Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, v tomto čase a za týchto okolností aj mne samému príde trochu komické hlásiť sa o slovo k programu, ktorý už o chvíľu prejde pohodlnou väčšinou, ale nechal som sa tou štátotvornou atmosférou uniesť spoliehajúc sa pritom na to, že ma pochopí prinajmenšom môj vzácny kolega pán poslanec Číž, ktorý veľmi dobre pozná, aké to je, keď človeka premôže presila myšlienok a jedna cez druhú sa ozlomkrky derú von. Pravica v tomto štáte nikdy nemala väčšinu, takú tú pevnú, masívnu väčšinu, ktorá vládnutie činí nielen technicky, ale aj mentálne pohodlnejším. V tomto štáte, v tomto národe ju za ostatných 20 rokov boli schopní získať dvaja muži, Vladimír Mečiar a vy, pán predseda vlády. Na margo nástupu vašej prvej vlády som koncom roku 2006 napísal do súhrnnej správy o stave spoločnosti o. i. aj toto: „Ak k pojmu právny štát pridáme aj jeho dôležité adjektívum „demokratický“, má podobne pozitívny význam tiež skutočnosť, že sa zmenšila priepasť medzi očakávaniami adresátov výkonu verejnej moci a jej skutočným obsahom.“ Podstatou demokracie je aspoň rámcový súhlas tých, ktorým sa vládne spôsobom, akým sa vládne. V niektorých prvkoch priam euforická podpora, ktorú verejnosť vo vzťahu k novému premiérovi prejavuje, kladie v tomto zmysle isté základy pre proces postupného stotožňovania sa občanov s ich dočasnou mocenskou reprezentáciou. Dnes to platí o to viac.
S takou mimoriadnou podporou, akú ste získali vo voľbách a akú vám občania Slovenskej republiky naďalej prejavujú, rastie v priamej úmere aj zodpovednosť. Vládny program, o ktorom dnes rokujeme, vo mne vzbudzuje obavy, že si mieru zodpovednosti, akú dnes za tento národ a štát nesiete, neuvedomujete v rozsahu, v akom si ju uvedomiť potrebujete. Kto, ak nie nositeľ takmer ústavnej a politicky veľmi homogénnej väčšiny, a kedy, ak nie na samom začiatku svojej vlády by mal mať odvahu povedať ľuďom pravdu o dobe, ktorá ich čaká a o nárokoch, ktoré na ich doterajšie zvyky a očakávania bude klásť? Nerobíte to. A namiesto toho im tvrdíte, že, citujem, vláda skvalitní priebeh podnikania, čiže vláda istôt pre občanov zabezpečí trvalý a udržateľný hospodársky rast. Iste, niektorým osobám so širokým záberom obchodovania so štátom sa priebeh ich podnikania skvalitní s tým, s tým sa tak akosi počíta, vo všeobecnosti však v ľuďoch prehlbujete ilúziu, že subjekt typu vláda Slovenskej republiky vôbec dokáže mať pod kontrolou veci typu hospodársky rast, že to, ako sa ľudia a podniky budú mať, nie je najmä výsledkom bez počtu spontánnych interakcií medzi nimi, ale výsledkom osvietených rozhodnutí politickej a byrokratickej mašinérie. Prehlbujete ilúziu, že sociálny štát je na dosah ruky, len nepoľaviť v predsavzatiach, že to, čo, vy dávate za istoty, dokážete premeniť aspoň na reálnu nádej na ne. Lenže toto nie je komiks a vy nie ste rodinka úžasných. Keď ste v roku 2008 hovorili verejnosti, že kríza sa nás nedotkne, dalo sa to vzhľadom na nedostatok bezprostrednej skúsenosti s jej priebehom ešte pochopiť, ale dnes je naša neochota upozorniť ľudí na potrebu pripraviť sa na zásadné štrukturálne zmeny sociálno-ekonomických súradníc našej reality trestuhodná. Tie súradnice začínajú kmitať vo frekvencii, aká ohrozuje stabilitu samých základov tohto spoločenského usporiadania. A ešte dlho to bude už len horšie, aby sme si rozumeli, ja teraz neordinujem žiadnu odovzdanosť ani porazenectvo, naozaj nie. Strašiť ľudí hrozbou nejakej implózie systému by bolo kontraproduktívne a nijako k tomu nenabádam, naopak. Ale medzi alarmizmom na jednej strane a chlácholením sladkej nevedomosti ľudu na strane druhej je predsa len dosť veľká priepasť na to, aby ste sa ju pri tejto viac-menej ceremoniálnej príležitosti pokúsili aspoň čiastočne preklenúť. Podstatnú časť vládneho programu však tvorí balast, ktorý nepotrebujete ani vy, ani my, ani nikto. A už rok si naň nikto ani nespomenie. Ja veľmi dobre rozumiem rituálnej povahe predkladania vládneho programu. A toho, ktorý to má v plnom rozsahu, rešpektujem. A tak ako by som si nedovolil vás poučovať o tom, čo treba robiť, nedovolím si ani vyčítať vám, že v tom programe je niekoľkonásobne viac ako doň dnes, v máji 2012 patrí. Mám len jednu prosbu, dajte mne a ľuďom, ktorí na Slovensku žijú, pocit, že vôbec tušíte, čo za mraky sa nám to zatiahli nad hlavou, a že máte aspoň približnú predstavu o tom, ako na krúpy, ktoré sa z nich spustia, budete reagovať, lebo ak by som mal vychádzať iba z toho programu, tak netušíte a nemáte predstavu, viacero vašich reakcií, ktoré ste adresovali prechádzajúcim rečníkom, nasvedčuje tomu, že si uvedomujete aspoň potrebu si tú predstavu v blízkej budúcnosti urobiť. Veľmi si želám, aby som sa mýlil, aby trajektória, ktorú ste pár ťahmi naznačili vo vládnom programe, mala svoj zmysel, svoj reálny zmysel. Veľmi si to želám, všetci sme tu v prvom rade občanmi a až v druhom rade ich dočasnými zástupcami a kompetentná vláda je v našom osobnom záujme. Súčasťou tej kompetencie je ale schopnosť ujať sa vedenia štátu spôsobom, ktorý predíde šokovým zlomom v kolektívnom vedomí národa.
Tým sa dostávam k tomu, čo na vašom programe oceňujem najviac. To je ambícia budovať súdržnú spoločnosť. Akurát spôsobom, akým to chcete robiť, nemôže fungovať. Nejde mi teraz o to, že tú súdržnú spoločnosť idú budovať ľudia s tými najostrejšími lakťami v štáte. Ide mi skôr o to, že súdržnosť sa nedá budovať zhora, daňovou smršťou proti strednej triede či papierovými reguláciami súkromnoprávnych vzťahov. Súdržná spoločnosť, to je napr. ĽUDIA ĽUĎOM SK, to je ŠOBOV SPOLU, to sú každodenné sebazaprenia, ktoré ak majú pretrvať, potrebujú perspektívu vlastného zmyslu, potrebujú motiváciu. Ten zmysel sa však už dnes hľadá veľmi ťažko. Chce totiž od ľudí, aby z vlastného potu vykrývali straty, ktoré tento štát ročne utrpí v dôsledku korupcie a plytvania. A platinových sitiek sa to týka rovnako ako nástenky. Je do neba volajúca ohavnosť. To je to isté, ako chcieť od človeka, ktorého za bieleho dňa olúpili, aby ešte zaplatil pokutu za to, že sa olúpiť nechal, a pritom sa stále zastrájate tým, že na vaše opatrenia nebudú doplácať tí, ktorí za dlhovú krízu nemôžu, že ľudia, ktorí s vyhrnutými rukávmi makajú na základnom zabezpečení svojich rodín, naozaj nie sú zodpovední za to, že tento štát stráca na korupcii a zlých rozhodnutiach stovky miliónov eur ročne. Robiť z týchto ľudí hostiteľov pijavíc, prisatých na verejné peniaze, nie je budovanie súdržnej spoločnosti. Je to prehlbovanie lúpežnej povahy tohto štátu. Súdržná spoločnosť fakt nie je lavína daní, ktorá z ľudí s vyplazeným jazykom živiacich svoje rodiny urobí symbol ich luxusnej záhaľky len preto, že každý mesiac skladajú prácne euro k euru na splátku na sídliskový trojizbák.
Pred pár týždňami uplynulo sto rokov od potopenia sa Titanicu. Dlhé roky panoval mýtus, že pri záchrane dopadli najhoršie pasažieri z najnižšieho sociálneho poschodia, z tretej triedy. Je to omyl, lebo najhoršie dopadla stredná vrstva, pasažieri z druhej triedy, ktorých šanca na prežitie bola približne polovičná, oproti šanci ľudí ešte o palubu nižšie. Len môžem špekulovať, samozrejme, týmto ľuďom však azda ublížila ich prílišná dôvera v to, že vrchnosť ich predsa nemôže len tak obetovať, že azda existuje nejaká základná solidarita, nielen v nárokoch, ale aj v záväzkoch medzi jednotlivými vrstvami komunity. Dnes sa príslušníci strednej vrstvy stávajú tými, kto má prispievať tak na finančne náročné koníčky miestnej oligarchie, ako aj na základné životné potreby nízkopríjmových a na sociálne dávky odkázaných spoluobčanov. Lenže kvalita života je v každej jednej spoločnosti priamo úmerná priestoru, ktorý štát strednej triede nechá na jej vlastný rozvoj. Ak budete práve na jej úkor pestovať vzťahy len s oboma pólmi sociálnej vertikály, len tým urýchlite beztrestne blížiacu radikalizáciu vzťahov, pričom o tom, že nás rast sociálneho napätia čaká, nič nesvedčí lepšie než pohľad za vlastné hranice, a to ktorýmkoľvek smerom si ho vyberiete. Alebo sa stačí vydať na východné Slovensko, dnes keď vďaka programu vašej prvej vlády máme už dva roky dostavanú diaľnicu do Košíc. Je to len pol dňa cesty a na niektorých miestach, žiaľ, nielen v priestore, ale aj v čase. Treba zároveň povedať, drahé kolegyne a kolegovia v opozícii, že k mandátu, ktorý sme od strednej vrstvy v roku 2010 dostali, sme sa správali s dešpektom, až sme ho napokon úplne pohúžvaný odhodili do koša. Za fakt, že dnes sa štát môže s chuťou zahryznúť do krku práve pasažierom z druhej triedy, nesieme hlavnú zodpovednosť my. (Ruch v sále.) Už som v druhej polovici, sľubujem.
Keď som vašu vládu na svojom skromnom hravom blogu nazval retrovládou, nemyslel som tým, že by ste tesilovo pôsobili navonok. Kdeže, väčšina z vás vyzerá čoraz lepšie. Lenže budovateľská mentalita vášho programu na mňa pôsobí ako z čias, keď sa ešte dalo veriť, že politici a byrokrati vedia, čo treba robiť, pričom stačí sa na nich spoľahnúť, nechať ich tak a ono už to pod ich vedením nejako dopadne. Tie časy sú preč. A to hlavné, čo vláda potrebuje urobiť, je vtiahnuť ľudí späť do verejného priestoru, dať im pocit, že tento štát, to nie je len neefektívny vyberač, rozšafný správca a nespravodlivý distribútor ich daní, ale že je to ich spoločenstvo, ich vlastné permanentne obnovované dielo, ktoré môže uspieť iba ako výsledok ich spoločnej účasti na ňom. Viem, odkazujete v samovládnom programe aj na sociálny dialóg, aj na potrebu podpory rodiny. Lenže z tých opatrení, ktoré za tých niekoľko týždňov stihli presiaknuť von, mi vychádza skôr opak. My nemáme príliš veľa tradícií, ktoré by mohli inšpirovať aj okolitý svet, ale niekoľko ich predsa len máme. Jednou z nich je tradícia silnej spolupatričnosti viacgeneračných rodín, kde starí rodičia nielen osobne, ale často aj finančne pomáhajú svojim deťom a vnúčatám alebo kde, naopak, deti v produktívnom veku venujú časť svojej energie a času starostlivosti o svojich rodičov. Vy ste slovami svojho ministra financií avizovali úmysel zdaniť ešte aj to posledné štádium medzigeneračnej solidarity v rámci rodín a tej najohrozenejšej sociálnej skupine vôbec, mladým rodinám, hrozí, že zostane stáť sama na mraze. Na splnenie záväzku, že, a teraz citujem zo strany 17, vláda zabezpečí obnovu prirodzenej reprodukčnej rovnováhy, vám tak zostane už len priamo v teréne nasadiť Borisa Kollára.
Vašou dlhodobou programovou ambíciou, úplne legitímnou, je silnejší väčší štát. Našou ambíciou je silnejšia spoločnosť, a teda silnejší občan, silnejšia rodina, silnejšia obec a napokon aj silnejší štát, ale nie ako predpoklad silnejšej spoločnosti, ale ako jej dôsledok a zároveň nie ako cieľ sám osebe, ale ako prostriedok, prostriedok účinnejšej ochrany slobody, bezpečnosti a prosperity jeho občanov, zdola nahor, rešpektujúc tradície silnej rodiny a budujúc nové tradície silných, lokálnych, stavovských, generačných a inak definovaných spoločenstiev preberajúcich zodpovednosť za verejný priestor. Táto vláda aj keby mala tých mandátov za chrbtom 150, nezabezpečí trvalý hospodársky rast, pretože to nedokáže žiadna vláda na svete, ani keby ju viedol Chuck Norris, azda jediný super hrdina, ktorý je rovnako ako vy schopný za rok znížiť ceny plynu na desatinu, ale môže sa jej podariť, ak jej na tom naozaj bude záležať, zasiať v ľuďoch semeno dôvery v predstavu, že verejná služba, to nie je služba verejnosti papalášom, ale naopak, a že aj pre tých úspešných je súcitná spoločnosť užitočnejší projekt ako sociálny darvinizmus. Chce to jednu vec podľa mňa jednu jedinú, odstrániť z verejného života všetky známky toho, že sa, obrazne povedané, oplatí predbiehať sa v rade, že sa oplatí jazdiť načierno. To je spoločnosť panického davu, kde musíte šliapať po druhých, aby ste sami neboli ušliapaní. A presne taká sa vám podarí, ak pre vás nástrojom budovania súdržnosti zostanú len nové dane a znárodňovanie súkromných úspor.
Úprimne ma, kolegyne a kolegovia, aj pán predseda vlády, mrzí ten mentorský tón, ktorý z toho občas presvitol, viem, že sa do týchto okolností absolútne nehodí, takže ešte tri vety. Práve v časoch, keď rastie tlak vonkajších hrozieb, majú spoločenstvá vyššiu schopnosť zhodnúť sa na svojich základných cieľoch a zomknúť sa pri ich realizácii. Odstraňovanie neférových nerovností v nárokoch a záväzkoch je ušľachtilý cieľ, pri napĺňaní ktorého sme aj my pripravení pomôcť. To, že sa dnes nezhodneme v názore, ktoré prostriedky sú tými najvhodnejšími, nemusí byť na prekážku spoločného úsilia, ak sa zbavíme vzájomných predsudkov, nevraživosti a tendencie pokrikovať po sebe zo straníckych zákopov, lebo hromy síce nad Tatrou ešte nepočuť, ale už sa blízka a my, ktorých vlasťou je Slovensko, budeme jeden druhého potrebovať viac, ako sme doteraz boli na to zvyknutí. Ďakujem pekne za vašu trpezlivú pozornosť. (Potlesk.)
