Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená Národná rada, slovenčina a jej jazykové bohatstvo, ktoré sa postupne vplyvom času a sveta okolo mení a modernizuje, poznali formuláciu, príde čas rátania. Hovorili sme si to keď nie my, tak naši predkovia v zlých časoch, keď sme k tomu času rátania upierali pozitívnu nádej, keď sme pod časom rátania mysleli to, že "pravda sadne na prestol" a naša vec zvíťazí. Pravda je, že to, čo budem...
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážená Národná rada, slovenčina a jej jazykové bohatstvo, ktoré sa postupne vplyvom času a sveta okolo mení a modernizuje, poznali formuláciu, príde čas rátania. Hovorili sme si to keď nie my, tak naši predkovia v zlých časoch, keď sme k tomu času rátania upierali pozitívnu nádej, keď sme pod časom rátania mysleli to, že "pravda sadne na prestol" a naša vec zvíťazí. Pravda je, že to, čo budem teraz hovoriť, ma tak ako môj prejav po eurovale nebude tešiť. Ale je zrejme osudom niektorých angažovaných občanov, ku ktorým sa rátam, že nám ostáva neradostný pocit, že nám dejiny dali za pravdu, ale nebolo to nič pozitívne. Čas rátania prišiel. Čas rátania prišiel a na stôl dosadá účet. A to, že sme pri proroctve toho času rátania mali pravdu, je slabá útecha. Fidel Castro po súde, po útoku na kasárne Moncada v prvej polovici päťdesiatych rokov povedal pamätný výrok, ktorý v jeho prípade sa nakoniec neukázal pravdivý, ale povedal ho s pocitom, že to tak bude: „La historia me absolvera.“ („Dejiny mi dajú za pravdu.“) Ja som nerád, že nám dejiny dávajú za pravdu, že dávajú za pravdu mojim priateľom z OKS, mojim priateľom z SaS. Nie sme radi, že nám dejiny dávajú za pravdu. Účet padá na stôl a mňa napadá jeden iný všeobecne známy pojem: Účet padá na stôl, ale aký pocit vyvoláva? Ten pocit je zhrnutý v titule známeho českého filmu Vrchní, prchni. Ten účet, ktorý padá na stôl, je skutočne smutný a „prchnouti“ by bolo najlepšie, ale niet kam, lebo to, čo hovorím, to hovorím nielen o občanoch Slovenskej republiky a ich politických reprezentantoch, ale i o Európanoch a ich reprezentáciách.
Bolo neuveriteľné, ako nepochybne vzdelaní a inteligentní ľudia dokázali zatvárať ľudí pred evidentnou realitou, ako si dokázali verejne a záväzne a pateticky klamať do vrecka. Malé dieťatko keď si zakryje oči, tak sa domnieva, že ho nikto nevidí. Pštros strčí hlavu do piesku. Ale toto nerobili malé deti ani pštrosy, to robili ľudia, ktorým ich voliči dali zodpovednosť za svoju prítomnosť a budúcnosť. A bolo neuveriteľné, koľkokrát z početných "postsamitových" eufórií prichádzali reprezentanti krajín s informáciou: „Zachránili sme eurozónu, zachránili sme vaše úspory, zachránili sme budúcnosť.“ Keďže sa trochu venujem histórii, inak čoby lekár z povolania, napadá ma jedna podobná situácia z hľadiska zatvárania očí a patetických slov. Keď sa na jeseň roku 1938 vrátili neslávni aktéri mníchovskej dohody do svojich krajín, privítali ich ovácie nadšených obyvateľov, ktorí im uverili. Na balkóne Buckinghamského paláca stál vedľa Georgea VI. a kráľovnej premiér Neville Chamberlain a oznámil davu pred Buckinghamským palácom, že zachránil mier pre Európu, na letisku mával kúskom papiera, mníchovskou dohodou, keď chcel, zrejme aby i on sám a Briti uverili, že je to tak. Urobil to tvárou v tvár zbrojaceho Nemecka, tvárou v tvár obsadeniu Porúria, tvárou v tvár pošliapaniu všetkých dohôd o armádnych limitoch, tvárou v tvár vybombardovanej Guernice légiou Condor. Urobil to po anšluse Rakúska. Po všetkom tom, čo sa stalo, sa chceli politici sami a potom svoje národy presvedčiť, že zachránili mier pre Európu. V tom čase v britskom parlamente bola aj iná sorta, ktorej reprezentantom bol Winston Churchill. To, čo vtedy hovoril, sa naplnilo, ale mali ho za vojnového štváča. I my sme boli pred časom označovaní za nepriateľov Európy, za tých, ktorí nie sú solidárni, za tých, ktorí škodia spoločnej veci.
Kolega Kollár hovoril o mimoparlamentných zónach. "Mimodemokratické" zóny v Európe už vznikli vtedy, keď euroústava narazila na vôľu občanov, ktorým bola predložená na hlasovanie. Už vtedy cúvli tí, ktorí tvrdili, že Európania to chcú, na vlastnú, parlamentnú pôdu, a nedali občanom možnosť vyjadriť sa. I tento parlament sa stiahol do tejto miestnosti a rozhodol. Urobil tak a mal by aspoň, tak ako iné parlamenty dodržiavať to, k čomu sa zaviazal, t. j. to, že z ústavy platí, nech už sa volá akokoľvek, že je nemožné platiť dlhy za iných. "Európa" nemala guráž predložiť zmenu ústavy v tomto bode na verejné hlasovanie. "Európa" napriek tomu sa rozhodla bez ohľadu na nezmenenosť príslušného paragrafu platiť dlhy za iných.
Kedysi ten tandem merkozy mal pocit, že robí štátnické kroky. Teraz ten tandem bude trhať ojom, možno každý do inej strany. A je pravda, že by to mohol byť aj tandem, ktorý by sme mohli nazvať merkoland. Ale napadá ma skôr to krásne francúzske slovo, ktorým v jednej zo svojich nesmrteľných scén klasik učí nás divákov záhadám cudzích jazykov. (Sám sa priznám, od tej doby viem, že znamená töpörtyű, pre poučenie neznalcov uhorského jazyka, akým som i ja, oškvarok.) A v tejto scéne Julo Satinský bilancujúc poetickosť slova merde hovorí veľmi pregnantne a po slovensky o tom, aké je to poetické a pekné. To, samozrejme, čo sa bude diať teraz, nebude zrejme ani poetické, ani pekné.
A ak sa tu dnes navrhuje znenie textu, kde je miesto slova „zaväzuje“ slovo „žiada“ v súlade s možnosťami, aké máme tvárou v tvár ústave, tak sa domnievam, že i naši kolegovia zo strany SMER, tobôž vo svetle faktu, že tu majú pohodlnú väčšinu, a nech je už diskusia o tom, že sa vláda zaviaže a predloží všetky budúce veci takéhoto charakteru do tohto pléna, tá vláda predsa vie, že tu má pohodlnú väčšinu, prečo teda neprijať v rámci iných úprav ústavy v čo najbližšom čase to, aby tento parlament v tomto bode podobne ako Bundestag mohol rokovať pri absolútnej "hlasovacej bezpečnosti" strany SMER o týchto veciach jednoducho kvôli zodpovednosti pred dejinami, lebo aj naši kolegovia zo strany SMER budú stáť v tomto bode na súde dejín, tak ako to povedal Jan Sladký Kozina, že „hin se hukáže, hdo z nás“ mal pravdu. Takže nemali by sme sa báť diskusie o niečom, o čom sa neboja diskutovať v parlamentoch vyspelých demokracií. A domnievam sa, že to rozhodnutie upraviť ústavu v tomto bode nie je propagandistický manéver v prospech dnešnej opozície, ale je to jednoducho prejav zodpovednosti parlamentu ako zástupcu občanov pred tými občanmi.
Počúvam tu dnes pekné slová o tom, že "máme ovplyvňovať", i keď sme stále malí. Veľmi sa mi to páči. Ja som bol toho názoru, ale vtedy, keď sme to pred necelým rokom hovorili, tak sa mi dostalo odpovede otázkou: "A viete si predstaviť, ako ja predstúpim pred novinárov s tým, že náš parlament povedal nie?" No nie je to veľmi príjemný pocit, ale jednoducho, ak majú malí povinnosť, i keď sú malí, tak by si to mali uvedomovať vždy. Ja som si to, s dovolením, uvedomil, ale bol som poučený, že ak si to uvedomujem tak, ako som si to uvedomil ja, tak som nepriateľ Európy a budem páriom a budem za plotom a budem vyhnanec len preto, že som chcel ako "malý" mať iný názor, ako mali veľkí. A nechajme teraz stranou, či bol správny alebo nesprávny. Ja som pevne presvedčený, že názor tej hŕstky bol správny a že sa mýlila väčšina, ako sa to niekedy stáva, lebo je veľký omyl myslieť si, že vo väčšine je vždy pravda. Väčšina bola v tejto miestnosti i počas noci dlhých nožov a nedá sa povedať, že mala pravdu. Hádam si to tu myslí málokto.
Domnievam sa, že sme zodpovední za budúcnosť tejto krajiny, za budúcnosť všetkých občanov, za budúcnosť ich úspor, za budúcnosť ich kúpnej sily. Gréci, tí, ktorí na to majú, si kupujú nehnuteľnosti v Londýne. Dávajú tým najlepší signál, ako veria tomu, čomu ešte chce veriť zbytok Európy. S dovolením, neverím. (Potlesk.)
Skryt prepis