Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vystúpenia kolegu Hlinu sú teda vždy veľmi podnetné a človek sa dozvedá množstvo nových vecí. Opakovane som sa dozvedel, že moja poslanecká odmena je platená finančnými skupinami. No myslím si, že daňový poplatník môže mať dobrý pocit, že sa stal finančnou skupinou. (Smiech v rokovacej sále.)
A možno to ani nezbadal zatiaľ, ale teraz, keď už to má, dá sa povedať, v pléne medzi oči povedané, bude sa mu dneska večer ľahšie usínať.
Je významným kritériom pre to, aby tu bolo čo viac poslancov, samozrejme, účasť na rozprave. Samozrejme, v tom prípade by bolo fakt dobré, keby sme mali chural na úrovni veľkého zastúpenia čínskych zástupcov, pretože potom by tu niekedy pri vystúpeniach bolo aj viac ako dvadsať ľudí. Takže áno, nie je problém v morálke poslancov a v ich účasti na schôdzach, problém je v tom, že ich je málo. Výborné riešenie, dajte si patentovať.
Pokiaľ ide o škodovky a šetrenie, ja sa domnievam, že do parlamentu dochádzali tlačové noviny i tým, ktorí ich po a) teda mali v počítači a potom si ich mohli aj kúpiť. Málokto je tu odkázaný na darované noviny. Takže ak sa vám zdá, že sú tu takí ľudia a že obmedzenie tlačovín zadarmo je obmedzením demokracie, mohli by ste hádam umožniť bezplatný prídel novým ľuďom, ktorí naň skutočne nemajú. Tu v tejto budove takých veľa nie je.
A pokiaľ ide o to, no zatiaľ je veľkou výhodou, že nás je tu 150, pretože týmto pádom je s nami i poslanec Hlina. A ako sám povedal veľmi správne, v tejto krajine je možné všetko. Toto je dôkazom. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, argumentácia, ktorú kolega Hrnčiar predniesol, dokazuje len to, že nech by ktokoľvek takýto návrh predložil, budú ho tí, ktorí si ho sami neprajú, aby sa naplnil, a ktorí ho z toho dôvodu nikdy nepredložia, považovať za populistické vytĺkanie kapitálu.
Ja osobne celý svoj politický život zastávam zväčša silne menšinové názory. Takmer celý život som názorovo v menšine a ťažko ma niekto môže podozrievať z populizmu. Napriek tomu sa domnievam, že odbaviť vôľu takmer milióna občanov, na ktorých sa tu plamenne odvolával kolega Hrnčiar, ako na tých, ktorí tu majú byť reprezentovaní tak, aby mal každý chotár svojho zástupcu, tak týchto 926-tisíc občanov on odbaví pojmom populizmus. Neviem, čo si občania, ktorí sa zúčastnili tohto referenda, ktoré bolo ďaleko takmer najúspešnejšie zo všetkých takto organizovaných referend v dejinách nezávislej Slovenskej republiky, že ich oklasifikuje ako volený zástupca ľudu, ich vôľu ako populizmus. Nuž áno, vôľa ľudu je vždy populizmus. I výsledok volieb je populizmus, lebo populus, čiže ľud hlasoval. Ak ním pán poslanec Hrnčiar pohŕda, je to jeho svedectvo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená Národná rada, slovenčina a jej jazykové bohatstvo, ktoré sa postupne vplyvom času a sveta okolo mení a modernizuje, poznali formuláciu, príde čas rátania. Hovorili sme si to keď nie my, tak naši predkovia v zlých časoch, keď sme k tomu času rátania upierali pozitívnu nádej, keď sme pod časom rátania mysleli to, že "pravda sadne na prestol" a naša vec zvíťazí. Pravda je, že to, čo budem teraz hovoriť, ma tak ako môj prejav po eurovale nebude tešiť. Ale je zrejme osudom niektorých angažovaných občanov, ku ktorým sa rátam, že nám ostáva neradostný pocit, že nám dejiny dali za pravdu, ale nebolo to nič pozitívne. Čas rátania prišiel. Čas rátania prišiel a na stôl dosadá účet. A to, že sme pri proroctve toho času rátania mali pravdu, je slabá útecha. Fidel Castro po súde, po útoku na kasárne Moncada v prvej polovici päťdesiatych rokov povedal pamätný výrok, ktorý v jeho prípade sa nakoniec neukázal pravdivý, ale povedal ho s pocitom, že to tak bude: „La historia me absolvera.“ („Dejiny mi dajú za pravdu.“) Ja som nerád, že nám dejiny dávajú za pravdu, že dávajú za pravdu mojim priateľom z OKS, mojim priateľom z SaS. Nie sme radi, že nám dejiny dávajú za pravdu. Účet padá na stôl a mňa napadá jeden iný všeobecne známy pojem: Účet padá na stôl, ale aký pocit vyvoláva? Ten pocit je zhrnutý v titule známeho českého filmu Vrchní, prchni. Ten účet, ktorý padá na stôl, je skutočne smutný a „prchnouti“ by bolo najlepšie, ale niet kam, lebo to, čo hovorím, to hovorím nielen o občanoch Slovenskej republiky a ich politických reprezentantoch, ale i o Európanoch a ich reprezentáciách.
Bolo neuveriteľné, ako nepochybne vzdelaní a inteligentní ľudia dokázali zatvárať ľudí pred evidentnou realitou, ako si dokázali verejne a záväzne a pateticky klamať do vrecka. Malé dieťatko keď si zakryje oči, tak sa domnieva, že ho nikto nevidí. Pštros strčí hlavu do piesku. Ale toto nerobili malé deti ani pštrosy, to robili ľudia, ktorým ich voliči dali zodpovednosť za svoju prítomnosť a budúcnosť. A bolo neuveriteľné, koľkokrát z početných "postsamitových" eufórií prichádzali reprezentanti krajín s informáciou: „Zachránili sme eurozónu, zachránili sme vaše úspory, zachránili sme budúcnosť.“ Keďže sa trochu venujem histórii, inak čoby lekár z povolania, napadá ma jedna podobná situácia z hľadiska zatvárania očí a patetických slov. Keď sa na jeseň roku 1938 vrátili neslávni aktéri mníchovskej dohody do svojich krajín, privítali ich ovácie nadšených obyvateľov, ktorí im uverili. Na balkóne Buckinghamského paláca stál vedľa Georgea VI. a kráľovnej premiér Neville Chamberlain a oznámil davu pred Buckinghamským palácom, že zachránil mier pre Európu, na letisku mával kúskom papiera, mníchovskou dohodou, keď chcel, zrejme aby i on sám a Briti uverili, že je to tak. Urobil to tvárou v tvár zbrojaceho Nemecka, tvárou v tvár obsadeniu Porúria, tvárou v tvár pošliapaniu všetkých dohôd o armádnych limitoch, tvárou v tvár vybombardovanej Guernice légiou Condor. Urobil to po anšluse Rakúska. Po všetkom tom, čo sa stalo, sa chceli politici sami a potom svoje národy presvedčiť, že zachránili mier pre Európu. V tom čase v britskom parlamente bola aj iná sorta, ktorej reprezentantom bol Winston Churchill. To, čo vtedy hovoril, sa naplnilo, ale mali ho za vojnového štváča. I my sme boli pred časom označovaní za nepriateľov Európy, za tých, ktorí nie sú solidárni, za tých, ktorí škodia spoločnej veci.
Kolega Kollár hovoril o mimoparlamentných zónach. "Mimodemokratické" zóny v Európe už vznikli vtedy, keď euroústava narazila na vôľu občanov, ktorým bola predložená na hlasovanie. Už vtedy cúvli tí, ktorí tvrdili, že Európania to chcú, na vlastnú, parlamentnú pôdu, a nedali občanom možnosť vyjadriť sa. I tento parlament sa stiahol do tejto miestnosti a rozhodol. Urobil tak a mal by aspoň, tak ako iné parlamenty dodržiavať to, k čomu sa zaviazal, t. j. to, že z ústavy platí, nech už sa volá akokoľvek, že je nemožné platiť dlhy za iných. "Európa" nemala guráž predložiť zmenu ústavy v tomto bode na verejné hlasovanie. "Európa" napriek tomu sa rozhodla bez ohľadu na nezmenenosť príslušného paragrafu platiť dlhy za iných.
Kedysi ten tandem merkozy mal pocit, že robí štátnické kroky. Teraz ten tandem bude trhať ojom, možno každý do inej strany. A je pravda, že by to mohol byť aj tandem, ktorý by sme mohli nazvať merkoland. Ale napadá ma skôr to krásne francúzske slovo, ktorým v jednej zo svojich nesmrteľných scén klasik učí nás divákov záhadám cudzích jazykov. (Sám sa priznám, od tej doby viem, že znamená töpörtyű, pre poučenie neznalcov uhorského jazyka, akým som i ja, oškvarok.) A v tejto scéne Julo Satinský bilancujúc poetickosť slova merde hovorí veľmi pregnantne a po slovensky o tom, aké je to poetické a pekné. To, samozrejme, čo sa bude diať teraz, nebude zrejme ani poetické, ani pekné.
A ak sa tu dnes navrhuje znenie textu, kde je miesto slova „zaväzuje“ slovo „žiada“ v súlade s možnosťami, aké máme tvárou v tvár ústave, tak sa domnievam, že i naši kolegovia zo strany SMER, tobôž vo svetle faktu, že tu majú pohodlnú väčšinu, a nech je už diskusia o tom, že sa vláda zaviaže a predloží všetky budúce veci takéhoto charakteru do tohto pléna, tá vláda predsa vie, že tu má pohodlnú väčšinu, prečo teda neprijať v rámci iných úprav ústavy v čo najbližšom čase to, aby tento parlament v tomto bode podobne ako Bundestag mohol rokovať pri absolútnej "hlasovacej bezpečnosti" strany SMER o týchto veciach jednoducho kvôli zodpovednosti pred dejinami, lebo aj naši kolegovia zo strany SMER budú stáť v tomto bode na súde dejín, tak ako to povedal Jan Sladký Kozina, že „hin se hukáže, hdo z nás“ mal pravdu. Takže nemali by sme sa báť diskusie o niečom, o čom sa neboja diskutovať v parlamentoch vyspelých demokracií. A domnievam sa, že to rozhodnutie upraviť ústavu v tomto bode nie je propagandistický manéver v prospech dnešnej opozície, ale je to jednoducho prejav zodpovednosti parlamentu ako zástupcu občanov pred tými občanmi.
Počúvam tu dnes pekné slová o tom, že "máme ovplyvňovať", i keď sme stále malí. Veľmi sa mi to páči. Ja som bol toho názoru, ale vtedy, keď sme to pred necelým rokom hovorili, tak sa mi dostalo odpovede otázkou: "A viete si predstaviť, ako ja predstúpim pred novinárov s tým, že náš parlament povedal nie?" No nie je to veľmi príjemný pocit, ale jednoducho, ak majú malí povinnosť, i keď sú malí, tak by si to mali uvedomovať vždy. Ja som si to, s dovolením, uvedomil, ale bol som poučený, že ak si to uvedomujem tak, ako som si to uvedomil ja, tak som nepriateľ Európy a budem páriom a budem za plotom a budem vyhnanec len preto, že som chcel ako "malý" mať iný názor, ako mali veľkí. A nechajme teraz stranou, či bol správny alebo nesprávny. Ja som pevne presvedčený, že názor tej hŕstky bol správny a že sa mýlila väčšina, ako sa to niekedy stáva, lebo je veľký omyl myslieť si, že vo väčšine je vždy pravda. Väčšina bola v tejto miestnosti i počas noci dlhých nožov a nedá sa povedať, že mala pravdu. Hádam si to tu myslí málokto.
Domnievam sa, že sme zodpovední za budúcnosť tejto krajiny, za budúcnosť všetkých občanov, za budúcnosť ich úspor, za budúcnosť ich kúpnej sily. Gréci, tí, ktorí na to majú, si kupujú nehnuteľnosti v Londýne. Dávajú tým najlepší signál, ako veria tomu, čomu ešte chce veriť zbytok Európy. S dovolením, neverím. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Samozrejme, je ťažké štartovať po prejave kolegu Procházku. Toto vystúpenie však bolo trošku, ako keby som po Pľuščenkovej voľnej jazde nastúpil ja, kto mal s korčuľovaním isté problémy. Samozrejme, prvých osem minút sa upresňovalo, upresňoval sa občas denný vymeriavací zákon, v ďalšom pokuse o pár schodov ďalej denný vymeriavací základ. Potom keď sa doupresňovalo, tak sa urobilo povinné rituálne kameňovanie tentoraz nie satana, ale "obľúbeného" 2. piliera. Musím povedať, že som sa v minulej debate na túto tému dozvedel, ako je to strašné, že po prevzatí prvého dôchodku z 2. piliera potom by po mojej smrti už nikto nič nededil. Ja sa teším, ako keď by som prípadne zomrel po prevzatí prvého dôchodku, moji pozostalí zdedia všetko to, čo som v 1. pilieri doň uložil.
A úplne nakoniec by som použil slová predrečníka, aby som to "záverečne zhrnul", musím povedať, že týmto vystúpením kolega Muňko to programové vyhlásenie vlády pritĺkol stovkami klincov.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Slovo premiéra je všeobecne iste vážna vec. Ak sa slová premiéra ujmú médiá, tak to možno chápať ako ouvertúru do kampane.
Pán premiér tu so zápalom hodným lepšej veci povedal veľmi zásadné tvrdenie, za ktorým bolo cítiť paru, a síce, že by do 2. piliera nedal ani korunu. No ja pri pohľade na svoj rodný list zisťujem, že sa blížim k dôchodkovému veku. Nie som v 2. pilieri, lebo som starý, ale napriek tomu nemám nejakú ružovú perspektívu a víziu ani o sebe samom, že ma 1. pilier bude luxusne udržiavať, i keď pod luxusom, samozrejme, nemyslím, že by som investoval do Munchových "Výkrikov". Ale keď by som zamyslel nad svojimi deťmi a nad hedonistickou generáciou, v ktorej žijú a ktorej sú súčasťou, tak by som im mal povedať, že do 1. piliera majú prispievať len preto, lebo to hovorí zákon, lebo inak by som im mohol povedať, že z pohľadu demografie a perspektív je to čisté sociálne výpalníctvo, ktoré sa odohráva na ich chrbte. Takže človek môže zvažovať slová, ale ak si vy nerobíte ilúzie o 2. pilieri, tak ja rád poviem občanom, ktorí si to náhodou vypočujú, že si nerobím vôbec ilúzie o 1. pilieri, na ktorý vy sa spoliehate.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán poslanec Mičovský, musím povedať, že sa jednalo nepochybne, z môjho pohľadu, o úprimné vyznanie čestného človeka. Bolo vlastne v istých pasážach aj dojemné, v mnohých pasážach smutné, pretože bolo vyznaním toho, kto do toho vidí ešte nepochybne oveľa viac jak ja, a bol to smutný prehľad zlodejín pod egidou štátu. Bol to smutný prehľad zlodejín i s osobami a obsadením. Parciálne. A jediné, čo sa mi zdalo zvláštne, je, že pod čiarou, v súčte tohto ste podali niečo takmer ako apoteózu štátnych lesov v budúcnosti. Rozdiel medzi pravicou a ľavicou je v tom, že sa nedomnievame my, že štát je najlepší hospodár. Na osude slovenských lesov to vidieť viac ako na čomkoľvek inom. Málokde sa pod štátnou zástavou diali väčšie zlodejiny ako v štátnych lesoch a zaujímavé, že vy po tom všetkom, po svojej ľudskej skúsenosti prichádzate k záveru, že lesy majú byť navždy, na večné časy, štátne. Možno, že áno, ale neviem, či v tomto štáte. (Smiech v pléne.)