Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pani ministerka, páni ministri, pred piatimi rokmi vydal Steven Pinker knihu "The Better Angels of Our Nature", knihu mapujúcu dejiny násilia v ľudských spoločenstvách. Ponúka v nej množstvo dôkazov o tom, že svet je dnes bezpečnejšie miesto pre život ako kedykoľvek predtým v dejinách ľudského rodu, že príslušníci tohto rodu sú k sebe omnoho menej agresívni ako kedysi, že štáty sú menej násilné voči svojim vlastným občanom, že sa jednoducho medzi sebou zabíjame v rádovo nižších počtoch ako kedysi. A že tak ako ide násilie dole, tak ide hore naša citlivosť naň a naša informovanosť o ňom. Bezpečnejší a menej násilný svet, ale o to citlivejšie na to násilie, ktoré v ňom zostalo.
O dva roky neskôr vydal Thomas Piketty knihu "Kapitál v 21. storočí". Tvrdí, že kapitalizmus sa vo svojich prejavoch a účinkoch vracia k podobe z 19. storočia, a to tak a tým, že prehlbuje príjmovú a majetkovú nerovnosť a koncentruje bohatstvo v rukách malého zlomku obyvateľov sveta. Na to, ako sa pozeráme na svet, ktorý spolu tvoríme, má dnes kritický Piketty zjavne väčší vplyv ako chlácholivý Pinker.
Hnev, úzkosť a frustrácia majú v kolektívnom vedomí západných spoločností navrch nad pocitmi nádeje či dokonca spokojnosti. Stredná vrstva je naštvaná a dlho naštvanou zostane. Hlásajú publicistické pokusy o sociologickú analýzu. A ak takou zostane, oslabí sa sociálny zmier, posilnia sa antisystémové okraje a vnútorná nestabilita západným spoločnostiam znemožní účinne reagovať na vonkajšie hrozby.
O úpadku západnej civilizácie sa pritom hovorí prinajmenšom od čias, keď prvýkrát zasadal Rímsky klub. Potom síce v onom zázračnom roku ´89 prišiel koniec dejín a domnelo finálne víťazstvo liberálnej demokracie a kapitalizmu, ale prišiel aj masaker na Balkáne, prišli dvojičky aj niekoľko vojen na Blízkom východe, aj padli bratia Lehmanovci, fakticky padlo aj Grécko, fakticky takmer padol už aj Schengen, našli sme WikiLeaks a našli si nás Panama Papers, džihádisti nám vyhlásili vyhladzovaciu vojnu a sme späť. Ten najpopulárnejší naratív napravo aj naľavo je ten, že ideme dole. Rovnako ako išiel dole antický Rím. Príliš veľa zábavy, príliš málo odvahy. Príliš veľa akože parazitov, príliš veľa euroúradníkov a oligarchov. A už len jeden jediný križiak.
Podľahnime tej úzkosti a hnevu a Pinker bude musieť k anjelom napísať jedno dlhočizné erratum alebo na štýl Pétera Esterházyho a jeho Harmonie Caelestis celé jedno opravené vydanie "20. storočie we visited". Ale rovnako tak platí, že ignorujme ten hnev a jeho príčiny a Pikettyho traktát proti nerovnosti sa v druhom diele napíše sám s rovnako tragickým výsledkom.
Niečo vzdialene podobné Pikettymu tu u nás doma dnes hovoria Michal Havran, Anton Marcinčin alebo Zuzana Kusá, keď pravidelne apelujú na potrebu nie náhodným, ale systematickým spôsobom dosiahnuť to, aby sa vyššie príjmové a spoločenské poschodia delili o hmotné aspekty svojho úspechu s tými menej úspešnými. "O štyri roky musia mať ľudia pocit, že žijú lepšie. Nie podľa tabuliek, ale vďaka spokojnosti z práce a odmeny," písal pred pár týždňami Mišo Havran.
V skratke. Tam, kde sa príliš veľa ľuďom nežije dobre, sa úplne dobre nebude žiť nikomu, ani tým najbohatším. Viď Latinská Amerika, viď juhovýchodná Ázia. Lenže podstata nerovnosti, z ktorej pramení srd kritickej masy ľudí tu, v Poľsku, v Španielsku alebo v Amerike, nespočíva len v materiálnej zábezpeke ich životov. Áno, je dôležité, že pomery v západnom svete dnes zbavujú strednú vrstvu tej perspektívy, ktorá jej vždy dávala silu, nádeje, že každá ďalšia generácia sa bude mať o čosi lepšie ako tá pred ňou. Veľké množstvo rozhodnutí v živote, aj v pracovnom, aj v osobnom, napokon naozaj robíme pre naše deti. A ich šanca mať sa lepšie, ako sa máme my, je to, čo nám často dáva motiváciu, aj keď sami v sebe a sami pre seba už ju nájsť nevieme. "Its the economy stupid", ako sa hovorilo za Clintona. Je to aj o ekonomike a o príjmovom štandarde obyvateľstva.
Myslím si však, že v krajinách strednej a východnej Európy, ktorých národné hospodárstva ešte stále ako-tak rastú, sa pocit nerovnosti dominantne vzťahuje k nerovnosti pred zákonom. K pocitu, že pravidlá neplatia pre každého rovnako, že spravodlivosť sa dá vybaviť či kúpiť a že tí hore sú tam práve a len na to, aby si zabezpečili beztrestnosť, že lístok v autobuse si má kupovať už len stredná vrstva a ostatní môžu cestovať zadarmo.
Vrátim sa teraz na okamih k jednému môjmu citátu spred štyroch rokov: "Dnes to často vyzerá tak, že pravidlami mali byť viazaní len tí v širokom strede. Poctivá väčšina. Tí, čo v tomto štáte netvoria ani skupinu, nad ktorou štát zlomil palicu a tvári sa, že ju nevidí, a čo zároveň nie sú ani skupinou, ktorej sa štát bojí a poslúcha ju, pretože ide o faktických vlastníkov jeho moci. Na oboch koncoch spoločnosti dnes žijú celé komunity, ktoré stratili zábrany. Na spodnom konci ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k osobnému, súkromnému vlastníctvu svojich susedov, a na tom vrchnom ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k spoločnému verejnému vlastníctvu svojich spoluobčanov. Ale zatiaľ čo tými dole opovrhujeme, tí hore akoby boli vzormi. Akoby veľké organizované lúpeže boli v čomsi prijateľnejšie ako drobné krádeže. A v strede medzitým ľudia, ktorí sú vlastnou robotou nútení živiť oba poly, aj ten spodný a ešte viac ten horný. A zatiaľ čo na oboch koncoch spoločnosti štát toleruje omnoho horšie veci, tých v strede šikanuje aj za konanie, ktoré spoločnosti ako-takej nijako neubližuje." Koniec citátu.
Máme tri možnosti:
Prvá, udržiavať status quo, kým to pôjde, čert zober strednú vrstvu a jej nádeje, čert zober sociálny zmier, dajme to na Darwina.
Druhá možnosť, rozbúrime sveta starý základ. Smrť kapitalizmu, smrť anemickej a bezbrannej demokracii, zelená domobrana, ľudové tribunály, demonštratívne rozpínavé vlakové čaty v kanadách, Vaskyho kandelábre pre vlastizradcov a zapredancov.
Tretia možnosť, zabojovať o zmenu, zachovajúc pritom podstatu slobody, sociálneho zmieru a našej politickej, mentálnej aj inštitucionálnej príslušnosti k civilizácii založenej na rešpekte k jedinečnej hodnote ľudského života.
Program novej vlády je nedokonalým a neúplným, ale predsa autentickým a zmysluplným pokusom vybrať si a naplniť tú tretiu možnosť. Možnosť spočívajúcu v pokuse pohnúť sa dopredu, obmedziť moc spôsobom, akým doteraz nepoznala, otvoriť ju ešte väčšej verejnej kontrole a zároveň jej dať úlohy, ktoré za ňu ani internet, ani polovojenské hliadky v lesoch nikdy neurobia.
To, že v tejto sále sedí množstvo ľudí, ktorí programové vyhlásenie vlády označujú za slohové cvičenie a zbierkou floskúl, je normálna vec. Čo iné majú hovoriť, je to absolútne bežná opozičná taktika, úplne legitímna, pochopiteľná, predvídateľná.
O dosť mrzutejší je fakt, že pre veľké množstvo ľudí tu doma, v slovenskej spoločnosti, sa tie možnosti, tie naše možnosti, v skutočnosti scvrkli na dve: vláda s Ficom alebo vláda bez Fica. Jedna je dobrá, resp. zlá, a druhá je zlá, resp. dobrá, podľa osobnej preferencie. Nič mimo tento rámec, nič mimo túto dichotómiu nemá zmysel. Zredukovali sme realitu vlastného spoločenstva a priestoru, v ktorom žijeme, na zákopy a barikády vedené po osobných osiach. Zredukovali sme vlastné vnímanie našich domácich úloh tak, že absolútne prestalo záležať na tom, čo urobíte, a jediné, čo má význam, je, s kým urobíte.
Úplne v kryštalickej podobe to ohlásil bard slovenských politických komentátorov, keď povedal: "To úplne najdôležitejšie pre Slovensko, ak nie to jediné, bolo zabrániť tomu, aby premiér Fico dostal mandát na zostavenie svojej tretej vlády. Nech sa stane čokoľvek, jediné, na čom záleží, je, aby on už nebol pri tom." Ničím sa na Byzanciu nepodobáme viac ako práve týmto, nič v nás neposilňuje naše byzantské korene viac ako ochota hodnotiť verejný priestor výlučne cez pizmu budovania svojich vlastných rebríčkov osobnej obľúbenosti. Konečne sme pripravení oslobodiť sa od tej otravnej úlohy budovať vlastné inštitúcie a brať ich na zodpovednosť. Vytvárať brzdy a protiváhy a priestor pre vzájomnú kontrolu, vytvárať Filko diktu "hodnotu za peniaze", to všetko je, citujem klasika veľkých slov, nula, zero, nič. Lebo to jediné, na čom záleží, je dosadiť na tie správne miesta tých správnych ľudí. Modrých namiesto červených, hnedých namiesto bielych a potom zase naspäť, a bude dobre. Alebo už bolo. Tí správni ľudia sa tu totiž už viackrát prestriedali, a to najužitočnejšie, resp. to najhoršie, čo tu po tej či onej zostave zostalo, boli vždy pravidlá a inštitúcie, ktoré tie zostavy pretrvali: infozákon, protimonopolný úrad, fiškálna rada, zrušenie poslaneckej imunity, povinné zverejňovanie zmlúv ako príklad jednej kopy, Mečiarov volebný zákon, jeho samoamnestia a osem zvláštne poskladaných krajov ako príklad druhej kopy a, samozrejme, nevyužité príležitosti sa niekam pohnúť, tzv. zanedbávanie dobrého. Toho po niektorých zostáva a zostalo viac ako po iných, to beriem.
Povedal som to pred voľbami, povedal som to po voľbách a poviem to znovu. Popri tzv. bežnej správe verejného priestoru je hlavnou úlohou tejto vlády urobiť všetko pre to, aby ľudom vrátila dôveru v rovnosť pred zákonom. Môže postaviť stokrát viac kilometrov ciest ako všetky vlády pred ňou dokopy, môže znížiť dane o polovicu, môže o polovicu zdvihnúť dôchodky a veľmi to pomôže ľuďom, ktorí tu žijú, ale vláde to nepomôže vôbec nijako, ak zároveň kritická masa občanov nezačne veriť tomu, že pravidlá platia pre každého rovnako. A oni tomu nezačnú veriť sami od seba, musia dostať reálny a uchopiteľný dôvod tomu uveriť.
Áno, niektoré veci v programe novej vlády sú relatívne bežná prevádzka štátu a v podobnom rozsahu by asi robila aj iná vláda. To je takisto normálne, nepotrebujeme vo všetkom začínať od roku nula a kresliť celý štát od podlahy. Ale sú tam aj veci, ktoré majú potenciál byť jedinečné a ktoré majú povahu skôr paradigmatické, ako parametrické zmeny. Spomeniem niektoré z nich. Čím iným by som tak asi mohol začal než schránkovými firmami. Najskôr citát The Ecomomics, ktorý v bezprostrednej reakcií na Panama Papers napísal toto, v mojom preklade: "Pomohlo by, aby sa kleptokratom obmedzila možnosť ukrývať svoj lup. Mnohé schémy popísané v Panama Papers obsahujú anonymné schránkové firmy, ktorých skutoční vlastníci sa skrývajú za prenajatými nominantmi. Takéto nástroje sa označujú za tzv. únikové autá. Vozidlá, ktorými z miesta činu utekajú vyhýbači sa daniam, práči špinavých peňazí a skorumpovaní politici. Nastal čas zbaviť okná týchto áut tmavých fólií, a to vytvorením registrov konečných užívateľov výhod, ktoré budú otvorené daňovej správe, orgánom činným v trestnom konaní a rovnako tak aj verejnosti. Sankcie za nepravdivé údaje pri registrácii firmy by mali byť prísne. Veľká Británia a niektoré menšie európske krajiny už s týmto začali. Ďalšie by ich mali nasledovať." Koniec citátu z The Economics.
Nuž, tu je výňatok z programového vyhlásenia vlády k tejto téme, podobnosť nie je náhodná. Vláda prijme účinný protischránkový zákon vzťahujúci sa na všetky verejné zdroje, ktorým nad rámec svojich medzinárodnoprávnych záväzkov v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí upraví požiadavky na subjekty, s ktorými vstupuje štát, resp. subjekty verejného práva, do obchodného vzťahu, resp. v rámci ktorého tretia osoba prijíma akékoľvek plnenie vrátane predaja majetku štátu. Právna úprava bude nadväzovať na existujúcu právnu úpravu, pokiaľ ide o verejnú kontrolu registra konečných užívateľov výhod, a po prehodnotení účinnosti na definíciu konečného užívateľa výhod rozšíri okruh osôb na všetky subjekty, ktoré prijímajú plnenie od štátu a zvýši reálnu vymáhateľnosť zákona primeranými sankciami, ktoré budú citeľne odstrašujúce pre osoby, ktoré nepravdivé údaje uviedli, ktoré odoberú hospodársky prospech tým, ktorí ich protizákonným konaním získali. Jasné!
Takmer polovica ľudí tu v sále už dnes vie, že takýto zákon vláda nikdy nepredloží. A ak ho predloží, tak neprejde v parlamente. A ak prejde v parlamente, tak nebude fungovať. Jedine, že by fungoval, ale v takom prípade to bude vďaka opozícii a mimoriadnym zasadnutiam branno-bezpečnostného výboru, resp. tlačovkám po nich. (Potlesk.)
Mám tu ďalšie veci. Predĺženie doby povinného zverejňovania zmlúv, centrálny register na účely zverejňovania samosprávnych zmlúv, zverejňovanie disciplinárnych rozhodnutí, povinné zverejňovanie profesijných životopisov a platov štátnych nominantov, povinné zverejňovanie úradných dokumentov obcí a krajov, ako sú zápisnice z rokovaní zastupiteľstva a komisií, vrátane hlasovania poslancov a iné.
Ale o tom všetkom sa dá vlastne povedať to isté, čo o výluke schránkových firiem. Nepredloží, neprejde, nebude fungovať, samá Sibyla to tu je, samý Nostradamus.
Povinné zverejňovanie procesov a dokumentov týkajúcich sa nakladania s verejnými zdrojmi je pritom len jedným zo spôsobov, ako predchádzať korupcii. Tým druhým je zužovanie priestoru, v akom môže vznikať. Čiže nahrádzanie pravidiel, pri ktorých úžitok závisí od rozhodnutia štátneho úradníka, politika alebo nimi vybranej firmy, pravidlami, ktoré pri splnení zrozumiteľných podmienok zakladajú zákonný nárok. V skratke, nahrádzanie svojvôle schémou pevných nárokov. Najspoľahlivejšou cestou týmto smerom je kompetentná a fungujúca verejná správa a znižovanie administratívnych povinností a s nimi spojenej byrokratickej záťaže. Napríklad zrušenie pracovnej zdravotnej služby tam, kde nemá zmysel, napríklad vyššie paušálne výdavky ako nástroj úľavy najmä od zbytočného papierovania, napríklad úprava daňovej a účtovnej legislatívy tak, aby chránila legitímne očakávania podnikateľov.
Pre ľudí, ktorí tu majú svoje pod strechou vďaka poslaneckému platu, je to, samozrejme, klišé a floskula, ale pre ľudí, ktorí podnikajú a zamestnávajú iných ľudí, to bude, naopak, úspora peňazí, času a energie.
Možnosť pružnejšieho poberania dávok rodičovskej podpory ako pilotná fáza rodičovského konta. Pre niekoho prázdne reči, lebo má veľké deti, alebo nemá žiadne. Pre rodičov malých detí to opäť bude úspora času a energie a nervov, a najmä pre matky aj možnosť účelnejšieho zladenia profesnej perspektívy so starostlivosťou o rodinu.
Programové vyhlásenie vlády rysuje mapu jej politických záväzkov a slúži najmä na to, aby parlamentná väčšina vedela, na čo dáva exekutíve mandát a čo má od nej štyri roky pýtať. A dáva popritom opozícii príležitosť nariekať nad tým, čo tam nie je napísané a ako by malo byť napísané to, čo tam je.
Vždy to tak bolo a vždy to tak bude, stačí si prečítať programové vyhlásenie Radičovej vlády a opozičné reakcie naň. Vtedajšia opozícia kritizovala Radičovej programku ako príliš všeobecné a vágne. Určite niekto povedal aj to, že to je slohové cvičenie a zbierka floskúl.
"Ľutujem celé Slovensko, pretože táto koalícia štyroch strán nemyslí vážne to, čo nám predložila v programovom vyhlásení vlády," povedal, hádajte kto a kedy? Pán poslanec Kubánek zo SMER-u - SD na margo programového vyhlásenia Radičovej vlády. Kto a koľkokrát povedal to isté teraz, viete sami najlepšie.
Poďme ďalej. Vtedajší pán poslanec Kažimír: "Radičovej program stavia vzdušné zámky."
Pani poslankyňa Vaľová: "Programové vyhlásenie je vágne a všeobecné."
Pán predseda Fico: "Programové vyhlásenie je v príkrom rozpore s predvolebnými sľubmi a generálnym podrazom na voličoch."
"Generálny podvod na voličoch," povedal pán poslanec Kaliňák.
"Všeobecný materiál bez konkrétnych termínov a úloh," pán poslanec Mikolaj.
Pani poslankyňa Belousovová: "Formálnych 50 strán papiera, slabý odvar a formálnosť, o ničom."
Logo vyzerá tak, že niekde v parlamentnej knižnici je príručka povinných opozičných reakcií na programové vyhlásenie vlády a niektorí poslanci ešte stále nezistili, že ona v skutočnosti nie je povinná. Pri niektorých sa to aj dá pochopiť, ale zvláštne, že si podobu vlastného programu a jeho obhajobu nepamätajú vtedajší ministri. Z radov súčasných opozičných poslancov spolu predkladali programové vyhlásenie Radičovej vlády poslanci Galko, Lipšic, Mihál, Jurzyca a Simon. Tak sa na chvíľu začítajme do toho super konkrétneho skvostu, ktorý pripravili.
"Boj proti korupcii bude patriť medzi hlavné priority vlády. Vláda bude pôsobiť na to, aby sa posilnili a zlepšili väzby medzi políciou, prokuratúrou a súdmi v záujme urýchlenia a vyššej efektívnosti konania v závažných korupčných kauzách v celom reťazci počínajúc odhalení, vyšetrovaním, obžalobou a končiac odsúdením páchateľov. Efektívnym využívaním policajných kapacít, legislatívnych i technických prostriedkov a nástrojov chce dosiahnuť väčšiu úspešnosť v odhaľovaní prípadov korupcie. Vláda bude presadzovať kvalitnejšie budovanie špecializovaných zložiek polície, osobitne sprísnením výberu policajtov a získaním špičkových špecialistov zo súkromného sektora do Úradu boja proti korupcii a Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Vláda podporuje iniciatívy na vytvorenie európskej antikorupčnej siete. Dorieši trestnoprávnu úpravu postihu korupcie a pripraví novú zákonnú úpravu s cieľom zvýšenia transparentnosti financovania politických strán a hnutí a volebných kampaní všetkých druhov volieb v súlade s odporúčaniami skupiny štátov Rady Európy proti korupcii. Vláda sa zaväzuje urobiť viac ako doteraz aj v oblasti zvyšovania právneho vedomia občanov, prekonávania vžitých, zakorenených postojov a zmýšľania, s akým dnešná spoločnosť pristupuje k tomuto negatívnemu javu."
Wau! Úžasné! Žiadna floskula, žiadne klišé, ostré a presné ako britva.
Porovnajme to s podrobným rozpisom deviatich bodov antikorupčnej legislatívy a na ňu nadväzujúcich vykonávacích opatrení v tomto programovom vyhlásení. Dosť podstatný rozdiel a úplne zreteľný. Platí pritom, že napriek všeobecnej podobe programových záväzkov urobila Radičovej vláda v oblasti boja proti korupcií viac ako ktorákoľvek iná vláda pred ňou aj po nej.
Azda najzjavnejší a najpríkrejší rozdiel medzi týmto a tým, o ktorom som hovoril, sa týka školstva a zdravotníctva. V programovom vyhlásení vlády, ktoré spolupredkladal pán poslanec Jurzyca, je k financovaniu školstva toto: "Dnešný stav zaostáva za možnosťami aj potrebami Slovenska a potrebuje výrazné zlepšenie. Nedostatok finančných prostriedkov je problémom, ich zvýšenie však automaticky neprinesie lepšie výsledky. Pravidlá hry totiž často nie sú nastavené tak, aby napomáhali vynikajúcim výkonom a odmeňovali tých, ktorí sa o ne snažia. Vláda preto zvýši výšku finančných zdrojov na školstvo, vedu a šport počas volebného obdobia. Poskytnutie týchto zdrojov podmieni zmenou pravidiel a motivácie na všetkých úrovniach tak, aby vytvárali tlak na vyššiu kvalitu, transparentnosť finančných tokov a efektívnosť ich využívania."
Tam nie že nie je jediný dátum, tam nie je jedno konkrétne číslo. Žiadny dátum, žiadne číslo.
V tomto programovom vyhlásení vlády sú záväzky v oblasti financovania školstva definované konkrétnymi termínmi a konkrétnymi číslami.
Zdravotnícke časti už nejdem hodnotiť podrobne, viete si to pozrieť. Úlohy, ktoré si kladie táto vláda, sú podrobnejšie, rozsiahlejšie a spojené s presnejším termínovaním.
Toto celé však neznamená, že by jeden plán bol nevyhnutne horší ako druhý. Som hlasoval za programové vyhlásenie Radičovej vlády a budem hlasovať aj za toto.
Akurát sa zdá, že nie všetko z príručky opozičných reakcií sa dá použiť vždy a všade a že (zaznenie gongu) a že s výnimkou niekoľkých opozičných poslancov, ktorí sa vecne venovali konkrétnym kapitolám, ktorým rozumejú, napríklad, ale nie len, páni poslanci Žarnay či Vašečka, ale aj ďalší, dala opozícia znova raz len povinnú jazdu bez nápadu. Akurát sa niektorí akože jej lídri pritom tvárili, že z posledných síl zachraňujú svet.
Bude na to plno iných príležitostí, žiaľ, lebo je tu ešte druhá kľúčová úloha novej vlády. V niečom prinajmenšom rovnako ťažká ako tá prvá a v niečom azda ešte ťažšia. Tou prvou, len na osvieženie, je fungujúci štát postavený na rovnosti pred zákonom a spravodlivej distribúcii verejných dobier. Tou druhou je zachovať a prehĺbiť našu súvzťažnosť s geopolitickým telesom Európa. Potrebujeme to preto, že naše miesto vo svete a náš vplyv vo svete a v regióne bezprostredne súvisí a vždy bude súvisieť s kvalitou života občanov Slovenskej republiky a že miesto a vplyv, ktoré máme dnes, nemáme ani automaticky, ani naveky. Je to a bude to robota na každý rok, na každý mesiac.
V čom je táto úloha možno ešte ťažšia ako tá prvá? V dvoch veciach - a budem teraz až nemiestne otvorený: v absencii celonárodného konsenzu a v krehkej podobe toho politického.
Prvou premennou je fakt, že zatiaľ čo po fungujúcom štáte bez korupcie je tu silný verejný dopyt. V otázky zahraničnopolitickej identity dnes nemáme pevnú a sedimentovanú národnú dohodu. Nemáme ucelený významne väčšinový názor na to, kto sú naši spojenci a kto všetko nás ohrozuje. A už vôbec nie na to, čo všetko si od nás pestovanie spojenectiev a účinná ochrana pred hrozbami môže vyžadovať a čo všetko sme pre to ochotní urobiť. Inak povedané, robiť reálne protikorupčné opatrenia bude nielen nevyhnutné, ale aj populárne. Premeniť všeobecnú deklaráciu o kontinuite v zahraničnej politike na konkrétne strategické rozhodnutia vo chvíľach, keď tieto rozhodnutia budú polarizovať verejnú mienku, bude síce tiež nevyhnutné, ale určite to nebude populárne.
Druhou premennou je fakt, že zhodnúť sa na európskej orientácii zahraničnopolitického kormidla je podstatne jednoduchšie, ako premeniť ju na realitu konkrétneho ústavno-politického alebo diplomatického rozhodnutia vo chvíľach strategickej voľby. A tie chvíle prídu a prídu vo vyššej frekvencii a v zložitejšej podobe, než ako sme boli zvyknutí. Príde čas, keď začnú ruské orgány vydávať pasy obyvateľom Krymu a naša diplomacia bude musieť povedať, či ich uzná, alebo nie. Príde čas, keď si budeme musieť povedať, ako a pred čím chceme a vieme chrániť našu energetickú bezpečnosť. Príde čas a, žiaľ, príde rýchlo, keď znovu pôjde pod nôž Grécko. Zvýši sa tlak na európsku spoluprácu v zvládaní migračnej krízy a v boji proti džihádistickému terorizmu a tým pádom sa zvýši tlak na plnohodnotnú udržateľnosť Schengenu. Už dnes je zrejmé, že na všetko máme všetci rovnaký názor dokonca aj v koalícii a že dosahovanie dohody nás bude bolieť osobne aj politicky.
Namiesto šťastia v nešťastí máme navyše nešťastie v šťastí. Naše historicky prvé predsedníctvo Európskej únie, naša prvá účasť v play-off Ligy majstrov a v jej rámci skvelá príležitosť predviesť kvalitu a pripravenosť našich ľudí sa prinajmenšom prvé mesiace bude niesť v znamení rozhodnutia Britov o zotrvaní v Únii. Buď v tom lepšom prípade zastrešíme veľmi zložitú prípravu úniovej legislatívy vyplývajúcej z dohody Únie s Londýnom, alebo v tom podstatne horšom budeme predsedať politicky, ekonomicky aj mocensky zásadne oslabenému a otrasenému spoločenstvu.
Poviem za seba osobne jednu vec a potom ju doplním akoby výhradou. Ja osobne a strana, ktorú vediem, sme 100 % presvedčení, že súvaha nákladov a výnosov z nášho členstva v jadre Európskej únie je pre Slovensko ešte stále priaznivá. A pôjdem ďalej. Naša príslušnosť k tomuto jadru je dnes tou najdôležitejšou zárukou nášho ekonomického rozvoja, bezpečnosti a dokonca zvrchovanosti ako takej. A ešte ďalej. Vďaka členstvu v Únii sme úspešnejší, mocensky vplyvnejší a máme lepšiu perspektívu ďalšieho budovania štátu, než by sme mali mimo nej. Viem, že tento paradox je pre čoraz väčšiu časť národa rúhaním, že znie ako rúhanie, ale platí o to viac. Vďaka tomu, že sme dnu, sme ako národ slobodnejší, než by sme boli vonku.
Hlásim sa k tomuto presvedčeniu s plnou vážnosťou a hlási sa k nemu celá SIEŤ, a napriek tomu to bola práve SIEŤ, kto do programového vyhlásenia navrhol jednu, možno nenápadnú časť vety. Vety, ktorú ja omieľam dlhé roky, ale v tomto kontexte a v tejto podobe nie je z mojej hlavy, ale z hlavy môjho priateľa Vlada Bilčíka. Je to odkaz na potrebu stavať zahraničnú politiku Slovenskej republiky na pôdoryse širokej politickej zhody idúcej ponad os koalícia verzus opozícia. Potreby komunikovať smerom von jednotným hlasom, o potrebe komunikovať smerom von jednotným hlasom a nachádzať zahraničnopolitický konsenzus Slovenskej republiky, som hovoril možno až obsedantne už v časoch, keď to nevyzeralo až také naliehavé. Bude to naliehavé a bude to naliehavé, pretože povaha, hĺbka a vážnosť výziev, ktorým čelíme a budeme čeliť, už dnes naráža aj v tejto sále. Už dnes naráža na limity našej kapacity vzájomného porozumenia a dobrej vôle.
Posledných päť minút. Nejdem to podrobne obkecávať, skúsim to stručne.
Akokoľvek drsne sa tu budeme hádať o vnútroštátnych aranžmánoch v otázkach súvisiacich s našou geopolitickou identitou, sme povinní usilovať o súdržnejší postoj. Áno, v zahraničnopolitických témach máme povinnosť hľadať dohodu dlhšie, poctivejšie a úpornejšie ako v tých vnútropolitických. Alebo ešte inak, akokoľvek drsno sa tu budeme hádať aj o tom, ak sa raz dohodneme aspoň rámcovo, hovorme smerom von ako jedno pevné, zrelé a sebavedomé spoločenstvo. Urobíme tým obrovskú službu ďalšej generácii.
Skúsim na záver jednu aktuálnu analógiu, aj keď uznávam, že presná nie je. Tí, ktorí pozerávate "Hru o tróny", viete, prečo Jona Snowa popravili jeho bratia z nočnej hliadky. Nočná hliadka stáročia bojovala na život a na smrť s Divokými. Uštedrili si vzájomne obrovské množstvo utrpenia. Neveria si, nenávidia sa. Každý žije na opačnej strane veľkého múru, ktorý ich delí na dva nezmieriteľné svety. Ale objavil sa nepriateľ, ktorý je horší a nebezpečnejší - Bieli jazdci a ich armáda nemŕtvych. Nechať im Divokých napospas znamená ich najskôr nechať strašným spôsob zomrieť a potom s nimi ešte ako so zombíkmi bojovať. Nemá to logiku ani v hlave, ani v srdci a Jon Snow preto za cenu obrovskej osobnej obete priviedol Divokých dovnútra. Lenže väčšina nočnej hliadky si beztak myslí, že ani hrozba ľadovej zombie apokalypsy nie je dostatočný dôvod na spojenectvo s Divokými a Snowa dobodali.
Moja žena si myslí, že je menič a ešte ho uvidíme, ale to teraz neriešim, a ani to, kto je tu za Snowa, kto je tu za Divokých a kto je tu za Bielych jazdcov. Každý si to podelí po svojom.
Ide mi o iné. Časy, ktoré sú za dvermi, u nás budú testovať jednu konkrétnu vlastnosť - odolnosť. A ak budeme chcieť, budú tú odolnosť v nás aj kultivovať. Odolnosť voči propagande, nech pochádza odkiaľkoľvek. Odolnosť voči pokušeniam ísť proti sebe a priori, bez rozmyslu, hlava-nehlava. Odolnosť voči malovernosti, skepse alebo hystérii. Odolnosť voči tlakom už dnes rozleptávajúcim krehké pradivo sociálneho zmieru. Odolnosť voči nutkaniu vybrať si prvú alebo druhú možnosť: status quo alebo vypálenie Ríma.
Program tejto vlády je nedokonalým a neúplným, ale predsa autentickým a zmysluplným pokusom vybrať si tú tretiu. Zabojovať o zmenu, zachovajúc pri tom podstatu slobody, sociálneho zmieru a našej politickej, mentálnej a inštitucionálnej príslušnosti k civilizácii založenej na rešpekte k jedinečnej hodnote ľudského života. Veďme ho tu spolu, nielen vedľa seba.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)