Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Ja chcem dať procedurálny návrh, aj som sa s ním hlásila, aby sme nepokračovali, kým sem nepríde pán premiér, pretože ja mám na stole, neviem ako kolegovia, vládny návrh, ktorý má predkladať Robert Fico, a ten tu proste dlhodobo nie je. Ja sa neuspokojujem s tým, kto ho tu zastupuje v tom pléne, po prvé.
Po druhé, aby som to ešte odôvodnila, ja keď pozriem na všetky tieto fotografie, ktoré tu máme vystavené, zdá sa, že fakt najlepší priateľ Širokého je Robert Fico. Nič iné mi z toho nevychádza, lebo Gašparovič je už nebohý, Paška je už nebohý, nikto iný tu nemá sedieť iba Robert Fico, aby sa zodpovedal z toho, čo tu po prvé predkladá, aký nezmysel, a po druhé z toho, čo narobil Váhostav ako taký a jeho priateľ Široký. A prosím vás, dajte o tom hlasovať.

Ďakujem pekne. Pán minister, dobre mienená rada. Nabudúce si zabezpečte, aby ten, kto vám písal ten prejav, sedel po celý čas na balkóne a nejako vám to updatol. Lebo vy ste boli úplne mimo misu, ako sa hovorí, akoby ste absolútne nereagovali na to, čo vám tu bolo vyčítané vašimi predrečníkmi, napríklad pánom poslancom Lipšicom.
Ja nerozumiem, že prečo ste nehovorili o predražených cétečkách, prečo ste nehovorili napríklad o tom, ako inými spôsobmi tunelujete naše zdravotníctvo. Prečo ste nehovorili o tom, ako napríklad kšeftujete s limitmi, to by ma zaujímalo. Zaujíma ma, že či si naozaj myslíte, že sme takí sprostí, že vám uveríme, že najväčšia výzva, ktorej momentálne čelíte, je to, že slovenský pacient dvakrát viac navštevuje lekára, ako je bežné v krajinách OECD. Vyznievalo to teda skutočne smiešne. A jedna vec, čo ma zaráža, vy si nemyslíte, že keď hovoríte o pánovi poslancovi Uhliarikovi, hovoríte o celej opozícii. Pán poslanec Uhliarik nie je celá opozícia. Takže ak máte problém s ním, tak si to vyriešte s ním, ale tu vás ide odvolávať opozícia ako taká.
Ďalšia vec. Vy sa skutočne idete chváliť s tým, že ste urobili akože poriadok tým, že ste zrušili tie časenky? Ja neviem, či vy chodíte po lekároch, ja, žiaľbohu, teda v poslednom čase teda chodím. A chcem sa vás opýtať, či ste niekedy v živote boli nútený čakať v čakárni u lekára. Podľa mňa nie, lebo ináč by z vás nevypadlo to, čo z vás dnes vypadlo. Choďte sa pozrieť, ako vyzerá realita, aké sú preplnené čakárne, niektorí ľudia tam čakajú šesť hodín. Matky si so sebou berú deti malé, ktoré tam ochorejú, len aby sa dostali na rad, pretože ich nemajú ani kedy odviezť do škôlky a sedia od rána od pol ôsmej v čakárni u lekára a odchádzajú aj s takými chorobami, s akými neprišli.
Ja fakt nerozumiem, že kto vám písal tento prejav, ale ja by som sa vážne zamyslela nad tým, či ho ešte zamestnávať, a keď, nabudúce si ho fakt posaďte na ten balkón a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi pekne ďakujem za slovo. Opätovne ako vždy, keď sa tu stretávame pri prerokúvaní správy pani ombudsmanky, tak ma mrzí teda, že nás tu je ako šafranu, o to viac, že tu nie sú ani všetci členovia výboru pre ľudské práva ako gestorského výboru, čo teda ma celkom zaráža.
Opätovne pri tom, ako prerokúvame ďalšiu správu pani ombudsmanky Dubovcovej, musím povedať, že ja veľmi oceňujem to, akým spôsobom sa ona stavia k príprave jednotlivých správ o udržiavaní ľudských práv na Slovensku, pretože také správy, ako predkladá pani doktorka Dubovcová, sme v pléne nikdy predtým nemali, od kohokoľvek, kto nám povinné predkladá akékoľvek výročné správy.
Chcem poukázať na to, že je neuveriteľné, akým spôsobom sa dokáže vysporiadať s podaniami jednotlivcov a premietnuť to do nejakých systémových zmien a návrhov, odporúčaní pre nás, ktorí to tvrdošijne teda ignorujeme.
Ale musím povedať aj to, že ja som postrehla, že niektorí poslanci neignorujú tie odporúčania, ktoré dávate vo svojich správach, alebo o ktoré sa teda snažíte, a premietli to do nejakých návrhov noviel, avšak musím povedať, že urobiť akékoľvek zmeny, nehovoriac už o systémových zmenách z pozície opozičného poslanca, je, žiaľ, v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútne nemožné. Preto si myslím, napriek tomu, že by ste mali byť takým naším chodiacim svedomím a vedomím a kontrolou a očami a ušami, to je síce pekné a ja osobne to veľmi oceňujem, ale faktom je, že niektoré tie vaše odporúčania sú skôr namierené na jednotlivé ministerstvá a jednotlivých ministrov, ktorí disponujú teda v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútnou väčšinou a ktorí jediní sú schopní v podobe vládnych návrhov zákonov čokoľvek systémové presadiť.
Ja sa chcem dotknúť v tomto mojom krátkom vystúpení len niektorých vecí, ktoré ste spomínali z vašej obsažnej správy o dodržiavaní ľudských práv za rok 2014.
A osobne považujem za veľmi dôležité to, na čo poukazujete vo vzťahu k deťom z rómskych osád a ich zaraďovaniu do špeciálnych základných škôl. To je, by som povedala, taký folklór Slovenskej republiky. A. áno, aj ja som na to upozorňovala a upozorňoval na to napríklad aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity, príliš veľa detí nám končí v špeciálnych základných školách. A je to na základe diagnostických testov, ktoré sú robené rôzne, ale aj na základe niektorých praktík, ktoré sú sprevádzané teda zaraďovaním týchto detí do špeciálnych základných škôl. Mne osobne sa stalo niekoľkokrát, ešte keď som bola v pozícii novinárky a chodila som do rómskych osád, že riaditeľky špeciálnych základných škôl chodili po osadách a robili vyslovene nábor, prehovárali rodičov, ktorí nemali mentálnu kapacitu na to, aby pochopili, čo spôsobia svojmu vlastnému dieťaťu, keď ho zaradia do špeciálnej základnej školy. Prehovárali ich, aby dali informovaný súhlas, súhlas nie informovaný, tí rodičia sú často zavádzaní riaditeľmi špeciálnych základných škôl, ktoré sa bijú o ich deti, pretože čo dieťa, to vyšší normatív na takéhoto žiaka. A tak doslova ich zavádzali tým, že na štandardnej základnej škole bude ich dieťa diskriminované práve preto, že je rómske, sú tam iní učitelia, ktorí sa mu budú vysmievať, pritom na tej špeciálnej základnej škole mu vytvoria všetky podmienky na to, aby mohlo študovať. Napokon tým sa vždy končili takéto tieto kortešačky: „Napokon aj ty si výdobytkom špeciálnej základnej školy a povedz, bolo ti tam zle, nebolo ti tam zle, a dopraj to isté svojmu dieťaťu.“ Takže takýmto nejakým spôsobom sa to robí vždy pred zápisom detí do škôl, si skutočne, a ja som toho niekoľkokrát bola svedkom, riaditelia špeciálnych škôl robia kolečká a často nosia aj malé pozornosti a malé darčeky, práve kvôli tomu, aby od rodičov vymámili takýto informovaný súhlas.
Ja si veľmi vážim, pani ombudsmanka, že nás na to upozorňujete, a ja by som bola skutočne veľmi rada, keby sme všetci pochopili, že my si týmto spôsobom kopeme jamu, do ktorej raz všetci spadneme, pretože akokoľvek niektorým poslancom, ministrom, ľuďom, ktorí môžu veci ovplyvniť, nezáleží na osude tých jednotlivých detí z rómskej osady, my si musíme uvedomiť, že to je veľmi úzko prepojené takmer so všetkým v tejto krajine, nehovoriac už o dopade na verejné financie, keď teda niektorí sa radi na to pozerajú z čisto toho ekonomického uhla pohľadu, ale napríklad aj s dôchodkovým systémom, ktorý je za takýchto okolností neudržateľný.
Predstavte si, že pri zaradení každého jedného dieťaťa do špeciálnej základnej školy, do toho variantu A, to znamená ľahký mentálny postih, my spôsobujeme to, že to dieťa zakrnie na tej škole. Realita je skutočne taká, že ten človek vyjde v šestnástich rokoch zo šiesteho ročníka špeciálnej základnej školy a nevie sa podpísať a jeho prvé kroky smerujú na úrad práce, kde zostane evidovaný až do konca svojho života, spadá nám do hmotnej núdze a štát sa oňho do konca jeho života musí postarať, pretože on nie je schopný si sám pomôcť a vymaniť sa z toho začarovaného kruhu, keďže sa mu nedostalo ani riadnej výchovy, čo nemôžeme možno až tak ovplyvniť, teda ak berieme, že škola nemá až tak vychovávať, ako má vzdelávať, ale hlavne ani riadneho vzdelania.
Toto všetko vyústi do tých otvorených nožníc, o ktorých sme hovorili, keď sa tu otváral II. pilier, aká hrozba nás vlastne čaká, pretože tá demografická krivka klesá, musíme povedať, že v majorite sa prakticky deti nerodia. Čo nás ako tak drží pri tej demografii, to sú práve tie rómske osady, kde sa tie deti rodia, ale ak budeme naďalej tie deti hnať všetky do špeciálnych základných škôl, my nemôžeme očakávať, že zhruba o dvadsať rokov, keď tá generácia dnešných štyridsiatnikov prerastie do dôchodkového veku, že tá hŕstka 49-tisíc detí bude schopná niečo vyprodukovať. Budú síce v produktívnom veku, ale to nebudú produktívni ľudia, lebo to sú výdobytky nášho základného školstva, našej diagnostiky pri zaraďovaní detí do špeciálnych základných škôl. To budú práve tie rómske deti z tých osád, ktoré v tom čase budú v produktívnom veku a nebudú schopné uspieť na otvorenom trhu práce, pretože budú vychádzať zo špeciálnych základných škôl a nebudú sa vedieť podpísať. A v tej chvíli, neviem, však možno niekoho sa to už netýka, alebo niekto má pocit, že sa ho to netýka, ale pochopíme, nakoľko závažné bolo to, že ignorujeme tento fakt už niekoľko rokov.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, je tá rediagnostika detí po nultom ročníku. Ja neviem, ja som tu opakovane predkladala povinnú predškolskú výchovu, najprv plošne, potom pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, nie ako opatrenie, ktoré je proti niekomu, ale ktoré je pre niekoho. A ja chápem všetky vaše výčitky, ktoré v tomto smere smerovali teda k tomu môjmu návrhu, ale vymyslíme niečo lepšie. Vymyslíme niečo lepšie, aby sme sa nespoliehali iba na tie nulté ročníky, ktoré sa ukazujú ako veľmi málo efektívne a veľmi málo efektívne aj vďaka tomu, že zo zákona vyplýva rediagnostika detí, ktoré navštevujú nulté ročníky, a my ju tvrdošijne ignorujeme. To znamená, my ani nevieme povedať, nakoľko sú alebo nie sú efektívne tie nulté ročníky. Vieme iba to, že napriek tomu, že dieťa chodí do nultého ročníka, končí na špeciálnej základnej škole. Z toho sa dá usudzovať, že teda nulté ročníky ako také sú drahé a sú neefektívne.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, to je reedukácia. To ja veľmi vítam, že ste sa tejto téme začali venovať, pretože to je téma, ktorá dlhodobo na Slovensku je úplne na konci toho rebríčka a všetkých zlyhaní, ktoré sa napríklad týkajú detí a najlepšieho záujmu dieťaťa v rámci Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý sa na Slovensku jednoducho ignoruje, nielen v tomto prípade, ale aj v ďalších prípadoch.
Čo sa týka tých ochranných miestností, tak, opäť, ja si spomínam, keď som ešte robila novinárku, tak sme boli v niekoľkých reedukačných zariadeniach, okrem iného v Reedukačnom zariadení Spišský Hrhov. Ja so veľmi rada, že tu sedí pán Jurzyca, lebo keď sme potom my na krátko zasvietili vo vláde, tak sme sa postarali o to, aby ten riaditeľ zo Spišského Hrhova odišiel zo svojho pôsobiska, a to aj kvôli tomu, že on mal vtedy v Spišskom Hrhove dva druhy ochranných miestností. Z nich jedna bola krásna, zánovná, ktorá voňala čistotou, lebo tam nikdy nikoho neumiestnil, a to bola tá, ktorá spĺňala štandardy európske, že to bola naozaj ochranná miestnosť, že bola ja neviem mäkká, to znamená, tam nebola žiadna akože tvrdosť stien, aby si tie deti tam mohli ublížiť, mala WC, mala umývadlo, ktoré bolo zabezpečené. No ale potom tam bola iná ochranná miestnosť. A keďže to bolo v starom kaštieli, to bola jedna kopka. To nebola ochranná miestnosť. To bola normálna samotka, to je dievčenský reedukačný ústav, takže on tam dával tie dievčatá. A boli vyslovene na samotke, ako to poznáme z amerických filmov. Dostali jedno vedro, do ktorého mali vykonávať potrebu, a cez malinké okienko ich tam chodil vždy nejaký viac alebo menej, musím to povedať, úchylný dozorca kontrolovať a to bol šok, to bol naozaj šok pre ľudí aj s veľmi silnými žalúdkami. Inak na to, pretože ten riaditeľ zvykol teda uvrhnúť dievčatá do tejto samotky, upozornila jedna mimovládna organizácia, ktorá sa votrela do toho reedukačného zariadenia. A priniesli aj fotky, priniesli rôzne dôkazy týchto praktík a bolo to strašné. A dialo sa to na Slovensku v 21. storočí, naozaj len pred pár rokmi.
A ja neviem, nakoľko sa tie veci pohli dopredu, ale faktom je, že s tými reedukačnými zariadeniami by sa malo niečo začať robiť. Tam, si myslím, by mala nastať aj vlastne tá vonkajšia a vnútorná diferenciácia tých zariadení. A to veľmi úzko súvisí s tým, že tie deti jednoducho musia byť diagnostikované. Ja si neviem predstaviť, ako môžeme niekoho reedukovať, keď my nevieme, čo na ňom máme redukovať, a proste dáme ho iba tam, kde sa uvoľní miesto. Veď to je smiešne. Alebo bolo by to smiešne, keby to nebolo také smutné, keď si človek uvedomí, že ide o deti.
Čo sa týka tých seniorov. Je fakt, to bola naša novela zákona, my sme sprísňovali zákon o sociálnych službách. Robili sme to z mnohých dôvodov. Ale robili sme to vtedy ako dočasnú záležitosť pred veľkou novelou zákona o sociálnych službách. A to, že sa sprísnili podmienky pre vstup do domovov sociálnych služieb, že sa tam sprísňoval ten stupeň odkázanosti až na štvorku, to bolo spôsobené tým, že ruka v ruke malo ísť posilnenie terénnych sociálnych služieb. Problém ale je, že tam sa stalo to jedno a nestalo sa to druhé. To bol skutočne plán, ktorý teda nám sa nepodarilo zrealizovať. Nie som na to nejako hrdá. My sme to potom plátali tým, že sme odštartovali Národný projekt na podporu terénnej sociálnej práce, keď sa z peňazí z Bruselu vlastne mala dofinancovávať terénna sociálna služba. Ale to v žiadnom prípade nebolo dostatočné, pretože, samozrejme, to bolo časovo ohraničené, finančne ohraničený projekt. Neviem, v akom je teraz štádiu. Ale jednoducho toto nie je tá systémová zmena, ktorú my potrebujeme, ak hovoríme o sociálnych službách. Takže napriek tomu, že ako keby v tej správe je kritizovaná vec, ktorá sa presadila za našej vlády, a ja to tu nechcem nijako ospravedlňovať, ono to bolo naozaj mienené v takom širšom kontexte toho, že sa nakopne tá terénna sociálna služba, to sa nestalo. Takže preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá.
Ja som teda očakávala, myslím, že nie ja, ale väčšina DSS-iek a vôbec všetci, ktorí robia v systéme sociálnych služieb na Slovensku, očakávali, že z pozície pána ministra príde do parlamentu niečo, čo bude mať hlavu a pätu a čím sa konečne nejako dostaneme z toho začarovaného kruhu, z toho marazmu tých nefunkčných sociálnych služieb. To sa napokon netýka tej sociálnej služby len seniorov, ale je to asi najväčšia skupina, ktorá je odkázaná na sociálne služby.
Musím povedať, že tie sociálne služby, tak ako sú nastavené dnes, sú neudržateľné, a to najmä vďaka financovaniu. Veľmi správne ste podotkli, že my vlastne variujeme a diskriminujeme tých ľudí, pretože jedna VÚC-ka dá peniaze, druhá VÚC-ka nedá peniaze. A naozaj netreba očakávať od toho, kto je odkázaný na sociálne služby, že sa bude sťahovať podľa toho, kde sa ktorej VÚC-ke ako darí a ako kde ktorá VÚC-ka dáva peniaze na domovy sociálnych služieb. To jednoducho musí byť nejaký paušál, ktorý bude zohľadňovaný, či už bývate niekde pri Košiciach alebo pri Banskej Bystrici.
To je asi všetko čo som chcela povedať. Ja som teda veľmi rada, že toľko kolegov a kolegýň sa prihlásilo do rozpravy, že toto nebude správa, ktorá prejde za 5 minút bez povšimnutia. A veľmi dúfam, že tak ako sa tomu budeme venovať my v rozprave, tak sa tomu budú venovať aj ľudia, v silách ktorých je ovplyvňovať niektoré systémové zlyhania, na ktoré nám pani ombudsmanka dala návod, ako ich napraviť. Veľmi pekne ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, z poverenia gestorského výboru podávam správu o prerokovaní správy verejného ochrancu práv za rok 2014 vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.
Správa verejného ochrancu práv za obdobie roka 2014 (pod tlačou 1396) bola predsedom Národnej rady pridelená na prerokovanie dvom výborom, výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorskému výboru.
Určené výbory predmetnú správu prerokovali a zhodne ju odporúčali Národnej rade zobrať na vedomie.
Návrh uznesenia Národnej rady je v prílohe spoločnej správy výborov po tlačou 1396a.
Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem veľmi pekne za tvoje vystúpenie. Samozrejme, že tam ten návrh na to, aby sme išli do nejakej možno spoločnej interpelácie na ministra školstva, je veľmi dobrý. Ja si tiež myslím, že nedostatok vôbec informovanosti, ako to na tých našich školách vyzerá a koľké z nich majú ako voliteľný predmet výchovu k manželstvu a rodičovstvu.
Áno, je problém v tom, že všetky tie veci, ktoré si spomínal, sú roztrúsené proste v rôznych predmetoch a neexistuje jeden predmet, ktorý by k tomu tie naše deti viedol, a nazvime ho, ako chceme, mne je to jedno, ja tu nikomu nič nepodsúvam, toto bol môj návrh, s ktorým sa môžete alebo nemusíte stotožniť. Dôležité je, aby sa to nejakým spôsobom zosumarizovalo a aby sa naše deti k týmto informáciám jednoducho dostali, aby boli podávané veľmi citlivým spôsobom. Áno, ten konsenzus všetkých tých aktérov, ktorí pripadajú do úvahy vrátane rodičov, by bol určite najlepší a správne si postrehol, že ja teda tiež som v tom parlamente, neviem... Tri roky? Tri roky. Takže tiež mi je úplne jasné, že to nemá šancu na to, aby sa to dostalo do druhého čítania, ale ja si myslím a to sa splnilo, že je dobré poukázať na to, že súčasný stav nie je uspokojivý, že nie je dobré, že naše deti nie sú informované, že nie je dobré, že začínajú sexuálne žiť veľmi skoro a potom sa rozmáha fenomén toho, že deti rodia deti a už len odštartovaním takejto diskusie, akákoľvek už je aj s tými urážkami a invektívami, si myslím, že je pozitívum toho, čo priniesol tento návrh do zákonodarného zboru.
Ďakujem.

48.
Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi Vašečkovi, to bol veľmi dobrý prejav a diskusný príspevok a mne dal veľa, aj teda paradoxne, ja sa vo veľa veciach s vami stotožňujem. Napríklad aj v tom, že nie je úplne najšťastnejšie to ohraničenie tej skupiny obyvateľstva, ktorej by mala vzniknúť extra povinnosť v tom, aby sa im teda predĺžila povinná školská dochádzka na 13 rokov na základe sociálneho statusu. Máte úplnú pravdu, my sme sa o to snažili, inak keď sme boli ešte na ministerstve, my sme chceli presadiť zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách, ktoré by boli, tam by k tomu bola iná definícia, nám sa to ale nepodarilo. A musím povedať pravdu, že my aj v programe našom máme zavedenie povinnej predškolskej výchovy pre sociálne vylúčené spoločenstvá, nie pre sociálne znevýhodnené. Máte pravdu. A keď si spomínate, ja som raz do parlamentu priniesla návrh na zavedenie predškolskej povinnej dochádzky ako takej, ako celoplošne a to teda naozaj si myslím, to bolo obrovské, obrovské sústo. Preto sme to potom znižovali a zužovali na to sociálne znevýhodnené prostredie, čo, ešte stále si myslím, že asi nie je úplne, úplne ohraničenou tou skupinou, ktorú my potrebujeme zasiahnuť. To sú predovšetkým teda rómske osady.
A ten váš návrh, o tom, že nech sa pracuje s dospelými, teda s učiteľmi a s rodičmi, považujem za veľmi rozumný. My sme tiež teda chceli presadiť projekt komunitných centier, kde by sa práve pracovalo s rodičmi z rómskych osád. Ale čo sa týka tých učiteľov, toto nevylučuje ten môj návrh. Tí učitelia, práve preto ja sa nedotýkam formy, akou by to bolo zvolené. A predpokladám, že ak by sa riaditeľ rozhodol pre predmet výchova k zodpovednému rodičovstvu, tak by to bolo po dohode s učiteľským zborom, ktorý by mal tento predmet učiť. Takže toto sa nevylučuje, žeby učitelia mali nejakú inštruktáž, ako čo najjemnejším spôsobom, najprístupnejším o tejto téme so žiakmi hovoriť.
Ďakujem.

34.
Ďakujem pekne. No musím povedať, že pri tom vašom prejave som si tak povedala, že je veľká škoda, že tu nie je kolega Šebej, klinický psychológ, lebo myslím, že by našiel niekoľko diagnóz, pán kolega Hlina. Čo mi je ako veľmi ľúto, lebo ja som vás vnímala celkom, že sem patríte, a neviem, je mi strašne ľúto, že ste sa teda do toho pustili takýmto spôsobom, mňa už viacerí varovali, teda že to nemáte úplne kompletné, teda premyslené niekedy tie vaše prejavy, ale to, toho, čo ste sa teraz dopustili, tak ja chápem, že máte iný názor, ale ten sa dá podľa mňa predostrieť aj inak a s údivom som vás sledovala.
To, že máte nejakú paranoju, že mne vypracúvajú ľudia na ministerstve práce návrhy, ktoré sem nosím, nie som na to odkázaná, a Martin vám už na to odpovedal, že máme veľmi kvalitného právnika, ktorý vypracoval tento návrh. Hovoríte o tom, že ako liberálka som priniesla návrh, ktorý neumožňuje právo voľby. Umožňuje právo voľby, umožňuje právo voľby, umožňuje právo voľby pre školy a pre ich riaditeľov. To, že z vášho pohľadu diskriminujem cirkevné školy, lebo som ich vyňala spomedzi všetkých tých škôl, nie tým, že by som chcela diskriminovať žiakov, ktorí tam chodia, ale vychádzam z premisy, že spravidla na cirkevné školy chodia deti, ktorých rodičia sa dokážu postarať o to, aby ich viedli výchovou k zodpovednému rodičovstvu.
A ja si vôbec, ja vôbec neriešim v tomto návrhu formu, ja až sa hanbím vysloviť to, čo ste povedali vy, že ja tu rozprávam o tom, že deti by mali vedieť, ako si navliekať kondóm, 10-ročné deti, to je bulvarizácia tejto témy, ktorú ja odmietam, to nevidíte nikde v mojom návrhu, ja sa tam absolútne nedotýkam formy a ja sa by som bola proti takto naformulovanej informácii, ktorá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

20.
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, na úvod tohto môjho vystúpenia budem reagovať aj na to, čo tu odznelo, teda v už odštartovanej rozprave od pánu spravodajcu, od pána exministra školstva Fronca.
Ale úplne na úvod teda si neodpustím takú jednu poznámku, že, vychádzajúc z vašej premisy, pán poslanec Fronc, by sme ako opoziční poslanci sem len chodili a sedeli a hľadeli a možno sa občas dopustili nejakej faktickej poznámky. A ja sa s tým nemôžem stotožniť, pretože ja chápem, že nám prechádza minimum z toho, čo navrhujeme, ale ja moju prácu chápem práve tak, že napriek nepriazni osudu sa budem naďalej snažiť veci meniť, mám na to plné právo, tak ako to právo máte vy. A je mi ľúto, že ak máte v zásuvke niekde uložený racionálny návrh zákona, ktorý by zmenil tú nepriaznivú situáciu vo vzťahu napríklad k deťom v rómskych osadách, že to nevytiahnete a vzdáte sa bez boja. To mi je úprimne ľúto, lebo ak by to bolo racionálne, určite by som za to zahlasovala.
Ďalšia vec, ktorú chcem povedať, že ja si vás veľmi vážim, aj keď ste boli ministrom školstva, tak mne sa páčila vaša práca aj napríklad len kvôli tomu, čo ste spomínali, v súčinnosti s pánom Kaníkom ste teda predkladali veci, ktoré boli rozumné, a netýkali sa ale predškolského vzdelávania, týkali sa školskej dochádzky detí a tam ste naozaj urobili niektoré veci, ktoré motivovali tých rodičov, aby deti do školy dávali, ale považujem to za ani nieže irelevantné, ale, ale nie úplne relevantné vo vzťahu k tomu, čo predkladám ja, keďže mne primárne ide o to predškolské vzdelávanie, ale musím povedať, že z vášho prejavu mám pocit, že máte také skostnatené nazeranie na školský systém, na vzdelávací systém na Slovensku, ktorý nie úplne funguje. A to, že nie úplne funguje a v mnohých smeroch zlyháva, to je úplne zrejmé už niekoľko rokov z aplikačnej praxe.
A ja si myslím, že, žiaľbohu, aj takéto skostnatené nazeranie na ten náš školský systém je jednou z príčin súčasného zlého stavu v rómskych osadách. A myslím si, že ak ako zákonodarcovia máme informácie o tom, nakoľko ten náš školský systém, vzdelávací systém zlyháva vo vzťahu k deťom napríklad z rómskych osád, tak je našou povinnosťou, aby sme to prijali, pomenovali a potom tieto veci menili, a nie sa iba tak nejak uspokojovali s tým, že máme systém, aký máme, máme povinnú školskú dochádzku, aj tam tak, aj tak tam tie deti nechodia, tak s tým nemusíme robiť vôbec nič.

A internátne školy, ktoré ste spomínali, ja mám na to taký istý názor ako pani poslankyňa Horváthová a je to vec, ktorú opieram aj o poznatky zo zahraničia. Bola som napríklad v Kanade a robila som pomerne dosť s Indiánmi, ktorí boli výdobytkami internátnych škôl, stala sa z ich naozaj stratená generácia, majú vlastný terminus technicus - lost generation - a sú to deti, ktoré chodili teda do internátnych škôl, priznávam, možnože tie podmienky boli rôzne, možno by sme to vedeli nastaviť inak. Ale faktom je, že aj na internátnych školách, ktoré sú na Slovensku, je tá prax taká, že akonáhle dieťa dáte na ten internát a ono prvýkrát v živote vidí čistú izbu, má sa čím prikryť, má vlastnú posteľ, má sprchovací kút, kde tečie teplá voda, a má splachovací záchod, ono cez víkend, aj keď jemu je to umožnené, ono sa nechce vracať do tej osady, k tej svojej biologickej rodine. A vy mu to nemáte ako prikázať a práve aj kvôli tomu, že tie deti nechodia cez víkendy potom domov, vzniká ten fenomén tej stratenej generácie a vznikla by oveľa viac, ak by sme prijali tú myšlienku internátnych škôl, s ktorou ja nesúhlasím, ale ako ste povedali vy, je to vecou názoru.
Chcem sa tiež dotknúť toho, čo ste uviedli vo vzťahu k tomu, že neviete si predstaviť, ako ja ako predkladateľka by som teda oddeľovala tie deti, ktoré majú mať 13-ročnú povinnú školskú dochádzku, od detí, ktoré ju nemajú mať, ktoré ju majú mať kratšiu. No celkom jednoducho a čiastočne vám to zodpovedala už pani kolegyňa Horváthová a čiastočne ste si to zodpovedali paradoxne aj vy sám v tom vašom prejave, pretože veľmi dobre viete, že sociálne znevýhodnené prostredie je pre účely školského zákona definované. My vieme presne, ktoré deti sú zo sociálne znevýhodneného prostredia a ktoré nie. A to aj na základe toho, že platili napríklad sociálne štipendiá a naďalej platia obedy zadarmo alebo učebné pomôcky pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia zadarmo. My ich diskriminujeme už dnes, je to pozitívna diskriminácia a to, čo ste vy povedali vo vzťahu k tomu, čo predkladám, teda zavedenie povinnej predškolskej dochádzky ako negatívnu diskrimináciu, keďže im ukladám o povinnosť naviac, s týmto ja nesúhlasím. Pretože ja skutočne opatrenie o povinnej predškolskej výchove považujem za opatrenie pre nich, nie proti nim a podložené to mám viacerými faktami, o ktorých podľa mňa viete aj vy, a vyplývajú naozaj z aplikačnej praxe, či už od psychológov, či už od pedagógov, alebo ľudí, ktorí s týmito deťmi pracujú a veľmi dobre vedia, že tie deti napriek tomu, že majú šancu sa zapojiť do tých nultých ročníkov ako do istej prípravy na náš vzdelávací systém, tak to zlyháva.
Vo všeobecnosti sú isté výnimky pri tých nultých ročníkoch, ale to je skôr na obetavosti tých, tých pedagógov a sú to proste individuálne prípady, ako napr. učiteľky z Dobšinej, ktoré odštartovali taký, by som povedala, alternatívny nultý ročník, ale v každom prípade tie nulté ročníky sú drahé a sú pomerne neefektívne, lebo je to naozaj neskoro, začať podchytávať to dieťa vo veku 6 rokov. A hovorili ste o tom, že teda máme povinnú školskú dochádzku a máme negramotných. Áno, ja sama som ich stretla niekoľko, veľa ľudí v Jarovniciach napríklad, kde som bola v okrskovej komisii pri prezidentských voľbách, tak sama som teda bola svedkom toho, že je neuveriteľné, že napriek tomu, že máme roky zavedenú povinnú školskú dochádzku, máme na Slovensku negramotných ľudí. Ale ja by som vám chcela dať protiotázku, vy teda hovoríte, že aj pri povinnej školskej dochádzke tie deti nechodia do školy, a načo teda zavádzať ďalšiu povinnosť, lebo vychádzate z tej premisy, že to bude aj tak zlyhávať.

Ale ja sa vás chcem opýtať na toto. Ak by nebola zavedená na Slovensku povinná školská dochádzka, ako by asi vyzerala dochádzka detí z rómskych osád do škôl, koľko by sme tam mali detí? Dnes ich tam máme 80 %. Koľko by sme ich mali, keby nebola povinná školská dochádzka?
Tu sa pristavím trochu a budem reagovať na faktickú poznámku pána Kaníka. Ja s tebou súhlasím, Ľudo, všetky návrhy zákonov, ktoré si priniesol, som podporila a ja súhlasím s tou tvojou filozofiou, že vlastne školskú dochádzku napriek tomu, že je povinná, treba ešte naviazať na vyplácanie sociálnych dávok, áno, myslím si to aj ja, pretože ak sa to finančným spôsobom neodrazí, to, či deti chodia do školy alebo nechodia školy, na situácii v tej rodine, tak asi sa nedopracujeme k nejakým výsledkom, ktoré by sme si všetci želali. Ale to opäť, to nevylučuje to, čo ja navrhujem, pretože ak by tie deti povinne mali chodiť do predškolského zariadenia, tak my aj tu vieme prepojiť tú ich dochádzku do predškolského zariadenia s vyplácaním sociálnych dávok a myslím si, že toto by bol naozaj stav, ktorý by už ako, no, myslím si, že by priniesol výsledky, pretože je úplne jednoznačné, že deti z rómskych osád nemajú jednoducho prostredie, v ktorom by sa mohli vyvíjať tak ako deti zo štandardných rodín. Prichádzajú do tých škôl nepripravené, nemajú vyvinutú jemnú motoriku a ani nevedia držať pero v ruke, nevedia, čo je splachovací záchod, nemajú základné hygienické návyky a je nesprávne, keď ich to začneme učiť v šiestich rokoch v nultom ročníku. Ja aj ľutujem trochu tých pedagógov, ktorí sú odborníkmi a mali by tie deti učiť, mali by ich vzdelávať. A myslím si, že je nefér aj voči nim, keď im príde šesťročné dieťa, ktoré musia začať vychovávať ako keby úplne od piky, musia ho učiť základné hygienické návyky. Ten nultý ročník by mal byť o niečom úplnom inom a nedostaneme tie deti pripravené do tých škôl, kým nebudú chodiť do škôlok. O tom nehovorím len ja, hovoria o tom mnohí pedagógovia, určite ste čítali všetky tie blogy a listy, čo písali napr. učiteľky z Dobšinej, ja to tu už spomínam ako mantru, ale takých pedagógov alebo pedagogičiek, ako sú učiteľky z Dobšinej, máme na Slovensku veľmi veľa, ktoré prichádzajú s týmito deťmi do kontaktu. A jednoznačne od nich, od nich zaznieva posolstvo, schváľte pre nich povinnú predškolskú výchovu, lebo inak sme v začarovanom kruhu, z ktorého sa jednoducho nedostaneme.
Svetová banka robila množstvo analýz zameraných práve na deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ako sú naše rómske osady, robila to v rôznych krajinách a naozaj prišli k číslam, ktoré jednoznačne svedčia o tom, že ak dieťa z takéhoto prostredia chodí do predškolského zariadenia, je schopné si dokončiť strednú školu. Ak je schopné si dokončiť strednú školu, s najväčšou pravdepodobnosťou alebo s väčšou pravdepodobnosťou ako dnes dokáže uspieť na otvorenom trhu práce. Toto je analýza, ktorú urobili aj pre nás experti zo Svetovej banky, a je tam jasná korelácia v tých číslach.
Mám tu napísaný pomerne dlhý prejav, ktorým vás asi nebudem úplne zaťažovať, napokon ja som túto novelu predkladala už predtým, takže hovorila som o všetkých tých pedagogičkách, psychologičkách, ktoré upozorňujú na to, že aké dôležité je, aby tie deti chodili do materských škôl aj vo vzťahu k tomu, na čo narážala aj ombudsmanka vo svojej správe, že tieto deti z rómskych osád, žiaľ, sú zaraďované častokrát nesprávne do špeciálnych základných škôl, a tá realita je taká, že tie deti nám v šestnástich rokoch vyjdú zo šiesteho ročníka špeciálnej základnej školy a nevedia sa podpísať. Neviem si predstaviť takéto dieťa, ktoré teda vyjde v šestnástich rokoch zo VI. ročníka špeciálnej základnej školy, a my od neho očakávame, že uspeje na otvorenom trhu práce, to je absurdné.
Nedávno sme pri otvorení druhého piliera diskutovali o tých hrozných číslach, ktoré nás v blízkej budúcnosti čakajú, hovorili sme o tom, ako, akým brutálnym spôsobom sa nám otvárajú tie nožnice. Hovorili sme o tom, že dnes je tu armáda 90-tisíc ľudí, ktorí sú dnes ešte v produktívnom veku, štyridsiatnici, ktorí sa o pár rokov teda dostanú do toho dôchodkového veku a na nich by mala robiť skupina 45-tisíc detí, 45-tisíc detí. To je neudržateľné, a keby sme sa bližšie pozreli na to, že kto sú tie deti, tak prídeme k tomu, že v tej majoritnej časti obyvateľstva sa deti nerodia, rodia sa veľmi málo, tá demografická krivka klesá. Čo nás ako-tak drží, to sú deti, ktoré sa rodia v rómskych osadách, a pokiaľ týmto deťom my teraz nedáme vzdelanie, keď im nedáme šancu, aby uspeli na otvorenom trhu práce, oni neudržia ten dôchodkový systém, pretože oni v sociálnom systéme tak ako dnes zostanú uviaznutí, a to nebudú ľudia, ktorí budú produktívni, ktorí budú schopní pracovať na tú 90-tisícovú armádu dnešných štyridsiatnikov, ktorí o pár rokov dovŕšia dôchodkový vek. A toto je racionálny argument, ktorý by sme mali zvážiť bez ohľadu na to, či sa pozastavujete nad tým, že ja ako človek z liberálnej strany predkladám takýto návrh zákona, ktorým ukladám niekomu povinnosť. Toto nie je o izmoch, si myslím, a skutočne ak sa niekto na to pozerá takto racionálne aj cez tie čísla, tak by sme mali dospieť k stanovisku, že nepohneme s tým, keď sa budeme pridržiavať našich izmov alebo nejakých ideológií.
Tá druhá časť môjho návrhu a ja si uvedomujem, že niektorú časť tejto snemovne, ktorá by možno aj podporila povinnú predškolskú výchovu pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, vyrušuje práve to, že v jednom balíku s tým ide výchova k zodpovednému rodičovstvu. Rozumiem tomu, ale možnože by stálo za zváženie, že by som tieto dve veci v budúcnosti oddelila, aj keď po vašom vystúpení som si nie celkom istá, lebo jednou rukou ste zmietli aj, aj škôlky, aj, aj teda výchovu k zodpovednému rodičovstvu.
Ale opäť sa vrátim k vášmu vystúpeniu, v tejto časti vy ste tvrdili, že zákon nemá určovať čo a ako sa má učiť na školách. Áno, ja s vami súhlasím, a preto to nerobím. Ja týmto mojím návrhom nejdem prikazovať školám, aby si adoptovali predmet výchova k zodpovednému rodičovstvu. Ja to nechávam na uváženie riaditeľa, ten riaditeľ vie, aké deti k nemu do školy chodia, či má problém s fenoménom, že deti rodia deti a podobne alebo že deti začínajú sexuálne žiť veľmi skoro bez ohľadu na to, že nemajú absolútne žiadnu vedomosť o možných následkoch. Ja to nechávam plne v kompetencii riaditeľa školy, či si adoptuje tento predmet, alebo nie, ale čo riešim, je, že v momente, keď sa riaditeľ rozhodne, pre žiakov jeho školy sa to stane záväzné, pretože, a to je vlastne protiargument na to, čo ste hovorili, že už dnes to majú ako voliteľný predmet tí žiaci. A to je, to je pekné, ale obrovská skupina rodičov, ktorí nikdy neprihlásia svoje deti na predmet výchova k zodpovednému rodičovstvu, nám uniká a, žiaľbohu, uniká nám práve tá skupina rodičov, kde by sme sa najviac mali pričiniť o to, aby tie deti boli pripravené na dôsledky, ktoré so sebou prináša ten začiatok nejakého sexuálneho žitia, lebo ja som bola s učiteľkami z Dobšinej a rozprávala som sa s 13-ročnými dievčatami, ktoré boli tehotné a očakávali teda svoje prvé deti, a tie deti nevedia, ako sa to stalo. Ony, to si my možno ani nevieme predstaviť, ale ony skutočne majú minimálne, nulové, nulové vedomosti o tom, čo so sebou prináša ten začiatok ich nejakého sexuálneho života.
Mám tu jednu analýzu, ktorá sa robila tak celosvetovo, sú tam staršie dáta, robila sa vo viacerých krajinách, robila sa v Spojených štátoch amerických, robila sa vo Veľkej Británii a pod. a zozbierali tie dáta a niektoré veci, samozrejme, sa tam prekrývali. Bolo úplne jedno, či išlo o mladistvé matky vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch amerických, vo Francúzsku alebo kdekoľvek inde na svete, a rada by som sa teraz s vami podelila o niektoré veci.
Tehotenstvo mladistvých považujú za tragédiu celosvetového rozsahu a tehotenstvo mladistvých označili za epidémiu, ktorá čoraz viac a viac postihuje jednotlivé krajiny. Ten výskum ukazuje, že veľa mladých matiek pochádza z rozvrátených rodín. Z vyjadrenia mnohých mladých tehotných dievčat vyplýva, že jediné, po čom celý život túžili, bola skutočná rodina. Toto je niečo, čo sa dá podľa mňa použiť aj na dievčatá napr. z rómskych osád. Mám to teda aj od pedagógov a psychológov, ktorí s nimi pracujú, a skutočne hovoria, že ony tak veľmi túžia po fungujúcej rodine, po nejakom zázemí rodinnom, ktorého sa im nikdy nedostalo, že aj kvôli tomuto sa vrhajú častokrát do neželaných tehotenstiev. V programe sociálnej pomoci na podporu mladých matiek sa zistilo, že tieto mamičky majú často nestály vzťah so svojou matkou a žiaden vzťah s otcom. Ale prišli aj iné zistenia, prišli na to, že niektoré mladé dievčatá sú častokrát obeťami vlastnej sebadôvery a zvedavosti. Spomínajú Carroll, ktorá sa rovnako stala slobodnou matkou, keď bola veľmi mladá, pretože vyskúšala sex len zo zvedavosti: "Mala som pocit, že o niečo prichádzam, a vôbec som si neuvedomovala následky."
Dôležitú úlohu zohráva tiež ignorovanie následkov sexuálnej aktivity. Podľa sociológov Karen Rawlingsovej a Stevena McKeya niektorým mladým ľuďom v Británii chýbajú presné vedomosti o tom, čo majú očakávať od vzťahov a čo znamená otehotnieť. Aj toto je vec, ktorá by mala byť súčasťou predmetu výchova k zodpovednému rodičovstvu. Tam skutočne nejde o tie veci, ktoré boli medializované veľmi bulvárnym spôsobom, čo sa deje napr. v škandinávskych krajinách, kde sú teda štvorročné deti konfrontované, ja to zopakujem, že ja odmietam, aby sa to dialo takýmto spôsobom. Myslím si, že to dieťa musí mať v sebe nejakú zrelosť, aby bolo schopné prijať nejaké informácie, a tie musia byť podávané veľmi citlivým spôsobom. Ale to už je forma, to už je o forme a myslím si, že o tom by sa mala spustiť nejaká celospoločenská diskusia.
Aj keď nasledujúce fakty opisujú situáciu v Spojených štátoch, odrážajú niektoré skutočnosti, ktoré sa týkajú tehotných mladých dievčat na celom svete. Štyri z desiatich dievčat otehotnejú pred dvadsiatkou. Ročne je to vyše 900-tisíc tehotenstiev mladistvých, okolo 40 % z týchto matiek má menej ako 18 rokov. Deti mladých matiek sú častejšie zneužívané a zanedbávané ako deti starších rodičov. Len štyri z desiatich matiek, ktoré majú menej ako 18 rokov, dokončia strednú školu. Takmer 80 % otcov sa neožení s mladými matkami svojich detí. Iba 30 % mladých matiek, ktoré sa vydajú po narodení dieťaťa, ich manželstvo vydrží. V prípade manželstiev dospievajúcich je dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že sa rozpadnú, ako v prípade tých, kde má žena prinajmenej 25 rokov. U deti mladých matiek je pravdepodobnejšie, že sa narodia predčasne a budú mať nízku pôrodnú hmotnosť, čím sa zvyšuje možnosť úmrtia v dojčenskom veku, ako aj výskytu slepoty, hluchoty, chronických dýchacích ťažkostí, mentálnej retardácie, duševnej choroby, mozgovej obrny, dyslexie alebo hyperaktivity.
Toto všetko, neviem, možnože to na niekoho vyznie zvláštne, že idem do nejakých čísiel alebo financií, ale toto všetko zaťažuje neuveriteľným spôsobom štát, pretože tie mladé matky sa nedokážu o tie svoje deti postarať, a častokrát je to štát, ktorý prevezme tu úlohu nástupnícku za ich výchovu, a to, samozrejme, má dopad aj napr. na verejné financie a podobne.
U nás sa, samozrejme, to tehotenstvo tých mladistvých, ako som niekoľkokrát povedala, týka najviac teda rómskych osád a je veľmi zaujímavé, že aj rómske ženy, ktoré sú združené v rôznych združeniach, žiadajú, aby bola výchova k zodpovednému rodičovstvu zaradená medzi povinné predmety na školách. Reprodukčné zdravie by sa malo dostať do učebných osnov, najmä deti v rómskych osadách sa o tom doma nikdy nedozvedia, upozorňuje aktivistka Ingrid Kosová z mimovládnej organizácie Quo vadis. V meste sú na tom rómske dievčatá o niečo lepšie ako na vidieku. V meste sú ženy, ktoré rodili, keď mali 25 alebo 28 rokov, ale v osadách, ak nemá 14-ročné dievča chlapca a nežije sexuálne, už je zlá, dodáva Mária Olahová z Detvy. S predčasnými tehotenstvami pritom súvisí predčasné ukončenie vzdelávania a nástup do tradičnej úlohy matky, ktorá sa stará o domácnosť a deti, pričom od muža ani neočakáva žiadnu pomoc v domácnosti. Podľa Luptákovej, ktorá je tiež z toho združenia, pomôcť by podľa nej mohla sexuálna výchova. Ak by sa robilo dostatok vzdelávacích programov a na všetkých stupňoch, aby sa vzťahy a otázky reprodukčného zdravia dostali do školských osnov, tak by sme mali zdravšiu nielen rómsku, ale celkovú populáciu, zdôrazňuje. Podľa sociologičky Jarmily Filadelfiovej: "Právo byť informovaný patrí k základným ľudským právam. Realitou ale je, že pomerne veľké skupiny, nielen rómske, majú nedostatok informácií, a teda nemajú možnosť informovaného rozhodnutia a voľby," hovorí. "Samotná sexuálna výchova však problémy predčasných tehotenstiev nevyrieši. Problém pre tieto dievčatá je aj finančná dostupnosť antikoncepcie a podobne," pripomína pani Filadelfiová.
Chcem vám prečítať, čo bolo medializované. Našla som si niekoľko článkov, ako to vyzerá, keď deti rodia deti s podtitulom V Rudňanoch je možné všetko. "Rudňany, to je obec neďaleko Spišskej Novej Vsi a je to osada plná svrabov a vší, a s tehotnými sa ako keby roztrhlo vrece. Rodia najmä maloleté. Rudňany neďaleko Spišskej Novej Vsi sú na celom Slovensku známe najmä konzumáciou psov. Aj keď je týchto labužníkov iba niekoľko, vďaka nim všetkým miestnym hovoria psožrúti a tejto nálepky sa už len tak ľahko nezbavia. No viac ako kradnutie psov tunajších obyvateľov zaujíma láska. Za posledné obdobie sa v obci enormne zvýšil počet pôrodov a čoraz častejšie sa objavujú prípady tehotných neplnoletých dievčat." To je úryvok o rodine, kde žije nakope niekoľko generácii spolu a nik z jej rodiny nie je zamestnaný. Dcéry rodia deti, muži idú z času na čas na aktivačné práce alebo niečo donesú. Jedna z jej dcér býva hneď vedľa. Už má sedem detí a ôsme je na ceste. "Prvé som porodila, keď som mala šestnásť rokov. To najmladšie má rok," vysvetľuje hrdá matka. Deti po izbe aj vonku behajú polonahé. Na oblečenie vraj matka nemá a doma je teplo. Niekoľko detí chodí do školy. Ráno ich vychystá, aktovky však nemajú, vraj načo, keď všetko dostanú v škole. Realita je v skutku taká, že kým sa deťom venujú pedagógovia, niečo ich aj naučia, len čo prídu deti domov, vzdelávanie sa končí. Tu sa často starajú deti o deti. Matky to pri takýchto početných tehotenstvách jednoducho nestíhajú a to, že sú, majú početné, mnohopočetné teda rodiny, že majú strašne veľa detí, súvisí aj s tým, že začínajú rodiť ako veľmi mladé.
Keď deti majú deti. Školáčka dvanásťročná z Kendíc otehotnela s bratrancom, ktorý má štrnásť rokov. Obrovský škandál sprevádzal základnú školu v malej obci Kendice, ktorú navštevuje neplnoleté, no už v dvanástich rokoch veľmi skúsené dievča. Školskú lavicu totiž dralo s tehotenským bruškom, ku ktorému mu mal dopomôcť vlastný bratranec. Tých prípadov, samozrejme, je veľmi veľa a nebudem to tu všetko čítať, lebo sú to veci, ktoré sa aj zle počúvajú, ale je to realita dnešných dní. A podľa mňa my z pozície toho, že sme zákonodarci, ak vieme o prípadoch, že u nás dvanásťročné deti rodia deti, tak by sme s tým mali niečo urobiť. A ja nehovorím, že výchova k zodpovednému rodičovstvu je všeliek, ale myslím si, že je to jedna z ciest, ktorou by sme sa mali uberať, a potom som otvorená podporiť akýkoľvek iný návrh, ktorý bude, ktorý bude túto situáciu riešiť.
Na záver by som vás chcela oboznámiť s tým, že, samozrejme, ten počet detí, ktoré majú deti, sa nazýva epidémiou, proste narastá. Ale sú krajiny, kde je enormne nízky a úplne najnižší výskyt mladistvých matiek alebo teda detí, ktoré majú deti, je v Holandsku. V roku 2011 bolo v Holandsku zaznamenaných 2 365 pôrodov u dievčat pod 20 rokov, čo je podľa Holandského národného štatistického úradu vôbec najnižší počet zaznamenaný od začiatku sledovania tohto fenoménu. Holandsko dlhodobo patrí ku krajinám s najmenším výskytom tehotenstiev mladistvých dievčat a tiež potratov v tejto vekovej kategórii. Holandsko za tento stav údajne vďačí otvorenej sexuálnej výchove a dostupnosti informácii o antikoncepcii a kontraceptívach. Tak možno predsa len nemusíme vymýšľať teplú vodu, tú už niekto za nás vymyslel a to, že výchova k zodpovednému rodičovstvu funguje a aj vďaka nej sa darí znižovať počet mladistvých matiek, tak to nám dokazuje napríklad príklad Holandska.

Veľmi pekne by som vás chcela poprosiť po tomto mojom vystúpení, aby ste teda zvážili, či predsa len nepodporíte tento návrh zákona, nie úplne, vy, pán Fronc, a aj pán Hlina kýve hlavou, ale myslím si, že sa tu ešte nájdu ľudia, ktorí... (Reakcia z pléna.) Nie, vám sa ani neprihováram, vy ste to povedali jednoznačne vo svojej úvodnej reči, že teda nepodporíte, tak to ja vás nebudem trápiť. Ale dúfam, že sa tu nájde pomerne dosť teda ľudí, ktorí sa na to pozrú racionálne a snáď podporia tento návrh zákona.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. (Reakcia z pléna.) Aha, pardon, prepáčte.

4.
Veľmi pekne ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyňa, kolegovia, cieľom predkladaného návrhu zákona je zakotviť do nášho právneho poriadku dvojicu opatrení, ktoré by napomohli lepšiemu zvládnutiu nežiaducich spoločenských javov v sociálne znevýhodnenom prostredí.
Tým prvým z navrhnutých opatrení je zavedenie povinného nástupu do materskej školy pre deti vo veku od troch rokov, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia, čím sa týmto deťom umožní postupná a plynulá adaptácia na školské prostredie a na náš vzdelávací systém. Ako predkladateľka považujem súčasnú úpravu tzv. predškolskej dochádzky za jednu z príčin existencie nultých ročníkov, pri ktorých k prirodzenému kontaktu s väčšinovým prostredím prichádza, žiaľ, už neskoro, nehovoriac o tom, že finančná úspora z nultých ročníkov by sa mohla efektívnejšie využiť na financovanie povinnej dochádzky do materskej školy pre deti, ktoré sa potrebujú adaptovať na školské prostredie, a sú to častokrát, z aplikačnej praxe vyplýva, práve deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré máme pre účely školského zákona definované.
Nulté ročníky z uvedeného dôvodu navrhujem zrušiť, keďže ich socializačné funkcie by v dostatočnom časovom predstihu plnila povinná návšteva materskej školy od troch rokov veku dieťaťa. Šesťročný žiak nultého ročníka je už vo výraznejšej miere, pardon, formovaný prostredím, v ktorom dovtedy žil, a je ťažšie tvarovateľný novým prostredím, než trojročné dieťa hravou formou v materskej škole. Väčšina tých detí bez škôlok nikdy nezvládne náš vzdelávací systém a štát bez prijatia tohto návrhu bude naďalej podporovať rozrastanie armády nevzdelaných ľudí, ktorí sa nikdy nebudú schopní uplatniť napríklad na otvorenom trhu práce, ale aj v živote ako takom.
Druhým z navrhnutých opatrení je opatrenie určené pre žiakov 5. - 9. ročníka základných škôl s výnimkou cirkevných škôl, a to zavedenie predmetu výchova k zodpovednému rodičovstvu. Zavedenie tohto predmetu ako povinného predmetu by bolo vecou riaditeľa základnej školy a malo by byť v praxi zavádzané na tých školách, kde je napríklad vyšší počet neželaných tehotenstiev žiačok základných škôl, s cieľom predchádzať tomuto nežiaducemu javu. Chcem to povedať tak trošku skrátenou formou, inými slovami, ja nejdem diktovať školám, že musia zavádzať výchovu k zodpovednému rodičovstvu. Ja tvrdím, že škola, ak uzná za potrebné, tak si vyberie, adoptuje si tento predmet, výchova k zodpovednému rodičovstvu, ale v tom momente sa ten predmet stáva povinným vo vzťahu k žiakovi. A ešte by som rada povedala jednu vec, že ja chápem, že aj po referende, ktoré sa konalo nedávno, tzv. tá sexuálna výchova je strašiakom. Ale ja nehovorím v tomto mojom návrhu, akou formou by mali byť deti vedené k zodpovednému rodičovstvu. Ja napriek tomu, že som v liberálnej strane, odmietam to, čo bolo aj medializované, aby štvorročné deti boli konfrontované s vecami, ktoré do ich sveta jednoducho nepatria. Preto som sa rozhodla, že táto moja úprava pojednáva vyslovene pre druhý stupeň základných škôl, kedy deti už sú vyzretejšie, a skutočne si myslím, že tak, ako tu sedíme a máme deti, tak si každý z nás ich vedie nejakou formou k zodpovednému rodičovstvu, nejakou prijateľnou formou k zodpovednému rodičovstvu, ale musíme pamätať na všetky tie rodiny, ktoré sú napríklad aj v sociálne znevýhodnenom prostredí, predovšetkým v rómskych osadách, kde sa takéhoto v úvodzovkách vzdelávania alebo výchovy deťom v tých rodinách nedostáva, a toto je obrovský fenomén, ktorý prichádza práve z rómskych osád, a preto som si dovolila predostrieť opakovane takýto návrh novely.
Z aplikačnej praxe vyplýva, že je čoraz viac detí, ktoré majú deti, a učitelia na školách si s tým nevedia poradiť. Tieto deti nie sú mentálne pripravené na zvládnutie rodiny a vlastných detí, pretože často ani nevedia, ako vlastne otehotneli. Preto považujeme za veľmi dôležité poučiť ich o zodpovednom prístupe k rodičovstvu, a to na školách, keďže v rodinách sa im takéhoto prístupu nedostáva. Ak by bolo možné z tejto pozície, z pozície zákonodarcu nejakým spôsobom ovplyvniť všetky tie rodiny, ktoré sú napríklad v rómskych osadách, tak verte tomu, že, a ja by som to považovala možnože za schodnejšiu cestu, ale neexistuje taká páka na to, aby sme prinútili tie rodiny, aby pripravili svoje vlastné deti na to, ako mať deti a kedy ich mať, kedy začať napríklad sexuálne žiť a ako zodpovedne sa k tomu postaviť.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.

Návrh zákona nebude mať vplyv na verejné financie, aj keď teda z ministerstva financií mi došlo iné stanovisko, ale musím povedať, že pomerne obmedzeným spôsobom sa k tomu postavili kolegovia na ministerstve financií, k tomu môjmu návrhu, ktorý sa týka zavedenia povinnej predškolskej výchove pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, a to z jednoduchého dôvodu. Oni to brali vyslovene ako nápor na škôlky, ale neodpočítavali od toho, čo to bude znamenať, keď budeme mať riadne vzdelaných ľudí, ktorí budú schopní sa uplatniť na otvorenom trhu práce, a teda nebudú v plnej miere do konca svojho života závislí od štátu. Oni zabudli proste na túto veľkú časť úpravy, ktorou týmto sledujem. Takže nesúhlasím so stanoviskom ministerstva financií.
Návrh zákona ale nebude mať vplyv na životné prostredie, podnikateľské prostredie, informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona, naopak, bude mať pozitívny sociálny vplyv.
Ďakujem pekne.