Videokanál poslanca

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, v svojom príspevku by som chcel poukázať na určité nedostatky určite dobre mieneného návrhu zákona, a to nielen v sledovanom úmysle, ale aj po odbornej stránke. Dôvodovou správou je konštatované neprimerané nízke trestanie páchateľov v súvislosti s nízkou mierou zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti, ako uvádzate, častokrát aj voči pôvodným obetiam. Takýto stav nazývate sekundárnou viktimáciou obetí.
Proces, v ktorom sa človek stáva obeťou kriminality, teda viktimácia, ste správne rozdelili na dve zložky, a to primárnu a sekundárnu. Podstata terminológie, v akej súvislosti ju používate, vám však unikla vo fakte, že sekundárnou viktimáciou sa rozumejú vedľajšie negatívne dôsledky spáchaného kriminálneho trestného činu, ktoré sa udiali po jeho skončení. Tým sa konkrétne rozumie napríklad sociálne prostredie obete, kedy by médiá mohli zverejňovať podrobnosti o spáchanom skutku, ktorý už sám osebe predstavuje citovú ujmu. Môžeme hovoriť napríklad o znásilnení konkrétnej obete, alebo o týraní konkrétnych detí. Detailné popisovanie spáchaného skutku by znamenalo sekundárnu viktimáciu, ktorou však v skutočnosti nie je opakované spáchanie trestného činu na obeti.
Trestné právo a s ním súvisiace právne vedy, ako kriminológia, o ktorej aktuálne hovoríme, a jej imanentná časť viktimológia, majú zaužívanú určitú terminológiu, ktorá sa vykladá určitými metódami a na základe aktuálneho stavu poznania.
A tu sa dostávame k jadru celého problému, t. j. akým spôsobom upravovať postavenie poškodeného. Jedná sa o úpravu, ktorá povrchovo vyznieva atraktívne, no v skutočnosti v niektorých častiach predstavuje opak, teda má negatívny dopad na poškodeného. Z kontextu ste vytrhli zložku, ktorú posudzujete samostatne, pritom je nevyhnutné jej vnímanie v súvislosti s tým, čo stojí nad ňou, teda celý princíp trestného konania.
Poškodeného záujem, ktorý môže mať na konštatovaní viny za spáchaný trestný čin a na uložení trestu, je pokrytý úlohou trestného konania, na ktorú tu zabúdate. Je na náležité zistenie, či bol trestný čin spáchaný, zistenie páchateľa a jeho následné spravodlivé potrestanie. K tomu, aby bolo rozhodnutie vydané, musí byť skutkový stav zistený bez dôvodných pochybností. Stranám sa vo vzťahu k dôkazom dáva preto právo na obstarávanie. Orgány činné v trestnom konaní ich však obstarávajú z úradnej povinnosti. A tým sa dostávame k významnému faktu, ktorý čiastočne opomínate, teda že štát v zastúpení orgánom činným v trestnom konaní tieto dôkazy zaobstaráva.
Ak by sme si ako paralelu zobrali civilné konanie, máme tu dve strany, ktoré si pri obhajobe svojich záujmov môžu zvoliť svojich právnych zástupcov. Keď hovoríte o slabom postavení poškodeného v civilnom konaní, toto konanie súdna moc ako zložka štátnej moci iba rozhodne. Jeden z orgánov činných v trestnom konaní je prokurátor, ex officio konajúci zástupca štátu, pretože je záujem štátu trestné činy náležite zistiť a páchateľa spravodlivo potrestať. Nadnesene môžeme vo vzťahu k poškodenému hovoriť ako o štátnej obhajobe jeho záujmu, pretože trestný čin je všeobecne vnímaný ako protispoločenská činnosť. Teda záujmy poškodeného štát chráni s vysokým záujmom na spravodlivom vybavení veci a potrestaní páchateľa. Vy svojím návrhom určitým spôsobom spochybňujete účel trestného konania, rovnako tak nezastupiteľné postavenie prokurátora ako zástupcu štátu.
Čo sa týka konkrétnych zmien ustanovení. Pri konaní o dohode o vine a treste navrhujete prostriedok zaistenia účasti poškodeného, a to predvolaním. Aktuálna právna úprava hovorí o upovedomovaní poškodeného, teda na neho nezabúda. Poškodeného dávate do pozície osoby, ktorej účasť je nevyhnutná na dosiahnutie účelu, a tým pádom jej nedostavenie musí viesť k donucovacím opatreniam k zabezpečeniu jeho prítomnosti. Takej osobe možno v súlade s § 70 ods. 1 pre nevyhovenie predvolania uložiť poriadkovú pokutu alebo ju predviesť.
Čo sa ešte týka dohody o vine a treste a jej súčasnej právnej úpravy a praxe, ak by obvinený nesúhlasil s časťou o náhrade škody, prokurátor má pochopiteľne možnosť takúto dohodu neuzavrieť. Inak môže odkázať na účinný prostriedok nápravy, a to na civilný proces.
Ďalší problém predstavuje napríklad doručovanie či už rozsudku alebo trestného rozkazu. U trestného rozkazu je zákonom stanovená forma doručovania do vlastných rúk. Od tohto momentu sa napríklad odvíja nadobudnutie právoplatnosti, na ktorého najskoršom nadobudnutí môžeme predpokladať, že má poškodený záujem. Takouto zmenou obmedzíme poškodeného požiadavkou zdržiavania sa na konkrétnom mieste. Obhajovanie takejto úpravy nie je možné ani požiadavkou informovanosti. Nadobudnutím právoplatnosti sú všetky rozsudky zverejnené a tak aj poškodený má právo a možnosť dozvedieť sa o spôsobe, akým bolo vo veci rozhodnuté. Jediným dôsledkom bude zvýšenie nákladov súdu na pokrytie neefektívneho zámeru.
Tento návrh, hoci tak vyzerá, nie je len kozmetickou úpravou Trestného zákona, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale predstavuje hlboký zásah. Zmenilo by sa totiž celé fungovanie konania o vine a treste, lebo poškodený by sa stal jeho súčasťou, ktorou pri súčasnej právnej úprave fakticky nie je. Vyžaduje si posúdenie množstvo aspektov, vedomie o následkoch a venovanie možnosti a pozornosti množstvu úvah a faktov. Zákony nemôžeme tvoriť na základe pocitov, ale reálnych argumentov.
Ďakujem za slovo.