Dobrý deň prajem, vážení kolegovia, kolegyne.
Prehupli sme sa vlastne už do tretieho dňa, keď hovoríme o rokovacom poriadku, podobne ako v prvom čítaní. Keď sme v prvom čítaní rozprávali o tom, aké negatíva prináša tento rokovací poriadok, aké riziká, tak sme boli ubezpečovaní, nebojte sa, príde druhé čítanie, vyrieši sa to.
Včera sa ma pýtala redaktorka, keď som bol v relácii s pánom Bernaťákom, že či pokladám za lepšie to, keď boli navrhnuté pozmeňováky, ktoré majú niečo zmeniť na tomto návrhu v druhom čítaní. A ja som povedal, že podľa mňa to nezlepšili, podľa mňa celkovo tá novelizácia možno menej zhorší v niečom tú situáciu, napríklad tú nevyváženosť medzi ministrami a poslancami, ale stále celý ten princíp a filozofia zákona je v takom stave, že ju odmietame.
Nemyslím si, že toto je dobré riešenie. Ako triedny učiteľ v škole som vedel, že to, ako môžem najlepšie dosiahnuť poriadok v triede, tak nie je tým, že budem mať na strane, na svojej strane nejakú číru silu alebo možnosti nejak sa vyhrážať, trestať, ale to, že musím mať nejakú prirodzenú autoritu, byť vlastne aj v tej triede lídrom, kde tí študenti pochopia, že škodia sami sebe, ak sa správajú nejak neprimerane. Samozrejme, aj v školstve, aj v škole existuje školský poriadok, ktorý treba dodržiavať, existujú nejaké sankcie, ale nikdy som nemal pocit, že ak je zlá atmosféra v triede, v kolektíve, ak je zlá atmosféra v škole, že sa to vyrieši jednoducho tým, že sa sprísni školský poriadok, že sa zavedú nové sankcie.
Novelizovať rokovací poriadok je možné a niekedy to býva aj potrebné, ale chcel by som zdôrazniť to, že keď aj v minulom volebnom období v tejto snemovni sedelo 83 poslancov SMER-u, jediná vládna strana bola a mala možnosť meniť rokovací poriadok, tak ako sa dohodla na svojom poslaneckom klube, tak to nespravili. A pán predseda Paška hovoril o tom, že rokovací poriadok má byť navrhnutý tak, aby sa dosiahol široký konsenzus, a že je to v poriadku, keď zaňho hlasuje aspoň 130 poslancov, pretože to je rokovací poriadok parlamentu, to nie je nejaký zákon ideologický alebo nejak ekonomicky odôvodnený, je to niečo, na čom sa máme dohodnúť, že podľa tohto rokuje parlament. Ak sa dohodnúť nevieme, tak potom netreba tieto veci lámať cez koleno.
A toto je to, čo vyčítame tejto novelizácii a tomu prístupu. Vlastne dnes, dalo by sa povedať, že pôvodne vznikol tento návrh možno ani nie v jednom poslaneckom klube, ale možno iba u jedného človeka, u pána predsedu Danka, ktorého poslanecký klub je teda podstatne menší, ako bol v minulom volebnom období poslanecký klub SMER-u, a on ide tou cestou, ide to lámať cez koleno. Samozrejme, také tie absurdity typu, že aby mohol minister vystúpiť neobmedzenekrát, neobmedzený počet, to tak bilo do očí, že sa to teda zmenilo, hej, alebo navrhuje sa to zmeniť, ale princíp, kde sa prvý medzi rovnými zrazu stáva rozhodcom, tak ako to bolo viackrát povedané, je neprípustný.
My sme aj preto navrhovali a budeme navrhovať do parlamentu, už sme o tom hovorili, že keď teda chceme, tak potom naozaj ten predseda parlamentu, ak chce byť v pozícii rozhodcu, musí byť nestranný. Veľakrát bol použitý aj ten príklad, páči sa mi, a preto ho zopakujem, ako keď hrajú dve mužstvá na futbalovom ihrisku a nepríde rozhodca, ktorého vysiela nejaká asociácia rozhodcov, tak tím favoritov si povie, viete čo, tak náš kapitán bude rozhodca, dobre? Náš kapitán bude rozhodca. No je samozrejmé, že to slabšie alebo menej favorizované mužstvo s tým nebude súhlasiť, pretože tá objektívnosť je veľmi spochybniteľná.
Ja poviem ešte jednu vec. Keď som bol učiteľ, ako to spomínam, a mal som nejakých študentov, ktorí robili problémy, ktorí ako keby boli v takom vzdore, väčšinou to boli chalani v puberte, čiže ja som bol pre nich taký trenažér, kde si chceli tú svoju nezávislosť, samostatnosť natrénovať, tak som pokladal za vec pedagogickej cti a profesionality, aby som práve maximálne objektívne a suverénne alebo férovo vystupoval práve voči týmto študentom. Aby som si dal pozor, aby moje nejaké negatívne emócie neovplyvnili to, ako sa správam. A ak som mal urobiť niečo viac než férové, tak som sa snažil práve takýmto problémovým študentom, dalo by sa povedať, že nadŕžať. Poviem príklad, opravoval som písomku, tak ak bola pochybnosť, radšej som mu prilepšil, aby som ja sám sa nedostal do situácie, že by mi moje emócie, moja možno nesympatia v tej chvíli zabránila byť objektívny. A jedna z vecí, ktoré za tých 15 rokov, ako som učil, na čo mi reagovali študenti, bola, že pán profesor, vy ste férový.
Ja mám obavu, že toto nie je záruka v tomto parlamente. A dávať takéto právomoci do rúk predsedu alebo predsedajúceho, ako stále sa hovorí a opakuje, tak nemyslím si, že je správne, aby sa z prvého medzi rovnými, aby sa z kapitána jedného mužstva zrazu stával rozhodca, proti ktorému zrazu niet odvolania. Vieme, že väčšina si poľahky odhlasuje a rozhodne to, čo vyhovuje väčšine, a preto pre zachovanie demokracie treba naozaj chrániť práva opozície. V každom parlamente aj v slovenskom.
Včera vo faktickej poznámke jeden z poslancov vládnej koalície povedal s pohoršením, že hocikedy sa prihlásia do rozpravy a 70, 80, 90 % diskutujú opoziční poslanci. No hádam nechcete na to zaviesť kvóty, že to musí byť jedna k jednej? Že ak vystúpi jeden koaličný, tak môže vystúpiť jeden opozičný. A ak nevystúpi, tak by vlastne opoziční nemali rozprávať vôbec. Veď v tom sme opozícia, my nemáme ministerstvá, my nemáme vládu, my nemáme úrady, my máme miesto tu v parlamente, v snemovni, aby sme hovorili, aby sme kritizovali, aby sme sa vyjadrovali.
A keď sa hovorí o tom, že tento rokovací poriadok je preto, aby sa zefektívnilo rokovanie parlamentu, viete, keď sa pozrem aj do tohto volebného obdobia, aj do minulého, máme naplánované schôdze, prakticky vždy ich stihneme v tom termíne, na ktoré sú naplánované, dokonca niekedy aj o niekoľko dní skôr. Vôbec si nemyslím, že obmedzovanie na 20 minút je potrebné. Skôr si myslím, že je to taká tvrdohlavosť povedať, že dobrý rečník sa vie vyjadriť v dvadsiatich minútach. Boli tu námietky, nie každý nutne musí byť dobrý rečník. A keď to spojíme ešte s tým nápadom, že je zákaz vizualizácie, tak potom je to o to náročnejšie. Pretože viete, lepšie je raz vidieť, ako 100-krát počuť. Raz vidieť, ako 100-krát počuť. A keď niekto ukáže fotku alebo graf, tak veľa ľudí, keď to uvidí, hovorí, fíha, tak tu sme na Slovensku na tom tak a tak. Ak to nebudeme môcť ukázať, tak to musíme opísať. Kolega z SaS minule sa snažil opísať slovne nejaký pomer v školstve, nejaké čísla a keď som ho počúval, po dvoch vetách som nevedel, kde som. Keby to ukázal na grafe, tak je to veľmi zrozumiteľné, veľmi vizuálne.
Celý svet ide opačným smerom. Modernizuje sa, veci sa vizualizujú. Ľudia oveľa viacej pozerajú videovýstupy alebo obrazové výstupy, než čítajú nejaké dlhé texty. Ja sa priznám, ja som možno taká stará škola. Ja fakt radšej siahnem po knihe a dlhšie si čítam, ako pozerám možno nejaké filmy alebo videá, ale veď my nemôžeme hodnotiť veci podľa seba. A keď niekto argumentuje, že môžme to poslať kolegom v prílohe, no povedzme si úprimne, teraz viacerí kolegovia prišli, ale počúva ma možno priamo v pléne možno 10, maximálne 15 poslancov, ale pri televíznych obrazovkách alebo na internete nás sleduje stovky, tisíce, desaťtisíce ľudí (?), ktorým nemôžem poslať mailom ten graf, na ktorých nemám kontakt, ale oni nás sledujú. Prečo by tí občania nemohli dostať takúto službu pre zrozumiteľnosť našich prejavov, že by sme tieto veci mohli vizualizovať? Určite s tým nesúhlasíme. Je to navyše obmedzenie práva vyjadriť sa. Nevidím dôvod, prečo by sme nemali mať možnosť veci vizualizovať.
Takisto niekto dokolečka stále hovorí o tom, že a tu ste priniesli 12 miliónov eur v nejakých imitovaných bankovkách. Poviem úprimne, mňa samého to šokovalo, keď som zrazu videl to množstvo, až vtedy som si to uvedomil, tú vizualizáciu. Ako je absurdné, keď niekto hovorí, že bola doba kešu, že sa používala hotovosť a že niekto priniesol 12 miliónov v hotovosti. Až keď som to videl, keď som niesol tie tašky, a to myslím, že som celkom taký tuhý chlap, že tak toto je, to je šialenstvo. Človek, keď si na niečo môže siahnuť, vyskúšať, keď to môže vidieť, tak zrazu stratí potrebu hovoriť možno 20 – 30 minút, ukáže jeden obrázok.
Pamätáte si, aké boli diskusie medzi USA a Sovietskym zväzom pred kubánskou krízou a keď zrazu prišiel veľvyslanec, myslím, bol americký veľvyslanec s fotkami špionážnych lietadiel z Kuby, kde boli nafotené tie odpaľovacie rampy, tak zrazu bolo ako "vsjo jasno, začem bukvy". Proste nebolo treba už debatovať, už proste zrazu sa to, tie dlhé debaty o tom, ako nás falošne obviňujete a tak ďalej, zrazu boli zbytočné.
Ak chcete, aby bola efektivita parlamentu, tak nie je dobré, aby prešiel takýto zákon. Dokonca, ak sa hovorí o tom, že poslanci sa hádajú, nadávajú si, možnosť fyzického kontaktu a tak ďalej, lebo sa tu použili nejaké bankovky, lebo sa tu použil nejaký baner. No ak poviete urážlivé slovo niekomu a sú to dvaja takí nejakí kohúti na smetisku, tak spokojne stačí aj slovo, aby prišlo k fyzickému kontaktu alebo konfliktu a vôbec na to netreba obrázok. Takže to samo osebe nezabráni. A tak isto si nemyslím, že skrátenie na 20 minút vyrieši nejakú kultúru. Ak niekto vynadá a urazí za 50 minút, tak vynadá a urazí za 20 minút, akurát to bude hutnejšie, hej? Ale naozaj si myslím, že to bude chýbať. V prípade štátneho rozpočtu, ktorý nás čaká, nemyslím si, že je dostačujúce, aby niekto, kto chce komplexne zhodnotiť nejakú kapitolu zo štátneho rozpočtu, aby to vysvetlil za 19 minút 59 sekúnd.
Poviem, to je na taký dobrý úvod. Viete, ja si myslím, že som dobrý rečník. Mal som včera prednášku v Novom Meste nad Váhom. Hovoril som tam asi skoro hodinu a ľudia boli celý čas pozorní, smiali sa, pochopili, ďakovali mi potom. A to nie je tým, že som zlý rečník, ja sa neviem vymačknúť za 20 minút. A to som sa ponáhľal a musel som aj tak skrátiť tú prednášku, lebo ma ešte čakala cesta späť do Bratislavy, do televízie. To je proste nonsens argument.
Pán predseda Danko si zmyslel, že ja ukážem, urobím tu poriadok a ukážem sa ako ten, ktorý spraví, zabezpečí kultúru a efektívnosť parlamentu, a vymyslel si to tak, že 20 minút a teraz sa toho tvrdohlavo drží. Je to nezmysel, nie je to potrebné. Drvivá väčšina poslancov nevystupuje viac ako 20 minút a nie je to ani potrebné. A ak cíti tú potrebu, tak prečo nie? Opakujem znova, hneď pri štátnom rozpočte sa to uvidí.
Včera v relácii mi tu kolega navrhovateľ hovoril o tom, veď jednorazovo môže zväčšiť Národná rada rozhodnutím napríklad pri štátnom rozpočte tú rozpravu. Ja si myslím, že naopak, že je dobré mať slobodné právo a keď je to teda nevyhnutné z nejakých dôvodov obmedziť ho, aj keď to nevyzerá tak populárne, ako to robiť naopak, že ste obmedzení a keď vám láskavo dovolíme, tak vtedy môžete. Nemyslím si, že je to takto správne.
Opoziční politici, opoziční poslanci potrebujú mať slobodu a právo hovoriť, hovoriť toľko, koľko uznajú za vhodné, a nemyslím si, že okrem naozaj výnimočných situácií sa to tu nejakým spôsobom zneužíva alebo dokonca robia sa obštrukcie. Obštrukcia sa robí raz za čas, keď je na to vážny dôvod. Mimoriadne prostriedky sa používajú vtedy, keď je na to mimoriadny dôvod. Ak nám bude rozprávať minister Kaliňák a jeho predseda vlády Robert Fico také absurdity o tom, že to je všetko v poriadku, nič sa nepreukázalo, nemá prečo odstupovať, tak my nemôžme byť ticho, povedať, tak keď pán predseda povedal, keď pán minister Kaliňák povedal, tak sklopíme uši, zrazíme opätky a 19 minút 59 sekúnd k tomu niečo povieme a potom si pekne sadneme a povieme, čo sa dá robiť. No my budeme robiť, čo sa dá. A sme presvedčení, že obmedzovať nám to právo a tie možnosti musíte strpieť. Musíte zniesť to, že tu budeme hovoriť, že tu budeme rečniť. Keď bude treba, budeme obštruovať, keď bude treba, budeme ľuďom ukazovať fotky, budeme ukazovať grafy, budeme ukazovať heslá. A ak máte, ak je na vašej strane pravda, ak máte dôveru verejnosti, tak môžte ukázať, veď to je nezmysel. Jasne, takto máme preukázať, je to všetko v poriadku.
Ale vy to preukázať neviete, a preto sa bojíte a dúfate, že každý škandál trvá tri dni, a preto sa potom uprace pod koberec. Dúfali ste, že kauza Bašternák sa uprace pod koberec. No neupratala sa, znova sa vrátila do parlamentu. Treba zavrieť ústa, lebo vám to škodí. Nie, tomuto parlamentu ani vláde, ani Slovenskej republike neškodí opozícia a to, že rozpráva slobodne o takýchto veciach, ale škodí to, že to robíte, že jednoducho sú tu takéto kontakty, že to je tvár, to je tá ľudská tvár SMER-u a že vy nechcete, aby tam boli mená ako Bašternák alebo Kočner alebo ďalší. Ale to, aby ste sa nafotili s kravatami, aby ste vy boli tí fajn a keď k tomu niečo hovoríme, tak treba to obmedziť, lebo to kazí taký dobrý dojem. Dobrý dojem predsa vytvárame tým, čo robíme a čo konáme.
Možno, čo bude ďalšie? Obmedzíme tlač, obmedzíme médiá, bulvár, ten nám robí také problémy, ten nás fotí v takých nepríjemných situáciách, ten nás kdesi vláči? Áno, je to niekedy nepríjemné. Ale médiá sú potrebné a sú veľmi dôležité a ak naše životy sú v poriadku, tak niekedy sa môžeme dostať aj nespravodlivo do situácie, že nás niekto zosmiešni a tak ďalej. Existujú normálne prirodzené mechanizmy, kde sa môžme brániť. Aj proti nejakému očierneniu v médiách. Ale isto si nemyslím, že je potrebné povedať, nie, médiá sú zlé, médiá robia neporiadok v tejto krajine, kazia úroveň, a preto ich oveľa viac obmedzíme, zoškrtíme. Nie, to nie je dobrá cesta. Dobrá cesta je to, že si musíme uvedomiť, že sme v slobodnej spoločnosti, že sme verejní činitelia a že keď sa niečo deje, tak sa snažíme dosiahnuť nápravu, ukázať pravdu. Problém je, že tie médiá ale veľakrát odhalia, bohužiaľ, tú nepravdu, tú neprávosť a to nám je nepríjemné. A to je úloha opozičných poslancov, ktorí to môžu robiť hlavne a prioritne tu v parlamente.
Takže ja chcem znova zopakovať už procedurálny návrh, pani spravodajkyňa, ktorý tu už bol a ktorý som aj ja sám predniesol na úvod prvej schôdze, v prvom čítaní o tomto zákone, aj teraz, aby bol tento bod programu stiahnutý a aby sa o ňom nehlasovalo.
Ďakujem.
