Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som sa niekoľkými slovami zapojil do tejto skutočne vcelku kultivovanej debaty o verejnoprávnej televízii a verejnoprávnom rozhlase. Určite táto debata nie je posledná preto, lebo ako iste viete, vo vládnom programe je celkové zhodnotenie a prehodnotenie pôsobenia verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu v tomto mediálnom priestore s tým, že vládne strany sa určite dohodnú na riešení tejto problematiky. Čiže táto debata v podstate sa ešte v tomto parlamente, teda v tomto pléne niekoľkokrát zopakuje.
Ale k samotnému meritu veci. Tento návrh už sa tu objavil v podstate niekoľkokrát. Prvý s ním prišiel pán poslanec Krajcer, neskôr minister kultúry, ktorý presadzoval isté veci, aj tie argumenty sa tuná opakujú, ešte sa budú opakovať, ale teda k meritu veci.
Pán poslanec predložil do parlamentu návrh, ktorý určite oslovil aj mnohých voličov vládnej koalície, ale ak sa bavíme o istej problematike zrušenia koncesionárskych poplatkov, a to je to A, bolo by dobré, aby sme si povedali aj to B, čo s tým, samozrejme, priamo alebo nepriamo súvisí. Návrh obsahuje dva základné kroky. Jedným je zrušenie koncesionárskych poplatkov, teda v súčasnosti platného zákona o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska. Druhým je vytvorenie nového inštitútu príspevku zo štátneho rozpočtu, ktorý by mal byť, citujem: "poskytovaný každoročne podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok na úhradu nákladov na zabezpečenie služby verejnosti v oblasti vysielania v sume rovnajúcej sa 0,150 % z hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky". A ak je táto suma nižšia ako 100 miliónov eur, príspevok zo štátneho rozpočtu sa poskytuje v sume 100 miliónov eur.
Ak sa však na návrh zákona pozrieme bližšie, natrafíme na niekoľko zásadných vecí, ale i detailov, ktoré by v prípade schválenia tohto návrhu bolo potrebné riešiť. V prvom rade sa chcem pristaviť pri tom, ako by navrhovaná zmena financovania zmenila charakter Rozhlasu a televízie Slovenska ako v súčasnosti fungujúceho vysielateľa vo verejnom záujme.
Ja dodržiavajúc rokovací poriadok určite nebudem hovoriť konkrétne o, až na jeden malý detail, o konkrétnych paragrafoch, resp. paragrafových zneniach z toho dôvodu, aby som sa držal rokovacieho poriadku a budem sa baviť viac-menej o filozofii tohto návrhu zákona a budem sa baviť o tom, čo by eventuálne takéto prijatie zákona v tomto znení mohlo spôsobiť.
Našu verejnoprávnu inštitúciu by sme tak totižto zmenili na štátnu vzhľadom na tú prvú vetu, ktorú som povedal a iste sú na svete štáty, kde majú to aj takto zariadené. Najbližšie v Maďarsku a viem veľmi dobre, čo to spôsobilo aj v rámci Európskej únie, aj v rámci tých oponentov, aj v rámci samotnej vnútornej a vonkajšej opozície a vlastne tento proces a tento, táto realizácia tohto zákona v Maďarsku je stále vo vývoji a čaká, pochopiteľne, na svoje zhodnotenie. Chcem upozorniť na to, že inštitút médií verejnej služby sa v Európe neobjavil nejakou náhodou, ale je výsledkom dlhoročného vývoja. Prvolezecké podnikateľské subjekty, ktoré sa zaoberajú šírením rozhlasového a neskôr televízneho vysielania, napríklad u nás práve jubilujúci Rádiožurnál, inkasovali mesačný poplatok od majiteľov rozhlasových a televíznych prijímačov, aby im mohli poskytovať výhody, ktoré nekoncesionári, teda tí, čo nevlastnili rádio a televízor, nemali, aktuálne spravodajstvo, hudobné a dramatické programy, vysielanie pre deti, vzdelávacie programy, zábavu a tak ďalej a tak ďalej.
V rokoch druhej svetovej vojny a krátko po nej si vo väčšine európskych štátov naplno uvedomili potenciál rozhlasového a televízneho vysielania, dôležitosť ovládnutia vtedy jednoznačne najvýznamnejších prostriedkov šírenia propagandy a došlo k premene pôvodne súkromných spoločností na štátne, prípadne pološtátne. Toto isté sa stalo aj u nás. Koncesionárske poplatky síce občania platili ďalej, ale náklady na financovanie čoraz drahšieho rozhlasového a televízneho vysielania prevzal v rozhodujúcej miere na seba štát, pretože ho potreboval a jednoducho ho chcel mať pod kontrolou.
A práve na základe tejto skúsenosti s vplyvom štátu na rozhlasové a televízne vysielania sme hneď po roku ´89 vynaložili veľkú snahu, aby sa vtedy ešte Československá televízia a Československý rozhlas transformovali na verejnoprávne inštitúcie, teda inštitúcie, ktorých význam si štát uvedomuje a ctí ho, no pritom nemá možnosti priamo do ich fungovania zasahovať, pretože sú financované občanmi a jej vedenie sa tvorí na základe vnútorných predpisov nezávisle od vládnuceho režimu. Taká bola idea. Preto vznikli Rada Slovenskej televízie, Rada Slovenského rozhlasu. Viem veľmi dobre, akým spôsobom sa tieto rady a na základe čoho sa tieto rady kreovali a v podstate sa kreujú dodnes.
Aj v dnešnom zákone, ktorý je v súčasnosti platný, je v podstate neporovnateľné, keď si porovnáme kreovanie rád a prirovnáme ho k tým radám, ktoré vznikli hneď po roku ´89, je neporovnateľné a neporovnateľná situácia priamo v týchto radách aj s istým vzdelaním, praxou, proste s istými predpokladmi všetkých tých, ktorí v týchto radách sú. Zase, či je to dostatočné, či je to nedostatočné, bavme sa o tom, tak ako sa bavíme o všetkom.
Zažili sme s polovici 90. rokov, keď sme slovenský mediálny priestor otvorili aj súkromným podnikateľom, rozsiahle diskusie o tom, aký by mal byť jeho charakter, či v duchu európskej tradície budeme ctiť zásadu duálneho vysielania, teda paralelnej existencie subjektov vysielajúcich vo verejnom záujme a popri nich podnikateľských a komerčných rádií a televízií, alebo či sa majú občania úplne vzdať vplyvu na to, čo sa v mediálnom priestore deje a plne ho prenechať podnikateľom zápasiacim o podiely na reklamnom koláči. Širokospektrálna pravo-ľavá väčšina odborníkov, politikov i občanov sa zhodla na tom, že je v záujme občanov, aby bol mediálny priestor ako celok vyvážený, aby sme zachovali inštitúcie, pre ktoré nie je a nemusí byť prioritou tržba za reklamu, ale ktoré majú občanom poskytovať službu vo verejnom záujme.
Opäť môžeme sa baviť, čo je to služba vo verejnom záujme, či je napĺňaná táto služba vo verejnom záujme, ako sa zmenili princípy verejnej služby vo verejnom záujme, to sú všetko otvorené otázky. Otvorené otázky preto, aby tu vznikol nejaký priestor na hodnotenie alebo zhodnotenie aj toho, čo v súčasnosti Slovenská televízia a Slovenský rozhlas znamenajú a či teda napĺňajú tento priestor tak, ako sme si to predstavovali. Teraz musím dodať, hovorím o princípe a nie o konkrétnom naplnení, naplnení, teda napĺňaní za toho či oného vedenia inštitúcie. A bol by som rád, keby sme túto debatu udržali v tomto leveli a neskĺzli do vyratúvania omylov a chýb, ktorých sa podľa názoru jedných či druhých dopustil ten či onen riaditeľ.
Opäť treba povedať, že verejnoprávna inštitúcia v tom roku ´95, keď vlastne vznikol duálny systém a vznikla televízia Markíza zo zákona, nebola pripravená legislatívne na zmenu tohto procesu, na čo v podstate dopláca do dnešného dňa. Z jedného dňa na druhý prišla Slovenská televízia, len Slovenská televízia o 600 miliónov korún, ktoré sa presunuli do komerčnej televízie. Z jedného dňa na druhý. Tá televízia predtým, to ešte bolo za, ak si dobre spomínam, za riaditeľa Stadtruckera bola, nebola v červených číslach, bola v zisku, čo je nebývalé pre dnešok, nebývalé. Práve preto, že nebola legislatívne pripravená na vstup súkromných médií, ako prvej teda Markízy, sa dostala jednoducho do toho, v tomto prostredí do akéhosi, akéhosi menejcenného alebo neschopného konkurenta konkurovať vtedy súkromnej televízii Markíze. To znamená nepripravenosť STV a SRO na duálny systém. To sa v tejto chvíli čiastočne zmenilo.
Dámy a páni, hovorím o všetkom, aby sme si uvedomili, že riešenie, že neriešime iba otázku, či občan bude alebo nebude mesačne platiť niekoľko eur v podobe poplatkov za verejnú službu, ale preto, aby sme si uvedomili, že alternatíva, ktorú ponúka tento návrh zákona, v sebe skrýva isté riziko návratu do dôb neslobody, a to si treba opäť povedať veľmi, veľmi otvorene a teda nepoliticky. Pretože ak dnes dáme štátu do rúk plné financovanie rozhlasu a televízie, dávame mu logicky do rúk aj kontrolu nad touto inštitúciou, a je to veľmi jednoduché, ten, kto platí, ten rozhoduje, či sa to niekomu páči alebo nie. Tak to je v živote, tak to je v politike, tak to je aj v spoločenskom živote.
Dnes volíme v istých časových intervaloch členov rád, ktorí ako zástupcovia laickej odbornej verejnosti dohliadajú nad činnosťou a aktivitami RTVS. Ale ak finančné zdroje poskytne ministerstvo financií, bude kontrola plne a oprávnene, oprávnene - s otázkou - v jeho réžii. Prečo by sa malo ministerstvo financií vzdať práva rozhodnúť o tom, kto bude stáť v čele tejto inštitúcie a zodpovedať sa za štátne peniaze? Prečo? Z akého dôvodu? Zmení sa, možno rady budú existovať, ale kto tu bude kreovať, kto bude rozhodovať o tom, ktorí členovia áno, ktorí nie a akým spôsobom? Veď týmto zákonom okamžite dávame jasné avízo dopredu, že treba meniť aj iné zákony. To nie len financovanie. To sú, to je celý balík problémov, ktoré vlastne takýmto spôsobom vznikajú a je len otázkou času, kedy budeme meniť ďalšie zákony. Prečo by túto kompetenciu vlastne ministerstvo malo zveriť niekomu inému? Kto dnes rozhoduje o obsadení Národnej diaľničnej spoločnosti či Záručnej banky, kam tiež smerujú masívne štátne intervencie? Azda nejaký, a teraz to chcem parafrázovať, skutočne voľný výbor, ja neviem, šoférov, cyklistov, chodcov? Vyberme si. Také niečo neexistuje predsa.
Dnes máme našťastie, aspoň si myslím, demokratické hodnoty, rešpektujúcu vládu a parlament, ale kto z vás, z nás vie garantovať, že o tri roky sa situácia nezmení a nájde sa politický subjekt či subjekty, ktoré cez peniaze budú v rozhlase a v televízii robiť tie tzv. svoje poriadky. Nebudem tu pripomínať notoricky známy prípad Štátneho fondu kultúry, ktorý tiež mal kedysi v zákone prisľúbených 0,5 % štátneho rozpočtu, ale od vzniku za ministra Snopka cez ľavicového ministra Hudeca po pravicových Romana a Kňažka sa tento záväzok nikdy nenaplnil. A bolo to v zákone, 0,5 %, nikdy sa nenaplnil. Aká je záruka, že sa akékoľvek číslo pomenované v akomkoľvek zákone naplní? Čo urobíte? Vláda neplní zákon, čo urobíte? Zavriete celú vládu? Absurdné. Vláda povie, mám iné priority, nemôžem naplniť takéto a takéto percento. O čom sa budeme baviť? Znova o privatizácii druhého programu? Tieto debaty tu už boli.
Navrhovateľ formuloval príspevok štátu ako taxatívny výdavok štátu. Teda výdavok, ktorý by do systému štátnych výdavkov mali zapísať na ministerstve financií už pri prvom návrhu na rozdelenie finančných zdrojov. Ale návrh už nehovorí, či peniaze budú súčasťou rozpočtu na kultúru, to sa dá iba vydedukovať z navrhovaného článku 21. Ministerstvo kultúry v súčasnosti zabezpečuje činnosť galérií, múzeí, divadiel, literárnych a hudobných aktivít, duchovnej služby, ochrany nehnuteľností kultúrneho dedičstva, štátneho jazyka a všetkých ostatných aktivít v celkových výdavkoch tesne nad 200 miliónov eur. Čo urobí navrhovateľ, ak na budúci rok ministerstvo financií navrhne prevod kultúry 100 miliónov na RTVS a 100 miliónov na všetko ostatné? Pôjde vysvetľovať rušenie knižníc, galérií, múzeí a divadiel a tak ďalej? Nepôjde, to totižto nie je nič, na čom sa dá politicky zarobiť. Nepôjde. Pôjde to do luftu.
Dámy a páni, financovanie médií verejnej služby je pre Výbor NR SR pre kultúru a média vari najťažší oriešok a usilujeme sa nájsť vyhovujúce riešenie už roky. Zmluva so štátom predstavuje jedno z možných riešení, aj to ale reprezentuje isté riziká. Veď príspevok je rok čo rok predmetom diskusie medzi vedením RTVS a ministerstvom kultúry a financií. Každopádne je to však riešenie prijateľnejšie, pretože nerobí RTVS závislou na jednom a nedostatočnom zdroji. Tým nechcem povedať, že sa nemáme baviť o tomto návrhu zákona, o jeho filozofii, nie ešte teda o tých paragrafoch preto, lebo až v druhom čítaní - keby tento návrh zákona prešiel do druhého čítania - si budeme hovoriť, aké riziká prinášajú niektoré paragrafové znenia, ale bavme sa korektne. Bavme sa v prvom rade o tom, ako sa zmení verejnoprávna televízia na inú televíziu, na štátnu televíziu od závislosti, v závislosti od štátu. Bavme sa ozaj o všetkom, v rámci tejto televízie a bavme sa aj o súčasnom stave.
My sme pred x-rokmi, keď sme mali, keď sme mali v rámci minulého volebného obdobia na stole návrh teda pána Krajcera ako ministra kultúry, my sme tiež boli medzi dvomi možnosťami: alebo tento návrh zrušiť a urobiť si svoj návrh zákona, alebo ho nezrušiť a pýtať sa, či napríklad rozdelenie, rozdelenie, teda spojenie rozhlasu a televízie skutočne prinesie všetky tie výhody, úspory, o akých sa vtedy hovorilo. Kto urobil zatiaľ hodnotenie takéhoto postoja? No nikto. Nikto. Bavme sa v prvom rade o tom, či tento zákon je fungujúci, či spojenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie prinieslo očakávané výsledky, no a potom konajme na základe, na základe takéhoto zistenia zase povedzme v takejto kultivovanej debate aj v parlamente, ako je tu dnes, ale neriešme veci predtým, ako si vyhodnotíme všetko to staré, všetko to, čo v súčasnosti platí, lebo sa nám môže stať, že to staré už fungovať nebude a to nové ešte nebude fungovať a potom znovu.
Zažil som to niekoľkokrát, keď som bol členom Rady STV, potom predsedom Rady STV, dovolím si neskromne povedať, že sme v istom momente zabránili privatizácii druhého programu. Každá vláda vtedajšia, čo prišla, či vláda pána Mečiara, vláda pána Dzurindu, mala záujem o druhý program. Tie kocky boli vrhnuté a škoda, že tu nie je pán poslanec Osuský, určite by potvrdil, že aj vláda Mikuláša Dzurindu a aj strana, ktorú vtedy zastupoval, mala vtedy vo svojom programe privatizáciu druhého programu Slovenskej televízie. Všetci hovorili o tom istom. Všetci hovorili o tom, že financovanie obidvoch programov, obidvoch programov Slovenskej televízie, lebo o nich sa teraz bavíme, financovanie obidvoch programov Slovenskej televízie je čosi nezvládnuteľné. Pochopiteľne každá z týchto vlád chcela meniť zákon už len preto, aby sa zmenili rady a aby takýmto spôsobom získala vplyv na televíziu. Nepodarilo sa preto, lebo ak si iste pamätáte, tí, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, v tomto parlamente bola tzv. Ftáčniková novela, ktorá prešla. Na základe tej Ftáčnikovej novely v istom momente k privatizácii druhého programu, chvalabohu, neprišlo.
Nedá mi ale teraz, aby som si nespomenul v tejto chvíli, keďže mnohí hovoria o tom, ako táto televízia funguje, ako sa zlepšila, aké je to všetko vynikajúce, ako nejaká zo strán súčasnej vládnej koalície si chce uzurpovať právo v tejto televízii robiť poriadky. No ja si pamätám, keď som tu sedel aj s kolegom Čížom a keď sa robila legitímna výmena riaditeľa vtedajšej, vtedajšej televízie, koľkí z vás, ktorí ste tuná, rozprávali o tom, aké je to protiústavné? Koľkí z vás ste tuná vystúpili skutočne s jedným srdcervúcim prejavom o tom, že čo všetko tu robíme mimo zákon, ako sa to všetko proti nám obráti, ako ten protiústavný súd rozhodne? Čo sa stalo? Nič nebolo protiústavné, nikto z vás, čo ste vtedy rozprávali, sa neospravedlnil za šírenie poplašnej správy a všetci tu rovnako budete tvrdiť iné poplašné správy. Samozrejme, zase bez akejkoľvek zodpovednosti. Nikto proste, nikto sa neospravedlnil.
Dnes tvrdíte o tomto riaditeľovi, že túto televíziu spravil lepšou, programovo lepšou. Nikto však nehovorí o tom, aká tá televízia programovo vyzerala za predchádzajúceho riaditeľa. Toto nie je celkom fér a myslím si, že aj o tomto by sme sa mali baviť. Potom ako ja mám veriť niektorým poslancom, keď čosi hovoria o protiústavnosti, keď o tej protiústavnosti hovoria stále a tá protiústavnosť nikdy nebola naplnená? Nikdy. Aspoň v prípade Slovenskej televízie nikdy. Práve naopak.
Bavme sa o programe, bavme sa o tom, v čom je program Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu lepší, v čom je horší, čo nám v tomto programe chýba. Preto lebo na jednej strane hovoríme o istých úspechoch tohto vedenia v rámci programovej štruktúry tej starej, typovej vysielacej štruktúry, ktorá bola naplnená nejakým programom, na jednej strane. Ale na druhej strane sme nespokojní s tým, ako táto televízia vyzerá v súčasnosti, čo vysiela, akým spôsobom vysiela, ako sa stavia k istej problematike a aj o tejto nespokojnosti sa treba tak isto baviť, aby sme si vedeli povedať, že chýba publicistika, že chýba spoločenská publicistika, že sa stratili okrúhle stoly, že nestačí priniesť, ja neviem, nechcem tu politizovať dvakrát za deň, priamy prenos Bonaparteho a tým teda popisovať istú situáciu, ktorá v spoločnosti existuje. To je málo. To je málo, hoci aj to patrí k vysielaniu nielen verejnoprávnej televízie, ale to je málo.
Chýbajú tuná isté prvky programové, ktoré tuná v tejto televízii onehdá boli. V rámci typovej vysielacej štruktúry tuná boli a boli tuná pred osemdesiatym deviatym rokom. Samozrejme, boli v inej forme. Boli to typy programov. Tie typy programov, keby sa, kto hovorí o tom, že napríklad chýba chvíľka poézie v televízii, že chýbajú rôzne umelecké programy, že chýbajú žánre, že prevzatých predstavení je málo. Kedysi bola taká situácia, že televízia sa zaviazala, že to bude desať prevzatých predstavení do roka. Napĺňa sa toto kritérium? Nenapĺňa. Hovorme o týchto veciach, ale nehovorme o tom, že spravodajstvo je dobré alebo zlé, preto, lebo som tam bol alebo nebol. To je nanič, to je nanič.
Preto vráťme sa k vyhodnoteniu toho stavu Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, ale k objektívnemu vyhodnoteniu. Aj s chybami, aj s pochvalami, aj so zmenami. My sa dnes už na výbore pre kultúru a médiá - hovorím to dvadsiaty štvrtýkrát - nebavíme o tom, či tá televízia má také alebo onaké finančné zázemie a či treba privatizovať druhý program. My sa bavíme o programe. To je obrovský posun v tejto spoločnosti. O programe, o kvalite, o jeho naplnenosti, o naplnenosti tej starej tzv. typovej vysielacej štruktúry a máme rôzne výhrady. A máme rôzne výhrady bez ohľadu na to, či sme v koalícii alebo či sme v opozícii. A potom, keď prebehne táto debata, sa bavme o takom zákone alebo návrhu zákona, ako predkladá predkladateľ. V tejto chvíli absolútne súhlasím s tým, čo povedal spravodajca pán Marček a za seba môžem povedať toľko, že nepodporím tento návrh zákona do druhého čítania. Odporúčam to aj svojim kolegom.
Ďakujem za pozornosť.
