Vážení páni poslanci, pani poslankyne, dámy, páni, dovoľte len veľmi, veľmi stručne, pretože chceme ešte dneska skončiť. A naozaj myslím, že jeden deň na tému zameranie zahraničnej politiky by mohol stačiť, najmä v situácii, kedy pán minister zahraničných vecí musí, musí odísť zo Slovenska.
Ja by som to zhrnul, ten problém, ktorému dneska Európa čelí, a naozaj Európa sa nachádza v bezprecedentnej kríze kvôli štyrom dôvodom, a...
Vážení páni poslanci, pani poslankyne, dámy, páni, dovoľte len veľmi, veľmi stručne, pretože chceme ešte dneska skončiť. A naozaj myslím, že jeden deň na tému zameranie zahraničnej politiky by mohol stačiť, najmä v situácii, kedy pán minister zahraničných vecí musí, musí odísť zo Slovenska.
Ja by som to zhrnul, ten problém, ktorému dneska Európa čelí, a naozaj Európa sa nachádza v bezprecedentnej kríze kvôli štyrom dôvodom, a tieto štyri dôvody by som pomenoval prostredníctvom svetových strán.
Pretože jeden ten dôvod je, alebo ide z Východu, a to je ukrajinská kríza, ktorá je aj v spojení s Ruskom. Potom je tu vektor Západu, kde ja vidím ako veľký problém do budúcnosti, zrovna vo vzťahu k identite Európy, takzvanú TTIP, to znamená transatlantické partnerstvo o obchode a investíciách. Potom je tu južný vektor, kde sledujeme procesy v Grécku, v Španielsku, kde sa dostávajú k moci, alebo dostanú k moci radikálne ľavicové strany, čo môže mať veľký efekt na budúcnosť Európy. A potom tu máme severný vektor, ktorý ja spájam s politikou škrtania a austerity, ktorá môže byť naozaj hrobárom Európy. Čiže v týchto štyroch intenciách by som veľmi, veľmi stručne, do 20-ch minút sa pokúsim, pomenoval niektoré svoje argumenty.
Začnem tým, o čom je dnešná diskusia predovšetkým, a to je Ukrajina a spor Európy, respektíve Západu a Ruska. V prvom rade chcem zdôrazniť naozaj, že odmietam diskusiu vedenú niektorými kolegami z opozície, a už to tu bolo spomínané, ktorí vidia samých seba ako nositeľov pravdy a nás ako agentov nejakej veľmoci a podobne. To sú tak naozaj škôlkarské argumenty, že je mi to naozaj ľúto, lebo naozaj trojročné deti, škôlkari hovoria často svojim oponentom v škôlke, že moja mamina je najlepšia a nechcú počuť žiadne argumenty, pretože je taká silná tá emócia voči mamine, že nedokážu to nejakým spôsobom argumentovať, iba to tvrdia. A mne toto strašne silne pripomína kolegov z opozície, ktorí našli tú svoju veľmoc, Spojené štáty americké, alebo keď chcete, NATO, a tak strašne milujú túto veľmoc a tak strašne nedajú dopustiť, že nie sú ochotní počúvať argumenty druhej strany. A pritom aj Rusko má svoje argumenty. A tým nechcem sa k nim hlásiť, ale chcem ich vypočuť, chcem hovoriť aj o ruských argumentoch, pretože vo vzťahu, vo vzťahu k situácii na Ukrajine jedna aj druhá strana používa ale úplne odlišné videnie sveta.
Ja som mal tú česť byť asi pred dvoma týždňami v Rusku, bol som v Moskve, bol som v Jekaterinburgu, a stretol som sa s ruskými predstaviteľmi, aby ma informovali o tom, ako vidia oni tento spor. A bolo to naozaj veľmi poučné, bez ohľadu na to, či človek prijíma, alebo neprijíma ich argumentáciu, treba ju poznať.
Ten západný pohľad na krízu na Ukrajine je veľmi dobre známy, lebo ho ponúkajú všetky médiá a väčšina politikov zo strany pravice, ktorí sú médiami veľmi radi citovaní. A to je pohľad, že kríza na Ukrajine začala Krymom, to znamená, že ruskou anexiou Krymu, a odvtedy ríša zla – Rusko, aj keď v myšlienkach už dávno predtým, imperialisticky postupuje a zastaví sa možno niekde Reykjavíku, kým neexpanduje až na koniec Európy. To je taká tá, by som povedal, strašidelná vízia, kde Rusko je tou ríšou zla.
Potom máme ten ruský príbeh, ktorý som si vypočul. Ruský príbeh, celý ten príbeh o Ukrajine začína, naopak, na Majdane, ktorý podľa ruskej strany bol zinscenovaný, alebo minimálne veľmi silne podporovaný západnými veľmocami, či už európskymi, ale hlavne Spojenými štátmi americkými. Opakujem, to je ruská verzia. A je to vlastne len v súbehu ďalších rôznych prevratov, ktoré financovali aj nejakým spôsobom ovplyvnili Spojené štáty americké a západné veľmoci v iných krajinách. Spomíname si na farebné revolúcie, spomíname si na situáciu v Iraku, kde bola priama agresia, alebo v Líbyi, v Sýrii a tak ďalej. Takto Rusi interpretujú Majdan. To znamená išlo o puč, išlo o štátny prevrat. A oni reagovali na tento nepriateľský akt, kedy sa podľa nich Západ posúva smerom na ruskú hranicu tým, že sa, si chránili svoje bezpečnostné záujmy. To je ich príbeh. Teraz hovorím bez mojich komentárov, treba poznať obidve verzie.
Ja nevidím prienik medzi týmito dvoma verziami, pretože na Západe máte Rusko ako ríšu zla a na Východe, v Rusku opäť Západ je ten imperialista, tá ríša zla.
A teraz, ako sa dohodnúť? A viete, teraz, keď sa niekto snaží o tú dohodu, snaží sa hľadať, obrusovať hrany, snaží sa o nejaký kompromis, tak je okamžite vystavovaný obvineniam zo strany pravice, že my sme ruskí agenti a tak ďalej. To je neférové, je to neférové a príde mi to naozaj až primitívne a vulgárne, pretože svet naozaj nie je čierno-biely a, pán kolega Droba, opravím ťa, nie je čierno-biely. Svet má veľa odtieňov a sú rôzne interpretácie. A ak sme demokrati, ak máme kritické myslenie, ak dokážeme byť dostatočne skeptickí, tak myslím si, že musíme... Myslím si, že filozof liberálny to bol, Karol Popper, ktorý hovoril o otvorenej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje najmä otvoreným myslením. Lebo to, čo predvádzate vy, to je zatvorené myslenie. To je vyslovene vopred daný vinník, vopred daná ríša zla a všetko ostatné už ide, zasadíme do tohto príbehu. Čiže toto odmietam, toto odmietam. A nie preto, že by som bol rusofil, a nie preto, že by som teraz pociťoval potrebu obhajovať ruské kroky, ale preto, že si myslím, že rovnováha je jediné, čo nás dovedie k mieru, a práve o ten mi ide.
Čiže keď som asi pred pol rokom povedal väčšinu svojich argumentov, ja ich nebudem opakovať, by som tu bol ďalšiu hodinu, keď som povedal väčšinu svojich argumentov, ten zásadný bol, že riešenie pre Ukrajinu, reálne riešenie pre Ukrajinu si dneska predstavujem v tom, že Ukrajina bude federalizovaná s velikánskou autonómiou pre Donbas a že bude neutrálna, to znamená, že nevstúpi do NATO, a aj svoje aktivity voči Európskej únii bude veľmi, veľmi starostlivo zvažovať. Toto bolo niečo, čo som spomínal pred pol rokom.
A všimnite si, s čím ide Hollande a Merkelová vyjednávať s Putinom. S touto víziou. S touto víziou, pretože očividne je jasné, a každým dňom pribúdajú obete, že proste iná šanca nie je. Vy nemôžete zobrať z bývalej takzvanej buffer zone, to znamená, zo zóny, kde nemal byť ani ruský vplyv priamy, ani západný vplyv, to znamená, neutrálnej krajiny, vy nemôžete časť, kus odtrhnúť, zobrať si ju a tváriť sa, že rovnováha v Európe nebola porušená. No bola! A bola porušená najskôr Majdanom, to znamená, že najskôr tými, ktorí dneska vedú vojnu voči svojim občanom na východe Ukrajiny.
Takže toto je môj pohľad. A tie dva svety by som sa snažil zmierniť tak, aby sa aj jedna, aj druhá strana zistila alebo našla v polohe, že je tu istý zmier, že to nebude ponižujúce ani pre jednu, ani pre druhú stranu. To je zásadou mieru. Viete, keď potom kolegovia hovoria, že každý, kto sa snaží o nejaké pochopenie, porozumenie voči Rusku, alebo snaží sa o mier, tak automaticky musí dopadnúť ako Chamberlain, pretože Putin v tejto analógii je ako Hitler, a tým pádom len ustupujeme imperialistovi a na konci to skončí tým, že obsadí aj nás a všetkých, viete, keby takto sme uvažovali pri každom mierovom procese, tak nikdy žiaden mier nebude. Proste vždy budete mať dva rozhádané tábory, vždy budú proti sebe bojovať, budú sa nenávidieť. Po prejavoch, ako pán Šebej predviedol, tak to len nenávisť rastie a rastie, to cítite z neho, že on proste to Rusko nenávidí. Teraz myslím, samozrejme, ruský režim, nemyslím toho bežného Rusa. On ten ruský režim nenávidí a on mu neverí a veriť mu nikdy nebude. Takto uvažovalo strašne veľa ľudí aj v americkom establishmente. Celé, celé, celé to obdobie po roku ´89, respektíve ´91, celý čas videli v Rusku nepriateľa.
A Rusko to vedelo. Aj v tých najjeľcinoveckých časoch, kedy ešte Rusi sa snažili zbližovať so Západom. Oni to videli. Rusku proste neverili. Potom prišli tie Bushove základne, respektíve radary v Čechách a v Poľsku. A dneska to bolo krásne pomenované pánom Osuským. Oni tam boli kvôli Rusku, nie kvôli Iránu, ako si vymýšľal Bush a jeho establishment. Kvôli Rusku. A myslíte, že Rusi to nevedeli? No, samozrejme, že to vedeli. Tu sa už naozaj vytvárala situácia veľmi dlho k tomu, aby takýto nejaký spor prepukol.
Ale boli to Rusi, ktorí sa sťahovali viac na Západ? Nie. Rusi, nie. Bol to Západ, ktorý sa sťahoval viac smerom k ruským hraniciam.
Mimochodom, medzi Ukrajinou a Ruskom je strašne dlhá hranica. Strašne dlhá, nechránená. Viete si predstaviť veľmoc, ktorá si dovolí to, aby v krajine, kde je nechránená tisícová, dvojtisícová hranica, kde proste nebudú mať kontrolu nad tým, či tá krajina je súčasťou NATO, alebo nie je súčasťou NATO? Tak tam proste taká veľmoc neexistuje. A naivne si myslieť, že Rusko teraz zahodí všetky svoje bezpečnostné národné záujmy len preto, že pán Šebej verí nejakým ideálom? No, myslím si, že je to trošku podcenenie ruskej pozície.
Navyše so skúsenosťou, ktorú máme so západným svetom, ako keby sme naozaj mali, stáli voči, v dnešnom konflikte voči Švédsku, tak ja nemám jediný problém. Pretože Švédsko nemá nejaké imperialistické ambície. Švédsko nenapadlo Irak, Švédsko nenapadlo Afganistan, Švédsko neriešilo veci v Sýrii a Líbyi veľmi zvláštnym spôsobom. Toto Švédsko nerobilo.
Ale my dneska nestojíme vo vzťahu Rusko verzus Švédsko. My stojíme Rusko verzus Spojené štáty americké, respektíve západný svet, ktorý má na rováši naozaj veľmi veľa.
A to sú spomínané príklady Iraku, čo proste dneska je úplne jasné, že išlo o agresiu v rozpore s medzinárodným právom.
Majú na svedomí Juhosláviu, čo takisto bolo v rozpore s medzinárodným právom. Uznávajú viaceré západné krajiny Kosovo, čo je absolútne bezprecedentné porušenie medzinárodného práva. Ja nerozumiem tomu, ako môžu na jednej strane obhajovať Kosovo a na druhej strane sa vytáčať kvôli Krymu. No buď sú konzistentní, ani jedno, ani druhé neprijmú, alebo sú neni konzistentní, a tam, kde im to vyhovuje, tam uznajú Kosovo, a tam, kde im to nevyhovuje, lebo Rusov treba biť, tak tam neuznajú. Toto je proste také pokrytectvo, že s týmto sa ja neviem zmieriť.
A tie informácie sú, samozrejme, aj z jednej, aj z druhej strany. Ja vám teraz nebudem ani zbytočne vyhodnocovať tie informácie, pretože včera to, myslím, veľmi pekne povedal Eduard Chmelár: žijeme teraz v časoch, vo vojne luhárov, v informačnej vojne – tu máte západnú propagandu, tu máte ruskú propagandu.
Ja som si len všimol teraz také krásne vyjadrenie jedného hovorcu ukrajinskej armády, keď teraz bombardovali nejakú továreň, to, to vidíte na ňom, proste, s tú, tú, s tým cynizmom, že: asi tam niekto zahodil nejaký ohorok, proste to vybuchlo. On naozaj dokáže takto do kamery úplne vulgárne, brutálne očividne klamať. Tam prebieha vojna a on sa vyhovára na ohorky alebo na nejaké bezpečnostné nedodržané predpisy od robotníkov. No, proste! A tu už cítime všetci, že tam je taká miera propagandy, že tomu sa nedá veriť.
A viete, veriť by sa možno dalo zase, keby sme boli v situácii, že čelíme nejakej neutrálnej, anjelskej mocnosti, keby to bolo nejaké Švédsko, spomínané. No ale Spojené štáty americké?! Keď prinášajú oni tie dôkazy?! Pamätáte si na Rumsfeldové dôkazy, keď išlo o Irak? Výsmech! Výsmech! To bolo jasné, že proste tá vojna nemala byť. Ale bez problémov tam mával tým papierikom. A dneska zase robí to isté. Alebo minimálne tá kredibilita je veľmi nízka už aj kvôli minulosti, ktorú ponúkajú Spojené štáty.
Čiže, a ja tým nechcem ako naozaj vytvárať ilúziu, že len Spojené štáty sú zlé a Rusko je dobré. Nie. Veľmoci sa správajú tak, že chránia svoje národné záujmy, častokrát aj veľmocenské záujmy. Ani USA, ani Rusko, tu nie je ten dobrý.
A my si musíme chrániť, ako Európa, svoje záujmy. Nemôžeme byť mopslíkom Spojených štátov amerických. Európa má byť sebavedomá. A vždy bola.
Preto nerozumiem mnohokrát terajším krokom Európy, s tými sankciami a ďalšími vecami, pretože si myslím, že mierový dialóg, mier a snaha o napĺňanie kompromisov, to bolo vždy, čo zdobilo Európu. A chcel by som, aby to tak bolo naďalej. Aj preto vítam dnešnú iniciatívu alebo súčasnú iniciatívu pána Hollanda aj pani Merkelovej a verím, že to konečne môže priniesť niečo, čo by sme všetci chceli. Lebo Slovensko, a toto sa naozaj musíme asi zhodnúť, pre Slovensko je národným záujmom stabilita Ukrajiny, ale aj stabilita Ruska. Proste, keď vám Rusko bude v nestabilite, to znamená, že keď budeme tlačiť sankciami Rusko do kúta, a teraz nielen sankciami, ale všetkým tým umelým znižovaním cien ropy, atď., no tak potom naozaj príde alternatíva voči Putinovi. Ale to nebude žiadny liberálny politik, ktorý bude prozápadny a ktorý bude chcieť ísť do NATO, páni kolegovia. To bude buď Žirinovskij, alebo Zjuganov. Čiže ľudia, ktorí tú vojnu naozaj spustia a veľmi, veľmi rýchlo. Čiže ak chcete tento scenár podporovať?! Ja si myslím, že by sme mali skôr chrániť ten mier, dialóg a kompromis.
Čiže myslíme na to, že trpí predovšetkým Ukrajina. Na Donbase umierajú ľudia. Hovorí sa dokonca o desaťtisícoch. Nielen o tých piatich tisícoch, ktorí sú štatisticky evidovaní formálne, ale o desaťtisícoch mŕtvych.
Viete, keď Miloševič kántril ľudí v Kosove, tak všetci sme nadávali na Miloševiča, lebo proste robí strašné veci. Dneska to je Kyjev, ktorý proste kántri separatistov. Je to tak. A môžte za tým vidieť samozrejme to, že separatistov podporuje Rusko. Ale áno, aj ten Kyjev je podporovaný Západom. Alebo aj tí Albánci v Kosove boli podporovaní Západom. Čiže to sú proste analógie, ktoré ne-dokážete obísť. Je to tak. A mne je to ľúto, že sa tu nehľadá priestor na mierové dialógy a bojuje sa. To je vždy zlé. To je vždy zlyhanie. Nech je to kohokoľvek, je to vždy zlyhanie. A opakujem, neobhajujem tým Rusko a ani separatistov, medzi ktorými sú takisto rôzni vojnoví štváči, a nijakým spôsobom by som sa ich nechcel zastávať. Dobre, takže toľko k Ukrajine a k Rusku.
Koľko hovorím? Aby som nehovoril viac ako dvadsať minút, koľko som si povedal.
Takže naozaj a už len poslednú poznámku, ktorú som spomenul aj na výbore a ktorú musím povedať už aj preto, že sa cítim ako veľký antifašista: nedopusťme revíziu dejín! To je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré nás môže postretnúť. Nedopusťme revíziu dejín!
Keď počúvam ukrajinského premiéra ako v Nemecku hovorí, že Červená armáda počas II. svetovej vojny napadla Nemecko! On to povedal, ako keby sa nebojovalo proti hitlerizmu, ako keby sa napadlo Nemecko, proste "nevinné" Nemecko. To sú už také, také bludy, že tam už naozaj ako antifašista musím veľmi vážne reagovať. Nedopusťme revíziu dejín!
To isté, keď počúvam od kolegov z Poľska, keď sa tu hovorí o tom, že nie, to neboli Rusi, ktorí by oslobodili Osvienčim. A potom sú tu štatistiky, že koľko z nich bolo ukrajinskej národnosti, ruskej, takto to oni teraz začnú deliť, aby len akože z toho vynechali Rusov. To sú proste také nezmysly, že naozaj, prepáčte, ale toto nemôžem podporovať. Proste Rusku vďačíme. A padlo príliš veľa Rusov v tomto boji proti fašizmu, aby sme ich pamiatku nevážili. Čiže nedopusťme revíziu dejín!
A keď sa dejú veci na Ukrajine, ktoré hraničia s fašizmom, tak to musíme pomenovať. Proste musíme. Nemôžeme tým pádom tolerovať niektoré veci, ktoré sa na Ukrajine proste diať nemôžu.
A keď sme dokázali byť veľmi tvrdí voči Rakúsku, keď tam bola populistická extrémistická strana Haiderova, tak buďme aj voči Ukrajine a nedopusťme takých politikov, ako je Ljaško. Ten tam nemá čo robiť. Proste my máme povedať: a dosť, s fašistami my nerokujeme!
Takže toto je môj postoj, ale samozrejme budem rešpektovať diskusiu, lebo si nemyslím, že jediný mám patent na pravdu, a nemyslím si, že som nositeľom pravdy, o ktorej nemôžme diskutovať. Je to môj názor.
A viete, potom keď poviem niekedy kompliment, sa mi to stalo už druhýkrát, a ja už, ja som z vedeckých kruhov, keď som pánovi Poliačikovi raz povedal, že, nejaký kompliment, že on patrí k tým serióznejším, a on mi vzápätí zaťal proste, že aký som ja zlý. A dneska pánovi Šebejovi poviem, že je rozumnejší, a on na to povie, proste, že on mi nemôže oplatiť kompliment a strašne sa snaží byť vtipný. To sú, to sú chrapúnstva. To sa naozaj nerobí. A naozaj by som si vyprosil tento spôsob. To je ako v škôlke. Však sa bavme ako dospelí ľudia. Máme iný názor, ale ja si vážim aj kolegov z opozície napriek tomu, že majú diametrálne odlišné názory.
Dobre. Druhý vektor. Druhý vektor je TTIP. Budem už stručný, naozaj len poviem z rýchlika. K TTIP-u som aj mal viacero prednášok, viacero výstupov aj mimo sály parlamentu, čiže určite sa k tomu ešte budeme vracať. Ja verím tomu, že TTIP, proces teda dohody medzi USA a Európskou úniou o voľnom trhu bude trvať ešte veľmi dlho. Ja pevne verím, že to bude trvať minimálne niekoľko desaťročí, a nakoniec to skončí ako acta. Ale to je moje osobné želenie.
Samozrejme, vláda Slovenskej republiky sa stavia k tomu trošku pozitívnejšie, ale ja by som bol opatrnejší, najmä kvôli tomu, a to pán minister Lajčák veľmi správne povedal, treba veľmi starostlivo analyzovať dopady na európsky sociálny model, pretože liberalizácia môže ohroziť sociálny model, na ekologický model, lebo Európa má najvyššie parametre z hľadiska zeleného modelu, a tam musíme byť veľmi ostražití, a musíme byť veľmi, veľmi ostražití aj z hľadiska národnej suverenity. Pretože národná suverenita môže byť ohrozená korporáciami, veľkými, obrovskými korporáciami, nadnárodnými korporáciami, ktoré sídlia v Amerike, aj vďaka procesom, ktoré súvisia s tzv. arbitrážami, tzv. ES DIS. Tak tieto veci by som si určite postrážil. A v prvom rade by som si postrážil, aby proces jednania bol demokratický, akým dneska rozhodne nie je. Bankári majú prístup, korporácie majú prístup k tomuto rokovaniu, ale štáty nie. Štáty, nejakí úradníci z hľadiska Európskej komisie áno, ale my ako politici nemáme prístup k rokovaniam, nepoznáme výstupy, len veľmi formálne, a na konci sa iba očakáva, aby sme povedali áno či nie. No ja poviem nie, to vám poviem rovno. Pokiaľ to bude takto pokračovať, tak ja poviem nie. Lebo nechcem, aby sme Európu ešte viac amerikanizovali. Chcem, aby si Európa uchovávala svoju identitu, ktorá znamená sociálne, ekologické, mierové a demokratické usporiadanie. Toto chcem chrániť.
Tretí vektor, južný. To, čo sa deje v Grécku, nie je náhodou. Bez ohľadu na to, aké sympatie máte alebo nemáte voči Syrize, ja osobne nemusím nikoho asi presviedčať, že k nej nemám sympatie. Samozrejme, že sú mi sympatickí, sú to veľmi silní ľavičiari, veľmi humanistickí a veľmi demokratickí. Ja mám k nim sympatie, ale nie kvôli tomu to teraz hovorím. V Grécku sa naozaj stala zo škrtania, sa stalo niečo, čo tak silne rozbúrilo vlny sociálnych nepokojov, že tá krajina je vrcholne nestabilná, vrcholne nestabilná. A pokiaľ 35 % dostane radikálne ľavicová strana, tak to je signál niečoho, že Európa asi niečo nerobí dobre. Viete, môžte si povedať, že: aha, vidíte, nevďační Gréci, my sa snažíme im požičať, pomôcť, a oni sa teraz búria. No len toto je proste fakt, že oni nechcú ďalej trpieť za rozhodnutia politikov, ktoré boli konané nie nimi, ale tými politikmi.
A teraz otázka je: to isté sa deje v Španielsku. Všimnite si, čo sa deje so stranou Podemos, ktorá je tiež krajne ľavicová alebo radikálne ľavicová, ktorá vyhrá pravdepodobne o pár mesiacov španielske voľby. Španielsko je už ďaleko väčšie sústo, ako je Grécko. Ďaleko väčší štát. Piaty najväčší, myslím, v rámci Európskej únie. No a teraz Španielsko, Grécko; chceme naozaj dopustiť, aby sa k moci dostali radikálne ľavicové strany? Ako naozaj mne to nebude nijak mimoriadne prekážať, ale pokiaľ si politici zo Severu chcú túto možnosť nechať ujsť, aby spravili tú Európu sociálnejšou a vyhli sa takýmto konzekvenciám, tak majú poslednú možnosť, pretože potom z Juhu príde naozaj veľká vlna, ktorá môže zmiesť celú Európsku úniu.
A ja vyzývam iba k realizmu. Realizmus znamená, že chápem, že akési fakty tu fungujú, že sú tu nejaké okolnosti, že ľudia sú nespokojní s politikou škrtania. No tak musím reagovať, ak som správny politik, aby mi to neprerástlo cez hlavu. A Európe to dneska prerastá cez hlavu. Čiže žiadna tvrdohlavosť dneska nie je namieste, pokiaľ chcem udržať Európsku úniu.
A tu narážam na posledný severný vektor, ktorým je práve politika austerity, politika úspor, politika škrtania, ktorú tlačí predovšetkým Nemecko a niektoré pobaltské štáty a severské štáty. Pritom úplne môžem rozumieť tej argumentácii: nepodporujme morálny hazard, nesnažme sa teda prejedať si svoju budúcnosť. A tak ďalej. Ale to je v poriadku. Nikto nehovorí, aby sme prejedali budúcnosť. Z juhu sa ozývajú hlasy, aby boli tie sociálne náklady a sociálne dopady oveľa zmierlivejšie. To je celé. Aby sme trošku sa vedeli nadýchnuť a podporiť rast, pretože škrtaním akurát tak ničíme rast. A vy chcete od Španielska, Grécka, Talianska a týchto krajín, najskôr ich priškrtíte škrtaním, že nemôžu nijak rozpumpovať ekonomiku, a potom povedzte: splácajte, však môžte rásť. No nemôžu rásť. To je proste kontraintuitívne, kontradiktorické a myslím si, že sa tým Európa dostáva do pasce a dáva si vlastné góly.
Trošku realizmu, trošku realizmu, to je všetko, čo chcem. A chcem návrat k tej sociálnej Európe, ktorá bola typická pre západnú Európu v 60. – 70. rokoch, do čias, kedy naozaj boli pri kormidle takí politici, ako Olof Palme, ale aj Fransois Mitterand a ďalší a ďalší, ktorí chceli z Európy sociálny kontinent. A toto bude asi vždy niečo, čo ma bude hnať dopredu, aby som podporoval všetky strany, ktoré takéto niečo chcú.
A, viete, aj tá Syriza chce iba to, čo sa hovorilo v 60. a 70. rokoch v mainstreame. Ona nechce nič radikálnejšie.
Takže, aby som to zhrnul, realizmus to je, k čomu vyzývam vo všetkých štyroch vektoroch.
Vo vzťahu k Ukrajine: netlačme Rusko do kúta, lebo z toho bude vojna a túto vojnu nemôže nikto vyhrať, lebo Rusko má jadrové zbrane a prehráme všetci. Prehráme všetci. Ak chcete toto, niekto, riskovať, prosím, nie so mnou. Ja budem vždy ten, ktorý bude volať po mieri, po rokovaniach a nie po zbrojení. A naozaj treba si uvedomiť, kam kráčame. Pretože nech už spor na Ukrajine interpretujeme, ako chceme, Rusko nijakým spôsobom nezasahuje do štátov NATO. Ukrajina nie je štátom NATO. Dúfam, že ani nebude, popravde. Nie je štátom NATO. Ale NATO teraz robí na hraniciach Ruska veci, ktoré Rusko môže vyhodnocovať ako ofenzívu. To sú veľmi nebezpečné veci a ja by som bol veľmi opatrný. Samozrejme, treba zvažovať, treba sa baviť o týchto veciach, treba viesť dialóg v rámci Európskej únie, treba viesť dialóg s partnermi, ale treba upozorňovať na to, že sme prví na rane. A rozzúrené Rusko za hranicami, to by som teda naozaj nechcel mať. Čiže neprovokujme a nenapínajme svaly, radšej rokujme a hľadajme kompromis. Takže to je realizmus.
To isté z hľadiska TTIP, to isté z hľadiska transatlantického partnerstva. Nerobme si tu fetiš z globalizácie, teraz mám na mysli ekonomickú globalizáciu. Ja som zástanca globalizácie v tom zmysle: prepojiť svet, internet, snaha o dialóg. To všetko samozrejme obhajujem, ale ekonomická globalizácia taká, aká je nastavená od 90. rokoch, kedy sa iba liberalizovalo, privatizovalo, deregulovalo, spustila práve ekonomickú krízu v roku 2008.
Chceme opakovať tie isté chyby?
Viete, kto je víťazom týchto procesov? Veľké korporácie, veľké banky. A tí najchudobnejší ľudia na to doplácajú, tí robia v tých sweet shopoch, maquiladoras. A tak možno raz skončíme aj my, pokiaľ budeme v tejto liberalizácii pokračovať. Preto je TTIP nebezpečnou, pretože amerikanizujeme svet. A svet nemá byť americký. Ja rešpektujem americký model, kým je v USA. Ale my máme vlastný európsky model a ten sa snažme chrániť. Takže toľko, realizmus aj v tejto otázke.
Z hľadiska južného vektora, a tu poviem ešte jednu vec navyše, pretože je to na juhu. Južná Amerika, moja srdcová záležitosť, pán minister vie, budem to opakovať pri každom svojom prejave, naozaj by som veľmi silne chcel, aby sme prestali s nepriateľskou politikou voči Kube. Pretože, a tu je dokonca, myslím, že veľký, veľký signál aj zo strany Spojených štátov amerických, že sa prestáva s tým nepriateľstvom, škandalóznym blokovaním Kuby, ktoré nemalo oporu v medzinárodnom práve. Toto musí prestať a ja som rád, že to prestať ide. To znamená, Kuba si takéto niečo nezaslúži. A to isté by som si doprial a by som chcel, aby sa dialo aj v iných latinsko-amerických krajinách, kde je tá snaha o zvrhnutie rôznych režimov, ktoré sú nepohodlné, zo strany niektorých veľmocí veľmi očividné, chcel by som vyjadriť podporu práve týmto latinsko-americkým krajinám na čele so socialistickými politikmi.
No a posledná poznámka k tomu severnému vektoru, to znamená, k tomu škrtaniu. Toto je podľa mňa najväčšie nebezpečenstvo. A vidíme to, v najbližších dňoch sa bude rozhodovať o vôbec existencii ďalšej, európskeho nielen sociálneho modelu, ale vôbec eurozóny, Európskej únie, či dokážeme ustáť tieto procesy. Odporúčam neškrtať ďalej, naozaj uvoľniť to, zainvestovať do ekonomiky a hlavne podporovať sociálnu Európu, sociálne dávky, bojovať s chudobou, bojovať s nezamestnanosťou. Len toto môže zachrániť Európu.
Čelíme vážnym hrozbám zo strany vojny a mieru, zo strany ukončenia sociálneho a environmentálneho modelu. A je dosť možné, že o pár rokov bude Európa vyzerať úplne inak, tak ako nikto z nás nechce, bude rozorvaná vojnou, bude rozorvaná sociálnymi krízami. Toto nikto z nás nechce. Lebo ja sa bojím, že v tom čase naozaj porastie aj extrémizmus, pravicový extrémizmus. A hrozba fašizmu je to najhoršie, čo môže, čo môže Európu postretnúť.
Nevracajme sa do histórie, snažme sa poučiť z nej.
A už len posledný príklad a poslednú vetu. Keď som bol v Rusku, hovoril som aj s vojnovými veteránmi, hovoril som s ľuďmi z čečenskej vojny a dokonca s ľuďmi zo sovietsko-afgánskej vojny ešte z osemdesiatych rokov. To posolstvo bolo od všetkých to isté: Nedopusťme ďalšiu vojnu! Tí, ktorí vojnu zažili, veľmi dobre vedia, že ďalšiu nemožno dopustiť.
Je zvláštne, že najviac o vojne hovoria a najviac sa rinčavými zbraňami a najviac sa tými militantnými rečami oháňajú tí, ktorí by v živote ani bojovať nešli. To je ten paradox.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis