Videokanál poslanca

Ďakujem. Pán poslanec Kvasnička, ja ten váš procedurálny návrh podporím a zdá sa mi to logické a správne hovoriť skôr o rovnoprávnosti pohlavia ako o rodovej rovnosti.
Ale mne sa zdá, že vy ste tú tému uchopili ako akýsi medziplanetárny súboj pohlaví, kde Xéna chce poraziť Tóra a kde vlastne ženy sú buď víly Amálky alebo Amazónky a kde to celé má taký obrovský plán a rozmer. A v skutočnosti ono je to veľmi praktická téma. V tomto štáte žije niekoľko desiatok tisíc žien a matiek do 35 rokov, ktoré by chceli, mohli a mali mať možnosť pracovať, ale nepracujú. Preto sa mi zdá, že kým tu nebudú pre ne detské centrá, reálna možnosť skrátenia pracovného úväzku a podobné základné predpoklady pre spojenie rodinného života, starostlivosti o rodinu so starostlivosťou o vlastnú profesnú a pracovnú realizáciu, tak je zbytočné sa trápiť, že kto tu komu závidí pipíka a prečo.
Tá téma, a ja som tak pochopil aj snahu o tú správu, má praktické implikácie. A tá starosť o to, ako to vyzerá na tom veľkom galaktickom pláne, kde súperia egá, nadegá a iné "idy", nepríde mi to ako vhodná poloha pre Národnú radu.

Ďakujem, pán podpredseda. V časti upravenej pozmeňovacím návrhom pána poslanca Valockého, nazvime si tú časť pracovne Obušok z vreca von, platí jednoduchá slovenská rovnica: za dobrotu na žobrotu, alebo inak, pomôž susedovi, okaká ti plot.
Dve veci z tohto návrhu presvitajú najvýraznejšie. Po prvé, v tomto štáte už aj parlament považuje slušnosť za slabosť, ktorá si zaslúži trest, a po druhé, vláda pokračuje v tendencii kompenzovať vlastnú neschopnosť priťahovaním uzdy ľuďom, ktorí v tomto štáte naozaj niečo užitočné robia. Hlavnými obeťami navrhovanej zmeny a vlastnej poctivosti sa stanú zdravotné sestry. Ony nevydierali, neutekali od pacientov, rokovali, slušným spôsobom sa domáhali toho, o čom všetci vieme, že si to zaslúžia, a spoliehali sa na to, že štát ich svedomitý a poctivý prístup ocení. Aj ocenil, sú to práve zdravotné sestry, kto zostal stáť nahý na mraze. Zákon, ktorý im mal pomôcť k spravodlivejšej odmene, dnes leží bezvládny na stole Ústavného súdu a žiadne prvé, druhé či tretie navýšenie platov im ani nehrozí a práve ony práve pre toto budú potrebovať to, čo im dnes parlament touto zmenou ide vziať a ide ich vydať napospas ministerstvu zdravotníctva.
Podľa návrhu totiž práve ministerstvo zdravotníctva nebude nijako viazané rozhodnutím súdu o tom, či došlo porušením povinnosti k spáchaniu trestného činu, ale samo môže rozhodnúť o zrušení registrácie. Vláda vyhlási krízovú situáciu, ministerstvo zdravotníctva rozhodne o zrušení registrácie. V skratke, keď si to zoberieme v celom tom rámci, v akom k tomuto došlo, tak štát tým vlastne všetkým vydáva signál, že ak chcú niečo od vlády dosiahnuť, nesmú mať žiadne zábrany. Musia ísť takpovediac na krv, na barikády, čím bezohľadnejšie, tým účinnejšie. Lebo ak urobia všetko tak, ako sa má, zostanú aj bez právnej ochrany, aj bez výsledku, po novom so stratou hrozby práce, s hrozbou straty práce, s hrozbou pokuty a dokonca s hrozbou straty slobody. Tí, ktorí sa na svet nepozerajú spoza okien vládnych bavorákov, tak dostanú od vlády odpoveď: Chcete kolektívne vyjednávanie? Chcete spravodlivejšiu odmenu? Chcete zastanie? Figu borovú, tu máte trestné konanie.
Veľmi úzko to súvisí so sklonom súčasnej vlády kompenzovať zlyhania štátu uťahovaním uzdy a postupným odkrajovaním zo základných práv a slobôd, ukladaním nových a nových bremien ľuďom, ktorí nechcú viac než to, čo im patrí. Začalo to už rozhodnutím konsolidovať verejné financie osemdesiatimi tromi percentami na strane príjmov od ľudí. Nevieme šetriť, tak nech to zaplatia ľudia. Tu nový registračný poplatok, tam vyššia daň, tu nové odvody, hotová lavína.
Keď sa zistilo, že súd nevie predsedovi vlády doručiť predvolanie na pojednávanie opakovane v priebehu dlhého obdobia, a ministerstvo vnútra objavilo jednu zabudnutú ohlasovaciu povinnosť, tak namiesto toho, aby ju slávnostne zrušilo, tak ju zacementovalo. Na úkor ľudí, ktorí sú zvyknutí pravidlá dodržiavať, nie na úkor tých, ktorí na Belize prevádzkujú plážové bary.
Keď sa pred rokom a pol pri lekárskom štrajku zistilo, že štát už ani len núdzový stav nevie vyhlásiť tak, aby mu to na niečo bolo, bác! Trestný obušok práve na tých, ktorých služba verejnému dobru sa s tou našou ani nedá porovnať, o toľko je užitočnejšia.
Kriminalizácia zdravotných sestier znamená, že tí, ktorí dodržiavali pravidlá, dostanú najviac po nose a že štát má pre bežných ľudí v zálohe už iba bič. Ja súhlasím s tým, že v štáte musí byť poriadok, ale treba začať zhora. Tu sa novými a novými reguláciami idú ľudia stavať do poslušných radov, ale pravidelne z tajných služieb vyliezajú na svetlo rôzne akože tajné spisy, dépéháčkari majú, podvodníci s dépéháčkou majú žatvu celý rok, procesné chyby prokurátorov a sudcov už sa berú ako úplná samozrejmosť a mohol by som, mohol by som pokračovať. Jednoducho, čím láskavejšie štát k sebe samému, k svojim úradníkom a politikom, tým viac si dovolí vyšľapnúť na bežných ľudí.
Ja ešte, pán minister, predsa len sa na vás obrátim s niekoľkými odbornými, temer až technickými výhradami. Taká prvá zásadná je tá, že kriminalizácia nejakého konania je v právnom štáte vždy, a teraz prepáčte ten žargón, opatrenie ultima ratio. Niečo, k čomu sa pristupuje až vtedy, keď ostatné nástroje nedokážu splniť rovnaký cieľ. A tu sa dve nové skutkové podstaty trestného činu zavádzajúce výborový pozmeňovací návrh, čo by vám aj ako skúsenému praktikovi predsa len malo aspoň trochu vadiť. Ale nie je to až také podstatné, podstatné je to, že keď už sa nejaké konanie kriminalizuje a nie sú preto splnené dôvody v tomto prípade, tak poriadne a s nejakým poriadkom v pojmoch. A nemáte ho. V tom návrhu poriadok v pojmoch nie je.
Napríklad, a to je možno marginália, ale výpovedná, používate pojem obzvlášť závažný trestný čin, ktorý dnes Trestný zákon už ani nepozná. A používa pojem obzvlášť závažný zločin, ale nie je to, to nie je až také dôležité, dôležité je to, že skutková podstata trestného činu nemôže byť vymedzená vágne. Poznáme v Trestnom zákone falšovanie verejnej listiny, vy tu hovoríte o falšovaní listiny. Opäť, alebo hovoríte o inom úskoku. To je, všetko je to vymedzené príliš vágne na to, aby to spĺňalo základné kritériá predvídateľnosti, a práve pre policajné štáty je typické to, že sa ponecháva široká miera voľnej úvahy pre represívne orgány. A pre právny štát je, naopak, typické to, že ľudia dopredu vedia, čo majú zakázané, a nezisťujú to ex post, následne podľa toho, či si s nimi štát vie dať rady, alebo nevie.
Ale za najvážnejší odborný technický nedostatok toho návrhu považujem fakt, ak má tento nedostatok aj ústavný rozmer, fakt, že ministerstvo zdravotníctva dostáva k dispozícii tú právomoc, o ktorej som už hovoril, a to je právomoc rozhodnúť o tom, či povinnosť, ktorú zákon vymedzuje ako trestný čin, porušenie tej povinnosti, či k tomu porušeniu povinnosti došlo, alebo nie. Idete úplne priamo proti základnej zásade trestného práva, ne bis in idem, nie dvakrát v tej istej veci, a naozaj je to celé v rukách exekutívy. Vláda vyhlási, ministerstvo zdravotníctva môže rozhodnúť o zrušení registrácie, čo je pre ľudí, ktorí celý život nerobia nič iné, než že sa starajú o pacientov, dramatický zásah do ich životov. Ja keď vás opáčim s myšlienkou, že predsa len zaviesť tú hmotnú zodpovednosť verejných funkcionárov, tak o tom ani počuť. Ale zdravotníckym pracovníkom sa dá naložiť čokoľvek a súvisí to s tým, čo som hovoril. Čím viac úľav si dnes dopriava moc, tým prísnejšia je na ľudí. Cukor pre hornú palubu, bič pre tú dolnú. Stačilo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dovoľte, aby som predniesol, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady, mňa a pána poslanca Hlinu, k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o bankách, tlač 405.
Najskôr prednesiem ten návrh a potom ho odôvodním.
Prvý bod pozmeňovacieho návrhu. V čl. X sa za bod 1 vkladá nový bod 2, ktorý znie:
"2. § 9 ods. 1 sa na konci dopĺňa vetami, ktoré znejú: "Ak ide o spotrebiteľský úver, kde celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú rovné alebo vyššie než dvanásťnásobok sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu a spotrebiteľom je osoba staršia než 65 rokov veku, podpis spotrebiteľa na zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť úradne osvedčený; náklady na úradné osvedčenie znáša veriteľ a nesmie ich preniesť na spotrebiteľa. Osoba, ktorá vykoná úradné osvedčenie podľa predchádzajúcej vety, je povinná poučiť spotrebiteľa o celkovej výške spotrebiteľského úveru a o následkoch riadneho a včasného nesplácania spotrebiteľského úveru a vykonať o poučení úradný záznam. Zakazuje sa uzatvoriť viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi jedným veriteľom a jedným spotrebiteľom v období 14 dní, s cieľom vyhnúť sa zákazu podľa tretej vety; všetky takto uzavreté zmluvy sú neplatné.","
K tomu poznámka pod čiarou k odkazu 17a, ktorá znie: "§ 2 písm. a) zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov."
Druhý bod pozmeňovacieho návrhu. Za čl. X sa vkladá nový čl. XI, ktorý znie:
"Čl. XI. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení zákona č. 211/1997 Z. z., zákona č. 353/1997 Z. z., zákona č. 235/1998 Z. z., zákona č. 240/1998 Z. z., zákona č. 280/1999 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 415/2000 Z. z., zákona č. 291/2001 Z. z., zákona č. 32/2002 Z. z., zákona č. 356/2003 Z. z., zákona č. 514/2003 Z. z., zákona č. 589/2003 Z. z., zákona č. 613/2004 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 125/2005 Z. z., zákona č. 341/2005 Z. z., zákona č. 585/2006 Z. z., zákona č. 84/2007 Z. z., zákona č. 568/2007 Z. z., zákona č. 384/2008 Z. z., zákona č. 477/2008 Z. z., zákona č. 554/2008 Z. z., zákona č. 84/2009 Z. z., zákona č. 192/2009 Z. z., zákona č. 466/2009 Z. z., zákona č. 144/2010 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 102/2011 Z. z., zákona č. 348/2011 Z. z., uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 1/2012 Z. z., zákona č. 230/2012 Z. z., zákona č. 335/2012 Z. z., zákona č. 440/2012 Z. z., zákona č. 461/2012 Z. z. a nálezu Ústavného súdu č. 14/2013 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 41 ods. 2 písm. c) sa na konci dopĺňa bodkočiarka a slová "to neplatí, ak je povinnou osobou spotrebiteľ a ide o záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere"."
Ostatné novelizačné články sa v nadväznosti na túto zmenu príslušne prečíslujú.
Odôvodnenie tohto pozmeňovacieho a doplňujúceho návrhu znie takto: Navrhujeme predmetnú úpravu s cieľom zvýšiť kvalitu právnej ochrany zraniteľných skupín spotrebiteľov. Tých skúseností je čoraz viacej, že práve ľudia v dôchodkovom veku sa často stávajú vďačným predmetom nepoctivých obchodných praktík a manipulácie, čo súvisí aj s ich vlastnou slabšou orientáciou v podmienkach ponúkaných úverových produktov. Keby som to mal v takej plastickej skratke vysvetliť, tak toho malého písma, od ktorého sa často odvíjajú obchodné podmienky, je čoraz viac a je čoraz menšie a finančná gramotnosť starších ľudí je do výraznej miery negatívne ovplyvnená faktom, že veľkú časť svojho života prežili v iných spoločenských a ekonomických aranžmánoch, čo len posilňuje ich zraniteľnosť vo vzťahu k zložitým úverovým podmienkam a k možnostiam manipulácie s nimi.
Túto kvalitu právnej ochrany podľa nášho názoru nie je vhodné riešiť na konci, keď celý ten proces prebehne, zásahom do už vzniknutých právnych vzťahov a v situácii, kedy už tieto prípady sú v exekučnom konaní. Naopak, myslíme si, že riešením je prevencia a riešením je minimalizovať predpoklady pre vznik situácií, kedy sa zraniteľné spotrebiteľské skupiny dostávajú do špirály a do situácií, ktoré sú pre nich neúnosné.
Navrhované riešenie predpokladá a navrhuje postup, ktorý zabezpečí plnohodnotnú informovanosť zraniteľných spotrebiteľov aj za účasti osoby podliehajúcej tej poučovacej povinnosti a vykonania úradného záznamu o nej, a ide teda o prevenciu pred vznikom neudržateľného finančného bremena na náklady veriteľa, ktoré nie sú nejakým spôsobom dramatické. Sme presvedčení, že toto je vec, ktorá môže pomôcť a pomôže tým, ktorí pomoc potrebujú. Chcem preto veľmi pekne poprosiť pána ministra financií, aby po prípadnej porade s kolegami túto zmenu podporili. Chcem pani podpredsedníčku Laššákovú poprosiť, aby pri tomto pozmeňovacom návrhu zdvihla palec hore, a aby ste aj, kolegovia zo SMER-u, tento návrh podporili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán poslanec Škripek, chcem oceniť odvahu a autenticitu, s akou ste vystúpili k tejto téme. Ja si vašu schopnosť ísť proti očakávaniam vážim a ďakujem, že ste ju prejavili aj dnes v tejto polemickej a kontroverznej téme.
Vy ste sa sústredili na popis kontraproduktívnych dôsledkov prvoplánovej represie a ja to beriem. Napriek tomu si myslím, že v predĺženej podobe ten návrh novely, ktorý sa týka tej prvej časti, nie je zrelý na súhlas a na prijatie. Ja tam vidím dva povedzmeže technické alebo systémové nedostatky. Jeden súvisí s tým, že 10-násobok toho objemu jednej dávky sa posudzuje post hoc, čiže po tom, ako bol trestný čin spáchaný, na základe nejakých individualizovaných posudkov, čo je v rozpore s tou odvekou zásadou, že obsah povinností alebo obsah trestného činu by mal byť známy dopredu a nemal by sa dotvárať po jeho spáchaní. A ale čo sa mi zdá dôležitejšie, je to, že to vytvára priestor pre manipuláciu v priebehu trestného konania. Tých príkladov aj z dennej tlače, aj z odbornej tlače máme dennodenne na stole viacero, kedy práve v závislosti od toho, aké sú hranice rôznych ukazovateľov, tak sa s tými dôkazmi následne manipuluje a celý ten proces je natoľko netransparentný, že toto vlastne ide proti tomu, čo ja si myslím, že Slovenská republika potrebuje, a to je menej pravidiel, ale viac právnej istoty. Väčšiu prehľadnosť a dôslednejšie dodržiavanie tých pravidiel, ktoré máme.
Ale dôvod, pre ktorý som sa prihlásil o tú faktickú poznámku, je, je vlastne taký jednoduchý prejav uznania spôsobu, akým ste vystúpili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Úplne rozumiem tomu, čo hovorí pán poslanec Osuský, aj s tým do veľkej miery súhlasím. A ďakujem aj pánovi poslancovi Poliačikovi. Martin, myslím, že sa dočkáš skôr, ako tušíš.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, tesne predtým, ako začala prvá fáza tejto schôdze, sme na čelo Ústavu pamäti národa konečne niekoho zvolili. To, ako sme k tomu dospeli, súvisí s tým, ako sme dospeli k tomu, že sa vôbec koná táto schôdza. Tvoríme pamäť národa všetkým, čo v jeho mene a v mene tejto republiky robíme. A na túto schôdzu, a je dôvod, nebudeme nikdy spomínať v dobrom. Toto bude v pamäti národa tmavá škvrna.
V diskusii, ktorá predchádzala voľbe nového šéfa Správnej rady Ústavu pamäti národa, sme sa o veci znova raz bavili sebe vlastným spôsobom. Spôsobom, ktorý dokumentuje byzantský rodokmeň nášho chápania inštitúcie ako osobných domínií, ako osobných lén. Ten je za Tisa, ten proti Tisovi, ten je za Husáka, ten proti nemu. Tiso, Clementis, Husák, Svoboda, Biľak, možno už aj Mečiar. To sú kóty nášho chápania vlastných dejín za ostatné polstoročie či viac.
Úlohou pamäť zachovávajúceho ústavu ale nie je zaujímať postoje ku konkrétnym osobám, ukazovať prstom na toho či onoho, archivovať osobné zlyhania a prepierať cudzie svedomia. Jeho úlohou je skúmať, ako sa mohlo stať v 40. rokoch, rovnako ako v rokoch 50. či 70., že inštitúcie, ktoré si ľudia ustanovili na svoju ochranu, sa bez zábran a masovo použili proti nim. Ako je možné a čo spôsobilo, že priamo štát, jeho inštitúcie tu organizovali odsuny svojich občanov na smrť, habanie ich majetku, justičné vraždy, mučenie, neskôr masové prepúšťanie z roboty, špicľovanie, zatváranie za názor? Čo sú to za pohyby a mechanizmy, čo napokon spoločnosť privedú až k onomu bodu zlomu, keď sa celý moloch štátu obráti proti tým, od ktorých pochádza jeho moc?
Pestovať v národe kolektívnu pamäť má obrovský význam nie preto, aby sme vedeli koho a z čoho spätne obviniť, ale preto, aby sme v sebe samých vedeli rozpoznať sklony k deleniu na my a oni, k hľadaniu a nachádzaniu toho vnútorného nepriateľa a k boju s ním, k boju, ktorý nás vysiľuje a mení štát na hrozbu práve tomu, čo je jeho svätou povinnosťou chrániť - našu slobodu, naše životy, náš majetok. Práve a len vtedy, ak budeme vo vlastnej národnej pamäti uchovávať poznanie toho, kedy a ako sa zo spoločenstva meníme na nevraživé svorky, budeme vedieť tieto sklony kontrolovať a možno im dokonca aj predchádzať. V skratke, pamäť národa je nástrojom tvorby jeho budúcnosti.
Dnes ešte ako Slovenská republika nie sme v stave, keď by sme obete svojvôle štátu vedeli identifikovať už iba v číslach. Toľkých a toľkých sme poslali na smrť, toľkých a toľkých do áreštu, toľkých a toľkých sme vyhodili z roboty a toľkých umučili. Dnes ešte vieme nahlas povedať Remiáš alebo Malinová. Ale zbiera sa nám to. Tisíce ľudí, ktorí roky čakajú na rozsudok, mnohí už ani neveriac, že by mohol byť spravodlivý. Tisíce ľudí každý deň vystavených poznaniu, že tým posledným, na koho by sa v prípade núdze mohli obrátiť, kto im je schopný ponúknuť nejaké zastanie, je štát. Desať tisíce ľudí bez perspektívy, mnohí z nich možno čakajúc na to, kým im niekto povie, kto za to môže, komu treba dať po papuli, aby bolo ľahšie na srdci. Státisíce presvedčené, že Gorily tu žijú na tej zlej strane klietky, však v skutočnosti sú oni sami za mrežami.
Zbiera sa nám to. A dnes do pamäti tohto národa ukladáme spomienku na ďalšie mimoriadne zlyhanie jeho inštitúcií. A keďže tie inštitúcie tvoria ľudia, sú to aj osobné zlyhania, ale nebudem tu ja teraz mentorsky mudrovať o tom, že kto mal čo urobiť inak. Skúsim v rozsahu niekoľkých minút povedať niečo k obžalobe samej.
Už len sám fakt, že postup prezidenta republiky je predmetom viacerých ústavných sťažností, z ktorých podľa mňa minimálne jedna bude úspešná, svedčí o tom, že celkom nepochopil úlohu prezidenta v našom ústavno-politickom systéme. Jeho úlohou je spory riešiť, nie ich spúšťať. A jeho úlohou je stáť nad stranami, nie pôsobiť ako faktický člen a aktívny pomocník jednej z nich. Jeho úlohou je dbať o riadny chod ústavných orgánov, nie pestovať svoju ješitnosť. Jeho úlohou je prispievať k tvorbe inštitúcií, nie robiť z nich poľovný revír pre vlastné ego.
Z návrhu obžaloby prezidenta republiky vyplýva celkom jednoznačne, že tieto svoje úlohy zanedbal. Dôvody, pre ktoré o Dr. Čentéšovi nebol ochotný v primeranej lehote rozhodnúť, pravidelne menil podľa aktuálnej potreby. Napokon po zmene senátu sa rozhodol upustiť aj od toho posledného, čiže počkať, kým Ústavný súd rozhodne o všetkom, a poslal do parlamentu list, v ktorom uviedol dôvody, na ktorých sa za ostatný rok absolútne nič nezmenilo. To je príliš ležérny prístup k vlastnému úradu a k jeho dôstojnosti.
Napriek tomu mám za to, že obžaloba prezidenta republiky dokumentuje našu národnú príchylnosť k skratkám. Jej predkladatelia akoby opomínali fakt, že Ústavný súd tým, ako do ústavy vpísal vlastnú predstavu o miere voľnej úvahy prezidenta, vytvoril mu priestor, v ktorom sa môže voľne pohybovať bez toho, aby sa mu dal pripísať priamy úmysel ústavu porušiť. Iste. Ak by Ústavný súd rozhodol, že prezident svojím listom práva Dr. Čentéša porušil, ďalšie zdržovanie menovania by už celkom zjavne bolo úmyselným porušením ústavných povinností prezidenta republiky, ale ešte tam nie sme a je otázne, či tam vôbec niekedy budeme.
Sme vo fáze, v ktorej je zrejmé, že pán prezident je odhodlaný menovaniu Dr. Čentéša brániť tak dlho, ako sa len bude dať. Nebudem špekulovať o skutočných dôvodoch tohto jeho odhodlania. Poviem len, že pri tom využíva nástroje, ktoré mu dal ústavodarca a ktoré Ústavný súd veľmi širokým výkladom dokonca ešte posilnil. Je to síce až nevkusne priehľadné, ale nie je to dôvod vzdávať sa záväzku, vydržať hrať podľa pravidiel, aj keď je to nepohodlné.
Hrať podľa pravidiel v tomto kontexte podľa mňa znamená prispievať k tvorbe inštitúcií identifikáciou toho správneho typu zodpovednosti, ktorú by prezident republiky mohol a mal niesť. A nie je to zodpovednosť, ktorá má trestnoprávnu povahu, ale zodpovednosť politická. A tú voči prezidentovi republiky smú vyvodiť iba tí, ktorí mu na výkon politickej funkcie dali mandát, čiže občania Slovenskej republiky.
Pre celé toto plénum by som preto považoval za účelné začať sa veľmi vážne baviť o zmene ústavy v tej časti, v ktorej aj petícia občanov za odvolanie prezidenta vyžaduje, na to, aby vôbec vyvolávala nejaké právne účinky, súhlas ústavnej väčšiny parlamentu. To je absurdné, pretože do vzťahu medzi občanmi a prezidentom sa parlament nemá a nesmie montovať.
Rozumiem postoju mojich opozičných kolegov, že "fiat iustitia, pereat mundi" - "nech aj zhynie svet, hlavne nech je spravodlivosť", ale skúsme teda naozaj spravodlivo a povedzme si niektoré veci úplne otvorene, keď už sme tu, napokon aj pán podpredseda Figeľ vyprevádzal poslancov SMER-u zo sály slovami, že pred pravdou neujdú.
No, súčasťou tej pravdy je fakt, že prezident republiky neurobil nič iné, než že využil zámienku, ktorú mu Ústavný súd poskytol. Urobil to síce menej kvalifikovaným a menej dôstojným spôsobom, ako by sa od hlavy štátu mohlo a malo žiadať, ale základ pre dnešnú schôdzu je práve tu, v neochote ústavných sudcov povedať o tej istej veci dvakrát to isté. Zopakovať v tej istej veci rovnaký záver.
A viacerí z vás, ktorí ste pod tou obžalobou podpísaní, ste pred pár rokmi boli v situácii, kedy Ústavný súd pôsobil takmer dva roky bez dvoch sudcov a potom chvíľu dokonca bez troch. A mali ste možnosť vybrať naň ľudí, ktorí sú schopní aj ochotní hovoriť v tej istej veci to isté. Nevedeli ste sa dohodnúť kvôli jednému konkrétnemu zákonu, ktorý bol vtedy na Ústavnom súde napadnutý, a pred dlhodobou tvorbou inštitúcií ste uprednostnili aktuálny politický záujem. Dobehlo vás to. A nedobehlo vás to teraz prvýkrát a bude vás to dobiehať znovu, na spoločnú škodu občanov Slovenskej republiky.
Viacerí ste mi tiež odkazovali všelijaké veci, keď som sa vydal presviedčať vás, že aj ak zmeníme rokovací poriadok, možnosť tajnej voľby v ňom musí zostať zachovaná. A pomohlo mi v tom úsilí až osobné nasadenie Pavla Hrušovského a práve vďaka tomu, že sme vás spoločne presvedčili, dnes môžete s pokojným svedomím tvrdiť, že Jozef Čentéš bol zvolený v riadnej tajnej voľbe. V takej, po akej mu vtedy Robert Fico sľuboval podanie ruky, vtedy ešte presvedčený, že mu jeho výsadkári v bývalej koalícii budú stačiť na zvolenie Dr. Trnku. A aj by stačili, ak by sa v jednom malom poslaneckom klube pán predseda nepohádal s pani podpredsedníčkou. Také milé malé náhody niekedy rozhodujú o štáte a jeho inštitúciách, že?
A práve o schopnosť pozerať sa na štát v perspektíve dlhšej ako dva mesiace, o tú mi tu ide. O to, že kým sa nenaučíme dovidieť za roh a za horizont vlastného osobného záujmu, tak sa nám tá momentálna vypočítavosť vždy vráti v zlom.
Dnes touto obžalobou opozícia zakladá novú tradíciu a ja mám obavu, že to bude tradícia inflačná. Prvý diel zo seriálu, ktorý viac ako dlhodobej tvorbe inštitúcií poslúži vždy aktuálnej politickej potrebe. Už tu máme jeden podobný príklad, a to sú manifestačné odvolávania ministrov. Roky to tu funguje rovnako a zdevalvovalo to tak, že už si to ťažko všimne vôbec tu niekto na balkóne. A touto obžalobou majestát ústavy neposilníme, iba ďalej prispejeme k jeho zvetrávaniu.
Kolegovia z vládnej väčšiny však schopnosť vidieť Slovensko inak, ako cez úzku štrbinku straníckeho pohľadu, takisto nepreukázali, to, pardon. Dnes sa tešíte, tešia z toho, že Čentéša nepustili do funkcie, ako to nakoniec celé ustali a bude dobré aj tu a všade inde budú mať svojho človeka. Lenže za akú cenu? Za akú cenu dnes vedia nález, že prezident sa na parlament vôbec nemusí ohliadať, použiť vo svoj politický prospech. To je to, čomu som na tomto a na iných sporoch nikdy nedokázal porozumieť, tú totálnu stratu lojality k inštitúcii, ktorú človek zastupuje. Jeden predseda parlamentu pošle prezidentovi republiky výsledok väčšinovej voľby. A keď o rok a pol iný predseda toho istého parlamentu dostane od prezidenta list, že sa mu ten výsledok väčšinovej voľby nepáči, tak je celý dojatý, aké je to skvelé. Prezident si s pomocou Ústavného súdu urobil z parlamentu zbor komparzistov, poradný zbor.
To vy si, kolegovia zo SMER-u, vážne myslíte, že vám sa toto nevráti, že tie míny, ktoré kladiete do ústavného systému, nevybuchnú pod nohami raz aj vám?
Takto tu vyzerá tvorba inštitúcií. Vec, ktorú Slovensko, ako štát s krátkou históriou samostatnosti, potrebuje zo všetkého najviac. Budujeme tie inštitúcie tak, ako by bolo úplne jedno, čo z nich po nás zostane. Každé štyri roky sa tisíce ľudí vydajú s kufríkom do hlavného mesta a tisíce ďalších si balia stôl. Znova a znova začíname od nuly s čiernymi knihami, s trestnými oznámeniami, s mediálnymi kampaňami, čím horšie, tým lepšie, hlavne, aby sa čím skôr dostali späť tí naši. A džbán ľudovej trpezlivosti nech praská, veď keď raz praskne úplne, my už budeme za vodou.
Ale kto my? Veď tu všetci máte a máme deti alebo vnukov, ktorým ten štát raz budeme musieť odovzdať. Nemôžu sa všetci odsťahovať na Belize alebo na Cyprus a tí, čo tu zostanú, nebudú sa môcť naveky spoliehať, že sa vždy nájde nejaký bratranec alebo spolužiak, ktorý bude sedieť v tom správnom kresle. Že sa pri tom koryte dokážete prestriedať tak, aby bolo dobre. Nedokážete.
Čo sa ale dá urobiť, je začať budovať tie inštitúcie tak, aby sa na ne mohol spoľahnúť každý, kto ich bude potrebovať a žiadať od nich zodpovednosť za vlastný výkon. Voči inštitúcii, ktorú tvorí prezident republiky, nech ju vyvodia tí, ktorým tá inštitúcia patrí a tých naša ústava nazýva občania Slovenskej republiky. Žiadna politická, skrátka, totiž neprivedie národ k tomu, aby si od svojich politikov pýtal účet.
Rozumiem pocitom bezmocnosti a hnevu, o ktoré sa obžaloba opiera, ale nič to nemení na tom, že som presvedčený, že je to hod mimo výseč, že je to opäť raz odkaz, že čosi, čo vedia a smú urobiť iba ľudia, za nich urobí skupinka super hrdinov v parlamente.
Ja svoj dnešný diel zodpovednosti za spolutvorbu pamäti národa pri budovaní jeho inštitúcií uplatním hlasovaním proti návrhu obžaloby prezidenta republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k návrhu poslancov Lucie Žitňanskej, Juraja Miškova a Miroslava Beblavého na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, je to tlač 374.
Návrh zákona bol poslancom doručený v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady predmetný návrh zákona zaradil podľa § 72 rokovacieho poriadku do programu tejto schôdze, keďže návrh po formálno-právnej stránke spĺňa náležitosti uvedené v § 67 a 68 rokovacieho poriadku, ako aj ďalšie náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Zo znenia návrhu zákona aj z vystúpenia pani predkladateľky je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Navrhovatelia predkladajú predmetný návrh novely infozákona s cieľom odstrániť niektoré výkladové nezrovnalosti vyplývajúce z aktuálnej zákonnej úpravy, zamedziť prípadnému obchádzaniu inštitútu povinného zverejňovania zmlúv a tiež s cieľom zvýšiť transparentnosť verejného sektora tým, že rozšíria možnosti o zverejňovaní informácií o osobách, ktoré sa priamo podieľajú na výkone verejnej moci.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po rozprave uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
A v zmysle rozhodnutia predsedu Národnej rady z 11. januára 2013 č. 352 navrhujem, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý zároveň navrhujem aj ako gestorský výbor. Odporúčam lehotu na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, čítal som niekde na webe, že 21. decembra sa všetci vydáme na viactýždňový prechod svetelnou bránou, na konci ktorého tí z nás, ktorí budú pripravení, dočiahnu na život v päťrozmernom svete. A tento rozpočet si zoberte všetci so sebou, lebo to je vstupenka do sveta 5D. To je taká úroveň trikovej animácie, na akú sa nechytal ani James Cameron v Avatarovi. Štvrtý deň sa tu bavíme o dokumente, ktorý má vo vzťahu k realite budúceho roka asi takú výpovednú hodnotu ako prognózy premiérovho poradcu pána Staneka. Ale chápem, že z psychologických dôvodov dnes ešte treba predstierať, že to má význam, tak sa pridám aj ja.
Začnem tým, čo máte v rozpočte dobre. To, žiaľ, budem môcť vybaviť veľmi rýchlo. Máte tam výborne spravený prehľad výdavkov, neviem, či to robil Martin Filko alebo Rado Majerský alebo niekto iný, ale to je z technického hľadiska naozaj kvalifikovaná robota, klobúk dolu. Druhá dobrá vec sú parametrické zmeny v prvom pilieri. A keďže pri tejto vláde musí byť človek vďačný za každý záblesk lucidity, otvorene to chválim. Plus, samozrejme, pochvala za to odhodlanie aspoň na papieri dodržať trojpercentný deficit. To nech vám vydrží čo najdlhšie.
Čo tam máte zle, je ten zvyšok. Tri veci sa o ňom dajú povedať. Ten rozpočet je ideovo prázdny. Posiela Slovensko na maďarskú cestu a v absurdnom rozsahu prenáša bremeno konsolidácie zo štátu na jeho občanov.
Poďme postupne. Prvá vec, prečo je rozpočet ideovo prázdny. Preto, že v ňom chýbajú akékoľvek programové, politické priority, ktoré by mu dali nejakú uchopiteľnú identitu. Rozpočet má narysovať základnú architektúru hospodárenia štátu a jeho tvorba preto vyžaduje takpovediac architektonickú zručnosť. Vy však namiesto nej ponúkate inštalatérske služby. Ak porovnáme to, čo zákon roka má predstavovať, s tým, čo ste predložili vy, je to naozaj to isté, ako keby ste do súťaže o architektonické riešenie hradného nádvoria nominovali Karčiho a Lajčiho z obľúbenej kutilskej relácie Pomáhajbo.
Niet v tom rozpočte ani stopy po nejakom ucelenom pokuse niečo prestavať, sfunkčniť či nebodaj zefektívniť, ponúknuť aspoň náznak nejakého strategického plánu rozvoja. Nič, len konzervácia súčasnej mizérie, a to tak na úrovni systémových ideí, ako aj na úrovni ich technického zabezpečenia. Pozoruhodné je to najmä vo svetle vašej ambície, ktorú ste v programovom vyhlásení vlády nazvali strategickým vládnutím. Akokoľvek dobromyseľne na ten dokument človek nazerá, strategického prístupu sa dopátrať nedokáže.
Pán minister financií nazval tento rozpočet ambicióznym, ale verím, že to prehovoril len jeho zmysel pre sebairóniu, lebo ambícia z tohto rozpočtu trčí jediná. Tou ambíciou je prežiť to s odretými ušami do prezidentských volieb. Tou ambíciou je simulovať rozpočtovú realitu až do jari 2014. Vysvetlím. Rozpočet je postavený tak, aby čísla, ktoré sú pravidelne zverejňované v priebehu roka, vyzerali ako-tak nádejne. Do prezidentských volieb sa vláda bude tváriť, ako sa jej podarilo udržať deficit na plánovanej úrovni, prvá notifikácia z Eurostatu dorazí až v apríli 2014. Aj štátny záverečný účet bude zverejnený až po prezidentských voľbách, to bude ďalšia zrážka s realitou. Ale tá hlavná, definitívna, na nás počká do jesene, kedy rozpočet reklasifikuje Eurostat a odhalí skutočný deficit verejnej správy.
Napokon, máme s tým konkrétnu skúsenosť, a má ju aj pán minister, z roku 2010, keď prvá Ficova vláda hovorila o 6,3-percentnom deficite za rok 2009. Hovorila o ňom na jar 2010, nie rok dopredu, ani počas fiškálneho roka, ale po jeho skončení, 6,3 percenta. O niekoľko týždňov z toho bolo 6,77 %, aby sa neskôr, práve po reklasifikácii kapitálových injekcií do stratových odvetví, ukázalo, že deficit bol v skutočnosti takmer osempercentný.
Ako je to možné? Presne tak, ako to bude možné teraz. Vláda v rozpočte predpokladá, že sa okrem iného zlepší aj hospodárenie železníc, nemocníc a samospráv. Neviem, čo je horšie, či to, že to vláda predpokladá, súc o tom úprimne presvedčená, alebo či preto, že to predpokladá práve a len preto, aby sa skutočná veľkosť finančnej diery ukázala až po apríli 2014. Oboje je zlé, samozrejme, ale ja som presvedčený, že vláda veľmi dobre vie, že takýto predpoklad je dnes neudržateľný, neférový a nekompetentný rovnako, ako ním bol v roku 2009. Tváriť sa dnes, že práve v roku 2013 budú nemocnice či samosprávy hospodáriť inak, ako doteraz, je neuveriteľná drzosť. Ale čomu sa čudovať, tí istí ľudia, tie isté triky a, žiaľ, aj hrozba toho istého výsledku.
Druhá vec, prečo má rozpočet orbánovské črty. Preto, že významnou časťou jeho podstaty sú jednorazové opatrenia, ktorých účinok sa rýchlo vyčerpá a ktoré bude treba nahradiť. Ide o opatrenia, ktoré k finančnému bohatstvu štátu nijako nielenže nič nepridávajú, ale ani nijako nevytvárajú predpoklady pre jeho tvorbu, skôr naopak.
Osobitnou kapitolou je tu druhý pilier, kde si vláda dovolila to, čo doteraz iba krachujúca Argentína a Viktor Orbán. Ale stalo sa, máme, čo sme si zvolili, aj keď teda pripomínam ešte raz, že krátko pred voľbami ste ľuďom sľúbili, že práve toto neurobíte. Lenže namiesto toho, aby ste tie peniaze použili výlučne na zníženie dlhu, vrháte ich do rozpočtu spôsobom, ktorý vám umožní minúť ich na bežnú spotrebu. Ak by ste cítili skutočnú zodpovednosť za tento štát a jeho budúcnosť, použili by ste peniaze, získané dobrovoľným odchodom z druhého piliera práve na zníženie dlhového bremena. Nerobíte to a namiesto toho robíte presne to, čo vám vyčíta fiškálna rada, v rozsahu 0,2 percenta HDP znižujete čisté bohatstvo krajiny.
A páchate pritom ešte jeden veľký hriech: nielenže takto získané peniaze miniete inak, ako by ste mali, vy ešte preberáte záväzok, že výmenou za ne budete v budúcnosti vyplácať zo Sociálnej poisťovne vyššie dôchodky. A je vám zjavne jedno, akú mínu tým kladiete pod nohy deťom a vnukom, ktorí vaše dnešné pseudopriority raz budú musieť odrobiť. Iste, na presun aktív zo Sociálnej poisťovne je vytvorená rezerva v rovnakej výške, ale podstata zostáva rovnaká. Vyberáte peniaze z druhého piliera a neinvestujete ich do predpokladov rastu, ale máte ich v úmysle prejesť a účet za hostinu nechať na tých, čo prídu po vás. Míňate budúce, budúce peniaze bez toho, aby ste z nich čo len euro odložili na zníženie štrukturálneho dlhu. Robíte to takto vždy a znova, a robíte to takto aj preto, že keď to raz ľuďom naozaj docvakne, tak vy už budete za vodou, ešte ďalej, ako ste dnes.
Ale späť k orbánovským rysom vášho rozpočtu. Veľká časť tzv. konsolidačných opatrení, časť zodpovedajúca približne 0,7% HDP, je tvorená dočasnými záplatami a účtovnými trikmi, ktoré síce formálne deficit znížia, ale len za cenu vyšších nákladov, prenesených do budúcnosti.
Podľa fiškálnej rady sa na konsolidácii v rozsahu 0,7 percenta HDP podieľajú jednorazové efekty, ktoré bude treba nahradiť inými opatreniami najneskôr na budúci rok, pričom, povedzme si otvorene, pravdepodobnejšie je skôr to, že diery budete musieť ad hoc spôsobom plátať už v priebehu roka, a doterajšia skúsenosť nám hovorí, že si znova raz vyberiete tú ľahšiu a horšiu cestu, čiže zvyšovanie príjmov namiesto znižovania výdavkov.
Namiesto znižovania štrukturálneho deficitu, namiesto skutočnej rozpočtovej architektúry budete inštalatérskym spôsobom a polovičato plátať priesaky, až kým nebudete po kolená vo vode a znova raz nezačnete nariekať, nech vám teda opozícia povie čo s tým, tak, ako to robíte, odkedy ste sa ujali vlády.
Presne takto sa to už roky deje v Maďarsku, tri ad hoc balíky prijaté na jeseň tohto roka hovoria samé za seba. Ja chápem, že sa predsedovi vlády páčia tie pocty, ktoré mu adresuje Orbánova vláda, ale cenou za ne je jednak dramatické zníženie predvídateľnosti daňového a regulačného prostredia na Slovensku, a tým aj zníženie jeho atraktivity pre tých, ktorí v ňom vytvárajú pracovné miesta a financujú výdavky štátu, ale aj celková podobnosť s orbánovským chápaním verejných financií, či už ide o zásahy do súkromných úspor alebo o sektorové dane. Pri triezvom pohľade je ale každému zrejmé, kam tento tobogán smeruje: ekonomický rast je v Maďarsku úplne zabitý, investície a spotreba domácností nerastú už piaty rok v rade. Ak sa nespamätáte, skončíme v takom istom odtoku a vyhrabať sa z neho bude oveľa ťažšie, ako spraviť tú robotu raz a poriadne. A kto by ju mal spraviť iný, keď nie osemdesiattrojka, jednofarebná monolitná partia, ktorá má taký mocenský výtlak, že ešte aj prezident republiky v paláci s nádejou čaká na každé jej posolstvo?!
Čím sa dostávam k tretej veci, a tou je práve magická 83-ka. Presne také je totiž percento, ktorým sa na konsolidácii podieľa príjmová časť, ak odhliadneme od rezervy, ktorá napokon už je aj tak minutá skoro celá: 17 % výdavky štátu, 83 % zdroje zdola. To je absolútny unikát. Či už 83 % bez rezervy, alebo dve tretiny s ňou, bremeno konsolidácie ste sa rozhodli celkom jednoznačne naložiť na plecia občanov a firiem. Výborne.
Len jedna poznámka, tretieho júna tohto roku som v diskusii na STV s ministrom vnútra upozorňoval, že ak dúfate, že vyššie dane a odvody budú znamenať viac príjmov pre štát, dúfate zle. Hlavný efekt daňovej smršte tak, ako je nastavená, čiže na zdaňovanie práce, bude viac optimalizácie, viac odchodov veľkých firiem a bankrotov tých malých, menej práce, menej spotreby, menej investícií, menší rast. Vysmial sa tomu, vraj uvidíme už o pár mesiacov, že to funguje. Veď práve vidíme, ako to funguje. A podľa mňa vy to musíte vidieť tiež, musíte už dnes tušiť, že klesne nielen odhad daňových príjmov, ale znova aj odhad hospodárskeho rastu, z ktorého tie dane pochádzajú, ale rozhodli ste sa to ignorovať. A ja som presvedčený, že práve kvôli tomu, aby skutočné parametre vášho hospodárenia neboli vidieť, ako hovorí klasik, biele na čiernom, skôr ako po apríli 2014.
Je to zúfalo nezodpovedné. Pán minister financií rozpočet predkladal so slovami, že chce hrať otvorenú, férovú hru. Robíte presný opak. Zoberte si napríklad položku osobné výdavky v štátnych rozpočtových organizáciách. Tu síce avizujete 5 % dole, ale jednak odkazujete na, citujem, „výnimku z niektorých kategórií", a jednak z tabuliek, keď si ich človek naozaj pozrie, vyplýva, že šetriť sa nebude v podstate vôbec.
Už len posledná ukážka, niečo, čo je spolu s dôrazom na krátke jednorazové efekty a rast výdavkov, jediným špecifickým prvkom rozpočtu, ktorý mu dáva nejakú tvár, nejaké zreteľné obrysy. Je to masívne spoliehanie sa na eurofondy, ku ktorým je rozpočtované spolufinancovanie. Ak sa nestane zázrak, budeme eurofondy čerpať rovnako alebo podobne ako doteraz, čiže výrazne pod hladinou možného. Okrem iných efektov to bude znamenať aj to, že naše vlastné zdroje, ktoré sú dnes určené na spolufinancovanie, sa použijú na vykrytie toho, kde sa nepodarí šetriť tak, ako je to v pláne. Čiže nielenže ten plán sám osebe nezodpovedá reálnym potrebám šetrenia, ešte aj z toho mála napokon bude menej úspor a viac plytvania.
Mohol by som pokračovať, ale zbytočne. Vrátim sa radšej oblúkom na začiatok. Toto nie je návrh štátneho rozpočtu. Toto je vaše vlastné priznanie, že 21. decembra očakávate koniec sveta a že po ňom už na týchto srandovných číslach aj tak nebude záležať.
Mňa to mrzí z jedného dôvodu; 11. marca som si z psychohygienických dôvodov vnútil sugesciu, že nevadí, že ten masívny mandát, ktorý ste dostali, pochopíte ako záväzok, ako dôvod prevziať okrem moci aj zodpovednosť. Hovoril som si, zarobili ste za tie štyri roky už dosť, aby ste v sebe našli odvahu nechať po sebe nejakú poctivú robotu. Prvýkrát som pochopil, že to je ilúzia, keď ste sa vrhli na druhý pilier. To sa vám odpustiť nedá a nebude dať. Druhýkrát som sa vydesil, keď sa ukázalo, že pod rúškom boja proti zisku zdravotných poisťovní im ho vlastne chcete venovať z našich spoločných peňazí na dlhé roky dopredu. Ale stále som ešte ako občan dúfal, že vám aspoň trochu záleží na tom, ako sa a čo sa v tomto štáte s peniazmi jeho občanov bude diať.
Toto, čo ste nazvali zákonom o štátnom rozpočte, rozmetalo moje nádeje na prach. A naň sa to aj do pol roka obráti.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vyliezť v zákopovej vojne na voľné pole a pozrieť sa alebo dokonca rozpažiť na obe strany znamená koledovať si o poriadny šrapnel sprava aj zľava. Čo už?
Všetci, ako tu dnes sedíme, tu sedíme preto, že 10. marca nám boli ľudia odovzdať poverenie na správu vecí, o ktorých rozhodujú štátne orgány. Je tých vecí, žiaľ, čoraz viac, ale nie všetky zaujímajú ľudí rovnako. To, čo chce kandidát do parlamentu urobiť napríklad s chovom nebezpečných zvierať alebo so spôsobom obsadzovania správnej rady regulačného úradu, nie je pre voličov ani zďaleka také dôležité než to, ako chce iný kandidát riešiť konsolidáciu verejných financií alebo systém dôchodkového zabezpečenia. Ono sa to vlastne z hľadiska významu pre rozhodovanie ľudí o tom, kto ich bude pri výkone verejnej moci zastupovať, ani nedá porovnať, na jeden mandát treba približne 14 000 až 17 000 hlasov. Lenže nie každý kandidát má rovnakú schopnosť tie hlasy získať. Zatiaľ čo taký ja napríklad som hnutiu, za ktoré som kandidoval, priniesol maximálne jeden mandát, dva mandáty naviac, okrem toho svojho, taká Lucia Žitňanská ich, odhadujem, priniesla aspoň 6 a taký Robert Fico ich priniesol možno aj 60. V skratke, väčšina z nás tu sedí kvôli tomu, čo možno 10, možno 20 ľudí z celého parlamentu znamená pre všetkých, ktorí boli voliť. Viac ako 20 z nás ľudia aj tak nepoznajú.
Človek, ktorý na vlastnom chrbte vďaka svojej obľube a autorite medzi ľudom vyviezol do parlamentu prevažnú väčšinu vládnych poslancov v čase, keď sme sa my všetci uchádzali o parlamentný mandát, opakovane hovoril, že nebude meniť pomer dôchodkových odvodov. Tri dni pred voľbami varoval ľudí, že: „To nie my, to pravica chce znížiť odvod do 2. piliera, my chceme len zvýšiť garancie.“ Pozrite, ja si na to síce ťažko zvykám, ale chápem, že v politike si mnohí dovolia viac, ako by v bežných medziľudských vzťahoch bolo únosné. Lenže sú veci, ktoré sa nesmú ani v politike, ak nemá byť turnajom lúpeživých rytierov, ale súťažou ideí, hodnôt a predstáv o verejnom záujme. Jednou z vecí, ktoré sa nesmú, je povedať ľuďom v čase, keď odovzdávajú to základné, čo majú, čiže svoju moc, že toto a toto chceme urobiť a toto a toto urobiť nechceme, a potom to úplne postaviť na hlavu, úplne poprieť obsah mandátu, ktorý si politik vypýtal. To je úder lakťom zozadu a na temeno. Rok a pol ste tu vykrikovali po OKS-ke, že sú v parlamente podvodom. Niet väčšieho volebného podvodu, ako tri dni pred voľbami zatajiť ľuďom to najdôležitejšie, čo chcete vo funkcii urobiť. A možno som v tejto veci len príliš útlocitný.
Čo mi však príde ako zvrátenosť, ktorá musí byť zjavná úplne každému, je, ak napriek tomuto typu podvodu vo svojom prednese predseda vlády dvakrát alebo trikrát vezme do úst morálne právo. Tak to z hrušky dolu, priatelia, to už je fakt trochu moc. Morálne právo je totiž presne to, čo vám na túto zmenu chýba, nie preto, že by ste nemali dosť silný mandát od ľudí, naopak, máte ho mimoriadny, ale na ochranu 2. piliera, nie na jeho devastáciu. Taký ste si od ľudí vypýtali, a preto práve a len taký ste aj mohli dostať a dostali.
K veci samej.
Rozumiem argumentom, že si na plátanie diery v Sociálnej poisťovni potrebujeme požičiavať na trhoch a že dnes sú súkromné dôchodkové úspory pre nás ako pre štát naozaj drahé. Mám voči tejto argumentácii dvoje výhrad.
Po prvé. Potreba vykrývať deficit v Sociálnej poisťovni sa objavila roky predtým, ako vznikol 2. pilier. A s jeho nastavením nesúvisí viac, ako s ním súvisí napríklad, ale nielen demografický vývoj alebo rast HDP. Áno, dnes si na dôchodky vyplácané z 1. piliera musíme požičiavať. A ak by sme si museli požičiavať menej, platili by sme menej na obsluhe štátneho dlhu. Dnes tiež ale platí aj to, že je totálnou lotériou, či si na dôchodky ľudí, ktorí majú 40 a menej, budeme mať vôbec od koho požičať. A ak aj áno, za akú cenu? Nič dnes nie je pochybnejšie, ako schopnosť tohto štátu o 20, 30 rokov plniť záväzky, ku ktorým sa dnes s takou ľahkosťou hlási. Iste, môže sa stať zázrak a vy si rozmyslíte veci, ktoré chcete spáchať v školstve alebo v ekonomike ako takej, možno dokonca zľavíte z niektorých projektov slúžiacich na konsolidáciu súkromných financií vašich sponzorov a kamarátov, a teda sa stane zázrak a tento štát začne fungovať ako servis pre svojich občanov, nie ako chamtivý pandúr a o 20, 30 rokov ho bude spravovať jedna pracovitá, kompetentná, konkurencieschopná, sebavedomá generácia, nazvime si ju pracovne, Schusterove deti. Lenže dnes tomu absolútne nič nenasvedčuje, dnes je kurz na takýto vývoj jedna k desiatim a vy si môžete dovoliť hrať vabank iba preto, že ten vklad, tú stávku zaplatí niekto iný, zaplatia ju deti, vnuci a pravnuci ľudí, ktorí dnes sedia v tejto sále, a to v čase, keď mnohých z nás už budú môcť na zodpovednosť brať len dejepisci našich omylov. Hlavným účelom 2. piliera nie je štátu priťažiť, ale ho práve odbremeniť, redukovať záväzky, ktoré už dnes nestíha plniť bez toho, aby si musel požičiavať. A ja raz neviem, z čoho vám vyplýva, že by ich v budúcnosti mal stíhať lepšie? Tá diera v Sociálnej poisťovni, ak ste schopní sa na ňu pozrieť cez prizmu dlhšiu ako jedno volebné obdobie, nie je dôvodom na redukciu osobného, súkromného sporenia, ako to tvrdíte vy, ale presne naopak, je dôvodom na jeho ochranu a zveľaďovanie. Nikde na obzore nie je vidieť najmenší dôvod si myslieť, že tá diera sa bude zmenšovať, naopak, všade navôkol sa zbierajú predpoklady na jej prehlbovanie. A bude to tak, aj keď 2. pilier zdevastujete ešte viac.
Osobné dôchodkové sporenie je nástroj diverzifikácie rizika. A v čase systémovej neistoty je diverzifikácia rizika tou najrozumnejšou stratégiou. To, že omnoho viac ako 2. pilier potrebuje zásadnú zmenu ten priebežný, vieme všetci. Ale, ak si myslíte, že tou zmenou je infúzia rýchlych peňazí, tak nám nad hlavu vešiate sekeru, ktorá raz bude musieť spadnúť. Ja pripúšťam, že sa mýlim a že sa nám finančne oplatí viac vziať peniaze z budúcnosti a použiť ich dnes, lebo to je presne to, čo sa redukciou 2. piliera urobí. Nevyhnutným predpokladom na to, aby sa to oplatilo, aby naozaj malo zmysel použiť budúce peniaze dnes, je existencia kompetentného, presvedčivého, dôveryhodného biznis plánu štátu. Ja žiadny nevidím, odpustite mi to. Nevidím žiadnu stratégiu strednodobého a dlhodobého rozvoja, na základe ktorej by som vôbec mohol byť ochotný podľahnúť ilúzii, že to dáme, že po tej dokonalej búrke, ktorú avizoval predseda vlády, sa zase vyjasní a my sa pretlčieme aspoň tak, ako sme sa pretĺkli doteraz. Lenže Minerva, napríklad, spí spánkom klinickej smrti a vy už jej nechodíte ani kontrolovať dýchacie prístroje, firmy húfne odchádzajú do daňových rajov a predseda vlády prišiel do parlamentu nariekať, že v kase našiel menej peňazí ako minule a že teda nech opozícia povie, čo s tým. To znie fakt sľubne. Zobrať dnešným tridsiatnikom polovicu z ich zásluhových dôchodkov bez toho, aby ste im ukázali plán, sociálnodemokratický plán, čo všetko štát urobí pre to, aby dostali aspoň tie solidárne, je hrubý faul na ľuďoch, ktorí sa nemajú ako brániť. Ten Bismarckov model bol pripravený a presadil sa za úplne iných okolností, v úplne iných ekonomických, spoločenských a demografických aranžmánoch, než v akých žijeme a budeme žiť my. Neschopnosť nahliadnuť za model pochádzajúci z konca 19. storočia ubližuje dnes aj ekonomike, aj spoločnosti a všetkým tým väzbám a vzťahom v nej, ktoré vôbec majú nejaký potenciál budovať medzitriednu a medzigeneračnú solidaritu. Bismarck je pasé. Dnes neberie dôchodky každý desiaty dospelý, neberie ich rok, dva a nerobia naňho štyri deti. Mimochodom, to, čo som avizoval vo vzťahu k zdravotnému poisteniu, plánujem postupne navrhnúť aj vo vzťahu k tomu dôchodkovému, zrušenie akýchkoľvek povinných odvodov, úhradu štátneho dôchodku v rovnakej bazálnej výške pre každého priamo z rozpočtu a zvyšok dobrovoľné súkromné sporenie (rodina, komunita a tak a ďalej), jednoducho solidaritu medzi všetkými v rozsahu základného štandardu, ale v rozsahu nad základný štandard, solidaritu práve a len medzi tými, medzi ktorými je morálne opodstatnená, ktorú je rozumné očakávať a správne pestovať.
Ešte jednu vec vám chcem povedať. Ja chápem, že toto je svojím spôsobom payback time, čas odplaty za to, že druhá Dzurindova vláda mala pocit, že vás na to nepotrebuje a nebude potrebovať. Keď sa zavádzal 2. pilier, nepredchádzala tomu žiadna sofistikovaná ekonomická analýza a pomer deväť a deväť je v istom zmysle úplne svojvoľný. Rovnako svojvoľné a prosté akejkoľvek analýzy dlhodobých dopadov je však aj to, čo dnes navrhujete vy. To je stará slovenská bolesť, a to asi nielen slovenská, stačí sa pozrieť na juh a na juhovýchod, že väčšina má pocit, ako by tu mala byť navždy, že zabúda na svoju dočasnú povahu a seje také, aké sa jej potom nechce žať, vždy zas a znova. Liekom na túto bolesť však nie je ďalšia dávka opiátu v zmysle my môžeme, lebo nás je viac. A ako sa dnes politickým architektom 2. piliera vracia ich vlastná slabosť, áno, demonštrácia sily je demonštráciou slabosti, tak sa vám raz vráti váš dnešný hriech. Nerobte to takto, sami, silou prostej väčšiny, proti mandátu, ktorý ste dostali, inak doplatíme na to ako štát. Dnes máme oproti starej Európe jednu obrovskú výhodu, v rekonštrukcii nepoužiteľného modelu dôchodkového zabezpečenia sme o dlhý krok vpred. Náš dnešný model nie je svätá krava, ktorej sa treba klaňať. Aj na ňom je čo opravovať, zvlášť po tom, čo ste mu vyviedli pri svojom prvom pokuse mu ublížiť. Lenže vy ho idete takto zmrzačiť nie v rámci nejakej organickej, komplexnej, systémovej zmeny, ale kvôli rýchlym peniazom, ktoré neviete nájsť inde. Tak ich prestaňte hľadať. Prestaňte pátrať po tom, kde sa ešte čo dá komu vziať, a skúste hospodáriť s tým, čo viete nazbierať bez toho, aby ste na desaťročia dopredu gordickým uzlom viazali ľudom na krky náhrdelníky z mlynských kameňov. Pýtam sa, od koho iného ako od vás budú ľudia dnes ochotní počuť: „Na toto a na toto máme a práve preto len toto a toto sa vám budeme snažiť doručiť v čo najlepšej kvalite, nič z toho nerozdáme kamarátom, jedna k jednej, čo vyberieme, to vrátime na verejných službách a vy budete vedieť, že dostávate práve to, čo ste si zaplatili, ani menej, ani viac, lebo takto nám sľubujete viac a dávate menej, než na čo máme nárok, a to je pre nás fakt zlý obchod.“ Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Len som to chcel dokončil, to bolo 10 sekúnd. Hlasovali sme za to Brocka a ja a toto bola najvhodnejšia príležitosť nám tú láskavosť vrátiť, keďže to predkladal poslanec Ondruš, rovnako ako dnes neboli splnené podmienky pre prerokovanie tej petície a zaradili sme ju ako prejav slušnosti a rešpektu voči ľuďom, ktorí ju podpísali.
Ďakujem pekne, pán predseda. (Potlesk.)