Ctené kolegyne, kolegovia, ja sa v podstate obsahovo pridám k dvom predchádzajúcim kolegyniam, ktoré sa k tomuto zákonu vyjadrili a hneď na úvod chcem povedať, že nespochybňujem čistotu motívov predkladateľov. Nemyslím si, že je za tým čokoľvek iné, ako snaha, záujem úprimne pomôcť určitej skupine ľudí, ktorí majú nejaký zdravotný postih a žijú s nami.
Takže budem síce kritický, ale dúfam, že to bude konštruktívne kritické a nebudete mi...
Ctené kolegyne, kolegovia, ja sa v podstate obsahovo pridám k dvom predchádzajúcim kolegyniam, ktoré sa k tomuto zákonu vyjadrili a hneď na úvod chcem povedať, že nespochybňujem čistotu motívov predkladateľov. Nemyslím si, že je za tým čokoľvek iné, ako snaha, záujem úprimne pomôcť určitej skupine ľudí, ktorí majú nejaký zdravotný postih a žijú s nami.
Takže budem síce kritický, ale dúfam, že to bude konštruktívne kritické a nebudete mi to mať za zlé. Ja som prekvapený, lebo ja som, samozrejme, o tejto téme hovoril s niekoľkými skupinami nepočujúcich a nestretol som, možno, možno s desiatimi mienkotvorcami z tejto komunity som hovoril a z tých desiatich som nestretol ani jednu alebo ani jedného, ktorý by túto vašu aktivitu uvítal. Pýtal som sa ďalej otázky, nebolo celkom jasné, že vôbec ako sa tento návrh zákona do parlamentu dostal a prečo. A prečo je v podstate vytrhnutý z kontextu školského zákona a celkovej legislatívy. No a v podstate nejak z toho mi vyplýva, že sa stalo asi to, že ste počúvali nejakého človeka, ktorý je už 20 rokov na penzii. Je značne odtrhnutý od reality, nerozumie tomu, nesleduje progres v tejto oblasti a jednoducho ste mu sadli na lep. Vypočuli ste si ho a on vás presvedčil o tom, že by bolo dobré urobiť z toho návrh zákona.
Takže ešte raz, ja vám to nevyčítam. Naopak som veľmi rád, že sa tejto problematike venujete. Oceňujem iniciatívu SNS, len z toho, ako to vidím dnes, tak si myslím, že jediné správne riešenie je fakt si k tomu znova sadnúť, možno vtiahnuť do toho aj niektorých ľudí z opozície, pani kolegyňu Zimenovú, pani kolegyňu Shazhad, ja by som sa toho možno tiež rád zúčastnil a poďme urobiť poctivý, dobrý návrh zákona, ktorý potom prejde stopäťdesiatimi alebo stoštyridsiatimi hlasmi v celej snemovni.
Ono ja pôjdem trošku aj do detailov, že v čom si myslím, že sú najväčšie chyby tohto návrhu. Takže asi najlepšie bude, keď vám prečítam stanovisko špeciálnych pedagógov, ktorí pracujú so žiakmi so sluchovým postihnutím, lebo oni zhrnuli tie argumenty veľmi konzistentne a na jedno miesto.
Používanie slovenského posunkového jazyka sa realizuje v súlade so zákonom. Žiaci, rodičia žiakov a aj sluchovo postihnutí zamestnanci pri zásadnej komunikácii majú vždy tlmočníka slovenského posunkového jazyka. Pri osvojovaní nových pojmov vo vzdelávaní, hlavne v tom predškolskom, predprimárnom vzdelávaní je vždy nový pojem uvedený vizuálnym obrazom, orálne, teda slovom a aj posunkom.
K druhému bodu dôvodovej správy. U každého dieťaťa so sluchovým postihnutím, s výnimkou detí s ťažkým mentálnym postihnutím, a tie tvoria približne 5 % populácie, je možné vyvodiť reč. Táto schopnosť je aktívna a v podstate vzniká už od narodenia a čím skôr sa ju snažíte u toho dieťaťa otvoriť, tým lepšie a tie deti, s ktorými sa aktívne pracuje vo veku od 0 do 6 rokov, majú najväčšiu šancu naučiť sa celkom dobre hovoriť a tým pádom byť lepšie pripravení na život vo svete majoritnej počujúcej populácie. Prečo by sme to nemali využiť, keď jedinec so sluchovým postihnutím ovládajúci hovorenú reč má väčšie možnosti vzdelania a uplatnenia samozrejme osobnostného rozvoja?
Ďalšia otázka je, na čo investovať peniaze do zariadenia na transláciu reči do písanej formy? Viem, že na takomto zariadení už dlhšie pracuje Košická univerzita, vyvíja ho a dnes už takúto aplikáciu v podstate nájdete na každom lepšom, drahšom smartfóne. Ak má nepočujúci prekladaný text, prepisovaný text, tam je jeden veľký problém, že väčšina z nás počujúcich si myslí, že keď dáte nepočujúcemu do ruky A4 s textom, tak vlastne, že on to má z tých rôznych foriem postihov vlastne najjednoduchšie, lebo on si dokáže tú informáciu prečítať, spracovať a konať na základe nej. Ale mýlite sa, veľmi. Nepočujúci majú problém s porozumením písaného textu. Vy keď mu dáte noviny, tak on možno 50 %, taký bežne nepočujúci slovenský nerozumie tomu obsahu, čo sa píše. Majú veľký problém s časovanými slovami, skloňovanými slovami. Ten ich posunkový jazyk, to je vlastne, to je, aj tie vetné konštrukcie, keby ste prekladali do našej reči, tak to sú veľmi, veľmi jednoduché vety. Čiže on, keď číta vetu rozvitú, ktorá má prívlastky, prívlastné meno a je skloňovaná, tak je veľká šanca, že on vlastne nezíska z nej ten správny význam a nevie ho pochopiť.
Peniaze, ktoré navrhujete vyčleniť na tento projekt, by boli omnoho vhodnejšie investované do príspevku na kvalitné načúvacie aparáty a tzv. kochleárne implantácie. To sú také malé zariadenia, ktoré sú vlastne implantované do ucha nepočujúceho. Tí, ktorí sú nedoslýchaví, tak vieme u nich dosiahnuť to, že počujú v podstate bezchybne a tí, ktorí sú nepočujúci a majú len malinkú mieru sluchu ešte nepoškodenú, tak dokážu relatívne dobre počúvať. Tieto kochleárne implantácie pomôžu nepočujúcemu lepšie komunikovať v štátnom jazyku a opäť byť lepšie integrovaný.
Výstup tiež potvrdil, že nepočujúci vzdelávaný metódou totálnej komunikácie, to znamená kombináciou troch faktorov orálne, posunkami a písaným jazykom, má väčšiu slovnú zásobu a následne má omnoho lepšiu čitateľskú gramotnosť. Dnes je na Slovensku približne 40-tisíc nezamestnaných nepočujúcich. Tie profesie, kde môže nepočujúci plnohodnotne fungovať, nie je ich až tak veľa, ale ja v ich radoch poznám teda niekoľko šikovných rezbárov, niekoľko kaderníčok, kaderníkov, stolárov. Môžu vykonávať tento typ prác fotografi, ale veľakrát vlastne tie, ich priestor na zamestnanie sa je veľmi obmedzený a končí to pri nejakých robotníckych povolaniach. Tu by som chcel vyzdvihnúť napríklad firmu Volkswagen, ktorá sa venuje dlhodobo tomu, že zamestnáva nepočujúcich. Má pre nich aj špeciálny program a je hrdá na to, že sa snaží integrovať týchto ľudí. Vysvetľoval mi aj ten majster, že aké je to komplikované v podstate mať toho nepočujúceho robotníka na linke a na páse. Oni sa mu musia naozaj špeciálne venovať a musia vyvinúť extra úsilie na to, aby ten človek jednak sa cítil na tom pracovisku vítaný a zároveň aby nerobil chyby, aby nedochádzalo k ohrozeniu jeho fyzickej bezpečnosti a podobne.
Takže toľko asi. Ak ich dneska, ak ich máme 40-tisíc a ak nebudeme hlavne tie deti nepočujúce dnes, ktoré máme a s ktorými sa pracuje na školách, ak ich nebudeme učiť hovoriť, tak tých nezamestnaných nepočujúcich nebude 40-tisíc, ale čochvíľa ich bude 80-tisíc. Málo zamestnávateľov má záujem zamestnávať nepočujúcich a takých, ktorí komunikujú len cez tlmočníka alebo len cez translátor, tak tí sú prakticky naozaj nezamestnaní, ak náhodou nenájdete zamestnávateľa filantropa, ktorý si to zoberie za svoje, že chce pomôcť aj niekomu ďalšiemu a nielen zisku svojej firmy. Toto je, toto je, bohužiaľ, prax.
Takže za mňa asi toľko. Ak to mám zhrnúť, tak oceňujem, oceňujem to, že ste sa k tej téme prihlásili a chcem vás vyzvať na to, aby sme ten návrh stiahli a aby sme si sadli za jeden stôl, kde bude úplne jedno, či je niekto koalícia alebo opozícia a ak to myslíme úprimne a chceme pomôcť konkrétnej skupine ľudí, ktorí trpia sluchovým postihom, tak to poďme urobiť odborne po konzultácii aj s ľuďmi.
Ešte jedna vec, že mám dokonca informáciu, že konkrétni odborníci, ktorí sa tejto téme venujú na ministerstve školstva, tak, že s nimi ste sa v podstate ani nebavili a ani netušili o tom, že takýto návrh zákona ide do parlamentu. Čiže ešte raz. Vecne. Dúfam, že tú kritiku nebudete brať osobne. Viem, že ste boli motivovaní čistými motívmi, ale poďme na tom popracovať ešte.
Ďakujem.
Skryt prepis
