Ďakujem pekne. By som poprosil multimediálnu zložku môjho prejavu spojazdniť, predtým ako začnem. Na to ale ešte, chvíľku času ešte. Pár minút. Ďakujem pekne.
Vážené dámy, vážení páni, vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, no, Slovensko stojí pred mimoriadne ťažkým rozhodnutím. Málo takýchto rozhodnutí bolo, kde naozaj ide o veľa. Zavedenie eura bol politický projekt, ktorému chýbali ekonomické predpoklady. Ako dnes...
Ďakujem pekne. By som poprosil multimediálnu zložku môjho prejavu spojazdniť, predtým ako začnem. Na to ale ešte, chvíľku času ešte. Pár minút. Ďakujem pekne.
Vážené dámy, vážení páni, vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, no, Slovensko stojí pred mimoriadne ťažkým rozhodnutím. Málo takýchto rozhodnutí bolo, kde naozaj ide o veľa. Zavedenie eura bol politický projekt, ktorému chýbali ekonomické predpoklady. Ako dnes vieme, krajiny boli na to, aby mali spoločnú menu, príliš, ekonomicky príliš odlišné a dve krajiny sa do eurozóny nikdy nemali dostať. Po prvé, Taliansko, ktoré v čase vstupu do eurozóny malo verejný dlh vyše 100 percent, pričom príslušné maastrichtské kritérium hovorí o najviac šesťdesiatich, ale nemecký kancelár Kohl rozhodol, rozhodol výlučne politicky, že Taliansko ako zakladajúci člen Európskej únie nesmie byť vylúčené, a bolo po solídnych plánoch.
Situácia s Gréckom bola ešte horšia. Grécko sa totiž do eurozóny dostalo čistým podvodom, falšovalo čísla, všetci zodpovední to vedeli, a čo je najtragickejšie, ani len tie sfalšované čísla neboli dostatočné, nespĺňali maastrichtské kritériá. Opäť zvíťazila politika nad zdravým rozumom. A aj preto máme dnes také veľké problémy.
Konvergencia úrokových sadzieb znamenala pre južné krajiny zníženie úrokových sadzieb. Zníženie úrokových sadzieb znamená nárast dlhu preto, lebo zároveň sa aj zvýšila dostupnosť úverov. Zníženie úrokových sadzieb znamená v podstate zníženie rizikových prirážok a krajiny ako Grécko boli vnímané rovnako solídne ako napríklad Nemecko alebo Fínsko. Toto viedlo k nárastu peňazí v obehu. Nárast peňazí v obehu viedol logicky pri nezmenenej, pri nezmenenom množstve tovarov a služieb, nárast peňazí v obehu viedol k nárastu cien. Nárast cien znamená, že sa znižuje konkurencieschopnosť, respektíve znižuje sa produktivita. No a keď sa vám zníži konkurencieschopnosť alebo produktivita, tak sa vám zníži výroba. Toto sú základné ekonomické vzťahy, ktoré sa ešte žiadnemu politikovi nepodarilo zmeniť.
Tu by som chcel v tejto súvislosti poukázať na prvý graf. (Zobrazenie grafu.) Toto je krivka gréckej priemyselnej produkcie od roku 1975, úplne naľavo, najnižšia hodnota. Grécka priemyselná produkcia stúpala raz viac, raz menej, ale stúpala do roku 2002, 2001, dokedy bolo zavedené v Grécku euro. Potom sa chvíľu potácala na vysokej úrovni, to bolo to obdobie, kedy sa Grécku darilo vykryť nedostatok produktivity stále ďalšími a ďalšími dlhmi, no a od roku 2007, čiže štyri roky, sa grécka priemyselná produkcia nachádza vo voľnom páde a dnes je na úrovni roku, približne roku 1980. Euro hodilo grécku ekonomiku tridsať rokov dozadu. Zásadný problém eurozóny preto nie je, že jednu menu zdieľajú krajiny s rôznou mierou verejného dlhu, zásadný problém, problémom eurozóny je to, že spoločnú menu zdieľajú krajiny, ktoré majú moc a príliš rôznu mieru produktivity, a čo je dôležité, jednotná mena zo svojej podstaty tenduje k tomu, že zvyšuje tieto rozdiely. Rôzna miera produktivity, respektíve rôzny vývoj miery produktivity nie je nič ojedinelé a riešením by bolo prispôsobenie sa vlastnej meny novému stavu, čiže v prípade Grécka by napríklad došlo k devalvácii, čím by sa pokles konkurencieschopnosti vyrovnal. No, ale toto nie je možné spraviť v menovej únii, v žiadnej, ani v eure, ani v žiadnej inej menovej únii, a preto ten rastúci rozdiel v miere produktivity bol kompenzovaný novými a novými dlhmi a stále zvyšujúcou sa obchodnou bilanciou, deficitom obchodnej bilancie. No, preto aj Grécko patrí ku krajinám s najvyššou, s najvyšším deficitom obchodnej bilancie na svete, je to okolo, je to vyše desať percent v niekoľkoročnom priemere. A to je v podstate svetový unikát. Je teraz v tomto momente jedno, či sa jedná o dlhy verejné ako v Grécku alebo o dlhy súkromné ako v Španielsku. V každom prípade, spomínaný deficit obchodnej bilancie, ktorý je spôsobený tými zväčšujúcimi sa rozdielmi v produktivite, bol kompenzovaný dlhmi, keďže prestala existovať možnosť devalvácie vlastnej meny. Takto to fungovalo až do roku 2007, kedy sa zrútil medzibankový trh. Medzibankový trh nie je nič iné, ako keď si banky požičiavajú medzi sebou. Jedna, čo má práve peniaze k dispozícii, požičia takej, čo peniaze práve potrebuje, by to bolo aj v poriadku, ale od zavedenia eura za posledné roky to požičiavanie smerovalo najmä od krajín, od bánk v krajinách severných, severnej Európy a Nemecka do krajín južnej Európy, teda do bánk týchto krajín. No a jedného dňa došlo k zrúteniu, čo teda znamená, že tie banky tých severných krajín odmietli požičať bankám južných krajín, lebo nadobudli presvedčenie, že tieto peniaze už nikdy neuvidia. Tu nastúpila Európska centrálna banka, ktorá namiesto tých severných bánk začala požičiavať južným bankám a vlastne týmto kúpila čas. Tu je začiatok krízy eura v lete v roku 2007, nie až v roku 2009. Euro je v kríze od roku 2007, najprv potichu, mimo, v pozornosti verejnosti sa tento problém riešil a teraz už je to úplne otvorené. Každopádne, Európska centrálna banka znížila požiadavky na záruky a ona začala požičiavať bankám južných krajín a takto vlastne kúpila čas. Nevyriešila problém, ten naďalej ostal, jediné, čo sa podarilo, bolo kúpenie času.
Teraz pár slov ku Grécku. Dva roky neskôr ako teda sa zrútil prvýkrát ten medzibankový trh, nastúpila nová grécka vláda a priznala pod vedením Georgiosa, Georgiosa, či jak sa vyslovuje, Papandreoua a priznala, to bolo v októbri 2009, priznala, že deficit nebude pod tri percentá, ale bude šesť. No, netreba sa čudovať, že takáto správa znervózni trhy. Znervózni trhy, znamená, že ľudia, ktorí sú zodpovední za investovanie peňazí, súkromných, nesú za to zodpovednosť, no tak, samozrejme, začnú sa pýtať, ako je to možné, že zrazu je deficit dvojnásobný, nie sú tam ešte iné problémy a opatrne, to taký je každý jeden človek, pokiaľ ide o jeho vlastné peniaze a nie o verejné, jednoducho je opatrný, čiže teda tie trhy znervózneli a ľudia, ktorí rozhodovali o použití súkromných peňazí, odmietli ísť do vyššieho rizika.
Skutočný deficit Grécka za rok 2009 bol nakoniec 12 percent. Čiže ešte v októbri 2009 grécka vláda tvrdila, že deficit bude 3 percentá, koncom októbra priznali 6, a skutočnosť bola 12. No, po prvé, inak ako klamaním a zatĺkaním nie je možné behom štyroch mesiacov deficit zoštvornásobiť. No a po druhé, koľko rokov si môže dovoliť žiť krajina s deficitom 12 percent? Dvanásť, to neznie nejak hrozne, strašidelne veľa, len treba si uvedomiť, že to nie je dvanásť, grécka vláda nemala výdavky o 12 percent vyššie ako príjmy, keďže sa z nejakých dôvodov, mne nie úplne jasných, deficit vzťahuje na HDP, tak je nutné to prerátať, lebo, samozrejme, výdavky štátu nie sú vo výške HDP, čiže tam sa môžeme baviť o tom, že grécka vláda mala možno o polovicu vyššie výdavky, ako mala príjmy, a toto si žiadna vláda dlhodobo nemôže dovoliť, no a Grécko si to mohlo dovoliť presne jeden rok. Preto, lebo začiatkom roku 2010 sa črtala platobná neschopnosť Grécka.
Napriek tomu vyhlásil dňa 3. februára 2010 grécky premiér Georgios Papandreou, že Grécko nebude potrebovať ani cent. No, dnes to znie až groteskne, úplne absurdne, že Grécko nebude potrebovať ani cent. Toto vyhlásenie je staré ani len 28 mesiacov, kedy plnou vážnosťou grécky premiér povedal, že nebude Grécko potrebovať ani cent. Dvadsiateho prvého marca, čiže šesť týždňov neskôr, 2010 vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová, že platobná neschopnosť Grécka nehrozí, a preto nie sú záchranné balíčky témou dňa. Šesť týždňov neskôr bol schválený prvý balíček vo výške 110 mld. eur, ale ani toto opatrenie nič neriešilo, len sa opäť podarilo kúpiť čas.
Mimochodom, práve vďaka SaS sa Slovensko tohto prvého balíčku nezúčastnilo, čím slovenským daňovníkom ušetrili sme 820 mil. eur. To, samozrejme, nie sú zďaleka všetky peniaze, ktoré Grécko dostalo. Celková podpora Grécku je hodne vyššia, 141 mld. eur dostali Gréci od svojho vstupu do eurozóny. Stoštyridsaťjedna mld. eur na fondoch. Slovensko, počuli sme to včera či predvčerom od slovenského komisára, pána Šefčoviča, dostane 1,5 mld. za sedem rokov, čo bude rozdiel medzi príjmami a výdavkami, tu je to 141 mld. eur. Sedemdesiattri mld. eur bola už spomínaná prvá pôžička Grécku, to je tá časť, ktorá bola fyzicky vyplatená. Za 45 mld. eur kúpila Európska centrálna banka grécke dlhopisy v rozpore s pravidlami, opäť len nejaké drahé kupovanie času, 173 mld. je druhá pôžička Grécku, to je tá, kde sa už Slovensko zúčastnilo, 100 mld. bolo Grécku odpustených, 80 mld. eur dostalo Grécko úver, takzvaný LTRO, nechcem zachádzať do detailov, ale niet najmenších pochýb, že tieto peniaze splatené nebudú, 109 mld. dostalo Grécko takzvaný ELA úver už od Gréckej národnej banky, ktorá v podstate má možnosť takto generovať peniaze, inými slovami tlačiť, a 104 mld. eur má Grécko záväzky v systéme, v takzvanom systéme TARGET2. Toto všetko sú nehorázne položky, ďaleko viac, ako tá pomoc, o ktorej sa reční v parlamente.
Celková pomoc Grécku, ktorú dostali už za tie roky, prerátaná na jedného obyvateľa je vyše 76 tisíc eur, to je desať rokov slovenskej priemernej mzdy čistej. Aký je výsledok po rokoch pomáhania gréckemu štátu a pumpovania stoviek a stoviek miliárd eur do gréckej ekonomiky? Výsledok je, že nezamestnanosť je vyše 25 percent, verejný dlh stúpol na 200 percent, ekonomika klesá piaty rok po sebe. Preto sa pýtam, či niekto tu z prítomných má dojem, že tie peniaze, ktoré boli napumpované do Grécka, nejak Grécku, Grékom, gréckej ekonomike pomohli?
Z toho, čo som doteraz uviedol, vyplývajú tri dôležité závery. (Premietanie prezentácie.)
Po prvé, európski top politici nemajú problém klamať a tárať.
Po druhé, euro umožnilo umelo zvýšiť životnú úroveň prostredníctvom nízkych úrokov a vážne poškodilo grécku ekonomiku.
Po tretie, pomoc Grécku nepriniesla doslova nič, zato bola mimoriadne drahá.
Tretíkrát ku kupovaniu času došlo, keď Európska centrálna banka, to som už spomínal, začala vykupovať grécke dlhopisy, neskôr začala kupovať talianske, portugalské v celkovej hodnote 214 mld. eur. Opäť sa len draho kúpil čas, problém to, samozrejme, nijak neriešilo.
Štvrtýkrát ku kupovaniu času, avšak opäť k žiadnemu riešeniu problému, došlo zriadením dočasného eurovalu EFSF. Dočasný euroval EFSF mal byť:
1) časovo obmedzený na tri roky, do leta 2013;
2) mal zachraňovať len štáty, nie banky;
3) mal poskytnúť len takým krajinám peniaze, ktorých finančná situácia je kompatibilná s udržateľnosťou dlhu.Teda takým krajinám má poskytnúť peniaze a pôžičky, ktoré budú ju vedieť, tie pôžičky, niekedy v budúcnosti aj splatiť, čo je v podstate úplne samozrejmé.
No a toto bol aj dôvod, tieto tri body, prečo SaS súhlasila so zriadením dočasného eurovalu. Ešte v októbri 2010, tri mesiace po schválení dočasného eurovalu Národnou radou vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová, že žiaden trvalý euroval nevznikne. Žiaľ, slovo nemeckej kancelárky malo v tomto prípade pomerne krátku dobu rozpadu a už na jar 2011 sa usilovne pracovalo na trvalom eurovale, práve na tom, o ktorom budeme dnes hlasovať.
V októbri 2011, to už je len šesť mesiacov, osem mesiacov dozadu, došlo piatykrát k drahému kupovaniu času, kedy bol dočasný euroval navýšený. Nielenže bol navýšený zo sumy 4,4 na 7,7 mld. eur, to je podiel, ktorý sa zaviazalo platiť Slovensko v prípade platobnej neschopnosti niektorej krajiny, ale boli rozšírené aj kompetencie eurovalu, už teraz toho dočasného. Už teraz je možné zachraňovať len banky, no a nielen štáty, a čo je úplný výsmech a v rozpore s tým, čo sľúbila vtedajšia premiérka Slovenska Iveta Radičová, že do Grécka nepôjde ani cent, tak do Grécka práve z dočasného eurovalu pôjde vyše, respektíve už išlo, vyše 130 mld. eur, to bolo uvedené v tom predošlom grafe.
Rád by som upozornil na to, že Slovensko je najchudobnejšou krajinou eurozóny s najnižšími platmi, to je tá, ten maličký červený stĺpček, ktorý ukazuje priemernú mzdu.
No, nielenže sme najchudobnejšou krajinou, budeme platiť spolu s Estónskom najviac. Pokiaľ by došlo k naplneniu všetkých záväzkov z dočasného eurovalu, musel by každý Slovák pracovať tristo hodín za slovenskú priemernú mzdu, no ale každý Nemec iba stodvadsať. Toto je podstatný rozdiel, nechať ľudí pracovať 300 hodín alebo 120 za krajiny niekde na druhom konci Európy.
Mimochodom, na tomto balíku, na tom gréckom, ktorý už išiel z dočasného eurovalu, sa Slovensko podieľalo neodvolateľnými a bezpodmienečnými zárukami vo výške jednej miliardy eur, čo už dnes zvýšilo zadlženosť Slovenska na 50 percent. Čiže my sa nebavíme o nejakých imaginárnych papieroch menom záruka, kde nedôjde, jako sme boli ubezpečovaní politikmi, že tam nepríde k naplneniu, a čím vyššie záruky, tým menšie riziko a neviem čo, nie, my sme už tie záruky reálne vystavili a tieto záruky reálne vstúpili do slovenského verejného dlhu.
No a teraz sa pýtam, nebolo by lepšie, keď už teda sme zvýšili ten slovenský verejný dlh na 50 percent, pričom ešte štyri roky dozadu bol 27 percent, keď sme ho už teda zvýšili na 50, nebolo by lepšie zvýšiť ho napríklad kvôli tomu, že konečne si dostaviame diaľnicu do Košíc? Nemáme diaľničné spojenie medzi dvomi najväčšími mestami, zato Gréci majú diaľničnú sieť vybudovanú možno na úrovni Nemecka. Napríklad majú novučičkú diaľnicu Egnatia, 670 km, 570 mostov, 76 tunelov, no tak skúste si tipnúť, kto to asi platil. (Zobrazenie diaľnice Egnatia.) Nedá sa povedať, že by Grécku nebolo pomáhané dostatočne, a skôr sa dá povedať, že tie peniaze sa úplne minuli účinkom.
Teraz ďalšia zaujímavá vec, aký vlastne je podiel Slovenska na druhom záchrannom balíčku Grécku? No, do 1. júla vidíte úplne prázdny graf preto, lebo do 1. júla 2011 tento podiel mal byť nula. (Zobrazenie grafu.) Tak sme boli ubezpečení našimi bývalými koaličnými partnermi, Slovensko nebude platiť Grécku, ani cent nepôjde do Grécka. Po 1. júli to neplatilo preto, lebo 1. júla tu, v Národnej rade Ivan Mikloš vyhlásil, že podiel, ktorý bude platiť Slovensko, za ktorý teda bude ručiť Slovensko, bude 350 mil. eur. Po 21. júli už to nebolo 350 mil. eur, už to bolo 800, len tak, behom dvadsať dní, lebo trhy boli nervózne, 800 mil. eur. Po 26. októbri, po summite už to bola 1 mld. 155 mil., čo máme my tú česť, a určite to spravíme s hrdosťou a radosťou, poslať peniaze do Grécka, lebo zrejme majú málo diaľnic.
No, teraz by som rád povedal pár slov k Španielsku. V decembri 2011, predtým ešte ale jak dôjdem k Španielsku, prepáčte, v decembri 2011 a vo februári 2012 došlo k šiestemu kupovaniu času, doteraz k najdrahšiemu. Európska centrálna banka dala komerčným bankám k dispozícii sumu tisíc miliárd eur. Predpokladám, sa v tých číslach strácate, ale sú to všetko násobky slovenského HDP. Tisíc miliárd eur dala k dispozícii bankám na tri roky za symbolický jednopercentný úrok a akceptovala pochybné záruky. Opäť len draho kúpila čas, problém nijak neriešila. No, aby ste mali lepšiu predstavivosť, čo to znamená tisíc miliárd eur, tak je to suma, ktorú všetci pracujúci na Slovensku zarobia za 70 rokov.
Po prvé, sa jasne ukázalo, že kupovanie času je stále drahšie a drahšie, konkrétne v tomto prípade, v tých, pri tých tisíc miliardách nebol pokoj ani len tri mesiace, opäť raz sa nič nevyriešilo, len sa stalo to, že za dlhy, ktoré robili banky južných krajín, už neručia banky severných krajín súkromné, nie, už ručia za tieto dlhy európski daňovníci.
No a teraz pár slov k záchrane bánk. Pri rozširovaní dočasného eurovalu, teda minulý rok v októbri, kedy padla vláda, sme upozorňovali na to, že rozšírenie dočasného eurovalu znamená, že nebudú zachraňované už len štáty, ktoré sú v problémoch, ale budú môcť byť zachraňované aj súkromné banky. No a prešlo nejakých 8 mesiacov a naše obavy sa, bohužiaľ, naplnili. Na záchranu španielskych bánk prispejeme sumou 1,2 mld. eur, čiže 200 eur na každého občana, to treba prirátať k tomu, čo už s hrdosťou a radosťou prispejeme Grékom. K tomuto by som rád uviedol niekoľko faktov.
1. Slovensko zachránilo svoje banky samo pred dvanástimi rokmi sumou 4 mld. eur, čo vtedy predstavovalo 12 percent HDP. Nám nikto na banky neprispel.
2. Peniazmi slovenských daňovníkov ideme zachraňovať súkromné španielske banky. Slovenskí daňovníci sa napríklad takto budú skladať aj na plat totálne neschopného šéfa skupiny Bankia, ktorý väčšinu problémov tejto banky vyrobil svojimi zlými rozhodnutiami.
3. Veľké španielske systémové banky ako napríklad Santander alebo BBVA, ktoré majú dokopy možno 30 percent podiel na španielskom trhu, nemajú problémy. Tieto banky nie sú v problémoch preto, lebo riziká včas rozpoznali a urobili opatrenia. Zachraňované budú malé regionálne banky, ktorej podiel, každej jednej, nepresahuje 3 percentá na španielskom trhu. To sú, to sú malé banky, ktoré nijak celkový, celkový bankový systém európsky neohrozia, výnimkou je akurát spomínaná už Bankia, ktorej podiel je 12 percent. Napriek tomu všetky banky, ktoré idú byť zachraňované, by mali skrachovať.
4. Proti zdravému rozumu, niekedy je tu treba povedať, že tie malé banky majú požičané od, peniaze od nemeckých, francúzskych bánk, a keď, samozrejme, európski politici tak radi míňajú peniaze daňovníkov, no prečo by túto možnosť nevyužili a nezachránili si svoje, tie severné banky, svoje pôžičky, ale každopádne, proti zdravému rozumu chce španielsky štát zachraňovať malé regionálne súkromné banky. Otázka je, prečo to nespraví sám? Po prvé, jeho miera zadlženia je nižšia ako napríklad má Nemecko, španielsky verejný dlh je 72 percent, nemecký vyše 80. No keď si myslia, že musia zachraňovať regionálne banky a nemôžu ich nechať skrachovať, tak nech to kľudne robia. Len prečo to nespraví priamo štát? A v tejto súvislosti, možno, že niekto bude hovoriť, nemá peniaze, ale ja sa teda pýtam, prečo nemôže zdaniť španielsky štát svojich občanov tak, ako zdaňuje slovenský štát tých svojich? Cena v eurách za jeden liter benzínu v Taliansku 1,77 eur, Grécko 1,72 eur, Slovensko 1,54 eur, Španielsko 1,37 eur. Keby Španielsko dvihlo daň z benzínu o 30 centov, tak mu to vynesie ročne približne 10 mld. eur. Môže si s týmito peniazmi kľudne zachraňovať súkromné banky. Nie, Španieli pekne natrčia ruku, lebo vedia, že v iných krajinách a aj na Slovensku sú politici, ktorí pod rúškom - musíme byť zodpovední, budú platiť na záchranu súkromných bánk. Toto vnímam ako tragédiu dnešnej doby.
5. Peniaze, ktoré dostanú španielske banky, budú poskytnuté bez akýchkoľvek podmienok, bez účasti medzinárodného menového fondu a, samozrejme, sa už ozývajú krajiny ako Grécko, Portugalsko a najmä Írsko, ktoré je vlastne v podobnom, v podobnej situácii, tiež chcú zľaviť z podmienok. Načo by mali, prečo majú Íri, Gréci šetriť, keď Španieli nemusia? Keď stačilo požiadať o 100 mld. eur?
6. Suma, ktorou Slovensko prispeje na záchranu španielskych bánk, to je približne 1,2 mld. eur, sa približne kryje so sumou, o ktorú musí Robert Fico ošklbať občanov Slovenska, to je 1,3 mld. eur na budúci rok, a teda fakticky dospejeme do štádia, kedy ožobračujeme našich vlastných občanov, napríklad cez vysokú daň z benzínu, ako sme videli, aby sme mohli pomôcť udržať výrazne vyššiu a najmä umelo vysokú životnú úroveň Španielov. Pýtam sa, toto je tá sociálna politika, ktorú sľuboval Robert Fico pred voľbami? Ošklbať ľudí, aby sme španielskemu neschopnému bankárovi mohli prispieť na plat 10 tisíc eur denne? (Zobrazenie fotografie.) Toľko totiž tento pán, ktorého vidíte na obrázku, vysmiaty, s pohárikom šampanského, zarábal za minulý rok, nehovoriac o ďalších 1,2 mil. eur v odstupnom, ktoré dostal za svoje skvelé výkony tým, že priviedol Bankiu do krachu. My sa mu ideme teraz skladať, my tu ideme šklbať občanov, aby sme aj tomuto pánovi mohli prispieť na plat 10 tisíc eur denne. Toto chce byť sociálna vláda?
Dnes prichádza na rad trvalý euroval, siedme drahé kupovanie si času, ktoré opäť nič nevyrieši, ale zároveň je to mimoriadne nebezpečné kupovanie času a chcem povedať prečo. Úloha trvalého eurovalu je presun peňazí v rámci eurozóny ku krajinám, ktoré si žijú nad svoje pomery. Bohaté krajiny, zodpovedné krajiny alebo také, kde sa dajú riadne ošklbať a zožmýkať občania, budú prispievať takým krajinám, kde si toto občania nenechajú a kde povedia, milí politici, my chceme mať tú životnú úroveň, ktorú doteraz. Je to, samozrejme, iracionálne, ale takto to funguje. Čiže prichádza trvalý euroval, ktorý nerobí nič iné ako to, čo bolo doteraz. Draho kupujeme čas, aby ešte nejakú chvíľku, nejaký ten rôčik, dva, mohli mať Gréci, Španieli vyššiu životnú úroveň, akú, na akú vlastne majú produktivitu alebo výkonnosť ekonomiky.
Najprv uvediem pár technických, pár technických výhrad k zmluve o trvalom eurovale, to je tá, o ktorej dnes rokuje Národná rada, a to preto, lebo predpokladám, že nie každý, nie každý si túto zmluvu prečítal. No, predpokladám, že drvivá väčšina túto zmluvu nečítala, pritom sa to len tak hemží nebezpečnými vecami. Predtým ako dôjdem k tomu, pred akýmikoľvek ďalšími úvahami je potrebné si uvedomiť, že zmluvu o pristúpení do trvalého eurovalu nie je možné vypovedať. Takisto nie je z trvalého eurovalu možné vystúpiť, podiel na trvalom eurovale nie je možné založiť, nie je ho možné predať, dokonca nie je ho možné darovať. My skrátka, keď raz strčíme hlavu do slučky, už ju odtiaľ nevytiahneme. Keď raz vstúpime do ESM, nebudeme môcť z neho vystúpiť. Vstup do ESM bude znamenať, ako pán minister financií vo svojej úvodnej reči povedal, že tento rok budeme platiť 263 mil. eur, z toho polovica ide do verejného dlhu, lebo my, samozrejme, tie peniaze nemáme, ktoré budeme platiť, no a budúci rok a ten ďalší rok budeme platiť ďalších 395, čiže 400 mil. eur, tiež v plnom rozsahu pôjdu do verejného dlhu, takisto do verejného dlhu pôjdu aj záruky pre Španielsko, o ktorých som hovoril, čiže my sami sa obrovskou rýchlosťou blížime k hranici 60 percent, kde my sami sa už potom dostaneme do problémov. Opakujem, štyri roky dozadu bol dlh Slovenska 27 percent.
Okrem uvedenej sumy, tých 650 mil., nás Zmluva o ESM zaväzuje splatiť niekedy v budúcnosti takzvané akcie splatné na požiadanie vo výške 5,1 mld. eur. Dostávame sa už teraz do pomerne náročnej terminológie a je to aj pomerne odborná záležitosť, ale skrátka, o takých veciach dnes hlasujeme, a preto by som chcel všetkých prítomných poprosiť, venovať tomuto pozornosť a skúsiť sledovať moju argumentáciu, lebo dnes budete o tom hlasovať.
Čiže kedykoľvek môžeme my byť vyzvaní zaplatiť takzvané akcie splatné na požiadanie až do výšky 5,1 mld. eur a bude nás vyzývať takzvaná Rada guvernérov, ktorá pozostáva z ministrov financií, čl. 9 ods. 1. V prípade, že nášmu ministrovi financií, teda Petrovi Kažimírovi, premiér alebo vláda nariadi hlasovať proti splateniu takýchto akcií a Peter Kažimír to z nejakých dôvodov nespraví, tak mu nehrozí vôbec nič. Peter Kažimír má totiž imunitu. Tak ako všetci zamestnanci, má imunitu. Nejakí ľudia v eurovale budú rozhodovať o stovkách miliárd eur bez akejkoľvek osobnej zodpovednosti. Ja, samozrejme, si nemyslím, že Peter Kažimír pôjde proti svojej vláde, ale pri 17 krajinách jeden jednoducho nikdy nevie, a toto sú, toto je jedna z tých vážnych vecí, avšak máme aj vážnejšie.
Ďalej, keď sa trvalý euroval dostane do straty, napríklad preto, že Grékom odpustí dlh, tak už nevyzýva Rada guvernérov, kde sú teda ešte aspoň tí ministri financií, na splatenie, už vyzýva Správna rada. Správna rada sú len úradníci, ktorých nominuje každá vláda, ale už nie jednomyseľne ako pri tom prvom rozhodovaní. Keď sa euroval dostane do straty, stačí jednoduchá väčšina. Jednoduchá väčšina znamená, že sa dohodne zástupca Francúzska, Talianska a Španielska, tu vznikla strata, prosíme zaplatiť. Traja ľudia, samozrejme, opäť chránení imunitou, traja ľudia rozhodnú o tom, že Slovensko bude platiť až do 5,1 mld. eur. Viete si toto predstaviť? Traja ľudia, ktorí majú imunitu, bez akejkoľvek osobnej zodpovednosti? Ešte raz. Talian, Španiel, ktorí sami chcú peniaze, oni vlastne rozhodnú o tom, že my máme im platiť. A Francúz. Traja keď sa dajú dokopy, tak nám hrozí platiť až 5,1 mld. eur. No najnebezpečnejší z tejto zmluvy je čl. 9 ods. 3, ktorý dáva generálnemu riaditeľovi, čiže zhrniem to, máme Radu guvernérov, to sú ministri financií, máme Správnu radu, to sú len už úradníci, ak nie, stačí jednoduchá väčšina a potom máme generálneho riaditeľa, čo je jeden jediný človek, tak mu dáva až absurdnú moc. A teraz vám prečítam jeden odsek priamo zo zmluvy, aby nedošlo náhodou k skresleniu. Citujem. Článok, odsek. Článok 9 ods. 3: "Ak sa zistí potenciálny nedostatok finančných prostriedkov v trvalom eurovale, ak sa zistí potenciálny nedostatok," čiže keď generálny riaditeľ dospeje k záveru jedného dňa, tu by mohol byť nedostatok, o týždeň, o dva, o mesiac, takže - "ak sa zistí potenciálny nedostatok finančných prostriedkov, generálny riaditeľ vyzve na takúto úhradu čo najskôr, aby mal trvalý euroval dostatok prostriedkov na splatenie platieb veriteľom v plnej výške k dátumu splatnosti," a ďalej pokračuje tento odsek, "členovia trvalého eurovalu," čiže aj Slovensko, "sa týmto neodvolateľne a bezpodmienečne zaväzujú, že akúkoľvek výzvu na úhradu od generálneho riaditeľa splatia do siedmich dní." Viete si toto predstaviť? Jeden človek si povie, ja vidím potenciálny nedostatok, vyzve krajiny a my sa dnes zaväzujeme bezpodmienečne a neodvolateľne, že akúkoľvek výzvu splatíme do sedem dní.
Páni poslanci, toto budete, o tomto budete dnes hlasovať. Do sedem dní bude musieť Slovensko v hotovosti, v hotovosti, žiadne záruky, splatiť výzvu od jedného jediného človeka, ktorý nebol demokraticky volený, bude však rozhodovať o miliardách eur, a čo je najabsurdnejšie, nielenže je chránený imunitou, a teda bez akejkoľvek osobnej zodpovednosti, túto imunitu ako jedinému mu nie je možné odňať. Jediný človek v celom, všetci majú imunitu, ale vie im byť odňatá. Jednému jedinému nevie byť odňatá. To je generálny riaditeľ.
Generálny riaditeľ ani nevie fakticky byť odvolaný. Poviem vám prečo. Na jeho zvolenie je potrebných 80 percent hlasov. Okej, to je logické. Na jeho odvolanie je takisto potrebných 80 percent hlasov, a teda keď jeden jediný štát, Francúzsko, ktoré má 20,4 podiel, si povie, nie, nie, nie, my, toho tam necháme. Alebo dva štáty, Španieli, Taliani si to povedia, lebo generálny riaditeľ im pravidelne bude posielať nejaké miliardy, načo by ho odvolávali, tak keď povedia nie, tak tento človek je neodvolateľný. Iba osemdesiatimi percentami hlasov.
No a samotný trvalý euroval nesmie byť žalovaný, čl. 32 ods. 3, a všetky jeho objekty, písomnosti sú nedotknuteľné. Čiže žiadna zodpovednosť, žiadna kontrola a na druhej strane bezpodmienečný a neodvolateľný záväzok platiť do siedmich dní v hotovosti. Toto idete dnes odhlasovať, páni poslanci.
Teraz by som vám rád ukázal, ako sa bude podieľať na trvalom eurovale alebo respektíve na záchranných akciách, ktoré pôjdu, ktoré budú platené z trvalého eurovalu, ako sa bude podieľať súkromný sektor. Len teda pre informáciu, môžem poprosiť pohár vody, pani predsedajúca? Ďakujem. Len pre informáciu. Keď súkromná banka zle investuje, tak mala by znášať následky, nemal by to predsa platiť daňovník. Mala by možno až zbankrotovať. No ale, tak dobre, tak nech to nevyzerá tak úplne dramaticky, tak sa povedalo, budeme teda, trošku do toho zapojíme súkromný sektor. V pôvodnom texte zmluvy bolo napísané, bohužiaľ, je to zle čitateľné, tak vám to rád prečítam. (Zobrazenie prezentácie.)
"Keď sa členovi EMS v súlade s postupmi Medzinárodného menového fondu poskytne finančná pomoc, bude sa podľa konkrétneho prípadu očakávať zodpovedajúca a primeraná forma zapojenia súkromného sektora. Bude sa očakávať, zodpovedajúca a primeraná forma zapojenia sa súkromného sektora." Toto vypadlo a finálny text zmluvy, teda to, čo dnes budeme schvaľovať, už znie: "...sa vo výnimočných prípadoch môže zvážiť." Zodpovedajúca a primeraná forma zapojenia sa súkromného sektora. Čiže opäť raz celé riziko bude znášať daňovník, v našom prípade ten slovenský občan, ktorého ideme budúci rok slušne ošklbať. Pán minister, dúfam, že neodchádzate tak ďaleko, že ma počuť nebudete. Budete na mňa lepšie vidieť odtiaľ, každopádne.
No, teraz zopár detailov zo zmluvy o trvalom eurovale. Na rozdiel od pôvodného prísľubu, bude možné zachraňovať už súkromné banky, to som hovoril. V príkrom rozpore s európskou ústavou bude možné vykupovať dlhopisy na primárnych trhoch. Európska centrálna banka môže rovno kupovať dlhopisy na primárnych trhoch, to je čistá, priama cesta do záhuby. O použití peňazí bude možné rozhodnúť aj bez súhlasu Slovenska. To je taký špeciálny paragraf, ktorý tam vymysleli minulý rok v októbri páni zodpovední, lebo sme si dovolili tu využiť svoje právo povedať nie. Keď niektorý člen nesplatí imanie, tak bude rozrátané medzi ostatných, samozrejme, nedá sa čakať, že nejaké Grécko niečo splatí, lebo veď nemajú z čoho, čiže už teraz môžeme rátať s tým, že pribudnú nejaké ďalšie záväzky pre Slovensko. Záväzky voči Medzinárodnému menovému fondu majú prednosť pred záväzkami voči trvalému eurovalu. Čiže keď niektorá krajina bude vedieť platiť, ale iba trochu, najprv budú upokojené záväzky, splatené záväzky voči trvalému, voči Medzinárodnému menovému fondu a až potom príde na rad trvalý euroval.
No a na záver, trvalý euroval môže poskytovať peniaze už aj vtedy, keď len hrozí, že sa niektorému štátu zhorší zvyčajný prístup k financiám. To znamená, niekde stúpnu trochu úroky z 5 percent na 6 percent, už môže prísť trvalý euroval, s našimi peniazmi financovať nejaké Taliansko. Ako obvykle, už som to ukazoval, Slovensko bude platiť najviac. Žiaľ, nie je pravda, že sa podarilo znížiť sumy, ktoré bude platiť Slovensko nezodpovedným krajinám a súkromným bankám. Preto, lebo nižší podiel je len dočasný a od roku 2021 budeme platiť opäť najviac, a to jedno percento z celkovej sumy.
Aké sú vlastne argumenty za zástancov za trvalý euroval? Tak po prvé, už nejde o Grécko, už ide o euro.
Po druhé, musíme sa držať Nemecka, tam exportujeme väčšinu.
Po tretie, musíme si plniť domáce úlohy. Ďalej, dnes ochraňujeme vlastnú menu a vlastnú ekonomiku, nie grécke dôchodky a španielske banky.
Po piate, keď nebudeme súhlasiť s eurovalom, prídeme o európske fondy. Ďalej, vstúpili sme do klubu, tak musíme sa držať pravidiel. Musíme byť solidárni a musíme súhlasiť s eurovalom a záchrannými balíkmi, lebo raz budeme potrebovať pomoc aj my. No, tak dovoľte mi sa na tieto, veľmi pekne ďakujem za vodu, potom otvorím, na tieto argumenty zástancov trvalého eurovalu pozreli.
Prvý, už nejde o Grécko, už ide o euro. Áno, to je pravda. Po dvoch rokoch zachraňovania už nie je v problémoch Grécko, ale celá eurozóna. Problém je ten, že trvalý euroval problémy eurozóny ešte viac zhoršil, prehĺbil a ešte viac poškodzuje našu spoločnú menu.
Ďakujem pánovi kolegovi z poslaneckého klubu Obyčajných ľudí, že mi teda nalial vodu. Musíme sa držať Nemecka, tam exportujeme väčšinu. Tak znie často prednesený argument zástancov trvalého eurovalu. Áno, Nemecko je náš najdôležitejší obchodný partner, stovky nemeckých súkromných, súkromných firiem zamestnávajú na Slovensku desaťtisíce ľudí. Tieto firmy ani náhodou nepodliehajú pani Merkelovej alebo pánovi Schäublemu, nemeckému ministrovi financií, a určite im ona nič neprikazuje. Tieto firmy budú na Slovensku vtedy a len dovtedy, kým, dokým budeme mať dobré podnikateľské prostredie.
Pokiaľ si kvôli Grékom, Španielom a možno Talianom narobíme množstvo dlhov a klesne nám rating, stúpnu úroky, alebo budeme musieť zdvihnúť niektorú daň, tak sme podnikateľské prostredie zhoršili a tým zvýšili, práve tým zvýšili riziko odchodu týchto firiem.
Musíme si plniť domáce úlohy. Takto som sa to včera dočítal od nášho premiéra. No, tento výrok Roberta Fica je na zaplakanie, náš premiér si zrejme nevšimol, že Slovensko je suverénna krajina, o ktorej osude rozhoduje Národná rada, a v tejto súvislosti povedať, že plniť domáce úlohy pri hlasovaní o trvalom eurovale, v podstate deklasoval poslancov Národnej rady na figúrky, ktoré tu majú poslušne tlačiť gombík, lebo pán premiér si musí plniť domáce úlohy.
Robert Fico sa týmto priznal, že je len poslušným správcom východnej gubernie.
Dnes ochraňujeme vlastnú menu a vlastnú ekonomiku, nie grécke dôchodky a španielske banky, aj takýto argument často zaznel. Žiaľ, je to presne naopak. Dva roky zachraňovania eurozóny doviedli našu spoločnú menu do existenčných problémov. Skúste sa zamyslieť, ktorý ukazovateľ sa zlepšil, lebo za posledné dva roky sa všetko zhoršilo, ratingy, úrokové sadzby, zadlženie, nezamestnanosť, všetko sa za posledné, za dva roky zachraňovania sa všetko zhoršilo. Práve trvalý euroval bude mať za následok ďalšie poškodzovanie našej spoločnej meny. Trvalý euroval je len siedme drahé kupovanie času, ako som už uviedol.
Ďalej, keď nebudeme súhlasiť s eurovalom, prídeme o európske fondy. No, toto je čisté strašenie, o žiadne európske fondy neprídeme. Európske fondy sú postavené na úplne iných zmluvách ako trvalý euroval. Odmietli sme prvú pôžičku Grécku, nestalo sa vôbec nič a na sedem rokov máme dostať 1,5 mld. eur na fondoch. Lenže len Grécko a Španielsko nás budú stáť 2,3 mld., čiže o 50 percent viac, a to je len teraz, ešte sme len na začiatku už takého toho masívneho zachraňovania.
Po šieste, vstúpili sme do klubu, tak musíme sa držať pravidiel. No, vstúpili sme do klubu, kde boli a sú a platia pravidlá, napríklad čl. 125 európskej zmluvy, ktorý vraví, za každé záväzky ručí si každá krajina sama, alebo maastrichtské kritériá, ktoré vravia, že aký má byť deficit, aký má byť celkový dlh. Bruselskí politici sa rozhodli bez akéhokoľvek oprávnenia opakovane tieto pravidlá porušiť a práve tým spôsobili problémy, v ktorých sa dnes nachádzame. Jednoducho, ku kapitalizmu patrí aj krach, či firmy alebo štátu, ale patrí aj bankrot, a keď politici svojimi rozhodnutiami zabránia krajinám, ktoré zbankrotovať mali, keď im zabránia zbankrotovať, tak potom, samozrejme, to nemôžu fungovať a potom tí istí politici prídu a povedia, kapitalizmus nefunguje. Mimochodom, tu by som rád spomenul, že bankrot pre Grécko nie je nič nové, za 180 rokov, čo existuje grécky štát, skrachovali päťkrát. Z tých 180 rokov sa vyše 90-92 rokov nachádzali v stave platobnej neschopnosti. Takže teraz, keď skrachujú šiestykrát, to nie je zas až tak neobvyklé pre Grékov.
Musíme byť solidárni. Aj s týmto sa často stretávam. No, tak buďme solidárni, buďme solidárni s tými krajinami, ktoré sú na tom horšie ako my, lenže v Grécku, Španielsku, nehovoriac o Taliansku, sú rádovo vyššie mzdy a dôchodky ako na Slovensku. A potom sa pýtam, prečo nie sme solidárni s Bulharskom, ktoré má nižšie mzdy a dôchodky ako Slovensko, alebo máme byť len solidárni s takými krajinami, ktoré si zvykli na, na neprimerane vysokú úroveň a nechce sa im teraz ako sa uskromniť?
No a posledný argument, s ktorým som sa stretol, musíme súhlasiť s eurovalom a záchrannými balíkmi, lebo raz budeme potrebovať pomoc aj my. No, tak toto je vyhlásenie bankrotu a priznaní úplnej bezradnosti a to sa dá čakať od premiéra, ktorý sa obracia na opozíciu, aby mu radila, kde má šetriť, lebo jediné, čo vie, je šklbať ľudí. No, tak keď ten premiér nevie riešiť problémy, ktorým čelí Slovensko, inak, než utekať pod euroval, tak nech ide od toho. Preto dovolím si vám povedať, aké vidím ja skutočné dôvody pre vstup do eurovalu.
Po prvé, bezradnosť pri riešení problémov Slovenska.
Po druhé, zbabelosť prezentovať iný názor ako mainstream, ako ten hlavný, veď to sme už často počuli, šestnásť krajín sa predsa nemôže mýliť.
Po tretie, strach z prevzatia zodpovednosti za Slovensko.
A po štvrté, snaha zapáčiť sa bruselským lídrom. Keď sme pri tých bruselských lídroch, skúsme si teda pozrieť, kto sú tí bruselskí lídri? Kto teda rozhoduje o osudoch, o osude celej Európy? José Manuel Barroso, predseda Európskej komisie, bývalý maoista, dlhoročný socialista a bývalý portugalský premiér, ktorý nesie spoluzodpovednosť za žalostný stav portugalských financií. (Zobrazenie fotografie.) Od roku 2004 je tento pán predsedom Európskej komisie a Grékov, ktorí v tej dobe ani raz nesplnili maastrichtské kritériá, namiesto toho, aby ich potrestali, ak to podľa pravidiel mal urobiť, no, tak ich pochválil, že sú úprimní, keď v roku 2009 priznali deficit namiesto troch šesť percent, to som už o tom hovoril.
Ďalší mimoriadne dôležitý človek v Európskej únii Jean-Claude Juncker, predseda Euroskupiny. Ten citát napravo, bohužiaľ, nie je odtiaľto vidieť, tak vám ho prečítam. Ako sa pán Juncker pár rokov dozadu vyjadril pre nemecký týždenník Spiegel: "Niečo schválime, predstavíme to a počkáme nejakú dobu, čo sa stane. Keď nie je žiaden veľký krik a žiadne povstanie, lebo väčšina ani len nepochopila, čo sme schválili, tak pokračujeme ďalej." Toto hovorí predseda Euroskupiny. No a ešte jeden citát od neho existuje z apríla 2011, čiže rok dozadu: "Keď je situácia vážna, treba klamať." Výborne.
Ďalší dôležitý človek, tohto pána som mal možnosť osobne spoznať, predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz. No, môžem vám povedať, argumentácia tohto pána je na úrovni základnej školy a možno, že je to preto, lebo pán Schulz sa nezmohol ani len na to, aby si spravil maturitu. Takíto ľudia sú top lídri Európskej únie.
Christine Lagarde, generálna riaditeľka Medzinárodného menového fondu, tiež do veľkej miery rozhoduje o osude eurozóny. No, tak tá sa vyjadrila dva roky dozadu: "Čo sme spravili pre Európu, ide úplne proti zmluve, lebo zmluva nepočítala so záchranným balíčkom." Hotovo. Máme síce európsku ústavu, ale my sme sa rozhodli ju len tak, jednoducho len tak porušiť. Mimochodom, táto dáma, Christine Lagarde, je bývalá ministerka financií Francúzska, to je krajina, ktorá viac ako 30 rokov nemala vyrovnaný štátny rozpočet a momentálne čelí vyšetrovaniu, lebo zrejme v rozpore s pravidlami vyplatila súkromnému podnikateľovi sumu 285 mil. eur, to len tak pre zaujímavosť. Zhodou okolností tento pán krátko po vyplatení tejto sumy začal podporovať stranu Nicolasa Sarkozyho, pod ktorým ona bola ministerka. No, keď sme už pri francúzskych kolegoch, tak máme tu nového francúzskeho premiéra, prepáčte, nového francúzskeho prezidenta. Tak tento pán chce zdaňovať vyššie príjmy sadzbou 75 percent, dôchodkový vek chce znížiť na 60 rokov a jeho minister práce chce prepúšťanie tak predražiť, aby sa neoplatilo. Nuž, názornejšiu cestu rovno do socializmu by sme ťažko hľadali.
Samozrejme, že práve týmito krokmi sa z Francúzska stáva, stáva ďalší kandidát na záchranu z trvalého eurovalu. Čiže keď si niekto na Slovensku naivne myslí, že my by sme z neho čerpali peniaze, tak vám garantujem, k tomu nepríde, lebo ho vyčerpajú ľudia, ktorí sú oveľa rýchlejší a chytrejší v čerpaní verejných financií.
Mimoriadne dôležitou osobou je nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá v marci 2010 povedala: "Nehrozí žiadna platobná neschopnosť Grécka." V máji 2010 povedala: "Mal by existovať riadený bankrot štátov za účasti súkromného sektora." Ani jedno neplatí. A v októbri 2010 povedala: "Trvalý euroval nevznikne." Nuž, vieme, ako to nakoniec celé dopadlo, a navyše, dnes pani Merkelová možnože chcela by robiť aj nejaké rozumné veci, ale je v podstate sám vojak v poli, obklopená ľuďmi, ktorí skrátka žijú z toho, že čím viac dlhov, tým lepšie.
Ďalší vplyvný človek Mario Draghi, šéf Európskej centrálnej banky, tu teraz treba si pozrieť, kto vlastne v Európskej centrálnej banke rozhoduje. Je to 23-členná rada riaditeľov, rada ECB a tá sa skladá tak, že každá krajina, 17 krajín má po jedom členovi, plus je tam šesť riaditeľov. Títo šiesti riaditelia sú: jeden Belgičan, jeden Portugalec, jeden Španiel, jeden Francúz, jeden Talian, teda pán Draghi, a jeden Nemec.
No a keď sa teraz dohodnú krajiny Španielsko, Grécko, Portugalsko, Taliansko, Írsko, Malta, Cyprus, čiže všetko krajiny, ktoré, ktoré skrátka chcú, aby sme im ďalej platili, a k tomu ešte Francúzi, tak jednoducho všetky ostatné krajiny nemajú šancu sa tomuto brániť, akurát môžu platiť.
No a potom je tam ešte tento pán, Van Rompuy, ale toho nejak príliš vážne neberú.
Dúfam, že niet najmenších pochybností, že pre Slovensko je oveľa lepšie sa spoliehať na zdravý rozum a vlastné sily, ako veriť práve týmto uvedeným európskym lídrom a snažiť sa byť s nimi zadobre a v ich očiach byť za pekného.
Ako ste mali možnosť z toho, čo som doteraz uviedol, vidieť, je preukázané, že európski top politici nemajú problém klamať. Euro vážne poškodilo ekonomiky niektorých krajín. Pomoc Grécku bola drahá a situáciu len zhoršila.
Na záchranu španielskych bánk neexistuje žiaden rozumný dôvod. Všetky doterajšie opatrenia boli len drahým kupovaním času, ja som ich vymenoval sedem, verte mi, že bolo ich ešte viac.
Argumenty v prospech trvalého eurovalu neobstoja, to je tých osem bodov, ktoré som pomerne podrobne rozoberal. A záverom, garantujem vám, že trvalý euroval napácha na Slovensku obrovské škody.
No, blížim sa ku koncu a teraz je otázka, aké riešenie teda ponúkame. Často sa stretávam s tým, že, pán Sulík, vy len kritizujete, ale neponúkate žiadne riešenie. No, nie je to pravda, lebo tvrdím, že keď je jedna alternatíva zmluvu prijať, tak druhá, úplne legitímna, je zmluvu odmietnuť.
Predstavte si, že za vami príde suseda a povie: Prepíšte mi váš majetok. A vy poviete: Neprepíšem, prečo by som prepisoval? A nato sused povie: No, tak odmietate moje riešenie, tak povedzte, aké máte vy riešenie. Čiže neznamená, že my musíme vždy nejaké riešenie mať na problémy, s ktorými nič nemáme, ktoré si musia riešiť iné krajiny.
Každopádne vieme, že eurozóna je v existenčnej kríze a doterajšie opatrenia sú preukázateľne škodlivé.
Preto jediným riešením pre Slovensko je okamžite začať konať v záujme Slovenska. V záujme Slovenska znamená odmietnuť zmluvu o trvalom eurovale. Odmietnuť platby z dočasného eurovalu. Tie peniaze, tie budeme sakra potrebovať v dohľadnej budúcnosti, ktoré inak opustia krajinu a pôjdu niekde, Grécko, Španielsko, bohviekam.
Tu by som rád chcel poznamenať, Slovensko napríklad čelí daňovým únikom. Keď niekto nezaplatí daň, tak vo veľkej miere alebo vo väčšinovej miere tie peniaze aj tak minie tu na Slovensku. Niečo, si ich, má teda čierne peniaze, lebo nezaplatil daň, niečo si kúpi, pôjde do reštaurácie, pôjde, skrátka niečo. Tie peniaze zostanú tu, majú multiplikačné efekty. Keď odíde jedna miliarda eur do Grécka, z tých peňazí už nemá slovenská ekonomika vôbec nič.
Preto jedna miliarda eur do Grécka napácha na našej ekonomike väčšie škody, citeľne väčšie škody a bude oveľa viac chýbať ako jedna miliarda na daňových únikoch. My, samozrejme, daňové úniky nechcem nijak obhajovať a veľmi dúfam, že pán minister financií podnikne príslušné kroky a že sa mu podarí znížiť mieru daňových únikov.
Čiže to, čo Slovensko teraz potrebuje, je odmietnuť nezmyselné platby v obrovských sumách niekam do zahraničia.
Za tretie, slovenská vláda má byť pripravená na možný rozpad eurozóny. Toto nebudem ďalej konkretizovať, ale myslím si, že zodpovední ľudia, nakoniec ministerstvo financií je známe tým, že má najzdatnejších úradníkov, tak zodpovední ľudia dokážu aj v spolupráci s Národnou bankou pripraviť riešenie, čo budeme robiť, keď sa eurozóna rozpadne.
Každopádne, obrovskou chybou je strčiť hlavu do piesku a povedať: V Bruseli to majú všetko pod kontrolou, my len musíme poslušne plniť úlohy a bude to v poriadku. No, nebude.
No a teraz už začne byť ťažšie, treba začať naozaj a výrazne šetriť na verejných výdavkoch, a nie šklbať tých občanov, ktorí produkujú hodnoty. Treba realizovať štrukturálne reformy s cieľom zlepšiť podnikateľské prostredie, lebo ja teda plne rešpektujem, páni zo SMER-u, že zdieľate ľavicovú ideológiu, ale garantujem vám, že pracovné miesta vytvoria, vytvorí len súkromný sektor. Ak neviete ho nijak donútiť, neviete mu nijak zakázať ľudí prepúšťať, môžte tých, môžte iba tie firmy donútiť skrachovať a potom nebude tu už nikto zamestnávať ľudí. Čiže výrazne zlepšovať podnikateľské prostredie, no a s ministrom, s ministrom hospodárstva, ktorý táto vláda má, by to malo byť možné, ten presne vie, o čom hovorím. A pokračovať v privatizácii a získané peniaze použiť na zníženie verejného dlhu.
Práve preto sa na tomto mieste, ktoré je teda dôkazom zvrchovanosti a suverenity Slovenska, a v tomto čase, niekoľko hodín pred hlasovaním o zmluve, ktorá Slovensko masívne poškodí, tak práve na tomto mieste a práve dnes vyzývam Roberta Fica, premiéra našej krajiny a človeka, ktorý za osud Slovenska prebral zodpovednosť a zložil sľub, že svoje povinnosti si bude plniť v záujme občanov Slovenska, a nie v záujme hŕstky nevolených ľudí v Bruseli, aby zmluvu o trvalom eurovale z pozície predsedu vlády odmietol.
Pán Fico, je to vaša morálna zodpovednosť chrániť záujmy Slovenska, a nie ho poškodzovať.
Byť štátnikom neznamená poslušne plniť si úlohy z Bruselu a byť tam za fešáka. Byť štátnikom znamená konať v prospech krajiny. Vás, ctení poslanci, sa pýtam, či vám toto stojí za to, takto poškodiť Slovensko.
Pýtam sa vás, či pre toto ste išli do politiky, najmä tí, ktorí sú tu noví, a viem o, aj teda z radov SMER-u o viacerých prípadoch, že nemali najmenší problém sa živiť vlastnou prácou predtým, ako vstúpili do politiky. Tak ja sa vás pýtam, či ste pre toto išli do politiky, aby ste takúto hrôzostrašnú zmluvu podpísali?
Chcete naozaj tvrdiť, že ste si zmluvu prečítali a že vaše svedomie vám káže hlasovať za? Možno nie zajtra, možno o rok, možno o päť rokov, keď eurozóna už bude možno rozpadnutá a nám ostane len obrovské množstvo dlhov, sa budete hanbiť pred vašimi deťmi za to, ako ste v júni 2012 hlasovali.
Bez akéhokoľvek preháňania a plnou vážnosťou vám vravím, že hlasovať za trvalý euroval je ako podpísať pozývací list súdruhovi Brežnevovi v šesťdesiatom ôsmom roku alebo súhlasiť s Mníchovskou. Nechajte ma dohovoriť, prosím vás, dobre, keď mám slovo. Nepozerám na teba, ale neviem kam, lebo dotyčný hneď rýchlo stíchol.
Súhlasiť s podpísaním zmluvy o trvalom eurovale je ako súhlasiť s podpísaním pozývacieho listu súdruhovi Brežnevovi v roku '68, alebo ako súhlasiť s Mníchovskou dohodou v roku '39.
Presne tak, ako je dnes vyčítané kolegom z KDH, že pred dvadsiatimi rokmi nehlasovali za samostatné Slovensko, bude vám, ktorí dnes budete hlasovať za trvalý euroval, vyčítané, že ste napáchali obrovské škody, a nebudete sa môcť, aspoň tí, ktorí tu sedíte, vyhovoriť, že ste nevedeli, o čo ide.
Záverom mi dovoľte konštatovať, že vôbec nás neteší, že s našimi predpoveďami a obavami sme mali v plnom rozsahu pravdu. Nie sme z toho šťastní, lebo vidíme, ako to krajine škodí. Ale možno by bolo načase aspoň v tejto veci počúvať tých, ktorých predpovede a varovania sa, žiaľbohu, napĺňajú.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis