Videokanál poslanca

Ďakujem pekne všetkým poslancom, ktorí vystúpili v rozprave a aj tým, ktorí mali faktické poznámky k tomu, čo tu odznelo. Chcela by som sa poďakovať aj tým poslancom, ktorí mi ďakovali vo svojich vystúpeniach, aj tým, ktorí povedali, že som ich nesklamala, keď zdvihli za mňa ruku a volili ma za verejnú ochrankyňu práv. Ja som veľmi rada.
Zobrala som a beriem postavenie verejného ochrancu práv vážne. Je to jeden z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky, takže jeho úlohy určuje ústava a preto by každý ich mal plniť. K vzťahu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani ombudsmanka, chvíľku keby ste počkala.
Páni poslanci! Jednak netelefonujte v rokovacej sále a jednak dajme si úctu minimálne aspoň v tom, že budeme aspoň na záver, teda tí, ktorí ste nepočúvali, aspoň teraz si vypočujete pani ombudsmanku.
Nech sa páči.

Dubovcová, Jana, verejná ochrankyňa práv
Chcela by som teda na záver pripomenúť, že Slovenská republika sa práve vzťahom Národnej rady k verejnému ochrancovi práv a k jeho činnosti a k tomu, čo pozisťoval, ako sa ona v minulosti stavala, tak dostala do povedomia aj medzinárodných inštitúcií, negatívne, žiaľbohu. A chcela by som pripomenúť z listu prezidenta európskeho regiónu Medzinárodnej organizácie ombudsmanov, ktorá združuje 160 ochrancov, ktorý prišiel ešte v roku 2014 nášmu predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorom sa výslovne uvádza, budem parafrázovať najskôr, že postoj Národnej rady ako volených zástupcov ľudu k zisteniam verejného ochrancu práv, ktorého úlohou je ukazovať na porušenia základných práv a slobôd, ktorých sa dopúšťa štát voči občanom, ak je postoj Národnej rady taký, že si, že vážne ohrozuje prácu verejného ochrancu práv a že neregistruje jeho zistenia, nezaoberá sa nimi, tak takáto situácia je vnímaná ako dôkaz nedostatku rešpektu k právam občanov Slovenskej republiky.
Tak s týmto by som chcela skončiť, pretože verím, že aj moja doterajšia činnosť, aj činnosť budúcej verejnej ochrankyne práv bude akceptovaná Národnou radou a že Národná rada ukáže svojimi aktivitami, že si naozaj váži svojich občanov a že jej záleží na tom, aby boli v Slovenskej republike, ktorá je demokratický a právny štát, dodržiavané ich základné práva a slobody zo strany orgánov štátu.
A ešte by som chcela pripomenúť, že Slovenská republika nevytvorila podmienky pre úplné fungovanie verejného ochrancu práv nielen tým, že nemá budovu, ale jeden atribút nezávislosti, ktorý nespĺňame, je, že verejný ochranca práv má mať samostatnú rozpočtovú kapitolu, aby mohol byť nezávislý vo svojom konaní, čo Slovenská republika nespĺňa. Takže predpokladám, že pre budúcu verejnú ochrankyňu práv Národná rada vytvorí dokonalé podmienky na to, aby mohla plniť tú svoju rolu očí a uší parlamentu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, predkladám správu verejného ochrancu práv za obdobie roka 2016. Podľa zákona v tejto správe má verejný ochranca práv uviesť poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v činnosti orgánov verejnej správy a ďalej má uviesť svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. To som citovala zákonný text § 23 zákona o verejnom ochrancovi práv.
V tejto správe, ktorú som predložila Národnej rade Slovenskej republiky o svojich poznatkoch z minuloročnej činnosti, sú uvedené zistenia, ktoré verejný ochranca práv získaval preskúmaním podnetov, s ktorými sa na neho obrátili občania Slovenskej republiky. Tieto poznatky o výsledkoch prieskumu podnetov sú usporiadané v správe podľa toho, ako sú jednotlivé základné práva a slobody usporiadané v Ústave Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, lebo medzi jednotlivými základnými právami a slobodami neexistuje nejaká hierarchia, teda jedno nie je možné nadradiť nad druhé a podobne. Takže z toho dôvodu je zvolená táto úprava v správe, ktorá kopíruje usporiadanie v Ústave Slovenskej republiky.
Okrem toho správa obsahuje poznatky verejného ochrancu práv o postupoch orgánov verejnej správy, ktoré neboli v súlade so zásadami dobrej správy, ale uvádza aj niektoré pozitívne príklady, keď takýto postup bol úplne v súlade so zásadami dobrej správy, ako príklady dobrej správy. Verejný ochranca práv môže vykonávať činnosť okrem toho, že preskúmava podnety, s ktorými sa na neho obrátili právnické alebo fyzické osoby, môže vykonávať svoju činnosť aj vo forme prieskumov, ktoré vykonáva z vlastnej iniciatívy. Musím povedať, že často motiváciou na vykonanie prieskumu je priorita verejného ochrancu práv, ktorú určil pre činnosť kancelárie v určitom kalendárnom roku, ale zároveň môže sa stať podkladom pre vykonanie takéhoto prieskumu verejného ochrancu práv aj niektorý z poznatkov, ktoré získal pri preskúmavaní podnetov, čo sa stalo aj v tomto prípade.
Chcem ešte uviesť, že verejný ochranca práv v minulom roku podal aj alebo ukončil prieskumy, ktoré viedli k podaniu dvoch mimoriadnych správ, ktoré boli už predložené a prerokované v Národnej rade Slovenskej republiky. Z tých poznatkov, ktoré som získala z tej časti, keď sa na verejného ochrancu práv obracali občania, za najzásadnejšie zistenia, ktoré čiastočne potom viedli aj k ďalšiemu, hlbšiemu prieskumu a aj k podaniu mimoriadnej správy, považujem zistenia, ktoré sa opakujú z roka na rok, stačí si pozrieť aj správu z roku 2015. Postupy, ktoré sa týkajú svojvoľného postupu polície, svojvoľného preto, lebo polícia postupuje inak, než jej ukladá zákon. Je to hneď v prvej časti Poznatky z podnetov pod bodom Základné práva a slobody, tzv. osobné práva a slobody, kde sme zistili v policajných postupoch, že zasahujú do základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktoré je chránené článkom 16 ústavy. Do základného práva, ktorým "osobná sloboda sa zaručuje", to je čl. 17 ods. 1 ústavy, že svojím policajným postupom, ktorý nemá oporu v zákone, porušila polícia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nemožno nikoho mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, ako aj v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na osobnú slobodu a bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem ustanovených prípadov.
Ja som upozornila na tento prípad aj v mimoriadnej správe, preto lebo nie je jediný a nie je to prvýkrát, keď verejný ochranca práv poukazuje na používanie policajnej sily, ktoré nemá oporu v zákone, alebo ak aj má oporu v zákone, tak je táto sila použitá neprimerane vo vzťahu k tomu, čo práve rieši. V tomto prípade, ktorý uvádzam v správe, išlo o zásah voči osobe, ktorá už bola zbavená osobnej slobody, a to viacnásobne došlo k porušeniu základných práv, pretože nebola umiestnená do riadnej cely, ako to podľa zákona má polícia urobiť, ale okrem toho v tejto cele bol voči nej vykonaný zásah zo strany polície, teda voči osobe, ktorá už bola zatvorená a ktorá bola pod kontrolu štátu, a spôsobili jej týmto zásahom závažné zranenia jej zdravotného stavu. Niektoré môžem prečítať: zlomenina štvrtého až šiesteho rebra vpravo, zlomenina štvrtého až siedmeho rebra vľavo, zlomenina priečnych výbežkov prvého a tretieho driekového stavca, pomliaždenina v oblasti chrbta a brucha na oboch stranách, pomliaždenina na oboch horných končatinách s odreninami v okolí očí, očné hematómy. Tento stav bol veľmi vážny, preto som konštatovala vzhľadom na to, že išlo o osobu, ktorá už bola spacifikovaná, obmedzená na osobnej slobode, že išlo o svojvoľný policajný zásah.
Aj pri tejto príležitosti poukazujem na to, že Slovenská republika nemá pre takéto prípady vytvorený orgán nezávislého vyšetrenia takéhoto policajného postupu, a taktiež upozorňujem na to, že osoba, ktorej sa takýto postup týka, nemá zabezpečený efektívny a účinný prostriedok nápravy. To znamená, že dochádza k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany štátu voči jeho obyvateľovi alebo občanovi.
A ešte raz apelujem na to, že na tieto svojvoľné policajné zásahy a na nezákonné použitie alebo neproporcionálne použitie alebo neprimerané použitie policajnej sily upozorňujem opakovane, a je to prípad, keď ministerstvo, ktoré je zodpovedné za činnosť polície, a ani polícia sama neprijímajú včas a adekvátne opatrenia.
Medzi niektoré ďalšie porušenia, ktoré sú uvedené aj v správe a ktoré boli zistené z preskúmania podnetov, boli také závažné zistenia, ktoré sa týkali ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ale aj do obydlí. Tieto zásahy alebo táto forma porušovania základných práv sa opäť opakuje, ale uvádzam v tejto časti správy aj príklady, keď obce; ale orgány samosprávy alebo aj štátne inštitúcie prijali odporúčania verejného ochrancu práv na nápravu zistených nedostatkov už v priebehu preskúmavania podnetu alebo po jeho ukončení. Takýmto prípadom bol aj napríklad postup starostu obce Hrčeľ, ktorý vydal také opatrenie, ktorým organizoval používanie obecného ihriska. Rozdelil ho na párne a nepárne dni a určitá časť občanov, ktorá bola Nerómovia, ho mohla používať v určené dni a Rómovia v iné dni. Starosta toto odôvodňoval tým, že chcel zabezpečiť bezpečnosť v obci, ale tento jeho postup bol v rozpore so zákonom aj s jeho oprávneniami, lebo na zabezpečovanie bezpečnosti má obec iné nástroje a postupy. Okrem toho starosta nemôže vydávať také opatrenie, ktorým zaväzuje občanov obce na to, aby sa nejakým spôsobom správali. Takéto opatrenie by mohlo vydať iba obecné zastupiteľstvo, čo sa v tomto prípade nestalo. My sme ale konštatovali, že v tomto prípade nešlo o úmysel porušovať práva obyvateľov, len teda nešťastným spôsobom a možno aj z nevedomosti pristúpila obec k takémuto opatreniu z obáv o bezpečnosť pri používaní ihriska. Okamžite už v priebehu preskúmavania podnetu urobili nápravu a my sme boli o trištvrte roka neskôr preskúmať, že či prijaté opatrenia fungujú v praxi, a zistili sme, že obecné ihrisko používajú bez rozdielu podľa pôvodu všetci obyvatelia obce a nemajú žiadny ani bezpečnostný problém. Toto uvádzam ako pozitívny príklad, keď verejný ochranca práv zistil závažné porušovanie základných práv, ale zároveň boli už v priebehu preskúmania podnetu prijaté opatrenia.
Taký istý pozitívny príklad môžem uviesť zo strany ministerstva životného prostredia, lebo my sme na základe podnetu zistili, že dochádza k porušovaniu základného práva vlastníckeho, vlastniť majetok v prípadoch, keď nedošlo k poskytnutiu náhrady za pozemky, o vlastníctvo ktorých podávatelia prišli tým, že tieto zmluvou medzi Československou ešte socialistickou republikou a Rakúskou republikou prešli do vlastníctva Rakúskej republiky. Napriek tejto skutočnosti k žiadnej satisfakcii a náhrade nedošlo a v priebehu preskúmania, keď sme vytýkali porušovanie základného práva na vlastníctvo, ministerstvo životného prostredia ma informovalo, že už vypracovalo návrh postupu na usporiadanie vlastníctva k týmto pozemkom, ktoré boli dotknuté úpravou hraničného toku rieky Moravy.
Veľmi závažné a často opakujúce sa porušenia, ktoré zisťujeme z podnetov, sú porušenia politických práv, a to petičného práva alebo práva na informácie. Tu uvádzam, že vlastne tieto politické práva slúžia občanom na to, aby mohli kontrolovať vykonávanie moci v štáte. Takže opakované porušovanie a tendencia neposkytovať informácie nie je priaznivá pre demokratické prostredie štátu, ktoré by sme mali budovať. Aj v tejto časti správy od strany 22 máte viacero príkladov, keď došlo k porušeniu základného práva na informácie, ale zároveň musím konštatovať, že v priebehu zistenia tohto porušenia alebo aj po ňom jednotlivé samosprávy, ako napríklad mesto Brezno alebo obec Markušovce alebo Vranov na Topľou, prijali opatrenia na nápravu a informácie poskytli. A opäť tu svieti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré ani v tejto oblasti dodržiavania práva na informácie a ich poskytovanie porušuje základné práva a neprijíma opatrenia. Čiže to sa taktiež opakuje pravidelne.
Z týchto zistení je dôležité, že aj Úrad vlády porušil toto základné právo na informácie, a preto som ho požiadala, aby do budúcnosti zabezpečil riadne vydávanie rozhodnutí o žiadostiach sprístupňovania informácií, pretože si myslím, že takáto inštitúcia, ako je Úrad vlády, má byť vo svojich postupoch vzorová pre ostatné inštitúcie.
Z ďalších takých porušení, ktoré často zisťujeme a niektoré sú uvedené aj tu, sú porušenia, ktoré spôsobí svojím postupom Sociálna poisťovňa. Ja som už minulý rok hovorila, že Sociálna poisťovňa, pokiaľ porušuje základné práva osôb, tak z väčšej časti sa snaží v prípadoch, keď ich verejný ochranca práv zistí, svoje chyby napraviť. Je to aj v tom prípade, ktorý uvádzam tuto v správe, keď Sociálna poisťovňa na základe svojej chyby zastavila výplatu dôchodku, ale už v priebehu prieskumu to uznala a bezodkladne výplatu dôchodku obnovila. A v druhom prípade, ktorý tu uvádzam tiež ako v podstate pozitívny príklad reagovania na zistenia verejného ochrancu práv, je, keď Sociálna poisťovňa nesprávne určila výšku dôchodku, na čo ju verejný ochranca práv upozornil a Sociálna poisťovňa následne potom dôchodok podávateľke zvýšila tak, na tú sumu, ktorá jej prináležala a spätne ho aj doplatila. Ja už asi z tejto časti podnetov nebudem uvádzať viacej, pretože jednak sa opakujú každoročne v správe rovnaké druhy tých porušení. Ale čo môžem hodnotiť pozitívne, je, že zo strany orgánov samosprávy a aj iných inštitúcií sa zvyšuje podiel tých opatrení, ktoré ja hodnotím ako dostatočné na odstránenie porušení práva.
Začínajú svietiť niektoré inštitúcie, ktoré ako keby zo zásady opatrenia neprijímali, a musím opäť poukázať na to, že je to naša silová zložka, ministerstvo vnútra, ktoré by, ak by sme mali súťaž o to, že kto nechce rešpektovať porušenia práv a kto nechce pracovať na ich odstraňovaní, tak by obsadili prvé miesto na tomto orgáne verejnej správy.
Niektoré z porušení, ktoré zisťujeme opakovane alebo ktoré sú také závažné, že sa s nimi verejný ochranca práv musí zaoberať ďalej, sa dostali ako témy prieskumov. My sme pokračovali aj v roku 2016 v prieskume bezbariérového prístupu do verejných budov, pretože považujeme za dôležité, aby sa v tomto smere naša spoločnosť naozaj zlepšila a aby sa najmä verejné budovy v prvom rade a v prvom kroku stali bezbariérovými pre ľudí, ktorí majú zdravotné postihnutie. V tomto roku sme sa, minulý rok sme sa zamerali na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. V tomto roku na školy, nemocnice a polície. Musím povedať, že v nemocniciach bol ten stav bezbariérovosti zabezpečený najmä v tých prípadoch, ak to nemocnica sama potrebovala pre svoju prevádzku. Toto je také poznanie, že keďže jej prevádzkové potreby vyžadovali, aby dokázala prechádzať povedzme s posteľami a vozíkmi, tak v tých miestach to mala upravené, ale v iných priestoroch sa často stalo, kde už ona sama to nepotrebovala, že k takýmto úpravám neprišlo. A najčastejším dôvodom, ktorý uvádzali ako neriešenie, bol nedostatok finančných prostriedkov. Tak si myslím, že sa treba touto vecou zaoberať.
Potom najlepšie dopadli tentokrát polície, pretože tam prebehla reforma ESO, a musím pochváliť, že všade, kde sme prišli, tak tá dostupnosť bola zabezpečená, čo považujem za veľmi pozitívny výsledok. A myslím si, že ak sa to dokáže v takejto časti verejnej správy zabezpečiť, tak potom podobným spôsobom by bolo treba pokračovať aj v iných rezortoch.
No a najhoršie, žiaľbohu, dopadli školy, a to základné školy a stredné školy, a musím upozorniť na to, že nebola to len otázka toho, že tieto inštitúcie nemajú finančné prostriedky, ale najmä taká brzdná dráha desaťročí v ich mentálnom nastavení týchto inštitúcií. Často argumentovali školy tým, že takéto deti, v úvodzovkách, čiže deti so zdravotným postihnutím sa majú učiť a vzdelávať niekde inde, v nejakých iných typoch škôl, ktoré sú na to uspôsobené. A toto bola najväčšia prekážka, toto je podľa mňa najväčšia prekážka toho, že základné školy a stredné školy nie sú bezbariérové, lebo naozaj sú presvedčení alebo väčšina aktérov, ktorí poskytujú vzdelávanie, je presvedčená, že deti so zdravotným postihnutím alebo ľudia so zdravotným postihnutím tam nepatria. Takže keď budeme hovoriť v Slovenskej republike o reforme školstva, tak si myslím, že najdôležitejšia je reforma zmeny prístupu k tej svojej úlohe, pretože v správe upozorňujem na to, že takýto prístup je vlastne zásahom do práva každého na vzdelanie a na prístup k vzdelávaniu. Veľmi konkrétne píšeme, že potom rodič, ktorý napríklad má dieťa so zdravotným postihnutím, ktoré by malo začať navštevovať základnú školskú dochádzku, si potom svojho vzdelávateľa nevyberá podľa informácií, ktoré má o kvalite vzdelávania alebo o záujme dieťaťa, ale vyberá si to z takých technických dôvodov, že kde sa vôbec s tým dieťaťom dostane. A teraz nehovoríme iba o ľudí, ktorí sú vozíčkari, ale hovoríme o ľudí, aj o ľuďoch, ktorí majú zmyslové postihnutie, pretože ani táto bezbariérovosť nebola takmer nikde zabezpečená.
Takže apelujem aj na poslancov Národnej rady, aby sa zaoberali opatreniami, ktoré som navrhla, pretože pri preskúmavaní tejto problematiky opakovane sme narazili na to, že zodpovednosť za napĺňanie dohovoru o právach zdravotne postihnutých do praxe orgánov verejnej správy je taká roztrieštená, že výsledkom toho je, že sa skoro nikto necíti zo štátnych inštitúcií za bezbariérovosť zodpovedný. My sme preto napríklad odporučili, aby konkrétne v školstve ministerstvo školstva bolo zo zákona určeným zodpovedným subjektom za bezbariérovosť s tým, že som si vedomá toho, že je potrebná aj medzirezortná spolupráca. Ale treba určiť v právnych predpisoch, konkrétne v zákonoch, ktoré upravujú určitý druh výkonu verejnej správy, ktorý orgán je zodpovedný za napĺňanie tohto dohovoru, čo nemáme.
Ešte by som ďalej hovorila o právach dieťaťa, lebo sme robili prieskum pokračujúci, ktorý sa týkal práv dieťaťa byť vypočuté v každom konaní, ktoré sa ho týka. Tu musím skonštatovať, že sme išli robiť tento prieskum v čase, keď už bola prijatá zmena právnej úpravy napríklad vo vzťahu k súdom, ktoré od 1. 6. 2016 by mali vlastne každé dieťa, s ktorým konajú, vypočuť, resp. zabezpečiť si jeho vypočutie, ale kvalifikovaným spôsobom.
Keď hovoríme o tom, že v Slovenskej republike je doručených 28 765 návrhov na začatie konania, ktoré sa týka detí, tak potom apelujem na vás, aby ste si uvedomili, že to je obrovský problém a obrovská téma a obrovská problematika. A keďže sa v minulom roku zviditeľnil výkon rozhodnutia, ktoré robil súd, tak v minulom roku bolo 711 návrhov na výkon rozhodnutia napríklad. Čiže my sme zistili prieskumom, že súdy deti takmer v žiadnom prípade osobne nevypočúvajú a ak to robia, tak väčšinou to robia iba v prípadoch, keď ide o uplatňovanie už ochranného opatrenia. A tak isto žiaden z oslovených súdov, bolo ich viac ako 24, neuviedol, že by disponoval nejakou osobitnou miestnosťou, ktorá je svojím vzhľadom, zariadením a vybavením prispôsobená práci s deťmi, k vypočúvaniu detí alebo rozhovorom s deťmi. Takže ak už vôbec súd pristúpi v minimálnom množstve prípadov k tomu, aby sa rozprával s dieťaťom, o ktorom rozhoduje, tak väčšinou to prebieha v úradnej pojednávacej miestnosti. Dohovor o právach dieťaťa je dohovor, ku ktorému sme pristúpili, a toto považujem za nezabezpečenie podmienok pre napĺňanie dohovoru z materiálneho hľadiska, ale najmä aj, tak ako to bolo v prípade bezbariérovosti v školách, tak najmä aj nastavenie aktérov, ktorí v tom systéme pracujú, je zatiaľ také, že oni pre svoje rozhodovanie, a nemyslím len súdy, ale aj úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, často dieťa nemusia vôbec ani počuť, ani vidieť, ani vypočuť. Vedia rozhodnúť, oni si myslia, aj bez takejto aktivity. To, že ide vlastne o porušenie základného práva dieťaťa, ktoré mu garantuje Dohovor o právach dieťaťa, ako by sme si ani nevšimli.
My sme po predchádzajúcich podnetoch, ktoré sme v minulosti preskúmavali na porušovanie práva na primerané životné prostredie, pristúpili aj k systematickému prieskumu ochrany životného prostredia v jednej časti, a to pri povoľovaní výstavby malých vodných elektrární. Nebolo to dávno, keď sme aj zverejňovali výsledky tohto prieskumu. Tak upozorňujem na to, že najzávažnejším zistením je, že orgány verejnej správy, ktoré rozhodujú o povoľovaní vodných diel na riekach, neposudzovali kumulatívne vplyvy viacerých vodných stavieb na tom istom vodnom toku, a to v jednom prípade aj keď na desiatich kilometroch boli tri takéto diela. Nevyhodnocovali vplyv zásahu do vodného toku a neporovnávali dopady tohto zásahu a vplyvu tohto zásahu na prípadné benefity, ktoré by mohla priniesť výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Čiže tým, že neporovnávali silu alebo hodnotu toho zásahu do životného prostredia s prínosom výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, nemohli kvalifikovane rozhodnúť o povolení, pretože nedodržali vlastne svoju ústavnú povinnosť zakotvenú v čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, aby dochádzalo k čerpaniu prírodných zdrojov šetrne, šetrným spôsobom a aby štát ochraňoval životné prostredie. My sme preto na toto poukazovali, lebo to považujeme za dôležité najmä z dôvodu, že teraz sa v podstate nerozprávame o našej generácii, ale už sa rozprávame o zodpovednosti, ktorá sa prenáša cez viacero generácií. A to je práve zodpovednosť za ochranu životného prostredia.
Navrhujem opatrenia Národnej rade Slovenskej republiky v tejto téme, tak predpokladám, že sa Národná rada týmito odporúčaniami bude zaoberať. A musím konštatovať opäť v tomto prípade, že už v priebehu prieskumu aj ministerstvo životného prostredia bolo pomerne ústretové a urobilo veľa zmien, ale vo výsledku prijaté zmeny ešte podľa zistení verejného ochrancu práv nepostačujú k dobrej náprave tých negatív, ktoré boli spôsobené v minulom období.
Veľmi vážnym prieskumom, ktorý robil verejný ochranca práv, bol prieskum prístupu k pitnej vode, konkrétne v rómskych osadách, a o ich protipožiarnej ochrane, ich protipožiarnej ochrane. To z toho dôvodu, že si čítate možno občas v tlači, že došlo k požiaru v takomto osídlení a aj s úmrtím, zhorením aj detí, takže boli sme sa pozrieť, ako to vlastne je. A naviac, my sme sa zaviazali, Slovenská republika, na to, že do roku 2020, a to je v stratégii Slovenskej republiky pre integráciu Rómov, urobíme nápravu v oblasti bývania, že zabezpečíme dobudovanie infraštruktúry a vybavenosti segregovaných a separovaných rómskych osídlení na Slovensku. A teda že im zabezpečíme prístup k pitnej vode, ku kanalizácii, k septiku, k plynu, k elektrickej energii. Je to dôležité preto, aby sa mohli títo ľudia, tí, ktorí majú na to vôľu, riadne začleniť do našej spoločnosti. Tak my sme zistili, že táto úloha sa plní čiastočne, ale veľmi, veľmi pomaly, pretože v obciach, ktoré, v ktorých sme vykonali prieskum, sme zistili, že napríklad v šiestich z tých, ktoré sme navštívili, nemajú dodávku pitnej vody z vodovodu, používajú vodu zo studne, ktorá nie je preverená, podrobená rozboru, či ide o pitnú vodu. Viaceré obce nemajú žiadny prístup k pitnej vode, v niektorých obciach je hydrant, ale ktorý je takmer nedostupný, v takých je vzdialenostiach od obydlí.
My sme skonštatovali aj to, že viaceré obce vlastnými krokmi nie sú schopné zabezpečiť splnenie tohto práva, ktoré podľa 64. valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov je základným ľudským právom, teda prístup k čistej, bezpečnej pitnej vode. A najmä je v tomto uznesení Valného zhromaždenia OSN uvedené, že musí byť táto voda aj cenovo dostupná, čo my sme nezabezpečili. Preto som navrhovala opatrenia, aby obce mali možnosť túto situáciu riešiť, a ja tie opatrenia zopakujem, lebo som nie, pri oboznamovaní výsledku prieskumu nedostala adekvátnu spätnú väzbu.
Ja som navrhla, aby bol prijatý zákon o prístupe k pitnej vode, ktorý ustanoví subjekty zodpovedné za zabezpečenie prístupu každého k pitnej vode a k hygiene, upraví práva a povinnosti týchto subjektov, vzťahy medzi nimi pre prípad preukázanej cenovej nedostupnosti za dodávky vody pre jednotlivca, upraví nárok na určené množstvo spotreby, limit vody na osobu za určité časové obdobie a ustanoví postup a pravidlá, podľa ktorých štát túto dodávku uhradí aj komu.
Potom v zákone o pomoci v hmotnej núdzi navrhujem, aby v § 2 odsek 2 bolo doplnené, že medzi základné životné podmienky na účely tohto zákona, to sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie, patrí aj zabezpečenie prístupu k pitnej vode a hygiene.
Ďalej som navrhla, aby v zákone o pomoci v hmotnej núdzi bolo doplnené ustanovenie § 9 odsek 3 tak, že vo výpočte, ktorý stanovuje, čo je potrebné rozumieť pod pojmom pomoc v hmotnej núdzi, sa vloží písmeno f) kde bude uvedené, že ide o, že je to aj úhrada poplatku za vodné a stočné. Ďalej navrhujem, aby táto úhrada poplatku za vodné a stočné bola, aby bolo určené, že je prijímateľom jej obec, ktorá má takúto osobu, prípadne aby ona mohla zabezpečiť a zaplatiť prístup k pitnej vode a hygiene podľa tej predtým stanovenej normy.
Takisto som navrhla, aby k pozemkom, na ktorých sú umiestnené rómske osady a z tohto dôvodu nie je tam zabezpečený prístup k pitnej vode, zákonodarca využil právnu úpravu a upravil, aby z dôvodu verejného záujmu bolo možné zriadiť vecné bremeno, porovnateľne ako to je pri elektrickej energii. To nie je nový nápad verejného ochrancu práv, pretože my už takúto úpravu máme, ale týka sa elektrickej energie.
Predložila som dve mimoriadne správy Národnej rade Slovenskej republiky, ktoré boli, ktoré sa týkali jednak tých postupov policajných, ktoré sú v rozpore so zákonom, a teda ide o čistú svojvôľu policajnú, ale zároveň som predkladala aj na základe predchádzajúcich zistení a aj súčasných správu o porušovaní základných práv detí orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí. Obidve tieto správy obsahujú opatrenia, ktoré je potrebné, aby sme prijali na nápravu zisteného stavu a ochrany práv osôb voči policajnej svojvôli a detí v postupoch orgánoch sociálnoprávnej ochrany.
V správe sú ďalej uvedené odporúčania verejného ochrancu práv za tento rok a potom je tam aj sumár z predchádzajúcich období, pretože ide o veľmi vážne zásahy do základných práv a dôležité odporúčania, tak ich máte zhrnuté k dispozícii do svojej činnosti aj v tejto správe.
A ešte stručne číselné údaje: V roku 2016 pracovala kancelária verejného ochrancu práv celkovo z 3 045 podaniami, z nich 1 399 bolo takých, ktoré boli podnety patriace do pôsobnosti verejného ochrancu práv. V tomto roku sme zistili 97 porušení základných práv a celkovo za obdobie od 2012 doteraz sme pracovali s 8 571 podaniami, sme vypracovali 2 002 usmernení pre občanov, vybavili sme takmer 4-tisíc otázok na stránke detského ombudsmana, preskúmali sme 988 inštitúcií v rôznych prieskumoch. To všetko a z týchto všetkých činností sme zistili spolu 754 porušení základných práv a slobôd, ktoré sú vždy veľmi závažné, a predkladali sme v toto zmysle návrhy opatrení a odporúčaní pre jednotlivé inštitúcie, ktorých sa to týka, ale najmä Národnej rade Slovenskej republiky, pretože úlohou verejného ochrancu práv je, aby preskúmaval postup orgánov verejnej správy, či svojím postupom neporušujú základné práva osôb, to znamená tých, ktorých poslanci Národnej rady v Slovenskej republike zastupujú na základe toho, že sú zvolení ako ich zástupcovia. Preto pre Národnú radu musí byť dôležité vyrovnať sa s týmito odporúčaniami verejného ochrancu práv, aby pomohli zlepšiť dodržiavanie základných práv a slobôd osôb, ktoré žijú na území Slovenskej republiky.
Ešte poviem z predchádzajúceho obdobia, že takú prioritu, možno priority, ktoré by som ja považovala za najdôležitejšie, aby sa riešili a ktoré sa neriešili doteraz, a to sú naozaj zásahy a použitie policajnej sily, potom to, že nie sú preskúmavané v prípade pochybností o ich správnosti nezávislým orgánom vyšetrovania. To, že človek, ktorý je cieľom alebo ktorý utrpel takýto zásah, nemá zatiaľ zabezpečený rýchly, čiže efektívny, efektívne vyšetrenie a právo na satisfakciu. Veľmi dôležité je diskriminácia vo vzdelávaní detí, na ktorú upozorňujem, jazyková bariéra, diskriminácia osôb so zmeneným pohlavím, diskriminácia v uplatnení práva na rodinný život a potom aj diskriminácia seniorov, pretože nemajú všetci rovnocenný prístup k službám.
Na masívne porušovanie práv detí som upozorňovala a vzhľadom na to, že ju Národná rada nezobrala, správu verejného ochrancu práv, na vedomie, obrátila som sa v tejto veci a aj ohľadne diskriminácie detí vo vzdelávaní, to už predtým, na príslušný výbor OSN.
Pokiaľ ide o to, že Národná rada Slovenskej republiky nezobrala na vedomie správu o neprimeranom a nezákonnom použití policajnej sily a o používaní nezákonného postupu na obmedzovanie osobnej slobody v miestnostiach, ktoré na to nie sú určené a vybavené. A keďže tu sa zodpovedná inštitúcia bránila tým, že výbor na zabránenie mučeniu s tým súhlasil, čo nie je pravda, tak som tomuto výboru tu správu poslala so všetkými informáciami aj s tým, ako sa bránili orgány verejnej moci pred prijatím opatrenia, ako argumentovali. Takže predpokladám, keďže ide o veľmi závažné porušenia a v demokratickom a právnom štáte sú neprijateľné, že pokiaľ ide o diskrimináciu detí v školskom vzdelávaní, o porušovanie práv detí orgánmi sociálnoprávnej ochrany a o svojvoľné policajné postupy, že tieto veci ešte sa budú riešiť. Jedine, čo by pomohlo, aby sa neriešili len pod tlakom zvonka, by bolo, keby ste sa vy – ctení zástupcovia ľudu – začali týmito vecami zaoberať.
Ja ďakujem pekne za pozornosť. Skončila som.

Ďakujem pekne za rozpravu, ktorú som si vypočula. Rada by som niektorým, k tomu, čo tu odznelo, v niektorých prípadoch zaujala stanovisko.
V prvom rade viackrát sa zopakovalo v rozprave spochybňovanie podkladov a vôbec obsahu tejto mimoriadnej správy verejného ochrancu práv. Poslanci ju majú k dispozícii, ale všetci, ktorí sledujú rokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky a chcú sa presvedčiť o tom, že správa je obsahovo opretá o vykonaný prieskum a o riadne úradné doklady, väčšinou z úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a z vlastných písomností ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, súdov, súdnych spisov, ako aj osobných rozhovorov s deťmi a s klientmi v zariadeniach, aj bývalými klientmi zariadenia, tak všetci si to môžu prečítať, túto správu, na stránke verejného ochrancu práv. Je to podľa môjho názoru veľmi zaujímavé a poučné čítanie, takže odporúčam ľuďom, ktorí majú záujem o ochranu práv detí, aby si to prečítali a urobili si o tom vlastný názor.
Pokiaľ ide k samotnej problematike, tak, tak ako tu viackrát odznelo, verejný ochranca práv robil prieskum postupu orgánov verejnej správy, a to vo vzťahu k tomu, ako aplikujú ustanovenia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, a to konkrétne vo vzťahu k aplikácii k § 53 až 63 tohto zákona. Čiže predmetom prieskumu bol postup úradov, aby som to jednoducho povedala. Ich postup bol ilustrovaný na konkrétnych prípadoch, ktoré, ktoré, v jednom prípade resocializačného zariadenia a v jednom prípade detského domova.
Aj v minulosti verejný ochranca práv robil prieskumy, a to v reedukačných zariadeniach, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva školstva. Nedostatky, ktoré sme zistili, sú podobného charakteru a poukazujú na systémovú chybu v tom zmysle, že väčšina z nich sa týka samotného umiestňovania týchto osôb do príslušných zariadení, ktoré je vykonávané takým spôsobom, ktoré nie je v záujme detí alebo mládeže, ale skôr v záujme tých inštitúcií, ktorých sa týka. Mnohokrát to vyzerá z toho prieskumu tak, ako keby tie deti a mládež, ktorí sú umiestňovaní, neboli podstatní v celej tejto organizácii práce, ale ako keby boli iba predmetom nejakým posunov. To verejný ochranca práv, samozrejme, namieta a poukazuje na tie nedostatky.
Ďalšími veľkými nedostatkami sú, že Slovenská republika si neplní svoju povinnosť, ku ktorej sa prihlásila tým, že pristúpila k Dohovoru o právach dieťaťa, a vôbec zatiaľ nemá zriadené, v zmysle čl. 25 tohto dohovoru sa zaviazali štáty, že budú vykonávať pravidelné hodnotenia zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením. Čiže nieže bude vykonávať hodnotenie zariadenia a materiálne vybavenie, hygienické potreby a tak ďalej, ale to, čo sa týka dieťaťa. To znamená, hodnotenie zaobchádzania s ním a okolnosti jeho umiestňovania, ak je oddelené od rodičov. Toto nemáme vôbec zabezpečené v Slovenskej republike a takisto nemáme tie štandardy, ktoré boli spomínané aj vo vystúpeniach pani poslankýň.
Poukazujem na to, že je nedostatočná kontrola, že nie je objektívna táto kontrola, pretože mnohé inštitúcie, ktoré sú priamo zainteresované vo vybavovaní vecí, sa kontrolujú samé seba. Čiže toto je veľký nedostatok a takisto som poukázala na to, že napríklad v prípade Čistý deň a akreditácia, to nie je úvaha verejného ochranu práv, ale povinnosť zákonná, že zákon ukladá presne, kedy treba zrušiť akreditáciu, a ja teraz hovorím a citujem zákon: "Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny zruší akreditáciu" - tam nie je napísané, môže zrušiť alebo zváži zrušenie, ale je priamo expressis verbis uvedené, zruší akreditáciu -, "ak je akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou osobou alebo inými zamestnancami, alebo spôsobom činnosti, spôsobom vykonávania opatrenia, metódy, techniky postupu, na ktoré bola udelená akreditácia, ohrozený život a zdravie dieťaťa, jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin, alebo môže byť ohrozený život...", a ďalej sa pokračuje takisto. To znamená, že aj v prípade, keď je ohrozený, ale aj v prípade, keď iba môže byť, keď zo všetkých okolností vyplýva, že môže byť, čo bol tento prípad. Napriek tomu, že je tu imperatív zákonný, tak akreditácia zrušená nie je. Toľko proste k tej podstate veci.
No a potom, samozrejme, že často tu odznelo v diskusii, že počkáme si na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. A to je ten omyl, ktorý sa opakuje často v našej spoločnosti nielen vo vzťahu k tejto problematike, ale celkovo sa odsúva vyvodenie akejkoľvek inej zodpovednosti za pracovné alebo iné zlyhania, alebo aj služobné zlyhania. Na to, či bude vyvodená trestnoprávna zodpovednosť. Trestnoprávna zodpovednosť je posledná zodpovednosť, ktorá prichádza do úvahy. Pred ňou je ešte občianskoprávna, pracovnoprávna, zamestnanecká, služobná a rôzne iné typy zodpovednosti, ktoré pozná náš právny poriadok a ktoré sú naše inštitúcie povinné podľa môjho názoru uplatňovať. V tomto prípade teda nie je dôvod čakať na hodnotenie, či orgány činné v trestnom konaní posúdia veci, ktoré boli zistené, že majú až trestnoprávny charakter. To je možné proste robiť v iných okolnostiach, ale pokiaľ ide o deti, tak bolo treba postupovať tak, aby ich práva boli ochránené.
Z tohto dôvodu ja aj vítam tie doplňujúce návrhy, ktoré boli predložené, a predpokladám, že keď by naozaj išlo poslancom Národnej rady Slovenskej republiky o ochranu práv detí, tak odhlasujú tieto návrhy pozmeňujúce, ktoré boli predložené v priebehu rozpravy, a naozaj budú žiadať od zodpovedného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby informoval Národnú radu o tom, aké prijal opatrenia, a aby ďalej ostal v tej interakcii s Národnou radou a posielal im správu o tom, že ako sa to zrealizovalo.
No a ešte si musím odpovedať aj na to, lebo bola som priamo vyzvaná vlastne pani poslankyňou Grausovou, a som veľmi rada, že mi položila tieto otázky, ktoré mi položila, a to napríklad, že či verejný ochranca, verejná ochrankyňa práv a kedy zasahovala napríklad, alebo riešila prípady, keď došlo k incestu alebo keď Róm, vy ste používali Cigán, ja hovorím Róm, lebo to je riadne označenie tejto národnosti, čiže ak zbil a okradol bieleho, ste uviedli, alebo ak niekto vysloví iný názor, ako je, ako je štandardizovaný. Tak musím povedať, že, a pre všetkých, ktorí to počúvajú, nielen pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, že verejný ochranca práv je ústavný orgán, ktorý je zriadený priamo ústavou, a jeho pôsobnosť aj postupy sú upravené v zákone o verejnom ochrancovi práv. Keďže je to ústavný orgán, tak môže postupovať iba tak, ako mu ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čiže môže postupovať iba spôsobom, spôsobom a v rozsahu ustanovenom zákonom.
Verejný ochranca práv preskúmava postup orgánov činných v trestnom konaní. Neviem si preto predstaviť, ktorý orgán, iba postup orgánov verejnej správy, pardon, neviem si predstaviť, že ktorý orgán verejnej správy sa môže dopustiť incestu. Vy viete si predstaviť takýto orgán a takúto situáciu? Lebo taká nemôže nastať. To znamená, že verejný ochranca práv nemôže nikdy preskúmavať takéto konanie. To isté sa týka, aj keď niekto je, spácha trestný čin alebo je podozrivý z trestného činu. Na to máme v Slovenskej republike orgány činné v trestnom konaní, aby vykonávali takéto postupy. Čiže verejný ochranca práv, keby to robil, tak by porušoval zákon aj ústavu.
No a ešte iný názor. Tak iný názor je základné právo. Každý človek má právo mať svoj vlastný názor a môže ho aj šíriť. Čiže verejný ochranca práv, samozrejme, že sa zaoberá takými podaniami, pokiaľ sa niekto sťažuje na to, že si nemohol uplatniť svoj názor alebo nemohol ho šíriť, alebo bola porušená jeho sloboda v tomto smere, tak takéto individuálne podnety verejný ochranca práv preskúmava. Dokonca preskúmaval aj podnety, s ktorými sa obrátili naňho médiá, keď práve vláda Slovenskej republiky odmietla im podávať informácie, lebo to je súčasť toho práva. Takže tieto veci verejný ochranca práv rieši.
Ja by som ešte chcela poďakovať za to, že bola takáto rozprava, a pokiaľ ide o tie emócie, ktoré boli v doobedňajšej časti tohto, tohto rokovania alebo tejto rozpravy, tak prajem si do budúcnosti iba toľko, aby poslanci Národnej rady Slovenskej republiky boli schopní takej veľkej energie a takej povedzme že až, až veľkej, veľkého emotívneho zapálenia, ale za ochranu práv, za ochranu práv ľudí. Leto tieto emócie, ktoré tu odzneli, to bolo skôr o niečom inom. Takže prajem si do budúcnosti, aby ste takto bojovali za ochranu ľudských práv.
Ďakujem pekne. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Panie poslankyne, páni poslanci, ďakujem za, aj za prerokovanie správy, aj rozpravu. Pokúsim sa zareagovať na jednotlivé vaše ústne aj písomne dané vyjadrenia do rozpravy.
Pán poslanec Dostál predložil doplňujúci návrh k tým záverom, ktoré som ja navrhla v správe verejného ochrancu práv. Ja som si ich prečítala a oboznámila som sa s nimi. Myslím si, že pokiaľ by ste sa dokázali na tom zhodnúť a by ste odsúhlasili tento doplňujúci návrh, aj keď ho predložil opozičný poslanec, že by ste vlastne postupovali v súlade s odporúčaním Parlamentného zhromaždenia Rady EÚ z roku 2013, ktoré odporúča tým štátom, ktoré si zriadili verejných ochrancov práv, aby sa dôsledne zaoberali so závermi verejných ochrancov práv, pretože táto inštitúcia, tento inštitút je zriadený ako kontrola výkonnej moci v krajinách. Má mäkké prostriedky na to, aby dosahoval nápravu, a je práveže takým signalistom Národnej rade alebo parlamentu jednotlivej krajiny, ktorá takýto inštitút má, aby ju upozornil na to, kde nefunguje štát, v ktorých oblastiach je potrebné robiť zmeny, a prípadne aj legislatívne alebo iného charakteru. Čiže ak by bol prijatý doplňujúci návrh, tak by vlastne išlo o to, že sa implementujú niektoré opatrenia do praxe.
Potom pán poslanec Baránik hovoril o súdoch, že nefungujú súdy, a preto je to takto. No, musím povedať, že tie jednotlivé osoby, ktorých sa dotkol na ich základných právach policajný postup, by sa museli na súdy obrátiť nejakým individuálnym právnym podaním. A pokiaľ súd nedostane, ktorýkoľvek súd, takéto podanie, tak nemôže vo veci konať. To platí aj pre tento prípad poškodených policajným postupom. Musím súhlasiť s tým, alebo súhlasím s tým, čo hovorila pani poslankyňa Dubačová, že my nemôžeme, pokiaľ sme demokratický a právny štát, uznať existenciu nejakých nezákonných postupov, resp. svojvoľných postupov, pokiaľ ide o vykonávanie verejnej moci.
Tie prípady, na ktoré som ja poukazovala, alebo tú systémovú chybu, na ktorú poukazujem vo fungovaní polície, tá sa týka tej fázy jej činnosti, v ktorej polícia vystupuje ako orgán verejnej správy, nie ako orgán činný v trestnom konaní. A to možno niektorí poslanci ani nevedia, že vlastne polícia v tej prvej fáze vystupuje ako orgán verejnej správy. Riadi sa ustanoveniami zákona o trestnom, o správnom konaní, potom pokračuje ďalej ustanoveniami podľa Trestného zákona a zároveň sa riadi zákonom o Policajnom zbore vo svojej činnosti. Tento postup, ktorý popisujem v správe, je dôležitým porušením práve preto, lebo polícia postupuje nieže v rozpore so zákonom, ale úplne mimo zákona, pretože zákon jej presne predpisuje každý jeden úkon, ktorý v takýchto situáciách robiť má. A to je aj nebezpečné pre demokratický a právny štát, takže nemali by sme to v žiadnom prípade akceptovať.
Pani poslankyňa Vaľová a myslím, že ešte aj niektorí iní poslanci, mi v postate vytýkali, že sa nezaoberám nikým iným iba vlastne policajtami, ktorí majú ťažkú a náročnú prácu, a ich zlyhávaním a nezaoberám sa vlastne ich, že sa zastávam ľudí, ktorí spáchali trestný čin. No nie je to pravda, pretože v tejto fáze, ktorú popisujem v správe, ide o osoby, ktoré boli predvedené na políciu. My aby sme vedeli, že či niekto je podozrivý z trestného činu, alebo či spáchal trestný čin, musíme mať k dispozícii rozhodnutie vyšetrovateľa Policajného zboru, čo v tejto prvej fáze nemôže existovať, tam platí prezumpcia neviny až povtedy, kým súd nerozhodne o vine a neuloží trest. Čiže toto je úplne normálny postup v právnom štáte.
Tá situácia, ktorú opisujem ja, je situácia, keď polícia predvedie do svojej budovy osobu a nejakým spôsobom voči nej začne postupovať. Má postupovať podľa zákona, nerobí to.
Nie je pravda, že sú takto predvádzané iba osoby, ktoré sú podozrivé z trestných činov, sú takto predvádzané aj iné osoby. Čiže tieto možno vaše názory vychádzajú z nedostatku informácií.
No, potom ďalej tu boli také vyjadrenia pani poslankyne Jurinovej alebo aj Zimenovej alebo aj pani poslankyne Verešovej. V podstate ony majú takého spoločného menovateľa, ktorý potvrdzuje, že aj to stanovisko verejného ochrancu práv, že je potrebné sa touto vecou zaoberať a riešiť, aby policajné orgány fungovali v súlade so zákonom. A súhlasím s tým, dlhodobo poukazujem na to, že v kombinácii, keď polícia postupuje spôsobom, ktorý neupravuje zákon, obmedzuje osobnú slobodu osôb v priestoroch, ktoré na to nie sú určené a ktoré sú dehonestujúce už tým samotným vybavením a už tým, že tam tie osoby je možné pripútavať, čo je úplne vylúčené v takýchto podmienkach. Dokonca, že sú prípady, kde tieto osoby boli aj bité.
Takže za takýchto okolností je potrebné mať aj nezávislý vyšetrovací orgán, ktorý preskúmava policajné postupy. To nie je výmysel verejného ochrancu práv, ale takto to funguje v demokratických krajinách. My takýto orgán a takúto inštitúciu nemáme. A dokonca, keďže sme neratifikovali Opčný protokol k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, tak nemáme vytvorený proti tomuto ani tzv. národný preventívny mechanizmus. K tomuto sa vyjadrovala naša vláda, ktorá naposledy na tie zistenia aj európskeho výboru odpovedala, že to zvažujeme, ale teraz nevidíme momentálne potrebu takýto preventívny mechanizmus zriadiť. A že veď dostatočnú kontrolu týchto postupov vykonáva, hádajte kto? Prokurátor a verejný ochranca práv. To písala naša vláda.
Takže nemáme tento mechanizmus a vždy keď je spochybňovaný policajný postup, tak je potrebné ho nezávisle preskúmať. A podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ dôjde k zhoršeniu zdravia u človeka, ktorý bol v moci štátu, bol zatvorený, v rukách polície, povedzme, tak vždy keď dôjde k zhoršeniu zdravia medzi tým momentom, keď ho polícia do svojich rúk dostala a keď opúšťal to uzatvorenie do nejakého možno iného procesu, a dôjde k zhoršeniu zdravia, tak štát je povinný to objektívne preskúmať. Sám z vlastnej, z úradného postupu, na to nemusí mať ani žiadny podnet. Ani toto my nemáme zabezpečené v Slovenskej republike.
Teraz pán poslanec Kotleba hovoril, mi vytýkal, že prečo som tú správu uviedla tak, ako som uviedla. No, uviedla som ako príklad toho, že keď štát má verejného ochrancu práv na to, aby on hľadal tie slabé miesta vo fungovaní štátu, keď ich nájde, tak ich má predložiť jednotlivým inštitúciám, ak sa nepodarí, tak až Národnej rade. A keď som predložila tú správu v roku 2013, zhodou okolností sa týkala práve tých prípadov, ktoré som spomínala, tak Národná rada ju ani neprerokovala, ani opatrenia neprijala. Ja som to uviedla ako príklad toho, že aby sme takto nepostupovali pri tejto správe napríklad, lebo keďže sme to neurobili, tak budúcnosť potom od roku 2013 po dnes ukázala, že Európska komisia začala proti nám konanie kvôli diskriminácii v školskom vzdelávaní. Však keby sme boli odstraňovali, tak sa to nemuselo stať, že nám hrozí žaloba na Európsky súd pre ľudské práva za tú Moldavu napríklad, hej. A že samozrejme tie procesy, ktoré sa robili v meste Košice pri vysťahovaní tých rómskych osídlí, sa teraz, vlastne pokračuje sa s nimi takým spôsobom, takým krutým spôsobom, ktorý určite do budúcnosti privolá škandál na Slovenskú republiku a zhorší jej meno. A teraz nejde o to, že v zahraničí, ale v podstate ide o to, že my vlastne si nemôžeme vyberať z ľudských práv ako z bonboniéry, že toto budeme uznávať a toto nebudeme uznávať. A takisto osoby si nemôžeme vyberať, že voči týmto platia tie práva a voči týmto neplatia. Alebo v stredu platia a v utorok neplatia. To proste takto nemôže fungovať.
Je to úlohou verejného ochrancu práv, aby toto robil, tak to robím. Pokiaľ by som mala za úlohu ochraňovať individuálne prípady, tak robím to. Ale toto verejný ochranca práv, ochranu jednotlivých prípadov má na základe podnetov, ale takisto len mäkkými prostriedkami môže poukazovať na nedostatky.
Pán Dobrovodský. No boli by ste prekvapený, pozrite si stránku verejného ochrancu práv, ja som ten prípad riešila, riešila a je mi veľmi ľúto, lebo som poukazovala vo výsledku toho podnetu, že dochádza k porušeniu ich základných práv a že štát svojou nemohúcnosťou, napriek tomu, že v zmysle zákona všetky orgány vykonávali svoju pôsobnosť, nedokázali mu zabezpečiť ochranu, vrátane súdov. To sa tam, proste všetky orgány sa tam angažovali a on ostal bez pomoci. A preto som navrhovala, že aj to považujem za porušenie práv a že štát by mal prezrieť svoju legislatívu a dať jednotlivým inštitúciách také kompetencie, aby mohli v takýchto aj v iných podobných prípadoch relevantným spôsobom pomôcť, čo sa nestalo. A nebol to iba pán Dobrovodský. Je veľa takých prípadov, napríklad aj pri ochrane životného prostredia. Taká istá nemohúcnosť zo strany štátu, napríklad proti hluku a podobne. Čiže poukazujem na to a naozaj som sa tomu venovala.
Potom pán poslanec Krajniak, neviem, či tu je. No to je vec názoru, že či si štát zriadi inštitúciu, ako je verejný ochranca práv alebo iného typu. Čiže ja s ním nejdem bojovať. Ak má názor, že inštitúcia ako verejný ochranca práv v tomto štáte je zbytočná a nepotrebná, tak možno si on toto môže myslieť. Pravda je taká, že v roku 2001 priamo z Ústavy Slovenskej republiky bol v Slovenskej republike zriadený verejný ochranca práv preto, aby vlastne kontroloval tie postupy štátu a štátnych orgánov, že či ony neporušujú základné práva osôb. Nespomínam v správe nikde Róm, pretože v základnej definícii základných práv sa vždy hovorí o fyzických alebo právnických osobách, a takto to mám písané aj v textoch, pokiaľ neriešim jednotlivý individuálny prípad, tak tam už sa zaoberám tým prípadom. Ale v tejto správe, tá je správa o systéme fungovania polície, o nezákonnom fungovaní polície, o porušovaní aj ústavných práv, takže tam používam termín fyzické osoby.
Potom posledné myslím, to už bolo na základe ústneho prihlásenia sa do rozpravy, bola pani poslankyňa Verešová, pani poslankyňa Blahová. V podstate je pravda, ako ste popisovali tie rokovania na jednotlivých výboroch Národnej rady. Ja chcem len povedať, že ministerstvo vnútra sa opakovane vyjadrilo rovnakým spôsobom. Veď tie postoje boli známe dlhodobo. A pokiaľ ide o výbor pre zabránenie mučeniu, ponižujúcemu neľudskému zaobchádzaniu a trestaniu, tak tento výbor tu bol prvýkrát v roku 2009, nie, prvýkrát myslím ešte v roku 2004. V 2009, v 2013 jeho nálezy boli rovnaké, bezo zmeny, preto nám to vytýkal. A argumentácia Slovenskej republiky bola taká, že policajti preto používajú tie, oni to volajú vyhradené priestory, tie kobky, lebo že nemajú inú možnosť, lebo že v policajných budovách proste nemajú inú možnosť vybudovanú a z toho dôvodu, keď on potrebuje vlastne, kým môže urobiť ten úkon, tú osobu niekde umiestniť, tak musí použiť tento priestor. A ja hovorím, že to nie je pravda. Ani ten výbor nedostal kompletnú a pravdivú informáciu, pretože my sme išli preskúmavať dodržiavanie základných práv osôb, ktoré sú umiestnené v cele. A popritom sme našli v tých istých budovách okrem tých ciel aj tieto kobky. Dvadsaťdva budov sme prezreli a v devätnástich bola aj cela, aj kobka. A používali tú kobku. Čiže toto ten výbor naozaj takúto informáciu nemal, ale mal informáciu, že ten policajt nemá inú možnosť, a preto aspoň na niekoľko hodín. My sme sa rozprávali, oni tým mysleli dve hodiny, dve, tri maximálne, kým sa proste vyrieši tá situácia provizórne na tú chvíľu, aby im ten človek neušiel napríklad. Ale žiadne spútavanie, žiadne o stenu proste priväzovanie. A samozrejme, že bolo treba vytvoriť aj podmienky, pomoc na zavolanie, dostupnosť pitnej vody, prípadne možnosť použiť toaletu. Právna pomoc mala byť.
Čiže výbor vytýkal, že v komplexe toho, že aj takáto miestnosť, aj zašitá niekde v policajnej budove, kde o nej nikto nevie, aj bez právnej pomoci, aj bez telefonátu rodine a viac ako 24 hodín, čo som aj ja zistila, to sa volá ponižujúce zaobchádzanie. To je definícia právna. To je jedna vec. A druhá vec, pokiaľ ho tam zbijete v tom uzavretom priestore, tak to už je mučenie. Takže takto na tom sme.
No a ja sa ešte vrátim, už len jednu vetu poviem. My žijeme v demokratickom a právnom štáte podľa našej ústavy. V roku 1977 bola Charta 77, bola preto, lebo aj socialistický štát pristúpil k dohovorom, povedal, že bude uznávať základné práva a slobody a nerobil to. Niektoré uznával, niektoré neuznával. Za niektoré, keď sa to, človek toho domáhal, tak dokonca prenasledoval a trestal. No ale teraz sme v demokratickom štáte a my sme pristúpili k dohovorom. A my si myslíme, že si môžeme vyberať ako kedysi? Že toto právo budeme uznávať a toto právo nebudeme? Neexistuje taký dôvod, že pre nedostatok peňazí my môžeme porušovať základné ľudské práva a slobody. A ja si myslím, že každý poslanec Národnej rady, volený občanmi Slovenskej republiky, toto musí vedieť a musí to akceptovať.
Takže ja pevne verím, že bude verejný ochranca práv úspešný nie kvôli verejnému ochrancovi práv, samozrejme, ale kvôli tomu, že sa posunieme kúsok ďalej v demokracii a že naši ľudia budú mať lepšiu záruku ochrany základných práv a že vy, poslanci Národnej rady, to umožníte.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Tak ja som si istá, že to nestihnem za tých 10 minút, čo máte do hlasovania, ale začnem.
V prvom rade by som chcela povedať, že z pohľadu verejného ochrancu práv, ale myslím si, že aj Národnej rady Slovenskej republiky, je dnešný deň historickým dňom, pretože na rozdiel od predchádzajúceho obdobia sa mimoriadna správa verejného ochrancu práv dostala na rokovanie schôdze Národnej rady tak, ako to predpokladá § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv. Verejný ochranca práv má tento nástroj k dispozícii zo zákona v takých prípadoch, keď zistí svojou činnosťou závažné porušovanie základných práv a slobôd alebo také porušovanie, ktoré zahŕňa veľký počet osôb a keď, samozrejme, toto porušovanie má na svedomí niektorý zo štátnych orgánov.
Ja som v roku 2013 podávala mimoriadnu správu Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá obsahovala závažné informácie pre Národnú radu, a to bolo to zistenie systémovej diskriminácie v školstve, bolo to zistenie nezákonných policajných postupov v Moldave nad Bodvou a bolo to nezákonné búranie rómskych osídlí. Vtedy Národná rada nedostala na schôdzu túto správu verejného ochrancu práv, nebola prerokovaná, neboli prijaté opatrenia, dôsledky toho cítime dodnes.
Neviem, či poslanci Národnej rady vedia, ale Európska komisia vyzvala Slovenskú republiku, že voči nej pripravuje konanie za diskrimináciu v školstve, teraz Slovenská republika je sledovaná, že aké prijíma opatrenia a či sa s touto témou vyporiada. Čo sa týka Moldavy nad Bodvou, tak to predpokladám, že skončí na Európskom súde pre ľudské práva, tento prípad. A pokiaľ ide o sťahovanie, nelegálne sťahovanie nezákonným postupom, ktoré bolo vykonané v Košiciach, mestom Košice, tak Rómovia sa odsťahovali do Mašličkova, viete, aké sú tam problémy teraz, a časť týchto Rómov sa odsťahovala do bruselského parku. Slovenská republika utŕžila velikánsku hanbu v rámci Európskej únie, pretože iný štát Európskej únie musel riešiť situáciu týchto Rómov a nevrátili sa do Slovenskej republiky práve preto, aké postupy tu voči nim boli použité. Čiže je to také poučenie, že pokiaľ verejný ochranca práv predkladá mimoriadnu správu, tak je naozaj potrebné sa s ňou zaoberať.
To, že Slovenská republika dostala veľa výziev, tzv. demaršov, vlastne kvôli tomu, že to takto nerobí, tak to je už, predpokladám, minulosťou. Preto aj keď sa nezvykne ďakovať za dodržanie zákona, tak vyzdvihujem, že nová Národná rada, nový predseda Národnej rady pravdepodobne teda zaradil toto do programu pléna Národnej rady a že vy ste schválili tento program s mimoriadnou správou verejného ochrancu práv.
Teraz by som pristúpila vlastne, prečo som podávala mimoriadnu správu tentokrát. Podávala som ju preto, lebo prieskumom, prieskumnou činnosťou verejného ochrancu práv bolo zistené závažné porušovanie, ktoré má systémový charakter, v takých prípadoch sa obraciam na Národnú radu Slovenskej republiky, a to k činnosti postupu polície. A tento postup policajný, ktorý sme zistili a ktorý ona používa ako bežnú prax, nemá žiadnu oporu v zákone a navyše výsledkom tohto postupu je závažné porušovanie základných práv osôb.
Problém, na ktorý upozorňujem, má dve roviny. Jednu ohľadne porušovania základných práv ochrany pred ním a potrebu prijať opatrenia, ale aj určitý ústavnoprávny rozmer. Takže začala by som najskôr tým, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; neviem či nevyrušujem niektorých poslancov, pán predseda. (Zmĺknutie rečníčky pre hluk v sále.)
No, podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať a postupovať iba podľa toho, ako majú konanie upravené v zákone, takým spôsobom a v takom rozsahu, ako im ustanovuje zákon, na rozdiel od občanov. Čiže štát je povinný postupovať podľa zákona.
My sme zistili, že polícia, aj keď má upravené v zákone o Policajnom zbore svoj postup v prípade, keď zadržiava osobu, tento postup nepoužíva, pretože zákon ukladá polícii, budem hovoriť len o tom ustanovení, na ktoré sa odvoláva aj minister vnútra vo svojich reakciách. Polícia má oprávnenie na zaistenie osoby podľa § 19 zákona 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, podľa ktorého keď policajt zaistí osobu, sú vymenované dôvody, kedy takto môže urobiť, lebo nie je to vždy; musí takúto osobu bezodkladne vydať policajtovi inému, teda už nie orgánu verejnej správy, ale orgánu vyšetrovania a s tým, že musí vydať rozhodnutie, v ktorom uvedie dôvod, prečo táto osoba bola zaistená, musí pritom dodržiavať predpisy o správnom konaní a podľa ďalších ustanovení policajného zákona takúto osobu musí umiestniť do cely policajného zaistenia. Cela musí byť hygienicky nezávadná, musí zodpovedať účelu zaistenia osoby a tak isto o túto osobu, ktorá je takto umiestnená, musí polícia vlastne zariadiť jej napríklad lekárske vyšetrenie alebo jej poskytnúť oblečenie, keď je v situácii, že na toto nemá. A samozrejme, že musí o tomto všetkom vyhotoviť príslušnú dokumentáciu. Toto sa má uskutočňovať bezodkladne alebo v nevyhnutnom čase pre urobenie potrebných úkonov.
Napriek tomu, že to je takto upravené v policajnom zákone, naša polícia postupuje inak. Najskôr umiestni osobu do priestorov, ktoré ja som nazvala "kobky", pretože sú zamrežované, väčšinou bez priameho osvetlenia, bez prístupu k vode, bez možnosti privolať si pomoc, zašité v ústraní policajných budov, kde takto umiestnená osoba, je pochybnosť, či vôbec má prístup k právnej pomoci, či sa blízky a rodina dozvie o tom, že je takto umiestnená. No a navyše nemá možnosť si privolať, ani keby išla na WC, nikoho. No a verejný ochranca práv považuje tento policajný postup nielen za nezákonný, ale aj zasahujúci do základných práv osoby. Tieto základné práva sú upravené aj v ústave, aj v dohovoroch, ku ktorým sme pristúpili.
To znamená, že ak Národná rada, ktorá je podľa zákona o polícii zodpovedná za kontrolu polície, neprijme v tejto veci opatrenia, myslím si, že to bude signál jednak, že časť štátnych orgánov nemusí fungovať podľa zákona, že pre ňu nemusia tieto zákony platiť, akoby bola mimo rámca právneho štátu. A po druhé, že táto istá časť, ozbrojená zložka môže bez všetkého zasahovať do základných práv osôb. Preto verejný ochranca práv na to upozorňuje v tejto mimoriadnej správe a navrhuje, aby takýto policajný postup bol bezodkladne zakázaný. (Hluk v sále.)
Ďalším zistením verejného ochrancu práv v súvislosti s týmto policajným postupom bolo to, že v týchto miestnostiach má polícia vytvorené podmienky na to, aby mohla osoby umiestnené týmto nezákonným spôsobom do priestorov zaväzovať alebo o háky, ktoré sú napevno zabudované v stene takéhoto priestoru, a že v týchto priestoroch vo vnútri pri pobyte osoby dochádza aj k tomu, že osoba je zbitá, surovo, surovým spôsobom. Preskúmavala som prípady, kde osoba, ktorá bola v takomto priestore veľa hodín zatvorená, má trvalé následky po tom, ako s ňou polícia zaobchádzala. To je taký rozmer, ktorý už dosahuje porušenie základného práva na ochranu proti mučeniu, neľudskému zaobchádzaniu a ponižujúcemu zaobchádzaniu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pani ombudsmanka, prepáčte, si dovoľujem, chcel by som otázku. Viem, že ste boli upozornená, že...

Dubovcová, Jana, verejná ochrankyňa práv
Desať minút ešte.

Danko, Andrej, predseda NR SR
Desať minút. To znamená, ak je všeobecný súhlas, dovolil by som dokončiť správu do 11.10 a 11.10 by sme hlasovali. (Reakcie z pléna.) Nie je súhlas? (Súhlasná reakcia pléna.)
Je, áno? Dobre, takže 11.10 predpokladám ukončenie správy a potom po trojminútovej prestávke budeme hlasovať, dobre?

Dubovcová, Jana, verejná ochrankyňa práv
Vzhľadom na tieto zistenia, že sa nedá predpokladať, ktorá osoba, keď ju takto polícia zatvorí, bude zbitá, ktorá nebude, že nemá byť vôbec zatvorená v týchto priestoroch, som navrhla to opatrenie, že tento policajný postup treba zakázať. Teda zo zákonných dôvodov, z dôvodov, že je to v rozpore s demokratickým a právnym štátom takýto postup, pretože nie je podľa zákona, ale aj z dôvodu, že v týchto priestoroch dochádza k ponižujúcemu minimálne zaobchádzaniu, ale niekedy aj k mučeniu osôb, ktoré sú tam zavreté.
Upozorňujem na to, že po takomto pobyte tejto osoby je potom ona väčšinou posúvaná do tej riadnej cely. Medzitým podpisuje rôznu dokumentáciu. Čiže aj výsledok vyšetrovania alebo vyjadrovania sa, lebo záznamy sa tam len robia tejto osoby, nemusí potom zodpovedať skutočnému stavu, lebo ona môže byť ovplyvnená týmto postupom. Pretože policajný riaditeľ, policajný prezident vydal rozkaz, ktorý svojím spôsobom legitimizuje postup svojich podriadených zložiek, ktorý ja som kritizovala. Upozorňujem na to, že rozkaz prezidenta Policajného zboru ani ministra vnútra nemôže nahradiť zákon v právnom štáte. Čiže z toho dôvodu je možné niektoré veci urobiť, ale iba v prípade, ak Národná rada prijme primeranú právnu úpravu. (Hluk v sále.)
Ako ďalšiu vec, ktorá poukazuje na neochotu riadiť sa pravidlami právneho štátu, poukazujem na to, že dôsledky takéhoto postupu orgánu verejnej správy vo vzťahu k verejnosti vysielajú taký signál do radov polície, ale aj do radov verejnosti, že polícia môže postupovať svojvoľne, pretože tento postup nie je kontrolovateľný a z právneho hľadiska má charakteristiku svojvoľný. Preto žiadam vlastne poslancov Národnej rady, aby okrem toho, že je prerokovaná táto správa v Národnej rade, boli prijaté primerané opatrenia. To sa očakáva od právneho štátu, že keď verejný ochranca práv predloží správu s takýmito závažnými zisteniami, nasledujú opatrenia. Takže by som bola rada, keby okrem toho, že Národná rada vezme správu verejného ochrancu práv na vedomie, sa potom príslušné výbory ďalej ňou zaoberali a zariadili, aby boli prijaté navrhované opatrenia.
Tak ani nie 10 minút, áno. (Hluk v sále.)
Ešte som možno jednu poznámku chcela povedať, že keď Národná rada neprijme opatrenia, má to naozaj veľmi zlé následky, lebo napríklad tým, že neboli prijaté opatrenia vo vzťahu k tej búračke v Košiciach, sa teraz udomácňuje, povedzme že v samospráve, taká možnosť alebo také postupy sa pripravujú, ako sa stalo, napríklad mesto Žilina, že nasťahovalo po požiari do 16 metrov štvorcových buniek po 16, po 17, po 18 ľudí ako riešenie tejto situácie, že títo ľudia, rodiny s malými deťmi majú k prvému zaplatiť za takúto bunku, ktorá nie je ani pre zvieratká, 200 eur, hoci tieto prostriedky nemôžu mať. Čiže toto potom, keď sa neprijímajú opatrenia jednoznačné, vyvoláva v praxi neskôr takéto následky a takéto postupy. A z toho určite bude potom pre Slovenskú republiku škandál, skôr či neskôr.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ja by som veľmi stručne sa vyjadrila k tomu všetkému, čo odznelo v rozprave. Z poslaneckých vystúpení v podstate vyplynulo, že sa dotýkali alebo aj vy ste v tej správe identifikovali porovnateľné oblasti ako najdôležitejšie, rovnako ako ja.
Čiže naozaj tie oblasti, ktoré sa týkajú zlepšenia policajných postupov, vytvorenia nezávislej inštitúcie, ktorá zabezpečí dodržiavanie základného práva na nezávislé a efektívne vyšetrenie policajných postupov. Takisto, pokiaľ ide o vzdelávanie detí, padlo tu veľmi veľa rôznych názorov, ale v zhode v podstate so zisteniami verejného ochrancu práv, že je potrebné tento systém vzdelávania detí meniť, lebo neodznela tu jedna vec, že tým, ako my tie deti vzdelávame, zároveň budujeme ďalšiu bariéru medzi väčšinovou spoločnosťou a týmito ľuďmi. Pretože časť spoločnosti si myslí, že ich vzdelávame tak, že sa obetujeme, že im pomáhame a výsledok je ten, že tie deti sú naozaj odsúdené, do toho cyklu biedy sa stále vracajú, čiže výsledok je veľmi zlý, pričom sa časť verejnosti domnieva, že robíme to v ich prospech. Čiže nerobíme to ani v ich prospech, ani v prospech tejto spoločnosti.
Chcela by som ešte podčiarknuť to, že verejný ochranca práv nemá donucovacie prostriedky na plnenie svojich zistení a odporúčaní, ktoré dáva orgánom verejnej správy. A je to pochopiteľné pre tú rolu, ktorú on v demokratickom a právnom štáte má. Lebo, ako povedal pán poslanec Budaj, on je vytvorený ako silný verejný ochranca práv, ako nezávislý ústavný orgán s tým, že výsledky jeho činnosti sa predkladajú dotknutým orgánom, prípadne Národnej rade Slovenskej republiky, s jediným cieľom, aby štát mohol zlepšovať činnosť svojich inštitúcií, aby mohol zlepšovať ochranu základných práv osôb. A to je tá správa, ktorú prináša verejný ochranca práv. Naozaj dodržiavanie základných práv nemá nič spoločné s politickým spektrom, z ktorého sa skladá Národná rada, lebo je to jeden spoločný záujem.
Čiže verejný ochranca práv má byť možno podnetom aj inšpiráciou pre to, aby buď orgány verejnej správy ako predstavitelia výkonnej moci, alebo Národná rada, poslanci dokázali sa zamerať na to, ako funguje štát, a zlepšovať to jeho fungovanie. Lebo vlastne vtedy sa aj zvyšuje dôvera občanov k spoločnosti. A toto je poslanie verejného ochrancu práv jediné, ktoré vlastne má.
Takže ja si myslím, že verejný ochranca práv je potrebný v takých štátoch, akým je náš štát, ktorý sa v podstate napriek tomu, že už je to skoro bližšie k 30 rokom od roku 1989, ale stále iba buduje.
Takže ďakujem pekne za rozpravu. Poznačila som si všetko, čo sa povedalo, a niektoré veci boli inšpiratívne, napríklad ohľadne ochrany životného prostredia, takže sa tomu budem venovať aj v budúcom období.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Jednou vetou, prosím, ibaže na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý, to znamená, že aj tí poslanci, ktorí chceli v rámci faktických pripomienok mať pocit, že verejný ochranca ich ochráni, tak, áno, ochráni, ak sa naňho obrátia s podnetom.

Požiadala som o vystúpenie k tomuto poslednému príspevku pána poslanca Číža, nie k tým ostatným, ktoré doteraz zazneli, lebo to až na konci rozpravy by som sa k tomu vyjadrila.
Považujem za potrebné vyjadriť sa teraz a hneď k tomu, čo tu odznelo, tak z týchto dôvodov, lebo:
Po prvé. Prieskum verejného ochranu práv, pokiaľ ide o Detský domov PETO, prebieha v súčasnosti, nie je ukončený, čiže hovoríme o roku 2016. Dnes stojí verejný ochranca práv v pléne Národnej rady so správou o svojej činnosti za rok 2015. Ale keďže to tu už odznelo, tak z prejavu pána poslanca som pochopila, že sú nejasnosti o pôsobnosti verejného ochrancu práv napriek tomu, že pôsobnosť verejného ochrancu práv je jasne daná v zákone o verejnom ochrancovi práv, podľa ktorého verejný ochranca práv môže aj bez ohlásenia navštíviť všetky miesta, v ktorých sa nachádzajú osoby s obmedzenou osobnou slobodou, a to z akýchkoľvek dôvodov. To je jedna vec.
Verejný ochranca práv má právo aj povinnosť pýtať si všetky doklady, ktoré sa týkajú prípadu, a to preto, aby ho mohol objektívne a nezávisle posúdiť.
Pretože verejný ochranca práv v tejto veci nekonal z vlastnej iniciatívy, ale na základe podnetu dvoch mimovládnych organizácií - dvoch mimovládnych organizácií -, ktoré sa obrátili na verejného ochrancu práv, tak preskúmaval, či došlo, alebo nedošlo k porušovaniu práv detí.
Podľa Dohovoru o právach dieťaťa článok 3 ods. 2 je - alebo ods. 3, neviem presne z hlavy, ale článok 3 - všetky zariadenia, ktoré sa týkajú výchovy detí, starostlivosti o deti bez ohľadu na to, akého sú pôvodu povedzme, či sú to štátne, alebo súkromné, sú povinné dodržiavať Dohovor o právach dieťaťa a štát, ktorý k tomuto dohovoru pristúpil, sa musí a môže kedykoľvek dostať do každého zariadenia, v ktorom sú umiestnené deti. Do tohto zariadenia boli deti umiestnené do ústavnej výchovy rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky.
Z tohto dôvodu v tej časti, ktorá sa týka starostlivosti o deti, verejný ochranca práv dal podnet príslušným súdom na to, aby ony zvážili, či začnú, alebo nezačnú konanie z úradnej moci, pretože sú zodpovedné za rozhodnutie, ktorým dali deti do ústavnej výchovy, aby ony mohli kedykoľvek aj osobnou návštevou preskúmať, či vzhľadom na pochybnosti, ktoré vznikli vo verejnom priestore, dochádza alebo nedochádza k porušovaniu základných práv detí. Nikto iný momentálne nie je na takéto preskúmanie oprávnený ako ten súd, ktorý dieťa do takéhoto zariadenia umiestnil svojím rozhodnutím.
Čiže postupujeme v súlade s tým, ako sú rozdelené kompetencie jednotlivých inštitúcií. Prieskum verejného ochrancu práv pokračuje ďalej v tejto veci, ale týka sa preskúmavania postupu orgánov verejnej správy, teda ich konania a ich činnosti, ktoré vyvíjali buď pri tom, ako deti sa umiestňovali do detského domova, alebo pri tom, ako bola poskytnutá akreditácia na vedenie takéhoto domova a podobne.
No a pokiaľ ide, a v tom závery nemáme ešte celkom hotové. Tu je možno problém ten, že tie orgány, ktoré preskúmavajú, orgány verejnej správy, fungovanie tohto domova, tak, samozrejme, že svojím spôsobom sú zainteresované do tohto vyšetrovania, pretože vlastne samy vytvorili podmienky pre to, aby takto mohol fungovať. Samy vydávali povolenia, samy vydávali rozhodnutia, samy vlastne kontrolujú kvázi ako keby samy seba v konečnom dôsledku.
Preto verejný ochranca práv je ako vonkajší nezávislý orgán a ich postup preskúmava, o výsledku bude informovať. Samozrejme, že správa verejného ochrancu práv o výsledku preskúmania tohto podnetu bude daná, poskytnutá tým podávateľom podnetu. Ak budú súhlasiť, tak môže byť aj zverejnená.
No a ešte jeden dôležitý moment. Dohovor o právach dieťaťa je to dohovor, ktorý Slovenská republika sa zaviazala dodržiavať. A keďže súčasťou toho dohovoru je článok 3 spomenutý, to znamená, že z toho dohovoru priamo vyplýva povinnosť štátu, aby preskúmaval pochybnosti a mal na to nástroje ohľadne dodržiavania práv detí, a zopakujem, bez ohľadu na to, či sa nachádzajú v súkromnom type zariadenia, ktoré štát povolil, alebo v nejakom akomkoľvek inom zariadení.
A ešte k ochrane rodinného domu, no, pretože ten detský domov má zverené deti čiastočne v tom zariadení PETO, ale má deti zverené, ktoré sa nachádzajú aj v rodinnom dome priamo, za takýchto okolností musí strpieť potom užívateľ takéhoto rodinného domu, ktorý si takto založil svoju činnosť, kedykoľvek, samozrejme, nie šikanóznym spôsobom, ale kedykoľvek proste musí sprístupniť tú časť, v ktorej tie deti má, aby bolo možné podmienky, v ktorých deti sú držané a starané sa o nich, o ne, preskúmať.
A ešte jedna vec. Do dobrej starostlivosti o deti neplatí iba to, že je navarené, upratané. Aby sme si všetci rozumeli. Najlepší záujem dieťaťa je aj to, ale deti treba vychovávať, treba sa o ne starať. A naozaj máme prijatý zákon, podľa ktorého deti v útlom veku majú mať, ak nemajú vlastnú rodinu, tak majú mať vytvorené také podmienky a majú byť vychovávané v takých podmienkach, ktoré sa čo najviac približujú rodinnému prostrediu. O tom je profesionálna starostlivosť.
Čiže závery z preskúmania verejného ochrancu práv, pokiaľ ide o činnosť orgánov verejnej správy v tejto časti, tak bude verejný ochranca práv poskytovať podávateľom podnetov.

Dobrý deň. Vážené poslankyne, vážení poslanci, ďakujem za prerokovanie správy verejného ochrancu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že ju máte k dispozícii, tak urobím iba stručný úvod. Prejdem cez tú správu a potom v rámci toho úvodu upozorním na tie veci, ktoré z predloženej správy o činnosti verejného ochrancu práv považujem ja za dôležité, a potom som, samozrejme, otvorená odpovediam na všetky otázky v rozprave.
Verejný ochranca práv podľa zákona o verejnom ochrancovi práv predkladá každoročne správu Národnej rade Slovenskej republiky o svojej činnosti, ale v zákone o verejnom ochrancovi práv je uvedené, že verejný ochranca práv v tejto správe a vo svojom vystúpení v Národnej rade vlastne uvádza svoje poznatky z činnosti, ktorú robil z prieskumov a z preskúmaných podnetov, preto, aby Národná rada mohla využiť svoje oprávnenia, ktoré má, jednak legislatívneho charakteru, ale aj dohľadového charakteru vo vzťahu k výkonnej moci.
Podľa uznesenia krajín V4 verejný ochranca práv je vlastne očami a ušami parlamentu. Čiže poprosím, keby bolo možné, aby ste takto vnímali správu verejného ochrancu práv, ktorú predkladám za rok 2015 s tým, že jednou časťou tejto správy sú aj opatrenia, odporúčania verejného ochrancu práv, ktoré som navrhovala v predchádzajúcich obdobiach, a to sú tie, ktoré považujeme za dôležité z hľadiska zlepšovania činnosti štátu v oblasti ochrany základných práv a slobôd osôb a ktoré neboli doteraz nijakým spôsob, na ne nebolo reflektované alebo neboli plnené. Pretože ide o Národnú radu v novom zložení, tak som si dovolila zopakovať tieto opatrenia, aj poukázať na oblasti, ktorých sa týkajú.
Pokiaľ ide o samotnú činnosť verejného ochrancu práv v roku 2015, správa je, tak ako bola aj v predchádzajúcom období, zložená z prvej časti, ktorá obsahuje výsledky preskúmaných podnetov, s ktorými sa obrátili na verejného ochrancu práv fyzické osoby alebo právnické osoby. Ďalšia časť obsahuje výsledky prieskumov, ktoré vykonal verejný ochranca práv z vlastnej iniciatívy.
Podľa zákona úlohou verejného ochrancu práv je preskúmavať postup orgánov verejnej správy z hľadiska, či vo svojom postupe neporušili základné práva osôb. Ak verejný ochranca práv skonštatuje, že k porušeniu došlo, potom tento nezávislý ústavný orgán sa dovoláva nápravy. Nemá k rukám žiadne donucovanie prostriedky, pretože to nie je zmyslom existencie ústavných orgánov, akým je verejný ochranca práv, ale jeho úlohou je neustále vlastne tieto nedostatky predkladať tak, aby sa príslušné orgány nimi zaoberali a aby zlepšovali svoju činnosť a aby dochádzalo stále k lepšej ochrane základných práv a slobôd osôb.
Pokiaľ ide o správu z roku 2015, tak opakujú sa niektoré nedostatky v určitých oblastiach verejnej správy. Najmä, ako vidíte aj z tej prvej časti a z podnetov, ktoré prišli, ale potom neskôr aj z prieskumov, ktoré vykonal verejný ochranca práv, množstvo porušení základných práv sa týka činnosti polície. Ja za závažné porušenie základných práv a slobôd osôb považujem to, že aj v prieskumoch verejného ochrancu práv, aj v preskúmaní podnetov sme zistili, že skutočne v činnosti polície pretrváva ako jej normálna súčasť praxe aj taký spôsob obmedzovania osobnej slobody, že človek, ktorý je predvedený na políciu, polícia si ho umiestni do nie cely predbežného zaistenia alebo policajného zaistenia, ktorá je na to zo zákona ustanovená, ale do takých priestorov, ktoré si polícia vytvorila sama bez akýchkoľvek povolení, ktoré sú dehonestujúcim spôsobom vybavené. Čiže nijako. Kde za mreže zatvorí človeka a môže ho pripútať o madlo a o jeho ruku pevne k stene. Tieto priestory nemajú žiadne iné vybavenie, no a nemajú ani tlačidlo, nemajú prístup k vode. Proste polícia tam toho človeka môže umiestniť a robí to tak ako bežnú súčasť svojej práce bez toho, že by vtedy pri takomto umiestnení vypisovala akékoľvek doklady, čo je napríklad podmienkou, keď je človek umiestnený do cely policajného zaistenia.
Z podnetu, ktorý sme preskúmavali, tak v rámci toho preskúmania bolo predložené, alebo bolo aj z dokladov zistené, že došlo aj k ublíženiu na zdraví v takomto prípade, v takto uzavretej osoby, avšak policajné orgány toto nepovažujú za žiadne porušenie. Na rozdiel, samozrejme, od verejného ochrancu práv, pretože to porušenie a zásah do osobnej slobody je.
Z týchto dôvodov som sa ja obrátila o riešenie na príslušné orgány. Keďže k riešeniu neprišlo, obrátila som sa aj na Národnú radu Slovenskej republiky, pretože takéto zistenie verejného ochrancu práv v demokratickom a právnom štáte vyžaduje okamžitý zásah. K tomu však nedošlo. Výbor Národnej rady pre ľudské práva v minulom volebnom období sa nedokázal uzniesť na akomkoľvek uznesení po predložení tejto správy do neho. Čiže z toho dôvodu nedošlo k opatreniam a aj v roku 2015 sa tieto zistenia opakovali.
Preto ja apelujem na poslancov Národnej rady, aby využili svoju pôsobnosť a aby zabezpečili nápravu.
Ministerstvo vnútra odpovedalo, že na toto je potrebná zmena zákona. Ja hovorím, že nie je, pretože takýto útvar na zaisťovanie a zatváranie ľudí v zákone vôbec nie je upravený. Čiže stačí, aby polícia ako orgán verejnej správy postupovala iba v rozsahu a v súlade so zákonom, ktorý k dispozícii na svoju činnosť má.
Taktiež boli zistené nedostatky v policajných postupoch. Napríklad pri policajných zásahoch, pri ktorých bola zároveň použitá aj policajná sila. Takýto zásah bol v roku 2015 zistený v útvare pre zaistených cudzincov, ktorý je uzavretý útvar a strážený. V tomto zariadení sú, ktoré je v pôsobnosti polície, sú umiestnené osoby, ktoré čakajú na rozhodnutie štátu, na administratívne rozhodnutie. No a voči nim bola použitá policajná sila, o čom verejný ochranca práv skonštatoval, že bola použitá bez primeraného právneho dôvodu, čiže nebol takýto zásah v takom rozsahu a takým spôsobom, ako bol vykonaný, nevyhnutý.
Podmienku nevyhnutnosti zásahu zatiaľ v Slovenskej republike nepreskúmava nikto. Orgány činné v trestnom konaní sú špecializované a preukazuje sa v nich v rámci ich vyšetrovania, či konkrétny policajt prekročil právomoci verejného činiteľa, napríklad. Ale to, že zásah ako taký, ktorý sa uskutočnil, nebol nevyhnutný a že spôsobil tým porušenie základných práv a slobôd, zatiaľ nepreskúmava nikto. Preto opakovane verejný ochranca práv navrhuje, aby Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je jediný na to z ústavy splnomocnený orgán, prijala zákon, ktorým zriadi orgán nezávislého vyšetrovania policajných postupov alebo aj iných postupov štátu, pri ktorých bola použitá sila a ktoré vzbudzujú určité pochybnosti. Pretože iba takýto nezávislý orgán môže zodpovedne preskúmať a zodpovedať otázku, či príslušný zásah bol aj nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Otázky potom ďalšej prípadnej trestnosti alebo netrestnosti, samozrejme, musia riešiť na to ustanovené orgány činné v trestnom konaní.
Verejný ochranca práv pri preskúmavaní policajného zásahu v Medveďove, to je ten útvar pre zaistených cudzincov, zároveň zistil, že zákon v súčasnosti umožňuje riaditeľovi takéhoto zariadenia, aby vlastným rozhodnutím, voči ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, umiestnil cudzinca, ktorý už je v takomto uzavretom a stráženom zariadení, do izolácie a v tejto izolácii aby tento cudzinec zotrval podľa rozhodnutia riaditeľa.
V čase, keď my sme preskúmavali podnet, v takejto izolácii bol cudzinec umiestnený tri týždne. V správe, v tejto, nie je uvedené, ale v tej, v ktorej sme, lebo tu je len taký výňatok základných informácií, ale v tej, ktorá je výsledkom preskúmania podnetu, je uvedené, že v rámci takéhoto umiestnenia ten cudzinec aj držal hladovku, ale nikto na to nereagoval.
Z pohľadu verejného ochrancu práv takýto postup je neprípustný, a preto apelujem na to, aby sa tie zákonné ustanovenia, ktoré sa týkajú útvarov policajného zaistenia, aby tieto ustanovenia poslanci Národnej rady alebo príslušný výbor Národnej rady prehodnotil ich opodstatnenosť, ich znenie a v prípade, ak dospeje k rovnakému názoru, k akému dospel verejný ochranca práv, aby tieto ustanovenia zmenil alebo vyňal zo zákona.
Verejný ochranca práv sa zaoberal aj inými porušeniami základných práv. Ja teraz uvádzam len tie, ktoré z pohľadu verejného ochrancu práv považujem za také najdôležitejšie, pretože v oblastiach činnosti štátu treba robiť zmeny, a to systémového charakteru. Medzi také zmeny patrí aj nastavenie vzdelávania detí v školách, hlavne vzdelávania na prvom stupni. Z prieskumov vyplýva, že užitočné by bolo zaoberať sa aj predškolským vzdelávaním detí, a to najmä tých detí, ktoré my sme v zákone označili ako deti, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodnených pomerov alebo z málo podnetného prostredia a u ktorých sme umožnili v našom zákone toto, túto charakteristiku potom pomenovať, že sú to deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sú spravidla deti, ktoré majú nejaký zdravotný hendikep. V tomto prípade často ide o deti, ktoré nemajú zdravotný hendikep, iba pochádzajú z toho prostredia, ktoré im nedáva možnosť sa v prvých rokoch života riadne rozvinúť. No a to znamená, že ak takýmto deťom my im neumožníme preklenúť tento hendikep, ale ich zaradíme do takého školského vzdelávania, ktoré im neumožní dosiahnuť riadne vzdelanie, potom môžeme skonštatovať, že ak je takto nastavený školský systém, dochádza k diskriminácii veľkého počtu detí.
Preto verejný ochranca práv opakovane od roku 2013 navrhuje, aby boli prijaté opatrenia, a to nielen vo vzťahu k zabezpečeniu prístupu k vzdelaniu týchto detí, ale aj v prístupoch k vzdelávaniu ako takému, k metódam vzdelávania. Preto som ja navrhla, aby mali deti, ktoré majú aj jazykovú bariéru, umožnené vyučovanie zrozumiteľným spôsobom. To znamená, aby deťom v útlom veku bolo učivo a látka, ktorú sa učia, vysvetľovaná zrozumiteľným spôsobom, t. j. jazykom, ktorému rozumejú, v ich materinskom jazyku, aby im bolo učivo sprístupňované. Taktiež treba zvážiť aj možnosť, keď hovoríme o rómskych deťoch, aby sa do vyučovacích predmetov zaradil aj rómsky jazyk ako vyučovací jazyk.
Pretože bola dobrá diskusia na školskom výbore na túto tému, tak považujem možno aj v pléne za potrebné povedať, že nedostatkom školského vzdelávania je aj to, že my nemáme dostatočnú flexibilitu vo formách vzdelávania detí. A keď som aj povedala, že vyučovať rómsky jazyk, tak samozrejme, že to treba mať na to dobré analýzy a vedieť, kde, v ktorých lokalitách, v ktorých školách je to potrebné preto, aby došlo k rozvoju detí. Čiže žiadne také absolutistické centralistické riešenia, že proste rómsky jazyk všade, ale proste tam, kde je to potrebné, kde my by sme mali zistiť, v ktorých prípadoch je to potrebné, užitočné a čo pomôže deťom, aby sa dostali z toho kruhu nevzdelania.
Upozornila som v správe verejného ochrancu práv na to, že deti, ktoré sú zaradené do špeciálnych škôl alebo špeciálnych tried len z tohto dôvodu svojho sociálneho pôvodu a ktorým máme preklenúť tento nedostatok ako dočasné vyrovnávacie opatrenie, tak tieto deti v tom školskom systéme ich ponechávame celý čas povinnej školskej dochádzky. Naozaj nevieme preukázať, že dochádza k rediagnostike týchto detí a takisto - ale to vieme preukázať -, že v minimálnom množstve dochádza k ich preraďovaniu z takejto špeciálnej školy alebo triedy do riadnej školy a potom sa im neposkytuje, keď sú aj preradené, nejaká ďalšia pomoc. To sú všetko nedostatky vo vzdelávacom systéme, ktoré majú systémový charakter a s ktorými si školy samy neporadia. Preto je potrebné zmeniť právnu úpravu, ktorú máme v súčasnosti platnú.
Ďalší okruh okrem tej polície a školstva, ktorý verejný ochranca práv považuje za veľmi dôležitý, je právo na súdnu a inú právnu ochranu. To sú tie známe prieťahy v súdnych konaniach, ale aj prieťahy v úradných konaniach. A ja upozorňujem na prípad, ktorý je mimoriadne závažný, v demokratickom právnom štáte až zahanbujúci, že verejný ochranca práv vykonal prieskum zbytočných prieťahov v reštitučných konaniach o poľnohospodárskej a lesnej pôde. A musím skonštatovať, že skutočne tento prieskum konaní, ktoré prebiehajú pred odbormi pozemkových a lesných okresných úradov, sú konania, ktoré trvajú 23 rokov, neskončené, sú konania, ktoré trvajú 11 rokov, neskončené, pritom tieto konania prebiehajú podľa zákona o správnom konaní, podľa zákona, ak si ctíme zákony, tak správne konanie má byť ukončené do 30 dní. V prípade potreby a dôležitých dôvodov do 60 dní. Tieto konania trvajú 23 rokov a 11 rokov a je ich spolu takmer 10-tisíc; 10-tisíc žiadateľov.
Ak úrady uvádzali ako dôvod, že ide o zložitosť veci, tak nemôže verejný ochranca práv ani nikto, žiadny, ani súd, nikto by nemohol takýto dôvod po 23 rokoch akceptovať. Čiže ja tvrdím, že to je absolútne zlyhanie štátu, a preto som navrhla ako opatrenie Národnej rade, aby si vyžiadala od vlády alebo aby bol predložený zoznam takýchto konaní, príčin prieťahov v takýchto konaniach a aby sa vláda uzniesla na nejakej satisfakcii pre účastníkov týchto konaní, ktorí nemajú celé dlhé roky žiadne rozhodnutie od štátu vo svojej veci, a pritom ide o reštitúcie, ktoré sme prijali z dôvodu, že sme sa pokúšali iba zmierniť, nie odstrániť, ale iba zmierniť krivdy, ktoré boli z predchádzajúcich období. Takže toto ja považujem za veľmi, veľmi závažné porušovanie základných práv.
Taktiež z tých všetkých vecí len 144 porušení základných práv bolo zistených len preskúmaním podnetov a mnohé boli zistené systémové nedostatky, ktoré vykonal prieskum verejného ochrancu práv prostredníctvom Kancelárie verejného ochrancu práv. Tak my sme zisťovali aj prístupnosť verejných budov, ich bezbariérovosť, pretože 3. desaťročie plynie od roku 1989 a náš štát má v ústave napísané, že je demokratický a právny a založený je vlastne na základe dodržiavania a ochrany základných práv a slobôd.
No tak ľudia, ktorí majú problém zo zdravotných dôvodov s pohybovaním, z akýchkoľvek zdravotných dôvodov, by sa možno mali dnes v 21. storočí do budovy verejného orgánu alebo do verejnej budovy dostať bezproblémovo. Keďže Kancelária verejného ochrancu práv dostáva obmedzené finančné zdroje na svoje fungovanie napriek tomu, že je ústavný orgán, tak namiesto 35 právnikov dostáva mzdy na 17, tak sme si museli vybrať, také poradie sme si museli urobiť, že ktoré vlastne verejné budovy budeme preskúmavať, aby sme to zvládli kapacitne.
Vybrali sme si ako prvé úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, preskúmali sme 80 budov, z nich iba 2 boli také, o ktorých sme mohli povedať, že naozaj spĺňajú atribúty bezbariérovosti. Ostatné budovy mali väčšie alebo menšie nedostatky a ku cti predstaviteľov týchto inštitúcií slúži, že všetci, všetci chceli, aby ich budovy boli bezbariérové a snažili sa to, čo mohli, odstrániť na základe našich zistení, ale nepomôžu si sami, to znamená, že treba aj pri rozpočte, aj pri plánovaní priorít na toto myslieť. Preto apelujem na Národnú radu, aby sa venovala bezbariérovosti verejných budov.
V roku 2016, teraz, prebieha prieskum v rámci našich možností niektorých nemocníc, niektorých škôl a opäť policajných oddelení, pretože to sú všetko inštitúcie verejné, ku ktorým občan by mal mať zabezpečený prístup.
My sme už z minulosti a vzhľadom na to, že opäť sme zistili nie zásah policajný, ktorý nebol nevyhnutný, predkladali opatrenia, ja som opakovane predkladala, aby boli policajné zásahy monitorované kamerami, aby priestory v policajných budovách, v ktorých sú vybavované predvedené osoby, boli tiež monitorované kamerami. A taktiež som navrhovala opatrenia na zlepšenie vybavovania cudzincov, ktorí tu majú žiadosť a chcú sa tu zamestnať. Tak všetky tieto veci považuje verejný ochranca práv za veľmi dôležité.
A potom ešte jednu vec, ktorá, kde apelujem na Národnú radu opakovane, sa týka vydávania dokladov o školskom vzdelaní osôb, ktoré majú zmenené pohlavie. V Slovenskej republike je to možné iba v prípade, keď to je zo zdravotných dôvodov, a poukazujem na to, už aj v minulosti som to predložila výboru pre ľudské práva, ale nedošlo, ako som už povedala, k prijatiu uznesenia, tak opatrenie sa nestalo. Aby takéto doklady o nadobudnutí školskom vzdelaní boli zladené s tým, aké pohlavie má žiadateľ o vydanie tohto dokladu. Lebo ak niekto prejde takouto procedúrou zo zdravotných dôvodov a napokon, keď si ide hľadať prácu, škola mu nemôže vydať iné osvedčenia o dosiahnutom vzdelaní než na pôvodné pohlavie, tak tento človek je na trhu práce v podstate odpísaný, lebo si nevie poriadne zháňať prácu. To je len jeden z príkladov.
Taktiež v minulosti som navrhovala, aby bolo zabezpečené, že v prípade, ak žiadateľ žiada o vydanie svojich osobných dokladov vo svojom materinskom jazyku, máme 13 národnostných menšín v Slovenskej republike, čiže je to 13 jazykov, tak aby príslušné matriky a iné inštitúcie boli schopné takýto doklad mu vydať aj v materinskom jazyku. Ak to nie sme schopní urobiť, tak potom porušujeme základné práva týchto osôb.
Myslím, že z tých vecí, ktoré ja považujem za veľmi dôležité a o ktorých si myslím, že by bolo potrebné rokovať a že by bolo potrebné prijímať opatrenia, sú tu asi všetky. Samozrejme, že v správe je popísaných ešte oveľa viac zistení nedostatkov na rôznej úrovni, ale toto sú také kľúčové oblasti.
Okrem tejto časti chcem povedať, že Kancelária verejného ochranu práv navrhuje aj opatrenia na to, aby sa jednak zlepšila činnosť orgánov verejnej správy, ale aj aby mohla ona sama pôsobiť tak, ako sa od nej očakáva. A opätovne by som upozornila na to, že verejný ochranca práv Slovenskej republiky zatiaľ nemá naplnené atribúty pre svoje plnohodnotné fungovanie, a to z toho dôvodu, že nie sú mu prideľované z rozpočtu prostriedky na mzdové tarifné tabuľky platové, pretože podľa zákona verejný ochranca práv určuje svoju organizačnú štruktúru a počet zamestnancov na tie úlohy, ktoré vyplývajú z ústavy a zo zákona o verejnom ochrancovi práv, náš organizačný poriadok počíta s 35 právnikmi, platy dostávame na 17 právnikov, tak vyzerá potom aj naša činnosť. Takisto zatiaľ čo iné orgány majú možnosť mať poradcov, verejný ochranca práv takúto možnosť zo zákona nemá, nemá finančné prostriedky, aby si mohol zabezpečiť odborné posudky a odborných poradcov. Preto napríklad napriek tomu, že všetci vieme, aká zlá situácia je v zdravotníctve, tak nemôžeme preskúmavať túto oblasť z dôvodu, že nemáme na to odbornú zdatnosť, a nemôžeme predkladať laické zistenia. Je to jedna z oblastí, kde verejný ochranca práv nemohol sa dostať pre nedostatok týchto finančných prostriedkov a nedostatok odborníkov.
Myslím, že to je asi všetko, čo som považovala za najpodstatnejšie. Možno ešte pripomenúť rezolúciu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o posilnení ombudsmanských inštitúcií v Európe, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pokiaľ štát si zriadil takúto inštitúciu, ako je verejný ochranca práv, u nás dokonca v ústave ako nezávislý orgán, potom ju má všemožne podporovať, má vytvárať dobré podmienky pre jej činnosť a nemá zriaďovať obdobné ombudsmanské inštitúcie, aby nezneisťoval občanov v tom, kde a ako sa môžu domáhať ochrany svojich práv.
Samozrejme, že verejný ochranca práv má mať aj samostatnú rozpočtovú kapitulu, čo slovenský verejný ochranca práv nemá, čiže nevyjednáva v podstate o svojom rozpočte a rozpočet sa mu prideľuje z rozpočtovej kapitoly VPS, a to znamená, že svojím spôsobom verejný ochranca práv má pôsobnosť napríklad voči daňovým orgánom aj zisťoval nedostatky v tejto činnosti. Oni, samozrejme, nič nepovažovali za potrebné prijať, lebo v podstate sme závislí od rozhodnutia ministerstva financií. Takže čo sa týka objemu finančných prostriedkov, čiže to je z hľadiska nezávislosti zle nastavený systém, áno, to tiež upozorňujem.
A pokiaľ ide o nezávislosť, tak prebiehali diskusie o tej nezávislej kontrole vykonávania policajných zásahov s použitím sily. Tu považujem za potrebné teda vysvetliť, že sa to netýka inšpekcie ministerstva vnútra, lebo to je rezortná, interná kontrola, ani policajnej inšpekcie, lebo to je rezortná kontrola policajná. Keď verejný ochranca práv navrhuje, že je potrebné zriadiť takýto orgán, tak to navrhuje preto, lebo medzi základné práva osôb patrí - a štát to má zabezpečiť -
účinné, efektívne a nezávislé vyšetrenie každej veci. V prípade týchto zásahov takéto nezávislé vyšetrenie, takýto orgán nezávislého vyšetrenia Slovenská republika nemá a nedá sa to riešiť ani tým, že sa uskutoční nejaký proste osobitný výbor na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. To nie je zriadenie orgánu nezávislej kontroly použitia policajnej sily. Nezávislosť znamená, že bude nezávislý od všetkých orgánov verejnej správy, aby mohol to preskúmať, aby nemal žiadny vplyv ani záujem, interes, na výsledku iba ten jediný, podobne ako verejný ochranca práv, ktorý tiež je nezávislý ústavný orgán, iba ten záujem, aby sa zlepšovala činnosť štátu, aby sa zlepšovala ochrana základných práv a slobôd v činnosti štátu, lebo iba tak sa môže zvýšiť dôvera ľudí v tento štát a v jeho fungovanie.
Takže to je aj pre vysvetlenie tých pojmov nezávislosti, s ktorými pracuje verejný ochranca práv a vo vzťahu k dodržiavaniu základných práv a slobôd.
Ďakujem.