou a zadupe toho hada a pán Fico mu hovorí, že ale to si nemal robiť, veď on mal právo ísť vlastnou cestou, veď my sme predsa v demokracii a vieš, v demokracií to tak chodí. Tak pán Kaliňák tak pokýve hlavou, idú ďalej a tam skáče žaba a pán Fico sa rozbehne a beží, beží a zadupne tú žabu a pán Kaliňák na neho pozerá, hovorí, že však pred chvíľou si mi hovoril, že o niečom, nejakej vlastnej ceste. On hovorí, že áno, ale musia sa plaziť a nie vyskakovať.
A ono by to bolo aj smiešne, ten vtip, keby na tom nebolo toľko pravdy. Tu naozaj ten, kto sa plazí, tak si môže ísť možno aj takou tou vlastnou cestou, a ten, kto moc vyskakuje, tak ho zotnú. Či už systém, či už pán Fico, alebo niekto iný. Ale teraz tak vážnejšie trochu.
Dnes tu odznelo veľmi veľa vecí, ale jedna vec, jedna taká nevinná faktická poznámka na mňa veľmi zapôsobila a bola od pani Nachtmannovej. A pani Nachtmannová sa v nej vyjadrovala k pánovi Putinovi, pretože niekto predtým si ho pravdepodobne dovolil kritizovať, a pani Nachtmannová vytiahla taký argument, že predsa ten časopis Forbes ho vyhlásil za najmocnejšieho muža sveta. A ja som tak rozmýšľala, že čo tým chcela povedať, čo to znamená, keď je najmocnejší muž sveta. Čo to znamená. A keď som teraz chvíľu oddychovala na klube, tak mi napadlo, že presne o tomto to je, presne o tomto sú pohľady niektorých kolegov zo SMER-u, ktorí vôbec nechápu, že prečo my sa vlastne snažíme odvolať pána Fica, lebo on je taký mocný. Problém podľa mňa je, že nazerajúc tou vašou optikou, u vás sa peniaze spájajú s mocou a moc sa spája proste s nejakým neochvejným postavením, s niečím, čo nie je hodno kritizovať, lebo to je proste moc. Neobmedzená moc.
Ale ja si to nemyslím, ja si to nemyslím, pretože netreba nazerať ani na pána premiéra, ani na iných mecenášov alebo teda dôležité persóny v SMER-e tou optikou, že oni sú takí mocní a len vy viete, akí sú mocní, že čo všetko v tejto krajine vlastne dokážu ovplyvňovať a ovládať. Ale to, že sú mocní, že je niekto, ktokoľvek v tejto krajine mocný, lebo má peniaze, lebo na Slovensku je to tak, že moc sa tu snúbi s peniazmi, podobne je to v tom Rusku, to ešte neznamená, že tí ľudia sú ľudia na správnom mieste, že sú to správni chlapi, že je to správny premiér, že sú to proste ľudia, ktorí by mali stáť na čele tejto krajiny. Nemyslím si, že preto, že majú v rukách moc, tak majú neochvejné svoje miesto.
Takíto ľudia tu už boli v minulosti, ktorí viedli túto krajinu. Bol to aj pán expremiér Mečiar a ja si myslím, že on sa presne zaradil do šíku tých ľudí, ktorých moc opantala natoľko, že začali trpieť takým tým mesiášskym komplexom. Stáva sa to mnohým a musím úplne sebakriticky povedať teda, alebo nie sebakriticky, ale do vlastných radov, že stalo sa to mnohým podľa mňa aj vo vláde pani Radičovej. Jednoducho príde moc a človek uverí, že ja som funkcia a funkcia som ja. Ale predsa len napríklad taký pán Mečiar sa dostal trošku ešte ďalej. On uveril, že ja som Slovensko a Slovensko som ja, a veľmi ho to opantalo. A to, že je mocný, si začal spájať s tým, že čo všetko on smie. Beztrestne, čo všetko môže, že môže privatizovať, že môže rozkrádať túto krajinu, že ju môže dohnať až do toho momentu, že na mape Európy bolo Slovensko vyznačené ako čierna diera Európy. To všetko si pán Mečiar myslel a ja mám taký pocit, že on bol o tom skutočne presvedčený, a preto si myslel, že beztrestne tu môže plieniť. No a potom vieme, ako sa skončil tento jeho príbeh, že nám zamával z obrazoviek Slovenskej televízie a prakticky odvtedy sme nejaký silný jeho comeback nezažili.
Je pravda, že dôležití ľudia v SMER-e sú oveľa, oveľa sofistikovanejší, ako bol kedy pán Mečiar, ale ja si myslím, že to bude práve tá nadutosť, taký ten mesiášsky komplex, ješitnosť, čo ich zomelie, čo zomelie týchto ľudí, lebo to podľa mňa zomelie každého a podľa mňa ich to zomelie už čoskoro a ja vám poviem, prečo si to myslím.
My sme sa dnes dohodli s opozíciou, že budeme ťahať túto schôdzu najdlhšie, ako sa len dá, pretože si myslíme, že ľudia tam vonku majú právo počuť, čo sa v tejto krajine deje, a tak sme sa dohodli, že sa každý po tom, čo sme sa písomne prihlásili, prihlásime aj ústne. A ja nerada opakujem to, čo som tu prednášala dnes predpoludním, a tak som si povedala, že vlastne neviem, čo nové by som povedala, čo by som ešte nové povedala k tej piešťanskej kauze, k predraženému cétečku, k tunelovaniu, rôznym zlodejinám, ktoré tu už pomenovali rečníci predo mnou, a tak som dala výzvu na sociálnu sieť, aby mi ľudia napísali, čo by chceli odkázať pánovi premiérovi, a ja vám to teraz budem čítať. Musíte ma ospravedlniť, lebo tých reakcií je pomerne veľa a ja sa budem snažiť to aspoň očistiť teda od vulgarizmov, ktoré sem určite nepatria, takže trošku to budem zjemňovať, tak možno to bude také kostrbatejšie.
Pani Eva hovorí: „Nemusíme používať žiadne vulgarizmy, bude nám úplne stačiť, nech sa odsťahuje do Belize a už o ňom nechceme nikdy počuť.“
Patrik dodáva: „Osobne mu nájdem tie jednosmerky na Belize za najlepšiu cenu.“
Mirko píše: „Opýtajte sa ho, prosím, v ktorej knižke sa dočítal, že sa dá donekonečna klamať, kradnúť, podvádzať, ako právnik by mal niečo vedieť o histórii. Ani Rímska ríša netrvala večne.“
Pán Pavol: „Pripomeňte mu, že vo Vranove sľúbil šičkám zo zrušenej fabriky prácu, prešlo už viac ako rok a práca stále nie je. P.S.: A že už by mal mať trochu sebareflexie a slušnosti a odstúpiť.“
Pán Marián sa pýta: „Prečo pán Robert Fico nediskutuje v parlamente s vami a radšej reční bludy na tlačovej besede v televízii?“
Pán Milan sa pýta: „Prečo celý tento prenos, ktorý nefungoval cez server Národnej rady, nevysielala Slovenská televízia na druhom programe v priamom prenose?“
Pán Jaroslav sa pýta: „Je toto normálne,“ a dal tam link na článok z aktuálne.sk, „ďalšia kauza, záchranka, ktorej kedysi šéfoval Čislák vraj získala megaprovíziu.“
Pán Marián: „Opýtajte sa ho, či chce dopadnúť ako Ceausescu, lebo na východnom Slovensku chudoba a obyčajný občan nemá čo žrať, oni nevedia, čo z rozkoše. Toto nie je vtip, len nech naťahujú chudobu za hladné ústa.“
Ján píše: „Lucia, odkážte mu, že si prajem, aby nastal deň, keď sa s ním verejnosť vysporiada presne tak ako rumunský ľud s Ceausescom.“
Ľudmila sa pýta: „Lucia, spýtajte sa ho, či sa nehanbí toľko klamať, klamať a stále len klamať.“
Pán Štefan píše: „Bol zákon kedysi vraj, keď štátny úradník ukradol majetok štátu drahší ako 2 metre špagátu, tak ho naň obesia a vtedy sa vraj nekradlo. Je to smutné. Bol som na nedeľných návštevách babiek. Tým zvýšil o 5 eur dôchodok a ukradol pritom milión. Kde sme? Kde sme 17. 11. 1989 spravili chybu? Bol som vtedy štvrták...“ (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
341.
Pani poslankyňa, poprosím vás, Národná rada je miesto, kde sa diskutuje, ale nečítajú sa, toto je prvýkrát, že čítate nejaké facebookové správy. Nedehonestujte už Národnú radu. Nech sa páči, môžete kľudne zopakovať ešte raz, čo ste hovorili doobeda, ale skutočne chcem vás poprosiť, už nedehonestujme Národnú radu, že budeme tu čítať telefónny zoznam alebo facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
342.
Treba ich prečítať aj tie opačné. Pani podpredsedníčka, pri všetkej úcte k vám, ja si myslím, že mám právo na to, aby som tu čítala tak isto, ako predo mnou čítali predrečníci. Táto Národná rada si pamätá, že sa tu čítali telefónne zoznamy. Podľa mňa reakcie ľudí z terénu, tam vonku, ktoré mi napísali na priamu výzvu, ja ich môžem kedykoľvek predostrieť, aby ste videli, že som si ich nepísala sama, že sú to reálne odkazy od reálnych ľudí, ktorí teraz sedia niekde pri obrazovkách a čakajú, že splním ten sľub, ktorý som im dala. Tak ja si myslím, že to je namieste. Pán premiér nás vyzval ako opozíciu, aby sme išli medzi ľudí, lebo on medzi ľudí chodí a počúva ľudí. Tak prečo má problém počúvať toto? Prečo máte vy problém počúvať toto? Prečo je to taký veľký problém? Iné veci tu boli povedané. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
343.
Poprosila som vás, aby ste skutočne hovorili k téme, ktorá je predmetom rokovania, a nečítali tu facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
344.
Toto je k téme. Pani podpredsedníčka, ale toto je podľa mňa k téme. Tí ľudia sa všetci vyjadrujú k téme, keď ste si to nevšimli. Tam nie je jedna vec, ktorá by bola nejakým spôsobom vytrhnutá z kontextu. To je to, čo si ľudia myslia aj o kauze CT, aj o všetkom, čo sa tu popáchalo.
A pozrite sa, priatelia, ako ja si myslím, že toto je úloha opozície, toto je jediná reálna úloha opozície: Upozorňovať na to, čo sa tu deje a rečniť o tom tak, aby sa to dozvedeli ľudia vonku, aby sa im pootvárali oči. Vy veľmi dobre viete, že počty nepustia, že my nemáme reálnu silu na to, aby sme skutočne odvolali premiéra tejto krajiny, nech by si to zaslúžil akokoľvek. Nemáme reálnu silu ani na to, aby sme odvolali pána predsedu Pašku. Nemáme reálnu silu na to, aby sme kohokoľvek z členov vlády odvolali. Vy to veľmi dobre viete. Prečo nám nenecháte aspoň to jedno jediné, čo nám zostáva, a to je to, povedať si za týmto pultom slobodne to, čo si myslíme my. A my sme volení zástupcovia ľudu a tí ľudia, ktorí ma sem dostali, mi dnes píšu a chcú, aby mojimi ústami prehovorili. Prečo je to taký problém? Ja tomu nerozumiem. Nie sú tam ani vulgarizmy, nie je tam nič. (Reakcia z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
345.
Pán poslanec, tak skutočne už buďte. Keby niekto na vás... (Reakcia z pléna.) Ale čo vy tu vykrikujete. (Reakcie z pléna.) No ale skutočne už asi vám nervy praskajú. (Ruch v pléne.)
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
346.
Pani podpredsedníčka, ja by som chcela vedieť, že o aký paragraf v rokovacom poriadku sa opierate, keď mi je znemožnené prečítať to, čo píšu ľudia. Ikskrát v rámci prejavov za týmto pultom ľudia čítali, čo si myslia o odvolávanom alebo o návrhu zákona ľudia tam zvonka. Čítame tu zdravice od rôznych organizácií. Čítame tu organizované zdravice. Prečo je problém prečítať názory jednotlivcov?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
347.
Pokračujte, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
348.
Nie, pani podpredsedníčka, ja sa vám pýtam, pretože v opačnom prípade, ak mi nepoviete, o aký paragraf z rokovacieho poriadku ide, ja sa posadím na svoje miesto, ale ja to budem považovať za to, že ste mi znemožnili vystúpiť na pôde parlamentu ako riadne zvolenej poslankyni Národnej rady. Nech už si o mne myslíte čokoľvek a budem to považovať za cenzúru. Pýtam sa vás, o aký paragraf sa opierate?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
349.
Už prosím vás, pani poslankyňa. Je to § 27 rokovacieho poriadku ods. 7: „Rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky.“ Máte hovoriť k prerokovanej veci. O prerokovanej veci sa vedie rozprava.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
350.
Toto sú poznámky!
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
351.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
352.
Pani podpredsedníčka, po prvé, je to spravidla, a po druhé, toto sú moje poznámky. Môžete si o tých poznámkach myslieť, čo chcete, to je to, čo si reálni ľudia o vás myslia. Ja som natoľko slušná, že sem nejdem rozprávať iba o tom, čo si myslí Lucia Nicholsonová. Na to ste mnohí alergickí a ja vám to neberiem. Ani mne sa mnohí z vás nepočúvajú dobre. Ja to chápem, ale prečo nemôžte počúvať reálnych ľudí? Píšu rozumne, píšu bez vulgarizmov. Aký je problém? V čom je problém? Čím ja dehonestujem Národnú radu Slovenskej republiky, že som sem priniesla názory ľudí? Nezdá sa vám to absurdné? Nečítam s vulgarizmami. Ani raz som žiadny vulgarizmus nepoužila. (Reakcia z pléna.) To je vulgarizmus?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
353.
Pokračujte, pani poslankyňa. Upozornila som vás. Považovala som to za nevhodné. Nech sa páči, pokračujte.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
354.
Martin píše: „Ja ako študent vysokej školy mu odkazujem, aby sa hanbil za to, čo robia, ako devastujú krajinu, ako oblbujú ľudí. A spýtajte sa ho, ako prišiel na to, že životná úroveň na Slovensku rastie, keď viac a viac ľudí prehadzuje každý cent v peňaženke po celej krajine.“
Pán Martin sa pýta: „Opýtajte sa ho, že či to nechce vzdať sám ako poriadny chlap bez toho, aby bol odvolávaný.“
"Pár otázok by som napísal, keďže ide o zdravotníctvo, ktoré má slúžiť ľuďom, aby sa uzdravili, či už sú to deti, alebo dospelí, pýtam sa, prečo sa tak nedeje. Prečo na zdravotníctvo, na skutočne kvalitné zdravotníctvo nie sú peniaze a dôchodcovia či invalidi musia žiť z almužny? Nech je šľachetný a dá na dražbu svoje hodinky a daruje potom chudobným tie financie,“ pýta sa Marián.
Pani Monika píše: „Odkážte, prosím, nášmu pánu premiérovi, aby zostúpil zo svojho obláčika a vyšiel medzi prostý ľud. Napríklad do takej čakárne u lekára a počúval a potom uvidí, ako sa tu žije. My nie sme len čísla. Nech sa spýta babičky žobrajúcej pred Tescom, prečo tam stojí. A dúfam, že v sebe nájde aspoň toľko pokory, že konečne prizná chybu a prestane sa odvolávať na tie svoje istoty.“
Pani Alexandra píše: „Odkazujem mu, že je dôvodom, pre ktorý s manželom a s deťmi zvažujeme odchod zo Slovenska. Napriek trendu sme boli z tých, čo chceli zostať, ale aby ma aj s rodinou permanentne trestali za to, že sa snažíme, zvažujeme si kvalifikáciu doplniť plateným vysokoškolským štúdiom a zobral nám z platu, z ktorého živíme okrem detí aj starú mamu, v takejto situácii sa musíme vykašľať aj na rodné Slovensko.“
„Odkazujem pánovi premiérovi,“ píše Martin, „že nech si strčí svoje vlaky zadarmo za klobúk.“
Peter píše..., sekundu, čistím to teda, aby ste nemali pocit, že tu niekoho urážam. Ahá.
Pán Mateus sa pýta: „Ja by som chcel vedieť to, čo sa pýtal pán Miškov, či je pán premiér šťastný. Lebo ja nie som.“
„Pán premiér,“ píše Roman, „zverejnite, prosím, koľko východniarskych firiem za vašej vlády získalo štátne zákazky a koľko na nich zarobili povedzme len v zdravotníctve, v doprave a v školstve. Ďakujem.“
Pán Štefan píše: „Nech Fico vysvetlí mladým, vzdelaným, poctivým a čestným ľuďom, že ako a kde si u nás majú nájsť prácu, ktorá bude platená aspoň tak dobre, ako sú platení ľudia zo špičky SMER-u.“
Pán Martin píše: „Nech vlastnou hlavou zoženie trocha odvahy, cti a základnej úcty, keď už k nikomu inému tak aspoň k svojim voličom, a nech si príde vypočuť to, čo mu vašimi ústami odkazuje Slovensko. Jeho jediným šťastím je to, že politické dianie na Slovensku už ľudí tak znechutilo a odzbrojilo, že nevyrazia do ulíc, ani keď to tu ovláda takýto, chcel by som povedať človek, ale nedá sa.“
Pani Melánia píše: „Nech nasadne do svojho vlaku smer Rusko, gulag aj s celým SMER-om, bude to mať zadarmo a nech sa už nevracia.“
Pán Braňo: „Naša krajina sa rúti do pekla, rozbitá ekonomika, medziľudské vzťahy, žiadna perspektíva pre občanov, málo práce, rastúce dane, narastajúca chudoba, premiér stelesňuje všetky negatívne vlastnosti človeka, správa sa ako hulvát, nediskutuje, ale háda sa, klame, kadiaľ chodí, a je arogantný. Aj za toto bude podľa mňa niesť zodpovednosť.“
A možno by som skončila teda Jacquesom Prévertom, o ktorom píše pani Eva: „Hlúposť je najzvláštnejšia zo všetkých chorôb. Netrpí ňou pacient, ale všetci okolo neho.“
Mala som toho prečítať oveľa, oveľa viacej, tých reakcií sú tam stovky, a strašne rada by som teda vyhovela opozičným poslancom a naťahovala ešte dlhšie čas, ale viete čo, ani nemám chuť ako potom, potom, čo tu zase zaznela tá výzva, aby som sa jednoducho vykašľala na reakcie ľudí, vďaka ktorým sme tu. To sú možno aj vaši voliči, tam tí ľudia, to nie sú moji voliči. To bol jeden verejný status, na ktorý sa prihlásilo veľmi veľa ľudí, mám to spísané aj vo wordovskom dokumente. A keď to nemôžem teraz celé predniesť tu, tak to dostanem von inou formou. Ale ja si skutočne myslím, že by sme sa mali zaujímať o to, čo si myslia ľudia tam vonku, a oni nemajú šancu sem prísť a povedať nám to. A preto, práve na to sme boli nimi priamo zvolení do Národnej rady, aby sme tu zastupovali ich názory a aby sme sem nosili to, čo si naozaj myslia, čo ich naozaj trápi, a aby sme to riešili.
Ja chápem, že táto schôdza nie je jedna z tých, ktorou to riešime, ale na druhej strane si myslím, že úplne každého, každého tam vonku by malo zaujímať, akým spôsobom funguje čierna diera v zdravotníctve v tejto krajine, pretože každý skôr alebo neskôr sa do toho, sa do toho víru zdravotníctva slovenského dostane. A ja som teraz mala v rodine prípad človeka, ktorý bol teda hospitalizovaný kade-tade, a je strašné pozerať sa na to, ako mu vo fakultnej nemocnici padala na hlavu, keď bol na JIS-ke, omietka z plafóna, pretože tá budova sa pred našimi očami rozpadáva. A ako tam musia chodiť rehoľné sestry, pretože tá nemocnica nedokáže zaplatiť sestry, zdravotný personál, ktorý by sa dokázal postarať o to číslo pacientov, ktoré je tam hospitalizované. A to všetko práve vďaka tomu, že zdravotníctvo s tými 2 mld. eur ročne je jedna obrovská čierna diera. A ja aj tí ľudia vonku sú zvedaví, že kde končia tie peniaze, v koho vreckách končia tie peniaze. Prečo potom nie je, nie sú peniaze na to, aby sa opravila budova? Prečo nie sú peniaze na to, aby sa kúpil jeden hliníkový príbor v tých nemocniciach, prečo tam nie sú tie peniaze, kde končia? Niekde končiť musia.
Takže napriek tomu, že ľudia môžu mať pocit, že my tu už druhý deň stojíme a len rozprávame a tliachame a vlastne to nikoho nezaujíma, ja si myslím, že opak je pravdou, že by to malo zaujímať všetkých ľudí tam vonku, a evidentne, evidentne ich to aj zaujíma. A je mi strašne ľúto kolegovia, že vám je to úplne ukradnuté.
Ďakujem pekne.
