Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, naozaj len veľmi krátko. Tento štátny sviatok, myslím si to, čo k nemu bolo povedané, prebehla diskusia verejná v médiách, a tie základné veci, ktoré tu sú, ktoré zhodnotili ten existujúci doterajší stav, sa myslenia našej spoločnosti, vcelku je známy, to znamená, že veľká časť diskusie, ktorá tu zatiaľ prebehla, vlastnému meritu veci, veci sa, sa vlastne nedotkla. Len problém je ten, že naozaj otvárali sa niektoré problémy, ku ktorým možno treba zaujať stanovisko.
Naozaj, pán Dostál, absolútne nespochybňujem legitimitu vašich vystúpení. Slovensko je, a som na to hrdý, od svojho vzniku demokratickou krajinou, takže máte absolútny priestor. Moje stanovisko bolo hodnotové k tomu, ako vystupujete na Slovensku, s akými hodnotami vystupujete, ako vnímate slovenskú verejnosť, aké hodnoty favorizujete vo svojich vystúpeniach. Klasický, normálny komentár. A je fakt, že teda mne sa nepáči, ale, ale to je čisto subjektívna otázka, len niekedy treba pokonfrontovať s hodnotami, ktoré hlásite. Ten zásadný rozpor, že to Slovensko, sebaurčovacie právo, to, že ste sa, že ste boli proti, to je úplne v poriadku, ale spôsob, akým ste boli proti, tým ste výrazne provokovali slovenskú verejnosť a používali ste formy, argumenty a spôsob interpretácie také, ktoré boli častokrát až urážlivé. Minimálne ja som to takto, ak dovolíte, aby som sa nevykladal za verejnosť, čítal.
A to sa bez nútenia priznám, že veľmi vážne som považoval za najlepšiu formu vtedy autentickú federáciu. Len keď som videl, že tá autentická federácia bola kontaminovaná všelijakými tými stočlennými radami a podobne, som vedel, že niekto nechce korektne pracovať s rovnocenným vyvážením národov. Na druhej strane predtým fungujúcich v spoločnom štáte s tým a že demokratická štruktúra, ktorá automaticky generovala rozdielne pohľady ľavicové, pravicové, rôzne pohľady na zásadné otázky, čiže spôsobovala veľké problémy. A nezávidím ani vtedajším ľuďom, ktorí rozhodovali o tom procese, že museli urobiť tie riešenia. A všímal som si aj potom následne demagogickú dezinterpretáciu tých procesov s cieľom, ktorý sa nedá vyhodnotiť inak, ako škodiť. Iste emocionálny, lebo racionálny základ tam žiadny nevidím, načo by to bolo.
Moja krajina, ale Slovensko akonáhle vzniklo, sa stalo mojou krajinou. Je súčasťou nás všetkých, skladáme sa na školy, na penzie, na zdravotníctvo a na čokoľvek, máme fungovať, máme sa integrovať, máme hľadať integračné momenty, lebo je známe v demokratickej teórii, iste vám to neušlo, že štát má veľmi silné integračné momenty, ale aj veľmi silné dezintegračné. A predovšetkým demokracia ako inštitút výrazne dezintegruje, lebo sloboda záujmovej polarizácie zákonite rozbíja, rozbíja tú jednotu a treba hľadať integračné momenty. A z toho dôvodu sa musí pracovať aj v Európe aj s národnými termínami, aj keď ako vy uznávam a sú, samozrejme, také liberálne pohľady, ktoré čokoľvek, čo spomenie národnú hrdosť, vlastenectvo a podobne, okamžite vyhlasuje za, za negatívny nacionalizmus a čokoľvek.
Čiže tie integračné momenty, veľa ich nie je. Sociálna otázka, náboženská otázka a aj trošičku príslušnosť k nejakému celku. Čiže moje národovectvo nikdy nepresahovalo fenomén, že všetci ľudia sú absolútne rovní, že tento štát rovnako patrí Slovákom, ktorí sa cítia, rovnako tým, ktorí sa necítia Slovákmi, že základné humanistické princípy majú byť vyčlenené a sú včlenené do Slovenska, do ústavy a som presvedčený aj do, do života v našich krajinách s tým, že jak si dookola všímam, aj v iných krajinách totiž apoliticky silné vznikajú tendencie, ktoré do istej miery dokonca majú tendencie ohroziť naše územné členenie, hranice nášho štátu a podobne. A v minulosti, zvlášť v rokoch 2006 až 2010, sme to veľmi intenzívne zažívali. A vtedy, pán kolega, keď začali vznikať karpatské všelijaké poslanecké a neviem aké zoskupenia a kde začali vznikať veľmi intenzívne územné požiadavky na časť Slovenska, jednoducho vtedy bolo treba niektoré veci, mechanizmus politiky, interpretácie a dokonca aj slovník upraviť úplne logicky. To je celé.
Čiže je to moja krajina dneska, našou úlohou je spoločne aj s vami, aby sme ju budovali ako demokratickú krajinu, ale ako korektnú krajinu a v rámci ktorej rešpektujeme niektoré veci. Jak ja rešpektujem vaše liberálne, ultraliberálne videnie, pravdepodobne treba, keďže sme politici, rešpektovať, čo si myslia naši ľudia. Lebo my tu v mene ľudí, ktorí nás volili sem, máme spravovať túto krajinu a máme v svojej činnosti stelesňovať aj to, ako ľudia vidia tento problém. Samozrejme, v interakcii s vedou a tak ďalej a tak ďalej.
Takže v danom prípade som nesmierne hrdý na to, že aj mechanizmus, a som aj veľmi vďačný kolegom v Čechách, bratskému národu, že rozdelenie, Slovensko, prebehlo neuveriteľne. Doteraz je obrovským príkladom a je, je a stretol som sa v tom zahraničí desiatky krát, mimoriadne oceňované ako veľmi korektné a tak ďalej.
Som veľmi rád, že mám za sebou spoločné zasadnutia vlád, máme s Českou republikou, parlamentov, stranícke kontakty na našej úrovni, teda absolútne, absolútne úzke.
To znamená, že ak tu teraz v tejto fáze, kde kontaminuje ten verejný priestor rôznymi úplne nezmyselnými poznámkami, vytvárame možnosť, že spoločne oslavujme mimoriadnu udalosť, vznik, teda 100. výročia vzniku Československej republiky ako predpokladu aj pre budúcu samostatnú štátnosť Slovenska, čo nikto absolútne nepopiera a je zásadná, tak ako a mať voči tomu výhrady a vyprávať tu niečo o výletoch na nejakých, neviem kam a tak ďalej.
No, už Konfucius, pán kolega, hovoril veľmi výrazne o potrebe národných symbolov, rozprávanie o integračných momentoch pre spoločenstvá, pretože aj súčasťou politiky základ je to, čo je esenciou politiky, že musím hľadať spoločnosť čo najvyššieho zjednotenia, potrebujeme 51, minimálne, percent ľudí, ale ak chceme byť demokrati, potrebujeme čo najširšie zjednotenia sa na niečom. A tomu, samozrejme, treba prispôsobiť aj mechanizmus politiky, jazyk a spôsoby.
Hľadanie je úplne zbytočné, nezmyselných kontroverzií, ktorých historicky medzi historikmi oboch krajín, tretích krajín zaznelo tisíce, pán kolega, stovky kníh sú na tú tému, čo sa tu dneska rozprávalo, popísalo, bohužiaľ, už nikto neni originálny, lebo to nejde. Už úplne každý jeden pohľad, ktorý sa dá na túto tému, odznel.
A ja chcem pogratulovať vláde a som na to hrdý, že vymyslela tento, iste, je to prostriedok sui generis, aj sami viete, že aj zákony majú charakter sui generis svojho druhu, dospeli sme k tomu, že vieme si predstaviť zhodu, že v tejto súvislosti jednorazovo urobíme štátny sviatok. Tradičné kontroverzie historickej obce boli medzi tým boli 28. a 30., vy navrhujete 28., nech sa páči, rešpekt, ale som presvedčený, že dramatická väčšina bude súhlasiť skôr s tým 30., lebo chcú tam vidieť aj to Slovensko pri tom vzniku a chcú vidieť aj konkrétne akty toho obdobia, v ktorých naozaj možno identifikovať slovenský prístup a, samozrejme, aj slovenské predstavy o budúcej forme fungovania v štáte.
Takže ja gratulujem vláde a som presvedčený, že je to dobrý sviatok, samozrejme, môžme diskutovať o tom aj ďalej, historici tu budú naďalej, ďalšie generácie budú znovu možno prediskutovávať tento stav veci, naše videnia dobové, ktoré sme tak a onak prežili. Možno aj autenticky a možno budeme pokračovať ďalej.
Ja osobne budem vždy vítať, ak sa budú medzi naším bratským národom prehlbovať vzťahy, budem tomu fandiť, budem tomu pomáhať a za tento návrh zákona, ak bude príležitosť, tak v každom prípade s veľkou radosťou zahlasujem.
Ďakujem vám za pozornosť.
