Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Samozrejme, vážený kolega Beblavý, aj vo svojom predchádzajúcom vstupe na tému nerovnosť pred ústavou občanov Kočnera a Kováča mladšieho som sa vyjadroval len k faktu, že nikde nebolo napísané, že prezident Slovenskej republiky má iné práva vo vzťahu k udeľovaniu milostí k rôznym občanom Slovenskej republiky, resp. že sú z neho vylúčení príbuzní v prvej príbuzenskej línii. To bolo celé.
Niežeby som obhajoval tieto dve nesúmerateľné veci, teda nehorázny štátny zločin a rozhodnutie prezidenta. To je celkom jasné. A tiež som zástancom toho, že riešiť sa majú amnestie. A presne ako povedal kolega Grendel, len ak sa, a povedzme si otvorene, je to čistý populizmus, pridanie k štátnemu zločinu kauzy Technopol je aktom populizmu, ktorým hádžeme žrádlo najnižším pudom občanov. Chceme proste hodiť hnoj na každého, ber, kde ber. Tak ako sme to včera zažívali hodiny pri debate o prezidentskej letke, ktorej najprv takmer prezidentovi vnútime potrebu používať prezidentskú letku, aby sme si 319 letov nevšimli, že je to strašný zločin prezidentov, a potom po 319. letoch si to všimli. To je presne taký istý akt populizmu.
A spoločné s amnestiami to má len to, že niekto znervóznel. Niekto dúfal, že najprv amnestie vyrieši morálnym odsúdením v Národnej rade, potom, keď vidí, že niet vyhnutej pred názorom ľudu, tak sa pokúša o iné úlitby, ale stále a znova je to klam a šalba.

Ďakujem pekne. No, vážený pán podpredseda, milý Béla, hovoril si pekne, súvislo, ani mi divnô nebolo. Ale mám len dve také drobné pripomienky k dvom malým bodom tej veci.
Ja som len doktor medicíny, ale nezdá sa mi, že v ústave je napísané, že existujú osoby, ktoré sú vylúčené z prezidentských milostí. Nikde nie je napísané, že existuje občan Slovenskej republiky, ktorý nesmie dostať milosť. Takže počul som tisíckrát v minulosti, no že či má jeho syn, jeho manželka trpieť za to, že on je štátny činiteľ alebo ústavný činiteľ a nesmie podnikať tak alebo onak. Zvláštne je, že teraz argumentujeme, že sú iné nároky na milosť občana Kočnera a občana Kováča, to je pre môj dermatovenerologický rozum nepochopiteľné a protiústavné.
A teraz ešte jednu vec, či už budeme hovoriť o morálnej stránke veci, to je iná vec, ale hovorím o právnej. A hovoríš, Béla, že my sa chceme vyhnúť Ústavnému súdu, ale že sa mu aj tak nevyhneme. Nuž áno, len rozdiel bude v tom, že keď schválime Budajov návrh, tak sa bude musieť tridsať živých poslancov so svojimi menami a tvárami podpísať pod podanie, to je jedna možnosť, alebo že tí, ktorí budú apelovať, budú Lexa a spol. A ja hovorím, vtedy sa ukáže, kto oponuje a aký bude asi názor občanov na to, kto oponuje rozhodnutie. To znamená, myslím si, že ak sa mieni tridsať poslancov obnažiť podaním alebo ak bude namietať Lexa, tak je to svedectvo o nich, ale nie o nás.
A to je dôvod, prečo čelím tomuto návrhu, lebo my to dávame Ústavnému súdu na tácke, takto by to museli podať tí, ktorí by za to svojimi ksichtami a menami museli stáť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, skutočne, keď sa odhliadne od toho, či je vôbec pravda, o aké lety išlo, či môj prezident nie je mojím prezidentom 365 dní do roka a jeho niektoré práva sú iné ako práva moje alebo poslankyne Laššákovej a jej troch kolegýň, pretože my nie sme, ani ona, ani ja, prezidenti, tak si myslím, že to, čo sme, čoho sme svedkom, je priznanie zlyhania kontrolných funkcií. Lebo nemôžem súbežne tvrdiť, že sa jedná o poškodzovanie a zlé nakladanie so štátnymi peniazmi a tvrdiť to z pozície toho, kto je strážca toho rezortu. To je hrozné.
Samozrejme, o pravde, faktoch a dôveryhodnosti osoby ministra vnútra, ktorý dostal túto špinavú robotu na krk, sa dá pamätne hovoriť od doby kešu, od peňazí v igelitkách, od voľného nakladania s pravdou o tom, koho poznáme, koho vôbec nepoznáme, s kým nič nemáme a potom trochu máme. To znamená, zvolili ste zlú taktiku, lebo ste ho namočili do zanedbania kontrolných funkcií svojho rezortu, a ten výsledok je úbohý.
Ja sa zajtra o 18.10 odoberiem z viedenského letiska do Jerevanu. Bude to pomerne namáhavý výlet, dôjdem tam o pol tretej v noci, nebude ma viesť žiadna letka. Nebude na mne nikto nalietavať hodiny, ale je to celkom normálne, letím komerčnou leteckou linkou, Economy Classom tak, ako sa patrí, pretože sa má hospodáriť. Ale musím povedať, že to, že sa tu dokáže s plechovým ksichtom povedať, že toto neviem vyčísliť, lebo to má robiť Národná rada, pričom sa jednalo takisto vtedy o lietadlo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No, už Švejk hovoril: "Na studenty a na chudej lid musí bejt přísnost." A duo SMER – SNS dodáva: A na Kisku tiež. Samozrejme, keď si pokladieme vedľa seba leteckú linku Bratislava – Poprad, a potom napr. legendárny Bratislava – Sankt Peterburg, vojde tam do Peterburgu veľa tých Popradov. Samozrejme, keď leteli členky zahranično-politického mozgového trastu strany SMER na súdružskú návštevu za súdruhom Smirnovom, ktorý zahodil kosák a kladivo a nasadil si korunku, iste to bolo primerané a ako hovorí správne pán minister vnútra, to musí vyčísliť Národná rada. Menovite garážmajster musí povedať, koľko leteckého benzínu do toho Jaka naliali a hlavný údržbár, ako sa opotrebovali súčiastky motora. Potom by sme sa dostali samozrejme k výsledku. No ale, ako vravím, čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi.
Samozrejme v rámci toho, že veci treba vidieť v kontexte, je jasné, že zatiaľ napr. v prípade Bašternák, ešte nebolo povedané to magické "skutok sa nestal", takže je tu trošku fľak na veste. Zúfalé, uhybné pokusy s trúchlohrou amnestie po šestnástich rokoch cez Ústavný súd tiež zatiaľ neprinášajú veľké vavríny a padajúce preferencie zúčastnených podielnikov tiež nedávajú ružové vízie do budúcnosti. Preto si myslím, že minister vnútra, ako oprášený "majster Čistota", prišiel s dobre uležanými nábojmi a pokúša sa strieľať. Upozorňujem, že postavením paláca Astória, je dom, na ktorom boli hodiny, ktoré postavili intelektuáli predtým oproti prezidentskému palácu pána prezidenta Kováča... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážení kolegovia, ako lekár môžem povedať, že zákon, ktorý novelizujeme, respektíve, ktorý chceme upraviť a jeho meritum zrušiť, bol z medicínskeho hľadiska hyperreakciou na bezvýznamný podnet. Hyperreakcie sú ohrozujúcim medicínskym stavom. Mnohých z nás v živote poštípala včela, opuchlo nám to, trochu to pálilo, možno aj bolelo, ak bol opuch riadny a žihadlo pustilo veľa, ale odhrmelo to, možno sme si dali octan alebo to, čo bolo k dispozícii. Hyperreagujúci človek upadne do šoku, bezvedomia, môže sa zadusiť a bez pomoci zomrieť. Musím povedať, že toto bola reakcia, ktorá nechala zomrieť občianstva občanov Slovenskej republiky úplne nedôvodne a neprimerane.
Možno ste v ostatných dňoch sledovali, a teraz poviem o tých 1 700 ľuďoch, že to boli collateral damages, že to boli proste obete, ktoré neboli plánovanými obeťami. Teraz sa bojuje o Mósul. Islamský štát sa zúrivo bráni v každom dome, v každej uličke. A bojujúca koalícia proti Islamskému štátu je obviňovaná, že v týchto podmienkach vznikajú civilné obete. Je to boj s čistým zlom. A civilné obete, collateral damages, sú, dá sa povedať, ťažko odvrátiteľné. Toto ale, čoho sa onehdá snemovňa dopustila, je odvrátiteľné prijatím tohto návrhu zákona nielen do druhého čítania, ale potom aj jeho schválenia.
Pokiaľ ide o rozmenenie na drobné, samozrejme, že ide vždy o štatistiku, ale za každým číslom v tej štatistiky je akýsi osud, akýsi príbeh, čosi, čo sme sa zákonne rozhodli obetovať. To, že takéto zákony existovali a existujú, je fakt. A to nie je z dôvodu obavy z orbánovského šovinizmu a snov o zrušení Trianonu, čo nepochybne viedlo vládnucu trojkoalíciu v čase, keď ju prijímala, k svojmu rozhodnutiu. I Bulharská republika, ktorá mi dala to najcennejšie, čo som v živote dostal, moju manželku, pôvodne žiadala a bolo potrebné vzdať sa bulharského občianstva, keď prijala občianstvo Slovenskej republiky. Štyridsať rokov lieči občanov Slovenskej republiky a slúži im ako lekárka, ale po niekoľkých rokoch sa Bulharská republika, povedzme si, zmátorila a rozhodla sa vrátiť bez ďalšieho občianstvo všetkým, ktorí ho na základe predchádzajúceho zákona stratili, a vrátila teda tak občianstvo tým, ktorí sú rodom Bulhari, ktorí cítia sunáležitosť so svojím rodiskom, moja manželka bola minulý víkend voliť v bulharských parlamentných voľbách, a akýmsi spôsobom vycúvali zo zlého rozhodnutia.
Táto novela dáva všetkým i tým, ktorí tu reprezentujú strany, ktoré pôvodný návrh predložili, vycúvať z nedobrého rozhodnutia. Keď som v minulom volebnom období opakovane predkladal túto novelu zákona, kolegovia zo strany HÍD zaň vždy, za tú novelu, hlasovali, dokonca si ju raz osvojili, celkom ohne weiteres, a predložili ju sami. Samozrejme, aj vtedy som za ňu hlasoval a vtedy za ňu oni tiež hlasovali. Tá novela je stále tu i tí poslanci strany HÍD sú stále tu a akokoľvek Béla Bugár drží svojimi hlasmi kľúče ku všetkým koaličným rozhodnutiam, nie je on ten bezmocný, nie je on ten, ktorý musí poslúchať, jeho hlasy rozhodnú o každom zákone. Neprešlo by zvyšnej dvojke nič, slovami nula. Nič bez súhlasu MOSTU – HÍD. Ale toto nie je apel na MOST – HÍD, to je apel i na kolegov z dvoch ďalších koaličných strán, ktorí môžu uznať, že z toho, čo sa neosvedčilo a čo je zlé, možno vycúvať. A musím povedať, že odhliadnuc od včerajšieho diskusného fóra na stránkach SME na tému brexit a Theresa Mayová a jej nočný dokončený list Európskej únii, sa i tomto bode hovorilo.
Zhodou okolností som včera stretol svojho cteného kolegu spectabilis, bývalého dekana jednej z fakúlt Univerzity Komenského v čase, keď som bol jej prorektorom. A tento môj priateľ mi hovoril o probléme, ktorý vzniká v súvislosti s dedičstvom, ak sa medzitým jeho rodinný príslušník stal občanom iného štátu. Hoci je Slovákom, ale prišiel o občianstvo, a týmto spôsobom má neuveriteľne skomplikované to, čo by inak prebiehalo celkom štandardne pri občanovi Slovenskej republiky. Hovorím teda, že ide o tisíce perspektívne osudov, príbehov a dôvodov, kde na konci je občan Slovenskej republiky postihnutý. Postihnutý niečím nezmyselným, nedôvodným a odstrániteľným.
Nemci majú úslovie: "Konsequenz ist nur der Ochs." Konzekventný, dôsledný je len vôl. Ten bude tak dlho búšiť hlavou do betónovej strechy, až si ju rozrazí a skape. Myslím si, že nie je dôvod zotrvávať v blude, ak je ten blud rozpoznaný. A preto, bez peny pri ústach a nie na počesť dnešného počinu Theresy Mayovej, ale v rámci zdravého rozumu a normálneho láskyplného vzťahu k svojim občanom si dovolím požiadať ctenú snemovňu a samozrejme predovšetkým vládnucu koalíciu, aby nahliadla to, čo som hovoril, a aby nie k mojej sláve, ale hádam k lepšiemu vzťahu k svojim občanom prijala túto novelu zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, tento zákon, ktorý dnes opäť predkladáme spolu s kolegami, je zákonom, ktorý, to už som opakoval a nedá sa nezopakovať, nie je zákonom straníckym, nie je zákonom, ktorý rieši problémy opozície, problémy liberálov, pravice, ľavice. Nikoho takého, pre ktorého by bolo, pre vládnucu koalíciu, primerané odmietnuť ho, ako to už urobila viackrát. Návrh týkajúce sa, týkajúci sa podľa nielen mojej mienky protiprávneho odnímania občianstva občanom Slovenskej republiky je nepochybne na hrane ústavy, ak nie za ňou. Pretože ústava vo svojom príslušnom článku jasne hovorí, že občianstvo nemožno nikomu odňať proti jeho vôli. Táto dikcia ústavy je kategorická a zákon, ktorý novelizujeme, sa práve tohto dopúšťa.
Opäť treba len kvôli reminiscencii zopakovať etiológiu jeho vzniku, dôvody jeho vzniku, prečo ho máme. Ako vieme, bol skratovou, poviem to celkom smelo, skratovou reakciou na Orbánov zákon všemaďarský, ktorým sme sa prslili ako našou odpoveďou. V dôvodovej správe sa môžte dočítať, koľko občanov Slovenskej republiky sme vyhnali z občianstva Slovenskej republiky od 17. júla 2010 v tomto prípade do 12. januára 2017. Bolo ich 1 648, z toho sa týkalo, toto postihnutie, v dôsledku maďarskej verzie presne osemdesiatich štyroch, čo je na stotiny percenta 5 percent. Päť percent je tých, ktorí akýmsi spôsobom súvisia s prijatím maďarského občianstva, pričom vonkoncom nie je povedané nikde, že sa nejednalo o sobáš, o vážny rodinný vzťah, ktorý, ako aj v mnohých iných prípadoch, viedol k tejto zmene; 1 648 ľudí prišlo o občianstvo našej krajiny, ktorá sa na inej časti tváre svojej snaží o zahraničných krajanov, o zahraničných Slovákov, ale vyháňa občanov zo svojho občianstva.
Už minule som hovoril o tom, že tohto sa dopúšťali totalitné režimy, v našich dejinách sa to dopustil tzv. Slovenský štát, ktorý zbavil občianskych práv, občianstva, majetku a všetkého svojich občanov. Potom sa to dialo v totalite komunistickej, ktorá nepohodlných odporcov, ktorí boli dostatočne známi na to, aby ich likvidácia, poprava, zabitie, odsúdenie do väzenia vzbudilo prílišné vlny odporu vo svete, tak ich proste "vyobčanili". Vytlačili ich do priestoru na letisku a tam ich zbavili občianstva. Pavla Kohouta na hraniciach na Šumave do Spolkovej republiky, kde mu za rampou vzali pas a občianstvo.
No, ešte raz, myslím si, že nie je žiadnou hanbou a vonkoncom nejakým ponížením pre vládnucu koalíciu uznať, že tento krok netrafil cieľ, že sa minul tomu, k čomu smeroval. Že poškodzuje občanov Slovenskej republiky tým najhanebnejším spôsobom, že im berie občianstvo. Myslím si teda, že nie je nijakou hanbou po siedmich rokoch uznať, tak ako to teraz, veľmi jeho cti slúžiac, predviedol pán podpredseda vlády Pellegrini, ktorý uznal, že naši štátni úradníci nakopili vrstvu nezmyslenej byrokracie, ktorú on teraz ako Herkules musí z Augiášovho chlieva byrokratov vyhádzať. A tak si myslím, že i tento zákon je dnes na čase zmeniť a bez akýchkoľvek finančných záťaží pre tých, ktorým bol nezmyselne štatút občana Slovenskej republiky odňatý, to týmto ľuďom vrátiť.
A úplne nakoniec pre všetkých dvoch poslancov kolegov zo SMER-u a malého počtu zvyšných koaličných poslancov chcem povedať jedno, pred pár dňami, možno dvoma týždňami na eurovýbore pán premiér Fico na jednej zo svojich ciest do európskych štruktúr hovoril o tom v súvislosti s brexitom, ako budeme bojovať za práva našich občanov v Británii. Samozrejme, že Slovensko nič nevybojuje ako také, ani premiér Fico nevybojuje nič, než to, čo vybojuje Európska únia. S premiérom Ficom sa o slovenských občanoch nikto nebude rozprávať. Samozrejme, že to sú slová dané do vzduchu, ktoré nemajú nijaký dosah, pretože nebude partnerom on ako reprezentant 5-miliónovej krajiny v európskych rokovaniach s Britániou o brexite. Mohol niekde, samozrejme, v kuloároch alebo inde povedať, možno aj na mikrofón, ale nikoho to nebude špecificky zaujímať, nikoho nezaujíma 70-80-tisíc Slovákov v Európskej únii ako nosný bod akéhosi zápasu.
Chcem teda povedať, že čo ale môže premiér Fico a koalícia, ktorú vedie, skutočne urobiť pre svojich občanov, pre svojich 70- či 80-tisíc občanov v Anglicku, je to, že ak sa rozhodnú v rámci svojej snahy o zotrvanie v Británii, alebo v tom, čo z nej po všetkom ostane, ostať občanmi Slovenskej republiky napriek tomu, že budú okolnosťami a pravidlami hry nútení rozhodnúť sa prijať britské občianstvo, tak si myslím, že toto pre nich premiér Fico a jeho koalícia urobiť môže. Môže teda zrušiť tento nezmyselný zákon a neviesť ani ďalšie tisíce ľudí k strate občianstva. Nie je to vlastne nič než to, že sa poučíme. Pripusťme chyby, omylu, reakcie skratovej, ktorá viedla k vzniku tohto zákona, a povieme si, je čas toto zrušiť a je čas nestrácať ďalších a ďalších občanov Slovenskej republiky nezmyselným a na hrane alebo za hranou ústavy stojacim zákonom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. To, čo možno teraz poviem, bude prekvapujúce, lebo všetci si hovoríme, že predsudky sú zlá vec a nemáme mať predsudky. Ja mám v tomto zmysle dlhé roky kacírsky názor, že predsudok je imunitný val mysle. Človek má predsudok na základe osobných, historických alebo iných skúseností s akousi vecou, javom alebo osobou, ktorá ho vedie k vážnemu, opatrnému zvažovaniu čohokoľvek v danej súvislosti, pretože vie, že to môže mať zlé konce. To znamená, ten predsudok si ja vysoko ctím a dám naň. Mám svoje pevné predsudky. Samozrejme, že som vždy pripravený odvrhnúť ten predsudok v konkrétnom prípade, ak sa presvedčím, že nie je dôvodný. Teda nie som do smrti konzekventný vo svojich predsudkoch.
Predsudok, ktorý sa ale týka štvrtého bodu, pre ktorý, Ondrej Dostál ako ich vyrátal, nechce toto zveriť Ústavnému súdu, je natoľko podmurovaný, že za žiadnych okolností nevidím ani náznak dôvodu, aby som sa predsudku voči tejto ceste zbavil. Proste môj predsudok mi hovorí, že neexistuje mu dôverovať. Nemám dôverovať, mám preverovať. A preverovať nemôžem tým, že tú cestu odsúhlasím. To znamená, trvám na svojom predsudku, ktorý mám voči tomuto projektu a voči tomu, že hoci leží na stole návrh ústavného zákona, ktorý to môže urobiť hladko, ak tu zaznelo, že to získa 72 hlasov, výborne, tak sa veľmi jasne ukáže, kto to nechce. A ak je toto metóda, tak som za to, aby sme to mohli každého polroka opakovať a ukázať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, musím povedať, že ďakujem, tak ako kolega Viskupič, Parlamentnému inštitútu. A tentoraz celkom s pokojom a bez vášne musím povedať, že vlastne som si z toho jeho prečítaného výpočtu uvedomil, že som vlastne, hlasujúc o zrušení Mečiarových amnestií, zostarel. To znamená, že za ne budem hlasovať alebo nehlasovať tuším deviatykrát, ak som dobre počítal, a hlasujem za ne s prestávkami 17 rokov, čo je, musím povedať, celkom slušný počet postojov. Samozrejme, ani raz som ten postoj nezmenil a nezmením ho ani teraz.
Budem hlasovať za zrušenie Mečiarových amnestií v podobe, v akej ju ponúka pôvodný bod 43, návrh Jána Budaja.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. No, kolega Číž, pekne ste vytiahli Akira Kurosawu a jeho Zlatú palmu v Cannes. Ten Rašomon skutočne mal za námet relativizáciu pravdy a to aj bolo presne to, čo ste robili ako nosnú časť svojho desaťminútového vystúpenia, relativizovali ste pravdu.
Povedali ste napríklad, že Mečiar sa prispôsobil tým, že rozdelil republiku s Klausom. No obidvaja sa prispôsobili akurát k tomu, že vedeli, že keby prišlo na povinné, z ústavy povinné referendum, tak je vysoko pravdepodobné, že sa tá republika nerozdelí, a preto sa prispôsobili vlastnej obave a túžbe po moci a tú republiku rozdelili bez vôle občanov, ktorá mala, samozrejme, byť.
Je pekné, že hovoríte, ako tá koalícia KDH, SDKÚ sprivatizovala a vylúpila. To je tiež taký rašomonovský pohľad na pravdu. Nespomínate si náhodou, v akej strane bol občan Rezeš a čo dostal? Dostal trafiku alebo zmrzlináreň, alebo ako to bolo s tou privatizáciou fabriky, o ktorej predtým povedal Ducký, že bez nej nepostavíme ani plechový plot, takže všetko rozdalo SDKÚ, predtým sa nič nedialo, vtedy nikto nič nedostal?
Je ináč pekné, keď hovoríte znevažujúco o prezidentovi Kováčovi ako o ikone. No, musím povedať, že pri svojej opätovnej kandidatúre dopadol podobne i skutočná ďalšia veľká ikona Lech Walesa, ktorý prehral s komunistom Kwaśnievským. Ale aby sme nechodili po príklady žiarivých ikon priďaleko, poznám jednu žiarivú ikonu, ktorá prehrala s totálnym začiatočníkom v politike 60 : 30, čo je teda pomerne spľachovák. Takže keď už hovoríme o biednych výsledkoch v prezidentských voľbách, nemali by ste veľmi hádzať kamením, keď ste v sklenenej veži. (Potlesk.)

No... Ďakujem pekne. Kolega Beblavý hovoril o drobnom víťazstve. Mňa ten jeho úvod, keď sa venoval reminiscenciám na to, ako si ľudia pamätali zastrelenie Kennedyho, tiež doviedol k reminiscencii začiatku prehry.
Pamätám sa, že som bol v tom čase na pozvanie amerického Kongresu vo Washingtone, kde som si vymienil návštevu slovenskej kancelárie v State Departmente. Vtedy o nás mečiarovci s obľubou hovorili, že chodíme žalovať a očierňovať Slovensko. A ja som sa stretol s pani, ktorá bola príslušná pre Slovensko, a tá ma privítala ešte skôr ako kávou slovami: "Ste zvláštna krajina, u vás vybuchujú autá s politickými odporcami." Ja som, samozrejme, v tom čase nevedel, lebo som ráno prišiel do State Departmentu, ale, samozrejme, že nepotrebovali mňa, aby som očierňoval Slovensko. Tá zvodka o tom, čo sa u nás stalo, prišla tak rýchlo, že ona informovala mňa o tom, čo sa deje na Slovensku. V tom čase bolo Slovensko čiernou dierou. A celkom oprávnene, nielen podľa Madeleine Albrightovej. Ale aj v tej diere žili slušní ľudia. Žiaľ, nikdy ich nebolo vo volebných miestnostiach toľko, aby zvolili zostavu, ktorá by ten najtemnejší kút čiernej diery, t. j. akt štátneho zločinu a kriminálnej moci, odkryla. Medzitým bolo tých pokusov veľa. Teraz ale môžme s istou pravdepodobnosťou tvrdiť, že si väčšina občanov Slovenskej republiky praje koniec tohto temného kúta, a ako hovorí kolega Beblavý, možno drobné víťazstvo.
Ja si myslím, že je našou úlohou nesklamať týchto občanov a nezaviesť tú nádej na slepú koľaj.